{"guid": "ussr:41eb0679-0ccb-4128-8c2b-aed2c040fa5b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.261.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 261/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 261/2019 z 11. 6. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 261/2019, ECLI:SK:USSR:2019:1.US.261.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2019-06-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "nevyhovuje žiadosti o ustanovenie PZ"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/41eb0679-0ccb-4128-8c2b-aed2c040fa5b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.261.2019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.261.2019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.261.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 261/2019-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte\nzloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Mojmíra\nMamojku a Miroslava Duriša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\nvo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu postupom Okresného\nsúdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Tp 107/2018 a jeho uznesením z 18. decembra\n2018 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 4/2019\na jeho uznesením zo 17. januára 2019 a takto\nrozhodol:\n1. Ústavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\n2.\n\no ustanovenie\n\nŽiadosti\n\nprávneho\n\nzástupcu\n\nv\n\nkonaní\n\npred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára\n2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal\nporušenie základného práva na osobnú slobodu postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len\n„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Tp 107/2018 (ďalej len „napadnutý postup\nokresného súdu“) a jeho uznesením z 18. decembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie\nokresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 3 Tpo 4/2019 (ďalej len „napadnutý postup krajského súdu“) a jeho\nuznesením zo 17. januára 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).\n2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. Rvp 182/2019 a bola pridelená\nsudcovi spravodajcovi Petrovi Brňákovi. Sudca spravodajca Peter Brňák bol podľa Rozvrhu\npráce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára\n2019 členom I. senátu ústavného súdu, ktorý pracoval do 16. februára 2019 (deň uplynutia\nfunkčného obdobia jeho členov, pozn.) v zložení Marianna Mochnáčová (predsedníčka\nsenátu), Peter Brňák (sudca spravodajca) a Milan Ľalík.\n3. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa rozhodnutá pôvodným\nI. senátom ústavného súdu. Keďže ide o naliehavú vec (väzba), rozhodnutie o ktorej\nneznesie odklad, bol zvolený postup podľa čl. II bodu 7 ods. 2 Dodatku č. 1 k Rozvrhu\npráce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára\n2019 v období od 17. februára 2019 do prijatia nového rozvrhu práce (ďalej len „dodatok\nč. 1 k rozvrhu práce“). Náhodným výberom pomocou technických a programových\nprostriedkov bola ústavná sťažnosť 5. marca 2019 pridelená sudkyni spravodajkyni Jane\nBaricovej. V súlade s čl. II bodom 3. písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 pri predkladaní vecí\ndo senátu sudkyňou spravodajkyňou Janou Baricovou pracuje I. senát ústavného súdu\nv zložení Jana Baricová (sudkyňa spravodajkyňa), Miroslav Duriš a Mojmír Mamojka\n[aj podľa čl. II bodu 2. písm. a) dodatku č. 1 k rozvrhu práce by I. senát ústavného súdu\nrozhodol o ústavnej sťažnosti sťažovateľa v rovnakom zložení]. Vzhľadom na uvedené\nI. senát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tomto zložení.\n\n2\n\n4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je uznesením vyšetrovateľa\nOkresného riaditeľstva Policajného zboru Žilina, odboru kriminálnej polície pod\nČVS: ORP-1206/1-VYS-ZA-2018 zo 16. októbra 2018 trestne stíhaný pre prečin útoku\nna verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a pre prečin útoku na verejného\nčiniteľa podľa § 324 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.\n5. Okresný súd uznesením sp. zn. 29 Tp 107/2018 z 18. októbra 2018 vzal\nsťažovateľa v tejto trestnej veci do väzby podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z.\nTrestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodu\nuvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu okresného\nsúdu sťažovateľ podal sťažnosť v zákonnej lehote, ktorú krajský súd uznesením sp. zn.\n3 Tpo 53/2018 zo 7. novembra 2018 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku.\n6. Okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 19. novembra 2018\nrozhodol napadnutým uznesením tak, že ju podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol.\nProti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal sťažnosť v zákonnej lehote,\nktorá bola napadnutým uznesením krajského súdu zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku, pretože nebola dôvodná.\n7. Podľa názoru sťažovateľa „odôvodnenie o ponechaní ma vo väzbe KS Žilina je\nvšeobecné a nekonkrétne a teda absolútne nepreskúmateľné a nezohľadňujúce princíp\nprávnej istoty, pretože rovnako nedáva jednoznačnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, či je\nmoja väzba vzhľadom na výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania zákonná, keďže platný\nprávny poriadok obranu oboch súdov medzi dôvody väzby nezaraďuje. Nie sú preukázané\nžiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali trvanie dôvodov väzby v zmysle § 71\nods. 1 písm. c) Tr. por. a názor súdu prezentovaný vo vzťahu k trvaniu dôvodov väzby je len\nvšeobecný a ničím dôkazne nepodloženým tvrdením.“.\n\n3\n\n8. Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho práva na urýchlené rozhodnutie o jeho\nosobnej slobode, keďže všeobecné súdy rozhodovali o jeho žiadosti o prepustenie z väzby\n57 dní.\n9. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,\nktorým vysloví porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu napadnutým postupom\nokresného súdu, napadnutým uznesením okresného súdu, napadnutým postupom krajského\nsúdu a napadnutým uznesením krajského súdu. Ďalej žiada, aby ústavný súd prikázal, aby\nbol sťažovateľ okamžite prepustený neodkladne z väzby na slobodu. Okrem toho požaduje\naj priznanie finančného zadosťučinenia v sume 50 000 €.\n10. Z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie sťažovateľ požiadal o ustanovenie\nprávneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.\n11. Ústavnému súdu bolo 28. februára 2019 doručené „Doplnenie Ústavnej\nsťažnosti“ z 24. februára 2019, v ktorej sťažovateľ namietal, že «Krajský súd Žilina sa\nvôbec nezaoberal podstatnými úvahami na rozhodnutie, ktoré som uviedol vo svojej\nsťažnosti a to, že podozrenie zo spáchania trestného činu útoku na ver. činiteľa sa úplne\nrozptýlili a sú dvaja nezávislí svedkovia, ktorý moju obhajobu potvrdili. Tiež sa nezaoberali\ntým, že vo veci rozhodovania o mojej sťažnosti konali oba súdy neprimerane dlho.\nTaktiež poukazujem na porušenie zákona Krajským súdom v Žiline, pretože ako\nvyplýva z oznámenia Okresného súdu v Žiline č. k. 1 SprI/37/2019 z 18. 2. 2019 (ktoré\nprikladám k tejto sťažnosti) spis OS Žilina č. k. 29Tp/107/2018 bol Krajskému súdu Žilina\npredložený na rozhodnutie dňa 8.1.2019, avšak KS Žilina č. k. 3Tpo/4/2019 rozhodol\no sťažnosti až 17.1.2019. Teda KS Žilina trvalo 7 pracovných dní na rozhodnutie\no sťažnosti, čo je neprípustné, pretože podľa § 192 ods. 3 Tr. poriadku musí nadriadený súd\nrozhodnúť do piatich pracovných dní od predloženia spisu. Tento postup odvolacieho súdu\npovažujem za porušenie čl. 5 Dohovoru, ako aj čl. 17 Ústavy SR, keďže z týchto článkov\nvyplýva právo každého domáhať sa konania, v ktorom by boli preskúmané dôvody\nobmedzenia osobnej slobody a zároveň ukladá súdu zaoberať sa zákonnosťou obmedzenia\nslobody...».\n4\n\n12. Ústavnému súdu bolo 8. apríla 2019 doručené ďalšie „Doplnenie Ústavnej\nsťažnosti č. 2“ zo 4. apríla 2019, v ktorej okrem už skôr namietaných skutočností sťažovateľ\nuviedol, že „podal námietku zaujatosti na predsedníčku senátu 3Tpo Adrianu Gallovú,\nktorá o námietke vôbec nerozhodla a ani nekonala“. Sťažovateľ ďalej poukázal\nna skutočnosť, že o jeho sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu\nrozhodovala ako sudkyňa JUDr. Marcela Malatká, ktorá podľa rozvrhu práce krajského\nsúdu na rok 2019 nie je činná v senáte 3 Tpo.\n13. Podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 6. mája 2019, sťažovateľ požiadal\no odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu z dôvodu, že je mu\nspôsobená psychická ujma, a tiež z rodinných dôvodov, ktoré majú dopad na neho z dôvodu\nobmedzenia osobnej slobody.\nII.\n14. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) je ústavný súd\nnezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\n15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n17. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.\n5\n\nV zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania\nzačaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali\ndo 28. februára 2019, zostávajú zachované.\n18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom\nbez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa\no ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené\nzákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý\nje podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n19. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu, pričom\nz odôvodnenia ústavnej sťažnosti vyplýva, že konkrétne namieta porušenie základného\npráva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).\n20. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť\nslobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n21. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.\n22. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo\niným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol\n\n6\n\no zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody\nnezákonné.\n23. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu\nžiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom\npristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu v prvom rade k preskúmaniu toho,\nči ústavná sťažnosť sťažovateľa nie je oneskorená, zjavne neopodstatnená, resp. či ústavný\nsúd má právomoc ju preskúmať, keďže jednou z podmienok, ktorých splnenie je\nnevyhnutným predpokladom na to, aby ústavný súd mohol ustanoviť právneho zástupcu\nv konaní pred ústavným súdom, je to, že nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku\nna ochranu ústavnosti.\n24. Povedané inak, na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť o ustanovení právneho\nzástupcu v konaní pred ústavným súdom (§ 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde), musí najprv\nzistiť, či sú kumulatívne splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho\nzástupcu v konaní pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii)\nmajetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné\nuplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo\no zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak\nokrem iného je daná právomoc ústavného súdu na prerokovanie ústavnej sťažnosti a táto nie\nje oneskorená ani zjavne neopodstatnená.\n25. Ak teda ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a z výsledku jej posúdenia zistí,\nže v danom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná\nsťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide\no zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda že nie je splnený\njeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,\nv dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní\npred ústavným súdom vyhovieť.\n\n7\n\nII.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy\na práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu\n26. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5\nústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v príčinnej súvislosti s napadnutým uznesením\nokresného súdu.\n27. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený\nv čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa\nochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže\nposkytnúť iný súd.\n28. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd\nmôže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými\nsťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti\ndomáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych\nprostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom\nuvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci\nnemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci\nv rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať\npríslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj\nza dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým\nfyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio\ninštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných\norgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal\npopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132\nods. 2 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity\nreflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci\nvšeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané\n(IV. ÚS 303/04).\n8\n\n29. Z obsahu sťažností a jej príloh vyplýva, že napadnuté uznesenie okresného súdu\nbolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom na základe\nsťažovateľom podanej sťažnosti a konanie o sťažnosti sťažovateľa bolo skončené\nnapadnutým uznesením krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné,\nže existoval „iný súd“ (v tejto veci krajský súd), na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy.\nTo vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia\nv bode 26 uvedených základných práv sťažovateľa napadnutým uznesením okresného súdu.\n30. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu\nčinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.\nÚstavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická\nosoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani\nzákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi\nsúdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1\nústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných\nprostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený\nposkytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany\nv konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a zákonom ustanovenými\nprocesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).\n31. Z uvedeného dôvodu bola táto časť ústavnej sťažnosti pri predbežnom\nprerokovaní odmietnutá podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu, že\nústavný súd nemá právomoc na jej prerokovanie.\nII.B K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5\nústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým postupom krajského\nsúdu a napadnutým uznesením krajského súdu\n32. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\n9\n\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej\njudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi\nnamietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nnavrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti a túto odmietne\n(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06). Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti\nústavnej sťažnosti treba v zmysle judikatúry (napr. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 211/08,\nII. ÚS 640/2016) považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu\npochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci\na ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práv, ktorých\nporušenie sa namieta, vrátane posúdenia, či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne\nspôsobili, alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu na jeho ústavou zaručených právach.\nK dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti, teda\npatrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení\nči nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte\ns konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 460/2010).\n33. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc\nna rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní\npred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej\nslobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03). Každé\npozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním\nustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený\nslobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca\nproti svojvôli (I. ÚS 165/02, I. ÚS 177/03, I. ÚS 115/07). Základné právo podľa čl. 17\nods. 2 ústavy odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo\nporušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným\norgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie\nústavnosti (III. ÚS 48/00). Z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba\n10\n\nz dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá\npredovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej\nosobnej slobody (II. ÚS 55/98, II. ÚS 315/06).\n34. Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 38/01, IV. ÚS 207/07, III. ÚS 115/08) ďalej\nvyplýva, že obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne\nstíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti\nväzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa\nrozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli takéto\nrozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe. Obvinený\nmôže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov, ktoré sú uvedené\nvo výrokoch súdnych rozhodnutí (III. ÚS 77/05, I. ÚS 92/08). Z doterajšej judikatúry\nústavného súdu (I. ÚS 141/04, III. ÚS 417/2011), ktorá korešponduje s judikatúrou\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, vyplýva, že v prípade rozhodovania o vzatí do väzby\nmusia byť splnené tieto podmienky: po formálnej stránke musí existovať uznesenie\no vznesení obvinenia, po materiálnej stránke musia existovať skutočnosti osvedčujúce\nkvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu v uznesení o vznesení\nobvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať niektorý z väzobných dôvodov\nuvedených v § 71 Trestného poriadku.\n35. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky\n(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania\no osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky\nspravodlivého konania. Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho\nobsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré\npreskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti\n(„fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné\na relevantné dôvody (III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, II. ÚS 64/2017). V tejto súvislosti\nústavný súd poukazuje na svoju judikatúru (IV. ÚS 176/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 296/2010),\nv ktorej vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\n11\n\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu (prvostupňového i druhostupňového), ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces, v tomto prípade v konaní\no osobnej slobode (obdobne III. ÚS 209/04, III. ÚS 160/2017).\n36. Zohľadňujúc uvedené východiská a sťažovateľom prezentované námietky,\nústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, pričom pri hodnotení\nnapadnutého uznesenia vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku\nkomplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu\npríslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Ústavný súd vo svojej judikatúre, a to aj\nvo vzťahu k väzobným veciam (IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08,\nIII. ÚS 461/2015), uvádza, že odôvodnenie uznesenia druhostupňového súdu odkazujúce\nna predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále\nústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia.\n37. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu\nnapadnutým uznesením krajského súdu tým, že odôvodnenie napadnutého uznesenia\nkrajského súdu je všeobecné a nekonkrétne a že krajský súd nedostatočným spôsobom\nodôvodnil existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (i),\nže odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nedáva jednoznačnú odpoveď na to,\nči je väzba zákonná vzhľadom na výsledky dosiaľ vykonaného dokazovania, keďže\ndôvodnosť trestného stíhania sa podľa názoru sťažovateľa vykonanými dôkazmi rozptýlila\n(ii), že krajský súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby po lehote\nuvedenej v § 192 ods. 3 Trestného poriadku (iii).\n\n12\n\n38. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského\nsúdu je všeobecné a nekonkrétne a že krajský súd nedostatočným spôsobom odôvodnil\nexistenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (i), ústavný\nsúd poukazuje na to, že krajský súd sa pri preskúmavaní sťažnosti sťažovateľa stotožnil\nv celom rozsahu s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorý\nk existencii označeného väzobného dôvodu u sťažovateľa uviedol:\n„Krajský súd na tomto mieste pripomína, že o sťažnosti obvineného\nproti uzneseniu o vzatí do väzby rozhodoval uznesením č.k. 3Tpo/53/2018-48 na neverejnom\nzasadnutí konanom 7. novembra 2018. Vo svojom rozhodnutí zrozumiteľne odôvodnil svoje\nskutkové a relevantné právne názory a analýzou napadnutého uznesenia, ako i konania,\nktoré mu predchádzalo, po preskúmaní predloženého súdneho a vyšetrovacieho spisu dospel\nk záveru, že neexistujú žiadne nové skutočnosti, ktoré by boli podkladom pre zmenu názorov\nkrajského súdu vyjadrených v označenom rozhodnutí. Na tieto vlastné dôvody\nv podrobnostiach odkazuje a nepovažuje pre krátkosť času medzi vlastným rozhodnutím\na napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa tieto dôvody duplicitne opakovať.\nPo preskúmaní spisu nadriadený súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo\nnapadnutému uzneseniu, bolo vykonané okresným súdom v súlade s príslušnými\nustanoveniami Trestného poriadku.\nRozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť žiadnu chybu či nedostatok,\npričom odôvodnenie uznesenia učinil prvostupňový súd zodpovedajúcim spôsobom\ndostatočne a presvedčivo, a preto krajský súd v zásade na odôvodnenie napadnutého\nuznesenia odkazuje.\nPo preskúmaní obsahu spisu ani nadriadený súd nemá pochybnosti o tom, že aj\nv súčasnom štádiu trestného konania sú splnené všetky formálne podmienky väzby\nobvineného. Rovnako považuje za preukázané, že v prípade obvineného existujú aj základné\nmateriálne podmienky väzby.\nKrajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, ktorý podľa § 79 ods. 3 Tr. por.\nzamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu.“\n\n13\n\n39. Vzhľadom na už spomínanú obsahovú spojitosť napadnutého uznesenia\nkrajského súdu s napadnutým uznesením okresného súdu považoval ústavný súd\nza potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu:\n„Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, s prihliadnutím na doterajšie\nvýsledky vyšetrovania sudca pre prípravné konanie konštatoval, že dôkazy doposiaľ\nzabezpečené nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie voči\nobvinenému sa zrejme stal, vykazuje znaky konkrétnych trestných činov - prečinu útoku na\nverejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a prečinu útoku na verejného\nčiniteľa podľa § 324 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a je tu dôvodné podozrenie, že tento skutok mal\nspáchať obvinený\n\n...\n\nS poukazom na zistené skutočnosti, predmetné úvahy sudcu pre prípravné konanie\nmali vplyv aj na posudzovanie dôvodov väzby obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. c)\nTr. por., kde aj po 18.12.2018 mal sudca pre prípravné konanie rovnako dôvodnú obavu, že\nv prípade prepustenia obvineného z väzby na slobodu by tento mohol pokračovať v páchaní\ntrestnej činnosti.\nDôvod väzby u obv.\n\npodľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. je aj naďalej\n\ndaný tým, že u obvineného je daná dôvodná obava, že tento by mohol pokračovať v trestnej\nčinnosti. Obvinený\n\nbol v minulosti celkovo 7-krát súdom potrestaný.\n\nObvinený už v minulosti bol aj vo výkone trestu odňatia slobody, naposledy trest vykonal\ndňa 27.09.2017.\n... pri vyhodnocovaní osoby obvineného z hľadiska toho kam až dokáže jeho konanie\npri porušovaní právnych noriem zájsť na to prihliadol s konštatovaním, že obv.\nsa už v minulosti dopustil konania, ktorým fyzicky aj verbálne atakoval verejného\nčiniteľa.\nVšetky vyššie uvedené skutočnosti s poukazom na skladbu trestnej činnosti ktorá bola\nzrejmá z odpisu z registra trestov obvineného bolo možné konštatovať, že u obvineného\nide o osobu, ktorá je náchylná na páchanie trestnej činnosti. Aj v tomto\nkontexte bola obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti obvineným u sudcu pre\nprípravné konanie vyhodnotená ako dôvodná.\nSudca pre prípravné konanie zároveň dodáva, že pri rozhodovaní o žiadosti\nobvineného o prepustenie z väzby, sudca pre prípravné konanie nemusí mať 100 % istotu, že\n14\n\nak bude obvinený prepustený z väzby na slobodu, že bude pokračovať v páchaní trestnej\nčinnosti. Pri tomto druhu rozhodovania postačuje existencia dôvodnej obavy, podloženej\nkonkrétnymi skutočnosťami. V konkrétnom prípade takáto dôvodná obava, teda že obvinený\nby mohol pokračovať v trestnej činnosti u sudcu pre prípravné konanie\nexistovala a nebola vyvrátená ani oslabená právne relevantnými skutočnosťami.“\n40. V napadnutom uznesení okresného súdu bolo konštatované, že formálne, ako aj\nmateriálne podmienky pre väzbu sťažovateľa boli v danom trestnom konaní splnené.\nObvinenie sťažovateľa malo dostatočnú oporu v dovtedy vykonanom dokazovaní a zároveň\nokresný súd poukázal na dôkazy, z ktorých tento záver vyplýval. Okresný súd považoval\nza preukázanú aj existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že skutok, pre ktorý bolo\nzačaté trestné stíhanie, má znaky trestného činu, a že sa ho dopustil sťažovateľ, a rovnako\npovažoval\n\nza\n\npreukázanú\n\ndôvodnosť\n\nobavy\n\nz pokračovania\n\nv trestnej\n\nčinnosti\n\nsťažovateľom. Ústavný súd konštatuje, že okresným súdom prezentované závery\nk dôvodnosti väzby a k existencii väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku, s ktorými sa krajský súd v plnej miere stotožnil, možno z ústavnoprávneho\npohľadu považovať za relevantné a dostatočné.\n41. Rovnako nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľa, že odôvodnenie\nnapadnutého uznesenia krajského súdu nedáva jednoznačnú odpoveď na to, či je väzba\nzákonná vzhľadom na výsledky dosiaľ vykonaného dokazovania, keďže dôvodnosť\ntrestného stíhania sa podľa názoru sťažovateľa vykonanými dôkazmi rozptýlila (ii).\nZ odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, s ktorého dôvodmi sa krajský súd\nopätovne stotožnil, totiž vyplýva, že „argumenty, ktoré obvinený uvádzal v žiadosti\no prepustenie z väzby na slobodu a pri výsluchu na Okresnom súde Žilina neobsahovali\nžiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali vplyv na vyššie uvedené konštatovania. Navyše\ntvrdenia (rovnako aj žiadosť - bez príloh preukazujúcich tvrdené) neboli opreté o žiadne\nkvalifikované dôkazy. Na druhej strane je pravdou aj to, že na skutočnosti na ktoré obvinený\npoukazoval písomne aj verbálne v doterajšom priebehu vyšetrovania (lustrácia kamier\nv okolí miesta činu a zabezpečenie ich záznamu z dotknutého času) neboli doposiaľ ani\nOČTK zabezpečené, pričom návrh obvineného sa javí celkom logický a dokonca dôvodný.\n15\n\nNič to nemení na tom, že vyšetrovanie prebieha cca dva mesiace, pričom aj v ďalšom\npriebehu vyšetrovania bude povinnosťou OČTK zabezpečovať dôkazy nielen v neprospech\nobvineného, ale aj v jeho prospech. Dôkazný stav zabezpečený v spise ku dňu rozhodovania\nsudcu pre prípravné konanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu bol\nkvalifikovaný na to, aby postupom podľa § 79 ods. 3 Tr. por. bola k danému dňu jeho\nžiadosť zamietnutá.“.\nKrajský súd zároveň uviedol, že „k sťažnostným dôvodom nadriadený súd\npoznamenáva, že sú len iným právnym hodnotením existujúceho skutkového stavu\na neobsahujú žiadne skutočnosti, ktoré by sudcovi pre prípravné konanie v čase jeho\nrozhodovania známe neboli. Dôvody sťažnosti obvineného sú v podstate len opakovaním\njeho obhajoby, v rámci ktorej popiera spáchanie skutku, pre ktorý mu bolo vznesené\nobvinenie. Argumenty predložené stranami nepochybne zvážia orgány činné v trestnom\nkonaní, resp. nestranné a nezávislé súdy, ktoré budú vo veci ďalej rozhodovať. Hodnotenie\ndôkazov tak, ako to predkladá obvinený vo svojom písomnej sťažnosti, v súčasnom štádiu\nkonania neobstojí.“.\n42. Ústavný súd k dostatočnosti dôvodov jeho trestného obvinenia ako elementárnej\npodmienky pre väzbu uvádza, že krajský súd jasne deklaroval, že skutočnosti, ktoré okresný\nsúd viedli k jeho prijatému právnemu záveru o nevyhnutnosti ponechať sťažovateľa\nvo väzbe, pramenili z dôvodného podozrenia existencie tomu zodpovedajúcich daností\nvo vzťahu k sťažovateľovi, teda nie na základe takého sumáru jednoznačných dôkazov\nzískaných z dôkazných prostriedkov, ktorý sa inak vyžaduje pre rozhodnutie o prípadnej\nvine sťažovateľa. Uvedené je v súlade s právnou úpravou (§ 71 ods. 1 Trestného poriadku\nvyžaduje, aby zistené skutočnosti nasvedčovali tomu...), ako aj s judikatúrou všeobecných\nsúdov a judikatúrou ústavného súdu.\n43. Ústavný súd konštatuje, že dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je u sťažovateľa\ndaná skutkovými, ako aj právnymi dôvodmi. Všeobecné súdy sťažovateľovi dostatočne\nozrejmili, ktoré okolnosti boli podkladom pre prijatie záveru o nevyhnutnosti zotrvania\nsťažovateľa vo väzbe. Ústavný súd je presvedčený, že tieto dôvody boli jednoznačné\na konkrétne, a nedomnieva sa, že by závery krajského súdu vyznievali v tomto smere\n16\n\nabstraktne. Sťažovateľovi sa môže javiť, že napadnuté uznesenie krajského súdu je\nvšeobecné a nekonkrétne, keďže krajský súd v odôvodnení viackrát odkázal na napadnuté\nuznesenie okresného súdu a na rozhodnutia, na základe ktorých bol sťažovateľ vzatý\ndo väzby, ale takýto postup považuje ústavný súd za akceptovateľný z ústavnoprávneho\nhľadiska. Zároveň krajský súd primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim\nspôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené námietky (s. 6 až 9 napadnutého uznesenia\nkrajského súdu). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu je preto\npotrebné považovať za rozhodnutie, ktoré ako celok pôsobí presvedčivo a ktoré nevyvoláva\nžiadne pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Napadnuté uznesenie krajského súdu\nnevykazuje znaky arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti, a preto je z ústavného hľadiska\nakceptovateľné a udržateľné.\n44. Sťažovateľ namietal aj skutočnosť, že krajský súd nerozhodol o žiadosti\nsťažovateľa o prepustenie z väzby v lehote 5 pracovných dní od predloženia súdneho spisu\nokresného súdu sp. zn. 29 Tp 107/2018 (ďalej len „spis okresného súdu“) v zmysle § 192\nods. 3 Trestného poriadku (iii).\n44.1 Podľa § 192 ods. 3 Trestného poriadku prvej vety o sťažnosti podľa § 190 ods. 3\nproti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby, okrem uznesenia podľa § 403 rozhodne\nnadriadený súd na verejnom zasadnutí a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného\ndo väzby na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní od predloženia veci\nna rozhodnutie.\n44.2 Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že lehota uvedená v § 192 ods. 3\nTrestného poriadku sa týka rozhodovania druhostupňového súdu o sťažnosti proti uzneseniu\nprvostupňového súdu o vzatí, resp. nevzatí obvineného do väzby. Predmetom napadnutého\nkonania krajského súdu bola sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu\no zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, a preto sa lehota uvedená v § 192\nods. 3 Trestného poriadku nevzťahovala na rozhodovanie krajského súdu v tejto veci.\n45. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa\nv tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej\n\n17\n\nneopodstatnenosti (bod 32), pretože napadnutým uznesením krajského súdu a jeho\npostupom (bod 44) nedošlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu.\nII.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy\na práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu\na napadnutým postupom krajského súdu\n46. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva\nna osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť\nzaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým\npostupom krajského súdu v súvislosti s dĺžkou rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie\nz väzby, ktoré malo trvať 57 dní.\n47. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej uvádza,\nže súčasťou základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4\ndohovoru, ktoré sa týkajú práva na osobnú slobodu, je aj právo podať návrh na konanie,\nv ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil\nprepustenie, ak je táto nezákonná (pozri napr. III. ÚS 7/00).\n48. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva väzba má mať striktne\nobmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.\nV texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref\ndélai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade\nhlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude\nzrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21,\nNeumeister z roku 1968, A-8, bod 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).\n49. Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo\niniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, im zároveň\nposkytuje aj právo na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté\no zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné\n18\n\n(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,\nrozsudok z 21. 12. 2000, bod 33 – bod 36, m. m. I. ÚS 18/03).\n50. Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti\na urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie na slobodu, judikoval, že aj keď sa\njednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa\nvšetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú\ntýmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd\nkonštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle\nčl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale\nna týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca\nna jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr.\nIII. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011).\n51. Zo spisu okresného súdu vyplýva, že žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu\nz 19. novembra 2018 bola doručená okresnému súdu 21. novembra 2018. Okresný súd\nžiadosť o prepustenie z väzby podaním z 27. novembra 2018 postúpil Okresnej prokuratúre\nŽilina (ďalej len „okresná prokuratúra“). Prokurátor okresnej prokuratúry žiadosti\nsťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu nevyhovel a podaním doručeným okresnému\nsúdu 10. decembra 2018 navrhol, aby sudca pre prípravné konanie okresného súdu žiadosť\no prepustenie z väzby zamietol.\n51.1 Ústavný súd konštatuje, že lehotu konania o väzbe je potrebné rátať odo dňa,\nkeď bola žiadosť o prepustenie z väzby doručená príslušnému orgánu verejnej moci.\nV prípade žiadosti o prepustenie z väzby je príslušným orgánom verejnej moci\nv prípravnom konaní najskôr prokurátor, čo vyplýva z § 79 ods. 3 Trestného poriadku. Ak\nžiadosti o prepustenie z väzby prokurátor nevyhovie, následne sa stáva príslušným orgánom\nverejnej moci na rozhodnutie o nej sudca pre prípravné konanie všeobecného súdu. Ak teda\nsťažovateľ „preskočil“ prokuratúru a žiadosť o prepustenie z väzby doručil priamo\nokresnému súdu, bolo povinnosťou sudcu pre prípravné konanie okresného súdu postúpiť\nžiadosť o prepustenie z väzby okresnej prokuratúre, pretože okresná prokuratúra má\nzákonnú prednosť žiadosť o prepustenie z väzby posúdiť a následne o nej rozhodnúť.\n19\n\n51.2 Ústavný súd zároveň poznamenáva, že doba, po ktorú sa žiadosť o prepustenie\nz väzby nachádzala na okresnej prokuratúre, nemožno pričítať na vrub okresnému súdu ani\nkrajskému súdu. Ide totiž o zodpovednosť príslušnej prokuratúry vykonávajúcej dozor\nnad zákonnosťou prípravného konania, proti ktorej postupu však sťažovateľ námietky\nv ústavnej sťažnosti nijako nepredostrel, a teda sa ústavný súd posúdením veci v označenom\nsmere ani nezaoberal.\n52. Dňa 14. decembra 2018 okresný súd nariadil výsluch sťažovateľa\nna 18. december 2018 a vykonal všetky s tým súvisiace úkony (upovedomenie sťažovateľa,\nobhajcu, okresnej prokuratúry, zabezpečenie eskorty sťažovateľa k výsluchu a pod.).\nO žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bol 18. decembra 2018 uskutočnený výsluch\nsťažovateľa, na ktorom bolo vyhlásené napadnuté uznesenie okresného súdu, proti ktorému\nsťažovateľ ihneď zahlásil sťažnosť. Písomné vyhotovenie napadnutého uznesenia okresného\nsúdu bolo sťažovateľovi doručené 21. decembra 2018 a písomné odôvodnenie sťažnosti\nsťažovateľa bolo doručené okresnému súdu 28. decembra 2018. Dňa 8. januára 2019 bola\nvypracovaná predkladacia správa a 9. januára 2019 bol spis okresného súdu doručený\nkrajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu\nokresného súdu. O sťažnosti sťažovateľa bolo rozhodnuté napadnutým uznesením krajského\nsúdu, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 24. januára 2019.\n53. Lehota konania o väzbe začala v tejto veci plynúť okresnému súdu\nod 10. decembra 2018, t. j. odo dňa, keď bola žiadosť o prepustenie väzby okresnému súdu\npredložená prokurátorom okresnej prokuratúry s oznámením, že žiadosti o prepustenie\nz väzby nevyhovel vrátane ďalších náležitostí (stanovisko, návrh rozhodnutia). Obdobie\nod 10. decembra 2018, keď bola žiadosť o prepustenie z väzby doručená okresnému súdu,\npo doručenie mu druhostupňového rozhodnutia 24. januára 2019 predstavuje dobu zjavne\nkratšiu ako dva mesiace. Okresný súd sa vecou zaoberal 28 dní (od 10. decembra 2018\ndo 8. januára 2019), pričom o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol\npo 8 dňoch. Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol tiež po 8 dňoch od doručenia mu\nspisu okresného súdu a celkovo bol sťažovateľ o výsledku druhostupňového konania\nvyrozumený po 15 dňoch trvania tohto konania vedeného krajským súdom. Je teda\n20\n\nevidentné, že konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na jednotlivých stupňoch\nnepresiahli trvanie jedného mesiaca, čo je doba ústavne akceptovateľná.\n54. Poukazujúc na uvedené časové súvislosti rozhodovania o osobnej slobode\nsťažovateľa, ústavný súd opätovne konštatuje, že postup okresného súdu a krajského súdu\nspĺňa ústavné limity pre urýchlené rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby.\nZ uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol\npodľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (bod 32).\nII.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy\na práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu\n55. Sťažovateľ v doplnení ústavnej sťažnosti z 8. apríla 2019 uviedol, že podal\nnámietku zaujatosti voči predsedníčke senátu 3 Tpo krajského súdu JUDr. Adriane Gallovej\n(ďalej len „zákonná sudkyňa“), o ktorej sa vôbec nerozhodlo ani nekonalo. Sťažovateľ ale\nneuviedol, kedy a akému orgánu verejnej moci bola podaná predmetná námietka zaujatosti\nvoči zákonnej sudkyni. Zo spisu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal voči\nzákonnej sudkyni námietku zaujatosti z 29. januára 2019 (po vydaní napadnutého uznesenia\nkrajského súdu). O tejto námietke krajský súd nekonal z dôvodu, že sa týkala procesného\npostupu súdu a nebola podaná bezodkladne (§ 32 ods. 6 Trestného poriadku). Tieto\nskutočnosti krajský súd konštatoval v uznesení sp. zn. 3 Tpo 15/2019 z 21. marca 2019\n(s. 3), ktorým krajský súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 29 Tp 107/2018 z 26. februára\n2019 (týmito rozhodnutiami všeobecných súdov bola právoplatne zamietnutá ďalšia žiadosť\nsťažovateľa o prepustenie z väzby). Z uvedeného je zrejmé, že táto námietka sťažovateľa je\nneopodstatnená, pretože po vydaní napadnutého uznesenia krajského súdu bolo rozhodnuté\no námietke zaujatosti voči zákonnej sudkyni vznesenej sťažovateľom, a preto nemožno\ndospieť k záveru o porušení jeho práva na osobnú slobodu.\n\n21\n\n56. Sťažovateľ ďalej namietal, že o jeho sťažnosti proti napadnutému uzneseniu\nokresného súdu rozhodla sudkyňa krajského súdu JUDr. Marcela Malatká, ktorá\npodľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2019 nie je členkou senátu 3 Tpo.\nO sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bolo\nrozhodnuté senátom 3 Tpo v zložení JUDr. Adriana Gallová (predsedníčka senátu), JUDr.\nVladimír Sučik a JUDr. Marcela Malatká.\nPodľa čl. II.4 rozvrhu práce krajského súdu na rok 2019 sú členmi senátu\n3 Tpo JUDr. Adriana Gallová (predsedníčka senátu), JUDr. Vladimír Sučik (predseda\nsenátu) a Mgr. Miroslav Mazúch.\nPodľa čl. II.2.4 rozvrhu práce krajského súdu na rok 2019 členov senátu\n3 Tpo zastupujú členovia senátu 2 Tpo v prvom rade.\nPodľa čl. II.4. rozvrhu práce krajského súdu na rok 2019 sú členmi senátu\n2 Tpo JUDr. Eva Kyselová (predsedníčka senátu), Mgr. Miroslav Mazúch a JUDr. Marcela\nMalatká.\nZ uvedeného vyplýva, že na základe rozvrhu práce krajského súdu na rok 2019\nJUDr. Marcela Malatká ako členka senátu 2 Tpo vo väzobnej veci sťažovateľa zastúpila\nčlena senátu 3 Tpo, t. j. Mgr. Miroslava Mazúcha. Pokiaľ teda sťažovateľ vidí porušenie\nzákladného práva na zákonného sudcu v tom, že v jeho väzobnej veci, t. j. týkajúcej sa\nosobnej slobody rozhodla JUDr. M. Malatká, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojimi\nargumentmi žiadnym dostatočným spôsobom hodnoverne nepreukázal také kvalifikované\nporušenie zákonných ani iných pravidiel upravujúcich zastupovanie členov jednotlivých\nsenátov krajského súdu vo väzobných veciach, ktoré by malo za následok porušenie jeho\nzákladných práv. Naopak, ústavným súdom zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že vo veci\nsťažovateľa vedenej krajským súdom pod sp. zn. 3 Tpo 4/2019 konal 17. januára 2019\nzákonný senát v zákonnom zložení, a teda k porušeniu základného práva na zákonného\nsudcu, resp. nebyť odňatý zákonnému sudcovi nedošlo.\n57. Z už uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rozsahu\njej doplnenia zo 4. apríla 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde\nz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (bod 32).\n\n22\n\n58. Nad rámec ústavný súd uvádza, že ústavná sťažnosť v rozsahu jej doplnenia\nzo 4. apríla 2019 bola sťažovateľom podaná až po uplynutí zákonom ustanovenej\ndvojmesačnej lehoty (táto začala plynúť 24. januára 2019, keď bolo sťažovateľovi doručené\nnapadnuté uznesenie krajského súdu) v zmysle § 124 prvej vety zákona o ústavnom súde,\nkeďže bola ústavnému súdu doručená až 8. apríla 2019. Z tohto dôvodu tak prichádza\ndo úvahy odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľa v rozsahu jej doplnenia zo 4. apríla\n2019 ako podanej oneskorene podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde.\n59. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite ústavnej\nsťažnosti (vrátane žiadosti o odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu),\nrozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením ústavnej sťažnosti v časti namietaného\nporušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.\n60. Vychádzajúc z už uvedeného (bod 23), ústavný súd dospel k záveru, že v danom\nprípade u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní\npred ústavným súdom. Podľa názoru ústavného súdu je totiž z obsahu ústavnej sťažnosti\na z výsledku jej posúdenia ústavným súdom zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme\nbezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014,\nIII. ÚS 631/2017). Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho\nzástupcu v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho\nzástupcu ústavný súd nevyhovel.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. júna 2019\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "sudca-námietka zaujatosti", "väzba-preventívna", "väzba-rýchlosť rozhodovania", "prípravné konanie-väzba v prípravnom konaní", "väzba-žiadosť o prepustenie", "sudca-zákonný", "väzba-dôvody väzby"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3408bd3f-22ca-44da-8c29-8611d1879919", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.631.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 631/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 631/2017 z 10. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-10", "citacie_n": 171, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.631.2017.1"}, {"guid": "ussr:f73ce263-f41e-40a5-a5f8-9c86286f5242", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.160.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 160/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 160/2017 z 21. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-21", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.160.2017.1"}, {"guid": "ussr:ffaaa0b7-b7eb-49cb-b13b-5af14efbd59d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.64.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 64/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 64/2017 z 2. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-02", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.64.2017.1"}, {"guid": "ussr:8e6bffd2-f384-470b-a511-c1cffe93127f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.640.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 640/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 640/2016 z 11. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-11", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.640.2016.1"}, {"guid": "ussr:fa85f595-7ce5-46be-ba40-2b27768ba4e4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.461.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 461/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 461/2015 z 22. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-22", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.461.2015.1"}, {"guid": "ussr:730224cc-a281-4035-8dc9-95c9333715f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 265/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 265/2014 z 24. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-24", "citacie_n": 462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:730224cc-a281-4035-8dc9-95c9333715f1"}, {"guid": "ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2012 z 14. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-14", "citacie_n": 173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df"}, {"guid": "ussr:770c18fb-25a7-4bd5-8171-e4a57e122077", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 417/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 417/2011 z 27. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-27", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:770c18fb-25a7-4bd5-8171-e4a57e122077"}, {"guid": "ussr:3a383f96-be8a-4c6a-a6be-9833c54a20af", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 147/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 147/2011 z 21. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-21", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a383f96-be8a-4c6a-a6be-9833c54a20af"}, {"guid": "ussr:9102c964-31f9-45d3-a878-0b052f0b20a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 460/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 460/2010 z 20. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-20", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9102c964-31f9-45d3-a878-0b052f0b20a8"}, {"guid": "ussr:b924a326-488f-40a6-8170-4c3e567dafaa", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 296/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 296/2010 z 7. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-07", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b924a326-488f-40a6-8170-4c3e567dafaa"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:8e972de7-ba01-481f-bb5e-9412b63802c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 314/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 314/08 z 10. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-10", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e972de7-ba01-481f-bb5e-9412b63802c9"}, {"guid": "ussr:537da6bb-2b4c-4799-ad43-2ac016c97a41", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 115/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 115/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:537da6bb-2b4c-4799-ad43-2ac016c97a41"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:3347a163-dc1f-48e3-8e2c-e0f585b8d899", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 211/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 211/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3347a163-dc1f-48e3-8e2c-e0f585b8d899"}, {"guid": "ussr:5208407a-f07f-488b-8393-8d7a1324e813", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 149/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 149/08 z 6. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-06", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5208407a-f07f-488b-8393-8d7a1324e813"}, {"guid": "ussr:afedd6ea-af3a-4956-9d53-f09afc40c79d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 92/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 92/08 z 13. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-13", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:afedd6ea-af3a-4956-9d53-f09afc40c79d"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:a3f3a510-1695-4aca-9262-a3b62622aaff", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 41/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 41/08 z 7. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-07", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a3f3a510-1695-4aca-9262-a3b62622aaff"}, {"guid": "ussr:96aef5ca-e7a3-4e84-aab7-9077f8d69977", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 207/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 207/07 z 7. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-07", "citacie_n": 157, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96aef5ca-e7a3-4e84-aab7-9077f8d69977"}, {"guid": "ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/07 z 23. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-23", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89"}, {"guid": "ussr:0ef9f59f-f939-41a7-bf48-e70b18dab632", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 216/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 216/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ef9f59f-f939-41a7-bf48-e70b18dab632"}, {"guid": "ussr:b19df5a2-09ce-4159-a97a-a3d83d3d1c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 79/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 79/07 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 184, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b19df5a2-09ce-4159-a97a-a3d83d3d1c37"}, {"guid": "ussr:a752b29d-a9af-42d0-ae8c-7dc10dc9cb7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 315/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 315/06 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 112, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a752b29d-a9af-42d0-ae8c-7dc10dc9cb7a"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 314, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe"}, {"guid": "ussr:42625960-2c7c-4eda-8eea-ecb3a1997021", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 126/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 126/05 z 24. 8. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-08-24", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:42625960-2c7c-4eda-8eea-ecb3a1997021"}], "citovane_v": []}