{"guid": "ussr:756e5bb4-1174-4a11-a78c-79992bef036c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.2.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 2/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 2/2018 z 19. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. septembra 2018, sp. zn. PLz. ÚS 2/2018, ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.2.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2018-09-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma zjednocujúce stanovisko"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o zjednocovaní právnych názorov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PLz.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/756e5bb4-1174-4a11-a78c-79992bef036c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.2.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.2.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.2.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPLz. ÚS 2/2018-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. septembra 2018\nv pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra\nBrňáka, Miroslava Duriša, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Milana Ľalíka, Mojmíra\nMamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika\npodľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylného právneho názoru IV. senátu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v uznesení č. k. IV. ÚS 46/2011-13\nzo 17. februára 2011, názoru I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného\nv náleze č. k. I. ÚS 454/2012-65 z 10. decembra 2014 a názoru I. senátu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, ku ktorému dospel pri predbežnom\n\nprerokovaní sťažnosti\n\nv konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 215/2015, prijal toto\nstanovisko:\nČlena Súdnej rady Slovenskej republiky n i e\n\nje\n\nm o ž n é odvolať v priebehu\n\njeho 5-ročného funkčného obdobia orgánom, ktorý ho na tento post nominoval, lebo len tak\nsa zaručí jeho základné právo podľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Ústavný súd\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n2. Ústavnému súdu bola 18. augusta 2014 doručená sťažnosť\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou\n\nJUDr. Tatianou Polkovou, advokátska kancelária, Gaštanová 3077/17, Žilina, vo veci\nnamietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy,\nv čl. 21 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),\nrozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) č. 1249-2014-BA\nzo 16. júna 2014 (ďalej len „rozhodnutie prezidenta“) o jej odvolaní z funkcie člena\nSúdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) pred uplynutím funkčného\nobdobia.\n3. Sťažovateľka vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu prezidenta v sťažnosti\nv prvom rade zdôrazňuje, že v danom prípade absentuje ústavne tolerovateľný dôvod\nvyužitia právomoci prezidenta odvolať člena súdnej rady pred uplynutím funkčného\nobdobia, a uviedla, že pri absencii právnej úpravy dôvodov odvolania člena súdnej rady\nv ústave možno za dôvod odvolania považovať len stratu jedného z predpokladov\nustanovených v čl. 141a ods. 2 ústavy na to, aby sa kandidát mohol stať členom súdnej rady,\nčo prezident v jej prípade nerešpektoval.\nPodľa sťažovateľky súdna rada je «... nezávislým ústavným orgánom... jej postavenie\nje voči iným ústavným orgánom rovnocenné. Z týchto dôvodov v sťažovateľkinej veci\nnemôže platiť princíp „kto menuje, odvoláva“... Člen súdnej rady pri výkone svojej funkcie\n\n2\n\nneplní úlohy nominanta, ale úlohy a ciele nezávislej súdnej rady.» Sťažovateľka tiež\nuviedla, že namietané rozhodnutie prezidenta trpí nedostatočným odôvodnením, keďže\nodkazuje len na ustanovenie § 26 ods. 1 písm. c) zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o súdnej rade“), pričom podľa sťažovateľky „Neuvedenie\ndôvodov odvolania dotknutej osoby z funkcie, ktorú zastáva, umožňuje orgánu verejnej\nmoci, aby tieto dôvody zostali skryté a utajené nielen pred verejnosťou, ale aj pred\nakoukoľvek právnou kontrolou, ktorá by mohla preskúmať ich transparentnosť, zákonnosť,\ncieľ a nevyhnutnosť.“.\n4. Uznesením č. k. I. ÚS 215/2015-14 z 13. mája 2015 bola sťažnosť sťažovateľky\nprijatá na ďalšie konanie.\n\n5. Konanie vedené pod sp. zn. IV. ÚS 46/2011\n5.1 Uznesením č. k. IV. ÚS 46/2011-13 zo 17. februára 2011 bola z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti odmietnutá sťažnosť\n\n,\n\n, vo veci\n\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 12\nods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2\na čl. 141a ods. 3 ústavy, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s uznesením\nvlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 37 z 19. januára 2011 o jeho odvolaní\nz funkcie\n\nčlena\n\nsúdnej\n\nrady\n\nešte\n\npred\n\nuplynutím\n\njeho\n\nfunkčného\n\nobdobia.\n\nSťažnosť bola založená na identickej argumentácii ako sťažnosť sťažovateľky v konaní\nsp. zn. I. ÚS 215/2015.\n5.2 V odôvodnení uznesenia č. k. IV. ÚS 46/2011-13 zo 17. februára 2011 ústavný\nsúd poukázal v prvom rade na skutočnosť, že v čl. 141a ústavy a ani v § 26 ods. 1 písm. c)\nzákona o súdnej rade nie sú žiadnym spôsobom vymedzené dôvody, na základe ktorých by\nvláda mohla uplatniť svoju právomoc, odvolať ňou vymenovaného člena súdnej rady\nz funkcie, pričom vo svojom odôvodnení ďalej ústavný súd uviedol:\n«K ústavným (verejným) funkciám, z ktorých možno ústavného činiteľa odvolať bez\n3\n\ntoho, aby ústava alebo zákon ustanovovali dôvody odvolania (popri funkciách členov\nsúdnej rady), patria funkcie predsedu a podpredsedov národnej rady, ako aj funkcie\npredsedov výborov národnej rady (ďalej len „funkcionári národnej rady“). Rovnako ako\npri členoch súdnej rady ústava a tiež zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996\nZ. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „rokovací poriadok“) len ustanovujú právomoc národnej rady voliť a\nodvolávať (vo vzťahu k predsedom výborov národnej rady ústava ustanovuje výslovne len\nprávomoc národnej rady voliť ich do tejto funkcie, pričom právomoc národnej rady odvolať\nich z tejto funkcie upravuje výslovne len rokovací poriadok, pozn.) týchto ústavných\nčiniteľov z ich ústavnej funkcie (pozri čl. 89 ods. 1, čl. 90 ods. 1 a čl. 92 ods. 1 ústavy, resp.\n§ 14 ods. 1, § 15 a § 16 rokovacieho poriadku)...\nVzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá ich do ústavných funkcií\nvolí a ktorá ich z nich môže aj predčasne odvolať, je založený na (politickej) dôvere, t. j.\nna vzťahoch ústavno-politickej zodpovednosti. Z toho vyplýva, že národná rada môže\nfunkcionárov národnej rady z ich ústavných funkcií odvolať aj bez toho, aby svojím\nkonaním (opomenutím) porušili určitú právom ustanovenú povinnosť, t. j. k odvolaniu z\nústavnej funkcie postačuje aj strata (politickej) dôvery. Na porovnateľných základoch je\nzaložené aj odvolávanie predsedu a ďalších členov vlády prezidentom s tým rozdielom, že\nvzťah (politickej) dôvery je v ich prípade založený nie na ich priamom zodpovednostnom\nvzťahu k prezidentovi, ktorý disponuje právomocou odvolať ich z funkcie, ale na ich\nzodpovednostnom vzťahu k národnej rade (príp. aj k predsedovi vlády v prípade ďalších\nčlenov vlády, pozn.), pričom prezident tento zodpovednostný vzťah len autorizuje\n(sprostredkúva) svojím odvolacím aktom (rozhodnutím).\nPodľa názoru ústavného súdu neexistujú racionálne argumenty na spochybňovanie\ntvrdenia, že vzťah vlády (ale aj prezidenta, národnej rady a v zásade aj sudcov Slovenskej\nrepubliky) k tým členom súdnej rady, ktorí patria do jej „kreačnej dispozície“, je založený\nna porovnateľných vzťahoch ako vzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá\ndisponuje právomocou voliť a odvolávať ich z ich ústavnej funkcie, resp. na vzťahoch\npredsedu a ďalších členov vlády k národnej rade (a v nadväznosti nato k prezidentovi), t. j.\n\n4\n\naj v tomto prípade ide o vzťah, ktorý je založený na existencii (politickej) dôvery. Naopak,\nv prospech tohto tvrdenia možno formulovať racionálne argumenty, ktoré možno vyvodiť\nzo samotnej ústavnej konštrukcie súdnej rady, ako aj zo súvisiaceho ústavného textu.\nV prvom rade ústavný súd nemá dôvod (a v zásade ani právo) spochybňovať\nracionálny prístup ústavodarcu k vnútornej konštrukcii čl. 141a ústavy upravujúceho\npostavenie, zloženie, pôsobnosť a spôsob uznášania sa súdnej rady. Ak ústavodarca\nna rozdiel od iných ústavných funkcií (pozri už uvedené) neustanovil dôvody, na základe\nktorých možno členov súdnej rady odvolať z ich funkcie, tak to neurobil z dôvodu\nopomenutia (či pochybenia), ale na základe racionálnej úvahy zodpovedajúcej ústavnému\nzloženiu súdnej rady pozostávajúceho zo zástupcov jednotlivých zložiek moci, resp.\nústavných orgánov, ktoré tieto zložky moci reprezentujú, ako aj z ústavou ustanoveného\nspôsobu jej uznášania, ktorý predpokladá dosiahnutie konsenzu zástupcov jednotlivých\nzložiek moci, resp. zástupcov ústavných orgánov, ktoré ich reprezentujú vo veciach\ntýkajúcich sa chodu súdnictva, t. j. vo veciach, ktoré zahrnul do pôsobnosti súdnej rady.\nÚstavou ustanovená vnútorná konštrukcia (zloženie) súdnej rady by totiž podľa\nnázoru ústavného súdu stratila svoje racionálne opodstatnenie, ak by členovia súdnej rady\npo svojom ustanovení (zvolení, resp. vymenovaní) nemali žiadnu väzbu na tých, ktorí ich\ndo tejto funkcie ustanovili (zvolili, vymenovali). Tým by sa ak už nie znemožnila, tak aspoň\npodstatným spôsobom sťažila možnosť tých, ktorým ústavodarca nie náhodou zveril\nprávomoc kreovať (voliť a vymenúvať) členov súdnej rady, t. j. sudcom Slovenskej\nrepubliky, národnej rade, prezidentovi a vláde, prenášať na pôdu súdnej rady svoje\npredstavy o fungovaní súdnictva a ovplyvňovať v primeranom rozsahu (v rozsahu\nzodpovedajúcom počtu členov súdnej rady, ktorí sú v ich kreačnej dispozícii) jej\nrozhodovanie. Vnútorná konštrukcia, resp. zloženie súdnej rady a spôsob jej uznášania\nvychádzajú teda (logicky a vedome) z požiadavky zachovania vzťahu (politickej) dôvery\nmedzi členmi súdnej rady a subjektmi, ktoré ich do ich funkcií ustanovili, čomu musí\nzodpovedať oprávnenie týchto subjektov odvolať ich z funkcie aj z dôvodu „straty dôvery“,\nresp. aj z iného ústavou a ani zákonom neustanoveného dôvodu. Na tom nič nemení\nskutočnosť, že súdna rada je začlenená do siedmej hlavy ústavy označenej nadpisom\n\n5\n\n„Súdna moc“, ani to, že do pôsobnosti súdnej rady patria veci týkajúce sa chodu súdnictva.\nIde o vyvážené ústavné riešenie, ktoré je akceptovateľné aj z hľadiska princípov\ndemokratického a právneho štátu, keďže je reálnym prejavom systému vzájomných bŕzd\na protiváh v rámci ústavou ustanoveného systému deľby moci, ktoré zároveň v plnom\nrozsahu rešpektuje princíp nezávislosti sudcov a sudcovského rozhodovania. V tejto\nsúvislosti ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že oprávnenie vlády (ale aj národnej rady,\nprezidenta a sudcov Slovenskej republiky) odvolať členov súdnej rady, ktorí sú v jej\n„kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty dôvery, nenarušuje nezávislosť súdnej rady ako\nústavného orgánu vzhľadom na jej zloženie a spôsob uznášania sa.\n... v kontexte s uvedenými právnymi závermi ústavný súd zastáva názor, že ústavná\nkonštrukcia ustanovovania a odvolávania členov súdnej rady v kontexte s ďalšími\nustanoveniami čl. 141a ústavy, ako aj ústavnými princípmi umožňuje vláde odvolať člena\nsúdnej rady, ktorý sa nachádza v jej „kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty dôvery...\n... Nad ich rámec ale ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípadoch, ak\nústavná konštrukcia odvolávania z určitej ústavnej funkcie nie je založená na taxatívnom\nalebo aspoň demonštratívnom vymedzení ústavných (zákonných) dôvodov odvolania, tak\npotom súčasťou obsahových náležitostí rozhodnutia o odvolaní nemusí byť (aj keď byť\nmôže) aj reálny dôvod (ktorým je spravidla strata dôvery), na základe ktorého príslušný\norgán verejnej moci ústavného činiteľa z jeho ústavnej funkcie odvolal. Tomuto záveru\nzodpovedá v období po nadobudnutí účinnosti ústavy aj prevládajúca ústavná prax\nodvolávania členov vlády, resp. funkcionárov národnej rady.»\n5.3 Z uvedeného vyplýva, že v uznesení č. k. IV. ÚS 46/2011-13 zo 17. februára\n2011 bol IV. senátom ústavného súdu ustálený právny záver, podľa ktorého oprávnenie\nvlády [ale aj Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), prezidenta\na sudcov Slovenskej republiky] odvolať členov súdnej rady, ktorí sú v jej „kreačnej\ndispozícii“, aj z dôvodu straty dôvery nenarušuje nezávislosť súdnej rady ako ústavného\norgánu vzhľadom na konštrukciu spôsobu ustanovovania a odvolávania jej členov, ako aj\nspôsobu jej rozhodovania v kontexte s ďalšími ustanoveniami čl. 141a ústavy.\n6. Konanie vedené pod sp. zn. I. ÚS 454/2012\n\n6\n\n6.1 V podstatných bodoch k zhodným záverom ako IV. senát ústavného súdu\n(pozri bod 5.3) musel dospieť aj I. senát ústavného súdu v náleze č. k. I. ÚS 454/2012-65\nz 10. decembra 2014, ktorým nevyhovel sťažnosti\n\n,\n\n, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa\nčl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 ústavy,\nk porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s uznesením vlády č. 37 z 19. januára\n2011 o jeho odvolaní z funkcie člena súdnej rady ešte pred uplynutím jeho funkčného\nobdobia. Sťažnosť bola založená na identickej argumentácii ako sťažnosť v konaní\nvedenom pod sp. zn. IV. ÚS 46/2011.\n6.2 Nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 454/2012-65 z 10. decembra 2014\npredchádzalo zamietavé rozhodnutie pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 4/2014-12\nz 12. novembra 2014 prijaté plénom konajúcim v neúplnom zložení (neboli menovaní dvaja\nchýbajúci sudcovia, pozn.), ktoré iba piatimi hlasmi podporilo právny názor vyjadrený\nv rozhodnutí IV. senátu (pozri bod 5), ktorý bol odlišný od názoru väčšiny I. senátu\nústavného súdu, a teda keďže tento návrh nezískal potrebnú väčšinu hlasov (potrebných\n7 hlasov, pozn.), bol uznesením č. k. PLz. ÚS 4/2014-12 z 12. novembra 2014 zamietnutý\nbez meritórneho rozhodnutia [druhá a tretia veta čl. 131 ods. 1 ústavy a § 4 ods. 3 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].\n6.3 V odôvodnení nálezu č. k. I. ÚS 454/2012-65 z 10. decembra 2014 ústavný súd\nuviedol, že nemôže súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého „Prístup k funkcii člena\nsúdnej rady a právo na jej vykonávanie počas celého funkčného obdobia sa nemôže pri\nnezmenenej ústavnej úprave meniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej\na výkonnej.“. Naopak, v kontexte s uvedenými právnymi závermi ústavný súd zastáva\nnázor, že ústavná konštrukcia ustanovovania a odvolávania členov súdnej rady v kontexte\ns ďalšími ustanoveniami čl. 141a ústavy, ako aj ústavnými princípmi umožňuje vláde\n\n7\n\nodvolať člena súdnej rady, ktorý sa nachádza v jej „kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty\ndôvery, resp. v dôsledku zmeny «„politického prostredia v moci... výkonnej“,... ak ústavná\nkonštrukcia odvolávania z určitej ústavnej funkcie nie je založená na taxatívnom alebo\naspoň demonštratívnom vymedzení ústavných (zákonných) dôvodov odvolania, tak potom\nsúčasťou obsahových náležitostí rozhodnutia o odvolaní nemusí byť (aj keď byť môže) aj\nreálny dôvod (ktorým je spravidla strata dôvery), na základe ktorého príslušný orgán\nverejnej moci ústavného činiteľa z jeho ústavnej funkcie odvolal.».\n6.4 K uvedenému nálezu č. k. I. ÚS 454/2012-65 z 10. decembra 2014 pripojili svoje\nodlišné stanoviská sudcovia Milan Ľalík a Peter Brňák.\n\nII.\n7. Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou\nrozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru\nvyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh\nna zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne\no zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný\nuznesením pléna ústavného súdu.\n8. Pri preskúmaní skutkovo obdobnej veci (ako sú veci uvedené v bodoch 5 a 6,\npozn.) vedenej ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 215/2015 dospel I. senát ústavného súdu\nuž pri jej predbežnom prerokovaní k odlišným právnym záverom vo vzťahu k otázke\nústavne konformného výkladu a uplatnenia ustanovenia § 141a ods. 1 ústavy a § 26 ods. 1\npísm. c) zákona o súdnej rade, resp. v otázke možnosti odvolania člena súdnej rady pred\nuplynutím funkčného (volebného) obdobia, na ktoré bol zvolený/vymenovaný, a preto túto\nsťažnosť väčšinou hlasov prijal na ďalšie konanie.\n9. V uznesení č. k. IV. ÚS 46/2011-13 zo 17. februára 2011 bol IV. senátom\nústavného súdu a obdobne v náleze č. k. I. ÚS 454/2012-65 z 10. decembra 2014 I. senátom\nústavného súdu ustálený právny záver, podľa ktorého oprávnenie vlády [a obdobne aj\n8\n\nďalších orgánov verejnej moci majúcich vo vzťahu k súdnej rade kreačnú právomoc –\nNárodná rada Slovenskej republiky (ďalej len „parlament“) a prezident] odvolať členov\nsúdnej rady, ktorí sú v jej „kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty politickej dôvery,\nnenarušuje nezávislosť súdnej rady ako ústavného orgánu vzhľadom na konštrukciu\nspôsobu ustanovovania a odvolávania jej členov, ako aj vzhľadom na spôsob jej\nrozhodovania v kontexte s ďalšími ustanoveniami § 141a ústavy.\n10. Pri predbežnom prejednaní veci sp. zn. I. ÚS 215/2015 dospel I. senát ústavného\nsúdu k odlišnému právnemu záveru, a to na základe týchto právnych úvah:\n11. Neexistencia dôvodov na odvolanie člena súdnej rady v ústave i v zákone\no súdnej rade neprezumuje a ani prezumovať nemôže existenciu akýchkoľvek dôvodov\nna odvolanie člena súdnej rady kedykoľvek v priebehu ústavou mu určenej a garantovanej\n5-ročnej doby (čl. 141a ods. 3), tak ako to konštatoval IV. senát ústavného súdu\nv označenom rozhodnutí, pretože takýto zásah priamo ohrozuje jej nezávislosť, implicitne\nvyplývajúcu pre ňu z celého druhého oddielu siedmej hlavy ústavy pri zabezpečovaní\npostavenia súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu (III. ÚS 79/04). Práve posilnenie\ninštitucionálnej nezávislosti súdnej moci od moci výkonnej a zákonodarnej bolo kľúčovým\nargumentom pre zakotvenie súdnej rady do siedmej hlavy ústavy upravujúcej súdnu moc\nústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky\nč. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a v zmysle dôvodovej správy ktorého\n„Začlenenie Súdnej rady Slovenskej republiky do siedmej hlavy Ústavy Slovenskej\nrepubliky zvýrazňuje jej nezávislé postavenie od moci zákonodarnej, ako aj výkonnej a je\nreálnym naplnením ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia výkonu súdnej moci od iných\norgánov štátu. Zodpovedá tak požiadavke Odporúčania Rady Európy No R (94) 12 Výboru\nministrov členských štátov Rady Európy z 13. októbra 1994 na nezávislosť orgánu\nzodpovedného za výber a služobný postup od vlády a štátnej správy.“. Dôvodová správa\nk ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z. tak plne podporuje záver, že na súdnu radu sa vzťahuje\nzáruka nezávislosti od výkonnej moci a zákonodarnej moci, táto záruka sa vzťahuje aj na jej\njednotlivých členov, ktorými je tvorená, keďže by nebolo možné hovoriť o nezávislom\nrozhodovaní, resp. nezávislosti súdnej rady, ak by nebolo garantované, že jej jednotliví\n\n9\n\nčlenovia rozhodujú nezávisle, resp. sú nezávislí, neviazaní akýmkoľvek príkazom, a to ani\n„politickým príkazom“ kreujúceho orgánu. Súdna rada je v ústavnom poriadku Slovenskej\nrepubliky (porov. PL. ÚS 10/05, bod 5) výlučne orgán sudcovskej legitimity, pretože takmer\nvšetky právomoci vykonáva iba voči samotným sudcom. Preto najdôležitejšou zárukou\nnezávislosti členov súdnej rady je ich neodvolateľnosť počas celého výkonu tejto funkcie.\nÚstavný súd v minulosti vo viac ako desiatich rozhodnutiach súdnu radu čiastkovo\nrôznorodo definoval, pričom však v závislosti od predmetu prejednávanej veci v každom\nzo svojich rozhodnutí kládol dôraz len na niektorý z jej aspektov, no v žiadnom zo svojich\nrozhodnutí neponúkol komplexnú ústavnoprávnu charakteristiku súdnej rady.\nZmena nastala až rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 2/2012 z 18. novembra\n2015, v rámci ktorého ústavný súd pristúpil aj ku komplexnému vymedzeniu postavenia\nsúdnej rady v ústavnom poriadku Slovenskej republiky, pričom vychádzajúc zo svojej\ndovtedajšej judikatúry ústavnoprávne zadefinoval súdnu radu takto: „Súdna rada Slovenskej\nrepubliky je osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej moci garantujúci predovšetkým\nnezávislé postavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu, zodpovedajúci za chod súdnictva,\nsprávu súdnej moci a súdnictva, ako aj transparentnosť súdnictva, a tak by mal byť\nplnohodnotným partnerom moci zákonodarnej a výkonnej.“\nV rámci odôvodnenia citovaného nálezu pritom ústavný súd venoval osobitnú\npozornosť aj požiadavke nezávislosti súdnej rady a okrem iného konštatoval, že „základný\nzámer zriadenia súdnej rady spočíval v posilnení inštitucionálnej nezávislosti súdnej moci\nod výkonnej moci, ako aj od moci zákonodarnej. Je pritom zrejmé, že táto záruka\nnezávislosti sa vzťahuje aj na jej jednotlivých členov, ktorými je tvorená, keďže nie je\nobjektívne možné zabezpečiť nezávislé postavenie súdnej rady ako celku bez toho, aby aj\njej jednotlivým členom bolo taktiež zabezpečené nezávislé postavenie.“.\n12. Postavenie súdnej rady ako nezávislého ústavného orgánu je voči ostatným\nústavným orgánom rovnocenné bez existencie akejkoľvek hierarchickej podriadenosti či\nnadradenosti voči prezidentovi, parlamentu či vláde, ktoré ju kreujú, a preto je ústavne\n\n10\n\nneudržateľný názor o nevyhnutnosti, aby súdna rada pre výkon ústavou jej zverených\nkompetencií musela nevyhnutne požívať ich „politickú“ dôveru, resp. žeby jej členovia\nmuseli vo vzťahu k orgánu, ktorý ich kreoval, dodržiavať prísnu „politickú disciplínu“, aby\ntak tieto orgány „... prenášali na pôdu súdnej rady svoje predstavy o fungovaní súdnictva\na ovplyvňovať v primeranom rozsahu jej rozhodovanie...“, tak ako to uviedol vo svojom\nrozhodnutí IV. senát ústavného súdu (pozri stranu 18 rozhodnutia, pozn.). Uvedené je nielen\nv rozpore s princípom nezávislosti zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci v štáte, ale je\nv rozpore aj s princípom právnej istoty ako základným atribútom právneho štátu, štátu, kde\nvládne právo, nie jednotlivci či politické strany alebo predstavy vládnucej moci\no základných fundamentoch fungovania spoločnosti, pretože ono bráni tomu, aby\nspoločenskými vzťahmi zmietali vášne či osobné ambície jednotlivcov. Preto iba jasné,\nprecízne a zrozumiteľné právne normy, ktoré poskytujú svojim adresátom odpoveď\nna otázku, s akými právnymi dôsledkami bude spojené určité ich správanie, sú zárukou ich\nprávnej istoty riadenia spoločenských vzťahov a základným pilierom právneho štátu.\nZávery IV. senátu ústavného súdu sú v príkrom rozpore s právnou istotou osôb, ktoré sú\nmenované/volené do súdnej rady a ktorým právna úprava po splnení predpokladov na výkon\ntejto funkcie garantuje nielen právo na 5-ročné funkčné obdobie, ale táto garancia dáva aj\nzáruku na právo v tejto funkcii počas celej tejto doby zotrvať, samozrejme, pri súčasnom\nspĺňaní týchto predpokladov a pri súčasnej ústavnej i zákonnej absencii dôvodov na ich\nodvolanie.\n13.1 Aj orgány štátnej moci (vláda, parlament, prezident) sú viazané ústavou\na zákonmi a podľa imperatívu čl. 2 ods. 2 ústavy môžu konať iba tak a v takom rozsahu, ako\nim to tento článok vymedzuje. Preto ak právna úprava mlčí o dôvodoch odvolania člena\nsúdnej rady, platí zásada, že neexistuje ani možnosť odvolať členov súdnej rady pred\nuplynutím ich funkčného obdobia, a to ani len pre zmenu politického náhľadu menujúceho\nsubjektu k obdobiu svojho „predchodcu“, ktorý vymenoval člena súdnej rady na obdobie\n5 rokov podľa čl. 141a ods. 3 ústavy. Vzhľadom na to, že ide o ústavnú úpravu, jej medze\nnemožno prekročiť, a to ani na základe zákona (m. m. PL. ÚS 12/98), ktorý však v tejto\notázke tiež mlčí.\n\n11\n\n13.2 O tom, že zákonodarca neumožňuje odvolať člena súdnej rady z hocijakých\ndôvodov podľa § 26 ods. 1 písm. c) zákona o súdnej rade, svedčí aj právna úprava v iných\nprávnych predpisoch, napr. člena štátnej komisie pre voľbu a kontrolu financovania\npolitických strán je možné odvolať aj na základe rozhodnutia toho, kto ho do funkcie\ndelegoval [§ 6 písm. e) zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov]. Z tejto konštrukcie\nvyplýva, že len zmena rozhodnutia postačuje na odvolanie z funkcie, čo prezumuje\nexistenciu dôvery. Právna úprava v zákone o súdnej rade je však iná vzhľadom\nna postavenie, právomoci a kompetencie súdnej rady, ktoré ju od štátnej komisie výrazne\nodlišujú. Teda zákonodarca rozlišuje medzi dvoma inštitúciami, a preto je aj interpretátor\npovinný tieto právne normy vyložiť odlišne, v súlade s pravidlom lege distinguente.\n14. V prípade predčasného odvolania člena súdnej rady orgánom štátnej moci\n(vláda, parlament, prezident) ide o vec týkajúcu sa deľby moci v štáte a vzájomných bŕzd\na protiváh, teda nejde o prípad, keď orgán verejnej správy využíva svoju kompetenciu\nsúvisiacu so vzťahmi nadriadenosti a podriadenosti. Vzhľadom na to, že ide o vec dvoch\norgánov verejnej moci, je potrebné vykladať príslušný právny poriadok reštriktívne, z čoho\n‒ vychádzajúc z čl. 2 ods. 2 ústavy ‒ okrem iného vyplýva, že „de lege lata“ neexistuje\nprávna úprava, ktorá by explicitne umožňovala národnej rade, vláde, prezidentovi odvolať\nnimi menovaných členov súdnej rady z hocijakého dôvodu a navyše bez uvedenia dôvodu.\nPráve zákaz svojvôle v rámci deľby moci realizuje znaky predvídateľnosti výkonu mocí\na spravodlivosť pri výkone práva. Pokus IV. senátu ústavného súdu dať neurčitej\na podpornej zákonnej úprave explicitný obsah je preto podľa názoru I. senátu ústavného\nsúdu ústavne neudržateľný. Priznanie orgánom kreujúcim členov súdnej rady ústavne\nneakceptovanú právomoc slobodne, neobmedzene, bezdôvodne, a teda\n\nsvojvoľne\n\nodvolávať členov súdnej rady z ich funkcie pred uplynutím ich funkčného obdoba, by\nznamenalo nielen absolútnu negáciu ústavou garantovaného ich funkčného obdobia.\nUvedené ustanovenie by sa tak stalo obsolétnym a bolo by to v rozpore s princípom\nnormatívnej sily každého ustanovenia ústavy presakujúceho skrz celý právny poriadok.\n\n12\n\n15. Pokiaľ IV. senát ústavného súdu v uznesení č. k. IV. ÚS 46/2011-13\nzo 17. februára 2011 uvádza k postaveniu súdnej rady a jej členov ako analogický príklad\nparlament a jeho funkcionárov (predsedu a podpredsedov), tento nemôže obstáť, pretože\nnemá žiadny ústavný význam pre posúdenie danej veci, či už len z toho dôvodu, že\nodvolávanie parlamentných funkcionárov sa deje v prostredí „intra“, a nie „extra“, ako aj\nz dôvodu, že odvolaním parlamentného funkcionára tento neprestáva byť poslancom\nparlamentu, čo však v prípade člena súdnej rady neplatí.\n16. Rovnako závery IV. senátu sú neudržateľné aj vzhľadom na novelu ústavy\nústavným zákonom č. 161/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky\nč. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorý posilnil súdnu radu a zaviedol voľbu\na odvolanie predsedu súdnej rady interne (iba) členmi súdnej rady, pretože by to znamenalo,\nže v budúcnosti by orgán kreujúci súdnu radu (parlament, prezident, vláda) mohol\npredčasne pred uplynutím funkčného obdobia zbaviť mandátu osobu zvolenú za predsedu\nsúdnej rady, ktorému dala dôveru väčšina samotných členov súdnej rady.\n17. Pokiaľ ide o „dôveru“ zo strany národnej rady, vlády alebo prezidenta k osobe\nnominovanej týmito štátnymi orgánmi za člena súdnej rady, táto tu má iste svoje miesto,\navšak vzhľadom na požiadavku nezávislosti súdnej rady a jej členov je význam tejto dôvery\nk nominovanému členovi ohraničený len na fázu rozhodovania o vymenovaní osoby\nza člena súdnej rady, avšak už nie aj na samotný výkon funkcie člena súdnej rady. Pokiaľ\nide o fázu rozhodovania o tom, ktorú osobu ten-ktorý štátny orgán nominuje za člena súdnej\nrady, je samozrejmé, že štátny orgán pristúpi k nominácii takej osoby, ku ktorej má v čase\nrozhodovania dôveru, resp. vo vzťahu ku ktorej verí, že pri nezávislom výkone funkcie\nčlena súdnej rady budú jej názory a postoje najbližšie názorom a postojom nominujúceho\nštátneho orgánu. Vzhľadom na požiadavku nezávislosti súdnej rady a jej jednotlivých\nčlenov však nominujúci štátny orgán nemôže od člena súdnej rady, ktorého nominoval,\nv priebehu výkonu jeho funkcie člena súdnej rady vyžadovať (pod trvalou hrozbou\nodvolania zo súdnej rady pre „stratu dôvery“), aby sa riadil jeho pokynmi a príkazmi, teda\naby bol len vykonávateľom vôle nominujúceho štátneho orgánu, teda len akýmsi delegátom,\nktorý verne tlmočí názory tých, kto ho deleguje. Ústavodarca počítal s tým, že aj napriek\n\n13\n\nštvorročným volebným cyklom národnej rady a na ne nadväzujúce zmeny zloženia\nvlády budú členovia súdnej rady (vrátane členov nominovaných národnou radou, vládou\na prezidentom) vykonávať celé ústavou predpokladané 5-ročné funkčné obdobie, čím\nprispejú k zabezpečeniu stability vývoja súdnictva, ako aj k zabezpečeniu všestrannosti\nnázorov na riešenie základných otázok súdnictva.\n18. V intenciách ústavnej požiadavky nezávislej a nestrannej súdnej rady neobstojí\nani odôvodňujúci argument IV. senátu ústavného súdu, v zmysle ktorého predčasné\nodvolanie (rozumej pred uplynutím 5-ročného funkčného obdobia, pozn.) člena súdnej rady\nby nemalo ovplyvniť nezávislosť a nestrannosť súdnej rady, pretože by išlo len o jeden hlas\nodstupujúceho člena a vzhľadom na spôsob uznášania sa súdnej rady by jej nestrannosť\nmala byť zabezpečená hlasmi ostatných jej členov reprezentujúcich jednotlivé zložky moci,\nresp. ústavných orgánov, ktoré tieto zložky reprezentujú. Uvedený názor sa snaží suplovať,\nresp. prekričať imperatív ústavodarcu, ktorý proklamovaný záujem na nezávislom\na nestrannom rozhodovaní súdnej rady už poistil, resp. zabezpečil práve skrz zakotvenie\ngarantovaného 5-ročného funkčného obdobia súdnej rady, ktoré presahuje funkčné obdobie\nparlamentu, a tým aj vlády, čo je dostatočnou zárukou nezávislosti a stability tohto\nústavného orgánu.\n19. Článok 30 ods. 4 ústavy ustanovuje, že občania majú za rovnakých podmienok\nprístup k voleným a iným verejným funkciám. Ako pritom v minulosti konštatoval aj\nústavný súd, toto právo svojou podstatou neznamená len právo na prístup k volenej alebo\ninej verejnej funkcii, ale toto právo v sebe zahŕňa „aj právo volené a iné verejné funkcie\nnerušene vykonávať, vrátane práva na ochranu pred protiprávnym zbavením funkcie“\n(sp. zn. III. ÚS 62/2011).\n\nObdobne aj Ústavný súd Českej republiky vo vzťahu k ustanoveniu čl. 21 ods. 4\nlistiny, ktoré je obsahovo zhodné s ustanovením čl. 30 ods. 4 ústavy, napr. v náleze\nsp. zn. II. ÚS 53/06 vyslovil, že: «Ústavní soud konstatuje, že čl. 21 odst. 4 Listiny se\nnevztahuje pouze na přístup k veřejné funkci ve smyslu vzniku funkce, ale zahrnuje i právo\nna její nerušený výkon včetně práva na ochranu před protiprávním zbavením této funkce.\n14\n\nÚčast na správě věcí veřejných, která je smyslem celého článku 21, se nevyčerpává pouhým\nzískáním funkce, nýbrž logicky trvá po celu dobu výkonu této funkce. Pokud je tedy tímto\nčlánkem Listiny sledováno umožnit občanům správu veřejných záležitostí, musí být subjekt\nvykonávající funkci nadán rovněž ochranou před libovůlí státu, která by mu mohla bránit\nve výkonu veřejné funkce. Samotné právo na přístup k veřejným funkcím by nemělo smysl,\npokud by neobsahovalo i ochranu v průběhu výkonu funkce.\nV této souvislosti je možno poukázat též na závěry odborné nauky, dle níž „z tohoto\nustanovení (čl. 21 odst. 4 Listiny) lze dovodit základní právo se o takové funkce ucházet\n(kandidovat) a v případě jejich nabytí je také nerušeně vykonávat, tzn. právo si takovou\nfunkci po stanovenou dobu podržet, pokud nenastanou podmínky pro ukončení jejího\nvýkonu (inkompatibilita).“ Srov. Filip, J.: Vybrané kapitoly ke studiu ústavního práva,\nMasarykova univerzita, Brno, 2001, s. 145, ale aj Ľalík T.: K uzneseniu ústavného súdu\nsp. zn. IV. ÚS 46/2011, alebo ako ústavný súd za roh nedovidí ?, Justičná revue č. 6-7/2011\nstr. 971 a nasl.»\n\nJe nepochybné, že funkcia člena súdnej rady je verejnou funkciou, a teda že\nvo vzťahu k výkonu tejto funkcie prichádza do úvahy uplatnenie čl. 30 ods. 4 ústavy.\nZároveň na základe uvedených záverov ústavného súdu možno konštatovať, že vychádzajúc\nz čl. 2 ods. 2 ústavy a vzhľadom na stav „de lege lata“ (nepočítajúci so žiadnymi\nkonkrétnymi dôvodmi odvolania člena súdnej rady) je v súčasnosti rozhodnutie národnej\nrady, vlády alebo prezidenta o odvolaní člena súdnej rady potrebné považovať za svojvoľné,\na teda protiprávne.\nZ uvedeného vyplýva, že čl. 30 ods. 4 ústavy zahŕňa aj právo na nerušený výkon\nfunkcie člena súdnej rady, a to vrátane práva na ochranu pred protiprávnym zbavením tejto\nfunkcie. Totiž, keďže cieľom tohto ustanovenia ústavy je umožniť občanom správu\nverejných záležitostí, musí byť subjektu vykonávajúcemu verejnú funkciu (vrátane funkcie\nčlena súdnej rady) poskytnutá ochrana pred svojvôľou štátu, ktorá by mu mohla brániť\nvo výkone verejnej funkcie (vrátane výkonu funkcie člena súdnej rady).\n\n15\n\nAk teda v dôsledku svojvoľného rozhodnutia (odvolanie člena súdnej rady v rozpore\ns čl. 2 ods. 2 ústavy) štátneho orgánu (národná rada, vláda, prezident) je osobe\nvykonávajúcej verejnú funkciu (člen súdnej rady) zabránené v ďalšom výkone tejto verejnej\nfunkcie (výkon funkcie člena súdnej rady), a teda ak je člen súdnej rady svojvoľne štátnym\norgánom zbavený tejto funkcie, dochádza tým vo vzťahu k tomuto členovi súdnej rady\nk porušeniu práva na nerušený výkon verejnej funkcie podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy.\n20. V súvislosti so skôr prijatými rozhodnutiami ústavného súdu, a to IV. senátu,\nale aj I. senátu ústavného súdu, je nutné podotknúť, že záväznosť rozhodnutia neznamená\njeho absolútnu nemennosť, a tak aj raz vyslovený právny názor ústavného súdu na právnu\nnormu ustanovenú vo všeobecne záväznom právnom predpise sa môže meniť bez toho, aby\nzmena spôsobu vysvetlenia a uplatnenia právnej normy súdom nasledovala za zmenou\nvšeobecne záväzného právneho predpisu. Zásada lex posterior derogat legi priori má\nuplatnenie aj vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, takže neskoršie rozhodnutie súdu môže\ndostať prednosť pred riešením určitého typu situácií vyslovených v skoršom súdnom\nrozhodnutí. V danom prípade legitímnym dôvodom pre zmenu rozhodovacej praxe je taká\nzmena, pri ktorej sa zmena zaistí zabezpečením celého funkčného obdobia člena súdnej\nrady meritórnym rozhodnutím pléna ústavného súdu.\n21. Vzhľadom na skutočnosť, že I. senát ústavného súdu v súvislosti so svojou\nrozhodovacou činnosťou vo veci sp. zn. I. ÚS 215/2015 dospel k právnemu názoru\nodchylnému od právneho názoru vyjadrenému v uznesení č. k. IV. ÚS 46/2011-13\nzo 17. februára 2011 a v náleze č. k. I. ÚS 454/2012-65 z 10. decembra 2014, predložil vec\nplénu ústavného súdu, aby rozhodlo o zjednotení odchylných právnych názorov podľa\n§ 6 zákona o ústavnom súde. Plénum na neverejnom zasadnutí prijalo stanovisko, že člena\nsúdnej rady nie je možné odvolať v priebehu jeho 5-ročného funkčného obdobia orgánom,\nktorý ho na tento post nominoval, lebo len tak sa zaručí jeho základné právo podľa\nčl. 30 ods. 1 a 4 ústavy.\n\n16\n\n22. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné\nstanovisko sudkyňa Marianna Mochnáčová a sudca Ladislav Orosz.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. septembra 2018\n\n17", "vazby": {"registre": ["zjednotenie právnych názorov", "Súdna rada Slovenskej republiky"], "ustanovenia": ["§ 6 zákona o organizácii ÚS SR platného do 28. 2. 2019"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9fe071b7-4711-477e-9c6c-6684e5bbaab3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.215.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 215/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 215/2015 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.215.2015.1"}, {"guid": "ussr:1ac4eb63-749f-4c48-b8cc-50d7563e6afb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 454/2012", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 454/2012 z 10. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-10", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ac4eb63-749f-4c48-b8cc-50d7563e6afb"}, {"guid": "ussr:6017583e-0c1b-4575-8e66-7b42c26635ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 4/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 4/2014 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6017583e-0c1b-4575-8e66-7b42c26635ae"}, {"guid": "ussr:4e6398fd-75b8-4e60-8c29-a41ecfdf01aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2012 z 7. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-07", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e6398fd-75b8-4e60-8c29-a41ecfdf01aa"}, {"guid": "ussr:941eb9ff-a64a-49fa-8cd7-6b25654995c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 46/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 46/2011 z 17. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-17", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:941eb9ff-a64a-49fa-8cd7-6b25654995c3"}, {"guid": "ussr:a42b20bf-e98f-4eb6-98bc-15f082f68b9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 62/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 62/2011 z 8. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-08", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a42b20bf-e98f-4eb6-98bc-15f082f68b9a"}, {"guid": "ussr:48698cd4-306e-4535-a2b9-29ba071056d8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/05 z 21. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-21", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48698cd4-306e-4535-a2b9-29ba071056d8"}, {"guid": "ussr:bee661ff-a568-45d3-8945-f1e4fdec05c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 53/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 53/06 z 27. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-27", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bee661ff-a568-45d3-8945-f1e4fdec05c9"}, {"guid": "ussr:221b6432-e84b-44ad-bb96-e9fded77093c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 79/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/04 z 21. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-21", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:221b6432-e84b-44ad-bb96-e9fded77093c"}, {"guid": "ussr:755cccaf-b736-4aeb-b453-c0959b8d7b62", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.12.1998.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/98 z 17. 11. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-11-17", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.12.1998.1"}], "citovane_v": []}