{"guid": "ussr:4e5faefa-948a-41a6-96e6-f579281ddbdb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.17.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2017 z 8. 11. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. novembra 2017, sp. zn. PL. ÚS 17/2017, ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.17.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-11-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4e5faefa-948a-41a6-96e6-f579281ddbdb", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.17.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.17.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.17.2017.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 17/2017-30\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. novembra 2017\nv pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra\nBrňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca\nspravodajca), Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika prerokoval\nnávrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 5 ods. 1\npísm. d) a e), ods. 4, 5 a 6 a § 18 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch\na prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s\n- článkom 141 ods. 1, 2, čl. 144 ods. 1, 2, čl. 145 ods. 2, 4 a čl. 147 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky,\n- čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd,\n- čl. 47, čl. 49 ods. 2 a čl. 51 Charty základných práv Európskej únie,\n- čl. 10, čl. 13 a čl. 18 Siedmeho kongresu OSN o prevencii zločinu a zaobchádzania\ns páchateľmi\na takto\nrozhodol:\nNávrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o d m i e t a pre nesplnenie zákonom\npredpísaných náležitostí.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 10. novembra\n2016 doručený návrh predsedu senátu 1 Tdo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\naj „najvyšší súd“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania o súlade § 5 ods. 1 písm. d) a e),\nods. 4, 5 a 6 a § 18 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [(ďalej aj „zákon\no sudcoch a prísediacich“); (ďalej spolu aj „napadnuté ustanovenia“)] s\n- článkom 141 ods. 1, 2, čl. 144 ods. 1, 2, čl. 145 ods. 2, 4 a čl. 147 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\n- čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“),\n- čl. 47, čl. 49 ods. 2 a čl. 51 Charty základných práv Európskej únie,\n- čl. 10, čl. 13 a čl. 18 Siedmeho kongresu OSN o prevencii zločinu a zaobchádzania\ns páchateľmi.\n2. Z návrhu a pripojených príloh vyplýva, že predseda senátu najvyššieho súdu\nuznesením sp. zn. 1 Tdo 40/2015 z 11. októbra 2016 prerušil konanie o dovolaní obvinenej\nvedené na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Tdo 40/2015, ktoré podala\nz dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. e) a i) Trestného poriadku proti uzneseniu\nKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 To 18/2013 zo 7. augusta 2013 a rozsudku\nOkresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 8 T 116/2012 z 5. decembra 2012, ktorými bola uznaná\nvinnou v bodoch 1 – 2 rozsudku sčasti samostatne a sčasti ako spolupáchateľka zo zločinu\nnedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,\nich držania a obchodovania s nimi podľa § 20 a § 172 ods. 1 písm. a) a d) Trestného zákona.\nNa skutkovom základe vyjadrenom v rozsudku jej bol uložený v zmysle § 172 ods. 1, § 36\npísm. j), § 38 ods. 3 a § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní\nštyri a pol roka nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym\nstupňom stráženia až do doby, keď bude najvyššiemu súdu doručený nález ústavného súdu\n\n2\n\ntýkajúci sa toho, či všeobecne záväzný právny predpis nižšej právnej sily je v rozpore\nso všeobecne záväzným právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou\nzmluvou.\n2.1 Rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš z 5. decembra 2012 sp. zn.\n8 T 116/2012 bola obvinená\n\nuznaná za vinnú v bodoch 1 – 2 rozsudku\n\nsčasti samostatne a sčasti ako spolupáchateľka zo zločinu nedovolenej výroby omamných\na psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa\n§ 20 a § 172 ods. 1 písm. a) a d) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom\nv rozsudku. Za to bola odsúdená podľa § 172 ods. 1, § 36 písm. j), § 38 ods. 3 a § 48 ods. 2\npísm. a) Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní štyri a pol roka nepodmienečne\nso zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.\n2.2 Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. augusta 2013 sp. zn.\n4 To 18/2013 bolo odvolanie obvinenej podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuté.\n2.3 Obvinená nastúpila výkon uloženého trestu odňatia slobody v trvaní štyri a pol\nroka so započítaním väzby od 28. januára do 27. júna 2012 dňa 7. augusta 2013 do Ústavu\nna výkon trestu odňatia slobody Nitra-Chrenová. Z výkonu trestu bola 8. apríla 2016\nprávoplatným rozhodnutím Okresného súdu Nitra z 8. apríla 2016 sp. zn. 4 Pp 13/2016\npodmienečne prepustená s určením skúšobnej doby na tridsať mesiacov.\n2.4 Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. augusta 2013 sp. zn.\n4 To 18/2013 a súčasne aj proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš z 5. decembra 2012\nsp. zn. 8 T 116/2012 obvinená podala podľa § 371 ods. 1 písm. i) aj písm. e) Trestného\nporiadku dovolanie, o ktorom má rozhodovať najvyšší súd v konaní pod sp. zn.\n1 Tdo 40/2015. Argumentovala tým, že na Okresnom súde Veľký Krtíš rozhodoval\npredseda senátu\n\n, ktorý bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný\n\nčin.\n\n3\n\n2.5 Najvyšší súd mal nepochybne preukázané, že sudca\n\nbol rozsudkom\n\nOkresného súdu Frýdek-Místek sp. zn. 5 T 113/2010 z 19. januára 2011 v spojení\ns uznesením Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 6 To 130/2011 z 8. apríla 2011 (právoplatný\n8. apríla 2011) uznaný za vinného z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky\npodľa § 274 ods. 1 Trestného zákona Českej republiky na tom skutkovom základe,\nže 5. apríla 2010 približne o 12.20 h vo Frýdku-Místku riadil v podnapitom stave po ulici\nBeskydská osobné motorové vozidlo, pričom bol kontrolovaný hliadkou Polície Českej\nrepubliky a v dobe riadenia bolo v krvi obžalovaného zistené najmenej 1 % alkoholu.\nZa to mu boli podľa § 274 ods. 1, § 67 ods. 2 písm. a), § 68 ods. 1, 2, § 69 ods. 1 a § 73\nods. 1 a 3 Trestného zákona Českej republiky uložené tresty – peňažný vo výmere\n40 denných sadzieb v sume 700 Kč a pre prípad jeho nevykonania v lehote i náhradný trest\nodňatia slobody v trvaní troch mesiacov a zákaz činnosti riadenia motorových vozidiel\nv trvaní osemnásť mesiacov.\n2.6 Rozhodnutia súdov Českej republiky neboli predmetom uznávacieho konania\nslovenským súdom, lebo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky nepodalo návrh\nna uznávacie konanie cudzích rozhodnutí, keďže v tej dobe konanie sudcu nebolo\nna Slovensku trestným činom. Orgány prokuratúry Slovenskej republiky neprevzali trestné\nstíhanie sudcu\n\nz Českej republiky na disciplinárne konanie.\n\n2.7 Disciplinárny súd pri najvyššom súde uznesením sp. zn. 1 Ds 1/2011\nz 21. novembra 2011 disciplinárne stíhanie sudcu\n\n[pre závažné disciplinárne\n\nprevinenie podľa § 116 ods. 1 písm. d) zákona o sudcoch a prísediacich)] podľa § 124\npísm. f) zákona o sudcoch a prísediacich zastavil (právoplatne 25. januára 2012), pretože\no skutku, pre ktorý sa disciplinárne konanie viedlo, sa právoplatne rozhodlo v trestnom\nkonaní (v Českej republike).\n3. Navrhovateľ s prihliadnutím na popísaný skutkový a právny stav vzniesol\nproti napadnutým ustanoveniam viacero výhrad. Navrhovateľ primárne poukazuje na § 371\nods. 1 písm. e) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak vo veci konal\n\n4\n\nalebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť\nvylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.\n3.1 Navrhovateľ podľa jeho slov nemá informáciu o judikáte z tejto oblasti, ktorý\nby riešil otázku, či právoplatné odsúdenie sudcu za úmyselný trestný čin súdom iného\nčlenského štátu Európskej únie, ktoré nebolo predmetom uznávacieho konania,\nmá za následok stratu jeho spôsobilosti a bezúhonnosti vykonávať funkciu sudcu\nv domovskom členskom štáte Európskej únie, teda či okamihom právoplatnosti takéhoto\nrozsudku už nesmie funkciu sudcu vykonávať. Zodpovedanie tejto výlučne právnej otázky\nz pohľadu rozhodovacej praxe ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva\na Súdneho dvora Európskej únie je potrebné podľa navrhovateľa pre konečné rozhodnutie\nnajvyššieho súdu o dovolaní obvinenej (odmietnuť ho alebo mu vyhovieť), proti ktorému\nzákon nepripúšťa už žiadny opravný prostriedok.\n3.2 Predseda senátu najvyššieho súdu k inštitútom spôsobilosti a bezúhonnosti, ktoré\nsú trvalým predpokladom na výkon funkcie sudcu v zmysle medzinárodných dokumentov\nuvádza, že ak k strate týchto predpokladov dochádza aj za situácie, keď sa na sudcu hľadí,\nakoby nebol pre úmyselný trestný čin odsúdený (v dôsledku zahladenia), o to viac to platí,\nak k zahladeniu odsúdenia nedošlo. Podľa právneho poriadku Českej republiky\ntoto odsúdenie je možné zahladiť až po výkone uložených trestov a na žiadosť oprávnenej\nosoby. Pre posúdenie spôsobilosti a bezúhonnosti je podľa navrhovateľa rozhodujúci fakt,\nže sa sudca takého skutku dopustil. Tento skutok musí byť podľa navrhovateľa u sudcu\nposudzovaný prioritne podľa kritérií morálky a nie meniaceho sa obsahu právnej normy,\nktorá raz takéto amorálne konanie postihuje ako trestný čin a inokedy miernejšie. Pojmy\nspôsobilosti a bezúhonnosti z hľadiska morálky sú podľa mienky navrhovateľa oveľa širšie,\nnež ich trestnoprávne vyjadrenie a obligatórne musia byť trvalo prítomné počas celého\nvýkonu funkcie sudcu. Vyplýva to podľa presvedčenia navrhovateľa aj zo zásady nulovej\ntolerancie právnických povolaní. Podľa neho nasvedčuje tomu aj to, že sudca nemôže ďalej\nvykonávať funkciu sudcu napr. aj pri strate štátneho občianstva alebo pri získaní trvalého\npobytu mimo územia domovského štátu, teda aj za situácie, keď sa žiadneho protiprávneho\n\n5\n\nčinu nedopustí, avšak administratívno-správnym aktom zmení štátnu príslušnosť alebo získa\ntrvalý pobyt v cudzine.\n3.3 Podľa navrhovateľa v článku 6 ods. 1 dohovoru v rámci práva na spravodlivý\nproces sú kladené prísne kritériá na bezúhonnosť sudcu, ktoré sa musia aplikovať\ni za situácie, že štát (zastúpený jeho orgánmi) zlyhal v otázke realizovania všetkých\npotrebných krokov v smere zabránenia tomu, aby naďalej rozhodovala ako sudca osoba,\nktorá preukázateľne spáchala úmyselný protiprávny skutok, ktorý ho diskvalifikoval\nz vykonávania funkcie sudcu.\n3.4 Po zvážení všetkých relevantných skutočností predseda senátu najvyššieho súdu\nzastáva stanovisko, že sudca právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin súdom iného\nčlenského štátu Európskej únie, ktoré nebolo predmetom uznávacieho konania\nv domovskom štáte, automaticky stráca spôsobilosť a bezúhonnosť vykonávať naďalej\nfunkciu sudcu. O správnosti a zákonnosti tohto záveru podľa predsedu senátu najvyššieho\nsúdu svedčí aj to, že sudca spôsobilosť vykonávať túto funkciu ex lege automaticky stráca\naj bez spáchania protiprávneho činu a odvolávacej procedúry cez súdnu radu a prezidenta\nrepubliky, ak stratí občianstvo Slovenskej republiky alebo získa trvalý pobyt mimo územia\nSlovenskej republiky. Bolo by podľa najvyššieho súdu absurdné, ak by sudca mimo územia\nSlovenskej republiky, ale v rámci Európskej únie páchal priestupky alebo dokonca trestné\nčiny, za ktoré by bol aj právoplatne postihnutý príslušným štátnym orgánom členského štátu\nEurópskej únie, ktoré by ale neprešlo uznávacím konaním v Slovenskej republike a naďalej\nby vykonával funkciu sudcu, a to aj voči občanom iného členského štátu Európskej únie.\nOpačný názor dovedený do dôsledkov podľa predsedu senátu najvyššieho súdu znamená\nabsurdnosť a alogičnosť aj v nasledujúcej simulovanej reálne možnej situácii: Sudca\nako človek znalý práva a vedomý si toho, že na Slovensku majetkový delikt do 266 €\nje iba priestupkom, by podľa úvah predsedu senátu najvyššieho súdu vykrádal obchodné\ndomy v Česku, Poľsku, Maďarsku, Rakúsku a na Ukrajine vždy, ale len do výšky 266 €.\nBol by síce v týchto štátoch právoplatne odsúdený za majetkový delikt, ale na Slovensku\nby mohlo byť kvalifikované jeho konanie vždy iba ako majetkový priestupok a podľa\ninterpretačnej výslednice (podľa mienky navrhovateľa kontroverzného) stanoviska\n\n6\n\ntrestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 29. septembra 2015 č. 95/2015 by sudca,\nsíce sám zlodej, mohol súdiť iných zlodejov, lebo na Slovensku jeho krádeže v susedných\nštátoch by boli iba majetkovými priestupkami, ktoré by Slovenská republika neuznala\nako trestné činy.\n3.5 Navrhovateľ poukazuje na skutočnosť, že trestnoprávne kolégium najvyššieho\nsúdu prijalo 29. septembra 2015 stanovisko č. 95/2015, ktorého základ tvorí podľa\npresvedčenia navrhovateľa nezákonné a svojvoľné uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n5 Tdo 42/2015 z 2. júla 2015, v ktorom bez toho, aby bol príslušný senát v pozícii\nnadriadeného súdu (absentuje procesná právomoc) s právom preskúmať právoplatný,\nvykonateľný a nezrušiteľný rozsudok sp. zn. 1 Tdo 8/2015 z 23. februára 2015 bez jeho\nelektronického pridelenia a bez opravného prostriedku, vyslovil, že tento rozsudok\nje nezákonný. Stanovisko obsahuje a contrario záver, že slovenský sudca právoplatne\nodsúdený za úmyselný trestný čin v cudzine nestratil z tohto dôvodu bezúhonnosť\na ani spôsobilosť naďalej vykonávať funkciu sudcu v Slovenskej republike. Navrhovateľ\nnesúhlasí so záverom stanoviska, že slovenský sudca právoplatne odsúdený za úmyselný\ntrestný čin v cudzine nestratil z tohto dôvodu bezúhonnosť a ani spôsobilosť naďalej\nvykonávať funkciu sudcu na Slovensku. V záujme zosúladenia rozhodovacej činnosti\nnajvyššieho súdu s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, právom Európskej únie\na právom Rady Európy preto bolo potrebné podľa navrhovateľa dovolacie konanie vo veci\nvedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Tdo 40/2015 právoplatne\nprerušiť a následne ústavnému súdu v zmysle čl. 144 ods. 2 ústavy podať návrh na začatie\nkonania o nesúlade napadnutých ustanovení zákona o sudcoch s príslušnými ustanoveniami\nčlánkov ústavy a ustanoveniami článkov medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská\nrepublika viazaná. Konkrétne, či právoplatné odsúdenie sudcu za úmyselný trestný čin\nsúdmi iného členského štátu Európskej únie, bez uznávacieho konania ale za konanie, ktoré\nzakladá znaky závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s výkonom funkcie\nsudcu, má alebo nemá automaticky za následok stratu spôsobilosti a bezúhonnosti\nvykonávať funkciu sudcu (národný sudca je súčasne sudcom Európskej Únie) a statusových\nsudcovských atribútov vyžadovaných medzinárodnými dokumentmi.\n\n7\n\n4. Navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:\n„Ustanovenia § 5 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 4, 5, 6, § 18 ods. 1 písm. a/ zákona\no sudcoch nie sú v súlade s\nčlánkami 141 ods. 1, 2,144 ods. 1, 2,145 ods. 2, 4,147 ods. 1 Ústavy,\nčlánkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd - spravodlivý\nproces (ďalej len Dohovor),\nčlánkami 47, 49 ods. 2, 51 Charty základných práv Európskej únie (2012/C 326/02)\nz 26. októbra 2012 hlavy VI (spravodlivosť) - právo na účinný prostriedok nápravy\na na spravodlivý proces a hlavy VII (Všeobecné ustanovenia upravujúce výklad\na uplatňovanie Charty - rozsah pôsobnosti) a\npodporne aj článkami 10, 13 a 18 Siedmeho kongresu OSN o prevencii zločinu\na zaobchádzania s páchateľmi, Miláno, 26. augusta - 6. septembra 1985, Dokument OSN\nA/COF.121/22/Rev. 1.59 (1985).“\nII.\nNapadnuté ustanovenia\n5. Podľa § 5 ods. 1 písm. d) zákona o sudcoch a prísediacich za sudcu môže byť\nvymenovaný občan, ktorý je bezúhonný.\nPodľa § 5 ods. 1 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich za sudcu môže\nbyť vymenovaný občan, ktorý spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú\nzáruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne (ďalej len „predpoklady sudcovskej\nspôsobilosti“).\nPodľa § 5 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich predpoklady na vymenovanie\nsudcu uvedené v odseku 1 písm. c) až f) a podmienku štátneho občianstva Slovenskej\nrepubliky musí sudca súčasne spĺňať po celý čas trvania funkcie sudcu.\nPodľa § 5 ods. 5 zákona o sudcoch a prísediacich za bezúhonnú sa na účely tohto\nzákona nepovažuje fyzická osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin,\na to aj v prípade, ak jej bolo odsúdenie za úmyselný trestný čin zahladené, alebo na ktorú\nsa hľadí, akoby nebola pre takýto trestný čin odsúdená podľa osobitného predpisu.\nBezúhonnosť sa preukazuje odpisom registra trestov nie starším ako tri mesiace.\n\n8\n\nPodľa § 5 ods. 6 zákona o sudcoch a prísediacich predpokladmi sudcovskej\nspôsobilosti sú morálny štandard a integrita sudcu pre náležitý a zodpovedný výkon jeho\nfunkcie.\nPodľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch a prísediacich prezident na návrh súdnej\nrady sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný\nčin.\nIII.\nZávery ústavného súdu\n6. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\n(okrem iného) s ústavou a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná\nrada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným\nzákonom. Takýto návrh podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) a čl. 144 ods. 2 ústavy je v zásade\npovinný podať okrem iného aj súd, ak sa domnieva, že zákon, jeho časť alebo jeho\njednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave alebo\nmedzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 ústavy.\n6.1 Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí a preskúma ho z hľadísk\nuvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n7. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania\no súlade právnych predpisov je posúdiť, či návrh predsedu senátu najvyššieho súdu\nbol podaný príslušným senátom [čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy, § 18 ods. 1 písm. d) a § 19\nzákona o ústavnom súde], či bol návrh podaný po prerušení konania vedeného\npred najvyšším súdom, či bol návrh podaný vo forme predpokladanej ustanovením § 20\na § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde a či návrh nie je neprípustný (§ 24 zákona o ústavnom\nsúde a contrario). Následne je ústavný súd povinný skúmať aj aplikovateľnosť napadnutých\n\n9\n\nustanovení zákona o sudcoch a prísediacich v konaní pred najvyšším súdom. Toto skúmanie\nje pravidelnou a nevyhnutnou súčasťou predbežného prerokovania a nemožno ho vykonať\nv neskoršej fáze konania, keďže podľa ustálenej judikatúry už po prijatí návrhu na ďalšie\nkonanie zásadne neprichádza do úvahy skúmanie procesných podmienok (porov.\nPL. ÚS 11/05).\n8. V úvode je ústavný súd nútený konštatovať, že v prípade predloženého návrhu stál\nv prvom rade pred vyriešením otázky správnej kvalifikácie podania a následne\npred vysporiadaním sa s jeho petitom a odôvodnením. Navyše, pri posúdení správnej\nkvalifikácie podania stál pred otázkou nachádzania optimálneho riešenia medzi posúdením\npodania podľa jeho obsahu, resp. formy, vedomý si materiálnej potreby prihliadania\nna obsah podania na jednej strane a na strane druhej aj explicitných formálnych požiadaviek\nna vec sa vzťahujúcej úpravy dotknutých typov konaní (porov. obdobný postup ústavného\nsúdu pri kvalifikácii návrhu vo veci PL. ÚS 14/2017).\n8.1 V tu prerokovávanej veci je návrh vzhľadom na svoj obsah zmätočný. Predseda\nsenátu najvyššieho súdu sa domáha petitom svojho návrhu jednak „začatia konania\no výklad“ napadnutých ustanovení a jednak vyslovenia nesúladu napadnutých ustanovení\ns označenými právnymi predpismi vyššej právnej sily. Takýto zmätočný petit nie je v súlade\ns požiadavkou riadneho označenia toho, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha\n(požiadavka plynúca z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).\n8.2 Zároveň ústavný súd poukazuje na ďalší formálny nedostatok návrhu.\nV odôvodnení svojho návrhu predseda senátu najvyššieho súdu uvádza, že „predseda\nsenátu najvyššieho súdu uznesením z 11. októbra 2016 sp. zn. 1 Tdo 40/2015 prerušil\nkonanie o dovolaní obvinenej\n\nvedené na najvyššom súde pod sp. zn.\n\n1 Tdo 40/2015“, avšak nikde v návrhu predseda senátu najvyššieho súdu nedeklaruje,\nže predseda senátu 1 Tdo bol poverený týmto príslušným senátom (napr. uznesením)\nna podanie samotného návrhu ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych\npredpisov alebo že príslušný senát 1 Tdo vyjadril súhlas so znením návrhu podaného\nlen predsedom senátu 1 Tdo. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 19 zákona\n\n10\n\no ústavnom súde, podľa ktorého súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) (t. j. súd ako aktívne\nlegitimovaný subjekt na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom)\nsa rozumie príslušný senát alebo samosudca. Konanie prerušené pred najvyšším súdom\nna účel podania tu prerokovávaného návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov\nje vedené senátom (nie samosudcom), a preto z návrhu musí vyplývať, že ho podáva senát,\nresp. predseda senátu riadne poverený samotným senátom na podanie takého návrhu.\n8.3 Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol návrh najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.\n9. Ako obiter dictum ústavný súd dáva najvyššiemu súdu do pozornosti, že ústavný\nsúd opakovane (v poslednej dobe porov. PL. ÚS 37/2015 alebo PL. ÚS 15/2016) vo svojej\njudikatúre poukazuje, že všeobecný súd je oprávnený napadnúť len také ustanovenie\nzákona, ktorého použitie (teda nutnosť subsumpcie zisteného skutkového stavu pod právnu\nnormu vyjadrenú v danom ustanovení) možno v konaní pred všeobecným súdom rozumne\nočakávať (PL. ÚS 12/2012); predpokladom je teda tzv. prejudicialita napadnutej normy\nv konaní všeobecného súdu. Prejudicialita chýba, ak je zjavné, že aplikácia napadnutého\nustanovenia v konaní všeobecného súdu neprichádza do úvahy, napríklad aj preto, že nie sú\nsplnené procesné podmienky (porov. rozhodnutie PL. ÚS 7/04). V súlade s konštantnou\njudikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej sú to všeobecné súdy, ktoré sú primárne\nzodpovedné za výklad podústavného práva, je nepochybne v prvom rade úlohou\nvšeobecného súdu, ktorý podáva ústavnému súdu svoj návrh, aby posúdil prejudicialitu\nnapádaného ustanovenia a na účely konania pred ústavným súdom ju náležite odôvodnil.\nPovinnosťou všeobecného súdu je tak predstaviť ústavnému súdu nielen skutkový stav,\nz ktorého pri svojom rozhodovaní vychádza alebo bude vychádzať, ale predstaviť\nmu aj predbežné právne posúdenie takto zisteného skutkového stavu. Z úvah všeobecného\nsúdu pritom musí byť zrejmé, že práve napadnutá právna norma ho núti viesť k určitému\nvýsledku, ktorý je ústavne neakceptovateľný, a že táto norma je povinnou (nevyhnutnou)\nsúčasťou právneho poriadku.\n\n11\n\n9.1 Ústavný súd si však vo svojej už citovanej judikatúre od počiatku vyhradzuje\nprávo tieto závery všeobecného súdu pri predbežnom prerokovaní jeho návrhu\npreskúmať a samostatne posúdiť splnenie podmienok konania pred všeobecným súdom,\nako aj prejudicialitu (aplikovateľnosť) napadnutého ustanovenia vo veci, z ktorej návrh\nvšeobecného súdu vzišiel (porov. napríklad PL. ÚS 12/2012, ods. 31 až 34). Ako partem\npro toto možno uviesť už citované rozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 7/04, v ktorom návrh\nna vyslovenie nesúladu podal všeobecný súd konajúci o žalobe v správnom súdnictve\n(podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku) podanej proti rozhodnutiu správneho\norgánu. Ústavný súd v danej veci sp. zn. PL. ÚS 7/04 sám posúdil, či je žaloba, o ktorej\nnavrhujúci súd koná, vôbec prípustná, a dospel k záveru, že nie je, pretože napadnuté\nrozhodnutie správneho orgánu je prvostupňovým rozhodnutím, proti ktorému bol podaný\nrozklad. V dôsledku toho nešlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní opravných prostriedkov\nnadobudlo právoplatnosť, ako to požadovalo v tom čase platné a účinné ustanovenie § 247\nods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Podobne vo veci sp. zn. PL. ÚS 14/2013 návrh\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy tiež podal všeobecný súd a ústavný súd sám posúdil,\nči v konaní bol zaplatený súdny poplatok, a dospel k záveru, že vzhľadom na jeho\nnezaplatenie mal všeobecný súd konanie zastaviť. Keď tak neurobil, nebol oprávnený\nna podanie daného návrhu ústavnému súdu.\n9.2 Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk sa ústavný súd mohol\nna návrh predsedu senátu najvyššieho súdu pozrieť aj (t. j. nad rámec záverov\nkomunikovaných v bodoch 8 až 8.2 tohto uznesenia) týmito očami a dôvody prípadného\nodmietnutia návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde osobitne posudzovať\naj z hľadiska aplikovateľnosti napadnutých ustanovení v konaní najvyššieho súdu sp. zn.\n1 Tdo 40/2015. V takom prípade by ústavný súd musel nevyhnutne dospieť k takýmto\nzáverom:\n9.3 Úlohou najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 1 Tdo 40/2015 bude posúdiť,\nči sú splnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. e) a i) Trestného poriadku proti\nprávoplatnému rozsudku v trestnej veci, ktorým bola obžalovaná uznaná za vinnú\nzo spáchania konkrétnych trestných činov.\n\n12\n\n9.4 Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať,\nak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci,\nktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať,\nak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo\nna nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného\nskutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.\n9.5 Navrhovateľ poukazuje práve na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e)\nTrestného poriadku a k tomu uvádza, že po zvážení všetkých relevantných skutočností\nzastáva stanovisko, že sudca právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin súdom iného\nčlenského štátu Európskej únie, ktoré nebolo predmetom uznávacieho konania\nv domovskom štáte, automaticky stráca spôsobilosť a bezúhonnosť vykonávať naďalej\nfunkciu sudcu.\n9.6 Otázka sudcu vylúčeného z konania a rozhodovania veci je otázkou ústavného\npráva na nezávislého a nestranného sudcu. Podmienky vylúčenia sudcu z konania\na prejednávania trestnej veci sú stanovené § 31 Trestného poriadku.\n9.7 Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania\nje vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,\nprobačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora\na zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer\nk prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému\nzástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.\nPodľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku sudca, prísediaci, probačný a mediačný\núradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník je vylúčený z vykonávania úkonov trestného\nkonania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca,\nobhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného\nalebo spoločný zástupca poškodených.\n\n13\n\nPodľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku z rozhodovania na súde vyššieho stupňa\nje okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný\núradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde\nnižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa\nv prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa.\nZ rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté\nrozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn.\nPodľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť\nbez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená\nosoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného\nalebo neopakovateľného úkonu.\n9.8 Z citovanej právnej úpravy dôvodov vylúčenia sudcu z konania a rozhodovania\nkonkrétnej trestnej veci vyplýva, že najvyšší súd sa bude musieť pri dovolacom dôvode\npodľa § 371 ods. 1 pís. e) Trestného poriadku vysporiadať s otázkou, či konkrétny sudca\nprvostupňového súdu (vychádzajúc z námietky dovolateľky) mal byť podľa ustanovení\no vylúčení sudcu z konania a rozhodovania veci podľa § 31 Trestného poriadku vylúčený.\n9.9 Avšak otázka bezúhonnosti v zmysle napadnutých ustanovení a vo svetle\nnavrhovateľových argumentov nie je otázkou nezaujatosti alebo nestrannosti konkrétneho\nsudcu v konkrétnom konaní tak, ako to má na pamäti § 31 Trestného poriadku,\nale je otázkou spĺňania ústavných a zákonných podmienok pre výkon samotnej funkcie\nsudcu zo strany konkrétneho sudcu.\n9.10 Napadnuté ustanovenia, ktorých ústavnosť predseda senátu najvyššieho súdu\nnavrhuje posúdiť, sú príkazom orgánom verejnej moci, ktoré rozhodujú o odvolaní sudcu\nz tejto funkcie z dôvodu, že tento prestal byť na účely výkonu funkcie sudcu bezúhonný\nv zmysle napadnutých ustanovení, a preto prestal spĺňať podmienky na výkon funkcie sudcu\na má byť podľa § 18 ods. 1 písm. a) odvolaný. Týmto orgánom verejnej moci je podľa\nústavy (čl. 145 a čl. 147) a zákona o sudcoch a prísediacich jedine prezident Slovenskej\nrepubliky, ktorý tak činí na návrh Súdnej rady.\n\n14\n\n9.11 Inak povedané, pri skúmaní dôvodov vylúčenia sudcu z konkrétneho konania\na rozhodovania konkrétnej trestnej veci na súde v zmysle § 31 Trestného poriadku [a teda\nv konečnom dôsledku pri posudzovaní prítomnosti dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1\npísm. e) Trestného poriadku] sa otázka bezúhonnosti nepertraktuje, otázka bezúhonnosti\n(a teda otázka spĺňania podmienok výkonu sudcovskej funkcie) nie je skutočnosťou,\nktorá by sa dala subsumovať pod dôvody vylúčenia sudcu podľa § 31 Trestného poriadku.\nOrgánom verejnej moci príslušným posudzovať a vyhodnotiť spĺňanie podmienky\npre výkon sudcovskej funkcie spočívajúce v bezúhonnosti sudcu v zmysle napadnutých\nustanovení, a to aj v prípade existencie právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia cudzieho\nštátu týkajúceho sa sudcu Slovenskej republiky za spáchaný trestný čin v cudzine\nbez uznania takéhoto rozsudku v Slovenskej republike je stále len Súdna rada a hlavne\nprezident Slovenskej republiky, a nie dovolací súd pri skúmaní prítomnosti dovolacieho\ndôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku v konkrétnej veci.\n9.12 Navrhovateľom iniciované konanie o súlade podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy\nteda nesúvisí s jeho rozhodovacou činnosťou, tak ako to vyplýva z dikcie § 18 ods. 1\npísm. d) zákona o ústavnom súde, preto navrhovateľ v tomto smere nebol oprávnený\niniciovať toto konanie na ústavnom súde, ktorý z toho dôvodu mohol návrh najvyššieho\nsúdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako podaný zjavne\nneoprávnenou osobou.\n10. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné\nstanovisko sudca Milan Ľalík a doplňujúce stanovisko k odôvodneniu pripájajú sudkyne\nústavného súdu Ivetta Macejková a Jana Baricová.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. novembra 2017\n\n15", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "sudca-vyhlásenie o predpojatosti", "zaujatosť / predpojatosť-vyhlásenie o predpojatosti", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "súd-senát", "súlad-súlad právnych predpisov", "petit-nezrozumiteľný, neurčitý a nejasný", "sudca-vyhlásenie o predpojatosti", "zaujatosť / predpojatosť-vyhlásenie o predpojatosti"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4ae5e425-fef5-4afb-bac2-6025efdf60b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.14.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2017 z 11. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-11", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.14.2017.1"}, {"guid": "ussr:de2e9140-75c1-4a37-af4b-79c881ae2085", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.15.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2016 z 7. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-07", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.15.2016.1"}, {"guid": "ussr:13749880-89cc-45bc-b56e-4f65c9091abe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.37.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/2015 z 17. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-17", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.37.2015.1"}, {"guid": "ussr:9603bce6-d686-4757-80af-be8af13e4a69", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2013 z 20. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-20", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9603bce6-d686-4757-80af-be8af13e4a69"}, {"guid": "ussr:1648348a-68dd-4cc3-94b5-5dc07f1fdf21", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2012 z 11. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-11", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1648348a-68dd-4cc3-94b5-5dc07f1fdf21"}, {"guid": "ussr:4b4b5078-0002-4c57-a9c1-b6476f4b973f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/05 z 22. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-22", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b4b5078-0002-4c57-a9c1-b6476f4b973f"}, {"guid": "ussr:802d64f7-167a-4627-982e-471211639eb8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/04 z 9. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-09", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:802d64f7-167a-4627-982e-471211639eb8"}, {"guid": "2963de8c-8115-4234-93e6-a4731f430502:f940beac-8a99-4a74-9fd6-323fa285e97d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:6212010256.2", "spisova_znacka": "1Tdo/40/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/40/2015 z 29. 5. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-05-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:6212010256.2"}, {"guid": "c1d356df-b1dc-4bc7-a22d-e958065c4280:2a38d947-8038-4b57-a824-49608d8bf3eb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:6213010001.1", "spisova_znacka": "1Tdo/8/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/8/2015 z 22. 2. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-02-22", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6213010001.1"}, {"guid": "23ffd033-8dc1-41df-8151-0740662e4cd7:1e27c510-55c7-4dc0-b2d3-d0dfc7bbef97", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6212010256.1", "spisova_znacka": "4To/18/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4To/18/2013 z 6. 8. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-08-06", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6212010256.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:ca66f1e4-b5df-4f15-9bca-9f42d7bc44aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.4.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2019 z 16. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-16", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.4.2019.1"}, {"guid": "ussr:c666d917-c076-46ee-a0c4-d68f407f3a1b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.13.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2018 z 12. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-12", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.13.2018.1"}]}