{"guid": "ussr:deff64f1-acee-4066-811a-e08640242a56", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.298.2018.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 298/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 298/2018 z 2. 7. 2019", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 2. júla 2019, sp. zn. I. ÚS 298/2018, ECLI:SK:USSR:2019:1.US.298.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2019-07-02", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "nazov": "čl. 3 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-2", "nazov": "čl. 3 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-3", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/deff64f1-acee-4066-811a-e08640242a56", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.298.2018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.298.2018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.298.2018.2/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 298/2018-95\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Mojmíra\nMamojku a Miroslava Duriša prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť\n, a\n, zastúpených advokátom JUDr. Ladislavom Riedlom, Konštantínova 6,\nPrešov, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3\na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2\nDohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.\n8 CoP 44/2018 a jeho uznesením z 22. marca 2018 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\na\n\nna\n\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 44/2018 a jeho\nuznesením z 22. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 44/2018 z 22. marca 2018\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý\n\na\n\nuhradiť trovy konania v sume 325,42 € (slovom\ntristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Ladislava\nRiedla, Konštantínova 6, Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľov\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 5. septembra 2018\nprijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť\na maloletého\n\n(ďalej aj „sťažovateľka“)\n(ďalej\n\naj „maloletý\n\nsťažovateľ“, spolu aj\n\n„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,\nčl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv\npodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa\nv spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu\nv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 44/2018 a jeho\nuznesením z 22. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).\n1.1 Vec bola prijatá na ďalšie konanie 5. septembra 2018 podľa vtedy platného\nrozvrhu práce, a to I. senátom ústavného súdu v zložení Marianna Mochnáčová,\npredsedníčka senátu, a Peter Brňák (sudca spravodajca) a Milan Ľalík, členovia senátu.\nPo skončení ich funkčného obdobia 16. februára 2019 v súlade s čl. II bodom 2 písm. a)\nDodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od\n1. marca 2018 do 28. februára 2019 bola vec pridelená ako naliehavá na rozhodnutie\n2\n\ndo prvého senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Jana Baricová (predsedníčka\nsenátu a sudkyňa spravodajkyňa), Miroslav Duriš a Mojmír Mamojka. Vzhľadom na to\nsenát ústavného súdu rozhodol v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu, ktoré\nje platné aj podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie\nod 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019.\n2. Z ústavnej sťažnosti, jej doplnenia a príloh k nej pripojených vyplýva, že na návrh\notca maloletého sťažovateľa\n\n(ďalej aj „otec“ alebo „navrhovateľ“)\n\nOkresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní o návrat maloletého dieťaťa\ndo krajiny obvyklého pobytu uznesením vedeným pod sp. zn. 11 P 129/2017\nz 9. októbra 2017 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) nariadil návrat maloletého\nsťažovateľa do miesta jeho obvyklého pobytu, do Cyperskej republiky, vychádzajúc\nz § 178a a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, čl. 1 ods. 2 ústavy a čl. 1 písm. a), čl. 3\na čl. 13 písm. a) a b) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov\ndetí, ktorý bol 25. októbra 1980 prijatý v Haagu (ďalej len „Haagsky dohovor“) a pre\nSlovenskú republiku nadobudol platnosť 1. februára 2001 (oznámenie Ministerstva\nzahraničných vecí Slovenskej republiky č. 119/2001 Z. z.). Matke dieťaťa – sťažovateľke\nuložil povinnosť zabezpečiť navrátenie maloletého sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti\nuznesenia a v prípade, že matka maloleté dieťa nevráti do Cyperskej republiky, je povinná\nodovzdať maloleté dieťa otcovi po uplynutí tejto lehoty. V konaní bol maloletý sťažovateľ\nzastúpený procesným opatrovníkom ‒ Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny\n3. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra 2017 v zákonnej\nlehote odvolanie, namietajúc znemožnenie jej procesných práv nesprávnym procesným\npostupom súdu, nevykonanie dôkazov, nesprávne skutkové zistenia a následne nesprávne\nprávne posúdenie veci. Namietala najmä nezohľadnenie čl. 13 písm. a) a b) Haagskeho\ndohovoru a s poukazom na dôvody, pre ktoré opustila Cyprus (násilnícke správanie\nnavrhovateľa), vytýkala okresnému súdu, že nedostatočne zohľadnil záujem maloletého\ndieťaťa.\n3.1 Krajský súd napadnutým uznesením odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej\ninštancie potvrdil ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku\n3\n\n(ďalej len „CSP“), pričom sa podľa § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia „obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov a na zdôraznenie\nsprávnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody“, keď na námietky sťažovateľky\nvznesené v odvolaní zdôraznil, že krajinou obvyklého pobytu maloletého je Cyprus, kde\nmaloletý žil v spoločnej domácnosti s obidvomi rodičmi až do príchodu na územie\nSlovenskej republiky z dôvodu plánovanej dovolenky. So zdôraznením rodičovských práv\na povinností oboch rodičov zdôraznil i právo dieťaťa „poznať a stretávať sa s oboma\nrodičmi a vyrastať v prostredí, ktoré dôverne pozná, kde je začlenený do sociálneho\nprostredia a kde má možnosť rozvíjať svoj vzťah a citové väzby s rodičmi“. Konštatoval, že\n„matka pôvodne pricestovala na Slovensko tak, ako to vyplynulo z jej vyjadrenia, nie\ns úmyslom trvalého pobytu, ale len na plánovanú dovolenku, maloletý má v domácnosti otca\nsvoje osobné veci, hračky a detskú izbu, v dôsledku čoho možno konštatovať, že boli splnené\nvšetky materiálne predpoklady pre jeho návrat do krajiny jeho obvyklého pobytu, a to aj\nv sprievode matky, ktorá má taktiež v spoločnej domácnosti svoje materiálne zázemie“.\nZdôraznil, že „matka má možnosť riešiť túto situáciu v krajine obvyklého pobytu, t.j. na\nCypre, keďže štát Cyprus je riadnym členom Európskej únie a je v jeho možnostiach danú\nsituáciu, resp. správanie sa otca dôveryhodne posúdiť a v danej veci rozhodnúť.“. Poukázal\nna to, že prvoinštančný súd „vykonal vo veci dokazovanie zodpovedajúce dokazovaniu\nv konaní o nariadení návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu, zistil skutočný stav,\nktorý následne správne právne posúdil“.\n3.2 K ďalším odvolacím námietkam sťažovateľky týkajúcim sa najlepšieho záujmu\nmaloletého odvolací súd konštatoval, že „je v najlepšom záujme maloletého žiť a vyrastať\nv blízkom a pravidelnom kontakte s oboma rodičmi v mieste jeho obvyklého pobytu, preto\nso zreteľom na práva dieťaťa obsiahnuté v Dohovore o právach dieťaťa musia obidvaja\nrodičia, ktorí sa rozhodli, že sa ich dieťa narodí, bude vyrastať, a teda nadobudne obvyklý\npobyt v zahraničí túto skutočnosť akceptovať a v záujme dieťaťa sa jej prispôsobiť aj\nza predpokladu, že na ich strane, resp. na strane jedného z nich nastala taká zmena\npomerov, v dôsledku ktorej niektorý z rodičov nechce žiť v krajine, kde má obvyklý pobyt\na na zmene pomerov miesta pobytu mal. dieťaťa sa nevedeli dohodnúť“.\n\n4\n\n4. Sťažovatelia v súvislosti s výhradami proti napadnutému uzneseniu krajského súdu\nokrem iného uvádzajú, že „odvolací súd sa vyjadril k veci iba na strane 8 svojho\nuznesenia“ a nevysporiadal sa takmer so žiadnym ich argumentom predneseným\nv podanom odvolaní. Napadnuté uznesenie je podľa nich tendenčné. Sťažovateľka sa\nohradila proti použitiu slova únos dieťaťa v súvislosti s jej konaním, pretože „to že ostanem\nv rodisku svojom aj synovom som sa rozhodla až po zistení, že sa tu môj syn cíti spokojný\na šťastný. Zároveň som uviedla, že absolútne nebránim otcovi v styku so synom. Ten sa ani\nlen nesnažil prísť sem za nami a presvedčiť ma k návratu na Cyprus spolu ako rodina.\nAutomaticky zaujal výhražný postoj voči mojej osobe...\nSynovi neposiela žiadne výživné, ani inú hmotnú podporu. Tvrdenie manžela, že sme\nspolu žili v spoločnej domácnosti pred uzavretím manželstva nie je pravdou. V tom čase som\nbola študentkou 3. a 4. ročníka Pedagogickej akadémie v\nsom uviedla v priebehu konania, môj syn\n\nsa narodil v\n\na nežili sme spolu. Ako\npričom otec za\n\nnami pricestoval v období pôrodu. Na to, som ho 6 mesiacov nevidela, a aj to len z dôvodu,\nže som za ním dobrovoľne odcestovala, aby môj syn vyrastal s otcom a navrhovateľ tým\notcom mal možnosť aj reálne byť. Pritom som tak učinila v pochybách, nakoľko počas\nmaturity po pôrode, nás navrhovateľ odmietol finančne podporiť. Manželstvo som nemala\nv úmysle uzavrieť, ale po neodbytnom nátlaku jeho rodičov, som s tým súhlasila... Negatívne\nvnímam aj postup súdu, kedy považoval výsluch môjho syna za nevhodný. Súhlasím, že má\nlen štyri roky, ale to je vek, kedy si dieťa uvedomuje skutočnosti dejúce sa okolo neho a aj\nsamého seba, svoje pocity a nálady. Keď pre nič iné, súd by mal v tomto smere aspoň za\npreukázané, že materinský jazyk, ktorým rozpráva je slovenčina. Grécky jazyk aktívne\nneovláda, pretože sa mu otec v tomto smere venoval cca raz za týždeň, čo pokladal za obetu\nzo svojej strany...\n... Tvrdím, že otcovské práva navrhovateľa porušené neboli, ako sa podaním návrhu\nsnaží deklarovať. O syna som sa starala takmer výlučne ja, a občas jeho matka.“.\n5. Súčasne sťažovatelia poukazujú na to, že všeobecné súdy nebrali do úvahy ani\nodporúčanie procesného opatrovníka z 19. septembra 2017 a občianskeho združenia\nMymamy z 22. septembra 2017, ktoré poskytuje klientkam krízové strániace poradenstvo\na špecializované poradenstvo a má udelenú akreditáciu Ministerstvom práce, sociálnych\n5\n\nvecí a rodiny Slovenskej republiky, ktoré navrhovali spoločne návrh otca na navrátenie\nmaloletého sťažovateľa zamietnuť. V odbornom vyjadrení okrem iného občianske združenie\nMymamy uviedlo: „V rámci špecializovaného sociálneho poradenstva dokážeme u klientky\nidentifikovať prežívané alebo prežité násilie a vykonávať odborné intervencie s cieľom\npomôcť klientke a jej deťom odísť z násilného vzťahu. Naša klientka,\n... nás prvýkrát kontaktovala začiatkom apríla 2017 ešte z Cyperskej republiky,\nnakoľko na Cypre nenašla organizáciu na pomoc ženám zažívajúcim násilie. Na základe\npozorovania\n\nklientky\n\na niekoľkých\n\nporadenských\n\nrozhovorov\n\nvykonaných\n\ns pani\n\nv mesiacoch 04/2017 – 07/2017 náš odborný odhad spočíva\nv tom, že... zažívala násilie zo strany manžela... pričom prítomný pri jeho fyzických útokoch\nvoči manželke bol aj mal.\n6. Podľa sťažovateľov v danej veci sa všeobecné súdy obmedzili iba na teoretické\nodôvodnenie\n\nprávnych\n\ninštitútov\n\na\n\nnevykonali\n\nani\n\nnavrhnutý\n\ndôkaz\n\no potrebe\n\npsychologického posudku maloletého sťažovateľa, hoci ten bol svedkom jej fyzického\na psychického týrania a agresívneho správania zo strany jeho otca, na ktorého podala aj\ntrestné oznámenia. Napadnuté uznesenie krajského súdu je predovšetkým „formálne, bez\npodrobného skúmania okolností, ktoré svedčia v prospech použitia čl. 13 písm. b)\nDohovoru, zatajujúce obsah predložených dôkazov a navrhnutých dôkazných prostriedkov“.\nNa podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje na závery vyplývajúce z judikatúry\nústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 100/2014 a tiež judikatúry Európskeho súdu pre\nľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).\n7. Sťažovateľka napokon rozporuje aj skutočnosť, či navrhovateľ skutočne poveril\nadvokátsku kanceláriu Azariová & Ružbašan LAW firm s. r. o. na svoje zastúpenie v tomto\nkonaní (v uvedenom smere neboli súdmi vykonané žiadne dôkazy, pozn.), pretože\n„predložené plnomocenstvo evidentne nebolo podpísané navrhovateľom v Košiciach...“.\nOkrem toho v ústavnej sťažnosti ešte zvýrazňuje, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie\nodôvodnil s poukazom na neexistujúcu právnu úpravu v bodoch 23 až 29 odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia (aplikoval neplatný Občiansky súdny poriadok, pozn.), čo z neho\nrobí aj procesne nezákonné rozhodnutie. Krajský súd na jej námietky vôbec nereagoval.\n6\n\n8. Sťažovateľka a maloletý sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáhajú, aby ústavný\nsúd nálezom rozhodol, že ich základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na rešpektovanie súkromného a rodinného\nživota podľa čl. 8 dohovoru a právo na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu\npodľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre\nblaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a právo dieťaťa formulovať\nvlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach\ndieťaťa, ako aj ich právo na to, aby štátne orgány konali iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa článku 2 ods. 2 ústavy,\npostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 44/2018 a jeho uznesením\nz 22. marca 2018 porušené boli. Súčasne navrhujú napadnuté uznesenie krajského súdu\nzrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\nII.\nVyjadrenie krajského súdu, vyjadrenie zúčastnenej osoby a repliky sťažovateľov\n9. Po prijatí ústavnej sťažnosti ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa k nej vyjadril.\nV prípise sp. zn. 1 SprV/935/2018 z 15. októbra 2018 v podstatnom krajský súd uviedol, že\n„okresný súd sa vyporiadal s námietkami matky“ a že je aj nepatričná argumentácia, že\nodvolací súd sa nevysporiadal so žiadnym argumentom predneseným v odvolaní.\n10. K stanovisku krajského súdu sa na základe opakovanej výzvy ústavného súdu\nz 11. decembra 2018 podrobne vyjadrila sťažovateľka (zrejme aj v mene maloletého\nsťažovateľa) podaním doručeným ústavnému súdu 27. februára 2019 (predtým požadovala\nv podaní z 19. novembra 2018, aby ústavný súd nariadil verejné ústne pojednávanie, pozn.).\nKonkrétne uviedla, že 4. októbra 2018 bola bez akejkoľvek vedomosti o prebiehajúcom\ntrestnom oznámení zatknutá v materskej škole v\n\nv ktorej pracovala ako učiteľka,\n\na to na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, a teda reálne sa už nemôže bežným\n7\n\nspôsobom vrátiť na Cyprus, keďže by bola okamžite zadržaná a obmedzená na osobnej\nslobode. Uviedla, že Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 8 Ntc 3/2018 z 12. decembra\n2018 rozhodol, že európsky zatýkací rozkaz sa na území Slovenskej republiky nevykoná.\n10.1 Poukázala na to, že prvým a druhým výrokom napadnutého uznesenia jej bolo\nuložené zabezpečiť návrat maloletého syna, slovenského občana, do Cyperskej republiky,\nhoci opakovane uvádzala, že má obavu o zdravie a život syna aj svoje. Bola toho názoru, že\nak súd neuložil otcovi povinnosť zabezpečiť im ubytovanie ako prevenciu recidívneho\nsprávania sa navrhovateľa, považuje oba výroky za nevykonateľné. Štát podľa sťažovateľky\ntým nariadil návrat svojich občanov do cudzieho štátu bez toho, aby ho zaujímalo, čo sa\ns nimi bude v tejto krajine diať.\n10.2 Tvrdila, že syn\n\nktorý bude mať onedlho 5 rokov, sám vyslovil prianie\n\nzostať s ňou na Slovensku. To je najdôležitejší dôvod, ktorý sama úmyselne nevyvolávala,\nale pramení z nezáujmu otca. Ďalej tvrdí, že ich útek nebol svojvoľný, ale bol útekom\npred násilníkom a tyranom, ktorý sťažovateľke dlhodobo spôsoboval psychické a fyzické\nútrapy, ako sú napr. kopnutie do hrudníka alebo úder do hlavy, po ktorom ostala ležať\nv bezvedomí.\n10.3 Sťažovateľka namietala, že navrhovateľ čaká doma, až mu syna niekto privezie.\nPo celý čas za nimi neprišiel, má priateľku a žije si životom, ktorý ho nezväzuje, s čím je\nspokojný. Nevyčíta mu to, avšak je zrejmé, že o\n\nv skutočnosti nemá žiaden\n\nzáujem a po komunikácii s jeho otcom vie uviesť, že všetky konania ním iniciované\nna Slovensku sú pohnútkou jeho rodičov, ktorí sa nevedia zmieriť s tým, že ego ich syna\nutrpelo v očiach verejnosti, keď mu ušla manželka so synom. Sám navrhovateľ sa jej\nv telefonickom rozhovore ospravedlnil, že celý tento spor nikdy nechcel iniciovať a je mu\nveľmi ľúto, že jej spôsobil bolesť aj nepríjemnosti jej zatknutím na verejnosti s tým, že\ntrestné oznámenie stiahne a pokutu 1 000 € zaplatí za ňu. Navrhli dohodu o tom, ako bude\nprebiehať starostlivosť o maloletého sťažovateľa na území Slovenska a Cypru a ona ju\nakceptovala.\n10.4 Zástupcovia sťažovateľky a navrhovateľa si vzájomne mali dohodnúť detaily\npísomne vyhotovenej dohody, avšak 28. januára 2019 jej navrhovateľ z Cypru zaslal krátku\ntextovú správu, že mu (pravdepodobne, pozn.) právnik povedal, aby žiadnu dohodu\nnepodpisoval, lebo ak by ju sťažovateľka neplnila, stratil by k synovi všetky\n8\n\npráva. Na telefonát sťažovateľky, že naozaj nemá žiaden záujem neplniť dohodu, ktorú si\ntelefonicky ohraničili a ktorú by písomne uzavreli, len nech je toto obdobie za nimi,\nnavrhovateľ odpovedal, že jeho advokát „... mu v podstate zakázal akúkoľvek dohodu\nuzavrieť“ a navrhovateľ odmietol o akejkoľvek dohode ďalej jednať.\n11. K veci sa podaním z 15. apríla 2019 vyjadril na základe výzvy ústavného súdu aj\nnavrhovateľ v návratovom konaní (v konaní pred ústavným súdom je zúčastnenou osobou,\npozn.). Vo vyjadrení v podstatnom okrem iného uviedol, že sťažovateľka v sťažnosti cituje\nrozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý jasne uviedol, že je v najlepšom záujme maloletého\ndieťaťa žiť a vyrastať v pravidelnom kontakte s oboma rodičmi v mieste jeho obvyklého\npobytu, a názor sťažovateľky, že rozhodnutie „viac reflektujúce povinnosti rodičov“\nakceptovať spoločný pobyt v zahraničí, než oprávnené záujmy dieťaťa, je subjektívnym\nnázorom sťažovateľky.\n11.1 Podľa navrhovateľa podstatou konania o návrat maloletého do krajiny jeho\nobvyklého pobytu je skutočnosť, že jeden z rodičov uniesol – neoprávnene premiestnil\nmaloletého z krajiny jeho obvyklého pobytu do cudzej krajiny, kde ho neoprávnene\nzadržiava bez súhlasu druhého rodiča, pričom tvrdenie sťažovateľky, že nikdy nebránila\na nebráni otcovi maloletého kontaktu s maloletým, sa taktiež nezakladá na pravde.\n11.2 Poukazoval na to, že sťažovateľka nepredložila do súdneho konania pred súdom\nprvej inštancie, ako ani pred odvolacím súdom žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali\nutrpené fyzické zranenia či psychické následky v dôsledku jeho násilníckeho správania sa\n(nepredložila žiadne lekárske správy ani iné objektívne dôkazy), a keďže predmetné trestné\nkonanie ešte nebolo právoplatne skončené, je nevyhnutné na navrhovateľa hľadieť ako\nna nevinného.\n11.3 Navrhovateľ, vychádzajúc aj z rozhodnutia súdu I. inštancie, aj odvolacieho\nsúdu, vo svojom vyjadrení tvrdil, že maloletý mal v Cyperskej republike taktiež vytvorené\nsilné sociálne väzby k rodine, ale aj k prostrediu, ktoré boli konaním sťažovateľky narušené.\n11.4 Podľa navrhovateľa bol maloletý sťažovateľ na základe subjektívneho\nrozhodnutia sťažovateľky vytrhnutý z jeho stabilného výchovného prostredia oboch rodičov\na taktiež najmä z jemu prirodzeného sociálneho prostredia do cudzej krajiny, kde nemá\nžiadne sociálne väzby s rovesníkmi. Taktiež správaním sťažovateľky, ktorá bráni kontaktu\n9\n\nmaloletého s navrhovateľom, dochádza k narúšaniu ich vzájomného puta. Uviedol, že sú mu\nupierané jeho rodičovské práva, že už viac ako rok žije v nevedomosti o stave svojho syna,\nv odlúčení od neho. Bol toho názoru, že takýto stav nepriaznivo vplýva na psychický vývoj\nmaloletého.\n11.5 Navyše, poukázal na skutočnosť, že sťažovateľka žije v spoločnej domácnosti\ns priateľom, s ktorým už má ďalšie dieťa. Sťažovateľka tak vedome predmetným stavom\nvytvára a prehlbuje odlúčenie maloletého a oslabovanie citových väzieb vo vzťahu k otcovi,\nčo môže mať nepriaznivý vplyv na psychický vývoj maloletého.\n11.6 Podľa navrhovateľa bolo taktiež preukázané, že neexistujú dôvody\nna nenariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu.\n11.7 V závere svojho vyjadrenia navrhovateľ považuje napadnuté uznesenie\nkrajského súdu a uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 P 129/2017 z 9. októbra 2017\nza vecne správne, riadne odôvodnené, a preto žiada vysloviť, že ich označené práva v bode\n1 a v záhlaví tohto nálezu porušené neboli.\n12. Sťažovateľka, opierajúc sa o ďalšiu konkrétnu judikatúru ESĽP, v replike\nz 30. mája 2019 k vyjadreniu navrhovateľa vytkla súdom prvej a druhej inštancie, že\nrezignovali na primárny cieľ konania o návrat maloletého do cudziny, ktorým je v súvislosti\ns čl. 8 dohovoru a Haagskym dohovorom najlepší záujem dieťaťa, nie jej, ako ani\nnavrhovateľa. Poukázala na to, že za okolností, že oba súdy maloletého sťažovateľa\nnevideli, nevypočuli a ani nerešpektovali stanoviská Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny\na organizácie MyMamy, ktoré s maloletým sťažovateľom urobili pohovor, nebol v rámci ich\nrozhodnutí prvoradý záujem maloletého, ale ich postup bol striktne formálny, bez snahy\nprihliadnuť k akýmkoľvek tvrdeniam a navrhnutým dôkazom sťažovateľky.\n12.1 Vytýkala súdom, že nezobrali do úvahy „najlepší záujem“ dieťaťa, absolútne\nnepreskúmali rodinnú situáciu ako celok, nepreštudovali relevantné faktory, nevykonali\nvyvážené a odôvodnené vyhodnotenie príslušných záujmov a žiadnym spôsobom sa\nnesnažili zistiť, aké riešenie je najlepšie pre dieťa.\n12.2 Za podstatné považovala to, že navrhovateľ na ňu na Cypre podal trestné\noznámenie, na čo cyperský súd vydal európsky zatýkací rozkaz voči jej osobe. Sťažovateľka\n\n10\n\nsa teda nemôže na Cyprus vrátiť bez toho, aby nebola trestne a pre zatknutie zrejme aj\nväzobné stíhaná.\n12.3 Poukazovala na to, že maloletý sťažovateľ neovláda grécky jazyk a vo veku 5\na pol roka by nerozumel jedinému slovu svojho otca. Maloletý sťažovateľ je slovenský\nobčan a žije na Slovensku takmer polovicu svojho života (prvých 6 mesiacov po narodení\na posledné dva roky), bezproblémovo sa zžil s prostredím a komunitou od prvého dňa,\npričom slovenčina je jeho materským jazykom, a nie gréčtina. Navrhovateľ o maloletého\nsťažovateľa neprejavuje žiaden záujem, a to, že to uvedie v mailovej komunikácii\ns advokátom, žiaden záujem nepreukazuje. Uviedla, že ona miluje svoje dieťa nadovšetko\na navrhovateľ by mal mať v tomto ohľade dokonca obavy, a fyzický a psychický vývoj syna\nje z jej pohľadu iba fráza. Navyše, zásadne nesúhlasila s tvrdením v závere vyjadrenia, že\ntento stav nepriaznivo vplýva na psychický vývoj maloletého. Opakovala, že súd, otec, ani\nprávny zástupca nemá, čo sa týka jeho zdravého psychického stavu, žiadne empirické\npoznatky napriek tomu, že o to prvoinštančný súd žiadala.\n12.4 Ústavnej sťažnosti navrhla vyhovieť.\n13. Vzhľadom na oznámenie sťažovateľky a predsedu krajského súdu, že netrvajú\nna tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože\ndospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n14. Na základe návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti napadnutého\nuznesenia krajského súdu ústavný súd jej návrhu vyhovel a uznesením č. k.\nI. ÚS 298/2018-81 z 24. apríla 2019 rozhodol o odložení jeho vykonateľnosti v spojení\ns napadnutým uznesením okresného súdu.\n\n11\n\nIII.\nIII.1 Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská z hľadiska\nmedzinárodných zmlúv\n15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je\ns účinnosťou od 1. marca 2019 spomínaný zákon o ústavnom súde v čl. I. § 1 až § 13 a § 16\naž § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde\nsa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky\núkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.\n18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n19. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podlá odseku 2 rovní.\n20. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\n\n12\n\n21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\n22. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno\nvidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,\nna základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom\noznačeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).\n23. Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho\nsúkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu\ntohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné\nv demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,\nhospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia\nalebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.\n23.1 Z hľadiska dohovoru je pri medzinárodných rodičovských únosoch detí\nzásahom do rodinného života, ktorý musí byť ospravedlnený podľa čl. 8 ods. 2, už i len\nvykonateľné rozhodnutie o návrate uneseného dieťaťa alebo o jeho zamietnutí. Nie je\npotrebné, aby bolo vykonané (rozsudok ESĽP, Šneersone a Kampanella proti Taliansku\nz 12. 7. 2011).\n24. Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť\nprvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných\nsúkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými\norgánmi. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, sa zaväzujú, že zabezpečia\ndieťaťu ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre jeho blaho, pričom budú brať ohľad\nna práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne\nza dieťa zodpovedných a urobia všetky potrebné zákonodarné administratívne opatrenia.\n\n13\n\n24.1 Podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými\nstranami tohto dohovoru, musia zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje\nvlastné názory, právo slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, ktoré sa ho\ndotýkajú, pričom sa názorom detí musí venovať primeraná pozornosť zodpovedajúca ich\nveku a úrovni. Za týmto účelom sa dieťaťu musí predovšetkým poskytnúť možnosť, aby\nbolo vypočuté v každom súdnom alebo administratívnom pojednávaní, ktoré sa ho dotýka,\na to buď priamo alebo prostredníctvom zástupcu alebo jeho príslušného orgánu,\na spôsobom, ktorý je v súlade s pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.\n24.2 Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nIII.2 Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k medzinárodným\nrodičovským únosom detí a všeobecné princípy vyplývajúce z judikatúry ESĽP\n25. V ostatnom období sa v judikatúre ESĽP vo veciach rodičovských únosov detí\nčoraz častejšie prejavuje názor, že „návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky\ndohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa\nmusí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych\nokolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia\na skúseností, ktoré musia byť zohľadnené. Vzájomným vzťahom Haagskeho dohovoru\na dohovoru sa explicitne zaoberal ESĽP najmä v rozsudku Veľkej komory vo veci\nNeulinger a Shuruk proti Švajčiarsku č. 41615/07 zo 6. júla 2010, body 36 a 37. V tomto\nrozhodnutí\n\nvyslovil\n\npožiadavku\n\nadresovanú\n\nvnútroštátnym\n\nsúdom\n\nrozhodujúcim\n\nv návratovom konaní, aby výnimku zakotvenú v čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru\nvykladali v rámci čl. 8 dohovoru a pre tento účel „detailne preskúmali celú rodinnú\nsituáciu“ a uistili sa, že návratom dieťaťa nedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo duševnej\nujme alebo k tomu, že ho návrat inak privedie do neznesiteľnej situácie.\n26. V rozsudku Šneersone a Kampanella proti Taliansku z 12. júla 2011 ESĽP\npovažoval za nedostatočne odôvodnené rozsudky talianskych súdov nariaďujúcich návrat\ndieťaťa do Talianska, pričom lotyšské súdy už predtým odmietli žiadosť o návrat dieťaťa\n14\n\npodľa Haagskeho dohovoru s odkazom na čl. 13 písm. b). Talianske súdy sa podľa ESĽP\nnáležite nevysporiadali s nebezpečenstvami pre dieťa vyplývajúcimi z jeho návratu\ndo Talianska a nezvážili žiadne alternatívne riešenia, ktoré by zabezpečili kontakt medzi\ndieťaťom a jeho otcom.\n27. V prípade B. proti Belgicku z 19. júla 2012 belgické súdy rozhodovali o návrate\ndieťaťa, ktoré matka vzala z USA do Belgicka bez dohody s jeho otcom alebo\nbez rozhodnutia amerického súdu. Prvostupňový súd rozhodol, že dieťa sa nemá vrátiť\ndo USA, toto rozhodnutie však bolo zrušené odvolacím súdom, ktorý nariadil návrat.\nEurópsky súd pre ľudské práva kritizoval skutočnosť, že odvolací súd nežiadal o ďalšie\nznalecké posudky, ktoré by preverili skutočný rozsah rizík pre dieťa a nebral do úvahy ani\nskutočnosť, že dieťa v čase jeho rozhodovania žilo v Belgicku už dva roky, plynule hovorilo\npo holandsky a bolo plne začlenené do okolitého prostredia. Európsky súd pre ľudské práva\nbol toho názoru, že časový faktor je rozhodujúcim prvkom pri hodnotení konkrétnych\ndôsledkov návratu a konštatoval, že odvolací súd náležite nezistil existenciu rizika v zmysle\nčl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, a teda podľa jeho názoru rozhodovací proces nespĺňal\nprocesné požiadavky čl. 8 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že by došlo\nk porušeniu čl. 8 dohovoru, ak by bol príkaz na návrat dieťaťa do USA vykonaný.\n28. K záveru, že výkonom rozhodnutia o návrate by došlo k porušeniu čl. 8\ndohovoru, ESĽP dospel aj v prípade Phostira Efthymiou a Ribeiro Fernandez\nproti Portugalsku z 5. februára 2015. Portugalské súdy s výnimkou odvolacieho súdu\nrozhodli o návrate dieťaťa na Cyprus. Európsky súd pre ľudské práva však ich odôvodnenia\ntýkajúce sa otázky existencie vážneho nebezpečenstva ujmy podľa čl. 13 Haagskeho\ndohovoru považoval za príliš stručné a nedostatočne podložené dôkazmi. Portugalským\nsúdom vytkol, že nevyžiadali od cyperských orgánov správu o pomeroch otca dieťaťa a jeho\nsťažovateľkou uvádzanej neschopnosti starať sa o dieťa (to isté sa zistilo aj v tomto prípade,\npozn.).\n\n15\n\n29. Ako ďalší príklad možno uviesť aj rozsudok Veľkej komory X. proti Lotyšsku\nz 26. novembra 2013. Prípad sa konkrétne týkal konania o návrat dieťaťa do Austrálie ako\nkrajiny obvyklého pobytu, ktorú matka opustila spolu s dcérou v čase, keď mala necelých tri\na pol roka. Prvostupňový súd v Lotyšsku v novembri 2008 nariadil návrat dieťaťa\ndo Austrálie. Sedemčlenná komora ESĽP najprv rozsudkom z 13. decembra 2011 rozhodla,\nže lotyšské súdy opomenutím náležitého preskúmania celej rodinnej situácie porušili právo\nmatky podľa čl. 8 dohovoru v kontexte nariadenia návratu maloletého dieťaťa do Austrálie.\nNásledne sa vec dostala aj pred Veľkú komoru, ktorá väčšinou hlasov rozhodla, že lotyšské\nsúdy v predmetnom prípade nedodržali procesné požiadavky čl. 8 dohovoru z dôvodu, že\nodmietli posúdiť tvrdenie „o vážnej ujme“, ktorá dieťaťu hrozila v prípade nariadenia\nnávratu do Austrálie. Vytkol im, že napriek tomu, že sťažovateľka predložila odvolaciemu\nsúdu v Rige posudok vypracovaný psychológom, ktorý signalizoval, že v prípade\nokamžitého oddelenia matky od dieťaťa môže vzniknúť u dieťaťa psychická trauma,\nodvolací súd sa s ním nevysporiadal. V tejto súvislosti ESĽP zdôraznil, že psychologický\nposudok upriamoval pozornosť na riziko vzniku vážnej psychickej traumy, ktorá bola\npriamo prepojená s najlepším záujmom dieťaťa, a preto toto tvrdenie malo byť preskúmané\nv rámci čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Okrem toho ESĽP zdôraznil, že potreba\ndodržania krátkych lehôt ustanovených v Haagskom dohovore nezbavovala lotyšské orgány\nzodpovednosti vykonať účinné preskúmanie takéhoto tvrdenia. V dôsledku toho ESĽP\nkonštatoval, že odmietnutie Krajského súdu v Rige preskúmať sťažovateľkine námietky\npodľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru viedlo k porušeniu procesných záväzkov\nustanovených v čl. 8 dohovoru.\n30. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre ďalej konštatoval, že existuje\nširoký konsenzus i v rámci medzinárodného práva, že vo všetkých rozhodnutiach týkajúcich\nsa detí musia byť rozhodujúcim hľadiskom ich najlepšie záujmy. Na jednej strane vyžaduje\nudržiavanie väzieb dieťaťa s jeho rodinou, okrem prípadov, keď sa konkrétna rodina\npreukáže ako nevhodná, teda rodinné väzby môžu byť pretrhnuté iba vo veľmi\nvýnimočných prípadoch, ale na druhej strane je však v záujme dieťaťa, aby bola jeho\nvýchova zabezpečená v stabilnom prostredí a rodičom nemôže byť podľa čl. 8 dohovoru\numožnené uplatňovať opatrenia, ktoré by mohli poškodiť zdravie alebo vývoj dieťaťa.\n16\n\nČlánok 8 dohovoru tak vyžaduje zo strany orgánov verejnej moci rozhodovanie\nzachovávajúce rovnováhu medzi záujmami dieťaťa a záujmami rodičov, osobitná pozornosť\nv tomto procese však musí byť venovaná najlepšiemu záujmu dieťaťa, ktoré v závislosti\nod jeho povahy a významu môže prevážiť nad záujmami rodičov (Sahin v. Nemecko,\nrozsudok z 8. 7. 2003, bod 66).\n31. Z uvedenej judikatúry teda vyplýva, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho\nzáujmu dieťaťa v širšom kontexte, ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti\npodľa čl. 13, resp. čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat.\nPosudzovanie najlepšieho záujmu dieťaťa a rozsah dokazovania, ktoré sú vyvoditeľné\nz aktuálnej judikatúry ESĽP, však nebol v konaní a rozhodovaní krajského súdu dostatočne\nzohľadnený.\n32. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že uvedená judikatúra ESĽP bola\npremietnutá už aj do rozhodovacej praxe ústavného súdu (pozri napr. nálezy sp. zn.\nIV. ÚS 100/2014 z 23. mája 2014, sp. zn. III. ÚS 132/2018 zo 17. júla 2018 a sp. zn.\nII. ÚS 736/2017 zo 7. augusta 2018). I v týchto prípadoch všeobecné súdy nezohľadnili\nosobitné okolnosti vyplývajúce z tohto čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru a napadnuté\nuznesenia krajského súdu nespĺňali v tejto časti ústavné atribúty náležitého odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia.\n33. Na dôvažok ústavný súd upriamuje pozornosť aj na odôvodnenie neskorších\nrozhodnutí krajského súdu sp. zn. 8 CoP 280/2018 z 12. novembra 2018 v bode 31, pokiaľ\nsa týka jeho právnych záverov s prihliadnutím na (ne)posúdenie záujmu maloletého dieťaťa,\nako aj sp. zn. 7 CoP 161/2017 z 30. augusta 2018 v bode 25, kde súd po vykonaní\ndokazovania konštatoval, že okamžitý návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého\npobytu nie je jeho najlepším záujmom, pretože existuje hrozba nebezpečenstva vzniku\nduševnej ujmy.\n34. V tejto veci sú rozhodnutia všeobecných súdov založené na implicitnom závere,\nže spolu s maloletým sťažovateľom sa vráti do krajiny obvyklého pobytu aj sťažovateľka.\n17\n\nVyjadrenia procesného opatrovníka a odbornej inštitúcie tiež poukazovali na to, že\nsťažovateľka je primárnou citovou osobou pre maloletého a kľúčové je zachovanie tohto\nvzťahu. Z tohto pohľadu bolo preto zásadné, aby sa konajúce súdy osobitne zaoberali tými\nskutočnosťami, ktoré by bližšie objasnili, či návrat sťažovateľky do krajiny obvyklého\npobytu je možný, prípadne či existovali také okolnosti, ktoré by viedli k záveru, že\nsťažovateľka opodstatnene odmieta návrat do krajiny obvyklého pobytu. V prípade\nzistených nezhôd medzi rodičmi maloletého sa nejavilo ako primerané trvať na tom, aby sa\nsťažovateľka s maloletým sťažovateľom nasťahovali opäť do spoločnej domácnosti, a iba\nkonštatovať, že majú obidvaja v nej vytvorené materiálne zázemie. Z obsahu spisového\nmateriálu nie je zrejmé, či rodičia maloletého sťažovateľa bývali samostatne alebo v dome\nu starých rodičov, alebo mali oddelené domácnosti a bývali s nimi v rodinnom dome. Iné\nbývanie sťažovateľky a maloletého sťažovateľa po ich návrate však nebolo žiadnym\nspôsobom ani navrhované či preukázané.\nIV.\nRelevantná právna úprava\n35. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) účinný od 1. júla 2016 má\nvo svojich zásadách (čl. 2 ods. 1) uvedené, že každé ustanovenie tohto zákona treba\nvykladať v súlade s ústavou, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento\nzákon, s medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť\npred zákonom, judikatúrou ESĽP a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom\nna hodnoty, ktoré sú nimi vyjadrené a chránené.\n36. Konanie o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo\nzadržaní je novým typom mimosporového konania, ktorý je reflexiou medzinárodného\nzáväzku z Haagskeho dohovoru. Cieľom tohto dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí,\nktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom\nzadržiavané, a zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku\njedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.\n\n18\n\n37. Cieľom CMP je zabezpečenie primárnej ochrany dieťaťa a jeho status quo, aby\no dieťati rozhodoval súd štátu obvyklého pobytu dieťaťa, aby boli dodržiavané práva\ndieťaťa nebyť oddelené od svojich rodičov a premiestnené a zadržiavané proti jeho vôli ako\nprevencia pred zneužitím získania priaznivejšieho rozhodnutia výberom rozhodného práva.\nPredmet tohto konania definovaný v § 123 CMP vychádza z Haagskeho dohovoru, ako aj\nz nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní\na výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností\n(ďalej len „nariadenie“). Podľa čl. 11 ods. 2 a ods. 4 nariadenia pri uplatňovaní čl. 12 a 13\nHaagskeho dohovoru sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní,\nak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné.\n38. Podľa § 123 ods. 1 CMP v konaní o návrat maloletého do cudziny\npri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo\nmedzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, súd rozhoduje, či\npremiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov\nna nenariadenie návratu maloletého. Podľa § 123 ods. 2 CMP súd vykonáva dokazovanie\nlen v rozsahu potrebnom na zistenie skutočností podľa odseku 1. Berúc do úvahy už\nuvedené, sú súdy v súlade s judikatúrou ESĽP povinné v týchto konaniach zohľadňovať\nnajlepší záujem dieťaťa, a teda nerozhodovať automaticky. Mimosporové konanie je typické\ndominanciou princípu oficiality a princípu materiálnej pravdy. Tieto vyžadujú od súdu, aby\nzistil skutočný stav veci, a teda v rámci dokazovania sa súd nemôže spoliehať len\nna dôkaznú iniciatívu účastníkov konania (pozri § 32 CMP), ale aplikuje tzv. vyšetrovací,\nresp. vyhľadávací princíp civilného procesu. Preto je súd povinný vykonať aj iné dôkazy,\nako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci. Nie je však\nvylúčené, aby si súd osvojil (fakultatívne) zhodné tvrdenia účastníkov, ale len za splnenia\npodmienky, že nemá pochybnosti o ich pravdivosti, a zároveň nie sú v rozpore s vykonaným\ndokazovaním. Obmedzenie zásady oficiality a vyšetrovacieho princípu pri zisťovaní\nskutočného stavu veci, ktoré vyplýva z odseku 2, je odôvodnené potrebou uskutočniť\nkonanie v čo najkratšom čase, čo je v záujme predovšetkým maloletého dieťaťa.\n\n19\n\n39. Podľa čl. 3 Haagskeho dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa\npovažuje za neoprávnené, ak\na) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná\nprávnická osoba buď spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého\núzemí malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním.\nb) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo\nbuď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo\nk premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písm. a) možno nadobudnúť\nnajmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu, alebo správneho orgánu, alebo\nna základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.\n40. Podľa článku 12 Haagskeho dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené\nalebo zadržané podľa čl. 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom\nzmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynulo odo dňa neoprávneného\npremiestnenia alebo zadržania lehota 1 roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat\ndieťaťa.\n41. Podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru justičný alebo správny orgán dožiadaného\nštátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá\nnesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že\na) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej\nstarostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne\nnevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,\nalebo\nb) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej\nujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.\nPri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú\ndo úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný\npríslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa\npodľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané\nopatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.\n20\n\n42. Podľa čl. 20 Haagskeho dohovoru návrat dieťaťa podľa čl. 12 možno odmietnuť,\nak by to nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd\ndožiadaného štátu.\n43. V konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu\npodľa Haagskeho dohovoru ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo v čase\npred jeho medzinárodným únosom a kde môže byť v súlade s právom meritórne rozhodnuté\no úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o nariadenie návratu dieťaťa neoprávnene\npremiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu je zabezpečiť, aby o deťoch rozhodovali\nsúdy štátu ich obvyklého pobytu. Takéto konanie má zároveň pozbaviť únoscu výhod, ktoré\nzískal neoprávneným premiestnením dieťaťa. Skutočnosť, že v cudzine únosca nedosiahne\nvydanie rozhodnutia o opatrovníckych právach k dieťaťu a riskuje konanie o návrat,\nby mala tiež pôsobiť preventívne a nabádať rodičov, aby sa nerozhodli uniesť dieťa\na uprednostnili vyriešenie sporov o opatrovníckych právach v štáte obvyklého pobytu\ndieťaťa. Všeobecný súd v tomto konaní rozhoduje len o nariadení alebo nenariadení\nnavrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu (pod jurisdikciu tohto štátu);\nrozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je rozhodnutím\no opatrovníckych právach, ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe,\nresp. rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej konkrétnej osoby.\n44. Zisťovanie názoru maloletého je obligatórnym postupom súdu, pričom vyjadrenie\nnázoru dieťaťa nie je podmienené vekovou hranicou ani rozumovou vyspelosťou, ale\nschopnosťou ho vyjadriť, a to primárne samostatne. Rovnako s prihliadnutím na vek\na vyspelosť dieťaťa súd zvolí spôsob zistenia názoru maloletého, a teda či tak urobí súd sám\nvýsluchom na pojednávaní, mimo pojednávania, prostredníctvom orgánu sociálnoprávnej\nochrany detí a sociálnej kurately a pod., prípadne či tak urobí v prítomnosti iných osôb,\nalebo bez prítomnosti iných osôb. Výsluch maloletého bez prítomnosti iných osôb súd volí\nhlavne v prípade, ak by výpoveď maloletého mohla byť ovplyvnená napríklad konfliktom\nlojality a podobne.\n\n21\n\nV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nV.1 K namietanému základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nuznesením krajského súdu\n45. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné\nsúdy, ktoré sú primárne zodpovedné nielen za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj\nza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Podľa\nkonštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa\nčl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto\nprávomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory\nvšeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.\n46. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže\nmať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne\nsúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu\nsúdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným\nspôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).\n47. Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán\nverejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,\nnezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu\n22\n\npredmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého\npostupu orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym\npostupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva\nv potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci\nbez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného\ngarantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.\n48. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití\nvšetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu\nna rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj\nodôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich\nuplatnenia v súlade s procesnými predpismi.\n49. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná\ntiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti\nnie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou.\nK porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo predovšetkým vtedy, ak by\nkomukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom\na nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)\nfyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež v prípade, ak by\nrozhodnutie všeobecného súdu bolo prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii\nprávnej normy, alebo ak by rozhodnutie bolo nedostatočne odôvodnené (m. m.\nIV. ÚS 296/09). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí dávať odpoveď na všetky\nrelevantné okolnosti predložené účastníkmi konania (m. m. II. ÚS 122/05).\n\n23\n\n50. Právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru obsahuje dve zložky,\na to jednak „právo na prístup k súdu“, t. j. právo obrátiť sa na súd na vymoženie či ochranu\nsubjektívneho práva, a jednak právo na určitú kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená celou\nradou inštitucionálnych a procesných záruk. Právo na spravodlivý proces je tak samostatné\nsubjektívne verejné právo voči štátu na poskytnutie právnej ochrany v takom procese, ktorý\nmaximálne garantuje spravodlivý výsledok.\n51. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich\nzákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou\na výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom\nzasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú\nposkytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená\nspravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02,\nII. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany\npráv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým\nsúdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu (III. ÚS 72/2010). Zistené\nnedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť\nspôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v ústave (obdobne m. m. III. ÚS 132/2018).\n52. Predmetom ústavnej sťažnosti sú námietky sťažovateľky, ktoré sú podrobnejšie\nuvedené v bodoch 4 až 7. V podstatnom spočívajú najmä v tom, že závery krajského súdu\nv napadnutom uznesení sú nedostatočné, a najmä „formálne, bez podrobného skúmania\nokolností, ktoré svedčia v prospech použitia čl. 13 písm. b) Dohovoru...“.\n53. Z tohto hľadiska ústavný súd preskúmal sťažnostné argumenty a na ten účel si\nvyžiadal aj súdny spis okresného súdu. Po jeho preštudovaní konštatuje, že všeobecné súdy\n(krajský súd a okresný súd) sa nevysporiadali s rozporuplnými tvrdeniami účastníkov\nkonania adekvátnym a dostatočným spôsobom.\n\n24\n\nV.2 Ku krajine obvyklého pobytu maloletého sťažovateľa\n54. Právny záver konajúcich súdov o určení krajiny obvyklého pobytu bol\nv napadnutom uznesení okresného súdu odôvodnený v bode 42 na s. 9. S týmto záverom sa\nstotožnil i krajský súd, ktorý na potvrdenie správnosti tohto názoru opísal svoje úvahy\nbližšie v napadnutom uznesení v bode 21 na s. 8. Východiskovou premisou bolo\nkonštatovanie, že rodičia maloletého sťažovateľa žili v manželskom zväzku a v spoločnej\ndomácnosti do apríla 2017 na Cypre, keď sťažovateľka opustila s maloletým sťažovateľom\nkrajinu obvyklého pobytu, a dočasný súhlas navrhovateľa s vycestovaním si neskôr\nsvojvoľne zmenila na trvalé opustenie bydliska, preto trvalé premiestnenie dieťaťa\nna územie Slovenska a jeho následné zadržiavanie matkou bolo potrebné považovať\nvšeobecnými súdmi za neoprávnené (m. m. III. ÚS 227/2017).\n55. Na druhej strane je potrebné uviesť, že pred uzavretím manželstva v júli 2014\na ani po ich zoznámení v roku 2012 sťažovateľka ešte nežila s navrhovateľom v spoločnej\ndomácnosti, ako to tvrdil navrhovateľ v návrhu (bod 4 v napadnutom uznesení okresného\nsúdu), pretože sťažovateľka študovala denné štúdium na strednej škole v\n\nTakisto\n\nmaloletý sťažovateľ sa narodil v roku 2013 na Slovensku, kde sa potom o neho takmer pol\nroka starala sťažovateľka výlučne sama. Nemenej dôležitou okolnosťou je aj to, že maloletý\nsťažovateľ má slovenské štátne občianstvo a so sťažovateľkou sa presťahoval do Cyperskej\nrepubliky až po šiestich mesiacoch od narodenia (jún 2014). Okrem toho pravidelne raz\ndo roka spolu so sťažovateľkou približne na mesiac navštevoval aj Slovensko ako svoju\nrodnú krajinu.\n56. Napriek týmto okolnostiam, ktoré všeobecné súdy nevyhodnocovali, však právny\nzáver konajúcich súdov o tom, že Cyprus bol v relevantnom čase krajinou obvyklého\npobytu maloletého sťažovateľa, je možné akceptovať a ústavný súd ho nepovažuje v tejto\nčasti za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený.\n\n25\n\nV.3 K najlepšiemu záujmu maloletého sťažovateľa\n57. V súvislosti s cieľom a účelom Haagskeho dohovoru je tiež relevantná judikatúra,\npodľa ktorej „návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný,\nnariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný\nv každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne\nod veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností.\nZ procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej\nrodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod.\npovahy.“ (rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko zo 6. 7. 2010).\n58. Uvedené naznačuje, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa\nv širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13,\nresp. čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Tiež v zmysle\nplatnej judikatúry ESĽP je nutné vziať do úvahy najlepší záujem maloletého v súčasnej\ndobe (t. j. v čase rozhodovania súdu) skôr, než v čase únosu alebo doby považovaného\nnávratu.\n59. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu, v ktorom sa\nstotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu v takej mimoriadne citlivej\nveci, je odôvodnené nedostatočne a zmätočne v tej časti, pokiaľ ide o jeho závery, že\nv danej veci nie je možné aplikovať výnimku z čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru.\nK tomu okresný súd v bode 40 uviedol: „Podľa uvedeného článku súd nie je povinný\nnariadiť návrat, ak by bolo dieťa vystavené fyzickej alebo duševnej ujme alebo ak by sa\ndostalo do neznesiteľnej situácie. Nariadenie rozširuje povinnosť nariadiť návrat dieťaťa aj\nna prípady, kedy by dieťa mohlo byť vystavené takejto ujme, ale napriek tomu je\npreukázané, že orgány v členskom štáte pôvodu vykonali alebo sú pripravené vykonať\nprimerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po návrate. Súd musí tento aspekt\nposúdiť na základe okolnosti daného prípadu. Nestačí, že v členskom štáte pôvodu takýto\npostup na ochranu dieťaťa existuje, ale musí byť preukázané, že orgány v členskom štáte\npôvodu prijali konkrétne opatrenia na ochranu daného dieťaťa.“ (čiže okresný súd poprel\n26\n\ntýmto konštatovaním sám seba bez bližšieho vyhodnotenia a preukázania týchto\nskutočností, pozn.).\n59.1 Krajský súd k záverom okresného súdu v bode 21 síce správne konštatoval, „že\nje v najlepšom záujme maloletého žiť a vyrastať v blízkom a pravidelnom kontakte s oboma\nrodičmi v mieste jeho obvyklého pobytu...“, ale na druhej strane vec tiež neposúdil v tomto\nsmere komplexne, keďže ani dohovorom požadovaná rýchlosť konania nemôže byť na ujmu\nprávam maloletého sťažovateľa.\n60. Všeobecné súdy sa totiž nezaoberali detailnejšie tou rozhodujúcou skutočnosťou,\nči návrat maloletého sťažovateľa do krajiny obvyklého pobytu by (ne)predstavoval pre dieťa\nnebezpečenstvo vzniku vážnej ujmy, a či bude naozaj v jeho najlepšom záujme návrat\ndo výlučného rodinného prostredia otca spolu so sťažovateľkou, keďže vzťahy medzi nimi\nboli už nezmieriteľné.\n61. Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy, rovnako aj ústavný súd sú v tomto\nprípade viazané haagskym dohovorom, ako aj inými dohovormi spomínanými v bode 21 až\n24. Pri výklade príslušných ustanovení uvedených medzinárodných zmlúv musia\npostupovať tak, aby sa nedostali do vzájomnej kolízie.\n62. Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní je vždy prvoradý. K naplneniu\ntohto účelu haagsky dohovor vychádza z vyvrátiteľnej domnienky, že návrat dieťaťa\ndo krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom premiestnení dieťaťa alebo jeho\nneoprávnenom zadržaní v krajine únosu (alebo tretej krajine) v najlepšom záujme dieťaťa\n(keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto, kde má dieťa rodinné, sociálne,\nosobnostné a kultúrne zázemie a väzby), s výnimkou tých prípadov, na ktoré pamätajú\nčl. 12, čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru. Všeobecné súdy v tejto veci dospeli k záveru, že\nv danej veci nie je možné aplikovať čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, ale adekvátne\na komplexne svoje rozhodnutie v tomto smere neodôvodnili, pokiaľ ide riadne skúmanie\npodmienok, či by bol návrat dieťaťa predovšetkým v jeho najlepšom záujme, berúc\ndo úvahy osobitné okolnosti prednesené účastníkmi v návratovom konaní.\n\n27\n\n63. Je nesporné tiež to, že si nevyžiadali od cyperských orgánov správu o pomeroch\notca dieťaťa a jeho sťažovateľkou uvádzanej neschopnosti starať sa samostatne o dieťa\na neskúmali ani to, či v krajine návratu sú pre sťažovateľku a maloletého sťažovateľa\npresvedčivo poskytované primerané záruky a v prípade známeho rizika sú zavedené\nkonkrétne ochranné opatrenia. Aj ESĽP pripúšťa také rozhodnutia, že podmienky pred\nnávratom je potrebné skúmať podrobnejšie, ak si to vyžadujú osobitné okolnosti prípadu.\n64. Posúdiť najlepší záujem dieťaťa v každom jednotlivom prípade je teda primárne\núlohou vnútroštátnych orgánov, ktoré často majú výhodu priameho kontaktu s dotknutými\nosobami. Preto majú určitú mieru voľnej úvahy, avšak ESĽP preskúmava podľa dohovoru\nrozhodnutia, ktoré tieto orgány prijali pri výkone takejto právomoci. Článok 8 obsahuje aj\nprocesné záväzky a vnútroštátny rozhodovací proces musí byť spravodlivý a umožniť\nvšetkým zúčastneným sa k veci plne vyjadriť. Vnútroštátne súdy však musia dôkladne\npreskúmať celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne či\nzdravotné) a urobiť vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých záujmov a pritom mať\nneustále na pamäti nájdenie najlepšieho riešenia pre dieťa.\n65. Je dôležité zvýrazniť, že hoci v právnej teórii neexistuje definícia najlepšieho\nzáujmu maloletého dieťaťa pre rozmanitosť života, prax ukazuje množstvo dôvodov, ktoré\ntreba súdmi vyhodnotiť, aby bolo správne rozhodnuté v konečnom dôsledku o tom, či je\nv najlepšom záujme dieťaťa vrátiť sa do krajiny obvyklého pobytu (pozri bod 20 a znenie\nčl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa). Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti aj\nna všeobecný komentár č. 14(2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho alebo jej\nnajlepšieho záujmu (čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa), vydaný 29. mája 2013\nOrganizáciou Spojených národov, Výborom pre práva dieťaťa, v časti V – Implementácia:\nposúdenie a určenie najlepšieho záujmu dieťaťa, písm. A, bod 48: „Posúdenie a určenie\nnajlepšieho záujmu je jedinečnou činnosťou, ktorú je treba uskutočni v každom jednom\nprípade vo svetle konkrétnych okolnosti každého dieťaťa alebo skupiny detí, či detí\nvšeobecne.“ Medzi tieto okolnosti možno zaradiť konkrétne primeranú starostlivosť\npo návrate zabezpečovanú stravovaním, zdravotnou starostlivosťou a bývaním dieťaťa,\nbezpečie, ochranu duševnej, telesnej a citovej integrity dieťaťa a podobne.\n28\n\n66. Všeobecné súdy sa detailnejšie v tomto smere teda nezaoberali tým, či by bolo\nnaozaj v najlepšom záujme maloletého sťažovateľa vrátiť sa do Cyperskej republiky.\nSťažovateľka namietala, že sa už nemôže vrátiť do spoločnej domácnosti k navrhovateľovi,\na otec by sa o neho nedokázal sám postarať. Tiež by bolo problematické z jej strany\nzabezpečovať potreby maloletého dieťaťa po ich návrate už za sťažených podmienok\nbez zodpovedajúceho bývania, a tiež príjmu, keďže jej vzťahy s navrhovateľom boli vážne\nnarušené. Otec maloletého sťažovateľa nemal ani určenú právnu povinnosť platiť výživné\na nemá ju ani dnes po viac ako dvoch rokoch od odchodu sťažovateľky, čiže celá\nstarostlivosť o maloletého sťažovateľa by bola iba na nej. Súčasne maloletý sťažovateľ\nneovláda podľa sťažovateľky aktívne a dobre grécky jazyk, ktorý je potrebný pre jeho\nadaptáciu a začlenenie do prostredia, kde žije jeho otec, a predtým tam ešte nechodil ani\ndo predškolského zariadenia. Spornou skutočnosťou sa javí aj to, ako by prípadne\nnavrhovateľ participoval na jeho každodennej starostlivosti, keď jeho prístup pri výchove\nsyna, ako to uvádzala sťažovateľka, bol povrchný a nedbanlivý. Maloletý sťažovateľ bol\nnavyše citovo veľmi naviazaný na sťažovateľku, ktorá s ním trávila všetky voľné chvíle\nnielen na Cypre, ale aj počas dovoleniek na Slovensku, a aj v čase jej neprítomnosti, keď\nzačala príležitostne pracovať, sa o maloletého sťažovateľa starala iba matka navrhovateľa,\nkeďže navrhovateľ s tým nemal žiadne skúsenosti.\n67. V neposlednom rade všeobecné súdy nezisťovali názor maloletého sťažovateľa\nv súvislosti, či sa chce vrátiť k navrhovateľovi (odôvodnenie v tomto smere je uvedené\nv bode 45 napadnutého uznesenia okresného súdu, pozn.). Aj keď vyslovený názor nie je\nv tomto prípade arbitrárny, na druhej strane však krajský súd ústavne akceptovateľným\nspôsobom už nijako bližšie nevysvetlil v bode 21, prečo sa stotožnil s názorom súdu prvej\ninštancie vo vzťahu k sťažovateľkou požadovanému výsluchu maloletého sťažovateľa\na v tomto smere jej naozaj nedal na odvolaciu námietku žiadnu konkrétnu odpoveď. Bolo by\npreto vhodné, aby sa krajský súd v ďalšom konaní zaoberal aj možnosťou vypočutia\nmaloletého sťažovateľa (pozri bod 44), avšak už nie prostredníctvom procesného\nopatrovníka.\n\n29\n\n68. Krajský súd, rešpektujúc citovanú judikatúru ESĽP, ústavného súdu a svoju\nvlastnú, by mal svoje ďalšie rozhodnutie založiť práve na uvedených okolnostiach prípadu,\nktoré kladú na tento aspekt konania podstatný význam. Ústavný súd, sumarizujúc dosiaľ\nuvedené, dospel k záveru, že v posudzovanej veci krajský súd pri zisťovaní skutkového\nstavu nezohľadnil požiadavky vyplývajúce z aktuálnej judikatúry ESĽP, ako i požiadavky\nna dôslednú ochranu práv maloletých detí a na tomto zjavne nedostatočnom základe\nformuloval v napadnutom uznesení také skutkové a právne závery, ktoré sú z ústavného\nhľadiska neakceptovateľné a neudržateľné, a preto majú za následok porušenie základného\npráva sťažovateľky a maloletého sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\ndohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n69. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné dodať (bez toho, aby sa\nzaoberal bližšie ďalšími námietkami sťažovateľky, ktoré nepovažoval z ústavného hľadiska\nza rozhodujúce), že správanie navrhovateľa a sťažovateľky v konečnom dôsledku ubližuje\npredovšetkým maloletému sťažovateľovi. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že ich\nvzťahy neboli harmonické, čo vyvrcholilo odchodom sťažovateľky aj s maloletým\nsťažovateľov z Cypru a od toho času sa tieto vzťahy zjavne neurovnali, naopak,\nsťažovateľka aj navrhovateľ sa navzájom vystavujú trestnému stíhaniu, navrhovanú dohodu\nnakoniec neuzavreli, a každý z nich má zrejme iného partnera.\n70. Nemožno ponechať bez povšimnutia, že sťažovateľka má nesporný podiel\nna neoprávnenom premiestnení maloletého sťažovateľa z krajiny obvyklého pobytu do jeho\nrodnej krajiny, keď tak urobila bez výslovného súhlasu navrhovateľa na trvalé\npresťahovanie, pričom skutočnosti o jeho násilnom správaní neboli ňou dostatočne v konaní\npreukázané a zostali len v polohe tvrdenia. Teraz komplikuje vec aj narodenie ďalšieho\ndieťaťa sťažovateľky, čo ústavnému súdu zamlčala, a tento sa o tom dozvedel až\nz vyjadrenia navrhovateľa (bod 11.5).\n70.1 Na adresu navrhovateľa ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že tento síce\nv konaní pred ústavným súdom tvrdí, že pociťuje značnú ujmu na svojich rodičovských\nprávach, na druhej strane však konkrétny záujem o osobné stretnutie s maloletým\nsťažovateľom nikdy dostatočným spôsobom neprejavil a dva roky ho nepodporoval ani\n30\n\nmateriálne (čo nepoprel ani jeho právny zástupca, len uviedol, že to nie je predmetom tohto\nkonania, pozn.) a postupne v priebehu konania ochaboval dokonca aj jeho záujem\no komunikáciu so synom prostredníctvom internetu. Ani raz sa ho nepokúsil navštíviť, takže\nnemôže s istotou tvrdiť, že sťažovateľka mu v stretávaní sa so synom bráni. Tieto\nskutočnosti teda nesvedčia o ozajstnom, resp. reálnom záujme navrhovateľa o maloletého\nsťažovateľa.\n70.2 Preto by podľa názoru ústavného súdu najlepším riešením v danej veci bolo\nuzavretie dohody medzi rodičmi maloletého sťažovateľa a doriešiť v čo najkratšom čase\nrodičovské vzťahy k nemu a tiež sa dohodnúť na možnosti pravidelného styku navrhovateľa\ns maloletým sťažovateľom. Aj keď ústavný súd nemôže prejudikovať nové rozhodnutie\nvšeobecných súdov, hoci sa nariadením návratu maloletého sťažovateľa urobilo zadosť\nprávu, ako už bolo uvedené, skutočný záujem maloletého dieťaťa nemožno opomenúť, čo si\nmusia uvedomiť predovšetkým rodičia a zároveň si musia položiť aj otázku, kto a čo sa\nzíska návratom maloletého sťažovateľa do „krajiny jeho obvyklého pobytu“?\nV.4 K namietanému porušeniu práv maloletého sťažovateľa podľa čl. 3 ods. 1\na 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom krajského súdu\nv napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením\n71. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv maloletého podľa čl. 3 ods. 1 a 2\na čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa sa ústavný súd však riadil princípom\nminimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú\nv konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04,\nIV. ÚS 64/2010, IV. ÚS 100/2014), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri\nochrane základných práv a slobôd.\n72. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1\na 2 Dohovoru o právach dieťaťa odkazuje na svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 596/2014\nz 30. septembra 2014 (publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu\nSlovenskej republiky 2014 pod č. 57/2014), v ktorom uviedol, že na úrovni doktríny\nmedzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej Organizácie Spojených národov\n31\n\nprevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi články Dohovoru o právach dieťaťa,\nktoré upravujú všeobecné zásady/princípy (general principles), a nie sú priamo\nvykonateľné, ale je potrebné tieto zásady inkorporovať do príslušnej vnútroštátnej\nlegislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3, čl. 6 a čl. 12 (pozri\nHODGKIN, R., NEWELL, P. Implementation Handbook for the Convention on the Rights\nof the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF Regional Office for Europe,\n2007, p. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the Rights of the Child: General\nComment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento záver podporuje i samotný text\ntýchto článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa zaväzujú“, „štáty zabezpečujú“,\n„dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným právnym normám Dohovoru\no právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 16 a pod.\n73. V tejto súvislosti ústavný súd už po vyslovení porušenia základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepovažoval prípadne\nvysloviť aj porušenie označených namietaných práv podľa čl. 8 dohovoru a obdobne\nústavný súd nevyhovel ani námietke porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48\nods. 2 ústavy (bod 4 výroku tohto nálezu), kde sa riadil tiež princípom minimalizácie\nsvojich zásahov do právomoci všeobecných súdov. Zrušením napadnutého uznesenia sa\notvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou\nuvedených práv podoprených ústavnými princípmi, ktoré sú imanentnou súčasťou\nzákladných práv a slobôd.\n74. Ústavný súd v závere poznamenáva (k tomu pozri bod 14), že podľa § 131 ods. 1\nzákona o ústavnom súde „odklad vykonateľnosti, aj dočasné opatrenie zanikajú najneskoršie\nprávoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej...“.\n75. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\n\n32\n\n76. Keďže krajský súd napadnutým uznesením porušil označené základné práva\nsťažovateľky a maloletého sťažovateľa podľa ústavy a práva podľa dohovoru, ústavný súd\nzrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto\nnálezu). Povinnosťou krajského súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu\n(§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a následne sa vysporiadať so skutočnosťami\nuvedenými v V. časti tohto nálezu.\nVI.\nTrovy konania\n77. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré\nsťažovateľke a maloletému sťažovateľovi vznikli v konaní pred ústavným súdom.\n78. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n79. Ústavný súd priznal sťažovateľke a maloletému sťažovateľovi náhradu trov\nprávneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2018 (za tretí úkon úhradu\nosobitne nežiadali, pozn.), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné\nv súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u oboch sťažovateľov o 50 %, lebo ide o spoločné\núkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby\npodľa tejto vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti) im patrí\nspolu v sume 307 €. Zároveň im priznal aj 2x režijný paušál spolu v sume 18,42 €. Celková\nsuma náhrady trov konania tak predstavuje sumu 325,42 € (bod 3 výroku tohto nálezu).\n80. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľky a maloletého sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení\ns § 263 ods. 1 CSP).\n\n33\n\n81. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. júla 2019\n\n34", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci – v prítomnosti účastníkov", "aplikácia právnych noriem", "konanie pred ústavným súdom-použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku", "maloletý", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu", "maloletý", "aplikácia právnych noriem", "vykonateľnosť-odklad", "dieťa-obvyklý pobyt", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "maloletý-záujem dieťaťa", "opatrovník", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "maloletý-obvyklý pobyt", "judikatúra"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "8CoP/44/2018", "guid": "3459bf79-fbc1-4acb-86a3-e670b3debb7f:588eb64f-ffa2-486e-bb2f-7052a04c00d4", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8d1e91b7-7841-43db-91b7-aa70a1a1c1a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.132.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 132/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 132/2018 z 17. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.132.2018.1"}, {"guid": "ussr:03a500b1-b53d-45b3-8a67-d95ab285df0a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.227.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 227/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 227/2017 z 4. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-04", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.227.2017.1"}, {"guid": "ussr:e2dcab98-276f-443e-8bc8-f25246cc6f66", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 596/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2dcab98-276f-443e-8bc8-f25246cc6f66"}, {"guid": "ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 100/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-23", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1"}, {"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 64/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 64/2010 z 10. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-10", "citacie_n": 198, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add"}, {"guid": "ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 296/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:56489fc9-d0c0-412e-94dc-bf9ac51e2d0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 35/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/98 z 5. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-05", "citacie_n": 563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1"}, {"guid": "f21edc2d-79d0-4e93-9108-9caa588f56b7:8a9540b5-c3bc-4a8d-95fa-2a1ac889de39", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7116222943.2", "spisova_znacka": "8CoP/280/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8CoP/280/2018 z 11. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-11-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7116222943.2"}, {"guid": "3459bf79-fbc1-4acb-86a3-e670b3debb7f:588eb64f-ffa2-486e-bb2f-7052a04c00d4", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7117221594.1", "spisova_znacka": "8CoP/44/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8CoP/44/2018 z 21. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-03-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7117221594.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:e4ffe0f0-6eca-42fa-8f09-4eef25867840", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.37.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/2022 z 18. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.37.2022.1"}, {"guid": "ussr:4175cdc6-9fae-4a99-98a7-ec4e952bf4c7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.601.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 601/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 601/2021 z 28. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.601.2021.1"}, {"guid": "0d010ab0-60b4-4577-ba67-ef77159c8901:3373e8dc-be51-4d2c-9d5e-bf7bf40bc27e", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:1224200982.1", "spisova_znacka": "15CoP/196/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 15CoP/196/2024 z 19. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-03-19", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:1224200982.1"}, {"guid": "f32af35c-05a0-4956-8fdc-9a3b1858de35:ac8c3d0a-1119-4e5d-927b-92c6e0de5a3d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1120206680.1", "spisova_znacka": "20CoP/99/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/99/2021 z 24. 8. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-08-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1120206680.1"}, {"guid": "37f4bdd9-f883-43ad-a2ee-345696fa8c84:cff1769c-c4e4-4290-a808-89d57f329925", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2021:6120253468.2", "spisova_znacka": "13CoP/21/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13CoP/21/2021 z 23. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2021-06-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2021:6120253468.2"}, {"guid": "f2388f5f-1c63-409f-aa75-26416ed62e8c:ec229097-6206-4303-9972-d9bd07edab0b", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7717213909.1", "spisova_znacka": "5Co/107/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/107/2019 z 25. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-11-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7717213909.1"}, {"guid": "f2388f5f-1c63-409f-aa75-26416ed62e8c:e4abe99a-6a68-4757-a5de-88d4e71e660a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7717213909.1", "spisova_znacka": "5Co/107/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/107/2019 z 25. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-11-25", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7717213909.1"}, {"guid": "f2388f5f-1c63-409f-aa75-26416ed62e8c:37fce621-5ce1-4e55-bea1-5c88b72d46f6", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7717213909.1", "spisova_znacka": "5Co/107/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/107/2019 z 25. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-11-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7717213909.1"}]}