{"guid": "ussr:b902a34e-2ca5-4923-9cf0-28bf6a6f643e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.277.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 277/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 277/2019 z 15. 10. 2019", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 15. októbra 2019, sp. zn. I. ÚS 277/2019, ECLI:SK:USSR:2019:1.US.277.2019.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2019-10-15", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b902a34e-2ca5-4923-9cf0-28bf6a6f643e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.277.2019.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.277.2019.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.277.2019.2/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 277/2019-56\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. októbra 2019\nv senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša\n(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného advokátskou\n\nkanceláriou LEGAL CARTER s. r. o., Na Hrebienku 40, Bratislava, v mene ktorej koná\nadvokát a konateľ JUDr. Radoslav Kačur, vo veci namietaného porušenia jeho základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre\nč. k. 2 To 58/2017-870 z 29. novembra 2017 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 2 To 58/2017-870\nz 29. novembra 2017 p o r u š e n é b o l o .\n2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 2 To 58/2017-870 z 29. novembra 2017\nz r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Nitre j e\n\npovinný\n\nuhradiť sťažovateľovi trovy konania\n\nv sume 403,01 € (slovom štyristotri eur a jeden cent) na účet jeho právneho zástupcu\n\nadvokátskej kancelárie LEGAL CARTEL s. r. o., Na Hrebienku 40, Bratislava, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nI.A Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n14. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)\nč. k. 2 To 58/2017-870 z 29. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského\nsúdu“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ\nbol rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 33 T 105/2014-814\nz 3. mája 2017 uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného prenasledovania\npodľa § 360a ods. 1 písm. e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody\nvo výmere šiestich mesiacov, pričom v zmysle § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona\nokresný súd výkon uloženého trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 2 Trestného\nzákona určil sťažovateľovi skúšobnú dobu na jeden rok. Zároveň okresný súd uložil\nsťažovateľovi povinnosť spočívajúcu v príkaze verejne – obecným rozhlasom sa\nospravedlniť poškodenému\n(ďalej len „poškodený“). Proti predmetnému rozsudku sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd\nako odvolací súd rozhodol o podanom odvolaní napadnutým rozsudkom, ktorým rozsudok\n\n2\n\nokresného súdu zrušil vo výroku o treste a uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody\nvo výmere troch mesiacov a výkon uloženého trestu mu podmienečne odložil a určil mu\nskúšobnú dobu na jeden rok. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ\naj dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol\no dovolaní sťažovateľa uznesením č. k. 4 Tdo 47/2018-908 zo 17. októbra 2018, ktorým\ndovolanie odmietol. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo doručené sťažovateľovi\n18. januára 2019.\n3. Sťažovateľ vytýka okresnému súdu, že zmenil kvalifikáciu skutku, pre ktorý bol\nsťažovateľ obžalovaný, a to bez zmeny obžaloby prokurátorom. Z tohto postupu okresného\nsúdu sťažovateľ odvodil, že okresný súd nebol nestranný, čím mal porušiť sťažovateľove\nzákladné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Pretože v odvolacom konaní\nkrajský súd nezrušil rozsudok okresného súdu ako vecne nesprávny, podľa sťažovateľa tiež\nporušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Hoci sťažovateľ\npetitom svojej ústavnej sťažnosti nenapádal rozhodnutie dovolacieho súdu (ale iba\nkrajského súdu, pozn.), tvrdí, že odmietnutím jeho dovolania aj najvyšší súd porušil jeho\nzákladné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.\n4. V ďalšej časti svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ extenzívne napáda nedostatočné\nodôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov vo vzťahu ku skutkovej podstate trestného činu\nnebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. e) Trestného zákona. Sťažovateľ\npoukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú,\nresp. nevysvetľujú, ktorá časť skutkovej vety zodpovedá právnej kvalifikácii predmetného\ntrestného činu. Podľa sťažovateľa konajúce súdy nevykonali dokazovanie týkajúce\nsa tvrdení poškodeného, že kvôli podaniam sťažovateľa absolvoval „desiatky úkonov“\nna rôznych organizáciách, resp. že bol „mnohokrát“ predvolávaný písomne aj telefonicky\na že sa ich vždy zúčastnil. Podľa sťažovateľa konajúce súdy prevzali tieto tvrdenia\npoškodeného bez ich následnej verifikácie. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že svedecké výpovede\nv predmetnom trestnom konaní nepredstavujú dôkaz o tom, že konal úmyselne, a ani o tom,\nže u poškodeného vyvolal obavu o jeho zdravie alebo možnosť zhoršenia kvality jeho\nživota. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že konajúce súdy uverili tvrdeniam\n\n3\n\npoškodeného o zhoršení jeho zdravia bez toho, aby vykonali akýkoľvek odborný dôkaz\nna potvrdenie zhoršenia jeho zdravia alebo obáv o zhoršenie jeho zdravia. Sťažovateľ\npoukazuje na to, že ak okresný súd po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že prokurátor\nuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa viny sťažovateľa (a ak sa s tým krajský súd stotožnil),\nbolo jeho povinnosťou zrozumiteľne odôvodniť, že sa skutok uvedený v obžalobe stal, že\nho spáchal obžalovaný (sťažovateľ) a že napĺňa znaky skutkovej podstaty konkrétneho\ntrestného činu. Sťažovateľ následne tvrdí, že okresný súd ani krajský súd vo svojich\nrozhodnutiach neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, v akých\nkonkrétnych okolnostiach videli naplnenie jednotlivých znakov skutkovej podstaty prečinu\nnebezpečného prenasledovania.\n5. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie\nrozhodol týmto nálezom:\n„1. Základné právo sťažovateľa\n\n,\n\n, bytom:\n\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.11.2017, sp. zn. 2To/58/2017-870,\nktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 03.05.2017, sp. zn. 33T/105/2014-,\nvo výroku o vine obžalovaného a zrušil rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 03.05.2017,\nsp. zn. 33T/105/2014-, len vo výroku o treste, porušené bolo.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa\n29.11.2017, sp. zn. 2To/58/2017-870, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Nitra\nzo dňa 03.05.2017, sp. zn. 33T/105/2014-, vo výroku o vine obžalovaného a zrušil rozsudok\nOkresného súdu Nitra zo dňa 03.05.2017, sp. zn. 33T/105/2014-, len vo výroku o treste\nzrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,00 €\n(slovom: päťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť sťažovateľovi do 30 dní\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania titulom trov právneho zastúpenia\nv sume 403,01 €, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť sťažovateľovi k rukám jeho\nprávneho zástupcu, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\n\n4\n\nI.B Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenia krajského súdu a Generálnej\nprokuratúry Slovenskej republiky\n6.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nústavnú\n\nsťažnosť\n\npredbežne\n\nprerokoval\n\na\n\nuznesením\n\nč. k. I. ÚS 277/2019-22 z 25. júna 2019 ju v časti namietaného porušenia základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 56 ods. 1 a 5\nzákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.\nVo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n7. Ústavný súd 10. júla 2019 vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k ústavnej sťažnosti\na k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci. V podaní doručenom ústavnému\nsúdu 23. júla 2019 podpredseda krajského súdu uviedol, že ústavná sťažnosť je nedôvodná,\na poukázal na skutočnosť, že krajský súd ako odvolací súd konal v súlade s príslušnými\nprocesnými ustanoveniami, v súlade s judikatúrou ústavného súdu a na základe skutočností\nvyplývajúcich zo spisového materiálu, a preto navrhoval, aby ústavný súd tejto ústavnej\nsťažnosti nevyhovel. Zároveň uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.\nK vyjadreniu bolo pripojené vyjadrenie sudkyne spravodajkyne JUDr. Ľubomíry\nKubáňovej, ktorá uviedla, že pokiaľ ide o vinu, táto je v súlade s vykonanými dôkazmi\na v odôvodnení rozsudku krajský súd poukázal na správne dôvody uvedené v rozsudku\nokresného súdu a vysporiadal sa s námietkami obžalovaného (sťažovateľa) uvedenými\nv odôvodnení odvolania. Podrobne odôvodnil iba výrok o treste, pretože tento bol\nrozsudkom krajského súdu zmenený.\n8. Ústavný súd zároveň z okresného súdu vyžiadal príslušný trestný spis. Zároveň\nústavný súd 22. júla 2019 vyzval Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len\n„generálna prokuratúra“), aby sa vyjadrila k sťažovateľom formulovanej námietke, ktorou\npoukazoval na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov vo vzťahu\nku skutkovej podstate trestného činu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1\npísm. e) Trestného zákona.\n\n5\n\n9.\n\nGenerálna\n\nprokuratúra\n\nvo\n\nvyjadrení\n\ndoručenom\n\nústavnému\n\nsúdu\n\n10. septembra 2019 zhrnula skutkový stav v predmetnom prípade, všeobecne sa vyjadrila\nk prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a Trestného zákona a napokon\nvyslovila presvedčenie, že postup všeobecných súdov bol v tomto prípade v súlade\nso zákonom a ústavne konformný.\n10. Generálna prokuratúra vo svojom vyjadrení uviedla aj to, že zavedením skutkovej\npodstaty\n\ntrestného\n\nčinu\n\nnebezpečného\n\nprenasledovania\n\nzareagoval\n\nzákonodarca\n\nna nežiaduci jav početne sa vyskytujúci v spoločnosti, ktorý dovtedy právna úprava\nneumožňovala dostatočne trestnoprávne postihnúť. V odbornej literatúre sa nebezpečné\nprenasledovanie, obťažovanie inej osoby, jej zastrašovanie či vyhrážanie sa označuje\npojmom stalking. Medzi typické prejavy správania páchateľa stalkingu sa radí najmä\nkontaktovanie osoby proti jej vôli, vyhľadávanie jej osobného kontaktu, kontaktovanie\nosoby prostredníctvom iných osôb, tzv. stalking by proxy, resp. iné obmedzenie osoby\nspočívajúce v zhoršení kvality jej života. Považuje sa za preukázané, že v súčasnej právnej\núprave nebezpečného prenasledovania existujú aplikačné problémy v súvislosti s pojmami\nako dlhodobosť prenasledovania, vzbudenie dôvodnej obavy a zhoršenie kvality života\n(bližšie PFUNDTNER, E. – ŠANTA, J. Nebezpečné prenasledovanie – stalking.\nIn: Justičná revue. 2012, roč. 64, č. 2, s. 271 až 280.). Zo štatistických údajov generálnej\nprokuratúry od roku 2012 vyplýva vzrastajúci počet odhalených trestných činov\nnebezpečného prenasledovania, stíhaných osôb, obžalovaných osôb, ako aj osôb\nodsúdených.\n11. Generálna prokuratúra konštatovala, že objektívna stránka skutkovej podstaty\ntrestného činu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 Trestného zákona je\nv prvom rade zákonodarcom opísaná kumulatívne. Znamená to, že pre jej naplnenie sa\nsúčasne vyžaduje\na) dlhodobé prenasledovanie,\nb) vzbudenie dôvodnej obavy iného o jeho život alebo zdravie, život alebo zdravie\njemu blízkej osoby alebo podstatným spôsobom zhoršenie kvality života iného a\n\n6\n\nc) niektorá z foriem protiprávneho konania uvedeného v § 360a ods. 1 písm. a) až e)\nTrestného zákona.\n12.\n\nGenerálna\n\nprokuratúra\n\nzároveň\n\nzdôraznila,\n\nže\n\npodmienka\n\n(následok\n\nprotiprávneho konania) uvedená v písmene b) predošlého bodu je zákonodarcom stanovená\nalternatívne. Znamená to, že buď páchateľ svojím dlhodobým prenasledovaním niektorým\nzo spôsobov uvedených v písmenách a) až e) § 360a ods. 1 Trestného zákona vzbudil\ndôvodnú obavu iného o jeho život alebo zdravie alebo o život alebo zdravie jemu blízkej\nosoby, alebo podstatným spôsobom zhoršil kvalitu jeho života [bližšie napríklad\naj HAMRANOVÁ, D. Násilie páchané na ženách z legislatívneho hľadiska (trestné činy\nso skutkovou podstatou vzťahujúce sa na násilie páchané na ženách) [online]. Dostupné\nna internete: www.ucps.sk.]. Jedna z foriem protiprávneho konania spočíva v obmedzovaní\npoškodenej osoby v jej obvyklom spôsobe života [§ 360a ods. 1 písm. e) Trestného zákona].\nZa obmedzovanie v obvyklom spôsobe života podľa § 360a ods. 1 písm. e) Trestného\nzákona treba považovať také obmedzenie doterajšieho života poškodeného, ku ktorému\ndôjde proti jeho vôli nežiaducimi zásahmi páchateľa do sféry jeho osobného, rodinného,\nale i profesionálneho života alebo aj do všetkých týchto sfér naraz. Môže ísť o obmedzenie\nv rovine záujmovej, kultúrnej, športovej a podobne, ale i o obmedzenie spoločných činností\ns rodinnými príslušníkmi poškodeného, napríklad s jeho deťmi, keď poškodený nebude\nmôcť v dôsledku prenasledovania páchateľom vykonávať svoje obvyklé aktivity alebo budú\ntieto aktivity podstatne narušené. Rozhodujúce pritom bude vždy hľadisko subjektívne\npociťovanej ujmy poškodeného, hoci určitým spôsobom objektivizované, nie teda\nhodnotenie podľa akéhosi „spriemerovaného“ obvyklého spôsobu života [záleží vždy\nna konkrétnom poškodenom, jeho zamestnaní a podobne (bližšie ŠÁMAL, P. a kol. Trestní\nzákoník II. § 140-421. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2010, s. 3010.)].\n13. Ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa predmetné vyjadrenie\nkrajského\n\nsúdu\n\n(31.\n\njúla\n\n2019),\n\nako\n\naj\n\nvyjadrenie\n\ngenerálnej\n\nprokuratúry\n\n(11. septembra 2019) a vyzval ho, aby k nim v stanovenej lehote zaujal stanovisko,\nak to bude považovať za potrebné. Zároveň sťažovateľa vyzval, aby ústavnému súdu\noznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, s tým, že ak sa k upusteniu\n\n7\n\nod ústneho pojednávania v stanovenej lehote nevyjadrí, ústavný súd bude zastávať názor,\nže s upustením od neho súhlasí. Sťažovateľ sa v stanovenej lehote nevyjadril ani k podaniu\nkrajského súdu, ani k podaniu generálnej prokuratúry a ani k upusteniu od ústneho\npojednávania.\n14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení\nsa s ich vyjadreniami, resp. vzhľadom na ich absenciu dospel k názoru, že od tohto\npojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava\n15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety\nústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody\npodľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\n16. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127\nústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.\n17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n\n8\n\n18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n19. Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob\nvykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia\na pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.\n20. Podľa § 360a ods. 1 písm. e) Trestného zákona kto iného dlhodobo prenasleduje\ntakým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu o jeho život alebo zdravie, život alebo\nzdravie jemu blízkej osoby alebo podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu jeho života, tým,\nže ho inak obmedzuje v jeho obvyklom spôsobe života, potrestá sa odňatím slobody\naž na jeden rok.\nIII.\nIII.A Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\n21. Základom ústavnej sťažnosti v rozsahu, v akom ju ústavný súd prijal na ďalšie\nkonanie, je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd, ako ani krajský súd neuviedli\nv odôvodnení svojich rozhodnutí žiadne relevantné úvahy, z ktorých by sa dalo vyvodiť,\nv čom konkrétne videli naplnenie jednotlivých znakov skutkovej podstaty prečinu\nnebezpečného prenasledovania. Inými slovami, sťažovateľ tvrdil, že všeobecné súdy\nnevysvetlili vo svojich konečných rozhodnutiach príčinnú súvislosť medzi jeho konaním\na trestnoprávnymi následkami, ktoré sa mu kládli za vinu (pozri aj bod 4 odôvodnenia tohto\nnálezu).\n22. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní\núčastníkov a predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 33 T 105/2014, preskúmal\nsťažovateľove námietky a zistil, že jeho ústavná sťažnosť je dôvodná.\n\n9\n\n23. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže\nmať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých\nmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené\nspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to,\naby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý\npredpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený\nstav veci. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich\nzákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou\na výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom\nzasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.\n24. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46\nods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou\nzaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu\nposkytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky\nupravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo\ninom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva\nlen v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho\nuplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných\norgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom,\nje porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).\n25. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí\naj právo účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutí\numožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval\npríslušné procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom\nrozhodovaní vo veci samej. Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou\nobsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo\núčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\n\n10\n\nrozhodovania súdu. Pritom však všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne\n\ndostatočne\n\nobjasňujú\n\nskutkový\n\na\n\nprávny\n\nzáklad\n\nrozhodnutia\n\n(m. m. napr. IV. ÚS 115/03).\n26. Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne\nzdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom\naj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa ktorej „Právo\nna spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať\npodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil\nIII/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,\nAnnuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť\nspravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n27. Ústavný súd teda konštatuje, že súčasťou procesných záruk spravodlivého\nrozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je právo na riadne odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia\nvšeobecných súdov za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné\nod veci samej aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne\nskutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n28. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie\nvšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\n\n11\n\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\nIII.B Relevantné citácie z rozhodnutí všeobecných súdov\n29. V napadnutom rozsudku sa krajský súd, čo sa týka viny, stotožnil so závermi\nokresného súdu a uviedol: „V odôvodnení napadnutého rozsudku súd I. stupňa v súlade\ns ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. v dostatočnom rozsahu uviedol svoje úvahy, akými sa\nspravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, s ktorými aj odvolací súd súhlasí, keďže\npri tomto hodnotení postupoval v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ustanovenia § 2\nods. 12 Tr. por., preto na ne v podrobnostiach len poukazuje.\nZ vykonaného dokazovania bolo jednoznačne a nepochybne preukázané,\nže obžalovaný rôznymi podaniami adresovanými Obvodnému úradu v Nitre a obci\noznamoval rôzne skutočnosti ohľadne správania sa poškodeného, najmä\nstarostlivosť poškodeného o okrasné dreviny, sprístupnenie informácií o spotrebe pitnej\nvody, vchádzanie na pozemok k rodinnému domu, parkovacie miesta na pozemku\npred rodinným domom, uzamykanie spoločnej brány pred rodinným domom, pričom vždy\nupozorňoval tieto úrady na to, že poškodený ako príslušník policajného zboru nerešpektuje\nzákon, správa sa hrubo a nedôstojne. Všetky tieto podania boli preverované a poškodený\nsa k nim musel vyjadrovať, pričom išlo o opakované podania toho istého druhu\na to aj napriek tomu, že predchádzajúce podania boli riadne vybavené...\nV danom prípade správne súd I. stupňa konštatoval, že z vykonaného dokazovania\nvyplynulo, že obžalovaný tým, že písal na Obvodný úrad v Nitre a Obec\n\nrôzne\n\npodania na správanie sa poškodeného, tieto podania v dôsledku ich preverovania\nobmedzovali poškodeného v obvyklom spôsobe života, keď musel neustále na ne reagovať\na chodiť vysvetľovať na úrady tieto skutočnosti, pričom takto konal po dobu takmer troch\nrokov.\nKonanie obžalovaného malo na poškodeného negatívny vplyv, pretože tento,\nako vyplynulo z dokazovania, najmä z výpovedí svedkov, bol nervózny, malo to vplyv\nna jeho súkromný ako aj pracovný život, zhoršila sa kvalita aj jeho rodinného života\na pociťoval to sám ako veľmi nepríjemné a obťažujúce. Čo sa u poškodeného, podľa jeho\n\n12\n\nsamotného vyjadrenia, prejavilo ako určité vnútorné napätie, stres, čo po dobu takmer\ntroch rokov zhoršovalo kvalitu jeho života...\nK námietkam obžalovaného uvedených v odvolaní, odvolací súd uvádza, že bol\npreukázaný úmysel obžalovaného poškodeného dlhodobo prenasledovať, pretože aj napriek\ntomu, že prvotné podanie, ktoré adresoval obvodnému úradu ako aj obecnému úradu\nv\n\n, boli vybavené, tieto zasielal opakovane s úmyslom znepríjemniť život samotnému\n\npoškodenému, s ktorým má dlhodobé rodinné spory.\nPokiaľ ide o námietku, že nebol predložený relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval\nzhoršenie kvality poškodeného, k tomu odvolací súd dodáva, že už zo samotnej výpovede\npoškodeného, jeho manželky, ako aj jeho spolupracovníkov vyplynulo, že tento bol značne\nnervózny, nesústredený, keď musel neustále reagovať na rôzne podania, ktoré boli\nadresované na hore uvedené úrady, čo jednoznačne možno považovať za iné obmedzenie\nv obvyklom spôsobe života poškodeného.“\n30. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu\nporušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nje potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudku\nokresného súdu. Tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,\nIII. ÚS 264/08).\n31. Okresný súd sa pri ustálení záveru o vine sťažovateľa riadil týmito úvahami:\n«Vo veci zostalo nezmenené a doplneným dokazovaním sa len pritvrdilo, že medzi rodinami\nobžalovaného a poškodeného vznikol spor, ktorý mal pôvod v nevysporiadanom vlastníckom\npráve k nehnuteľnosti, v ktorej mali obe rodiny trvalé bydlisko, konkrétne k rodinnému\ndomu v obci\n\n.\n\nVo veci tiež naďalej nebolo sporné, že obžalovaný začal poškodenému dávať najavo\nsvoju nespokojnosť so spôsobom užívania predmetnej nehnuteľnosti už podstatne skôr ako\nto uviedol prokurátor v obžalobe, tzn. ešte pred dňom 16.04.2011. Tomuto záveru\nnasvedčuje skutočnosť, že za vyjadrenie svojho náboru na poškodeného zo dňa 08.12.2010\nbol postihnutý v priestupkovom konaní pokutou vo výške 15 eur za priestupok proti\nobčianskemu spolunažívaniu urážkou na cti podľa § 49 odsek 1 písmeno a) zákona\n\n13\n\nč. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (rozhodnutie Obvodného\núradu Nitra o priestupku Pk-633/2011/08098 zo dňa 06.05.2011) a s týmito výrazne\nnegatívnymi vyjadreniami na poškodeného pokračoval v podstate až do mesiaca február\nroku 2014...\nSúd aj naďalej zotrváva na názore, že obžalovaný má ako každý iný občan právo\ndomáhať sa na príslušnom štátnom orgáne, na polícii, či na súde ochrany svojich\nohrozených alebo porušovaných práv. Príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy\nprávneho poriadku Slovenskej republiky zreteľne upravujú, ktoré štátny orgány sú nielen\noprávnené, ale zároveň aj povinné v konkrétnych prípadoch konať, a to počnúc vymedzením\nich jednotlivých kompetencií a právomocí cez konkrétne upravené postupy až po konkrétne\nspôsoby vybavenia vecí. Pokiaľ však obžalovaný so svojimi písomnými podaniami\nopakovane nebol úspešný, ergo ním oznamované skutočnosti neskonštatoval žiadny štátny\norgán vydaním rozhodnutia, ktoré by viedlo k zjednaniu obžalovaným požadovanej nápravy\na k následnému postihnutiu alebo potrestaniu poškodeného ako subjektu, ktorý sa mal\npodľa obžalovaného dopúšťať porušovania alebo ohrozovania práv obžalovaného, je nutné\nkonštatovať, že obžalovaný ako celkom zrejmý kverulant (patologický sťažovateľ) v období\nod 12.09.2011 do 04.02.2014 šikanoval poškodeného a jeho rodinu.\nZ celého radu listinných dôkazov (jednotlivé písomné podania obžalovaného) bola\nzjavná intenzita útokov (dátumy ich podania ako aj prijatia, adresáti písomností,\nodosielateľ písomností), obsah písomností a požiadavka obžalovaného ako odosielateľa.\nObžalovaný týmto konaním zneužíval nedokonalosť úprav príslušných právnych predpisov,\nktoré mu v podstate bez obmedzenia v počte písomných podaní a písomných oznámení alebo\nžiadostí, umožňovali opakovane sa domáhať (často aj v jednej a tej istej veci) prejednania\noznamovanej skutočnosti a tým aj opakovane neoprávnene a neopodstatnene znevažovať\npoškodeného. Obsah uvedených listinných dôkazov ako aj spôsob ich vybavenia sú v súlade\ns výpoveďami poškodeného ako aj vo veci vypočutých svedkov a plne korešpondujú\naj skutočnostiam zisteným z jednotlivých rozhodnutí.\nNavyše, vo veci nebol bez významu ani fakt, že nakoľko sú štátne orgány povinné\noznamované skutočnosti objasniť a prejednať, poškodený sa musel podriadiť a prispôsobiť\njednotlivým úkonom, pretože si tým riadne a včas plnil povinností vyplývajúce mu zo zákona\n(dostaviť sa na predvolanie, podať vysvetlenie, poskytnúť súčinnosť, a pod.). Z toho\n\n14\n\nvyplýva, že poškodený nemal na vyber a množstvu atakov zo strany obžalovaného,\nrealizovaných prostredníctvom vyvolania správnych konaní, sa reálne nemohol a nemal ako\nbrániť. Zvlášť nie vtedy, keď ako poctivý, slušný a najmä bezúhonný občan nemal k\ndispozícii žiadny právny prostriedok ani mechanizmus, použitím ktorého by sám zamedzil\nšikanóznemu konaniu obžalovaného...\nV nadväznosti na to súd konštatuje, že za obžalovaným oznamované skutočnosti\npoškodený nikdy nebol priestupkovo postihnutý, avšak je potrebné súčasne zdôrazniť,\nže vo všetkých oznamovaných prípadoch bol on ako aj ďalší členovia žijúci s ním\nv spoločnej domácnosti priestupkovo prejednávaný. Vykonané dôkazy ale nasvedčovali\ntomu, že obžalovaným vyvolaný a dlhodobo udržiavaný stav permanentne prebiehajúcich\núkonov jednotlivých priestupkových konaní spôsobil v živote poškodeného významné zmeny,\na to ako v jeho osobnom, súkromnom, tak aj v jeho pracovnom živote...\nV tejto súvislosti súd konštatuje, že z výpovede poškodeného zo dňa 13.03.2017\ncelkom zreteľne vyplynulo, že vyššie opísané správanie a konanie obžalovaného pociťoval\nako veľmi nepríjemné a veľmi podrobne vo svojej výpovedi vysvetlil, z akého dôvodu to\nna neho vplývalo negatívne a prečo to vnímal ako vážny problém, pričom aj zo zdravotného\nhľadiska vysvetlil ťažkosti, ktoré mu obžalovaný svojím konaním privodil. Súd nemal\nabsolútne žiadny dôvod neuveriť tejto výpovedi a nemal ani najmenší dôvod pochybovať\no pravdivosti\n\ntakto\n\nvysvetlených\n\npocitov,\n\nresp.\n\ndôsledkov\n\nvyvolaných\n\nkonaním\n\nobžalovaného...\nVychádzajúc z vykonaných dôkazov a zohľadniac zákonné znaky prečinu\nnebezpečného prenasledovania podľa § 360a odsek 1 písmeno e) Trestného zákona dospel\nsúd k záveru, že obžalovaný konaním popísaným v skutkovej vete rozsudku tieto všetky\nnaplnil, keď poškodeného dlhodobo (v období od 12.09.2011 až do 04.02.2014)\nprenasledoval takým spôsobom, že opakovaným oznamovaním jeho správania na úradoch\na iných miestach, kde sa zjavne bezdôvodne domáhal nápravy jeho správania z dôvodu,\nže „toto je protiprávne, v rozpore so zákonom, hrubé a nedôstojné“ a neustálym napádaním\npoškodeného, ktorého konanie sústavne sledoval a svojvoľne hodnotil, vyvolal\nu poškodeného následok, spočívajúci v obave poškodeného o jeho zdravie (najmä\nz psychického hľadiska - pretrvávajúci pocit bezmocnosti a frustrácie) a najmä vedúci\nk zhoršeniu kvality jeho života, keď bol poškodený preukázateľne vystavený zmene\n\n15\n\nv spôsobe vedenia rodinného života a mal problémy v zamestnaní, ktoré by bez intenzívnych\nzásahov obžalovaného nemal a ktoré by bez opakujúceho sa, sústavného konania\nobžalovaného nemusel riešiť ani podstúpiť.»\nIII.C Samotné posúdenie veci ústavným súdom\n32. Objektívna stránka trestného činu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a\nods. 1 Trestného zákona spočíva v dvoch základných častiach. Prvá časť predstavuje\nvšeobecný opis objektívnej stránky, druhá časť predstavuje alternatívne vyjadrené konania\na pre naplnenie skutkovej podstaty sa vyžaduje naplnenie aspoň jedného tohto alternatívne\nvyjadreného konania v spojitosti s prvou časťou objektívnej stránky tejto skutkovej\npodstaty. Prvá časť objektívnej stránky predstavuje všeobecný opis skutkovej podstaty\na vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch znakov: a) dlhodobé prenasledovanie iného, a to b)\ntakým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu o jeho život alebo zdravie, život alebo\nzdravie jemu blízkej osoby alebo podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu jeho života.\nPritom následok v bode b) je stanovený alternatívne buď ako možnosť vzbudenia dôvodnej\nobavy o život alebo zdravie poškodeného, resp. jemu blízkej osoby, alebo ako možnosť\nzhoršenia kvality života poškodeného podstatným spôsobom. Druhá časť objektívnej\nstránky predstavuje alternatívne vyjadrené konania, ktorými sú\na) vyhrážanie sa ublížením na zdraví alebo inou ujmou poškodenému alebo jemu\nblízkej osobe,\nb) vyhľadávanie osobnej blízkosti alebo jeho sledovanie,\nc) kontaktovanie poškodeného prostredníctvom tretej osoby alebo elektronickej\nkomunikačnej služby, písomne alebo inak proti jeho vôli,\nd) zneužitie osobných údajov poškodeného na účel získania osobného alebo iného\nkontaktu, alebo\ne) iné obmedzovanie poškodeného v jeho obvyklom spôsobe života.\nPre naplnenie skutkovej podstaty sa vyžaduje naplnenie aspoň jedného takto\nalternatívne vyjadreného konania v spojitosti s prvou časťou objektívnej stránky tejto\nskutkovej podstaty (BURDA, E., ČENTÉŠ, J., ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon. Osobitná\nčasť. Komentár. II. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 1203 – 1206.). V tomto\n\n16\n\nprípade predstavovalo druhú časť skutkovej podstaty konanie uvedené v písm. e).\nVšeobecne možno povedať, že iné obmedzovanie poškodeného v jeho obvyklom spôsobe\nživota predstavuje akékoľvek konanie, ktoré je svojím charakterom i následkami schopné\nnaplniť prvú časť objektívnej stránky. Táto zákonná konštrukcia [písm. e), pozn.]\nje pomerne vágna a neurčitá, ale účelom tejto neurčitosti je možnosť orgánov činných\nv trestnom konaní stíhať konanie, ktoré nespĺňa žiadne zo zákonom špecifikovaných konaní\n[písm. a) až d)] a napriek tomu má charakter nebezpečného prenasledovania (za súčasného\nsplnenia materiálneho korektívu prečinu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona).\n33. Zákonná úprava nevylučuje, aby k nebezpečnému prenasledovaniu nemohlo\ndochádzať aj nepriamo prostredníctvom tretích osôb (tzv. stalking by proxy). Ústavný súd\nnespochybňuje, že k nebezpečnému prenasledovaniu môže dôjsť aj šikanóznym výkonom\npráva zo strany zjavného kverulanta. Aj na takúto možnosť bola zrejme projektovaná\nvo svojej podstate neurčitá zákonná úprava podľa § 360a ods. 1 písm. e) Trestného zákona.\nAvšak\n\ntakéto nepriame nebezpečné\n\nprenasledovanie,\n\nt.\n\nj.\n\npodávanie\n\npodnetov\n\nna poškodeného orgánom verejnej moci, má zjavné špecifiká, ktoré všeobecné súdy vôbec\nnezohľadnili. Orgány verejnej moci totiž môžu konať iba v rámci presne špecifikovaného\nzákonného rámca a zároveň disponujú odborným personálom, ktorý má byť spôsobilý\nadekvátne posúdiť všetky podania im adresované. Možnosť nepriameho stalkingu\nprostredníctvom orgánu verejnej moci je preto potrebné posudzovať zo strany všeobecných\nsúdov rozhodujúcich v trestnom konaní prísnejšie, a to s poukazom aj na obsah samotných\npodaní adresovaných orgánom verejnej moci, ako aj s ohľadom na samotný postup týchto\norgánov.\n34. Odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 33 T 105/2014-814\nz 3. mája 2017 obsahovalo rozsiahlu argumentáciu spochybňujúcu konanie, ktoré\nsa sťažovateľovi kládlo za vinu (či bolo podávanie konkrétnych podnetov na konkrétne\norgány verejnej moci spôsobilé zapríčiniť trestnoprávne následky, pozn.), ale odvolací súd\nbez toho, aby sa touto argumentáciou zaoberal, iba konštatoval, že skutkové zistenia\nuvedené vo výroku sú v súlade s vykonanými dôkazmi (strana 6 druhý odsek napadnutého\nrozsudku, pozn.). Krajský súd ani okresný súd sa pritom v predmetnej veci vôbec\n\n17\n\nnezaoberali konkrétnym obsahom podaní sťažovateľa adresovaných príslušným orgánom\nverejnej moci, jediným aspektom, ktorému vo vzťahu k predmetným podaniam sťažovateľa\nvenovali pozornosť, bol iba počet týchto podaní za určité časové obdobie. Z napadnutého\nrozsudku krajského súdu, ako aj z rozsudku okresného súdu nie je vôbec zrejmé,\nči jednotlivé podania sťažovateľa boli vo svojej podstate vecné alebo hrubo znevažujúce,\nresp. neodôvodnene zasahujúce do osobnostných práv poškodeného (prípadne akým\nspôsobom mali byť znevažujúce alebo zasahujúce do osobnostných práv poškodeného).\n35. Postup orgánov verejnej moci [konkrétne Obvodného úradu v Nitre (ďalej len\n„obvodný úrad“) a obce\n\n(ďalej len „obec“), pozn.] je významný z toho\n\ndôvodu, že ak by tieto konali neefektívne, chaoticky a zbytočne zasahovali do života\npoškodeného (do tej miery, aby to pociťoval ako prenasledovanie ohrozujúce jeho zdravie\na obmedzujúce ho v obvyklom spôsobe života, pozn.), a to na základe opakovaných\na zjavne neopodstatnených podaní sťažovateľa, ústavný súd sa domnieva, že by bolo\nabsurdné pripočítať takúto nekompetentnosť štátnych orgánov sťažovateľovi v rámci jeho\ntrestnej zodpovednosti v predmetnom trestnom konaní. Inými slovami, ak by podania\nsťažovateľa, za ktoré bol v konečnom dôsledku trestne stíhaný, boli prevažne vecné\na diskomfort poškodeného by mohol byť čo i len čiastočne spôsobený alibistickým,\nresp. neefektívnym úradným postupom príslušných orgánov verejnej moci, bolo by\nneprípustné trestne stíhať sťažovateľa iba preto, že sa na orgánoch verejnej moci domáhal\nprípustnými prostriedkami ochrany svojich práv (hoci aj neúspešne). Ústavný súd podotýka,\nže na uvedené poukazuje ako na potenciálnu možnosť, pretože všeobecné súdy\nv predmetnom konaní (a teda ani krajský súd v napadnutom rozsudku) sa vôbec nezaoberali\npostupom obvodného úradu a obce (teda tzv. „proxy útočníkov“ v predmetnom trestnom\nkonaní, pozn.), hoci na nevysvetliteľný a zvláštny postup príslušných orgánov\npri vybavovaní podnetov sťažovateľa poukazoval aj svedok\nuž na hlavnom pojednávaní z 15. júna 2015 („... vybavovanie tých priestupkovým konaní\nna mňa pôsobilo, ako keby chcel dať od toho každý ruky preč. Vo svojej práci som sa\ns takýmto postupom ani s takýmto prípadom nestretol a som presvedčený, ak by som na tom\nOOPZ alebo priestupkovom oddelení mal vybavovať ja, riešil by som to tak, že by sa to\nnedostalo na súd, som presvedčený, že dnes by som tu nesedel“; č. l. 601 súdneho spisu\n\n18\n\nokresného súdu sp. zn. 33 T 105/2014). Všeobecné súdy mali vyhodnotiť aj aspekt\nsprostredkovaného útoku cez orgány verejnej moci minimálne v reakcii na argumentáciu\nsťažovateľa, ktorý počas celého trestného konania (ale najmä vo svojom odvolaní\nzo 14. augusta 2017) vytrvalo argumentoval tým, že jeho konanie nebolo spôsobilé\nzapríčiniť trestnoprávne následky uvedené v skutkovej podstate trestného činu, ktorý sa mu\nkládol za vinu. Krajský súd ale na tento odvolací argument sťažovateľa žiadnym spôsobom\nnereflektoval.\n36. Krajský súd v napadnutom rozsudku, pokiaľ ide o vinu, v plnej miere odkázal\nna odôvodnenie rozsudku okresného súdu (č. k. 33 T 105/2014-814 z 3. mája 2017), ktorý\nobsahuje aj rozsiahle zhrnutie svedeckých výpovedí svedkýň\n,\n\na\n\n,\n, hoci na záver sám\n\nokresný súd uviedol, že „výsluchom uvedených svedkýň prišlo k potvrdeniu vyjadrenia\npoškodeného, že nie je možné označiť osobu, ktorá by pred súdom a pod prísahou uviedla,\nže sa jemu a jeho rodine v obci vyhýbala alebo zmenili k nemu a k jeho rodine postoj.“\n(strana 18 predmetného rozsudku okresného súdu). Tento skutkový záver celkom zjavne\nnekorešponduje so skutkovou vetou vo výroku predmetného rozsudku okresného súdu,\nv ktorej je uvedené: „nakoľko poškodený subjektívne vnímal, že ľudia v obci sa jemu\na členom jeho rodiny začali vyhýbať, prestali ho zdraviť... a v obci sa začala spochybňovať\ndovtedy dobrá povesť poškodeného pre podozrenia, že je na neho podávaný taký počet\noznámení a podnetov, v dôsledku čoho bola poškodená tiež jeho spoločenská povesť v obci\nako aj vážnosť u pracovníkov Obecného úradu v\n\n...“ Na druhej strane\n\nv predmetnom rozsudku vôbec nie sú zhrnuté svedecké výpovede svedkov\n,\n\n,\n\na\n\n, ktoré mali\n\npreukazovať zhoršenie postavenia poškodeného na pracovisku (v skutkovej vete výroku\nje uvedené, že kvôli podaniam sťažovateľa mal poškodený na pracovisku povesť\nproblémovej osoby). Okresný súd iba stručne konštatoval, že obžalovaný (sťažovateľ)\nje tiež usvedčovaný výpoveďami už uvedených svedkov (strana 11 rozsudku okresného\nsúdu č. k. 33 T 105/2014-814 z 3 mája 2017) bez toho, aby ich konkretizoval.\n\n19\n\n37. Aj vzhľadom na už uvedené skutočnosti, ak krajský súd v napadnutom rozsudku\nna obsahovo rozsiahle odvolacie námietky sťažovateľa, ktorými tento poukazoval\nna nesúlad ustáleného skutkového stavu a záverov okresného súdu, reagoval iba laxným\nkonštatovaním, že sa stotožňuje so závermi okresného súdu, ústavný súd musí konštatovať,\nže na argumentáciu sťažovateľa nereagoval primeraným a ústavne konformným spôsobom.\nPri posudzovaní odvolacích argumentov účastníka nestačí, aby sa nimi súd zaoberal iba\nformálne. Súd sa s argumentom musí vyrovnať dostatočne a relevantným spôsobom.\nAk argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť, z akého dôvodu (prečo)\nargument pokladá za nesprávny. Argumenty odvolacieho súdu uvedené pre odmietnutie\nargumentov odvolateľa musia byť jasné, zrozumiteľné, dostatočne konkrétne, aby naozaj\nvyvracali alebo spochybňovali argumenty odvolateľa. Povinnosťou všeobecných súdov\nvyplývajúcou im aj zo základného práva na súdnu ochranu je uviesť v rozhodnutí\ndostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založili svoje meritórne rozhodnutie.\nDostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa týka skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (m. m. I. ÚS 736/2016, II. ÚS 579/2016).\n38. Ústavný súd síce podotýka, že svedecké výpovede svedkov\n,\n\na\n\n,\n\nboli zhrnuté v rozsudku\n\nokresného súdu č. k. 33 T 105/2014-662 zo 16. decembra 2015, ktorý bol ale následne\nzrušený uznesením krajského súdu č. k. 2 To 30/2016-759 z 28. septembra 2016.\nA ak odvolací súd zruší rozsudok prvostupňového súdu a vráti mu vec na ďalšie konanie,\nprvostupňový súd nesmie odôvodnenie svojho nového rozsudku koncipovať tak, že iba\ndoplňuje pôvodné odôvodnenie zrušeného rozsudku. Tento zrušený rozsudok v čase\nopätovného rozhodovania právne neexistuje (pozri aj II. ÚS 754/2016, I. ÚS 12/05,\nI. ÚS 352/06). Všetky relevantné skutkové a právne závery musia byť vyjadrené\nv konečnom právoplatnom a vykonateľnom rozsudku. Ak tomu tak nie je, rozsudok sa môže\noprávnene javiť ako neodôvodnený alebo až arbitrárny.\n39. Konajúce súdy v predmetnej trestnej veci dospeli záveru, že konaním sťažovateľa\nboli naplnené obe následky druhého znaku všeobecnej časti skutkovej podstaty (bližšie\nk štruktúre skutkovej podstaty pozri bod 32 odôvodnenia tohto nálezu), t. j. aj vzbudenie\n\n20\n\ndôvodnej obavy o život alebo zdravie a aj možnosť zhoršenia kvality života poškodeného\npodstatným spôsobom (hoci na naplnenie znakov skutkovej podstaty postačuje len jeden\nz týchto následkov). Vo vzťahu k prvému následku sťažovateľ opakovane (aj v podanom\nodvolaní zo 14. augusta 2017, pozn.) namietal, že okresný súd osvedčil tento následok iba\nna základe svedeckej výpovede poškodeného bez toho, aby bol v konaní predložený\nakýkoľvek dôkaz majúci charakter lekárskej správy alebo odborného, resp. znaleckého\nposudku z odboru medicíny alebo psychológie, resp. psychiatrie. Sťažovateľ namietal,\nže bez relevantných dôkazov súd nemôže považovať tento následok za preukázaný.\nOdvolací súd v napadnutom rozsudku ale nereagoval žiadnym spôsobom ani na túto\nnámietku sťažovateľa.\n40. Ústavný súd v rámci preskúmania odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského\nsúdu dospel k záveru, že ak sa krajský súd iba stotožnil so závermi z rozsudku\nprvostupňového súdu, nevyrovnal s námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní\ndostatočne. Krajský súd tak postupoval napriek tomu, že v predmetnom rozsudku okresného\nsúdu skutková veta výroku zjavne nekorešpondovala so skutkovými závermi v jeho\nodôvodnení (pozri bod 36 odôvodnenia tohto nálezu). Krajský súd sa preto v napadnutom\nrozsudku aj v kontexte rozsudku prvostupňového súdu argumentačne nedôsledne vyrovnal\nso skutkovým stavom, z ktorého mal vyvodiť jednoznačné a presvedčivo odôvodnené\nrozhodnutie, nesprávne vyhodnotil nedostatočné dôkazy, resp. rozhodol bez toho, aby mal\nk dispozícii presvedčivejšie informácie o skutkových okolnostiach prípadu.\n41. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavného súdu, tento nemôže zasahovať\ndo rozhodnutia všeobecného súdu iba preto, aby sám uskutočnil vyvažovanie ústavných\nhodnôt a základných práv inak, ako to so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu už pred\nním urobil všeobecný súd. Ústavný súd ale musí zasiahnuť a chrániť základné právo vtedy,\nak všeobecné súdy celkom zjavne pochybili pri hodnotení významu základného práva\nna súdnu ochranu, resp. ak by ich postupom boli porušené zásady spravodlivého procesu.\n42. Vzhľadom na už formulované výhrady ústavného súdu (body 34 až 39\nodôvodnenia tohto nálezu) tento konštatuje, že závery krajského súdu v napadnutom\n\n21\n\nrozsudku (ale aj závery s ním súvisiaceho rozsudku okresného súdu č. k. 33 T 105/2014-814\nz 3 mája 2017) sú z pohľadu ústavného prieskumu nepresvedčivé, spochybniteľné, a preto\nnemôžu z ústavnoprávneho pohľadu obstáť. Ústavný súd je preto toho názoru, že krajský\nsúd nerozhodol v danej veci tak, aby poskytol rozumné vysvetlenie a odôvodnenie všetkých\npre vec rozhodujúcich skutočností, a preto dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).\nIV.\nPrávny následok nálezu ústavného súdu\n43. V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd\nmôže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd\nmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\n44. V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré\nustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým\nprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva\na slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné\npráva a slobody sťažovateľa.\n45. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n46. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\n\n22\n\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n47. V zmysle § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b);\ntoto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.\n48. Pretože ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo\nporušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo potrebné zároveň\nv zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho\nzrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátení veci v zmysle § 133\nods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie\n(bod 2 výroku nálezu). Po vrátení veci krajskému súdu bude jeho povinnosťou znovu\nrozhodnúť a prihliadnuť pritom na výhrady ústavného súdu vo vzťahu k možnosti\nnepriameho stalkingu prostredníctvom orgánu verejnej moci, vysporiadať sa rozpormi\nmedzi skutkovou vetou vo výroku odsudzujúceho rozsudku a skutkovými závermi\nv odôvodnení tohto rozsudku, adekvátne sa vysporiadať s odvolacími námietkami\nsťažovateľa, a teda v konečnom dôsledku poskytnúť rozumné vysvetlenie a odôvodnenie\nvšetkých pre vec rozhodujúcich skutočností.\nV.\nNáhrada trov konania a primerané finančné zadosťučinenie\n49. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n50. Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia, ktorých výšku vyčíslil\nku dňu podania ústavnej sťažnosti (vo výške 403,01 €).\n\n23\n\n51. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal\nz príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby\nuskutočnený v roku 2018 je 153,50 € a hodnota režijného paušálu je 9,21 €. Základná\nsadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2019 je 163,33 € a hodnota\nrežijného paušálu je 9,80 €.\n52. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z celkovo dvoch úkonov právnej služby.\nJedného v roku 2018 (prevzatie zastupovania vrátane prvej porady s klientom) a jedného\nv roku 2019 (podanie ústavnej sťažnosti). Spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 20 %\nide o sumu 403,01 €, ktorú je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu\nsťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).\n53. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým\nvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané\nfinančné zadosťučinenie.\n54. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,\nak o to požiadal.\n55. Z § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd prizná\nsťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil\nzákladné práva a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné\nzadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia\nústavného súdu.\n56. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany\nporušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo\nspôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie\n\n24\n\nporušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva\n(m. m. napr. IV. ÚS 210/04).\n57. Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €,\nale vo svojej ústavnej sťažnosti tento návrh žiadnym spôsobom neodôvodnil. Ústavný súd\nkonštatuje, že zo samotnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa, z vyžiadaných vyjadrení\na ani z pripojeného súdneho spisu nevyplýva žiadny moment, ktorý by odôvodňoval vyšší\nstupeň ochrany sťažovateľa (nad rámec vyslovenia porušenia jeho základného práva\nna súdnu ochranu a zrušenia napadnutého rozsudku), ktorý by mal byť dosiahnutý\nfinančným zadosťučinením, a preto tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel\n(bod 4 výroku nálezu).\n58. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. októbra 2019\n\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právna kvalifikácia-právna kvalifikácia trestného činu", "skutok-trestnosť konania", "rovnosť, rovnoprávnosť-princíp rovnosti", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "rozhodnutie-odôvodnenie", "rozsudok-zrušenie", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "dokazovanie-opomenutie dôkazov (nevykonanie dôkazov)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2To/58/2017", "guid": "651f89db-0faa-4b9c-b941-e8c64a5dbbfe:60c93ef4-d4a9-423b-897c-0e99511c6bc5", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:85175e49-dc42-4013-a384-63753dd2340a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 754/2016 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.754.2016.1"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 3328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "651f89db-0faa-4b9c-b941-e8c64a5dbbfe:60c93ef4-d4a9-423b-897c-0e99511c6bc5", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5313010270.1", "spisova_znacka": "2To/58/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 2To/58/2017 z 21. 11. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-11-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5313010270.1"}, {"guid": "568c3a1e-0adf-4bf8-a8ee-6ce8313b5e63:f6b35d09-1976-4c22-9b5c-336859fc034d", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3716010029.1", "spisova_znacka": "2To/30/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/30/2016 z 25. 4. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-04-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3716010029.1"}], "citovane_v": [{"guid": "bfc1b85d-75b5-490f-89b8-449e88edb131:414feb05-ee5e-4855-9ded-3f1c0a200572", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8718010257.1", "spisova_znacka": "1Tdo/28/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/28/2020 z 27. 1. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-01-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8718010257.1"}, {"guid": "bfc1b85d-75b5-490f-89b8-449e88edb131:1f56c81e-bd06-4b9d-b8e2-a5286dfa0834", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8718010257.1", "spisova_znacka": "1Tdo/28/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/28/2020 z 26. 1. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-01-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8718010257.1"}, {"guid": "088b0098-e024-49cc-8325-6ad31104e525:1021100f-3bab-4fd5-a2e7-ee8de9039026", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2320204452.2", "spisova_znacka": "28Co/56/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 28Co/56/2024 z 29. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2320204452.2"}, {"guid": "c1cec47c-0678-4484-bf35-8bdc2ac2a569:392ba146-b621-4035-bdd0-df2c637e45ce", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2021:2319011482.1", "spisova_znacka": "3To/22/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3To/22/2021 z 12. 4. 2021", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2021-04-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2021:2319011482.1"}, {"guid": "c1cec47c-0678-4484-bf35-8bdc2ac2a569:5840e7ca-7d81-41f2-9898-f748062c7ec8", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2021:2319011482.1", "spisova_znacka": "3To/22/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3To/22/2021 z 12. 4. 2021", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2021-04-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2021:2319011482.1"}, {"guid": "c1cec47c-0678-4484-bf35-8bdc2ac2a569:96caf621-3e33-4716-841d-14abce672031", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2021:2319011482.1", "spisova_znacka": "3To/22/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3To/22/2021 z 12. 4. 2021", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2021-04-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2021:2319011482.1"}, {"guid": "c1cec47c-0678-4484-bf35-8bdc2ac2a569:d7e3a907-4b58-4be7-b3a6-c5c03f8c3d7e", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2021:2319011482.1", "spisova_znacka": "3To/22/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3To/22/2021 z 12. 4. 2021", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2021-04-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2021:2319011482.1"}]}