{"guid": "ussr:dac0375a-124d-4522-b7c3-80adf10053fb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.106.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 106/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 106/2019 z 6. 6. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 6. júna 2019, sp. zn. II. ÚS 106/2019, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.106.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2019-06-06", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/dac0375a-124d-4522-b7c3-80adf10053fb", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.106.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.106.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.106.2019.1/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 106/2019-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho\n(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti\nAGROCONTRACT Mikuláš, a. s., IČO 36 521 094, Mikuláš 631, Dubník, právne\nzastúpenej advokátkou JUDr. Luciou Kolníkovou, advokátska kancelária, Radvanská 1,\nBratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1 Sžf 38/2016 z 13. februára 2018 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti AGROCONTRACT Mikuláš, a. s.,\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2018\ndoručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti AGROCONTRACT Mikuláš, a. s.,\nIČO 36 521 094, Mikuláš 631, Dubník (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného\nporušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. l Sžf 38/2016 z 13. februára 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom\npotvrdil rozsudok Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 S 51/2015-56\nz 18. novembra 2015, ktorým krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka\nako žalobca domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia Finančného\nriaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“ alebo „finančné riaditeľstvo“)\nč. 1100301/1/369693/2014/5098 z 15. augusta 2014, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie\nDaňového\n\núradu\n\nNitra\n\n(ďalej\n\naj\n\n„daňový\n\núrad“\n\nalebo\n\n„správca\n\ndane“)\n\nč. 9412401/5/1616917/2014 z 25. apríla 2014.\nSprávca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový\nporiadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„daňový poriadok“) vyrubil sťažovateľke rozdiel dane v sume 112 671,84 eur za zdaňovacie\nobdobie september 2008 z tovaru, ktorý sťažovateľka deklarovala ako dodaný do Českej\nrepubliky v zmysle § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Správca dane konštatoval, že na základe\nvýsledkov vykonaného dokazovania nebolo preukázané dodanie tovaru do Českej republiky\nodberateľovi, ktorý je uvedený na predložených prepravných dokladoch a na faktúrach, čím\nnebolo preukázané splnenie podmienok pre uplatnenie práva na oslobodenie od dane\nv zmysle § 43 zákona o DPH.\n\n2\n\nŽalovaný (finančné riaditeľstvo) vo svojom rozhodnutí poukázal na zistenia správcu\ndane o prepravcoch, ktorí mali podľa sťažovateľkou predložených medzinárodných\nnákladných listov (ďalej aj „CMR“) uskutočniť prepravu tovaru z tuzemska do iného\nčlenského štátu. Z týchto zistení vyplynulo, že ani jeden z dosiaľ ekonomicky činných\nprepravcov, ktorí mali prepravu vykonať, nepotvrdil jej vykonanie, tak ako je uvedené na\npredložených CMR a deklarované na faktúrach, teda že bol tovar dodaný na územie Českej\nrepubliky odberateľovi\n\n.\n\n2.1 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:\n«Po preverení splnenia podmienok vykonania súdneho prieskumu napadnutého\nrozhodnutia (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd\nsčasti stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil\nzo zistení uvedených žalovaným, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. S ohľadom\nna vymedzenie odvolacích dôvodov pripadlo Najvyššiemu súdu posúdiť predovšetkým to,\nči žalobca preukázal v súlade s citovanými ustanoveniami zákona o DPH odoslanie alebo\nprepravenie predmetného tovaru odberateľovi do Českej republiky a v tejto súvislosti\nči krajský súd posúdil vec v intenciách vyššie označených rozhodnutí Súdneho dvora\ninterpretujúcich príslušné ustanovenia smernice Rady 77/388/EHS, zmenenej a doplnenej\nsmernicou Rady 2000/65/ES (tzv. Šiestej smernice), ktorá bola s účinnosťou od 01.01.2007\nnahradená smernicou 2006/112/ES, bez zmeny podstaty v konaní posudzovaných otázok...\nDaňová kontrola u žalobcu sa začala na základe podnetu orgánov českej finančnej\nsprávy, ktoré upozornili na nezrovnalosti v daňových výkazoch odberateľa. Ten mal podľa\nžalobcom deklarovaných skutočností v posudzovanom zdaňovacom období nakúpiť\nod žalobcu väčšie množstvo repky olejnej a zabezpečiť jej vývoz do iného členského štátu,\nk čomu sa nesporne zaviazal v kúpnej zmluve uzavretej so žalobcom...\nSpôsob preukazovania realizácie intrakomunitárnej dodávky, v zmysle uskutočnenia\nprepravy tovaru do iného členského štátu, závisí podľa citovaných ustanovení zákona\no DPH od toho, či prepravu vykonal žalobca osobne ako dodávateľ, alebo jeho odberateľ,\npoprípade na účet niektorého z nich iná osoba (prepravca).\nV preskúmavanej veci vykonanie intrakomunitárnej prepravy zabezpečoval odberateľ\nprostredníctvom rôznych prepravcov. Prepravu uvedeného tovaru do Českej republiky\n\n3\n\nžalobca ako dodávateľ v priebehu daňovej kontroly preukazoval prepravnými dokladmi\n(CMR), ako aj kúpnou zmluvou s odberateľom a dodacími listami potvrdzujúcimi prevzatie\ntovaru odberateľom na území Slovenskej republiky.\nZo zistení správcu dane od miestne príslušných správcov dane pre prepravcov\nuvedených na CMR, ako aj od samotných prepravcov, vyplynulo, že preprava sa\nneuskutočnila tak, ako je uvedené v prepravných dokladoch.\nTakmer pri všetkých deklarovaných prepravách jednotliví prepravcovia potvrdili\nuskutočnenie prepravy repky olejnej,\n- avšak len v rámci územia Slovenskej republiky, prípadne do inej krajiny ako je\nČeská republika,\n- pričom v niektorých prípadoch sa preprava realizovala od iného odosielateľa\nako žalobcu,\n- prípadne na objednávku a na účet inej spoločnosti ako odberateľa (napríklad\n).\nŽalobca tieto skutkové zistenia správcu dane nespochybnil.\nMožno preto konštatovať, že hoci v súlade s kúpnou zmluvou jeho dodaním na území\nSlovenskej republiky prešlo na odberateľa právo nakladať s tovarom ako vlastník, žalobca\nako dodávateľ predloženými listinami nepreukázal naplnenie zákonnej podmienky uvedenou\nv § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH, že v dôsledku prepravy deklarovanej predloženými\ndokumentárni CMR tovar fyzicky opustil územie Slovenskej republiky (viď... rozsudok\nTeleos, jeho marginálny bod č. 42).\nKeďže pre priznanie oslobodenia od dane pri intrakomunitárnej dodávke je\npremiestnenie tovaru zo štátu odoslania do štátu nadobudnutia hore uvedenou základnou\npodmienkou, žalobcovi s ohľadom na zistené skutočnosti toto právo vzniknúť nemohlo.\nSúdny dvor napríklad v rozsudku Mecsek-Gabona poukázal na osobitosti pohybu\ntovaru v intrakomunitámom priestore tým, že z dôvodu zrušenia kontrol tovaru a osôb\nna hraniciach medzi členskými štátmi je pre národné daňové orgány ťažké overiť, či tovar\nfyzicky opustil územie dotknutého členského štátu. Preto v zmysle judikatúry Súdneho dvora\nje i z tohto pravidla nutné pripustiť výnimku a uznať oslobodenie od dane dobromyseľnému\ndodávateľovi, ktorý sa napriek vynaloženiu primeranej obozretnosti stal súčasťou\npodvodnej schémy...\n\n4\n\nŽalobca vo svojich argumentoch všeobecne deklaroval, že prijal všetky rozumné\na primerané opatrenia, aby vylúčil svoju účasť na prípadnom daňovom podvode a ďalej\ntvrdil, že pokiaľ jeho odberateľ porušil svoju zmluvnú povinnosť prepraviť tovar do iného\nčlenského štátu (Českej republiky), túto skutočnosť žalobca nespôsobil, a preto na neho\nnemožno preniesť povinnosť dodatočne zaplatiť daň.\nS uvedenou argumentáciou sa v prípade žalobcu odvolací súd nemohol stotožniť.\nJe síce pravdou, že z judikatúry Súdneho dvora, na ktorú sa žalobca odvoláva, možno\nvyvodiť právo dobromyseľného dodávateľa na oslobodenie od dane aj v prípade\npreukázania, že v dôsledku spáchania podvodu zo strany nadobúdateľa, o ktorom dodávateľ\nnevedel, poprípade ani vedieť nemohol, tovar v skutočnosti neopustil územie členského\nštátu dodania (viď najmä... rozsudok Teleos, marginálny bod č. 50).\nAvšak rešpektujúc zásady právnej istoty a proporcionality, za dobromyseľného\nmožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať len takého dodávateľa, ktorý\nskutočne prijal všetky rozumné opatrenia, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční,\nnebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (m. m. rozsudky sp. zn. C-439/04 Kittel\na sp. zn. C-440/04 Recolta Recycling SPRL, marginálny bod č. 51).\nŽalobca svoju dobrú vieru, že v prípade tovaru odovzdanému odberateľovi skutočne\ndôjde k jeho preprave do iného členského štátu, odvíja iba zo zmluvného záväzku svojho\nodberateľa prepravu zabezpečiť, pričom vlastnú vynaloženú starostlivosť riadneho\nobchodníka videl v nasledujúcich opatreniach, že si\n- preveril existenciu odberateľa a jeho registráciu na daň v Českej republike,\n- zabezpečil bezhotovostné úhrady za odovzdaný tovar platbou na svoj účet ako\npredávajúceho a\n- prevzal zmluvný záväzok zabezpečiť prepraviť tovar na územie iného členského\nštátu.\nTieto opatrenia možno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za rozumné\na primerané len z pohľadu obozretného predávajúceho, ktorý sa chce uistiť, že tovar\ndodáva existujúcej spoločnosti registrovanej na daň v Českej republike ako svojmu\nodberateľovi, táto česká spoločnosť nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník na\núzemí Slovenskej republiky, následne zabezpečí prepravu do iného členského štátu a za\nodobratý tovar mu riadne zaplatí na účet.\n\n5\n\nAvšak splnenie záväzku u svojho odberateľa, že\n- tovar prepraví na územie iného členského štátu,\n- akým spôsobom tak urobí a\n- kde tovar vyloží,\nsi žalobca napriek implicitne znášanému dôkaznému bremenu pre daňové účely\npri uskutočnení dodávok nepreveril, a možno konštatovať, že v tomto smere je nutné\nzdôrazniť, že v zmysle svojho práva na oslobodenie od DPH nepreukázal vykonanie\nžiadnych opatrení, aby sa ubezpečil, že tovar opustil územie Slovenskej republiky.\nŽalobca si musel byť podľa Najvyššieho súdu pritom vedomý, že po zrušení hraničnej\nkontroly medzi členskými štátmi môžu daňové orgány overiť (viď bod č. 39), či tovar fyzicky\nopustil alebo neopustil územie členského štátu odoslania, predovšetkým na základe dôkazov\npredložených zdaniteľnými osobami.\nOdvolací súd poukazuje na to, že o tom, do ktorého členského štátu a kam bude tovar\nvyvezený, nie je žiadna zmienka v kúpnej zmluve medzi žalobcom a jeho odberateľom,\nv dokumentoch vystavených pri odovzdaní a prevzatí tovaru, ani vo faktúrach, kde sa taktiež\nuvádza len to, že ide o dodanie tovaru do iného členského štátu.\nŽalobca napriek svojej povinnosti v zmysle § 43 zákona o DPH nepredložil žiadne\ndôkazy o tom, že by si bol pred dodaním tovaru, pri jeho expedovaní na prepravu,\nči po vykonaní deklarovanej prepravy, akýmkoľvek spôsobom preveril, aké je miesto\nurčenia tovaru a či sa preprava do tohto miesta naozaj uskutočnila. Naopak zistené\nokolnosti nasvedčujú tomu. že sa jednoducho spoľahol na zmluvne prevzatý záväzok\nodberateľa prepraviť tovar z územia Slovenskej republiky na územie iného členského štátu,\nbez toho, aby vyvinul akúkoľvek snahu sa ubezpečiť o splnení tohto záväzku.\nZa týchto okolností nemožno žalobcu považovať za dobromyseľnú „obeť“\npodvodného konania odberateľa, ako sa to snaží sám žalobca naznačiť, a priznať mu\noslobodenie od dane z dodávok tovaru, pri ktorom i v dôsledku nedostatku jeho\nprezieravosti a opatrnosti nedošlo k jeho fyzickej preprave do iného členského štátu.\nŽalobca nekonal so starostlivosťou riadneho obchodíka a nepreukázal prijatie rozumných\na primeraných opatrení na preverenie, či predmetný tovar skutočne opustil územie\nSlovenskej republiky.\n\n6\n\nPreto sa nemôže úspešne dovolávať uplatnenia zásady právnej istoty a ochrany\npred dodatočným zdanením dodávok s poukazom na citovanú judikatúru Súdneho dvora.\nV uvedenej súvislosti Najvyšší súd poukazuje na svoju početnú judikatúru (napríklad\nrozsudok sp. zn. 1 Sžf 22/2016) týkajúcu sa definovania predpokladov obozretnosti\ndaňového subjektu a primeranej starostlivosti...\nS ohľadom na pasívny postoj žalobcu k prevereniu splnenia podmienok oslobodenia\nod dane nemožno konštatovať, že zdanením predmetných dodávok v zmysle § 19 ods. 1\nzákona o DPH došlo k neprimeraného prenosu zodpovednosti za zaplatenie dane\nna žalobcu.\nPokiaľ ide o odvolaciu námietku týkajúcu sa tvrdenej nepreskúmateľnosti\na zmätočnosti rozsudku krajského súdu, túto považoval odvolací súd tiež za neopodstatnenú\na je toho názoru, že krajský súd svoje právne závery riadne zdôvodnil, pričom vzal do úvahy\ni judikatúru Súdneho dvora, na ktorú sa žalobca odvolával. Žalobcom namietaná\nformulácia z odôvodnenia rozsudku, že ustanovenie § 43 zákona o DPH nikdy nevychádzalo\nz dobrej viery platiteľa dane, ale vždy z objektívneho preukázania dodania tovaru do iného\nčlenského štátu, vychádza z prvotnej jazykovej interpretácie predmetnej právnej normy.\nNešlo však o jediný spôsob výkladu krajským súdom aplikovaného práva, keďže krajský súd\naplikoval a interpretoval vnútroštátnu právnu úpravu so zreteľom na ciele smernice\n2006/112/ES (čl. 138 a nasledujúce), pričom zrozumiteľne zdôvodnil, prečo pri posúdení\nprejednávaného prípadu nemožno použiť žalobcom citované body rozhodnutí Súdneho\ndvora vo veciach Teleos a i. a Netto Supermarkt. Niet preto dôvodu konštatovať, že krajský\nsúd svojimi závermi poprel záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, prípadne že by závery\njeho rozsudku boli nezrozumiteľné, zmätočné, či protirečivé.\nVzhľadom na uvedené Najvyšší súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol\npo právnej stránke správne a v súlade so zákonom, keď sa na podklade riadne zisteného\nskutkového stavu v daňovom konaní stotožnil so závermi žalovaného a žalobu\nako nedôvodnú\n\nzamietol.\n\nKeďže\n\nnámietky\n\nžalobcu\n\nvznesené\n\nv\n\nodvolaní\n\nproti\n\nprvostupňovému rozsudku nie sú dôvodom na zrušenie alebo zmenu rozsudku krajského\nsúdu, rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.»\n3. Svoje námietky sťažovateľka rozdelila do dvoch celkov:\n\n7\n\n3.1 K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne\nkonanie\n3.1.1\n\nPodľa\n\nsťažovateľky\n\nodôvodnenie\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nv\n\nsmere,\n\nže sťažovateľka nepreukázala vykonanie žiadnych opatrení, aby sa ubezpečila, že tovar\nopustil územie Slovenskej republiky a v dôsledku nedostatku jeho prezieravosti a opatrnosti\nnedošlo k jeho fyzickej preprave do iného členského štátu, je v „krikľavom“ rozpore\ns logikou a ustálenou právnou praxou.\n3.1.2\n\nPodľa\n\nmienky\n\nsťažovateľky\n\nzáver\n\nnajvyššieho\n\nsúdu,\n\nže\n\nnekonala\n\nso starostlivosťou riadneho obchodníka a nepreukázala prijatie rozumných a primeraných\nopatrení na preverenie, či tovar skutočne opustil územie Slovenskej republiky, bez toho,\naby bližšie uviedol, aké konkrétne opatrenia by mala prijať, resp. prečo ňou prijaté opatrenia\nneboli dostatočné a primerané starostlivosti riadneho obchodníka, je vo svojej podstate\nzjavne arbitrárny. Najvyšší súd sa s argumentmi sťažovateľky podľa jej slov aj s poukazom\nna citované rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) vysporiadal\nsvojvoľne, použitím nelogických úvah. Prijal tým nenáležitý záver o v podstate absolútnej\nzodpovednosti sťažovateľky za účasť na „daňovom podvode“ odberateľa.\n3.1.3 Sťažovateľka je presvedčená, že konala v súlade so starostlivosťou riadneho\nobchodníka a prijala všetky primerané a rozumné opatrenia, ktoré boli v jej moci,\naby vylúčila svoju účasť na daňovom podvode. Preto od sťažovateľky podľa jej\npresvedčenia nemožno požadovať dodatočné zaplatenie DPH. Sťažovateľka sa pred\nuzavretím zmluvy s odberateľom uistila, či odberateľ reálne existuje a či je platiteľom dane\nz pridanej hodnoty, žiadala od odberateľa bezhotovostné úhrady platbou na jej účet v deň\ndodania tovaru a podľa čl. V ods. 5 kúpnej zmluvy zabezpečila, že podmienky\nintrakomunitárneho dodania budú zákonným spôsobom zabezpečené.\n3.1.4 Sťažovateľka odkazuje na judikatúru Súdneho dvora a uvádza, že podľa\nbodu 50 jeho rozsudku vo veci Teleos a i. totiž nemožno nútiť dodávateľa, aby zaplatil\n\n8\n\nDPH, ak sa ukáže, že z dôvodu spáchania podvodu nadobúdateľom, o ktorom dodávateľ\nnevedel ani nemohol vedieť, dotknutý tovar v skutočnosti neopustil územie členského štátu\ndodania. Podľa bodu 58 uvedeného rozsudku vnútroštátne daňové predpisy nesmú preniesť\nvšetku zodpovednosť za zaplatenie DPH na dodávateľa nezávisle od toho, či sa podieľal\nalebo nepodieľal na daňovom podvode nadobúdateľa. Sťažovateľka ďalej vo svojej ústavnej\nsťažnosti cituje z uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora.\n3.1.5 Podľa sťažovateľky v rozsudku Súdneho dvora Netto Supermarkt, na ktorý sa\nsťažovateľka tiež v podaniach odvolávala, sa Súdny dvor tiež zaoberal otázkou povinnosti\npredávajúceho dodatočne zaplatiť daň v prípade, ak bolo oslobodenie od dane priznané\nna základe dokladu sfalšovaného kupujúcim. Súdny dvor okrem toho, že poukázal najmä\nna citovaný rozsudok Teleos a i., uviedol, že dodávateľ musí mať možnosť spoliehať sa\nna zákonnosť činnosti, ktorú uskutočňuje, bez toho, aby hrozilo, že stratí svoje právo\nna oslobodenie od DPH, pokiaľ nemôže ani so starostlivosťou riadneho obchodníka zistiť,\nže podmienky oslobodenia v skutočnosti neboli splnené z dôvodu sfalšovania vývozného\ndokladu, ktorý predložil kupujúci.\n3.1.6 Podľa názoru sťažovateľky preto možno prijať záver, že ak splnila podmienky\noslobodenia od dane vrátane odoslania tovaru na územie iného členského štátu\n(Česká republika), avšak dodatočne sa preukáže, že tovar reálne nebol prepravený do Českej\nrepubliky, a pokiaľ túto skutočnosť nespôsobila sťažovateľka, ktorá si splnila všetky\npovinnosti ustanovené zákonom na oslobodenie od dane, ale ju spôsobil nadobúdateľ,\npovinnosť dodatočne zaplatiť DPH sa najmä vzhľadom na zásady právnej istoty a daňovej\nneutrality nevzťahuje na sťažovateľku, ale na nadobúdateľa, ktorý bol povinný zabezpečiť\nprepravu na územie Českej republiky, no túto povinnosť si nesplnil.\n3.1.7 Sťažovateľka uzatvára, že ako predávajúci preukázala splnenie podmienok\npodľa § 43 ods. 5 písm. a) zákona o DPH, a to kópiou faktúry, prepravným dokladom,\nkúpnou zmluvou a výdajkou, ktorá plní funkciu dodacieho listu.\n\n9\n\n3.2 K namietanému porušeniu práva vlastniť majetok\n3.2 Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo\nk odobreniu neoprávneného vyrubenia daňovej povinnosti, a tým k zásahu do práva\nsťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. V dôsledku takejto daňovej\npovinnosti došlo totiž k ukráteniu majetku sťažovateľky.\n4. Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:\n„Základné právo sťažovateľa, spoločnosti AGROCONTRACT Mikuláš, a. s.,\nMikuláš 631, Dubník, pošta Pribeta, IČO: 36 521 094, na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a základné právo vlastniť majetok podľa\nčl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právoplatným rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 13. 2. 2018, sp. zn. 1Sžf/38/2016, v spojení s rozsudkom Krajského\nsúdu v Nitre z 18. 11. 2015 sp. zn. 11S/51/2015, porušené bolo.\nZrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. 2. 2018, sp. zn.\n1Sžf/38/2016 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie\na rozhodnutie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho\nzastúpenia...“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\n\n10\n\nkaždý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí\nbez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom\nprerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n5.1 Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13\na § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona\no ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom\nprávne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.\n5.2 Vec napadla ústavnému súdu 1. júna 2018 a bola pôvodne pridelená sudkyni\nspravodajkyni Ivette Macejkovej, ktorej 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie\nsudkyne ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola\ntáto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom\nprostredníctvom technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi\nĽubošovi Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom\nsenáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár\na Ľuboš Szigeti.\n\n11\n\nIII.\n6. Predmetom sťažnosti je predovšetkým námietka sťažovateľky, že záver\nnajvyššieho súdu, že sťažovateľka nekonala so starostlivosťou riadneho obchodníka\na nepreukázala prijatie rozumných a primeraných opatrení na preverenie, či tovar skutočne\nopustil územie Slovenskej republiky, bez toho, aby bližšie uviedol, aké konkrétne opatrenia\nby mala prijať, resp. prečo ňou prijaté opatrenia neboli dostatočné a primerané starostlivosti\nriadneho obchodníka, je zjavne arbitrárny.\nA. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu\nVšeobecne k daňovému konaniu\n7. V daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov\na správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia\nuvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal\nsprávca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym\nkonaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale je možné\nidentifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porov. Vernarský, M.\nProcesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,\n2009. s. 11, 24 ‒ 25 a nasl.).\n7.1 Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane\nvykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom\ndokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery\nvyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím\nna skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy\ndaní a v priebehu konania.\n\n12\n\n7.2 Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom správnom konaní, ako aj\nv odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka konania v tom\nsmere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi a tvrdeniami\núčastníka vysporiadal.\n7.3 Za relevantné námietky je potrebné považovať všetky námietky účastníka\ndaňového konania, ak sú argumentačne podložené jeho tvrdením opierajúcim sa o zákonné\nustanovenia, alebo v nich poukazuje na skutkové súvislosti, z ktorých si vytvoril svoj\nprávny záver (porov. v tomto smere rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 43/2012\nz 30. mája 2013, s ktorého závermi smerujúcimi k problematike argumentácie účastníka\ndaňového konanie sa ústavný súd stotožňuje).\nK arbitrárnosti napadnutého rozsudku\n8. Z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že daňový úrad v priebehu správneho\n(daňového) konania, súčasťou ktorého bola vykonaná daňová kontrola, vykonal\ndokazovanie okrem listinných dôkazov aj miestnym zisťovaním, dopytom u príslušného\nsprávcu dane v Českej republike, ako aj zohľadnením výpovede viacerých svedkov\n(prepravcov).\n8.1 Správca dane v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že „správca dane počas\nústnych pojednávaní predložil platiteľovi k nahliadnutiu všetky dokumenty týkajúce sa\nvykonávanej daňovej kontroly (žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, čiastočnú\nodpoveď správcu dane na uvedenú žiadosť, žiadosti o vykonanie miestnych zisťovaní,\nodpovede na tieto žiadosti, vrátane zápisníc o miestnom zisťovaní a ústnom pojednávaní\na dokumentov, ktorými prepravcovia preukázali svoje tvrdenia). Správca dane umožnil\nplatiteľovi na jeho požiadanie aj opakovane nahliadnuť do spisových materiálov.\nPo vykonaní oboznámenia so zisteniami správcu dane a po predložení všetkých dokumentov\nk nahliadnutiu, zamestnanci správcu dane ústne i písomne do zápisnice oboznámili platiteľa\no všetkých jeho právach.\n\n13\n\nSprávca dane pri ústnom pojednávaní konštatoval, že na základe dovtedy zistených\nskutočností nebolo preukázané splnenie podmienok oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 1\nzákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov nakoľko\ndaňovým subjektom deklarované skutočnosti o dodaní a preprave tovaru z tuzemska\ndo iného členského štátu sa nepotvrdili.“.\nPodľa správcu dane s odkazom na vykonané rozsiahle dokazovanie, z ktorého\nje zrejmé, že preprava sa neuskutočnila tak, ako je uvedené v prepravných dokladoch,\nkeďže takmer pri všetkých deklarovaných prepravách jednotliví prepravcovia potvrdili\nuskutočnenie prepravy repky olejnej len v rámci územia Slovenskej republiky, prípadne\ndo inej krajiny, ako je Česká republika, pričom v niektorých prípadoch sa preprava\nrealizovala od iného odosielateľa ako sťažovateľky, prípadne na objednávku a na účet inej\nspoločnosti ako odberateľa, vyplýva, že „kontrolovaný platiteľ počas výkonu daňovej\nkontroly a aj pri predtým vykonanom miestnom zisťovaní za účelom preukázania splnenia\npodmienok oslobodenia od dane predložil:\n- faktúry vyhotovené pre odberateľa identifikovaného ako\n- prepravné doklady (CMR), na ktorých je uvedené miesto určenia - vykládky tovaru\nv inom členskom štáte Európskej únie,\n- výdajky, na ktorých je pečiatka odberateľa\n\na nečitateľný\n\npodpis, evidenčné číslo motorového vozidla, na ktoré sa mal tovar nakladať, miesto určenia\nnie je uvedené,\n- Kúpnu zmluvu, v ktorej odberateľ\n\nprehlasuje, že tovar,\n\nktorý je predmetom tejto zmluvy bude prepravený na územie iného členského štátu\nEurópskej únie, (výpis z obchodného registra, splnomocnenie a osvedčenie o pridelení\nIČ DPH vyhotovené pre odberateľa)\n- doklady o bezhotovostnej platbe fakturovaných súm - výpisy z účtu.\nPredložením vyššie vymenovaných dokladov platiteľ splnil formálne podmienky\npre uplatnenie práva na oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani\nz pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Zákon o dani z pridanej hodnoty však\nnestojí len na formálnom vykázaní skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane,\nv preverovanom prípade teda samotná existencia vymenovaných dokladov nie je dôkazom\n\n14\n\ntoho, že nimi deklarované plnenia odrážajú skutočnosť tak, ako je to na dokladoch uvedené.\nSprávca dane má v zmysle všeobecne platných právnych predpisov právo na vykonanie\núkonov za účelom preverenia pravdivosti dokladov, ktorými platiteľ preukazuje\nv konkrétnom prípade právo na oslobodenie od dane...\nKontrolovaný platiteľ predložil faktúry vyhotovené za intrakomunitárne dodanie\ntovaru spoločnosti\n\n., prepravné dokumenty - CMR, na ktorých je\n\nuvedené miesto určenia v členskom štáte Európskej únie v Českej republike, prípadne\nv Maďarsku, ale aj prepravný dokument, na ktorom nie je uvedené žiadne miesto určenia.\nPríjemcom tovaru mala byť vo všetkých prípadoch spoločnosť\nTak, ako je to v predchádzajúcej časti tohto dokumentu už podrobne uvedené, predložené\ndokumenty neodrážajú skutočnosť.\nVzhľadom na výsledky dokazovania správca dane považuje za nepreukázané samotné\ndodanie tovaru do členského štátu Česká republika odberateľovi\n., ktorý je uvedený na predložených prepravných dokladoch a na faktúrach, čím nebolo\npreukázané splnenie podmienok pre uplatnenie práva na oslobodenie od dane v zmysle § 43\nzákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov...\nPísomné vyhlásenie odberateľa, že tovar prepravil do iného členského štátu\nkontrolovaný\n\nplatiteľ\n\nnepredložil.\n\nPlatiteľ\n\npredložil\n\nKúpnu\n\nzmluvu\n\nuzatvorenú\n\ndňa 03.09.2008, t. j. v deň, keď bol tovar dodaný prvýkrát, v ktorej je uvedené prehlásenie\nodberateľa, že tovar bude prepravený na územie iného členského štátu.“.\n8.2 K uvedenému finančné riaditeľstvo ako odvolací orgán poukázalo na skutočnosť,\nže „právo na oslobodenie od dane si uplatnil kontrolovaný platiteľ, ktorý má podľa zákona\no dani z pridanej hodnoty povinnosť preukázať splnenie podmienok pre uplatnenie tohto\npráva. Navyše sa počas výkonu daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní nepreukázalo,\nže k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne došlo tak, ako je to deklarované\nna listinných dokumentoch, ktoré predložil daňový subjekt - t. j. nebola preukázaná nielen\npreprava do iného členského štátu, ale ani skutočnosť, že preprava tovaru bola vykonaná\nna objednávku a účet ktoréhokoľvek z deklarovaných účastníkov zdaniteľných obchodov.\nTáto skutočnosť nebola preukázaná ani svedeckou výpoveďou\n\n. Správca dane\n\nvykonal daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty a na základe skutočností zistených\n\n15\n\npri výkone daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní vydal rozhodnutie, ktoré daňový\nsubjekt v zákonom stanovenej lehote napadol. Vo svojom odvolaní nenamieta zistenia\nsprávcu dane, nemá námietky ani voči postupu správcu dane pri výkone kontroly resp.\nvo vyrubovacom konaní, preto je možné prijať záver, že zistené skutočnosti nespochybňuje.\nNásledne je potom možno konštatovať, že rovnako nespochybňuje, že ním predložené\ndôkazy nezodpovedajú skutočnosti. Odvolací orgán trvá na tom, že doklady, ktorých\npravdivosť sa nepreukázala, čo daňový subjekt ani nespochybňuje, nie je možné považovať\nza právne relevantné dôkazy. Opätovne poukazujeme na skutočnosť, že zistenia správcu\ndane daňový subjekt ani v jednom prípade nespochybnil a ani ich nenamieta. Je v tejto\nsúvislosti potrebné zdôrazniť, že správca dane vo svojich záveroch nehovorí o daňovom\npodvode, ale konštatuje, že kontrolovaný platiteľ nepreukázal právo na oslobodenie od\ndane podľa zákona o dani z pridanej hodnoty účinného v čase deklarovaných zdaniteľných\nobchodov.“.\n8.3 Na uvedené odôvodnenie rozhodnutí a vysporiadanie sa správnych orgánov\ns námietkami\n\nsťažovateľky\n\npoukázal\n\nv napadnutom\n\nrozsudku\n\naj\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\na v odôvodnení napadnutého rozsudku reagoval na argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa\njudikatúry Súdneho dvora.\n8.4 S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním\nformulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne\nneudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité\npre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky alebo nezohľadnil\ntvrdenia sťažovateľky o nevysporiadaní sa s jej námietkami v konaní pred krajským súdom\nalebo v správnom konaní (napr. so sťažovateľkiným deklarovaním, že prijala všetky\nrozumné a primerané opatrenia, aby vylúčila svoju účasť na prípadnom daňovom podvode,\na ďalej tvrdením, že pokiaľ jej odberateľ porušil svoju zmluvnú povinnosť prepraviť tovar\ndo iného členského štátu, túto skutočnosť sťažovateľka nespôsobila, a preto na ňu nemožno\npreniesť povinnosť dodatočne zaplatiť daň). Odôvodnenie napadnutého rozsudku a právny\nnázor najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí ako ústavne aprobovateľné, logické\n\n16\n\na materiálne i formálne im nemožno vytknúť nesúlad s princípmi základných práv podľa\nčl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.\nK dôkaznému bremenu\n9. Sťažovateľka ďalej uviedla, že ako predávajúci preukázala splnenie podmienok\npodľa § 43 ods. 5 písm. a) zákona o DPH, a to kópiou faktúry, prepravným dokladom,\nkúpnou zmluvou a výdajkou, ktorá plní funkciu dodacieho listu.\n9.1 Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol: «Možno preto konštatovať, že hoci\nv súlade s kúpnou zmluvou jeho dodaním na území Slovenskej republiky prešlo\nna odberateľa právo nakladať s tovarom ako vlastník, žalobca ako dodávateľ predloženými\nlistinami nepreukázal naplnenie zákonnej podmienky uvedenou v § 43 ods. 1 a 5 zákona\no DPH, že v dôsledku prepravy deklarovanej predloženými dokumentárni CMR tovar\nfyzicky opustil územie Slovenskej republiky (viď... rozsudok Teleos, jeho marginálny\nbod č. 42)...\nŽalobca napriek svojej povinnosti v zmysle § 43 zákona o DPH nepredložil žiadne\ndôkazy o tom, že by si bol pred dodaním tovaru, pri jeho expedovaní na prepravu,\nči po vykonaní deklarovanej prepravy, akýmkoľvek spôsobom preveril, aké je miesto\nurčenia tovaru a či sa preprava do tohto miesta naozaj uskutočnila. Naopak zistené\nokolnosti nasvedčujú tomu, že sa jednoducho spoľahol na zmluvne prevzatý záväzok\nodberateľa prepraviť tovar z územia Slovenskej republiky na územie iného členského štátu,\nbez toho, aby vyvinul akúkoľvek snahu sa ubezpečiť o splnení tohto záväzku.\nZa týchto okolností nemožno žalobcu považovať za dobromyseľnú „obeť“\npodvodného konania odberateľa, ako sa to snaží sám žalobca naznačiť, a priznať mu\noslobodenie od dane z dodávok tovaru, pri ktorom i v dôsledku nedostatku jeho\nprezieravosti a opatrnosti nedošlo k jeho fyzickej preprave do iného členského štátu.\nŽalobca nekonal so starostlivosťou riadneho obchodíka a nepreukázal prijatie rozumných\na primeraných opatrení na preverenie, či predmetný tovar skutočne opustil územie\nSlovenskej republiky.»\n\n17\n\n10. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré\nje povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať\npodľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu\ndaňovej kontroly alebo daňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\n10.1 Ústavný súd prvotne poznamenáva, že citované ustanovenie § 24 ods. 1\ndaňového poriadku upravuje otázku dokazovania v rámci správy daní vykonávanej\nsprávcom dane. V procese dokazovania podľa daňového poriadku sa nerozlišuje, či správca\ndaní vykonal úkon z úradnej povinnosti alebo na základe návrhu (§ 3 ods. 5 daňového\nporiadku). Proces dokazovania súvisí so základnou zásadou správy daní, podľa ktorej\nsprávca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo\nnajavo (§ 3 ods. 3 daňového poriadku).\n10.2 K dôkaznému bremenu v daňovom konaní existuje bohatá tuzemská\naj zahraničná judikatúra, ako aj odborná spisba (k tomu pozri Kobík, J. – Šperl, J.\nDokazování v daňovém řízení. 2. Přepracované vydání. Praha : ASPI, 2005. 184 s.;\nSochorová, V. Specifika dokazování v daňovém řízení. Praha : C. H. Beck, 2013. 208 s.;\nvšeobecne k daňovému konaniu pozri Baxa, J. et al. Daňový řad. Komentář. I. a II. díl.\nPraha : Wolters Kluwer, 2011. 1793 s.; Kubincová, S. Daňový poriadok. Praha : C. H. Beck,\n2015. 750 s.).\n10.3 Ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 784/2015 z 2. decembra 2015 právnou\nvetou (uznesenie publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky pod č. 72/2015) vyslovil, že „prelievanie dôkazného bremena v daňovom konaní\nnie je samo osebe porušením základného práva daňového subjektu na inú právnu ochranu“.\nInými slovami, aj daňový subjekt nesie v daňovom konaní dôkazné bremeno.\n\n18\n\n10.4 Najvyšší správny súd Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“),\nna ktorý\n\nje\n\nvhodné\n\nv tomto\n\nmomente\n\npoukázať,\n\nk problematike\n\nv rozsudku\n\nsp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27. januára 2012 uviedol: „Nejvyšší správní soud se k otázce\nrozložení důkazního břemene v daňovém řízení již opakovaně vyjádřil. Ustáleně přitom\njudikuje, že daňové řízení je postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt má povinnost\nsám daň přiznat, nese tedy břemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit,\ntj. nese i břemeno důkazní. Daňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně\njen ty skutečnosti, které sám tvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996,\nsp. zn. Pl. ÚS 38/95,\n\nvšechna\n\nrozhodnutí\n\ntohoto\n\nsoudu\n\njsou\n\ndostupná\n\nna http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení prokazuje především svým účetnictvím a jinými\npovinnými evidencemi a záznamy (např. rozsudky Nejvyššího správního soudu\nze dne 30. 1. 2008, čj. 2 Afs 24/2007-119, č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22. 10. 2008,\nčj. 9 Afs 30/2008-86, ze dne 16. 7. 2009, čj. 1 Afs 57/2009-83, či ze dne 8. 7. 2010,\nčj. 1 Afs 39/2010-124, všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na www.nssoud.cz).\nExistence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně\nbezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich\npředmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006,\nčj. 7 Afs 132/2004-99, ze dne 31. 12. 2008, čj. 8 Afs 54/2008-68). Správce daně proto může\nvyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví\na jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c)\ndaňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jeho\npochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou\nv účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen\nprokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce\ndaně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti\no věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné\nrozsudky čj. 2 Afs 24/2007-119, čj. 9 Afs 30/2008-86, čj. 1 Afs 39/2010-124, nález\nÚstavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. II. ÚS 232/02).\nPokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným\nskutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení\na průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu\n\n19\n\npřípadu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje\nzpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“\n10.5 Obdobné (až totožné) závery najvyšší správny súd formuloval aj v rozsudku\nsp. zn. 8 Afs 37/2009 z 30. marca 2010 alebo v rozsudku sp. zn. 1 Afs 25/2012\nzo 14. júna 2012 (porov. aj v nich citovanú prejudikatúru).\n10.6 Výlučne pre akademické účely a účely právnej komparatistiky je možné\npoukázať aj na prax z oblasti daňového práva uplatňovanú v Spolkovej republike Nemecko\na odkázať\n\nna\n\nrozhodnutie\n\nSpolkového\n\nfinančného\n\nsúdu\n\n(Der\n\nBundesfinanzhof)\n\nsp. zn. V R 48/04 z 19. apríla 2007, v ktorom vyslovil prelievanie dôkazného bremena\nv daňovom konaní týkajúcom sa DPH v tom zmysle, že daňový subjekt je povinný v rámci\nsvojej povinnosti kooperácie preukázať dôveryhodnosť predkladaných dôkazov (pozri\nbod 65 uvedeného rozhodnutia; rozhodnutie dostupné na http://www.bundesfinanzhof.de/).\n10.7 S rovnakou pohnútkou ako v predchádzajúcom bode možno poukázať aj na prax\nz oblasti daňového práva uplatňovanú v právnej kultúre common law a ako príklad uviesť\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Kanady vo veci Anderson Logging Co. v. The King, [1925]\nSCR 45, kde Najvyšší súd Kanady prvýkrát determinoval otázku dôkazného bremena\nna strane daňového subjektu v daňovom (odvolacom) konaní (pozri stranu 50 citovaného\nrozhodnutia dostupného na http://scc-csc.lexum.com/scc-csc/en/nav.do; k tomu porov.\naj Innes, W. – Moorthy, H. Onus of Proof and Misterial Assumptions: The Role and\nEvolution of Burden of Proof in Income Tax Appeals. In: Canadian Tax Journal/Revue\nFiscale Canadienne. 1988, Vol. 46, No. 6. p. 1196).\n11. V predmetnej veci sťažovateľky táto na preukázanie uskutočnenia jej\nzdaniteľného plnenia odkázala na prepravné doklady – CMR a faktúry.\n11.1 V tomto smere je potrebné poukázať na čl. 246 smernice Rady 2006/112 ES\no spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), ktorý ukladá\ndaňovému subjektu povinnosť zabezpečiť vierohodnosť pôvodu faktúry („Po celé obdobie\n\n20\n\nuchovávania faktúr musí byť zaručená vierohodnosť ich pôvodu a neporušenosť ich obsahu,\nako aj ich čitateľnosť“), teda potvrdenie totožnosti dodávateľa, resp. poskytovateľa alebo\nvyhotoviteľa faktúry. Tento článok smernice bol transponovaný do právneho poriadku § 71\nzákona o DPH a má vplyv napríklad aj na odpočty DPH, ale aj na uvádzaný skutkový stav\n(v čase rozhodovania daňového úradu bola uvedená povinnosť zabezpečiť vierohodnosť\nfaktúry upravená v § 71 ods. 3 zákona o DPH, pozn.).\n11.2 Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu\nrozhodovania daňového úradu) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie\ntotožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila\nfaktúru.\nPodľa § 71 ods. 3 zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu rozhodovania\ndaňového úradu) zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu,\nneporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie\nfaktúry. Ako spôsob\n\nzabezpečenia vierohodnosti pôvodu, neporušenosti obsahu\n\na čitateľnosti faktúry možno použiť\na) kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia\npriraditeľnosť faktúry k dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby,\nb) zaručený elektronický podpis podľa osobitného predpisu alebo zákona platného\nv inom členskom štáte upravujúceho použitie zaručeného elektronického podpisu,\nc) elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví\npoužitie postupov zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov,\nd) iný spôsob zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry.\n11.3 V neposlednom rade je možné poukázať na § 70 zákona o DPH, ktorý ukladá\n(a rovnako ukladal aj v čase daňovej kontroly a rozhodovania daňového úradu) platiteľovi\ndane povinnosť viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období\no dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách, osobitne viesť záznamy\no dodaní tovarov a služieb do iného členského štátu, o nadobudnutí tovaru z iného\nčlenského štátu, o prijatí služieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru. V záznamoch sa\nuvádzajú údaje rozhodujúce pre správne určenie dane. Inak povedané, zákon o DPH ukladá\n\n21\n\ndaňovému subjektu povinnosť viesť záznamy o tovare a službách a v rámci daňovej\nkontroly je povinný aj na ich základe preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia tovaru\na služby.\n11.4 Prevedené na skutkový stav v sťažovateľkinej veci, správca dane po preverení\nsťažovateľkou predložených listinných dôkazov (prepravné doklady – CMR, faktúry\na kúpna zmluva) vyjadril na základe vykonaného dokazovania oprávnené pochybnosti\no splnení podmienok pre uplatnenie práva na oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona\no DPH. Až po vyjadrení relevantných pochybnosti o splnení podmienok pre uplatnenie\npráva na oslobodenie od dane vyzval správca dane sťažovateľku na splnenie si svojho\ndôkazného bremena. Tá však následne argumentovala, že vo veci dôkazného bremena\npri preprave tovaru z tuzemska na územie iného členského štátu Európskej únie,\ntoto bremeno prevzal na seba v zmysle kúpnej zmluvy kupujúci a to platiteľ (odberateľ)\n. Ďalej však sťažovateľka nepredložila iné dôkazy (t. j. neuniesla\nsvoje dôkazné bremeno), ktoré by rozptýlili pochybnosti a najmä vyvrátili zistenia správcu\ndane o neuskutočnenej preprave repky olejnej tak, ako je uvedené v prepravných dokladoch.\n11.5 S týmito závermi sa v konečnom dôsledku stotožnil aj najvyšší súd\nv napadnutom rozsudku. Podľa ústavného súdu nemožno napadnutému rozsudku v tomto\nsmere vytknúť lakonickosť ani strohosť vo vzťahu k právnej problematike dokazovania\n(dôkazným bremenom) v daňovom konaní v spojitosti s vecou sťažovateľky, keďže najvyšší\nsúd výstižne k tejto právnej otázke uviedol svoj právny názor.\n11.6 Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je aj z pohľadu už popísaných záverov\nústavne udržateľný a neexistuje v tomto smere ústavne relevantný dôvod na vyslovenie\nporušenia ústavných práv sťažovateľky po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie\nkonanie.\n\n22\n\nZáver\n12. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil\nv postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič\nústavne\n\nnekonformné,\n\nčo\n\nby\n\nnasvedčovalo\n\nich\n\narbitrárnosti\n\nalebo\n\nústavnej\n\nneakceptovateľnosti, odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g)\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú z už popísaných dôvodov.\nB. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\n13. Právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania správnych orgánov v daňovom\nkonaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho\naplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core\nof public-authority prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej\nkomory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok\nVeľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒ 31). Výnimku ESĽP nachádza v daňových\nprípadoch tam, kde daňové konanie považuje za konanie trestné.\n13.1 Nasledovaním uvedenej judikatúry ESĽP a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1\ndohovoru autonómne (prípadne extenzívnejšie), prihliadajúc pritom na skutočnosť,\nže správnym orgánom nedošlo k uloženiu sankcie za porušenie právnej (zákonnej)\npovinnosti, ale išlo o vyrubenie dane, ktorú bola sťažovateľka povinná platiť na základe\ndaňových právnych predpisov v spojení s jej podnikateľskou činnosťou a hospodárskym\nvýsledkom (teda nedošlo k uloženiu sankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho\ncharakteru, t. j. nie je naplnená požiadavka druhého kritéria z troch v zmysle\ntzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne\nkonanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru\nv danom prípade; k tomu porov. Engel and Others v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71,\n5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd\n\n23\n\nodmieta ústavnú sťažnosť aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde\nz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. júna 2019\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z pridanej hodnoty", "daň-daňové konanie", "dokazovanie-dôkazné bremeno", "správne súdnictvo", "daň-rozhodnutie v daňovom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4ddd7044-36f0-4727-ab79-b646c25881c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 784/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 784/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1"}, {"guid": "ussr:3fff0bab-17c2-4c41-b5ef-6d6ea003a17e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 232/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 232/02 z 4. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-04", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3fff0bab-17c2-4c41-b5ef-6d6ea003a17e"}], "citovane_v": [{"guid": "402d6782-a674-4e3d-bdeb-9cc5538ccebb:69a0e631-c859-4835-8dc5-c9a2cb8b687f", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100679.2", "spisova_znacka": "5Sf/80/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5Sf/80/2024 z 30. 4. 2026", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2026-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100679.2"}, {"guid": "6761c524-ada6-41a2-879e-bf9452044abb:88753921-75e7-48b9-898a-3fb8f50038a4", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100137.1", "spisova_znacka": "5Sf/9/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5Sf/9/2024 z 12. 3. 2026", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2026-03-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100137.1"}, {"guid": "a275f3fd-fc39-40e9-90e9-4018031ef964:361d746c-6665-44e2-b6be-539bd25a9b49", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100346.1", "spisova_znacka": "5Sf/19/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5Sf/19/2024 z 26. 2. 2026", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2026-02-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100346.1"}, {"guid": "61f434e2-6265-41da-b587-040735d6f601:4e8ac70e-f9f2-4402-b70d-740d22fa2b86", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100178.1", "spisova_znacka": "3Sf/18/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3Sf/18/2024 z 10. 12. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-12-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100178.1"}, {"guid": "15917b2c-96fe-4f15-831c-959ff99e00c3:d0c6e212-815e-45cd-a03c-aaf18dd86813", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100699.3", "spisova_znacka": "6Sf/51/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 6Sf/51/2024 z 19. 11. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-11-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100699.3"}, {"guid": "36a7f774-718c-4cc2-96c1-cac49ea6383f:e9ccb896-5cf7-4298-8fee-c2b73253d61e", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100110.1", "spisova_znacka": "3Sf/12/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3Sf/12/2024 z 19. 11. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-11-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100110.1"}, {"guid": "daae2b77-2e5b-4971-b4dd-10d6d6208e80:8db15308-c176-4e8b-815f-4a3a8bd4c7d1", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100115.1", "spisova_znacka": "3Sf/13/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3Sf/13/2024 z 12. 11. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-11-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100115.1"}, {"guid": "c39dc9fe-bc85-40d5-aa9f-f5f967e25c4c:332fb0b0-49d0-434e-bad8-eb9e58166056", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100009.3", "spisova_znacka": "6Sf/1/2024", "nazov": "Rozhodnutie Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 6Sf/1/2024 z 29. 10. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-10-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100009.3"}]}