{"guid": "ussr:1de331e9-16d3-4ecc-b138-a94711f6dd6f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.16.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2019 z 17. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. januára 2019, sp. zn. II. ÚS 16/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.16.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2019-01-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "nazov": "čl. 6 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/1de331e9-16d3-4ecc-b138-a94711f6dd6f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.16.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.16.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.16.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 16/2019-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2019\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nna výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby\n\n, t. č. Ústav\n, zastúpeného\n\nadvokátkou JUDr. Ivanou Halahijovou, advokátska kancelária, Vazovova 9/A, Bratislava,\nvo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu zaručeného\nv čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Tdo 33/2018 z 24. októbra 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra\n2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal\n\nporušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na obhajobu\nzaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 33/2018 z 24. októbra\n2018.\nV podstatnej časti sťažnosti uviedol, že ho 27. októbra 2016 Okresný súd Nitra (ďalej\nlen „okresný súd“) uznal vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby\nomamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania\ns nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138\npísm. b), j) Trestného zákona, za čo mu uložil trest odňatia slobody v trvaní jedenástich\nrokov a ôsmich mesiacov.\nProti rozsudku podal odvolanie „z dôvodu, že rozsudok nezodpovedá vykonanému\ndokazovaniu. Krajský súd v Nitre na základe Uznesenia zo dňa 7.2.2017 vydaného pod\nspisovou značkou 1To/87/2016 odvolanie zamietol ako nedôvodné“.\nProti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.\n1 To 87/2016 zo 7. februára 2017 podal sťažovateľ dovolanie voči výroku o vine, treste\na konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, z dôvodov zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku, z dôvodu, že bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu a v zmysle\n§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, t. j. že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré\nneboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Najvyšší súd dovolanie zamietol uznesením\nsp. zn. 3 Tdo 33/2018 z 24. októbra 2018.\nSťažovateľ uviedol: „Pokiaľ ide o dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku, t. j. zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,\npoukazoval sťažovateľ na skutočnosť, že v spise Okresného súdu Nitra... sa nachádza\npísomné doplnenie výpovede svedka\n\n... písomnosť bola súdu doručená dňa\n\n23.9.2016, t. j. ešte pred konaním hlavného pojednávania dňa 28.9.2016. Okresný súd Nitra\nvôbec neoboznámil doručenie predmetnej písomnosti, pričom obsah písomnosti je z\npohľadu obhajoby kľúčový, nakoľko potvrdzuje, že svedkovia vypočutí vo veci boli\novplyvňovaní zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Táto skutočnosť je o to\nzávažnejšia, že odsúdenie sťažovateľa je založené výlučne na svedeckých výpovediach,\n\n2\n\nnakoľko v konaní nebol produkovaný žiaden iný dôkaz, ktorý by spájal sťažovateľa\ns trestnou činnosťou kladenou mi za vinu...\nPokiaľ ide o dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného\nporiadku, t. j. rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným\nspôsobom obhajoba predovšetkým poukazovala na skutočnosť, že z vykonaného\ndokazovania tak v prípravnom konaní ako na hlavnom pojednávaní nebolo možné ustáliť,\nna základe akých konkrétnych skutočností bol vykonaný dňa 30.4.2015 zákrok\nna sťažovateľovi\n\na na základe čoho boli vo veci stotožnené jednotlivé osoby\n\nsvedkov. Doposiaľ v konaní nebola preukázaná dôvodnosť a teda zároveň ani zákonnosť\ntakéhoto zákroku na sťažovateľovi\n\n...\n\nVzhľadom k uvedenému sťažovateľ podal dovolanie, ktoré však Najvyšší súd\nSlovenskej republiky na základe uznesenia vydaného v konaní vedenom pod spisovou\nznačkou 3Tdo/33/2018 zamietol. Najvyšší súd SR ako súd dovolací svojim rozhodnutím\nneodstránil nezákonný stav nastolený rozhodnutím prvostupňového aj odvolacieho súdu.\nUvedeným konaním Najvyšší súd odňal sťažovateľovi právo na prístup k súdu a spravodlivé\nsúdne konanie garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keď tento\nde facto nemal inú možnosť, ako sa brániť voči predchádzajúcim rozhodnutiam, avšak ani\nv dovolacom konaní sa nápravy nedomohol.“\nSťažovateľ zastáva tento názor: „napádané rozhodnutie nemá oporu v účinnej\nprávnej úprave a porušuje jeho právo na prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie\ngarantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na obhajobu zakotvené\nv článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 odseku 1, 2 a 3 Európskeho\ndohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“\nSťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „rozhodol, že základné práva sťažovateľa\nuvedené v článku 46 odseku 1, článku 50 odseku 3 Ústavy SR a článku 6 odseku 1, 2 a 3\nEurópskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.10.2018 vydaného v konaní čisto\n3Tdo/33/20l8 porušené a zrušuje toto rozhodnutie, uložil Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“.\n\n3\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\n\n4\n\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nPredmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3\nústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Tdo 33/2018 z 24. októbra 2018, pretože ním podľa sťažovateľa bolo „zásadným\nspôsobom porušené právo na obhajobu a v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného\nporiadku, t. j. že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané\nzákonným spôsobom“.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť\nna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa\nza nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.\nPodľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto\nminimálne práva:\na) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou\na dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;\nb) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;\nc) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo\npokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak\nto záujmy spravodlivosti vyžadujú;\n\n5\n\nd) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie\na výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;\ne) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom\nalebo týmto jazykom nehovorí.\nÚstavný súd predovšetkým pripomína, že nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nNajvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 Tdo 33/2018 z 24. októbra 2018\ndovolanie sťažovateľa odmietol. V odôvodnení uviedol najmä:\n«... Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací\n(§ 377 Trestného poriadku)... V prvom rade najvyšší súd poznamenáva, že v zmysle § 385\nTrestného poriadku je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené,\nz čoho vyplýva, že táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia\na konania, ktoré mu prechádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov\ndovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich\nhodnotenia (R 120/2012-I).\nS ohľadom na uvedené nebol najvyšší súd oprávnený preskúmavať iné v dovolaní\noznačené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným dovolacím dôvodom, pretože\n\n6\n\nby si tak atrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia a jemu prechádzajúceho konania\nnad rámec návrhu dovolania, čo by znamenalo prekročenie právomoci vyplývajúcej\nzo zákona (§ 385 Trestného poriadku) a z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„Ústava“).\nZ uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to s ohľadom na povahu dovolacieho\nkonania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej\npráva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca (v mene obvineného), že\nnajvyšší súd je viazaný návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania\nzákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania(§ 385\nTrestného poriadku). Preto najvyšší súd podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa,\nzodpovedajúce dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, bez hlbšieho\nprieskumu tých argumentov, ktoré im nezodpovedajú.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku: Podľa § 371\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo\nporušené právo na obhajobu Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov\nspravodlivého procesu zabezpečujúcim „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane\na prokurátorom ako žalobcom v trestnom konaní, na strane druhej. Táto základná zásada\ntrestného konania je v Trestnom poriadku upravená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného\nporiadku, vyplýva z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a je garantovaná v ďalších\nvýznamných právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Podľa čl. 50 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť\nna prípravu obhajoby, a aby sa mohol obhajovať sám, alebo prostredníctvom obhajcu...\nObvinený namietal v dovolaní že bolo jeho právo na obhajobu porušené zásadným\nspôsobom, pretože nemal vedomosť o tvrdení svedka\n\no ovplyvňovaní\n\nsvedkov. Vzhľadom k tomu, že obhajoba od začiatku namietala nezákonnosť prípravného\nkonania, tak mu bolo znemožnené navrhnúť ďalšie dôkazy v prospech obvineného.\nESĽP tradične uvádza, že k obmedzeniu práv obhajoby spôsobom, ktorý sa nezlučuje\ns čl. 6 Dohovoru, dochádza predovšetkým vtedy, keď sa odsúdenie zakladá výlučne alebo\nv rozhodujúcej, určujúcej miere na výpovediach svedka, ktorého obvinený vo fáze\nvyšetrovania ani pri konaní pred súdom nemal možnosť vypočuť či dať vypočuť.\n\n7\n\nV posudzovanej veci o takýto prípad nejde. Obvinený\n\nnavrhol\n\npísomne (č. 1. 489) prostredníctvom advokáta okrem iného vypočuť svedka\n. Tento bol predvolaný na hlavné pojednávanie 10. mája 2016 (č. 1. 593)\na následne bol aj kontradiktórne vypočutý. Prokurátor na hlavnom pojednávaní v rámci\nmožnosti kladenia otázok svedkovi uviedol: „... svedok zjavne ku skutku, ktorý my\nprejednávame, nemá čo uviesť“.\nNa spravodlivé súdne konanie a na kritickú previerku výpovede svedka postačuje, ak\nje výsluch svedka vykonaný v prítomnosti obvineného alebo jeho obhajcu v konaní pred\nsúdom (R 30/2010).\nSvedok\n\nvypovedal pod prísahou a bol podrobený riadnemu\n\nkontradiktórnemu výsluchu na hlavnom pojednávaní.\nPokiaľ súd opomenul oboznámiť podanie uvedeného svedka založené v spise\nna čl. 700, je to chyba súdu, ale nie je to taká podstatná chyba, ktorá by vo svetle ostatných\ndôkazov znamenala porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. V danom prípade\nnešlo o nový dôkaz a ani o jediný a rozhodujúci dôkaz.\nObsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri\nplnení povinností podľa § 2 ods. 10 a ods. 11 Trestného poriadku ako aj vlastné hodnotenie\ndôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku nemožno považovať za porušenie práva\nna obhajobu zásadným spôsobom. Pre zisťovanie skutkového stavu veci a hodnotenie\ndôkazov platia v trestnom konaní zákonom stanovené pravidlá, podľa ktorých je potrebné\nzisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný na rozhodnutie. Trestný poriadok\npritom neustanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných\nna preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného\nhodnotenia dôkazov vyjadrená v 2 ods. 12 Trestného poriadku, v zmysle ktorej orgány činné\nv trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho\nvnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu\njednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom\nkonaní alebo niektorá zo strán. Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nemôže opätovne\nprehodnocovať vykonané dôkazy podľa predstáv obvineného - dovolateľa, pretože takéto\noprávnenie mu zo zákona nevyplýva. Hodnotenie dôkazov totiž nenapĺňa žiadny dovolací\ndôvod...\n\n8\n\nVznesené námietky obvineného vo svojej podstate vlastne napádajú skutkové zistenia,\nproti ktorým môže podať dovolanie len minister spravodlivosti § 371 ods. 3 Trestného\nporiadku. Účelom dovolacieho konania je totiž posudzovanie právnych otázok, nie\nposudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku naplnený nebol.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku:\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne\nuplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli\nna hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je\nzaložené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá\na porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha\ndovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku.\nZ tohto potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri\nvykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného\nporiadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa\nnepreukážu takéto účinky nesprávneho postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno\nhovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.\nAj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1,\nods. 3 písm. d) Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne\nalebo v rozhodujúcej miere (solely or to a decisive extent) na dôkazoch získaných\nnezákonným spôsobom, (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku, rozs. č. 36110/03\nz 2. februára 2010, Emen p. Turecku, rozs. č. 25585/02 z 26. januára 2010, Van Mechelen\na ďalší p. Holandsku, Visser p. Holandsku, rozs. č. 26668/95 zo 14. februára 2002, Al Khawaja a Tahery p. Spojenému kráľovstvu, rozs. č. 26766/2005 a č. 22228/06\nz 15. decembra 2011 a ďalšie).\nZ obsahu dovolania je zrejmé, že jedným z ťažiskových argumentov dovolateľa\nvo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku\na vo všeobecnosti ním primáme namietanou vadou trestného konania je skutočnosť, že\nakýmsi prvotným „impulzom“ pre výkon procesných úkonov orgánmi činnými v trestnom\n\n9\n\nkonaní za účelom začatia trestného stíhania bola ich údajná (operatívno - pátracou\nčinnosťou získaná) informácia o podozrení z páchania drogovej trestnej činnosti\nobvineným. Inak povedané, v súhrne s poukazom na dovolacie námietky obvineného (ktoré\nsú v podstate totožné s odvolaním obvineného), možno dospieť k záveru, že tieto koncentruje\nprimáme na skutočnosť, že v predmetnej veci samotný procesný úkon zadržania obvineného\nnebol vykonaný v súlade so zákonom, nakoľko bolo vykonané bez dôvodného podozrenia\nzo spáchania čo i len priestupku, resp. trestného činu osôb, ktoré sa nachádzali\nv zastavenom vozidle.\nObvinený ďalej namietal aj skutočnosť, že k obmedzeniu jeho osobnej slobody došlo\npodľa nesprávneho ustanovenia § 85 ods. 1 Trestného poriadku, namietal samotnú\nzákonnosť začatia trestného stíhania tzv. vo veci vykonaním prehliadky motorového vozidla\n30. apríla 2015 o 16.20 hod.\nK zákonnosti zadržania obvineného a začatia trestného stíhania sa už podrobne\nvyjadril odvolací súd na str. 6 až 11 svojho rozhodnutia, ktoré právne závery dovolací súd\nakceptuje a odkazuje na ne bez potreby opakovať tam uvedené, najmä ak dovolacie\nargumenty sú takmer zhodné ako argumenty odvolacie...\nJe plne prípustné, že informácie získané prostredníctvom operatívno - pátracej\nčinnosti získané aj podľa Trestného poriadku, a to konkrétne inštitútu sledovania osôb\na vecí podľa § 113 a nasl. Trestného poriadku (sledovanie osôb a vecí) môžu byť použité aj\npred začatím trestného stíhania. A contrario, po eventuálnom zistení trestnej činnosti sú\nvšak orgány činné v trestnom konaní povinné začať bez meškania trestné stíhanie podľa\n§ 199 Trestného poriadku.\nObvinený namietal, že nebolo možné ustáliť, na základe akých konkrétnych\nskutočností bol vykonaný 30. apríla 2015 služobný zákrok a na základe čoho boli vo veci\nstotožnené osoby svedkov, že neexistuje žiaden záznam o tom, že pred zásahom vykonaným\nna obvinenom prebiehala nejaká operatívno - pátracia činnosť.\nPodľa názoru najvyššieho súdu overovanie pravdivosti informácií (podkladov)\noperatívnych pracovníkov polície v tomto smere, by zákonite znamenalo odtajnenie\ninformátorov a predmetom dokazovania v súdom konaní by bolo zistenie a overenie\npravdivosti ich tvrdení len za tým účelom, či neklamali, keď informovali o „možnej trestnej\nčinnosti“. Títo informátori (takmer nikdy) nevystupujú v ďalšom konám ako svedkovia, ich\n\n10\n\ntvrdenia slúžia len polícií na odhalenie trestnej činnosti a ich páchateľov, nie však\nna preukazovanie viny obvineným.\nTakýto postup aký uviedla obhajoba - sprístupnenie takýchto podkladov - je\nneprijateľný nielen v podmienkach Slovenskej republiky, ale predpokladane aj vo všetkých\ndemokratických krajinách, a to preto, že by to odporovalo samotnej podstate vyhľadávania\ntrestnej činnosti, mohlo by to viesť až k deštrukcii práce polície pri odhaľovaní trestnej\nčinnosti. Zadržanie podozrivého ani rozhodnutie o väzbe obvineného nie je rozhodnutím\no vine či nevine páchateľa prípadného trestného činu, ale len procesným prostriedkom\nslúžiacim na odhaľovanie trestnej činnosti a jej prípadných páchateľov.\nV tejto súvislosti by nemali byť súčasťou trestného spisu založené materiály\n(podklady), ktoré odkrývajú pozadie vyhľadávania trestnej činnosti.\nObvinený argumentoval aj tým, že nezákonným uznesením o začatí trestného stíhania\nboli aj nadväzujúce ďalšie procesné úkony (znalecké dokazovanie, výsluchy svedkov)\nnezákonné.\nV súvislosti s problematikou nezákonných dôkazov a na ne nadväzujúceho\ndokazovania sa môžeme stretnúť s tzv. „teóriou ovocia (plodov) z otráveného stromu“.\nV rámci právneho poriadku Slovenskej republiky existuje v oblasti zákonnosti dôkazov\nzákladné pravidlo, v zmysle ktorého musia byť všetky dôkazy, ktoré boli získané\nnezákonným spôsobom vylúčené. V posudzovanej veci okresný súd správne postupoval, keď\nvyhodnotil procesný úkon vykonanie osobnej prehliadky z 30. apríla 2015 za nezákonný a\nneprihliadal na dôkazy v jej rámci zaistené, čoho odrazom bola aj úprava skutkovej vety\nv prvostupňovom rozsudku oproti obžalobe.\nNa druhej strane neprichádza do úvahy absolútne vylúčenie všetkých dôkazov ako\n„otráveného ovocia“ (v danom prípade výpovede všetkých svedkov, znalecké dokazovanie\natď.), nakoľko by to bolo neprimerané s prihliadnutím k jasnému konfliktu záujmov.\nNemožnosť usvedčenia a odsúdenia skutočného páchateľa spôsobená vylúčením týchto\ndôkazov sa totiž prieči záujmom spoločnosti a zároveň by viedla k stavu absolútnej dôkaznej\nnúdze. Tieto dôkazy, teda výsluchy svedkov, ktoré usvedčovali obvineného neboli v príčinnej\nsúvislosti s jeho zadržaním a vykonaním osobnej prehliadky. Išlo o dôkazy získané\nz nezávislého zdroja. V rámci analýzy otázky, kedy sú dôkazy získané zákonne a kedy nie,\nviď rozhodnutie ESĽP v prípade Jalloh v, Nemecko, kde ESĽP veľmi precízne vymedzil, čo\n\n11\n\nsa považuje za dôkaz získaný zákonne a čo je potrebné, naopak, považovať za dôkaz získaný\nnezákonne.\nDovolací súd rešpektujúc koncepciu materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1\nÚstavy) uzatvára, že v rámci trestného konania došlo k určitým formálnym pochybeniam\nvo vzťahu k prvotným úkonom orgánov polície (NAKA), ktoré však nemalo vplyv na začatie\ntrestného stíhania a teda nespôsobilo ani nezákonnosť začatia trestného stíhania.\nPre posúdenie dôvodov na zadržanie podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku alebo\nobmedzenie osobnej slobody podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku sú vždy relevantné\nfaktické okolnosti konkrétneho prípadu, nie formálne (paragrafové) označenie procesného\núkonu...\nOpodstatnenosť začatia trestného stíhania vo veci je nad všetky pochybnosti zrejmá\npráve z výpovede už uvedeného svedka - príslušníka polície. Začatie trestného stíhania\nvo veci ako také bolo prvým (v tomto prípade) procesným prostriedkom slúžiacim orgánom\nčinným v trestnom konaní na obstarávanie a vykonávanie dôkazov podľa Trestného\nporiadku. Uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci obsahuje všetky náležitosti podľa\n§ 199 ods. 3 Trestného poriadku, preto námietky obvineného v tomto smere nemožno uznať\nza opodstatnené.\nSo zreteľom na vyššie uvedené najvyšší súd uzatvára, že žiadny v dovolaní\npredložený argument obvineným nespĺňa predpoklady na vyslovenie pozitívneho záveru o\nnaplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.\nDovolací súd na záver konštatuje, že odvolací súd i súd prvého stupňa v odôvodnení\nsvojich rozhodnutí zrozumiteľne a v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku\nrozobrali všetky podstatné a rozhodné skutkové i právne skutočnosti a presvedčivo\nvysvetlili, prečo rozhodli tak ako rozhodli. Ich rozhodnutia považuje dovolací súd\nza zrozumiteľné, nie len pre osoby znalé práva, ale aj pre verejnosť, pričom v nich možno\nnájsť odpovede na všetky, pre dovolateľa nejasné či sporné otázky.»\nIII.\nPo preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že\ndovolací súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami sťažovateľa vrátane sťažovateľom\n\n12\n\ntvrdenej nezákonnosti vykonania dôkazov v jeho trestnej veci. Dospel však k inému záveru\nako sťažovateľ. Najvyšší súd nezistil taký zásah do práva sťažovateľa na obhajobu\nkonajúcimi všeobecnými súdmi, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako porušenie tohto\npráva zásadným spôsobom, ako to v príslušnom ustanovení pre účely dovolania vyžaduje\nTrestný poriadok [§ 371 ods. 1 písm. c)]. K rovnakým záverom dospel aj ústavný súd.\nV napadnutom uznesení najvyšší súd správne interpretoval dotknutú právnu úpravu\na vo vzťahu k nej posúdil opodstatnenosť námietok sťažovateľa. Rozhodol o odmietnutí\ndovolania a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Právny záver o potrebe odmietnutia\ndovolania sťažovateľa bol založený na racionálnom, náležitom, a teda ústavne konformnom\nvýklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu, a na základe toho\nbol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.\nOdôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný\nzáklad pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy a dostatočnú\nodpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento postavil\nsvoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia za dostatočné,\nnevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNámietku porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru sťažovateľ\nnezdôvodnil, neuviedol, akým spôsobom mu napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo\nbyť zasiahnuté do práva na prezumpciu neviny, preto sa ňou ústavný súd osobitne nemohol\nzaoberať.\nVo vzťahu k námietke porušenia základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50\nods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru ústavný súd poznamenáva, že\nuvedené články zabezpečujú, aby každý obvinený mal čas na prípravu obhajoby, a tiež, že\nbude mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu bude môcť predniesť právne\nvýznamným spôsobom buď sám, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva\nna obhajobu však nezabezpečuje sťažovateľovi dosiahnutie takého rozhodnutia súdu,\no ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy\nje poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (II. ÚS 8/96,\nII. ÚS 34/1999, III. ÚS 120/2018). Pretože sťažovateľ odôvodnil namietané porušenie\noznačeného práva na obhajobu rovnakým dôvodom ako porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy\n\n13\n\na čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením práva podľa ústavy a dohovoru.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. januára 2019\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestný čin-zločin", "trestné konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:781fd611-3463-41f3-ab67-3b920d5f0cd3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.120.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 120/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 120/2018 z 20. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-20", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.120.2018.1"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:a5a83e06-6baf-431e-9a77-f27944f9b9c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 8/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/96 z 4. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-04", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.8.1996.1"}, {"guid": "3900fc54-c81b-4f06-91ad-848ab59de9da:e2845267-cb34-43fc-a0ea-85d18962ff6b", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5615010105.2", "spisova_znacka": "1To/87/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 1To/87/2016 z 28. 11. 2016", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2016-11-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5615010105.2"}], "citovane_v": []}