{"guid": "ussr:fe2c773e-4279-4682-92b4-ff84031af695", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.250.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 250/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 250/2019 z 12. 9. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. septembra 2019, sp. zn. II. ÚS 250/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.250.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2019-09-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fe2c773e-4279-4682-92b4-ff84031af695", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.250.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.250.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.250.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 250/2019-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2019\nv senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nPetra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom\n\n, advokátska kancelária,\n\n, vo veci namietaného porušenia\n\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Levice\nsp. zn. 14 C 249/2011 z 24. februára 2016, uznesením Krajského súdu v Nitre\nsp. zn. 5 Co 285/2016 z 28. apríla 2017, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Cdo 136/2018 z 28. marca 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n10. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Levice (ďalej\nlen „okresný súd“) sp. zn. 14 C 249/2011 z 24. februára 2016 (ďalej len „uznesenie\nokresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 5 Co 285/2016 z 28. apríla 2017 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 136/2018\nz 28. marca 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh, ako aj z vlastného zistenia ústavného súdu\nvyplynulo, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 42/2003 z 28. marca 2008 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu“) uložil sťažovateľovi a jeho manželke\npovinnosť zaplatiť Okresnému stavebnému bytovému družstvu Levice, Ku Bratke 3,\nLevice, sumu 29 735,50 Sk, t. j. sumu 987,04 € (z titulu neuhradených nákladov spojených\ns vlastníctvom a užívaním ich bytu za obdobie od 1. augusta 2002 do 31. decembra 2004,\npozn.), spolu s úrokom z omeškania, a to zo sumy 5 824,30 Sk vo výške 13 % ročne\nod 1. januára 2003 až do zaplatenia a zo sumy 23 911,20 Sk vo výške 8 % ročne\nod 1. januára 2005 až do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní odo dňa nadobudnutia\nprávoplatnosti rozsudku. Okresný súd v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol.\nTento rozsudok okresného súdu v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 5 Co 151/2008 zo 14. januára 2009 nadobudol právoplatnosť 4. mája 2009.\n3. Sťažovateľ sa návrhom (žalobou) na obnovu konania doručeným okresnému súdu\n14. decembra 2011 domáhal obnovy konania vedeného na okresnom súde pôvodne\npod sp. zn. 7 C 42/2003, ktorý (podľa udania v ústavnej sťažnosti, pozn.) odôvodnil okrem\niného tým, že „... V 4. bode sťažovateľ žiada obnovu konania z dôvodu, že žalobca nemôže\npožadovať zaplatenie preddavkových platieb okamihom vyúčtovania celoročných nákladov,\npretože preddavkové platby neodrážajú skutočnú výšku vynaložených nákladov spojených\ns užívaním bytu. V 9. bode sťažovateľ žiada obnovu konania z dôvodu, že Zmluva o výkone\nsprávy nebola nikdy s vlastníkmi prerokovaná a odsúhlasená, pretože pred podpisom musí\n\n2\n\nbyť schválená nadpolovičnou väčšinou všetkých vlastníkov bytov. Sťažovateľ poukazoval\nna to, že táto Zmluva musí byť schválená na schôdzi vlastníkov a nemôže byť o nej písomné\nhlasovanie. Sťažovateľ má za to, že Zmluva o výkone správy nie je vlastníkmi právoplatne\nodsúhlasená...“. V právnej veci návrhu na obnovu konania bolo na okresnom súde konanie\nvedené pod sp. zn. 14 C 249/2011.\n4. Uznesením okresného súdu bol však návrh na obnovu konania pre oneskorenosť,\nt. j. pre zmeškanie zákonnej (subjektívnej) lehoty na jeho podanie, zamietnutý.\n5. Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu podal riadne a včas odvolanie – riadny\nopravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením krajského súdu tak, že krajský\nsúd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Uznesenie okresného súdu\nv spojení s uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 10. augusta 2017.\n6. Následne sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu riadne a včas\naj dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok. Uznesením najvyššieho súdu však bolo\ndovolanie sťažovateľa odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu podľa zistenia ústavného\nsúdu nadobudlo právoplatnosť 15. mája 2019.\n7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa\n\n,\n\n, trvale bytom\n\n, štátny občan SR na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných\n\nslobôd\n\nuznesením\n\nOkresného\n\nsúdu\n\nLevice\n\nzo\n\ndňa\n\n24.02.2016,\n\nč. k. 14C/249/2011-72,\n\nuznesením\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nzo\n\ndňa\n\n28.04.2017\n\nNitre\n\nč. k. 5Co/285/2016-92 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa\n28.03.2019 sp. zn. 5 Cdo 136/2018 porušené boli.\n2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa\n28.03.2019 sp. zn. 5 Cdo 136/2018.\n3. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 28.04.2017\nč. k. 5Co/285/2016-92.\n\n3\n\n4. Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu Levice zo dňa 24.02.2016,\nč. k. 14C/249/2011-72 a vec vracia Okresnému súdu Levice na ďalšie konanie.\n5. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia\nvo výške 346,26 Eur (slovom tristoštyridsaťšesť eur, dvadsaťšesť centov) na účet jeho\nprávneho zástupcu\n\n, so sídlom\n\n,\n\nIČO... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou\nod 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania\nústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho\nprijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\n\n4\n\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\nIII.\n13. Ako to z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ namieta porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu, uznesením krajského\nsúdu a tiež uznesením najvyššieho súdu.\n14. Sťažovateľ porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy,\nako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením okresného súdu\na uznesením krajského súdu odôvodňuje tým, že\n- okresný súd, ako aj krajský súd nesprávne právne posúdili začiatok plynutia,\na tým aj uplynutia subjektívnej trojmesačnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania,\ndôsledkom čoho dospeli k nesprávnemu záveru o tom, že návrh bol podaný oneskorene,\n- so sťažovateľom uplatneným dôvodom na obnovu konania (uvedeným v bode 9\nnávrhu na obnovu, pozn.), podľa ktorého zmluva o výkone správy nebola vlastníkmi bytov\na nebytových priestorov bytového domu na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových\npriestorov prerokovaná a schválená, sa nijako nevysporiadali,\n- o návrhu na obnovu konania na okresnom súde konal a rozhodol nezákonný sudca,\n\n5\n\n- okresný súd, ako aj krajský súd sa riadne nevysporiadali ani s ďalšími podstatnými\nnámietkami sťažovateľa, dôsledkom čoho sú ich rozhodnutia pre nedostatok riadneho\na vyčerpávajúceho odôvodnenia nepreskúmateľné.\n15. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy,\nako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu,\nktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol aj napriek tomu, že\n- okresný súd na prejednanie návrhu na obnovu konania nenariadil pojednávanie,\nhoci podľa jeho názoru nariadiť pojednávanie mal,\n- okresný súd a následne aj krajský súd nesprávne posúdili začiatok plynutia, a tým\naj uplynutia subjektívnej trojmesačnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania,\n- rozhodnutia okresného súdu aj krajského súdu trpia nedostatkom riadneho\na vyčerpávajúceho odôvodnenia, čím malo byť sťažovateľovi znemožnené uskutočňovať\njemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú\nobdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom\npostupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť\npodstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).\n17. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu\na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie\n\n6\n\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné\nprávo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti\nodôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad\n(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\nK uzneseniu okresného súdu\n18. Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva\nz citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu\nprávu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická\nosoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi\norgánmi Slovenskej republiky.\n19. Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania ústavnou sťažnosťou\nnapadnutého uznesenia okresného sudu využitím riadneho opravného prostriedku,\na to odvolania, ktoré napokon pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu aj účinne\nvyužil. O tomto jeho odvolaní bolo pritom rozhodnuté uznesením krajského súdu.\n20. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu\nochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou\ninštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu\nk uzneseniu okresného súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok\nsvojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.\nK uzneseniu krajského súdu\n21. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd\nv prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva\n[ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká\n\n7\n\nrepublika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota\nna podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia\no mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú\naj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval\nlehotu na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu v tomto prípade za zachovanú aj proti\noznačenému uzneseniu krajského súdu. Tento princíp sa premietol aj do § 124 poslednej\nvety zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný\nprostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo\nmimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia\no mimoriadnom opravnom prostriedku.\n22. Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľa ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju\nstabilnú judikatúru, podľa\n\nktorej\n\nodôvodnenia\n\nrozhodnutí prvostupňového súdu\n\na druhostupňového (odvolacieho) súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05),\npretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.\n23. Na citovaný právny názor nadväzuje § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak sa odvolací súd\nv celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa\nv odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\n24. Ústavný súd preto považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť\nodôvodnenia uznesenia okresného súdu:\n„... súd dospel k záveru, že v danom prípade nebola splnená subjektívna lehota.\nVychádzal pritom z prvého podania zo dňa 12. 12. 2011, v rámci ktorého navrhovateľ\npoukazoval na rozsudok vydaný pod sp. zn. 9C/108/2006 a jeho potvrdenie Krajským súdom\nv Nitre. Preskúmaním predmetných rozsudkov súd zistil, že v rozsudkoch bolo konštatované,\nže nedoplatky na zálohových platbách možno vo všeobecnosti vymáhať len do doby, kým\nnie je vykonané vyúčtovanie za príslušný rok. Ak sa teda žalobca domáhal nedoplatkov\n\n8\n\nna zálohových platbách za obdobie od 01.09.2005 do 28.02.2006, po vyúčtovaní\nza príslušný rok 2005 a 2006 už nebolo možné vymáhať samostatne nezaplatené zálohové\nplatby, ale len v rámci celkového nedoplatku v zmysle vyúčtovania za rok 2005 a 2006.\nRozsudok súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol\nprávoplatnosť dňa 05. 02. 2009, teda najneskôr v tento deň navrhovateľ vedel o tom, že\nnedoplatky na zálohových platbách možno vymáhať len do doby, kým nie je vykonané\nvyúčtovanie za príslušný rok. S poukazom na uvedené neobstojí tvrdenie navrhovateľa,\nuvedené v podaní zo dňa 07.08.2014, v rámci ktorého tvrdil, že v reportáži dňa 01. 12. 2011\nsa dozvedel, že zálohové platby možno vymáhať len do doby, pokiaľ nedôjde k celkovému\nvyúčtovaniu nákladov spojených s užívaním bytu za príslušný rok. Naviac, je potrebné\nprihliadnuť na skutočnosť, že k tomuto tvrdeniu prišlo až na druhú výzvu súdu, pričom\nv podaní zo dňa 26. 04. 2013 uviedol, že špecifikáciu dodržania subjektívnej lehoty uvedie\nna nariadenom pojednávaní. Čo sa týkalo objektívnej lehoty, súd sa stotožňuje s tvrdením\nnavrhovateľa, že objektívna lehota uplynula až dňa 04. 05. 2012, nakoľko zo spisu vedeného\npod sp. zn. 7C/42/2003 (v elektronickej podobe) bolo zistené, že rozsudok súdu prvého\nstupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 04. 05. 2009,\na od tohto okamihu začala plynúť objektívna lehota. V kontexte s obsahom spisu\na vyjadreniami odporcu, ktorý vo svojom vyjadrení namietal nesplnenie podmienok\nna obnovu konania, jednou z nich aj subjektívnu lehotu, súd hodnotil vyjadrenie\nnavrhovateľa zo dňa 07. 08. 2014 za špekulatívne. Navyše navrhovateľ svoje tvrdenie\nžiadnym spôsobom nepreukázal, a preto súd vychádzal najmä zo skutočností uvedených\nv pôvodnom návrhu, a z nich ustálil, že návrh na obnovu konania je oneskorený, a preto ani\nnenariaďoval pojednávanie, ako ani sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v\nkonaní. Vzhľadom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo skutkového stavu a zákonných\nustanovení dospel súd k záveru, že v danej veci bol návrh na obnovu konania podaný\noneskorene, preto návrh na obnovu konania zamietol...“\n25. V uznesení krajského súdu, ktorým bolo uznesenie okresného súdu ako vecne\nsprávne potvrdené, krajský súd okrem iného argumentoval takto:\n„... Súd prvej inštancie správne ustálil, že s poukazom na obsah spisu a vyjadrenia\nstrán sporu je nad mieru všetkých pochybností preukázané, že žaloba na obnovu konania\n\n9\n\nbola podaná oneskorene. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom\nsúdu prvej inštancie a opätovne poukazuje na to, že sám žalobca jednoznačne uviedol, že sa\nskutočnosti odôvodňujúce podanie žaloby vyplývajú z rozsudku Okresného súdu Levice\nvedeného v konaní vedenom pod sp zn. 9C/108/2006, ktorého vecná správnosť bola\npotvrdená aj odvolacím súdom... Akékoľvek ďalšie tvrdenia žalobcu, že sa skutočnosti\nodôvodňujúce podanie žaloby dozvedel z reportáži v televízii až dňa 01. 12. 2011 odvolací\nsúd nepovažoval za relevantné pre posúdenie plynutia subjektívnej lehoty na podanie\nžaloby, pretože tieto dôvody boli jasne vymedzené v prvotnom procesnom úkone žalobcu.\n... Pokiaľ ide o plynutie objektívnej lehoty na podanie žaloby, táto začala plynúť\nprávoplatnosťou rozsudku vo veci vedenej Okresným súdom Levice pod sp. zn. 7C/42/2003\nobnovy ktorej sa žalobca domáha, teda 04. 05. 2009. Objektívna lehota uplynula po troch\nrokoch od právoplatnosti rozsudku, a teda 04. 05. 2012. Žalobca v podanej žalobe uviedol\nvšetky potrebné skutočnosti k tomu, aby súd vedel posúdiť dôvodnosť podanej žaloby\na rozhodnúť, či obnovu konania vedeného pred súdom prevej inštancie pod sp. zn.\n7C/42/2003 povolení, alebo žalobu zamietne...\n... Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že žaloba\nna obnovu konania podaná žalobcom bola preukázateľne podaná oneskorene, a to\npo uplynutí subjektívnej trojmesačnej lehoty, keď táto lehota žalobcovi uplynula dňa\n04. 05. 2009 a žalobca žalobu podal osobne na súde prvej inštancie až dňa 14. 12. 2011,\npoukazujúc na rozhodnutie Okresného súdu Levice č. k. 9C/108/2006 zo dňa 05. 09. 2008,\nprávoplatné dňa 05. 02. 2009, ktorého vecná správnosť bola potvrdená aj odvolacím\nsúdom, a to rozsudkom č. k. 7C/249/2008-112 zo dňa 18. 12. 2008. Vzhľadom k tomu,\nže žalobca v žalobe jednoznačne špecifikoval, od akých okolností, resp. od akého\nrozhodnutia, odvodzuje dôvodnosť podania svojej žaloby, odvolací súd nemá pochybnosti\no správnosti záveru súdu prvej inštancie, keď žalobu na obnovu konania zamietol,\nv dôsledku uplynutia subjektívnej lehoty na jej podanie.\n... Odvolací súd stotožňujúc sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalobcu a napadnuté uznesenie súdu\nprvej inštancie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP...“\n\n10\n\n26. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd\nargumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej sa krajský súd rozhodujúci o jeho riadnom\nopravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu náležite nevysporiadal s jeho\npodstatnými odvolacími námietkami, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú\nudržateľnosť záverov krajského súdu. Krajský súd, reagujúc na podstatné námietky\nsťažovateľa, uviedol na zdôraznenie správnosti uznesenia okresného súdu aj ďalšie dôvody,\nktoré ho viedli k potvrdeniu uznesenia okresného súdu. Ústavný súd preto nevidí žiadny\nrelevantný dôvod na prehodnocovanie záverov rozhodnutí všeobecných súdov. Skutočnosť,\nže sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru\no zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná\nrozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,\npodľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,\nz čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym\nnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.\n27. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti s poukazom na časť textu odôvodnenia\nuznesenia krajského súdu, podľa ktorého návrh na obnovu konania bol podaný oneskorene,\na to po uplynutí subjektívnej trojmesačnej lehoty „dňa 04.05.2009“ (pozri bod 26\nodôvodnenia uznesenia krajského súdu), namieta jeho rozpor so záverom okresného súdu,\nústavný súd uvádza, že z ostatnej časti inak pomerne rozsiahleho odôvodnenia uznesenia\nkrajského súdu je nepochybné, že ide iba o zrejmú nesprávnosť v písaní dátumu\na že aj krajský súd zhodne s okresným súdom za začiatok plynutia trojmesačnej subjektívnej\nlehoty na podanie návrhu na obnovu konania považoval 5. február 2009, a teda lehota\nuplynula 5. mája 2009. Aj táto sťažovateľova námietka je teda z hľadiska namietaného\nporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne\nkonanie irelevantná.\n28. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa\nproti uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde\nz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\n\n11\n\nK uzneseniu najvyššieho súdu\n29. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že základné právo na súdnu ochranu,\nako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručujú\nlen vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny\nsúd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania\npred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.\n30. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\n31. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také\nrozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, a skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\n32. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\na nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu\nnemajúci oporu v zákone.\n\n12\n\n33. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:\n«... Z ustanovenia § 234 ods. 2 prvá veta O. s. p. platného a účinného v dobe\nrozhodovania prvoinštančného súdu vyplývalo, že ak súd zamieta návrh na obnovu konania\npreto, že nie je prípustný, alebo preto, že ho podal niekto, kto naň nebol oprávnený, alebo\npreto, že je zrejme oneskorený, nemusí nariaďovať pojednávanie. Keďže v prejednávanom\nprípade dospel prvoinštančný súd k záveru, že žaloba žalobcu na obnovu konania bola\npodaná oneskorene, prvoinštančný súd postupoval v súlade citovaným ustanovením\nprocesné správne, keď predmetnú žalobu žalobcu na obnovu konania zamietol\nbez nariadenia pojednávania. Pri žalobe na obnovu konania súd (i) z hľadiska\nhospodárnosti a efektívnosti konania primáme skúma existenciu základnej objektívnej\npodmienky prípustnosti tejto žaloby, ktorou je zachovanie zákonných lehôt, teda objektívnej\ni subjektívnej lehoty. Ak dospeje k záveru, že táto základná objektívna podmienka\nprípustnosti žaloby na obnovu konania nie je daná, žalobu bez nariadenia pojednávania\nzamietne a už neskúma ďalšie eventuálne uplatňované dôvody obnovy konania. Z tohto\ndôvodu nebolo povinnosťou prvoinštančného súdu zaoberal sa argumentáciu žalobcu\nuvedenou v žalobe, že žalobu na obnovu konania podal i z dôvodu vyplývajúceho\nz ustanovenia § 228 ods. 1 písm. b/ O. s. p...\n... Z uvedeného je zrejmé, že zo strany prvoinštančného súdu tým, že žalobu žalobcu\nna obnovu konania zamietol bez pojednávania nedošlo k porušeniu práva žalobcu\nna spravodlivý proces, a preto odvolací súd na základe odvolania žalobcu nemal z tohto\ntitulu dôvod na zrušenie rozhodnutia prvoinštančného súdu a na vrátenie veci na ďalšie\nkonanie. Ak za tohto skutkového a právneho stavu odvolací súd dovolaním napadnutým\nrozhodnutím rozhodnutie prvoinštančného súdu potvrdil, nedošlo z jeho strany\nk nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval\njemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n... Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s uplatneným dovolacím\ndôvodom de facto namietal i nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia\nodvolacieho súdu.\n... V súvislosti s uvedenou dovolacou námietkou žalobcu dovolací súd uvádza,\nže už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R\n\n13\n\n111/1998) zastávala názor,\n\nže\n\nnepreskúmateľnosť\n\nrozhodnutia\n\nnezakladá\n\nzmätočnosť\n\na\n\nprípustnosť\n\ndovolania;\n\nnepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality)\nrozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok\nnesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku),\nktorá prípustnosť dovolania nezakladala. S týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd\nSlovenskej republiky (pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,\nIII. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá\n(len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku“,\nzotrvalo\n\naj\n\nzjednocujúce\n\nstanovisko\n\nR 2/2016,\n\nprávna\n\nveta\n\nktorého\n\nsmie:\n\n„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/\nObčianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť\no skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho\nsúdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré\nnadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska (rovnako\nako v prípade nesprávneho hodnotenia dôkazov) nedotkli, preto ho treba považovať\naj naďalej za aktuálne.\n... V danom prípade odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu nedáva žiadny podklad\npre uplatnenie druhej vety zjednocujúceho stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú\nvýnimku z prvej vety a týka sa len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov. O taký prípad\nide napríklad vtedy, keď dovolaním napadnuté rozhodnutie neobsahuje vôbec žiadne\nodôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“\n(pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne keď odôvodnenie dovolaním\nnapadnutého rozhodnutia má také nedostatky, že sa svojou povahou, intenzitou, významom\na právnymi dôsledkami predstavuje exces, ktorý možno charakterizovať ako „justičný\nomyl“ v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. Ryabykh proti\nRusku, rozsudok z roku 2003)...\n... Neobstojí preto námietka, že odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým\nodôvodnením rozhodnutia žalobcovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces... Pre úplnosť\ndovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne\n\n14\n\nodôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/\nCSP, správnosť právnych záverov (v prejednávanom prípade konkrétne namietané ustálenie\nlehôt), ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadne nesprávne právne\nposúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá...\nZ uvedeného dôvodu preto dovolanie žalobcu podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP\nodmietol...»\n34. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené\npodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia\nsúdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,\nže ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd\n(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\n35. Právny názor najvyššieho súdu je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený\nvyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší\nsúd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa\nodmietnuť.\n36. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie\nvyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd dodáva,\nže otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie\nnemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.\n37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti\nnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom\nsúde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n\n15\n\n38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími\nnávrhmi sťažovateľa nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. septembra 2019\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "pojednávanie-verejné", "dovolanie-prípustnosť", "obnova konania-v občianskom súdnom konaní", "lehota-zmeškanie lehoty", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "obnova konania-žaloba na obnovu konania", "lehota-na podanie žaloby", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4865ee81-39ad-44a0-a4d1-783a7f383d01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 547/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 547/2016 z 14. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-14", "citacie_n": 417, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1"}, {"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "5efe320f-7baa-427c-9b17-c8d620c4525c:9984bb8f-f3c5-44a3-9a7c-03ceda529939", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:4311218429.1", "spisova_znacka": "5Cdo/136/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/136/2018 z 27. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:4311218429.1"}, {"guid": "83e0a367-154a-4e82-816f-3d668181d30a:0621ad96-4f7a-4195-8c3c-3090deb196ab", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7614204822.2", "spisova_znacka": "5Co/285/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/285/2016 z 27. 3. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-03-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7614204822.2"}], "citovane_v": []}