{"guid": "ussr:2c1072de-35de-4740-9785-6eb316cd1e61", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.46.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 46/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/2019 z 30. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 30. januára 2019, sp. zn. I. ÚS 46/2019, ECLI:SK:USSR:2019:1.US.46.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-01-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "nazov": "čl. 6 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2c1072de-35de-4740-9785-6eb316cd1e61", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.46.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.46.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.46.2019.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 46/2019-8\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2019\npredbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, t. č.\n, vo veci namietaného porušenia jeho základného\n\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského\nsúdu v Nitre z 28. februára 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 6/2018 a postupom\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. septembra 2018 v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 Tdo 57/2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára\n2019 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal v petite\n\nsťažnosti porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na\nprezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru postupom a rozsudkom Krajského súdu\nv Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 28. februára 2018 v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 To 6/2018 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) z 27. septembra 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 57/2018 (ďalej aj\n„napadnutý rozsudok krajského súdu“ a ,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“ alebo\nspolu aj „napadnuté rozhodnutia“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky\n(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 53/2016 z 2. novembra 2017 (ďalej aj „rozsudok\nokresného súdu“) bol sťažovateľ odsúdený pre zločin vydierania spolupáchateľstvom\n(s\n\n) podľa § 20 a § 189 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona\n\ns poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 189 ods. 2\nTrestného zákona s použitím § 47 ods. 2 Trestného zákona (podľa zásady „trikrát a dosť“)\nuložený trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov nepodmienečne v ústave so stredným\nstupňom stráženia. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu\nzrušený a krajský súd následne v trestnej veci sám rozhodol. Proti napadnutému rozsudku\nkrajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že\ndovolanie odmietol z dôvodu, že nevzhliadol splnenie dovolacích dôvodov. Podľa\nsťažovateľa krajský súd a najvyšší súd nesprávne posúdili jeho odvolanie a dovolanie a obe\nnapadnuté rozhodnutia sú arbitrárne a nepreskúmateľné. Sťažovateľ týmto súdom vytýka,\nže rozhodli iba na základe výpovedi samotnej poškodenej ako svedkyne, u ktorej znalec\nuviedol, že „z psychologického hľadiska je vierohodnosť svedkyne mierne znížená pre\ninferiórny intelekt“ a tiež v danej veci bol jasný zámer poškodenej, aby sa ho navždy\nzbavila, keďže vedela, že bude odsúdený podľa zásady „trikrát a dosť“ na dlhšie obdobie.\nTakisto sa opierali aj o výpoveď ďalšej svedkyne, ktorá bola poškodenou zásadne\novplyvnená a vypovedala iba to, čo jej poškodená povedala. Všeobecné súdy, naopak,\nnebrali na vedomie výsluchy množstva iných svedkov, ktorí spoločne spochybňovali\nvierohodnosť výpovede poškodenej, a ani závery znaleckých posudkov z oblasti\n\n2\n\npsychológie a psychiatrie, ktoré potvrdzovali, že u poškodenej a dcéry sťažovateľa\n„nemožno hovoriť o syndróme týranej osoby“.\n3. Krajský súd nedal sťažovateľovi odpoveď ani na tú skutočnosť, že bolo porušené\njeho právo na prezumpciu neviny (keď sťažovateľa iba odkázal na rozsudok okresného\nsúdu), a najvyšší súd mal porušiť jeho označené práva aj tým, že jeho dovolanie tiež\nodmietol bez toho, aby sa v rozhodnutí zaoberal jeho námietkami danými v dovolaní.\n4. Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby nálezom vyslovil, že postupom\na napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jeho\nzákladné práva a slobody, a to právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na prezumpciu neviny podľa\nčl. 6 ods. 2 dohovoru, a žiada, aby ústavný súd nálezom zrušil napadnuté rozhodnutia\nkrajského súdu a najvyššieho súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a aby mu\npriznal náhradu trov konania. Súčasne sťažovateľ zároveň žiada o ustanovenie advokáta na\nzastupovanie v konaní pred ústavným súdom, keďže nemá žiadne príjmy a nevlastní žiadny\nmajetok.\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,\n\n3\n\nči dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,\nako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý\nje zjavne neopodstatnený.\nK namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu\na uznesením najvyššieho súdu\n7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu\nmožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).\n8. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených čl. 46\nods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom a rozsudkom\nkrajského súdu a postupom a uznesením najvyššieho súdu, ku ktorému malo dôjsť\nz dôvodov uvedených v bodoch 2 a 3.\n9. Ústavný súd, ako už opakovane uviedol aj v prechádzajúcich rozhodnutiach, nie je\nsúdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy\nvšeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\nk rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\n\n4\n\nnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že\nmôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,\nIII. ÚS 268/05). Podľa už spomenutej konštantnej judikatúry teda nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine\na treste (II. ÚS 31/94), ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom\ntrestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými\nsúdmi (I. ÚS 18/00).\n10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\n\n5\n\n11. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie\nsvojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo\nna súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To\nvšetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho\nsúdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé\nprerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,\nprávo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné\npožiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že\nmedzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,\na prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.\n12. Krajský súd v napadnutom rozsudku po opísaní skutkových a právnych záverov\nprvostupňového súdu uviedol, že sťažovateľ sa dopustil uvedeného trestného činu\n(v spolupáchateľstve), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody na 25 rokov\nnepodmienečne, keďže bol predtým inými právoplatnými rozsudkami okresného súdu\na krajského súdu odsúdený trikrát pre trestný čin lúpeže v rokoch 1993, 1997 a 2002, a to na\ntresty odňatia slobody vo výmere 3 rokov, 4 rokov a 6 mesiacov a naposledy 8 rokov ako\nobzvlášť nebezpečný recidivista. V odvolaní sťažovateľ namietal „pravdivosť výpovede\npoškodenej, ktorá ho krivo obviňuje, pretože si trestnú činnosť vymyslela“, prostredníctvom\nobhajcu poukazoval na to, že vykonaným dokazovaním bola potvrdená jeho obhajoba\na negatívne správanie poškodenej voči nemu, i na to, že poškodená bola súdne trestaná za\nzanedbanie povinnej výživy. Ďalej v odvolaní uviedol, že keď on riadne pracoval pre\nrodinu, peniaze poškodená minula na hracích automatoch, a tiež to, že okresný súd\nnevykonal prepis obsahu výhražných SMS od poškodenej v jeho mobilnom telefóne, ako aj\nďalšie dôkazy, čím podľa jeho názoru porušil jeho práva na obhajobu. Domáhal sa preto\nzrušenia napadnutého rozsudku okresného súdu, vrátenia veci súdu prvého stupňa na nové\nprejednanie a rozhodnutie, alternatívne sa domáhal oslobodenia spod obžaloby z dôvodu\nuvedeného v § 285 písm. a), resp. c) Trestného poriadku. Podľa jeho názoru ustanovenie\n§ 47 ods. 2 Trestného zákona nemalo byť použité, pretože „súd a prokuratúra v Nových\n\n6\n\nZámkoch ho súdia a hľadia neho cez jeho minulosť, vec je od začiatku vedená v jeho\nneprospech, vopred pripravená a tlačená doslova k odstráneniu jeho osoby“.\n13. Krajský súd preskúmal podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť\na odôvodnenosť napadnutých všetkých výrokov rozsudku, proti ktorému odvolatelia (okrem\nsťažovateľa aj prokurátor a obžalovaná II) podali odvolanie, a zistil, že ich odvolania sú\nčiastočne dôvodné. Konkrétne uviedol:\n„Odvolací súd... v konaní predchádzajúcom napadnutému rozsudku súd I. stupňa\nvykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu predpokladanom v § 2 ods. 10 Tr. por. na\nrozhodnutie o podanej obžalobe a v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku\na to všetko za dodržania zásad tzv. kontradiktórneho procesu, ktoré boli zakomponované do\nzákona. Pri tomto postupe sa nedopustil takých chýb, ktoré by bolo možné považovať za\npodstatné chyby konania v zmysle § 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por.\nSúd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku (strany 12-16) uviedol aj právne\núvahy, na základe ktorých hodnotil vykonané dôkazy, vrátane obhajoby oboch\nobžalovaných, a to v súlade s kritériami § 2 ods. 12 Tr. por. na základe čoho dospel\nv zásade k správnym skutkovým zistenia - ktoré odvolací súd len upravil a upresnil bez toho,\naby došlo k zmene totožnosti skutku.\nNepochybil, keď z nich vyvodil právny záver o tom, že napĺňajú formálne znaky\nskutkovej podstaty zločinu vydierania v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 189 odsek 1,\nodsek 2 písmena b/, Trestného zákona. Pochybenie, ktoré nebolo vytýkané odvolaniami,\nvrátane prokurátora, zistil odvolací súd len v tom, že súd I. stupňa v právnej vete\nnešpecifikoval u oboch obžalovaných naplnenie odlišného kvalifikačného momentu - blízkej\nosoby v zmysle § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. u obž. v I. rade a s poukazom na § 127 odsek 4\nTrestného zákona - manželke, u obž. v II. rade s poukazom na § 127 odsek 5 Trestného\nzákona - na osobe s ktorou žila v spoločnej domácnosti (takto to uvádza aj súd I. stupňa ale\nlen v odôvodnení napadnutého rozsudku (strana 15). Obaja obžalovaní konali spoločne\na sledujúc rovnaký cieľ.\nOdvolaciu námietku prokurátora voči neúplnému zneniu právnej vety a právnemu\noznačeniu u obž. v I. rade považoval odvolací súd za dôvodnú a v tomto smere vykonal\nnápravu s poukazom na § 47 odsek 2 Trestného zákona a okrem citovania predchádzajúcich\n\n7\n\nodsúdení obžalovaného za trestné činy lúpeže v skutkovej vete doplnil do právnej vety text\no tom, že už bol za takéto trestné činy trikrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia\nslobody. Takto mohol konať, pretože boli splnené zákonné podmienky uvedené v § 322\nods. 3 Tr. por. a tak rozhodol sám v zmysle výroku tohto rozsudku.\nV súvislosti s hodnotením dôkazov je potrebné uviesť to, že zákon nepripisuje a priori\nžiadnemu dôkazu výsostné alebo osobitné postavenie. Teória trestného práva rozlišuje\ndôkazy napr. na pôvodné - odvodené, svedecké - listinné, vecné - osobné atď. Podľa § 2\nods. 12 Tr. por. súd hodnotí každý dôkaz - vrátane svedeckého dôkazu - jednotlivo i v jeho\nsúhrne s ostatnými dôkazmi podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na\nstarostlivom uvážení všetkých okolností prípadu - teda prejednávaného skutku (nie aj\nďalších skutkových okolností, ktoré sú mimo rámca takéhoto skutku, ako sa toho nesprávne\ndomáhal obž. v I. rade).\nOdvolací súd po preskúmaní odvolacích námietok oboch obžalovaných smerujúcich\nvoči priamemu usvedčujúcemu dôkazu - výpovedi poškodenej\n\n, zistil, že\n\ntieto nie je možné považovať za dôvodné. V prvom rade ich obsahom je výlučne subjektívne\nhodnotenie výpovedí poškodenej oboma obžalovanými na podklade nimi poukazovaného\nnezodpovedného spôsobu života poškodenej, so zvýrazňovaním jej negatívnych vlastností,\nktoré podľa ich názoru má s poukazom na určité konštatovania v znaleckom posudku\nna osobu poškodenej, spochybňovať hodnovernosť jej osoby a tak aj\npravdivosť jej výpovede. Takýmito námietkami (ako aj voči svedkyni- sociálnej kurátorke)\nsa zaoberal už súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku (strana 14 - 15) a tieto aj\nsprávne vyhodnotil, keď dospel k záveru, že výpoveď poškodenej (ktorá je schopná správne\nvnímať a reprodukovať prežité udalosti) ku skutku je potvrdzovaná aj ďalšími nepriamymi\ndôkazmi (výpoveď sociálnej kurátorky\n\n, ňou predložené úradné záznamy)\n\na preto ju považoval za pravdivú. S týmito právnymi úvahami odvolací súd plne súhlasí\na v podrobnostiach na ne len odkazuje. Návrh obž. v I. rade na zabezpečenie jeho\nmobilného telefónu, v ktorom sa majú nachádzať vyhrážky zo strany poškodenej voči jeho\nosobe nemá žiaden súvis s prejednávaným skutkom ako sa to nesprávne domnieva obž.\nv I. rade a z toho dôvodu vykonanie takéhoto dôkazu súd správne zamietol.\nPreskúmaním výroku o druhu a výmere trestu u obž. v 1. rade odvolací súd zistil, že\nsúd I. stupňa postupoval zákonne, keď na základe použitia § 47 ods. 2 Tr. zák. v rámci tam\n\n8\n\nurčenej trestnej sadzby a s poukazom na fakty zistené ohľadne osoby obžalovaného, závery\nznaleckého posudku znalca\n\n, neaplikovaní postupu podľa § 38 ods. 4 Tr.\n\nzák., neuložil obžalovanému výnimočný trest odňatia slobody na doživotie, ale vo výmere 25\nrokov odňatia slobody (strana 16). Je to práve kriminálna minulosť obž. v I. rade, ktorú\nTrestný zákon považuje za tak vysoko závažnú a pre spoločnosť nebezpečnú, že ju spája\ns následkami uvedenými v § 47 ods. 2 Tr. zák. vo forme dlhodobej trestnej sankcie. Tohto si\nobž. v I. rade musel byť' plne vedomý.“\nKrajský súd súčasne rozhodol o zaradení sťažovateľa na výkon uloženého trestu\nodňatia slobody do ústavu s maximálnym stupňom stráženia a uložil mu aj ochranný dohľad\nna 2 roky.\n14. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ 21. mája 2008 dovolanie na 5\nstranách, kde napr. uviedol, že „dovolanie podávam z dôvodu § 371 ods. 1 pís. c) Tr. por. –\nzásadným spôsobom boli porušené moje práva na obhajobu... vyšetrovateľ PZ, prokurátor\nOP, sudca OS, ako aj krajský súd vôbec nebral do úvahy skutočnosti a dôkazy smerujúce\nv môj prospech...\n... trestný skutok vydierania zo dňa 20.11.2018, za ktorý som bol odsúdený na 25\nrokov väzenia sa vôbec nestal a bol voči mojej osobe vykonštruovaný zo strany mojej\nmanželky, ktorá sa ma chcela zbaviť...\n... je pravdou, že som bol v minulosti viackrát súdne trestaný za rôzne trestné činy,\nale po návrate z posledného výkonu trestu som už začal riadne žiť ako normálny slušný\nobčan, bol som zamestnaný a staral som sa manželku a dcérku, žil som bežný štandardný\nživot, moju resocializáciu potvrdili aj znalci – je to v znaleckom posudku, moja\nzamestnávateľka bola so mnou spokojná – je to v jej výpovedi...“.\nPrávny zástupca sťažovateľa doplnil dovolanie sťažovateľa 28. júna 2018, v ktorom\nuviedol:\n«Podané dovolanie klienta dopĺňam o dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b),\ne) g) k) v zmysle obsahu dovolania podľa § 374 Tr. poriadku, kde namietam procesné chyby\na procesné porušenie ustanovení Tr. zákona.\n\n9\n\nRozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 28.2.2018 boli porušené práva klienta,\na to:\n- bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu (podľa § 371 ods. 1 písm.\nc), Tr. por.)\n- rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným\nspôsobom (podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por.)\n- rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo\nna nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia (podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr.\npor.)\nV prvom rade chcem poukázať na porušenie svojho práva na obhajobu zásadným\nspôsobom v zmysle ust. § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Zásada zabezpečenia práva na\nobhajobu je priamo odvodená z dikcie čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a je vyjadrením požiadavky\nzaručenia zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie. Právo na\nobhajobu sa vzťahuje na celé trestné konanie a obsahuje:\n1. právo osobnej obhajoby\n2. právo obžalovaného požadovať od všetkých orgánov činných v trestnom konaní,\naby boli vyjasnené i všetky okolnosti, svedčiace v jeho prospech\n3. právo obžalovaného zvoliť si obhajcu, ktorý má právo byť prítomný na všetkých\nvyšetrovacích úkonoch.\nV rámci práva na obhajobu má teda obžalovaný právo požadovať od orgánov\nčinných v trestnom konaní, aby boli vyjasnené všetky okolnosti svedčiace v jeho prospech.\nV zmysle príslušných ustanovení Tr. por., orgány činné v trestnom konaní sú povinné\ndodržiavať zásady trestného konania. Poukazujem na ustanovenia:\n- § 2 ods. 10 Tr. por.: „Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol\nzistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti... Orgány činné v trestnom\nkonaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému ako aj\nv jeho prospech, tak aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie“\n- § 2 ods. 12 Tr. por.: „... hodnotenie dôkazov získané zákonným spôsobom pri\nuvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne...“\n- § 2 ods. 19 Tr. por.: ,,Pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní... smie súd\nprihliadať len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané.“\n\n10\n\nKrajský súd Nitra porušil právo na obhajobu, keď úplne ignoroval dôkazy v môj\nprospech ako obžalovaného resp. t. času odsúdeného.»\n15. Najvyšší súd v napadnutom uznesení dovolanie sťažovateľa odmietol a v časti\npodstatnej vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v dovolaní uviedol:\n«Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným\nspôsobom bolo porušené právo na obhajobu...\nPokiaľ ide o dovolanie obvineného\n\n, tak tu je potrebné v prvom rade\n\nuviesť, že tam uvádzané dôvody sú v podstate len zopakovaním toho, čo menovaný uvádza\npočas celého súdneho konania (t.j. dovolanie obsahovo zodpovedá jeho skoršej obhajobe).\nZ toho potom okrem iného vyplýva, že v rámci daného dovolacieho konania bolo\npovinnosťou najvyššieho súdu sa zaoberať námietkami obvineného spadajúcimi pod\ndovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., keďže tieto boli uplatňované už\nskôr, v pôvodnom konaní..\nVo všeobecnosti je potrebné poukázať na to, že právo na obhajobu je v zmysle tohto\npotrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv\nobvineného a jeho obhajcu. Daný dovolací dôvod môže byť pritom naplnený len v takom\nprípade, ak zistené porušenie práva na obhajobu bolo zásadné, t. j. ak došlo v trestnom\nkonaní k takému pochybeniu, ktoré malo resp. mohlo mať vplyv na priebeh či samotný\nkonečný výsledok tohto konania.\nPokiaľ ide o rozhodnutia vydané v posudzovanej veci, ktoré sú napádané v podanom\ndovolaní zo strany obvineného, tak tieto sa podľa zistení najvyššieho súdu opierajú o\ndôkazy vykonané v súlade so zákonom, keď bolo tiež plne rešpektované právo obvineného\nna obhajobu, ako i zásada kontradiktórnosti. Čo sa týka potom ďalších okolností\nuvádzaných dovolateľom v súvislosti s dovolacím dôvodom uvedeným v § 371 ods. 1 písm.\nc) Tr. por., tak tieto treba označiť za irelevantné, keďže smerujú len vo vzťahu k skutkovým\nzisteniam súdov nižších stupňov, či hodnoteniu jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov,\nktorých preskúmavanie je v dovolacom konaní vylúčené. Obvinený v podanom dovolaní\ndochádza k záveru o nerešpektovaní jeho predstavy pri hodnotení dôkaznej situácie. Vyššie\nuvedeného dovolacieho dôvodu a ani žiadneho iného sa obvinený nemôže úspešne\ndovolávať len s poukazom na nesprávne vyhodnotený skutkový stav, resp. s poukazom na\n\n11\n\nnepoužitie zásady „in dubio pro reo“, keďže by to odporovalo viazanosti dovolacieho súdu\nzisteným skutkom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu,\nže účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie\nsprávnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Tak ako bolo naznačené už skôr, daná\núprava teda výslovne vylučuje možnosť uplatňovania námietok voči skutkovým zisteniam, čo\nznamená, že v uvedenom dovolacom konaní nie je možné preskúmavať a hodnotiť správnosť\nči úplnosť zisteného skutku, preverovať dostatočnosť vykonaného dokazovania ako ani\nsprávnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov. Skutkový stav je v prípade rozhodovania o\ndovolaní hodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli\nsprávne právne posúdené, t.j. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými\nustanoveniami hmotného práva. Revízia skutkových zistení a záverov urobených súdmi\nnižšieho stupňa už v dovolacom konaní (konanom na podklade dovolania obvineného)\nneprichádza do úvahy. Pokiaľ ide o súdmi nižšieho stupňa použitú právnu kvalifikáciu na\nnimi ustálený skutkový stav (tento je pre dovolací súd záväzný), tak tu nemožno vytknúť\nžiadny nedostatok, ktorého sa konajúce súdy mali dopustiť podľa názoru dovolateľa,\npodobne ako názor obvineného, ktoré ďalšie dôkazy súdy mali ešte vykonať.\nOstatné dovolacie námietky formálne uvedené v dovolaní podanom cestou advokáta\nani neboli odôvodnené, prečo sa domnieva, že rozhodol súd v nezákonnom zložení,\nrozhodoval nezákonný sudca, ktoré dôkazy boli vykonané nezákonne a prečo trestné\nstíhanie považoval za neprípustné.\nDovolací súd žiadny takýto dovolací dôvod nezistil. Z vyššie uvedeného je teda\nzrejmé, že najvyšší súd nezistil opodstatnenosť obvineným uplatneného dovolacej námietky\nz pohľadu žiadneho dovolacieho dôvodu, a preto nemohol inak, ako dovolanie obvineného...\nodmietnuť.»\n16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí krajského\nsúdu a najvyššieho súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah konštatuje, že\ntak najvyšší súd, ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolací konali v medziach\nsvojej právomoci, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom\nlegitímne, právne a ústavne akceptovateľné. Krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich\nnapadnutých rozhodnutiach primerane jasným a v okolnostiach veci postačujúcim\n\n12\n\nspôsobom reagovali na sťažovateľom vznesené odvolacie a dovolacie námietky, a ich\nrozhodnutia sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.\n17.\n\nV\n\nsúvislosti\n\nso\n\nsťažovateľom\n\ndeklarovaným\n\nprejavom\n\nnespokojnosti\n\ns napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd tiež\nkonštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že\nrozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby\npostup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho\nrozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.\nV opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,\na tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\n18. Na podporu svojich záverov ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva\nna spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku\nzvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti\nnajmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa\nje súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je\npreto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko\nz 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína,\nže právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý\nargument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný\nza rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,\nAnnuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne\nkonanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).\n\n13\n\n19. Ústavný súd preto uzatvára, že závery krajského súdu a najvyššieho súdu\nuvedené v bodoch 13 a 15 a odpoveď na jeho námietky v bodoch 12 a 14 týkajúce sa najmä\n„porušenia jeho práva na obhajobu“ nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne\nneopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými\nrozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným porušením\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jeho sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n20. Ústavný súd v tejto súvislosti tiež konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne\nneopodstatnená aj v tej časti, kde namietal porušenie svojho práva na prezumpciu neviny\npodľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, keďže ani v tejto časti ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú\nsúvislosť medzi námietkami sťažovateľa uvedenými v bode 2 a 3 a prípadným porušením\njeho označeného práva podľa tohto článku dohovoru, teda práva na rešpektovanie\nprezumpcie neviny (podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa\npovažuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom, pozn.).\n21. Súčasne je však potrebné uviesť, že sťažovateľ (ani jeho obhajca) v trestnom\nkonaní pred všeobecnými súdmi nepredniesol túto konkrétnu námietku prípadného\nporušenia svojho práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru (z príloh\na rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj predloženého dovolania sťažovateľa to explicitne\nnevplýva, pozn.), teda ústavný súd súčasne by nemal ani právomoc konať o tejto námietke\nsťažovateľa (zrejme mal v konaní pred ústavným súdom iba na mysli jeho „právo na\nobhajobu“, pozn.). Sťažovateľov obhajca rozšíril tento dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku [aj o ďalšie dôvody podľa § 371 písm. b), g) a k) Trestného\nporiadku, podľa ktorých dovolanie možno podať, ak b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,\ng) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným\nspôsobom, k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné], ale už bez\nbližšieho odôvodnenia k týmto dovolacím dôvodom, ako to konštatoval dovolací súd v bode\n15.\n\n14\n\n22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov,\nvrátenie veci na ďalšie konanie a tiež posúdenie jeho žiadosti o ustanovenie právneho\nzástupcu v konaní pred ústavným súdom) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi\nústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. januára 2019\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "arbitrárnosť", "poškodený", "dovolanie-dovolacie konanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "odvolanie", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-zásady trestného konania", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-zásada in dubio pro reo", "právna kvalifikácia-právna kvalifikácia trestného činu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/08 z 12. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-12", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400"}, {"guid": "ussr:5d3eb571-6226-4e86-a99d-dc572461afd5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 74/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 74/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d3eb571-6226-4e86-a99d-dc572461afd5"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:1602af38-021d-4faf-b650-6e359b6fb522", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 31/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/94 z 1. 6. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-06-01", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1bce5263-50c3-4357-86f9-1093369b21a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.343.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 343/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 343/2022 z 28. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.343.2022.1"}, {"guid": "ussr:862ff12a-7095-4a70-bdeb-b679f10e4100", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.242.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 242/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 242/2021 z 6. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-06", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.242.2021.1"}]}