{"guid": "ussr:0de70422-2f72-4d70-a1ea-bc81bae5d6f8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.219.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 219/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 219/2019 z 5. 9. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. septembra 2019, sp. zn. II. ÚS 219/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.219.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-09-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "nazov": "čl. 5 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 6", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0de70422-2f72-4d70-a1ea-bc81bae5d6f8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.219.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.219.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.219.2019.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 219/2019-28\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2019\nv senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca\nspravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\n,\n\nzastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava,\nIČO 35 943 882, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci\nnamietaného porušenia jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 6 Charty základných práv\nEurópskej únie postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 2 Tost 15/2019 a jeho uznesením zo 16. apríla 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna\n2019 doručená ústavná sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného\n\nAdvokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, IČO 35 943 882,\nv mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného\nporušenia jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 6 Charty základných\npráv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 15/2019 a jeho uznesením\nzo 16. apríla 2019 (ďalej len „namietané uznesenie“).\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že voči sťažovateľovi je vedené\nväzobné trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania\na neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa ustanovení § 270 ods. 2 a ods. 4\npísm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Trestný zákon“) a tiež pre zločin marenia spravodlivosti podľa ustanovení § 344 ods. 1\npísm. a) a ods. 2 písm. a) citovaného zákona. V priebehu trestného konania, keďže sa\nsťažovateľ v čase podania obžaloby nachádzal vo väzbe z dôvodov podľa ustanovení § 71\nods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Trestný poriadok“), nariadil predseda senátu Špecializovaného trestného súdu\nk dátumu 1. apríl 2019 neverejné zasadnutie na účel rozhodovania o väzbe podľa ustanovení\n§ 238 ods. 4 a § 302 ods. 2 Trestného poriadku. Špecializovaný trestný súd uznesením\nsp. zn. PK-1 T/9/2019 z 1. apríla 2019 rozhodol podľa ustanovenia § 72 ods. 1 písm. e)\nTrestného poriadku o ponechaní sťažovateľa vo väzbe a podľa ustanovení § 72 ods. 1\npísm. b) a § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku o nenahradení väzby sťažovateľa\ndohľadom probačného a mediačného úradníka, a to s odôvodnením, že u sťažovateľa\nnaďalej trvajú dôvody väzby podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.\nO sťažnostiach, ktoré uplatnili tak prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej\nprokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“), ako aj sťažovateľ, rozhodol\nnajvyšší súd namietaným uznesením, ktorým podľa ustanovenia § 194 ods. 1 písm. a)\nTrestného poriadku napadnuté rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu zrušil\na rozhodol podľa ustanovení § 238 ods. 4 a § 72 ods. 1 písm. c) a e) Trestného poriadku\no ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)\nTrestného poriadku, ako aj o nenahradení väzby sťažovateľa dohľadom probačného\n\n2\n\na mediačného úradníka podľa ustanovení § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku,\npričom sťažnosť sťažovateľa podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\nzamietol.\n3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že predseda senátu Špecializovaného\ntrestného súdu na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2019 oboznámil prítomných s podaním\nprokurátora, ktoré bolo doručené tesne pred konaním neverejného zasadnutia a v ktorom\nprokurátor navrhol rozšírenie dôvodov väzby sťažovateľa o tzv. útekovú väzbu\npodľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Obhajcovia sťažovateľa\npožiadali konajúci súd o odročenie neverejného zasadnutia na účel oboznámenia sa\ns označeným podaním a súvisiacimi podkladmi. Tejto žiadosti nebolo podľa vyjadrenia\nsťažovateľa zo strany konajúceho súdu vyhovené bez uvedenia dôvodov. Sťažovateľ ďalej\nústavný súd oboznamuje, že sa neverejného zasadnutia nezúčastnil, keďže ho s obsahom\nspisového materiálu oboznámili jeho obhajcovia, ktorí pred vykonaním zasadnutia\nrealizovali nazretie do spisu, ktorého súčasťou však nebolo označené podanie prokurátora.\nV ústavnej sťažnosti ďalej uvádza, že spisový materiál spolu so sťažnosťami prokurátora\na sťažovateľa, ktoré boli voči prvostupňovému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu\nuplatnené, bol najvyššiemu súdu predložený 8. apríla 2019, pričom v ten istý deň oznámil\nsvoju zaujatosť jeden z členov senátu najvyššieho súdu, ktorému bola vec sťažovateľa\npridelená. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, teda z dôvodu vylúčenia označeného člena\nsenátu, bol opatrením najvyššieho súdu zo 16. apríla 2019 určený za vylúčeného zákonného\nsudcu náhradný člen senátu.\n4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že namietaným uznesením\nnajvyššieho súdu a postupom, ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal, bolo porušené jeho\noznačené právo, keďže podľa jeho názoru „(i) napadnuté rozhodnutie bolo formálne, čo je\nmožné reálne odôvodniť najmä z toho, že náhradný sudca JUDr. Martin Bargel mohol\nobjektívne spis študovať maximálne 3 hodiny, (ii) napadnuté rozhodnutie bolo v príkrom\nrozpore s judikatúrou ESĽP, a to najmä rozhodnutím týkajúcim sa odpočúvania\na monitorovania obhajcov, (iii) všeobecné súdy nezabezpečili vypočutie sťažovateľa\nv konaní o väzbe“.\n\n3\n\n5. Argumentáciu o formálnosti namietaného uznesenia sťažovateľ opiera o tvrdenie,\nže bola účasť tretieho člena senátu najvyššieho súdu (ktorý bol určený ako náhradný člen\nza vylúčeného pôvodného člena senátu) „viacmenej formálna“, pretože podľa presvedčenia\nsťažovateľa dotknutý člen senátu „na oboznámenie sa s vecou ako i s pripojeným spisom\nmohol mať maximálne 3,5 hodiny“, keďže bol ustanovený až 16. apríla 2019, teda v deň\nkonania neverejného zasadnutia najvyššieho súdu, na ktorom bolo prijaté namietané\nuznesenie. Formálnosť a nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu\nsťažovateľ ďalej zdôvodňuje tvrdením, že sa najvyšší súd nevysporiadal s námietkami\nsťažovateľa, v ktorom predostrel svoje podozrenie o tom, že sú jeho porady s obhajcami\n(osobné stretnutia a telefonické hovory) v ústave, kde vykonáva svoju väzbu, nedovolene\nmonitorované.\n6. Sťažovateľ nezákonnosť svojej väzby ďalej zdôvodňuje tvrdením o „monitorovaní\nobhajoby“, a uvádza, že sú podľa jeho presvedčenia „nezákonne monitorované“ jeho\ntelefonické rozhovory s obhajcom, kde sťažovateľ Špecializovaný trestný súd rozhodujúci\no jeho väzbe požiadal o vykonanie dokazovania, dôkaznému návrhu však Špecializovaný\ntrestný súd nevyhovel. Sťažovateľ v tomto kontexte pokračuje a uvádza, že „existuje\ndôvodné podozrenie“, že sú nezákonne monitorované aj jeho porady s obhajcami\nv priestoroch ústavu, kde vykonáva svoju väzbu, keďže podľa jeho vyjadrenia „95 % porád\nsa vždy vykonáva vo výsluchovej miestnosti č. 4 (so sklenenými dverami), a to na priamy\npokyn príslušníka ZVJS. Oproti ostatným obvineným sa jedná o zjavne neštandardný\npostup.“. V tomto smere poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\nlen „ESĽP“), v konkrétnosti na prípad Istratii a ďalší proti Moldavsku, rozsudok z 27. marca\n2007, č. sťažnosti 8721/05 (ďalej len „prípad Istratii a ďalší proti Moldavsku“), ktorá\nkvalifikuje nezákonné monitorovanie obhajoby s obvineným ako dôvod nezákonnosti\nväzby.\n7. Napokon k svojim tvrdeniam o „monitorovaní obhajoby“ sťažovateľ uvádza:\n„Sťažovateľ ďalej argumentoval tým, že dôkazom o monitorovaní obhajcov je tá skutočnosť,\nže zo samostného podnetu predloženého prokurátorom na neverejnom zasadnutí je\n\n4\n\nstanovisko policajného orgánu v inej trestnej veci, z ktorej vyplýva, že policajné orgány\ndisponujú prepismi komunikácie s obhajcom sťažovateľa Mgr. Marekom PAROM, Mgr.\nZuzanou TOMÁNKOVOU-MIKOVOU a JUDr. Michalom MANDZÁKOM (v podaní je\nnesprávne uvedené Róbert Mandzák, avšak telefónne číslo patrí tomuto obhajcovi).\nNa uvedené námietky reagoval v podstate len sťažnostný súd, ktorý ich vyhodnotil ako\nnedôvodné z dôvodu, že sa nepreukázalo nezákonné monitorovanie a pokiaľ sa jedná\no nariadenie prítomnosti príslušníka ZVJS, tak toto sťažnostný súd nepovažoval\nza monitorovanie ani odpočúvanie. Pokiaľ sa jedná o uschovanú komunikáciu s obhajcami\nzo strany policajného orgánu, tak ani túto námietku sťažovateľa sťažnostný súd\nnevyhodnotil za relevantnú, pretože podľa jeho názoru sa jednalo o komunikáciu ešte\nz obdobia, kedy obhajcovia ešte neobhajovali sťažovateľa v tejto trestnej veci. Uvedené\nrozhodnutie všeobecného súdu nie je možné z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať.\nV prvom rade je potrebné vytknúť všeobecným súdom to, že nezistili skutkový stav potrebný\npre rozhodnutie. Uvedené nakoniec spôsobilo i to, že všeobecné súdy vychádzali\nz nesprávnych skutkových zistení, a to najmä keď tvrdili, že komunikácia obhajcov\nsťažovateľa pochádza ešte z obdobia pred prevzatím obhajoby v nastolenej trestnej veci.\nUvedené však nie je pravdou, keďže sťažovateľ (už ako obvinený) komunikoval s obhajcami\nod 23. 06. 2018 (od prepustenia zo zadržania) do 28. 06. 2018 (kedy bol vzatý do väzby),\na táto komunikácia sa jednoznačne týkala danej trestnej veci.“\n8. K námietke absencie osobného vypočutia sťažovateľ dôvodí, že sa síce možnosti\nvýsluchu v konaní pred Špecializovaným trestným súdom vzdal, avšak na predmetnom\nzasadnutí sa jeho obhajcovia dozvedeli o novej skutočnosti, a síce o podaní prokurátora,\nv ktorom tento navrhol rozšírenie dôvodov jeho väzby o útekovú väzbu a pripojil dôkazy\nopodstatňujúce požadovanú zmenu. Sťažovateľ v tomto kontexte zdôrazňuje, že žiadosti\njeho obhajcov, ktorí navrhli odročenie zasadnutia na účel oboznámenia sa s označeným\npodaním prokurátora, nebolo zo strany Špecializovaného trestného súdu vyhovené, a teda\nmu konajúci súd znemožnil sa k označeným novým skutočnostiam vyjadriť. Podľa názoru\nsťažovateľa mohol najvyšší súd takýto postup prvostupňového súdu reparovať nariadením\nosobného vypočutia sťažovateľa v druhom stupni, čo však neurobil.\n\n5\n\n9. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd\nrozhodol v jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho práva na slobodu\na bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a podľa čl. 6 charty namietaným uznesením\nnajvyššieho súdu, toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie,\nprikázal prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu a priznal mu tiež náhradu trov právneho\nzastúpenia.\nII.\n10. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je\ns účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže\nna predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh\nna začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je\npodaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel\n\n6\n\nžiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá\nnáležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne\nneoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.\nIII.\n14. Porušenie svojho označeného práva sťažovateľ vidí v podstate v troch\nskutočnostiach. V prvom rade vo formálnosti rozhodovania najvyššieho súdu ako\nsťažnostnej inštancie, keď sa podľa jeho presvedčenia jeden z členov senátu zúčastnil\nna jeho rozhodovaní iba formálne, pretože podľa názoru sťažovateľa nedisponoval\ndostatočným časom, ktorý by mu umožnil náležite sa oboznámiť s podkladmi týkajúcimi sa\nprávnej veci sťažovateľa. Sťažovateľ považuje za druhý dôvod nezákonnosti jeho väzby\nabsenciu osobného výsluchu pri rozhodovaní o jeho väzbe a v neposlednom rade ako dôvod\nnezákonnosti väzby prezentuje aj tvrdenie o nezodpovedaní jeho námietok, v ktorých\npredostrel svoje presvedčenie o nedovolenom monitorovaní jeho kontaktov so zvolenými\nobhajcami.\n15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je\ngarantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného\nna urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho väzby, s čím je spojená povinnosť\nnariadenia prepustenia obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť\nvo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom\nprepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného\nustanovenia ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (obdobne napr.\nIII. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08, III. ÚS 581/2015,\nIII. ÚS 183/2018).\n16. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno\npovažovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať\npo jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 337/2018).\n\n7\n\n17. Pokiaľ ide o sťažovateľom formulovanú námietku porušenia čl. 5 ods. 3\ndohovoru, treba povedať, že procesné garancie pri súdnej kontrole väzby, kde je predmetom\npreskúmanie dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, tak ako je tomu v prípade sťažovateľa\n(preskúmanie dôvodnosti väzby sťažovateľa po podaní obžaloby), poskytuje čl. 5 ods. 4\ndohovoru, nie však čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorý je aplikovateľný na prvotné štádium\nrozhodovania o väzbe (primárne rozhodnutie o vzatí do väzby). Vzhľadom na uvedené\nústavný súd kvalifikuje čiastkovú námietku porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru pre nedostatok\npríčinnej súvislosti medzi obsahom námietky a obsahom dotknutého článku dohovoru ako\nzjavne neopodstatnenú (obdobne pozri sp. zn. III. ÚS 581/2015).\n18. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných\nslobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné\nsúdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,\npodľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako\naj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný\nsúd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného\nsúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť\npredmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).\n19. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho\nsúdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré\nnajvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo alebo nemalo byť\n\n8\n\nrozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe alebo či mala alebo nemala byť väzba\nsťažovateľa nahradená alternatívnymi opatreniami. Úloha ústavného súdu sa v danom\nprípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou\nargumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti a súčasne aj v ústavnej\nsťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či sú tak dôvody jeho rozhodnutia\nústavnoprávne akceptovateľné.\n20. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky\n(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania\no osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky\nspravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nJednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo\núčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným\nspôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom\nzaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri\nnapr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 581/2015). Medzi ďalšie nosné procesné\nzáruky súdnej kontroly väzby patrí predovšetkým právo na vypočutie, zásada rovností\nzbraní a kontradiktórnosti konania, právo nahliadať do spisu a právo na dôverný rozhovor\nobvineného s obhajcom.\n21. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 18 až 20 odôvodnenia tohto\nuznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.\n22. Ústavný súd sa na základe súčinnosti poskytnutej zo strany Špecializovaného\ntrestného súdu oboznámil s obsahom spisového materiálu týkajúceho sa právnej veci\nsťažovateľa a tiež s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu, pričom\nzistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré zohľadnil pri posúdení ústavnej sťažnosti\nsťažovateľa:\nZ obsahu zápisnice o neverejnom zasadnutí Špecializovaného trestného súdu\nz 1. apríla 2019, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa,\n\n9\n\nvyplýva, že sa konalo v neprítomnosti sťažovateľa, ktorý účasť na ňom odmietol. Po začatí\nneverejného zasadnutia predseda senátu konajúceho súdu doručil prítomným obhajcom\npodanie prokurátora z 28. marca 2019, ktorým tento navrhol rozšírenie dôvodov väzby\nsťažovateľa o útekovú väzbu. Obhajoba po oboznámení sa s uvedeným podaním\nformulovala toto vyjadrenie: „Preto dáva na zváženie, či nie je potrebné dnešné neverejné\nzasadnutie odročiť, aby sme sa mohli s klientom poradiť a zaujať stanovisko, napr.\nna zajtra.“ Špecializovaný trestný súd pokračoval v konaní zasadnutia a umožnil obhajobe\noboznámiť sa s podkladmi (dôkazným materiálom) k označenému podaniu prokurátora\nnahliadnutím do spisu. V rámci neverejného zasadnutia Špecializovaný trestný súd prijal\nprvostupňové rozhodnutie, ktorým nevyhovel návrhu prokurátora na rozšírenie dôvodov\nväzby sťažovateľa o útekovú väzbu, pričom rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe\nz dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Vo svojom\nrozhodnutí Špecializovaný trestný súd sťažovateľovi zdôvodnil nevykonanie jeho\ndôkazných návrhov týkajúcich sa námietok o „monitorovaní obhajoby“ v ústave, v ktorom\nsťažovateľ vykonáva väzbu, a jasne mu vysvetlil, že sa s podnetom na porušovanie svojich\npráv v mieste výkonu väzby musí obrátiť na kompetentné orgány verejnej moci. Obhajoba\npriamo na neverejnom zasadnutí zahlásila proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažnosť,\npričom sťažnosť uplatnil aj prokurátor.\nV písomnom odôvodnení sťažnosti z 8. apríla 2019 a 15. apríla 2019 sťažovateľ\nokrem iného predostrel argumentáciu vo vzťahu k podaniu prokurátora obsahujúceho návrh\nna rozšírenie dôvodov väzby sťažovateľa o tzv. útekovú väzbu, ako aj k sťažnosti\nprokurátora, ktorú tento uplatnil proti prvostupňovému rozhodnutiu o ponechaní\nsťažovateľa vo väzbe. V rámci tejto argumentácie sťažovateľ uviedol:\n„V neposlednom rade sa žiada vyjadriť i k podnetu prokurátora, ktorou sa dožadoval\ni konštatovania väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku. Na tomto\nmieste žiada v prvom rade poznamenať, že existencia ustálených väzobných dôvodov\nzo strany ŠTS by mala byť zohľadnená nielen v odôvodnení, ale i vo výroku napadnutého\nuznesenia. Obvinený sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom ŠTS (prednesenom v rámci\nústneho odôvodnenia), že prokurátorom predložený podnet na konštatovanie dôvodu väzby\npodľa § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku nie je dôvodný. Zvýrazňujeme najmä tú\nokolnosť, že ani priložená komunikácia prostredníctvom rôznych aplikácií nepreukazuje, že\n\n10\n\nobvinený by utiekol v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Pre ustálenie tohto väzobného\ndôvodu by z predloženej komunikácie musela vyplynúť konkrétna obava (vyplývajúca\nnapríklad zo zakúpeného palubného lístka), že obvinený utečie. Rovnako je potrebné\npoukázať i na čas predloženej komunikácie, ktorý rozhodne nie je v príčinnej súvislosti\ns týmto väzobným dôvodom.“ Sťažovateľ v uplatnenej sťažnosti o vykonanie osobného\nvýsluchu v druhostupňovom konaní pred najvyšším súdom nepožiadal.\nNajvyšší súd v namietanom uznesení vo vzťahu k sťažovateľom predostretej\nnámietke o „monitorovaní obhajoby“ konštatoval, že z predloženého stanoviska riaditeľa\npríslušného ústavu, v ktorom sťažovateľ vykonáva väzbu, zistenia v uvedenom smere\nnevyplývajú, a teda sťažnostný súd zásah do práva sťažovateľa na obhajobu nezistil.\n23. K otázke absencie osobného vypočutia sťažovateľa v konaní o jeho väzbe\n(rozhodovanie o ponechaní vo väzbe), ktorú sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predostiera,\nústavný súd poukazuje na zásadnú okolnosť predmetnej situácie, a to na skutočnosť, že sa\nsťažovateľ v dotknutom konaní o väzbe vopred výslovne vzdal osobného vypočutia, čo\npotvrdzuje aj v samotnej ústavnej sťažnosti, v ktorej uvádza, že za postačujúcu považoval\núčasť svojich obhajcov, ktorí ho po vykonanom nazretí do spisu informovali o jeho obsahu.\nV nadväznosti na uvedené je takisto ďalšou podstatnou okolnosťou to, že po predložení\n„nového“ podania prokurátora, ktoré nebolo súčasťou spisového materiálu v čase, keď\nobhajoba realizovala nazretie do spisu, obhajoba na neverejnom zasadnutí v konaní\npred Špecializovaným trestným súdom nežiadala z toho dôvodu o osobné vypočutie\nsťažovateľa, ale požiadala iba o odročenie neverejného zasadnutia, aby mohla svojho\nklienta oboznámiť s označeným podaním prokurátora. Z obsahu písomného odôvodnenia\nsťažnosti, ktorú sťažovateľ proti prvostupňovému rozhodnutiu uplatnil, tak ako to je\nuvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto uznesenia, jasne vyplýva, že\nsťažovateľ po tom, čo bol po prijatí prvostupňového rozhodnutia o ponechaní vo väzbe\nobhajobou oboznámený s obsahom dotknutého podania prokurátora a predostrel k nemu\nsvoje písomné stanovisko, svoj na začiatku konania jasne prezentovaný prejav vôle, aby sa\nkonalo v jeho neprítomnosti, nijako nezmenil. Sťažovateľ teda osobné vypočutie v\ndotknutom konaní o väzbe sám odmietol a nijakým spôsobom konajúcim súdom neavizoval,\nže by tento svoj postoj zmenil. Za takýchto okolností sa námietka sťažovateľa, že mu bolo\n\n11\n\nkonajúcimi súdmi upreté právo na osobné vypočutie, javí ústavnému súdu ako zjavne\nneopodstatnená.\n24. Pokiaľ ide o námietku formálnej účasti náhradného člena senátu najvyššieho\nsúdu, v rámci ktorej sa sťažovateľ pokúša paušálne spochybniť schopnosť sudcu\nnajvyššieho súdu náležite si preštudovať v priebehu 3,5 hodín spisový materiál týkajúci sa\nväzobnej veci v sťažnostnej etape konania, ústavný súd takéto tvrdenie ako na prvý pohľad\nneopodstatnené odmieta, a to bez toho, aby sa zaoberal súvisiacou otázkou, akým spôsobom\nsa sťažovateľovi podarilo s určitosťou ustáliť toto časové rozpätie, ktoré mal mať\npodľa jeho názoru dotknutý člen senátu k dispozícii na štúdium spisu. Ústavný súd iba\nv stručnosti konštatuje, a to na základe vlastnej skúsenosti, keď sa na účel náležitého\nposúdenia ústavnej sťažnosti sťažovateľa sám oboznamoval so súvisiacimi podkladmi\n(pozri bod 22 odôvodnenia tohto uznesenia), že sťažovateľom označený časový rámec je\nsíce užší, nemožno ho však rozhodne považovať za nedostatočný z hľadiska reálnej\nmožnosti sudcu najvyššieho súdu (nepochybne disponujúceho odbornými vedomosťami\na skúsenosťami) náležite si preštudovať relevantné podklady.\n25. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predostretú námietku nezákonnosti jeho väzby\nspôsobenej zásahom do jeho práva na dôverný rozhovor s obhajcom podporuje odkazom\nna príslušnú judikatúru ESĽP, podľa ktorej nedovolený zásah do práva osoby pozbavenej\nosobnej slobody na obhajobu nemusí mať nevyhnutne podobu skutočného odpočúvania, ale\nuž prítomnosť podozrenia z odpočúvania, ktoré je založené na rozumných dôvodoch, vedie\nfakticky k potlačeniu slobodnej debaty medzi obhajcom a klientom, čo predstavuje\nobmedzenie práva dotknutej osoby účinne spochybňovať zákonnosť svojej väzby. Ústavný\nsúd považuje na tomto mieste za potrebné poukázať v prvom rade na to, že daný konkrétny\nprípad, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva a v ktorom ESĽP uvedený postulát formuloval, mal\noproti sťažovateľom predostretej situácii neporovnateľne intenzívnejší skutkový kontext.\nV spomenutom prípade Istratii a ďalší proti Moldavsku bola totiž opodstatnenosť obáv\nviacerých sťažovateľov z narušenia dôvernosti ich komunikácie s obhajcami podporená\nniekoľkými veľmi závažnými signálmi, a síce: išlo o podozrenie, ktoré bolo všeobecne\nzdieľané medzi moldavskými advokátmi a viedlo až k štrajku advokátskej komory; toto\n\n12\n\npodozrenie vyplývalo zo skutočnosti, že sa návštevy advokátov s klientami mohli\nuskutočňovať iba v miestnostiach, v ktorých boli väznené osoby oddelené od návštevy,\na teda i od advokátov sklenou priečkou, ktorá jednak znemožňovala výmenu písomných\nmateriálov počas porád, a takisto nekvalitná akustika nútila aktérov návštev medzi sebou\nkričať, čo zvyšovalo riziko, že si obsah rozhovorov vypočujú prítomní dozorcovia, pričom\npre použitie týchto priečok neexistoval rozumný dôvod, pretože sťažovatelia neboli stíhaní\nza násilnú trestnú činnosť a súčasne boli dosiaľ netrestaní. Navyše, namietané podozrenia\nz inštalácie odpočúvacích zariadení v predmetných sklenených priečkach odmietli\nkompetentné orgány preveriť.\n26. Sťažovateľ za rozumné dôvody opodstatňujúce jeho podozrenie o monitorovaní\nporád s obhajcami považuje skutočnosť, že sa predmetné porady na základe pokynov\npríslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže v príslušnom ústave, kde vykonáva väzbu,\nuskutočňujú stále v tej istej miestnosti, a síce v miestnosti č. 4 so sklenenými dverami.\nPodľa názoru ústavného súdu platí, že takéto podozrenie sťažovateľa o nedovolenom\nmonitorovaní jeho porád by mohlo mať rozumný základ iba vtedy, ak by pre takýto postup\n(eliminovanie miesta porád sťažovateľa s obhajcami na jedinú konkrétnu miestnosť)\nneexistovali žiadne racionálne dôvody. Ústavný súd zastáva názor, že v prípade sťažovateľa\nnemožno existenciu rozumných dôvodov pre takéto opatrenie celkom vylúčiť, môžu nimi\nbyť napr. dôvody smerujúce k naplneniu účelu väzby (vizuálna kontrola cez presklené\ndvere). Z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu týkajúcej sa aktuálnej\ntrestnej veci sťažovateľa (viď sp. zn. I. ÚS 221/2019) sú totiž ústavnému súdu známe\nokolnosti, ktoré v rámci väzobného rozhodovania týkajúceho sa osoby sťažovateľa viedli\nkonajúce súdy k rozšíreniu väzobných dôvodov o tzv. kolúznu väzbu, kde sa relevantným\nvýchodiskovým\n\npodkladom\n\nstali\n\nzistenia\n\no\n\nkolúznych\n\naktivitách\n\nrealizovaných\n\nsťažovateľom priamo z väzby.\n27. V nadväznosti na predchádzajúci bod odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd\npovažuje za nevyhnutné pripomenúť svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej rámec\npovinností orgánov verejnej moci, proti ktorým smeruje právo na súdnu a inú právnu\nochranu (v danom konkrétnom prípade právo na osobnú slobodu), upravuje čl. 2 ods. 2\n\n13\n\nústavy, zakotvujúci princíp právneho štátu – viazanosť verejnej moci právom, podľa\nktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd v tomto kontexte poukazuje na ustanovenie\n§ 59 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov, podľa ktorého\ndozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon väzby vykonáva prokurátor\npodľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Prokurátorský dozor sa v zmysle\nuvedenej právnej úpravy vykonáva prostredníctvom oprávnenia prokurátora vstupovať\ndo miest, kde sa vykonáva väzba v akomkoľvek čase s tým, že prokurátor musí mať prístup\ndo všetkých priestorov. Navyše, má právo nazerať do dokladov, ktoré súvisia s výkonom\nväzby. S obvinenými môže hovoriť aj bez prítomnosti tretích osôb. Môže preverovať\nrozhodnutia a opatrenia orgánov vykonávajúcich správu zariadení ústavu a priestorov\nústavu zodpovedajúcu zákonom a ostatným všeobecne záväzným právnym predpisom.\nMá oprávnenie požadovať od zamestnancov vykonávajúcich správu miest ústavu a ich\npriestorov potrebné vysvetlenia, predloženie spisov a rozhodnutí týkajúcich sa pozbavenia\nalebo obmedzenia osobnej slobody obvinených vo väzbe.\n28. Z predchádzajúceho bodu odôvodnenia tohto rozhodnutia jasne vyplýva, že\norgánom verejnej moci, ktorý je v zmysle relevantnej právnej úpravy primárne kompetentný\n(a zároveň spôsobilý vzhľadom na jeho oprávnenia) zaoberať sa tvrdeniami sťažovateľa\no „monitorovaní obhajoby“ a preveriť ich opodstatnenosť, je príslušný prokurátor v zmysle\nzákona o prokuratúre. Sťažovateľ nemôže pod zámienkou dokazovania prenášať výkon\nprávomoci, ktoré sú zákonom zverené iným orgánom verejnej moci na súdy rozhodujúce\no jeho väzbe. Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí postup súdov konajúcich o väzbe\nsťažovateľa, ktoré nevyhoveli predloženým špecifikovaným návrhom sťažovateľa\nna vykonanie dokazovania, čo sa týka tvrdení sťažovateľa o „monitorovaní obhajoby“, ako\nnevybočujúci z limitov sťažovateľom namietaných práv.\n29. Pokiaľ ide o časť argumentácie sťažovateľa, v ktorej poukazuje na analýzu\ntzv. SMS komunikácie pochádzajúcej z mobilného telefónu sťažovateľa zaisteného\nv odlišnom trestnom konaní vedenom proti osobe sťažovateľa pre obzvlášť závažný zločin\n\n14\n\núkladnej vraždy podľa ustanovení § 144 ods. 1 a ods. 2 písm. b) a e) Trestného zákona\na prečin porušovania domovej slobody podľa ustanovenia § 194 ods. 1 citovaného zákona,\nktorá má zahŕňať aj SMS komunikáciu sťažovateľa s obhajcami, ktorí ho zastupujú\nv dotknutom väzobnom trestnom konaní, ústavný súd poukazuje na zásadnú logickú\nskutočnosť, a síce na to, že zo spomínanej SMS komunikácie, ktorá bola získaná v odlišnom\ntrestnom konaní vedenom proti osobe sťažovateľa, bola pre účely dotknutého väzobného\nkonania použitá iba jej časť, konkrétne časť dotýkajúca sa komunikácie sťažovateľa\ns dvoma špecifikovanými osobami (pozri s. 9, štvrtý odsek prvostupňového rozhodnutia\nŠpecializovaného trestného súdu), pričom nejde o komunikáciu medzi sťažovateľom a jeho\nobhajcami, ktorí ho zastupujú v posudzovanej väzobnej veci. V kontexte uvedeného\nvyznievajú tvrdenia sťažovateľa, že prostredníctvom označenej analýzy SMS správ\ndochádza k nedovolenému „monitorovaniu obhajoby“, teda k porušeniu dôvernosti\nkomunikácie sťažovateľa a jeho obhajcov v danom konkrétnom väzobnom trestnom konaní,\na teda k obmedzeniu jeho práva účinne spochybňovať svoju väzbu, na prvý pohľad ako\nnelogické, a teda neopodstatnené.\n30. Vzhľadom na všetky čiastkové závery uvedené v predchádzajúcich bodoch\nodôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd kvalifikoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa\nv celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona\no ústavnom súde odmietol.\n31. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\npotrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. septembra 2019\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-kolúzna", "väzba-úteková", "obhajoba, obhajca-príprava obhajoby", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "väzba-preskúmavanie väzobných dôvodov", "väzba-v konaní pred súdom", "väzba-ústav na výkon väzby", "odpočúvanie", "väzba-nahradenie väzby", "väzba-dôvody väzby", "väzba-preventívna", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na obhajobu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ecc8b831-83c9-40d2-a1c0-d5af4898ef3c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.221.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 221/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 221/2019 z 4. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-04", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.221.2019.1"}, {"guid": "ussr:d7dadea6-2e0b-4d6d-b21d-95d1b63d4e8f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.337.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 337/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 337/2018 z 4. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-04", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.337.2018.1"}, {"guid": "ussr:a2f04d09-32ca-4ba9-a39f-0a14748400e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.183.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 183/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 183/2018 z 2. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-02", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.183.2018.1"}, {"guid": "ussr:54dbf19e-0872-4dc0-b044-b89fba46e9bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.581.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 581/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 581/2015 z 18. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 260, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.581.2015.1"}, {"guid": "ussr:5292418c-ac84-4638-828a-82c24530db6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 424/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 424/08 z 2. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-02", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5292418c-ac84-4638-828a-82c24530db6e"}, {"guid": "ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 314, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe"}, {"guid": "ussr:3800ce2f-a861-4f45-b84a-984cf49cd1fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/05 z 24. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-24", "citacie_n": 425, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3800ce2f-a861-4f45-b84a-984cf49cd1fd"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/04 z 9. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-09", "citacie_n": 242, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:019c2971-1391-4c84-860c-1f6e3e3bf789"}, {"guid": "ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 255/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 255/03 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:f0079f7f-a7d1-4aef-ac94-7a0dc45cbff5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 7/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 7/00 z 16. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-16", "citacie_n": 850, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:881d9061-cce1-428d-94b8-6eefddd3c1cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.302.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 302/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 302/2022 z 26. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-26", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.302.2022.1"}, {"guid": "ussr:115cff9d-7a96-4058-8c83-f6a859aeeb99", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.26.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 26/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/2020 z 28. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.26.2020.1"}, {"guid": "ussr:30f21a5a-8fda-4f7f-860e-9ef07d5dd56e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.7.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 7/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 7/2020 z 16. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.7.2020.1"}]}