{"guid": "ussr:a9683770-606f-41e9-b917-a64e1d6b8037", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.127.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 127/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 127/2019 z 26. 11. 2019", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 26. novembra 2019, sp. zn. I. ÚS 127/2019, ECLI:SK:USSR:2019:1.US.127.2019.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2019-11-26", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "rozhodnutie zrušuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "nazov": "čl. 19 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a9683770-606f-41e9-b917-a64e1d6b8037", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.127.2019.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.127.2019.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.127.2019.2/text", "citacie_n": 12, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 127/2019-94\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2019\nv senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Jany Laššákovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a Mojmíra Mamojku prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť\n,\nČeská republika, zastúpeného advokátom JUDr. Vojtechom Agnerom, Špitálska 10,\nBratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 5 Co 362/2017 z 30. januára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 2 Cdo 119/2018 z 31. mája 2018 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 362/2017 z 30. januára 2018,\nako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 119/2018 z 31. mája\n2018 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 362/2017 z 30. januára 2018\na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 119/2018 z 31. mája 2018\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n é\nspoločne a nerozdielne uhradiť\n\ntrovy konania spolu v sume\n\n598,26 € (slovom päťstodeväťdesiatosem eur a dvadsaťšesť centov) na účet jeho právneho\nzástupcu JUDr. Vojtecha Agnera, Špitálska 10, Bratislava, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti\n\nnevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n12. septembra 2018 doručená ústavná sťažnosť\n(ďalej len\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1\na čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 362/2017\nz 30. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 119/2018\nz 31. mája 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).\n2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola náhodným výberom pomocou technických\na programových prostriedkov pridelená sudkyni spravodajkyni Jane Laššákovej, v tom čase\n\n2\n\nčlenke II. senátu ústavného súdu pracujúceho v zložení: Lajos Mészáros (predseda senátu),\nJana Laššáková (sudkyňa spravodajkyňa) a Sergej Kohut.\nDňa 1. októbra 2018 podal sťažovateľ námietku predpojatosti sudcu Lajosa\nMészárosa.\nSudca Lajos Mészáros sa k námietke predpojatosti vyjadril podaním zo 16. januára\n2019.\nV súlade s čl. IV bodom 1 písm. c) úplného znenia Rozvrhu práce Ústavného súdu\nSlovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 bolo pokynom\npredsedníčky ústavného súdu Ivetty Macejkovej z 22. januára 2019 rozhodovanie vo veci\npredmetnej námietky predpojatosti (na ústavnom súde vedené pod sp. zn. Rvp 142/2019)\npridelené III. senátu ústavného súdu.\nDňa 16. februára 2019 skončilo funkčné obdobie sudcu Lajosa Mészárosa, a tým\nrozhodovanie o predmetnej námietke predpojatosti, ktorá sa stala obsolétnou, stratilo\nopodstatnenie.\nDňa 17. februára 2019 nadobudol účinnosť Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019, ktorý v čl. II\nods. 2 okrem iného stanovil, že ústavný súd má jeden senát (I. senát), ktorý pri predkladaní\npridelených vecí do senátu sudkyňou spravodajkyňou Janou Laššákovou pracuje v zložení:\nJana Baricová (predsedníčka senátu), Jana Laššáková (sudkyňa spravodajkyňa) a Mojmír\nMamojka.\nDňa 26. apríla 2019 nadobudol účinnosť Rozvrh práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019, ktorý v čl. X ods. 4 stanovil,\nže veci, na ktorých prerokovanie bol k 25. aprílu 2019 príslušný prvý senát ústavného súdu\nv zložení platnom v období od 17. februára 2019 do 25. apríla 2019 a v ktorých bolo\nk 25. aprílu 2019 vydané rozhodnutie o prijatí návrhu na ďalšie konanie, prerokuje tento\nsenát v pôvodnom zložení (platnom v období od 17. februára 2019 do 25. apríla 2019).\n3. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 127/2019-48 z 10. apríla 2019 prijal podľa § 56\nods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavnú sťažnosť\nsťažovateľa na ďalšie konanie.\n\n3\n\n4.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I\n(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 16 C 9/2012 z 26. júna 2014 spolu s výrokom\no tom, že sťažovateľ (vystupujúci v pozícii žalobcu) je neoprávnene evidovaný\nv registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent, Ústavu pamäti národa\n(ďalej aj „žalovaný“ alebo „zúčastnená osoba“) ako žalovanému uložil povinnosť uverejniť\nvýrok tohto rozsudku na svojej internetovej stránke do troch dní odo dňa právoplatnosti\nrozsudku a napokon mu uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi do rúk jeho právneho\nzástupcu náhradu trov konania v sume 66 € a trov právneho zastúpenia v sume 646,71 €\ndo troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.\nProti rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom krajský súd\nrozsudkom sp. zn. 5 Co 635/2014 z 30. júna 2015 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej\ninštancie potvrdil.\nProti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktoré najvyšší súd\nuznesením sp. zn. 2 Cdo 984/2015 z 31. januára 2017 odmietol.\nProti rozhodnutiam krajského súdu a najvyššieho súdu podal žalovaný ústavnému\nsúdu sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom\nsp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017, ktorým konštatoval, že základné práva Ústavu\npamäti národa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom najvyššieho\nsúdu a jeho napadnutým uznesením, ako aj postupom krajského súdu a jeho napadnutým\nrozsudkom porušené. Ústavný súd zároveň zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,\nako aj napadnutý rozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\nVo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.\nPo vrátení veci ústavným súdom na ďalšie konanie krajský súd rozsudkom sp. zn.\n5 Co 362/2017 z 30. januára 2018 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu\nsťažovateľa zamietol.\nProti predmetnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré\nnajvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 119/2018 z 31. mája 2018 odmietol.\n4.2 Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na súdnu ochranu,\nresp. práva na spravodlivý proces, podľa jeho názoru k porušeniu týchto práv došlo tým, že\n\n4\n\n„(1) sťažovateľ podal žalobu proti žalovanému vychádzajúc z ustálenej judikatúry\nNajvyššieho súdu SR o tom, že pasívne vecne legitimovaným v konaní o ochranu osobnosti,\nkde sa namieta neoprávnená evidencia vo zväzkoch ŠtB, je práve žalovaný;\n(2) jeho žaloba bola v konečnom dôsledku zamietnutá práve pre (údajný) nedostatok\npasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného;\n(3) a teda výlučne sťažovateľ znášal bremeno správneho určenia pasívne vecne\nlegitimovaného subjektu;\n(4) štát (súd) nesplnil pozitívny záväzok, aby uľahčil sťažovateľovi určenie pasívne\nvecne legitimovaného subjektu.“.\n4.3 Po následnom priblížení judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len\n„ESĽP“) vo veciach Plechanov proti Poľsku a Georgel a Georgeta Stoicescu proti\nRumunsku sťažovateľ v podstatnom uvádza:\n„(1) ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR pochádza z rokov 2008 - 2010;\n(2) žalobca podal žalobu v roku 2012, pričom súdy (vrátane odvolacieho\na dovolacieho súdu) kontinuálne utvrdzovali žalobcu v presvedčení, že pasívne vecne\nlegitimovaným je práve žalovaný;\n(3) k zmene judikatúry došlo až v roku 2017, takmer po 9, resp. 7 rokoch od ustálenia\nprávneho názoru Najvyššieho súdu SR v otázke pasívnej vecnej legitimácie;\n(4) k zmene ustáleného právneho názoru síce došlo na základe nálezu Ústavného\nsúdu SR, ale na základe skutočností, ktoré neboli nové, nakoľko žalovaný v konaní\nod počiatku argumentoval rovnako. K zmene ustáleného právneho názoru došlo len\nv dôsledku odlišného právneho posúdenia tých istých argumentov, ktorými sa žalobca\nbránil od počiatku a s ktorými sa Najvyšší súd SR vysporiadal;\n(5) nález Ústavného súdu SR je vnútorne rozporný (nekonzistentný);\n(6) k zmene ustáleného právneho názoru došlo len preto, pretože Ústavný súd SR\notázku pasívnej vecnej legitimácie, ktorá zásadne spadá do rámca zákonnosti, teda\ndo výlučnej pôsobnosti všeobecných súdov, posúdil inak, ako Najvyšší súd SR;\n(7) navyše dôsledkom zmeny ustáleného právneho názoru je porušenie zákazu\ndenegatio iustitiae vo vzťahu k žalobcovi.\n\n5\n\nZa týchto okolností došlo k narušeniu spravodlivej rovnováhy medzi verejným\nzáujmom a právom sťažovateľa. Sťažovateľ nemal jednoznačnú a praktickú možnosť\nuplatnenia svojho nároku na náhradu škody na súde. Nielenže štát vo všeobecne záväznom\nprávnom predpise, v súlade s princípom právnej istoty, neposkytol sťažovateľovi vodítko,\nvoči komu uplatniť žalobu, ale ešte aj právnu istotu nastolenú vlastným najvyšším justičným\norgánom v konečnom dôsledku poprel. Sťažovateľ sa stal obeťou nekonzistencie judikatúry\na nedostatku právnej istoty a koherencie.\nÚstavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 285/2017 uvádza, že je úlohou všeobecných\nsúdov, aby hľadali cestu, ako fyzickej osobe poskytnúť súdnu ochranu. Na druhej strane\nnález obsahuje také tvrdenia, ktoré vylučujú to, aby takáto súdna ochrana poskytnutá\nvšeobecným súdom bola. Ústavný súd SR totiž vyslovil právny názor, ktorým v podstate\nznemožnil domáhať sa ochrany proti uchovávaniu, šíreniu a zverejňovaniu nepravdivej\ninformácie o tom, že určitá osoba bola spolupracovníkom ŠtB, keď takéto konanie\nžalovaného označil za oprávnené. Teda aj v prípade, keď ide o klamstvo.“\n4.4 Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na ochranu súkromia, resp.\npráva na súkromný život, podľa jeho názoru porušením týchto práv je uchovávanie\nnepravdivej informácie o tom, že určitá fyzická osoba spolupracovala s bývalou Štátnou\nbezpečnosťou, sprístupňovanie takejto nepravdivej informácie tretím osobám, zverejnenie\ntejto nepravdivej informácie, nemožnosť vyvrátiť takúto nepravdivú informáciu.\nSťažovateľ, nadväzujúc na uvedené, argumentuje, že v danom prípade sa domáhal\nochrany osobnosti uplatnením žalobného návrhu, ktorého dôsledkom by v podstate bolo\nkonštatovanie, že žalovaným uchovávaná, sprístupňovaná a zverejňovaná informácia je\nnepravdivá. Avšak sťažovateľovi ochrana práva na súkromie nebola poskytnutá a nebolo\nmu umožnené vyvrátiť nepravdivú informáciu, pretože žaloba bola zamietnutá z dôvodov,\nktoré nie sú udržateľné a akceptovateľné predovšetkým z hľadiska medzinárodnej ochrany\nzákladných práv a slobôd. Podľa názoru sťažovateľa preto došlo k porušeniu práva\nna ochranu súkromia, resp. práva na súkromný život podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, resp.\nčl. 8 dohovoru.\nPretože najvyšší súd vydal napadnuté rozhodnutie, stotožniac sa s právnym názorom\nústavného súdu, možno podľa názoru sťažovateľa konštatovať, že toto uznesenie\n\n6\n\nnajvyššieho súdu je založené na tom, že zákon č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov\no činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 – 1989 a o založení Ústavu pamäti národa\na o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa) v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o pamäti národa“) uchovávanie, sprístupňovanie a zverejňovanie\ninformácií o spolupráci fyzickej osoby so Štátnou bezpečnosťou umožňuje bez ohľadu\nna to, či je informácia pravdivá alebo nie je. Nejde teda o neoprávnený zásah. Zákon\no pamäti národa je pre všeobecné súdy záväzný, nie je ich úlohou, aby vážili záujem\nna ochrane osobnosti na jednej strane s potrebou vysporiadať sa s minulosťou na druhej\nstrane.\nSťažovateľ je však toho názoru, že pôvodný koncept riešenia konfliktu práva\nna ochranu osobnosti s potrebou vysporiadať sa s minulosťou (vrátane riešenia otázky\npasívnej vecnej legitimácie) v kontexte, že informácia o spolupráci fyzickej osoby\nso Štátnou bezpečnosťou bola nepravdivá, bol konformný s ústavnou a medzinárodnou\nochranou základných práv a slobôd.\nUvedený názor sťažovateľ následne v ústavnej sťažnosti podrobne odôvodňuje\na v závere sumarizuje, že „odopretie ochrany právu na súkromie proti žalovanému bolo\nv rozpore s čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\na čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Poskytnutie ochrany proti žalovanému, bolo (by bolo) naopak\nv súlade s ústavnými a medzinárodnými záväzkami štátu v oblasti základných práv a slobôd.\nBolo v právomoci súdov aplikáciou čl. 154c ods. 1 Ústavy SR a výkladom ZoÚPN\npodľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR poskytnúť ochranu práva na súkromie sťažovateľa\nproti žalovanému.“.\n5. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru\nsťažovateľa k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý\nproces došlo tým, že napriek existencii ustálenej judikatúry všeobecných súdov bola\nsťažovateľom podaná žaloba o ochranu osobnosti arbitrárne zamietnutá napadnutým\nrozhodnutím krajského súdu pre (údajný) nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane\nžalovaného a následne najvyšší súd napadnutým rozhodnutím arbitrárne odmietol dovolanie\npodané sťažovateľom proti predmetnému rozhodnutiu krajského súdu.\n\n7\n\nV dôsledku toho, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu\nvychádzajú z dôvodov, ktoré nie sú udržateľné a akceptovateľné predovšetkým z hľadiska\nmedzinárodnej ochrany základných práv a slobôd, došlo podľa názoru sťažovateľa zároveň\naj k porušeniu práva na ochranu súkromia, resp. práva na súkromný život, keďže\nsťažovateľovi nebola všeobecnými súdmi poskytnutá ochrana práva na súkromie a nebolo\nmu ani umožnené vyvrátiť nepravdivú informáciu.\n6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„1. Krajský súd v BRATISLAVE rozsudkom sp. zn. 5 Co 362/2017 zo dňa 30.01.2018\na Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2 Cdo 119/2018 zo dňa 31.05.2018 porušil právo\nsťažovateľa na súdnu ochranu, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo\nsťažovateľa na spravodlivý proces, ktoré je garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, právo sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti a dobrej povesti, ktoré je garantované čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, právo na\nochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života, ktoré je garantované čl.\n19 ods. 2 Ústavy SR a právo na ochranu súkromného života, ktoré je garantované čl. 8\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Rozsudok Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn. 5 Co 362/2017 zo dňa\n30.01.2018 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 119/2018 zo dňa 31.05.2018 sa\nzrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v BRATISLAVE na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“\n7. Dňa 21. septembra 2018 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie odôvodnenia\nústavnej sťažnosti, v rámci ktorého sťažovateľ uviedol:\n«Sťažovateľ si dovoľuje k doterajšiemu odôvodneniu podanej ústavnej sťažnosti\ndodatočne upozorniť na k danej právnej problematike vzťahujúcu sa judikatúru Európskeho\nsúdneho dvora v záležitostiach Åklagare vs. Hans Åkerberg Fransson zo dňa 26. februára\n2013 v právnej záležitosti C- 617/10 a právnej záležitosti Stefano Melloni vs. Ministerio\nFiscal zo dňa 26. februára 2013 v právnej záležitosti C-399/11, v ktorých sa Európsky\n\n8\n\nsúdny dvor precedentne zaoberal explicitne otázkou aplikácie a presadenia Listiny\nzákladných práv a slobôd národnými súdmi členských štátov EÚ.\nCitát: „... V prípade rozporu medzi ustanovením vnútroštátneho práva a právami\nzaručenými Chartou je národný súd povinný zaistiť plnú účinnosť týchto noriem tým, že\nz vlastnej rozhodovacej právomoci prípadne upustí od každého - i neskoršieho ustanovenia národného práva, ktoré je v rozpore, bez toho, aby musel predtým požiadať či\nvyčkať na zrušenie tohto ustanovenia zo strany zákonodarcu alebo prostredníctvom iného\nkonania pred Ústavným súdom...“\nTým Európsky súdny dvor - výslovne tiež ohľadne Charty základných práv - vyjasnil,\nže národné súdy až po najvyššie vrátane ústavných musia prípadne upustiť od národných\nprávnych predpisov, ktoré nie sú zlučiteľné s Chartou základných práv.\nVo svetle vzájomnej inkorporácie judikatúry oboch najvyšších európskych súdov\na týmto vzniknutého vzájomného uznávania tejto judikatúry je nutné v tejto súvislosti\nzohľadniť, že dogmatické základy článkov 6 a 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd korešpondujú v plnom rozsahu s článkami 47 a 48 Listiny základných\npráv Európskej únie, z čoho vyplýva, že sa Ústavný súd Slovenskej republiky v záujme\núplnej a efektívnej právnej ochrany sťažovateľa - i v tom prípade, že by formálne de iure\nnebola pasívna legitimácia Ústavu pamäti národa daná - mal zdržať aplikácie príslušného\nnárodného predpisu, bez toho, aby musel byť predtým legislatívnou cestou zrušený.»\nII.\nVyjadrenia odporcov, vyjadrenie zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa\n8. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd\na najvyšší súd, aby sa vyjadrili k ústavnej sťažnosti a možnému upusteniu od ústneho\npojednávania vo veci.\n8.1 V zmysle § 126 zákona o ústavnom súde o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie\nkonanie ústavný súd upovedomil aj zúčastnenú osobu podľa § 33 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde, ktorou bol v tomto prípade Ústav pamäti národa, a zároveň túto zúčastnenú osobu\nvyzval, aby sa k ústavnej sťažnosti vyjadrila, ak by to považovala za potrebné.\n\n9\n\n9. V podaní doručenom ústavnému súdu 23. mája 2019 predseda krajského súdu\nuviedol, že vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Co 362/2017 rozhodoval krajský súd opätovne\npo tom, čo ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017 konštatoval,\nže základne práva Ústavu pamäti národa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa\nčl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\npostupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 984/2015 a jeho\nuznesením z 31. januára 2017, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 Co 635/2014 a jeho rozsudkom z 30. júna 2015 porušené boli, tieto\nrozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie\nkonanie. Pri tomto opätovnom rozhodovaní o veci bol krajský súd v zmysle § 56 ods. 6\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n9.1 Predseda krajského súdu vo svojom podaní zároveň uviedol, že netrvá na ústnom\nprerokovaní veci ústavným súdom.\n10. V podaní doručenom ústavnému súdu 4. júla 2019 predsedníčka najvyššieho súdu\nv podstatnom uviedla, že ide o v poradí druhé rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorého\npovinnosťou bolo akceptovať právny názor ústavného súdu vyjadrený v rozhodnutí\nsp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017. Dovolací súd si je vedomý odlišného názoru\nústavného súdu na dovtedy najvyšším súdom judikovanú právnu prax týkajúcu sa pasívnej\nlegitimácie žalovaného, jeho povinnosťou však bolo rešpektovať tzv. kasačnú záväznosť\nrozhodnutia ústavného súdu. V týchto intenciách dovolací súd v napadnutom rozhodnutí\nzdôraznil, že v rámci doktríny záväznosti rozhodnutí ústavného súdu je potrebné rozlišovať\nkasačnú záväznosť a precedenčnú záväznosť. V posudzovanej veci má rozhodnutie\nústavného súdu kasačnú záväznosť (záväznosť nálezu v konkrétnej veci) a všeobecné súdy\nvrátane najvyššieho súdu sú povinné túto kasačnú záväznosť, ktorá je vystavená prísnejším\npožiadavkám ako záväznosť precedenčná (všeobecná; v podobných veciach), premietnuť\ndo svojich rozhodnutí a rešpektovať ju. Práve pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu\nnie je prípustný žiadny opravný prostriedok, má ten následok, že nález ústavného súdu\npredstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť\n\n10\n\nvšeobecným súdom verne vykonaný a v ňom obsiahnutý ústavnoprávny výklad musí byť\nplne rešpektovaný bez ohľadu na eventuálne pochybnosti všeobecných súdov, či je správny\nalebo fundovaný. V konkrétnych veciach tak nález ústavného súdu predstavuje konečné\nvyriešenie právneho sporu, čo je neopomenuteľným znakom spravodlivého procesu.\nS poukazom na tieto pravidlá právny názor ústavného súdu ako orgánu s posledným slovom\nmusí byť v konkrétnej veci nepodmienečne rešpektovaný. Opačný prístup by odporoval\nsamotnému princípu kasačného rozhodnutia. Práve z týchto dôvodov dovolací súd\nzvýraznil, že právny záver ústavného súdu vyslovený v súvislosti s pasívnou procesnou\nlegitimáciou ako nosné právne pravidlo viedol k odmietnutiu dovolania sťažovateľa.\n10.1 Vychádzajúc z uvedeného, predsedníčka najvyššieho súdu konštatovala,\nže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu zodpovedá všeobecnej\npožiadavke reagovať jasne a zrozumiteľne na všetky nastolené relevantné skutkové a právne\notázky, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci podstatný význam, a komplexné posúdenie\nargumentov sťažovateľa v ústavnoprávnom kontexte je plne v kompetencii ústavného súdu.\n10.2 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom podaní zároveň uviedla, že vo veci\nnetrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.\n11. Zúčastnená osoba prostredníctvom svojho právneho zástupcu v podaní\ndoručenom ústavnému súdu 3. júna 2019 v podstatnom uviedla, že žaloba bola zamietnutá,\nresp. dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté v súlade s právnymi predpismi a aj v súlade\ns legitímnymi očakávaniami rešpektovania a viazanosti právnymi závermi nálezu ústavného\nsúdu. Je nesprávne tvrdenie sťažovateľa, že platná právna úprava neposkytuje osobe, ktorá\nje neoprávnene evidovaná vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako tajný\nspolupracovník, inú možnosť efektívnej obrany, dokonca, že je porušený princíp zákazu\ndenegatio iustitie. Rovnako je nesprávne tvrdenie sťažovateľa, že podľa platnej právnej\núpravy nie je žiadny orgán Slovenskej republiky právnym nástupcom bývalej Štátnej\nbezpečnosti. Obe napádané rozhodnutia sú riadne a zákonne odôvodnené a nijako\nneporušujú práva sťažovateľa domáhať sa svojich tvrdených práv podľa platnej právnej\núpravy, dokonca aj iným procesným postupom, než aký sťažovateľ zvolil, a to z pohľadu\npovahy\n\nprávneho\n\nvzťahu\n\nsťažovateľa\n\na\n\nzodpovedného\n\nsubjektu\n\nako\n\nvzťahu\n\nverejnoprávneho, avšak vždy proti vecne pasívne legitimovanej strane sporu. Navyše, nie je\n\n11\n\nmožné priznať právo sťažovateľovi na úkor pasívne vecne nelegitimovaného subjektu.\nTakéto „priznanie práva“ by bolo práve porušením práva žalovaného na súdnu ochranu\na práva na spravodlivý proces.\nVzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje v prospech\nexistencie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore o ochranu osobnosti z dôvodu\nneoprávnenej evidencie sťažovateľa ako agenta Štátnej bezpečnosti, zúčastnená osoba\nuvádza, že nie je vo veci žaloby o ochranu osobnosti pasívne vecne legitimovanou, a to\nnielen z hľadiska zodpovednosti za neoprávnenú evidenciu, ale ani z hľadiska\nzodpovednosti za zverejnenie tejto evidencie. Zúčastnená osoba v tejto súvislosti\nzdôrazňuje, že aj ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017\nkonštatoval, že zo skutočnosti, že zúčastnená osoba spravuje archívne materiály Štátnej\nbezpečnosti, a teda, že má prípadnú edičnú povinnosť, nemožno odvodiť pasívnu vecnú\nlegitimáciu zúčastnenej osoby v predmetnom súdnom spore iniciovanom sťažovateľom.\nVychádzajúc z právnej úpravy citovanej v podaní, zúčastnená osoba zastáva názor,\nže v prípade nárokov vyplývajúcich z činnosti Štátnej bezpečnosti, a teda aj v prípade\nnárokov vyplývajúcich z prípadnej neoprávnenej evidencie žalobcu v registračných\nprotokoloch a agentúrnych zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti, je daná pasívna vecná\nlegitimácia štátu v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Zúčastnená osoba\nv tejto súvislosti podporne poukazuje na skutočnosť, že v prípade sporov súvisiacich\ns registračnými protokolmi bývalej Štátnej bezpečnosti je v obdobných prípadoch v Českej\nrepublike nositeľom pasívnej vecnej legitimácie Česká republika v zastúpení Ministerstvom\nvnútra Českej republiky.\n12. Ústavný súd zaslal sťažovateľovi vyjadrenie krajského súdu, vyjadrenie\nnajvyššieho súdu a vyjadrenie zúčastnenej osoby a oznámil mu, že má možnosť vyjadriť sa\nk nim. Ústavný súd zároveň sťažovateľa vyzval, aby sa vyjadril k možnému upusteniu\nod ústneho pojednávania vo veci.\n12.1 Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v podaní doručenom\nústavnému súdu 12. augusta 2019 k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu\nv podstatnom uviedol, že rešpektovanie právneho názoru ústavného súdu, vychádzajúc\nz inštitútu inštančnej záväznosti, nie je kritériom pre posúdenie toho, či je konečné\n\n12\n\nrozhodnutie vnútroštátnych súdov kompatibilné s ochranou ľudských práv a základných\nslobôd podľa dohovoru. Inak povedané, rešpektovanie inštitútu inštančnej záväznosti je\nformálny aspekt veci, naopak, materiálny súlad konečného vnútroštátneho rozhodnutia\nvo veci sťažovateľa so štandardom ochrany ľudských práv a základných slobôd podľa\ndohovoru je podstatou veci. To analogicky platí aj o súlade so štandardom ochrany\nzákladných práv a slobôd podľa ústavy. Formálny aspekt vzhľadom na záväzok štátu\ngarantovať základné práva a slobody pritom musí ustúpiť materiálnej podstate veci.\n12.2 K vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho\nzástupcu vo svojom podaní v podstatnom uviedol, že zotrváva na názore, že zúčastnená\nosoba bola pasívne legitimovaná v predmetnom spore o ochranu osobnosti, keďže je\nnepochybné, že pôvodcom zásahu je zúčastnená osoba, čím je daná jej pasívna legitimácia\nv spore, čo je zreteľné aj z predošlej judikatúry súdov. Sťažovateľ okrem iného vo svojej\nústavnej sťažnosti namieta, že štát nesplnil záväzok identifikovať pasívne legitimovaný\nsubjekt, na čo zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení reaguje tak, že nie je možné z tohto\ndôvodu žalovať na súde subjekt, ktorý nie je pasívne vecne legitimovaný. Podľa názoru\nsťažovateľa je toto tvrdenie zavádzajúce, keďže sťažovateľ podal žalobu proti zúčastnenej\nosobe z dôvodu, že vychádzal z právnej istoty o tejto právnej otázke založenej ustálenou\njudikatúrou najvyššieho súdu a ostatných súdov a napokon čiastočne aj žalovaným.\nSťažovateľ v tejto súvislosti zdôraznil, že zúčastnená osoba sa po dlhý čas účinne nebránila\nproti tomu, že súdy proti nej vydávali určovacie rozsudky v tom zmysle, že určitá konkrétna\nosoba bola neoprávnene evidovaná v registračných protokoloch. Minimálne až do roku\n2017 nepodala ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy a právoplatné rozsudky uverejňovala\nna svojej webovej stránke. Tým zúčastnená osoba sama prispievala k vytváraniu právnej\nistoty v otázke svojej pasívnej vecnej legitimácie.\nSťažovateľ sa nestotožňuje s názorom zúčastnenej osoby, že ústavný súd zastal\nargumentačne vyčerpávajúci názor o pasívnej legitimácii zúčastnenej osoby, keďže\nminimálne\n\ndva\n\nzásadné\n\naspekty\n\nneboli\n\nv\n\npozornosti\n\nústavného\n\nsúdu,\n\na to:\n\n1) medzinárodnoprávny kontext kauzy, teda ochrana práva na súkromie podľa čl. 8\ndohovoru; 2) ako sa má fyzická osoba, ktorej právo na ochranu osobnosti (súkromie) bolo\nporušené uchovávaním, sprístupňovaním a šírením nepravdivej informácie o jej spolupráci\n\n13\n\nso Štátnou bezpečnosťou, domôcť efektívnej súdnej ochrany, a to osobitne v tom kontexte,\nže ústavný súd ju v podstate kategoricky vylúčil, pretože ide o konanie zákonom dovolené.\nSťažovateľ zároveň uviedol, že riešenie otázky pasívnej vecnej legitimácie v Českej\nrepublike automaticky neimplikuje jej obdobné riešenie aj v Slovenskej republike\na bez analýzy platnej a účinnej právnej úpravy poukaz žalovaného na judikatúru súdov\nsusednej krajiny nemá potrebnú vypovedaciu schopnosť. Sťažovateľ pritom osobitne\npoukázal na skutočnosť poznamenania, že český Ústav pre štúdium totalitných režimov je\ncharakterizovaný ako organizačná zložka Českej republiky, a teda postavenie zúčastnenej\nosoby ako verejnoprávnej právnickej osoby, ktorej bol zverený výkon verejnej moci,\na českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov je podľa názoru sťažovateľa úplne\nrozdielne.\n12.3 Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojom podaní\nzároveň uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.\n13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,\nže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\nRelevantná právna úprava\n14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n14\n\n16. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah.\n17. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127\nústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.\n18. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nDo 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.\nDňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13,\n§ 16 až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251.\n19. Podľa § 246 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak nie je ďalej ustanovené inak,\npoužije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.\nPodľa § 246 ods. 2 zákona o ústavnom súde právne účinky úkonov, ktoré v konaní\nnastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.\n20. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania,\nktorý prijal na ďalšie konanie, doručí ostatným účastníkom konania a zúčastnenej osobe\ns výzvou na vyjadrenie v lehote, ktorú určí.\n21. Podľa § 58 ods. 1 písm. f) zákona o ústavnom súde sa ústne pojednávanie\nuskutočňuje v konaní o ústavnej sťažnosti. Podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nod ústneho pojednávania môže ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť,\nak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n\n15\n\n22. Podľa § 33 ods. 1 zákona o ústavnom súde zúčastnenou osobou je osoba, ktorá je\nalebo bola účastníkom konania pred orgánom verejnej moci, v ktorom bolo vydané\nprávoplatné rozhodnutie, prijaté opatrenie alebo vykonaný iný zásah, ktorým malo dôjsť\nk porušeniu základných práv a slobôd navrhovateľa, ak § 140, § 194 alebo § 208\nneustanovuje inak.\n23. Podľa § 126 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd na predbežnom prerokovaní\nprijme ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie, upovedomí o podanej ústavnej sťažnosti\nzúčastnenú osobu. Zúčastnená osoba má právo vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti v lehote\nurčenej ústavným súdom.\nSťažovateľom označené referenčné právne normy\n24.1 Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.\n24.2 Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\n25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\n27.1 Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho\nsúkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.\n27.2 Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva\nzasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej\nspoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu\n\n16\n\nkrajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo\nochrany práv a slobôd iných.\nIV.\nÚstavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci\nústavným súdom\n28. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie práva na súdnu\nochranu, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, ku ktorému podľa názoru sťažovateľa malo dôjsť tým, že napriek\nexistencii ustálenej judikatúry všeobecných súdov bola sťažovateľom podaná žaloba\no ochranu osobnosti arbitrárne zamietnutá napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn.\n5 Co 362/2017 z 30. januára 2018 pre (údajný) nedostatok pasívnej vecnej legitimácie\nna strane žalovaného a následne najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.\n2 Cdo 119/2018 z 31. mája 2018 arbitrárne odmietol dovolanie podané sťažovateľom proti\npredmetnému rozhodnutiu krajského súdu; v dôsledku toho, že napadnuté rozhodnutia\nkrajského súdu a najvyššieho súdu vychádzajú z dôvodov, ktoré nie sú udržateľné\na akceptovateľné predovšetkým z hľadiska medzinárodnej ochrany základných práv\na slobôd, došlo podľa názoru sťažovateľa zároveň aj k porušeniu práva na ochranu\nsúkromia, resp. práva na súkromný život podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, resp. podľa čl. 8\ndohovoru, keďže sťažovateľovi nebola všeobecnými súdmi poskytnutá ochrana práva\nna súkromie a nebolo mu ani umožnené vyvrátiť nepravdivú informáciu.\n29. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\n\n17\n\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci\nvykonal ústavne\n\nsúladný\n\nvýklad\n\naplikovanej\n\nprávnej\n\nnormy,\n\nktorý\n\npredpokladá\n\npoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci\n(m. m. II. ÚS 153/2018).\n30. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich\nzákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou\na výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom\nzasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade\na aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu\npri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania\n(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka\nmateriálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu\npodstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).\n31. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.\n32. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež opakovane konštatoval,\nže k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty\n(napr. PL. ÚS 36/95, IV. ÚS 108/2010), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa\nna určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká\nodpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná\nrozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo\n\n18\n\nanalogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť,\nje ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).\n33. V obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu\nporovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet\nzásadných odlišností a ich prípadné porušenie je potrebné posudzovať spoločne.\nZ judikatúry ESĽP vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať\ndôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP\nnevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.\nAk však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická\nodpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa\núčinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú\nvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).\n34. Vychádzajúc z týchto základných princípov, pristúpil ústavný súd k preskúmaniu\nnapadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu.\nIV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu\n35. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 Co 362/2017 z 30. januára 2018\nzmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. V odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia krajský súd po rekapitulácii predchádzajúceho priebehu konania\nvrátane podrobného priblíženia odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017\nz 12. októbra 2017 konštatoval, že po tom, čo mu bola ústavným súdom vec vrátená,\nkrajský súd ju opätovne prejednal v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania sťažovateľa\na v zmysle § 56 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov viazaný právnym názorom ústavného súdu dospel\nk záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny nie je.\n\n19\n\nKrajský súd konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že v spore označený žalovaný\n(Ústav pamäti národa) nie je (nebol) pôvodcom zásahu do práva na ochranu osobnosti\nsťažovateľa, keď mu zverejnenie prepisu evidencií bývalej Štátnej bezpečnosti ukladá zákon\no pamäti národa, mal súd prvej inštancie správne žalobu zamietnuť pre absenciu pasívnej\nvecnej legitimácie žalovaného a z tohto dôvodu neostalo krajskému súdu iné, než napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie zmeniť [§ 388 Civilného sporového poriadku (ďalej aj\n„CSP“)] a pre označený nedostatok tzv. pasívnej vecnej legitimácie v spore na strane\nžalovaného žalobu zamietnuť.\n36. Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby\nsťažovateľa odôvodnil tým, že je viazaný právnym názorom ústavného súdu vyjadreným\nv náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017, v okolnostiach daného\nprípadu je potrebné zaoberať sa tým, či napadnuté rozhodnutie skutočne plne rešpektuje\nprávny názor ústavného súdu vyjadrený v predmetnom náleze ústavného súdu, resp.\nči krajský súd postupoval plne v súlade s týmto právnym názorom ústavného súdu.\n37. Podľa § 56 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov účinného do 28. februára 2019 (resp. podľa § 134\nods. 1 zákona o ústavnom súde) v prípade, ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n38. Na rozdiel od príkazu vec znovu prerokovať a rozhodnúť, ktorý je obsiahnutý\npriamo vo výroku nálezu ústavného súdu, ktorým ústavný súd vyslovuje porušenie\nzákladného práva alebo slobody, právny názor ústavného súdu je obsiahnutý v odôvodnení\nrozhodnutia ústavného súdu a pre účastníka konania je záväzný z dôvodu, že tento právny\nnázor ústavného súdu je konkrétnym prejavom aplikácie ústavy.\n\n20\n\nPrávny názor ústavného súdu pritom spočíva v autoritatívnom závere ústavného súdu\no otázke, ktoré právne normy majú byť v určitej veci aplikované, ako majú byť\ninterpretované a použité, a prípadne, k akému právne významnému výsledku sa má dospieť.\nViazanosť právnym názorom ústavného súdu tak znamená povinnosť adresáta\nrešpektovať právny názor uvedený v rozhodnutí ústavného súdu, resp. povinnosť\npri výklade a aplikácii príslušných právnych noriem, ktorých sa záväzný právny názor\nústavného súdu týka, postupovať v súlade s týmto vyjadreným právnym názorom ústavného\nsúdu. Adresát (porušovateľ) je pritom, samozrejme, viazaný právnym názorom ústavného\nsúdu v jeho úplnosti, t. j. nielen jeho časťou podľa svojho vlastného výberu.\n39. V predmetnom náleze sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017, na ktorý sa\nodvoláva krajský súd v odôvodení napadnutého rozsudku sp. zn. 5 Co 362/2017\nz 30. januára 2018, ústavný súd v 29. bode odôvodnenia skutočne konštatoval, že ústavný\nsúd zastáva názor, že Ústav pamäti národa „nie je vo veci žaloby o ochranu osobnosti\npasívne vecne legitimovaný z hľadiska zodpovednosti za (i) neoprávnenú evidenciu, ako ani\nz hľadiska zodpovednosti za (ii) zverejnenie tejto evidencie“.\nAvšak ústavný súd v predmetnom náleze v 37. bode odôvodnenia zároveň uviedol,\nže «v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je oprávnený „vystupovať“\nmimo rámec petitom sťažnosti vymedzeného predmetu konania, a preto ponecháva\nvšeobecným súdom v rámci ich následnej rozhodovacej činnosti, resp. príp. aj\nzákonodarcovi priestor k hľadaniu odpovede na otázku ako má byť poskytovaná efektívna\nsúdna ochrana fyzickým osobám, ktoré sa domáhajú určenia, že sú neoprávnene evidované\nv registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti».\n40. Ústavný súd teda v predmetom náleze sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017\nna jednej strane vymedzil, že vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti Ústav pamäti\nnároda nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, avšak zároveň, zohľadňujúc,\nže existuje ustálená odlišná judikatúra najvyššieho súdu týkajúca sa tejto otázky, ako aj\nvychádzajúc z princípu zákazu vzniku protiústavného stavu odmietnutia (odopretia)\nspravodlivosti (denegatio iustitiae), ktorý by nastal, ak by zo strany konajúcich\nvšeobecných súdov nedošlo k identifikácii pasívne legitimovaného subjektu, proti ktorému\n\n21\n\nby sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojich subjektívnych práv, ktorých ochrany sa\nžalobou domáhal proti Ústavu pamäti národa, ponechal ústavný súd na konajúce všeobecné\nsúdy (riadiac sa princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných\nsúdov), aby (ak ich skôr „nepredstihne“ zákonodarca) poskytli odpoveď na otázku, ktorému\nsubjektu táto pasívna vecná legitimácia patrí.\n41. Možno tak zhrnúť, že v zmysle právneho názoru ústavného súdu obsiahnutého\nv odôvodnení nálezu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017:\na) vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom nie je Ústav\npamäti národa pasívne vecne legitimovaný z hľadiska zodpovednosti za (i) neoprávnenú\nevidenciu, ako ani z hľadiska zodpovednosti za (ii) zverejnenie tejto evidencie,\nb) konajúce všeobecné súdy (v danom prípade v prvom rade všeobecný súd, ktorému\nbola vec ústavným súdom vrátená na ďalšie konanie, t. j. krajský súd) majú identifikovať\npasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej\nsťažovateľom.\n42. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd zistil,\nže po vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie krajský súd – napriek\ntomu, že on sám v odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia argumentoval svojou\nviazanosťou právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v jeho náleze sp. zn.\nII. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017 – nepostupoval plne v súlade s právnym názorom\nústavného súdu vyjadreným v predmetnom náleze, ale svojvoľne sa riadil len jeho časťou,\nkeďže síce rešpektoval právny záver ústavného súdu o absencii pasívnej vecnej legitimácie\nÚstavu pamäti národa vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej\nsťažovateľom a v súlade s uvedeným právnym názorom ústavného súdu žalobu sťažovateľa\nzamietol, avšak arbitrárne nerešpektoval právny názor ústavného súdu, v zmysle ktorého\nmal identifikovať pasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci predmetnej žaloby o ochranu\nosobnosti podanej sťažovateľom.\n43. Ústavný súd v tejto súvislosti v prvom rade zdôrazňuje, že nie je ústavne\nakceptovateľné, aby si orgán verejnej moci viazanosť právnym názorom ústavného súdu\n\n22\n\ninterpretoval ako viazanosť len tou časťou právneho názoru ústavného súdu, ktorá sa mu\nhodí, ktorú si orgán verejnej moci arbitrárne vyberie v snahe zjednodušiť si svoju\nrozhodovaciu činnosť.\n44. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že právo\nna spravodlivé súdne konanie, resp. právo na spravodlivosť znamená, že všetky súdy\nako justičné orgány demokratického a právneho štátu majú povinnosť pri interpretácii\nzákonov zabrániť faktickému odopretiu spravodlivosti.\nV tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v záujme eliminovať možnosť\nodmietnutia (odopretia) spravodlivosti všeobecnými súdmi argumentujúcimi nedostatočnou\nzákonnou právnou úpravou Civilný sporový poriadok v čl. 4 zakotvujúcom analógiu\na dotváranie práva súdom ako jeden zo základných princípov Civilného sporového poriadku\nstanovuje, že ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného\nustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného\nzákona, ktoré upravuje právnu vec obsahovo a účelovo najbližšiu posudzovanej právnej\nveci. Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú\nby zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej\nspravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné\nusporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú\nrozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.\n45. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd napadnutým\nrozhodnutím, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol bez toho, aby zároveň v odôvodnení\ntohto rozhodnutia identifikoval pasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci predmetnej\nžaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom, nerešpektoval plne právny názor\nústavného súdu vyjadrený v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra\n2017, v dôsledku čoho spôsobil vznik protiústavného stavu odmietnutia (odopretia)\nspravodlivosti (denegatio iustitiae), a tým porušil základné právo sťažovateľa na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru.\n\n23\n\n46. Vzhľadom na skutočnosť, že zamietnutie sťažovateľovej žaloby krajským súdom\npredstavovalo zásadný odklon od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu [napr.\n5 Cdo 83/2008, R 39/2012 (6 Cdo 83/2010)], v zmysle ktorej bola v obdobných veciach\nakceptovaná pasívna vecná legitimácia Ústavu pamäti národa, vyplývala povinnosť\nkrajského súdu identifikovať pasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci predmetnej žaloby\no ochranu osobnosti podanej sťažovateľom zároveň aj zo všeobecnej povinnosti súdov\nargumentačne sa vyrovnať so skoršími súdnymi rozhodnutiami v prípade, ak súd rieši\nprávnu otázku, ktorá už bola právoplatne vyriešená, podstatne odlišným spôsobom.\nV prípade, ak sa súd s takýmito skoršími (odlišnými) súdnymi rozhodnutiami\nargumentačne nevysporiada, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1\nods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06).\nTejto povinnosti sa pritom krajský súd nemôže jednoducho zbaviť len tým,\nže poukázal na predmetný nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017,\nkeďže, ako už bolo uvedené, ústavný súd túto otázku (t. j. identifikovanie pasívne vecne\nlegitimovaného subjektu vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej\nsťažovateľom) v predmetnom náleze nezodpovedal, ale, riadiac sa princípom minimalizácie\nzásahov do právomoci všeobecných súdov, ponechal zodpovedanie tejto otázky na konajúce\nvšeobecné súdy.\n47. Inak povedané, ústavný súd v predchádzajúcom náleze zámerne ponechal\nv prvom rade krajskému súdu, aby on ako subjekt, ktorému bola vec vrátená na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie, v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia (zamietajúceho žalobu\nsťažovateľa z dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie Ústavu pamäti národa)\npredstavujúceho zásadný odklon od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu identifikoval\npasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej\nsťažovateľom. Tento záver krajského súdu o tom, ktorý subjekt je pasívne legitimovaný\nvo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom, by následne\npodliehal prieskumu najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania podľa § 421 ods. 1\npísm. a) CSP („Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu\n\n24\n\nzáviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.“).\n48. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd napadnutým\nrozhodnutím, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol bez toho, aby sa zároveň v odôvodnení\ntohto rozhodnutia náležite argumentačne vyrovnal s odlišnou ustálenou judikatúrou\nnajvyššieho súdu, a to tým, že by identifikoval konkrétny subjekt, ktorý je pasívne vecne\nlegitimovaný vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom, porušil\nzákladné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n49. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že krajský súd napadnutým\nrozsudkom sp. zn. 5 Co 362/2017 z 30. januára 2018 porušil základné právo sťažovateľa\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\nIV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu\n50. Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Cdo 119/2018 z 31. mája 2018\nodmietol dovolanie podané sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu sp. zn.\n5 Co 362/2017 z 30. januára 2018. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd\npo rekapitulácii predchádzajúceho priebehu konania vrátane podrobného priblíženia\nodôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017\nv podstatnom uviedol, že sťažovateľ pri vyvodzovaní prípustnosti svojho dovolania kladie\ndôraz na § 421 ods. 1 písm. a) CSP, argumentujúc tým, že krajský súd sa pri riešení právnej\notázky (pasívnej vecnej legitimácie žalovaného) odklonil od jej riešenia, ku ktorému dospel\nnajvyšší súd v judikáte R 39/2012, ako aj v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 83/2008. Najvyšší súd\nkonštatoval, že sťažovateľ v danom prípade zákonu zodpovedajúcim spôsobom vymedzil\nprávnu otázku, riešením ktorej sa krajský súd podľa jeho názoru odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a označil aj príslušné rozhodnutie najvyššieho súdu\n\n25\n\na v ňom vyjadrené právne závery, od ktorých sa podľa jeho presvedčenia krajský súd\nodklonil. Vzhľadom na relevantné vymedzenie právnej otázky [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP]\npristúpil dovolací súd v ďalšom ku skúmaniu, či procesne prípustné dovolanie sťažovateľa\nje zároveň dôvodné.\nPo priblížení rozhodnutí najvyššieho súdu R 39/2012 a sp. zn. 5 Cdo 83/2008,\nna ktoré sťažovateľ vo svojom dovolaní poukázal, najvyšší súd konštatoval, že právne\nzávery vyjadrené v uvedenom judikáte a v uvedenom rozhodnutí sú naďalej aktuálne\na najvyšší súd na ne berie zreteľ aj v preskúmavanom prípade. Podľa právneho názoru\nnajvyššieho súdu sťažovateľ opodstatnene namieta, že krajský súd sa ním zvoleným\nriešením otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu a uvedený právny názor krajského súdu predstavuje nielen odklon\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ale zároveň tiež dôvod opodstatňujúci\nzáver, že dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ako opodstatnene namieta\nsťažovateľ, spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 432 ods. 1 CSP).\nNásledne najvyšší súd poukázal na § 139 CSP zakotvujúci viazanosť súdu\naj rozhodnutiami ústavného súdu týkajúcimi sa základných ľudských práv a slobôd, ako aj\nna § 56 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov zakotvujúci viazanosť orgánu verejnej moci právnym názorom\nústavného súdu. Vychádzajúc z týchto ustanovení, najvyšší súd konštatoval, že predmetný\nnález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017 má kasačnú záväznosť,\nktorú sú všeobecné súdy, vrátane najvyššieho súdu, povinné premietnuť do svojich\nrozhodnutí a rešpektovať ju. V tejto súvislosti najvyšší zároveň uviedol, že práve pravidlo,\nže proti nálezu ústavného súdu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok, má ten\nnásledok, že nález ústavného súdu predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok\nv konkrétnej veci, a preto musí byť všeobecným súdom verne vykonaný a v ňom obsiahnutý\nústavnoprávny výklad musí byť plne rešpektovaný bez ohľadu na eventuálne pochybnosti\nvšeobecných súdov, či je správny alebo fundovaný. V konkrétnych veciach tak nález\nústavného súdu predstavuje konečné vyriešenie právneho sporu, čo je neopomenuteľným\nznakom spravodlivého procesu. S poukazom na tieto pravidlá právny názor ústavného súdu\n\n26\n\nako orgánu s posledným slovom musí byť v konkrétnej veci nepodmienečne rešpektovaný.\nOpačný prístup by odporoval samotnému princípu kasačného rozhodnutia.\nVzhľadom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že, berúc do úvahy kasačnú\nzáväznosť nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017 a jeho právny\nzáver vyslovený v súvislosti s pasívnou procesnou legitimáciou ako nosné právne pravidlo,\nneostávalo najvyššiemu súdu nič iné, ako dovolanie žalobcu, ktorým napáda rozsudok\nkrajského súdu, odmietnuť ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP.\n51. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta, že najvyšší súd napadnutým\nrozhodnutím arbitrárne odmietol dovolanie, ktoré podal proti predmetnému rozhodnutiu\nkrajského súdu.\n52. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že posúdenie\notázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu a ústavný súd\nje oprávnený do výkonu tejto právomoci zasiahnuť len v prípade, ak by aplikácia a výklad\nprávnej normy zo strany najvyššieho súdu pri posudzovaní splnenia tejto procesnej\npodmienky dovolania boli svojvoľné, arbitrárne a vybočujúce z ústavného rámca.\nVzhľadom na uvedené je teda v okolnostiach daného prípadu potrebné zaoberať sa\ntým, či aplikácia a výklad relevantnej právnej normy najvyšším súdom pri posudzovaní\nprípustnosti dovolania podaného sťažovateľom neboli svojvoľné a arbitrárne.\n53. Relevantnou právnou normou pri posudzovaní prípustnosti dovolania podaného\nsťažovateľom bol Civilný sporový poriadok.\nSťažovateľ odôvodnil dovolanie dôvodom prípustnosti dovolania upraveným v § 421\nods. 1 písm. a) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\nPrípustnosť dovolania z uvedeného dôvodu má zaručiť, aby sporové konanie bolo\nzaložené na rešpektovaní rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako najvyššej súdnej\nautority. Prípustnosť dovolania z uvedeného dôvodu zároveň nadväzuje na princíp uvedený\n\n27\n\nv čl. 2 CSP, podľa ktorého každý má právo legitímne očakávať, že jeho spor bude\nrozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej\nustálenej rozhodovacej praxe niet, každý má právo legitímne očakávať, že jeho spor bude\nrozhodnutý spravodlivo.\nPodľa § 447 písm. c) CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti\nrozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.\n54. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy, je evidentné, že v prípade, ak dovolanie\nsmeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré záviselo od vyriešenia právnej otázky,\npri ktorej riešení sa odvolací súd nepochybne odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, za svojvoľné a arbitrárne je nutné považovať také rozhodnutie\ndovolacieho súdu, ktorým dovolací súd toto dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP\nz dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.\n55. Sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal, že krajský súd sa v rozsudku\nnapadnutom dovolaním odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nkonkrétne od rozhodnutia R 39/2012, ako aj rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 83/2008.\nNajvyšší súd v rámci skúmania procesných podmienok prípustnosti dovolania\nkonštatoval, že sťažovateľ opodstatnene namieta, že krajský súd sa ním zvoleným riešením\notázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu a uvedený právny názor krajského súdu predstavuje nielen odklon\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ale zároveň tiež dôvod opodstatňujúci\nzáver, že dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ako opodstatnene namieta\nsťažovateľ, spočíva na nesprávnom právnom posúdení.\nAvšak napriek tomuto jednoznačnému záveru najvyššieho súdu, že sa krajský súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a teda napriek jednoznačnému\nzáveru, že predmetná procesná podmienka prípustnosti dovolania je splnená, najvyšší súd,\nargumentujúc kasačnou záväznosťou nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017\nz 12. októbra 2017, dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447 písm. c) CSP z dôvodu,\nže smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.\n\n28\n\n56. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že je nepochybné,\nže dovolanie sťažovateľa smerovalo proti rozhodnutiu krajského súdu, proti ktorému bolo\ndovolanie prípustné, keďže dovolanie sťažovateľa smerovalo proti rozhodnutiu krajského\nsúdu, ktoré záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, čo v odôvodení napadnutého\nrozhodnutia najvyššieho súdu uznal aj samotný najvyšší súd. Preto je nutné považovať\nza svojvoľné a arbitrárne napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým odmietol\ndovolanie sťažovateľa podľa § 447 písm. c) CSP z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu,\nproti ktorému nie je dovolanie prípustné. Výroková časť napadnutého rozhodnutia\nnajvyššieho súdu v tejto časti príkro odporuje odôvodneniu napadnutého rozhodnutia\nnajvyššieho súdu.\n57. Najvyšší súd teda mal pristúpiť k náležitému vecnému prejednaniu dovolania,\nv rámci ktorého mal dôsledne posúdiť, či krajský súd napadnutým rozhodnutím, ktorým\nžalobu sťažovateľa zamietol, plne rešpektoval právny názor ústavného súdu vyjadrený\nv náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017 a či sa krajský súd\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite argumentačne vyrovnal s odlišnou\nustálenou judikatúrou dovolacieho súdu, a to tým, že identifikoval konkrétny subjekt, ktorý\nje pasívne vecne legitimovaný vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej\nsťažovateľom.\nInak povedané, v rámci náležitého vecného prejednania predmetného dovolania mal\nnajvyšší súd preskúmať, či sa krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia\n(zamietajúceho žalobu sťažovateľa z dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie Ústavu\npamäti národa) predstavujúceho zásadný odklon od ustálenej judikatúry dovolacieho súdu\nnáležite argumentačne vyrovnal s odlišnou ustálenou judikatúrou dovolacieho súdu, či\nnáležite identifikoval konkrétny subjekt, ktorý je pasívne vecne legitimovaný vo veci\npredmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom.\n58. V rámci tohto náležitého vecného prejednania predmetného dovolania by pritom\nnajvyšší súd nevyhnutne zistil pochybenia, ktorých sa dopustil krajský súd a na ktoré už\n\n29\n\nústavný súd poukázal v rámci prieskumu napadnutého rozhodnutia krajského súdu (časť\nIV.1 odôvodnenia tohto nálezu), a to, že\n- krajský súd napadnutým rozhodnutím, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol bez\ntoho, aby zároveň v odôvodnení tohto rozhodnutia identifikoval pasívne vecne legitimovaný\nsubjekt vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej sťažovateľom,\nnerešpektoval plne právny názor ústavného súdu vyjadrený v náleze ústavného súdu sp. zn.\nII. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017, čím spôsobil vznik protiústavného stavu odmietnutia\n(odopretia) spravodlivosti (denegatio iustitiae),\n- krajský súd napadnutým rozhodnutím zamietol žalobu sťažovateľa bez toho, aby sa\nzároveň v odôvodnení tohto rozhodnutia náležite argumentačne vyrovnal s odlišnou\nustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, a to tým, že by identifikoval konkrétny subjekt,\nktorý je pasívne vecne legitimovaný vo veci predmetnej žaloby o ochranu osobnosti podanej\nsťažovateľom.\n59. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd pre úplnosť pripomína, že mu neprislúcha\nzjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je\npodľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]\nzverená najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva\naj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Nie je preto možné vnímať\npostavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská\nnajvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011),\nako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,\nII. ÚS 152/2011).\nNaviac, od 1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry\npredovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu. Podľa § 48 ods. 1 CSP v prípade,\nak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je\nodlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho\nsúdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu a v uznesení o postúpení\nveci odôvodní svoj odlišný právny názor. Do týchto kompetencií najvyššieho súdu nemá\n\n30\n\nústavný súd oprávnenie zasahovať (m. m. IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011,\nIV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014).\nTým, že najvyšší súd svojím napadnutým rozhodnutím sp. zn. 2 Cdo 119/2018\nz 31. mája 2018 arbitrárne rezignoval na náležité vecné prejednanie predmetného dovolania\npodaného sťažovateľom, zároveň v konečnom dôsledku zmaril aj zákonom predpokladanú\nmožnosť, aby veľký senát najvyššieho súdu zaujal vo svojom rozhodnutí záväzný\nzjednocujúci právny názor, ktorý by už reflektoval aj právny názor ústavného súdu\no absencii pasívnej vecnej legitimácie Ústavu pamäti národa vyjadrený v náleze\nsp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. októbra 2017.\n60. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým\nuznesením sp. zn. 2 Cdo 119/2018 z 31. mája 2018 porušil základné právo sťažovateľa\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\nIV.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 ústavy\na práv podľa čl. 8 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu\na najvyššieho súdu\n61. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2\nústavy a práv podľa čl. 8 dohovoru sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich\nzásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o ústavnej\nsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010,\nIV. ÚS 100/2014, IV. ÚS 422/2018), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia\npri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou\njudikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08, IV. ÚS 422/2018) z toho, že v nadväznosti\nna vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj\npráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho\nsúdu, ako aj zrušením týchto rozhodnutí a vrátením veci krajskému súdu na ďalšie konanie\nsa otvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou\nuvedených práv.\n\n31\n\n62. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa, uprednostňujúc\nprávomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych práv účastníka konania pred ich\nochranou v konaní pred ústavným súdom, nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\nV.\nZrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu a vrátenie veci\nkrajskému súdu na ďalšie konanie\n63. V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd\nmôže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd\nmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\n64. V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej\nsťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré\nustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým\nprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva\na slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné\npráva a slobody sťažovateľa.\n65. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n66. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n\n32\n\n67. V zmysle § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b); toto\nrozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.\n68. Ústavný súd po vyslovení porušenia práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu zrušil obe napadnuté\nrozhodnutia v zmysle § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).\n69. Ústavný súd zároveň vrátil vec na ďalšie konanie krajskému súdu, keďže by\nnebolo účelné vracať vec najvyššiemu súdu do dovolacieho konania po tom, čo ústavný súd\nvyslovil porušenie (procesných) ústavných práv aj napadnutým rozhodnutím krajského\nsúdu, a navyše najvyšší súd by bol v rámci dovolacieho konania pri preskúmavaní\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu viazaný právnym názorom ústavného súdu\nrovnako, ako je ním viazaný aj krajský súd (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde).\n70. Ústavný súd vrátil vec až do odvolacieho konania krajskému súdu aj z dôvodu\nefektívnosti a hospodárnosti konania, právnej istoty strán napadnutého súdneho konania\na v neposlednom rade aj z dôvodu predchádzania zbytočným prieťahom v konaní\npred všeobecnými súdmi, keďže pochybenia, ktorých sa dopustil krajský súd, už\nkonštatoval ústavný súd v tomto náleze a tieto pochybenia odôvodňujú potrebu zrušenia\nnapadnutého rozsudku. Je preto bezpredmetné dávať najvyššiemu súdu priestor,\naby v dovolacom\n\nkonaní\n\nopätovne\n\nskúmal\n\nprípustnosť\n\ndovolania\n\na prítomnosť\n\nkonkrétneho dovolacieho dôvodu vzhľadom na sťažovateľove dovolacie námietky,\nkeďže podľa tohto nálezu ústavného súdu došlo k porušeniu ústavných (procesných) práv\nsťažovateľa, a preto bolo nutné napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vrátením\nveci krajskému súdu zabezpečiť efektívne ochranu ústavou garantovaných práv sťažovateľa\n(m. m. II. ÚS 285/2017).\n\n33\n\nVI.\nNáhrada trov konania\n71. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov\nkonania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastúpením v konaní pred ústavným\nsúdom.\n72. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.\n73. Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné\noceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľa viedol jedno konanie na základe jednej\nústavnej sťažnosti podanej sťažovateľom. Ústavný súd pri výpočte trov právneho zastúpenia\nsťažovateľa vychádzal príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov.\n74. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony\nprávnej služby v roku 2018 [prevzatie a príprava zastúpenia; podanie ústavnej sťažnosti\n(spolu s jej doplnením)] a jeden úkon právnej služby v roku 2019 (replika sťažovateľa).\nÚstavný súd spresňuje, že doplnenie ústavnej sťažnosti sťažovateľom na účely trov konania\nposudzoval vzhľadom na obsah doplnenia spolu s ústavnou sťažnosťou ako jeden úkon\nprávnej služby.\nZákladná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2018\nje v sume 153,50 € a hodnota režijného paušálu je v sume 9,21 €.\nZákladná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2019\nje v sume 163,33 € a hodnota režijného paušálu je v sume 9,80 €.\n75. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 598,26 €, a to\nza dva úkony právnej služby v roku 2018 spolu v sume 307 € (2 úkony × 153,50 €)\n\n34\n\na dvakrát režijný paušál spolu v sume 18,42 € (2 × 9,21 €) a jeden úkon právnej služby\nv roku 2019 v sume 163,33 € a jeden režijný paušál v sume 9,80 €. Výsledná suma 498,55 €\nbola pritom navýšená o daň z pridanej hodnoty, keďže právny zástupca sťažovateľa je\nplatcom dane z pridanej hodnoty. Celková suma náhrady trov konania tak predstavuje sumu\n598,26 € (bod 3 výroku tohto nálezu).\n76. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde toto rozhodnutie nadobúda\nprávoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania pred ústavným\nsúdom.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. novembra 2019\n\nJana Baricová\npredsedníčka senátu\n\n35", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "legitimácia-pasívna", "odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitie)", "dovolanie-prípustnosť", "rozhodnutie ústavného súdu-kasačná záväznosť", "ochrana osobnosti"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/362/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}, {"sz": "2Cdo/119/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4dabc3ef-5011-486f-8e11-0b6504b37ee4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.422.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 422/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 422/2018 z 13. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-13", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.422.2018.1"}, {"guid": "ussr:b2812102-c020-4257-bd7f-1aa7111b76da", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.153.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 153/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 153/2018 z 12. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-12", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.153.2018.2"}, {"guid": "ussr:7285c819-207e-4456-a836-176a2d97383e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.285.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 285/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-12", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.285.2017.1"}, {"guid": "ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 100/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-23", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1"}, {"guid": "ussr:478b50e1-481a-437f-9197-9123df014ede", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 11/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/2014 z 15. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-15", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:478b50e1-481a-437f-9197-9123df014ede"}, {"guid": "ussr:86128cd0-68f5-4da0-869c-7a1fcaff45e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 142/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2012 z 15. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-15", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:86128cd0-68f5-4da0-869c-7a1fcaff45e2"}, {"guid": "ussr:e26f2190-f6f5-45b0-bc84-798539e991c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 108/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 108/2010 z 19. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-19", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e26f2190-f6f5-45b0-bc84-798539e991c0"}, {"guid": "ussr:9e07cbfb-ffaf-49aa-a7c1-5a1b36d7e224", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 348/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 348/2011 z 13. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-13", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e07cbfb-ffaf-49aa-a7c1-5a1b36d7e224"}, {"guid": "ussr:6e706d1d-00b1-40bd-888e-97a0be13c915", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/2011 z 3. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-03", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e706d1d-00b1-40bd-888e-97a0be13c915"}, {"guid": "ussr:b91f4f57-9544-44e0-b1fd-12907266364d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/2011 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91f4f57-9544-44e0-b1fd-12907266364d"}, {"guid": "ussr:2bd57d5d-96d6-4280-9902-67e680d59f4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 342/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 342/2010 z 23. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-23", "citacie_n": 155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2bd57d5d-96d6-4280-9902-67e680d59f4e"}, {"guid": "ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 64/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 64/2010 z 10. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-10", "citacie_n": 198, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add"}, {"guid": "ussr:d03a8d2d-6185-4045-b597-94b693185d7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 331/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 331/09 z 1. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-01", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d03a8d2d-6185-4045-b597-94b693185d7b"}, {"guid": "ussr:0bc6bd53-600b-4ef0-8ece-1290bc14c1c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 311/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 311/08 z 30. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-30", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0bc6bd53-600b-4ef0-8ece-1290bc14c1c3"}, {"guid": "ussr:8a5548a1-d22b-4097-a4ab-b57d4d499b30", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 273/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 273/08 z 25. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-25", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8a5548a1-d22b-4097-a4ab-b57d4d499b30"}, {"guid": "ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 18/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 18/08 z 17. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-17", "citacie_n": 190, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716"}, {"guid": "ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 199/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 199/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a"}, {"guid": "ussr:21ca7018-7382-488b-b297-a45833efe7bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 182/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 182/06 z 5. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-05", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21ca7018-7382-488b-b297-a45833efe7bb"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:ac6997f5-6acc-4019-ba69-692cecfe27c1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 192/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 620, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac6997f5-6acc-4019-ba69-692cecfe27c1"}, {"guid": "ussr:a65e7ce1-61b4-44fe-847f-04fc92329664", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 346/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 346/05 z 10. 5. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-05-10", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a65e7ce1-61b4-44fe-847f-04fc92329664"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fe8ad186-6c56-421a-b595-016f22c57b39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.141.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 141/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 141/2023 z 19. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.141.2023.1"}, {"guid": "ussr:9386e078-1c06-4949-986c-5a790725a9f5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.63.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 63/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 63/2024 z 1. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.63.2024.1"}, {"guid": "ussr:23235c96-0179-4f42-b3f8-ee341d9c907b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.117.2023.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 117/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/2023 z 12. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-12", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.117.2023.2"}, {"guid": "ussr:1553edbe-1f19-4d7f-a510-5fdd597a7218", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.197.2023.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 197/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 197/2023 z 18. 7. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-07-18", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.197.2023.2"}, {"guid": "ussr:d04c06d8-4b78-4251-93da-fce0a0164a5e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.119.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 119/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2023 z 23. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.119.2023.1"}, {"guid": "ussr:f7321d7e-1045-4ae1-8fc7-63b7d6f26619", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.528.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 528/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 528/2020 z 1. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-01", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.528.2020.1"}, {"guid": "ussr:b54cd2f8-a3c6-4d26-bc75-3ab1e0da6d68", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.3.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 3/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 3/2019 z 22. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.3.2019.1"}, {"guid": "90764914-596b-4461-8713-1d784f964b24:6c232800-2207-435b-b54a-a26fa72cb4a3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1112201520.6", "spisova_znacka": "5Cdo/232/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/232/2022 z 31. 8. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-08-31", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1112201520.6"}, {"guid": "55a921dd-19c5-46e0-9a3c-bf6a7fc208c7:5742a6c1-6550-470c-ae6d-eaa5b0e2986f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1", "spisova_znacka": "1VObdo/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. 4. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-04-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1"}, {"guid": "55a921dd-19c5-46e0-9a3c-bf6a7fc208c7:baeee3a9-7578-46d8-86d8-12f8e541d07a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1", "spisova_znacka": "1VObdo/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 26. 4. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-04-26", "citacie_n": 394, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1"}, {"guid": "26b3f09b-5744-48a2-9044-af4dd9ef0691:7fe2c28d-7485-4510-8b51-a7aa3af8a765", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:3020200261.1", "spisova_znacka": "3Stk/2/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Stk/2/2021 z 24. 8. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-08-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:3020200261.1"}, {"guid": "9a6d160e-8dc1-442e-8126-723961f320f2:93968291-6f77-4cc9-ab4b-38e0fa335379", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1117224508.1", "spisova_znacka": "4Co/55/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/55/2020 z 30. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1117224508.1"}]}