{"guid": "ussr:3a9dadd6-65da-4b0c-a30c-c5a8c1f3fde2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.51.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 51/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 51/2015 z 25. 4. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 25. apríla 2018, sp. zn. PL. ÚS 51/2015, ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.51.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-04-25", "forma": "Nález", "povaha": ["zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3a9dadd6-65da-4b0c-a30c-c5a8c1f3fde2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.51.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.51.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.51.2015.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 51/2015-94\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2018\nv pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej,\nPetra Brňáka, Miroslava Duriša, Sergeja Kohuta (sudca spravodajca), Milana Ľalíka,\nJany Laššákovej, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,\nLadislava Orosza a Rudolfa Tkáčika prerokoval prijatý návrh skupiny poslancov Národnej\nrady Slovenskej republiky, zastúpených advokátskou kanceláriou TaylorWessing e/n/w/c\nadvokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta\nJUDr. Radovana Palu, LL.M., PhD., vo veci namietaného nesúladu § 28 ods. 4 písm. r),\n§ 59 ods. 2 a § 81 ods. 22 zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 55 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 3 Zmluvy\no Európskej únii a obsahu Protokolu č. 27 pripojenému k Zmluve o Európskej únii,\nako i čl. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES z 20. decembra\n1994 o obaloch a odpadoch z obalov a takto\nrozhodol:\n1. Konanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky v časti\nnamietaného nesúladu § 28 ods. 4 písm. r) zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene\n\na doplnení niektorých zákonov s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 55\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 3\nZmluvy o Európskej únii a obsahu Protokolu č. 27 pripojenému k Zmluve o Európskej únii,\nako i čl. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES z 20. decembra\n1994 o obaloch a odpadoch z obalov z a s t a v u j e .\n2. Návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vo zvyšnej časti\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol\n28. októbra 2015 doručený návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky\n(ďalej aj „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125\nods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 28 ods. 4\npísm. r), § 59 ods. 2 a § 81 ods. 22 zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o odpadoch“) s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13\nods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 ústavy, ako i čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii\nv spojení s čl. 3 Zmluvy o Európskej únii a obsahu Protokolu č. 27 pripojenému k Zmluve\no Európskej únii, ako i čl. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES\nz 20. decembra 1994 o obaloch a odpadoch z obalov.\n2. V podstatnej časti svojho návrhu skupina poslancov uviedla:\n«... Dňa 21. apríla 2015 bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky publikovaný\nZákon o odpadoch. Zákon o odpadoch má svojim obsahom, okrem iného, nahradiť súčasný\nzákon č. 119/2010 Z. z. o obaloch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n„Zákon o obaloch“). Podľa § 136 ods. 2 Zákona o odpadoch sa zrušuje: „čl. I zákona\nč. 119/2010 Z. z. o obaloch a o zmene zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene\n\n2\n\na doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 547/2011 Z. z., zákona č. 343/2012 Z. z.\na zákona č. 484/2013 Z. z.“.»\n3. V súvislosti s legislatívnym procesom prijímania nového zákona o odpadoch\nupozorňuje skupina poslancov v prvom rade na európsky kontext tzv. obalovej legislatívy\na zdôrazňuje, že prijatiu zákona o odpadoch predchádzalo predloženie návrhu nového\nzákona o odpadoch do pripomienkového konania v rámci požiadaviek ukladaných\nsmernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje\npostup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel\nvzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti: «... Európska komisia predložila\nk návrhu Zákona o odpadoch pripomienky v zmysle čl. 8, ods. 2 Smernice 98/34/ES,\nv ktorých, okrem iného, podľa medializovaných informácií, Európska komisia upozornila\nna osobitný prístup, ktoré slovenské orgány zaujali k zmluvným rokovaniam v oblasti\nodpadov z obalov, keďže by mohli predstavovať prekážku pre fungovanie vnútorného trhu.\nZákon o odpadoch vo vzťahu ku kolektívnemu nakladaniu so spoločným odpadom z obalov\na separovaným komunálnym odpadom stanovuje pravidlo, že oprávnené subjekty (v zmysle\nnovej terminológie „organizácie zodpovednosti výrobcov“) môžu uzatvárať zmluvy len\ns obcami (to znamená, že v zmysle nových zákonných pravidiel už nebudú môcť byť\nuzatvárané zmluvy s inými organizáciami, akými sú napríklad, zberne odpadu), pričom\nzároveň má platiť zásada „jedna obec = jedna zmluva“. Z tohto dôvodu sa v Zákone\no odpadoch zaviedli ustanovenia, ktoré majú priamy vplyv na existenciu zmlúv, ktoré sú\nv súčasnosti platné v rámci iného právneho režimu.»\n4. Skupina poslancov ďalej uvádza, že Európska komisia upozornila na skutočnosť,\nže v čase prijímania nového zákona o odpadoch už existuje subjekt (oprávnená organizácia),\nktorý má uzavreté zmluvy s viac ako 50 % všetkých obcí, a že žiadna iná oprávnená\norganizácia systematicky neuzatvárala takéto zmluvy, čo bude mať negatívny vplyv\nna fungovanie vnútorného trhu. V tejto súvislosti poukázala Európska komisia výslovne\nna § 81 ods. 22 zákona o odpadoch a uviedla, že právny mechanizmus zakotvený v tomto\nustanovení by mohol mať za následok dlhodobé vylúčenie oprávnených subjektov z trhu\n\n3\n\nvzhľadom na to, že by nemuselo dochádzať k pravidelným novým príležitostiam uchádzať\nsa o zmluvu s obcami.\n5. Navrhovatelia, osvojujúc si argumentáciu Európskej komisie, poukazujú\na detailnejšie objasňujú problematické aspekty zavedenia tzv. princípu „jedna obec = jedna\nzmluva“, ktorého podstatou je pravidlo, v zmysle ktorého môže obec uzatvoriť zmluvu len\ns jednou organizáciou zodpovednosti výrobcov na najmenej jeden rok: „Tento princíp\nsa opiera o kombináciu troch významných elementov, ktoré sa v aktuálne účinnej slovenskej\nprávnej úprave nenachádzajú, menovite: (i) organizácie zodpovednosti výrobcov (predtým\noprávnené organizácie) môžu vykonávať svoju činnosť a získať prístup k zozbieranému\nodpadu iba na základe zmlúv uzavretých s obcami, (ii) každá obec môže uzatvoriť zmluvu\niba s jednou organizáciou zodpovednosti výrobcov, a (iii) ak súhrnný zberový (trhový)\npodiel výrobcov obalov zastúpených organizáciou zodpovednosti výrobcov nedosiahne\nobjem zberu pokrytý zmluvami s obcami, ktoré uzavrela táto organizácia, organizácia\nzodpovednosti výrobcov stratí svoju autorizáciu alebo jej dokonca nebude vôbec udelená\nautorizácia na to, aby sa stala organizáciou zodpovednosti výrobcu podľa nového Zákona\no odpadoch.“\n6. Pokračujúc vo svojej argumentácii, opisujú navrhovatelia následky implementácie\nspomenutého princípu: «Kombinácia prvého elementu s druhým a tretím elementom oddelí\nvýrobcov („platcov“) od organizácií zodpovednosti výrobcov a tým vytvorí základ\npre trvalé narušenie súťažného prostredia. ... Právna úprava týkajúca sa prechodného\nobdobia účinne umožní rýchlu monopolizáciu trhu, a to na základe arbitrárnych kritérií.\nS ohľadom na situáciu na trhu, je veľmi dôležité poukázať na to, že, v zmysle tejto úpravy,\nzmluvy oprávnených osôb s obcami, ktorých predmetom je úhrada nákladov/finančná\npodpora obce spojených so zabezpečovaním nakladania s komunálnym odpadom,\nuzavretých pred dňom, keď Zákon o odpadoch nadobudne účinnosť zostanú platné a účinné,\na to napriek významným zmenám pravidiel. Naopak, zmluvy oprávnených osôb s inými\nsubjektmi, napr. spoločnosťami zabezpečujúcimi zber odpadu účinnosť stratia.»\n\n4\n\n7. Implementáciou princípu „jedna obec = jedna zmluva“ dôjde podľa skupiny\nposlancov k dramatickému predefinovaniu a celkovej zmene schémy nakladania s odpadmi\nz obalov na Slovensku; pritom sa eliminuje súťaž na trhu pre kolektívne nakladanie\ns odpadmi\n\na pre\n\ntriedený\n\nzber\n\nkomunálneho\n\nodpadu\n\n(účinok\n\npodobný\n\núčinku\n\nposudzovanému v prípade Altstoff). Podľa ich prognózy má dôjsť k monopolizácii trhu\nvo veľmi krátkom čase, pravdepodobne nie dlhšom ako jeden rok: „Spravodlivá\nhospodárska súťaž medzi organizáciami zodpovednosti výrobcov nebude možná a prekážky\nvstupu na trh budú prakticky neprekonateľné bez následnej legislatívnej zmeny. Hneď\nako dôjde k monopolizácii trhu, dominantná organizácia zodpovednosti výrobcov bude mať\nmožnosť nastavovať cenovú politiku.“\n8. V rámci ďalšej argumentácie poukazujú navrhovatelia na vznik tzv. exkluzívnych\n(výhradných) zmlúv: „Organizácia zodpovednosti výrobcu, ktorá uzatvorí zmluvu (alebo\nju dokonca už bude mať uzatvorenú v čase nadobudnutia účinnosti Zákona o odpadoch\nako oprávnená organizácia) s obcou (bez ohľadu na jej veľkosť) vylúči akúkoľvek inú\norganizáciu zodpovednosti výrobcu z vykonávania činnosti na území danej obce.\nTo znamená, že Zákon o odpadoch predpisuje generálne využívanie výhradných zmlúv,\na to aj napriek odporúčaniam Generálneho riaditeľstva pre hospodársku súťaž Európskej\nkomisie, ktoré boli zverejnené v roku 2005.“\n9. Existencia exkluzívnych zmlúv zasiahne podľa názoru navrhovateľov výrazným\nspôsobom do funkčných mechanizmov trhu, keďže «... súťaž medzi oprávnenými\norganizáciami o (zberový) podiel na trhu kolektívneho nakladania s odpadmi z obalov bude\nrealizovaná na úrovni jednotlivých obcí a nie na úrovni výrobcov, ktorí sú konečnými\nnositeľmi nákladov kolektívneho nakladania s odpadmi. V ekonomickom slova zmysle\nto predstavuje situáciu, ktorá je v rozpore so zásadou „náklady znáša znečisťovateľ“\nči dokonca „zákazník znáša náklady“: oprávnená organizácia založená na to, aby\nposkytovala služby kolektívneho nakladania s odpadmi z obalov (teda na zabezpečenie toho,\nže náklady externality spočívajúcej v tvorbe odpadov z obalov sa presunú na výrobcov)\nnebude súťažiť o platcov týchto služieb (pôvodcovia negatívnej externality), ale budú nútené\nsúťažiť o subjekty (obce), ktoré sú týmito externalitami ovplyvnené (komunálny odpad).\n\n5\n\nZavedením princípu „jedna obec = jedna zmluva“ teda dôjde k závažnému obmedzeniu\n„upstream“ trhu a motivácia konať efektívne bude zjavne narušená. V dôsledku toho bude\nsloboda výrobcov spočívajúca v možnosti vybrať si z viacerých oprávnených organizácií\nna základe efektivity ich služieb značne obmedzená.».\n10. V rámci zavŕšenia jednej zo svojich argumentačných línií navrhovatelia\nkonkludujú, že „... namiesto ochrany a podpory súťaže na relevantnom trhu organizácií\nsystémov/alternatívnych riešení na plnenie environmentálnych povinností, predkladá Zákon\no odpadoch zavedenie opatrenia, ktoré transformuje súčasný relevantný trh, na ktorom\ndochádza k hospodárskej súťaži, na nesúťažné prostredie a de facto monopolizovaný trh...\nTakéto riešenie by nebolo v súlade s hlavnými princípmi hospodárskej súťaže\n(ako sú formulované najmä v európskom práve), a to ani v prípade, ak by v čase\nimplementácie neexistoval kolektívny systém nakladania s obalmi z odpadov, resp. ani\nv prípade ak by všetky oprávnené organizácie, ktoré v súčasnosti existujú na území\nSlovenska, mali rovnakú štartovaciu pozíciu (t. j. ak by obce nemali uzatvorené žiadne\nzmluvy s oprávnenými organizáciami a všetky oprávnené organizácie by mali možnosť\npredložiť ponuky poskytovania svojich služieb ešte zmluvne neviazaným obciam)...“.\n11. Ďalší argumentačný okruh, ktorým odôvodňuje skupina poslancov svoj návrh,\nspočíva v poukázaní na diskriminačné aspekty napadnutej právnej úpravy: „Zákon\no odpadoch podmieňuje udelenie autorizácie na činnosť organizácie zodpovednosti\nvýrobcov (t.j. oprávnenej organizácie), okrem iného, predložením Ministerstvu životného\nprostredia SR zoznamu obcí, s ktorými je organizácia zodpovednosti výrobcov v zmluvnom\nvzťahu vo veci zabezpečenia združeného nakladania s oddelene vyzbieranou zložkou\nkomunálneho odpadu (a to buď predložením existujúcich zmlúv alebo zmlúv o budúcich\nzmluvách), pričom počet obcí musí byť dostatočný na to, aby pokryl taký objem zberu, ktorý\nzaručuje splnenie vyhradených povinnosti v rozsahu súhrnného zberového podielu\nzastúpených výrobcov. Okrem toho, každá organizácia zodpovednosti výrobcov musí byť\nspôsobilá predložiť takéto dôkazy počas celej doby jej existencie... Je zrejmé,\nže po nadobudnutí účinnosti Zákona o odpadoch bude len jedna oprávnená organizácia\nv oblasti\n\nnakladania\n\nodpadov\n\nz\n\nobalov\n\n6\n\nspôsobilá\n\nsplniť\n\nuvedenú\n\npožiadavku\n\nbez dodatočných nákladov a podmienok... Za súčasnej faktickej situácie, pri ktorej jedna\noprávnená organizácia už má uzatvorené zmluvy s viac než 1,500 obcami (z celkového\npočtu 2,890 slovenských obcí), ktoré zahŕňajú viac než 2 800 000 obyvateľov (z celkového\npočtu 5 421 433 obyvateľov), budú mať všetky ostatné oprávnené organizácie zásadné\nproblémy splniť nové zákonné kritériá definované v Zákone o odpadoch... Na základe\nuvedeného bude na jednej strane platiť, že už existujúce oprávnené organizácie budú čeliť\nnovej zákonnej povinnosti preukázať dôkazy o uzatvorení zmlúv s dostatočným počtom obcí,\na na druhej strane sa tým vytvorí nová bariéra vstupu na trhu, ktorá spôsobí zásadné\nsťaženie prístupu na trh organizácií systémov alebo riešení na plnenie povinností, ktoré\nvyplývajú z príslušnej európskej odpadovej smernice.“\n12. Z už citovaných argumentov podľa navrhovateľov vyplýva, že „... v čase,\nkeď všetky obce na Slovensku už budú mať uzatvorené zmluvy s organizáciami\nzodpovednosti výrobcov, potenciálny nový súťažiteľ už nebude mať možnosť uzatvoriť\nzmluvu so žiadnou (!) obcou (a tak získať prístup na trh – k zberovému podielu).\nPotenciálny nový súťažiteľ bude musieť vyčkať, kým sa neskončí doba trvania uzatvorených\nzmlúv, resp. pokiaľ tieto zmluvy nebudú jednou zo zmluvných strán ukončené, aby mohol\nuzatvoriť zmluvy vôbec s niektorými obcami. Okrem toho, až do času skončenia doby\ntrvania uzatvorených zmlúv, resp. do ich iného ukončenia, nebude potenciálny nový\nkonkurent vedieť, či vôbec bude schopný uzatvoriť zmluvy s dostatočným počtom obcí,\na teda, či bude vôbec schopný splniť všetky zákonné kritériá na to, aby mu bola udelená\nautorizácia na činnosť organizácie zodpovednosti výrobcov. Zákon o odpadoch obsahuje\nustanovenie, že postačuje, ak sa predložia zmluvy o budúcich zmluvách uzatvorené s\nobcami avšak je len veľmi málo pravdepodobné, že obce, ktoré už v súčasnosti majú\nuzatvorené platné zmluvy, budú súhlasiť, s uzatvorením záväznej zmluvy o budúcej zmluve s\nosobou, ktorá ešte nemá autorizáciu na výkon činností organizácie zodpovednosti výrobcov,\na ktorá nemôže garantovať, že takúto autorizáciu získa (napríklad, potenciálny nový\nsúťažiteľ nemusí byť schopný uzatvoriť dostatočný počet zmlúv o budúcich zmluvách na to,\naby mohol požiadať o vydanie autorizácie).“.\n\n7\n\n13. Skupina poslancov vo svojej argumentácii pokračuje v systematickej analýze,\nnapadnutú právnu úpravu a praktické dôsledky vyplývajúce z jej realizácie usádza\ndo širšieho kontextu zákona o odpadoch: «... Potenciálny nový súťažiteľ sa môže snažiť\npresvedčiť niektoré z obcí, aby ukončili existujúce zmluvné vzťahy. Avšak, podľa\nustanovenia § 27 ods. 15 Zákona o odpadoch citovaného vyššie, môže byť v praxi dĺžka\n„výpovednej doby“ až 12 mesiacov. Napríklad, v prípade, ak potenciálny nový klient osloví\nobec 1. januára, v snahe presvedčiť ju, aby ukončila existujúci zmluvný vzťah, vypovedanie\nzmluvy zo strany obce (predpokladajúc, že obec je naozaj presvedčená potenciálnym novým\nklientom,\n\naby\n\nukončila\n\nexistujúci\n\nzmluvný\n\nvzťah)\n\nnenadobudne\n\núčinnosť\n\nskôr\n\nnež 31. decembra daného kalendárneho roku (v zmysle zákonného pravidla, ktoré\nje vyjadrené v ustanovení § 27 ods. 15 Zákona o odpadoch). V zásade bude platiť, že čím\ndlhšia bude „výpovedná doba“, tým ťažšie bude pre potenciálneho nového klienta osloviť\nobce a menej pravdepodobné, aby sa mu podarilo uzatvoriť s obcami zmluvy.»\n14. V rámci uzatvorenia argumentačnej línie zameranej na vznik zásahov do trhu\nv dôsledku zavedenia princípu „jedna obec = jedna zmluva“ navrhovatelia konštatujú, že\nnapadnuté ustanovenia zákona o odpadoch vytvoria také bariéry obchodu, že potenciálni\nnoví súťažitelia budú mať zabránený vstup na trh organizácií systémov/kolektívnych riešení\nplnenia predmetných environmentálnych povinností. Zároveň dodávajú, že «okrem\nvytvorenia výrazných bariér vstupu na trh, Zákon o odpadoch môže zároveň spôsobiť také\nobmedzenie súťaže na relevantnom trhu, že náklady spojené so zberom a zhodnotením budú\ntakmer harmonizované (čo môže viesť k „zovšeobecneniu“ nákladov), prestanú byť\npredmetom konkurencie a zabránia tak spotrebiteľom, aby profitovali z pozitívnych\ndôsledkov konkurencie v podobne zníženej ceny balených produktov. Riešenia prezentované\nv Zákone o odpadoch taktiež znížia motiváciu smerujúcu k inováciám prijímaným zo strany\noprávnených organizácií (organizácií zodpovednosti výrobcov).».\n15. Nová argumentačná línia skupiny poslancov sa koncentruje na § 28 ods. 4\npísm. r) zákona o odpadoch, v zmysle ktorého je organizácia zodpovednosti výrobcov\npovinná oznámiť presahujúce množstvá koordinačnému centru a takáto organizácia\nzodpovednosti výrobcov, ktorá prijme presahujúce množstvá, nie je povinná tieto množstvá\n\n8\n\nposkytnúť v prospech ostatných organizácií zodpovednosti výrobcov („môže tieto množstvá\nposkytnúť“). Podľa navrhovateľov môže takáto právna regulácia „viesť k situácii, v ktorej\nbude jedna organizácia zodpovednosti výrobcov získavať a držať presahujúce množstvá\nvyzbieraného odpadu z obalov a iným výrobcom, ktorí si plnia vyhradené povinnosti\nindividuálne alebo iným organizáciám zodpovednosti výrobcov, bude zabránené získať\nprístup k takým množstvám odpadu z obalov, ktoré budú dostatočné na to, aby mohli plniť\nzákonné povinnosti.“.\n16. Možná kumulácia presahujúcich množstiev odpadu z obalov jednou organizáciou\nmôže podľa navrhovateľov „viesť dokonca k takému krajnému narušeniu situácie,\nkde dominantná (na úrovni obcí) organizácia bude poskytovať presahujúce množstvá\n„spriateleným“ organizáciám v snahe predstierať existenciu konkurenčného prostredia.“.\nSkupina poslancov sa pritom odvoláva aj na analogický rakúsky prípad Altstoff a dodáva,\nže «... v tejto súvislosti je taktiež potrebné zdôrazniť, že Zákon o odpadoch neobsahuje\nžiadne zákonné prostriedky alebo nástroje, ktoré by zabránili možnému zneužitiu\n„nadlimitov“ zo strany jednej organizácie zodpovednosti výrobcov. Uvedené zákonné\nriešenie, ktoré ponecháva len zákonnú možnosť (a nie povinnosť) poskytnúť „nadlimity“\niným subjektom len zvýrazňuje riziko toho, že reálne dôjde zabráneniu vstupu na trhu\nnovým organizáciám zodpovednosti výrobcov, resp. dôjde k vytlačeniu ostatných\norganizácii zodpovednosti výrobcov z trhu. Zabránenie vstupu konkurentov, resp. ich\nvytlačenie z trhu, môže mať pre dominantnú organizáciu zodpovednosti výrobcov z\nekonomického hľadiska podstatne pozitívnejší efekt ako poskytnutie presahujúcich\nmnožstiev na „odpredaj“ iným subjektom. Všetky tieto riziká sú ďalej akcentované\nprincípom 1 obec = 1 zmluva, prísnymi podmienkami udelenia autorizácie a pomerne\njednoduchou možnosťou odobrania autorizácie v prípade nesplnenia limitov.».\n17. Absencia legálnej povinnosti „redistribúcie“ presahujúcich množstiev odpadu\nz obalov podľa názoru navrhovateľov taktiež prispieva k monopolizácii trhu, keďže\n„... uplatňovaním namietaných ustanovení bezprostredne hrozí, že na trhu nakladania\ns odpadmi z obalov vznikne monopol, pričom jediná oprávnená organizácia, ktorá je\nznením právnej úpravy zvýhodnená, bude mať v konečnom dôsledku možnosť diktovať\n\n9\n\npodmienky spolupráce jednotlivým obciam, nakoľko nebude čeliť reálnej možnosti vstupu\niných oprávnených organizácií do kolektívneho systému nakladania s odpadmi z obalov...“.\n18. Syntézou jednotlivých argumentačných línií dospievajú navrhovatelia k záveru,\nže „... spôsob a dôsledky právnej úpravy Zákona o odpadoch, ktoré povyšujú zmluvy\nmedzi obcami o organizáciami zodpovednosti výrobcov do úrovne exkluzívnych a výlučných\nzmluvných vzťahov pričom existencia týchto zmluvných vzťahov bude, okrem iného, priamo\ndeterminovať to, či určitému subjektu bude alebo nebude udelená autorizácia, celkom\nzjavne odporuje ústavným zásadám v oblasti ochrany a podpory hospodárskej súťaže.\nDôjde k vytvoreniu takých vysokých bariér vstupu na trh, ktoré do budúcna prakticky\nvylúčia akúkoľvek možnosť, aby na predmetný relevantný trh vstúpil ďalší subjekt.“.\n19. V konklúzii svojich nosných argumentov navrhovatelia zdôrazňujú, že napadnuté\nustanovenia zákona o odpadoch vytvárajú objektívne verejným záujmom nezdôvodniteľné\nrozdiely v právnom postavení jednotlivých subjektov hospodárskej súťaže, a to v troch\nrovinách: „(i.) v prvej rovine ide o skutočnosť, že zákonodarca si arbitrárne vybral jednu\nkategóriu zmluvných vzťahov existujúcich na relevantnom trhu a priradil mu výlučné\npostavenie, pričom zároveň ponechal v platnosti už existujúce zmluvy, ktoré patria\ndo uvedenej kategórie (k existujúcim zmluvám postačí podpísať dodatky a zmluvy doplniť\no ustanovenia požadované Zákonom o odpadoch – nepôjde tak o vytváranie nového\nprávneho vzťahu, ale len o úpravu už existujúcich právnych vzťahov); naopak všetky ostatné\nkategórie\n\nzmluvných\n\nvzťahov\n\nvyplývajúcich\n\nv súvislosti\n\ns\n\nplnením\n\npovinností\n\npodľa legislatívy týkajúcej sa odpadu z obalov, stratia nadobudnutím účinnosti Zákona\no odpadoch akúkoľvek právnu relevanciu, keďže v obci bude môcť vykonávať svoju činnosť\nlen tá organizácia zodpovednosti výrobcov, ktorá bude mať s príslušnou obcou uzatvorenú\nzmluvu.“\n20. Druhá rovina (ii) objektívne verejným záujmom nezdôvodniteľných rozdielov\nv právnom\n\npostavení\n\njednotlivých\n\nsubjektov\n\nhospodárskej\n\nsúťaže\n\nv súvislosti\n\ns napadnutými ustanovenia zákona o odpadoch sa vytvára v rovine vzťahu k možnému\nvstupu ďalších konkurenčných organizácií zodpovednosti výrobcov na relevantný trh.\n\n10\n\nZákon o odpadoch „vytvára také bariéry vstupu na trh, ktoré po zadelení všetkých obcí\norganizáciám zodpovednosti výrobcov prakticky vylúčia akýkoľvek vstup iného subjektu\nna daný relevantný trh – je len veľmi málo pravdepodobné, ak nie prakticky vylúčené,\naby určitá obec vypovedala svoju zmluvu s organizáciou zodpovednosti výrobcov\na podpísala zmluvu, resp. zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy so subjektom, ktorému ešte\nnebola udelená autorizácia, a ktorému táto autorizácia ani nemusí byť udelená v prípade,\nak neuzatvorí dostatočný počet zmlúv s obcami, aby pokryl požadovaný trhový podiel,\nresp. splnil ostatné podmienky Zákonom o odpadoch.“.\n21. Tretia rovina (iii) objektívne verejným záujmom nezdôvodniteľných rozdielov\nv právnom\n\npostavení\n\njednotlivých\n\nsubjektov\n\nhospodárskej\n\nsúťaže\n\nv súvislosti\n\ns napadnutými ustanoveniami zákona o odpadoch sa vytvára v rovine zberu oddelene\nvyzbieranej zložky komunálneho odpadu. Zákon o odpadoch umožňuje „akumulovať\npresahujúce množstvá v rukách jednej organizácie zodpovednosti výrobcov, ktorá ani len\nnemá zákonnú povinnosť poskytnúť tieto presahujúce množstvá iným subjektom; uvedený\nzákonný mechanizmus bude automaticky viesť k tomu, že niektoré z ostatných subjektov\nbudú mať zmarený prístup k potrebným množstvám oddelene vyzbieranej zložky\nkomunálneho odpadu, čo môže v zmysle ustanovenia § 94 ods. 2 Zákona o odpadoch viesť\nk zrušeniu a zániku autorizácie udelenej konkurenčnému subjektu; dominantná organizácia\nzodpovednosti výrobcov tak bude mať nezdôvodniteľné osobitné postavenie aj v možnosti\nvytlačiť/zabrániť vstupu ostatných konkurentov aj prostredníctvom akumulácie oddelene\nvyzbieranej zložky komunálneho odpadu; vzniku tejto situácie mohol zákonodarca zabrániť\ntým, ak by stanovil zákonnú povinnosť a nie len možnosť poskytnúť presahujúce množstva\noddelene vyzbieranej zložky komunálneho odpadu ostatným subjektom (t. j. v prospech\norganizácií zodpovednosti výrobcov, výrobcov zastúpených treťou osobou a výrobcov\nvyhradených výrobkov, ktorí plnia vyhradené povinnosti individuálne a ktorí sú členmi\nkoordinačného centra.).“.\n22. Na základe už citovaných tvrdení následne navrhovatelia dochádzajú k záveru, že\n„vyššie uvedené obmedzenia súťaže nie sú odôvodnené verejným záujmom a Namietané\nustanovenia sú v rozpore s ústavnou zásadou v zmysle čl. 55 ods. 2 Ústavy SR.“.\n\n11\n\n23. Pre úplnosť sumarizácie argumentov skupiny poslancov je vhodné uviesť,\nže vo svojom návrhu poukazujú aj na potenciálny rozpor s princípom rovnosti príležitostí,\nresp. zásadou rovnakého zaobchádzania, avšak z ich textu vyplýva, že tento ústavnoprávny\nrozmer identifikujú (predovšetkým) v kontexte iných ustanovení zákona o odpadoch,\nnež vo svojom návrhu napádajú (najmä v súvislosti s prechodnými ustanoveniami zákona\no odpadoch), resp. ich spájajú s nedostatkami napadnutej právnej úpravy (zlyhanie\nvytvorenia rovnakej štartovacej pozície). V rámci argumentov, ktoré indikujú zásah\ndo princípu rovnosti (resp. zásady rovnakého zaobchádzania), navrhovatelia uvádzajú, že\n«... v prípade Namietaných ustanovení dochádza k nedôvodnému a nezdôvodniteľnému\nodlišnému režimu, ktorý Zákon o odpadoch zavádza vo vzťahu k zmluvám, ktoré boli\nuzatvorené medzi oprávnenými organizáciami a obcami podľa doterajších predpisov.\nNamiesto toho, aby Zákon o odpadoch odňal týmto zmluvám právnu relevanciu tak, ako to\nbolo vykonané vo vzťahu k zmluvám uzatváraným medzi oprávnenými organizáciami\na inými subjektmi, a vytvoril tak aspoň minimálne predpoklady pre zabezpečenie rovnakej\n„štartovacej“ pozície pre v súčasnosti existujúce oprávnené organizácie, bol prijatý\nzákonný režim, ktorý dodáva týmto zmluvám exkluzívny a výlučný charakter. Uvedený režim\npriamo diskriminuje všetky ostatné oprávnené organizácie, ktoré sa v doterajšom čase\nnesústredili na budovanie zmluvných vzťahov s obcami. Pri tvorbe Zákona o odpadoch bol\nprijatý diskriminačný prístup, ktorý vo svojich dôsledkoch na jednej strane výrazne\npreferuje jednu existujúcu oprávnenú organizáciu, ktorá sa už v minulosti sústredila hlavne\nna uzatváranie zmlúv s obcami, a na druhej strane negatívne ovplyvňuje činnosť a potenciál\nsplnenia podmienok pre udelenie autorizácie ostatných súčasných oprávnených\norganizácií.».\n24. Diskriminačný prístup zavedený zákonom o odpadoch nachádzajú navrhovatelia\nv súvislosti s existenciou dvoch rozdielnych režimov, t. j. „jeden režim, ktorý sa bude\nuplatňovať na oprávnenú organizáciu, ktorá sústredila svoje doterajšie aktivity\nna budovanie zmluvných vzťahov v oblasti nakladania s odpadmi z obalov, a druhý režim\nna ostatné oprávnené organizácie. Zatiaľ čo prvý režim nepovedie k žiadnym zásadným\nzmenám, oprávnené organizácie patriace do druhého režimu budú musieť v celom rozsahu\n\n12\n\nmeniť svoju doterajšiu činnosť, pričom je zároveň vážne ohrozená ich spôsobilosť splniť\nnovostanovené kritériá na udelenie autorizácie na činnosť organizácie zodpovednosti\nvýrobcov. Uvedená koncepcia celkom zjavne nerešpektuje rovnosť príležitostí ani zásadu\nrovnakého zaobchádzania.“. Na túto argumentačnú líniu nadväzuje krátka pasáž,\npoukazujúca na porušenie práva na slobodnú voľbu podnikania a práva podnikať\n(čl. 35 ods. 1 ústavy): „Vytvorením značných bariér vstupu na trh Zákon o odpadoch\nprostredníctvom Napadnutých ustanovení v zásade vylúči možnosť, aby boli kreované\nďalšie organizácie zodpovednosti výrobcov, v rámci, ktorých by sa občania - fyzické osoby\nmohli slobodne realizovať, či už ako zamestnanci, štatutárne orgány alebo členovia\nštatutárnych orgánov tohto typu organizácií pôsobiacich v segmente obalového\nhospodárstva. Vytvorením legislatívneho rámca pre vznik monopolnej organizácie\nzodpovednosti výrobcov tak dochádza aj ku kolízii s ustanovením čl. 35 ods. 1 Ústavy SR.“\n25. Návrh skupiny poslancov obsahuje aj rámcovú argumentáciu zameranú\nna eurokonformný výklad, a to najmä odkazom na rozpor napadnutých ustanovení\ns primárnym právom Európskej únie (s čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 3\nZmluvy o Európskej únii a obsahu Protokolu č. 27 pripojenému k Zmluve o Európskej únii),\nako aj sekundárnym právom Európskej únie (čl. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 94/62/ES z 20. decembra 1994 o obaloch a odpadoch z obalov).\n26. Na základe argumentácie uvedenej v návrhu skupina poslancov navrhuje,\naby po prijatí ich návrhu na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Ustanovenie § 59 ods. 2 zákona č. 79/2015 o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov nie je v súlade s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 55 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky, ako i čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii vo svetle čl. 3\nZmluvy o Európskej únii a obsahu Protokolu č. 27 pripojenému k Zmluve o Európskej únii,\nako i čl. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES z 20. decembra\n1994 o obaloch a odpadoch z obalov.\nUstanovenie § 81 ods. 22 zákona č. 79/2015 o odpadoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov nie je v súlade s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1\na čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako i čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii\n\n13\n\nvo svetle čl. 3 Zmluvy o Európskej únii a obsahu Protokolu č. 27 pripojenému k Zmluve\no Európskej únii, ako i čl. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady\n94/62/ES z 20. decembra 1994 o obaloch a odpadoch z obalov.\nUstanovenie § 28 ods. 4 písm. r) zákona č. 79/2015 o odpadoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov nie je v súlade s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1\na čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako i čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii\nvo svetle čl. 3 Zmluvy o Európskej únii a obsahu Protokolu č. 27 pripojenému k Zmluve\no Európskej únii, ako i čl. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady\n94/62/ES z 20. decembra 1994 o obaloch a odpadoch z obalov.“\n27. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 51/2015-36 z 18. novembra 2015 návrh\nnavrhovateľov prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) na ďalšie konanie.\n28. Ústavný súd 2. marca 2016 požiadal podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde\nNárodnú radu Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vládu Slovenskej republiky\n(ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu a o doručenie povinných príloh.\n29. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-183/2016, doručenom ústavnému\nsúdu 16. júna 2016, spolu s požadovanými prílohami vyjadrila súhlas s upustením\nod ústneho pojednávania v predmetnej veci.\n30. Národná rada sa vo svojom stanovisku postupne vyjadrila ku všetkým\nrelevantným častiam návrhu skupiny poslancov a k nesúladu napadnutých ustanovení\nzákona o odpadoch s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy s odkazom na príslušnú\njudikatúru ústavného súdu uviedla, že všetky ustanovenia ústavy o rovnosti (zákaz\ndiskriminácie; princíp rovnosti) treba vnímať, interpretovať a uplatňovať v organickej väzbe\ns inými článkami ústavy, a to predovšetkým v kontexte navrhovateľmi deklarovaného\nporušenia práv vyjadrených v čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 55 ods. 2 ústavy.\n\n14\n\n31. K nesúladu s čl. 35 ods. 1 ústavy národná rada odkazuje na predošlú judikatúru\nústavného súdu, v zmysle ktorej právo každého podnikať, resp. uskutočňovať inú zárobkovú\nčinnosť predstavuje „ústavnú záruku slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa\nuváženia“, avšak „súčasťou takto poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa\npred vstupom konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti“ (PL. ÚS 7/96).\n32. Následne po odkazoch a citáciách relevantnej časti judikatúry ústavného súdu\nk čl. 55 ods. 2 ústavy (PL. ÚS 13/97) vymedzuje národná rada špecifiká právnej úpravy\nregulácie vzniku a nakladania s odpadom: „.... na jednej strane sa v nej odráža verejný\nzáujem zákonodarcu znížiť množstvo skládkovaného odpadu, predchádzať vzniku odpadu,\nako aj minimalizovať negatívne vplyvy vzniku a nakladania s odpadom na životné\nprostredie a zdravie ľudí a na druhej strane nevyhnutnosť zabezpečiť v systéme nakladania\ns odpadom zdravé konkurenčné prostredie pre všetky zúčastnené subjekty.“\n33. Národná rada osobitne zdôrazňuje a upozorňuje na skutočnosť, že podľa jej\nnázoru zákon o odpadoch dostatočným spôsobom zabezpečuje voľnosť vstupu na trh,\na to predovšetkým prostredníctvom svojich prechodných ustanovení (§ 135 ods. 25 zákona\no odpadoch), kde reaguje na doterajšiu úpravu postavenia subjektov pôsobiacich\nv odpadovom hospodárstve a nastavuje nový systém nakladania s odpadmi tak,\naby umožňoval týmto subjektom v ich podnikateľskej činnosti pokračovať a zároveň\nnezabraňoval novým subjektom do novo nastaveného systému vstúpiť. Národná rada v tejto\nsúvislosti uvádza, že „oprávnené organizácie alebo kolektívne organizácie, ktoré vznikli\npodľa zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov, budú oprávnené, rovnako ako noví záujemcovia, po udelení\nautorizácie, pôsobiť v odpadovom hospodárstve s účinnosťou od 1. júla 2016\nako organizácie zodpovednosti výrobcov podľa nového zákona. Každá takáto organizácia\npritom musí spĺňať podmienky ustanovené § 90 ods. 3 písm. a) zákona a následne\naj podrobnosti ustanovené vykonávacou vyhláškou Ministerstva životného prostredia\nSlovenskej republiky č. 373/2015 Z. z. a žiadosť o autorizáciu musí podať do 31. marca\n2016 (§ 135 ods. 24 zákona). Z uvedeného vyplýva, že podmienky pre začatie činnosti,\n\n15\n\nteda podmienky vstupu na trh, sú pre všetky organizácie zodpovednosti výrobcov totožné,\nrovnako ako dátum účinnosti ich autorizácie.“.\n34. Národná rada sa taktiež vyjadruje k dôvodom prijatia koncepcie „jedna obec =\njedna zmluva“ a poukazuje na to, že jedným zo základných cieľov zákona o odpadoch\nje zabezpečiť v každej obci funkčný, ekonomický, ekologický a efektívny systém\nnakladania s odpadmi tak, aby v každej obci bol zabezpečený triedený zber komunálnych\nodpadov. Zákonná úprava premieta stanovený cieľ do princípu existencie zmluvy, ktorú\nmusí mať uzavretú každá obec s organizáciou zodpovednosti výrobcov.\n35. V ďalšej časti svojho stanoviska sa národná rada koncentruje na bližšiu\ncharakteristiku a vymedzenie špecifík týchto zmlúv, a to s osobitným dôrazom na spôsoby\nvytvorenia, ako aj ukončenia zmluvného vzťahu: „Zákon sa prostredníctvom prechodných\nustanovení vysporadúva jednak s existenciu zmlúv uzatvorených podľa zákona č. 223/2001\nZ. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\nmedzi oprávnenou organizáciou resp. kolektívnou organizáciou na jednej strane a obcou na\nstrane druhej. Nakoľko sa jedná o zmluvné vzťahy podľa Obchodného zákonníka alebo\nObčianskeho zákonníka, uvedené zmluvy je možné vypovedať z dôvodov v nich uvedených\na samotný zákon, v nadväznosti na ich obsah, priznáva možnosť tieto zmluvy vypovedať\n(§ 135 ods. 13) resp. povinnosť uviesť ich do súladu so zákonom (§ 135 ods. 14). Vzhľadom\nna skutočnosť, že tak oprávnená organizácia ako aj kolektívna organizácia, ako jedna\nzo zmluvných strán, môžu v zmysle § 135 ods. 16 zákona vykonávať činnosť len\ndo 30. júna 2016, tieto zmluvy uvedeným dátumom stratia účinnosť ex offo, pokiaľ citované\norganizácie nezískajú autorizáciu ako organizácie zodpovednosti výrobcov. Na druhej\nstrane tento systém nastavený novým zákonom umožňuje všetkým organizáciám\nzodpovednosti výrobcov žiadajúcim o autorizáciu sa znova uchádzať o uzavretie zmluvy\ns obcami a touto právnou úpravou pre nich zákonodarca zabezpečuje rovnaké právne\npostavenie. Zmluva medzi organizáciou zodpovednosti výrobcov a obcou tvorí podľa\nzákona právny základ pre zabezpečenie združeného nakladania s vyhradeným prúdom\nodpadu, pričom organizácia zodpovednosti výrobcov je povinná pri žiadosti o autorizáciu\npreukázať, že takéto zmluvné zabezpečenie [§ 28 ods. 6 písm. c) zákona] zodpovedá objemu\n\n16\n\nzberu, ktorý zaručuje splnenie vyhradených povinností v rozsahu súhrnného zberového\npodielu zastúpených výrobcov podľa § 52 ods. 25 zákona. Zmluva sa podľa zákona uzatvára\nna obdobie jedného roka, čo zabezpečuje dostatočnú stabilitu zmluvných vzťahov, avšak\nna strane druhej zákon v § 27 ods. 15 priznáva obci právo takúto zmluvu vždy\nk 31. decembru kalendárneho roka vypovedať a to aj bez udania dôvodu, čím v týchto\nprávnych vzťahoch posilňuje princíp zmluvnej voľnosti.“\n36. V súvislosti s nesúladom § 28 ods. 4 písm. r) zákona o odpadoch národná rada\nkonštatuje, že „každá organizácia zodpovednosti výrobcov má prvoradý záujem vykonávať\nsvoju činnosť tak, aby pri maximálnej ekonomickej efektívnosti, zabezpečovala plnenie\npovinností ustanovených zákonom. Zákon predpokladá, že oprávnená organizácia bude\nvzhľadom na uvedené vynakladať maximálne úsilie uzatvoriť zmluvy len s takým počtom\nobcí, ktorých predpokladané množstvá odpadu z vyhradeného výrobku budú zodpovedať\nzáväzným limitom. Je preto len logické, že dôvod šetrenia finančných prostriedkov bude\nmotivovať organizáciu zodpovednosti výrobcov presahujúce množstvo vyzbieraného odpadu\npredať a takto eliminovať svoje náklady. Na druhej strane takto formulované oprávnenie\norganizácie zodpovednosti výrobcov stimuluje konkurenčné organizácie vykonávať\ndostatočný triedený zber odpadu v obciach a nespoliehať sa na odkúpenie presahujúcich\nmnožstiev aktívnejších organizácií zodpovednosti výrobcov.“.\n37. Národná rada na základe svojej argumentácie dochádza k záveru, že „napadnuté\nustanovenia zákona neodporujú navrhovateľom deklarovaným ustanoveniam Ústavy.\nVzhľadom na vyššie uvedené sa javí posúdenie rozporu namietaných ustanovení zákona\ns čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy ako neopodstatnené.“.\n38. V súvislosti s nesúladom s čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, čl. 3 Zmluvy\no Európskej únii a obsahom Protokolu č. 27 pripojenému k Zmluve o Európskej únii\nnárodná rada konštatuje, že nemôže ísť o porušenie povinnosti Slovenskej republiky plniť\nsi záväzky vyplývajúce zo zmlúv alebo aktov inštitúcií Európskej únie, ale práve naopak,\nprijatie napadnutého zákona o odpadoch je takým opatrením, ktorým sú tieto povinnosti\nsplnené. V súvislosti s namietaným nesúladom so sekundárnym právom Európskej únie\n\n17\n\nnárodná rada uvádza, že návrh v tejto časti možno považovať za neopodstatnený,\nkeďže kompetentným orgánom na posúdenie splnenia povinnosti členského štátu\nvoči Európskej únii je Súdny dvor Európskej únie.\n39. Národná rada neformuluje návrh na rozhodnutie v merite.\n40. Vláda v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom\nstanovisku č. 40533/2016/160 doručenom ústavnému súdu 25. júla 2016 súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania a navrhuje nevyhovieť návrhu skupiny poslancov.\n41. Vláda v podstatnej časti svojho stanoviska uvádza, že „nový systém odpadového\nhospodárstva počítal so subjektmi, ktoré zabezpečovali nakladanie s odpadmi v zmysle\npredchádzajúceho zákona a zároveň aj s novými subjektmi. Bolo preto nevyhnutné, aby\nmali všetci rovnakú štartovaciu pozíciu, aby subjekty, ktoré by chceli začať podnikať v tejto\noblasti ako nové, neboli diskriminované oproti už existujúcim subjektom. Preto bolo\nnevyhnutné v zákone o odpadoch upraviť rovnaké podmienky pre všetkých hospodárskych\noperátorov - záujemcov o účasť na novom systéme. Ťažiskovým ustanovením je § 135\nods. 25, ktoré preklápa predchádzajúci systém nakladania s odpadom do nového systému.\nNastavuje štartovaciu poloha pre všetky organizácie, - či už oprávnené organizácie alebo\nkolektívne organizácie, ktoré vznikli podľa predchádzajúceho zákona o odpadoch a budú\nzabezpečovať kolektívne plnenie vyhradených povinností ako organizácie zodpovednosti\nvýrobcov, ako aj pre organizácie zodpovednosti výrobcov, ktoré vzniknú podľa nového\nzákona o odpadoch. Ide o určenie začiatku fungovania systému združeného nakladania\ns vyhradenými prúdmi odpadov.“.\n42. Vláda vo svojom stanovisku ďalej zdôrazňuje, že «na to, aby organizácia\nzodpovednosti výrobcov mohla vykonávať svoju činnosť, musí získať autorizáciu na činnosť\norganizácie zodpovednosti výrobcov v súlade s § 89 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch.\nAby boli zabezpečené rovnaké podmienky pre všetkých záujemcov o post organizácie\nzodpovednosti výrobcov, okrem rovnakých podmienok, ktoré ustanovuje zákon o odpadoch\npre udelenie autorizácie v § 90 ods. 3 písm. a) a následne podrobnosti ustanovené\n\n18\n\nvyhláškou Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 373/2015 Z. z.\no rozšírenej zodpovednosti výrobcov vyhradených výrobkov a o nakladaní s vyhradenými\nprúdmi odpadov, je zakotvená zásada, že všetky organizácie zodpovednosti výrobcov začnú\nvykonávať svoju činnosť od toho istého okamihu. Zákon o odpadoch ukladá povinnosť\nministerstvu určiť účinnosť autorizácií k 1. júlu 2016, a to len pre žiadosti, ktoré boli\ndoručené podľa odseku 24, teda chcú vykonávať činnosť organizácie zodpovednosti\nvýrobcov od 1. júla 2016 a doručili ministerstvu žiadosť o udelenie tejto autorizácie\ndo 31. marca 2016. Aj napriek tomu, že sa na vydávanie rozhodnutí o udelení autorizácie\nvzťahuje správny poriadok a konanie môže byť ukončené oveľa skôr, účinnosť takejto\nautorizácie bude stanovená na 1. júl 2016. Ide o „mimoriadne opatrenie“, ktorým sa fixuje\nobdobie, počas ktorého nabehne nový systém, v spojitosti s odsekom 24 a 26. Podľa § 135\nods. 4 musel každý, kto chce vykonávať činnosť organizácie zodpovednosti výrobcov\nod 1. júla 2016 požiadať o udelenie autorizácie na túto činnosť do 31. marca 2016. Jednou\nz podmienok pre udelenie autorizácie na činnosť organizácie zodpovednosti výrobcov\nje predloženie zoznamu obcí, s ktorými je organizácia zodpovednosti výrobcov v zmluvnom\nvzťahu vo veci zabezpečenia združeného nakladania s oddelene vyzbieranou zložkou\nkomunálneho odpadu patriacej do vyhradeného prúdu odpadu. Ak ide o organizáciu\nzodpovednosti výrobcov pre obaly, musí preukázať, že uvedené zmluvné zabezpečenie\nzodpovedá objemu zberu, ktorý zaručuje splnenie vyhradených povinností v rozsahu\nsúhrnného zberového podielu zastúpených výrobcov podľa § 52 ods. 25. Môže nastať\nsituácia, že ostanú obce, s ktorými nebude mať podpísanú zmluvu žiadna „budúca\norganizácia zodpovednosti výrobcov“. Cieľom zákona je, aby v každej obci bol zabezpečený\ntriedený zber odpadov.».\n43. V ďalšej časti svojho stanoviska sa vláda vyjadruje aj k tzv. „živým zmluvám“,\nt. j. k zmluvám, ktoré majú obce uzatvorené v súlade so zákonom č. 223/2001 Z. z.\no odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\nso subjektmi pôsobiacimi v oblasti odpadového hospodárstva, ktorých predmetom je úhrada\nnákladov obce spojených so zabezpečovaním nakladania s komunálnym odpadom v obci\nalebo jej finančná podpora v tejto oblasti. Ide o oprávnené organizácie a kolektívne\norganizácie, ktoré vznikli pred účinnosťou nového zákona o odpadoch: „Ide o živé zmluvy,\n\n19\n\nktoré boli medzi obcou a zákonom bližšie špecifikovanými subjektmi pôsobiacimi v oblasti\nodpadového hospodárstva uzavreté podľa predchádzajúceho zákona o odpadoch a podľa\nktorých ku dňu nadobudnutia účinnosti nového zákona o odpadoch prebieha ich riadne\nplnenie. Nakoľko sa novým zákonom o odpadoch zavádza nový systém v oblasti nakladania\ns komunálnymi odpadmi a drobnými stavebnými odpadmi, zákon dáva možnosť ukončiť\nzmluvné vzťahy, ktoré by mohli byť prekážkou vytvárania nového zmluvného systému.\nNakoľko ide o zmluvné vzťahy podľa Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka,\nje možné ich vypovedať z dôvodov uvedených v zmluve. Zákon naviac dáva možnosť\nktorejkoľvek zo zmluvných strán vypovedať takúto zmluvu aj z dôvodu nadobudnutia\núčinnosti nového zákona o odpadoch a zmluvným stranám dáva celý kalendárny rok\nna premyslenie a následné vypovedanie zmluvy z tohto dôvodu. Ak takéto zmluvy nebudú\nvypovedané, nebudú mať opodstatnenie, nakoľko subjekt v podobe oprávnenej organizácie\nalebo kolektívnej organizácie má v zmysle § 135 ods. 16 oprávnenie vykonávať túto činnosť\nlen do 30. júna 2016 a zároveň musí byť splnená požiadavka § 28 ods. 6 písm. c)\nv nadväznosti na § 28 ods. 5 písm. f), a teda musí byť podpísaná zmluva o budúcej zmluve\nmedzi obcou a organizáciou zodpovednosti výrobcov.“\n44. K § 28 ods. 4 písm. r) zákona o odpadoch vláda poznamenáva, že toto\nustanovenie vymedzuje povinnosti organizácií zodpovednosti výrobcov, ktoré možno\nvnímať ako základné povinnosti. Ide o všeobecné povinnosti, ktoré sú povinné spĺňať\nvšetky organizácie zodpovednosti výrobcov bez rozdielu vyhradeného výrobku. Tieto\npovinnosti zároveň vsádza do širšieho kontextu ďalších ustanovení zákona o odpadoch:\n«Medzi povinnosti, ktoré predstavujú špecifikáciu vyhradených povinností prenesených\nna organizácie zodpovednosti výrobcov a zahŕňajú požiadavky na spôsob výkonu\nvyhradených prenesených povinností, patrí aj povinnosť uvedená v písmene e), podľa ktorej\nje každá organizácia zodpovednosti výrobcov povinná zabezpečiť odobratie celého\nmnožstva oddelene vyzbieranej zložky komunálneho odpadu patriacej do vyhradeného\nprúdu odpadu z obce, v ktorej zodpovedá za vyhradený prúd odpadu. Táto povinnosť\nje ustanovená bez ohľadu na zberový podiel, ktorý sa vypočíta v súlade s § 27 ods. 4 písm.\nj) zákona o odpadoch podľa konkrétneho ustanovenia príslušného oddielu štvrtej časti\nzákona o odpadoch. Nakoľko ide o kolektívne plnenie vyhradených povinností za\n\n20\n\nzastúpených výrobcov, organizácia zodpovednosti výrobcov si vypočíta súhrnný zberový\npodiel za celú organizáciu zodpovednosti výrobcov. Ak by nastala situácia, že organizácia\nzodpovednosti výrobcov by v dôsledku tejto povinnosti musela odobrať z obcí viac, než je\nsúhrnný zberový podiel ňou zastúpených výrobcov, ktoré zákon označuje ako „presahujúce\nmnožstvo“, musí v súlade s písmenom r) oznámiť toto presahujúce množstvo\nkoordinačnému centru. Následne tieto „presahujúce množstvá“ môže poskytnúť v prospech\nďalších svojich klientov, teda iných organizácií zodpovednosti výrobcov, výrobcov, ktorí si\nplnia vyhradené povinnosti individuálne a výrobcov zastúpených treťou osobou.»\n45. V súvislosti s presahujúcimi množstvami následne vláda prichádza k záveru, že\n«organizácia zodpovednosti výrobcov sa bude snažiť tieto „presahujúce množstvá“ predať,\nnakoľko jej motiváciou bude ušetriť náklady, ktoré vynaložila na získanie týchto nadlimitov.\nV tomto prípade ide o obchodný vzťah medzi organizáciou zodpovednosti výrobcov, ktorá\nponúka „presahujúce množstvá“ a ďalším klientom koordinačného centra, ktorý má záujem\no tieto nadlimity. Aj keď z ekonomického hľadiska je zrejmé, že organizácia zodpovednosti\nvýrobcov v záujme nižších nákladov by mala mať záujem nepreplácať väčšie množstvo\nodpadu ako potrebuje na splnenie svojich limitov. Organizácia zodpovednosti výrobcov\npred podaním žiadosti o udelenie autorizácie pre činnosť organizácie zodpovednosti\nvýrobcov sa snažia „podchytiť“ obce tak, aby im v spojitosti s priemyselným odpadom\nmnožstvá odpadu z vyhradeného výrobku zodpovedali záväzným limitom. Pritom\nvychádzajú zo štatistických údajov produkcie odpadov v jednotlivých obciach. Pravdou však\nje, že produkcia komunálneho odpadu v jednej obci sa v jednotlivých rokoch môže\nodlišovať, čo môže viesť k nadlimitom.».\n46. V súvislosti s ďalším napadnutým ustanovením (§ 59 ods. 2 zákona o odpadoch)\nvláda uvádza, že ak chce organizácia zodpovednosti výrobcov pre obaly „prevádzkovať\nsystém združeného nakladania s odpadmi z obalov a s odpadmi z neobalových výrobkov,\noddelene vyzbieraných z komunálnych odpadov, musí mať uzavretú zmluvu s danou obcou.\nTáto zmluva je dôležitým prvkom, ktorý by mal zaručovať, že systém združeného nakladania\ns týmto vyhradeným prúdom odpadov bude zabezpečený a že budú zmluvne dohodnuté\naspoň najnevyhnutnejšie podmienky smerujúce k tomuto zabezpečeniu. Konkrétne ide\n\n21\n\no náležitosti tejto zmluvy, ktoré sú upravené v odseku 3. Napríklad v rámci popisu systému\ntriedeného zberu treba uviesť či ide o vrecový alebo kontajnerový systém zberu,\nresp. kombinovaný systém, v rámci vyčíslenia nákladov na triedený zber v obci uviesť výšku\nceloročných nákladov na triedený zber v obci vrátane nákladov na zberné nádoby, zberný\ndvor a pod. Po dohode o požiadavkách na výkon činností triedeného zberu by obec mala\ntieto požiadavky premietnuť do všeobecne záväzného nariadenia obce [pozri § 81 ods. 8\npísm. e) druhý bod]. Na základe tejto zmluvy organizácia zodpovednosti výrobcov uhrádza\nzberovej spoločnosti náklady triedeného zberu. Vytvára sa tým trojuholník vzťahov obec zberová spoločnosť - organizácia zodpovednosti výrobcov. Pre riadne fungovanie zberu\nodpadov z obalov a neobalových výrobkov je zmluvné zabezpečenie uvedeného trojuholníka\nvzťahov nevyhnutnosťou.“.\n47. Vláda sa vo svojom stanovisku taktiež vyjadruje k dôvodom implementácie\nprincípu „jedna obec = jedna zmluva“ (t. j. k § 81 ods. 22 zákona o odpadoch): „Cieľom\ntejto novej úpravy je zabezpečiť, aby plnenie povinností organizácií zodpovednosti výrobcov\nsmerom k obciam bolo jednoznačne vyhodnotiteľné a kontrolovateľné bez možnosti\nduplicitného vykazovania rovnakého množstva vyzbieraných odpadov. Preto sa ustanovila\nzásada, že obec môže mať na zber odpadov z obalov a neobalových výrobkov uzavretú\nzmluvu len s jednou organizáciou zodpovednosti výrobcov. Fixácia zmlúv na obdobie\njedného roka zabezpečuje na jednej strane stabilitu vzťahov počas jedného roka,\nale zároveň umožňuje zmenu každý rok.“\n48. V súvislosti so zmluvou je ďalej v stanovisku vlády zdôrazňovaná autonómnosť\nobce, ako aj princíp vzájomnej kooperácie obce s organizáciami zodpovednosti výrobcov:\n„Obec v zmysle zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov\nsamostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku,\nvšetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto\núkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická osoba alebo fyzická osoba,\na to aj pri zabezpečovaní nakladania s komunálnym odpadom a drobným stavebným\nodpadom. Samostatne sa rozhoduje aj pri výbere organizácie zodpovednosti výrobcov\nv záujme plnenia povinností vyplývajúcich predovšetkým z § 14 a § 81 zákona o odpadoch,\n\n22\n\nako aj v záujme zabezpečenia nakladania s komunálnym odpadom a drobným stavebným\nodpadom v prospech svojich občanov. Pri tomto výbere by mala brať do úvahy\npredovšetkým špecifickú situáciu obce, doposiaľ fungujúci, resp. nefungujúci systém\nnakladania s komunálnym odpadom a drobným stavebným odpadom na jej území,\nako aj program odpadového hospodárstva obce (§ 10). Organizácia zodpovednosti\nvýrobcov je v zmysle § 28 ods. 11 zákona o odpadoch povinná umožniť obci, v ktorej\nzabezpečuje zber vyhradeného prúdu odpadu pochádzajúceho z komunálneho odpadu,\nzapojenie jej miestneho systému nakladania s komunálnym odpadom do systému\nzdruženého nakladania s týmto vyhradeným prúdom odpadu prevádzkovaného organizáciou\nzodpovednosti výrobcov. To znamená, že pri uzatváraní zmluvných vzťahov s obcou\nje organizácia zodpovednosti výrobcov povinná zohľadniť zavedený systém (nakladania)\nzberu komunálneho odpadu pri budovaní vlastného systému združeného nakladania\ns vyhradeným prúdom odpadu, a teda aj pri kontrahovaní svojich zmluvných vzťahov\ns obcou si nechať odobriť svojho budúceho zmluvného partnera pre svoj systém združeného\nnakladania s vyhradeným prúdom odpadu v pozícii zberovej spoločnosti. Je na obci, aby\nvolila organizáciu zodpovednosti výrobcov, ktorá je ochotná akceptovať ako zmluvného\npartnera takú zberovú spoločnosť, s ktorou viažu obec existujúce zmluvné vzťahy.\nV nadväznosti na to boli naformulované aj prechodné ustanovenia zákona, ktoré\nnezavádzajú nové dôvody pre vypovedanie existujúcich zmluvných vzťahov medzi obcami\na zberovými spoločnosťami, ale iba požadujú ich adaptáciu na zavádzaný právny stav\n(§ 135 ods. 14).“\n49. Vláda vo svojom stanovisku následne argumentačne obhajuje tézu rovnakého\nštartu: „Zákon o odpadoch zmluvám medzi existujúcimi oprávnenými organizáciami\na obcami neposkytuje žiadna právnu ochranu pre ich zachovanie. Tieto zmluvy neboli\nvýsledkom verejného obstarávania a tieto subjekty - oprávnené organizácie nebudú plniť\nžiadne úlohy v rámci novo zavádzaného režimu nakladania s komunálnym odpadom.\nNa ich miesto nastupujú nové subjekty, ktoré sa stanú novými hráčmi v odpadovom\nhospodárstve po nadobudnutí autorizácie na činnosť organizácie zodpovednosti výrobcov.\nVšetky organizácie zodpovednosti výrobcov sa tak zároveň naraz ocitnú na štartovacej\nčiare a jediná úľava pre existujúce oprávnené organizácie, ktoré sa budú musieť\n\n23\n\npretransformovať na organizácie zodpovednosti výrobcov v prípade záujmu o ich ďalšie\nfungovanie, je v ustanovení § 135 ods. 23 zákona o odpadoch a týka sa vylúčenia\nuplatnenia ustanovenia § 28 ods. 1 a 2 zákona o odpadoch (požiadavky na založenie).\nOprávnená organizácia, ktorá chce byť pretransformovaná na organizáciu zodpovednosti\nvýrobcov nemôže svoje zmluvné vzťahy s obcou, ktorých preukazovanie pred udelením\nautorizácie vyžaduje zákon vo forme zmluvy o budúcej zmluve (§ 28 ods. 6), preukazovať\npôvodnými zmluvnými vzťahmi medzi ňou ako oprávnenou organizáciou a obcou. Zmluvy\nmedzi obcami a oprávnenými organizáciami sa tak pre budúcnosť stanú obsolentnými a\nnebudú sa môcť uplatňovať v novom režime. Je na ich zmluvných stranách, aby ich v\nprimeranom čase ukončili, a to im umožňuje znenie § 135 ods. 13 zákona o odpadoch, ktoré\ndopĺňa nový výpovedný dôvod - nadobudnutie účinnosti nového zákona o odpadoch.“\n50. V rámci pokusu o zavŕšenie jednej z argumentačných línií sa vláda vracia\nk mechanizmu vypovedania zmluvy: „Výhradu, že ustanovenie § 81 ods. 22 zákona\no odpadoch by mohlo mať za následok dlhodobé vylúčenie oprávnených subjektov z trhu si\ndovoľujeme považovať za neopodstatnenú, vzhľadom na znenie § 27 ods. 15 zákona\no odpadoch, ktoré umožňuje obci zmluvu uzavretú s organizáciou zodpovednosti výrobcov\nvypovedať k 31. decembru kalendárneho roka bez udania dôvodu a na nasledujúce obdobie\nuzavrieť zmluvu s inou organizáciou zodpovednosti výrobcov. Týmto nie sú dotknuté ďalšie\ndôvody a spôsoby ukončenia zmluvného vzťahu, ktoré si zmluvné strany môžu vzájomne\nupraviť.“\n51. Okrem argumentov citovaných v predošlých bodoch textu vláda poukazuje\naj na skutočnosť, že pri príprave zákona o odpadoch boli viaceré ustanovenia\nzákona diskutované s Protimonopolným úradom Slovenskej republiky, ktorý videl\nako problematické práve ustanovenia v pôvodnej verzii návrhu zákona o odpadoch,\nkde bolo ustanovené, že existujúce oprávnené organizácie majú povinnosť vypovedať\nexistujúce zmluvy s obcami a zberovými spoločnosťami, čo by mohlo byť protiústavné\nustanovenie, a preto sa toto ustanovenie zmenilo na možnosť zmluvných strán vypovedať\nzmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov z dôvodu nadobudnutia účinnosti nového\nzákona. Vláda v tejto súvislosti ďalej uvádza: «po dohode s Protimonopolným úradom SR\n\n24\n\ndošlo k spresneniu, že zmluvné zabezpečenie organizácie zodpovednosti výrobcov\n„zodpovedá objemu zberu“ (pôvodná verzia „pokrýva objem zberu“ umožňovala výklad,\nže môže byť aj nad rámec zodpovedajúci množstvu zazmluvnených výrobcov). To sa bude\nsledovať ako podmienka udelenia a plnenia autorizácie. Teda nemal by nastať prípad,\nže organizácia zodpovednosti výrobcov s malým počtom zastúpených výrobcov si zazmluvní\nnadmerný počet obcí. Ak nechceme zaviesť monopol jednej organizácie zodpovednosti\nvýrobcov, je potrebné zachovať trhové prostredie. Teda nechať organizácie zodpovednosti\nvýrobcov, aby súťažili medzi sebou o výrobcov a obce.»\n52. Podľa vlády bola aj otázka „presahujúcich množstiev“ a povinnosti alebo\nmožnosti ich ponúknutia iným organizáciám zodpovednosti výrobcov diskutovaná\ns Protimonopolným úradom Slovenskej republiky, ktorý «akceptoval, že povinné\nposkytnutie iným organizáciám zodpovednosti výrobcov by totiž viedlo k tomu, že niektoré\norganizácie zodpovednosti výrobcov by nemuseli vykonávať dostatočný triedený zber\nv obciach, ktorý je drahý, ale by si „počkali“ na presahujúce množstvá, ktoré by im iné,\naktívnejšie organizácie zodpovednosti výrobcov museli koncom roka poskytnúť.».\n53. S Protimonopolným úradom Slovenskej republiky bol podľa tvrdení vlády\nkonzultovaný aj princíp „jedna obec = jedna zmluva“ a v tejto súvislosti vláda uvádza:\n«Rok je základná jednotka pre obec na nastavenie podmienok vo všeobecne záväznom\nnariadení o miestnych poplatkoch za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.\nZároveň je to aj obdobie, za ktoré sa vykazujú údaje v odpadovom hospodárstve, či už ide\no obce, ale aj o výrobcov a organizácie zodpovednosti výrobcov. Z dôvodu právnej istoty\nje zafixovaný rok aj pre vzťah obec - organizácia zodpovednosti výrobcov. Po dohode\ns Protimonopolným úradom SR je ustanovené, že obec môže k 31. decembru vypovedať túto\nzmluvu bez udania dôvodu, čo zabezpečuje dostatočnú flexibilitu systému. Takýto\nmechanizmus určite nemožno nazvať „exkluzivitou“. Je nereálne, aby na území jednej obce\npôsobilo v priebehu roka viac organizácií zodpovednosti výrobcov. Musel by byť\nrozmiestnený dvojnásobný (viacnásobný) počet zberných nádob, pričom už dnes je problém,\nkam ich v obciach umiestniť. Bol by neefektívny zvoz - dva zvozy pre dve alebo viaceré\norganizácie zodpovednosti výrobcov z jednej obce. Bolo by veľmi ťažko určiť, ako by bolo\n\n25\n\nrozdelené množstvo odpadu z jednej obce, či by si rozdelili organizácie zodpovednosti\nvýrobcov obec napr. podľa ulíc, či by si navzájom „nekradli“ odpad, a pod. Zrejme by to\nbol chaos pre občanov a nefunkčný systém nakladania s komunálnym odpadom v obci.»\n54. V úplnom závere svojho stanoviska vláda konštatuje, že na základe uvedených\nskutočností je toho názoru, že predmetné napadnuté ustanovenia sú v súlade s ústavou,\nZmluvou o Európskej únii, smernicou Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES\nz 20. decembra 1994 o obaloch a odpadoch z obalov.\nII.\nZmena napadnutej právnej úpravy po prijatí návrhu navrhovateľov na ďalšie konanie\n55. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nnárodná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.\n56. Ústavný súd zistil, že národná rada schválila 18. októbra 2017 zákon č. 292/2017\nZ. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré\nzákony v znení neskorších predpisov (ďalej len „novela zákona o odpadoch“),\na to s účinnosťou od 1. decembra 2017, okrem čl. I bodov 1 až 27, § 20 ods. 1, 2, 4 až 8\nv bode 28, bodov 29 až 241, 243 až 247, čl. II až IV, čl. V bodov 2 až 9 a čl. VI až IX, ktoré\nnadobúdajú účinnosť 1. januára 2018 a okrem čl. I § 20 ods. 3 v bode 28, ktorý nadobúda\núčinnosť 1. januára 2023. Novela zákona o odpadoch bola v Zbierke zákonov Slovenskej\nrepubliky uverejnená 29. novembra 2017 a obsahovo sa dotkla aj § 28 ods. 4 písm. r)\nzákona o odpadoch.\n57. Článok I bod 63 novely zákona o odpadoch, meniaci znenie § 28 ods. 4 písm. r)\nzákona o odpadoch, nadobudol účinnosť 1. januára 2018.\n\n26\n\n58. Podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ak preskúmavané právne predpisy\nstratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.\n59. Ústavný súd v ustálenej judikatúre zásadne považuje stratu platnosti\npreskúmavaných právnych predpisov za dôvod na zastavenie konania bez ohľadu na to,\nže v čase doručenia návrhu na začatie konania napadnuté právne predpisy, ich časti alebo\njednotlivé ustanovenia ešte boli súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej republiky\n(PL. ÚS 23/02, PL. ÚS 16/03).\n60. Obsahová kvalitatívna zmena napadnutých zákonných ustanovení v priebehu\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy môže vyvolať v tomto type konania následok\nspočívajúci v tom, že prestane existovať objektívny záujem na objasnení a vyslovení\nprotiústavnosti napadnutých ustanovení, ktoré sa mali podrobiť ústavnej kontrole\n(pozri napr. PL. ÚS 12/09). Ústavný súd už konštatoval, že novelizácia napadnutých\nustanovení meniaca ich obsahový význam sa hodnotí ako zánik platnosti pôvodného znenia\nnapadnutých ustanovení (PL. ÚS 43/03). Ústavný súd preto potom podľa § 41a ods. 4\nzákona o ústavnom súde a v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (PL. ÚS 21/98,\nPL. ÚS 4/02, PL.ÚS 11/02, PL. ÚS 43/03, PL. ÚS 7/05, PL. ÚS 1/2012, PL. ÚS 4/2016)\nkonanie o súlade označených ustanovení zastaví.\n61. Z uvedených dôvodov musel ústavný súd preskúmať a ustáliť obsahový charakter\nzmien napadnutých ustanovení zákona o odpadoch, aby mohol dospieť k jednoznačnému\nzáveru o potrebe aplikácie citovaného § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde.\n62. Podľa § 28 ods. 4 písm. r) zákona o odpadoch účinného do 31. decembra 2017\nbola organizácia zodpovednosti výrobcov povinná oznámiť presahujúce množstvá\nkoordinačnému centru; na základe zmluvných podmienok podľa § 28 ods. 4 písm. f) zákona\no odpadoch mohla tieto množstvá poskytnúť v prospech organizácií zodpovednosti\nvýrobcov, výrobcov zastúpených treťou osobou a výrobcov vyhradených výrobkov, ktorí\nplnili vyhradené povinnosti individuálne a ktorí boli členmi koordinačného centra.\n\n27\n\n63. Podľa § 28 ods. 4 písm. r) zákona o odpadoch účinného od 1. januára 2018\nje organizácia zodpovednosti výrobcov povinná oznámiť koordinačnému centru presahujúce\nmnožstvá vzťahujúce sa k súhrnnému zberovému podielu zastúpených výrobcov obalov\na výrobcov neobalových výrobkov, výrobcov elektrozariadení a cieľov zberu použitých\nbatérií a akumulátorov do 28. februára nasledujúceho kalendárneho roka; na základe\nzmluvných podmienok podľa § 28 ods. 4 písm. f) zákona o odpadoch poskytne presahujúce\nmnožstvá vzťahujúce sa k súhrnnému zberovému podielu zastúpených výrobcov obalov\na výrobcov neobalových výrobkov v prospech organizácií zodpovednosti výrobcov\na výrobcov vyhradených výrobkov, ktorí plnia vyhradené povinnosti individuálne a ktorí\nsú členmi koordinačného centra pre prúd odpadov z obalov a z neobalových výrobkov,\npričom tieto organizácie zodpovednosti výrobcov a výrobcovia vyhradených výrobkov,\nktorí si plnia vyhradené povinnosti individuálne, prijmú pri dodržaní nediskriminačných\npodmienok tieto presahujúce množstvá.\n64. Z citovaných ustanovení zákona o odpadoch v zneniach účinných\ndo 31. decembra 2017 a novely zákona o odpadoch účinnej od 1. januára 2018 zreteľne\nvyplýva, že v § 28 ods. 4 písm. r) došlo k obsahovej zmene, a to v rozsahu, ktorý\nkorešponduje s požiadavkami a argumentmi navrhovateľov. Novela zákona o odpadoch\nzmenila normatívnu modalitu predmetného ustanovenia a pôvodnú fakultatívnu možnosť\n(oprávnenie) organizácií zodpovednosti výrobcov poskytnúť presahujúce množstvá\nv prospech iných organizácií zodpovednosti výrobcov, výrobcov zastúpených treťou osobou\na výrobcov vyhradených výrobkov, ktorí plnili vyhradené povinnosti individuálne a ktorí\nboli členmi koordinačného centra, na povinnosť poskytnúť presahujúce množstvá\nuvedeným subjektom.\n65. V osobitnej časti dôvodovej správy novely zákona o odpadoch sa k zmene\npríslušného ustanovenia zákona o odpadoch uvádza: „Zároveň sa mení úprava\nmožnosti/povinnosti OZV ponúknuť presahujúce množstvá ostatným členom koordinačného\ncentra. Pre OZV pre obaly je ustanovená povinnosť ponúknuť presahujúce množstvá\nv prospech ostatných členov koordinačného centra pre prúd odpadov z obalov a odpadov\n\n28\n\nz neobalových výrobkov, pričom títo členovia sú povinní ponúknuté množstvá prijať\npri dodržaní nediskriminačných podmienok.“\n66. Novelou zákona o odpadoch účinnou od 1. januára 2018 došlo k zmene\npreskúmavanej právnej úpravy, a to práve v tom jej aspekte, ktorý navrhovatelia citovanou\nargumentáciou kritizovali (body 16 až 17 tohto nálezu). Aktuálne účinná právna úprava\ntotižto už neponecháva v dispozičnej sfére organizácií zodpovednosti výrobcov voľbu,\nči ponúknu presahujúce množstvá ostatným členom koordinačného centra, ale stanovuje im\nto explicitne a kogentne ako ich povinnosť.\n67.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\npo\n\nporovnaní\n\ndotknutej\n\nprávnej\n\núpravy\n\núčinnej\n\ndo 31. decembra 2017 s právnou reguláciou účinnou v súčasnosti (po 1. januári 2018)\nkonštatuje, že oprávnenie organizácie zodpovednosti výrobcov dobrovoľne poskytnúť\npresahujúce množstvá v prospech ostatných organizácií zodpovednosti výrobcov\n(resp. členov koordinačného centra) podľa § 28 ods. 4 písm. r) zákona o odpadoch už v čase\nmeritórneho rozhodovania ústavného súdu o návrhu navrhovateľov netvorí súčasť účinného\nprávneho stavu. Ústavný súd preto konanie o návrhu navrhovateľov v časti týkajúcej sa\nsúladu § 28 ods. 4 písm. r) zákona o odpadoch s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35\nods. 1 a čl. 55 ods. 2 ústavy, čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 3 Zmluvy\no Európskej únii a obsahu Protokolu č. 27 pripojenému k Zmluve o Európskej únii,\nako i čl. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES z 20. decembra\n1994 o obaloch a odpadoch z obalov zastavil podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde\n(bod 1 výroku tohto nálezu).\nIII.\nMeritórny prieskum zvyšnej časti návrhu\nK namietanému nesúladu s čl. 55 ods. 2 ústavy\n68. Podľa čl. 55 ods. 2 ústavy Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku\nsúťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.\n\n29\n\n69. Ustanovenie čl. 55 ods. 2 ústavy je síce ojedinelé z pohľadu porovnávacieho\nústavného práva, ale stalo sa predmetom niekoľkých konaní pred ústavným súdom.\nÚstavný súd pri aplikácii tejto normy vyslovil: „Článok 55 ods. 2 sa v systematike ústavy\nzaraďuje do tretej hlavy prvého oddielu, ktorý má názov Hospodárstvo Slovenskej\nrepubliky. Na rozdiel od práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, ktoré\nje subjektívnym právom oprávnených osôb, v čl. 55 ods. 2 sa neupravuje subjektívne právo\nfyzickej alebo právnickej osoby. Ústava čl. 55 ods. 2 nezaručuje právo na hospodársku\nsúťaž ani právo byť účastníkom hospodárskej súťaže. Ustanovením čl. 55 sa formulujú\nprincípy hospodárskej politiky Slovenskej republiky, medzi ktoré patrí aj podporovanie\na ochrana\n\nkonkurenčného\n\nhospodárskeho\n\nprostredia\n\na\n\nvytváranie\n\nprávnych\n\nprostriedkov a záruk proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže, ktoré zákon označí\nza nedovolené. Princípy hospodárskej politiky patria k základným ústavným princípom\na ich prostredníctvom sa v Slovenskej republike zaručuje aj ústavná ochrana právnických\nosôb. Základné ústavné princípy v právnom štáte určujú činnosť všetkých štátnych orgánov\na predurčujú proces tvorby a obsah právnych predpisov, pretože normy uvedené v ústave\nv právnom štáte nemajú iba politický alebo deklaratívny význam.“ (PL. ÚS 13/97)\n70. Ustanovením čl. 55 ods. 2 ústavy sa právne záväzným spôsobom ustanovuje\nzáujem Slovenskej republiky chrániť a podporovať hospodársku súťaž. Pretože čl. 55 ods. 2\nje ústavnou normou, v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy sa touto normou zakladá\npovinnosť všetkých štátnych orgánov Slovenskej republiky správať tak, aby v relevantných\nspoločenských vzťahoch chránili a podporovali hospodársku súťaž.\n71. Základom hospodárskej súťaže je voľnosť vstupu na trh a rovnosť pravidiel\nsprávania na trhu pre účastníkov hospodárskej súťaže. Slovenská republika prostredníctvom\nčl. 55 ods. 2 zaručuje, že zabezpečí základné pravidlá vstupu do hospodárskej súťaže\na účasti na hospodárskej súťaži.\n72. Nerovnaké právne postavenie účastníkov hospodárskej súťaže by bolo v súlade\ns čl. 55 ods. 2 ústavy, ak by ho zákonodarca ustanovil vo verejnom záujme. Ústava síce\n\n30\n\nvýslovne nezdôrazňuje požiadavku verejného záujmu v čl. 55 ods. 2, avšak patrí\nk všeobecným princípom implikovaným v princípoch tvorby práva v právnom štáte, a preto\nmá právny význam aj vo vzťahu k princípom ochrany a podpory hospodárskej súťaže.\nVerejný záujem na obmedzení hospodárskej súťaže nemožno stotožňovať ani zamieňať\ns verejným\n\nzáujmom\n\nopodstatňujúcim\n\nobmedzenie\n\nuplatnenia\n\npráva\n\npodnikať\n\na uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Verejný záujem na obmedzení hospodárskej súťaže\nnemožno predpokladať, ale treba ho preukázať (PL. ÚS 13/97).\n73. Slovenská republika v súlade s čl. 55 ods. 2 ústavy nechráni ideálnu či absolútnu\nhospodársku súťaž, lebo taká hospodárska súťaž ako právny inštitút neexistuje. Celé trhové\nhospodárstvo štátu je fragmentované na relevantné trhy. Účelom ochrany hospodárskej\nsúťaže je ochrana ekonomicky významných aktivít na relevantných trhoch, v okruhu\nsúťažiteľov, ktorí navzájom naozaj súťažia, lebo vykonávajú podobnú, a preto porovnateľnú\nčinnosť, pomocou ktorej sa usilujú dosiahnuť maximálny zisk od subjektov práva, ktoré\nvýsledok tejto činnosti potrebujú.\n74. Z už citovaného rozhodnutia ústavného súdu (PL. ÚS 13/97) výslovne vyplýva\ndôležitý záver pre interpretáciu a aplikáciu čl. 55 ods. 2 ústavy. Článkom 55 ods. 2 ústavy\nsa ustanovuje ústavný princíp. Článkom 55 ods. 2 ústavy sa neupravuje subjektívne právo\nfyzickej alebo právnickej osoby na hospodársku súťaž ani právo byť účastníkom\nhospodárskej súťaže.\n75. Slovenská republika zaručuje ochranu a podporu hospodárskej súťaže vo fáze\ntvorby práva aj vo fáze aplikácie práva. Ochranu a podporu hospodárskej súťaži vo fáze\ntvorby práva je povinná zabezpečiť národná rada. Navrhovatelia namietli, že národná rada\ntúto svoju ústavnú povinnosť porušila, lebo prijala zákon, ktorý namiesto ochrany a podpory\nhospodársku súťaž na relevantnom trhu s odpadmi z obalov obmedzuje, a to až v troch\nrovinách (body 20 až 22 nálezu): (i.) arbitrárnym zvýhodnením jednej kategórie zmluvných\nvzťahov existujúcich na relevantnom trhu; (ii) limitáciou vstupu ďalších konkurenčných\norganizácií zodpovednosti výrobcov na relevantný trh a (iii.) akumuláciou presahujúcich\nmnožstiev odpadu z obalov v rukách jednej organizácie zodpovednosti výrobcov.\n\n31\n\n76. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovatelia vo svojej argumentácii spájali zásah\ndo princípu ochrany hospodárskej súťaže so všetkými troma napadnutými ustanoveniami\nzákona o odpadoch, ústavný súd musel vyselektovať tie relevantné časti argumentácie, ktoré\nsúviseli len s ustanoveniami platnými a účinnými v čase vykonania prieskumu. In concreto\ndôvody a argumenty čerpajúce či odkazujúce na § 28 ods. 4 písm. r) zákona o odpadoch\nústavný súd eliminoval z dôvodu obsahovej zmeny predmetného ustanovenia (body 56\naž 68 nálezu).\n77. Naznačená selekcia v argumentačnom inštrumentáriu navrhovateľov viedla\nústavný súd k identifikácii dvoch reziduálnych argumentačných línií, kopírujúcich\ndva nosné piliere ústavného princípu ochrany hospodárskej súťaže, a to (i) voľnosť vstupu\nna relevantný trh a (ii) rovnosť pravidiel pre účastníkov hospodárskej súťaže.\n78. Voľnosť vstupu na relevantný trh je podľa názoru navrhovateľov ohrozená\nlimitáciou\n\nvstupu\n\nďalších\n\nkonkurenčných\n\norganizácií\n\nzodpovednosti\n\nvýrobcov\n\nna relevantný trh, ktorá vzniká implementáciou nového funkčného mechanizmu\noznačovaného navrhovateľmi kondenzovane ako princíp „jedna obec = jedna zmluva“.\n79. Nerovnovážnosť pravidiel pre účastníkov hospodárskej súťaže taktiež súvisí\ns daným problémovým princípom „jedna obec = jedna zmluva“, keďže podľa\nnavrhovateľov\n\ndošlo\n\nk\n\narbitrárnemu\n\nzvýhodneniu\n\njednej\n\nkategórie\n\nsubjektov\n\nna relevantnom trhu, a to tých subjektov, ktoré v minulosti fungovali na princípe\nanalogickom k aktuálne normatívne nastavenému modelu.\n80. Keďže jadro problému a treciu plochu s oboma aspektmi princípu ochrany\nhospodárskej súťaže zjavne tvorí implementácia princípu „jedna obec = jedna zmluva“,\npovažoval ústavný súd za kruciálne analyzovať a pochopiť esenciu tohto normatívneho\nmechanizmu, a to všetko samozrejme v ústavnoprávnom kontexte.\n\n32\n\n81. Ab ovo usque ad mala, začnime obšírnejšie – zákon o odpadoch zaviedol\ntzv. rozšírenú zodpovednosť výrobcov, ktorou výrobcovia preberajú finančnú zodpovednosť\nza odpad z vyhradených výrobkov vrátane odpadov z obalov. Keďže výrobcovia,\nresp. dovozcovia sú spoločnosťami, ktorých prvoradým cieľom je vyrábať a predávať\nich výrobky, pre plnenie povinností vyplývajúcich z rozšírenej zodpovednosti výrobcov\n(ďalej aj „výhradné povinnosti“) zákon ustanovil ako všeobecné pravidlo možnosť\nvýrobcov vyhradených výrobkov vybrať si, či budú plniť vyhradené povinnosti individuálne\nalebo kolektívne, a to zapojením sa do systému príslušnej organizácie zodpovednosti\nvýrobcov. Ako už bolo naznačené, pre kolektívne plnenie povinností výrobcov zákon počíta\ns vytvorením tzv. organizácií zodpovednosti výrobcov.\n82. Organizácia zodpovednosti výrobcov je subjekt, ktorý môže v zastúpení plniť\npovinnosti za výrobcov vyhradených výrobkov. Založiť, vlastniť a prevádzkovať\norganizáciu zodpovednosti výrobcov môžu iba výrobcovia vyhradeného výrobku. Zákon\nneustanovuje pre organizáciu zodpovednosti výrobcov právnu formu, ale ustanovuje,\nže účelom organizácie zodpovednosti výrobcov nie je dosahovanie zisku. Prípadný zisk\nje organizácia zodpovednosti výrobcov podľa § 28 ods. 4 písm. m) zákona o odpadoch\npovinná použiť výlučne na plnenie úloh, ktoré jej ustanovuje zákon o odpadoch.\nKaždá organizácia zodpovednosti výrobcov podlieha autorizácii Ministerstvom životného\nprostredia Slovenskej republiky, ktoré zároveň vedie ich register.\n83. Zmyslom kolektívneho plnenia vyhradených povinností je uľahčiť, resp. zreálniť\nmožnosť výrobcu plniť tieto výhradné povinnosti. Uzavretím zmluvy s organizáciou\nzodpovednosti výrobcov sa konkrétny výrobca odbremeňuje od plnenia väčšiny povinností\nustanovených v zákone o odpadoch. Podmienky uzatvorenia zmluvy medzi organizáciou\nzodpovednosti výrobcov a výrobcom musia byť rovnaké pre každého jedného výrobcu\nbez rozdielu, či ide o zakladajúceho člena alebo výrobcu, ktorý je dlhšie členom organizácie\nzodpovednosti výrobcov.\n84. Obec je vo vzťahu ku komunálnemu odpadu pôvodcom, ale aj držiteľom\nkomunálneho odpadu, a to vtedy, keď odpad prejde od pôvodcov (fyzických a právnických\n\n33\n\nosôb) do faktickej držby obce. Povinnosti obcí pri nakladaní s odpadmi sú formulované\nspravidla tak, že obec je povinná „zabezpečiť“ ich splnenie, teda nie je povinná ich sama\nfyzicky vykonávať. Uzatvorením zmluvy s organizáciou zodpovednosti výrobcov\ntáto povinnosť vo vzťahu k jednotlivým vyhradeným prúdom odpadov prechádza\nna konkrétnu organizáciu zodpovednosti výrobcov.\n85. Nakladať s odpadmi z obalov a odpadmi z neobalových výrobkov, ktoré\nsú súčasťou komunálneho odpadu a ktoré sa oddelene vyzbierali z komunálnych odpadov,\nmôže iba tá organizácia zodpovednosti výrobcov pre obaly, ktorá ma uzatvorenú zmluvu\ns obcou, v ktorej sa tieto odpady vyzbierali. V tomto bode výkladu sa dostávame k jadru\npreskúmavaného mechanizmu. Obec totižto môže pre nakladanie s odpadmi z obalov\na odpadmi z neobalových výrobkov, zbieraných spolu s odpadmi z obalov, uzavrieť zmluvu\niba s jednou organizáciou zodpovednosti výrobcov. Organizácia zodpovednosti výrobcov,\nktorá zabezpečuje systém združeného nakladania s odpadmi z obalov je povinná zahrnúť\ndo tohto systému aj nakladanie s odpadmi z neobalových výrobkov, ktoré sú súčasťou\nkomunálneho odpadu. Toto opatrenie vychádza zo základného princípu hradenia nákladov\nna triedený zber komunálnych odpadov, v rámci ktorého sa odpady z obalov a odpady\nz neobalových výrobkov zbierajú v spoločných zberných nádobách. Z uvedeného dôvodu\nmá byť partnerom obce vždy len jedna organizácia zodpovednosti výrobcov.\n86.\n\nPodľa\n\ndôvodovej\n\nsprávy\n\nchcel\n\nzákonodarca\n\ntakýmto\n\nnastavením,\n\nt. j. implementáciou princípu „jedna obec = jedna zmluva“, zamedziť obchodovaniu\n„s potvrdeniami“ na množstvá vyzbierané v obciach bez toho, aby vôbec obec vedela, ktorá\norganizácia zodpovednosti výrobcov vykazuje „jej“ množstvá, a bez toho, aby mala\ns daným subjektom uzatvorenú zmluvu. Týmto prístupom zákonodarca sledoval to,\naby plnenie povinností organizácie zodpovednosti výrobcov smerom k obciam bolo\njednoznačne zhodnotiteľné a kontrolovateľné bez možnosti duplicitného vykazovania\nvyzbieraných odpadov, čo sa podľa dôvodovej správy v súčasnosti v praxi bežne deje.\nUstanovuje sa preto princíp, že obec môže mať na zber odpadov z obalov a neobalových\nvýrobkov uzavretú zmluvu len s jednou organizáciou zodpovednosti výrobcov. Fixácia\n\n34\n\nzmlúv na obdobie jedného roka má podľa dôvodovej správy zabezpečiť na jednej strane\nstabilitu vzťahov počas jedného roka, ale zároveň umožňuje zmenu každý rok.\n87. Sumarizujúc je možné konštatovať, že § 81 ods. 22 spolu s § 59 ods. 2 zákona\no odpadoch, zavádzajúc princíp „jedna obec = jedna zmluva“, implementujú do slovenskej\nprávnej úpravy tri nové prvky: (i) organizácie zodpovednosti výrobcov prevádzkujúce\nsystém združeného nakladania s odpadmi z obalov a s odpadmi z neobalových výrobkov\noddelene vyzbieraných z komunálnych odpadov môžu vykonávať svoju činnosť a získať\nprístup k zozbieranému odpadu iba na základe zmlúv uzavretých s obcami, (ii) každá obec\nmôže uzatvoriť zmluvu iba s jednou organizáciou zodpovednosti výrobcov prevádzkujúcou\nsystém združeného nakladania s odpadmi z obalov a s odpadmi z neobalových výrobkov\noddelene vyzbieraných z komunálnych odpadov a (iii) ak objem zberu pokrytý zmluvami\ns obcami, ktoré uzavrela organizácia zodpovednosti výrobcov prevádzkujúca systém\nzdruženého nakladania s odpadmi z obalov a s odpadmi z neobalových výrobkov oddelene\nvyzbieraných z komunálnych odpadov, nedosiahne súhrnný zberový (trhový) podiel ňou\nzastúpených výrobcov obalov, takáto organizácia zodpovednosti výrobcov stratí svoju\nautorizáciu alebo jej dokonca nebude vôbec udelená autorizácia na to, aby sa stala\norganizáciou zodpovednosti výrobcov podľa zákona o odpadoch. Kombinácia týchto\nelementov podľa navrhovateľov vytvorí základ pre trvalé narušenie súťažného prostredia.\n88. V rámci posúdenia načrtnutého problému považuje ústavný súd za vhodné\nv prvom rade vyriešiť otázku, či vôbec existuje relácia medzi právnym postavením\norganizácií zodpovednosti výrobcov a hospodárskou súťažou. Inak vyjadrené, ústavný súd\nskúmal, či organizácie zodpovednosti výrobcov v rámci svojho pôsobenia participujú\nna hospodárskej súťaži a či ich činnosť spadá pod rámec hospodárskej činnosti v rámci\nrelevantného trhu. Táto otázka sa javila ako relevantná o to viac, že organizácie\nzodpovednosti výrobcov sú subjektmi, ktoré sú ex lege neziskové, resp. účelom\nich existencie nie je dosahovanie zisku.\n89. Systematický výklad zákona o odpadoch poukazuje na to, že zákonodarca\nvymedzil systém združeného nakladania s vyhradeným prúdom odpadu ako súbor na seba\n\n35\n\nnadväzujúcich, vzájomne súvisiacich a podmienených aktivít účastníkov hospodárskej\nsúťaže v odpadovom hospodárstve, ktorých cieľom je komplexné zabezpečenie zberu\na spracovania vyhradeného prúdu odpadu vrátane prípravy na opätovné použitie\na recyklácie vyhradeného prúdu odpadu, ktorý je vytvorený zmluvnými vzťahmi, ktoré\nna účel zabezpečenia plnenia vyhradených povinností v rozsahu udelenej autorizácie\nuzavrela organizácia zodpovednosti výrobcov s ostatnými účastníkmi hospodárskej súťaže\nv odpadovom hospodárstve (§ 27 ods. 10 zákona o odpadoch). Z legálnej definície systému\nzdruženého nakladania teda vyplýva, že podstatou tohto procesu sú aktivity účastníkov\nhospodárskej súťaže a medzi tieto subjekty patria aj organizácie zodpovednosti výrobcov.\n90. Ako subsidiárny argument potvrdzujúci zaradenie činnosti organizácií\nzodpovednosti výrobcov pod rámec hospodárskej súťaže je možné uviesť odkaz na § 3\nods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona\nSlovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných\norgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, z ktorého\nvyplýva, že sa za podnikateľa pre potreby tohto zákona pokladá aj „fyzická osoba\na právnická osoba, ich združenia a združenia týchto združení, ak ide o ich činnosti\na konania, ktoré súvisia alebo môžu súvisieť so súťažou bez ohľadu na to, či tieto činnosti\na konania sú alebo nie sú zamerané na dosahovanie zisku.“. Per analogiam je možné\npod citovanú právnu normu subsumovať aj (postavenie) organizácií zodpovednosti\nvýrobcov.\n91. Zohľadňujúc aj kontext rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie,\nako aj predošlú rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, bolo možné dospieť ku konklúzii\no zaradení činnosti organizácií zodpovednosti výrobcov pod rámec hospodárskej súťaže,\nčím sa konzekventne legitimovala aj otázka potenciálneho zásahu do princípu ochrany\nhospodárskej súťaže.\n92. Po ustálení právneho záveru v súvislosti so zaradením činnosti organizácií\nzodpovednosti výrobcov pod rámec hospodárskej súťaže pristúpil ústavný súd k posúdeniu\nprincípu „jedna obec = jedna zmluva“, ktorý sa uplatňuje v súvislosti s činnosťou\n\n36\n\norganizácií zodpovednosti výrobcov, a zameral sa na jednotlivé úrovne potenciálnych\nzásahov do princípu ochrany hospodárskej súťaže.\n93. Zmluvy medzi obcami a organizáciami zodpovednosti výrobcov o nakladaní\ns odpadmi z obalov nie sú síce exkluzívne na úrovni peňažných tokov, keďže peňažné\nplnenia prebiehajú na úrovni „výrobca – organizácia zodpovednosti výrobcov“ a následne\nna úrovni „organizácia zodpovednosti výrobcov – spoločnosť podnikajúca v odpadovom\nhospodárstve“ (napr. zber, triedenie odpadu), no všetky tri úrovne, na ktorých pôsobia\norganizácie zodpovednosti výrobcov sú úzko previazané, a preto dominantné/exkluzívne\npostavenie organizácií zodpovednosti výrobcov v oblasti zmluvných vzťahov s obcami\nmôže ovplyvniť hospodársku súťaž aj na trhu výrobcov vyhradených výrobkov,\nako aj na trhu spoločností podnikajúcich v odpadovom hospodárstve. V tomto kontexte\nmôže princíp „jedna obec = jedna zmluva“ predstavovať zavedenie exkluzívnych dohôd,\nktoré intervenujú do funkčných mechanizmov hospodárskej súťaže, keďže ich uzavretie\nje podmienkou na to, aby mohla konkrétna organizácia zodpovednosti výrobcov\nprevádzkovať systém združeného nakladania s odpadmi z obalov a s odpadmi\nz neobalových výrobkov oddelene vyzbieraných z komunálnych odpadov v tej-ktorej obci.\n94. Z pohľadu posúdenia ústavnoprávnej konformity „exkluzívnych“ zmlúv je pritom\npodstatné určiť, či existoval/existuje verejný záujem na vytvorení takéhoto mechanizmu.\nAko už bolo konštatované, ústava síce výslovne nezdôrazňuje požiadavku verejného záujmu\nv čl. 55 ods. 2, avšak patrí k všeobecným princípom implikovaným v princípoch tvorby\npráva v právnom štáte, a preto má právny význam aj vo vzťahu k princípom ochrany\na podpory hospodárskej súťaže. Verejný záujem na obmedzení hospodárskej súťaže\nnemožno predpokladať, ale treba ho preukázať (PL. ÚS 13/97).\n95. Ústavný súd v rámci svojej predošlej rozhodovacej činnosti vyslovil univerzálne\naplikovateľné pravidlo, podľa ktorého výslovná identifikácia „verejného záujmu“, kvôli\nktorému sa zasahuje do základného práva alebo slobody, sa vo fáze tvorby práva\nnevyžaduje. Stačí jeho následná identifikácia v prípade pochybnosti o jeho existencii\n\n37\n\na verejný záujem nemusí identifikovať iba národná rada, ale môže ho zistiť aj ústavný súd\nbez súčinnosti národnej rady.\n96. Vychádzajúc z predošlých čiastkových právnych záverov, ústavný súd pristúpil\nku komplexnému posúdeniu napadnutej právnej úpravy so zreteľom na posúdenie\na identifikáciu ne/existencie verejného záujmu v predmetnej veci.\n97. Analýzu dôvodov, ktorými by sa potenciálne mohol legitimovať zásah\ndo princípu ochrany hospodárskej súťaže, rámcuje ústavný súd koncepčne širšie poňatými\núvahami o ekologickej etike, čím sa snaží rešpektovať imperatív herkulesovského\nrozhľadeného sudcu/súdu, ktorý v duchu Dworkinovej integračnej teórie prevezme\nna seba bremeno spočívajúce v spájaní spoločenských hodnôt s normatívnym svetom\n(DWORKIN, R. Ríša práva. Bratislava : Kalligram, 2014.).\n98. Odpadová legislatíva (či už na národnej, alebo na európskej úrovni) reflektuje\naktuálne trendy, ktoré sú pre globalizovanú spoločnosť 21. storočia emblematické. Touto\nfloskulou ústavný súd nepoukazuje na kontinuálny nárast produkcie a výroby tovarov, ktorý\nje neoddeliteľne spätý s našou konzumnou spoločnosťou a vedie ku geometrickému nárastu\nodpadu v našom európskom priestore, ale na postupné presadzovanie myšlienky\nnevyhnutnosti globálnej koncepcie etiky (SINGER, P. Jeden svet. Etika globalizácie.\nBratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2006.), ktorá zahŕňa\naj ekologickú etiku.\n99. Ekologická etika vychádza z evolučných fundamentov a predpokladá, že ľudstvo\ndokáže vývojom v čase opustiť antropocentrický prístup k prírode a rozšíriť svoj etický\nokruh aj na organickú a anorganickú prírodu. Táto myšlienka smeruje k prijatiu našej\nmorálnej povinnosti aktívnym spôsobom sa starať o ochranu a zachovanie prírody. Nie je to\npritom žiadne nóvum – základom doktríny prirodzeného práva (v rozsahu a vo forme\nzákladných ľudských práv a slobôd) je taktiež viera v existenciu prirodzeného mravného\nporiadku a ústavná garancia základných práv a slobôd je podľa viacerých mysliteľov\nlen normatívnou transformáciou tejto všeobecne akceptovanej viery v existenciu\n\n38\n\nuniverzálne platných morálnych noriem, ktoré patria každému človeku od narodenia\nbez ohľadu na jeho rasu, pohlavie, vek, zdravotný stav, etnickú, národnostnú alebo štátnu\npríslušnosť (PALOVIČOVÁ, Z. Ambivalentnosť ľudských práv a neurčitosť ich pojmu\nz pohľadu filozofie. In: FILOZOFIA. 2015, roč. 70, č. 9, s.759 – 769.).\n100. Apel na morálnu akceptáciu prírody v podobe priznania a uznania jej hodnoty\nvšak prekračuje morálny rámec a nachádzame ho vo výraznej miere aj v sekulárnej\nodbornej literatúre, ktorá zhodne tvrdí, že ekologická etika je (v súčasnosti) nutnosťou\n(SKÝBOVÁ, M. Etika a příroda. Proč brát morální ohledy na přírodu. – s. 10 s odkazom\nna LEOPOLD, A. Obrázky z chatrče. Tulčík : Abies, 2000. 233 s.).\n101. Od úvah o globálnej ekologickej etike späť k „prízemným“ témam, ktoré\nsa týkajú pragmatických aspektov napĺňania etických imperatívov v praxi. Ústavný súd\nkonštatuje, že verejný záujem v prípade posudzovaného návrhu skupiny poslancov\nje potrebné vnímať v súvislosti s požiadavkami ekologickej etiky, a to ako verejný záujem\nna zachovaní prírody ako hodnoty. Takto vymedzený verejný záujem nachádza svoje\nnormatívne ukotvenie aj v ustanoveniach šiesteho oddielu druhej hlavy ústavy v podobe\npráva na ochranu životného prostredia (transformácia akceptovaných morálnych noriem\nna ústavnoprávne normy), ako aj v zmysle a účele zákona o odpadoch, ktorý naprieč svojimi\nustanoveniami apeluje na ekologické postupy (napr. § 3 ods. 1 zákona o odpadoch, v zmysle\nktorého je odpadové\n\nhospodárstvo definované ako súbor činností zameraných\n\nna predchádzanie a obmedzovanie vzniku odpadov a znižovanie ich nebezpečnosti\npre životné prostredie).\n102. V kontexte prezentovaných úvah je možné otázku o existencii verejného záujmu\npreformulovať a koncipovať takto: prispieva princíp „jedna obec = jedna zmluva“\nk zvýšenej ochrane prírody (identifikovaný verejný záujem) alebo, naopak, zásahom\ndo hospodárskej súťaže dochádza konzekventne aj k zníženiu úrovne ochrany prírody?\n103. Jedným z primárnych cieľov zákona o odpadoch je zabezpečiť funkčný systém\nnakladania\n\ns odpadmi\n\nv súlade\n\ns požiadavkami\n\n39\n\nekologickej\n\netiky.\n\nKonzekventne\n\nje v prípade organizácií zodpovednosti výrobcov cieľom zabezpečiť funkčný systém\nzdruženého nakladania s vyhradeným prúdom odpadov, v posudzovanom prípade\ns odpadmi z obalov. Takto vymedzené ciele súvisia de facto s novou koncepciou\ntzv. rozšírenej zodpovednosti výrobcov, v rámci ktorej sú výrobcovia plne zodpovední\naj za odpady z obalov a odpady z neobalových výrobkov z plastu, papiera, skla a kovov,\nktoré sú hlavnou zložkou komunálnych odpadov, ktoré sa vytrieďujú z komunálnych\nodpadov.\n104. Zákon o odpadoch v tomto bode funguje ako incentíva – externý motivačný\nfaktor, ktorý podnecuje obce k triedeniu komunálneho odpadu (k významu incentív\nv ekonomickej analýze práva – BROULÍK, J., BARTOŠEK, J. Ekonomický přístup k právu.\nPraha : C. H. Beck, 2015, s. 47 – 49.). Keďže v zmysle § 81 ods. 6 písm. b) zákona\no odpadoch je skladovanie vytriedených zložiek komunálnych odpadov (vrátane obalov)\nv obci zakázané a zároveň je bremeno zodpovednosti prenesené na výrobcov (v rámci\nkoncepcie rozšírenej zodpovednosti výrobcov), dochádza k motivácii obcí efektívnejšie\ntriediť odpad, keďže platí priama úmera medzi množstvom vytriedeného odpadu\na nákladmi, ktoré hradí výrobca (priamy dôsledok incentívy vytvorenej zákonom\no odpadoch). Uvedené sa v konečnom dôsledku pozitívne premietne do ekonomickej\nsituácie samotných občanov, keďže o čo viac sa vytriedi, o to menej bude občan platiť\nv rámci miestneho poplatku za zmesový komunálny odpad.\n105. Trojčlenku subjektov v rámci opísanej schémy uzatvárajú práve organizácie\nzodpovednosti výrobcov, ktoré predstavujú medzičlánok medzi obcami a výrobcami.\nV zmysle § 28 ods. 1 zákona o odpadoch je organizácia zodpovednosti výrobcov právnická\nosoba so sídlom v Slovenskej republike založená, vlastnená a prevádzkovaná výlučne\nvýrobcami vyhradených výrobkov so sídlom v niektorom z členských štátoch, ktorá –\nv súlade s udelenou autorizáciou – zabezpečuje na základe zmluvy o plnení vyhradených\npovinností plnenie vyhradených povinností za zastúpených výrobcov vyhradeného výrobku\n(v tomto prípade výrobcov obalov). Účelom organizácie zodpovednosti výrobcov nie je\ndosahovanie zisku.\n\n40\n\n106. Pre účely zabezpečenia svojich povinností následne organizácia zodpovednosti\nvýrobcov uzatvára zmluvu s obcou (§ 59 ods. 2 zákona o odpadoch) a existencia zmluvy\nje nutnou podmienkou pre zabezpečovanie systému združeného nakladania s odpadmi\nz obalov. Zmluvný vzťah medzi organizáciou zodpovednosti výrobcov a obcou je garanciou\nfunkčnosti systému združeného nakladania s týmto vyhradeným prúdom odpadov (z obalov)\na zároveň zárukou možného splnenia výhradných povinností vyplývajúcich výrobcom\nz koncepcie rozšírenej zodpovednosti.\n107. Uvedené skutočnosti odôvodňujú potrebu zmluvného vzťahu medzi\norganizáciou zodpovednosti výrobcov a obcami, avšak žiadnym spôsobom z nich zatiaľ\nnevyplýva potreba implementácie princípu „jedna obec – jedna zmluva“. K dôvodom\nvytvorenia tohto pravidla je v dôvodovej správe k zákonu o odpadoch uvedené: «Návrh\nzákona ukladá výrobcom povinnosť plniť svoj zberový podiel odpadov z obalov\naj prostredníctvom množstiev vyzbieraných v obciach ako súčasť triedeného zberu\nkomunálneho odpadu. Náklady triedeného zberu bude znášať výrobca. Množstvá odpadov\nktoré sa v zazmluvnenej obci vyzbierajú, bude môcť potvrdzovať iba pôvodný pôvodca\nodpadu, obec alebo osoba, ktorá vykonáva výkup odpadov v zmysle zákona o odpadoch.\nTakýmto nastavením sa chce zamedziť obchodovaniu „s potvrdeniami“ na množstvá\nvyzbierané v obciach, bez toho, aby vôbec obec vedela, ktorá OZV vykazuje „jej“ množstvá\na bez toho, aby mala s daným subjektom uzatvorenú zmluvu. Týmto prístupom je možné\ndosiahnuť to, aby plnenie povinností OZV smerom k obciam bolo jednoznačne\nvyhodnotiteľné a kontrolovateľné bez možnosti duplicitného vykazovania rovnakého\nmnožstva vyzbieraných odpadov, čo sa v súčasnosti v praxi bežne deje. Preto sa ustanovuje\nzásada, že obec môže mať na zber odpadov z obalov a neobalových výrobkov uzavretú\nzmluvu len s jednou OZV. Fixácia zmlúv na obdobie jedného roka zabezpečuje na jednej\nstrane stabilitu vzťahov počas jedného roka, ale zároveň umožňuje zmenu každý rok.»\n108. Z textu citovanej dôvodovej správy vyplýva, že dôvodom na zavedenie princípu\n„jedna obec = jedna zmluva“ je reakcia na predošlé problémy vyplývajúce z praxe,\nkeď dochádzalo k zneužívaniu existujúceho systému a k duplicitnému vykazovaniu\nvyzbieraných a spracovaných množstiev odpadov z obalov a neobalových výrobkov v rámci\n\n41\n\nkonkrétnej obce. Takéto skresľovanie dát mohlo následne deformovať systém a spôsobiť\nnenapĺňanie cieľov odpadového hospodárstva, ktoré sú reflexiou postulátov ekologickej\netiky. Dôvodom, ktorým zákonodarca odôvodnil princíp „jedna obec = jedna zmluva“\nje získanie\n\npresných\n\nštatistických\n\ninformácií\n\no\n\nvyhradených\n\nprúdoch\n\nodpadov\n\nz obalov a neobalových výrobkov a s tým spojená možnosť transparentnej kontroly,\nako aj vyhodnotenia efektivity plnenia povinností jednotlivých subjektov. Tieto dôvody\npritom ústavný súd vyhodnocuje ako dostatočne racionálne.\n109. Vláda vo svojom stanovisku zároveň poukazuje aj na ďalší konkrétny praktický\naspekt spojený s prípadnou multiplicitou zmlúv medzi obcou a viacerými organizáciami\nzodpovednosti výrobcov. Ak by na území jednej obce pôsobilo v priebehu roka viac\norganizácií zodpovednosti výrobcov, musel by byť rozmiestnený dvojnásobný/viacnásobný\npočet zberných nádob a už dnes je problém, kam ich v obciach umiestniť. Taktiež by bol\nneefektívny samotný zvoz odpadu – dva zvozy pre dve alebo viaceré organizácie\nzodpovednosti výrobcov z jednej obce. Bolo by komplikované určiť, ako by bolo rozdelené\nmnožstvo odpadu z jednej obce, či by si rozdelili organizácie zodpovednosti výrobcov obec\nnapr. podľa ulíc, či by si navzájom „nekradli“ odpad. Výsledkom by to bol potenciálny\nchaos pre občanov a v konečnom dôsledku nefunkčný systém nakladania s komunálnym\nodpadom v obci. Zavedením princípu „jedna obec = jedna zmluva“ sa viacero týchto\nnegatív eliminuje, keďže sa v rámci predmetnej zmluvy jednoznačne vymedzí rozsah\npovinností organizácie zodpovednosti výrobcov. Napríklad v rámci popisu systému\ntriedeného zberu (čo je v zmysle zákona o odpadoch povinnou náležitosťou zmluvy)\nsa uvedie, či ide o vrecový alebo kontajnerový systém zberu, resp. kombinovaný systém,\nv rámci vyčíslenia nákladov na triedený zber v obci uvedie výška celoročných nákladov\nna triedený zber v obci vrátane nákladov na zberné nádoby, zberný dvor a podobne.\n110. Tretí dôvod, na ktorý poukazuje vláda a ústavný súd ho považuje taktiež\nza legitímny, spočíva vo zvýšení efektivity zhodnocovania a recyklácie odpadov z obalov\na eliminácii snáh výrobcov o obchádzanie/zjednodušovanie svojich výhradných povinností:\n„Čo sa týka množstva triedeného odpadu, aj tu zákon nastavuje nové pravidlá tak, aby mal\nvýrobca povinnosť riešiť napĺňanie limitov zhodnocovania a recyklácie odpadov z obalov\n\n42\n\naj z odpadov z obalov a neobalových výrobkov vytriedených z komunálnych odpadov.\nV súčasnosti je hlavným problémom obalových komodít skutočnosť, že povinné osoby\nsi svoje limity riešia hlavne cez priemyselné obaly, čo je oveľa jednoduchšia a lacnejšia\ncesta získania potrebných množstiev odpadov z obalov. Avšak o obaly a neobalové výrobky\nv komunálnom odpade potom nikto z povinných osôb nejaví záujem a nie je motivácia riešiť\nzvyšovanie množstiev triedeného zberu komunálnych odpadov v Slovenskej republike.\nV zákone o odpadoch sa teda zavádza pre organizácie zodpovednosti výrobcov, ktoré\nzabezpečujú v obciach nakladanie s odpadmi z obalov a neobalových výrobkov, povinnosť\nzabezpečiť aj zber týchto odpadov, ktoré sú súčasťou komunálnych odpadov, a to vo výške\nsvojho zberového podielu, ktorého výpočet nový zákon ustanovuje.“ Implementácia princípu\n„jedna obec = jedna zmluva“ je aj v tomto prípade opodstatnená a racionálna,\nkeďže podporuje efektivitu realizácie zhodnocovania a recyklácie odpadov z obalov\na neobalových výrobkov vytriedených z komunálnych odpadov, a to v rozsahu zvýšenia\ntransparentnosti a uľahčenia kontroly skutočného napĺňania limitov zo strany výrobcov.\nZnásobovanie\n\nkontraktuálnych\n\nvzťahov\n\na kumulovanie\n\nsubjektov\n\n(organizácií\n\nzodpovednosti výrobcov) realizujúcich zabezpečenie stanovených povinností pre výrobcov\nby naopak mohlo viesť k väčšej neprehľadnosti a vytvoreniu priestoru pre potenciálne\nobchádzanie týchto povinností.\n111. Na základe prezentovaných argumentov a posúdenia relevantných ustanovení\nzákona o odpadoch dospel ústavný súd k záveru, že multiplicita zmluvných vzťahov\nby v posudzovanom prípade predstavovala zvýšené transakčné náklady a vice versa systém\njednej zmluvy znižuje transakčné náklady, keďže zjednodušuje a sprehľadňuje systém.\nOdvolávajúc sa na základný koncept ekonomickej analýzy práva – Coaseho teorému – je\nmožné konštatovať, že z pohľadu ekonomickej efektivity právnej úpravy je želateľným\nstavom situácia, keď právna regulácia napomáha znižovať transakčné náklady\n(BROULÍK, J., BARTOŠEK, J. Ekonomický přístup k právu. Praha : C. H. Beck, 2015,\ns. 55.). Tento predpoklad je v tomto prípade splnený, keďže dotknutým subjektom\n(výrobca/organizácia\n\nzodpovednosti výrobcov/výrobca) je umožnené koncentrovať\n\núpravu ich povinností do jednoúrovňovej platformy zmluvných vzťahov a nedochádza\ntu k ich triešteniu, čo výrazným spôsobom šetrí náklady, ktoré by boli za iných okolností\n\n43\n\nspojené s uzatváraním viacerých zmlúv [náklady na prieskum, na vyjednávanie a náklady\nna vynucovanie plnenia povinnosti (Kol. autorov. Aktuálne otázky teórie práva. Bratislava :\nWolters Kluwer, 2018, s.130.)]. Tento záver pritom predstavuje ďalší prvok racionality\nposudzovanej právnej úpravy.\n112. Ústavný súd zároveň zohľadnil aj skutočnosť, že nejde o rigidný uzatvorený\nzmluvný systém. Flexibilita systému (ktorá je v tomto prípade stotožniteľná s požiadavkami\nfunkčných mechanizmov hospodárskej súťaže, medzi ktoré je možné zaradiť aj elimináciu\nvzniku monopolov) je garantovaná jednak možnosťou obcí v ročnom horizonte\nvypovedať uzatvorené zmluvy (garancie hospodárskej súťaže na strane obcí) a taktiež\nmožnosťou vytvoriť si vlastnú organizáciu zodpovednosti výrobcov za podmienok, ktoré\nsú z normatívneho hľadiska rovnocenné pre všetky subjekty (garancia hospodárskej súťaže\nna strane výrobcov). Fixácia zmlúv na obdobie jedného roka zabezpečuje na jednej strane\nstabilitu vzťahov počas jedného roka, ale zároveň umožňuje zmenu každý rok.\n113. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že slovné spojenie „exkluzívna\nzmluva“ použil predovšetkým ako mierne neobratnú slovnú barličku, keďže stricto sensu\nnejde o exkluzívne zmluvy. Niet polemiky o tom, že obec môže mať uzavretú zmluvu\nlen s jednou organizáciou zodpovednosti výrobcov, avšak táto zmluva je zo strany obce\nbez udania dôvodu vypovedateľná k 31. decembru daného kalendárneho roka. Zároveň\nje ponechaná možnosť v rámci zmluvnej slobody autonómnym spôsobom si upraviť aj iné\nspôsoby ukončenia tohto zmluvného vzťahu. Ako bolo aj v predošlých bodoch naznačené,\ntieto skutočnosti považuje ústavný súd za dôležité z pohľadu „zjemnenia“ niektorých\npotenciálnych negatív napadnutej právnej úpravy z pohľadu zásahu do princípu ochrany\nhospodárskej súťaže.\n114. Ústavný súd zároveň vyhodnocuje niektoré obavy navrhovateľov, súvisiace\ns domnelou neochotou obcí uzatvárať nové zmluvné vzťahy, ako neopodstatnené,\nsugestívne, ba až špekulatívne. Navrhovatelia napríklad vo svojom návrhu tvrdia, že\n„ani mierne výhodnejšia ponuka spolupráce nebude dostatočne motivovať predstaviteľov\nobcí a miest, aby vypovedali súčasné zmluvy a pristúpili k uzatvoreniu zmlúv\n\n44\n\ns konkurenčnou oprávnenou organizáciou (organizáciou zodpovednosti výrobcov), keďže\nukončenie existujúcich zmluvných vzťahov a uzatvorenie nových zmlúv bude nevyhnutne\nspojené s určitými nákladmi (administratívnymi, organizačnými, nákladmi spojenými\ns právnym zastupovaním, atď.), ktoré obec nemusí vynakladať v prípade, že zotrvá\nv existujúcom zmluvnom vzťahu (v už uzatvorenom s jednou oprávnenou organizáciou).“.\nTento typ argumentácie je potrebné diferencovať od argumentácie ekonomickou\nracionalitou (aká je využitá napríklad v 111. bode tohto nálezu). Pokus o behaviorálnopsychologickú analýzu, ktorú prezentujú navrhovatelia, totižto nevychádza zo špecifík\nnapadnutej právnej úpravy, ale kalkuluje so všeobecnými ľudskými vlastnosťami a vzormi\nsprávania. Navrhovatelia teda neargumentujú, že obce nebudú chcieť zmeniť svojho\nzmluvného partnera z dôvodu existencie princípu „jedna obec = jedna zmluva“ (v takomto\nprípade by dané právne pravidlo fungovalo ako negatívny motivačný faktor), ale poukazujú\nna univerzálnu ľudskú pohodlnosť a lenivosť. Tento argument by však bol rovnako platný\naj v systéme, ktorý by umožňoval obciam uzavretie viacerých zmlúv – ak by sa pristúpilo\nna argumenty navrhovateľov, tak aj v tomto scenári by platilo, že obce by sa uspokojili\ns jednou (existujúcou) zmluvou a nemali by – vzhľadom na existujúce transakčné náklady –\nmotiváciu uzatvárať nové (ďalšie) zmluvy.\n115. Príklad uvedený v predošlom bode nálezu je pritom symptomatickým\npre viaceré argumenty navrhovateľov, ktorí na viacerých miestach v texte svojho návrhu\ndokazujú, že nezvládajú rozlišovať medzi subjektívnym a objektívnym zmyslom právnych\naktov tak, ako to požaduje v rámci právnej interpretácie Hans Kelsen. Subjektívny zmysel\naktu sa môže, ale nemusí stotožňovať s jeho objektívnym zmyslom, ktorý mu prináleží\nv systéme všetkých právnych aktov, t. j. v systéme práva (KELSEN, H. Čistá právna\nnáuka. Bratislava : Kalligram, 2018, s. 40.). Naznačená disproporcia percepcie následne\nvedie pochopiteľne aj k nesprávnym právnym záverom.\n116. Medzi najzávažnejšie interpretačné lapsusy navrhovateľov pritom patrí\nnedostatočné\n\nvymedzenie\n\núlohy\n\norganizácií\n\nzodpovednosti\n\nvýrobcov\n\nv procese\n\nzabezpečenia funkčného systému nakladania s odpadmi v súlade s požiadavkami\nekologickej etiky. Organizácie zodpovednosti výrobcov majú totižto veľmi špecifickú\n\n45\n\npovahu, ktorá determinuje aj ich podiel na funkčnosti hospodárskej súťaže. Boli vytvorené\nako suplementárne subjekty, ktorých účelom je zabezpečiť plnenie povinností výrobcov\nvyhradených výrobkov. Predstavujú veľmi osobitú, limitovanú a akcesorickú formu\npodnikania, ktoré funguje ako vedľajšia činnosť viazaná na hlavnú podnikateľskú činnosť\nvýrobcov vyhradených výrobkov. Ak sa teda na organizácie zodpovednosti výrobcov\npozeráme z hľadiska ich účelu ako na „pomocné organizácie“ výrobcov vyhradených\nvýrobkov, napadnutá právna úprava predstavuje skôr zásah do práva na podnikanie\nsamotných výrobcov, ktorého intenzita je však oslabená práve limitovanou a akcesorickou\nformou podnikania organizácií zodpovednosti výrobcov, keďže ich hlavným cieľom bolo\nnapomôcť plneniu povinností výrobcov vyhradených výrobkov vyplývajúcich z „rozšírenej\nzodpovednosti výrobcov“ v oblasti nakladania s odpadmi. V tomto smere teda nejde o zásah\ndo hlavnej podnikateľskej činnosti výrobcov vyhradených výrobkov.\n117. V kontexte týchto úvah je možné konštatovať, že samotná povaha organizácií\nzodpovednosti výrobcov relativizuje ich význam pre funkčnosť hospodárskej súťaže\nv rámci odpadového hospodárstva, čoho dôsledkom bola zo strany ústavného súdu aj voľba\nreferenčného rámca pre posúdenie existencie verejného záujmu.\n118. Ústavný súd sa pri posudzovaní návrhu skupiny poslancov pohyboval\nv priestore vymedzenom dvoma mantinelmi: na jednej strane sa nachádzal verejný\nzáujem na znížení množstva skládkovaného odpadu, predchádzaní vzniku odpadu,\nako aj minimalizácii negatívnych vplyvov vzniku a nakladania s odpadom na životné\nprostredie a zdravie ľudí (súhrnne označené v tomto náleze ako dôsledky morálnych\nimperatívov ekologickej etiky) a na druhej strane nevyhnutnosť zabezpečiť v systéme\nnakladania s odpadom zdravé konkurenčné prostredie pre všetky zúčastnené subjekty.\nNa základe vykonanej analýzy a po zohľadnení všetkých nuáns posudzovaného problému\nústavný súd konštatuje, že identifikoval verejný záujem na implementácii princípu „jedna\nobec = jedna zmluva“ a tento verejný záujem dosahuje takú ústavnú intenzitu, ktorá\nlegitimizuje zavedenie „exkluzívnych zmlúv“ v odpadovom hospodárstve. Zvolený model\nústavný súd zároveň považuje za racionálny a rozumný spôsob dosiahnutia cieľov\nvymedzených požiadavkami ekologickej etiky, ktoré smerujú k zvýšeniu miery ochrany\n\n46\n\nprírody (v ústavnoprávnej terminológii vyjadrené ako kompatibilný s požiadavkami\noverovanými testom racionality).\n119. Vychádzajúc z už uvedených východísk, ústavný súd dospel k záveru,\nže navrhovateľmi napadnutá právna úprava je v súlade s čl. 55 ods. 2 ústavy.\nK namietanému nesúladu s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy\n120. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\n121. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy sa základné práva a slobody zaručujú na území\nSlovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru\na náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť\nk národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno\nz týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.\n122. Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach\npre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.\n123. Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy musia zákonné obmedzenia základných práv a slobôd\nplatiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.\n124. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí\ndbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\n125. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy má každý právo na slobodnú voľbu povolania\na prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.\n126. Pokiaľ ide o časť návrhu týkajúcu sa namietaného nesúladu napadnutých\nustanovení zákona o odpadoch s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, ústavný súd\n\n47\n\nkonštatuje skutočnosť, na ktorú upozorňujú aj samotní navrhovatelia, a to, že posudzovanie\nsúladu právnych noriem s označenými ustanoveniami ústavy má akcesorickú povahu,\ntzn. je relevantné iba v kontexte konkrétneho vyjadrenia ich dopadu na základné práva alebo\nslobody zaručené v ústave. Doktrínu viažucu sa na princíp rovnosti ústavný súd vo svojej\njudikatúre rozvíja už dlhodobo a zo všeobecnej povahy označených ustanovení ústavy\nodvodil imperatív ich percepcie, interpretácie a uplatňovania vo vzájomnej organickej\nväzbe, keďže predstavujú základné východisko uplatnenia princípu rovnosti v konkrétnom\nprípade, resp. konkrétnej situácii.\n127. Inými slovami, pri skúmaní otázky, či v konkrétnom prípade došlo alebo\nnedošlo k porušeniu ústavného princípu rovnosti pred zákonom, treba najprv preskúmať to,\nči pri obmedzení niektorého základného práva alebo slobody bol alebo nebol rešpektovaný\npríkaz vyjadrený v čl. 13 ods. 3 ústavy, podľa ktorého zákonné obmedzenia základných\npráv a slobôd musia platiť pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky,\nt. j. z hľadiska skúmania porušenia princípu rovnosti pri obmedzovaní niektorého\nzákladného práva alebo slobody je nemysliteľná interpretácia a aplikácia čl. 12 ods. 1 prvej\nvety a čl. 12 ods. 2 ústavy bez spojenia s čl. 13 ods. 3 ústavy (PL. ÚS 16/08,\nPL. ÚS 12/2014).\n128. V súvislosti s uvedenými skutočnosťami je tiež vhodné pripomenúť,\nže podľa judikatúry ústavného súdu má čl. 12 ods. 2 ústavy všeobecný, deklaratívny\ncharakter, a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia sa možno\ndovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd uvedených\nv ústave (I. ÚS 17/99).\n129. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je možné posúdenie namietaného nesúladu\nnapadnutých ustanovení zákona o odpadoch s článkami ústavy týkajúcimi sa princípu\nrovnosti len v kontexte zásahu do konkrétneho základného práva, ktorým je v tomto prípade\nzákladné právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť v zmysle čl. 35 ods. 1\nústavy. Ústavný súd považuje na tomto mieste za vhodné (ad marginem) podotknúť, že\nčl. 55 ods. 2 ústavy neobsahuje základné právo či slobodu, ale ústavný princíp ochrany\n\n48\n\nhospodárskej súťaže, ergo táto časť namietaného nesúladu napadnutých ustanovení zákona\no odpadoch bola posudzovaná osobitne, v inom ústavnoprávnom kontexte.\n130. Základné právo podnikať je zaradené v ústave medzi hospodárske, kultúrne\na sociálne práva, preto sa ho možno domáhať len v medziach príslušných zákonov, ktoré\nupravujú jeho výkon. Zákonodarca disponuje pri tvorbe týchto zákonov širokou mierou\nuváženia týkajúcou sa voľby adekvátnej hospodárskej a sociálnej, resp. enviromentálnej\npolitiky, čo znamená, že rozhoduje o tom, v akom rozsahu, v akej kvalite a za akých\npodmienok ho bude garantovať. Táto miera uváženia nie je absolútna. Jej limity\nsú vyjadrené v ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých\nje ústava založená a ktoré chráni. V kontexte posudzovaného návrhu to znamená,\nže zákonodarca bol limitovaný nielen ústavným rámcom právneho štátu a jeho inherentnými\nprincípmi, ale aj princípom ochrany hospodárskej súťaže.\n131. Zo samotného návrhu skupiny poslancov jednoznačne vyplýva, že zásah\ndo práva na podnikanie je z ich pohľadu len terciárnym problémom (v návrhu sa explicitne\nk tejto časti vyjadrili len v jednom bode – 118), ktorý posúvajú argumentačne do úzadia\nv prospech argumentácie týkajúcej sa zásahu do princípu rovnosti (ktorý je však nevyhnutné\nspájať práve s právom na podnikanie) a predovšetkým v prospech argumentácie zameranej\nna nesúlad s čl. 55 ods. 2 ústavy.\n132. Nielen v kontexte samotného podania, ale aj v nadväznosti na predošlé\nrozhodnutia ústavného súdu je pritom akceptovateľné, ak sa posúdenie zásahu do práva\npodnikať (v spojení so zásahom do princípov rovnosti) podmieni preskúmaním zásahu\ndo princípu ochrany hospodárskej súťaže.\n133. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovatelia argumentačne prepojili zásah\ndo čl. 35 ods. 1 ústavy tézou o vytvorení značných bariér vstupu na trh, čím implicitne\npodmienili zásah do práva podnikať porušením princípu ochrany hospodárskej súťaže,\nústavný súd vzhľadom na predošlý záver o súlade navrhovateľmi napadnutej právnej úpravy\ns čl. 55 ods. 2 ústavy (119. bod nálezu) konštatuje, že napadnuté ustanovenia zákona\n\n49\n\no odpadoch sú v súlade aj s čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4\nústavy (ktoré boli vzhľadom na ich akcesorickú povahu spojené s posúdením zásahu\ndo čl. 35 ods. 1 ústavy).\n134. Nad rámec uvedeného ústavný súd v súvislosti s právom podnikať dodáva,\nže aj v kontexte posúdenia súladu napadnutých ustanovení zákona o odpadoch s čl. 35\nods. 1 ústavy bola podstatná špecifická povaha organizácií zodpovednosti výrobcov\na ich charakter „pomocnej organizácie“, ktorej účelom nie je stricto sensu podnikateľská\nčinnosť, čo je navyše umocnené (ex lege) zákazom zisku.\n135. Na záver jadra svojho odôvodnenia by chcel ústavný súd podotknúť, že finálny\nvýsledok posúdenia návrhu skupiny poslancov bol podstatným spôsobom ovplyvnený\nzmenou napadnutej právnej úpravy po prijatí návrhu na konanie, a to nielen v súvislosti\nso samotným zmeneným ustanovením (body 55 až 67 tohto nálezu), ale aj v súvislosti\ns ostatnými napadnutými ustanoveniami. V dôsledku legislatívnej zmeny došlo aj k zníženiu\nintenzity zásahu do funkčných mechanizmov hospodárskej súťaže v rámci odpadového\nhospodárstva, a to až v takej miere, že existujúca ingerencia do daného ústavného princípu,\nktorá vzniká kvôli stále platným a účinným ustanoveniam zákona o odpadoch, bola\nvyhodnotená ako ústavne konformná s ohľadom na identifikovaný verejný záujem. Ústavný\nsúd by chcel taktiež poukázať na skutočnosť, že viacero argumentov navrhovateľov\n(napríklad nerovnaká štartovacia pozícia subjektov) sa explicitne netýkala napadnutých\nustanovení zákona o odpadoch, ale len dotvárala kontext, ktorý ústavný súd samozrejme\nzohľadnil, avšak v odôvodnení už nepovažoval za podstatné sa k nim vyjadriť,\nkeďže by to mohol\n\nbyť\n\nz pohľadu\n\nzrozumiteľnosti\n\na presvedčivosti\n\nodôvodnenia\n\nkontraproduktívny krok.\nK namietanému nesúladu s čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 3\nZmluvy o Európskej únii a obsahu Protokolu č. 27 pripojenému k Zmluve o Európskej\núnii\n\n50\n\n136. Podľa čl. 3 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii platí: „Únia vytvorí vnútorný trh.\nUsiluje sa o trvalo udržateľný rozvoj Európy založený na vyváženom hospodárskom raste\na cenovej stabilite, o sociálne trhové hospodárstva s vysokou konkurencieschopnosťou\nzamerané na dosiahnutie plnej zamestnanosti a sociálneho pokroku, ako aj o vysokú úroveň\nochrany životného prostredia a zlepšenie jeho kvality. Podporuje vedecký a technický\npokrok.“\n137. Podľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii platí: „Podľa zásady lojálnej\nspolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú\npri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv. Členské štáty prijmú všetky opatrenia\nvšeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich\nzo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie. Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh\na neprijmú žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.“\n138. Protokol (č. 27) o vnútornom trhu a hospodárskej súťaži obsahuje tieto pravidlá:\n„Vysoké zmluvné strany, berúc do úvahy, že vnútorný trh tak, ako je vymedzený v článku 3\nZmluvy o Európskej únii, obsahuje systém, ktorým sa zabezpečuje, že hospodárska súťaž\nnebude narušená.“\n139. Vzhľadom na skutočnosť, že namietaný nesúlad napadnutých ustanovení zákona\no odpadoch s ustanoveniami Zmluvy o Európskej únii a Protokolu č. 27 pripojenému\nk Zmluve o Európskej únii sa koncentruje na oblasť ochrany hospodárskej súťaže, ktorá\nbola ústavným súdom posudzovaná už v relácii k ústave (body 68 až 119 nálezu),\na aj v prípade skupinou poslancov vymedzeného okruhu (výseku) z práva Európskej únie\nide o totožné princípy a právom chránené hodnoty (hospodárska súťaž) a návrh skupiny\nposlancov v tejto časti len duplikoval dôvody, ktoré boli už zahrnuté a posúdené v rámci\nsúladu s vnútroštátnym právom (kompatibilita s ústavou), ústavný súd z rovnakých dôvodov\n(body 68 až 119 nálezu) nevyhovel ani návrhu navrhovateľov na vyslovenie nesúladu\nnapadnutých ustanovení zákona o odpadoch s čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii\nv spojení s čl. 3 Zmluvy o Európskej únii a obsahu Protokolu č. 27 pripojenému k Zmluve\no Európskej únii.\n\n51\n\nK namietanému nesúladu s čl. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu\na Rady 94/62/ES z 20. decembra 1994 o obaloch a odpadoch z obalov\n140. Pokiaľ ide o časť návrhu týkajúcu sa namietaného nesúladu napadnutých\nustanovení zákona o odpadoch s ustanoveniami smernice Európskeho parlamentu\na Rady 94/62/ES z 20. decembra 1994 o obaloch a odpadoch z obalov, ústavný súd\npoukazuje na svoju predošlú judikatúru, v zmysle ktorej aj po pristúpení Slovenskej\nrepubliky k Európskej únii zostávajú referenčným rámcom prieskumu ústavného súdu\nako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) normy ústavného\nporiadku Slovenskej republiky (pozri PL. ÚS 10/2014). Táto smernica, hoci predstavuje\nprávne záväzný akt orgánov Európskej únie a prameň jej sekundárneho práva, nie je\nreferenčnou normou v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy\n(pozri PL. ÚS 8/2010). Z uvedeného dôvodu nie je možné návrhu v tejto časti vyhovieť.\n141. Okrem v predošlom bode konštatovaných formálno-procesných dôvodov,\nústavný súd dopĺňa, že z materiálno-obsahového hľadiska je právny záver o nemožnosti\nvyhovenia návrhu v tomto bode možné analogicky doplniť aj o dôvody uvedené v súvislosti\ns primárnym právom Európskej únie (bod 139 nálezu).\n142. Vychádzajúc z už uvedených skutočností, ústavný súd rozhodol tak, ako to je\nuvedené vo výroku tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. apríla 2018\n\n52", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "zmena právnej úpravy", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť", "ochrana hospodárskej súťaže", "zmluva", "obec", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť", "ochrana hospodárskej súťaže", "zmena právnej úpravy", "zmluva", "obec"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:49526457-1b48-4add-ab79-6b33a0ef7935", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-29", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49526457-1b48-4add-ab79-6b33a0ef7935"}, {"guid": "ussr:1adc1caf-290a-40bf-a3cb-2f35d3f339a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2010 z 2. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-02", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1adc1caf-290a-40bf-a3cb-2f35d3f339a2"}, {"guid": "ussr:3460d7c8-b2de-4025-b4d3-61f2cb55788e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/09 z 16. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-16", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3460d7c8-b2de-4025-b4d3-61f2cb55788e"}, {"guid": "ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f90278e4-f32f-4303-a4f7-1965efaa5b2f"}, {"guid": "ussr:5deaab71-9ccf-4a52-aa68-727de5b384f8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/05 z 31. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-31", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5deaab71-9ccf-4a52-aa68-727de5b384f8"}, {"guid": "ussr:50567544-13ff-4b25-90fc-a02150b01604", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/03 z 27. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-27", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:50567544-13ff-4b25-90fc-a02150b01604"}, {"guid": "ussr:d26b00b3-c24f-42c1-b6fd-c590ff32c377", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 23/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/02 z 27. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-27", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d26b00b3-c24f-42c1-b6fd-c590ff32c377"}, {"guid": "ussr:bf87ea43-480f-4699-b08d-4e252dd8c095", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/02 z 13. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-13", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf87ea43-480f-4699-b08d-4e252dd8c095"}, {"guid": "ussr:cdcabccc-6ca7-4918-90df-90bd667c5b02", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/03 z 8. 7. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-07-08", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cdcabccc-6ca7-4918-90df-90bd667c5b02"}, {"guid": "ussr:70a20e1d-405c-498e-a660-e2f856f01ea8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/02 z 20. 5. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-05-20", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:70a20e1d-405c-498e-a660-e2f856f01ea8"}, {"guid": "ussr:e9e602ec-81fb-4b4a-ac19-6e1f1c087f86", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 17/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/99 z 22. 9. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-09-22", "citacie_n": 992, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.17.1999.1"}, {"guid": "ussr:b358a1bc-cb48-4c30-8902-9a9493874ffb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.1998.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/98 z 25. 8. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-08-25", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.1998.1"}, {"guid": "ussr:f960db60-1b2c-4f49-85bc-16ff2c372fe3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.13.1997.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/97 z 24. 6. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-06-24", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.13.1997.1"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}], "citovane_v": []}