{"guid": "ussr:02ef7d4a-5a02-4c86-9c64-b0a8052f51aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.86.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 86/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 86/2019 z 20. 3. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. marca 2019, sp. zn. I. ÚS 86/2019, ECLI:SK:USSR:2019:1.US.86.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-03-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/02ef7d4a-5a02-4c86-9c64-b0a8052f51aa", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.86.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.86.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.86.2019.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 86/2019-9\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2019\npredbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom Mgr. Igorom Cibulom, Hrabový chodník 4, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských\n\npráv\n\na základných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv Bratislave\n\nsp. zn. 3 To 98/2016 z 15. novembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2 Tdo 53/2017 z 13. decembra 2017, ako aj postupom, ktorý predchádzal\nich vydaniu, a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája\n2018 doručená ústavná sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal\n\nporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 98/2016\nz 15. novembra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 53/2017\nz 13. decembra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“), ako aj postupom,\nktorý predchádzal ich vydaniu.\n2. Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom\nOkresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T 105/2014-204\nz 26. októbra 2015 oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry\nBratislava IV sp. zn. 1 Pv 381/13/2014 z 31. júla 2014 pre skutok právne kvalifikovaný ako\nzločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1\npísm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení účinnom v čase skutku (ďalej len\n„Trestný zákon“).\n\nKrajský\n\nsúd\n\nna\n\nzáklade\n\nodvolania\n\nprokurátora\n\nsvojím\n\nuznesením sp. zn. 3 To 17/2016 z 15. marca 2016 zrušil rozsudok okresného súdu\nč. k. 2 T 105/2014-204 z 26. októbra 2015 a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie.\n2.1 Následne okresný súd svojím rozsudkom č. k. 2 T 105/2014-246 z 2. júna 2016\nuznal sťažovateľa vinným zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania\nso zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody\nv trvaní šiestich mesiacov, výkon ktorého podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní\njedného roka s uložením probačného dohľadu, a zároveň trest prepadnutia veci podľa § 60\nods. 1 písm. a) Trestného zákona. Krajský súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozsudok\nokresného súdu č. k. 2 T 105/2014-246 z 2. júna 2016 vo výroku o treste a spôsobe jeho\nvýkonu. Zároveň krajský súd pri nezmenenom výroku o vine uložil sťažovateľovi trest\nodňatia slobody vo výmere troch rokov, výkon ktorého podmienečne odložil na skúšobnú\ndobu dvoch rokov za súčasného uloženia probačného dohľadu, a podľa § 60 ods. 1 písm. a)\nTrestného zákona uložil sťažovateľovi aj trest prepadnutia veci.\n2.2 Sťažovateľ 19. mája 2017 prostredníctvom svojho obhajcu podal proti\nnapadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1\n2\n\npísm. i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Trestný poriadok“). Najvyšší súd svojím ústavnou sťažnosťou napadnutým rozhodnutím\nsťažovateľom podané dovolanie odmietol.\n3. Následne podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, kde vo vzťahu k postupu krajského\nsúdu poukazuje na to, že krajský súd „... nebol oprávnený pri svojom zrušovacom\nrozhodnutí (uznesenie sp. zn. 3 To 17/2016 z 15. marca 2016, pozn.) (dôkaz č. 6), dávať\nsúdu prvého stupňa záväzné pokyny, k akým záverom má dospieť pri hodnotení jednotlivých\ndôkazov, a ani k tomu, aké celkové skutkové zistenia má urobiť. Mal len právo na to, aby\nsúdu prvého stupňa dal záväzné pokyny na opakovanie dôkazov už vykonaných alebo na\nvykonanie nových dôkazov. Ako vyplýva zo zrušovacieho uznesenia (dôkaz č. 5), KS\nvýslovne len dával pokyny súdu prvého stupňa k akému záveru má dospieť pri hodnotení\ndôkazov...“. Sťažovateľ teda namieta to, že „... odvolací súd nemôže bez ďalšieho sám\nvytvárať odchylný skutkový stav len v dôsledku odlišného hodnotenia dôkazov, toto\nhodnotenie je právom súdu prvého stupňa a odvolací súd nie je oprávnený do tohto práva\nzasahovať, pokiaľ to nie je v rozpore s formálnou logikou. Z uvedeného je zrejmé, že ťažisko\ndokazovania je zásadne na súde prvého stupňa, ktorý dôkazy nielen prejednáva ale\npredovšetkým vyhodnocuje, aby na ich podklade mohol určiť spoľahlivé skutkové závery.“.\n3.1 Ďalej sťažovateľ svoje námietky smeroval aj proti pokynu krajského súdu\nna vykonanie dôkazu, a to proti oboznámeniu fotodokumentácie o priebehu domovej\nprehliadky zaznamenanej na CD nosiči. Podľa sťažovateľa bol uvedený dôkaz na hlavnom\npojednávaní konanom 5. októbra 2015 riadne vykonaný a zopakovaný po pokyne krajského\nsúdu na hlavnom pojednávaní 2. júna 2016. Podľa názoru sťažovateľa sa „... javí pokyn\nkrajského súdu na prehratie CD na technickom zariadení ako úplne zbytočný a čisto\nformálny.“, pričom výsledkom tohto postupu krajského súdu bolo, že „... súd prvého stupňa\nviazaný právnym názorom krajského súdu uznal sťažovateľa za vinného zo žalovaného\nskutku.“.\n4. Napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho\nvydaniu, sťažovateľ vytkol to, že „... v dovolaní (dôkaz č. 10) okrem iného namietal\nnesprávne použitie iného hmotnoprávne(ho) ustanovenia a to, že v zmysle § 69 zákona\n3\n\nč. 190/2003 Z.z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov\npriestupku na úseku zbraní a streliva sa dopustí ten, kto bez povolenia vyrobí alebo\nzadováži sebe alebo inému zbraň alebo strelivo podliehajúce povoľovaciemu konaniu,\nohláseniu evidenčnej povinnosti, alebo ich bez povolenia prechováva. Teda sťažovateľove\núdajne konanie, resp. skutok uvedený v obžalobe, nakoľko je držiteľ zbrojného preukazu,\nmal byť hodnotený ako priestupok a nie ako trestný čin. Teda skutok, ktorý sa mu kladie za\nvinu, mal byť správne právne posúdený ako priestupok a v prípade jeho preukázania malo\nbyť použité hmotnoprávne ustanovenie § 69 zákona č. 190/2003 Z.z. o strelných zbraniach\na strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“. Sťažovateľ teda zastáva názor, že ak\nžiadal posúdenie žalovaného skutku ako priestupku a najvyšší súd uviedol, že žiadal\n„... vlastne aplikáciu princípu ultima ratio“, takýmto postupom najvyššieho súdu došlo\nk porušeniu jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n5. V petite podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto\nrozhodol:\n„1. Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu\nv Bratislave v konaní vedenom pod sp.zn.: 3To/98/2016 a jeho rozsudkom z 15.11.2016\nporušené bolo.\n2. Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.zn.: 2 Tdo 53/2017 a jeho uznesením\nz 13.12.2017 porušené bolo.\n3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.: 2 Tdo 53/2017 zo dňa\n13.12.2017 zrušuje.\n4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 3To/98/2016 zo dňa 15.11.2015\nzrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n5. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania\nna účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“\n\n4\n\nII.\n6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou\nod 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13\na § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona\no ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom\nprávne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.\n9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má\nprávo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná\nnezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych\nprávach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti\nnemu.\n10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\n5\n\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej\njudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie\nktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n11. Článok 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dostatočne jasne\nuviedli dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, a to za súčasného rešpektovania\npráva na obhajobu [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci\nHadjianastassiou proti Grécku zo 16. 12. 1992, sťažnosť č. 12945/87, bod 33]. Rozsah\npovinnosti uviesť dôvody, ktorý sa odlišuje v závislosti od povahy rozhodnutia, musí byť\nurčený v rámci okolností prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku\nz 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29). Aj keď vnútroštátne súdy nie sú povinné dať\nodpoveď na všetky im predložené argumenty (rozsudok ESĽP vo veci Van de Hurk proti\nHolandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61), z rozhodnutia musí byť zrejmé, že\nsa zaoberali všetkými podstatnými otázkami prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Boldea proti\nRumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, bod 30) a že dali konkrétnu a jednoznačnú\nodpoveď na argumenty, ktoré sú pre výsledok prípadu rozhodujúce [rozsudok Veľkej\nkomory vo veci Moreira Ferreira proti Portugalsku (č. 2) z 11. 7. 2017, sťažnosť\nč. 19867/12, bod 84; tiež S.C. IMH Suceava S.R.L. proti Rumunsku z 29. 10. 2013,\nsťažnosť č. 24935/04, bod 40]. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno považovať\nza svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom\nvyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe vnútroštátneho súdu,\ndôsledkom čoho došlo k „odopretiu spravodlivosti“ (už citovaný rozsudok ESĽP Moreira\n\n6\n\nFerreira, bod 85; tiež rozsudok ESĽP vo veci Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2.\n2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 28671/14, bod 119).\n12. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno\nvidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 14/2012).\n13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon v § 9 neustanovuje inak.\n14. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n15. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa konštantnej\njudikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je\noprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho\nposúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý obmedzený rozsah\njeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri\nvýklade a uplatňovaní zákonov (Trestný poriadok a Trestný zákon nevynímajúc) viedli\nk rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci zaoberať sa\nrozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorý je\n7\n\npredmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje\npred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej\nústavným súdom teda nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,\nale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi\nústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).\n16. Ústavný súd nie je ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných\nprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, a teda nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv\n\nkonaní\n\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nvymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n17. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu je už pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\n8\n\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nIII.\nIII.1 K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 98/2016 z 15. novembra 2016\na postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu\n18. Pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 98/2016 z 15. novembra\n2016 ako súdu odvolacieho a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal\nzo svojho\n\nustáleného\n\nprávneho\n\nnázoru,\n\npodľa\n\nktorého\n\nodôvodnenia\n\nrozhodnutí\n\nprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku\nkomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako\naj\n\nodvolacieho),\n\nktoré\n\nboli\n\nvydané\n\nv\n\npriebehu\n\npríslušného\n\nsúdneho\n\nkonania\n\n(IV. ÚS 350/09), preto ústavný súd najskôr pristúpil aj k preskúmaniu rozsudku okresného\nsúdu.\n18.1 Okresný súd v rozsudku č. k. 2 T 105/2014-246 z 2. júna 2016 predovšetkým\npoukázal na dokazovanie, ktoré v predmetnej veci vykonal, pričom uviedol, že „Svedok\nvypovedal, že zbrane bolo vidieť na poličke regálu v garáži a to v\nkrabici. Podobne vypovedal i svedok\n\n. Súd poukazuje vo\n\nveci na výpovede z prípravného konania vo vzťahu ku svedkom\na\n\nako i na zápisnicu z priebehu predmetnej vykonanej domovej\n\nprehliadky. Súd taktiež poukazuje na vykonané prehratie obrazového záznamu z miesta\nvýkonu domovej prehliadky. Predmetné zábery zo samotnej garáže ako i priestor, kde boli\n9\n\nzbrane nájdené s výpoveďami svedkov - príslušníkov NAKA predmetné skutočnosti\npotvrdzujú v neprospech obžalovaného.“. V rámci svojej ďalšej argumentácie, vyvracajúc\nobhajobu sťažovateľa, okresný súd s poukazom na výpoveď samotného sťažovateľa\na ďalších svedkov vyjadril svoje presvedčenie o tom, že garáž rodinného domu, kde sa\npredmetné zbrane našli, resp. boli uskladnené, „... sa riadne využíva - i v čase vykonanej\ndomovej prehliadky v nej boli zaparkované motorové vozidlá vlastníkov domu - teda\nobžalovaného a svedkyne\n\n. Podľa výpovede svedkov -\n\nz prípravného konania a svedka\n\ntiež z prípravného konania do\n\ngaráže obžalovaný chodil denne - z dôvodu, že tu boli zaparkované jeho motorové vozidlá.\nV tejto súvislosti je potrebné poukázal na fotografiu na č. l. 19 - z nej vyplýva, že predmetné\nzbrane boli uložené v prepravke a voľne pri prepravke boli položené dve pušky. Pri tejto\npoličke sú ďalšie veci, ktoré sa používali (topánky, rôzne ruksaky...).“. Na podklade týchto\nzistení preto okresný súd uzavrel, „že je nelogické a zarážajúce tvrdenie obžalovaného (a\nnielen jeho) - že o zbraniach nemal vedomosť a že táto vedomosť mala u neho absentovať\npribližne deväť rokov.“.\n18.2 V kontexte vykonaného dokazovania a predostretých hodnotiacich úsudkov\nokresný súd ešte poukázal na to, že «Obžalovaný pri nájdení týchto zbraní - svedkom, ktorí\nvykonávali domovú prehliadku - príslušníkom NAKA ohľadom pôvodu predmetných zbraní\nuviedol, že malo ísť o makety z jeho reštaurácie, ktorú kedysi vlastnil a v tejto reštaurácii\nboli vystavené na stenách. Obžalovaný pri domovej prehliadke nebol „prekvapený“ z\nnálezu vyššie uvedených „vecí“ a hneď sa vyjadroval k ich pôvodu. Naviac syn nebohého\n- svedok\n\n- o predmetných zbraniach nemal vedomosť\n\npripustil, že mohli byť jeho t.č. nebohého otca - ale k spôsobu, ako bolo nimi naložené po\nsmrti jeho otca sa vyjadriť nevedel. Takže vyjadrenie obžalovaného, že pre zbrane si mal\nprísť a tieto si prevziať, vyznieva nevierohodne.». Vo vzťahu k nálezu 39\nkusov nábojov okresný súd akcentoval tú skutočnosť, že „Predmetné náboje sa nachádzali\nv pracovni obžalovaného – kde mali prístup len členovia domácnosti a obžalovaný.\nNechodili sem ani ochrankári.“.\n\n10\n\n19. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí s poukazom na dokazovanie vykonané\nokresným súdom na hlavnom pojednávaní výsluchom sťažovateľa a konkrétnych svedkov,\nako aj oboznámením listinných dôkazov, predovšetkým zápisnice o vykonaní domovej\nprehliadky a fotodokumentácie a po zrušení veci a jej vrátení aj prehratia obrazového\nzáznamu z CD „... týkajúceho sa fotodokumentácie vedenej na čl. 69-76 v spisovom\nmateriáli....“, uzavrel otázku viny sťažovateľa za skutok kladený mu za vinu na podklade\núvahy, podľa ktorej «Z fotodokumentácie a konkrétne z fotiek zachytávajúcich samotnú\ngaráž a detailne priestor, kde boli zbrane nájdené je zistiteľné, že garáž je využívaná, sú\nv nej zaparkované vozidlá, ktoré obžalovaný ako aj\na podľa výpovede svedka\n\npoužívali\n\nz prípravného konania a svedka\n\nz prípravného konania; obžalovaný do garáže chodil denne, pretože „tam mal\nzaparkované autá“ i keď svedkami nebol videný, že by garáž upratoval, taktiež sa v garáži\nnachádzajú aj iné veci (bicykle, obuv, bedničky, šanóny a pod...). V kontexte s uvedeným,\nkonkrétne z fotky č. 19 je zrejmé, že zbrane boli uložené v priehľadnej prepravke (nie zo\nvšetkých strán uzatvorenej nepriehľadnej krabici) a voľne pri tejto prepravke boli položené\ndve pušky (a stojan pod televízor!) a to v regáli na konci garáže, pred ktorým boli\nzaparkované vozidlá, v druhom rade zľava, v druhej poličke zdola - voľne viditeľné. V okolí\ntejto poličky sa nachádzajú ďalšie veci ako obuv - celé topánky a snehule, rôzne ruksaky,\na pod. a tesne nad regálom sú umiestnené zariadenia na zavesenie bicyklov, pričom jedno\nz týchto zariadení je umiestnené priamo nad časťou regála, kde boli zbrane nájdené.».\n19.1 Krajský súd zároveň skonštatoval, že „... nie je pravdou tak ako to uvádza\nokresný súd, že zbrane boli balené do krabíc. Je možné pripustiť, že v okamihu ich\nsťahovania z Jadrana mohli byť balené do krabíc, ale pri ich nájdení počas vykonávania\ndomovej prehliadky boli nájdené pušky voľne ležiace na polici pri priehľadnej\numelohmotnej prepravke, v ktorej boli nájdené ostatné zbrane. Z pohľadu uvedeného sa\npotom javí viac ako zarážajúce a nelogické tvrdenie obžalovaného (a nielen jeho), že\no zbraniach vedomosť nemal, nadriadený súd pripomína, že táto vedomosť mala u neho\nabsentovať približne deväť rokov(!). Ani obrane spočívajúcej v tvrdení, že niekto, asi\nomylom zbrane doniesol bez vedomia obžalovaného do jeho garáže nie je uveriteľná,\n11\n\npretože je podľa názoru odvolacieho súdu nemysliteľné, aby niekto do domu bez\nuzrozumenia a predovšetkým súhlasu majiteľa domu, priniesol a tu uložil zbrane\nv takom rozsahu v akom boli nájdené.“. V ďalšom krajský súd poukázal aj na výpovede\nsvedkov «- príslušníkov NAKA, ktorí prehliadku vykonávali a zbrane našli, že obžalovaný\npri ich nájdení (výpoveď svedka\n\n-čl.45 a 172) ozrejmoval ich pôvod\n\ntým, že so malo jednať o makety z jeho reštaurácie, ktorú kedysi vlastnil a v tejto reštaurácii\nboli vystavené na stenách, ktorú skutočnosť svedok potvrdil aj na hlavnom pojednávaní po\nzložení prísahy. Teda bolo tiež preukázané, že obžalovaný\n\npri domovej prehliadke\n\nnebol „prekvapený“ z nálezu vyššie uvedených „vecí“ a ihneď sa vyjadroval k ich\npôvodu...».\n19.2 Nad rámec argumentácie prvostupňového súdu krajský súd zdôraznil: «(i) Žiada\nsa len dodať, že pre spáchanie trestného činu, pre ktorý je obžalovaný uznaný vinným, nie je\npodstatné, či mal vlastníctvo k určitej strelnej zbrani, ale sa vyžaduje, aby akýmkoľvek\nspôsobom hromadil strelnú zbraň resp. strelivo, pričom postačí ich taktické nelegálne\ndržanie (§ 295 ods. 1, písm. b/ Tr. zákona).\n(ii) Čo sa týka odvolacích námietok vyplývajúcich z dôvodov odvolania doručených\nsúdu dňa 04.07.2016 tj. k napadnutému rozsudku, podľa ktorých obžalovaný nemal žiadnu\nvedomosť o tom, že 4 ks z 11 kusov nájdených zbraní sú zakázané, pričom zároveň vytkol\nsúdu, že vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že obžalovaný je držiteľom zbrojného preukazu,\nv danom čase prebiehali dve „zbraňové amnestie“ a teda, ak by mal skutočne vedomosť\no tom, že 4 ks zbraní sú zakázané - zaradené do kategórie „A“ a rozhodne by ich odovzdal,\nje potrebné zo strany konajúceho senátu dodať, že neznalosť podmienok, za ktorých je\npodľa zákona o strelných zbraniach a strelive (zák. č. 190/2003Z.Z. v znení neskorších\npredpisov) možno nadobúdať vlastníctvo, držať, nosiť a používať zbraň a strelivo,\nobžalovaného nezbavuje trestnej zodpovednosti za žalovaný trestný čin.»\n19.3 V rámci ďalšej argumentácie sa krajský súd odvolal na závery znaleckého\ndokazovania «vypracovaného KEU PZ č.p. PPZ-KEU-BA-EXP-2013/11796 (čl. 86),\nz ktorého je jednoznačne zrejmé, že na skúmanie boli predložené zbrane a náboje nájdené\n\n12\n\npri domovej prehliadke u obžalovaného (čl. 58) a obžalovaným vydané (čl. 79) a ich\nposúdením bolo zistené, že\n- 39 ks nábojov s okrajovým zápalom mexickej výroby kal. 22 Long Rifle, laborované\nexpanznými olovenými strelami, pričom skúšobnou streľbou vybraných vzoriek bolo\noverené, že boli streľby schopné, sú podľa § 2 ods. 1 písm. g/ zák. č. 190/2003Z.Z. strelivom\na pri nábojoch s expanznou strelou podľa § 4 ods. 1, ods. 3 písm. b/ zák. č. 190/2003 Z.z.\nstrelivom zakázaným.\nČo sa jedná posudzovaných zbraní je potrebné uviesť, že z 11 ks zbraní boli do\nkategórie „D“ (§ 3, § 7 zák. č. 190/2003 Z.z.) zaradených 6 ks zbraní, do kategórie „B“\n(§ 3, § 5 zák. č. 190/2003 Z.z.) bola zaradená len 1 zbraň a do kategórie „A“ (§ 3, § 4 zák.\nč. 190/2003 Z.z.- zbraň zakázaná, zakázané strelivo a zakázané doplnky zbrane) boli\nzaradené nasledovné zbrane:\n- revolver belgickej výroby zn. Bulldog pôv. kal. 320 z obdobia rokov 1811-1893\n(§ 4ods. 1 , ods. 2 písm. g/ zák. č. 190/2003 Z.z.) - v predloženom stave nie je streľby\nschopná,\n- revolver belgickej výroby systému Lefaucheux pôv.kal.11 mm z obdobia rokov\n1811-1893 (§ 4 ods. 1 , ods. 2 písm. g/ zák. č. 190/2003 Z.z.)-streľby schopnosť nebola\noverovaná,\n- vzduchová puška tzv. bíglovka nemeckej výroby zn. Oskar Will model Original Will,\nkal.6,33mm, výr. č. V 32 z obdobia rokov 1811-1893 (§ 4 ods. 1 , ods. 2 písm. c/, písm. g/\nzák. č. 190/2003 Z.z.)- v predloženom stave nie je streľby schopná,\n- broková dvojka belgickej výroby systému Lefaucheux kal. 16/16 výr. č. 3823\nz obdobia rokov 1811-1893 (§ 4 ods. 1, ods. 2 písm. c/, písm. g/ zák. č. 190/2003 Z.z.)\n-streľby schopná.\nPri všetkých týchto zbraniach kategórie „A“ ako aj strelive na nadobúdanie\nvlastníctva sa vzťahujú § 8 až §14, § 27 a § 37 zák. č. 190/2003 Z.z. o zbraniach\na strelive)...».\n19.4 Na podklade v predchádzajúcom bode tohto odôvodnenia (bod 19.3)\nprezentovaných záverov znaleckého dokazovania krajský súd k argumentácii sťažovateľa,\nže je držiteľom zbrojného preukazu, sám vlastní streľby schopnú zbraň a ak by vedel, že\n13\n\nv prípade 4 kusov zbraní pôvodne patriacich nebohému\n\nide o zbrane\n\nzakázané – kategórie „A“, bol by ich v rámci tzv. „zbraňových amnestií“ odovzdal, uviedol,\nže „... je presvedčený, že obžalovaný mal vedomosť o prítomnosti týchto zbraní v rodinnom\ndome (tak ako zdôvodnil vo svojom zrušujúcom rozhodnutí) i napriek tomu nepostupoval\npodľa príslušných ustanovení zákona č. 190/2003 Z.z., pričom zvlášť pri osobe, ktorá je\ndržiteľom zbrojného preukazu a vlastní strelnú zbraň, možno nielen oprávnene očakávať,\nale aj vyžadovať správanie sa v súlade s príslušnými, vyššie citovanými ustanoveniami\nzákona č. 190/2003 Z.z. v otázke dodržiavania podmienok nadobúdania vlastníctva,\ndržania, nosenia a používania zbraní a streliva ako aj práv a povinností držiteľov zbraní\na streliva.“.\nIII.2 K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 53/2017 z 13. decembra 2017\na postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu\n20. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 2 Tdo 53/2017\nz 13. decembra 2017 v podstatnom uviedol:\n«Po posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. i) Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo\nveci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne\nskutkové zistenia, čo je zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Dovolací súd skutkové\nzistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa teda zásadne nemôže ani meniť ani\ndopĺňať. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, to znamená nie je prípustné\nprávne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol\nzistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový\nstav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu (uznesenie najvyššieho súdu\nz 18. decembra 2012. sp. zn. 2 Tdo 73/2012, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47/2014 - II.).\nTo znamená, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa\nvyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený uplatňovať iba námietky právneho\ncharakteru, nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky,\n14\n\nktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania,\nprípadne proti hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd\nnemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez\nďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám\nvykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové\nzávery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci konania o riadnom\nopravnom prostriedku (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 28. januára 2016,\nsp. zn. 5 Tdo 99/2015). Dovolací súd nie je možné chápať ako súd tretej inštancie\na dovolanie nie je inštitút, ktorý má plniť úlohu ďalšieho odvolania, je mimoriadnym\nopravným prostriedkom, ktoré má zabrániť porušovaniu základných práv účastníkov\nkonania a nie nahrádzať úlohy určené prvostupňovému a odvolaciemu súdu, pokiaľ ide\no vykonávanie a hodnotenie dôkazov.\nHoci obvinený v dovolaní namieta nesprávne právne posúdenie zisteného skutku\na nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, v skutočnosti napáda skutkové\nzistenia súdov oboch stupňov a hodnotenie vykonaných dôkazov. Uvedené je zrejmé najmä\nz jeho tvrdenia, že nemal dôvod sa nelegálne ozbrojovať historickými zbraňami (ktoré\nneboli funkčné), ak bol v tom istom období držiteľom zbrojného preukazu a funkčnej streľby\nschopnej zbrane. Na to potom nadväzuje tvrdením, že jeho konanie (skutok) malo byť\nposúdené ako priestupok podľa § 69 zákona č. 190/2003 Z.z. a nie ako trestný čin. Fakticky\nsa teda dožaduje prehodnotenia vykonaných dôkazov, čo v dovolacom konaní na základe\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. nie je možné.\nNavyše najvyšší súd musí pripomenúť, že daný skutok bol súdmi oboch stupňov\nprávne posúdený ako zločin (§ 11 Tr. zák.). Ak sa obvinený dožaduje jeho právnej\nkvalifikácie ako priestupku, žiada vlastne aplikáciu princípu ultima ratio v danom prípade.\nZ recentnej judikatúry najvyššieho súdu však vyplýva, že ak páchateľ svojim konaním naplní\nzákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných\nv trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného\nporiadku. Pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho\nkorektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák., teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy,\nlen pri prečinoch (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 96/2014). Z uvedeného\n15\n\njej jednoznačne zrejmé, že aplikácia zásady ultima ratio prichádza do úvahy len výlučne pri\nprečinoch a nie je možné ho aplikovať, ak sa jedná o zločin. V danom prípade\nneprichádzala aplikácia uvedenej zásady vo vzťahu k trestnej činnosti preto do úvahy\na preto bolo vylúčené prípadne posúdiť daný skutok ako priestupok.»\nIV.\nSpoločné závery ústavného súdu k namietanému porušeniu práv zaručených\nústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 98/2016\nz 15. novembra 2016 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 53/2017\nz 13. decembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu\n21. Ústavný súd poukazuje na to, že argumentácia, ktorú sťažovateľ ústavnému súdu\npredkladá, je len opakovaním jeho odvolacích a dovolacích námietok, vnímajúc ústavný súd\nako v poradí ďalšiu „opravnú“ inštanciu, ktorá pripadá do úvahy/nasleduje za najvyšším\nsúdom, a je predkladaná ústavnému súdu v zámere presvedčiť ho o opodstatnenosti\npredložených námietok. Ústavný súd síce akceptuje obhajobnú snahu sťažovateľa, no na\ndruhej strane vo veci konajúci krajský súd a najvyšší súd v odôvodnení svojich rozhodnutí\n(ako vyplýva z už uvedených citácií v odôvodnení) primerane argumentačne podchytili\na vysvetlili svoje právne názory, ktorými dospeli k záveru nielen o tom, že skutok sa stal,\nale že sa ho dopustil samotný sťažovateľ.\n22. Ústavný súd výslovne akcentuje tú skutočnosť, že skutok bol primerane\nobjektivizovaný predovšetkým vykonaním domovej prehliadky, znaleckým dokazovaním\na výpoveďami svedkov, pričom vo veci konajúce súdy patričným a presvedčivým spôsobom\nzdôvodnili, prečo neuverili obhajobným tvrdeniam sťažovateľa, resp. prečo ich považovali\nza nevierohodné. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že právne posúdenie\nskutku korešponduje so skutkovými zisteniami vo veci konajúcich súdov, ktoré majú oporu\nvo vykonanom dokazovaní, pričom krajský súd ako súd odvolací, vychádzajúc\nzo skutkových zistení okresného súdu, s ktorými sa stotožnil, presvedčivo a opierajúc sa\no vykonané dokazovanie s jeho čitateľným a preskúmateľným popisom vysvetlil, prečo\n16\n\nposúdil konanie sťažovateľa, resp. skutok kladený mu za vinu ako zločin nedovoleného\nozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b) Trestného zákona.\nSvoj záver o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa krajský súd podporil aj precíznou\ncitáciou z príslušnej právnej úpravy zakladajúcej povinnosti držiteľa zbrane. Správne\nvo veci konajúci krajský súd poukázal na skutočnosť, že okrem notoriety zakladajúcej\nnevyvrátiteľnú\n\ndomnienku\n\no neznalosti\n\nprávnych\n\npredpisov\n\no dvoch\n\n„zbrojných\n\namnestiách“ je v sťažovateľovom prípade zanedbanie jeho povinností ako držiteľa\nzbrojného preukazu o to markantnejšie.\n23. Podľa ďalšej judikatúry ESĽP (okrem už citovanej v bode 11) vnútroštátne súdy\nmajú v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť posúdiť hlavné argumenty účastníkov\nkonania (rozsudok ESĽP vo veci Buzescu proti Rumunsku z 24. 5. 2005, sťažnosť\nč. 61302/00, bod 67), ako aj námietky týkajúce sa práv a slobôd zaručených dohovorom\na jeho protokolmi, pričom tieto námietky sú vnútroštátne súdy povinné skúmať obzvlášť\nprísne a dôkladne (rozsudok ESĽP vo veci Wagner a J.M.W.L. proti Luxembursku z 28. 6.\n2007, sťažnosť č. 76240/01, bod 96). Je potrebné prihliadnuť aj na to, či námietka, na ktorú\nsúd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedal odpoveď, bola pre daný prípad relevantná\na či mohla mať vplyv na výsledok konania (rozsudok ESĽP vo veci Luka proti Rumunsku\nz 21. 7. 2009, sťažnosť č. 34197/02, bod 52).\n24. Krajský súd aj najvyšší súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach primerane\na v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektovali na sťažovateľom prednesené\nobhajobné tvrdenia, námietky a argumenty týkajúce sa právneho posúdenia/kvalifikácií\nskutkových zistení a hodnotiacich úsudkov, ku ktorým vo svojej primerane podrobnej\nargumentácii\n\nzdôvodnili\n\nsvoje\n\núvahy\n\nvychádzajúce\n\nz vykonaného\n\ndokazovania\n\n(predovšetkým vykonaná domová prehliadka, znalecké dokazovanie a výpovede svedkov)\na z nich odvodené právne závery. Uvedené závery vo veci konajúcich všeobecných súdov\nústavný súd nepovažuje za arbitrárne, teda za také, ktoré by nevychádzali z vykonaného\ndokazovania alebo by popierali podstatu a zmysel použitej právnej úpravy (rozumej Trestný\nzákon), alebo by boli v rozpore s pravidlami formálnej logiky, alebo by nedávali jasnú\na zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\n17\n\ns predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 623/2017) a ktoré by bolo možné klasifikovať\nv konečnom dôsledku za ústavne nesúladné. Naopak, týmto postupom dal krajský súd\nnielen relevantnú odpoveď na meritórne, pre vec východiskové argumenty sťažovateľa (už\nspomenutý rozsudok ESĽP Buzescu proti Rumunsku z 24. 5. 2005), ale zároveň aj posúdil\nnámietky sťažovateľa týkajúce sa práv a slobôd zaručených ústavou a dohovorom (už\nspomenutý rozsudok ESĽP Wagner a J.M.W.L. proti Luxembursku z 28. 6. 2007)\na napokon odôvodnil svoje napadnuté rozhodnutie so zreteľom na konkrétny prípad\n(rozsudky ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12,\nbod 29; Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis proti\nGrécku z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998).\n25. Nad rámec ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ v podanej ústavnej\nsťažnosti (mimo petitu) namietal aj postup krajského súdu vyplývajúci z jeho rozsudku\nsp. zn. 3 To 17/2016 z 15. marca 2016, ktorým mal podľa názoru sťažovateľa „... dávať\nsúdu prvého stupňa záväzné pokyny, k akým záverom má dospieť pri hodnotení jednotlivých\ndôkazov...“ (bližšie pozri body 3 a 3.1), túto časť považuje ústavný súd len za súčasť jeho\nsťažnostnej argumentácie, preto sa bližším preskúmaním uvedeného rozhodnutia ústavný\nsúd zaoberal len v časových súvislostiach v petite uvedených rozhodnutí všeobecných\nsúdov. Navyše z kontextu celého vykonaného konania a vydaných rozhodnutí krajského\nsúdu je zrejmé, že krajský súd nevykonal oproti okresnému súdu „odlišné hodnotenie\ndôkazov“ (ako to sťažovateľ prezentuje vo svojej ústavnej sťažnosti), len skonštatoval, že sa\nokresný súd buď vôbec, alebo nedostatočne s už vykonanými dôkazmi v kontexte s inými\nvykonanými dôkazmi nevysporiadal. Keďže hodnotenie dôkazov je právom súdu prvého\nstupňa (ako správne sťažovateľ poznamenáva), práve aj táto skutočnosť bola dôvodom\nna vrátenie veci na nové prejednanie a rozhodnutie prvostupňovému súdu.\n25.1 Pre úplnosť ale ústavný súd poznamenáva, že v prípade, ak by aj uvedený\npostup rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 3 To 17/2016 z 15. marca 2016 bol predmetom\npetitu ústavnej sťažnosti, musel by ústavný súd takúto časť podanej ústavnej sťažnosti\nodmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej oneskorenosti.\n\n18\n\n26. Sťažovateľovi taktiež najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí\npri analýze dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, teda dôvodu,\nže rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, dostatočne\na precízne vyargumentoval a logicky aj so zvýraznením svojej viazanosti zisteným\nskutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, aj zdôvodnil závery\no trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa za skutok kladený mu za vinu a jeho právnej\nkvalifikácii ako zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami\npodľa § 295 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Poukazom aj na ustálenú rozhodovaciu prax\nnajvyššieho súdu tento vyvodil záver, že z dôvodu právnej kvalifikácie skutku ako zločinu\nneprichádza do úvahy postup podľa § 10 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý je a) možný len\npri prečinoch a b) je podmienený aj taxatívne definovanými skutočnosťami, ktoré ani neboli\nv konaní sťažovateľa zistené/prítomné.\n27.\n\nV\n\nsúvislosti\n\nso\n\nsťažovateľom\n\ndeklarovaným\n\nprejavom\n\nnespokojnosti\n\ns napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že\nobsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie\nsúdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu\nbol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo\nmožné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá\nústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia\nzákladných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\n28. S prihliadnutím na v tomto odôvodnení uvedené skutočnosti a dôvody ústavný\nsúd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol sťažovateľom podanú\nústavnú sťažnosť namietajúcu porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutými rozhodnutiami krajského súdu aj najvyššieho súdu a postupom, ktorý\npredchádzal ich vydaniu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n\n19\n\n29. Vzhľadom na odmietnutie podanej ústavnej sťažnosti ako celku rozhodovanie\no ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných\nsúdov, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie trov konania) v danej veci stratilo\nopodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. marca 2019\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "dovolanie-dovolacie dôvody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2cc8692c-6129-4f4d-8ee8-804497cd0dcf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.623.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 623/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 623/2017 z 13. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-13", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.623.2017.1"}, {"guid": "ussr:88da7ed9-b137-4e98-8d4a-719e2ab62141", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:88da7ed9-b137-4e98-8d4a-719e2ab62141"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:1602af38-021d-4faf-b650-6e359b6fb522", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 31/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/94 z 1. 6. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-06-01", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1994.1"}, {"guid": "ec71ad69-a82e-4cfb-a50b-bc6abe8c8055:c6ffc8c1-be96-4ac6-bf08-9b1ab2eefb23", "ecli": null, "spisova_znacka": "3To/98/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 3To/98/2016 z 3. 11. 2016", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2016-11-03", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ec71ad69-a82e-4cfb-a50b-bc6abe8c8055:c6ffc8c1-be96-4ac6-bf08-9b1ab2eefb23"}, {"guid": "2a60fa5d-dab6-4b1b-8005-d7fb9b444242:37214a43-73b8-43e1-a3a1-5636497e10d7", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5615010150.1", "spisova_znacka": "3To/17/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 3To/17/2016 z 24. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5615010150.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:bd32c2a2-0c7b-43e5-828b-adc672261ea6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.400.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 400/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 400/2020 z 10. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.400.2020.1"}, {"guid": "ussr:1891af2b-b6d8-44a4-b342-4abdf945514c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.331.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 331/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 331/2019 z 7. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.331.2019.1"}]}