{"guid": "ussr:43f6f340-1bd2-4fc2-8346-51f06ad8437c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.255.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 255/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 255/2019 z 2. 10. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 2. októbra 2019, sp. zn. II. ÚS 255/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.255.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Molnár", "sudca_id": 1084, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-molnar-1084", "datum_vydania": "2019-10-02", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-1", "nazov": "čl. 50 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "nazov": "čl. 50 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14", "nazov": "čl. 14 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "nazov": "čl. 6 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. b", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. d", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-14", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/43f6f340-1bd2-4fc2-8346-51f06ad8437c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.255.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.255.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.255.2019.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 255/2019-17\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca\nspravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n\n,\n\n,\nzastúpeného advokátkou JUDr. Janou Kubáňovou, Cintorínska 5, Nitra, vo veci\nnamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2\na podľa čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 50 ods. 1 a 2 a s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práv podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) a podľa čl. 13 v spojení\ns čl.\n\n14\n\nDohovoru\n\no ochrane\n\nľudských\n\npráv\n\na základných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nŠpecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013 a uzneseniami\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 11/2013 z 27. marca 2014 a sp. zn.\n2 TdoV 5/2017 z 5. novembra 2018 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\n\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára\n2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného\n\nadvokátkou JUDr. Janou Kubáňovou, Cintorínska 5, Nitra, vo veci namietaného porušenia\njeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 50 ods. 3\nv spojení s čl. 50 ods. 1 a 2 a s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) a podľa čl. 13 v spojení\ns čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013\na uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n5 To 11/2013 z 27. marca 2014 a sp. zn. 2 TdoV 5/2017 z 5. novembra 2018.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom\nŠpecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013 uznaný vinným\nzo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny\npodľa ustanovení § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a obzvlášť závažných zločinov obmedzovania\nosobnej slobody podľa ustanovení § 183 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. c) Trestného\nzákona, lúpeže podľa ustanovení § 188 ods. 1 a ods. 4 písm. c) Trestného zákona\na vydierania podľa ustanovení § 189 ods. 1 a ods. 4 písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol\nuložený nepodmienečný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere trinástich rokov\na ochranný\n\ndohľad\n\nna\n\ndobu\n\ndvoch\n\nrokov.\n\nOdvolanie\n\nsťažovateľa\n\npodané\n\nproti prvostupňovému rozsudku bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2013\nz 27. marca 2014 podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietnuté. Dovolanie, ktoré sťažovateľ proti\n\n2\n\nuvedenému uzneseniu najvyššieho súdu podal, bolo podľa § 382 písm. c) Trestného\nporiadku uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo V 5/2007 z 5. novembra 2018\nodmietnuté.\n3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta, že v konaní pred Špecializovaným\ntrestným súdom a najvyšším súdom došlo k porušeniu jeho označených práv, keďže\npodľa jeho názoru prvostupňový súd, ktorý rozhodol o jeho vine a treste, nebol nestranný\na zákonný, svoje rozhodnutie oprel o dôkazy, ktoré neboli získané zákonným spôsobom,\npri určení výšky uloženého trestu vychádzal z nesprávne zisteného pomeru priťažujúcich\na poľahčujúcich okolností a súčasne uplatnil neprípustné dvojité pričítanie tej istej\nokolnosti. Podľa tvrdenia sťažovateľa porušil tiež jeho právo na obhajobu, keď „Súd\nnerešpektoval jeho právo na zvolenie si obhajcu resp. návrh na oslobodenie vykonávania\nobhajoby, neumožnil sťažovateľovi dosiahnutie vypočutia svedkov v jeho prospech, a v tom\nže súd v PK porušil princíp kontradiktórnosti konania – rovností zbraní a neumožnil\nsťažovateľovi do vynesenia rozsudku oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami a teda mu\nzamedzil možnosť oboznámenia sa a vyjadrenia sa k všetkým dôkazom.“.\n4. Sťažovateľ v odôvodnení ústavnej sťažnosti námietku porušenia jeho základného\npráva na nestranný súd opiera o skutočnosť, že v jeho trestnej veci vedenej proti viacerým\nspoluobvineným osobám došlo v priebehu konania k vylúčeniu veci niektorých\nspoluobvinených na samostatné konanie na účel uzavretia dohody o vine a treste, a to\nv prípravnom konaní a tiež v priebehu súdneho konania, pričom sa na rozhodovaní v konaní\no trestnej veci sťažovateľa a tiež v uvedených dvoch samostatných konaniach, v rámci\nktorých došlo k uzavretiu dohôd o vine a treste, podieľal senát totožného zloženia.\nSťažovateľ na základe uvedenej skutočnosti nadobudol presvedčenie o nedostatku\nnestrannosti konajúcich sudcov prejednávajúcich jeho trestnú vec, ktorí si podľa jeho\nmienky v predchádzajúcich konaniach o uvedených vylúčených trestných veciach\nnepochybne museli „vytvoriť obraz, mienku o daných skutkoch, ich páchaní ako i o ich\núdajných páchateľoch, prinajmenšom pre dôvod vyčerpávajúceho odôvodnenia rozsudkov\nresp. spáchania daných skutkov, ktoré sú k vzhliadnutiu v samotných odôvodneniach\nrozsudkov“. Sťažovateľ v tomto kontexte konkretizuje a uvádza, že v rozsudku prijatom\n\n3\n\nv jednej z uvedených vylúčených trestných vecí konajúci súd jednému z odsúdených uložil\nzákaz stretávania sa so sťažovateľom, a to napriek tomu, že sťažovateľ bol v tom čase\nv rámci trestného stíhania vedeného proti jeho osobe iba v postavení obvineného. Táto\nskutočnosť je pre sťažovateľa dôkazom zaujatosti konajúceho senátu, ktorý sa podľa neho\nv tomto ohľade nielenže javil zaujatým, ale dokonca prejudikoval svoj názor o vine\nsťažovateľa, v čom vidí sťažovateľ aj porušenie princípu prezumpcie neviny.\n5. Vo vzťahu k prezentovaným tvrdeniam o nezákonnom charaktere dôkazov,\nna ktorých založili konajúce súdy svoje rozhodnutia, predostiera sťažovateľ argumentáciu\nzameriavajúcu sa na podrobné detaily, a to v tomto znení:\n«K bodu 1. B) porušeniu práva na spravodlivé prejednanie veci sťažovateľ uvádza,\nže nižšie označené dôkazy, ktorými bola odôvodnená jeho vina, neboli získané v súlade so\nzákonom.\n1B a.) v zápisnici o rekognícií s pripojenou fotodokumentáciou, týkajúcou sa skutku\n5. obžaloby (zväzok VI. č. l. 1744 a následné) sťažovateľ namieta:\n1. absenciu úplného a dostatočného poučenia svedka - poškodeného\nčím prišlo k porušeniu ust. § 46, 47, 48, 49, 50, 53, 65, 66, 67, 69, 70, 127, 128, 129, 130,\n131, 132, 133, 136-140, 210, 211, 345 TP.\n2. absenciu vyjadrenia svedka - poškodeného\n\nk poučeniu\n\n3. absenciu výzvy na opísanie osoby, ktorú mal svedok - pošk. opoznávať vyplývajúcu\nz § 126 ods. 1 TP veta prvá.\n4. absenciu opisu osoby, ktorú mal sv. - pošk.\n\n. opoznávať\n\n5. absenciu prítomnosti nezúčastnenej osoby pri predmetnej rekognícií - v zmysle\n§ 126 ods. 3 TP v spojení s § 30 ods. 2 TP.\n6. Absenciu výberu figurantov (fotografií), ktorí by boli sťažovateľovi podobní či už\nvekom alebo zovňajškom, v zmysle § 126 ods. 1 TP veta druhá.\n7. Absenciu vykonania predmetnej rekognície „in natura“\nAk nebol svedok v procesnom postavení poškodeného\n\núplne a dostatočne\n\npoučený, ak sa nevyjadril k poučeniu, nebol vyzvaný na opis osoby opoznávanej, pokiaľ túto\nneopísal, nebola pri predmetnej rekognícií nezúčastnená osoba, neboli za figurantov\nvybrané osoby vo veku sťažovateľa ani podobné sťažovateľovi a pokiaľ predmetná\n\n4\n\nrekognícia bola vykonávaná za pomoci fotografií, hoci sťažovateľ bol v tom čase\nk dispozícií OČTK (v CPZ) - uvedené na číslach 282-284 nemožno hovoriť o rekognícií ako\no zákonnom dôkaze. Svedok - poškodený\n\npri nahlasovaní trestného činu vo svojej\n\nvýpovedi opísal ako jedného z páchateľov osobu s prezývkou „komisár“, ktorý ma 30 rokov,\nväčšie oči a uši (výsluch zo dňa 20. 3. 2011 č. listu 589 - strana 5), 180 cm, 85 kg, na líci\nvýraznejšie znamienko, tmavé na krátko ostrihané vlasy (výsluch zo dňa 18. 3. 2011, č. l.\n1582 str. 9). Sťažovateľ zastáva názor, že poškodený\n\npodľa tohto opisu, vo svojej\n\nvýpovedi neoznačoval sťažovateľa, keďže tento nemal väčšie uši, oči, na tvári žiadne\nznamienko a v čase oznamovania skutku resp. zadržania mal sťažovateľ cca 100 kg (dôkaz zdravotná dokumentácia pri prijímaní do ÚVV), mal 19 rokov, pričom OČTK použili pri\nrekognícií fotografiu sťažovateľa, ktorá je z obdobia jeho 14-15 roku, čo opätovne\nnasvedčuje tomu, že nebol dodržaný zákonom predpísaný postup. Z vyššie uvedeného\nvyplýva že, od počiatku (udania skutku) konania sa porušoval zákon pri zisťovaní totožnosti\nosoby sťažovateľa a jej možná verifikácia aj pred súdom už bola bezpredmetná, keďže ide\nmimochodom o úkon neopakovateľný, máme teda zato, že išlo o dôkaz nezákonný.\n1B b.) v zápisnici o rekognícií s pripojenou fotodokumentáciou, týkajúcou sa skutku\nč. 4 obžaloby (zväzok VIII. č. l. 2273 a nasl.) namieta:\n1. absenciu výzvy na opísanie osoby, ktorú mal svedok v procesnom postavení\npoškodeného\n\n, opoznávať (§ 126 ods. 1 TP- veta prvá)\n\n2. absenciu opisu osoby, ktorú mal poškodený opoznávať\n3. absenciu výberu figurantov (fotografií), ktorí by boli sťažovateľovi podobní či už\nvekom alebo zovňajškom (§ 126 /!/ TP-veta druhá)\n4. absenciu vykonania predmetnej rekognície „in natura“\nPredmetná rekognícia ako dôkaz bola vykonávaná a získaná nezákonným\nspôsobom,pretože poškodený\n\nnebol pred predložením fotografií vyzvaný na opísanie\n\nosoby páchateľa, tento ani sám opis neurobil v dôsledku čoho sa ani nedá preskúmať či\nosoba, na ktorú pošk.\n\nna fotografii ukázal, zodpovedá opisu páchateľa, ktorého\n\npriamo vizuálne pri páchaní žalovaného skutku vnímal. V súvislosti s oboma rekogníciami\nsa sťažovateľ dovoľuje poukázať na rozsudok NS SR zo dňa 24. 2. 2015 - 2 Tdo 1/2015,\nodkaz na „teóriu plodu otráveného stromu“. Rekogníciu možno vykonať po a) podľa\nfotografií, prípadne s použitím tech. prostriedkov - citované ustanovenie výkonu rekognície\n\n5\n\nako kriminalistickej metódy - vnem poznávania osôb alebo vecí, dáva imperatív opisu\nopoznávanej osoby opoznávajúcou osobou predtým, než je svedkovi opoznávaná osoba\n(podozrivý, obv.) ukázaná, pretože už samotný opis osoby môže vylúčiť konkrétnu podozrivú\nosobu z okruhu možných páchateľov. Postup opoznávania bez predchádzajúceho opisu\nopoznávanej osoby(podozrivej) môže viesť k situácií inak nepreveriteľnej pri hodnotení\nvykonaného dôkazu rekognície, kedy svedok (poškodený) označí pri rekognícií podozrivú opoznávanú osobu - a následne si zafixuje jej vzhľad, tento poznatok v neskoršej výpovedi\nmôže aj účelovo alebo prekrytím pôvodného vnemu interpretovať ako svojimi zmyslami\nvnímaný poznatok, slúžiaci ako významný dôkaz v tr. konaní. Vyššie vytýkané vykonávania\ndôkazov, na ktorých podklade bolo rozhodnutie o vine sťažovateľa založené, neboli\nvykonané zákonným spôsobom (poukaz, na NS SR 2 Tdo 1/2015).\n1B c.) Zápisnicu „o vydaní“ (dobrovoľnom) veci: 1 ks mob. zn. Nokia 6300 a 1 ks\nmob. tel. zn. Nokia 5530... zo dňa 22. 3. 2011 o 4.55 hod. Týkajúce sa skutku číslo 1, 4 a 5\nobžaloby (zväzok VII. č. l. 1997) ktoré boli následne podrobené znaleckému skúmaniu\n(znalecký posudok VÚSO číslo 073/10/2011 zv. XIV. č. l. 3805-3905) sťažovateľ napáda,\npretože má zato, že sťažovateľ vyššie označené telefóny nevydal dobrovoľne a to dokazuje\nnasledovne:\na. z úradného záznamu zo dňa 22. 3. 2011 vyplýva, že dňa 21. 3. 2011 o 15:30 hod.\npolícia začala akciu s cieľom zadržať páchateľov org. trestnej činnosti, v rámci ktorej bol\nokrem iných osôb zadržaný aj sťažovateľ a to dňa 21. 3. 2011 o 23:10 hod.. V tomto\núradnom zázname o vyššie označených mobilných telefónoch nie je žiadna zmienka (č. l.\n288/289)\nb. zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody sťažovateľa ako podozrivej\nosoby vyplýva že polícia zadržala sťažovateľa 21. 3. 2011 o 23:00, následne mu vykonala\nosobnú prehliadku pri ktorej našla viaceré jeho osobné veci avšak žiadny z vyššie\noznačených mobilných telefónov medzi nimi nebol.\nc. zo zápisnice vyplýva, že sťažovateľa dňa 22. 3. 2011 o 1:20 hod. prevzal\nvyšetrovateľ PZ a to aj s vecami osobnej potreby, ktoré mu boli odňaté v rámci osobnej\nprehliadky po zadržaní(č. l. 282-284).\nSťažovateľ v tomto prípade nevidí žiadny zákonný dôvod, aby bol približne po\n4 hodinách svojho zadržania a umiestnenia v CPZ vyzvaný aby „dobrovoľne“ vydal 2 ks\n\n6\n\nmobilných telefónov, pretože žiadne telefóny u seba nemal, čoho dôkazom je nielen záznam\no vykonaní os. prehliadky, pri ktorej sa žiadne tel. nenašli, ale aj to že polícia „nájdené“\nveci pri/po zákroku osobne odoberie a eviduje. Sťažovateľ z obsahu celého trestného spisu\nnedokázal zistiť akým spôsobom sa vyššie označené telefóny, patriace sťažovateľovi, dostali\ndo rúk polície a teda ani zhodnotiť, či sa tak stalo zákonným spôsobom. Zo zápisnice\no dobrovoľnom vydaní veci vyplýva iba toľko, že polícia po vykonaní os. prehliadky\nsťažovateľa a po jeho 4 hodinovom zadržaní mu predložila vyššie označené mobilné\ntelefóny, v ktorej sťažovateľ označil ako asi svoje a ktoré „údajne“ dobrovoľne vydal, hoci\ns nimi nepochybne disponovala iba polícia resp. vyšetrovateľ a nie on. Dokonca sa to\nudialo pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty v zmysle § 70 TP o čom bol sťažovateľ\nvýslovne poučený a o ničom inom (č. l. 1997) v dôsledku čoho nemožno hovoriť\no dobrovoľnom vydaní veci. Máme za to, že takýmto konaním polícia získala spomínané\nmobilné telefóny nezákonne čím sekundárne aj znehodnotila ich znalecké skúmanie, ktoré\nnemôže byt' tak isto oporným (zákonným) bodom a podkladom pre rozhodnutie súdu\no sťažovateľovej vine.\nIBd) Sťažovateľ ďalej namieta zápisnicu o „dobrovoľnom“ vydaní veci - 1 ks mob.\ntelefónu zn. Samsung zo dňa 12. 8. o 14:30 hod. Týkajúcu sa skutku číslo 1, 4, 5 (č. l. 2311),\nktorý bol následne podrobený znaleckému skúmaniu (znal. posudok - VÚSO č. 153/10/2011\nZv. XIV. č. l. 3928-3950). Obdobne ako aj v predošlom prípade sťažovateľ poukazuje na\nskutočnosť že sťažovateľ bol opätovne obmedzený na osobnej slobode dňa 11. 8. o 8:00\nhod. (pričom mu bola následne vykonaná osobná prehliadka, v rámci ktorej polícia našla\njeho viaceré osobné veci, medzi nimi aj mob. tel. značky Samsung). Všetky veci\nsťažovateľovi polícia odobrala a ponechala si ich v držbe, čo vyplýva najmä z toho, že do\nCPZ bol umiestnený sťažovateľ o 11:40 hod. (11. 8.). Opäť niet dôvodu, aby bol sťažovateľ\npo vykonaní mu osobnej prehliadky a odňatí všetkých jeho veci a umiestnený do CPZ\na následne vyzvaný na „dobrovoľné“ vydanie tohto telefónu na druhý deň o 14.30 hod.\n(12. 8.). Sťažovateľ nebol poučený o svojich právach pri danom vydaní veci a to teda ani\no práve vec nevydať v zmysle práva odoprieť výpoveď ak by si ňou privodil trestné stíhanie\nresp. práva neobviňovať sám seba, a naopak vyplýva zo spisu určitý stupeň donútenia pri\nvýzve na vydanie veci zo strany polície (hrozba pokuty). V tomto smere poukaz, na\nrozsudok:\n\n7\n\n- NS SR - 16. 6. 2010 SP. ZN. 5 Tdo/47/2010\n- rozhodnutie ESĽP vo veci Funke vs. Francúzsko, 25. 2. 1993\n- Flenay a McGinnes vs. Írsko a Quinn vs. Írsko, 21. 12. 2000\nV týchto rozhodnutiach je konštatované porušenie č. l. 6 ods. 1 dohovoru.»\n6. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľ konkretizuje svoju námietku\no nesprávnosti zistení konajúcich súdov v otázke pomeru priťažujúcich a poľahčujúcich\nokolností, kde dôvodí, že v jeho prípade nebolo v rámci zohľadnenia poľahčujúcich\nokolností aplikované ustanovenie § 36 písm. d) Trestného zákona, podľa ktorého je\npoľahčujúcou okolnosťou skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin vo veku blízkom veku\nmladistvých, keď v čase skutkov, zo spáchania ktorých bol uznaný vinným, bol takouto\nosobou s odkazom na ustanovenie § 127 ods. 2 Trestného zákona, keďže mal devätnásť\nrokov. Sťažovateľ na tomto mieste takisto poukazuje na postup konajúceho súdu, ktorý\npri súčasnej aplikácii ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona neprípustne zohľadnil\nskutočnosť\n\nspáchania\n\nviacerých\n\ntrestných\n\nčinov\n\naj\n\nako\n\npriťažujúcu\n\nokolnosť\n\npodľa ustanovenia § 37 písm. h) Trestného zákona, čím došlo k neprípustnému dvojitému\npričítaniu tej istej okolnosti. Podľa názoru sťažovateľa k tejto námietke nezaujal jasné\nstanovisko ani dovolací súd pri posúdení jeho dovolania.\n7. Napokon sťažovateľ na podporu námietky o porušení jeho práva na obhajobu\npredkladá v ústavnej sťažnosti argumentáciu o odmietnutí vypočutia dvoch svedkov v jeho\nprospech bez toho, aby takýto postup konajúci súd riadne odôvodnil, ďalej tiež tvrdenie\no neprípustnom postupe konajúceho súdu v súvislosti s ustanovením náhradného obhajcu\na tiež bližšie nešpecifikovanú a nejasnú námietku, že „sťažovateľ ani obhajca nemali\nmožnosť sa počas celého dokazovania až po prvý verdikt oboznámiť sa s obsahom\nutajovanej prílohy a teda ani sa k nemu vyjadriť, resp. navrhnúť, uskutočniť, napadnúť\ndôkazy s tým spojené aj nato nadväzujúce“. Sťažovateľ takisto hodnotí uznesenie\nnajvyššieho súdu o odmietnutí jeho dovolania ako „vnútorne rozporné“, argumentujúc, že\nnajvyšší súd nemal legálny dôvod k odmietnutiu jeho dovolania z formálnych dôvodov,\npretože jeho dovolanie spĺňalo všetky náležitosti vyžadované príslušnými ustanoveniami\nTrestného poriadku.\n\n8\n\n8. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd\nrozhodol v jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 50 ods. 1\na ods. 2 a s čl. 12 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d)\na podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 14 dohovoru rozsudkom Špecializovaného trestného\nsúdu sp. zn. PK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013 a uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn.\n5 To 11/2013 z 27. marca 2014 a sp. zn. 2 TdoV 5/2017 z 5. novembra 2018, označené\nrozhodnutia zrušil a vrátil vec na nové konanie a priznal tiež sťažovateľovi primerané\nfinančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.\n\nII.\n\n9. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je\ns účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nv čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2\nzákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,\npričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú\n\n9\n\nzachované. Vec sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi\nBrňákovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu uplynulo 16. februára 2019. Preto\nv súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky\nna obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec\nprerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu\npráce bola predbežne prejednaná v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková\n(predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár a Ľuboš Szigeti.\n12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na\nďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na\npredbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie\nkonania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný\nnavrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti\nnavrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti\nustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou\nosobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\nIII.\n\n13. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie všetkých jeho označených\npráv odsudzujúcim rozsudkom Špecializovaného trestného súdu a odvolacím a dovolacím\nrozhodnutím najvyššieho súdu. Zastáva názor, že prvostupňový súd, ktorý rozhodol o jeho\nvine a treste, nebol nestranný a zákonný, svoje rozhodnutie oprel o dôkazy, ktoré neboli\nzískané zákonným spôsobom, pri určovaní výšky trestu zistil nesprávny pomer\npriťažujúcich a poľahčujúcich okolností a neprípustne uplatnil dvojité pričítanie tej istej\nokolnosti a porušil jeho právo na obhajobu.\n\n10\n\nK namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1,\nčl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 50 ods. 1 a 2 a s čl. 12 ods. 2\nústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) a podľa čl. 13 dohovoru\nv spojení s čl. 14 dohovoru rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn.\nPK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013\n14. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje\nústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám\nfyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený\nmedzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám\nposkytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.\nVo vzťahu k prvostupňovému rozsudku Špecializovaného trestného súdu sp. zn.\nPK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013 sťažovateľ disponoval opravným prostriedkom –\nodvolaním, ktoré aj využil. O odvolaní bol oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší súd\nako súd odvolací. Odvolanie tak predstavovalo účinný právny prostriedok ochrany práv\nsťažovateľa vo vzťahu k napadnutému prvostupňovému rozsudku. Existencia odvolacieho\nkonania pred najvyšším súdom nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať\no napadnutom rozsudku Špecializovaného trestného súdu, keďže odvolanie v danom\nprípade predstavovalo účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu\nk napadnutému\n\nrozhodnutiu\n\n(porov.\n\nmutatis\n\nmutandis\n\nII.\n\nÚS\n\n13/01,\n\nIV. ÚS 102/09). Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní\nústavnú\n\nsťažnosť\n\nsťažovateľa\n\noznačených práv rozsudkom\n\nv\n\nčasti\n\nŠpecializovaného\n\nnamietaného\ntrestného\n\nporušenia\nsúdu\n\nsp.\n\nv sťažnosti\nzn.\n\nPK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom\nsúde pre nedostatok právomoci.\n\n11\n\nK namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1,\nčl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 50 ods. 1 a 2 a s čl. 12 ods. 2\nústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) a podľa čl. 13 dohovoru\nv spojení s čl. 14 dohovoru uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2013\nz 27. marca 2014 a sp. zn. 2 TdoV 5/2017 z 5. novembra 2018\n15. Pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd vo svojej\nrozhodovacej činnosti zastáva názor, podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho\nopravného prostriedku (dovolania) lehota na prípadné podanie ústavnej sťažnosti\npo rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu\nk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne\nokolnosti veci zjavne vylučujú (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,\nIV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010). Za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že\ndovolanie nie je prípustné, nemožno ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nsmerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť\nako oneskorene podanú (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\nz 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok\nz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, 10\na jeho body 51, 53, 54). Tento princíp sa napokon premietol i do ustanovenia § 124\nposlednej vety zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny\nopravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré\nbolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia\nrozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (sp. zn. I. ÚS 185/2019). V zmysle\nuvedeného bolo preto predmetom prieskumu ústavného súdu nielen dovolacie rozhodnutie\nnajvyššieho súdu, ale aj jeho odvolacie rozhodnutie napadnuté dovolaním sťažovateľa, ktoré\nbolo dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.\n16. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\n\n12\n\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný\nsúd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr.\nI. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 147/2019).\n17. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných\nprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv\n\nkonaní\n\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05, III. ÚS 337/2018).\n18. Odkazujúc na závery uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto\nuznesenia, ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení namietaných uznesení najvyššieho súdu\nnebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré konajúce\nsúdy opreli svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila\nna posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa\n(prezentovanou v odvolaní a v dovolaní) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či výklad\nkonajúcim súdom aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu, teda či\nsú namietané uznesenia najvyššieho súdu ústavnoprávne akceptovateľné.\n\n13\n\n19. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnení namietaných uznesení\nnajvyššieho súdu a opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 17 a 18 odôvodnenia\ntohto uznesenia posúdil, či najvyšší súd pri výkone svojej právomoci neprekročil limity\nsťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru.\n20. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 11/2013 z 27. marca\n2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa podané proti prvostupňovému\nodsudzujúcemu rozsudku, vyplýva, že obsahom odvolacích námietok, ktoré v odvolaní\nsťažovateľ uplatnil, boli jeho výhrady k hodnoteniu vykonaných dôkazov, konkrétne\nvýpovedí svedkov, ďalej námietka porušenia práva na obhajobu, keď konajúci súd\nnereagoval primerane na vopred oznámenú neúčasť obhajcu sťažovateľa a uspokojil sa\ns účasťou jeho náhradnej obhajkyne, ktorej stratégiu obhajoby sťažovateľ spochybnil\nna hlavnom pojednávaní. Najvyšší súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa\njeho práva na obhajobu konštatoval, že náhradná obhajkyňa bola sťažovateľovi riadne\nustanovená opatrením predsedu senátu na účel zastupovania sťažovateľa v čase\nvopred avizovanej neprítomnosti jeho riadneho obhajcu, pričom sa dotknutých termínov\nhlavného pojednávania riadne zúčastnila a podieľala sa na jeho obhajobe. Rovnako sa\nodvolací súd vyjadril aj k otázke primeranosti sťažovateľovi uloženého trestu, kde\npoznamenal, že pri jeho ukladaní aplikoval prvostupňový súd tzv. zmierňovacie ustanovenie\n§ 39 ods. 1 Trestného zákona a uložil sťažovateľovi trest pod dolnú hranicu príslušnej\ntrestnej sadzby, pričom podľa názoru odvolacieho súdu k takémuto postupu nebol daný\ndôvod, keďže podľa neho skutočnosť spáchania trestnej činnosti v mladom veku nie je\ndôvodom pre použitie dotknutého ustanovenia. Najvyšší súd na tomto mieste uzavrel, že sa\nsťažovateľovi dostalo „dobrodenia, hoci nebol dôvod, avšak toto pochybenie nebolo možné\nnapraviť pre nedostatok odvolania zo strany špeciálneho prokurátora“.\n21. Z obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 5/2007\nz 5. novembra 2018, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa, vyplýva, že sťažovateľ\nako jeden z dovolacích dôvodov podaného opravného prostriedku uplatnil dôvod podľa\n§ 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, kde argumentoval absenciou nestrannosti\n\n14\n\nkonajúcich sudcov, ktorí prejednávali aj trestné veci ostatných spoluobvinených, vylúčené\nna samostatné konanie, pričom v rozhodnutiach v označených veciach „boli uvedené\niniciály a prezývky obvinených ako spolupáchateľov“. Sťažovateľ označené skutočnosti\npovažoval za prejav zaujatosti konajúceho senátu a prejudikovanie jeho viny. Najvyšší súd\nkvalifikoval označenú námietku ako nedôvodnú, a to poukazom na obsah stanoviska\ntrestnoprávneho kolégia sp. zn. Tpj 11/2017 z 5. apríla 2017, ako aj s poukazom\nna zodpovedajúcu judikatúru najvyššieho súdu R 30/1998 a R 11/2010-II, uvádzajúc,\nže senát konajúceho súdu nemožno považovať za zaujatý iba z dôvodu schválenia dohody\no vine a treste spoluobvineného vo vylúčenom konaní (s uvedením iného spoluobvineného,\no ktorom sa vedie samostatné konanie, v skutkovej vete rozsudku), pretože pri schvaľovaní\nnávrhu dohody o vine a treste súd nevykonáva dokazovanie, iba posudzuje predložený\nnávrh v intenciách ustanovení § 331 a nasledujúcich Trestného poriadku, pričom až\nv aktuálnom konaní je podkladom pre jeho rozhodnutie vykonané dokazovanie, v ktorom\nmôžu byť oporou odsúdenia iba zákonne získané dôkazy preukazujúce bez akýchkoľvek\npochybností vinu dotknutej osoby.\n22. Sťažovateľ pod dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku v podanom dovolaní subsumoval argumentáciu o porušení jeho práva\nna obhajobu v súvislosti s účasťou náhradnej obhajkyne, ktorá mu bola ustanovená po tom,\nčo jeho riadny obhajca vopred avizoval neúčasť na niektorých určených termínoch hlavného\npojednávania. Sťažovateľ bol toho názoru, že obhajoba zo strany tejto obhajkyne mu nebola\nposkytovaná na zodpovedajúcej úrovni. Najvyšší súd posúdil jeho predmetnú argumentáciu\nako nedôvodnú, pričom dôvodil takto:\n„Prípisom doručeným Prezídiu policajného zboru, úradu boja proti organizovanej\nkriminalite, odbor Bratislava 22. februára 2012 obvinený oznámil vypovedanie plnej moci\na potvrdil splnomocnenie pre\n\n/zv. IV,\n\nč. l. 889/. Z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na ďalšiu úhradu právneho\nzastúpenia obvinený požiadal žiadosťou z 22. februára 2013, doručenou Špecializovanému\ntrestnému súdu 28. februára 2013, o ustanovenie obhajcu\nč. l. 5637/. Po súhlasnom vyjadrení\n\n/zv. XX,\n\npredseda senátu Špecializovaného trestného\n\nsúdu v Pezinku podľa § 40 ods. 1 Tr. por. z dôvodov § 37 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por.\n\n15\n\nustanovil obvinenému za obhajcu\n\n/zv. XX, č. l. 5640-5641/. Na\n\nverejnom zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby súd určil rozpis termínov hlavného\npojednávania. Obhajca obvineného uviedol, že v niektorých pojednávacích dňoch bude mať\nkolíziu s úkonmi v iných trestných veciach a v termíne od 29. mája 2013 pravdepodobne do\n14. júna 2013 bude v zahraničí. Súd preto 8. marca 2013 ustanovil obvinenému náhradnú\nobhajkyňu\n\n/zv. XX, č. 1. 5691-5692/. Obhajcovia pristupovali\n\nk obhajobe obvineného aktívne, zúčastňovali sa úkonov, resp. v prípade svojej\nneprítomnosti boli o nariadených úkonoch riadne upovedomení (uvedené sa týka najmä\n), ako aj hlavných pojednávaní a verejných zasadnutí, podávali návrhy\na opravné prostriedky, teda dohliadali na uplatňovanie práv obvineného. Orgány činné\nv trestnom konaní a súdy v tomto smere poskytli adekvátny priestor na realizáciu práv\nobvineného na obhajobu a tento priestor bol zo strany obhajoby využitý. V tejto súvislosti\ndovolací súd, ani napriek námietkam obvineného, pochybenia nezistil. Ustanovená\nnáhradná obhajkyňa prevzala rovnopis svojho ustanovenia 15. marca 2013. V dňoch\n19. a 20. marca 2013 sa dostavila na súd prvého stupňa za účelom študovania spisu. Prvý\ndeň preštudovala zväzky I - X, druhý deň zväzky XI - XXI (t. j. celý dovtedy vyhotovený\nspis), pričom požiadala o fotokópie niektorých listov v počte cca 70 strán /zv. XXI, č. l.\n5730, 5731/. Na základe následných žiadostí boli obhajkyni vyhotovené a zaslané fotokópie\nv rozsahu cca 106 strán /zv. XXI, č. l. 5790, 5903/. Náhradná obhajkyňa sa až na jednu\nvýnimku zúčastnila všetkých hlavných pojednávaní, a to aj v čase prítomnosti obhajcu\nMala teda vedomosť o priebehu hlavného pojednávania a všetkých vykonaných\núkonoch. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom 29. mája 2013 /zv. XXI, č. l. 5879\nrub/ pritom vyplýva, že otázku návštev konzultovala s\n\na prebrala s ním aj\n\nstratégiu obhajoby. Počas hlavných pojednávaní požiadala súd o poradu s obvineným, resp.\no nahliadnutie do spisu, pričom súd žiadostiam vyhovel /zv. XXI, č. l. 5894 rub, 5906 rub,\n5953/. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 6. júna 2013 (stále v neprítomnosti\n) náhradná obhajkyňa predniesla súdu návrh na prepustenie obvineného z\nväzby /zv. XXI, č. l. 5958/ a po negatívnom rozhodnutí podala v mene obvineného\nsťažnosť /zv. XXI, č. l. 5979-5982/. Napriek tomu, že obvineného navštívila v ústave na\nvýkon väzby až 31. mája 2013, t. j. po 2 pojednávacích dňoch, dovolací súd nevzhliadol\ndôvod na konštatovanie porušenia práv obvineného (navyše zásadným spôsobom).\n\n16\n\nNáhradná obhajkyňa vykonávala obhajobu obvineného zodpovedne a v čo najlepšom\nzáujme svojho klienta. V prípade, že svedkom, ktorí sa mali vyjadrovať ku skutkom\nkladeným obvinenému za vinu, nekládla otázky, na ich výpovede reagoval sám obvinený. Vo\nvzťahu k svedkovi - poškodenému\n\n(vypočutý na hlavnom pojednávam konanom 29.\n\nmája 2013) pritom obvinený uviedol, že svedok iba potvrdil jeho nulovú angažovanosť pri\nskutku /zv. XXI, č. l. 5884 rub/, druhý svedok\n\nobvineného nepoznal a\n\nvypovedal k inému skutku (iní svedkovia v ten deň neboli vypočutí). Svedkovi\nnáhradná obhajkyňa kládla otázky pri skutku č. 1, k jeho výpovedi ku skutkom č. 4\na 5 sa vyjadril obvinený. Rovnako sa náhradná obhajkyňa zapájala do výsluchu svedkov\nvypočutých na hlavnom pojednávaní 3. - 6. júna 2013 (okrem svedkov, ktorí vypovedali k\ninému skutku, prípadne obvineného vôbec nepoznali). V nadväznosti na námietky\nobvineného je ďalej potrebné zdôrazniť, že zmenou náhradného obhajcu nedisponuje\nobvinený, ale súd, ktorý ho ustanovil. Súd môže v zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 Tr. por.\nper analógiam na žiadosť obvineného alebo náhradného obhajcu oslobodiť od povinnosti\nobhajovania náhradného obhajcu, a to zo závažných dôvodov (napr. dlhodobá choroba),\nprípadne, ak si náhradný obhajca neplní svoje povinnosti. Súd nevyhodnotil návrh\nobvineného ako dôvodný, preto náhradnú obhajkyňu neoslobodil. Vo vzťahu k argumentácii\nobvineného o neumožnení zvolenia si náhradného obhajcu, dovolací súd poukazuje na\nskutočnosť, že\n\nnezastupoval obvineného na základe plnej moci, ale bol\n\nobvinenému ustanovený na jeho žiadosť z 22. februára 2013. Vzhľadom na avizovaný\nnedostatok finančných prostriedkov vyznieva námietka obvineného tendenčne.“\n23. Vo vzťahu k ďalšej časti argumentácie, ktorú sťažovateľ v uplatnenom dovolaní\nzahrnul pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, najvyšší súd\nuviedol, že sťažovateľ v dovolaní nešpecifikoval svoje návrhy na vykonanie dokazovania,\nktoré mali byť podľa jeho názoru relevantné a boli konajúcim súdom zamietnuté. Najvyšší\nsúd poznamenal, že zo spisového materiálu zistil, že sa prvostupňový súd na hlavnom\npojednávaní vysporiadal s predloženými návrhmi náhradnej obhajkyne, ktoré zamietol,\npričom v odôvodnení rozsudku uviedol v tomto smere podrobné dôvody. V súvislosti\nso sťažovateľom nastolenou otázkou oboznámenia sa s utajovanými prílohami prezentoval\ntúto argumentáciu:\n\n17\n\n«K poučeniu o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností je nevyhnutné\nuviesť, že obvinený bol dňa 2. decembra 2015 nahliadať do utajovaných príloh. Pred\npredložením spisu bol predsedom senátu poučený v súlade s ustanovením § 35 ods. 2\nzákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“) a bolo mu\nodovzdané Vyhlásenie o mlčanlivosti spolu so Záznamom o poučení o povinnostiach pri\nochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia /zv. XXIV, č. 1. 66386640/, ktoré vlastnoručne podpísal. Utajované prílohy, ako vyplýva z ich povahy, nie sú\nsúčasťou spisu a teda bežne dostupné. Nahliadnutie do nich je možné len za splnenia\npodmienok uvedených v zákone o ochrane utajovaných skutočností. Jednou z podmienok je\naj podpísanie vyhlásenia o mlčanlivosti a poučenie nahliadajúcej osoby. Poučovacia\npovinnosť je pritom spätá iba s daným úkonom a vzniká až pred samotným nahliadnutím.\nPrípadné skoršie poučenie by, aj s ohľadom na možnosť nedostavenia sa osoby, ktorej bolo\nnahliadnutie povolené, nemalo zmysel. Súčasne by takáto realizácia bola z dôvodu potreby\npodpisov poučujúcej osoby a poučovanej osoby spojená s ťažkosťami a zbytočnými\nnákladmi (napr. na doručovanie). Dovolaciemu súdu navyše nie je zrejmé, v čom v tejto\nsúvislosti malo teda spočívať porušenie práva obvineného na obhajobu (obvinený námietku\nbližšie nerozviedol).»\n24. K námietkam prezentovaným v uplatnenom dovolaní v rámci dovolacieho\ndôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, kde sťažovateľ argumentoval\ntvrdením o nezákonnosti získaných dôkazov, najvyšší súd citoval § 371 ods. 4 Trestného\nporiadku, podľa ktorého dôvody podľa ustanovení § 371 ods. 1 písmeno a) až g) Trestného\nporiadku nemožno uplatniť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už\nv pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, čo neplatí,\nak dovolanie podáva minister spravodlivosti. V nadväznosti na citované ustanovenie\nTrestného poriadku najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľ, ktorý bol vo vedenom trestnom\nkonaní riadne kvalifikovane zastúpený a mal možnosť oboznámiť sa s príslušnou časťou\nspisového materiálu, námietky o nezákonnosti vykonanej rekognície a o absencii\ndobrovoľnosti vydania mobilných telefónov mohol namietať už vo fáze prípravného\nkonania, čo však neurobil a predostrel ich prvýkrát až v podanom dovolaní. Na základe\n\n18\n\nuvedenej skutočnosti najvyšší súd uzavrel, že predmetné námietky v rámci označeného\ndovolacieho dôvodu nemôže posudzovať.\n25. Najvyšší súd zaujal stanovisko aj k argumentácii týkajúcej sa výšky uloženého\ntrestu, ktorú sťažovateľ predostrel v rámci dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 371\nods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Dovolací súd poukázal na nesprávny postup konajúceho\nsúdu, ktorý sťažovateľovi pri určení výšky trestu neprípustne dvojito pričítal tú istú\nokolnosť, a to okolnosť spáchania viacerých trestných činov, keď ju zohľadnil pri aplikácii\n§ 41 ods. 2 Trestného zákona, a súčasne ako priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h)\nTrestného zákona. Najvyšší súd poukázal na § 371 ods. 5 Trestného poriadku,\npodľa ktorého dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nemožno použiť, ak\nzistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného. V tomto smere\nnajvyšší súd uviedol: „Napriek tomu, že súd prvého stupňa pochybil, keď obvinenému\ndvakrát započítal spáchanie zločinu a obzvlášť závažných zločinov, ktorých aplikáciu\nv rozsudku ani neodôvodnil, dovolací súd nevzhliadol dôvod na zrušenie napadnutých\nrozhodnutí. Obvinenému bol ukladaný trest s použitím tzv. zmierňovacieho ustanovenia\npodľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák., pričom pre výšku mimoriadne zníženého trestu je\nrozhodujúca dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Trestný zákon v osobitnej\nčasti stanovuje pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c)\nTr. zák. s poukazom na § 141 písm. a) Tr. zák. (najprísnejší trestný čin) trestnú sadzbu\nv rozpätí 20 rokov až 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Zvýšenie hornej\nhranice o jednu tretinu v zmysle tzv. asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. preto\nneprichádzala do úvahy. Pokiaľ by súd prvého stupňa postupoval správne a neprihliadol na\npriťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zák., prevažovali by poľahčujúce okolnosti\n[§ 36 písm. j) Tr. zák. - viedol pred spáchaním trestného činu riadny život] v pomere 1:0.\nV zmysle ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zák. by sa potom znižovala horná hranica trestnej\nsadzby o jednu tretinu.“ K časti argumentácie sťažovateľa, v ktorej poukazoval na absenciu\nzohľadnenia poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. d) Trestného zákona (spáchanie\ntrestného činu vo veku blízkom veku mladistvých alebo vo vyššom veku, ak táto okolnosť\nmala vplyv na jeho rozumovú a vôľovú spôsobilosť) najvyšší súd uviedol, že otázka\n\n19\n\nzisťovania a zohľadnenia existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je otázkou\nskutkovou, ktorá je ako taká z dovolacieho prieskumu vylúčená.\nK otázke nestrannosti Špecializovaného trestného súdu\n26. Pri posúdení argumentácie o nedostatku nestrannosti konajúcich sudcov\nŠpecializovaného trestného súdu, ktorú sťažovateľ opiera o skutočnosť, že sa títo sudcovia\nzúčastnili na skoršom schválení dohody o vine a treste vo vzťahu k spoluobvineným\nsťažovateľa, ktorých trestná vec bola vylúčená na samostatné konanie, poukazuje ústavný\nsúd na to, že už vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti (IV. ÚS 370/2018\na I. ÚS 275/2019) posudzoval ústavnú udržateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu\nvychádzajúcich zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 11/2017\nz 5. apríla 2017. V uvedených rozhodnutiach ústavný súd označil právne závery najvyššieho\nsúdu vychádzajúce z predmetného stanoviska za ústavne akceptovateľné. V aktuálne\nprejednávanej veci sťažovateľa nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odklon\nod jeho záverov vyjadrených vo veciach sp. zn. IV. ÚS 370/2018 a sp. zn. I. ÚS 275/2019.\nÚstavný súd zdôrazňuje, že podstatnou okolnosťou z hľadiska záruky nestrannosti súdu je\nv trestnej veci sťažovateľa tá skutočnosť, že konajúci senát Špecializovaného trestného súdu\nvyhodnotil trestnú vec sťažovateľa po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní\nbez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom argumentačne odvolával na predchádzajúce\nrozsudky vydané v tzv. dohodovacích konaniach (schválené dohody o vine a treste\nspoluobvinených sťažovateľa), čo napokon logicky vylučuje aj tá skutočnosť, že sa\ndokazovanie v dohodovacom konaní ani nevykonáva, keďže pri schválení dohody o vine\na treste je súd viazaný skutkom vymedzeným v návrhu. Platí teda, že senát\nŠpecializovaného trestného súdu rozhodoval trestnú vec sťažovateľa bez toho, aby bol\nakokoľvek „zaťažený“, resp. ovplyvnený predchádzajúcim vyhodnotením skutkového stavu\nviažuceho sa k osobe sťažovateľa. Prezentovaný postulát napokon plne konvenuje aj\nrelevantnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú ústavný\nsúd v rámci svojej rozhodovacej činnosti štandardne zohľadňuje (pozri napr. rozhodnutie\nESĽP vo veci Schwarzenberg proti Nemecku z 10. 8. 2006, sťažnosť č. 75737/01). Ústavný\nsúd vzhľadom na uvedené kvalifikoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti predmetnej\n\n20\n\nnámietky smerujúcej proti odvolaciemu a dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu ako\nzjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde\nodmietol.\nK námietkam o nezákonnosti vykonaného dokazovania\n27. Pokiaľ ide o námietky, v rámci ktorých sa sťažovateľ pokúša spochybniť\nzákonnosť časti procesu dokazovania (popísané úkony rekognície a zaistenia mobilných\ntelefónov), ústavný súd na tomto mieste pripomína princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127\nods. 1 ústavy, limitujúci vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom. Z uvedeného princípu\nokrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ\nochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť\nnajskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ\nv rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom\nargumentáciu,\n\nktorú\n\nmohol\n\núčinne\n\npredniesť,\n\navšak\n\nnepredniesol\n\nv konaní\n\npred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (pozri\nIII. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 665/2016). Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 To 11/2013 z 27. marca 2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa\npodané proti prvostupňovému rozsudku, vyplýva, že sťažovateľ argumentáciu označeného\ncharakteru v rámci tohto opravného prostriedku vôbec neuplatnil i napriek tomu, že mu to\nrelevantná právna úprava regulujúca tento riadny opravný prostriedok umožňovala.\nUvedená skutočnosť bola prekážkou, pre ktorú sa označenou argumentáciou nemohol\nzaoberať ani dovolací súd a rovnako je prekážkou aj v konaní pred ústavným súdom.\nS odkazom na túto ustálenú judikatúru ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa\nv označenej časti námietok smerujúcich proti druhostupňovému uzneseniu najvyššieho súdu\npre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom\nsúde.\n28. Pokiaľ ide o odôvodnenie dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu v časti\nreagujúcej na spomínanú argumentáciu sťažovateľa o nezákonnosti dokazovania, v ktorej\nnajvyšší súd poukázal na ustanovenie § 371 ods. 4 Trestného poriadku obmedzujúce práva\n\n21\n\nobvineného podať dovolanie v prípade, ak okolnosť, ktorú uvádza v dovolaní, mu bola\nznáma už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom,\nústavný súd konštatuje konformnosť predmetnej časti odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho\nsúdu s obsahom sťažovateľom namietaných čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13\ndohovoru. Ústavný súd chce na tomto mieste sťažovateľa poučiť, že ustanovenie § 317\nods. 1 Trestného poriadku, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva, nijako nevylučuje v jeho\nprípade aplikáciu ustanovenia § 371 ods. 4 Trestného poriadku a v ňom obsiahnutej\ntzv. koncentračnej zásady. Vzhľadom na uvedené ústavný súd kvalifikuje ako zjavne\nneopodstatnenú\n\nnámietku\n\nsťažovateľa\n\nsmerujúcu\n\nproti\n\ndovolaciemu\n\nrozhodnutiu\n\nnajvyššieho súdu, ktorý sa s odkazom na citované ustanovenie § 371 ods. 4 Trestného\nporiadku, teda z dôvodu procesnej pasivity sťažovateľa (keď tvrdenia o nezákonnosti\nzískaných dôkazov nepredniesol v odvolacom konaní) odmietol príslušnou časťou\nargumentácie dovolania zaoberať. Preto v uvedenej časti ústavný súd ústavnú sťažnosť\nsťažovateľa smerujúcu proti dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nK námietkam týkajúcim sa výšky uloženého trestu odňatia slobody\n29. Ústavný súd na tomto mieste opätovne pripomína svoje postavenie a úlohu\npri preskúmavaní rozhodnutí všeobecných súdov a zdôrazňuje, že aj v prípade posúdenia\nvýšky uloženého trestu a s tým súvisiaceho hodnotenia okolností, ktoré konajúci súd pri jej\nšpecifikácii zohľadnil, môže do vyvodených skutkových a právnych záverov všeobecného\nsúdu zasiahnuť len v prípade ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti. Vychádzajúc\nz odôvodnenia rozhodnutí konajúcich súdov týkajúcich sa výšky trestu uloženého\nsťažovateľovi, konštatuje, že takýto exces v sťažovateľovom prípade nezistil. Tak ako to\nuviedol odvolací súd, u sťažovateľa bola okolnosť veku sťažovateľa blížiaceho sa veku\nmladistvých zohľadnená aplikáciou zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného\nzákona, pričom išlo o postup nad rámec zákona, teda tak ako to konštatoval odvolací súd,\no dobrodenie, ku ktorému nebol zákonný dôvod. Dvojité pričítanie tej istej okolnosti bolo\ndovolacím súdom posúdené ako také, ktoré postavenie sťažovateľa zásadne neovplyvnilo.\nVzhľadom na uvedené okolnosti nemožno v prípade sťažovateľa hovoriť o takom excese\n\n22\n\nv aplikácii zákona, ktorý by sa prejavil neudržateľnosťou a arbitrárnosťou rozhodnutia\no výške uloženého trestu. Ústavný súd na základe uvedeného posúdil ústavnú sťažnosť\nv označenej časti ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v predmetnej časti námietok\nsmerujúcich proti odvolaciemu a dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietol\npodľa § 56 ods. 2 písm. g) Trestného poriadku.\nK porušeniu práva na obhajobu\n30. Sťažovateľ porušenie svojho práva na obhajobu, tak ako ho prezentoval\nv podanom odvolaní a dovolaní, ale aj v samotnej ústavnej sťažnosti, vidí okrem iného aj\nv skutočnosti, že konajúci súd v rámci prebiehajúceho hlavného pojednávania reagoval\nna vopred avizovanú neprítomnosť obhajcu sťažovateľa (ustanoveného sťažovateľovi\npodľa jeho individuálneho výberu) ustanovením tzv. náhradného obhajcu, ktorého kvalitu\nobhajoby sťažovateľ v priebehu hlavného pojednávania spochybnil, avšak konajúci súd\nuvedené námietky neakceptoval. Ústavný súd chce v danom skutkovom kontexte týkajúcom\nsa otázky práva na obhajobu, resp. v práva na pomoc obhajcu poukázať na relevantnú\njudikatúru ESĽP. Článok 6 ods. 3 písm. c) dohovoru priznáva obvinenému právo obhajovať\nsa prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, ktorého výber má byť v zásade\nakceptovaný. Aj keď je dôležité, aby medzi obhajcom a klientom existovala dôvera, toto\nprávo nemá absolútnu povahu. Môžu byť totiž dané relevantné a dostatočné dôvody\nsledujúce záujmy spravodlivosti, ktoré môžu ospravedlniť ustanovenie obhajcu proti vôli\nobvineného. Podstatné je to, aby obhajoba bola „skutočná a účinná“ (pozri rozhodnutia\nESĽP vo veciach Pavlenko proti Grécku zo 6. 9. 2007, sťažnosť č. 22021/05; Prehn proti\nNemecku z 24. 8. 2010, sťažnosť č. 40451/06 a Mayzit proti Rusku z 20. 1. 2005, sťažnosť\nč. 63378/00). Článok 6 ods. 3 písm. c) dohovoru hovorí o „pomoci“ obhajcu, nie\no „ustanovení“ obhajcu, pretože ustanovenie obhajcu samo osebe ešte nezaisťuje účinnosť\njeho pomoci, keďže ustanovený obhajca môže zomrieť, ochorieť alebo sa u neho môže\nobjaviť iná trvalá prekážka riadneho výkonu obhajoby, prípadne sa môže sám vyhýbať\nplneniu svojich povinností voči klientovi. Preto pokiaľ sú príslušné štátne orgány na takéto\nskutočnosti upozornené, musia takéhoto obhajcu nahradiť iným, prípadne ustanoveného\nobhajcu primäť k plneniu jeho povinností (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Artico\n\n23\n\nproti Taliansku z 13. 5. 1980, sťažnosť č. 6694/74). Štát však nemôže byť zodpovedný\nza každé pochybenie obhajcu, ktorý bol obvinenému ustanovený, zo vzťahu nezávislosti\nadvokácie od štátu totiž vyplýva, že vedenie obhajoby je vo svojej podstate záležitosťou\nmedzi obvineným a klientom, či už ide o obhajcu prideleného v rámci právnej pomoci alebo\no obhajcu, ktorého si klient platí sám. V zmysle čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru sú príslušné\nštátne orgány povinné zasiahnuť len v tých prípadoch, keď nedostatky na strane\nustanoveného obhajcu vyjdú najavo alebo sú o nich štátne orgány akýmkoľvek spôsobom\ninformované (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Kamasinski proti Rakúsku z 19. 12. 1989,\nsťažnosť č. 9783/82).\n31. Podľa judikatúry ESĽP uvedenej v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto\nuznesenia teda zárukám vyplývajúcim z čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru neprekáža, keď\nv niektorých odôvodnených prípadoch v záujme naplnenia spravodlivosti pri súčasnom\nrešpektovaní požiadavky účinnosti obhajoby je vôľa obvineného v otázke výberu obhajcu\nnahradená rozhodnutím štátnej autority, tzv. „ustanovením obhajcu“. Takýmto prípadom je\nokrem iných aj inštitút náhradného obhajcu zakotvený v ustanoveniach § 42 Trestného\nporiadku, kde v zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 Trestného poriadku, ak je dôvodná obava,\nže by mohol byť zmarený v prípravnom konaní výsluch obvineného, ktorý trvá\nna prítomnosti obhajcu, hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť\nzvoleného obhajcu alebo ustanoveného obhajcu, môže byť obvinenému popri zvolenom\nobhajcovi alebo ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný obhajca. V zmysle\nustanovení § 42 ods. 2 Trestného poriadku náhradný obhajca má rovnaké práva a povinnosti\nako zvolený obhajca alebo ustanovený obhajca; na hlavnom pojednávaní a verejnom\nzasadnutí ich však môže vykonávať iba v prípade neúčasti zvoleného obhajcu alebo\nustanoveného obhajcu. Z okolností veci sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľov obhajca,\nustanovený mu z dôvodu nemajetnosti, avšak podľa individuálneho výberu sťažovateľa, už\npri predbežnom prejednaní obžaloby vopred konajúcemu súdu avizoval dôvody neúčasti\nna niektorých z určených termínov hlavného pojednávania, na čo konajúci súd v záujme\nzachovania plynulosti konania reagoval ustanovením tzv. náhradného obhajcu v zmysle\ncitovaných ustanovení § 42 Trestného poriadku. Námietkam sťažovateľa o nedostatočnosti\nkvality obhajoby poskytovanej náhradným obhajcom, ktoré sťažovateľ v priebehu hlavného\n\n24\n\npojednávania predniesol, nebolo zo strany prvostupňového súdu vyhovené a ich\nopodstatnenosť vylúčil tak odvolací súd, ako aj súd dovolací. Najvyšší súd, tak ako to\nvyplýva z odôvodnenia jeho dovolacieho rozhodnutia (pozri bod 22 odôvodnenia tohto\nuznesenia) kvalitu poskytovania právnej pomoci zo strany náhradnej obhajkyne riadne\npreskúmal a konštatoval, že nedostatky, ktoré by odôvodňovali zásah konajúceho súdu\nv podobe ustanovenia iného náhradného obhajcu, nezistil. Najvyšší súd v tejto súvislosti\npodrobne popísal, že sa ustanovená náhradná obhajkyňa riadne oboznámila s prípadom\nsťažovateľa komplexným preštudovaním spisového materiálu, zúčastnila sa s výnimkou\njedného prípadu všetkých termínov hlavného pojednávania (a to aj v čase prítomnosti\nriadneho obhajcu sťažovateľa), bola teda s jeho priebehom náležite oboznámená, pričom\ntaktiku obhajoby konzultovala vopred s riadnym obhajcom sťažovateľa, s ktorým sa\ndohodla aj na potrebe osobného kontaktu so sťažovateľom, aktívne sa zapájala\ndo vykonávaných výsluchov a podala v mene sťažovateľa aj opravné prostriedky. Ústavný\nsúd je toho názoru, že za uvedených okolností poskytovanie právnej pomoci zo strany\nnáhradnej obhajkyne nijako nesignalizuje zanedbávanie plnenia jej povinností v prospech\nklienta (sťažovateľa). Na základe uvedeného sa ústavný súd so subjektívnymi tvrdeniami\nsťažovateľa o nedostatkoch obhajoby zo strany náhradnej obhajkyne nemôže stotožniť\na konštatuje, že požiadavka účinnosti obhajoby nebola v sťažovateľovom prípade narušená,\nkeďže náhradný obhajca vykonával svoju úlohu zodpovedne a efektívne.\n32. Sťažovateľ namietané porušenie práva na obhajobu videl aj v odmietnutí návrhov\nobhajoby na vypočutie špecifikovaných svedkov,\n\nkde\n\nzdôvodnenie\n\nodmietnutia\n\npredmetného dôkazného návrhu zo strany konajúceho súdu vníma ako nedostatočné.\nÚstavný súd poukazuje v prvom rade na ustanovenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré\nzaväzuje konajúce súdy, aby sa v rámci odôvodnenia rozsudku vyrovnali aj s obhajobou\na aby teda z odôvodnenia rozsudku bolo okrem iného zrejmé, prečo konajúci súd nevyhovel\nnávrhom obhajoby na vykonanie ďalších dôkazov. Záruky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1\nústavy sú v tomto smere dodržané, ak konajúci súd odmietnutie dôkazných návrhov\nobhajoby riadne vysvetlí. V tomto smere najvyšší súd v dovolacom rozhodnutí poukázal\nna príslušnú časť prvostupňového rozsudku, v ktorom Špecializovaný trestný súd podrobne\nrozviedol dôvody vedúce k zamietnutiu návrhov obhajoby. Ústavný súd sa oboznámil\n\n25\n\ns označenou časťou odôvodnenia rozsudku Špecializovaného trestného súdu sp. zn.\nPK-1 T 2/2013 zo 7. augusta 2013, v ktorom tento uviedol: „Obhajoba navrhla vypočuť\nsvedka\n\n, čo súd zamietol z dôvodu, že tento svedok mal objasniť poradu\n\nv garáži v súvislosti so skutkom v bode 4 obžaloby. V čase návrhu neboli žiadne\npochybnosti, že takáto porada prebehla a tohto svedka nikto nikdy predtým nespomenul\nnapriek relatívne rozsiahlej dĺžke trestného konania. Svedecká výpoveď v tomto štádiu\nkonania by bola z pohľadu súdu irelevantná. Čo sa týka návrhu na vypočutie svedka\n, ktorý mal byť hokejovým trénerom\nnadbytočný. V konaní nikto nikdy nespochybnil, že\n\n, tento výsluch pokladal súd za\nsa venoval ľadovému hokeju.\n\nNebola však žiadna potreba riešiť túto otázku, lebo v čase návrhu mal súd nepochybne\npreukázané, že\n\nsa minimálne dvakrát nachádzal v kritickom čase v\n\na to bez ohľadu na to, aký mal denný režim študenta, resp. hokejistu. Návrh na vyšetrenie\nduševného stavu svedka\n\nsúd zamietol prihliadnuc na to, že išlo o osobu\n\nprávoplatne odsúdenú za predmetnú trestnú činnosť a predtým nevznikla potreba na\nvyšetrenie jeho duševného stavu. Ak sa v minulosti počas výkonu väzby pokúsil\no samovraždu, resp. sebapoškodzovanie, tak potreba vyšetrenia duševného stavu vznikla\nskôr v tomto čase. U svedka sa tento procesný inštitút v porovnaní s osobou obvineného\nvyužíva skôr výnimočne (§ 150 Tr. por.) a v tomto prípade nejde o tzv. kľúčového svedka.\nV prejednávanej veci takýchto svedkov bolo niekoľko desiatok a súd pri vykonávaní\ndokazovania nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že je potreba vyšetriť ich\nduševný stav. Obhajoba tiež navrhla opätovné vypočutie svedka\nna to, že svedok\n\nvzhľadom\n\nuviedol pri opätovnom výsluchu skutočnosti, ktoré jeho klient\n\npopiera. Tento svedok pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní však poprel akékoľvek\nkontakty s členmi skupiny\n\na podľa vlastného vyjadrenia nemal žiadne vedomosti\n\no spáchaných trestných činoch, preto nebolo potrebné ho k čomukoľvek dopočuť.“ Ústavný\nsúd, vychádzajúc z obsahu citovanej časti odôvodnenia rozsudku, konštatuje, že odmietnutie\nnávrhov obhajoby na vykonanie ďalších dôkazov bolo konajúcim súdom primerane\nvysvetlené, pričom takto prezentované zdôvodnenie nevykazuje žiadne zjavné rozpory,\nprotirečenia alebo úvahy, ktoré by odporovali prirodzenej logike. Ústavný súd dodáva, že\nzáver súdu o irelevantnosti navrhnutého dôkazu, ktorý súd primerane vysvetlí, je\nprirodzeným výsledkom procesu voľného hodnotenia dôkazov a sám osebe neindikuje\n\n26\n\nmožnosť vysloviť porušenie označených práv len z dôvodu subjektívneho presvedčenia\nsťažovateľa o relevancii navrhnutého dôkazu.\n33. Ako celkom nekonkrétnu, a preto zjavne neopodstatnenú kvalifikuje ústavný súd\nčiastkovú námietku sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu, ktorá obsahuje\nabsolútne neurčité tvrdenie o tom, že konajúci súd neumožnil sťažovateľovi oboznámiť sa\ns „utajovanou prílohou (skutočnosťami)“. Sťažovateľ nijako bližšie nešpecifikoval, o akú\nutajovanú prílohu, resp. utajované skutočnosti malo v tomto prípade ísť, neoboznámil\nústavný súd, s akým dôkazom mali byť predmetné skutočnosti spojené, resp. aký konkrétny\nvýznam mali tieto skutočnosti v procese dokazovania. Vzhľadom na uvedené a tiež\ns odkazom na čiastkové závery uvedené v bode 30 až 32 odôvodnenia tohto uznesenia\npovažuje ústavný súd námietky sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu za zjavne\nneopodstatnené. V uvedenej časti preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa\nsmerujúcu proti odvolaciemu a dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietol ako\nzjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nK námietke o vnútornej rozpornosti rozhodnutia o dovolaní\n34. Ústavný súd sa napokon vysporiadal aj s tvrdením sťažovateľa o „vnútornej\nrozpornosti“ uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo V 5/2017 z 5. novembra 2018,\nktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 382 písm. c)\nTrestného poriadku pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.\nÚstavný súd konštatuje, že sťažovateľom predostretá subjektívna interpretácia relevantných\nustanovení Trestného poriadku upravujúcich inštitút dovolania je celkom zjavne nesprávna.\nPodľa ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí\nbez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania\npodľa § 371 citovaného zákona. Platí teda, že predpokladom vecného preskúmania\ndovolania je, aby v odôvodnení dovolania uvedené dovolacie dôvody (vymedzené\nv ustanoveniach § 371 Trestného poriadku) boli nielen formálne označené, ale aby obsah\nkonkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera\nexistencia určitého dovolacieho dôvodu skutočne, t. j. vecne zodpovedal zákonnému\n\n27\n\nvymedzeniu dovolacieho dôvodu. Pokiaľ to tak nie je a podané dovolanie len formálne\nodkazuje na príslušné ustanovenia upravujúce dôvody dovolania, pričom však v skutočnosti\nobsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dôvodu, ide o dovolanie, ktoré treba\nodmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. V prípade sťažovateľa najvyšší súd\nkonštatoval, že argumentácia, ktorú sťažovateľ v odôvodnení svojho dovolania predostrel\na formálne podradil pod označené dovolacie dôvody, nie je v skutočnosti pod uvedené\ndovolacie dôvody vecne subsumovateľná. Najvyšší súd tak na základe uvedeného\npostupoval celkom správne a v zmysle citovaného ustanovenia § 382 písm. c) Trestného\nporiadku dovolanie sťažovateľa pre nenaplnenie predpísaných dovolacích dôvodov\nodmietol. Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa\nv označenej časti námietok smerujúcich proti dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu\nako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde\nodmietol.\n35. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\npotrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. októbra 2019\n\nJana Laššáková\npredsedníčka senátu\n\n28", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na obhajobu", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "dokazovanie-zákonnosť vykonania dôkazov", "diskriminácia-zákaz", "rozsudok", "obhajoba, obhajca-ustanovený", "trest-rozhodnutie o treste", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "odvolanie-rozhodnutie o odvolaní", "dovolanie-dovolacie dôvody", "zaujatosť / predpojatosť", "trest-odňatia slobody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:967b1b7e-12cc-4606-a3ad-a619a65d808e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.275.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 275/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 275/2019 z 25. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-25", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.275.2019.1"}, {"guid": "ussr:21b263ec-bfd3-46ba-8941-e00e35d8a13c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.185.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 185/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 185/2019 z 30. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.185.2019.1"}, {"guid": "ussr:c3d24dd0-b4c2-4945-9362-37794b0322fb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.147.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 147/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 147/2019 z 24. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-24", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.147.2019.1"}, {"guid": "ussr:d7dadea6-2e0b-4d6d-b21d-95d1b63d4e8f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.337.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 337/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 337/2018 z 4. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-04", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.337.2018.1"}, {"guid": "ussr:19ef6a14-0e89-4cc0-9db7-dd614c0ecc36", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.370.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 370/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 370/2018 z 20. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-20", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.370.2018.1"}, {"guid": "ussr:9684de25-b503-4ac9-a89b-23568d7bc62c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.665.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 665/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 665/2016 z 11. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-11", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.665.2016.1"}, {"guid": "ussr:15e16a26-3b2f-4d28-a05b-a283a1cdc3fa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 453/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 453/2010 z 20. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-20", "citacie_n": 208, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:15e16a26-3b2f-4d28-a05b-a283a1cdc3fa"}, {"guid": "ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479"}, {"guid": "ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 237/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 237/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 477, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3"}, {"guid": "ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 338, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0"}, {"guid": "ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 184/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 184/09 z 9. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-09", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed"}, {"guid": "ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 102/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 102/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/03 z 11. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-11", "citacie_n": 237, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc0e0283-c848-4ebd-a83d-a1091bdcb8bb"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:3054d71d-01e6-494b-bd1c-c8914f02f284", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 90/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/03 z 26. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-26", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3054d71d-01e6-494b-bd1c-c8914f02f284"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:679b2534-5469-450d-a88a-6e5381292d27", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.66.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 66/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/2025 z 6. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.66.2025.1"}, {"guid": "c5a5b220-871b-4de3-a81c-468316926f5c:112f5eeb-a5b5-4535-8ea4-1b75c5b5a67a", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2024:2120010625.9", "spisova_znacka": "3To/142/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3To/142/2023 z 18. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2024-06-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2024:2120010625.9"}]}