{"guid": "ussr:5d80bd25-4367-4237-affa-1cbbf03d3805", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.206.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 206/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2019 z 20. 8. 2019", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 20. augusta 2019, sp. zn. I. ÚS 206/2019, ECLI:SK:USSR:2019:1.US.206.2019.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2019-08-20", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5d80bd25-4367-4237-affa-1cbbf03d3805", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.206.2019.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.206.2019.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.206.2019.2/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 206/2019-55\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019\nv senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra\nMamojku v konaní o ústavnej sťažnosti\n, zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Vaškom,\nSzakkayho 1, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn. 5 Co 102/2017 z 27. júna 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 7 Cdo 55/2018 zo 17. augusta 2018 za účasti Slovenskej republiky – Ministerstva\nvnútra Slovenskej republiky, takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\n,\n\na\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn. 5 Co 102/2017 z 27. júna 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 7 Cdo 55/2018 zo 17. augusta 2018 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 55/2018\nzo 17. augusta 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\n,\n\npovinný\n\nnahradiť trovy konania\n\na\n\nv sume\n\n390,50\n\n€\n\n(slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) na účet advokáta JUDr. Jozefa Vaška,\nSzakkayho 1, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Ústavnej sťažnosti\n\n,\n\na\n\nvo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateliek\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5\nzákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 206/201919 z 21. mája 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť\n(ďalej aj\n„sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva\npodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len\n„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 102/2017 z 27. júna 2017 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 55/2018 zo 17. augusta 2018.\n2\n\n2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľky\nsa žalobným návrhom, ktorého zmenu pripustil Okresný súd Košice-okolie (ďalej len\n„okresný súd“) uznesením č. k. 15 C 69/2014-165 z 28. júla 2016, domáhali proti\nSlovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, určenia, že „\n, je spoluvlastníčkou vo veľkosti 1/2 z celku k pozemku\nparc. č.\nk. ú.\n\no výmere 836 m2, zastavané plochy a nádvoria zapísané na\na že do dedičstva po nebohom\n\n, naposledy bytom v\n, patrí spoluvlastnícky podiel 1/2 z celku\n\nk pozemku parc. č.\nna\n\n, k. ú.\n\no výmere 836 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísané\n“. Slovenská republika sa stala vlastníkom uvedeného pozemku\n\nna základe delimitačného protokolu č. Z 2557/2004 o prechode majetku štátu podľa zákona\nč. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V čase podania žalobného návrhu bol\njeho správcom Okresný úrad Košice, Komenského 52, Košice.\n2.1 V predmetnom konaní nebolo sporné, že „Rozhodnutím o pridelení pozemku do\nosobného užívania č. Fin. 12/67-14/Ovch. zo dňa 18. 09. 1967 pridelil Okresný národný\nvýbor v Trebišove, odbor finančný,\n\na jeho manželke\n\ndo osobného užívania (k výstavbe rodinného domku) pozemok parc. č.\no výmere 836 m2 v k. ú.\n\nza náhradu 3 214,40 Kčs, ktorý bol vo vlastníctve\n\nČeskoslovenského štátu v správe MNV\nDňa 4. 8. 1967 bola uzatvorená Dohoda o zriadení práva osobného užívania\npozemku na základe Rozhodnutia finančného odboru ONV v Trebišove zo dňa 18. 09. 1967\nč. 12/67/-14/Ovch. medzi Miestnym národným výborom v Slanci a\na manželkou\n\n, ktorej predmetom je pozemok parcela č.\n\nv k. ú.\n\no výmere 836 m2.\nPrávo osobného užívania uvedeného pozemku vzniklo\nmanželke\n\na jeho\n\nregistráciou tejto dohody na Štátnom notárstve v Sečovciach\n\ndňa 5. októbra 1967 pod č. R II 269/67.\n\n3\n\nOsobné užívanie parcely č. 243/2 – záhrada o výmere 836 m2 bolo zapísané\nv evidencii nehnuteľností na\n\nna meno vlastníka:\n, číslo evidenčného listu\n\nzo dňa 05. 10. 1967.\nPozemok parc.\nzapísaný na\n\n– zastavané plochy a nádvoria o výmere 836 m2,\npre obec a k. ú.\n\nbol pôvodne zapísaný v evidencii\n\nnehnuteľností ako parcela č. 243/2 – záhrada o výmere 836 m2 na\nokres\n\nk. ú.\n\nK prečíslovaniu parcely došlo podľa THM – výkaz zmien č. položky\n\n85/1975.\nDňa 27. augusta 1971 bola uzatvorená kúpnopredajná zmluva medzi predávajúcimi:\na manželkou\n\na kupujúcim:\n\n, kde predmetom kúpy bola novostavba rodinného domu\ns príslušenstvom, vybudovaného na parc. č.\n\nv k. ú.\n\nZ uvedenej zmluvy\n\nvyplýva, že „stavba domu ku dňu podpísania tejto zmluvy nie je celkom dokončená.\nPredmetom kúpopredaja je však dokončený dom, ktorý predávajúci sú povinní dohotoviť na\nvlastné náklady a odovzdať kupujúcemu najneskoršie do 31. 3. 1972. Predávajúci sú\npovinní výstavbu domu dokončiť tak, aby vyhovoval prevádzkovým potrebám kupujúceho,\nako to bolo medzi stranami dojednané predbežnou dohodou zo dňa 10. 8. 1971... Označenú\nnehnuteľnosť – rodinný dom dokončený podľa úprav kupujúceho s prísl. – predávajúci\nodpredávajú a kupujúci odkupuje za vzájomne dojednanú kúpnu cenu 406.875,-- Kčs.“.\nZmluvné strany sa zároveň dohodli, že „majetkovo-právne usporiadanie užívania pozemku\nsa vykoná medzi stranami v osobitnom konaní... Táto zmluva nepodlieha registrácii pred\nŠtátnym notárstvom, ani výrubu poplatku z prevodu nehnuteľnosti... Kupujúci si nechá na\nzáklade tejto listiny prepísať vlastnícke právo v evidencii nehnuteľnosti vo svoj prospech.“.\nDňa 11. augusta 1986 „\n\nzaslalo Stredisku geodézie pre okres Košice-\n\nvidiek žiadosť o zápis zmeny vlastníckeho práva k nehnuteľnosti evidovanej na parcele\nk. ú.\n\no výmere 836 m2, zapísanej na\n\n... v prospech MNV\n\n2.2 Sťažovateľky v žalobnom návrhu uviedli, že «táto kúpnopredajná zmluva bola\nuzavretá v intenciách § 219 za použitia § 218 ods. 2 vtedy platného Občianskeho zákonníka.\nV zmysle § 219 vtedy platného Občianskeho zákonníka „Právo osobného užívania pozemku,\n4\n\nna ktorom je zriadená stavba, zanikne, ak stavba prejde do socialistického spoločenského\nvlastníctva. Právo osobného užívania sa musí pri tom vyporiadať.“. V zmysle § 218 ods. 2\nposledná veta vtedy platného Občianskeho zákonníka „Dohoda o vyporiadaní je súčasťou\nzmluvy o prevode stavby.“. Vychádzajúc z týchto zákonných ustanovení máme za to, že\nkúpnopredajná zmluva zo dňa 27. 08. 1971 je ex lege neplatná, nakoľko neobsahuje dohodu\no vyporiadaní práva osobného užívania pozemku. Táto dohoda je podstatnou náležitosťou\nzmluvy, čiže táto zmluva je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná... Máme za to, že\nneplatný právny úkon nemôže zakladať ex lege zánik osobného užívania pozemku, a preto\nv zmysle § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka došlo k zmene osobného užívania pozemku na\nvlastníctvo s tým, že toto vlastníctvo doposiaľ trvá.». Zákon č. 509/1991 Zb., ktorým\nsa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník (ďalej len „novela“), totiž v § 872 ods. 1\nprvej vete (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 1992) ustanovil,\nže právo osobného užívania pozemku vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá\nku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona\nna vlastníctvo fyzickej osoby.\n3. Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 69/2014-167 z 28. júla 2016 návrh\nsťažovateliek zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:\n„V zmysle ust. § 219 OZ účinného v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy a bodu 2\nvyššie uvedenej kúpnopredajnej zmluvy, predávajúcim zaniklo zo zákona právo osobného\nužívania k predmetnému pozemku...\nZ prednesu zástupcu za žalovaného súd zistil, že predmetný pozemok parcela č. 334/4\nbol daný hospodárskou zmluvou do trvalého užívania\n\n, avšak žalovanému\n\nsa nepodarilo získať a teda predložiť hospodársku zmluvu o trvalom užívaní pozemku, avšak\nzo zápisov právnych vzťahov v evidencii nehnuteľností (\n\nk. ú.\n\nje zrejmé,\n\nže táto hospodárska zmluva o trvalom užívaní bola uzatvorená, lebo by inak toto trvalé\nužívanie nemohlo zaniknúť, a teda nemohol by byť vykonaný zápis do evidencie\nnehnuteľností...\nNa základe ust. § 18 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, sa právo\ntrvalého užívania dňom 01. 01. 1994 zmenilo na nájom majetku štátu. I z uvedených\nskutočností vyplýva, že žalobcovia mali a museli mať vedomosť o tom, že parcela č.\n5\n\nnie je v ich vlastníctve, pretože v tom čase pozemky vo vlastníctve štátu mohli byť\nodovzdávané len do osobného užívania občanov, preto i podpísali dohodu o zriadení práva\nosobného užívania pozemku. Taktiež museli mať vedomosť o tom, že predajom tejto stavby\ndo socialistického spoločenského vlastníctva im zanikne právo osobného užívania pozemku.\nZa týchto okolností nemohli nastať zákonné podmienky vydržania v zmysle § 134 a nasl.\nOZ...\nTaktiež z obsahu listín (\nže výmera pozemku\n\nkópie z katastrálnej mapy z roku 1996) je zreteľné,\nzostala nezmenená a to vo výmere 836 m2, táto skutočnosť\n\nje zrejmá aj z výkazu zmien za rok 1975 (č. l. 138, 139), kde pri pôvodnej parcele č. 243\nje uvedená výmera 836 m2. Súd ďalej zistil, že dňa 11. 08. 1986\n\nzaslalo žiadosť\n\no zápis zmeny vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (č. l. 140) evidovanej na parcele\nk. ú.\n\no výmere 836 m2, zapísanej na\n\n. Vlastnícke právo\n\nk uvedenej nehnuteľnosti bolo obmedzené zmluvou o pôžičke zo dňa 12. 10. 1967\na obmedzenie vlastníckeho práva zaniklo zaplatením pôžičky dňa 31. 05. 1983 a na základe\ntýchto skutočností žiadali stredisko Geodézie o vykonanie zápisu zmeny vlastníckeho práva\nk uvedenej nehnuteľnosti zapísanej na\n\nako parcela č.\n\nk. ú.\n\n(toho\n\nčasu zodpovedá nové číslo parcely č. 334/4) v prospech Miestneho národného výboru\nNa základe toho MNV\n\nodovzdalo predmetný pozemok ONV Košice-vidiek\n\na ONV Košice-vidiek družstvu do trvalého bezplatného užívania, nakoľko sú vlastníkmi\ndomu na predmetnom pozemku. Súčasťou žiadosti o zápis, bolo aj potvrdenie Slovenskej\nsporiteľne (č. l. 142) o výmaze obmedzenia prevodu nehnuteľnosti, ktoré zaniklo vyplatením\npohľadávky...\nSúd poznamenáva, že z ust. § 218 OZ (účinného v čase uzavretia KZ) vyplýva,\nže vyporiadanie práva osobného užívania pozemku pri prevode stavby stojacej na tomto\npozemku je povinnosťou nadobúdateľa stavby a že dohoda o vyporiadaní tohto práva\nje súčasťou zmluvy o prevode vlastníctva stavby, taktiež z ust. § 219 OZ vyplýva, že právo\nosobného užívania pozemku, na ktorom je zriadená stavba, zanikne, ak stavba prejde do\nsocialistického spoločenského vlastníctva, pričom právo osobného užívania sa musí\nvyporiadať. Uvedené ustanovenie však nerieši otázku, medzi kým malo dôjsť k vyporiadaniu\nzanikajúceho práva osobného užívania, či totiž predávajúci, v danom prípade právny\npredchodca žalobcov (\n\na manželka), ktorý predal stavbu\n6\n\n, má nárok na úhradu ceny práva osobného užívania voči tejto\norganizácií, a či voči bývalému Národnému výboru, s ktorým uzavrel dohodu o zriadení\npráva osobného užívania. Je však isté, že s vlastníctvom stavby na nadobúdateľa prechádza\naj právo osobného užívania pozemku. Vyporiadanie práva osobného užívania pozemku\nv prípade uvedenom v ust. § 218 OZ, nezveruje zákon súdu, ale iba dohode účastníkov.\nZ uvedeného je teda zrejmé, že predávajúcim\n\ns manželkou, zaniklo právo\n\nosobného užívania k predmetnému pozemku kúpnopredajnou zmluvou z dňa 27. 8. 1971,\nnásledne bol pozemok\n\ndaný hospodárskou zmluvou do trvalého užívania\n, i keď táto zmluva žalovaným súdu predložená nebola,\n\nz\n\nk. ú.\n\n(č. l. 16), je zrejmé, že takáto zmluva existovala, lebo inak by\n\nnemohol byť vykonaný zápis do EN...\nNa námietku zástupcu žalobcov, že zápis v prospech žalovaného bol až v roku 1983,\nsúd poznamenáva, že dňom 31. 5. 1983, Slovenská štátna sporiteľňa zaslala na kataster\npotvrdenie o splatení pôžičky, ktorá bola zabezpečená obmedzením prevodu predmetnej\nnehnuteľnosti, a na základe týchto skutočností, požiadal nový nadobúdateľ Československý\nštát o zápis vlastníckeho práva do Katastra nehnuteľností.“\n4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľky podali odvolanie odôvodnené tým,\nže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)].\nSťažovateľky pritom opätovne namietali, že „neplatný právny úkon nemôže zakladať\nex lege zánik práv a osobného užívania pozemku, a preto v zmysle § 872 ods. 1 Obč. zák.\ndošlo k zmene osobného užívania pozemku na vlastníctvo s tým, že toto vlastníctvo trvá\na súd prvej inštancie sa nezaoberal v odôvodnení rozsudku tým, že ide o neplatnú\nkúpnopredajnú zmluvu, čo sa týka pozemku“.\n5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny\npodľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia\nnavyše uviedol:\n\n7\n\n„Dôkazné bremeno mali stále v spore žalobkyne a oni nepreukázali, že žalovaný\nby nenadobudol vlastnícke právo a oni sa dostali do dôkaznej núdze.\nOdvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie...\nOdvolací súd súhlasí s tým, že súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav, poukázal\nna účel a význam jednotlivých dôkazov v súvislosti s právnym posúdením tohto sporu\no určenie vlastníckeho práva a nemožno vytýkať súdu prvej inštancie, že by nevychádzal\nz relevantných skutkových zistení...\nSprávne a zákonné je konštatovanie súdu prvej inštancie, že vlastnícke právo\nk predmetnej nehnuteľnosti (dňa 11. 8. 1986\nvlastníckeho práva k nehnuteľnosti evidovanej na parcele\n\nzaslala žiadosť o zápis zmeny\nk. ú.\n\no výmere\n\n836 m2), toto vlastnícke právo bolo obmedzené zmluvou o pôžičke zo dňa 12. 10. 1967\na obmedzenie vlastníckeho práva zaniklo až zaplatením pôžičky dňa 31. 5. 1983, potom až\nžiadali Stredisko geodézie o vykonanie zápisu zmeny vlastníckeho práva k uvedenej\nnehnuteľnosti, zapísanej na\n\nako parcela č.\n\nk. ú.\n\nktorému\n\nzodpovedá číslo parcely č. 334/4 v prospech v prospech Miestneho národného výboru\nNa základe toho MNV\n\nodovzdalo predmetný pozemok ONV Košice-vidiek\n\na ONV Košice-vidiek potom družstvu do trvalého bezplatného užívania nakoľko sú\nvlastníkmi domu na predmetnom pozemku, okrem iného súčasťou žiadosti o zápis bolo aj\npotvrdenie Slovenskej sporiteľne o výmaze obmedzenia prevodu nehnuteľnosti, ktoré zaniklo\nvyplatením pohľadávky. Pri prečíslovaní parciel podľa THM podľa výkazu výmer čís. listu\n143 v roku 1975 je zrejmé, že parc. č. 334/4 mala výmeru 836 m2. Kúpna zmluva uzavretá\nv čase účinnosti § 218 OZ stanovila povinnosti pre nadobúdateľa stavby – domu a tak\ndohoda o vyporiadaní tohto práva je súčasťou zmluvy o prevode vlastníctva stavby, z vtedy\nplatnej úpravy vyplýva, že právo osobného užívania pozemku, na ktorom je zriadená stavba\nzanikne, ak stavba prejde do socialistického spoločenského vlastníctva, pričom právo\nosobného užívania sa musí vyporiadať. Keďže nebolo určené, kto má čo vyporiadať a medzi\nkým malo dôjsť k vyporiadaniu zanikajúceho práva osobného užívania (\na manželka), právny predchodca žalobkýň neurobil žiaden úkon, bol nečinný, on predal\nstavbu\n\n, mal by nárok na úhradu ceny práva osobného\n\nužívania voči tejto organizácii a voči bývalému národnému výboru, s ktorým aj uzatvoril\ndohodu o zriadení práva osobného užívania. V súvislosti s tým potom, ale vlastníctvo stavby\n8\n\nna nadobúdateľa prechádza spolu aj s právom osobného užívania pozemku, vyporiadanie\npráva osobného užívania pozemku v prípade uvedenom v § 218 OZ nemožno podľa zákona\nzveriť súdu, ale iba dohode účastníkov, na základe uvedeného je správny a zákonný záver,\nže predávajúcim, t. j. po uzavretí kúpnej zmluvy\n\ns manželkou, zaniklo mu\n\nprávo osobného užívania k predmetnému pozemku, po kúpnej zmluve z roku 1971 následne\nbol pozemok\n\ndaný hospodárskou zmluvou do trvalého užívania\n\n, a aj keď nebola predložená táto zmluva súdu, z\n\nk. ú.\n\njednoznačne\n\nvyplýva, že takáto zmluva existovala (v spore ide o vlastníctvo k pozemku)...\nTieto závery vyvodil súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania bez\niniciatívy žalobkýň a jeho záver je presvedčivý, argumentmi podložený a vychádza\nzo zisteného skutkového stavu, lebo vždy ak by aj bola kúpna zmluva z r. 1971 v časti\nneplatná, je to len skutočnosť, od ktorej sa odvíjajú zákonné podmienky vydržania...\nPreto, ak požiadal nový nadobúdateľ Československý štát o zápis vlastníckeho práva\ndo katastra nehnuteľností v roku 1983 potom čo Slovenská štátna sporiteľňa zaslala na\nkataster potvrdenie o splatení pôžičky zabezpečenej obmedzením prevodu predmetnej\nnehnuteľnosti, správne aj bolo žiadateľovi a novému nadobúdateľovi vlastníckeho práva\nvyhovené...\nPre úplnosť k odvolacím dôvodom v časti o namietanom vydržaní vlastníckeho práva,\nodvolací súd dopĺňa, že podmienky vydržania vlastníckeho práva sú ustálenou súdnou\npraxou rešpektované a vyžadujú si hlavne aj v prípade neplatnosti kúpnej zmluvy\ndobromyseľnosť právneho predchodcu pri nadobudnutí vlastníckeho práva, ktorý\njednoznačne vedel, akú zmluvu uzatváral a že nemal vyporiadaný pozemok. Až potom po\npreukázaní podmienky vydržania nastupuje ďalšia zákonná podmienka, t. j. vydržacia doba,\nktorá je v zákone určená a oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby,\ntieto podmienky neboli aj vzhľadom na dlhodobé užívanie predmetných nehnuteľností\nuž splnené právnym predchodcom žalobkyne v 1. rade (aj z rozhodnutia NS SR sp. zn.\n5 Cdo/7/2011 z 26. 4. 2012 ako aj z uznesenia 6 MCdo/1/2011 z 30. apríla 2012 vyplýva,\nže aj spochybnenie nadobudnutia vlastníckeho práva po nesprávnom zápise v pozemkovej\nknihe pri interpretácii Občianskeho zákonníka môže vyvolať pochybnosti, ktoré spôsobujú\nnedostatok základnej náležitosti vydržania vlastníckeho práva, t. j. dobromyseľnosť), ktorý\nnebol dobromyseľný po podpise kúpnej zmluvy z roku 1971...\n9\n\nAni žalobkyňa v 1. rade v zásade nemohla nadobudnúť predmetné pozemky v dobrej\nviere a nemôžu ani patriť do dedičstva po jej právnom predchodcovi. Dobromyseľnosť,\nresp. dobrá viera znamená, že niekto s ohľadom na určitý právny vzťah, pri zachovaní\nobvyklej miery opatrnosti (ostražitosti či starostlivosti), je vnútorne presvedčený\no správnosti (poctivosti) svojho konania. Žalobkyňa v 1. rade, ktorá mala informáciu\no zastavanosti predaných pozemkov ako aj informáciu (z 1. ruky) o osobnom užívaní\nk predmetnej parcele na základe rozhodnutia Okresného národného výboru Trebišov zo dňa\n18. 9. 1967; spôsobujú nedostatok dobromyseľnosti, ktorá je dôležitá aj pri jednoznačnosti\nuzavretia dohody o zriadení práva osobného užívania k pozemku medzi Miestnym národným\nvýborom v\n\na neb.\n\nzo dňa 4. 8. 1967.“\n\n6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľky podali dovolanie, ktorého prípustnosť\nvyvodzovali z § 420 písm. f) CSP a § 421 písm. b) CSP, tvrdiac, že v ich veci došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces „(a) nevykonaním a nesprávnym vyhodnotením\ndôkazov odvolacím súdom (b) nedostatočne odôvodneným rozsudkom odvolacieho súdu“\na že „rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“. Sťažovateľky uviedli, že\nprávne posúdenie veci zo strany okresného súdu, ako aj krajského súdu je nesprávne\na nezákonné, pričom ani krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku „jednoznačne\nnevysporiadal s platnosťou, resp. neplatnosťou kúpnej zmluvy zo dňa 27. 08. 1971...“.\nDôkazy predložené v prvostupňovom konaní podľa názoru sťažovateliek deklarujú, že\n„nadobúdateľ stavby svoje vlastníctvo k stavbe nikdy nezapísal do príslušnej evidencie\nnehnuteľnosti a nikdy nebol zapísaný v evidencii nehnuteľnosti ako užívateľ pozemku\nvo výmere 836 m2, k. ú.\n\nSkutočnosť, že nedošlo k zápisu stavby, resp.\n\nužívacieho vzťahu k pozemku jednoznačne dokumentuje skutočnosť, že\n\nsi\n\nako nadobúdateľ uvedomovala, že kúpna zmluva z roku 1971 bola uzavretá v rozpore\nso zákonom, čiže išlo o absolútne neplatný právny úkon, ktorý nemôže mať právne\nnásledky... V neposlednom rade z strany žalovaného boli predložené listinné dôkazy, ktoré\npredložil údajný nadobúdateľ nehnuteľnosti\n\n, z ktorých jednoznačne\n\nvyplýva, že tento subjekt nedisponoval relevantnými listinami, ktoré by dokazovali jeho\nvlastníctvo k domu, resp. užívateľský vzťah k pozemku\n10\n\ntak,\n\nako to konštatuje odvolací súd v odôvodnení v bode 27.“. Sťažovateľky opätovne vyjadrili\npresvedčenie, že „užívacie právo žalobcov, resp. ich právnych predchodcov nezaniklo a toto\nužívacie právo účinnosťou novely OZ ku dňu 1. 1. 1992 sa stalo vlastníctvom“.\n7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateliek odmietol\npodľa § 447 písm. c) a f) CSP a v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:\n«Pokiaľ žalobkyne 1/ až 3/ namietajú (a) nevykonanie a nesprávne vyhodnotenie\ndôkazov odvolacím súdom, dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420\npísm. f) CSP nezakladá nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,\nnevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého\ndôkazu. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené\nv judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011,\n5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť dodáva, že do obsahu\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej\nstrany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa\ndožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97)...\nK ďalšej v dovolaní uplatnenej námietke, že (b) napadnutý rozsudok dovolacieho\nsúdu je nedostatočne odôvodnený, dovolací súd uvádza, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nbola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu považovaná za inú procesnú vadu (než je\nzmätočnosť), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj R 111/1998). K rovnakému\nzáveru dospelo neskôr tiež zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu, ktoré bolo\npublikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\npod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu\nkonania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď\npísomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre\nrozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237\nods. 1 písm. f) O. s. p.“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré\nnadobudli účinnosť od 1 . júla 2016 (v dôsledku prijatia CSP), sa podstaty a zmyslu tohto\nstanoviska nedotkli, preto ho treba považovať za naďalej aktuálne...\n\n11\n\nV danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety\nstanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len\ncelkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku\n2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003)...\nPrávna otázka relevantná podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP musí byť procesnou\nstranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje\nposúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Žalobkyne 1/ až 3/ ale v dovolaní\nnešpecifikovali právnu otázku, o ktorej tvrdia, že ešte nebola dovolacím súdom vyriešená.\nSama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie\nsprávnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd rozhodol, významovo\nnezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolací súd nemôže svoje\nrozhodnutie založiť na domnienkach alebo predpokladoch o tom, ktorú právnu otázku mal\ndovolateľ na mysli...\nZ týchto dôvodov najvyšší súd uzatvára, že žalobkyne 1/ až 3/ nedôvodne namietajú\nexistenciu procesnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP a nevymedzili právnu otázku\nrelevantnú z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP.“\n8. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľky nesúhlasia a v ústavnej\nsťažnosti opakovane vyjadrujú presvedčenie, že kúpnopredajná zmluva uzatvorená\n27. augusta 1971 je z dôvodu absencie dohody o vyporiadaní práva osobného užívania\npozemku absolútne neplatným právnym úkonom, pričom „užívacie právo\na jeho manželky nezaniklo, a toto užívacie právo sa zmenilo s účinnosťou novely OZ ku dňu\n1992 a stalo sa ich vlastníctvom“.\n8.1 Opakujúc argumenty uplatnené v konaniach pred všeobecnými súdmi,\nsťažovateľky v ústavnej sťažnosti tvrdia, že „právna otázka, ktorú mal Najvyšší súd SR\nposúdiť ako relevantnú, bola v podanom dovolaní vymedzená dostatočne (hlavne pre súd)\nzrozumiteľne, a to na strane 5 v odseku označenom II. Záver - Dovolací návrh... Z podaného\ndovolania vyplynuli tieto právne otázky, ktoré dosiaľ neboli v praxi dovolacieho súdu\nvyriešené:\n12\n\n1. Je dohoda o vyporiadaní užívania pozemku s jej predchádzajúcim užívateľom\npodstatnou náležitosťou zmluvy o prevode stavby v zmysle § 218 a § 219 Občianskeho\nzákonníka účinného v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy 27. 08. 1971?\n2. Je zmluva o prevode stavby do socialistického spoločenského vlastníctva platná\nbez súčasného vyporiadania osobného užívania k pozemku, na ktorej stojí?\n3. Dochádza k zániku osobného užívania pozemku na základe zmluvy o prevode\nstavby bez jeho súčasného vyporiadania?\nTým, že dovolací súd nedôvodne odmietol dovolanie ako neprípustné, napriek tomu,\nže na to neboli splnené zákonné dôvody, odoprel sťažovateľkám právo na súdnu ochranu,\nprávo na spravodlivé súdne konanie, právo na prístup k súdu...\nTúto svoju právnu argumentáciu mimo výkladu vyššie uvedených zákonných\nustanovení opierame aj o judikatúru Najvyššieho súdu Československej socialistickej\nrepubliky, a to R 2/1981.“.\n8.2 Krajskému súdu sťažovateľky v ústavnej sťažnosti vytýkajú, že „arbitrárne\nrozhodol o podanom odvolaní tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne\nneodôvodnil. Odvolací súd sa obmedzil vo svojich záveroch na konštatácie výsledkov jeho\nhodnotenia bez logického vysvetlenia zistených skutočností s použitím súvisiacich právnych\nustanovení. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak nepresvedčivé, jednostranné, popiera\nzákladné princípy spravodlivého procesu, výsledkom ktorého je predvídateľné rozhodnutie\npre účastníkov konania. Odvolací súd tým, že bez racionálnych dôvodov, odmietol\nargumentáciu sťažovateliek, odmietol sa ňou vôbec zaoberať. A aj keď súd nie je povinný\ndať odpoveď na každú nastolenú otázku, je nevyhnutné, aby sa vysporiadal aspoň\nso základnými a pre rozhodnutie podstatnými právnymi argumentmi oboch strán sporu...\nTakýmto postupom odňal sťažovateľkám právo na presvedčivé rozhodnutie... Skutočnosti,\nktoré sú uvedené v ústavnej sťažnosti boli tvrdené a podopreté dôkazmi jednak v konaní\npred súdom prvej inštancie, jednak pred odvolacím súdom, a ani jeden z dotknutých súdov\nsa s nimi nevysporiadal“, čím porušil ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n13\n\n8.3 Sťažovateľky zároveň tvrdia, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo\n„protiprávne porušené vlastnícke právo sťažovateľov, ktorí na jeho základe boli zbavení\nvšetkých čiastkových oprávnení, ktoré sú obsahom vlastníckeho práva“, t. j. predmet\nvlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, pričom toto\nporušenie vyplýva z toho, že krajský súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy postupu\nvyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.\n9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľky v petite ústavnej sťažnosti navrhli, aby\nústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie ich\nzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\na práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu\na porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok krajského\nsúdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie\nkonanie a aby sťažovateľkám priznal náhradu trov konania v sume 390,50 €.\nII.\nVyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu, vyjadrenie zúčastnenej osoby a replika\nsťažovateliek\n10. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. 1 SprV/489/2019\nz 19. júna 2019 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom uviedol: «Uvedené rozhodnutie\nKrajského súdu v Košiciach zo dňa 27. júna 2017 sp. zn. 5 Co 102/2017 je právoplatné\na tak nám neprislúcha posudzovať jeho vecnú stránku a ani jeho zákonnosť. Rozhodnutie\nkrajského súdu obsahuje podrobné odôvodnenie a vyporadúva sa aj s odvolacími\nnámietkami žalobkýň... Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá len „inú vadu konania“.\nLen výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadne vysvetlenie\ndôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania. V danom prípade odvolací súd pri odôvodnení svojho rozsudku\npostupoval v súlade so zákonom a rozsudok riadne podrobne zdôvodnil. Za procesnú vadu\n14\n\nnemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\nsťažovateliek. Krajskému súdu v Košiciach je známa „Správa o prieskume a zhodnotení\núrovne rozhodovania súdov SSR vo veciach týkajúcich sa osobného užívania pozemkov,\nschválená občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SSR z 9. decembra 1980,\nč. Cpj 52/80“ publikovaná vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR\nč. 2/1981. Do pozornosti ústavného súdu dávame okolnosti, ktoré boli predmetom súdneho\nkonania a procesné návrhy žalobkýň počas konania na súde prvej inštancie. Pre objektívne\nposúdenie ústavnej sťažnosti odporúčame zabezpečiť na nahliadnutie spis Okresného súdu\nKošice – okolie sp. zn. 15 C 69/2014.»\n11. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 3/2019-56,\nCpj 34/2019 z 26. júna 2019 vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom uviedla:\n„Prax dovolacieho súdu je ustálená v tom, že dovolacím dôvodom podľa § 432 CSP, teda\nnesprávne právne posúdenie veci je identifikácia právnej otázky, ktorú má odvolací súd\nriešiť, pretože ju odvolací súd vyriešil nesprávne a vysvetlenie v čom spočíva táto\nnesprávnosť riešenia. Každé dovolanie musí byť posúdené podľa obsahu, čo v danej\nproblematike znamená, že pokiaľ z obsahu formulácie textu dovolania možno nastolenú\nprávnu otázku vyvodiť, tak ju dovolací súd preskúma (napr. 3 Cdo 220/2017). Najvyšší súd\npo oboznámení sa s obsahom predmetnej sťažnosti ponecháva rozhodnutie o sťažnosti na\núvahe ústavného súdu.“\n12. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti upovedomil zúčastnenú osobu –\nSlovenskú republiku – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktorá prostredníctvom\nlistu prednostu Okresného úradu Košice, Komenského 52, Košice, sp. zn. OU-KE-MPO2019/001583 zo 17. júna 2019 využila svoje oprávnenie vyjadriť sa k nej, tvrdiac, že\n«Tvrdenie sťažovateliek, že Kúpno-predajná zmluva zo dňa 27. 08. 1971 je v zmysle § 39\nObčianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu, že tento právny\núkon svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza alebo sa prieči\ndobrým mravom (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy „prieči záujmu spoločnosti“)...\npovažujeme... za nesprávne. Podobne tvrdenie sťažovateliek o dobromyseľnosti užívania\nprotiprávne zabratej časti pozemku považujeme za účelové nepreukázateľné, lebo títo veľmi\n\n15\n\ndobre vedeli, že nikdy neboli vlastníkmi predmetného pozemku, len užívateľmi. Sťažovateľky\ndoteraz nechcú akcentovať zákonnú úpravu:\n- že v čase uzavretia kúpno-predajnej zmluvy nebolo možné nadobudnúť vlastnícke\nprávo k pozemku vy držaním,\n- že zákon im neumožňoval pozemok vo vlastníctve štátu rozdeľovať, oplocovať\na bezodplatne užívať.\nVychádzajúc z tejto chybnej právnej konštrukcie usudzujeme, že sťažovateľky sa\nnevedia zmieriť najmä s tým, že:\na) predajom stavby, postavenej na pozemku v osobnom užívaní, do socialistického\nspoločenského vlastníctva podľa zákonnej úpravy, platnej a účinnej v čase uzavretia kúpnej\nzmluvy (§ 219 OZ) právo osobného užívania pozemku, na ktorom je zriadená stavba\nzanikne,\nb) pozemok, ktorý mali v osobnom užívaní vlastníci stavby nemôže byť predmetom\nkúpnej zmluvy,\nc) podľa § 219 OZ (ak sa vlastníctvo stavby prevádza z osobného vlastníctva fyzickej\nosoby do socialistického spoločenského vlastníctva), dohoda o vyporiadaní nemusí byť\nsúčasťou zmluvy o prevode stavby. Zákon len upravuje, že právo osobného užívania sa musí\npritom vyporiadať,\nd) účastníci Kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 27. 08. 1971 sa v súlade s ustanovením\n§ 219 OZ dohodli, že: „majetko-právne usporiadanie užívania pozemku sa vykoná medzi\nstranami v osobitnom konaní“. Aj z tejto dohody rezultuje, že dohoda o vyporiadaní\nužívacích vzťahov k pozemku nemala byť súčasťou kúpnej zmluvy zo dňa 27. 08. 1971. Teraz\nvšak účelovo tvrdia, že dohoda mala byť súčasťou kúpnej zmluvy,\ne) sťažovateľky hrubým spôsobom porušili zákon, a to tým, že po predaji stavby\nsi svojvoľne a bez súhlasu vlastníka (štátu) rozdelili pozemok v ich bývalom (ale už\nzaniknutom) osobnom užívaní na polovicu (zmena nebola zaznamenaná v evidencii\nnehnuteľností), túto oddelenú časť takmer 45 rokov bezodplatne užívali (hoci v kúpnopredajnej zmluve mali jasne a zrozumiteľne uvedené, že pozemok je len v osobnom užívaní\na preto nemôže byť predmetom predaja),\nf) dohoda o vyporiadaní nákladov, ktoré pôvodný užívateľ účelne vynaložil na trvalé\nzlepšenie pozemku, je súčasťou zmluvy o prevode stavby len vtedy (§ 218 OZ), ak sa\n16\n\nvlastníctvo stavby prevádza zo socialistického spoločenského vlastníctva do vlastníctva\nfyzickej osoby. Vtedy samozrejme s vlastníctvom stavby prechádza na nového vlastníka\n(fyzickú osobu) aj právo osobného užívania pozemku. Toto však nie je prípad sťažovateliek,\nriešený v tomto súdnom konaní,\ng) ak v ust. § 219 v tom čase účinného OZ („Právo osobného užívania sa musí pritom\nvyporiadať“) nie je výslovne uvedené, že: „inak je právny úkon neplatný“, tak zmluvné\nstrany si v rámci zmluvnej autonómie mohli v kúpnopredajnej zmluve dohodnúť, že majetkoprávne usporiadanie užívania pozemku sa vykoná medzi stranami v osobitnom konaní, lebo\nzákon to výslovne nezakazoval a ani z povahy veci nevyplývalo, že by sa tak nemohlo\nvykonať.».\n13. Na vyjadrenia predsedu krajského súdu, predsedníčky najvyššieho súdu\na zúčastnenej osoby sťažovateľky reagovali podaním z 10. júla 2019, v ktorom uviedli:\n„Sťažovateľky na podanej ústavnej sťažnosti trvajú v celom rozsahu a z dôvodov, ktoré v nej\nuviedli. Krajský súd v Košiciach považuje rozsudok sp. zn. 5Co 102/2017 zo dňa 27. júna\n2017 za riadne odôvodnený a v súlade so zákonom. Sťažovateľky trvajú na svojich\nnámietkach, podľa ktorých sa odvolací súd riadne nevysporiadal so zásadnou právnou\notázkou nastolenou jednak pred súdom prvej inštancie a jednak v podanom odvolaní. Táto\nprávne otázka nebola zodpovedaná ani v dovolacom konaní, nakoľko dovolací súd\ndovolanie odmietol z dôvodu nevymedzenia dovolacích dôvodov spôsobom uvedeným\nv § 431 až 435 CSP. Podľa dovolacieho súdu právna otázka nebola vymedzená jasným,\nurčitým,\n\nzrozumiteľným\n\nspôsobom.\n\nPredsedníčka\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSR...\n\ndala\n\nsťažovateľkám za pravdu v tom, že Najvyšší súd SR sa bez splnenia zákonných podmienok\nodmietol podaným dovolaním zaoberať po vecnej stránke a v rozpore so zákonom\na s účelom dovolacieho konania podané dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.\nVyjadrenie zúčastnenej osoby nepovažujeme pre účely rozhodnutia o ústavnej sťažnosti za\nrelevantné, nakoľko uvedenými skutočnosťami sa v prípade jej vyhovenia budú zaoberať\npríslušné súdy (Krajský súd v Košiciach, príp. Najvyšší súd SR).“\n\n17\n\n14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho\npojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).\nIII.\nRelevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu\n15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n16. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n17. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv\nsťažovateliek zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva zaručeného čl. 6 ods. 1\ndohovoru a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 5 Co 102/2017 z 27. júna 2017 (bod 5) a základného práva zaručeného čl. 46\nods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 7 Cdo 55/2018 zo 17. augusta 2018 (bod 7).\n18. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n18\n\n20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo\nzáväzkoch.\n21. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má\nprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\n22. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nje založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach\nzákladných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len\nv prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky\nvýkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný\nsúd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je\nalternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci\nvšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nPri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní\n\nzákonov\n\nviedli\n\nk\n\nrozhodnutiu,\n\nani\n\npreskúmavať,\n\nči\n\nv konaní\n\npred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana\npred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho\npráv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).\n19\n\n23. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní\nje pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej\nprávomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu však nemožno odňať právomoc kasačného\nzásahu do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozpore so zákonným príkazom vyjadreným\nv § 191 CSP v miere spôsobilej postaviť konanie i jeho výsledok do pozície\nnespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje zásadu voľného\nhodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor\npre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese\nhodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor\npostupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným\nprávom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo svojvôľa konajúceho súdu je\nhrubým\n\nnarušením\n\nspravodlivostnej\n\nkvality\n\na objektivity\n\nsúdneho\n\nrozhodovania.\n\nV opačnom prípade by sa právomoc ústavného súdu odôvodnená požiadavkou ochrany\nzákladných práv a slobôd uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy stala neúčinnou (m. m.\nI. ÚS 211/2012, III. ÚS 90/2015, ZNaU 39/2015).\n24. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie\nprávneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska\nich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie\nopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska\nvšeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,\nI. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným\nznením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho\n(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,\nsystematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto\nprípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy\nmusí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti\nalebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu\ntohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet\n20\n\npochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým\n(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž\nneznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu\naplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba\nviazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).\nÚstavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu\nku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby\nbolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich\njednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,\nktorými je Slovenská republika viazaná.\n25. Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov\n(resp. senátu) toho istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu\nsamotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa\nodlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby\nsvoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje základnému princípu\nmateriálneho právneho štátu (III. ÚS 289/2017, ZNaU 43/2017).\n26. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom\nmá za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna\naplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,\nprípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia\nústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie\njednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd\nurobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu\nochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom\na v právnom\n\nmyslení\n\nkonsenzuálne\n\nakceptovanom\n\nvýzname\n\nči\n\nbez\n\nbližších\n\nnerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade\na aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich\núčel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).\n21\n\nIV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nIV.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.\n5 Co 102/2017 z 27. júna 2017\n27. Sťažovateľky napadnutému rozsudku krajského súdu vytýkajú, že je\nneodôvodnený a arbitrárny a že krajský súd ústavne nesúladným výkladom a aplikáciou\n§ 218 ods. 2, § 219 a § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka zasiahol do ich označených práv\n(body 8 a 8.2), pričom sa vôbec nevysporiadal s podstatnou otázkou, „a to otázkou platnosti\nkúpno-predajnej zmluvy z roku 1971“, ktorá „neobsahovala dohodou o vyporiadaní práva\nosobného užívania k pozemku, pričom táto dohoda je podstatnou náležitosťou zmluvy...\nna čo mal aj súd prvej inštancie prihliadnuť z úradnej povinnosti“.\n28. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom\npredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu\ns právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu\nv obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n29. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy).\n30. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\n22\n\nVšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len\nna tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový\na právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré\nstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že\nz tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,\nresp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n31. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu\nk čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje\nrozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď\n(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).\nOtázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len\nso zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť\nsvoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,\nje potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,\nako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,\nprávnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz\nTorija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd\nneprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore\ns požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo\nstrany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to\nexplicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.\n49, s. 67, 74).\n32. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní\nsťažovateliek aj krajský súd, preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci rozhodovania\no ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,\nktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.\n\n23\n\n33. Podľa § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.\nPodľa § 215 ods. 2 CSP skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.\n34. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca\ndomáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku\npoužil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd\njasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán,\nktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých\ndôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako\nvec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby\nodôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\n35. Podľa § 220 ods. 3 CSP ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe,\nodôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.\n36. V súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd konštatuje, že osobné\nužívanie pozemkov upravovali ustanovenia § 198 až 221 Občianskeho zákonníka účinného\ndo 31. decembra 1991 takto:\nPrávo osobného užívania môže sa zriadiť len k pozemkom, ktoré sú v socialistickom\nspoločenskom vlastníctve a ktoré sú podľa územných plánov alebo územných rozhodnutí\nurčené na výstavbu rodinných domčekov, rekreačných chát alebo garáží alebo\nna zriaďovanie záhradiek (§ 199 ods. 1 prvá veta).\nUžívateľ má právo užívať pozemok pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti,\na to v súlade s účelom, pre ktorý bolo toto právo zriadené (§ 201).\nPrávo osobného užívania pozemku nemožno zmluvne prevádzať. Prechod práva\nužívania zastavaného pozemku pri prevode stavby upravuje ustanovenie § 218 (§ 202).\nRodinný domček, rekreačná chata alebo garáž vystavané užívateľom na pozemku\nna ten účel určenom sú v jeho osobnom vlastníctve (§ 217).\nS prevodom vlastníctva k stavbe zriadenej na pozemku prechádza na nadobúdateľa\nstavby i právo osobného užívania pozemku (§ 218 ods. 1).\n\n24\n\nNový vlastník stavby je povinný vyporiadať sa s predchádzajúcim užívateľom\npozemku; pritom treba prihliadnuť na výšku úhrady, ktorá bola za užívanie zaplatená,\nako aj na náklady, ktoré pôvodný užívateľ účelne vynaložil na trvalé zlepšenie pozemku,\nprípadne na jeho osadenie. Dohoda o vyporiadaní je súčasťou zmluvy o prevode stavby\n(§ 218 ods. 2).\nPrávo osobného užívania pozemku, na ktorom je zriadená stavba, zanikne, ak stavba\nprejde do socialistického spoločenského vlastníctva. Právo osobného užívania sa musí\npritom vyporiadať (§ 219).\nAk ide o pozemok, na ktorom bola zriadená stavba, nemožno použiť ustanovenia\n§ 207 až § 209 (§ 220).\n37. Novela Občianskeho zákonníka v § 872 ods. 1 prvej vete (prechodné ustanovenia\nk úpravám účinným od 1. januára 1992) ustanovila, že právo osobného užívania pozemku\nvzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto\nzákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby. Novela\nObčianskeho zákonníka zároveň zakotvila nový právny inštitút – držbu (§ 129 a nasl.\nObčianskeho zákonníka).\n38. Dôvodová správa k novele Občianskeho zákonníka v tejto súvislosti uvádzala:\n„Nová ustanovení, upravující vlastnické právo, především promítají obsah nového znění\nústavního zákona č. 100/1990 Sb., kterým byly odstraněny všechny rozdíly mezi\njednotlivými druhy a formami vlastnického práva. V ustanoveních, která upravovala osobní\nvlastnictví, byla nově zvolena obecná formulace. Ustanovení, která upravovala určité\notázky, platné jen pro oblast osobního vlastnictví, byla zrušena. Novým způsobem se též\nformulovaly způsoby nabývání vlastnického práva. Byla opuštěna komplikovaná koncepce\nnabývání vlastnického práva k pozemkům vydržením přes zřízení osobního užívání\npozemků. Protože se pro budoucnost nepočítá s existencí osobního užívání pozemků,\nupravuje novela nabývání vlastnického práva vydržením i k pozemkům... Osobní užívání\npozemků bude ke dni účinnosti tohoto zákona přeměněno na vlastnictví k pozemku... Právo\nosobního užívání pozemku existující ke dni účinnosti tohoto zákona, mění ze zákona na\nvlastnictví občana, resp. spoluvlastnictví, nebo bezpodílové spoluvlastnictví pozemku. Bylo\n25\n\ntřeba pamatovat i na případy, kdy občanovi vzniklo právo na uzavření dohody o osobním\nužívání pozemku, avšak k dohodě před účinností tohoto zákona nedošlo (popř. došlo-li\nk dohodě, avšak dohoda nebyla pravomocně registrována státním notářstvím). V těchto\npřípadech vzniká oprávněnému právo na uzavření kupní smlouvy k pozemku (přímus),\njehož se týkalo rozhodnutí o přidělení pozemku do osobního užívání. I uplatnění tohoto\npráva však bylo třeba z důvodů právní jistoty časově omezit na dobu jednoho roku. Tato\ndoba je prekluzivní. Právo na vydání bezdůvodného obohacení není ani v tomto případě\ndotčeno. V případě vydržení vlastnického práva k pozemku, k němuž na základě\ndosavadních předpisů mohlo dojít jen tak, že občan nabyl právo na uzavření dohody\no osobním užívání pozemku, počítají přechodná ustanovení se započítáním té doby, která\nuplynula do účinnosti zákona a po kterou právní předchůdce vydržitele měl nepřetržitě\npozemek v držbě.“\n39. Okrem toho zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností účinný\ndo 31. decembra 1992 (ďalej len „zákon o evidencii nehnuteľností“) ustanovoval:\nV evidencii nehnuteľností sa vyznačujú všetky nehnuteľnosti s uvedením druhov\npozemkov (kultúr), výmer a spôsobu užívania; ďalej vlastnícke vzťahy, správa národného\nmajetku, právo trvalého užívania národného majetku, právo osobného užívania pozemkov,\nobmedzenie vlastníckych práv a iné skutočnosti týkajúce sa nehnuteľností potrebné\npre národné hospodárstvo (§ 2 ods. 1).\nEvidenciu nehnuteľností zakladajú, vedú a udržujú v súlade so skutočným stavom\norgány Ústrednej správy geodézie a kartografie zriadené v okresoch [ďalej len „orgány\ngeodézie“; (§ 3)].\nEvidenciu nehnuteľností udržujú orgány geodézie v súlade so skutočným stavom\nna základe ohlásených zmien, miestneho vyšetrenia, prípadne merania, a za súčinnosti\norgánov, organizácií a občanov, ktorých sa týka (§ 4 ods. 1).\nZápisy\n\nprávnych\n\nvzťahov\n\nvzniknutých\n\nvydržaním\n\nosobného\n\nvlastníctva\n\nnehnuteľnosti alebo vydržaním práva zodpovedajúceho vecnému bremenu možno\nvykonávať v nesporných prípadoch tiež na základe písomného ohlásenia občana o zmene\nprávneho vzťahu, doloženého osvedčením štátneho notárstva, v obvode ktorého je\n\n26\n\nnehnuteľnosť. Podrobnosti o náležitostiach ohlásenia takýchto zmien upraví vykonávací\npredpis (§ 4 ods. 2).\nOrgány a organizácie predložia rozhodnutia miestne príslušnému orgánu geodézie\nnajneskoršie do šesťdesiatich dní po tom, keď nadobudli právoplatnosť, a iné listiny\ndo šesťdesiatich dní odo dňa vzniku právneho vzťahu (§ 4 ods. 3).\nV evidencii nehnuteľností sa bežne zapisujú zmeny vlastníckych vzťahov, vlastnícke\npráva novo vzniknuté, ako aj ich obmedzenia, obdobné údaje o správe národného majetku\na novo vzniknuté práva trvalého užívania národného majetku a osobného užívania\npozemkov (§ 5 os. 1).\nVlastníci, organizácie spravujúce národný majetok a užívatelia nehnuteľností sú\npovinní na zabezpečenie stáleho súladu zápisov v evidencii nehnuteľností so skutočným\nstavom hlásiť do 15 dní príslušnému miestnemu národnému výboru každú zmenu užívateľa,\ndruhu pozemku (kultúry), spôsobu užívania a hraníc pozemkov [§ 7 ods. 1 písm. a)].\n40. Vyhláška Ústrednej správy geodézie a kartografie č. 23/1964 Zb., ktorou sa\nvykonáva zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, ustanovovala:\nList vlastníctva sa vyhotovuje podľa nehnuteľností a obsahuje meno vlastníka\n(spoluvlastníkov), názov organizácie, ktorá spravuje národný majetok, a všetky parcelné,\npopisné a evidenčné čísla nehnuteľností. Do listu vlastníctva sa ďalej zapisujú právo\nosobného užívania pozemkov, právo trvalého užívania národného majetku, obmedzenie\nvlastníckych práv a práv užívateľov a číslo položky výkazu zmien (§ 2 ods. 5).\nZápisy právnych vzťahov o nehnuteľnostiach sa vykonávajú na základe overených\nodpisov, prípadne originálov, najmä týchto rozhodnutí alebo iných listín:\na) ak ide o vlastníctvo (správu národného majetku): notársky registrovaná zmluva,\nrozhodnutie v dedičskom konaní, hospodárska zmluva, opatrenie nadriadených orgánov\no prevode správy národného majetku, rozhodnutie národného výboru o vyvlastnení,\nrozhodnutie národného výboru podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb., rozhodnutie\nnárodného výboru podľa osobitných predpisov, rozhodnutie orgánu spoločenskej\norganizácie o prevode majetku, rozsudok súdu o prepadnutí majetku, notárska listina\no predaji nehnuteľností, rozhodnutie o udelení popisného alebo evidenčného čísla spolu\ns geometrickým plánom, ak ide o novú stavbu vo vlastníctve občanov,\n27\n\nb) ak ide o právo osobného užívania pozemku alebo právo trvalého užívania\nnárodného majetku: notársky registrovaná dohoda alebo oznámenie užívateľa o zániku\nužívania, opatrenie o trvalom užívaní národného majetku, rozsudok o zániku užívania,\nregistrovaná dohoda o spoločnom užívaní, dohoda alebo súdny rozsudok o vyporiadaní\npri zrušení spoločného užívania (§ 6 ods. 1).\n41. Problematikou osobného užívania pozemkov vrátane užívania zastavaných\npozemkov podľa § 217 až § 220 Občianskeho zákonníka účinného do 31. decembra 1991\nsa zaoberal najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. Cpj 52/80 z 9. decembra 1980 (publikovanom\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky, číslo 2/1981, s. 132 – 141), v ktorom okrem iného uviedol:\n«Právo osobného užívania pozemku je právom majetkovým a zriaďuje sa v zásade za\núhradu (§ 198 ods. 2 O. z., § 11 ods. 4 vyhlášky č. 156/1975 Zb.). Výšku tejto úhrady určuje\nvyhláška č. 47/1969 Zb., a to zhodne s výškou náhrady pri vyvlastnení pozemkov\nv zastavanej časti obce a pozemkov určených na stavbu rekreačných chát a zriadenie\nzáhradok mimo zastavanej časti obce.\nPrávo osobného užívania pozemku má teda svoju hodnotu a tá je významná, ak\ndochádza ku zmenám v samej existencii tohto práva (k jeho odňatiu podľa ustanovenia\n§ 204 ods. 2 O. z., alebo k jeho zániku podľa ustanovenia § 209, prípadne § 219 O. z.),\nalebo ku zmene v subjektoch, ktorým toto právo prislúcha (pri zániku práva spoločného\nužívania podľa ustanovenia § 213 O. z., pri zániku práva spoločného užívania manželmi\npodľa ustanovenia § 215 O. z., prípadne pri prechode tohto práva podľa ustanovenia § 218\nO. z.). S výnimkou ustanovenia § 204 O. z., v ktorom sa uvádza, že odňatie práva osobného\nužívania (opatrenie podobné vyvlastneniu) sa deje za náhradu, v ostatných už spomenutých\nustanoveniach sa hovorí, že právo osobného užívania treba vyporiadať. K tomuto\nvyporiadaniu má dôjsť predovšetkým dohodou (§ 209, § 213, § 215 a § 218 O. z.) a ak\nnedôjde k dohode, rozhodne na návrh účastníkov v prípadoch uvedených v ustanoveniach\n§ 209, § 213 a § 215 O. z. súd. Ustanovenie § 209 a § 218 O. z. uvádzajú zhodne, že pri\nvyporiadaní treba prihliadať na výšku úhrady, ktorá bola za právo osobného užívania\nzaplatená, ako aj na náklady, ktoré boli účelne vynaložené na trvalé zlepšenie pozemku,\nprípadne na vysadenie porastov.\n28\n\nVyporiadanie práva osobného užívania pozemku v prípade uvedenom v ustanovení\n§ 218 O. z. nezveruje zákon súdu, ale iba v dohode účastníkov. Ak totiž k dohode\no vyporiadaní tohto práva medzi účastníkmi nedôjde, nedošlo ani k prevodu stavby\na zostáva naďalej tak budova vo vlastníctve, ako aj pozemok v užívaní pôvodných subjektov.\nO náhrade pri odňatí práva osobného užívania pozemku podľa ustanovenia § 204 ods. 2\nO. z. sa koná a rozhoduje v správnom konaní tak ako o náhrade za vyvlastnenie.\nV rozhodnutí sp. zn. 1 Cz 61/78 vysvetlil Najvyšší súd SSR v súvislosti s ustanovením\n§ 218 ods. 2 O. z. pojem vyporiadania takto: „Pod vyporiadaním, ako ho uvádza citované\nzákonné ustanovenie, myslí sa dohoda, ktorou si predošlý užívateľ rieši s nadobúdateľom\nvšetky vzájomné majetkové nároky vyplývajúce z prechodu práva osobného užívania\npozemku. Vyporiadanie preto vyžaduje, aby sa v ňom prihliadlo aj na výšku úhrady, ktorú\npredošlý užívateľ zaplatil za právo osobného užívania, na náklady, ktoré vynaložil na\npomocné stavby, na zveľadenie pozemku, na vysadenie porastov a pod.“.\nNa cene práva osobného užívania nemení nič to, že užívateľ poberal počas užívania\nz pozemku úžitky, ktoré prípadne celkom vyvážili cenu zaplatenú pri zriadení tohto práva.\nTak ako sa cena pozemku jeho užívaním nemení, nemení sa užívaním ani cena práva\nosobného užívania. Pravdaže, v cene práva osobného užívania, totožnej s výškou náhrady,\nktorá by sa poskytla za pozemok pri vyvlastnení, nie je zahrnutá cena oplotenia, studne,\nprípadne aj pivnice, záhradného domca a najmä nie cena porastov, ktoré sú na pozemku.\nTie je treba k cene práva osobného užívania pozemku pripočítať, pretože takisto ide\no hodnoty, ktoré sú predmetom vyporiadania. Napokon treba prihliadnuť aj na investície\núčelne vynaložené na trvalé zlepšenie pozemku, ako napr. na melioráciu a pod. ...\nZ ustanovení § 218 O. z. vyplýva, že vyporiadanie práva osobného užívania pozemku\npri prevode stavby stojacej na tomto pozemku je povinnosťou nadobúdateľa stavby a že\ndohoda o vyporiadaní tohto práva je súčasťou zmluvy o prevode vlastníctva stavby. Štátne\nnotárstvo je teda povinné pri registrácii zmluvy o prevode stavby skúmať, či a ako dochádza\ntouto zmluvou aj k vyporiadaniu práva osobného užívania pozemku, na ktorom stavba stojí.\nKeďže ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, pre ktorú zákon predpisuje písomnú\nformu a pri ktorej prejavy účastníkov musia byť na tej istej listine, môže štátne notárstvo\nregistrovať zmluvu o prevode budovy iba v tom prípade, ak je vyporiadanie práva osobného\nužívania pozemku upravené priamo v znení zmluvy, ktorá bola ohlásená na registráciu.\n29\n\nAk zmluva ohlásená na registráciu nemá ustanovenie o vyporiadaní práva osobného\nužívania pozemku, nemožno ju považovať za platnú, pretože je neúplná; chýba jej totiž časť,\nktorú treba so zreteľom na ustanovenie § 218 O. z. považovať za podstatnú. Takú zmluvu by\nbolo treba považovať za neplatnú, aj keby ju bolo štátne notárstvo nedopatrením\nregistrovalo, pretože neplatná zmluva sa registráciou štátneho notárstva nekonvaliduje...\nPodľa ustanovenia § 219 O. z. právo osobného užívania pozemku, na ktorom je\nzriadená stavba, zanikne, ak stavba prejde do socialistického spoločenského vlastníctva.\nPrávo osobného užívania sa musí pritom vyporiadať. Uvedené ustanovenie nerieši otázku,\nmedzi kým má dôjsť k vyporiadaniu zanikajúceho práva osobného užívania, či totiž\npredávajúci, ktorý predáva stavbu socialistickej organizácii, má nárok na úhradu ceny\npráva osobného užívania voči tejto organizácii, a či voči národnému výboru, s ktorým\nuzavrel dohodu o zriadení práva osobného užívania.\nObčan, ktorý mal právo osobného užívania pozemku a predáva stavbu postavenú na\ntomto pozemku socialistickej organizácii, má voči tejto organizácii nárok aj na úhradu ceny\nzaplatenej za právo osobného užívania; to vyplýva priamo z ustanovenia § 219 O. z.\nVyporiadaním práva osobného užívania myslí sa totiž okrem iného aj poskytnutie náhrady\nza to, čo predávajúci vynaložil na získanie tohto práva. Tým, že vyporiadanie sa má podľa\nznenia zákona diať pri prechode stavby do socialistického vlastníctva, čo vysvitá z použitého\nslova „pritom“, vyplýva, že vyporiadať sa majú tí, čo sú účastníkmi zmluvy o prevode\nstavby. Opodstatnenosť záväzku organizácie, aby v rámci vyporiadania poskytla\npredávajúcemu aj úhradu za právo osobného užívania, vyplýva aj z ustanovenia § 204\nods. 2 O. z., podľa ktorého možno za podmienok platných pre vyvlastnenie odňať právo\nosobného užívania, a to za náhradu, a z ustanovenia § 110 stavebného zákona (zákon\nč. 50/1976 Zb.), podľa ktorého namiesto vyvlastnenia je žiadúce cieľ vyvlastnenia dosiahnuť\ndohodu, pričom so zreteľom na predpisy o správe národného majetku kúpna cena nemôže\npresahovať vyvlastňovaciu náhradu.»\n42. Ústavný súd konštatuje, že hoci je rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\nCpj 52/80 z 9. decembra 1980 predsedovi krajského súdu, ktorý naň vo svojom vyjadrení\nsp. zn. 1 SprV/489/2019 z 19. júna 2019 poukázal, známe, senát „5 Co“ rozhodujúci\n\n30\n\no odvolaní sťažovateliek proti rozsudku okresného súdu sa s ním v odôvodnení napadnutého\nrozsudku vôbec nevysporiadal.\n43. V konaní pred všeobecnými súdmi pritom nebolo sporné, že\na jeho manželka\n\núhradu za právo osobného užívania pozemku, ktoré\n\nnadobudli na účel výstavby rodinného domu, v sume 3 214,40 Kčs vyplatili v roku 1967,\nt. j. ešte pred uzavretím kúpno-predajnej zmluvy s\n(ďalej len „družstvo“) 27. augusta 1971, predmetom ktorej bol nedokončený\n(neskolaudovaný) rodinný dom, ktorý boli predávajúci povinní dokončiť na vlastné náklady\na odovzdať kupujúcemu (družstvu) najneskôr do 31. marca 1972, pričom kúpno-predajná\nzmluva ako taká nepodliehala registrácii štátnym notárstvom. Rovnako nebolo sporné, že\nv kúpno-predajnej zmluve k dohode o vyporiadaní práva osobného užívania pozemku,\nna ktorom bol nedokončený rodinný dom postavený, medzi zmluvnými stranami nedošlo.\n44. Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Ústavy Československej socialistickej republiky (ústavný\nzákon č. 100/1960 Zb.) osobné vlastníctvo občanov k spotrebným predmetom, najmä\nk predmetom osobnej a domácej potreby, rodinným domčekom, ako aj k úsporám\nnadobudnutým prácou je nedotknuteľné. Dedenie osobného majetku je zaručené.\nTáto ústava bola počas obdobia jej účinnosti niekoľkokrát menená a doplnená. Ústavným\nzákonom č. 100/1990 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 100/1960 Zb. Ústava Československej federatívnej republiky a ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej\nfederácii, došlo k zmene čl. 9 tejto ústavy, ktorý v odsekoch 1 a 2 ustanovil, že vyvlastnenie\nalebo iné nútené obmedzenie vlastníckeho alebo iného majetkového práva je možné len\nvo verejnom záujme, a to zákonom alebo na základe zákona a za náhradu. Proti rozhodnutiu\nmožno podať opravný prostriedok na súde. Zákon Federálneho zhromaždenia upravuje\npodmienky prevodov majetku štátu do vlastníctva občanov alebo právnických osôb.\n45. Krajský súd bez toho, aby jednoznačne, t. j. bez akýchkoľvek právnych\npochybností definoval moment, keď družstvo v zmysle v tom čase účinných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov nadobudlo (úplné) vlastnícke právo k tejto „stavbe“, dospel\nk záveru, že „v zmysle ust. § 219 OZ účinného v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy\n31\n\na bodu 2 vyššie uvedenej kúpnopredajnej zmluvy, predávajúcim zaniklo zo zákona právo\nosobného užívania k predmetnému pozemku“.\n46. Krajský súd napriek tomu, že v čase rozhodovania o podanom odvolaní proti\nrozsudku okresného súdu nedisponoval žiadnym písomným dôkazom – opatrením o trvalom\nužívaní národného majetku, t. j. sporného pozemku družstvom, taktiež dospel k záveru, že\n„na základe ust. § 18 ods. 1 zákona č. 278/1993 o správe majetku štátu sa právo trvalého\nužívania dňom 01. 01. 1994 zmenilo na nájom majetku štátu... Za týchto okolností nemohli\nnastať zákonné podmienky vydržania v zmysle § 134 a nasl. OZ.“.\n47. Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I verejne\ndostupného na internete (www.orsr.sk) od 27. novembra 1953 do 19. júla 1993 bolo\nštatutárnym orgánom družstva (\n\n) predstavenstvo s konaním „v celom\n\nrozsahu“.\n48. Na účel overenia opodstatnenosti námietok sťažovateliek vznesených v ústavnej\nsťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 15 C 69/2014, z obsahu\nktorého zistil, že družstvo na účel usporiadania majetkovoprávnych vzťahov k spornému\npozemku, na ktorom bol postavený rodinný dom, vyvinulo určitú aktivitu až 11. augusta\n1986, keď listom sp. zn. IV./2/Tak.9104/86 z 11. augusta 1986 adresovaným Stredisku\ngeodézie pre okres Košice-vidiek, Košice, ktorý podpísal „dpt.\n\n– podpredseda,\n\nvedúci technického úseku“, požiadalo „o zápis zmeny vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na\nMNV\n\n(č. l. 140). V liste sa uvádza, že „kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 27. 8. 1971\n\nsme získali do vlastníctva nášho družstva od\nparc.\n\na manž... nehnuteľnosť –\n\no výmere 836 m2 zapísanej na\n\nako rozostavaný\n\nrodinný dom za hodnotu 406.875,- Kčs. V zmysle ust. § 219 Obč. zákonníka č. 70/83 Zb.\na bodu 2. citovanej kúpnopredajnej zmluvy predávajúcim\n\na manž.\n\nzaniklo zo zákona právo osobného užívania k predmetnému pozemku, ktoré bolo zriadené\nrozhodnutím finančného odboru ONV v\n\nč. Fin.12/67-14/Ovch. zo dňa 18. 9. 1967.\n\nVlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti bolo obmedzené zmluvou o pôžičke zo dňa\n12. 10. 1967, ktorá bola registrovaná na Štátnom notárstve v Trebišove pod č. R III 387/67.\n32\n\nObmedzenie vlastníckeho práva zaniklo zaplatením pôžičky – viď list SŠS zo dňa 31. 5.\n1983. Na základe vyššie uvedených skutočností Vás žiadame vykonať zápis zmeny\nvlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti zap. na\n\nako parc.\n\n, ktorej po novom THM zodpovedá parc. č. 334/4 v prospech Miestneho národného\nvýboru\n\nMNV\n\nodovzdá predmetný pozemok ONV Košice – vidiek a ONV\n\nKošice – vidiek nášmu družstvu do trvalého bezplatného užívania, pretože sme vlastníkom\ndomu na predmetnom pozemku.“.\n48.1 K uvedenému listu družstva bolo pripojených päť príloh, medzi nimi aj list\nSlovenskej štátnej sporiteľne, miestnej pobočky Luník 2, Košice, sp. zn. Zv. z 31. mája\n1983, adresovaný Štátnemu notárstvu Košice-vidiek, resp. „Geodézii“, označený ako\n„Výmaz obmedzenia prevodu nehnuteľnosti“, ktorým vydala potvrdenie, že „\n... zaplatil dňa v r. 1971 pôžičku poskytnutú podľa\nzmluvy zo dňa 12. X. 1967 v pôvodnej výške Kčs 50.000,- a zabezpečenú obmedzením\nprevodu nehnuteľnosti na nemovitosti zapísanej vo vložke č. parc.\n\n.\n\nToto obmedzenie prevodu uvedených nehnuteľností, ktoré bolo registrované rozhodnutím\nŠtátneho notárstva v Košiciach dňa 12. X. 1967 č. R III-387/67 zaplatením zabezpečenej\npohľadávky zaniklo podľa § 61 O. z.“(č. l. 142).\n48.2 Na zadnej strane tejto prílohy (č. l. 142) sa nachádza výpis z listu vlastníctva\nvyhotovený Strediskom geodézie v Košiciach 15. júla 1986, z ktorého vyplýva,\nže k uvedenému dňu mali pozemok parc. č.\nv osobnom užívaní\n\na jeho manželka\n\n, nachádzajúci sa v k. ú.\n\n,\n\n, pričom ani po troch\n\nrokoch od vydania uvedeného potvrdenia Slovenskej štátnej sporiteľnej nedošlo k výmazu\npoznámky o obmedzení vlastníckeho práva rozhodnutím Štátneho notárstva v Košiciach\n„R III 387/67“.\n48.3 Ďalšou prílohou uvedeného listu družstva bol geometrický plán vyhotovený\nnárodným podnikom GEODÉZIA, n. p. Prešov, 12. januára 1984 na zameranie domu\npostaveného na pozemku parc. č.\n\n, stavebný pozemok, s výmerou 836 m2, pričom ako\n\n33\n\njeho vlastníci, resp. užívatelia boli označení „\n\n“\n\n(č. l. 143).\n49. Pokiaľ krajský súd uviedol (bod 29 napadnutého rozsudku), že „ak požiadal nový\nnadobúdateľ Československý štát o zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností\nv roku 1983 potom čo Slovenská štátna sporiteľňa zaslala na kataster potvrdenie o splatení\npôžičky zabezpečenej obmedzením prevodu predmetnej nehnuteľnosti, správne aj bolo\nžiadateľovi a novému nadobúdateľovi vlastníckeho práva vyhovené...“, ústavný súd\nkonštatuje, že v spise okresného súdu sp. zn. 15 C 69/2014 takýto písomný dokument\nnenašiel.\n50. V rozpore s už uvedenými skutočnosťami je aj konštatovanie krajského súdu (bod\n27 napadnutého rozsudku), že „vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti (dňa 11. 8.\n1986\n\nzaslala žiadosť o zápis zmeny vlastníckeho práva k nehnuteľnosti\n\nevidovanej na parcele\n\no výmere 836 m2), toto vlastnícke právo bolo\n\nobmedzené zmluvou o pôžičke zo dňa 12. 10. 1967 a obmedzenie vlastníckeho práva zaniklo\naž zaplatením pôžičky dňa 31. 5. 1983, potom až žiadali Stredisko geodézie o vykonanie\nzápisu zmeny vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti, zapísanej na\nparcela č.\n\nako\n\n, ktorému zodpovedá číslo parcely č. 334/4 v prospech\n\nv prospech Miestneho národného výboru\n\n. Na základe toho MNV\n\nodovzdalo\n\npredmetný pozemok ONV Košice-vidiek a ONV Košice-vidiek potom družstvu do trvalého\nbezplatného užívania nakoľko sú vlastníkmi domu na predmetnom pozemku, okrem iného\nsúčasťou žiadosti o zápis bolo aj potvrdenie Slovenskej sporiteľne o výmaze obmedzenia\nprevodu nehnuteľnosti, ktoré zaniklo vyplatením pohľadávky.“.\n51. Pozornosti krajského súdu ušla skutočnosť, že k splateniu pôžičky\na jeho manželkou\n\nv sume 50 000 Kčs poskytnutej im\n\nSlovenskou štátnou sporiteľňou došlo už v roku 1971, a nie až v roku 1983, keď o tom\nvydala potvrdenie, pričom táto pôžička bola zabezpečená „obmedzením prevodu\nnehnuteľnosti na nemovitosti zapísanej vo vložke č. parc.\n\nkat. úz.\n\n“, t. j.\n\nrodinného domu, a nie (aj) sporného pozemku, ako tvrdilo družstvo vo svojom liste:\n34\n\n„Vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti bolo obmedzené zmluvou o pôžičke zo dňa\n12. 10. 1967, ktorá bola registrovaná na Štátnom notárstve v Trebišove pod č. R III 387/67.\nObmedzenie vlastníckeho práva zaniklo zaplatením pôžičky – viď list SŠS zo dňa 31. 5.\n1983.“ Z kúpno-predajnej zmluvy pritom vyplýva, že „kúpnu cenu uhradí kupujúci\nnasledovne: a) Kčs 197.328,- poukáže do 30 dní od podpísania zmluvy na účet Slovenskej\nštátnej sporiteľni – miestna pobočka Luník II, Košice-vidiek, v prospech konta\npredávajúcich na úplné vyrovnanie pôžičky, ktorú si vybrali na výstavbu predávaného\ndomu... c) Kčs 30.000,- zaplatí do 30 dní po úplnom dokončení a odovzdaní domu\nkupujúcemu a po preukázaní potvrdenia od SŠS, že všetky podlžnosti u nej majú\nvyrovnané“.\n52. Ústavný súd v spise okresného súdu sp. zn. 15 C 69/2014 nenašiel písomný\ndokument, ktorý by preukazoval ako a či vôbec došlo na základe uvedeného listu družstva\nk zápisu zmeny „vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti zap. na\n\nako parc.\n\n, ktorej po novom THM zodpovedá parc. č. 334/4 v prospech\nMiestneho národného výboru\n\n“, následne z „MNV\n\n“ na „ONV Košice –\n\nvidiek“ a z „ONV Košice – vidiek“ na družstvo „do trvalého bezplatného užívania“.\n53. „Ako škoda na majetku v socialistickom vlastníctve v zmysle § 127 ods. 3 Tr. zák.\nsa hodnotí aj neoprávnený prevod majetku v socialistickom vlastníctve zo správy jednej\nsocialistickej organizácie do správy inej socialistickej organizácie bez poskytnutia\nprotihodnoty; majetok pritom nemusí vôbec opustiť sféru socialistického vlastníctva a prejsť\ndo osobného alebo súkromného vlastníctva.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp. zn. 3 To 26/74 z 27. februára 1975).\n54. Možno teda prisvedčiť sťažovateľkám, že s právne relevantnými skutočnosťami,\nktoré tvrdili a podopreli dôkazmi v konaní pred okresným súdom a krajským súdom,\nsa tieto súdy nevysporiadali.\n55. Ako bolo uvedené, napriek tomu, že ústavný súd nie je nadaný oprávnením\nvyhodnocovať dôkazy v spore pred všeobecným súdom, ako ochranca ústavnosti nemôže\n35\n\nignorovať také zistenia plynúce z predložených podkladov, ktoré majú dôkazný potenciál\nspochybniť skutkové uzávery tvoriace podklad napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu.\n56. Nedostatočné odôvodnenie uznesenia druhostupňového súdu, ktoré vyústilo\ndo jeho vnútornej rozpornosti, ústavný súd považuje za dôvod na vyslovenie porušenia\nzákladného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, súčasťou\nktorého je nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne\nkorektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu,\nale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu\n(III. ÚS 772/2016).\n57. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok\nkrajského súdu nie je vo vzťahu k aplikácii citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka\na Civilného sporového poriadku presvedčivo odôvodnený, a táto skutočnosť v konečnom\ndôsledku zakladá nepreskúmateľnosť a ústavnú neudržateľnosť ním vydaného rozhodnutia.\nKrajský súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil citované východiská ochrany základných\npráv a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom odvolaní sťažovateliek proti\nrozsudku okresného súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé\nsúdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na uvedenom skutkovom základe ústavný\nsúd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného\npráva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(bod 1 výroku nálezu).\nIV.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n7 Cdo 55/2018 zo 17. augusta 2018\n58. Sťažovateľky najvyššiemu súdu vytýkajú, že „nedôvodne odmietol dovolanie ako\nneprípustné“ a že „právna otázka, ktorú mal Najvyšší súd SR posúdiť ako relevantnú, bola\nv podanom dovolaní vymedzená dostatočne (hlavne pre súd) zrozumiteľne, a to na strane\n36\n\n5 v odseku označenom II. Záver - Dovolací návrh“ (bod 8.1). Prípustnosť dovolania pritom\nvyvodzovali z § 420 písm. f) CSP a § 421 písm. b) CSP, tvrdiac, že v ich veci došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces „(a) nevykonaním a nesprávnym vyhodnotením\ndôkazov odvolacím súdom (b) nedostatočne odôvodneným rozsudkom odvolacieho súdu“\na že „rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“.\n59. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nsa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné\npodmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí\nto pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní.\n60. To znamená, že rovnaké východiská ochrany základného práva sťažovateliek\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bol povinný dodržať\npri rozhodovaní o ich dovolaní aj najvyšší súd.\n61.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nrešpektuje,\n\nže\n\nsamotná\n\notázka\n\nposúdenia\n\npodmienok\n\npre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí\ndo výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je\nvecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku,\nktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného\npráva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže\nviesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľov. Súčasťou práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať\ndôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich\n„nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného\nzákladného práva. V opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť,\nči zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec\nboli naplnené.\n\n37\n\n62. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n63. Podľa § 421 písm. b) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n64. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k názoru, že hoci\nsa najvyšší súd neodmietol zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateliek,\nktorým napadli rozsudok krajského súdu, prípustnosť podaného dovolania neposúdil\nv súlade so svojou vlastnou judikatúrou (R 2/2016, rozhodnutie sp. zn. Cpj 52/80\nz 9. decembra 1980 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, číslo 2/1981, s. 132 – 141), ktorá mu\numožňuje „výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“, preskúmať prípustnosť dovolania\npodľa § 420 písm. f) CSP, t. j. prípustnosť podaného dovolania nevyriešil v súlade\ns ustanoveniami Civilného sporového poriadku.\n65. S poukazom na závery ústavného súdu prijaté vo vzťahu k napadnutému\nrozsudku krajského súdu (bod 57) ústavný súd zastáva názor, že v okolnostiach danej veci\no takýto výnimočný prípad šlo, preto sa nestotožňuje so záverom najvyššieho súdu, že\n„sťažovateľky nedôvodne namietajú existenciu procesnej vady v zmysle § 420 písm. f)\nCSP“.\n66. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov najvyšší súd dbá o jednotný výklad\na jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou\nrozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov\n38\n\na iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne\nrozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky. Zákonnou podmienkou využitia tejto právomoci najvyššieho súdu je\nzistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov\ntoho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu\nprirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej\nk imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.\nPL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú\notázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,\nPL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Aj z rozsudku ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko\nzo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných\nveciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého\nsúdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).\nK rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.\nZ hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako\nregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne\nprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Prijatie\nzjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu má právny význam aj v tom, že od tohto\nmomentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov toho-ktorého kolégia najvyššieho\nsúdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko rešpektovali a z neho\npri posudzovaní správnych žalôb v identických alebo obdobných prípadoch vychádzali, hoci\naj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia predmetného stanoviska.\n67. Čo sa týka prípustnosti dovolania podľa § 421 písm. b) CSP, ústavný súd\nkonštatuje, že sťažovateľky v podanom dovolaní právnu otázku, ktorá podľa ich názoru\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, nevymedzili tak, ako to\nurobili v ústavnej sťažnosti:\n„1. Je dohoda o vyporiadaní užívania pozemku s jej predchádzajúcim užívateľom\npodstatnou náležitosťou zmluvy o prevode stavby v zmysle § 218 a § 219 Občianskeho\nzákonníka účinného v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy 27. 08. 1971?\n\n39\n\n2. Je zmluva o prevode stavby do socialistického spoločenského vlastníctva platná\nbez súčasného vyporiadania osobného užívania k pozemku, na ktorej stojí?\n3. Dochádza k zániku osobného užívania pozemku na základe zmluvy o prevode\nstavby bez jeho súčasného vyporiadania?“\n68. Záver najvyššieho súdu, že sťažovateľky „nevymedzili právnu otázku relevantnú\nz hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP“, však nezodpovedá tvrdeniu predsedníčky\nnajvyššieho súdu, ktorá vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti konštatovala: „Každé\ndovolanie musí byť posúdené podľa obsahu, čo v danej problematike znamená, že pokiaľ\nz obsahu formulácie textu dovolania možno nastolenú právnu otázku vyvodiť, tak ju\ndovolací súd preskúma (napr. 3 Cdo 220/2017).“\n69. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že (ani) najvyšší súd\nv napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv\na slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateliek proti\nrozsudku krajského súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé\nsúdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n70. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto\nústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu\nzodpovedajúcemu § 133 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).\n71. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n\n40\n\n72. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,\nrozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa\n§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.\n73. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o dovolaní\nsťažovateliek, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1\ndohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také\nriešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel\na účel príslušných zákonných ustanovení.\nIV.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 20\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 5 Co 102/2017 z 27. júna 2017\n74. Ústavný súd konštatuje, že túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľky v podstate\nodôvodňujú len tým, že „krajský súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy postupu\nvyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy“ (bod 8.3).\n75. Ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp.\nústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých\nsudcovia sú podľa čl. 144 ods. 1 ústavy pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným\nzákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy (II. ÚS 13/01,\nI. ÚS 241/07).\n76. „Ustanovenie čl. 20 ods. 1 ústavy nie je právnym základom oprávňujúcim osobu\nna pridelenie majetku od štátu. Článkom 20 ods. 1 ústavy sa vlastníkovi priznáva len\nochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“\n(PL. ÚS 33/95). „Tento článok Ústavy Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné\nľudské právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať\nvlastníctvo. Vzťahuje sa na štátnych občanov Slovenskej republiky, cudzincov, právnické\nosoby slovenské i zahraničné, a aj štát. Výklad tohto ustanovenia však neznamená, že každý\n41\n\nmá právo vlastniť akýkoľvek majetok... Uvedené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky\ntreba vykladať tak, že každý má právo vlastniť majetok, ktorý ústavou alebo zákonom\nSlovenskej republiky nie je z tohto vlastníctva vylúčený.“ (PL. ÚS 38/95).\n77. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20\nústavy identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú\no nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom ESĽP, podľa ktorého\nvlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo nadobudnúť majetok\n(Marckx Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele Case, séria A, 1983, č. 70).\n78. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí postaviť na\nrovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva\nk nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú\ndo vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho\nnadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom\nprávnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo\nplus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného\nviac práv, než koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch\nzákladných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné\nzvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne\nokolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než\nnadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec\nopustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom\nsprávnom (katastrálnom) konaní (I. ÚS 151/2016, ZNaU 20/2017).\n79. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považoval za predčasné, aby sa meritórne\nzaoberal námietkou sťažovateliek o porušení ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu,\npreto ústavnej sťažnosti sťažovateliek v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).\n\n42\n\nV.\nTrovy konania\n80. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti požiadali ústavný súd o priznanie náhrady trov\nkonania podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov v celkovej sume 390,50 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony\nprávnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku\n2018 v sume 153,50 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume 9,21 € za jeden paušál,\nako aj 20 % DPH.\n81. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n82. Na základe záverov uvedených v III. časti tohto nálezu ústavný súd priznal\nsťažovateľkám náhradu trov konania v nimi požadovanej sume 390,50 €, ktorú zaviazal\nuhradiť najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).\n83. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. augusta 2019\n\n43", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "pozemok, pozemkové právo-osobné užívanie pozemku", "občianske súdne konanie-Civilný sporový poriadok", "vlastníctvo", "pozemok, pozemkové právo-osobné užívanie pozemku", "vyporiadanie-majetkových nárokov", "rozhodnutie-odôvodnenie", "občianske súdne konanie-Civilný sporový poriadok", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/102/2017", "guid": "e2f3bbad-7fc1-4b1e-862f-f571028af644:cdb06f1c-fecc-45ce-bde5-e5c2dc7dec04", "vztah": "porusene"}, {"sz": "7Cdo/55/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ae1035c5-8851-4fc7-9d49-7e36a8166364", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 289/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-21", "citacie_n": 225, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2"}, {"guid": "ussr:fc11689c-38e3-4162-ad82-5d35391833ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.151.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 151/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-03", "citacie_n": 320, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.151.2016.1"}, {"guid": "ussr:f2c724f4-86c9-4c76-8fd2-b1954158d0ed", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.772.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 772/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 772/2016 z 10. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-10", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.772.2016.1"}, {"guid": "ussr:105dea71-2ec3-4056-b056-f92eaccc14b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 533/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.533.2016.2"}, {"guid": "ussr:ea48d9c0-f748-4f82-b743-cc6872127be6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.90.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 90/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.90.2015.1"}, {"guid": "ussr:804b7a08-b819-4f47-b5fd-e1debfb81878", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 211/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 211/2012 z 11. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-11", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:804b7a08-b819-4f47-b5fd-e1debfb81878"}, {"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea"}, {"guid": "ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 240, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4"}, {"guid": "ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-29", "citacie_n": 289, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d"}, {"guid": "ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/07 z 31. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-31", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:e5c79efc-6e9a-4697-9a78-42da124527aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 238, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:056387a2-947a-4f36-8f5d-7893aec99490", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.70.2025.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 70/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 70/2025 z 19. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.70.2025.2"}, {"guid": "ussr:1f8abc48-f241-4cde-b4b9-fb39a97d4153", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.373.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 373/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 373/2024 z 27. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.373.2024.1"}, {"guid": "ussr:4eda345b-5f51-46d5-82f7-3693334ad1dd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.89.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 89/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 89/2024 z 21. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.89.2024.1"}, {"guid": "ussr:d0e7afa7-e7ab-461b-a1cb-59ffa6a465be", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.245.2022.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 245/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 245/2022 z 20. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.245.2022.2"}, {"guid": "ussr:4e644748-087c-4216-89db-feb81630ad97", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.433.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 433/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 433/2022 z 17. 8. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-08-17", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.433.2022.1"}, {"guid": "ussr:af6bfaa6-0102-41ea-8fcb-fb083c55eaca", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.167.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 167/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 167/2020 z 25. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-25", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.167.2020.2"}, {"guid": "c1e40e6c-190e-4030-83ea-5c6b82eea606:1777fb00-823f-4c42-86ef-866d944b362c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7215235015.2", "spisova_znacka": "8Cdo/131/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/131/2024 z 28. 10. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7215235015.2"}, {"guid": "55a921dd-19c5-46e0-9a3c-bf6a7fc208c7:5742a6c1-6550-470c-ae6d-eaa5b0e2986f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1", "spisova_znacka": "1VObdo/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. 4. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-04-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1"}, {"guid": "55a921dd-19c5-46e0-9a3c-bf6a7fc208c7:baeee3a9-7578-46d8-86d8-12f8e541d07a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1", "spisova_znacka": "1VObdo/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 26. 4. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-04-26", "citacie_n": 394, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1"}]}