{"guid": "ussr:f40bf9f6-142d-4ead-aff9-5beae787d2f9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.87.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/2019 z 20. 3. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. marca 2019, sp. zn. I. ÚS 87/2019, ECLI:SK:USSR:2019:1.US.87.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-03-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "nazov": "čl. 5 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 6", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 6", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f40bf9f6-142d-4ead-aff9-5beae787d2f9", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.87.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.87.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.87.2019.1/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 87/2019-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2019\npredbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n, t. č.\n, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o.,\nZámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mandzák,\nvo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17\nods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1\npísm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 6\nCharty základných práv Európskej únie uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n1 Tpo 51/2018 z 22. augusta 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta\n\nako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra\n2018 doručená ústavná sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa\nčl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na slobodu\na bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 6 Charty základných práv Európskej\núnie (ďalej len „charta“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 1 Tpo 51/2018 z 22. augusta 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)\na postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené\ntrestné stíhanie pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný\nzákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „zákon\nč. 140/1961 Zb.“). Sťažovateľovi bolo pre uvedený trestný čin vznesené obvinenie\nuznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, úradu boja proti organizovanej\nkriminalite, odboru vyšetrovania z 23. júna 2008. Na sťažovateľa bol 13. septembra 2017\nvydaný európsky zatýkací rozkaz, ktorý vykonali príslušné orgány Španielskeho kráľovstva,\nna území ktorého sa sťažovateľ nachádzal, keďže tu vykonával trest odňatia slobody.\nK jeho vydaniu na trestné stíhanie do Slovenskej republiky došlo 25. januára 2018.\nUznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „prvostupňový\nsúd“) sp. zn. 1 Tp 806/2017 z 27. januára 2018 bol sťažovateľ podľa § 72 ods. 2 zákona\nč. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nporiadok“) z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vzatý do väzby\na konajúci súd súčasne rozhodol podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku\no nenahradení väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský\nsúd svojím uznesením sp. zn. 2 Tpo 5/2018 z 20. februára 2018 zamietol sťažovateľom\npodanú sťažnosť smerujúcu proti prvostupňovému rozhodnutiu o väzbe. Na podklade\nnávrhu prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave rozhodol okresný súd svojím\nuznesením sp. zn. 4 Tp 1002/2018 zo 16. augusta 2018 o predĺžení lehoty trvania väzby\ndo 25. marca 2019 a ponechal sťažovateľa vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a)\nTrestného poriadku, pričom väzbu v jeho prípade nenahradil dohľadom probačného\na mediačného úradníka. Krajský súd svojím uznesením sp. zn. 1 Tpo 51/2018 z 22. augusta\n\n2\n\n2018 zamietol sťažovateľom podanú sťažnosť smerujúcu proti prvostupňovému\nrozhodnutiu.\n3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti v prvom rade spochybnil dôvody,\npre ktoré bolo napadnutým rozhodnutím krajského súdu rozhodnuté o predĺžení lehoty\ntrvania jeho väzby, keď „... už v konaní o návrhu na predĺženie väzby uviedol, že tu\nneexistujú výnimočné okolnosti, ktoré by mali odôvodňovať predĺženie väzby predkladané\nustanovením § 76 ods. 3 Trestného poriadku, a to, že pre obtiažnosť veci alebo pre iné\nzávažné dôvody, by nebolo možné vykonať úkony (uvádzané prokurátorom v návrhu na\npredĺženie väzby) v základnej lehote väzby.“, k čomu akcentoval, že „... žiadnym spôsobom\nnezmaril úkony, ktoré orgány činné v trestnom konaní nariadili a taktiež... poskytoval\norgánom činným v trestnom konaní maximálnu súčinnosť.“. V konkrétnostiach rozviedol to,\nže „(i) Za takýto výnimočný dôvod nemožno považovať potrebu zabezpečenia znaleckého\nposudku, pretože sa nejedná o výnimočnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala predĺženie\nväzby...“, k čomu zároveň podotkol, že «... znalecké skúmanie bolo medzičasom ukončené\ntak, že vzhľadom na absenciu vecných stôp zabezpečených pri mieste činu ho nie je možné\nvykonať... (ii) orgány činné trestnom konaní postupovali nesústredene a rýchlosť trestného\nkonania len „imitovali“ vykonávaním úkonov, ktoré nemali žiadny súvis s trestným stíhaním\n(napr. výsluch svedka\n\n, ktorý nemal žiadnu súvislosť s nastolenou\n\ntrestnou vecou). Oproti tomu, však svedkov, ktorí boli priamo účastní pri skutku (\na\n\n), a ktorí boli stotožnení orgánmi činnými v trestnom konaní už\n\nv čase začiatku väzby, orgány činné v trestnom konaní navrhli vypočuť cestou právnej\npomoci až po uplynutí šiestich mesiacov od začiatku plynutia lehoty väzby.».\n4. V ďalšej rovine svojej argumentácie sťažovateľ namietol aj «... nedostatok\ndôvodného podozrenia, ktoré je materiálnou podmienkou väzby s odôvodnením, že dôvodné\npodozrenie podľa orgánov činných v trestnom konaní bolo založené len na existencii\nvýsluchov utajených svedkov: „\n\n“, „\n\n“ a „\n\n“... Z týchto výpovedi\n\nvšak vyplynulo, že existencia dôvodného podozrenia sa oslabila natoľko, že v súčasnom\nštádiu konania nemôže zakladať väzobný dôvod.». V ďalšom sťažovateľ spochybňuje\n\n3\n\ndôveryhodnosť výpovedí, ako aj samotnú totožnosť „utajeného svedka\n\n“,\n\nk čomu vo veci konajúce súdy „nevykonali žiadne preverovania“.\n5. Ďalším sťažovateľom produkovaným argumentom proti predĺženiu lehoty trvania\nväzby bol postup krajského súdu, ktorý „... osobne nevypočul sťažovateľa, hoci sťažovateľ\nformuloval novú sťažnostnú námietku (potvrdenie o umožnení ubytovania sťažovateľa\nv súvislosti s preukazovaním nedôvodnosti útekovej väzby) až v sťažnostnom konaní, ktorá\nnebola uplatnená v konaní pred sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu\nBratislava II, a preto mal sťažnostný súd s ohľadom na judikatúry ESĽP osobne vypočuť\nsťažovateľa k tejto námietke...“.\n6. Napokon sťažovateľ v napadnutom rozhodnutí krajského súdu namietol aj to, že sa\n„... dostatočne nevysporiadalo s možnosťou náhrady väzby probačným a mediačným\ndohľadom spojeným uložením primeraných obmedzení a povinností, a toto neuvádza ani\njednu konkrétnu úvahu odôvodňujúcu nutnosť väzobného stíhania.“.\n7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho ústavnej\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1/ Základné právo sťažovateľa\n\nna osobnú\n\nslobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu\na bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako\ni podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv ako i práva na slobodu a bezpečnosť\npodľa čl. 6 Charty základných práv Európske únie, Uznesením Krajského súdu v Bratislave,\nspis. zn. 1 Tpo /51/2018 zo dňa 22.08.2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené\nbolo.\n2/ Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, spis. zn.\n1 Tpo /51/2018 zo dňa 22.08.2018.\n3/ Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje prepustiť sťažovateľa z väzby na\nslobodu.\n\n4\n\n4/ Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi\ndo 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania...“\nII.\n8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou od\n1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13\na § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona\no ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom\nprávne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.\n10. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.\n11. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len\npre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.\n12. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.\n\n5\n\n13. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú\nbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa\ntak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.\n14. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody\nv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred\nsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má\nprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže\npodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.\n15. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,\nmá právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti\npozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.\n16. Podľa čl. 6 charty každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.\n17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n18. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania:\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n6\n\nII.1 K sťažovateľom namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť\npodľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru\n19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo\nslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).\n20. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú\nbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov... písm. c)\nzákonné zatknutie... Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak\npozbavený slobody... má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas\nkonania. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo\niným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol\no zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody\nnezákonné.\n21. Článok 5 ods. 4 dohovoru teda zakotvuje pre zatknutú alebo zadržanú osobu\nprávo iniciovať konanie, v ktorom by spochybňovala zákonnosť pozbavenia slobody,\na právo na to, aby po začatí takého konania súd urýchlene rozhodol o zákonnosti\npozbavenia slobody a aby bolo nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže, že je nezákonné\n(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,\nrozsudok z 21. 12. 2000, § 33 – § 36). Taktiež aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že na\nkonanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých\njej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (pozri m. m. II. ÚS 15/05,\nIII. ÚS 272/03, IV. ÚS 65/05). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type\n\n7\n\nkonania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní\nväzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru\n(pozri napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04).\n22. Z predostretej argumentácie a znenia dohovoru teda vyplýva, že sťažovateľom\noznačený čl. 5 ods. 3 dohovoru sa vzťahuje na konanie a rozhodovanie o vzatí do väzby,\npričom procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú\nratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru.\n23. Sťažovateľ sa v petite podanej ústavnej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia\nsvojich práv zaručených v čl. 5 ods. 3 dohovoru. S poukazom na už uvedené je zrejmé, že\npráva obsiahnuté v tomto článku nekorešpondujú s porušením podmienok väzobného\nstíhania sťažovateľa, keďže uplatnenie čl. 5 ods. 3 dohovoru prichádza do úvahy pri vzatí\ndo väzby, a nie pri rozhodovaní o preskúmaní dôvodov väzby (či už na základe podanej\nžiadosti o prepustenie z väzby, jej predĺženia na podklade návrhu prokurátora, alebo napr.\npo podaní obžaloby prokurátorom) počas jej trvania. Rovnaké závery platia aj pre\nsťažovateľom označený čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.\nV dôsledku toho ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde\nodmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.\nII.2 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17\nods. 1, 2 a 5 ústavy, práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 6 charty\n24. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,\nII. ÚS 151/09) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,\nako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné\natribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu\nv prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. V dôsledku uvedeného ústavný súd\npodrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom označené uznesenie krajského súdu sp. zn.\n1 Tpo 51/2018 z 22. augusta 2018 vo vzťahu k ním označenému základnému právu\n\n8\n\nna osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právu na slobodu a bezpečnosť podľa\nčl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 6 charty.\n25. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,\nako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,\nktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,\nresp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré sú za splnenia ustanovených podmienok prípustné.\nJedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17\nods. 5 ústavy. Možno preto uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím\ndo väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17\nods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04).\n26. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy opakovane uviedol, že\nvo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len\nzo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh\nna konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby\na nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu\nnevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie\nmôže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva\nneodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím\nsudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho\ntrvania väzby. V zmysle judikatúry ústavného súdu teda bez rozhodnutia všeobecného súdu\nnemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09). Zákonnosť väzby je\nzároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať\nratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko\nsúvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie\nkonkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za väzbu a proti nej, ale zároveň aj\npovinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej\núvahy (obdobne III. ÚS 271/07).\n\n9\n\n27. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že právomoc ústavného súdu\nvo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len\nna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa\nberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými\nokolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne\nskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.\nkonkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci\nústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov\nvšeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie\ndo väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne\nuspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného\na prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho\nprostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Teda ústavný súd ako\nnezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nekoná ako súd tretej alebo\nštvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec\npozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách (I. ÚS 165/02).\n28. Z judikatúry ústavného súdu je tiež zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného\nako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama\nspojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do\nväzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným\nporušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu\nkonajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť\nvyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr.\nIII. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov\nobsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane [pozri obdobne napr. rozsudky\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciach Winterwerp v. Holandsko\nz 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000,\nč. 28358/95, § 51]. Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva\nzaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby\n\n10\n\na pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby\nprocesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne\nzáväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým\nTrestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú\nsúčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1\nústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv\na slobôd.\n29. Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe právo na\npreskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej\nzákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“)\nznamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace za väzbu a proti nej a rozhodnúť\ns poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie\nna slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok ESĽP vo veci Schiesser\nv. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, § 31). Je teda výsostným právom, ale aj\npovinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť\nexistenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu\nneviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach\no väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba\nvo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné\npre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Brogan and\nOthers v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, § 65, rozsudok ESĽP vo veci Jecius\nv. Litva, § 100).\n30. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej\nv zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:\n- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis\nv. Litva, č. 37 975/97),\n- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial\nmeasure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-Nashif and others\nv. Bulharsko, č. 50963/99),\n\n11\n\n- vzhľadom na „dramatický vplyv“ pozbavenia slobody na základné práva jedinca\nmusí konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v zásade spĺňať základné požiadavky\nspravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci\nGarcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle\nposledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli\ndostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci\nBufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),\n- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP z 10. 10.\n2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).\n31. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom\njednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný\npri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne\npozri II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07, II. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016 a pod., ale vyplýva to aj\nz mnohých rozhodnutí ESĽP, napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991,\nAnnuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B\na ďalšie).\n32. Pri preskúmavaní uznesenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako\nsťažnostného súdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho\nustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu\na odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,\nIV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania\ntvoria jeden celok. V širších súvislostiach je možné poukázať aj na súvisiacu judikatúru\nESĽP, v zmysle ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na\nprevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12.\n1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Predpokladom tohto postupu je splnenie\npodmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno\npokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania. Rozsudok z 15. 2. 2007\nk sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland. Rozsudok z 27. 9. 2001 k sťažnosti\nč. 49684/99, § 31 – § 33). Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného\n\n12\n\nposudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj\nodvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).\nZ uvedených dôvodov ústavný súd pristúpil najskôr k preskúmaniu súvisiaceho\nrozhodnutia okresného súdu.\n33. Okresný súd v uznesení sp. zn. 4 Tp 1002/2018 zo 16. augusta 2018 v súhrne\nkonštatoval:\n«Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku je u obvineného aj\nnaďalej daný tým, že obvinený ako cudzí štátny príslušník nemá ani nemal na území\nSlovenskej republiky žiadny pobyt ani zázemie. Žije trvalo v\n\nso svojou\n\nmanželkou, kde je zamestnaný ako turistický sprievodca. Je zrejmé, že obvinený nemá\nna Slovensku zázemie ani väzby, ktoré by mu bránili naše územie opustiť a vrátiť sa\ndo\n\n. V\n,\n\nobvinený vystupoval pod identitou\n\n, čo aj sám uviedol pri svojom výsluchu. Pod touto identitou bol aj\n\nzatknutý v roku 2012 pre trestný čin krádeže vlámaním. Dôvodnosť útekovej väzby je\nu obvineného umocnená aj hrozbou vysokého trestu v prípade uznania jeho viny.\nNávrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby u obvineného považuje sudkyňa pre\nprípravné konanie za dôvodný, pričom mala za preukázané, že lehota na podanie návrhu\nv zmysle vyššie uvedeného bola zachovaná.\nJe zrejmé, že v danom prípade bude potrebné vypočuť aj osoby pochádzajúce\nz bývalých krajín Sovietskeho zväzu, ktorých totožnosť je potrebné ustáliť, nakoľko môžu\nvystupovať aj pod inými totožnosťami, najmä bude potrebné vypočuť\na\n\n, ktorí mali byť priamo prítomní pri skutku. Zároveň je potrebné vypočuť\n\naj utajených svedkov „\n\n“a„\n\n“. Vo veci je potrebné stotožniť a vypočuť všetky\n\ndo úvahy prichádzajúce osoby, ich výpovede vyhodnotiť a vzájomne ich porovnať za účelom\nobjektívneho zistenia skutkového stavu. Zo spisu je zistiteľné, že od vzatia obvineného\ndo väzby bol tento opakovane vypočutý (12. 03. 2018 a 18. 04. 2018). Zároveň boli vypočutí\naj 14 svedkovia, a to v dobe od 10. 05. 2018 do 04. 07. 2018. Do spisu boli zabezpečené\nodpovede z Národnej ústredne EUROPOL, odboru správy informačných služieb. Ďalej bola\ndňa 12. 03. 2018 vykonaná prehliadka tela obvineného a zabezpečený znalecký posudok\nz odboru kriminalistika, odvetvie daktyloskopia. Dňa 11. 06. 2018 bola vypracovaná\n\n13\n\nžiadosť o právnu pomoc ohľadne výsluchu troch osôb, a to\na\n\n,\n\n. Vo veci boli vykonané aj ďalšie vyšetrovacie úkony. Z uvedeného\n\nje zrejmé, že vyšetrovanie prebieha plynulé a bez prieťahov, v súlade s ustanovením § 2 ods.\n6 Trestného poriadku.\nPo zvážení uvedených skutočností sudkyňa pre prípravné konanie predĺžila lehotu\nväzby u obvineného do 25. 03. 2019.\nZároveň sa žiada zdôrazniť, že väzba nie je trestom, ale je výlučne len procesným\nopatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby\nprebiehajúceho trestného konania obmedzením jej osobnej slobody. Rozhodnutie o väzbe\nnie je rozhodnutím o vine, či nevine obvineného.»\n34. Krajský súd v uznesení sp. zn. 1 Tpo 51/2018 z 22. augusta 2018 v podstatnom\nzhrnul:\n«Prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava doručil Okresnému súdu Bratislava II\ndňa 18.07.2018 návrh na predĺženie lehoty väzby obvineného o 7 mesiacov, t.j.\ndo 25.03.2019. Návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby obvineného bol\nodôvodnený tak, že vyšetrovanie nebude možné v lehote do 25.08.2018 ukončiť, pretože je\npotrebné vykonať výsluchy viacerých osôb, najmä\n\na\n\n, ktorí\n\nmali byť priamo prítomní pri skutku v motorovom vozidle. K jednotlivým svedkom je\npotrebné vykonávať šetrenia a ustaľovať ich totožnosti, nakoľko sa jedná o osoby ruskej\nalebo ukrajinskej národnosti, ktoré môžu vystupovať aj pod inými totožnosťami. Taktiež je\npotrebné vypočuť utajených svedkov „\n\n“. Do vyšetrovacieho spisu nebol\n\ndoposiaľ doručený znalecký posudok z kriminalistickej biológie, z kriminalistickoexpertízneho ústavu. V nadväznosti na vykonanie plánovaných úkonov nie je možné vylúčiť\nani realizáciu ďalších potrebných úkonov.\nV nastolenej trestnej veci bude nevyhnutné vypočuť všetky do úvahy prichádzajúce\nosoby, obsahy ich výpovedí následne vyhodnotiť, vzájomne ich porovnať a to v záujme\nobjektívneho zistenia skutkového stavu. V danom prípade sa jedná o veľmi špecifickú\nsituáciu, kedy ku skutku došlo dňa 10.03.2001 a k objaveniu dôkazov vedúcich k vzneseniu\nobvinenia došlo až v roku 2006, pričom obvinenie bolo vznesené dňa 23.06.2008. Avšak ani\nuvedený odstup času medzi samotným skutkom, získaním dôkazov a zadržaním dôvodne\n\n14\n\npodozrivej osoby neznižuje závažnosť tohto činu a nebezpečnosť páchateľa pre spoločnosť.\nNezanedbateľným vo vzťahu k priebehu vyšetrovania a taktiež rozhodujúcim činiteľom je\nfakt, že všetky osoby vezúce sa v motorovom vozidle, kde sa skutok stal pochádzajú z Ruskej\nfederácie, resp. krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Tieto osoby pôsobili v danom období na\nnašom území v rámci rôznych zoskupení. Jednalo sa o bývalých športovcov, ktorí\nvykonávali ochrany osôb a majetku, alebo sa venovali vymáhaniu pohľadávok. Sťažujúcou\nokolnosťou pri vyšetrovaní je, že takéto osoby vytvárali uzavreté komunity, čiže aj obvinený\na poškodení sa na našom území stretávali vo voľnom čase, prevažne iba s osobami z\nbývalého Sovietskeho zväzu. Členovia týchto zoskupení nemali záujem spolupracovať s\norgánmi činnými v trestnom konaní.\nPokiaľ ide o väzobné dôvody u obvineného, tieto sa podľa názoru prokurátora\nnezmenili a trvajú u neho aj naďalej.\nKrajský súd v Bratislave po preštudovaní vyšetrovacieho spisu ČVS:PPZ- 335/NKAPZ-BA-2013, ktorý bol Krajskému súdu v Bratislave predložený ako súčasť návrhu na\npredĺženie lehoty trvania väzby dospel k záveru, že sudkyňa pre prípravné konanie pri\nrozhodovaní o návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava, na predĺženie lehoty\nväzby u obvineného\n\npostupovala správne...\n\nKrajský súd konštatuje, že bola dodržaná požiadavka vyplývajúca z ustanovenia § 76\nods. 2 Tr. por., podľa ktorej je prokurátor povinný podať návrh na predĺženie lehoty väzby\nv prípravnom konaní najneskôr 20 pracovných dní pred jej uplynutím. Zistil, že návrh na\npredĺženie lehoty väzby bol podaný na Okresný súd Bratislava II dňa 18.07.2018, teda včas.\nFormálne podmienky na rozhodnutie sudkyne pre prípravné konanie o návrhu na predĺženie\nlehoty trvania väzby v prípravnom konaní boli preto splnené.\nKrajský súd pri rešpektovaní prezumpcie neviny obvineného dospel na podklade\ndôkazov, doposiaľ zabezpečených v prípravnom konaní k záveru, že obvinenie zo spáchania\nstíhaného trestného činu, pre ktorý bolo\n\nvznesené\n\nobvinenie sa nezoslabilo natoľko, aby bolo možné skonštatovať jeho zjavnú (nepochybnú)\nneopodstatnenosť. Orgány činné v trestnom konaní dôvodné podozrenie vyvodzujú najmä\nz výpovedí svedkov („\n\n“), ktorí popísali rozhodné skutkové\n\nokolnosti uvedené v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia. Podmienka uvedená\nv návätí ustanovenia § 71 ods. 1 Tr. por. je preto splnená aj naďalej.\n\n15\n\nAj podľa zistenia krajského súdu väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.,\ntak ako bol ustálený rozhodnutím o vzatí obvineného do väzby trvá bez zmeny aj naďalej.\nU obvineného aj naďalej pretrváva obava, že v prípade prepustenia z väzby\nna slobodu by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a trestu.\nPredmetná obava vyplýva v prvom rade z osoby obvineného, ktorý je cudzím štátnym\npríslušníkom a na území Slovenskej republiky nikde nemal a nemá trvalý ani prechodný\npobyt, nemá tu rodinné, pracovné a ani iné zázemie, ktoré by mu bránilo opustiť územie\nSlovenskej republiky a vrátiť sa do\n\n, kde má podľa vlastného\n\nudania trvalo žiť s manželkou a má tam mať aj zamestnanie. V\nvystupoval obvinený a preukazoval sa dokladmi na meno\n\n, ktorú skutočnosť\n\npriznal aj vo svojej výpovedi. Hrozí preto aj naďalej dôvodná obava, že v prípade\nprepustenia obvineného z väzby na slobodu by sa mohol vyhýbať prebiehajúcemu trestnému\nstíhaniu tak, že sa nebude dlhšiu dobu zdržiavať na žiadnej konkrétnej adrese a bude tak\npre orgány činné v trestnom konaní nedostupný pre vykonávanie procesných úkonov.\nKrajský súd pripomína, že existencia dôvodu väzby, sama osebe nepostačuje na to,\naby mohlo byť rozhodnuté o predĺžení lehoty trvania väzby v prípravnom konaní. Podľa\n§ 76 ods. 3 Tr. por. je totiž možné predĺžiť lehotu trvania väzby v prípravnom konaní len\nvtedy, ak pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov nebolo možné trestné\nstíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo\npodstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.\nZ predloženého spisového materiálu krajský súd zistil skutočnosti, ktoré je možné\npodradiť pod iné závažné dôvody v zmysle § 76 ods. 3 Tr. por. na to, aby mohla byť lehota\nväzby u obvineného predĺžená. Treba súhlasiť s návrhom krajského prokurátora ako aj\ndôvodmi, ktoré uvádza vo svojom návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, na ktoré\nkrajský súd poukazuje a ktoré si súčasne aj osvojuje. Nad rámec uvedeného, pokiaľ ide\no dôvody sťažnosti obvineného a poukaz na uznesenie Krajského súdu v Bratislave\nzo 04.06.2018 sp. zn. 4Tpo/35/2018 krajský súd uvádza, že uvedené sa týka návrhu na\npredĺženie lehoty trvania väzby v dôsledku nepredloženia znaleckého posudku.\nV predmetnej trestnej veci prokurátor v návrhu uvádza aj výsluch viacerých osôb\na v nadväznosti na to aj realizáciu ďalších potrebných úkonov.\n\n16\n\nSenát krajského súdu, vzhľadom aj na obhajovací prednes obvineného a dôvody\nuvedené v sťažnosti uvádza, že v tomto štádiu konania súdy nerozhodujú o vine obvineného\na preto nie je ani nevyhnutné, aby táto bola z doposiaľ zadovážených dôkazov jednoznačne\na bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. Stačí existencia odôvodneného podozrenia\nzo spáchania predmetných skutkov. Požiadavka istoty je nevyhnutná až v štádiu\nmeritórneho rozhodovania vo veci. Preto krajský súd po preskúmaní veci a doteraz\nvykonaných dôkazov konštatuje, že tieto v predmetnej trestnej veci nijako nerozptýlili\ndôvodnosť vážneho podozrenia, že sa skutok a trestný čin, pre ktoré bolo oj obvinenému\nvznesené obvinenie mal stať a že ho mal spáchať obvinený.\nTreba dodať, že rozhodnutie o väzbe je rozhodnutím prísne individuálnym, pretože\nu každého obvineného je súd povinný individuálne skúmať všetky okolnosti, ktoré môžu,\nresp. zakladajú dôvod jeho väzby. Aj pri rešpektovaní zásady, že väzba ako krajné riešenie\ns najzávažnejším zásahom do základných ľudských práv spomedzi zaisťovacích inštitútov\na má trvať iba nevyhnutný čas, je naďalej nutné konštatovať u obvineného\njej opodstatnenosť. Doterajšia dĺžka väzby je s prihliadnutím na\nzávažnosť konania a očakávaný postih v prípade uznania viny, primeraná. Väzba má teda\nv prejednávanej veci zaisťovaciu funkciu a požiadavka verejného záujmu na zabránení mu\nv prípadnom páchaní trestnej činnosti jednoznačne prevažuje nad rešpektovaním jeho\nosobnej slobody, pričom väzba v prejednávanej veci v zmysle zásady primeranosti\na zdržanlivosti doteraz nepresiahla, s ohľadom na okolnosti prípadu, ani nevyhnutnú dobu\njej trvania. V tomto smere sťažnostný súd nezistil prieťahy zo strany vyšetrovateľa, nakoľko\nz obsahu spisu a uskutočnených doterajších úkonov vo veci, nemožno konštatovať, že by\nvyšetrovateľ nekonal prednostne a urýchlene.»\n35.\n\nReagujúc\n\nna\n\nnámietky\n\nsťažovateľa\n\no nedostatočnom\n\nvysporiadaní\n\nsa\n\ns jeho námietkami v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd\nvo všeobecnej rovine konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn.\n1 Tpo 51/2018 z 22. augusta 2018 (v spojení aj s dôvodmi vyplývajúcimi z uznesenia\nokresného súdu sp. zn. 4 Tp 1002/2018 zo 16. augusta 2018) vo vzťahu k dôvodu útekovej\nväzby, ako aj k dôvodom jej predĺženia nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo\nzjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským\n\n17\n\nsúdom s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv jeho ďalším zotrvaním\nvo výkone útekovej väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach\nsvojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie\nveci náležite aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych skutkových\na právnych okolností predmetnej veci, ktoré krajský súd aj náležite v obsahu svojho\nrozhodnutia sťažovateľovi vysvetlil.\n36. Úlohou vo veci konajúcich súdov vrátane namietaného postupu krajského súdu\nbolo skúmať dôvodnosť podaného návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby v prípravnom\nkonaní s ohľadom na tri relevantné skutočnosti, ktoré aj krajský súd v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia vyčerpávajúcim spôsobom obsiahol. Išlo o posúdenie dôvodnosti\npodaného návrhu, resp. v sťažnostnom konaní o preskúmanie dôvodnosti jeho posúdenia\nprvostupňovým súdom z hľadiska opodstatnenosti potreby vykonania procesných úkonov\nv predmetnej veci, ďalej posúdenie toho, či sa v dôsledku už vykonaných procesných\núkonov neoslabilo dôvodné podozrenie z trestnej činnosti kladenej sťažovateľovi za vinu,\na napokon posúdenie okolností svedčiacich za ďalšie trvanie útekovej väzby, resp.\npreskúmanie dôvodnosti trvania útekovej väzby.\n37. V prvom rade sa krajský súd zaoberal otázkou dôvodnosti predĺženia lehoty\ntrvania väzby, ktorú odôvodnil potrebou vykonania takých konkrétnych vyšetrovacích\núkonov v predmetnej veci, ktorým predovšetkým dominuje potreba vypočutia osôb\nnachádzajúcich sa v zahraničí, k čomu bola spracovaná aj konkrétna žiadosť o právnu\npomoc. Taktiež z odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 Tp 1002/2018\nzo 16. augusta 2018 vyplýva konkrétny prehľad dosiaľ vo veci vykonaných procesných\núkonov, z ktorého sa aj ústavný súd presvedčil, že vo veci konajúce orgány činné v trestnom\nkonaní postupujú plynule a bez prieťahov. Taktiež nie je možné súhlasiť so sťažovateľom\npredostretou výčitkou týkajúcou sa znaleckého skúmania z odboru prírodovedného\nskúmania a kriminalistických analýz, keďže tento znalecký posudok mali orgány činné\nv trestnom konaní k dispozícii až 13. septembra 2018, a teda v čase konania a rozhodovania\nkrajského súdu nebol ešte k dispozícii nielen súdu, ale ani samotným orgánom činným\n\n18\n\nv trestnom konaní. Teda argument odôvodňovania predĺženia lehoty trvania väzby\nsťažovateľa aj prebiehajúcim znaleckým skúmaním bol plne na mieste.\nVykonanie dokazovania a postup súdu navyše sťažuje skutočnosť, že skutok sa mal\nstať „... 10.03.2001 a k objaveniu dôkazov vedúcich k vzneseniu obvinenia došlo až v roku\n2006, pričom obvinenie bolo vznesené dňa 23.06.2008...“.\n38. Vo veci konajúci krajský súd neopomenul zároveň skúmať aj pretrvávajúcu\ndôvodnosť podozrenia zo spáchania trestnej činnosti kladenej sťažovateľovi za vinu, teda\nskúmať, či sa podozrenie zo spáchania trestnej činnosti sťažovateľom rozptýlilo, alebo\nnaopak, či pod vplyvom vykonaných dôkazov nezosilnelo, pričom dospel k záveru\npretrvávania dôvodného podozrenia sťažovateľa z trestnej činnosti kladenej mu za vinu.\n38.1 Ústavný súd pre objasnenie poukazuje na odbornú literatúru, v ktorej bolo\nnapríklad konštatované, že „(s)kutočnosti, ktoré vyvolali podozrenie, nemusia byť toho\nistého stupňa ako tie, ktoré sú potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo hoci len na\nvznesenie obvinenia [pozri Murray proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory,\n28. 10. 1994, č. 14310/88, § 55, porov. tiež Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudok, 31. 5.\n2011, č. 5829/04, § 189]... skutočnosti, na ktorých sa podozrenie zakladá, však nemôžu byť\nrovnakej úrovne ako skutočnosti potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo pre podanie\nobžaloby, čo je predmetom až ďalšej fázy trestného konania [Krejčíř proti Českej republike,\nrozsudok, 26. 3. 2009, č. 39298/04 a 8723/05, bod 75]“ (KMEC, J., KOSAŘ, D.,\nKRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář.\n1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.).\n38.2 V uvedenej súvislosti už aj ústavný súd vo svojej judikatúre uviedol, že Trestný\nporiadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby\nexistencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj\nzodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému. Samotné dôvody väzby podľa § 71 ods. 1\nTrestného poriadku rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania\n(IV. ÚS 383/04, IV. ÚS 217/2013). Dôvodné podozrenie vo svojej podstate vychádza\nz prezumpcie existencie takých faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu\n\n19\n\npozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin,\npričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu\n(rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990).\n39. S poukazom na všetky už uvedené skutočnosti aj s ohľadom na podpornú citáciu\nz označenej literatúry (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská\númluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.), podľa ktorej\n„... zbavenie slobody sťažovateľa nemôže byť vnímané ako svojvoľné, ak vnútroštátny súd\nuviedol určité dôvody na pokračovanie väzby, iba ak by uvádzané dôvody boli mimoriadne\nlakonické a bez akéhokoľvek odkazu na ustanovenie zákona, ktoré by zbavenie sťažovateľa\nslobody dovoľovalo [pozri Khudoyorov proti Rusku, rozsudok, 8. 11. 2005, č. 6847/02,\n§ 131 a § 157, porov. tiež Miminoshvili proti Rusku, rozsudok, 28. 6. 2011, č. 20197/03,\n§ 69]“, možno konštatovať a dospieť k záverom, že krajský súd sťažovateľovi dôvody\npredĺženia lehoty trvania jeho väzby v prípravnom konaní z hľadiska materiálnej\ninterpretácie zákonných podmienok aj náležite vysvetlil. Týmto postupom tak krajský súd\nposkytol na dôvody väzby a jej predĺženie primeranú súdnu odpoveď („adequate judicial\nresponse“; rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).\n40. Vychádzajúc z judikatúry ESĽP, ako aj ústavného súdu, príslušné orgány\nrozhodujúce o väzbe síce nie sú povinné sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadať jednotlivo\ns každým argumentom uplatneným obvineným alebo jeho obhajcom, mali by však reagovať\nadekvátnym spôsobom na všetky, ktoré sú spôsobilé spochybniť oprávnenosť ďalšieho\ntrvania väzby (pozri napr. Ignatenco proti Moldavsku, rozsudok, 8. 2. 2011, č. 36988/07,\n§ 78, Michalko proti Slovensku, rozsudok, 21. 12. 2010, č. 35377/05, § 153). V zmysle\nuvedeného teda krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti) rozhodujúci o ďalšom\ntrvaní väzby nie je povinný detailne odpovedať na každý argument sťažovateľa uvedený\nv sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa so skutočnosťami a argumentmi, ktoré sú\nspôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia\nslobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov. Nikolova v. Bulharsko,\nč. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61; Ilgar Mammadov\n\n20\n\nv. Azerbajdžan, č. 15172/13, rozsudok ESĽP z 22. 5. 2014, bod 114), a túto povinnosť\nkrajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 1 Tpo 51/2018 z 22. augusta 2018 náležite zastal.\n41. Ústavný súd ďalej upriamuje pozornosť aj na doktrinálne názory vyjadrené\nv komentári k dohovoru (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M.\nEvropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.),\nv ktorých\n\nsa\n\nkonštatuje,\n\nže\n\n„Opakované\n\npoužívanie\n\nstereotypných\n\nformulácií\n\nv rozhodnutiach vnútroštátnych orgánov o predĺžení väzby vzbudzuje podozrenie, že sa\ntieto orgány dostatočne nezaoberali konkrétnymi okolnosťami a nereagovali na argumenty\nobvineného (Kondratyev proti Rusku, rozsudok, 9. 4. 2009, č. 2450/04, § 55, Lind proti\nRusku, rozsudok, 6. 12. 2007, č. 25664/05, § 85). Pokiaľ však rovnaké dôvody\nna ponechanie obvineného vo väzbe, ktoré ESĽP označil za relevantné a dostatočné,\npretrvávali po celú dobu jej trvania a ak zákonnosť väzby bola predmetom\nniekoľkonásobného preskúmania, nemožno vnútroštátnym súdom vytýkať, že sa v textoch\nsvojich rozhodnutí opakovali (Knebl proti Českej republike, rozsudok, 28. 10. 2010,\nč. 20157/05, § 68).“\n41.1 O taký prípad v danej veci ale nejde.\n42. K dôvodom útekovej väzby sťažovateľa ústavný súd v ďalšom opätovne\npoukazuje na už označené komentované znenie dohovoru, z ktorého vyplýva, že „ESĽP –\npodľa svojich vlastných slov [pozri napr. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku,\nrozsudok, 31. 5. 2011, č. 5829/04, bod 184] – vo svojej judikatúre identifikoval štyri\nzákladné dôvody, ktoré môžu odôvodňovať väzbu v trestnom konaní: nebezpečenstvo úteku\n[Stögmüller proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15], riziko, že obvinený\nmôže v prípade prepustenia mariť výkon spravodlivosti [Wemhoff, bod 14] alebo spáchať\nďalšie trestné činy [MATZNETTER proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 2178/64, bod\n9], alebo spôsobiť narušenie verejného poriadku [Letellier proti Francúzsku, rozsudok,\n26. 6. 1991, č. 12369/86, bod 51].“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK,\nM. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012,\ns. 515.).\n\n21\n\n43. Z hľadiska posúdenia dôvodov útekovej väzby všeobecné súdy poukázali aj na\nskutočnosť, že sťažovateľ je v predmetnej veci trestne stíhaný pre skutok kvalifikovaný ako\ntrestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Sťažovateľovi bolo\npre uvedený trestný čin vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného\nzboru, úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru vyšetrovania z 23. júna 2008.\nNa sťažovateľa bol 13. septembra 2017 vydaný európsky zatýkací rozkaz, ktorý vykonali\npríslušné orgány\n\n, na území ktorého sa sťažovateľ nachádzal, keďže\n\ntu vykonával trest odňatia slobody. Sťažovateľ počas svojho pobytu v\npoužíval vymyslenú totožnosť, teda vystupoval nie pod svojou totožnosťou, ale\npod vymyslenou totožnosťou, a dôvodom jeho zatknutia bolo páchanie trestnej činnosti už\nv samotnom\n\n. Taktiež vo veci konajúce súdy poukázali na to, že\n\nsťažovateľ bol pre orgány činné v trestnom konaní nedostupný, je štátnym príslušníkom\ncudzieho štátu a na území Slovenskej republiky nemá evidovaný žiadny pobyt vrátane\nrodinných či iných väzieb. Z hľadiska hodnotenia materiálnych podmienok útekovej väzby\nboli v napadnutom rozhodnutí krajského súdu (v spojení aj s dôvodmi vyplývajúcimi\nz uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 Tp 1002/2018 zo 16. augusta 2018) sťažovateľovi\npredostreté dve konkrétne a individuálne vymedzené skutočnosti svedčiace za naplnenie\nmateriálnych predpokladov útekovej väzby. Prvou bola výška hroziaceho trestu pri\ntrestnoprávnej kvalifikácii skutku kladeného sťažovateľovi za vinu ako trestného činu\nvraždy podľa § 219 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb., kde základná výmera trestnej sadzby je\nv rozmedzí od 10 rokov v dolnej hranici trestnej sadzby a 15 rokov odňatia slobody v hornej\nhranici trestnej sadzby. Druhou konkrétnou skutočnosťou bol spôsob konania samotného\nsťažovateľa, ktorý bol pre orgány činné v trestnom konaní nedostupný tým, že sa úmyselne\nzdržiaval na území cudzieho štátu, ako aj maskovaním jeho pravej totožnosti používaním\nfalošnej/vymyslenej identity na území cudzieho štátu.\n44. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tiež vyplýva, že za vysoký\ntrest je možné považovať trest odňatia slobody vo výške ôsmich rokov odňatia slobody\na vyšší. Na posúdenie, či môže vysoký trest byť uložený, je vždy pomocným pravidlom\nzákladná zákonná sadzba trestu odňatia slobody, ktorú za ten-ktorý trestný čin Trestný\nzákon vo svojej osobitnej časti umožňuje uložiť. V rozhodovacej praxi Ústavného súdu\n\n22\n\nČeskej republiky je dokonca možné nájsť i rozhodnutie, v ktorom za vysoký trest bol\npovažovaný trest odňatia slobody vo výmere šiestich rokov (uznesenie Ústavného súdu\nČeskej republiky sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. februára 2003).\n45. Ústavný súd Českej republiky sa aj v ďalšej svojej judikatúre zaoberal hrozbou\nvysokého trestu, ktorá sama osebe zakladá dôvodnosť obavy pred vyhýbaním sa trestnému\nstíhaniu, a tým naplnením dôvodnosti väzby podľa § 67 písm. a) Trestního řádu Českej\nrepubliky (I. ÚS 1694/2014, III. ÚS 566/0, IV. ÚS 3294/09, I. ÚS 2665/13), ale aj\nposúdením dôvodnosti ďalšieho trvania väzby s ohľadom na plynutie času aj so zreteľom na\ntzv. „doktrínu zosilnených dôvodov“ (I. ÚS 2208/, I. ÚS 2665/13, I. ÚS 185/14,\nI. ÚS 980/14). Ústavný súd Českej republiky ďalej vo svojej judikatúre uviedol, ktoré\nďalšie faktory sú popri dĺžke hroziaceho trestu relevantné pre odôvodnenie útekovej väzby.\nSú to napríklad: „... charakter a morálka obvineného, jeho mravy, domov, zamestnanie,\nmajetok, rodinné vzťahy a všetky druhy väzieb ku krajine v ktorej je proti nemu vedené\ntrestné stíhanie a kontakty v zahraničí (I. ÚS 980/14, I. ÚS 2208/13) príprava obvineného\nna odcestovanie, snaha zaistiť si falošné doklady na cestu do cudzieho štátu , dlhšie\nopustenie miesta bydliska a zamestnania, zadržanie obvineného na úteku cez hranice ( I. ÚS\n2883/13 I. ÚS 2183/12 ).“\n46. Vychádzajúc podporne aj z uvedenej judikatúry, skutkových a právnych\nokolností veci, ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom prípade je dolná hranica\ntrestnej sadzby za skutok kladený mu za vinu na úrovni desiatich rokov odňatia slobody\na aj pri prípadnej aplikácii postupu podľa § 331 Trestného poriadku zostáva výška\nhroziaceho trestu odňatia slobody, ktorý môže byť sťažovateľovi uložený, na takej úrovni,\nktorá vytvára opodstatnený/odôvodnený predpoklad jeho možného úteku pred hroziacou\nvýškou trestu. Teda aj bez prihliadnutia na ďalšie konkrétne skutočnosti (vychádzajúce\nzo zistených skutkových okolností) už samotná výška potencionálne hroziaceho trestu\nzakladá v sťažovateľovom prípade dôvodnú obavu z jeho možného úteku a táto hrozba\nnadobúda na svojej dôvodnosti práve v počiatočných fázach trestného konania, teda\nv prípravnom konaní vrátane samotnej doterajšej sedemmesačnej dĺžky trvania väzby.\n\n23\n\n46.1\n\nOkrem\n\nsamotnej\n\nrelevantnej\n\nhrozby\n\nuloženia\n\nvysokého\n\ntrestu\n\nsú\n\nv sťažovateľovom prípade prítomné aj konkrétne skutočnosti, ktoré umocňujú konkrétnu\nobavu z jeho úteku, a to konanie, ktorého sa dopustil v minulosti. Sťažovateľ bol\npre potreby orgánov činných v trestnom konaní nedostupný, na území Slovenskej republiky\nnemá evidovaný žiadny pobyt ani žiadne rodinné a iné väzby, ktoré by ho so Slovenskou\nrepublikou spájali. Uvedené okolnosti nezmierni ani proklamovaná skutočnosť zriadenia\npobytu sťažovateľa na území Slovenskej republiky. Počas svojho pobytu v\nsťažovateľ pravdepodobne z dôvodu už spáchanej trestnej činnosti používal\nfalošnú totožnosť, zrejme v snahe skryť svoju pravú totožnosť.\n47. V súhrne je teda možné v konaní sťažovateľa identifikovať konkrétne\nskutočnosti, ktorými sa snažil vyhnúť zodpovednosti za trestnú činnosť, z ktorej je\nobvinený, a ktoré v kombinácii s hroziacim trestom v plnej miere dôvodne zakladajú obavu\nz jeho možného úteku. Odôvodnením útekovej väzby sťažovateľa týmito skutočnosťami tak\nvo veci konajúci krajský súd (v spojení s dôvodmi vyplývajúcimi z uznesenia okresného\nsúdu sp. zn. 4 Tp 1002/2018 zo 16. augusta 2018) dostatočne preskúmal okolnosti svedčiace\nza potrebu ponechania sťažovateľa vo väzbe (rozsudok ESĽP vo veci Schiesser\nv. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, § 31) a v dôsledku tohto postupu tak bola väzba\nsťažovateľa účinne podrobená súdnej kontrole zákonnosti jej ďalšieho trvania (rozsudok\nESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis v. Litva, č. 37 975/97).\n48. Nad rámec už uvedeného je potrebné zdôrazniť aj to, že „... pri rozhodovaní\no väzbe súd môže riziko úteku alebo páchania trestnej činnosti len odhadovať\n(prognózovať), a preto nie je nevyhnutne potrebné, aby zo strany väzobne stíhaných\nobvinených už k takýmto konaniam alebo pokusom nedošlo.“ Akceptácia tohto názoru „...\nby zbavovala väzbu jej preventívneho a zabezpečovacieho charakteru.“ [nález Ústavného\nsúdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. júna 2013]. Inými slovami, „... každé\nrozhodování o vazbě se odehrává jen v rovině pouhé pravděpodobnosti - a nikoli jistoty ohledně důsledků, které mohou nastat, nebude-li obviněný držen ve vazbě [nález sp. zn. I.\nÚS 603/07 ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353), bod 17, a nález sp. zn. I. ÚS 980/14, bod\n37]. Proto mohou reálně nastat situace... ve kterých bude v době vazebních rozhodnutí\n\n24\n\nexistovat reálná hrozba uložení vysokého trestu odnětí svobody, která se následně\nnepromítne v uloženém trestu. Vždy je však nutné, aby u každého vazebního rozhodnutí,\nkteré je odůvodněno hrozbou vysokého trestu, bylo řádně vyargumentováno, že vysoký trest\nv konkrétním případě a za daného důkazního stavu, který existuje v době rozhodování,\nskutečně reálně hrozí.“\n\n[uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.\n\nI. ÚS 1694/2014 z 28. júla 2014, body 31 a 32.].\n49. K námietke sťažovateľa o predložení nového argumentu, a to „potvrdenia\no umožnení ubytovania sťažovateľa v súvislosti s preukazovaním nedôvodnosti útekovej\nväzby “, ktorý mal v zmysle ustálenej judikatúry zakladať nutnosť jeho osobného vypočutia\nv konaní pred sťažnostným súdom (pozri bod 5 odôvodnenia), ústavný súd v prvom rade\npoukazuje na to, že ESĽP vo svojej judikatúre k čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupne\nformuloval viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí najmä právo\nna kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby (porov.\nnapríklad rozsudok z 21. 12. 2010, Michalko proti Slovensku, sťažnosť č. 35377/05,\nods. 156 a tam citovaná prejudikatúra, rozsudok ESĽP vo veci Nikolov proti Bulharsku\nz 25. 3. 1999, rozsudok ESĽP vo veci Kampanis proti Grécku z 13. 7. 1995), ale aj\nvšeobecnejšie právo na „zákonnosť“ konania a právo nebyť zbavený osobnej slobody\nsvojvoľným (arbitrárnym) postupom (porov. už citovaný Michalko proti Slovensku,\nods. 156 a 158). Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri zásahu do základného práva\njednotlivca na osobnú slobodu musí byť právo dotknutej osoby vyjadriť sa, teda právo na\nvypočutie súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06,\nII. ÚS 108/08).\n49.1 Ani z judikatúry ESĽP ale nevyplýva potreba osobného vypočutia sťažovateľa\nv konaní o väzbe na oboch stupňoch konania. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17\nods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola\nprocesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom\na osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby\n(v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. relatívne\nkrátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je\n\n25\n\nnevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha\nskutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom,\nalebo ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností je\nzabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania\nkontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní (III. ÚS 34/07, III. ÚS 226/07). Teda\nnevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba\nposudzovať vždy individuálne, podľa okolností konkrétneho prípadu.\n49.2 Vychádzajúc z okolností veci s poukazom aj na relevantnú judikatúru, ústavný\nsúd v prvej rovine konštatuje, že samotný sťažovateľ v rámci svojej argumentácie\nneuviedol, z akého „objektívneho“ dôvodu predostrel tento svoj argument až v sťažnostnom\nkonaní, a teda, prečo tento argument aj za aktívnej účasti dvoch zvolených obhajcov\nnepredložil už prvostupňovému súdu, keďže je fundamentálnym právom, ale aj\npovinnosťou obvineného v konaní o väzbe postupovať tak, aby sa v záujme ochrany svojich\npráv a osobnej slobody snažil ovplyvniť rozhodnutie o väzbe svojou argumentáciou ešte\npred jeho vynesením (III. ÚS 227/03). V druhej rovine ústavný súd poukazuje taktiež na to,\nže z argumentácie sťažovateľa nevyplývajú dôvody, v dôsledku ktorých by len čisto\n„kabinetné rozhodovanie“ o tomto jeho predostretom argumente bolo diskvalifikačným\npostupom pre jeho zohľadnenie z materiálneho hľadiska.\n49.3 V rámci princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti je potrebné skonštatovať,\nže v prvom rade čisto písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe\npred súdom druhého stupňa môže byť v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor\nnebol na zasadnutí súdu prítomný (III. ÚS 345/06, III. ÚS 67/08, III ÚS 68/08). Podstatné je\naj to, že zo zákonnej dikcie § 302 ods. 2 Trestného poriadku nevyplýva obligatórna\nzákonom uložená povinnosť predsedu senátu sťažnostného/odvolacieho súdu uskutočniť\nneverejné zasadnutie za prítomnosti sťažovateľa ako obvineného a jeho obhajcu. Porušeniu\npráv sťažovateľa nezodpovedá stav, keď v konaní pred prvoinštančným súdom bol\nza prítomnosti svojho zvoleného obhajcu vypočutý, mal možnosť predniesť všetky svoje\nargumenty, námietky nielen k trestnej činnosti mu kladenej za vinu, ale aj proti svojmu\nzadržaniu\n\nvrátane\n\nponúknutia\n\nprostriedkov\n\n26\n\nnahradenia\n\nväzby,\n\no ktorých\n\nsúd\n\nv prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa s nimi ústavne súladným spôsobom aj\nvysporiadal.\n50. K poslednej sťažovateľovej námietke týkajúcej sa postupu krajského súdu, ktorý\nnedostatočne odôvodnil možnosť nahradenia väzby sťažovateľa prostriedkami tento postup\numožňujúcimi, ústavný súd v prvom rade poukazuje na dôvody vyplývajúce zo samotnej\nargumentácie krajského súdu, ktorý v dotknutom uznesení sp. zn. 1 Tpo 51/2018\nz 22. augusta 2018 k tejto námietke sťažovateľa v podstatnom uviedol:\n«Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu o nenahradení väzby obvineného dohľadom\nprobačného a mediačného úradníka, sťažnostný súd opakovane uvádza, že ustanovenie § 80\nods. 1 Tr. por. síce umožňuje súdu ponechať obvineného na slobode alebo ho prepustiť na\nslobodu, ak súčasne prijme záruku záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby\n[písmeno a)], ak súčasne prijme sľub obvineného [písmeno b)] alebo „s ohľadom na osobu\nobvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom\nprobačného a mediačného úradníka nad obvineným“ [písmeno c)]. Ďalšie ustanovenie § 81\nods. 1 Tr. por. umožňuje to isté, ak súčasne prijme peňažnú záruku obvineného alebo inej\nosoby. Všetky tieto prostriedky treba považovať za „záruky“ v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej\nvety dohovoru. Z uvedených ustanovení vyplýva, že naše právo pozná štyri prostriedky\nnahradenia väzby, pričom tri z nich sú závislé na iniciatíve obvineného alebo tretích osôb\nstojacich mimo súdu, jeden prostriedok, ktorý nie je závislý od iniciatívy obvineného, a to\ndohľad probačného a mediačného úradníka.\nSudkyňa pre prípravné konanie sa preto správne obligatórne zaoberala aj\nmožnosťou nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, keď dospela k\nzáveru, že táto náhrada väzby nie je dostatočná, vzhľadom na charakter stíhanej trestnej\nčinnosti, z ktorej je obvinený podozrivý. Krajský súd pritom opätovne dodáva, že tento\nprostriedok nahradzujúci väzbu je len možnosťou, ktoré súd obligatórne zvažuje, aj bez\nnávrhu, ale táto forma náhrady väzby je v súčasnom štádiu trestného konania\nnepostačujúca, práve vzhľadom na osobu obvineného a povahu a súčasné štádium konania\nprejednávaného prípadu.\n\n27\n\nKrajský súd súčasne napravil pochybenie sudkyne pre prípravné konanie s tým, že\nsúčasne rozhodol o nenahradení väzby prijatím peňažnej záruky obvineného, ktorú tento pri\nsvojom výsluchu ponúkol.\nSo zreteľom na vyššie uvedené dospel krajský súd k záveru, že sťažnosťou napadnuté\nuznesenie súdu prvého stupňa z pohľadu predĺženia lehoty trvania väzby je správne a preto\npostupom podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť obvineného\nzamietol ako nedôvodné podanú s tým, že súčasne rozhodol aj o neprijatí\npeňažnej záruky obvineného.»\n50.1 Primárne aj okresný súd vo svojom uznesení sp. zn. 4 Tp 1002/2018\nzo 16. augusta 2018 v súhrne zdôvodnil nenahradenie väzby dohľadom probačného\na mediačného úradníka: „Súd zároveň rozhodol, že účel väzby nemožno dosiahnuť\ndohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným, keďže považuje také\nopatrenie za nedostatočné vzhľadom na charakter trestnej činnosti, z ktorej je podozrivý.\nSúd teda osobitne rozhodol o tom, že väzba obvinených sa nenahrádza dohľadom\nprobačného a mediačného úradníka, a to vzhľadom aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa\n05. 06. 2013 č. k. II.ÚS 67/2013-41, podľa ktorého súd rozhodujúci o väzbe je nielen\noprávnený, ale aj povinný skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť\nponechaním alebo prepustením obvineného na slobodu za súčasného dohľadu probačného\na mediačného úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený.“\n51. K postupu krajského súdu, ktorý nenahradil väzbu sťažovateľa jednou zo záruk,\nústavný súd poukazuje na to, že k vyhoveniu sťažnosti a vysloveniu porušenia označených\npráv pristúpil v zásade len v prípadoch, v ktorých všeobecné súdy opomenuli rozhodnúť\no žiadosti o nahradenie väzby zárukou (I. ÚS 100/04, I. ÚS 239/04, IV. ÚS 215/2010).\n51.1 Tým, že krajský súd rozhodol aj o nenahradení väzby ponúknutou peňažnou\nzárukou, odstránil z materiálneho hľadiska pochybenie, ktoré spôsobil okresný súd\nvo svojom uznesení sp. zn. 4 Tp 1002/2018 zo 16. augusta 2018, pretože v rámci trestného\nkonania nedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania,\nnapr. na prvostupňovom súde, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde\n\n28\n\n(Le Compte, Van Leuven a De Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982,\nFeldbrugge c. Holandsko z 29. 5. 1986). Vychádzajúc z uvedeného, bolo teda povinnosťou\nvšeobecných súdov v ústavnoprávnej rovine len rozhodnúť o sťažovateľom ponúknutých\nprostriedkoch nahradenia väzby s tým, že o nahradení/nenahradení väzby dohľadom\nprobačného úradníka povinnosťou ex lege.\n52. Vzhľadom na námietky sťažovateľa ústavný súd poukazuje aj na účel samotného\nvýkonu probačného dohľadu, ktorým je v zmysle platnej legislatívy pôsobiť na páchateľa\ntak, aby sa už nedopúšťal ďalšej trestnej činnosti, aby si vybudoval potrebné sociálne\nzázemie a dosiahol spoločenské uplatnenie. Napĺňanie tohto účelu sa dosahuje aktívnou\nspoluprácou probačného úradníka s osobou obvineného/odsúdeného, ktorý nielen\nmonitoruje správanie obvineného/odsúdeného v zmysle dodržiavania podmienok probácie,\nale aj mu poskytuje odbornú pomoc, v rámci ktorej spolupracuje aj s rodinným a sociálnym\nprostredím obvineného, v ktorom tento žije a pracuje, resp. pôsobí s cieľom usmerniť ho\nk dosiahnutiu spoločensky žiadaného správania (rozumej dodržiavanie právnych noriem,\nuplatnenie sa na trhu práce a pod.). Súčasťou výkonu probačného dohľadu je aj pravidelné\nvyhodnocovanie správania obvineného probačným úradníkom. Skutočnosťou v podstatnej,\nresp. dominantnej miere diskvalifikujúcou možnosť nahradenia väzby sťažovateľa\ndohľadom probačného a mediačného úradníka bola skutočnosť, že je cudzím štátnym\npríslušníkom, ktorý nemá na území Slovenskej republiky evidovaný žiadny pobyt\na registrované rodinné a iné väzby s týmto územím, a tieto okolnosti by podstatným\nspôsobom znemožnili aktívny výkon probačného dohľadu nad osobou sťažovateľa, a to aj\ns prihliadnutím na ďalšie zistené skutočnosti zakladajúce dôvody útekovej väzby vrátane\nzávažnosti trestnej činnosti kladenej mu za vinu.\n53. Vychádzajúc zo všetkých už prezentovaných úvah, ústavný súd ústavnú sťažnosť\nsťažovateľa aj v časti pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu\npodľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru\na podľa čl. 6 charty odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n\n29\n\n54. Vzhľadom na odmietnutie podanej ústavnej sťažnosti ako celku rozhodovanie\no ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa\nnimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. marca 2019\n\n30", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-predĺženie lehoty trvania väzby", "väzba-úteková", "väzba-dôvody väzby"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:be6408bd-6f9c-4944-a5cb-0c4f2161726d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 59/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/2016 z 3. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-03", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.2016.1"}, {"guid": "ussr:c7b7c3a8-e283-4229-8677-aeea8718a7c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-05", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7b7c3a8-e283-4229-8677-aeea8718a7c0"}, {"guid": "ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 217/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 217/2013 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938"}, {"guid": "ussr:bf1a7c09-824a-4263-9ee3-7aacbbc3d4f5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 215/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 215/2010 z 20. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-20", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf1a7c09-824a-4263-9ee3-7aacbbc3d4f5"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 16/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/09 z 7. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-07", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f"}, {"guid": "ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 151/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 151/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:3b6a2b4b-25ca-4c22-a5ef-46c1db5dbc52", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 108/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 108/08 z 16. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-16", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3b6a2b4b-25ca-4c22-a5ef-46c1db5dbc52"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:b9cf335b-d293-4f27-b0fd-a8cf5e733bf2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 80/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/08 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9cf335b-d293-4f27-b0fd-a8cf5e733bf2"}, {"guid": "ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 187/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 187/07 z 22. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-22", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a"}, {"guid": "ussr:a584787a-6312-41b4-92b7-68cb7cb81422", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 68/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 68/08 z 18. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-18", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a584787a-6312-41b4-92b7-68cb7cb81422"}, {"guid": "ussr:2550939a-d296-4894-9690-8cd78911cb63", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 67/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 67/08 z 18. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-18", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2550939a-d296-4894-9690-8cd78911cb63"}, {"guid": "ussr:49d3530d-5a50-4911-9ec9-6944e05ebcad", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 226/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 226/07 z 11. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-11", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49d3530d-5a50-4911-9ec9-6944e05ebcad"}, {"guid": "ussr:3d98f70b-c252-45c4-bcda-940a8f772528", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 345/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 345/06 z 3. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-03", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d98f70b-c252-45c4-bcda-940a8f772528"}, {"guid": "ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295"}, {"guid": "ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 34/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 34/07 z 26. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-26", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc9d52f3-72cc-4144-b678-49be00405b3a"}, {"guid": "ussr:2ccfb76e-bd7f-44bf-b637-8751b9c11de7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 142/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 142/07 z 21. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-21", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ccfb76e-bd7f-44bf-b637-8751b9c11de7"}, {"guid": "ussr:f4e65a10-d89c-43bb-92dd-512c1788ef5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 353/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 353/06 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f4e65a10-d89c-43bb-92dd-512c1788ef5a"}, {"guid": "ussr:b50e8cb5-2d8c-4736-9ad5-d424df00f70e", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 84/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 84/06 z 17. 5. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-05-17", "citacie_n": 133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b50e8cb5-2d8c-4736-9ad5-d424df00f70e"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:013bb44a-5a61-4e33-a734-699ed9f8d3c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 65/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 65/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 129, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:013bb44a-5a61-4e33-a734-699ed9f8d3c8"}, {"guid": "ussr:e75e8932-ce0f-4dfd-a2ac-9a0130347844", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 77/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 77/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 243, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e75e8932-ce0f-4dfd-a2ac-9a0130347844"}, {"guid": "ussr:c02ec593-1601-4609-b360-0faba91c965d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 220/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 220/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c02ec593-1601-4609-b360-0faba91c965d"}, {"guid": "ussr:8f85b557-77ac-4937-bbaa-c2c6af5e8d95", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 15/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 15/05 z 18. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-18", "citacie_n": 184, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f85b557-77ac-4937-bbaa-c2c6af5e8d95"}, {"guid": "ussr:37d6b75f-cc1e-4f94-b0c4-a631c79d4b08", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 220/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 220/04 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37d6b75f-cc1e-4f94-b0c4-a631c79d4b08"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:710a7781-0532-4e94-bc69-48f994953a28", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.560.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 560/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 560/2025 z 25. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.560.2025.1"}, {"guid": "ussr:7d08722d-528f-4463-ada5-b0ff71db2637", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.536.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 536/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 536/2025 z 11. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.536.2025.1"}, {"guid": "ussr:acfaf348-3446-4344-a77a-7659e9d14ca8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.486.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 486/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 486/2025 z 19. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.486.2025.1"}, {"guid": "ussr:f24168b7-4ace-4ab9-8038-a19a58d8c946", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.479.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 479/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 479/2024 z 19. 9. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-09-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.479.2024.1"}, {"guid": "ussr:332cd233-74c5-49e6-b167-1eb5db0f58c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.177.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 177/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 177/2024 z 16. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.177.2024.1"}, {"guid": "ussr:0a851ee0-ea28-4d29-aa9a-6450fef381b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.668.2023.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 668/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 668/2023 z 26. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-26", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.668.2023.2"}, {"guid": "ussr:4b1e7c63-6e9a-468f-b2e7-410055cd5ecb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.44.2024.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 44/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2024 z 26. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-26", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.44.2024.2"}, {"guid": "ussr:64292a08-9bc2-42a2-b0bb-cd96a621ea8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.79.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 79/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/2022 z 10. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-10", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.79.2022.1"}]}