{"guid": "ussr:5d3f7e2f-9eff-4b0c-9413-d570e1f5b509", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.240.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 240/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 240/2019 z 12. 9. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. septembra 2019, sp. zn. II. ÚS 240/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.240.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2019-09-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5d3f7e2f-9eff-4b0c-9413-d570e1f5b509", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.240.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.240.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.240.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 240/2019-19\nÚstavný\n\nsúd\n\n12. septembra 2019\n\nSlovenskej\npredbežne\n\nrepubliky\n\nprerokoval\n\n,\n\nna\n\nneverejnom\n\nústavnú\n\nsťažnosť\n\nzasadnutí\n\nsenátu\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom\n\nFeciľakom, advokátska kancelária, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu\nv Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 117/2018 a jeho rozsudkom z 29. apríla 2019\na takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako neprípustnú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n2. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\n\nslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 117/2018 a jeho rozsudkom z 29. apríla 2019. Ústavná\nsťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 31. júla 2019.\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca sa žalobou\nz 18. apríla 2017 domáhal určenia, že jeho pozemková nehnuteľnosť (parc. č.\nzastavané plochy a nádvoria – 215 m², ležiaca v kat. území\n\n–\n\n) nie je zaťažená vecným\n\nbremenom v zmysle ustanovenia § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“). V žalobe okrem iného uviedol, že na jeho pozemku\nsa nachádza bytový dom, ktorého vlastníkmi sú žalovaní. Poukázal na ustanovenie § 23\nods. 5 zákona o vlastníctve bytov a na to, že vlastníci bytového domu (žalovaní) nie sú\nvlastníkmi pozemku pod bytovým domom a v zmysle uvedeného ustanovenia im vzniklo\nzákonné vecné bremeno k pozemku sťažovateľa. Toto právo vecného bremena obmedzuje\nsťažovateľa ako vlastníka pozemku. Uviedol ďalej, že označené ustanovenie neurčuje výšku\nnáhrady za zákonom zriadené vecné bremeno, neurčuje spôsob vyporiadania za zriadenie\nvecného bremena a nepredpisuje ani žiadne administratívne konanie, na základe ktorého\nby došlo k zriadeniu predmetného vecného bremena. Sťažovateľ pozemok nadobudol\nv roku 2007 a nevedel, že je na ňom zriadené vecné bremeno, keďže nebolo zapísané\nv katastri nehnuteľností, hoci zapísané byť malo. Namietal, že zriadenie vecného bremena\npodľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov je v rozpore s jeho právami vyplývajúcimi\nz čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dodatkový protokol“), čl. 13 dohovoru, čl. 11 ods. 4 listiny a čl. 20 ods. 4 ústavy,\nz ktorého vyplýva, že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné\niba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú\nnáhradu. V danom prípade\n\ndošlo k vzniku vecného bremena\n\npriamo zákonom\n\nbez akéhokoľvek administratívneho konania, v rámci ktorého by mohol vystupovať\nako účastník konania a obhajovať tak vlastné práva. Vyjadril tiež názor, že nútené\nobmedzenie vlastníckeho práva priamo zákonom ústava neumožňuje, čo samo osebe\nbez ďalšieho zakladá nesúlad ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov s ústavou.\nAplikáciou tohto zákonného ustanovenia nedošlo síce k oficiálnemu vyvlastneniu\n\n2\n\nsťažovateľa, t. j. prevodu (správne má byť prechodu, pozn.) vlastníctva, ale k zásahu\ndo majetkových práv sťažovateľa zo strany štátu tak, že jeho vlastnícke právo sa stalo\nvlastne nevyužiteľným, takže v skutočnosti došlo k jeho vyvlastneniu. Sťažovateľ tiež\nnamietal, že právny poriadok neustanovuje žiaden režim náhrad, ktoré by mali byť\nposkytované za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle ustanovenia § 23 ods. 5\nzákona o vlastníctve bytov. Štát neusporiadal tieto vzťahy v súlade s verejným záujmom.\nPráve naopak, dobromyseľných vlastníkov pozemkov, ale aj osoby, ktoré sa stali na základe\nzákona o vlastníctve bytov vlastníkmi bytov v bytových domoch, vystavil právnej neistote,\nkeďže v rozpore so základnými demokratickými princípmi zriadil nezákonný inštitút,\nktorým nielenže obmedzil práva vlastníkov bytov, ale všetky povinnosti a záväzky, ktoré\nz toho do budúcna plynú, uložil znášať vlastníkom bytov, hoci práve na ich ochranu bol\nzákon o vlastníctve bytov prijatý. Štát sa teda zbavil zodpovednosti na úkor občanov,\nvydávajúc takýto postup za uplatňovanie verejného záujmu. Napokon sťažovateľ navrhol,\naby bolo konanie prerušené v zmysle čl. 144 ods. 2 ústavy a ústavnému súdu bol podaný\nnávrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov\ns čl. 20 ods. 4 ústavy.\n3. Rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 15/201785 zo 16. mája 2018 boli tak návrh na prerušenie konania, ako aj žaloba sťažovateľa\nzamietnuté. Podľa názoru okresného súdu ustanovenie § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve\nbytov nie je v nesúlade s ústavou a keďže vecné bremeno vzniklo priamo zo zákona, žalobe\nsťažovateľa na určenie neexistencie vecného bremena nebolo možné vyhovieť.\nNavyše, nebol preukázaný ani naliehavý právny záujem na požadovanom určovacom\nvýroku.\n4. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 117/2018122 z 29. apríla 2019 bol rozsudok okresného súdu potvrdený a návrh na prerušenie konania\n(znova uplatnený v odvolacom konaní, pozn.) bol zamietnutý. Krajský súd v podstate\nsúhlasil so závermi okresného súdu.\n\n3\n\n5. Podľa názoru sťažovateľa odvolacím rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu\njeho označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru. Toto porušenie práv vidí v dvoch\nparciálnych, avšak vzájomne prepojených zásahoch krajského súdu, ktoré majú\nústavnoprávnu intenzitu, a to:\na) v interpretácii ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov, podľa ktorej\nvecné bremeno vzniklo zo zákona, vo verejnom záujme, pričom nedošlo k vyvlastneniu\nnehnuteľnosti a vlastnícke právo sťažovateľa nezaniklo a zároveň ani ústavný súd\nnevyhodnotil, že by toto ustanovenie malo byť z ústavného hľadiska neakceptovateľné,\nb) v nedostatku dôvodov rozsudku krajského súdu, ktorými by primeraným a ústavne\nakceptovateľným spôsobom reagoval na odvolacie námietky sťažovateľa, pričom\nkľúčovými námietkami sťažovateľa sa vôbec nezaoberal, ale ani neodôvodnil ich\nirelevantnosť, hoci platí, že súd v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.\n6. Zákonné vecné bremeno k pozemku sťažovateľa vzniklo účinnosťou zákona\no vlastníctve bytov bez administratívneho rozhodnutia, bez skúmania primeranosti zásahu\na bez určenia primeranej náhrady, čo je v rozpore s čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 6 ods. 1\na čl. 13 dohovoru, čl. 11 ods. 4 listiny a čl. 20 ods. 4 ústavy.\n7. Zákonné vecné bremeno v zmysle zákona o vlastníctve bytov je inštitútom, ktorý\nmá v sebe prvok verejnoprávny, v rámci ktorého vlastník pozemku musí znášať obmedzenia\nvo verejnom záujme. Práva vlastníka pozemku sú obmedzované, pričom súd disponuje\n„širokou možnosťou úvahy“, ktorú môže použiť pri stanovení rovnováhy medzi\nvšeobecným záujmom komunity a požiadavkami ochrany individuálnych práv. Zriadením\nzákonného vecného bremena nedochádza k ochrane práv vlastníka pozemku, ale k ochrane\npráv vlastníka stavby – bytového domu.\n8. Ku vzniku vecného bremena došlo priamo zákonom, teda prijatím ustanovenia\n§ 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov. Takto vzniknuté vecné bremeno sa zapisuje\ndo katastra nehnuteľností záznamom ako deklaratórnym úkonom, teda bez akéhokoľvek\nadministratívneho konania, v rámci ktorého by vlastník pozemku, na ktorom sa zriaďuje\n\n4\n\nvecné bremeno, mohol vystupovať ako účastník konania a obhajovať tak svoje základné\nľudské práva a slobody. Pritom v čl. 20 ods. 4 ústavy je uvedené, že nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva je možné na základe zákona. Je teda stanovený imperatív prikazujúci,\naby akt obmedzenia vlastníctva bol realizovaný konaním orgánu verejnej moci, ktorý bol\nna to v zákone splnomocnený.\n9. S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že jeho\npozemok bol nezákonne zaťažený vecným bremenom zriadeným priamo zákonom, čím mu\nbolo odňaté právo pokojne užívať svoj majetok. Pritom ústavný súd v iných prípadoch\nrozhodol o nesúlade zákona s čl. 20 ods. 4 ústavy, ak priamo zákonom malo dôjsť\nk vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckych práv (PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 4/00).\n10. Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že podľa judikatúry ústavného súdu má návrh\nna preskúmanie ústavnej súladnosti zákona podaný všeobecným súdom nenahraditeľné\nmiesto v systéme špecifickej a koncentrovanej súdnej kontroly ústavnosti, pretože\nje nástrojom ochrany konkrétneho jednotlivca priamo pred legislatívnou mocou, pričom\nrozhodnutie ústavného súdu má všeobecne záväzné derogačné účinky. V slovenskom\nústavnom systéme je uvedená nenahraditeľnosť umocnená tým, že jednotlivec nemôže\nprostredníctvom ústavnej sťažnosti nárokovo vyvolať konanie o súlade a na podanie návrhu\nna vyslovenie nesúladu zákona s ústavou nemá k dispozícii ani actio popularis. Všeobecný\nsúd však nemôže napadnúť akýkoľvek zákon, o ktorom by teoreticky mohol mať\npochybnosti, ale na rozdiel od iných procesne legitimovaných subjektov (čl. 130 ods. 1\nústavy) môže napadnúť len taký zákon, ktorého aplikácia pripadá do úvahy vo veci, ktorú\nprerokúva. Na základe tohto incidenčného (nepolitického) prvku nazýva európska\nkonštitucionalistika uvedenú kompetenciu ako konkrétnu kontrolu noriem.\n11. Vychádzajúc z dosiaľ uvedených skutočností je podľa názoru sťažovateľa\nnesporné, že zo strany krajského súdu došlo k zásahu do jeho označených práv tým,\nže krajský súd sám posudzoval z ústavnoprávneho hľadiska ustanovenie § 23 ods. 5 zákona\no vlastníctve bytov a že ho nepredložil na posúdenie ústavnému súdu. Návrh sťažovateľa\nna prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového\n\n5\n\nporiadku a na predloženie návrhu ústavnému súdu na začatie konania o súlade ustanovenia\n§ 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov bol v celom rozsahu dôvodný.\n12. Vzhľadom na charakter právneho aktu, ktorým boli porušené základné práva\nsťažovateľa, ako aj na skutočnosť, že rozsudok krajského súdu je právoplatný a nie je\nmožné proti nemu podať opravný prostriedok, je evidentné, že sťažovateľ nemôže podať\nproti rozsudku krajského súdu žiadne riadne opravné prostriedky alebo iné právne\nprostriedky, z čoho vyplýva, že vo veci je daná právomoc ústavného súdu.\n13. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Sťažnosti sa vyhovuje.\n2. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 117/2018-122\nzo dňa 29.04.2019, porušené bolo.\n3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 117/2018-122 zo dňa 29.04.2019\nsa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.\n4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania\npozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 415,51 EUR za dva úkony právnej\nslužby: 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie sťažnosti\nna Ústavný súd SR á 163,33 EUR – základná sadzba tarifnej odmeny v zmysle ust. § 11\nods. 3 zákona č. 655/2004 Z. z., plus 2 x režijný paušál 2019 vo výške 9,80 EUR plus 20%\nDPH vo výške 69,25 EUR (zo základu dane 346,26 EUR), ktoré je porušovateľ povinný\nnahradiť sťažovateľovi na účet advokáta JUDr. Michala Feciľaka..., a to v lehote\ndo jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“\nII.\n14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\n\n6\n\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n15. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí\nbez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.\n16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n17. Ústavnú sťažnosť treba považovať za neprípustnú.\n18. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,\nak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho\nzákladných práv a slobôd.\n19. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie\nústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne\nprostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov\nhodných osobitného zreteľa.\n\n7\n\n20. Podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku dovolanie je prípustné proti\nkaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,\nak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nPodľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku dovolanie je prípustné proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej\ninštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n21. Sťažovateľ síce na jednej strane tvrdí, že proti rozsudku krajského súdu nemohol\npodať žiadne riadne, ale ani iné opravné prostriedky (odsek 12), no na druhej strane\n(v priamom rozpore s týmto tvrdením) poukazuje aj na to, že zo strany krajského súdu došlo\nk zásahu do jeho označených práv tým, že krajský súd sám posudzoval z ústavnoprávneho\nhľadiska ustanovenie § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a že ho nepredložil\nna posúdenie ústavnému súdu (odsek 11). Zároveň tiež tvrdí, že jeho pozemok bol\nnezákonne zaťažený vecným bremenom zriadeným priamo zákonom (s dôrazom na slovo\n„nezákonne“, pozn.), čím mu bolo odňaté právo pokojne užívať vlastný majetok,\na to aj napriek tomu, že v iných prípadoch ústavný súd rozhodol o nesúlade zákona s čl. 20\nods. 4 ústavy, ak priamo zákonom malo dôjsť k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu\nvlastníckych práv (odsek 9).\n22.\n\nV súvislosti\n\ns prvou\n\nnámietkou\n\nsťažovateľa\n\nuvedenou\n\nv odseku\n\n22\n\n(nepredloženie veci ústavnému súdu s návrhom na skúmanie súladu ustanovenia § 23 ods. 5\nzákona o vlastníctve bytov s ustanovením čl. 20 ods. 4 ústavy) možno konštatovať, že\nsťažovateľ namieta vlastne nesprávny postup okresného súdu a následne aj krajského súdu,\nkeďže oba všeobecné súdy odmietli prerušiť konanie a podať návrh ústavnému súdu na\nzačatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, a to aj\nnapriek tomu, že vo viacerých obdobných prípadoch, v ktorých došlo či už k vyvlastneniu,\n\n8\n\nalebo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva priamo zákonom (a nie teda na základe\nzákona v príslušnom administratívnom konaní), ústavný súd neústavnosť takejto zákonnej\núpravy už opakovane vyslovil. Ďalej treba v tejto súvislosti uviesť, že (hoci sťažovateľ to\nneuvádza) námietka jasne smeruje aj k možnému porušeniu základného práva na zákonného\nsudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, keďže podľa právneho názoru sťažovateľa mali jeho vec\nposúdiť práve v rozhodujúcej otázke sudcovia ústavného súdu.\n23. Podľa názoru ústavného súdu, vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa, bolo\nnamieste podať dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť by sa opierali o ustanovenie\n§ 420 písm. f) a § 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku. V rámci takto vyvolaného\ndovolacieho konania by sťažovateľ získal určitú nádej, že najvyšší súd posúdi otázku\nústavnej súladnosti ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov odlišne než okresný\nsúd a krajský súd a že prípadne sám sa s touto vecou obráti na ústavný súd, resp. v rámci\nkasácie právoplatného rozsudku krajského súdu zaujme záväzný právny názor o potrebe\nprerušiť konanie a podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych\npredpisov.\n24. V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľa uvedenou v odseku 22 (zaťaženie\njeho pozemku vecným bremenom bolo nezákonné, keďže sa tak stalo ex lege,\na nie na základe zákona) treba uviesť, že celkom jasne a jednoznačne ide o námietku\nnesprávneho vyriešenia rozhodujúcej právnej otázky sporu, teda o námietku, ktorá v zásade\nzakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 a § 432 Civilného sporového\nporiadku. Bolo by, samozrejme, otázkou výsledku lustrácie doterajšej rozhodovacej praxe\nnajvyššieho súdu v dovolacom konaní, konkrétne o ktorú skutkovú podstatu ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm. a), b) alebo c) Civilného sporového poriadku by malo v danom\nprípade ísť.\n25. Možno zhrnúť, že sťažovateľ otázku použitia ďalších opravných prostriedkov\nv rámci všeobecného súdnictva vo vzťahu voči právoplatnému rozsudku krajského súdu\nposúdil nesprávne (v priamom rozpore s vlastnými zásadnými tézami vyslovenými\nv ústavnej sťažnosti) a dovolanie proti rozsudku krajského súdu (ako si to ústavný súd\n\n9\n\nna okresnom súde overil) nepodal. Nevyužil teda účinný prostriedok ochrany svojich\noznačených základných práv podľa ústavy, listiny a dohovoru. Zakladá to vo svojich\ndôsledkoch neprípustnosť ústavnej sťažnosti podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nNa tomto mieste je potrebné poukázať na to, že ak by vo veci bol podaný mimoriadny\nopravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré\nbolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia\nrozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (§ 124 posledná veta zákona\no ústavnom súde).\n26. Napokon treba poznamenať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej\npreukazoval), že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani\nneprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 132 ods. 3 zákona\no ústavnom súde.\n27. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. septembra 2019\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "vecné bremeno-zriadenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b0ff6413-943e-4c86-a980-249f448f9418", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/00 z 4. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-04", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1"}, {"guid": "ussr:e5c79efc-6e9a-4697-9a78-42da124527aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 238, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1"}, {"guid": "ed12e79f-d810-4b52-a570-35b6c288869d:5b2e1d0a-4a9b-4455-9f8c-0d4487e5f75c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8117210636.1", "spisova_znacka": "2Co/117/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/117/2018 z 28. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-04-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8117210636.1"}], "citovane_v": []}