{"guid": "ussr:35dea56a-8241-4e1a-b8f6-d50e9d1fc46c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.172.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 172/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/2019 z 27. 6. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 27. júna 2019, sp. zn. II. ÚS 172/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.172.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2019-06-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/35dea56a-8241-4e1a-b8f6-d50e9d1fc46c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.172.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.172.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.172.2019.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 172/2019\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. júna 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho\n(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti\nChemicals System, s. r. o., IČO 47 341 530, Palárikova 76, Čadca, právne zastúpenej\nadvokátom Ing. Mgr. Miroslavom Šperkom, LL.M., advokátska kancelária V4 Legal,\ns. r. o., Tvrdého 4, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 6 Sžfk 52/2017 z 27. februára 2019 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 30 S 51/2016 z 13. júna 2017 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Chemicals System, s. r. o., o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n31. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Chemicals System, s. r. o.,\nIČO 47 341 530, Palárikova 76, Čadca (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\nlen „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžfk 52/2017 z 27. februára 2019 (ďalej aj „napadnutý\nrozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 30 S 51/2016 z 13. júna 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom\nzamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka ako žalobca domáhala preskúmania a zrušenia\nrozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“\nalebo „finančné riaditeľstvo“) č. 1392812/2016 z 1. augusta 2016.\nPredmetným rozhodnutím žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z.\no správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) zmenil prvostupňové rozhodnutie\nDaňového úradu Žilina, pobočky Čadca (ďalej len „daňový úrad“ alebo „správca dane“)\nč. 103064605/2016 zo 4. mája 2016, ktorým podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku\nbol sťažovateľke určený rozdiel na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie\nobdobie január 2015 v sume 53 611,48 € tak, že sťažovateľke bol podľa § 68\nods. 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 53 611,48 €\nna DPH, pričom jej bol znížený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2014\nzo sumy 61 764,28 € na sumu 8 152,80 €. Časť nadmerného odpočtu v sume 7 744,06 €\nbola vrátená podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a časť nadmerného odpočtu v sume\n408,74 € bola použitá podľa § 55 ods. 6 a 7 daňového poriadku.\nV odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd uviedol, že sťažovateľka si nárok\nna odpočet DPH za zdaňovacie obdobie máj, jún, júl a október 2014 uplatnila\nbez dodávateľských faktúr. Daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie\nnadmerného odpočtu začala u sťažovateľky za zdaňovacie obdobie máj 2014 15. augusta\n2014 a zároveň bola ako daňový subjekt výzvou zo 4. septembra 2014 vyzvaná,\naby predložila všetky účtovné doklady a iné doklady preukazujúce hospodárske operácie\na účtovné prípady v tomto zdaňovacom období, opakovaná výzva na predloženie dokladov\nbola z 30. septembra 2014. Daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie\nnadmerného\n\nodpočtu\n\nu sťažovateľky\n\nza\n\nzdaňovacie\n\n2\n\nobdobie\n\njún\n\n2014\n\nzačala\n\n17. septembra 2014, nasledovala výzva na predloženie dokladov za toto zdaňovacie obdobie\nz 26. septembra 2014 a opakovaná výzva z 28. októbra 2014. Daňová kontrola na zistenie\noprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu u sťažovateľky za zdaňovacie\nobdobie júl 2014 začala 20. októbra 2014, nasledovala výzva na predloženie dokladov\nza toto zdaňovacie obdobie pre daňový subjekt z 29. októbra 2014, opakovaná výzva\nzo 14. novembra 2014 a za zdaňovacie obdobie október 2014 daňová kontrola začala\n21. januára 2015, nasledovala výzva na predloženie dokladov za toto zdaňovacie obdobie\nz 20. februára 2015. Vo všetkých prípadoch bol vyhotovený úradný záznam, v ktorom\nsprávca dane konštatoval, že v zmysle § 79 ods. 6 zákona o DPH právo na vrátenie\nnadmerného odpočtu za konkrétne zdaňovacie obdobia platiteľovi dane zaniklo,\na to za zdaňovacie obdobie máj 2014 dňa 16. februára 2015, za zdaňovacie obdobie\njún 2014 dňa 18. marca 2015, za zdaňovacie obdobie júl 2014 dňa 21. apríla 2015\na za zdaňovacie obdobie október 2014 dňa 21. júla 2015. Tieto skutočnosti boli\nsťažovateľke aj osobitne oznámené a oznámenia jej boli doručené do vlastných rúk. Medzi\núčastníkmi konania bolo nesporné, že sťažovateľka ako daňový subjekt v šesťmesačnej\nlehote uvedenej v § 79 ods. 6 zákona o DPH v znení účinnom ku dňu začatia daňových\nkontrol správcovi dane nepredložila žiadnu dodávateľskú faktúru ako základný dôkaz\npreverovaný pri výkone daňovej kontroly. Dňa 18. decembra 2015 podal žalobca dodatočné\ndaňové priznanie za zdaňovacie obdobie december 2014, v ktorom si uplatnil odpočítanie\ndane aj z dodávateľských faktúr evidovaných v evidencii DPH za zdaňovacie obdobie máj,\njún, júl a október 2014, teda v zdaňovacích obdobiach, v ktorých jej právo na vrátenie\nnadmerného odpočtu už zaniklo.\n2.1 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej\nlehote kasačnú sťažnosť. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť\nsťažovateľky zamietol, a to s týmto odôvodnením:\n«Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu\nk napadnutému rozsudku krajského súdu potom, ako sa oboznámil s obsahom\nadministratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 461 SSP dospel\nk záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných\nprávnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých\n\n3\n\nv dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie\nvýroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.\nKasačný súd k námietke o neunesení dôkazného bremena poukazuje aj na rozsudok\nnajvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím\nÚstavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. februára 2011, z odôvodnenia\nktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 28\nods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.).\nPrimárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu,\nktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených\npodmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z\npridanej hodnoty a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že\nnárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany\nsprávcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných\ndaňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia\nspoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný\nako oprávnený.“\nKasačný súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že zo správneho spisu vyplýva,\nže v každej jednotlivej kontrole na DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia 05, 06, 07\na 10/2014 správca dane žalobcu opakovane vyzval na predloženie všetkých relevantných\ndokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku\nna vrátenie nadmerného odpočtu, avšak ten na výzvy nereagoval a nepredložil žiadne\ndoklady, pričom ani neoznámil správcovi dane, že faktúry nemá k dispozícii. Ak teda zostal\nnečinný, správca dane správne nevykonával ďalšie šetrenia, pretože nemal vedomosť o tom,\nže žalobcovi bránia konkrétne skutkové okolnosti predložiť požadované doklady. Tieto\ndoklady správne vyžadoval len od daňového subjektu ako osoby, ktorá má primárne\ndôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti nadmerného odpočtu. Je plne nedôvodná\nnámietka a požiadavka žalobcu, že správca dane mal dôkazné bremeno na preukázanie\ntýchto skutočností a že mal sám ex offo požadovať doklady od jeho dodávateľov.\nV zmysle vyššie uvedeného, ak bol teda žalobca iniciátorom odpočítania dane\nz pridanej hodnoty, tak bolo jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene\n\n4\n\nza zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži\naž na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.\nAj podľa názoru kasačného súdu z ustanovenia § 79 ods. 6 zákona o DPH,\nobsahujúceho šesťmesačnú prekluzívnu lehotu ohľadom vrátenia nadmerného odpočtu,\nvyplýva, že uplynutím uvedenej lehoty tento nárok zaniká. Ak nárok na odpočítanie dane\nuž zanikol, jeho opakované uplatnenie zákon nepripúšťa. Uplynutím šesťmesačnej lehoty\ndošlo nielen k zániku nároku, ale aj k zániku samotného práva, pričom už len skutočnosť,\nže došlo k preklúzii práva, zakladá dôvod na zamietnutie žaloby. Ak by si žalobca napriek\ntomu že nárok zanikol, mohol opakovane uplatniť tento nárok kedykoľvek po uplynutí tejto\nlehoty, tak by v konečnom dôsledku k zániku tohto práva nedošlo.\nPokiaľ žalobca namietal, že krajský súd nesprávne uviedol, že rozhodnutia,\nna ktoré v žalobca žalobe poukazoval neriešili danú problematiku, a to stratu nároku\nna odpočítanie dane v súvislosti s neumožnením vykonania daňovej kontroly - kasačný súd\nuvádza, že sa stotožňuje s názorom krajského súdu, majúc za to, že ten sa dostatočne\nvysporiadal s možnou aplikáciou žalobcom uvádzaných rozhodnutí...\nKasačný súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu... kritéria pre odôvodnenie\nrozhodnutí spĺňa, a preto ho nemožno považovať za nedostatočne odôvodnený,\nresp. arbitrárny. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia\nrozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové náplne, zakladajú\nsúhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Krajský súd jasne\na dostatočne vysvetlil právne dôvody zamietnutia žaloby žalobcu.\nKasačný súd vzhľadom na uvedené považoval námietky žalobcu vznesené v kasačnej\nsťažnosti za nedôvodné, a preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP\nzamietol.»\n3. Podľa právneho názoru sťažovateľky súdy nesprávne vyhodnotili rozloženie\ndôkazného bremena v preskúmavanom daňovom konaní, pokiaľ ide o preukázanie vzniku\nnároku sťažovateľky na odpočet DPH v príslušnej výške, lebo pri preskúmavaní a vydaní\nnapadnutých rozsudkov zobrali do úvahy len skutočnosť, že v posudzovanom čase\nsťažovateľka nepredložila príslušnému správcovi dane účtovné doklady preukazujúce\nfyzické dodanie tovaru jej obchodnými partnermi. Sťažovateľka je však toho názoru, že\n\n5\n\nv rámci preskúmavania jej kasačnej sťažnosti mal najvyšší súd brať do úvahy jej námietku,\nže dôkazné bremeno v prebiehajúcom daňovom konaní ležalo aj na príslušnom správcovi\ndane, ktorý v tejto súvislosti nevykonal dostatočné úkony pre účely riadneho preukázania\nskutkového stavu veci, hoci tak mohol urobiť.\n3.1 Podľa právneho názoru sťažovateľky napadnutý rozsudok najvyššieho súdu\nje pre selektívny prístup k prvostupňovému súdnemu orgánu, čo sa týka výberu dôkazov,\nktoré boli použité pri ustaľovaní skutkového stavu v prejednávanej veci, v rozpore s čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľke sa podľa jej slov nedostalo jasnej\nodpovede na otázku, či krajský súd v rámci svojho konania rešpektoval rozloženie\ndôkazného bremena medzi účastníkmi súdneho správneho konania. Ak teda konajúci\nvšeobecný súd nepojme do vyhodnocovania dokazovania všetky dôkazy relevantné\nz hľadiska predmetu konania a nevysporiada sa s nimi, potom je podľa mienky\nsťažovateľky daná objektívna prekážka pre učinenie záveru o tom, či súd posúdil unesenie\ndôkazného bremena oboch sporových strán správne (sťažovateľka odkazuje na rozhodnutie\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 90/2015).\n3.2 Sťažovateľka je tiež toho názoru, že súdy rozhodli arbitrárne o jej žalobnom\nnávrhu, keďže svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnili. Porušitelia\npráva sa podľa sťažovateľky obmedzili vo svojich právnych záveroch na konštelácie\nvýsledkov bez logického vysvetlenia zistených skutočností s použitím súvisiacich právnych\nustanovení. Napadnuté rozsudky súdov sú podľa presvedčenia sťažovateľky nepresvedčivé\na popierajú základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je predvídateľné\nrozhodnutie pre účastníkov konania.\n4. Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:\n„Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 27.02.2019 sp. zn.: 6Sžfk/52/2017 a rozsudkom Krajského súdu\nv Žiline zo dňa 13.06.2017, sp. zn. 30S/51/2016 porušené bolo.\n\n6\n\nRozsudok\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nzo\n\ndňa\n\n27.02.2019\n\nsp. zn.: 6Sžfk/52/2017 a rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 13.06.2017,\nsp. zn. 30S/51/2016 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania...“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom\nprerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n7\n\nIII.\n6. Predmetom ústavnej sťažnosti je predovšetkým námietka sťažovateľky, že súdy\nnesprávne vyhodnotili rozloženie dôkazného bremena v preskúmavanom daňovom konaní,\npokiaľ ide o preukázanie vzniku nároku sťažovateľky na odpočet DPH v príslušnej výške.\nSťažovateľka zároveň považuje odôvodnenia napadnutých rozsudkov za zjavne arbitrárne.\nA. K namietanému porušeniu označených ústavných práv sťažovateľky\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu\n7. Ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu\nje potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci.\n7.1 Z čl. 127 ods. 1 ústavy pramení, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných\npráv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane\ntýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.\n7.2 Z ústavnej sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať\nproti napadnutému rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť, o ktorej bol oprávnený\na aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o kasačnej\nsťažnosti sťažovateľky v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať\no napadnutom rozsudku krajského súdu, keďže kasačná sťažnosť v tomto prípade\npredstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahu\nk napadnutému rozsudku krajského súdu.\n7.3 Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným\nprávam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné\nsúdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou,\nže všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto\nje ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom\nústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna\n\n8\n\na nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis\nmutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).\n7.4 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú\nsťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde\npre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.\nB. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu\n(všeobecne k daňovému konaniu)\n8. V daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov\na správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia\nuvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal\nsprávca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym\nkonaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale je možné\nidentifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porov. Vernarský, M.\nProcesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,\n2009. s. 11, 24 ‒ 25 a nasl.).\n8.1 Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane\nvykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom\ndokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery\nvyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím\nna skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy\ndaní a v priebehu konania.\n8.2\n\nPovinnosťou\n\nsprávneho\n\norgánu\n\nv prvostupňovom\n\nsprávnom\n\nkonaní,\n\nako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka konania\nv tom smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi\na tvrdeniami účastníka vysporiadal.\n\n9\n\n8.3 Za relevantné námietky je potrebné považovať všetky námietky účastníka\ndaňového konania, ak sú argumentačne podložené jeho tvrdením opierajúcim sa o zákonné\nustanovenia, alebo v nich poukazuje na skutkové súvislosti, z ktorých si vytvoril svoj\nprávny záver (porov. v tomto smere rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 43/2012\nz 30. mája 2013, s ktorého závermi smerujúcimi k problematike argumentácie účastníka\ndaňového konania sa ústavný súd stotožňuje).\n(k arbitrárnosti napadnutého rozsudku)\n9. Z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že daňový úrad v priebehu správneho\n(daňového) konania vykonal opakovane daňovú kontrolu. Vo všetkých prípadoch\nbol vyhotovený úradný záznam, v ktorom správca dane konštatoval, že v zmysle § 79\nods. 6 zákona o DPH právo na vrátenie nadmerného odpočtu za konkrétne zdaňovacie\nobdobia\n\nplatiteľovi\n\ndane\n\nzaniklo,\n\na\n\nto\n\nza\n\nzdaňovacie\n\nobdobie\n\nmáj\n\n2014\n\ndňa 16. februára 2015, za zdaňovacie obdobie jún 2014 dňa 18. marca 2015, za zdaňovacie\nobdobie júl 2014 dňa 21. apríla 2015 a za zdaňovacie obdobie október 2014\ndňa 21. júla 2015. Tieto skutočnosti boli sťažovateľke aj osobitne oznámené a oznámenia\njej boli doručené do vlastných rúk. Medzi účastníkmi konania bolo nesporné,\nže sťažovateľka ako daňový subjekt v šesťmesačnej lehote uvedenej v § 79 ods. 6 zákona\no DPH v znení účinnom ku dňu začatia daňových kontrol správcovi dane nepredložila\nžiadnu dodávateľskú faktúru ako základný dôkaz preverovaný pri výkone daňovej kontroly.\nDňa 18. decembra 2015 podal žalobca dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie\ndecember 2014, v ktorom si uplatnil odpočítanie dane aj z dodávateľských faktúr\nevidovaných v evidencii DPH za zdaňovacie obdobie máj, jún, júl a október 2014, teda\nv zdaňovacích obdobiach, v ktorých jej právo na vrátenie nadmerného odpočtu už zaniklo.\n9.1 K uvedenému finančné riaditeľstvo ako odvolací orgán poukázalo na skutočnosť,\nže „u odvolávajúceho boli vykonané kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie\nnadmerného odpočtu aj za zdaňovacie obdobia november 2013, december 2013, január\n2014, apríl 2014, august 2014. K uvedeným kontrolám odvolávajúci predložil všetky\nsprávcom dane požadované doklady.\n\n10\n\nČo sa týka zdaňovacích období: máj 2014, jún 2014, júl 2014, október 2014, správca\ndane vykonal nasledovné úkony:\nV súvislosti s výkonom kontrol na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie\nnadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie máj 2014 správca dane dňa 04.09.2014\nodoslal odvolávajúcemu výzvu na predloženie dokladov, doručenú dňa 08.09.2014.\nNa uvedenú\n\nvýzvu\n\nodvolávajúci\n\nnereagoval.\n\nSprávca\n\ndane\n\nopakovane\n\nvyzval\n\nodvolávajúceho na predloženie dokladov výzvou zo dňa 30.09.2014, ktorá bola doručená\nodvolávajúcemu dňa 06.10.2014. Na uvedenú výzvu neboli správcovi dane predložené\nžiadne doklady ku kontrole, ani nijakým spôsobom odvolávajúci správcu dane\nnekontaktoval.\nV súvislosti s výkonom kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie\nnadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie jún 2014 správca dane dňa 26.09.2004\nodoslal odvolávajúcemu výzvu na predloženie dokladov, doručenú dňa 02.10.2014.\nNa uvedenú\n\nvýzvu\n\nodvolávajúci\n\nnereagoval.\n\nSprávca\n\ndane\n\nopakovane\n\nvyzval\n\nodvolávajúceho na predloženie dokladov výzvou zo dňa 28.10.2014, ktorá bola doručená\nodvolávajúcemu dňa 03.11.2014. Ani na uvedenú výzvu neboli správcovi dane predložené\nžiadne doklady ku kontrole.\nV súvislosti s výkonom kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie\nnadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2014 správca dane dňa 29.10.2014\nodoslal odvolávajúcemu výzvu na predloženie dokladov, doručenú dňa 03.11.2014.\nNa uvedenú\n\nvýzvu\n\nodvolávajúci\n\nnereagoval.\n\nSprávca\n\ndane\n\nopakovane\n\nvyzval\n\nodvolávajúceho na predloženie dokladov výzvou zo dňa 14.11.2014, ktorá bola doručená\nodvolávajúcemu dňa 21.11.2014. Ani na uvedenú výzvu neboli správcovi dane predložené\nžiadne doklady ku kontrole.\nV súvislosti s výkonom kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie\nnadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie október 2014 správca dane\ndňa 20.02.2015 odoslal odvolávajúcemu výzvu na predloženie dokladov, doručenú\ndňa 26.02.2015. Na uvedenú výzvu odvolávajúci nereagoval, ani nepredložil žiadne doklady\nku kontrole.\nTvrdenie odvolávajúceho, že nemal faktúry je spochybniteľné aj z toho dôvodu,\nže prijaté faktúry od dodávateľa\n\nktoré odvolávajúci predložil v súvislosti\n\n11\n\ns výkonom kontroly za zdaňovacie obdobie december 2014 a týkajúce sa zdaňovacích\nobdobí máj 2014, jún 2014, júl 2014 a október 2014, sú opatrené dátumovou pečiatkou,\nz ktorej možno dedukovať, že sa jedná buď o dátum, kedy bola faktúra odoslaná\nodberateľovi alebo prijatá odberateľom. Uvedené nasvedčuje tomu, že platiteľovi dane boli\nuvedené\n\nfaktúry\n\ndoručené\n\ndodávateľom\n\nv\n\npredmetných\n\nzdaňovacích\n\nobdobiach\n\n(za zdaňovacie obdobia november 2013, december 2013, január 2014, apríl 2014, august\n2014 boli správcovi dane faktúry od dodávateľa\n\npredložené ku kontrole).\n\nOdvolávajúcemu nič nebránilo predložiť všetky ostatné doklady, na predloženie ktorých bol\nsprávcom dane opakovane vyzývaný, t. j. záznamy DPH - evidencia zdaniteľných obchodov,\nodpočítanie\n\ndane,\n\nvystavené\n\nfaktúry,\n\npríjmové\n\na\n\nvýdavkové\n\ndoklady,\n\nvýpisy\n\nz podnikateľského účtu platiteľa dane, zmluvy, objednávky a pod.“.\n9.2 Na uvedené v napadnutom rozsudku reagoval aj najvyšší súd, pričom najvyšší\nsúd „sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že zo správneho spisu vyplýva, že v každej\njednotlivej kontrole na DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia 05, 06, 07 a 10/2014 správca\ndane žalobcu opakovane vyzval na predloženie všetkých relevantných dokladov potrebných\nna vykonanie daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného\nodpočtu, avšak ten na výzvy nereagoval a nepredložil žiadne doklady, pričom ani neoznámil\nsprávcovi dane, že faktúry nemá k dispozícii. Ak teda zostal nečinný, správca dane správne\nnevykonával ďalšie šetrenia, pretože nemal vedomosť o tom, že žalobcovi bránia konkrétne\nskutkové okolnosti predložiť požadované doklady. Tieto doklady správne vyžadoval\nlen od daňového subjektu ako osoby, ktorá má primárne dôkazné bremeno na preukázanie\noprávnenosti nadmerného odpočtu. V zmysle vyššie uvedeného, ak bol teda žalobca\niniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, tak bolo jeho povinnosťou preukázať,\nže nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie\nzo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov\npredkladaných daňovým subjektom.“.\n9.3 Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno\noznačiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické\ns ohľadom na zistený skutkový a právny stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý\nrozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci\n12\n\na rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky alebo nezohľadnil tvrdenia sťažovateľky\no nesvysporiadaní sa s jej námietkami v konaní pred krajským súdom alebo v správnom\nkonaní. Odôvodnenie napadnutého rozsudku a právny názor najvyššieho súdu ústavný súd\nhodnotí ako ústavne aprobovateľné, logické a materiálne i formálne im nemožno vytknúť\nnesúlad s princípmi základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n(k dôkaznému bremenu)\n10. Podľa názoru sťažovateľky súdy nesprávne vyhodnotili rozloženie dôkazného\nbremena v preskúmavanom daňovom konaní, pokiaľ ide o preukázanie vzniku nároku\nsťažovateľky na odpočet DPH v príslušnej výške, lebo pri preskúmavaní a vydaní\nnapadnutých rozsudkov zobrali do úvahy len skutočnosť, že v posudzovanom čase\nsťažovateľka nepredložila príslušnému správcovi dane účtovné doklady preukazujúce\nfyzické dodanie tovaru jej obchodnými partnermi. Sťažovateľka však zastáva názor,\nže v rámci preskúmavania jej kasačnej sťažnosti mal najvyšší súd brať do úvahy\njej námietku, že dôkazné bremeno v prebiehajúcom daňovom konaní ležalo aj na\npríslušnom správcovi dane.\n10.1 Najvyšší súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol: „Je plne nedôvodná\nnámietka a požiadavka žalobcu, že správca dane mal dôkazné bremeno na preukázanie\ntýchto skutočností a že mal sám ex offo požadovať doklady od jeho dodávateľov. V zmysle\nvyššie uvedeného, ak bol teda žalobca iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty,\ntak bolo jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom\nstanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú\nverifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.“\n11. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré\nje povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať\npodľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu\ndaňovej kontroly alebo daňového konania,\n\n13\n\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\n11.1 Ústavný súd prvotne poznamenáva, že citované ustanovenie § 24\nods. 1 daňového poriadku upravuje otázku dokazovania v rámci správy daní vykonávanej\nsprávcom dane. V procese dokazovania podľa daňového poriadku sa nerozlišuje, či správca\ndaní vykonal úkon z úradnej povinnosti alebo na základe návrhu (§ 3 ods. 5 daňového\nporiadku). Proces dokazovania súvisí so základnou zásadou správy daní, podľa\nktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo\na všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní\nvyšlo najavo (§ 3 ods. 3 daňového poriadku).\n11.2 K dôkaznému bremenu v daňovom konaní existuje bohatá tuzemská\naj zahraničná judikatúra, ako aj odborná spisba (k tomu pozri Kobík, J. – Šperl, J.\nDokazování v daňovém řízení. 2. Přepracované vydání. Praha : ASPI, 2005. 184 s.;\nSochorová, V. Specifika dokazování v daňovém řízení. Praha : C. H. Beck, 2013. 208 s.;\nvšeobecne k daňovému konaniu pozri Baxa, J. et al. Daňový řad. Komentář. I. a II. díl.\nPraha : Wolters Kluwer, 2011. 1793 s.; Kubincová, S. Daňový poriadok. Praha : C. H. Beck,\n2015. 750 s.).\n11.3 Ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 784/2015 z 2. decembra 2015 právnou\nvetou (uznesenie publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky pod č. 72/2015) vyslovil, že „prelievanie dôkazného bremena v daňovom konaní\nnie je samo osebe porušením základného práva daňového subjektu na inú právnu ochranu“.\nInými slovami, aj daňový subjekt nesie v daňovom konaní dôkazné bremeno.\n11.4 Najvyšší správny súd Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“),\nna ktorý\n\nje\n\nvhodné\n\nv tomto\n\nmomente\n\npoukázať,\n\nk problematike\n\nv rozsudku\n\nsp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27. januára 2012 uviedol: „Nejvyšší správní soud se k otázce\nrozložení důkazního břemene v daňovém řízení již opakovaně vyjádřil. Ustáleně přitom\njudikuje, že daňové řízení je postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt má povinnost\nsám daň přiznat, nese tedy břemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit,\nt.j. nese i břemeno důkazní. Daňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně\n\n14\n\njen ty skutečnosti, které sám tvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996,\nsp. zn. Pl. ÚS 38/95,\n\nvšechna\n\nrozhodnutí\n\ntohoto\n\nsoudu\n\njsou\n\ndostupná\n\nna\n\nhttp://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení prokazuje především svým účetnictvím a jinými\npovinnými evidencemi a záznamy (např. rozsudky Nejvyššího správního soudu\nze dne 30. 1. 2008, čj. 2 Afs 24/2007-119, č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22. 10. 2008,\nčj. 9 Afs 30/2008-86, ze dne 16. 7. 2009, čj. 1 Afs 57/2009-83, či ze dne 8. 7. 2010,\nčj. 1 Afs 39/2010-124, všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na www.nssoud.cz).\nExistence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně\nbezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich\npředmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006,\nčj. 7 Afs 132/2004 -99, ze dne 31. 12. 2008, čj. 8 Afs 54/2008 - 68). Správce daně proto\nmůže vyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti\núčetnictví a jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31\nodst. 8 písm. c) daňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání\ndůvodnosti jeho pochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním\npřípadu jsou v účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však\npovinen prokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby.\nSprávce daně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít\npochybnosti o věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora\nzmíněné rozsudky čj. 2 Afs 24/2007 - 119, čj. 9 Afs 30/2008 - 86, čj. 1 Afs 39/2010 - 124,\nnález Ústavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. II. ÚS 232/02).\nPokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným\nskutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení\na průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu\npřípadu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje\nzpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“\n11.5 Obdobné (až totožné) závery najvyšší správny súd formuloval aj v rozsudku\nsp. zn. 8 Afs 37/2009 z 30. marca 2010 alebo v rozsudku sp. zn. 1 Afs 25/2012\nzo 14. júna 2012 (porov. aj v nich citovanú prejudikatúru).\n\n15\n\n11.6 Výlučne pre akademické účely a účely právnej komparatistiky je možné\npoukázať aj na prax z oblasti daňového práva uplatňovanú v Spolkovej republike Nemecko\na odkázať\n\nna\n\nrozhodnutie\n\nSpolkového\n\nfinančného\n\nsúdu\n\n(Der\n\nBundesfinanzhof)\n\nsp. zn. V R 48/04 z 19. apríla 2007, v ktorom vyslovil prelievanie dôkazného bremena\nv daňovom konaní týkajúcom sa DPH v tom zmysle, že daňový subjekt je povinný v rámci\nsvojej povinnosti kooperácie preukázať dôveryhodnosť predkladaných dôkazov (pozri bod\n65 uvedeného rozhodnutia; rozhodnutie dostupné na <http://www.bundesfinanzhof.de/>).\n11.7 S rovnakou pohnútkou ako v predchádzajúcom bode možno poukázať aj na prax\nz oblasti daňového práva uplatňovanú v právnej kultúre common law a ako príklad uviesť\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Kanady vo veci Anderson Logging Co. v. The King, [1925]\nSCR 45, kde Najvyšší súd Kanady prvýkrát determinoval otázku dôkazného bremena na\nstrane daňového subjektu v daňovom (odvolacom) konaní (pozri stranu 50 citovaného\nrozhodnutia dostupného na <http://scc-csc.lexum.com/scc-csc/en/nav.do>; k tomu porov.\nAj Innes, W. – Moorthy, H. Onus of Proof and Misterial Assumptions : The Role\nand Evolution of Burden of Proof in Income Tax Appeals. In: Canadian Tax Journal/Revue\nFiscale Canadienne. 1988, Vol. 46, No. 6. p. 1196).\n12. V predmetnej veci sťažovateľky táto na preukázanie uskutočnenia zdaniteľného\nplnenia, resp. pre uplatnenie práva na vrátenie nadmerného odpočtu nepredložila žiadne\ndoklady (t. j. žiadnu dodávateľskú faktúru a pod.).\n12.1 Ústavný súd pokladá za potrebné poukázať na § 70 zákona o DPH, ktorý ukladá\n(a rovnako ukladal aj v čase daňovej kontroly a rozhodovania daňového úradu) platiteľovi\ndane povinnosť viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období\no dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách, osobitne viesť záznamy\no dodaní tovarov a služieb do iného členského štátu, o nadobudnutí tovaru z iného\nčlenského štátu, o prijatí služieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru. V záznamoch\nsa uvádzajú údaje rozhodujúce pre správne určenie dane. Inak povedané, zákon o DPH\nukladá daňovému subjektu povinnosť viesť záznamy o tovare a službách a v rámci daňovej\nkontroly je povinný aj na ich základe preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia tovaru\na služby.\n\n16\n\n12.2 Prevedené na skutkový stav v sťažovateľkinej veci, správca dane po vykonaní\nviacerých daňových kontrol viacnásobne vyzval sťažovateľku na predloženie relevantných\ndokladov. Ani na viaceré výzvy však neboli správcovi dane predložené zo strany\nsťažovateľky žiadne doklady na kontrolu. Sťažovateľka tak neuniesla svoje dôkazné\nbremeno a nepredložila doklady, ktoré by preukázali ňou uplatnený odpočet dane.\n12.3 S týmito závermi sa v konečnom dôsledku stotožnil aj najvyšší súd\nv napadnutom rozsudku. Podľa ústavného súdu nemožno napadnutému rozsudku v tomto\nsmere vytknúť lakonickosť ani strohosť vo vzťahu k právnej problematike dokazovania\n(dôkazným bremenom) v daňovom konaní v spojitosti s vecou sťažovateľky, keďže najvyšší\nsúd výstižne k tejto právnej otázke uviedol svoj právny názor.\n12.4 Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je aj z pohľadu už popísaných záverov\nústavne udržateľný a neexistuje v tomto smere ústavne relevantný dôvod na vyslovenie\nporušenia ústavných práv sťažovateľky po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie\nkonanie.\n(záver)\n13. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil\nv postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič\nústavne\n\nnekonformné,\n\nčo\n\nby\n\nnasvedčovalo\n\nich\n\narbitrárnosti\n\nalebo\n\nústavnej\n\nneakceptovateľnosti, odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g)\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú z už uvedených dôvodov.\nC. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu\n14. Právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania správnych orgánov v daňovom\nkonaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho\naplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of\npublic-authority prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej\n\n17\n\nkomory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok\nVeľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒ 31). Výnimku ESĽP nachádza v daňových\nprípadoch tam, kde daňové konanie považuje za konanie trestné.\n14.1 Nasledovaním uvedenej judikatúry ESĽP a rozhodnutím nevykladať čl. 6\nods. 1 dohovoru autonómne (prípadne extenzívnejšie), prihliadajúc pritom na skutočnosť,\nže správnym orgánom nedošlo k uloženiu sankcie za porušenie právnej (zákonnej)\npovinnosti, ale išlo o určenie rozdielu na dani z pridanej hodnoty na základe daňových\nprávnych predpisov v spojení s jej podnikateľskou činnosťou a hospodárskym výsledkom\n(teda nedošlo k uloženiu sankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru,\nt. j. nie je naplnená požiadavka druhého kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií,\nktorých naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného\ncharakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porov.\nEngel and Others v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok\npléna ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť aj v tejto časti\npodľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 27. júna 2019\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-odpočet dane", "daň-rozhodnutie v daňovom konaní", "dokazovanie-dôkazné bremeno"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4ddd7044-36f0-4727-ab79-b646c25881c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 784/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 784/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1"}, {"guid": "ussr:ea48d9c0-f748-4f82-b743-cc6872127be6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.90.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 90/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.90.2015.1"}, {"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 102/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 102/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a0b164e-51ec-4b03-a737-6acf262cc55d"}, {"guid": "ussr:3fff0bab-17c2-4c41-b5ef-6d6ea003a17e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 232/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 232/02 z 4. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-04", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3fff0bab-17c2-4c41-b5ef-6d6ea003a17e"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0e00c4a1-97b9-4d5e-9aa7-52eed49a488b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.493.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 493/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 493/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.493.2022.1"}, {"guid": "ussr:c459cfeb-6634-4f3a-a146-ef997c221d67", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.494.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 494/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.494.2022.1"}]}