{"guid": "ussr:2289c83d-9373-4075-8aaa-606a131d0d54", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.263.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 263/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 263/2019 z 11. 6. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 263/2019, ECLI:SK:USSR:2019:1.US.263.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2019-06-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "nazov": "čl. 49 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-49", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2289c83d-9373-4075-8aaa-606a131d0d54", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.263.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.263.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.263.2019.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 263/2019-9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava\nDuriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\nzastúpeného advokátskou kanceláriou AK Pekár, s. r. o., Kukučínova 24, Banská Bystrica,\nv mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ing. Bernard Pekár, PhD., vo veci namietaného\nporušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky\na práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica v konaní vedenom\npod sp. zn. BB-3 T 4/2013 a jeho rozsudkom z 3. septembra 2014 a postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 12/2014 a jeho rozsudkom\nz 26. februára 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 13/2015 a jeho uznesením\nz 11. februára 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla\n2019 doručená ústavná sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\nnamietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného\ntrestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. BB-3 T 4/2013 a jeho rozsudkom z 3. septembra 2014 a postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 To 12/2014 a jeho rozsudkom z 26. februára 2015 a v konaní vedenom\npod sp. zn. 2 TdoV 13/2015 a jeho uznesením z 11. februára 2019.\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom\nšpecializovaného súdu uznaný vinným zo spáchania zločinu založenia, zosnovania\na podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a z účastníctva formou pomoci\nk zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 21 ods. 1 písm. d) a § 277 ods. 1 a 4\nTrestného zákona a bol za to odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní päť rokov,\nna výkon ktorého bol zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.\n3. Prvostupňové rozhodnutie (okrem ďalších obžalovaných) sťažovateľ napadol\nodvolaním, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 To 12/2014 z 26. februára\n2015 podľa § 321 ods. 1 písm. d) a e) a ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) rozsudok špecializovaného\nsúdu z 3. septembra 2014 zrušil vo výroku o vine a treste a na podklade § 322 ods. 3\nTrestného poriadku sám v trestnej veci rozhodol tak, že sťažovateľa uznal vinným\nzo spáchania\n\nzločinu\n\nzaloženia,\n\nzosnovania\n2\n\na podporovania\n\nzločineckej\n\nskupiny\n\npodľa § 296 Trestného zákona a zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1\na 4 Trestného zákona a za to mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov,\nna výkon ktorého bol zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.\n4. Rozhodnutie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sťažovateľ napadol\nmimoriadnym opravným prostriedkom – dovolaním, ktoré najvyšší súd ako súd dovolací\nuznesením sp. zn. 2 TdoV 13/2015 z 11. februára 2019 podľa § 382 písm. c) Trestného\nporiadku odmietol.\n5. Podľa názoru sťažovateľa postupmi všeobecných súdov konajúcich v jeho trestnej\nveci a ich rozhodnutiami došlo k porušeniu jemu ústavou garantovaného základného práva\nna súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie.\n6. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že odvolací súd, ako aj dovolací súd sa\n„nevyrovnali s... námietkami smerujúcimi k nedostatku odôvodnenia prvostupňového súdu“.\nJe toho názoru, že „nezodpovedanie, resp. odignorovanie... argumentov uvedených\nv odvolaní a dovolaní je nezlučiteľné s Ústavou SR garantovaným právom na súdnu\nochranu, resp. Dohovorom priznaným právom na spravodlivý proces s poukazom na...\nprávo na odôvodnenie rozhodnutia“.\n7. V konaní pred všeobecnými súdmi nebol podľa slov sťažovateľa preukázaný jeho\númysel spáchať zločiny, za ktoré bol odsúdený. Nepreukázanie úmyslu spáchať trestný čin,\nkonkrétne vedomostnej zložky sťažovateľa, namietal už v odvolaní proti rozsudku súdu\nprvého stupňa. Výpovede svedkov, ktorí ho mali usvedčovať, sťažovateľ považoval\nza účelové a navyše ani jeden zo svedkov „sa explicitne nevyjadril“, že sťažovateľ mal\nvedomosť „o existencii karuselového podvodu“.\n8. Rovnako sťažovateľ namietal, že mu nebol preukázaný „nejaký finančný podiel na\nčinnosti zločineckej skupiny“, pritom „pokiaľ ide o sofistikovanú trestnú činnosť akou je\nkaruselový podvod, je nepochybné, že páchateľ ju vykonáva s cieľom získať pre seba\nmajetkový prospech“, a „práve preukázanie majetkového prospechu, hoc aj prisľúbeného,\n3\n\nby\n\nmimo\n\ndôvodnú\n\npochybnosť\n\npreukázalo...\n\númysel\n\nspáchať“\n\nstíhané\n\nzločiny.\n\nPodľa sťažovateľa existuje niekoľko skutočností, ktoré preukazujú, že nemal úmysel páchať\ntrestnú činnosť, na čo v dovolaní aj poukázal.\n9. V dovolaní sťažovateľ poukázal aj na zmätočnosť skutkových viet prvostupňového\naj odvolacieho rozhodnutia, keď oba trestné činy boli spáchané jedným skutkom, potom ako\nmohol stáť súčasne na druhom (pri zločine neodvedenia dane a poistného) aj treťom\n(pri zločine založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny) stupni riadenia,\na teda nebolo ustálené, akú úlohu či funkciu mal sťažovateľ v zločineckej skupine zastávať.\n10. Ako sťažovateľ tvrdí, odvolací súd sa jeho námietkou absencie úmyslu spáchať\ntrestný čin náležite nevysporiadal. Nesúhlasí ani s tým, ako najvyšší súd vyhodnotil\nv dovolaní uvedené argumenty sťažovateľa, t. j. že išlo o námietky smerujúce\nproti zistenému skutkovému stavu. Podľa jeho názoru namietanými boli „právne vady“–\nprávo na odôvodnenie rozhodnutia.\n11. Osobitne sťažovateľ poukázal na to, že vo vzťahu k námietke o zmätočnosti\nskutkových viet prvostupňového a odvolacieho rozsudku, pokiaľ išlo o jeho začlenenie\ndo štruktúry zločineckej skupiny (t. j. na ktorom stupni riadenia mal stáť), dovolací súd\npovažoval túto zmätočnosť za irelevantnú, keďže nemala vplyv na právnu kvalifikáciu.\nSťažovateľ však zastáva názor, že postavenie v zločineckej skupine má vplyv na výšku\nukladaného trestu, preto námietka zmätočnosti skutkových viet je zásadným argumentom,\nktorý mal vplyv na výrok o treste uvedených rozsudkov vo vzťahu k osobe sťažovateľa,\navšak dovolací súd túto dostatočne nezodpovedal.\n12. Porušenie čl. 49 ústavy sťažovateľ videl v tom, že konanie všeobecných súdov,\nv rozhodnutiach ktorých absentoval opis skutočností preukazujúcich jeho úmysel spáchať\ntrestný čin, je aj porušením práva byť stíhaný spôsobom ustanoveným zákonodarcom len\nza konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca.\n\n4\n\n13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej\nsťažnosti na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:\n„Postupom Špecializovaného trestného súdu a jeho rozsudkom č. k. BB-3 T 4/20132421 zo dňa 03. 09. 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo byť stíhaný spôsobom\nustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca\npodľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nPostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozsudkom sp. zn. 5 To\n12/2014 zo dňa 26. 02. 2015 bolo porušené základné právo sťažovateľa, a to právo na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo byť stíhaný spôsobom\nustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca\npodľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nPostupom Najvyššieho súdu SR a jeho uznesením sp. zn. 2 TdoV 13/2015 zo dňa\n11. 02. 2019 bolo porušené základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo byť stíhaný spôsobom ustanoveným\nzákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca podľa čl. 49\nÚstavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n2 TdoV 13/2015 zo dňa 11. 02. 2019.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n5 To 12/2014 zo dňa 26. 02. 2015.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Špecializovaného trestného súdu\nč. k. BB-3 T 4/2013-2421 zo dňa 03. 09. 2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie.“\nII.\n14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n5\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n15. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\n16. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí\nbez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom\nprerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\n17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n18. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv\nzaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 4/2013 a jeho\nrozsudkom z 3. septembra 2014 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n6\n\n5 To 12/2014 a jeho rozsudkom z 26. februára 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 TdoV 13/2015 a jeho uznesením z 11. februára 2019, ku ktorému malo dôjsť\nnedostatočným\n\nodôvodnením\n\nprvostupňového\n\nrozhodnutia\n\na nezaoberaním\n\nsa\n\nargumentáciou sťažovateľa uvedenou v opravných prostriedkoch proti tomuto rozhodnutiu\nnajvyšším súdom.\n19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n20. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký\ntrest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.\n21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nK namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a práva\nzaručeného dohovorom postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\nBB-3 T 4/2013 a jeho rozsudkom z 3. septembra 2014\n22. Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu\nk ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný\nsúd o individuálnych ústavných sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb\nvo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná\nv prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci,\na poskytnúť tak ochranu označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa,\nporušenie ktorých namieta (III. ÚS 181/04).\n\n7\n\n23. Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k rozsudku špecializovaného súdu\na postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, mohol podľa zákona, ktorým sa konanie riadilo,\núčinne domáhať (a aj sa domáhal) využitím opravného prostriedku (odvolania). V tomto\nkontexte bol najvyšší súd ako súd druhostupňový povinný poskytnúť ochranu právam\nsťažovateľa, porušenie ktorých v ústavnej sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta.\nPrávomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy)\nbezprostredne vo vzťahu k rozsudku a postupu špecializovaného trestného súdu vylúčená.\n24. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti týkajúcej sa\nnamietaného porušenia základných práv sťažovateľa rozsudkom špecializovaného súdu č. k.\nBB-3 T 4/2013-2421 z 3. septembra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,\nodmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci\nústavného súdu na jej prerokovanie.\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 12/2014\na jeho rozsudkom z 26. februára 2015\n25. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných\nzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich\ndo ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym\norgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je\nprieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými\nsúdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového\nstavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto\nsúvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci\nnemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha\nchrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj\n8\n\nv tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka (strany) konania, keď\njasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.\nII. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv\na slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným\nsúdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,\nmedzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).\nÚloha ústavného súdu pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti pre namietané porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie\nzákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne\nodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv\na slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).\n26. Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu rozsudku najvyššieho\nako odvolacieho súdu sp. zn. 5 To 12/2014 z 26. februára 2015.\n27. Ústavný súd nepovažuje za potrebné ani účelné na tomto mieste opakovať celú\npodrobnú rozsiahlu argumentáciu uvedenú v odôvodnení označeného rozhodnutia\nodvolacieho súdu, ktorá je v konečnom dôsledku sťažovateľovi dobre známa. Z hľadiska\npožadovanej ústavnoprávnej ochrany základného práva na súdnu ochranu a práva\nna spravodlivé súdne konanie je dôležitým v súlade s vymedzenou kompetenciou ústavného\nsúdu zistiť, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočné a nevykazuje znaky\narbitrárnosti.\n28. Najvyšší súd v prvom rade vo vzťahu k osvedčeniu spáchania stíhanej trestnej\nčinnosti odsúdenými (vrátene sťažovateľa) skonštatoval, že na podklade vykonaných\na vyhodnotených dôkazov bola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná existencia\nštruktúrovanej schémy, ktorej jediným dôvodom vzniku a fungovania po dobu takmer\ndvoch rokov bolo uplatňovanie si nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty\n9\n\nz obchodov, ktoré v konečnom dôsledku negovali svoju hospodársku podstatu, a tou bola\ntvorba reálneho zisku reálnymi ekonomickými aktivitami vyplývajúcimi z reálnych\npožiadaviek trhu.\n29. Odvolací súd doplnil, že nie je možné vytvoriť produkt (v danom prípade\n„webkarta“), ktorý je ekonomicky buď vôbec, alebo minimálne uplatniteľný, tento produkt\nvo veľkom nakupovať, naskladňovať a potom vyvážať a pre potreby ďalšieho „otočenia“\ntohto tovaru tento doviezť naspäť, opätovne vyviezť a podobne. Poukázal na skutočnosť, že\ntýchto kariet bolo vyrobených v počte 305 000 kusov, ktoré sa potom objavovali v doslova\nstovkách obchodných transakcií, avšak k reálnemu predaju spotrebiteľovi došlo len v 76\nprípadoch prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s., ktorej bol produkt rovnako ponúknutý\na distribuovaný, ktorá ho potom komisionálnym spôsobom predávala. Všetky ostatné\ndo reťazca zapojené podnikateľské subjekty tento tovar len kupovali a predávali medzi\nsebou s daňou z pridanej hodnoty bez toho, aby došlo k predaju tejto karty konečnému\nspotrebiteľovi, pritom jediným cieľom týchto všetkých obchodných operácií bolo umelo\nvytvoriť situáciu, že z formálneho a vecného hľadiska vznikol nárok na uplatnenie\nnadmerného odpočtu u podnikateľských subjektov, ktoré na to boli v reťazci určené.\n30.\n\nNajvyšší\n\nsúd\n\npripomenul,\n\nže\n\npresvedčivosť\n\ndôkazov\n\nzabezpečených\n\nv prípravnom konaní viedla k tomu, že piati obžalovaní stojaci v hierarchii tejto\nštruktúrovanej skupiny na rôznych miestach (od najvyšších po najnižšie) sa k spáchaniu\ntejto trestnej činnosti v plnom rozsahu priznali a jeden obžalovaný urobil vyhlásenie o vine.\n31. Odvolací súd prízvukoval, že išlo jednoznačne o riadený proces, pričom do tohto\nkolobehu nemohol vstúpiť niekto, kto by nemal vedomosť o tom, pre aký účel tento proces\nprebiehal, čo preukázali nielen výpovede viacerých svedkov, ale o čom svedčila aj samotná\npodstata týchto obchodov.\n32. Vo vzťahu ku konaniu sťažovateľa najvyšší súd uviedol, že tento zadovážením\nprostriedkov (výstupných faktúr pre firmy uplatňujúce si nadmerný odpočet) umožnil\nuplatniť si nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty z daňového základu v sume najmenej\n10\n\n2 704 445,28 €, za ktorú nakúpil minimálne 91 614 kusov papierových nosičov produktu\ntypu „webkarta“. Možnosť uplatnenia si nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty teda\nvyvážajúcim firmám vznikla v sume prinajmenšom 540 889,06 €.\n33. K obrane sťažovateľa v odvolacom konaní, že o páchaní trestnej činnosti nemal\nžiadnu vedomosť, najvyšší súd uviedol, že vykonané dôkazy svedčili o opaku. Sťažovateľ\nuvedenú schému „začal uplatňovať aj v Českej republike, za čo sa proti nemu vedie\nsamostatné trestné stíhanie (obžaloba Vrchného štátneho zastupiteľstva v Olomouci\nz 26. novembra 2012, sp. zn. 4 VZV 11/2011 podaná na Krajskom súde v Ostrave), pričom\njeho vedomosť a aktívnu participáciu na tomto skutku páchaného na škodu Finančnej\nsprávy Slovenskej republiky potvrdili aj svedkovia“.\n34. Pokiaľ išlo o právne posúdenie skutkov v danej trestnej veci, najvyšší súd\nprecízne, poukazom nielen na prax všeobecných súdov a ich judikatúru, ale aj na judikatúru\na zákonnú úpravu iných štátov (Česká republika) a medzinárodné dokumenty (Dohovor\nOSN\n\nproti\n\nnadnárodnému\n\norganizovanému\n\nzločinu,\n\ndokument\n\nEurópskej\n\núnie\n\nz 21. decembra 1998 – Joint Action on making it a criminal offence to participate of\ncriminal organization in the Member States of European Union – 98/233 JHA), uviedol,\nprečo bolo potrebné konanie páchateľov právne kvalifikovať tak, ako bolo kvalifikované,\nktoré zistenia ho k tomu viedli, na ktoré okolnosti bolo potrebné prihliadať, a teda, že aj\nkonanie sťažovateľa naplnilo zákonné znaky zločineckej skupiny v zmysle § 129 ods. 4\nTrestného zákona tak v podobe existencie štruktúr, ako aj v podobe systematického\na sústavného páchania zločinu neodvedenia dane a poistného, keďže v období dvoch rokov\nzločinecká skupina koordinovane dosiahla finančnú výhodu vo výške takmer jedného\nmilióna eur, pritom finančná výhoda vo výške tri a pol milióna eur touto zločineckou\nskupinou nebola získaná len v dôsledku zásahu štátu prostredníctvom daňových orgánov.\n35. Rovnako odvolací súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v posudzovanej veci\nz hľadiska chápania skutku a jeho jednoty išlo o jeden skutok, pretože konanie, ktoré je\nprostriedkom k spáchaniu trestného činu druhého, je súčasne súčasťou konania, ktoré\nznamená uskutočňovanie konania popísaného v skutkovej podstate trestného činu druhého.\n11\n\nTo platí aj v prípade, keď konanie, ktoré vyvolalo určitý následok závažný z hľadiska\ntrestného práva, muselo najskôr spôsobiť iný následok, bez ktorého by k vyvolaniu druhého\nnásledku nedošlo. V danej trestnej veci teda išlo o jednočinný súbeh zločinu založenia,\nzosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, ktorý je\ntrvácim trestným činom, a zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 druhej\naliney a ods. 4 Trestného zákona, ktorý je pokračovacím trestným činom, pričom z hľadiska\nprávnej teórie takýto jednočinný súbeh nebol v tom čase vylúčený.\n36. Ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na niektoré časti odôvodnenia\nrozsudku špecializovaného súdu sp. zn. BB-3 T 4/2013 z 3. septembra 2014, keďže sa\nnaňho odvolával aj druhostupňový súd, najmä čo sa týka preukázania naplnenia všetkých\nznakov skutkovej podstaty stíhaných zločinov.\n37. Špecializovaný súd vo vzťahu k obhajobe sťažovateľa o jeho nevedomosti, že by\nsa dopúšťal trestnej činnosti, uviedol, že najmä vzhľadom na charakter celej siete bolo\nnielenže priam nemysliteľné, ale doslova nemožné, aby do tohto kolobehu vstúpil\nktokoľvek, kto by nemal vedomosť o tom, na aký účel tento kolobeh prebieha. Toto\npreukazovali nielen výpovede vo veci vypočutých svedkov, ale aj samotná podstata\nobchodov, keď «často doslova bezdomovci (osoby závislé na omamných látkach z naozaj\nslabých sociálnych pomerov - napr. svedkyne\n\n,\n\n...) v obrovských\n\nsumách dodávajú tovar ďalším či už nárazníkovým firmám alebo firmám v zahraničí.\nJednotliví predstavitelia podnikateľských subjektov si neoverujú to, či je produkt na trhu\nuplatniteľný spôsobom, ako to bolo vyššie uvedené, ale tovar predávajú ďalším subjektom,\nktorí sú im „nariadení zhora“ či už\n\n,\n\n,\n\nalebo ďalšími osobami. Jednoducho povedané, takýto obchod musí byť\npodozrivý každému priemerne vzdelanému človeku.».\n38. K obrane sťažovateľa špecializovaný súd ďalej uviedol, že viaceré preukázané\nokolnosti súvisiace s technickým dokumentovaním priebehu tohto obchodu jeho obranu\nviacnásobne vyvracajú. Podľa názoru všeobecného súdu však z viacerých dôkazov bolo\nabsolútne zrejmé, že aj do obchodu zapojené zahraničné subjekty vedeli o tom, že ich\n12\n\núlohou je prispieť k umožneniu uplatnenia si nadmerných odpočtov u firiem, ktoré na toto\nboli určené. Dokladovali to nielen výpovede viacerých svedkov (\nkonateľ viacerých zahraničných dovozcov komodity,\n\n– dosadený\nale\n\ni skúmania zahraničných policajných orgánov, ktorí vo viacerých prípadoch (napr.\nSlovinsko, Bulharsko) dokumentovali, že subjekty, ktorým mal byť tovar vyvážaný,\nv konečnom dôsledku neexistujú v tej forme alebo pre ten účel, ako to bolo obžalovanými\nz čela hierarchie prezentované (firma\na pod.), prípadne boli ovládané spriaznenými osobami\ninformovanými o cieli existencie reťazca.\n39. Špecializovaný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia detailne opísal aktivitu\npáchateľov stíhanej trestnej činnosti, teda aj konanie sťažovateľa, a to na základe\nvykonaným dokazovaním zistených skutočností. Podotkol, že tvrdeniam sťažovateľa\nzodpovedajúce doklady (príslušné faktúry) v trestnom spise chýbajú, pritom boli vykonané\nprocesné úkony, ktoré by v prípade reálnej existencie ich prítomnosť v spise zabezpečili.\nKonajúci súd poukázal aj na skutočnosť, že obchodná spoločnosť, ktorej konateľom bol\nsťažovateľ, konala na základe odporúčaní\n\n, ktorý sa k spáchaniu trestnej\n\nčinnosti priznal. Všeobecný súd poukázal takisto na zvláštne správanie sa sťažovateľa\nv súvislosti so stíhanou trestnou činnosťou, keď kolobeh tovaru (webkarty) považoval\nza taký, ktorý jeho firme\n\n, mal priniesť zisk a jednoducho mu nebolo\n\n„divné“, že aj ním ovládaný podnikateľský subjekt v podstate len posúva distribúciu\nproduktu na ďalšie obchodné spoločnosti, a to bez toho, aby za tento produkt bolo\nzaplatené. Kredibilitu týchto spoločností pritom neskúmal, poradil mu ich\n\n.\n\nKeď zistil, že tieto spoločnosti uvedený produkt na trhu neumiestnili, všetky relevantné\nobchodno-právne transakcie boli „dobropisované s tým, že kartičky mali byť vrátené“.\nNa takomto spôsobe obchodu sťažovateľ „nevidel nič divné a aj pokiaľ by išlo o na trhu\nneuplatniteľný produkt, on zdôrazňoval, že v takomto prípade bol uvedený do omylu,\nnakoľko on chcel reálne s produktom podnikať“.\n40. Obranu sťažovateľa špecializovaný súd považoval za vyvrátenú do všetkých jej\ndôsledkov, a to vykonaným dokazovaním. Sťažovateľ teda vedel, že je súčasťou reťazca,\n13\n\na vedel i o tom, že tovar sa nenakupoval z toho dôvodu, aby v Českej republike pomocou\nďalších distribútorov bol umiestnený na trhu jednotlivým konečným spotrebiteľom. Tieto\nskutočnosti boli preukázané hlavne výpoveďami svedkov – najmä svedka\nsvedkyne\n\nsvedka\n\na svedka\n\n,\n, stručný obsah\n\nvýpovedí ktorých špecializovaný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol a z ktorých\nvyplynul záver o nepresvedčivosti obrany sťažovateľa, keď ním prezentovaný spôsob\nobchodovania bol nielen nelogický, ale v konečnom dôsledku aj nereálny, a každá osoba\nzúčastnená na takomto kolobehu tovaru musela mať vedomosť o tom, že ide o ekonomicky\nnezmyselnú činnosť. Bolo tiež zrejmé, že obchody reálne neprebehli a sťažovateľ o tomto\nvedomosť mal.\n41. V závere v súvislosti s uznaním viny sťažovateľa a úpravou skutkovej vety tak,\nako bola uvedená v rozsudku, špecializovaný súd zdôraznil, že osoba v postavení\nsťažovateľa robiaca obchody spôsobom, ako to on sám prezentoval, nemohla nevedieť, že\nide nielen o ekonomicky nanajvýš riskantnú činnosť, ale aj to, že ide o činnosť, ktorá\ns podnikaním v zmysle jeho zákonných mantinelov nemá nič spoločné. Sťažovateľ bol\ndôležitou súčasťou celého reťazca, ktorého úlohou bolo vyvolať zdanie, že tovar je reálne\nvyvážaný do zahraničia. Na zdôveryhodnenie celého takto vymysleného procesu sa podieľal\naj organizovaním rôznych marketingových aktivít v súvislosti s produktom, avšak tieto mali\nza úlohu len sťažiť kontrolnú činnosť príslušných finančných a daňových orgánov.\nPomocou týchto techník sa len malo vyvolať zdanie, že s produktom typu webkarta sa\nreálne obchoduje. Ani v tomto prípade však k takémuto reálnemu obchodovaniu nedošlo,\npritom scenár, ako bol vymyslený, ani u jedného zo zainteresovaných nedovoľoval záver, že\nby nemali vedomosť minimálne v základoch o celej štruktúre a cieľoch projektu.\n42. Z týchto skutočností uvedených v napadnutom druhostupňovom rozhodnutí\njednoznačne vyplýva, že najvyšší súd ako odvolací súd sa všetkými pre rozhodnutie\no odvolaní sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku relevantnými právnymi, ako aj\nskutkovými otázkami zaoberal a dal na ne presvedčivé odpovede.\n\n14\n\n43. Ústavný súd je toho názoru, že záver odvolacieho súdu (v spojení so závermi\nvyplývajúcimi z rozsudku špecializovaného súdu) o vine sťažovateľa zo spáchania stíhanej\ntrestnej činnosti sa opiera o logické a vyčerpávajúce odôvodnenie, ktoré pozostáva\nz explicitne preukázaných skutkových zistení prameniacich z vykonaného dokazovania\na z komplexnej prezentácie relevantnej právnej úpravy a jej výkladu, ktorý ústavný súd\nkvalifikuje ako dostatočne podrobný, racionálny a zároveň nepopierajúci zmysel a podstatu\nprávnej úpravy, na ktorú sa konajúce súdy (prvého a druhého stupňa) odvolávajú.\nOdôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu absolútne presvedčivo osvedčuje, že sťažovateľ\nsvojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty stíhaných trestných činov.\n44. Nosnou námietkou aktuálnej ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že v danej trestnej\nveci konajúce všeobecné súdy nepreukázali úmysel sťažovateľa spáchať trestné činy,\nza ktoré bol odsúdený.\n45. Podľa § 15 Trestného zákona trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ\na) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený\ntýmto zákonom, alebo\nb) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre\nprípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.\n46. Najvyšší súd vo svojom rozsudku k otázke preukázania subjektívnej stránky\n(zavinenia – § 15 Trestného zákona) trestného činu, z ktorého spáchania bol sťažovateľ\nuznaný vinným, v kontexte jeho námietky konštatoval objektívne preukázanie, že išlo\njednoznačne o riadený proces, pričom do tohto kolobehu nemohol vstúpiť niekto, kto by\nnemal vedomosť o tom, na aký účel tento proces prebiehal, čo preukázali nielen výpovede\nviacerých svedkov (ktorých súdy riadne konkretizovali), ale o čom svedčila aj samotná\npodstata týchto obchodov, kde špecifikácia skutkového stavu týkajúca sa protiprávneho\nkonania sťažovateľa bola dostatočne dôkazne podložená. Ústavný súd zastáva názor, že\ntakto prezentovaná argumentácia všeobecného súdu plne zodpovedá základným pravidlám\nteórie trestného práva a neopodstatňuje žiadnu pochybnosť o preukázaní naplnenia\n\n15\n\nsubjektívnej stránky (zavinenia zo strany sťažovateľa) posudzovaného trestného činu ako\njeho obligatórneho znaku.\n47. Z odôvodnenia napadnutých rozsudkov (prvého aj druhého stupňa) zreteľne\nvyplýva dôkazmi preukázané zavinenie sťažovateľa tak, ako ho definuje ustanovenie § 15\nTrestného zákona.\n48. Rovnako značne vnímateľným bol záver súdov oboch stupňov, že konanie\nsťažovateľa umožnilo určitým podnikateľským subjektom uplatniť si v rozpore so zákonom\nodpočet dane z pridanej hodnoty, a teda sťažovateľ umožnil inému zadovážiť neoprávnený,\nv tomto prípade finančný prospech. Skutková podstata trestného činu neodvedenia dane\na poistného,\n\na\n\ntakisto\n\nskutková\n\npodstata\n\ntrestného\n\nčinu\n\nzaloženia,\n\nzosnovania\n\na podporovania zločineckej skupiny s poukazom na § 129 ods. 4 Trestného zákona pritom\nbezpodmienečne nevyžaduje, aby svojím konaním sťažovateľ zabezpečil majetkový\nprospech iba alebo aj sebe. Ani v tomto smere nenašli námietky sťažovateľa svoje\nopodstatnenie.\n49. Podľa názoru ústavného súdu sú úvahy najvyššieho súdu veľmi podrobné, vecné\na presvedčivé. Rozhodne nejavia známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.\nSkutočnosť, že sťažovateľ má na vec iný názor, nemôže sama osebe znamenať porušenie\njeho označených práv. Pokiaľ sťažovateľ očakával inú odpoveď konajúcich súdov,\nnezakladá to bez ďalšieho nezákonnosť právoplatného odsudzujúceho rozsudku, a tým ani\nporušenie označených článkov ústavy a dohovoru. Sťažovateľ pritom nijako nereflektuje\nna veľmi podrobnú a vecnú argumentáciu najvyššieho súdu vo vzťahu k rozhodujúcim\nskutkovým zisteniam a ich právnemu posúdeniu.\n50. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď\nnamietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\n16\n\nneopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).\n51. Vzhľadom na prezentované bol ústavný súd nútený ústavnú sťažnosť sťažovateľa\nv tejto časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 12/2014 a jeho rozsudkom\nz 26. februára 2015 odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako\nzjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 13/2015\na jeho uznesením z 11. februára 2019\n52. Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 12/2014 z 26. februára 2015\nsťažovateľ podal mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie z dôvodov uvedených\nv § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku.\n53. Najvyšší súd ako súd dovolací v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že\nvo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku sťažovateľ nezdôvodnil okolnosti nasvedčujúce porušenie obhajobných práv. Jeho\nargumentácia\n\nsmerovala\n\nproti\n\nodôvodneniu\n\nrozhodnutí\n\nsúdov\n\nnižšieho\n\nstupňa,\n\nnepreukázaniu vedomosti o karuselových obchodoch, zmätočnosti skutkových viet, čo sa\ntýka jeho postavenia v zločineckej skupine a účelovosti výpovedí svedkov. Napriek tomu\nnajvyšší súd pripomenul, ako konštantná judikatúra dovolacieho súdu chápe právo\nna obhajobu v zmysle 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to, že ide o vytvorenie\npodmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný\npostup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého\n17\n\nobhajovacieho práva. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu potom\no zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní\nobhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže\nísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho\npostavení zásadným spôsobom.\n54. Dovolací súd zhodnotil, že sťažovateľ mal v trestnom konaní zvoleného obhajcu,\nktorý k obhajobe pristupoval aktívne, zúčastňoval sa výsluchov, hlavných pojednávaní\na verejných\n\nzasadnutí,\n\npodával\n\nnávrhy\n\na\n\nopravné\n\nprostriedky,\n\nteda\n\ndohliadal\n\nna uplatňovanie práv sťažovateľa. Orgány činné v trestnom konaní a súdy v tomto smere\nposkytli adekvátny priestor na realizáciu práv obvinených (teda aj sťažovateľa) na obhajobu\na tento priestor bol zo strany obhajoby využitý. V tejto súvislosti dovolací súd pochybenia\nnezistil, a to ani v období medzi vznesením obvinenia a zvolením si obhajcu. V tomto čase\nsíce boli vykonané výsluchy niektorých svedkov, ale títo buď nevypovedali alebo\npredmetom ich výsluchov neboli skutočnosti týkajúce sa sťažovateľa.\n55. K dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorého naplnenie\nobvinení (vrátane sťažovateľa) videli v absencii dôkazov preukazujúcich konanie, za ktoré\nboli odsúdení, dovolací súd uviedol, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi\nprvého, prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže\nobvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, nie námietky skutkové.\nZa skutkové najvyšší súd pritom považuje tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým\nzisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu\ndôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd podľa jeho slov nemôže posudzovať správnosť\na úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať\nvykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko\ndokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať\nalebo korigovať len odvolací súd. Preto podľa jeho názoru námietky obvinených v tomto\nsmere nemohol hodnotiť.\n\n18\n\n56. Pre dovolací súd bolo rozhodujúce zistenie, podľa ktorého obvinení (teda aj\nsťažovateľ) spáchali skutok tak, ako to je uvedené v rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa,\nktoré nemali pochybnosti o ich vine. Dovolací súd pritom nezistil, že by skutky popísané\nv skutkovej vete boli subsumované pod nesprávne skutkové podstaty trestných činov, neboli\ntrestným činom, alebo išlo o iné trestné činy.\n57. Vo vzťahu k nenaplneniu subjektívnej stránky trestných činov, kladených\nobvineným za vinu, dovolací súd konštatoval, že ani absenciu úmyslu nie je možné\nnamietať v rámci dovolacích dôvodov. Aj keď posúdenie naplnenia subjektívnej stránky\ntrestného činu je právnym záverom, tento sa musí zakladať na skutkových zisteniach\nvyplývajúcich z vykonaného dokazovania, ktoré nie je dovolací súd v dovolaní oprávnený\nskúmať. Totožné konštatovanie rezultuje zo súdnej praxe a judikatúry súdov a na podporu\ntohto tvrdenia citoval z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 5/2010 z 1. júla 2010,\nuverejneného v časopise Zo súdnej praxe pod poradovým č. 40/2010, a z rozhodnutia,\nuverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod č. R 19/1971-II.\n58. Pokiaľ išlo o začleňovanie sťažovateľa v skutkových vetách rozsudku na rôzne\nstupne riadenia, táto skutočnosť podľa dovolacieho súdu neovplyvnila právnu kvalifikáciu\nskutkov. Bolo preto irelevantné, či mal sťažovateľ stáť na druhom alebo treťom stupni\nriadenia, keď bol uznaný za vinného ako priamy páchateľ.\n59. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že obsahom dovolaní bolo taktiež rozsiahle\nposudzovanie výpovedí svedkov, vykonaných dôkazov a polemizovanie so závermi súdov.\nK tomu uviedol, že takéto námietky, smerujúce k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý by\nzodpovedal predstavám obvinených, svojím obsahom nenapĺňajú nielen dovolací dôvod\npodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ale ani žiaden iný dôvod dovolania\npodľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\n60. Napokon dovolací súd nevzhliadol ani dôvodnosť dovolacieho dôvodu\npodľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, ktorý uviedol sťažovateľ. Vo vzťahu\n19\n\nk tomuto dovolaciemu dôvodu najvyšší súd podotkol, že ho možno úspešne uplatňovať\nv prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané\nzákonným spôsobom. Pokiaľ ide o porušenie zákona, v tejto súvislosti najvyšší súd,\nopierajúc sa o svoju stabilnú rozhodovaciu činnosť, zdôraznil, že také porušenie by malo\nsvojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle\nčl. 6 dohovoru, čomu zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho opravného\nprostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že v rámci tohto dovolacieho dôvodu\nmožno úspešne uplatňovať aj nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ale\nlen vtedy, ak mal, resp. má negatívny materiálny dopad na práva obvineného. K porušeniu\npráva na spravodlivý proces by pritom mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného\nbolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa\nspochybňuje. Na druhej strane za nezákonnosť podľa dovolacieho súdu nemožno považovať\nnevykonanie dôkazu, resp. hodnotenie dôkazov zo strany súdu v rozpore s predstavami\nobvineného. Je plne na úvahe súdu, aby sám rozhodol v okolnostiach prípadu, ktoré dôkazy\nna zistenie skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, vykoná, bez ohľadu\nna to, ktorá zo strán konania ich navrhla. Zároveň namietanie rozsahu dokazovania\na posúdenia dôkazov podľa predstáv obvineného nespadá pod dovolací dôvod podľa § 371\nods. 1 písm. g) Trestného poriadku.\n61. Najvyšší súd však k namietanému dovolaciemu dôvodu uviedol, že sťažovateľ\nnešpecifikoval dôkaz, ktorý mal byť vykonaný nezákonným spôsobom, pričom dovolací súd\nv tomto smere pochybenia nezistil.\n62. Uvedené svedčí o tom, že dovolací súd sťažovateľom predostreté námietky,\nktorými sa snažil preukázať danosť dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i)\nTrestného poriadku, neprijal, avšak náležite na ne reagoval a svoje závery adekvátne\nodôvodnil. Poukázal na to, že niektoré zo svojich tvrdení sťažovateľ argumentačne žiadnym\nspôsobom nepodporil [naplnenie dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného\nporiadku – porušenie práva na obhajobu a nezákonne vykonané dôkazy], ale napriek tomu\nk nim zaujal zodpovedajúce stanovisko, ktoré sťažovateľ síce vníma vo vzťahu k svojej\nosobe negatívne, avšak v žiadnom prípade ich nemožno hodnotiť ako svojvoľné.\n20\n\n63. Na základe interpretácie dotknutého ustanovenia Trestného poriadku najvyšší súd\nargumentáciu sťažovateľa o tom, že v trestnom konaní nebol preukázaný jeho úmysel\nspáchať trestné činy, za ktoré bol odsúdený [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku], síce\nkvalifikoval ako otázku právneho charakteru, avšak podmienenú zistenými skutkovými\nzávermi, do ktorých nie je dovolací súd ako mimoriadna opravná inštancia oprávnený\nzasahovať. Najvyšší súd konštatoval, že v dovolacom konaní bol rozhodujúcim ustálený\nskutkový stav popísaný v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa, ktorý\nv podstate poskytoval spoľahlivý podklad na naplnenie všetkých zákonných znakov\ntrestných činov, zo spáchania ktorých bol sťažovateľ uznaný vinným, na základe čoho\ndanosť sťažovateľom uplatneného dovolacieho dôvodu najvyšší súd vylúčil.\n64. Dovolací súd neopomenul zhodnotiť ani výčitku sťažovateľa o zmätočnosti\ntzv. skutkových viet, ktoré ho nejednotne začleňovali na rôzne stupne riadenia napriek\ntomu, že malo ísť o trestné činy spáchané jedným skutkom. Záver najvyššieho súdu\no irelevancii tejto skutočnosti v tomto smere ústavný súd nemá oprávnenie spochybňovať,\npretože z hľadiska požadovanej ústavnoprávnej ochrany je relevantným to, že najvyšší súd\nsa touto námietkou zaoberal a jasne uviedol dôvod svojho rezultátu.\n65. Takto prezentované odôvodnenie, ktorým najvyšší súd v dovolacom konaní\nspochybnil opodstatnenosť argumentácie sťažovateľa o naplnení ním uplatnených\ndovolacích dôvodov, považuje ústavný súd za zrozumiteľné, primerané, logické\na predovšetkým nijako neodporujúce aplikovanej právnej úprave.\n66. Ako už bolo uvedené, podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie\nnamietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného\nprerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody\nsťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98,\nII. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).\n\n21\n\n67. Ústavný súd nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľa ako spôsobilú spochybniť\nústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu, a tiež nezistil, že by aplikácia a výklad\ncitovaných ustanovení Trestného poriadku a s tým súvisiace právne závery najvyššieho\nsúdu mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade\ns jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako nezistil, že by\nposudzované uznesenie bolo arbitrárne alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené\nv zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnené.\n68. Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd vo svojom uznesení dostatočne\nvyhodnotil všetky námietky sťažovateľa obsiahnuté aj v ústavnej sťažnosti, a preto je podľa\njeho názoru uznesenie najvyššieho súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné. Na základe\nuvedených skutočností ústavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením takú príčinnú\nsúvislosť s namietaným porušením označených práv sťažovateľa, ktorá by po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie umožnila vysloviť ich porušenie.\n69. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú\nsťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti namietaného porušenia základného práva na súdnu\nochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného\nv čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 TdoV 13/2015 a jeho uznesením z 11. februára 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 49 ústavy\npostupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 5 To 12/2014 a sp. zn.\n2 TdoV 13/2015 a v nich vydanými rozhodnutiami\n70. Námietku porušenia označeného ustanovenia ústavy sťažovateľ jednoznačne\nodvodzuje od porušenia práva na súdnu ochranu (ním tvrdené nepreukázanie úmyslu\nspáchať trestný čin). Ak teda ústavný súd nekonštatoval porušenie základného práva\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo s prihliadnutím na sťažovateľom uplatnenú\nargumentáciu dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 49 ústavy.\n22\n\n71. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa\n§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n72. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo\ndo úvahy zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v jej petite (zrušenie\nnapadnutých rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie konanie), rozhodovanie o ktorých je\npodmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto\nprípade nedošlo (pozri čl. 127 ods. 2 ústavy).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. júna 2019\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestný čin-subjektívna stránka", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "trestný čin-skutková podstata", "dovolanie-dovolacie dôvody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:75184475-d660-408d-80e5-38c8490f9fa4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 221/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 221/05 z 13. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-13", "citacie_n": 896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75184475-d660-408d-80e5-38c8490f9fa4"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:9da61e72-9bf8-447f-93c9-01f18d8faf2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 181/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 181/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9da61e72-9bf8-447f-93c9-01f18d8faf2f"}, {"guid": "ussr:13b3386c-818e-4275-9113-4094df8686e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 104/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 104/04 z 15. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-15", "citacie_n": 157, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13b3386c-818e-4275-9113-4094df8686e1"}, {"guid": "ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/04 z 1. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-01", "citacie_n": 1285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d645a054-b722-43be-b2bb-293eebfc991a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.415.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/2020 z 15. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-15", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.415.2020.1"}, {"guid": "ussr:9ba2c46a-4c5d-442f-9dcf-5ab1d254da12", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.75.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 75/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 75/2021 z 25. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-25", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.75.2021.1"}]}