{"guid": "ussr:f3fbf870-a98f-4ad2-abdd-1cba86cd1878", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.8.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2017 z 25. 4. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 25. apríla 2018, sp. zn. PL. ÚS 8/2017, ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.8.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-04-25", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "zastavuje", "zastavuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "zastavuje", "zastavuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f3fbf870-a98f-4ad2-abdd-1cba86cd1878", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.8.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.8.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.8.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 8/2017-43\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2018 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Jany\nBaricovej, Petra Brňáka, Miroslava Duriša, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Milana\nĽalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza\na Rudolfa Tkáčika prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky\nJUDr. Jaromíra Čižnára na začatie konania o súlade zákona č. 340/2016 Z. z., ktorým sa\ndopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch\nniektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a ktorým\nsa dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1\na čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a takto\nrozhodol:\n\n1. Ustanovenie § 29o ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993\nZ. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení\nneskorších\n\npredpisov\n\nv časti\n\nslovného\n\nspojenia\n\n„predsedovi\n\nkontrolného\n\núradu\n\na podpredsedovi kontrolného úradu“; § 28e zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi\npráv v znení neskorších predpisov; § 84f zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných\n\nskutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; § 186\nods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov a ustanovenie § 32 zákona č. 176/2015 Z. z. o komisárovi pre\ndeti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov n i e s ú v s ú l a d e\n\ns čl. 1 ods. 1 prvou vetou\n\na s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.\n2.\n\nZ a s t a v u j e konanie v časti týkajúcej sa ustanovenia § 140f zákona\n\nč. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov.\n3. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.\n\nOdôvodnenie:\nI. Navrhovateľova argumentácia\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.\nPL. ÚS 8/2017-11 na neverejnom zasadnutí pléna konanom 10. mája 2017 podľa § 25 ods.\n3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie návrh generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky JUDr. Jaromíra Čižnára (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania\no súlade zákona č. 340/2016 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňajú niektoré zákony\n(ďalej aj „napadnutý zákon“ alebo „napadnutá právna úprava“, alebo „zákon č. 340/2016\nZ. z.“), s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“).\n2. Navrhovateľ uviedol, že napadnutým zákonom bola na obdobie roka 2017\npozastavená účinnosť ustanovení viacerých súvisiacich zákonov, ktoré upravujú\n2\n\nmechanizmus stanovenia výšky platu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj\n„národná rada“) a na jeho základe aj platu ďalších verejných funkcionárov na príslušný\nkalendárny\n\nrok,\n\na to\n\npodľa\n\nvývoja\n\nvybraných\n\nekonomických\n\nukazovateľov\n\nv predchádzajúcom kalendárnom roku. Týmito ekonomickými ukazovateľmi sú priemerná\nnominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, schodok\nrozpočtu verejnej správy a hrubý domáci produkt Slovenskej republiky. Plat poslanca\nnárodnej rady, ktorý je základom pre určenie platu ostatných dotknutých verejných\nčiniteľov, bol napadnutým zákonom stanovený podľa jeho výšky dosiahnutej v roku 2011,\nčím prakticky došlo k jeho zníženiu (pozri časť IV a V odôvodnenia). Podľa dôvodovej\nsprávy k napadnutému zákonu bola cieľom tejto právnej úpravy úspora 3,5 milióna eur\nz výdavkov štátneho rozpočtu v roku 2017. Okrem samotných poslancov národnej rady\nnamietal nesúlad napadnutého zákona s ústavou aj vo vzťahu k prezidentovi Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „prezident“), členom vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „členovia\nvlády“), predsedovi a podpredsedom Najvyššieho kontrolného úradu (ďalej aj „NKÚ“),\nverejnému ochrancovi práv, riaditeľovi Národného bezpečnostného úradu (ďalej aj „NBÚ“),\nštátnym zamestnancom vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo,\na vedúcim ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ako aj komisárovi pre deti\na komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a napokon aj asistentom poslancov\nnárodnej rady.\n3. V zmysle navrhovateľovej argumentácie je napadnutý zákon v rozpore\ns princípom legality vyplývajúcim z čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého síce národná rada\nmôže v rámci svojej právomoci prijať akýkoľvek zákon, avšak len pokiaľ neprekročí rámec\ndaný ústavou (navrhovateľ v tejto súvislosti spomenul aj materiálne jadro ústavy). V danom\nprípade mala národná rada prekročiť ústavné limity svojej činnosti tým, že napadnutý zákon\nprijala svojvoľne, t. j. bez toho, aby jeho prijatie odôvodňovali objektívne príčiny. Podľa\nnavrhovateľa\n\ntotiž\n\nprekonanie\n\nhospodárskej\n\nkrízy\n\na následný\n\nekonomický\n\nrast\n\nv podmienkach Slovenskej republiky v posledných rokoch, ako aj každoročné zvýšenie\npriemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky\nneodôvodňujú prijatie daného úsporného opatrenia, ktorého dopad na celkový štátny\nrozpočet je navyše zanedbateľný. Z toho navrhovateľ vyvodil, že dôvody prijatia\n\n3\n\npredmetnej právnej úpravy uvedené v dôvodovej správe strácajú legitimitu a vyvolávajú\nzdanie, že sú uvedené bez reálnej a spravodlivej príčiny, pričom skutočným cieľom je len\nplnenie „akéhosi verejného politického záväzku z krízového obdobia na nezvyšovanie platov\nvo verejnej správe“. Prijatie každého zákona musí byť podľa navrhovateľa materiálne\nodôvodnené, pričom ústavný súd môže a má skúmať, či je táto podmienka splnená, pretože\nlen tak je zabezpečené dodržiavanie hodnôt a princípov, na ktorých je založený právny štát.\nV súvislosti s touto argumentáciou poukázal navrhovateľ aj na skoršiu judikatúru ústavného\nsúdu (PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 38/95 a PL. ÚS 25/00), v zmysle ktorej porušenie princípu\nlegality „nespôsobuje to, že NR SR prijala zákon, ktorý obsahuje neústavný komponent, ale\nto, že bol prijatý svojvoľne“.\n4. Navrhovateľ ďalej namietal nesúlad napadnutého zákona s princípom právneho\nštátu zakotveným v čl. 1 ods. 1 ústavy, a to z dôvodu, že je v rozpore s právnou istotou,\nktorá je integrálnou súčasťou tohto princípu. Podľa navrhovateľa majú totiž adresáti právnej\núpravy obsiahnutej v § 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z.\no platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 120/1993 Z. z.“) legitímne očakávania, že výška\nich platu sa bude riadiť tam uvedenými pravidlami, pričom napadnutý zákon do tohto\nočakávania zasiahol. V tejto súvislosti poukázal tiež na judikatúru Európskeho súdu pre\nľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“), v zmysle ktorej sa za majetok považujú aj veci, ktoré\ndo svojho vlastníctva nadobudne konkrétny subjekt v budúcnosti, ak to vzhľadom na všetky\nokolnosti\n\nprípadu\n\nmožno\n\nlegitímne\n\nočakávať.\n\nNavrhovateľ\n\npotom\n\npokračoval\n\nv argumentácii tým, že dotknuté osoby očakávajú, že zákonom ustanovený plat a paušálne\nnáhrady dostanú počas celej doby výkonu svojej funkcie, pričom ich zmeny síce nie sú\nvylúčené, nemôžu však byť svojvoľné. Nárok na plat sa tak stáva majetkovým právom\npodľa čl. 20 ústavy, pri obmedzení ktorého je potrebné dbať na jeho podstatu a zmysel,\npričom takéto obmedzenie sa môže použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 ústavy).\n5. Podľa navrhovateľa však v prípade napadnutého zákona absentuje už samotný cieľ\ntohto obmedzenia, resp. deklarovaný cieľ nezodpovedá objektívnej skutočnosti, preto zásah\ndo vlastníckeho práva, ktorý bol uskutočnený napadnutým zákonom, nemôže požívať\n\n4\n\nústavnú ochranu. Navrhovateľ tiež tvrdil, že napadnutý zákon by nesplnil ani kritériá testu\nvhodnosti a racionálneho prepojenia medzi sledovaným cieľom a použitým obmedzením\nzákladného práva. Podľa jeho názoru aj pri uplatnení princípu proporcionality vyznieva\npomeriavanie kolidujúcich ústavou chránených práv a hodnôt jednoznačne v prospech\nzákonnej úpravy pred novelou vykonanou zákonom č. 340/2016 Z. z. Vyplýva to z toho, že\nv danom prípade malá úspora výdavkov štátneho rozpočtu neobstojí oproti hodnote\npredvídateľnosti tvorby zákonov, princípu právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní.\nNa podporu svojich tvrdení navrhovateľ poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu Českej\nrepubliky týkajúcu sa platov sudcov (Pl. ÚS 34/04, Pl. ÚS 55/05).\n6. Z uvedených dôvodov preto navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:\n„Ustanovenia zákona č. 340/2016 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňajú niektoré zákony,\nnie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 13 ods. 4\nÚstavy Slovenskej republiky.“\nII. Vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky\n7. Na základe výzvy ústavného súdu sa podaním doručeným 8. septembra 2017 ako\núčastník konania („ten, proti ktorému návrh smeruje“ podľa § 21 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde) k návrhu vyjadrila Národná rada Slovenskej republiky. Vo svojom podaní opísala\nvývoj právnej úpravy obsiahnutej v § 2 zákona č. 120/1993 Z. z. a poukázala na skutočnosť,\nže v období od roku 1993, keď bol predmetný zákon prijatý, do roku 2010 bol plat poslanca\nv jednotlivých kalendárnych rokoch určovaný trojnásobkom priemernej nominálnej\nmesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky (ďalej len „priemerná\nmzda“) v predchádzajúcom kalendárnom roku. Aj v tomto období však dochádzalo\nk podobnej úprave platových pomerov ako napadnutým zákonom, keď celkovo päťkrát boli\nplaty „zmrazené“, t. j. platnosť príslušných zákonných ustanovení bola pozastavená na\nobdobie jedného roka s tým, že výška platu bola rovnaká ako výška vypočítaná\n\n5\n\nv predchádzajúcom kalendárnom roku. K ďalším zmenám došlo od roku 2011, odkedy sú\nplaty poslancov a v nadväznosti na to aj platy iných verejných funkcionárov určené okrem\npriemernej mzdy aj ďalšími ekonomickými ukazovateľmi, ako to už bolo uvedené (bod\nI.2 odôvodnenia\n\ntohto nálezu).\n\nUž\n\nv roku\n\n2011\n\nvšak došlo\n\nk prvému\n\nzásahu\n\ndo novovytvoreného mechanizmu určovania platov, keď sa na obdobie jedného roka\npozastavila účinnosť tohto mechanizmu a plat poslanca sa určil trojnásobkom priemernej\nmzdy zníženej o 15 % a u ostatných ústavných činiteľov sa plat určil príslušným násobkom\nplatu poslanca zvýšeného alebo zníženého o 5 %. Od uvedeného roku sa potom každý rok\npozastavovala účinnosť § 2 zákona č. 120/1993 Z. z., ako aj ďalších súvisiacich predpisov\na pre poslancov sa stanovala výška platu vždy na úrovni roka 2011, čo malo vplyv aj na\nplaty ostatných verejných funkcionárov. Napadnutý zákon bol tak len zatiaľ posledným\nv rade v podstate rovnakých opatrení.\n8. Národná rada k svojmu vyjadreniu priložila aj vládny návrh napadnutého zákona\nspolu s dôvodovou správou, z ktorej vyplýva, že „predmetný návrh zákona predpokladá\núsporu výdavkov štátneho rozpočtu v sume 3,5 mil. eur“. Okrem tejto informácie neboli\nv dôvodovej správe uvedené žiadne ďalšie argumenty pre prijatie napadnutého zákona. Iné\ndôvody pritom nezazneli ani na 11. schôdzi národnej rady 23. novembra 2016, na ktorej bol\nnapadnutý zákon prijatý, ako to vyplýva zo zápisnice z tejto schôdze, ktorá bola rovnako\nk vyjadreniu národnej rady pripojená (dôvodová správa a zápisnica boli k vyjadreniu\npriložené v súlade s § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Podľa uvedenej zápisnice sa totiž\nminister financií Slovenskej republiky za predkladateľa návrhu zákona, ako aj poslanec\nnárodnej rady vystupujúci ako spoločný spravodajca výborov národnej rady v podstate\nobmedzili len na konštatovanie, že cieľom navrhovaného zákona je ponechať platy\ndotknutých funkcionárov na úrovni roka 2016 (t. j. na úrovni roka 2011, pozri bod II. 7).\nOkrem toho v rozprave vystúpil už len jeden poslanec národnej rady, ktorý návrh\nnapadnutého zákona kritizoval z dôvodu, že ide o nesystémové riešenie, a navrhoval prijatie\nzákona, podľa ktorého by plat dotknutých osôb zostal na úrovni roka 2011, a to až dovtedy,\nkým Slovenská republika nebude hospodáriť bez schodku verejnej správy. Týmto by sa\npodľa názoru dotknutého poslanca predišlo každoročne sa opakujúcemu zásahu\ndo relevantnej právnej úpravy. Zo zápisnice z uvedenej schôdze tiež vyplýva, že za prijatie\n\n6\n\nnapadnutého zákona hlasovalo 125 zo 146 prítomných poslancov, proti hlasovalo 21\nposlancov a hlasovania sa nezdržal žiaden z prítomných poslancov národnej rady.\nIII. Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky a Ministerstva financií Slovenskej\nrepubliky\n9. Ústavný súd v súlade s ustanoveniami § 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyzval\nna podanie vyjadrenia prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky aj\nvládu Slovenskej republiky, ktorá je v konaní o súlade právnych predpisov vedľajším\núčastníkom. Vláda Slovenskej republiky v lehote stanovenej ústavných súdom svoje právo\npodať vo veci vyjadrenie nevyužila, obmedzila sa len na vyjadrenie svojho súhlasu, aby\nústavný súd vo veci rozhodol bez nariadenia verejného ústneho pojednávania.\n10. Ústavný súd však na podanie vyjadrenia vyzval aj Ministerstvo financií\nSlovenskej republiky (§ 31 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a to predovšetkým v záujme\nzistenia, aké by boli platy dotknutých verejných činiteľov, ak by nedošlo k prijatiu\nnapadnutej právnej úpravy. Ministerstvo financií Slovenskej republiky na výzvu ústavného\nsúdu uvedené údaje poskytlo podaním doručeným 24. novembra 2017, ktoré sú obsiahnuté\nv bode V odôvodnenia tohto nálezu. Okrem týchto údajov však ústavný súd považuje za\ndôležitú aj skutočnosť, že podľa vyjadrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky\nneboli okrem zníženia platov dotknutých verejných funkcionárov prijaté žiadne iné osobitné\nopatrenia na zníženie výdavkov štátneho rozpočtu.\nIV. K formálnej stránke návrhu na začatie konania, k zastaveniu konania v časti\ntýkajúcej sa zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov a k rozsahu prieskumu ústavného súdu\n11. Navrhovateľom napadnutý zákon č. 340/2016 Z. z. je podľa svojho obsahu\nvýlučne novelizáciou viacerých súvisiacich zákonov, ktoré (okrem iného) určujú platy\nposlancov národnej rady a ďalších funkcionárov vymenovaných v bode I.2 odôvodnenia.\nÚstavný súd sa už v minulosti (pozri napr. PL. ÚS 42/95, PL. ÚS 8/2013) zaoberal návrhmi,\n\n7\n\nv ktorých bola napadnutá novela zákona, a nie samotný novelizovaný zákon, a svoj prístup\nsformuloval v týchto veciach takto: „... skutočnosť, či navrhovateľ napadne novelizovaný\nalebo novelizujúci predpis (formálne kritérium), z hľadiska prieskumu nemá rozhodujúci\nvýznam, pretože ústavný súd nakoniec aj tak musí posúdiť ústavnosť právnej normy ako\ncelku, ktorá vzniká spojením týchto predpisov dohromady (materiálne kritérium). Na úrovni\nvýroku ústavný súd favorizuje vyslovenie nesúladu novelizovaného, a nie novelizujúceho\npredpisu...“ (podrobnejšie pozri PL. ÚS 8/2013, bod 18 odôvodnenia). V súlade s týmito\nzávermi sa aj v tomto prípade stali predmetom prieskumu a vo výroku sú uvedené samotné\nnovelizované zákony, resp. ich príslušné ustanovenia, a nie novelizujúci napadnutý zákon.\nK (vôbec nie krátkemu) prehľadu novelizovaných zákonov ústavný súd pristúpi v bode IV\nodôvodnenia.\n12. Jedným z viacerých novelizovaných predpisov bol aj zákon č. 400/2009 Z. z.\no štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj „zákon č. 400/2009 Z. z.“), do ktorého bolo napadnutým zákonom doplnené\nprechodné ustanovenie § 140f (čl. IV zákona č. 340/2016 Z. z.). Návrh na začatie konania sa\npreto týkal aj § 140f zákona č. 400/2009 Z. z. a v tomto rozsahu bol taktiež prijatý na ďalšie\nkonanie. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie však celý zákon č. 400/2009 Z. z. stratil\nplatnosť, pretože bol zrušený s účinnosťou od 1. júna 2016, a to zákonom č. 55/2017 Z. z.\no štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj „zákon č. 55/2017 Z. z.“ alebo „zákon o štátnej službe“). Ústavný súd preto\nkonanie v časti týkajúcej sa § 140f zákona č. 400/2009 Z. z. zastavil, pričom postupoval\nv zmysle § 41a zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd zastaví konanie\no súlade právnych predpisov, ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred\nvyhlásením nálezu ústavného súdu (pozri bod II výroku tohto nálezu).\n13. S prijatím zákona č. 55/2017 Z. z. tiež súvisí otázka rozsahu prieskumu\nústavného súdu vo veci samej, pretože obsahuje takmer totožné ustanovenia ako § 140f\nzákona č. 400/2009 Z. z., vo vzťahu ku ktorému bolo konanie zastavené. V zmysle § 140f\nzákona č. 400/2009 Z. z. platilo, že „Štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii\nv služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, na ktorého sa vzťahuje ustanovenie § 83 ods. 4,\n\n8\n\na vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej správy patrí v roku 2017 funkčný plat\nvo výške platu poslanca národnej rady ustanoveného na rok 2017 osobitným predpisom\nzníženého o 5 %.“. Text tohto zákonného ustanovenia odkazoval na § 83 ods. 4 zákona\nč. 400/2009 Z. z., z ktorého vyplývalo, že „Funkčný plat na účely tohto zákona je aj plat\nvo výške platu poslanca národnej rady, ktorý patrí štátnemu zamestnancovi vo verejnej\nfunkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, a vedúcemu ostatného ústredného\norgánu štátnej správy; tomuto štátnemu zamestnancovi nepatria platové náležitosti podľa\n§ 81 písm. b) až f) a náhrady podľa § 82.“. Okrem toho v § 140f zákona č. 400/2009 Z. z.\nnasledovala po slovách „osobitným predpisom“ poznámka pod čiarou, ktorá vysvetľovala,\nže týmto predpisom je zákon č. 120/1993 Z. z.\n14. Zákon č. 55/2017 Z. z. už od svojho prijatia obsahuje prechodné ustanovenie\n§ 186 ods. 3, podľa ktorého „Štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii v služobnom\núrade, ktorým je ministerstvo, vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej správy\na členovi rady, na ktorých sa vzťahuje § 126 ods. 4, patrí od účinnosti tohto zákona\ndo 31. decembra 2017 funkčný plat vo výške platu poslanca národnej rady ustanoveného na\nrok 2017 osobitným predpisom zníženého o 5 %.“. Ustanovenie § 126 ods. 4 zákona\nč. 55/2017 Z. z. pritom znie: „Funkčný plat na účely tohto zákona je aj plat vo výške platu\nposlanca národnej rady, ktorý patrí štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii\nv služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej\nsprávy a členovi rady; tomuto štátnemu zamestnancovi nepatria platové náležitosti podľa\n§ 124 písm. b) až f) a náhrady podľa § 125.“ Rovnako aj v § 186 ods. 3 zákona č. 55/2017\nZ. z. po slovách „osobitným predpisom“ nasleduje poznámka pod čiarou odkazujúca na\nzákon č. 120/1993 Z. z.\n15. Vychádzajúc z oboch zákonných ustanovení (§ 140f zákona č. 400/2009 Z. z.\na § 186 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z.), ako aj ich kontextu, možno uzavrieť, že obsahujú\ntotožnú právnu úpravu platov vo vzťahu k štátnym zamestnancom vo verejnej funkcii\nv služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, a vedúcim ostatných ústredných orgánov štátnej\nsprávy (nie však vo vzťahu k členom rady, pozri uvedené ďalej). V tejto časti sú preto\nnavrhovateľom pôvodne napadnuté zákonné ustanovenia (§140f zákona č. 400/2009 Z. z.)\n\n9\n\nnaďalej súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, aj keď formálne v inom\nprávnom predpise, ako bol uvedený v návrhu na začatie konania. V podobných súvislostiach\nuž ústavný súd v minulosti uviedol, že „ochranu ústavnosti poskytovanú ústavným súdom\ntreba chápať materiálne. To tiež znamená, že v prípade, ak ustanovenie ústavy, s ktorým\nmal byť napadnutý právny predpis, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie v nesúlade, stratí\nplatnosť počas konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov, avšak predmet\njeho úpravy sa stane v dôsledku novelizácie ústavy predmetom iného ustanovenia ústavy,\nnič nebráni tomu, aby ústavný súd v konaní pokračoval, pretože ústavný problém možného\nnesúladu právnych predpisov stále trvá a záujem na ochrane ústavnosti vyžaduje jeho\nvyriešenie.“ (rozhodnutie vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/01, s. 10 odôvodnenia). Uvedený záver\nústavného súdu možno v tomto prípade parafrázovať tak, že ak po začatí konania o súlade\nprávnych predpisov stratí napadnutý právny predpis platnosť, avšak predmet jeho právnej\núpravy sa v dôsledku prijatia nového zákona stal predmetom iného zákonného ustanovenia,\nresp. iného zákona, nič nebráni tomu, aby ústavný súd v konaní pokračoval. Aj v tomto\nprípade ústavný problém možného nesúladu právnych predpisov trvá a záujem na ochrane\nústavnosti vyžaduje jeho riešenie. Napokon, ústavný súd pristupoval k ochrane ústavnosti\nmateriálnym spôsobom a pokračoval v konaní o súlade právnych predpisov aj v dvoch\niných veciach (sp. zn. PL. ÚS 22/06, s. 22 až 24 a PL. ÚS 17/08, s. 77 a 78), v ktorých došlo\npo začatí konania k určitým formálnym, ale aj materiálnym zmenám v napadnutej právnej\núprave, pričom jej podstata zostala zachovaná. V tejto súvislosti ústavný súd tiež uviedol, že\nak došlo len k formálnej zmene napadnutého zákonného ustanovenia, keď sa toto\nustanovenie presunulo do iného odseku príslušného paragrafu, nie je tu možné hovoriť\no zmene predmetu konania (pozri PL. ÚS 22/06).\n16. Uvedený postup nemožno uplatniť pre ďalších adresátov dotknutej právnej\núpravy, ktorými sú členovia rady (pozri § 186 ods. 3, § 126 ods. 4 a tiež aj § 12 a nasl.\nzákona č. 55/2017 Z. z.). Rada totiž vznikla až prijatím zákona č. 55/2017 Z. z., preto\nnemožno povedať, že sa návrh na začatie konania týkal aj platových pomerov jej členov.\nVo vzťahu k členom rady sa však ústavný súd riadil § 40 zákona o ústavnom súde, ktorý\numožňuje aj prieskum ďalších ako napadnutých zákonných ustanovení, pričom vychádzal\nz toho, že pokiaľ ide o platové pomery, členovia rady majú identické postavenie ako štátni\n\n10\n\nzamestnanci vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, a vedúci\nostatných ústredných orgánov štátnej správy (k tomu tiež pozri napr. PL. ÚS 12/05, s. 27).\nZ dôvodov uvedených v bodoch 11 až 15 preto ústavný súd preskúmal v tomto konaní aj\nsúlad celého § 186 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. s ústavou.\n17. Ako už bolo uvedené, navrhovateľ napadol spornú právnu úpravu aj vo vzťahu\nk prezidentovi Slovenskej republiky, pričom odkazoval na § 10 zákona č. 120/1993 Z. z.\nPredmetné zákonné ustanovenia však okrem platu prezidenta počas výkonu jeho funkcie\n(§ 10 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z.) upravujú platové pomery prezidenta aj po skončení\nvýkonu funkcie. Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 120/1993 Z. z. totiž platí, že „Prezidentovi\npo skončení výkonu jeho funkcie patrí doživotne plat vo výške platu poslanca podľa § 2\nods. 1 a 2.“. Navrhovateľ výslovne nerozlišoval medzi „prezidentom počas výkonu\nfunkcie“ (ďalej aj „prezident“) a „prezidentom po skončení výkonu funkcie“, samotný zákon\nvšak medzi nimi rozdiel robí, a to práve v tu podstatnej otázke platu. Na rozdiel od\n„prezidenta po skončení výkonu funkcie“ má totiž „prezident“ nárok na plat vo výške „4násobku platu poslanca mesačne“ (§ 10 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z.). V tejto súvislosti\ntreba vziať do úvahy, že napadnutá právna úprava v § 29o zákona č. 120/1993 Z. z.\nustanovuje, že v roku 2017 patrí prezidentovi plat v rovnakej výške ako v roku 2016,\na odkazuje na § 29g zákona č. 120/1993 Z. z., ktorý ustanovuje, že „V roku 2011 patrí\nmesačne prezidentovi plat vo výške 4-násobku platu poslanca.“. Je preto zrejmé, že tieto\nustanovenia na „prezidenta po skončení funkcie“ nedopadajú, pretože v opačnom prípade\nby mal mať rovnaký príjem ako prezident vo funkcii, čo zjavne nie je v súlade s účelom\nzákona. Kvôli vynechaniu prezidenta po skončení funkcie z napadnutej právnej úpravy §\n29o zákona č. 120/1993 Z. z. však tiež nie je možné ani tvrdiť, že sa naňho vzťahuje\nzníženie platu podľa platu poslanca na úrovni roku 2011, pretože na plat prezidenta po\nskončení funkcie sa podľa § 10 ods. 2 zákona č. 120/1993 Z. z. vzťahuje výlučne § 2 ods. 1\na 2 zákona č. 120/1993 Z. z.\n18. Na tomto mieste treba pripomenúť skutočnosť, že plat poslanca národnej rady je\nzákladom aj pre určenie platu generálneho riaditeľa Tlačovej agentúry Slovenskej republiky\n(ďalej aj „TASR“). Podľa § 13 ods. 3 zákona č. 385/2008 Z. z. o Tlačovej agentúre\n\n11\n\nSlovenskej republiky a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov totiž\n„Generálnemu riaditeľovi patrí mesačná mzda rovnajúca sa dvojnásobku platu poslanca\nnárodnej rady.“. Po uvedenej vete nasleduje poznámka pod čiarou, ktorá však odkazuje\nvýlučne na § 2 zákona č. 120/1993 Z. z., z čoho vyplýva, že § 29o zákona č. 120/1993 Z. z.\nsa platu generálneho riaditeľa TASR nedotýka. Toto ustanovenie je totiž vo vzťahu k § 2\nzákona č. 120/1993 Z. z. lex specialis a vzťahuje len na tam výslovne uvedené osoby\n(k tomu porovnaj aj právnu úpravu týkajúcu sa verejného ochrancu práv, riaditeľa NBÚ,\nresp. štátnych zamestnancov či komisárov pre deti a osoby so zdravotným postihnutím\nv časti IV odôvodnenia). V tejto súvislosti si je ústavný súd tiež vedomý, že poznámka pod\nčiarou nemá záväzný charakter (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Obo 51/2010), avšak ako informačná a výkladová pomôcka umožňuje\nvo vzťahu ku generálnemu riaditeľovi TASR uvedený záver.\n19. K predchádzajúcim bodom je potrebné tiež dodať, že opačný výklad ustanovení\ntýkajúcich sa prezidenta po skončení funkčného obdobia, resp. generálneho riaditeľa TASR\nby bol rozširujúcim výkladom § 29o zákona č. 120/1993 Z. z. v neprospech nositeľov práv\nchránených ústavou (čl. 20 ústavy, pozri aj časť VI odôvodnenia tohto nálezu), čo znamená,\nže by nebol ústavne konformný. Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne pripomína, že „ak\nsú k dispozícii viaceré možnosti výkladu právnej normy, je potrebné uprednostniť tú\nz alternatív, ktorá zaisťuje najväčšiu ochranu základných práv a slobôd.“ (pozri napr.\nPLz. ÚS 3/2014, s. 19). Ústavný súd ďalej konštatuje, že nie je žiaden zrejmý dôvod, pre\nktorý boli zo „šetrenia výdavkov štátneho rozpočtu“ vynechaní práve spomínaní verejní\nfunkcionári, čo tiež prispieva k výkladovým ťažkostiam týkajúcim sa relevantnej právnej\núpravy (nie je celkom zrejmý jej účel, resp. tento účel je spochybňovaný jej\nnekoncepčnosťou). Spomenutý nedostatok právnej úpravy však musí znášať štát a nemožno\nz neho vyvodzovať obmedzenie práv adresátov tam, kde je právna úprava nejasná.\nVzhľadom na uvedené dôvody možno uzavrieť, že platové pomery prezidenta po skončení\nfunkcie a generálneho riaditeľa TASR nie sú napadnutým zákonom dotknuté, a preto nie sú\nani predmetom prieskumu ústavného súdu v danej veci. Uvedené skutočnosti len dokresľujú\nzložitosť (zákonodarcom od roku 2011 každoročne opakovanej) nesystémovej úpravy\n\n12\n\nplatových pomerov verejných funkcionárov a mieru precíznosti pri jej príprave. Ku kvalite\nrelevantnej právnej úpravy sa ústavný súd ešte vráti v ďalších častiach odôvodnenia.\n20. Pokiaľ ide o rozsah prieskumu ústavného súdu, je dôležité poukázať aj na\nskutočnosť, že hoci sa argumentácia navrhovateľa týkala výlučne platov verejných\nfunkcionárov, ním navrhovaný výrok rozhodnutia (petit návrhu) sa týkal celého\nnapadnutého zákona, t. j. aj tých ustanovení, ktoré upravujú nárok na paušálne náhrady\nniektorých ústavných činiteľov, resp. verejných funkcionárov (k tomu pozri tiež\nnasledujúcu časť IV odôvodnenia tohto nálezu). Išlo o poslancov národnej rady, členov\nvlády a prezidenta Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedov NKÚ, predsedu NBÚ,\nverejného ochrancu práv, komisára pre deti a komisára pre osoby so zdravotným\npostihnutím. Vychádzajúc z petitu návrhu sa preto ústavný súd musel zaoberať aj tými\nčasťami napadnutého zákona, ktoré sa týkali paušálnych náhrad uvedených verejných\nfunkcionárov.\n21. Neprehľadnosť napadnutej právnej úpravy, ktorú už ústavný súd spomenul, je\nzvýraznená, aj pokiaľ ide o problematiku paušálnych náhrad. Napadnutá právna úprava\nnapríklad v § 29o zákona č. 120/1993 Z. z. v súvislosti s prezidentom uvádza, že mu\npaušálne náhrady patria vo výške určenej v roku 2011. Predmetné ustanovenie tiež\nv zátvorke odkazuje na § 29g zákona č. 120/1993 Z. z., ktoré sa ale paušálnymi náhradami\nverejných funkcionárov vôbec nezaoberá. Napadnutá právna úprava je tak vo vzťahu\nk paušálnym náhradám prezidenta nadbytočná, pretože výška týchto náhrad je určená už\nustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z., pričom v zmysle tohto zákonného\nustanovenia sú paušálne náhrady prezidenta stanovené pevnou a nemennou sumou, ktorá je\nrovnaká každý rok, a to už od účinnosti zákona č. 120/1993 Z. z. (ide o sumu 1 327,76 eur,\nresp. do 1. decembra 2008 išlo o sumu 40 000 slovenských korún). Keďže napadnutá právna\núprava nemá na výšku paušálnych náhrad prezidenta žiaden vplyv, nebude v tejto časti\npredmetom prieskumu ústavného súdu. Ústavný súd taktiež dodáva, že napadnutou právnou\núpravou nemohlo dôjsť vo vzťahu k paušálnym náhradám prezidenta k žiadnej úspore\nverejných zdrojov.\n\n13\n\n22. Pozoruhodným spôsobom sa napadnutá právna úprava dotýka aj paušálnych\nnáhrad predsedu a podpredsedov NKÚ, ktoré sa majú rovnako riadiť výškou určenou v roku\n2011 (§ 29o zákona č. 120/1993 Z. z.). V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť, že na\nrozdiel od ostatných verejných činiteľov nie sú paušálne náhrady predsedu a podpredsedov\nNKÚ určené násobkom priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve\nSlovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, resp. pevnou sumou, ale v zmysle\n§ 21a zákona č. 120/1993 Z. z. sa určujú uznesením národnej rady. Predmetné zákonné\nustanovenia pritom nič nehovoria o tom, v akých intervaloch má národná rada takého\nuznesenia prijímať, a už vôbec nič nehovorí o tom, či sa výška týchto náhrad má odvíjať\nod konkrétnych ekonomických ukazovateľov. Tieto náhrady preto možno určiť jedným\nuznesením národnej rady na viacero rokov, alebo dokonca trvalo, pričom výška náhrady je\nzávislá len od úvahy národnej rady. Ústavnému súdu pritom nie je známe žiadne vyjadrenie\nči rozhodnutie, ktorým by sa národná rada zaviazala tieto paušálne náhrady každoročne\nzvyšovať. Napadnutú právnu úpravu je preto potrebné v tejto časti vnímať len ako\nrozhodnutie národnej rady, že v roku 2017 nebude prijímať iné uznesenie, než aké platilo\nv roku 2011. Z tohto pohľadu nie je napadnutá právna úprava, pokiaľ ide o paušálne\nnáhrady predsedu a podpredsedov NKÚ, ústavne problematická a rovnako ako pri\nprezidentovi nebude v tejto časti predmetom prieskumu ústavného súdu.\n23. Pokiaľ ide o paušálne náhrady poslancov národnej rady, verejného ochrancu\npráv, komisára pre deti a komisára pre osoby so zdravotným postihnutím, tieto sú v zmysle\npríslušnej legislatívy (pozri časť IV odôvodnenia tohto nálezu) určené násobkom priemernej\nnominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za\npredchádzajúci kalendárny rok (ďalej len ,,priemerná mesačná mzda“). Napadnutá právna\núprava potom stanovila, že základom pre určenie paušálnej náhrady pre rok 2017 nie je\npriemerná mesačná mzda za rok 2016 vo výške 912 eur, ale priemerná mesačná mzda za rok\n2010 vo výške 769 eur (údaje o výške mzdy sú získané z webového sídla Štatistického\núradu Slovenskej republiky). V dôsledku prijatia napadnutej právnej úpravy tak došlo\nk faktickému zníženiu paušálnych náhrad u dotknutých subjektov, v dôsledku čoho ústavný\nsúd musí preskúmať napadnutú právnu úpravu aj v tejto časti. To platí podobne aj pre\nriaditeľa NBÚ, u ktorého je výška paušálnych náhrad určená percentom z jeho platu;\n\n14\n\nv dôsledku zníženia samotného platu preto dochádza automaticky aj k zníženiu jeho\npaušálnej náhrady. Vzhľadom na spôsob určenia paušálnych náhrad priamo zákonom\na spôsob zásahu do tejto zákonnej úpravy, ktorý je obdobný ako pri samotnom plate\nverejných činiteľov, ako aj na skutočnosť, že paušálne náhrady možno považovať aj za\nsúčasť platu (benefit) dotknutých verejných funkcionárov, bude ústavný súd pre potreby\ntohto rozhodnutia v ďalšom texte na príslušných miestach týkajúcich sa zásahov\ndo ústavných práv pod pojmom plat v prípade poslancov národnej rady, verejného ochrancu\npráv, komisára pre deti, komisára pre osoby so zdravotným postihnutím a riaditeľa NBÚ\nzahŕňať aj ich zákonom ustanovené paušálne náhrady. Uvedené sa vzťahuje obdobne aj na\nčlenov vlády, u ktorých možno paušálne náhrady rovnako považovať za súčasť ich platu\n(majetkové plnenie, na ktoré zákon priznáva nárok v súvislosti s výkonom príslušnej\nverejnej funkcie). Keďže výška týchto náhrad je v zmysle § 14 ods. 1 zákona\nč. 120/1993 Z. z. určovaná uznesením vlády, napadnutou právnou úpravou, ktorou výšku\npaušálnych náhrad určila národná rada, bola priamo dotknutá zákonom ustanovená\nprávomoc vlády. Z hľadiska predmetu konania pred ústavným súdom je relevantná\nskutočnosť, že bola obmedzená možnosť zvýšenia týchto paušálnych náhrad nad úroveň\nroka 2017 (resp. in fine roka 2011). Pri posudzovaní ústavnosti daného zásahu spôsobeného\nnapadnutou právnou úpravou však nadobúda rozhodujúci význam skutočnosť, že napadnutá\nprávna úprava bola navrhnutá samotnou vládou, t. j. nemožno predpokladať, že by prípadné\nuznesenie vlády v tejto otázke bolo odlišné. Podrobnejšia argumentácia a závery ústavného\nsúdu k tejto otázke sú obsiahnuté v časti IX.2 odôvodnenia tohto nálezu.\nV. Relevantná právna úprava\n24. V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza napadnutú právnu úpravu tak, ako\nje obsiahnutá v jednotlivých novelizovaných zákonoch. Pre presnosť bude táto právna\núprava v zátvorke doplnená aj príslušným ustanovením navrhovateľom napadnutého zákona\nč. 340/2016 Z. z. V súvislosti s každým novelizovaným zákonom sú však najprv uvádzané\naj ustanovenia súvisiace so spornou právnou úpravou, bez znalosti ktorých nie je možné\núčinky napadnutej právnej úpravy posúdiť a vyhodnotiť.\n\n15\n\nV.1 Zákon č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov\n25. Pre pochopenie účinkov napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k zákonu\nč. 120/1993 Z. z. je nevyhnutné aj uvedenie tých častí zákona, ktoré vo všeobecnosti\nupravujú mechanizmus určenia platov a paušálnych náhrad príslušných verejných\nfunkcionárov. Vo vzťahu k poslancom národnej rady ide o § 2 ods. 1 a 2, resp. § 4 zákona\nč. 120/1993 Z. z.:\n«§ 2\nPlatové pomery poslancov Národnej rady Slovenskej republiky\n(1) Poslancovi Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len ,,poslanec“) patrí plat\nvo výške trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve\nSlovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok znížený podľa odseku 2 zaokrúhlený\nnahor na celé euro (ďalej len ,,plat poslanca“), začínajúc dňom zvolenia za poslanca\nNárodnej rady Slovenskej republiky...\n(2) Zníženie podľa odseku 1 sa rovná\na) 0,15 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca\nv hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu\nroku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy\nSlovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny\nrok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava,\nzverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa\nplat poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,07,\nb) 0,1 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca\nv hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu\nroku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy\nSlovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny\nrok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava,\n\n16\n\nzverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa\nplat poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,05 a nižší ako 0,07,\nc) 0,05 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca\nv hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu\nroku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy\nSlovenskej republiky a hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky za kalendárny\nrok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca vypočítava,\nzverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na ktorý sa\nplat poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,03 a nižší ako 0,05...\n§4\n(1) Poslancovi patria diéty a náhrady ďalších výdavkov spojených s výkonom jeho\nfunkcie (ďalej len ,,paušálne náhrady“) vo výške 1,8-násobku priemernej nominálnej\nmesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci\nkalendárny rok, ak má trvalý pobyt v Bratislavskom kraji, zaokrúhlené nahor na celé euro\na vo výške 2,1-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve\nSlovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, ak má trvalý pobyt mimo\nBratislavského kraja, zaokrúhlené nahor na celé euro.»\n26. Dôležité je aj ustanovenie § 4a zákona č. 120/1993 Z. z., ktoré (okrem iného)\nupravuje odmenu asistentov poslancov národnej rady:\n„(1) Na zabezpečenie výkonu poslaneckého mandátu poskytne kancelária národnej\nrady poslancovi primerane vybavenú kanceláriu v priestoroch kancelárie národnej rady.\nPoslanec si môže zriadiť aj inú kanceláriu okrem kancelárie uvedenej v prvej vete.\n(2) Na výkon odborných a administratívnych prác spojených s činnosťou poslaneckej\nkancelárie poskytne kancelária národnej rady poslancovi asistenta, s ktorým po dohode\ns poslancom uzavrie zmluvu o zabezpečení služieb asistenta poslanca. Predpokladom na\nvýkon funkcie asistenta poslanca je minimálne ukončené úplné stredné všeobecné vzdelanie\nalebo úplné stredné odborné vzdelanie. Poslanec môže mať najviac troch asistentov.\nOdmena pre asistentov poslanca a výdavky na prevádzku poslaneckej kancelárie nesmú\n\n17\n\npresiahnuť sumu ustanovenú v odseku 3. Asistent môže vykonávať funkciu len pre jedného\nposlanca.\n(3) Odmena asistenta poslanca a výdavky na prevádzku poslaneckej kancelárie\npodľa odseku 1 druhej vety predstavuje počas 12 po sebe nasledujúcich mesiacov spolu 2,7násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej\nrepubliky za predchádzajúci kalendárny rok zaokrúhlené nahor na celé euro s platnosťou\nod prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, keď bude podľa § 27 potvrdená výška\npriemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky;\nuhrádza ich kancelária národnej rady. Podrobnosti uhrádzania ustanoví národná rada\nuznesením.“\n27. Platové pomery prezidenta Slovenskej republiky počas výkonu funkcie\nsú upravené v § 10 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z.:\n«Prezidentovi Slovenskej republiky (ďalej len ,,prezident“) patrí plat vo výške 4násobku platu poslanca mesačne, začínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom zložil ústavou\npredpísaný sľub.“\n28. Pokiaľ ide výšku platu a paušálnych náhrad členov vlády Slovenskej republiky,\nplatí § 12 prvá veta, resp. § 14 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z.:\n«Členovi vlády Slovenskej republiky (ďalej len ,,člen vlády“) patrí plat vo výške 1,5násobku platu poslanca mesačne, začínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom zložil ústavou\npredpísaný sľub.\n...\nČlenovi vlády patria paušálne náhrady vo výške, ktorú určí vláda Slovenskej\nrepubliky (ďalej len ,,vláda“) uznesením.»\n29. Výška platu predsedu a podpredsedov NKÚ je určená § 20 prvou a druhou vetou\nzákona č. 120/1993 Z. z.:\n\n18\n\n«Predsedovi Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len\n,,predseda kontrolného úradu“) patrí plat vo výške 1,5-násobku platu poslanca mesačne,\nzačínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom bol zvolený. Podpredsedovi Najvyššieho\nkontrolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len ,,podpredseda kontrolného úradu“) patrí\nplat vo výške 1,3-násobku platu poslanca mesačne, začínajúc prvým dňom mesiaca,\nv ktorom bol zvolený.»\n30. Samotným navrhovateľom napadnutým ustanovením obsiahnutým v právnom\npredpise, ktorým je zákon č. 120/1993 Z. z., je § 29o ods. 1 a 2 uvedeného zákona\n(čl. I zákona č. 340/2016 Z. z.), ktorý suspendoval účinnosť všetkých už uvedených\nustanovení týmto spôsobom:\n„(1) Poslancovi, prezidentovi, členovi vlády, predsedovi kontrolného úradu\na podpredsedovi kontrolného úradu patrí v roku 2017 plat a paušálne náhrady vo výške\nurčenej v roku 2011 (§ 29g).\n(2) Odmena asistenta poslanca a výdavky na prevádzku poslaneckej kancelárie\nzriadenej podľa § 4a ods. 1 druhej vety sú v roku 2017 rovnaké ako v roku 2011.“\n31. S týmto sporným ustanovením úzko súvisí aj § 29g zákona č. 120/1993 Z. z.,\nktorého relevantné ustanovenia znejú:\n„(1) V roku 2011 zníženie podľa § 2 ods. 2 je 15 %.\n(2) V roku 2011 patrí mesačne prezidentovi plat vo výške 4-násobku platu poslanca.\n(3) V roku 2011 patrí mesačne členovi vlády plat vo výške 1,5-násobku platu\nposlanca zníženého ešte o 5 %. ...\n(5) V roku 2011 patrí mesačne predsedovi kontrolného úradu plat vo výške 1,5násobku platu poslanca zvýšeného o 5 %.\n(6) V roku 2011 patrí mesačne podpredsedovi kontrolného úradu plat vo výške 1,3násobku platu poslanca zvýšeného o 5 %...“\n\n19\n\nV.2 Zákon č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov\n(ďalej len ,,zákon č. 564/2001 Z. z.“)\n32. Ako relevantnú právnu úpravu z hľadiska predmetu konania pred ústavným\nsúdom je vo vzťahu k zákonu č. 564/2001 Z. z. potrebné uviesť § 26 prvú vetu tohto\nzákona:\n„Platové pomery verejného ochrancu práv, paušálne náhrady a náhrady ďalších\nvýdavkov súvisiacich s vykonávaním tejto funkcie sú rovnaké ako platové pomery, paušálne\nnáhrady a náhrady ďalších výdavkov poslanca národnej rady vo funkcii podpredsedu\nnárodnej rady určené osobitným predpisom.“\nPo slovách „osobitným predpisom“ nasleduje poznámka pod čiarou, ktorá odkazuje\nna celý zákon č. 120/1993 Z. z.\n33. Napadnutým ustanovením odkladajúcim účinnosť už uvedenej právnej úpravy\nje § 28e zákona č. 564/2001 Z. z. (čl. II zákona č. 340/2016 Z. z.):\n„V roku 2017 sú platové pomery verejného ochrancu práv, paušálne náhrady\na náhrady ďalších výdavkov súvisiacich s vykonávaním tejto funkcie rovnaké ako platové\npomery, paušálne náhrady a náhrady ďalších výdavkov poslanca národnej rady vo funkcii\npodpredsedu národnej rady ustanovené osobitným predpisom, pričom plat verejného\nochrancu práv sa zvýši o 5 %.“\nV tomto zákonnom ustanovení po slovách „osobitným predpisom“ nasleduje\npoznámka pod čiarou odkazujúca na § 29o zákona č. 120/1993 Z. z.\n\n20\n\nV.3 Zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 215/2004 Z. z.“)\n34. Zákon č. 215/2004 Z. z. vo svojom § 71a ods. 1 a 3 upravuje mechanizmus\nurčenia platu a paušálnych náhrad riaditeľa NBÚ takto:\n„Riaditeľovi úradu patrí mesačne funkčný plat vo výške platu poslanca Národnej\nrady Slovenskej republiky, začínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom bol zvolený... Funkčný\nplat sa zaokrúhľuje na celé euro nahor...\nRiaditeľovi úradu patrí na pokrytie nevyhnutných výdavkov za služby a iných\nosobných výdavkov súvisiacich s vykonávaním funkcie paušálna náhrada mesačne vo výške\n54 % funkčného platu. Paušálna náhrada sa určuje pevnou sumou zaokrúhlenou na celé\neuro nahor.“\nPo slovách „poslanca Národnej rady Slovenskej republiky“ nasleduje poznámka pod\nčiarou, ktorá odkazuje na § 2 zákona č. 120/1993 Z. z.\n35. Takto stanovený mechanizmus určenia platu bol na rok 2017 pozastavený\nnapadnutým § 84f zákona č. 215/2004 Z. z. (čl. III zákona č. 340/2016 Z. z.):\n„Riaditeľovi úradu v roku 2017 patrí mesačne funkčný plat vo výške platu poslanca\nNárodnej rady Slovenskej republiky ustanoveného na rok 2017 osobitným predpisom.“\nPo slovách osobitným predpisom nasleduje poznámka pod čiarou odkazujúca na\n§ 29o zákona č. 120/1993 Z. z., ktorá je potrebná, keďže § 71a odkazuje výlučne na § 2\nzákona č. 120/1993 Z. z. V dôsledku poznámky pod čiarou k § 84f uvedeného zákona sa\nozrejmuje zámer zákonodarcu použiť na úpravu platu riaditeľa NBÚ v roku 2017\nustanovenie § 29o zákona č. 120/1993 Z. z. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o úpravu\nodmeňovania, je prístup zákonodarcu k tvorbe právnych predpisov veľmi otázny. Ústavný\nsúd má na mysli neprehľadnosť a nejednoznačnosť právnej úpravy, ktorej výklad je závislý\nod poznámok pod čiarou, ktoré majú, ako to už bolo uvedené, len nezáväzný charakter.\n\n21\n\nV.4 Zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov\n36. Vychádzajúc z argumentácie obsiahnutej v časti III bodoch 11 až 15 odôvodnenia\ntohto nálezu, ústavný súd rekapituluje, že z hľadiska predmetu konania je relevantným\nustanovením zákona č. 55/2017 Z. z. jeho § 126 ods. 4:\n„Funkčný plat na účely tohto zákona je aj plat vo výške platu poslanca národnej\nrady, ktorý patrí štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je\nministerstvo, vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej správy a členovi rady; tomuto\nštátnemu zamestnancovi nepatria platové náležitosti podľa § 124 písm. b) až f) a náhrady\npodľa § 125.“\n37. Právnou úpravou, ktorá je predmetom prieskumu ústavného súdu, je § 186 ods. 3\nzákona č. 55/2017 Z. z. (porovnaj s čl. IV. zákona č. 340/2016 Z. z. a časťou III bodmi\n11 až 15 odôvodnenia tohto nálezu):\n„Štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je\nministerstvo, vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej správy a členovi rady, na\nktorých sa vzťahuje § 126 ods. 4, patrí od účinnosti tohto zákona do 31. decembra 2017\nfunkčný plat vo výške platu poslanca národnej rady ustanoveného na rok 2017 osobitným\npredpisom zníženého o 5 %.“\nPo slovách ,,osobitným predpisom“ nasleduje poznámka pod čiarou odkazujúca na\n§ 29o zákona č. 120/1993 Z. z.\n\n22\n\nV.5 Zákon č. 176/2015 Z. z. o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby\nso zdravotným postihnutím a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 176/2015 Z. z.“)\n38. Výška platov komisára pre deti a komisára pre osoby so zdravotným postihnutím\nje upravená spoločne v § 20 ods. 2 zákona č. 176/2015 Z. z.:\n„Komisárovi patrí plat v rovnakej sume ako poslancovi národnej rady a paušálne\nnáhrady súvisiace s výkonom jeho funkcie v rovnakej sume ako diéty a náhrady ďalších\nvýdavkov spojených s výkonom funkcie poslanca národnej rady s trvalým pobytom\nv Bratislavskom kraji.“\n39. Napadnutým ustanovením zákona č. 176/2015 Z. z. je § 32 tohto zákona\n(čl. V zákona č. 340/2016 Z. z.):\n„V roku 2017 patrí komisárovi plat v rovnakej sume ako poslancovi národnej rady\na paušálne náhrady súvisiace s výkonom jeho funkcie v rovnakej sume ako diéty a náhrady\nďalších výdavkov spojených s výkonom funkcie poslanca národnej rady s trvalým pobytom\nv Bratislavskom kraji ustanovené na rok 2017 osobitným predpisom.“\nPoznámka pod čiarou k tomuto zákonnému ustanoveniu odkazuje na § 29o zákona\nč. 120/1993 Z. z.\nVI. Faktické dôsledky napadnutej právnej úpravy\n40. Vychádzajúc z informácií poskytnutých Ministerstvom financií Slovenskej\nrepubliky ústavný súd uvádza, že ak by sa výška platu poslanca národnej rady riadila § 2\nzákona č. 120/1993 Z. z., predstavovala by sumu 2 736 eur mesačne. V dôsledku prijatia\nnapadnutého zákona však plat poslanca národnej rady v roku 2017 predstavoval len čiastku\n1 961 eur mesačne (táto informácia je dostupná aj na webovom sídle národnej rady).\nRozdiel v plate v neprospech poslancov tak v roku 2017 predstavoval sumu 775 eur\n\n23\n\nmesačne. Uvedené platí aj pre platy komisárov pre deti a pre osoby so zdravotným\npostihnutím. U členov vlády predstavoval tento rozdiel čiastku 1 309,50 eur mesačne\n(4 104 eur, resp. 2 794,50 eur); u prezidenta Slovenskej republiky čiastku 3 100 eur\nmesačne (10 944 eur, resp. 7 844 eur); u predsedu Najvyššieho kontrolného úradu sumu\n1 015,40 eur mesačne (4 104 eur, resp. 3 088,60 eur); u podpredsedov Najvyššieho\nkontrolného úradu sumu 880 eur mesačne (3 556,80 eur, resp. 2 676,80 eur); u verejného\nochrancu práv sumu 677 eur mesačne (2 736 eur, resp. 2 059,10 eur); u štátnych\nzamestnancov vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, a u vedúcich\nostatných ústredných orgánov štátnej správy sumu 873,05 eur mesačne (2 736 eur, resp.\n1 862,95 eur); u členov rady podľa zákona č. 55/2017 Z. z. sumu 775 eur mesačne\n(2 736 eur, resp. 1 961 eur); u riaditeľa Národného bezpečnostného úradu sumu 775 eur\nmesačne (2 736 eur, resp. 1 961 eur).\n41. Pokiaľ ide o paušálne náhrady poslancov národnej rady, platí, že ak by sa ich\nvýška riadila § 4 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z., predstavovala by u poslanca s trvalým\npobytom v Bratislavskom kraji sumu 1 642 eur a u poslanca s trvalým bydliskom mimo\nBratislavského kraja sumu 1 916 eur. V dôsledku prijatia napadnutého zákona však\npredstavuje výška paušálnych náhrad u poslanca s trvalým bydliskom v Bratislavskom kraji\nsumu 1 385 eur mesačne a u poslanca s trvalým bydliskom mimo Bratislavského kraja sumu\n1 615 eur mesačne. Rozdiel v neprospech poslancov tak predstavuje sumu 257 eur mesačne,\nresp. sumu 301 eur mesačne. Uvedené platí primerane aj pre verejného ochrancu práv,\na pokiaľ ide o oboch komisárov, rozdiel vo výške paušálnych náhrad v ich neprospech\nspôsobený prijatím napadnutej právnej úpravy predstavuje sumu 257 eur mesačne, t. j. ako\nu poslancov národnej rady s trvalým bydliskom v Bratislavskom kraji. Pokiaľ ide\no paušálne náhrady riaditeľa Národného bezpečnostného úradu, rozdiel v jeho neprospech\npredstavuje sumu 418,80 eur mesačne (1 477,50 eur, resp. 1 059 eur).\n\n24\n\nVII. Referenčné a súvisiace články ústavy\n42. Navrhovateľ označil ako referenčné normy tieto články ústavy:\nSlovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú\nideológiu ani náboženstvo (čl. 1 ods. 1 ústavy).\nŠtátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).\nPri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.\nTakéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 ústavy).\nKaždý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký\nzákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu\nnepožíva. Dedenie sa zaručuje (čl. 20 ods. 1 ústavy).\n43. Okrem referenčných noriem však ústavný súd považuje za potrebné uviesť aj\nsúvisiacu ústavnú úpravu čl. 36 písm. a) ústavy, v zmysle ktorej majú zamestnanci právo na\nspravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky s tým, že zákon im zabezpečuje najmä\n„právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú\núroveň“. Súvislosť tohto ustanovenia s predmetom konania je zrejmá, keďže takmer\nu všetkých dotknutých osôb došlo prijatím napadnutej právnej úpravy k zásahu do ich\nodmeny za vykonanú prácu. Takmer všetky dotknuté osoby totiž možno považovať za\n„zamestnancov“ v tom slova zmysle, že im zákon za ich prácu stanovuje pevne určený\npravidelný mesačný príjem, t. j. nejde o podnikateľov, u ktorých je odmena za prácu\nabsolútne závislá od dosiahnutých výsledkov podnikateľskej činnosti. Výnimkou sú v tomto\nsmere len asistenti poslancov, ktorým sa však bude ústavný súd osobitne venovať v časti\nIX.1 odôvodnenia tohto nálezu. V tomto ohľade je dôležitá skutočnosť, že podľa názoru\nústavného súdu u žiadnej z dotknutých osôb nedochádza faktickým znížením odmeny\nk zásahu do jej dôstojnej životnej úrovne. Mesačný plat poslanca národnej rady\n\n25\n\npredstavoval v roku 2011 v peňažnom vyjadrení sumu 1 961 eur, čo je o viac ako 1 000 eur\nvyššia suma, ako bola priemerná hrubá mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky\nza rok 2017 (ide o sumu 954 eur, zdroj webové sídlo Štatistického úradu Slovenskej\nrepubliky). Aj najnižšia odmena stanovená podľa napadnutej právnej úpravy patriaca\nštátnym zamestnancom podľa § 186 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. predstavuje sumu\n1 862,95 eur mesačne, čo sa približuje dvojnásobku sumy 954 eur. Táto skutočnosť\nodôvodňuje bez podrobnejšieho skúmania záver, že v podmienkach Slovenskej republiky\nzaručuje odmena za prácu aj podľa napadnutej právnej úpravy všetkým dotknutým osobám\nich postaveniu primeranú životnú úroveň. Uvedené konštatovanie je dôležité z toho\nhľadiska, že do istej miery limituje možnosti ústavného súdu zasahovať do napadnutej\nprávnej úpravy, keďže touto úpravou nie je ohrozená dôstojnosť dotknutých osôb. V tomto\nkontexte je potrebné uviesť, že čím je odmena za prácu podľa napadnutej právnej úpravy\nvyššia, tým sú hranice zásahu ústavného súdu vzhľadom na mieru voľnosti uváženia\nzákonodarcu pri prijímaní legislatívy týkajúcej sa sociálnej či hospodárskej politiky užšie.\nVIII. K legitímnym očakávaniam\n44. Návrh na začatie konania vo svojom odôvodnení obsahuje závažný argumentačný\nproblém. Ak totiž navrhovateľ okrem iného tvrdí, že prijatou právnou úpravou boli narušené\nlegitímne očakávania adresátov, že sa ich platové pomery v roku 2017 nebudú napadnutým\nzákonom (znovu) dočasne meniť, nie je možné toto tvrdenie prijať u členov vlády\na poslancov národnej rady. Bola to totiž vláda Slovenskej republiky, ktorá podala návrh na\nprijatie napadnutého zákona [čl. 87 ods. 1 a čl. 119 písm. a) ústavy] a tento zákon následne\nschválili poslanci národnej rady [čl. 86 písm. a) ústavy]. Uvedené však platí aj pre\nprezidenta, keďže tento napadnutý zákon sám podpísal pred jeho publikovaním v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky [čl. 102 ods. 1 písm. f) ústavy]. Prezident pritom mal\nk dispozícii ústavou dané možnosti zasiahnuť, ak by bol napadnutý zákon podľa jeho názoru\nv rozpore s ústavou. Prvou z týchto možností bolo vrátenie zákona národnej rade\ns pripomienkami [čl. 102 ods. 1 písm. o) ústavy], druhou možnosťou bolo podanie návrhu\nna začatie konania o súlade napadnutého zákona s ústavou [čl. 130 ods. 1 písm. b) ústavy].\nKeďže prezident žiadnu z uvedených možností nevyužil, nie je možné tvrdiť, že legitímne\n\n26\n\nočakával, že jeho platové pomery nebudú dotknuté. Z odlišných dôvodov nemožno hovoriť\no existencii legitímnych očakávaní ani u členov rady podľa zákona č. 55/2017 Z. z., pretože\nich platové pomery boli napadnutým zákonom upravené od samého počiatku vzniku ich\nfunkcie (pozri body IV.12 a IV.16 odôvodnenia tohto nálezu). Osobitnú kategóriu\npredstavujú napokon aj asistenti poslancov, ktorým sa ústavný súd bude bližšie venovať\nv nasledujúcej časti odôvodnenia. Existenciu legitímnych očakávaní treba podrobiť\nprieskumu aj pri ostatných adresátoch napadnutej právnej úpravy. Ústavný súd v tomto\nsmere vychádza z judikatúry ESĽP týkajúcej sa ochrany majetku podľa čl. 1 ods. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dodatkový protokol“).\n45. V tejto judikatúre možno rozoznať dva druhy alebo dve línie rozhodnutí\ntýkajúcich sa legitímnych očakávaní (pozri Sigron, M. Legitimate expectations. Intersentia,\n2014. s. 4 a 5, resp. s. 176). Samotný ESĽP konštatoval existenciu rôznych línií týchto\nrozhodnutí vo veci Bélané Nagy proti Maďarsku, sťažnosť č. 53080/13 (pozri bod 77 a 78,\nv ktorých sa hovorí o „different lines of cases concerning legitimate expectations“). Toto\nrozhodnutie odkazovalo okrem iného aj na vec Kopecký proti Slovenskej republike,\nsťažnosť 44912/98, v ktorom sú tieto línie opísané a rozlíšené (pozri bod 45 a k nemu\nbod 48 odôvodnenia, „another aspect of legitimate expectations“). Prvá línia rozhodnutí\n(a to aj historicky) je reprezentovaná rozhodnutím vo veci Pine Valley Developments Ltd\na ďalší proti Írsku, sťažnosť č. 12742/87, resp. neskôr aj Stretch proti Spojenému\nkráľovstvu, sťažnosť č. 44277/98; druhá línia je reprezentovaná rozhodnutím vo veci\nPressos Compania Naviera S. A. a ďalší proti Belgicku, sťažnosť č. 17849/91.\n46. Pri rozhodnutí Pressos Compania Naviera S. A. je dôležité si pripomenúť, že čl. 1\nods. 1 dodatkového dohovoru nikomu nezaručuje právo nadobudnúť majetok (pozri napr. aj\nrozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 42/2015, bod 101 odôvodnenia).\nZ uvedeného dôvodu sa ochrana podľa tohto článku týka len existujúceho majetku,\nv niektorých prípadoch však ESĽP poskytuje ochranu aj legitímnemu očakávaniu, že dôjde\nk nadobudnutiu určitej „majetkovej“ hodnoty („asset“) (pozri Koivusaari a ďalší proti\nFínsku, sťažnosť č. 20690/06, s. 14 a 15). Práve v takýchto prípadoch slúži koncept\n\n27\n\nlegitímnych očakávaní ako „posledná možnosť“ ako rozšíriť pojem „majetku“, a tým aj\nochranu podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu na nielen už existujúci majetok, ale aj na\ndostatočne odôvodnené majetkové nároky (pozri Sigron, M. Legitimate expectations.\nIntersentia, 2014. s. 161 a 162). Legitímne očakávania tak poskytujú ochranu podľa čl. 1\nods. 1 dodatkového protokolu určitej nezávisle existujúcej „majetkovej“ hodnote („asset“),\nktorá však sama osebe musí mať dostatočný základ vo vnútroštátnom práve, napríklad ak ju\npotvrdzuje ustálená judikatúra súdov (Kopecký, body 51 a 52 odôvodnenia). Práve o tento\nprípad išlo v rozhodnutí vo veci Pressos Compania Naviera S. A., kde „majetkovou“\nhodnotou bola pohľadávka na náhradu škody, pričom oporou pre legitímne očakávania (t. j.\npre dôveru sťažovateľa) na nadobudnutie tejto hodnoty bola ustálená judikatúra súdov\nv obdobných veciach (pozri samotné rozhodnutie, resp. Kopecký, bod 48 odôvodnenia).\n47. Vo veci Pine Valley Developments Ltd. bola sťažovateľom spoločnosť, ktorá\n(okrem iného) do svojho vlastníctva na základe kúpnej zmluvy nadobudla určitý pozemok\ns cieľom postaviť na tomto pozemku budovy na prenájom. Svoje rozhodnutie o kúpe urobila\nna základe existujúceho stavebného povolenia, ktoré však bolo neskôr zrušené z dôvodu, že\npri jeho vydaní prekročil príslušný orgán verejnej moci svoju právomoc. Zrušením\nstavebného povolenia došlo k podstatnému zníženiu hodnoty pozemku, ktorý následne\nspoločnosť so stratou predala (pozri samotné rozhodnutie ESĽP). V tomto prípade podľa\nESĽP došlo k zásahu do majetku sťažovateľa, pretože došlo k porušeniu dôvery sťažovateľa\nv právny akt (stavebné povolenie), o platnosti ktorého nemal žiadne pochybnosti. Až\ndo chvíle zrušenia tohto povolenia mal sťažovateľ legitímne očakávania, že svoj majetok\n(predmetný pozemok) bude môcť užívať stanoveným spôsobom a toto legitímne očakávanie\nESĽP považoval za „súčasť“ (component part) majetku sťažovateľa (pozri bod 51\nodôvodnenia rozhodnutia ESĽP). Podobne v rozhodnutí vo veci Stretch považoval ESĽP\nlegitímne očakávania predĺženia nájomnej zmluvy, ku ktorému však nedošlo, založené\nzmluvným dodatkom, za „pripojené“ (attached) k majetkovým právam nadobudnutým\nnájomnou zmluvou (pozri rozhodnutie, resp. Kopecký, bod 46 odôvodnenia). Dôležitou\nskutočnosťou je, že sťažovatelia majetok nadobúdali aj na základe dôvery v určitý akt\norgánu verejnej správy, ktorým bola definovaná možnosť konkrétneho užívania tohto\nmajetku a v dôsledku ktorého boli súčasťou nadobúdaného majetku aj legitímne očakávania\n\n28\n\nsťažovateľov. Rešpektovanie dôvery nadobúdateľov je pritom prejavom princípu právneho\nštátu, z ktorého okrem iného vyplýva, že vo vnútroštátnom práve musí vždy existovať\nprávny nástroj ochrany pred svojvoľnými zásahmi štátnych orgánov do práv chránených\nDohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) (pozri\nm. m. Bélané Nagy, bod 78 odôvodnenia).\n48. Pri oboch líniách rozhodnutí možno konštatovať, že definujú pojem majetok\npodľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a to tak, že stanovujú najnižšie prijateľné hranice\npreto, aby bol určitý nárok považovaný za „majetok“ (v prípadoch reprezentovaných vecou\nPressos Compania Naviera S. A.); resp. tým, že integrálnou súčasťou majetku môžu byť\nv určitých situáciách aj legitímne očakávania (v prípadoch reprezentovaných vecou Pine\nValley). Rozdiel medzi oboma líniami je v tom, že v prípadoch reprezentovaných vecou\nPressos Compania Naviera S. A. dochádza najprv k zásahu do práv sťažovateľa, pričom\nlegitímne očakávania spočívajú v dôvere, aká ochrana sa sťažovateľovi poskytne; zatiaľ\nčo v prípadoch reprezentovaných vecou Pine Valley Development samotnému zásahu musí\npredchádzať existencia legitímnych očakávaní ako súčasti už nadobudnutého majetku,\na je to práve dôvera sťažovateľa, ktorá je zásahom dotknutá (pozri podrobnejšie Sigron,\nM. Legitimate expectations. Intersentia, 2014. s. 176, resp. s. 210). Uvedené postupy\nposkytujú ochranu v zmysle dodatkového protokolu v konkrétnych druhoch prípadov, pre\nkonštatovanie zásahu do majetku však nie je použitie koncepcie legitímnych očakávaní\npravidelne potrebné. Príkladom môže byť aj nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nk nehnuteľnosti, ktorým sa ESĽP zaoberal vo veci Urbárska obec Trenčianske Biskupice\nproti Slovenskej republike, sťažnosť č. 74258/01, body 112 až 115 odôvodnenia (pozri napr.\naj PL. ÚS 42/2015, bod 51 odôvodnenia).\n49. V rámci analýzy judikatúry ESĽP vo veciach týkajúcich sa platov verejných\nfunkcionárov, resp. štátnych zamestnancov možno dospieť k záveru, že pri konštatovaní\nzásahu do práva na majetok ESĽP na pojem legitímnych očakávaní neodkazuje. Vo veci\nPanfile proti Rumunsku, sťažnosť č. 13902/11, bola prijatým vnútroštátnym zákonom\nvylúčená možnosť byť zamestnaný vo verejnej správe, ak dotknutá osoba súčasne poberala\nvýsluhový dôchodok v určitej výške. Dôvodom prijatia tejto úpravy bolo šetrenie verejných\n\n29\n\nprostriedkov. Podľa sťažovateľa, ktorý v dôsledku tejto legislatívnej úpravy prišiel\no možnosť vykonávať prácu a poberať súčasne plat a dôchodok, tak (okrem iného) došlo\naj k zásahu do jeho práva na majetok. ESĽP v tomto prípade konštatoval, že sporná\nlegislatíva zasiahla do práva na „pokojné užívanie majetku“ podľa prvej vety čl. 1 ods. 1\ndodatkového protokolu, a to bez použitia koncepcie legitímnych očakávaní (pozri bod 19\nodôvodnenia rozhodnutia vo veci Panfile). Vo veci Koufaki a ADEDY proti Grécku,\nsťažnosti č. 57665/12 a č. 57657/12, bola predmetom prieskumu legislatíva, ktorá znížila\nplaty zamestnancov v štátnej správe, a to v reakcii na vývoj hospodárstva a finančnú krízu\nv Grécku. Aj tu ESĽP konštatoval zásah do práva na „pokojné užívanie majetku“ podľa\nčl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a to rovnako bez použitia koncepcie legitímnych\nočakávaní (pozri bod 34 odôvodnenia tohto rozhodnutia ESĽP). K tomuto druhu rozhodnutí\nnapokon patrí aj rozhodnutie týkajúce sa platov sudcov vo veci Savickas a ďalší proti Litve,\nsťažnosť 66365/09. Vo vzťahu k otázke legitímnych očakávaní možno konštatovať, že\nzákonom ustanovený nárok na plat požíva ochranu čl. 1 ods. 1 dodatkového dohovoru, a to\nbez toho, aby bolo potrebné definovať plat ako majetok za pomoci legitímnych očakávaní\nv zmysle rozhodnutia Pressos Compania Naviera S. A. alebo Pine Valley Development.\nNapriek tomu však aj v prípadoch týkajúcich sa platových pomerov možno v niektorých\nprípadoch koncepciu legitímnych očakávaní využiť.\n50. Koncept legitímnych očakávaní sa totiž okrem samotnej definície majetku podľa\ndodatkového protokolu využíva aj v rámci „fair balance“ testu (testu proporcionality, resp.\nprimeranosti zásahu), a to ako jeden z dôvodov v prospech subjektu, ktorého majetok bol\nzásahom dotknutý. Ak dôjde nielen k zásahu do majetku, ale aj do legitímnych očakávaní,\nsú pre ospravedlnenie zásahu potrebné závažnejšie argumenty. Uvedené platí tiež naopak,\nneexistencia\n\nlegitímnych\n\nočakávaní svedčí\n\nv neprospech\n\nadresáta\n\nzásahu (pozri\n\npodrobnejšie Sigron, M. Legitimate expectations. Intersentia, 2014. s. 97, resp. s. 197\na 198).\n51. Príkladom už uvedeného postupu môže byť rozhodnutie vo veci Kjartan\nÁsmudsson proti Islandu, sťažnosť č. 60669/00. V tomto rozhodnutí ESĽP za majetok\npovažoval nárok na invalidný dôchodok, resp. odňatie nároku na tento dôchodok považoval\n\n30\n\nza zásah do pokojného užívania majetku (bod 40 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia\nESĽP). Koncepciu legitímnych očakávaní potom využil pri „fair balance“ teste, a to v bode\n44 odôvodnenia, v ktorom konštatoval, že „... sťažovateľ sa mohol oprávnene odvolávať\nna jeho osobné legitímne očakávanie, že jeho invalidita bude naďalej posudzovaná na\nzáklade nespôsobilosti pre výkon jeho predchádzajúceho zamestnania“. Pre vysvetlenie\nmožno dodať, že v zmienenom prípade prijatá vnútroštátna legislatíva zmenila kritériá\nposudzovania nároku na invalidný dôchodok tak, že základom sa stala nespôsobilosť\nvykonávať akúkoľvek prácu, nielen konkrétnu prácu námorníka, ako to bolo podľa\npredchádzajúcej úpravy. Legitímne očakávania sťažovateľa sa tak opierali o princíp právnej\nistoty. V okolnostiach prípadu ESĽP taktiež konštatoval, že hoci štát má pri úprave\nsociálneho zabezpečenia veľmi širokú mieru úvahy, predmetnou legislatívou bolo porušené\nprávo na majetok, a to z dôvodu, že išlo o neproporcionálne opatrenie, pretože\nsťažovateľovi bol odňatý nárok na dôchodkové zabezpečenia v celom rozsahu (pozri bod 45\nodôvodnenia uvedeného rozhodnutia ESĽP).\n52. V tejto súvislosti možno pripomenúť časovo predchádzajúcu judikatúru\nústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 25/05, ktorý v podstate zhodnej veci rozhodol\nrovnako: „Vstup do existujúcich právnych vzťahov zavedením preskúmania trvania\ninvalidity na posúdenie nároku na invalidný dôchodok podľa nových, prísnejších kritérií,\nktoré môže mať za následok až zánik nároku na invalidný dôchodok a jeho výplatu, a to bez\nakéhokoľvek vyváženia (keďže zákon o sociálnom poistení na vyvažovanie žiadny priestor\nani nevytvára), vyvoláva stav takej právnej neistoty z dôvodu priameho a neočakávaného\nzásahu do minulých skutkových a právnych vzťahov, ktorý nemožno akceptovať, čo viedlo\nústavný súd k vysloveniu nesúladu tohto ustanovenia s čl. 1 ods. 1 ústavy.“ Možno preto\nkonštatovať, že ochrana princípu právneho štátu (právnej istoty) bola v tomto rozhodnutí\ntotožná ako vo veci Kjartan Ásmundson, kde bola ochrana poskytovaná legitímnym\nočakávaniam v súvislosti s právom na majetok. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že\npoužitie koncepcie legitímnych očakávaní môže plniť podobnú funkciu ako ochrana\nprincípu právnej istoty. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že koncepcia legitímnych\nočakávaní v judikatúre ESĽP, a to vo všetkých jej prejavoch, je založená okrem iného aj na\ntomto princípe (pozri Sigron, M. Legitimate expectations. Intersentia, 2014. s. 207). Netreba\n\n31\n\npritom zabúdať, že princíp právneho štátu, ktorý je jedným zo základných princípov\ndemokratickej spoločnosti, je bytostnou súčasťou všetkých článkov dohovoru (Bélané\nNagy, bod 112 odôvodnenia).\n53. Dôvodom, pre ktorý sa ústavný súd venoval otázke legitímnych očakávaní ešte\npred samotným prieskumom, či došlo k zásahu do práva na majetok, je skutočnosť, že\nv argumentácii navrhovateľa sa legitímne očakávania používali (hoci nie výslovne)\nv súvislosti s definovaním pojmu majetku podľa čl. 20 ústavy a taktiež aj v súvislosti\ns princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), t. j. v podobe, v akej by mohli byť\nvýznamné aj pre test proporcionality. Z uvedených záverov ústavného súdu vyplýva, že\nv preskúmavanom prípade sa koncept legitímnych očakávaní nepoužije pri subsumovaní\nplatu pod pojem majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, resp. čl. 20 ústavy,\nsvoje miesto však môže mať pri hodnotení proporcionality zásahu do majetku.\nIX. K zásahu do práva na majetok v zmysle judikatúry ESĽP\n54. V už spomenutom rozhodnutí vo veci Panfile proti Rumunsku (pozri bod 49\nodôvodnenia tohto nálezu) ESĽP konštatoval, že všeobecné princípy týkajúce sa čl. 1 ods. 1\ndodatkového protokolu sú rovnako relevantné aj v prípadoch dôchodkov a platov. Spomedzi\ntýchto princípov je osobitne významná skutočnosť, že uvedený článok negarantuje právo\ndo budúcna poberať dôchodok alebo plat v určitej výške, pretože je na výlučnej úvahe štátu,\naké dávky (benefits) budú jeho zamestnanci poberať zo štátneho rozpočtu. Na druhej strane\nvšak platí, že ak dôjde k zníženiu alebo odobratiu tejto dávky, môže ísť o zásah do majetku,\nktorý musí byť odôvodnený. Rozhodnutie ESĽP v tejto súvislosti odkazovalo na\nrozhodnutie Kechko proti Ukrajine, sťažnosť č. 63134/00, kde sa zákonný nárok na\nzvýšenie platu učiteľa o 20 % po odpracovaní viac ako desiatich rokov označoval rovnako\nako dávka (benefit). O tom, že pod pojmom dávky (benefits) možno v danom kontexte\nrozumieť aj plat štátneho zamestnanca, napokon svedčí aj samotné rozhodnutie vo veci\nPanfile, kde ESĽP uviedol, že napadnutá právna úprava znamenala zásah do pokojného\nužívania majetku a týkala sa platov štátnych zamestnancov.\n\n32\n\n55. Skutočnosti, že uvedené závery judikatúry ESĽP sa vzťahujú tiež na platy\nštátnych zamestnancov, nasvedčuje aj rozhodnutie vo veci Koufaki a ADEDY, v ktorom\nESĽP najprv vo všeobecnosti konštatoval, že prvou a najdôležitejšou požiadavkou\ntýkajúcou sa ochrany majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu je skutočnosť, aby\nkaždý zásah do majetku bol stanovený zákonom, pričom musí sledovať legitímny cieľ\n„vo verejnom záujme“. Takýto zásah tiež musí byť primeraný vo vzťahu k sledovanému\ncieľu, čo inak povedané znamená, že musí byť nastolená spravodlivá rovnováha medzi\npožiadavkami verejného záujmu spoločnosti a medzi ochranou základných práv jednotlivca.\nPožadovaná rovnováha nie je nastolená tam, kde musí jednotlivec znášať neprimerané\nbremeno (bod 32 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia ESĽP). Následne ESĽP poukázal na\nzávery rozhodnutia vo veci Panfile a v bode 34 odôvodnenia uzavrel, že zmena legislatívy,\nktorou boli znížené platy zamestnancov, predstavovala zásah do „pokojného užívania\nmajetku“ podľa prvej vety čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. K úplne totožným záverom\ndospel ESĽP aj v už spomínanej veci Savickas týkajúcej sa zníženia platov sudcov, keď\nv bode 91 odôvodnenia poukázal na zásah do pokojného užívania majetku podľa čl. 1 ods. 1\ndodatkového protokolu. Možno teda uzavrieť, že zásah do legislatívy určujúcej plat štátnych\nzamestnancov aktivuje ochranu podľa čl. 1 ods. 1 dohovoru, resp. že tento plat predstavuje\nmajetok v zmysle uvedeného článku.\n56. Z judikatúry ESĽP je pritom zrejmé, že možnosti súdnej kontroly rozhodnutí\nzákonodarcu v oblasti verejných výdavkov, resp. platov verejných funkcionárov sú veľmi\nlimitované. Platí totiž, že pojem „verejného záujmu“ je zo svojej podstaty veľmi rozsiahly\na každé rozhodnutie týkajúce sa rovnováhy medzi príjmami a výdavkami štátu sa bude vždy\nzakladať aj na úvahách týkajúcich sa politických, ekonomických a sociálnych otázok.\nV týchto otázkach je potom miera úvahy zákonodarcu pri zavedení rôznych opatrení\nsociálnej a ekonomickej politiky široká (k tomu porovnaj aj bod 43 odôvodnenia tohto\nnálezu). ESĽP preto v zásade vždy rešpektuje úvahu zákonodarcu, či je konkrétne opatrenie\nvo verejnom záujme, okrem prípadu, ak je toto rozhodnutie zjavne bez dostatočne\nodôvodneného základu (manifestly without reasonable foundation). Vo veciach týkajúcich\nsa všeobecnej úpravy spoločenských pomerov, kde sa v demokratickej spoločnosti názory\nvždy rôznia, musí mať názor zákonodarcu vždy osobitnú váhu. Miera jeho úvahy je ešte\n\n33\n\nširšia, ak táto úvaha obsahuje hodnotenie priorít, pokiaľ ide o použitie limitovaných\nprostriedkov štátneho rozpočtu na rôzne účely (pozri Koufaki a ADEDY, bod 31\nodôvodnenia rozhodnutia ESĽP). Prihliadajúc na už uvedené všeobecné princípy judikatúry\nESĽP pristúpil ústavný súd v nasledujúcich bodoch odôvodnenia k hodnoteniu súladu\nnapadnutej právnej úpravy s čl. 20 ústavy a jej adresátov vzhľadom na významné odlišnosti\nv ich postavení rozdelil do troch skupín.\nX. K súladu napadnutej právnej úpravy s čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4\nústavy\nX.1 Asistenti poslancov Národnej rady Slovenskej republiky\n57. Ako už bolo uvedené, navrhovateľ do skupiny osôb, ktorých právo na majetok\nmalo byť napadnutým zákonom porušené, zaradil aj asistentov poslancov národnej rady\n(ďalej aj „asistenti“, resp. „asistent“). Toto tvrdenie však nemá oporu v zákone č. 120/1993\nZ. z., ktorý vo vzťahu k asistentom nezakotvuje žiadne majetkové právo v zmysle záverov\nobsiahnutých v bodoch 54 až 56 odôvodnenia tohto nálezu. Uvedené je zrejmé už z účelu\nzákona, ktorý upravuje platové pomery, funkčné príplatky a paušálne náhrady ústavných\nčiniteľov, ktorými sú okrem iného aj poslanci národnej rady, nie však ich asistenti.\nV ustanoveniach § 4a zákona č. 120/1993 Z. z. (pozri bod 26 odôvodnenia tohto nálezu) sa\nupravuje právo poslanca národnej rady na paušálnu náhradu vo forme príspevku na chod\njeho kancelárie a odmenu jeho asistenta, resp. asistentov. Ide o právo, ktoré poslanec\nnárodnej rady môže, ale nemusí využiť. Nie je možné tvrdiť, že uvedené ustanovenie\nzakladá právo akejkoľvek osoby na odmenu za činnosť asistenta poslanca a už vôbec nie\nv konkrétnej výške. Tento záver je dôležitý aj pre zodpovedanie otázky, či by zvýšenie\npríspevku na odmenu asistenta, ku ktorému by došlo, ak by nebol prijatý napadnutý zákon,\nznamenalo aj zvýšenie odmeny pre tých asistentov, ktorí túto činnosť už pre konkrétneho\nposlanca vykonávajú.\n58. Podľa ústavného súdu je odpoveď záporná; ak totiž poslanec nemusí príspevok\nna odmenu pre asistenta využiť vôbec, nemusí ani zvýšenie tohto príspevku využiť na\n\n34\n\nzvýšenie odmeny pre konkrétneho asistenta. Ide o vec, ktorá je predmetom ničím\nneobmedzenej úvahy poslanca národnej rady. V tomto prípade by nemal asistent poslanca\nnárok na ochranu majetku dokonca ani v zmysle rozhodnutia ESĽP vo veci Pressos\nCompania Naviera S. A., pretože jeho prípadná požiadavka na zvýšenie odmeny by nemala\noporu v zákone č. 120/1993 Z. z., ktorý nijako neprikazuje poslancovi národnej rady zvýšiť\nodmenu asistenta v závislosti od zvýšenia príspevku určeného na odmenu asistenta\n(asistentov) poslanca a na výdavky na prevádzku poslaneckej kancelárie. Asistent by tak\nvo vzťahu k zvýšeniu odmeny nemal ani legitímne očakávania, ale iba nádej (mere hope),\npreto by jeho prípadná požiadavka na také zvýšenie nebola dostatočne odôvodnená pre\npotreby čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu (pozri napr. Kopecký, bod 49 odôvodnenia).\nPodobne aj ústavný súd v minulosti vyslovil: „Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1\nústavy nemožno však vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť\nmajetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“\n(rozhodnutie vo veci sp. zn. I. ÚS 128/95). V závere ústavný súd dodáva, že asistenti\nposlancov svoju činnosť vykonávajú na základe živnostenského oprávnenia, nie sú teda ani\nzamestnancami podľa čl. 36 ústavy (k tomu pozri § 4a ods. 3 zákona č. 120/1993 Z. z.\na uznesenie národnej rady č. 1179 z 8. júla 1998, ktoré je dostupné na webovom sídle\nnárodnej rady).\n59. Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu v časti týkajúcej sa\nustanovenia § 29o ods. 2 zákona č. 120/1993 Z. z. (bod III výroku tohto nálezu).\nX.2 Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, členovia vlády Slovenskej republiky\na prezident Slovenskej republiky\n60. Pri posudzovaní ústavnej súladnosti napadnutej právnej úpravy nie je možné\nobísť osobitné postavenie poslancov národnej rady, keďže títo v rámci legislatívneho\nprocesu sami rozhodli o znížení svojich platov na rok 2017. Nemožno ich teda považovať za\n„obete“ zásahu do majetkových práv, keďže boli pôvodcami tohto zásahu. Z už spomínanej\nzápisnice zo schôdze národnej rady vyplýva, že prijatie napadnutej legislatívy podporilo\nhlasovaním až 125 zo 150 poslancov národnej rady, pričom jediný kritický hlas v rozprave\n\n35\n\npožadoval, aby toto zníženie bolo na dobu neurčitú, t. j. dovtedy, kým Slovenská republika\nnebude hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom. Na základe týchto skutočností možno\npovedať, že zo strany poslancov nezazneli žiadne námietky proti zníženiu ich platov.\nNavyše, ako už bolo konštatované v bode 43 odôvodnenia tohto nálezu, zníženie platu\nposlancov národnej rady v roku 2017 sa nedotklo ich dôstojnosti a nemohlo zásadne\nnegatívne vplývať na primerané uspokojovanie ich existenčných potrieb. V prípade\nposlancov národnej rady teda možno hovoriť o vzdaní sa časti svojho majetku, čo je\nmožnosť vyplývajúca vo všeobecnosti aj z obsahu vlastníckeho práva (pozri rozhodnutie\nústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 194/2017, s. 24). Ústavný súd preto nemá dôvod\npreskúmavať rozhodnutie poslancov národnej rady znížiť svoj plat, keďže nejde o ústavne\nrelevantný problém. V podstate z rovnakých dôvodov nejde o ústavný problém ani u členov\nvlády, keďže títo sami pripravili, schválili a podali do národnej rady návrh na prijate\nnapadnutého zákona. Ani u nich nie je možné povedať, že by boli „obeťami“ zásahu, resp.\nže by bola ohrozená ich dôstojnosť a primerané hmotné zabezpečenie z hľadiska miery\nzávažnosti zásahu do ich majetku.\n61. Vo vzťahu k prezidentovi Slovenskej republiky ide o situáciu podobnú, nie však\núplne rovnakú. Prezident totiž nebol pôvodcom sporného zákona, na druhej strane ale\nnevyužil žiadnu z ústavou daných možností tento zákon napadnúť, resp. potvrdil ho aj\nsvojím podpisom, ako to už bolo skôr uvedené. Prezident má tiež primerane vážnosti\na významu svojej funkcie najvyšší plat zo všetkých dotknutých osôb, pričom tento plat je aj\npo znížení v roku 2017 stále vysoko nad hranicou dôstojnej životnej úrovne (pozri aj bod 43\nodôvodnenia tohto nálezu). Ani v tomto prípade preto sporná legislatíva nepredstavuje\nústavne relevantný problém vo vzťahu k majetkovým pomerom prezidenta.\n62. Vo vzťahu k poslancom národnej rady, členom vlády a prezidentovi Slovenskej\nrepubliky treba poukázať aj na predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej\n«Zároveň ústavný súd podčiarkuje, že reštrikčné zásahy do platových pomerov ústavných\nčiniteľov, ktoré sa uskutočnili v ostatnom období, sú do značnej miery poznačené prvkami\npopulizmu aktuálnej parlamentnej väčšiny, ktoré nadobúdajú na intenzite spravidla\nv súvislosti s blížiacimi sa parlamentnými voľbami. Navyše ide o reštrikčné zásahy, ktoré\n\n36\n\nvo svojej podstate nie sú spôsobilé riešiť problémy súvisiace s deficitom verejných financií\n(úspory takto získané sú zjavne marginálne na to, aby mohli výraznejšie napomôcť\npozitívnemu vývoju vo sfére verejných financií). Ak sa takéto reštrikčné zásahy\ndo platových pomerov týkajú „politickej“ sféry (orgánov zákonodarnej a výkonnej moci),\ntak sú zo strany ústavného súdu (až na extrémne vybočenia) v zásade tolerovateľné.»\n(rozhodnutie vo veci sp. zn. PL. ÚS 27/2015, s. 32). V závere ústavný súd opakujúc dodáva,\nže žiaden z uvedených verejných funkcionárov nemohol mať vzhľadom na ich účasť na\nlegislatívnom procese pri prijatí napadnutej legislatívy ani legitímne očakávania, že\nk zníženiu jeho platu nedôjde, čo je ďalší dôvod, pre ktorý ústavný súd nepovažuje toto\nzníženie vo vzťahu k uvedeným ústavným činiteľom za ústavne relevantný problém.\n63. Ústavný súd preto nevyhovel návrhu v časti napadnutej právnej úpravy týkajúcej\nsa platov a paušálnych náhrad poslancov národnej rady, prezidenta a členov vlády\nSlovenskej republiky v roku 2017 (bod III výroku toho nálezu).\nX.3 Ostatní adresáti napadnutej právnej úpravy\n64. Ostatní adresáti právnej úpravy netvoria jednoliatu skupinu, spoločné však majú\nto, že na rozdiel od poslancov národnej rady, členov vlády a prezidenta Slovenskej\nrepubliky nemali títo verejní funkcionári priamu možnosť rozhodnutie o znížení svojho\nplatu ovplyvniť. Z tohto dôvodu ich možno považovať za „obete“ zásahu spôsobeného\nnapadnutou legislatívou a nemožno u nich hovoriť o vzdaní sa časti majetku. Okrem toho\nvzhľadom na ich reálne možnosti ovplyvňovať legislatívu, resp. tvorbu politiky štátu, o nich\nnemožno hovoriť ako o súčasti „politickej sféry“ v zmysle rozhodnutia ústavného súdu\nvo veci sp. zn. PL. ÚS 27/2015. To osobitne platí pre tých verejných funkcionárov, ktorých\ncharakterizuje aj ich nezávislé postavenie. Takýmito verejnými funkcionármi sú predseda\na podpredsedovia NKÚ, keďže títo riadia nezávislý ústavný orgán (čl. 60 ods. 1 ústavy),\nnezávislosť je definičným znakom aj verejného ochrancu práv (čl. 151a ods. 1 ústavy) a je\npotrebné tiež prihliadnuť aj na nezávislosť komisára pre deti a komisára pre osoby\nso zdravotným postihnutím zakotvenú na zákonnej úrovni (§ 2 ods. 2, resp. § 3 ods. 2\nzákona č. 176/2015 Z. z.). V prípadoch týchto verejných funkcionárov (osobitne pokiaľ ide\n\n37\n\no predsedu a podpredsedov NKÚ a verejného ochrancu práv) treba zásah do ich platu\nposudzovať ešte striktnejšie, pretože môže znamenať aj ohrozenie ich nezávislosti, súčasťou\nktorej je v širšom zmysle slova aj materiálna nezávislosť (m. m. sp. zn. PL. ÚS 27/2015,\ns. 23). Uvedené konštatovanie však neznamená, že títo verejní funkcionári majú, pokiaľ ide\no záruky ich nezávislosti vrátane materiálnej, rovnaké postavenie ako predstavitelia súdnej\nmoci, ktorá má špecifickú pozíciu v rámci princípu deľby štátnej moci. Napriek tejto\nkvalitatívnej odlišnosti považuje ústavný súd aj v tomto prípade za potrebné pripomenúť, že\nv prípade ak „sa... reštrikčné zásahy premietajú do platových pomerov tých zložiek\nústavného mechanizmu, ktoré by mali byť zo svojej podstaty (i ústavného textu) nezávislé,\ntak je ústavnou povinnosťou ústavného súdu na ne reagovať prostredníctvom svojej\njudikatúry“ (PL. ÚS 27/2015, s. 32).\n65. Ústavný súd považuje závery uvedené v bodoch 54 až 56 odôvodnenia tohto\nnálezu za aplikovateľné aj podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, t. j. že zákonom ustanovený plat je\nmajetkom, resp. majetkovým právom v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy a jeho zníženie\npredstavuje zásah, ktorý možno považovať za jeho obmedzenie podliehajúce limitom\nvyplývajúcim z čl. 13 ods. 4 ústavy. Ústavný súd preto pristúpil k vyhodnoteniu ústavnosti\nzásahu do majetku dotknutých verejných funkcionárov, a to prostredníctvom tzv.\nvšeobecného testu proporcionality, keďže právo na majetok je základným právom prvej\ngenerácie (k tomu pozri PL. ÚS 14/2014, s. 43 a s. 44 a tiež PL. ÚS 38/2015, s. 27).\n66. Uvedený test proporcionality je vo svojej podstate zhodný s tzv. „fair balance“\ntestom používaným ESĽP, ústavný súd preto využil odkazy aj na príslušnú judikatúru\nESĽP. Pokiaľ ide o samotný všeobecný test proporcionality, jeho prvým krokom je\nposudzovanie napadnutej úpravy z hľadiska vhodnosti, resp. existencie dostatočne\ndôležitého (legitímneho) cieľa a racionálnej väzby medzi napadnutou právnou normou\na cieľom (účelom) právnej úpravy. Platí, že „Samoúčelné obmedzenie základného práva je\nz ústavného hľadiska neprípustné. Právna norma musí smerovať k naplneniu účelu, ktorý je\ndostatočne dôležitý, aby odôvodnil (ospravedlnil) obmedzenie základného práva alebo\nslobody. Ak uvedená právna norma nie je spôsobilá dosiahnuť sledovaný účel, tak ide\n\n38\n\nzo strany zákonodarcu o prejav svojvôle nezlučiteľný s princípom právneho štátu. (pozri\nPL. ÚS 3/09, s. 71).\n67. Ústavný súd konštatuje, že napadnutá právna úprava je problematická už v prvom\nkroku testu proporcionality, keďže jej jediným „odôvodnením“ je úspora sumy 3,5 milióna\neur. Nejde tu však o odôvodnenie v pravom zmysle slova, zákonodarca totiž len oznámil,\nčo chce dosiahnuť, nie však prečo to chce dosiahnuť. Inými slovami, z dôvodovej správy\na ani z rozpravy národnej rady nie je vôbec zrejmé, prečo je potrebné šetriť, resp. prečo je\npotrebné šetriť práve týmto spôsobom a v tomto rozsahu; či ide o jedno z viacerých opatrení\nprijatých pre účely racionalizácie verejných výdavkov, a ak áno, aké sú ďalšie opatrenia,\na napokon či sa prípadne ušetrené prostriedky využijú na iné účely. Možno preto povedať,\nže v argumentácii zákonodarcu a vlády chýbajú skutočnosti týkajúce sa legitimity\nsledovaného šetrenia verejných prostriedkov, keďže samotné šetrenie, ktoré je zásahom\ndo práva na majetok, by malo mať aj dostatočne konkrétny cieľ, resp. mali by si ho\nvyžadovať konkrétne okolnosti. Zákonodarca, ako aj vláda v tejto otázke mlčí tam, kde sa\nv obdobných prípadoch v judikatúre ESĽP na odôvodnenie zásahu do majetku spomína\nracionalizácia verejných výdavkov, ktorá je diktovaná vo „výnimočnom kontexte globálnej\nkrízy vo finančnej a ekonomickej sfére“ (Panfile, bod 21 odôvodnenia rozhodnutia ESĽP);\nresp. sa spomína existencia výnimočnej a v nedávnej histórii bezprecedentnej krízy, ktorá\nbola okrem iného „najhoršou v posledných dekádach“ a „predstavovala vážne ohrozenie\nnárodnej ekonomiky“ (Koufaki a ADEDY, bod 37 odôvodnenia rozhodnutia ESĽP).\n68. Napriek vyjadreným pochybnostiam sa však ústavný súd v tomto prípade\npriklonil k rešpektovaniu veľmi širokej miery úvahy zákonodarcu, ako to urobil už aj\nv minulosti, keď skúmal ústavnosť zákonného zásahu do práva na majetok:\n„Pretože účel preskúmavanej normy nebýva obvykle explicitne stanovený, jeho\nidentifikácia nemusí byť v konkrétnom prípade jednoznačná (m. m. PL. ÚS 23/06).\nV posudzovanom prípade ústavný súd už... formuloval predbežný záver, že aj keď\nvláda ako predkladateľka vládneho návrhu novely zákona... nedokázala presvedčivým\n\n39\n\nspôsobom preukázať verejný záujem na prijatí napadnutej právnej úpravy, možno z nej\nimplicitne vyvodiť minimálne všeobecný zámer (cieľ) zákonodarcu zabezpečiť zmenami\nv platnej právnej úprave poistencom kvalitnejšie a efektívnejšie poskytovanie zdravotnej\nstarostlivosti, a to maximalizáciou využitia finančných prostriedkov z verejného\nzdravotného poistenia na úhradu zdravotnej starostlivosti. Takto formulovaný cieľ (účel)\nnapadnutej právnej úpravy považuje ústavný súd za legitímny.“ (PL. ÚS 3/09, s. 71 a 72).\n69. V okolnostiach tohto prípadu možno povedať, že hoci ani zákonodarca, ani vláda\nv podstate vôbec neodôvodnili prijatie napadnutej právnej úpravy, zo samotnej úpravy sa dá\nimplicitne vyvodiť všeobecne prospešný zámer zníženia schodku verejných financií, t. j.\nkonsolidácie verejných výdavkov. Uvedené možno konštatovať s poukazom na skutočnosť,\nže podľa § 1 ods. 2 zákona č. 357/2016 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2017 sa aj pre toto\nobdobie predpokladal schodok štátneho rozpočtu. Na základe tejto skutočnosti ústavný súd\nkonštatuje splnenie podmienky legitímneho cieľa vo verejnom záujme. Vo veľmi podobnom\nduchu napokon argumentoval aj ESĽP vo veci Savickas, keď v bode 92 odôvodnenia\npoznamenal, že vychádzajúc z materiálov, ktoré mal k dispozícii, nevidí žiaden dôvod,\nktorý by odôvodňoval záver, že zákonodarca znížením platu štátnych zamestnancov\nnesledoval verejný záujem.\n70. Je však potrebné povedať, že napriek veľmi širokému chápaniu pojmu „verejný\nzáujem“ by pri iných čiastkových okolnostiach (napr. ak by bol rozpočet vyrovnaný alebo\nprebytkový) mohol ústavný súd vysloviť protiústavnosť zásahu už na tomto mieste. Ústavný\nsúd už napokon aj v minulosti konštatoval: „Vychádzajúc zo všeobecne formulovaného\nvyjadrenia predsedu národnej rady o potrebe vyhýbať sa nadmernému štátnemu deficitu,\nako aj len vo všeobecnej rovine formulovaného vyjadrenia vlády, v zmysle ktorého sa\nreštriktívnym zásahom do platov sudcov reaguje na stav ekonomiky, a nepresvedčivé\nargumenty obsiahnuté vo všeobecnej časti dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona\n(parlamentná tlač č. 1202), ústavný súd konštatuje, že posudzovaný zásah zákonodarcu\nnespĺňa\n\nuž\n\nprvú\n\n(a\n\npritom\n\nzásadnú)\n\nz kumulatívnych\n\npožiadaviek\n\nústavnej\n\nakceptovateľnosti reštrikčného zásahu do platových pomerov sudcov, teda že ide o zásah,\nktorý musí byť dostatočne odôvodnený nepriaznivou ekonomickou situáciou štátu.\n\n40\n\nPodmienku dostatočného (a teda ústavne akceptovateľného) odôvodnenia reštriktívneho\nzásahu do platov sudcov totiž nemôže spĺňať jednoduchý odkaz na záväzok exekutívy\nudržať deficit verejných financií pod úrovňou 3 % hrubého domáceho produktu, keďže\ntento záväzok je trvalý a nemenný.“ (z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 27/2015).\nCitované rozhodnutie sa však týkalo opakovaného zmrazenia platu sudcov, ktoré bolo\nposudzované v súvislosti s porušením princípu nezávislosti súdnej moci, t. j. nie zásahu\ndo majetku. Táto argumentácia preto nie je v celom rozsahu použiteľná aj v tejto veci,\ndôležitý je však dôraz na tom, že šetreniu verejných zdrojov by mala zodpovedať\nnepriaznivá ekonomická situácia. Táto požiadavka bude zohľadnená aj v ďalších krokoch\ntestu proporcionality.\n71. V rámci prvého kroku toho testu musí ešte ústavný súd zisťovať, či bola právna\nnorma vytvorená takým spôsobom, a tak dôkladne, aby bola spôsobilá dosiahnuť\nidentifikovaný cieľ (PL. ÚS 3/09, s. 72). Aj tu však ústavný súd naráža na určité\npochybnosti, pretože ak právna úprava smeruje ku konsolidácii verejných výdavkov\na skutočne znamená aj úsporu vo výške 3,5 milióna eur, jej veľkým nedostatkom je\nskutočnosť, že nejde o systémové riešenie, ale len o dočasné opatrenie na obdobie jedného\nroka. Keďže ide o výnimočný a len dočasný zásah, tento by mal reagovať na výnimočnú\nsituáciu, o čom však nie je vo vyjadreniach vlády a národnej rady žiadna zmienka. Osobitný\ncharakter posudzovaného opatrenia je zvýraznený aj tým, že šetrenie sa týkalo iba relatívne\núzkeho okruhu osôb, keďže platy veľkého počtu iných štátnych zamestnancov neboli takto\ndotknuté. Práve skutočnosť, že nejde o systémové opatrenie, však uľahčuje ústavnému súdu\njeho nie jednoduché rozhodnutie preskúmať toto opatrenie, ktoré inak patrí do oblasti\nvyhradenej zákonodarcovi. Ústavný súd totiž rešpektuje, že nie je jeho úlohou tvoriť\nekonomickú politiku štátu, uvedené opatrenie však nemožno považovať za kľúčové v tejto\npolitike, resp. nie je možné ho považovať za súčasť viacerých krokov, ktoré\ns preskúmavaným opatrením úzko súvisia a boli by týmto prieskumom tiež priamo\ndotknuté. V tejto situácii ústavný súd uzatvára, že „Nemožno... s určitosťou konštatovať, že\nnapadnutá právna úprava... je racionálne previazaná s legitímnym cieľom, a aj preto je\nnutné uplatniť aj ďalší krok testu proporcionality.“ (opätovne PL. ÚS 3/09, s. 72).\n\n41\n\n72. Druhý krok testu „má preveriť, či zákonné obmedzenie... je naozaj nevyhnutné,\nteda či na dosiahnutie legitímneho cieľa nie je k dispozícii menej obmedzujúci, menej\ninvazívny prostriedok. Myšlienka testu nevyhnutnosti spočíva v tom, že právna norma nemá\nobmedzovať základné právo alebo slobodu viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa,\nalebo inak, že právna norma má dosahovať cieľ najmenej ľudsko-právne drastickým\nspôsobom.“ (pozri PL. ÚS 13/2012, s. 55). Ústavný súd tu konštatuje, že nie je v pozícii,\nktorá by mu umožňovala urobiť jednoznačný záver o možnosti dosiahnuť sledovaný cieľ aj\niným spôsobom. Je to z dôvodu, že rozhodnutie o vynakladaní obmedzených prostriedkov\nštátneho rozpočtu je výsostne politické v tom smere, že má prostredníctvom volených\nzástupcov vyjadrovať názor občanov na to, na aké účely majú byť prednostne spoločné\nverejné zdroje vynaložené. Ak sa teda predstavitelia občanov rozhodli, že limitované\nverejné zdroje je potrebné ušetriť na platoch tých verejných funkcionárov, ktorých plat sa\nodvíja od platu poslancov národnej rady, nie je úlohou ústavného súdu principiálne túto\nvôľu spochybňovať alebo nahrádzať. Ako už bolo uvedené, ústavný súd nemôže tvoriť\npolitiku štátu. Vzhľadom na nemožnosť jednoznačného záveru (obdobne ako v bode 71\ntýkajúcom sa otázky racionálnej previazanosti preskúmavanej právnej úpravy s legitímnym\ncieľom, ktorý má sledovať) preto musí pristúpiť k tretiemu kroku testu proporcionality.\n73. V treťom kroku testu proporcionality ústavný súd posudzuje sporný zásah najmä\nz hľadiska jeho primeranosti vo vzťahu k zamýšľanému cieľu, resp. či príslušné legislatívne\nopatrenie obmedzujúce základné práva alebo slobody nemôže svojimi negatívnymi\ndôsledkami presahovať pozitíva stelesnené v presadení verejného záujmu sledovaného\ntýmto opatrením (pozri PL. ÚS 3/09, s. 71. a 72). Keďže ústavný súd už dospel k záveru, že\ncieľom opatrenia malo byť šetrenie, resp. konsolidácia verejných financií, pre posúdenie\npozitívnych dopadov spornej legislatívy je potrebné vziať do úvahy, aký mala napadnutá\nprávna úprava dopad na podstatné ekonomické ukazovatele, resp. či stav ekonomiky\nSlovenskej republiky vyžadoval rozhodnutie o šetrení verejných zdrojov. Tieto okolnosti\nmajú blízko k legitimite sledovaného cieľa, o ktorom už bolo pojednávané v bodoch 67 až\n70 odôvodnenia tohto nálezu. Tretí krok testu sa tu preto do istej miery prelína s krokom\nprvým. Tento prístup však možno vybadať aj v judikatúre ESĽP, ktorý v už spomínanej veci\nSavickas po konštatovaní existencie legitímneho záujmu v rámci samotného vyvažovania\n\n42\n\nmedzi zásahom a bremenom, ktoré niesol sťažovateľ, poukázal na skutočnosť, že zníženie\nplatov bolo dôsledkom „nečakanej rozpočtovej krízy“ (pozri bod 93 odôvodnenia vo veci\nSavickas).\n74. Pri hodnotení dopadu prijatého opatrenia na verejné výdavky musí ústavný súd\nsúhlasiť s navrhovateľom v tom smere, že opatrenie má skôr symbolický ako skutočný\nvýznam. Uvedené vyplýva už zo zákona č. 357/2016 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2017,\nv zmysle ktorého v predmetnom období plánové výdavky štátneho rozpočtu predstavovali\nspolu sumu 17 383 366 567 eur a plánovaný schodok štátneho rozpočtu (záporný rozdiel\nmedzi príjmami a výdavkami štátneho rozpočtu) predstavoval sumu 1 993 219 190 eur.\nUšetrená suma 3 500 000 eur tak predstavovala len 0,02 % z predpokladaných verejných\nvýdavkov v roku 2017 a aj len zo samotného predpokladaného schodku štátneho rozpočtu\npredstavovala ušetrená suma len 0,17 %. Pri šetrení výdavkov štátneho rozpočtu teda ide\no čiastku, ktorej význam nie je podstatný. Uvedený záver napokon potvrdzuje aj skutočný\nvývoj štátneho rozpočtu v roku 2017, ktorý nemohol byť zákonodarcovi v čase prijatia\nspornej legislatívy známy. Podľa dostupných údajov predstavovali skutočné výdavky\nštátneho rozpočtu v roku 2017 sumu 15 234 261 000 eur a saldo štátneho rozpočtu dosiahlo\nsumu 1 220 132 000 eur. Ušetrená suma tak podľa týchto údajov predstavovala 0,02 %\nzo skutočných výdavkov štátneho rozpočtu a 0,29 % zo skutočného salda štátneho rozpočtu\n(údaje sú predbežné k 28. februáru 2018 a sú čerpané z webovej stránky www.rozpočet.sk\nprevádzkovanej Ministerstvom financií Slovenskej republiky).\n75. Uvedený záver sa ešte zvýrazní, ak sa vezmú do úvahy ďalšie relevantné\nukazovatele, za ktoré už v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 27/2015 (pozri s. 26 a 27\nodôvodnenia) ústavný súd považoval hodnoty štátneho deficitu vo výške 3 % z hrubého\ndomáceho produktu (ďalej len „HDP“) a štátneho dlhu vo výške 60 % z HDP. Uvedené\nukazovatele vyplývajú z Paktu stability a rastu, ktorého právnym základom sú ustanovenia\nčl. 121 a čl. 126 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a tiež z jej dodatkového Protokolu\nč. 12 o postupe pri nadmernom deficite. Pakt stability sa zameriava na to, aby v členských\nštátoch Európskej únie nedochádzalo k vzniku nadmerných deficitov verejných financií, t. j.\ndeficitov prekračujúci uvedené referenčné hodnoty. Referenčný ukazovateľ štátneho dlhu\n\n43\n\n(dlhu verejnej správy) vo výške 60 % HDP je dôležitý aj podľa ústavného zákona\nč. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti. V súlade s čl. 12 ods. 1 uvedeného\nústavného zákona sa totiž do konca rozpočtového roka 2017 horný limit dlhu verejnej\nsprávy ustanovil práve vo výške 60 % podielu na hrubom domácom produkte.\n76. Všetky uvedené kritériá vychádzajú z veľkosti HDP Slovenskej republiky, ktorý\nv roku 2016 dosiahol sumu vyše 81 miliárd eur (zdroj webové sídlo Štatistického úradu\nSlovenskej republiky, HDP v bežných cenách). Z uvedenej sumy HDP potom predstavovala\nušetrená suma 3,5 milióna eur len 0,004 %, pričom v roku 2017 došlo podľa dostupných\ninformácií k dosiahnutiu HDP v sume vyššej ako 84 miliárd eur (ide o údaje čerpané\nz webového sídla Štatistického úradu Slovenskej republiky, pozri sekciu Makroekonomické\núdaje, Národné účty, Štvrťročné údaje HDP v bežných cenách). Preto možno konštatovať,\nže aj z pohľadu Paktu stability a rastu, resp. z pohľadu rozpočtovej zodpovednosti má\nopatrenie zavedené spornou právnou úpravou skoro nezmerateľný dopad, pričom, ako už\nbolo zdôraznené, ide o nesystémové opatrenie.\n77. K šetreniu ako k dočasnému, a teda\n\nmimoriadnemu opatreniu\n\nnavyše\n\nzákonodarca siahol v období, ktoré možno na základe podstatných kritérií hodnotiť ako\nekonomicky priaznivé. V roku 2016 totiž došlo oproti roku 2015 k zlepšeniu stavu\nverejných financií. V hodnotení Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (ďalej len „RRZ“),\nktorá bola zriadená ústavným zákonom č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti, sa\nuvádza:\n„Deficit verejnej správy dosiahol v roku 2016 úroveň 1,68 % HDP, čím sa na rozdiel\nod rokov 2014 a 2015 podarilo splniť rozpočtovaný cieľ, ktorý bol na úrovni 1,93 % HDP.\nPo očistení o vplyv hospodárskeho cyklu a dočasných vplyvov štrukturálny deficit dosiahol\núroveň 1,9 % HDP a medziročne sa zlepšil o 0,8 % HDP. Hrubý dlh dosiahol aj vďaka\njednorazovým príjmom úroveň 51,9 % HDP, čo je oproti predpokladom rozpočtu menej\no 0,2 % HDP a zostal v prvom sankčnom pásme dlhového pravidla.\nRozpočet v čase schvaľovania obsahoval riziká s pozitívnym aj negatívnym vplyvom.\nZníženie deficitu oproti rozpočtovanej úrovni umožnili pozitívne vplyvy vo výške 2,4 %\n\n44\n\nHDP, najmä vyššie daňové príjmy, úspora výdavkov na spolufinancovanie a odvode\ndo rozpočtu EÚ, ako aj lepšie hospodárenie obcí. Na druhej strane, celková suma\nnegatívnych vplyvov na rozpočet verejnej správy dosiahla úroveň 2,1 % HDP. Veľká časť\nidentifikovaných negatívnych rizík, na ktoré rada upozorňovala, sa naplnila a prevýšila\nodhadovanú úroveň. Najvýznamnejšie negatívne vplyvy sú najmä výpadky príjmov z predaja\nemisných kvót, korekcie k eurofondom, či vyššie výdavky zdravotníctva. Okrem toho boli\nv štátnom rozpočte realizované dodatočné výdavky, ktoré boli z časti financované\nz rozpočtovaných rezerv. Nenaplnili sa riziká z kapitálových výdavkov obcí. RRZ i naďalej\neviduje riziko súvisiace s mimoriadnymi dividendami a vyčíslila ho vo výške 156 mil. eur.\nV prípade jeho potvrdenia pri jesennej notifikácii by to mohlo viesť k zvýšeniu deficitu\no 0,2 % HDP.“ (zdroj webové sídlo RRZ).\n78. Z tohto trochu dlhšieho citátu je zrejmé, že v roku 2016 došlo k zlepšeniu\npodstatných referenčných ukazovateľov, ktorými sú štátny deficit a štátny dlh. Tento trend\npokračoval aj v roku 2017, minimálne z pohľadu štátneho dlhu, ktorý k 23. októbru 2017\npredstavoval 51,8 % HDP a ku 31. decembru 2017 bola jeho výška odhadovaná na 51,1 %\nHDP (zdroj opätovne webové sídlo RRZ). Okrem toho sa medzi významnými pozitívnymi\nvplyvmi na stav verejných financií nespomína šetrenie na platoch štátnych zamestnancov,\nku ktorému pritom došlo aj v roku 2016 (vlastne k nemu dochádza od roku 2011). Rovnako\nvýdavky na platy štátnych zamestnancov nie sú spomínané medzi zásadnými negatívnymi\nvplyvmi na štátny rozpočet.\n79. Tiež treba pripomenúť, že priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej\nrepubliky sa pravidelne zvyšuje, keď v roku 2014 predstavovala sumu 858 eur, v roku 2015\nsumu 883 eur, v roku 2016 sumu 912 eur a v roku 2017 sumu 954 eur. V uvedených rokoch\ndochádzalo tiež k rastu HDP v bežných cenách, keď v roku 2014 dosiahol HDP úroveň vyše\n76 miliárd eur, v roku 2015 takmer 79 miliárd eur a, ako už bolo uvedené, v roku 2016 vyše\n81 miliárd eur, resp. v roku 2017 vyše 84 miliárd eur (zdroj webové sídlo Štatistického\núradu Slovenskej republiky). Ústavný súd v tejto súvislosti nemôže nechať bez povšimnutia\nani zvýšenie minimálnej mzdy na rok 2018 na sumu 480 eur mesačne (nariadenie vlády\nč. 278/2017 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2018).\n\n45\n\n80. Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že skutočný dopad dočasného\nzníženia platu verejných funkcionárov na ekonomicky významné ukazovatele je\nzanedbateľný. Možno preto súhlasiť s navrhovateľom, že vo výsledku ide viac o symbolické\npolitické opatrenie ako o konsolidáciu verejných financií. Pozitíva tohto zásahu, ktoré\nspočívajú v úspore sumy 3,5 milióna eur, preto nemôžu vyvážiť zásah do ústavou\ngarantovaného základného práva na majetok a ústavný súd z týchto dôvodov tento zásah\nnemôže tolerovať u tých adresátov, ktorí nemajú možnosť priamo toto rozhodnutie\novplyvniť. Uvedené platí aj napriek tomu, že samotný zásah sa netýkal hranice dôstojnosti\nrelevantnej skupiny adresátov, treba však povedať, že zníženie platu podľa napadnutej\nprávnej úpravy predstavovalo pomerne významnú časť platu dotknutých osôb (pozri časť V\nodôvodnenia tohto nálezu). V porovnaní s výsledkami dosiahnutými zásahom do práva na\nmajetok sa tak bremeno zaťažujúce dotknuté osoby javí ako neprimerané. Z týchto dôvodov\nústavný súd konštatoval, že napadnutá právna úprava je v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy\nv spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy (pozri bod I výroku tohto nálezu).\n81. Ústavný súd taktiež dodáva, že zákonodarca s výnimkou členov rady podľa\nzákona č. 55/2017 Z. z (u nich pozri bod 44 odôvodnenia tohto nálezu) porušil pri\nrelevantných adresátoch aj ich legitímne očakávania. Pri tomto konštatovaní možno\npoukázať aj na judikatúru ESĽP, a to vo veci Valkov a ďalší proti Bulharsku, sťažnosti\nč. 2033/04, 19125/04, 19475/04, 19490/04, 19495/04, 19497/04, 24729/04, 171/05\na č. 2041/05. Predmetom prieskumu v uvedenom prípade bola legislatíva upravujúca limit\nna výšku starobných dôchodkov. Tento limit bol spočiatku stanovený ako dočasné opatrenie\nna obdobie troch rokov, po uplynutí tohto obdobia však bol daný limit zavedený ako\nopatrenie trvalé. ESĽP vychádzal z predpokladu, že príslušnú legislatívu v oboch prípadoch\nmožno považovať za zásah do práva na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dohovoru. ESĽP taktiež\nuviedol, že adresáti napadnutej právnej úpravy mali legitímne očakávania, že po uplynutí\ntroch rokov trvajúceho dočasného opatrenia nebudú ich penzie podliehať obmedzeniam,\na k porušeniu týchto legitímnych očakávaní došlo práve prijatím zákona, ktorý toto\nobmedzenie stanovil ako trvalé. V tomto zmysle možno hovoriť o existencii legitímnych\nočakávaní a o ich porušení aj v danom ústavným súdom preskúmavanom prípade.\n\n46\n\n82. Je potrebné pripomenúť, že zákonodarca totožne, ako to je upravené napadnutým\nzákonom, zasiahol do platu dotknutých osôb už v roku 2016, pričom aj tu išlo o zásah\nčasovo obmedzený na obdobie jedného roka. Po uplynutí tohto roka preto mohli adresáti\nprávnej úpravy legitímne očakávať, že sa ich plat v roku 2017 nebude ďalej rovnakým\nspôsobom znižovať. Zákonodarca preto ich legitímne očakávania porušil, a to spôsobom,\nktorý zásah do práva na majetok a do legitímnych očakávaní neospravedlňuje, ako to už\nbolo konštatované. Treba však tiež vziať do úvahy, že k porušovaniu legitímnych očakávaní\nobdobným spôsobom dochádza už od roku 2012 (s výnimkou týkajúcou sa komisárov pre\ndeti a pre osoby so zdravotným postihnutím). Ústavný súd v tejto súvislosti nemôže\nakceptovať teoreticky možnú líniu argumentácie, že práve trvalým porušovaním\nlegitímnych očakávaní (opakovanými zásahmi do platových\n\npomerov v podobe\n\n„jednorazového a dočasného“ zmrazovania platov) vlastne dochádza k ich strate, pretože by\nsa tým úplne poprela právna istota, ktorá je ich základom. Ústavný súd v kontexte uvedenej\nargumentácie uzatvára, že podporným argumentom pre konštatovanie nesúladu napadnutej\nprávnej úpravy s čl. 20 ods. 1 ústavy pri niektorých verejných činiteľoch (ktorí na rozdiel od\nposlancov národnej rady, členov vlády a prezidenta Slovenskej republiky nemali priamu\nmožnosť rozhodnutie o znížení svojho platu ovplyvniť), je aj porušenie legitímnych\nočakávaní.\nXI. K súladu napadnutej judikatúry s čl. 1 ods. 1 ústavy\n83. Z uvedených zistení týkajúcich sa napadnutej právnej úpravy vyplýva, že touto\núpravou sa narušuje zákonom všeobecne nastavený systém určovania platov, a to dočasným\nopatrením na obdobie jedného roka. Podstata zákonnej úpravy sa tak formálne nemení,\nfakticky sa však neaplikuje. Výnimočným opatrením preto dochádza k narušeniu právnej\nistoty, ktoré by bolo možné akceptovať, ak by si to vyžadovali mimoriadne okolnosti\nprípadu. Ako však už bolo konštatované, v prípade napadnutej právnej úpravy nebol zásah\ndo práv jej adresátov dostatočne odôvodnený a primeraný. Tento záver sa týka verejných\nfunkcionárov, ktorých ústavný súd v časti XI.3 odôvodnenia tohto rozhodnutia označil\nza „ostatných adresátov“. Osobitne to platí u tých z nich, u ktorých dochádzalo k narúšaniu\n\n47\n\nprávnej istoty podobnými opatreniami už v minulosti. V tejto súvislosti ústavný súd\npoukazuje na argumentáciu v skoršej a už spomínanej veci sp. zn. PL. ÚS 27/2015:\n„O dočasný reštrikčný zásah do platov sudcov by išlo v takom prípade, ak by bola\njednoznačným spôsobom obmedzená dĺžka jeho trvania. O dočasný reštrikčný zásah\ndo platov sudcov však nepochybne nepôjde vtedy, ak sa jeho trvanie pre ďalšie obdobie\nviackrát prostredníctvom následných opatrení zákonodarcu (bez primeraných dôvodov)\npredlžuje. Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení argumentuje v prospech ústavnej\nakceptovateľnosti posudzovaného reštrikčného zásahu skutočnosťou, že napadnutá právna\núprava bola prijatá len na obdobie jedného roka, pritom ale zjavne účelovo opomína, že ide\no opakované zákonné opatrenie, ktoré národná rada uplatnila už pri určovaní platov sudcov\nv rokoch 2013 a 2014 (§ 29i ods. 3 a 4 a § 29j ods. 3 a 4 zákona o platových pomeroch\na § 151x a § 151y zákona o sudcoch). Ide teda o takú právnu úpravu, ktorá bola prijatá už\ntretíkrát za sebou, pričom v dôsledku nej sú platy sudcov aj v roku 2015 zmrazené na úrovni\nplatov z roku 2012.\nAk by ústavný súd navrhovateľkou napadnutý postup zákonodarcu akceptoval, tak by\nmu vo svojej podstate umožnil opakovane (permanentne) predlžovať trvanie v minulosti\nuskutočneného reštrikčného zásahu do platov sudcov na vopred neurčené časové obdobie.\nV dôsledku toho by sa zároveň vo všeobecnosti akceptovaný mechanizmus určovania platov\nsudcov vo väzbe na priemernú nominálnu mesačnú mzdu zamestnanca v hospodárstve\nSlovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok stal len fiktívny (deklaratórny).\nNa tomto základe ústavný súd konštatuje, že napadnutý reštrikčný zásah do platov sudcov\nnerešpektuje ani podmienku dočasnosti, čo je ďalší dôvod na záver o jeho nesúlade s čl. 1\nods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy.“\n84. Na základe uvedených záverov ústavný súd nemôže tolerovať porušovanie\nprávnej istoty, ktoré vyplýva z nedostatku vôle prijať systémové alebo aspoň dlhodobejšie,\nči riadne odôvodnené riešenie. Uvedené, samozrejme, neplatí vo vzťahu k poslancom\nnárodnej rady, členom vlády a prezidentovi Slovenskej republiky, keďže boli autormi\nnapadnutého zákona, resp. nevyužili dostupné prostriedky proti jeho prijatiu, preto ani\nnemohli očakávať, že nedôjde k zásahu do ich platov. Ústavný súd preto rozhodol, že\nnapadnutá právna úprava nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy v časti týkajúcej sa predsedu\n\n48\n\na podpredsedov NKÚ, verejného ochrancu práv, riaditeľa NBÚ, štátnych zamestnancov\nvo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo, a vedúcim ostatných\nústredných orgánov štátnej správy a tiež obom komisárom (bod I výroku tohto nálezu).\nVo vzťahu k poslancom národnej rady, prezidentovi a členom vlády Slovenskej republiky\nvšak návrhu ani v tejto časti nevyhovel (bod III výroku tohto nálezu).\n85. Ústavný súd rovnako ako vo veci sp. zn. PL. ÚS 27/2015 nevyužil možnosť\nvyplývajúcu z ustanovenia § 40 zákona o ústavnom súde a ako súvisiace predpisy\nnepreskúmaval tie zákony, ktorými boli platy dotknutých osôb upravené podobným\nspôsobom v predchádzajúcich rokoch a v roku 2018. Takýto postup nie je formálne\nvylúčený, avšak zdržanlivosť ústavného súdu je v tejto otázke daná rešpektovaním\nsamotného návrhu, miery voľnej úvahy zákonodarcu, resp. rešpektovaním jeho autonómie\nv tvorbe ekonomickej politiky, a napokon aj skutočnosťou, že účinnosť predchádzajúcich\nzákonov bola časovo ohraničená a tieto už v súčasnosti a do budúcna nemajú žiadne účinky.\nV prípade právnej úpravy, ktorá zaviedla zmrazenie platov v roku 2018, ponechal ústavný\nsúd zákonodarcovi priestor reagovať na právny názor vyjadrený v tomto náleze v súlade\ns autonómiou, ktorá mu v tejto otázke patrí v medziach vyplývajúcich z ústavy. Ústavný súd\ntiež prihliadol na skutočnosť, že sporné legislatívne zásahy nedosiahli takú intenzitu, ktorá\nby znamenala porušenie ľudskej dôstojnosti v súvislosti so životnou úrovňou dotknutých\nosôb.\nXII. K súladu napadnutej právnej úpravy s čl. 2 ods. 2 ústavy\n86. Pokiaľ ide o súlad napadnutej právnej úpravy s čl. 2 ods. 2 ústavy, nie je dôvod\nmeniť argumentáciu, ktorá bola, pokiaľ ide o tento článok ústavy, uvedená v rozhodnutí\nsp. zn. PL. ÚS 27/2015 (s. 36):\n«Ústavný súd... konštatuje, že považuje za prekonané judikatórne prístupy, ktoré\nuplatňoval predovšetkým v prvých rokoch svojho fungovania, keď samotný záver\no nesúlade napadnutého zákona s niektorými ustanoveniami ústavou „mechanicky“ vnímal\naj ako jeho nesúlad s čl. 2 ods. 2 ústavy (pozri napr. PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 38/95,\n\n49\n\nPL. ÚS 25/00). Takýto prístup možno označiť za tautologický. Vyslovenie nesúladu\nnapadnutej právnej úpravy s čl. 2 ods. 2 ústavy totiž prichádza do úvahy len v prípade, ak by\ndošlo k extrémnemu vybočeniu z právomoci zákonodarcu (m. m. PL. ÚS 99/2011, bod 92).\nV danom prípade podľa názoru ústavného súdu k extrémnemu vybočeniu z ústavných\nlimitov zákonodarnej právomoci národnej rady nedošlo.»\n87. Navrhovateľ má síce pravdu v tom, že porušením čl. 2 ods. 2 ústavy nie je\nsamotná skutočnosť, že zákon obsahuje arbitrárny komponent, ale to, že bol prijatý\nsvojvoľne. Svojvôľou sa však v zmysle judikatúry ústavného súdu rozumie až extrémne\nprekročenie zákonodarnej právomoci národnej rady, t. j. prijatie takého zákona, ktorého\nobsah ústava nepredpokladá. O taký príklad išlo v minulosti vo veci sp. zn. PL. ÚS 29/95,\nkeď národná rada prijatím zákona rozšírila svoje právomoci nad rámec stanovený ústavou.\nNavrhovateľom vytýkané a ústavným súdom zistené nedostatky však nemajú povahu\ntakéhoto extrémneho vybočenia, keďže sporná právna úprava upravuje matériu, ktorá je\nv celom rozsahu v právomoci národnej rady, navyše ide o otázky tvorby politiky štátu, kde\nmá práve názor národnej rady vyjadrený prijatím zákona osobitný význam. Protiústavnosť\nnapadnutej právnej úpravy spočíva v nerovnováhe medzi sledovaným cieľom právnej\núpravy a zásahom do základných práv, pričom táto nerovnováha je „len“ arbitrárnym\nkomponentom napadnutej právnej úpravy, neznamená však, že zákon bol prijatý svojvoľne\n(pozri tiež podrobnejšie PL. ÚS 99/2011, bod 92 odôvodnenia). Vzhľadom na uvedené\nústavný súd nevyhovel návrhu v časti týkajúcej sa navrhovateľom tvrdeného nesúladu\nspornej právnej úpravy s čl. 2 ods. 2 ústavy (bod III výroku tohto nálezu).\n88. V závere sa ústavný súd musí venovať dôsledkom výroku tohto nálezu, ktorý je\nkoncipovaný s ohľadom na jeho praktický dopad a vychádza z formulácie napadnutej\nprávnej úpravy. Ako už v súvislosti s prezidentom bolo konštatované, napadnutá právna\núprava sa formálne zmieňuje aj o jeho paušálnych náhradách, v skutočnosti ich však nijako\nnemení. Vzhľadom na formuláciu § 29o zákona č. 120/1993 Z. z. ústavný súd nevyhovel\nnávrhu aj v časti týkajúcej sa paušálnych náhrad prezidenta, hoci kvôli nadbytočnosti tejto\núpravy by pri striktnejšom prístupe mohol vysloviť aj jej nesúlad s čl. 1 ods. 1 ústavy. To by\nsi však vyžadovalo preformulovanie napadnutej právnej úpravy, čo nie je v právomoci\n\n50\n\nústavného súdu. Keďže samotná právna úprava nemá praktický význam, pre zjednodušenie\nvýroku ústavného súdu bola ponechaná v platnosti.\n89. Odlišná a zložitejšia je situácia týkajúca sa predsedu a podpredsedov NKÚ,\nu ktorých je napadnutá právna úprava v nesúlade s ústavou, pokiaľ ide o ich plat, nie však,\npokiaľ ide o ich paušálne náhrady. Dôvodom je osobitná úprava stanovenia výšky\npaušálnych náhrad, kde je zákonodarcovi ponechaná ešte širšia miera voľnosti ako pri\nsamotnom plate. Vzhľadom na formuláciu § 29o zákona č. 120/1993 Z. z. však ústavný súd\nvo výroku rozhodol, že nesúlad s ústavou sa týka tohto ustanovenia v rozsahu slovného\nspojenia „predsedovi kontrolného úradu a podpredsedovi kontrolného úradu“, čo však\nbude mať taký praktický dopad, že toto ustanovenie stratí vo vzťahu k uvedeným\nfunkcionárom účinnosť, prípadne aj platnosť, aj pokiaľ ide o ich paušálne náhrady (čl. 125\nods. 3 ústavy). Aj tu treba povedať, že ak by sa mal ústavný súd vyhnúť tomuto problému,\nmusel by napadnutú legislatívu preformulovať, čo však nie je v jeho právomoci. Riešenie\nsituácie je tak na strane zákonodarcu, ktorý však aj na rok 2017 môže stanoviť paušálne\nnáhrady dotknutých verejných funkcionárov rovnako, ako to bolo v roku 2011.\n90. V stručnosti je potrebné poukázať aj na účinky tohto nálezu vo vzťahu\nk verejným funkcionárom, ktorých platové pomery sú v súčasnosti upravené zákonom\nč. 55/2017 Z. z. Za ústavne nesúladné mohli byť vo výroku označené len ustanovenia § 186\nods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z., hoci je zrejmé, že dôvody nesúladu sa rovnako vzťahovali aj\nna predchádzajúce ustanovenia § 140f zákona č. 400/2009 Z. z., ktoré do 31. mája 2017\nupravovali platové pomery štátnych zamestnancov vo verejnej funkcii v služobnom úrade,\nktorým je ministerstvo, a vedúcich ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Týmto\nkonštatovaním ústavný súd nechce prekračovať formálne hranice svojej právomoci\npreskúmať súlad právnych predpisov, ktoré sú vo vzťahu k § 140f zákona č. 400/2009 Z. z.\nnepriechodné z dôvodu straty účinnosti tohto zákona. V odôvodnení svojho rozhodnutia\nvšak považuje za potrebné túto skutočnosť zdôrazniť, a to s prihliadnutím na jednoznačnú\nkontinuitu právnej úpravy v tejto časti a s ohľadom na praktické dopady tohto rozhodnutia\nna platové pomery dotknutých osôb počas celého roka 2017, t. j. nielen v období\nod účinnosti zákona č. 55/2017 Z. z. Praktické riešenie uvedenej situácie je však aj v tomto\n\n51\n\nprípade v rukách zákonodarcu, resp. príslušných orgánov rozhodujúcich o platoch\ndotknutých osôb.\n91. Svojou záverečnou poznámkou ústavný súd len zdôrazňuje, že celý tento nález je\nzaložený na veľkej miere zdržanlivosti ústavného súdu vo vzťahu k zákonodarcovi.\nZákonodarca má totiž veľmi širokú mieru úvahy pri rozhodovaní o použití limitovaných\nverejných prostriedkov, a to aj pokiaľ ide o platové pomery verejných funkcionárov. Aj táto\nmiera má však svoje ústavné hranice. Ide predovšetkým o princíp deľby mocí a ich\nvzájomnej rovnováhy. Zákonodarca svojimi rozhodnutiami nesmie zasahovať do deľby\nmocí tým, že by napríklad ohrozil materiálnu nezávislosť súdnej moci. Týmto otázkam sa\nústavný súd už v minulosti venoval napríklad aj v už citovanom rozhodnutí vo veci sp. zn.\nPL. ÚS 27/2015 a v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa platov sudcov. V tomto\nkonkrétnom prípade však do popredia vystupuje iný aspekt ústavného obmedzenia voľnej\núvahy zákonodarcu, ktorým je ochrana základných práv a slobôd, konkrétne ochrana\nmajetku a tiež právnej istoty a legitímnych očakávaní. Možno konštatovať, že na rozdiel od\nprincípu deľby mocí a ochrany materiálnej nezávislosti súdnej moci je toto obmedzenie\npodstatne voľnejšie, pretože, ako už bolo uvedené, je na výlučnej úvahe štátu, aký plat budú\njeho zamestnanci poberať zo štátneho rozpočtu. Na druhej strane však treba povedať, že ak\nuž zákonodarca určitý spôsob nastavenia platov zavedie, potom nesystémový,\nneproporcionálny, resp. nedostatočne odôvodnený zásah do tohto nastavenia môže\npredstavovať porušenie práva na majetok. Práve o takýto výnimočný zásah v tomto prípade\nišlo, pretože v podstate bez akéhokoľvek dôvodu, arbitrárne a neproporcionálnym\nspôsobom bola prijatou legislatívou na obdobie jedného roka pozastavená účinnosť\nvšeobecne nastaveného mechanizmu platov. Tento zásah je z podrobne vysvetlených\ndôvodov tolerovateľný vo vzťahu k aktérom tohto zásahu, nie však k jeho ostatným\nadresátom. Napriek širokej miere úvahy zákonodarcu tak ústavný súd musel konštatovať, že\nnapadnutá právna úprava je v časti v rozpore s ústavou. Veľkým problémom tejto úpravy\nbola tiež skutočnosť, že okrem nesystémovosti a neprimeranosti sa vyznačovala\nkomplikovanosťou a nejednoznačnosťou, čo vyplývalo aj zo skutočnosti, že zákonodarca sa\nnevenoval jednotlivým adresátom právnej úpravy osobitne. V dôsledku toho prehliadol\npodstatné rozdiely v ich postavení a právnej úprave ich platových pomerov. Ide pritom\n\n52\n\no problém, ktorý je potrebné vziať do úvahy aj pri prípadnej ďalšej úprave platových\npomerov dotknutých verejných činiteľov, najmä pokiaľ ide o odlíšenie postavenia\nústavných činiteľov (poslancov národnej rady, prezidenta, členov vlády, sudcov ústavného\nsúdu, ostatných sudcov Slovenskej republiky, predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky,\npredsedu a podpredsedov NKÚ, generálneho prokurátora Slovenskej republiky a verejného\nochrancu práv) od ostatných verejných funkcionárov.\n92. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi\nprávnymi predpismi, ktoré boli predmetom ústavného prieskumu, a kvalifikovanými\nreferenčnými predpismi podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je nesúlad, strácajú príslušné\npreskúmavané predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány,\nktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia\nrozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi\na s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak\nneurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch\nod vyhlásenia rozhodnutia.\nPodľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripájajú odlišné\nstanovisko sudcovia Peter Brňák, Milan Ľalík a Lajos Mészáros.\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. apríla 2018\n\n53", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "predbežné opatrenie", "právna istota-predvídateľnosť práva", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "zmena právnej úpravy", "vlastníctvo", "zmena právnej úpravy", "mzda, plat", "majetok", "legitímne očakávanie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f324c5e4-b36a-4f5c-b1d4-5f70cf9b6686", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.194.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 194/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.194.2017.2"}, {"guid": "ussr:1404744a-f61a-4400-9fc9-979202c57007", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 42/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-12", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1404744a-f61a-4400-9fc9-979202c57007"}, {"guid": "ussr:643aa216-a9f9-420d-91ba-cf377a95bb25", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.27.2015.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 27/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 27/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.27.2015.2"}, {"guid": "ussr:c5346579-20d0-4b43-8cc5-ae0c573f81a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-22", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c5346579-20d0-4b43-8cc5-ae0c573f81a3"}, {"guid": "ussr:0c51db68-a6e6-4154-bd3b-b35a9661c44d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2013", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2013 z 17. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c51db68-a6e6-4154-bd3b-b35a9661c44d"}, {"guid": "ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395"}, {"guid": "ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/06 z 5. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-05", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4488ed32-2fa3-4631-8dea-a7c1be946ee0"}, {"guid": "ussr:ee62843c-bd12-4fca-bd04-62e43f4aae0f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/05 z 7. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-07", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee62843c-bd12-4fca-bd04-62e43f4aae0f"}, {"guid": "ussr:58058938-e57c-430b-bec4-4394697c0ac2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/01 z 18. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-18", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58058938-e57c-430b-bec4-4394697c0ac2"}, {"guid": "ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0"}, {"guid": "ussr:b777813d-3229-4c42-b089-66cf896547f3", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/95 z 12. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-12", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b777813d-3229-4c42-b089-66cf896547f3"}, {"guid": "ussr:5a1ac11a-bf75-49e7-b31e-320bf675849d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 42/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/95 z 2. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-02", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a1ac11a-bf75-49e7-b31e-320bf675849d"}, {"guid": "ussr:e5c79efc-6e9a-4697-9a78-42da124527aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 238, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1"}, {"guid": "ussr:d696978b-65f2-4bed-a463-6b62dcbe2b80", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.128.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 128/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 128/95 z 21. 2. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-02-21", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.128.1995.1"}, {"guid": "ussr:166b9375-c030-45df-8f65-1f20b9b51c69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.29.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 29/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/95 z 29. 11. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-11-29", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.29.1995.1"}], "citovane_v": []}