{"guid": "ussr:ec160aff-88d0-4b0b-91e4-9528020a5bce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.184.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2019 z 3. 7. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 3. júla 2019, sp. zn. II. ÚS 184/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.184.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2019-07-03", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ec160aff-88d0-4b0b-91e4-9528020a5bce", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.184.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.184.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.184.2019.1/text", "citacie_n": 14, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 184/2019\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2019\npredbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Harakálym, advokátska kancelária,\nMlynská 28, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nKrajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 138/2018 a jeho rozsudkom\nzo 7. marca 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako neprípustnú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2019\nosobne do podateľne doručená ústavná sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia\n\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre\n(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 138/2018 a jeho rozsudkom\nzo 7. marca 2019.\n\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou proti žalovanej\n\n–\n\n(ďalej len „žalovaná“), domáhal náhrady škody na zdraví,\na to za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a liečebné náklady. Žalobu skutkovo\nodôvodnil tým, že pri dopravnej nehode 25. augusta 2008 ako spolujazdec v motorovom\nvozidle utrpel ťažké zranenia s vážnymi trvalými následkami, následkom ktorých sa stal\ninvalidným. Ďalej sa domáhal aj príslušenstva v podobe úrokov z omeškania z jednotlivých\nnáhrad, ktoré mu žalovaná počas súdneho konania čiastočne plnila. Sťažovateľ vychádzal\nz toho, že podaním zo 16. decembra 2009 si u žalovanej riadne uplatnil náhradu za bolesť\na sťaženie spoločenského uplatnenia a podaním z 5. mája 2010 náhradu za náklady spojené\ns liečením. Po uplatnení nároku sťažovateľa za bolesť a za sťaženie spoločenského\nuplatnenia mala žalovaná v zmysle § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom\nzmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no povinnom zmluvnom poistení“) lehotu troch mesiacov na skončenie prešetrenia\npotrebného na zistenie rozsahu jej povinnosti plniť. Sťažovateľ bol preto toho názoru,\nže uplynutím tejto lehoty 16. marca 2010 sa žalovaná dostala do omeškania s plnením\nnáhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Pri náhrade za náklady spojené\ns liečením poukázal sťažovateľ na to, že žalovaná listom z 18. mája 2010 odmietla tieto\nnáklady uhradiť, a preto sa dostala do omeškania v tejto časti už tohto dňa. Na základe toho\nsťažovateľ požadoval zaplatenie úrokov z omeškania vychádzajúc z časových momentov,\nv ktorých mu žalovaná jednotlivé čiastočné úhrady poskytovala, a to takto:\n- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 7 884 € (bolestné) od 16. marca 2010\ndo 22. februára 2011;\n- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 17 600,40 € (sťaženie spoločenského\nuplatnenia) od 16. marca 2010 do 22. februára 2011;\n- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 880,76 € (liečebné náklady) od 18. mája 2010\ndo 22. februára 2011;\n- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 1 962,80 € (bolestné) od 16. marca 2010\ndo 10. marca 2011;\n- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 15 831,20 € (sťaženie spoločenského\nuplatnenia) od 16. marca 2010 do 8. júna 2011;\n\n2\n\n- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 799,60 € (bolestné) od 16. marca 2010\ndo 17. januára 2014;\n- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 2 733,44 € (bolestné) od 16. marca 2010\ndo 14. apríla 2015;\n- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 14 286,40 € (sťaženie spoločenského\nuplatnenia) od 16. marca 2010 do 14. apríla 2015;\n- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 430,18 € (liečebné náklady) od 18. mája 2010\ndo 14. apríla 2015;\n- 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 18 798 € (sťaženie spoločenského uplatnenia)\nod 16. marca 2010 do 26. septembra 2016.\n3. Čas plnenia jednotlivých čiastočných úhrad nebol medzi stranami sporný. Spornou\nbola len otázka, či na strane žalovanej došlo k omeškaniu s plnením jednotlivých náhrad,\na ak áno, kedy sa toto omeškanie začalo.\n4. Rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 C 101/2010529 z 2. mája 2017 bol sťažovateľovi priznaný nárok na úrok z omeškania vo výške 9 %\nročne zo sumy 37 047,62 € od 30. augusta 2011 do 17. januára 2014, zo sumy 36 248,02 €\nod 18. januára 2014 do 14. apríla 2015 a zo sumy 18 790 € od 15. apríla 2015\ndo 27. septembra 2016. V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal na to, že žalovaná sa\ndostala do omeškania až 30. augusta 2011. Podľa okresného súdu bola žaloba podaná\npredčasne, lebo v čase jej podania nebolo zrejmé, kto zodpovedá za vznik škody\nsťažovateľovi, a táto prekážka odpadla až právoplatnosťou trestného rozkazu 20. januára\n2011 vydaného v trestnom konaní vo veci predmetnej dopravnej nehody. Ďalej sťažovateľ\naž 11. mája 2011 predložil žalovanej doklady preukazujúce jeho nároky, a preto až od tohto\ndňa mohla začať plynúť trojmesačná lehota v zmysle § 11 ods. 6 zákona o povinnom\nzmluvnom poistení, a po jej uplynutí ešte 15-dňová lehota na poskytnutie plnenia podľa\n§ 11 ods. 7 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Z týchto dôvodov sa žalovaná podľa\nokresného súdu dostala do omeškania až 30. augusta 2011. O trovách konania rozhodol tak,\nže v zmysle § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku žiadnej zo strán nepriznal právo\nna náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že spoluvina sťažovateľa na vzniku škody bola\n\n3\n\nstanovená vo výške 50 %, a preto je každá zo strán úspešná, resp. neúspešná v jednej\npolovici.\n5. Tak sťažovateľ, ako aj žalovaná podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie.\n6. Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal, že okresný súd síce správne posúdil,\nže žalovaná sa s plnením jednotlivých nárokov dostala do omeškania, avšak nesprávne určil\ndeň začiatku omeškania. Poukázal na to, že si u žalovanej riadne uplatnil nárok na náhradu\nza bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom spolu s uplatnením týchto\nnárokov predložil žalovanej aj riadne lekárske posudky, v ktorých bolo bolestné a sťaženie\nspoločenského uplatnenia bodovo hodnotené. Išlo o legálne doklady preukazujúce výšku\nnároku na bolestné a na sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ preto žalovanej\npreukázal výšku svojich nárokov zákonom predpokladaným spôsobom. Rovnako riadne\nsi uplatnil aj náhradu liečebných nákladov. Za správnu sťažovateľ nepovažoval ani\nargumentáciu okresného súdu, podľa ktorej bola žaloba podaná predčasne, keďže ešte\njednoznačne nebolo určené, kto je zodpovedná osoba a či má sťažovateľ nárok voči\nžalovanej niečo si uplatňovať. Pochybnosti o tom, kto viedol motorové vozidlo, prevádzkou\nktorého bola spôsobená sťažovateľovi škoda, vznikli len pri primárnych úkonoch\nvyšetrovacích orgánov na samotnom mieste dopravnej nehody. Hneď potom však bolo na\nzáklade výsluchov svedkov, lekárskych správ a znaleckého posudku jednoznačne\nstanovené, že motorové vozidlo neviedol sťažovateľ, ale Vörös. Sťažovateľ mal pritom\nnárok na náhradu škody predovšetkým z titulu objektívnej zodpovednosti za škodu\nvyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla v zmysle § 427 a nasl.\nObčianskeho zákonníka, pri ktorej nie je potrebné skúmať subjektívny prvok zavinenia\nzo strany vodiča motorového vozidla. Vo vzťahu k žalovanej bola podstatná len skutočnosť,\nže motorové vozidlo neviedol samotný sťažovateľ, ale iná osoba, čo bolo nepochybne\nzrejmé už z uznesenia o začatí trestného stíhania. Preto nebolo dôvodné odďaľovanie\nposkytnutia plnenia jednotlivých nárokov sťažovateľa až do právoplatného skončenia\ntrestného konania. Pokiaľ žalovaná tieto plnenia bezdôvodne odkladala, musí niesť\nzodpovednosť za oneskorené plnenia sťažovateľovi. Sťažovateľ namietal aj výrok o náhrade\ntrov konania. V časti 50 %, v ktorej mu neboli jeho nároky priznané z dôvodu jeho\nspoluzavinenia na vzniku škody, záviselo rozhodnutie súdu od skutočností, ktoré boli\n4\n\nzistené až v priebehu samotného konania vykonaným dokazovaním, a následne od vlastnej\núvahy súdu. V momente, keď bol sťažovateľovi známy skutkový stav zistený v procese\ndokazovania a výsluchu svedkov, už mohol približne legitímne očakávať, že pri stanovení\nvýšky jeho uplatnených nárokov je nutné prihliadať aj na istú mieru spoluzavinenia, ktorú\npotom následne zohľadnil pri úprave žalobného návrhu podaním z 2. decembra 2013.\nStanovil pritom vlastnú mieru spoluzavinenia podľa svojej úvahy. Z uvedených dôvodov\nnebolo možné pri hodnotení úspechu či neúspechu sťažovateľa v konaní prihliadať\nna nepriznanú časť nárokov v pomere 50 %, keďže časť z tejto sumy zodpovedajúcej 25 %\nsi už sťažovateľ v konaní v čase, keď mohol legitímne očakávať zohľadnenie konkrétnej\nmiery spoluzavinenia v konečnom rozhodnutí, neuplatňoval.\n7. Žalovaná v podanom odvolaní namietala výrok o priznaní úrokov z omeškania.\nPoukázala na ustanovenie § 11 ods. 5 zákona o povinnom zmluvnom poistení (v aktuálnom\nznení ide o odsek 6). Toto ustanovenie ukladalo žalovanej ako poisťovateľke určité\npovinnosti, ktoré ak splní, nevznikne poškodenému v zmysle § 11 ods. 8 právo uplatňovať\nvoči nej ako poisťovateľke úrok z omeškania. Okrem toho žalovaná poukazovala na to,\nže v konaní pred okresným súdom prebiehalo dokazovanie, v ktorom sa ustálila výška\nbodového ohodnotenia bolestného, resp. sťaženia spoločenského uplatnenia, a tým aj výška\nnáhrady, a preto nemohlo omeškanie žalovanej vzniknúť skôr, ako bolo vo veci právoplatne\nrozhodnuté. Podľa žalovanej si táto splnila všetky právne povinnosti vyplývajúce\njej z ustanovenia § 11 ods. 6, a preto jej nevznikla povinnosť zaplatiť sťažovateľovi úroky\nz omeškania v zmysle § 11 ods. 7 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Táto povinnosť\nby jej mohla eventuálne vzniknúť až v prípade nesplnenia povinnosti uloženej právoplatným\nrozhodnutím.\n8. Rozsudkom krajského súdu č. k. 25 C 101/2010-529 z 2. mája 2017 (správne má\nbyť zrejme č. k. 9 Co 138/2018-586 zo 7. marca 2019, pozn.) bol rozsudok okresného súdu\nv zamietajúcom výroku týkajúcom sa úrokov z omeškania potvrdený a vo vyhovujúcom\nvýroku zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá. Krajský súd poukázal v odôvodnení\nna ustanovenie § 11 ods. 6 až 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Žalovaná vždy\nbez zbytočného odkladu začala prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jej povinnosti\nposkytnúť poistné plnenie a o výsledku šetrenia informovala sťažovateľa v zákonnej lehote.\n5\n\nSťažovateľovi by podľa názoru krajského súdu vznikol nárok na úroky z omeškania\naž v prípade, ak by si žalovaná nesplnila povinnosť uloženú jej právoplatným rozhodnutím.\nPoukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší\nsúd“) sp. zn. 3 Cdo 145/2017 z 22. novembra 2018, podľa ktorého peňažná sankcia\nv podobe úrokov z omeškania upravená v ustanovení § 11 ods. 8 je viazaná na nesplnenie\nnepeňažnej povinnosti vyjadrenej v ustanovení § 11 ods. 6 písm. a) alebo b) zákona\no povinnom zmluvnom poistení. Skutočnosť, že žalovaná neodôvodnila odmietnutie\npoistného plnenia podľa predstáv sťažovateľa, nemožno vykladať tak, že by si túto\npovinnosť nesplnila vôbec s následným záverom, že nesplnením tejto povinnosti sa dostala\ndo omeškania. Čo sa týka náhrady trov konania, krajský súd poukázal na to, že obe strany\nmali v konaní úspech len čiastočný, a preto žiadna zo strán nemá v zmysle § 255\nods. 2 Civilného sporového poriadku právo na náhradu trov konania.\n9. Podľa názoru sťažovateľa prvým a druhým výrokom rozsudku krajského súdu\nč. k. 9 Co 138/2018-586 zo 7. marca 2019 došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa\npodľa ústavy a dohovoru.\n10. Vecne nesprávne výroky v rozsudku krajského súdu vychádzajú podľa názoru\nsťažovateľa z nesprávneho a tiež nedostatočného právneho posúdenia systému práv\na povinností plynúcich jednotlivým subjektom občianskoprávnych vzťahov z príslušnej\nvšeobecnej, ale aj špeciálnej právnej úpravy.\n11. Nárok na úrok z omeškania z náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového\nvozidla voči poisťovateľovi zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového\nvozidla je potrebné posudzovať komplexne s prihliadnutím na to, aké právne povinnosti\nmá poisťovateľ voči poškodenému a kedy sa s plnením týchto povinností dostane\ndo omeškania. Pritom je potrebné mať na zreteli, že každému právu jedného subjektu zväčša\nzodpovedá právna povinnosť iného subjektu.\n12. Poistený má v zmysle § 4 ods. 2 písm. b) zákona o povinnom zmluvnom poistení\nprávo na to, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky\nna náhradu škody. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že nároky na náhradu škody platí\n\n6\n\npoisťovateľ priamo poškodenému. Uvedenému právu poisteného zodpovedá právna\npovinnosť poisťovateľa plniť mu preukázané nároky na náhradu škody. Taktiež v zmysle\nustanovenia § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení má poškodený právo\nuplatniť nárok na náhradu za škodu priamo voči poisťovateľovi. Aj tomuto právu\nzodpovedá právna povinnosť poisťovateľa plniť preukázané nároky na náhradu škody\npoškodenému. Uvedená právna povinnosť poisťovateľa je základnou a najpodstatnejšou\njeho právnou povinnosťou. Poisťovateľ teda nie je v zmysle ustanovenia § 11\nods. 6 písm. a) a b) zákona o povinnom zmluvnom poistení povinný len začať prešetrovanie\npoistenej udalosti, skončiť ho v lehote troch mesiacov a oznámiť výsledky prešetrenia\npoškodenému, ale poisťovateľ je predovšetkým povinný poškodenému jeho oprávnené\na preukázané nároky reálne plniť v rozsahu, v akom mu tieto nároky reálne patria. Keďže\nv zmysle § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa škoda uhrádza v peniazoch, ide o peňažnú\npovinnosť poisťovateľa.\n13. Uvedená peňažná povinnosť poisťovateľa je takou právnou povinnosťou,\npri ktorej má poisťovateľ postavenie dlžníka a poškodený postavenie veriteľa. Uvedené\nplnenie náhrady škody musí byť zaplatené riadne a včas tak, ako to ukladá ustanovenie\n§ 559 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ poisťovateľ nesplní svoju peňažnú povinnosť\nvoči poškodenému a neposkytne mu plnenie náhrady škody, ktorá mu reálne patrí, riadne\na včas, dostáva sa v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka do omeškania. V tejto\nsúvislosti je potrebné zdôrazniť, že poisťovateľ sa s plnením konkrétnej peňažnej povinnosti\nv prípade jej neplnenia riadne a včas dostane do omeškania bez ohľadu na to, či zašle\nalebo nezašle oznámenie v zmysle ustanovenia § 11 ods. 6 písm. a) a b) zákona o povinnom\nzmluvnom poistení. Právna povinnosť poskytnúť peňažné plnenie poškodenému\nzodpovedajúce náhrade škody nie je totožná s právnou povinnosťou poisťovateľa skončiť\nprešetrovanie poistnej udalosti a zaslať poškodenému oznámenie o plnení, resp. o dôvodoch\nneplnenia. Ide o dve odlišné právne povinnosti poisťovateľa, ktoré síce spolu súvisia,\nale sú to relatívne dve samostatné právne povinnosti. Splnením povinnosti poisťovateľa\nskončiť prešetrenie poistnej udalosti a zaslať poškodenému oznámenie o plnení,\nresp. o dôvodoch neplnenia, nezaniká povinnosť poisťovateľa poškodenému plniť náhradu\nškody, ktorá mu oprávnene patrí, a túto náhradu plniť riadne a včas.\n\n7\n\n14. Ustanovenie § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení upravuje nárok\npoškodeného na úrok z omeškania len v súvislosti s porušením povinností poisťovateľa\nv zmysle § 11 ods. 6, teda porušením povinností poisťovateľa súvisiacich so včasným\na riadnym prešetrením poistnej udalosti. Toto ustanovenie sa však nijakým spôsobom\nnezaoberá dôsledkami omeškania poisťovateľa v súvislosti s omeškaním pri jeho povinnosti\nplniť samotnú náhradu. Dôsledky omeškania v súvislosti so samotnou povinnosťou\npoisťovateľa plniť nie sú riešené ustanovením § 11 ods. 8 (tu sa riešia len dôsledky\nomeškania poisťovateľa v súvislosti s jeho povinnosťou začať a včas ukončiť šetrenie\npoistnej udalosti), ale ani iným ustanovením zákona o povinnom zmluvnom poistení.\nPreto je nevyhnutné na dôsledky omeškania poisťovateľa s plnením jeho hlavnej právnej\npovinnosti plniť samotnú náhradu škody aplikovať všeobecný právny predpis, ktorým\nje ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia\nak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ od dlžníka právo popri plnení\npožadovať aj úroky z omeškania. Ak teda poisťovateľ nesplní právnu povinnosť plniť\noprávnenú náhradu škody poškodenému riadne a včas, dostáva sa s plnením tejto povinnosti\ndo omeškania a poškodenému vzniká nárok uplatňovať si voči poisťovateľovi aj úroky\nz omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to,\nči poisťovateľ riadne a včas splnil aj inú svoju právnu povinnosť podľa ustanovenia § 11\nods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení (začať včas prešetrovanie poistnej udalosti\na toto prešetrovanie aj včas ukončiť).\n15. Identický právny názor zaujal pri obdobnej právnej úprave aj Najvyšší súd Českej\nrepubliky, ktorý v rozsudku sp. zn. 25 Cdo 895/2008 zo 17. decembra 2009 uviedol,\nže námietku dovolateľky týkajúcu sa výšky úrokov z omeškania, resp. aplikácie nariadenia\nvlády č. 142/1994 Sb., nepovažoval za opodstatnenú, lebo ustanovenie § 9 ods. 4 zákona\nč. 168/1999 Sb. upravuje úrok z omeškania výlučne ako sankciu za nesplnenie povinnosti\nuloženej poisťovateľovi v odseku 3 tohto ustanovenia, t. j. povinnosti vykonať v stanovenej\nlehote prešetrenie škodovej udalosti. O tento prípad však v danej veci nejde; predmetom\nsporu je nárok na výplatu poistného plnenia, pri ktorom omeškanie poistiteľa nastáva\nuplynutím 15. dňa od ukončenia prešetrenia škodovej udalosti (§ 9 ods. 2 zákona\nč. 168/1999 Sb.), a pretože zákon č. 168/1999 Sb. neobsahuje špeciálnu úpravu pre prípad\n\n8\n\nomeškania s poskytnutím poistného plnenia, neprichádza do úvahy iný spôsob určenia\nvýšky úrokov z omeškania než aplikácia ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka\na nariadenia vlády č. 142/1994 Sb.\n16. Z už uvedeného je zrejmé, že ide o chybný výklad ustanovenia § 11\nods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení, keď je interpretované tak, že poškodený\nmá nárok na úrok z omeškania jedine v prípade uvedenom v tomto ustanovení.\nToto ustanovenie sa totiž zaoberá len prípadom omeškania poisťovateľa s plnením\njeho povinnosti riadne a včas začať a skončiť prešetrovanie poistnej udalosti a jeho\nvýsledky riadne poškodenému oznámiť. Avšak toto ustanovenie sa už nezaoberá\nomeškaním poisťovateľa so splnením jeho inej, podstatnejšej právnej povinnosti, teda\nriadne a včas poskytnúť poškodenému plnenie náhrady preukázanej škody. Ustanovenie\n§ 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení nevylučuje vznik nároku poškodeného\nna úrok z omeškania pri samotnom omeškaní s poskytnutím peňažného plnenia ako náhrady\nškody zo strany poisťovateľa, a preto nie je možné na základe tohto ustanovenia v takomto\nprípade nárok na úrok z omeškania u poškodeného vylúčiť. Z tohto ustanovenia totiž\nnevyplýva, že poškodený má nárok na úrok z omeškania len v prípade v ňom uvedenom.\n17. Nesprávny výklad jednotlivých zákonných ustanovení má aj ústavnoprávne\ndôsledky. Chybným výkladom možno totiž dôjsť k absurdným záverom. Poisťovateľ\nby uvedením akéhokoľvek dôvodu (aj absurdného či protiprávneho) a jeho oznámením\npoškodenému podľa § 11 ods. 6 písm. b) zákona o povinnom zmluvnom poistení mohol\nodmietať a zadržiavať plnenie, ktoré poškodenému riadne a právom patrí, a vyhýbať sa tak\nplneniu svojej základnej povinnosti poskytnúť poškodenému plnenie náhrady škody,\na to bez akýchkoľvek právnych následkov. Podľa názoru sťažovateľa ide o absurdný\nvýklad, ktorý je v zrejmom rozpore so základným účelom a zmyslom zákona o povinnom\nzmluvnom poistení, ktorým je okrem iného včasné poskytnutie spravodlivej náhrady škody\nosobám poškodeným prevádzkou motorového vozidla. Pri poskytnutí primeranej náhrady\nškody poškodenej osobe totiž nezohráva významnú úlohu len poskytnutie samotnej náhrady\nškody, ale taktiež včasnosť poskytnutia náhrady škody. Uvedený chybný právny názor\nby však v žiadnom prípade včasnosť poskytnutia náhrady škody nezabezpečoval.\nPoisťovateľ by sa totiž právnych následkov za oneskorené plnenie náhrady veľmi\n9\n\njednoducho mohol zbaviť uvedením akéhokoľvek dôvodu na odmietnutie plnenia vrátane\ntakého, ktorý by nemal absolútne žiadne právne opodstatnenie. Samozrejme, poškodený\nmôže uplatniť svoje práva na plnenie aj súdnou cestou. V podmienkach dnešnej rýchlosti\nsúdneho konania však často ide o súdne spory trvajúce niekoľko rokov. V týchto prípadoch\nby sa preto poškodený domohol spravodlivej náhrady škody s niekoľkoročným omeškaním,\na to bez akéhokoľvek dôsledku pre poisťovateľa.\n18. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 145/2017 zo 7. marca 2019 (správne má\nbyť 22. novembra 2018, pozn.), na ktorý poukázal krajský súd, išiel mimo rámec právnej\notázky nastolenej v dovolaní a vymedzenej samotným najvyšším súdom v odôvodnení\nrozsudku. Dovolateľ žiadal posúdiť spornú otázku, aké sú dôsledky omeškania poisťovateľa\ns poskytnutím plnenia podľa § 11 ods. 7 zákona o povinnom zmluvnom poistení\na či je možné na toto omeškanie aplikovať aj ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je však zrejmé, že tento vôbec\nneriešil možnosť aplikácie ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prípade\nomeškania poisťovateľa s plnením jeho peňažnej povinnosti poskytnúť poškodenému\nplnenie náhrady škody. Najvyšší súd odpovedal len na otázku, či sa povinnosť poisťovateľa\nplatiť úroky z omeškania poškodenému podľa § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom\npoistení viaže len na nesplnenie nepeňažnej povinnosti poisťovateľa podľa § 11\nods. 6, alebo aj na nesplnenie peňažnej povinnosti poisťovateľa plniť poškodenému podľa\n§ 11 ods. 7 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Otázka, ktorú najvyšší súd zodpovedal,\nani nebola sporná, pretože v dovolaní sa nenamietalo, že povinnosť poisťovateľa platiť úrok\nz omeškania upravená v ustanovení § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení sa\nviaže len na nesplnenie nepeňažnej povinnosti poisťovateľa podľa ustanovenia § 11\nods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Dovolateľ pritom namietal, že okrem\npovinnosti poisťovateľa zaplatiť úrok z omeškania podľa § 11 ods. 8 zákona o povinnom\nzmluvnom poistení sa na poisťovateľa vzťahuje aj povinnosť zaplatiť úrok z omeškania\npodľa všeobecného ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to v prípade,\nak poisťovateľ neposkytne poškodenému plnenie náhrady škody riadne a včas. Inými\nslovami, podľa názoru dovolateľa má poisťovateľ jednak nepeňažnú povinnosť upravenú\nv ustanovení § 11 ods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení, pri omeškaní s ktorou\n\n10\n\nje možné od poisťovateľa požadovať úrok z omeškania v zmysle § 11 ods. 8 zákona\no povinnom zmluvnom poistení. Okrem toho má však poisťovateľ aj peňažnú povinnosť\nplniť poškodenému náhradu, pri omeškaní s ktorou vzniká poškodenému nárok na úrok\nz omeškania podľa všeobecného ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (keďže\nzákon o povinnom zmluvnom poistení pre omeškanie s plnením tejto povinnosti\npoisťovateľa osobitným spôsobom vznik nároku na úrok z omeškania neupravuje). Túto\notázku najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí vôbec nezodpovedal, hoci ju sám týmto\nspôsobom vymedzil. V tomto smere nemožno považovať rozhodnutie najvyššieho súdu\na najmä jeho odôvodnenie za dostatočné. Najvyšší súd totiž v odôvodnení nereagoval\nna najzásadnejší a najpodstatnejší argument dovolateľa.\n19. Za nesprávny treba považovať aj výrok krajského súdu o náhrade trov konania.\nSťažovateľ bol eventuálne čiastočne neúspešný len vo vzťahu k predmetu konania\ndo momentu čiastočného späťvzatia žaloby. Po tomto úkone už bol vo vzťahu k predmetu\nkonania úspešnejší ako žalovaná. Za štádium konania po čiastočnom späťvzatí žaloby\nby mu teda mala byť priznaná náhrada trov konania v pomernej časti zodpovedajúcej jeho\ncelkovému úspechu v spore.\n20. Sťažovateľ vyčerpal všetky možné právne prostriedky poskytnuté mu právnym\nporiadkom Slovenskej republiky. V danej veci nie je prípustné dovolanie s poukazom\nna ustanovenia § 419 a nasl. Civilného sporového poriadku. Proti rozhodnutiu o náhrade\ntrov konania nie je dovolanie vôbec prípustné. Pri výrokoch týkajúcich sa nepriznania\nnároku sťažovateľa na úrok z omeškania rovnako nie je splnená podmienka prípustnosti\ndovolania s poukazom na znenie ustanovenia § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku\na na už vyššie spomínaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 145/2017\nz 22. novembra 2018, ktorý túto spornú právnu otázku riešil. Preto podľa názoru\nsťažovateľa je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci meritórne konať a rozhodnúť.\n21. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1.\n\nKrajský\n\nsúd\n\nv Nitre\n\nprvým,\n\ndruhým\n\na štvrtým\n\nvýrokom\n\nrozsudku\n\nč. k. 9Co/138/2018-586 zo dňa 07.03.2019 porušil základné právo sťažovateľa\n,\n\n, na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\n11\n\nrepubliky a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane\nzákladných ľudských práv a slobôd.\n2. Prvý, druhý a štvrtý výrok rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 9Co/138/2018586 zo dňa 07.03.2019 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi\n\n,\n\n, priznáva náhradu trov\n\nprávneho zastúpenia v sume 415,51 EUR, ktorú je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť\nna účet právneho zástupcu JUDr. Petra Harakályho, advokáta, do jedného mesiaca\nod právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n22. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n23. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.\n24. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n12\n\n25. Ústavnú sťažnosť treba považovať za neprípustnú.\n26. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,\nak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho\nzákladných práv a slobôd.\n27. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie\nústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne\nprostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov\nhodných osobitného zreteľa.\n28. Podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku dovolanie je prípustné proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej\ninštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n29. Podľa § 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku dovolanie podľa § 421\nods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou\nslabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška\npríslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n30. Podľa § 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku na určenie výšky minimálnej\nmzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej\ninštancie.\n\n13\n\n31. Podľa § 1 ods. 1 písm. a) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 441/2009\nZ. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy (ďalej len „nariadenie vlády“) suma\nminimálnej mzdy sa ustanovuje na 307,70 eura za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného\nmesačnou mzdou.\n32. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom odvolacieho rozsudku\nkrajského súdu č. k. 9 Co 138/2018-586 zo 7. marca 2019, ktorý sa stal právoplatným\n5. apríla 2019, boli všetky sťažovateľom uplatnené úroky z omeškania tak, ako sú tieto\nuvedené v odseku 2. Okresný súd totiž časť požadovaných úrokov z omeškania priznal\na v prevyšujúcej časti žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd v odvolacom konaní\nrozhodoval o odvolaní sťažovateľa smerujúcom proti zamietajúcej časti rozsudku okresného\nsúdu, ako aj o odvolaní žalovanej smerujúcom proti vyhovujúcej časti rozsudku okresného\nsúdu. Kým rozsudok okresného súdu v zamietajúcej časti potvrdil (odvolaniu sťažovateľa\nnevyhovel), zatiaľ jeho rozsudok vo vyhovujúcej časti zmenil a žalobu aj v tejto časti\nzamietol (odvolaniu žalovanej vyhovel). Tým je nepochybne dané, že predmetom\nmeritórneho skúmania v odvolacom konaní boli všetky sťažovateľom požadované úroky\nz omeškania. Keďže sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu za nesprávny v celosti,\nnapáda ho vlastne v celom rozsahu požadovaných úrokov.\n33. Z citovaných ustanovení § 422 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku\na § 1 ods. 1 písm. a) nariadenia vlády možno dospieť k záveru, že podmienka majetkového\ncenzu v prípade dovolania, v ktorom je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo\npohľadávky, je splnená, ak predmetom dovolacieho konania je len príslušenstvo\npohľadávky, ktorého výška v čase začatia dovolacieho konania prevyšuje sumu 3 077 €.\nVyplýva to zo skutočnosti, že s účinnosťou od 1. januára 2010 do 31. decembra 2010 bola\nsuma minimálnej mzdy ustanovená na 307,70 € za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného\nmesačnou mzdou.\n34. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi, ale ani v ústavnej sťažnosti výšku\npožadovaných úrokov z omeškania konkrétne nevyčíslil pevnými sumami, pretože\npostupoval tak, že uviedol vždy ročnú výšku úroku, ďalej sumu, z ktorej sa má úrok počítať,\na napokon časové obdobie, za ktoré úrok z omeškania požaduje. Z rovnakých údajov\n\n14\n\nvychádzali aj všeobecné súdy. Pritom je zrejmé, že požadovaná výška úrokov tak, ako bola\nsťažovateľom vyčíslená, bola konečná, pretože sa týkala pevne určeného a ukončeného\nčasového obdobia. Výška požadovaných úrokov z omeškania by bola preto rovnaká v čase\npodania žaloby (teda v roku 2010), ako aj v čase, v ktorom plynula zákonná dvojmesačná\nlehota na podanie dovolania (do 5. júna 2019).\n35. Z celkom 10 položiek úrokov z omeškania, ktoré sťažovateľ v konaní uplatňoval,\nuž len samotná posledná položka tvorená 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 18 798 €\n(sťaženie spoločenského uplatnenia) od 16. marca 2010 do 26. septembra 2016 predstavuje\nsumu okolo 11 000 €, teda sumu podstatne prevyšujúcu stanovený majetkový cenzus.\n36. Niet preto pochybností o tom, že z hľadiska podmienky majetkového cenzu bolo\ndovolanie proti rozsudku krajského súdu prípustné.\n37. Treba ešte vyriešiť otázku, či prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania\nv zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku, teda pre niektorú z troch\nalternatív definovaných v tomto ustanovení.\n38. Z obsahu ústavnej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí\ns posúdením právnej otázky týkajúcej sa toho, či sa žalovaná dostala do omeškania\ns plnením peňažného dlhu voči sťažovateľovi. Sťažovateľ to v ústavnej sťažnosti definuje\nvo všeobecnej rovine tak, že „Vecne nesprávne výroky krajského súdu v namietanom\nrozhodnutí vychádzajú z nesprávneho a tiež nedostatočného právneho posúdenia systému\npráv a povinností plynúcich jednotlivým subjektom občianskoprávnych vzťahov z príslušnej\nvšeobecnej aj špeciálnej právnej úpravy.“. V ďalšom potom sťažovateľ dospieva k (podľa\nneho) rozhodujúcemu záveru, v zmysle ktorého ustanovenie § 11 ods. 8 zákona o povinnom\nzmluvnom poistení sa nezaoberá omeškaním poisťovateľa so splnením jeho peňažnej\npovinnosti poskytnúť náhradu škody sťažovateľovi s tým, že pri nedostatku úpravy\nv zákone o povinnom zmluvnom poistení treba aplikovať v prípade omeškania poisťovateľa\ns plnením jeho peňažnej povinnosti ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.\nZ ďalšieho\n\nzáveru\n\nsťažovateľa\n\nvyplýva,\n\nže\n\npodľa\n\nrozsudku\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 3 Cdo 145/2017 z 22. novembra 2018 (o závery ktorého sa krajský súd oprel) bola\n\n15\n\nv ňom zodpovedaná len otázka, či sa povinnosť poisťovateľa platiť úroky z omeškania\npoškodenému podľa ustanovenia § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení viaže\nlen na nesplnenie nepeňažnej povinnosti poisťovateľa podľa § 11 ods. 6, alebo\naj na nesplnenie peňažnej povinnosti poisťovateľa plniť poškodenému podľa § 11\nods. 7, hoci táto otázka sporná nebola. Sporné totiž bolo, či okrem povinnosti poisťovateľa\nzaplatiť úrok z omeškania podľa § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení\nsa na poistiteľa vzťahuje aj povinnosť zaplatiť úrok z omeškania podľa všeobecného\nustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prípade, ak poisťovateľ neposkytne\npoškodenému plnenie náhrady škody riadne a včas. Túto otázku najvyšší súd podľa názoru\nsťažovateľa v predmetnom rozsudku vôbec nezodpovedal, hoci ju sám týmto spôsobom\nvymedzil. V tomto smere sťažovateľ nepovažuje rozsudok najvyššieho súdu, z ktorého\nkrajský súd vychádzal, za dostatočný, keďže nereagoval na najzásadnejší a najpodstatnejší\ndovolací argument.\n39. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 145/2017 z 22. novembra 2018\n(z ktorého krajský súd vychádzal) sa dá zistiť, že v rámci dovolania, ktorého prípustnosť\nsa opierala o ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, riešil\nnajvyšší súd právnu otázku, a to „aké sú dôsledky omeškania poisťovateľa s poskytnutím\nplnenia podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z., či je možné na toto omeškanie aplikovať\nustanovenie § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.“. Potom,\nako najvyšší súd dospel k záveru, že táto otázka dosiaľ nebola v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu riešená, pristúpil k meritórnemu posúdeniu dôvodnosti dovolania.\nDovolateľ za podstatu nesprávnosti právnych záverov odvolacieho súdu považoval to,\nže na posudzovaný prípad nesprávne aplikoval ustanovenie § 11 ods. 8 zákona o povinnom\nzmluvnom poistení, a zároveň dospel k nesprávnemu záveru, že poškodený má nárok\nna úrok z omeškania iba v prípade uvedenom v tomto ustanovení. Podľa názoru\nodvolacieho súdu povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vzniká až doručením\nprávoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody a poisťovateľ by sa do omeškania\nmohol dostať až v prípade nesplnenia povinnosti, ktorá mu bola uložená právoplatným\nrozhodnutím, teda zaplatiť poškodenému súdom priznanú náhradu škody. Na druhej strane\npeňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania upravená v ustanovení § 11 ods. 8 zákona\n\n16\n\no povinnom zmluvnom poistení je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej\nv ustanovení § 11 ods. 6 písm. a) alebo b) zákona o povinnom zmluvnom poistení, účelom\nktorej je ochrana poškodeného, aby poisťovateľ pod následkom tejto sankcie nezostal\nnečinný, aby bol nútený v trojmesačnej lehote oznámiť poškodenému spôsob vybavenia\njeho poistnej udalosti. S uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu sa najvyšší súd\nv plnom rozsahu stotožnil. Je tej mienky, že ustanovenie § 11 zákona o povinnom\nzmluvnom poistení sa týka výlučne nesplnenia povinnosti poisťovateľa, ktorá mu bola\nuložená v súvislosti so šetrením poistnej udalosti na základe oznámenia poškodeného.\nZákonodarca totiž v ustanovení § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení jasne\na zreteľne formuluje podmienku, v zmysle ktorej je poisťovateľ povinný zaplatiť\npoškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu (Občianskeho zákonníka). Je\nto tak v prípade, ak si poisťovateľ nesplní povinnosť podľa ustanovenia § 11 ods. 6 zákona\no povinnom zmluvnom poistení. Z dikcie tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca\npovinnosti poisťovateľa viaže výlučne vo vzťahu k prešetrovaniu poistnej udalosti.\nV posudzovanom prípade poisťovateľ splnil povinnosti v zmysle § 11 ods. 6 zákona\no povinnom zmluvnom poistení tým, že poskytol poškodenému písomné vysvetlenie\ndôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť poškodeným nárokované poistné plnenie. Správnosť\nzáveru poisťovateľa v samotnom vysvetlení, z akého dôvodu odmietol poskytnúť plnenie, je\npritom irelevantný, lebo poisťovateľ je povinný „len“ poskytnúť písomné vysvetlenie a toto\ndoručiť poškodenému v lehote troch mesiacov. Skutočnosť, že poisťovateľ neodôvodnil\nodmietnutie poistného plnenia podľa predstáv poškodeného, nemožno vykladať tak, že by si\ntúto povinnosť vôbec nesplnil, a následne prijať záver, že nesplnením tejto povinnosti sa\ndostal v zmysle ustanovenia § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení do\nomeškania. Poisťovateľ si svoju povinnosť podľa ustanovenia § 11 ods. 6 zákona\no povinnom zmluvnom poistení splnil, a nebol preto povinný uhradiť poškodenému úroky\nz omeškania. Do omeškania by sa s plnením náhrady škody dostal až vtedy, ak by po\ndoručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody neuhradil v lehote určenej\nsúdom priznanú náhradu škody poškodenému podľa ustanovenia § 11 ods. 7 zákona\no povinnom zmluvnom poistení.\n\n17\n\n40. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ pri skúmaní otázky, či vyčerpal všetky\nmožné právne prostriedky poskytnuté mu právnym poriadkom Slovenskej republiky\npred podaním ústavnej sťažnosti, uvádza, že tieto právne prostriedky vyčerpal, keďže\nnie je splnená podmienka prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku, a to vzhľadom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 145/2017\nz 22. novembra 2018. Inými slovami, sťažovateľ na jednej strane tvrdí, že najvyšší súd\nv rozsudku sp. zn. 3 Cdo 145/2017 z 22. novembra 2018 rozhodujúcu právnu otázku\nnevyriešil (lebo hoci bola nastolená, neodpovedal na ňu), no na druhej strane vnútorne\nprotirečivým (a preto nekonzistentným a nepresvedčivým) spôsobom vychádza z toho,\nže už bola judikovaná, čo vylučuje podľa jeho názoru prípustnosť dovolania.\n41. Vzhľadom na zásadné stanovisko sťažovateľa, podľa ktorého rozhodujúca právna\notázka v tejto veci nebola citovaným rozsudkom najvyššieho súdu zodpovedaná, pričom\nsťažovateľ, ale ani krajský súd na žiadne iné dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu\nnepoukazuje (sťažovateľ poukazuje totiž iba na právny názor vyslovený v dovolacom\nrozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý je zhodný s jeho vlastným právnym\nnázorom), treba dôjsť k záveru, že podľa presvedčenia sťažovateľa vlastne rozhodujúca\nprávna otázka, od vyriešenia ktorej závisel rozsudok krajského súdu, nebola v rozhodovacej\npraxi najvyššieho súdu ešte vyriešená. K tomu treba z pohľadu ústavného súdu dodať,\nže najvyšší súd v dovolacom rozsudku sp. zn. 3 Cdo 145/2017 z 22. novembra 2018\nvýslovne konštatoval, že sťažovateľom nastolená právna otázka (ktorá bola totožná\ns právnou otázkou riešenou v uvedenom rozsudku) nebola v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu dovtedy vyriešená.\n42. Hoci sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že dovolanie podľa ustanovenia § 421\nods. 1 Civilného sporového poriadku nebolo prípustné, ústavný súd napriek tomu\npreveroval, či dovolanie nebolo podané, a zistil, že sa tak nestalo.\n43. S poukazom na to, že podľa názoru sťažovateľa sa najvyšší súd v rozsudku\nsp. zn. 3 Cdo 145/2017 z 22. novembra 2018 ním nastolenou rozhodujúcou právnou otázkou\nv skutočnosti nezaoberal (berúc zároveň do úvahy, že najvyšší súd v uvedenom rozsudku\nkonštatoval, že dovtedy nebola nastolená právna otázka dovolacím súdom vyriešená), mal\n\n18\n\nsa sťažovateľ v zmysle vlastného právneho názoru vysloveného v ústavnej sťažnosti\nochrany svojich práv domáhať v dovolacom konaní, a to postupom podľa ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, čo sa však nestalo. To zakladá\nneprípustnosť ústavnej sťažnosti. Treba k tomu tiež poznamenať, že sťažovateľ\nani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal z dôvodov hodných\nosobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa\n§ 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.\n44. Vzhľadom na závery ústavného súdu nie je potrebné osobitne sa zaoberať\nnámietkami sťažovateľa týkajúcimi sa výroku rozsudku krajského súdu o náhrade trov\nkonania.\n45. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 3. júla 2019\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "úrok z omeškania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "náhrada škody (ujma)-ujma na zdraví", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ba5ac26b-c45f-495a-9011-db1246da22a3:172e2614-d018-49c7-8955-ad0e4a0d7b19", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5617206092.1", "spisova_znacka": "9Co/138/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/138/2018 z 11. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-07-11", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5617206092.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:80918556-8896-4493-b137-2ac6d78373f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.506.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 506/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 506/2022 z 27. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.506.2022.1"}, {"guid": "ussr:6fcfcc14-2b72-4742-bbf0-f6b3ad9fd605", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.178.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 178/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 178/2021 z 31. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.178.2021.1"}, {"guid": "d9bbda57-50ce-494c-9943-b9e3f953b4a7:aa9d5bce-aa38-4b81-82d0-8ff0be44ac8b", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:6125215678.1", "spisova_znacka": "7Co/183/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/183/2025 z 14. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-01-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:6125215678.1"}, {"guid": "57476517-fdf0-42ce-9573-6aad27170f52:749526eb-2d24-4c9e-94c2-33a75e7ec6b6", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1117216066.1", "spisova_znacka": "3Cob/83/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/83/2020 z 18. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-05-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1117216066.1"}, {"guid": "b34596b8-9f13-4f12-bb10-02c05376d9e5:a1793c2b-f0c5-4f6c-9505-65dae17d3e07", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2021:8118218413.1", "spisova_znacka": "13Co/16/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/16/2021 z 4. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2021-05-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2021:8118218413.1"}, {"guid": "212c94f2-775d-4b9f-ba19-59e346e25c3b:75a014db-ecc5-4e68-8606-1e1dadfe56a5", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1118207612.1", "spisova_znacka": "1Cob/4/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/4/2020 z 21. 4. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-04-21", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1118207612.1"}, {"guid": "986034a0-829b-4bac-bc92-778247289193:96486f52-cfb3-42c4-baaf-e7e941c9b913", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:6123373100.2", "spisova_znacka": "17C/38/2023", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 17C/38/2023 z 5. 6. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2025-06-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:6123373100.2"}, {"guid": "5a64d142-fde0-4501-a80e-d9678877ad0c:55ad7fc3-3947-45ff-aca2-af1c9cbe30f3", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2024:6123369002.3", "spisova_znacka": "29C/54/2023", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 29C/54/2023 z 7. 10. 2024", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2024-10-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2024:6123369002.3"}, {"guid": "0f43eace-4851-46b2-89b0-558c95178b8f:6fb2c7d9-6279-48d8-881a-14028ec94d37", "ecli": "ECLI:SK:OSZA:2025:6125253715.2", "spisova_znacka": "14C/31/2025", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 14C/31/2025 z 2. 9. 2025", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2025-09-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZA:2025:6125253715.2"}, {"guid": "a53d63f2-6f69-4537-9821-c7e059efecdb:df7f6622-0400-4b88-9bd8-32629b0ed5c3", "ecli": "ECLI:SK:OSZA:2025:6123446071.3", "spisova_znacka": "7C/4/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 7C/4/2024 z 17. 6. 2025", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2025-06-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZA:2025:6123446071.3"}, {"guid": "977c4bc6-6078-471c-952c-0235be4bbf3e:5604ae95-d4bf-40e6-9bc8-72402cb4d4fb", "ecli": "ECLI:SK:OSZA:2025:6123469188.3", "spisova_znacka": "7C/14/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 7C/14/2024 z 12. 6. 2025", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2025-06-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZA:2025:6123469188.3"}, {"guid": "93447c7d-4265-4d68-925e-fa8d4bab36eb:f1e53658-eb98-4b6b-bc9f-cc5924c390a4", "ecli": "ECLI:SK:OSZA:2025:6124223991.2", "spisova_znacka": "14C/33/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 14C/33/2024 z 1. 4. 2025", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2025-04-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZA:2025:6124223991.2"}, {"guid": "32860ca9-9682-4b34-88f2-c4a21c14707f:710b32f8-d069-4eeb-8c6b-e2959565916c", "ecli": "ECLI:SK:OSZA:2025:6124386794.2", "spisova_znacka": "14C/55/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 14C/55/2024 z 11. 3. 2025", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2025-03-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZA:2025:6124386794.2"}, {"guid": "d8f04b63-cb8f-4d7f-991f-af4fbb97aaf8:c0b88b30-35a3-4808-aa80-b29089892951", "ecli": "ECLI:SK:OSNO:2024:6123469173.3", "spisova_znacka": "19C/50/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Námestovo sp. zn. 19C/50/2024 z 16. 12. 2024", "sud": "Okresný súd Námestovo", "datum_vydania": "2024-12-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSNO:2024:6123469173.3"}]}