{"guid": "ussr:c80e8ff4-a41a-495b-a975-6fa01c46eaa3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.16.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2018 z 14. 11. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018, sp. zn. PL. ÚS 16/2018, ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.16.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c80e8ff4-a41a-495b-a975-6fa01c46eaa3", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.16.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.16.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.16.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 16/2018-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. novembra 2018\nv pléne zloženom z predsedníčky\n\ntty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa\n\nspravodajkyňa), Petra Brňáka, Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta,\nJany Laššákovej, Milana Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny\nMochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval návrh verejnej\nochrankyne práv na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. g)\nÚstavy Slovenskej republiky v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov\no súlade § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku\nveku“ a druhej vety zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu\nťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych\na kultúrnych právach, s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb\nso zdravotným postihnutím a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a\no súlade § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši\n65 rokov veku“ zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2\nods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach,\n\ns čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb\nso zdravotným postihnutím a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a takto\nrozhodol:\n\n1. Návrh verejnej ochrankyne práv v rozsahu namietaného nesúladu § 22 ods. 2 prvej\nvety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej vety zákona\nč. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného\npostihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1\nods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 a čl. 9\nMedzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1\na 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a nesúladu § 34\nods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“\nzákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného\npostihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1\nods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 a čl. 9\nMedzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1\na 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným\npostihnutím p r i j í m a na ďalšie konanie.\n2. Vo zvyšnej časti návrh verejnej ochrankyne práv o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnený.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. septembra\n2018 doručený návrh verejnej ochrankyne práv (ďalej aj „navrhovateľka“) na začatie\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. g) Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) v spojení s § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\n2\n\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) o súlade § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia\n65. roku veku“ a druhej vety zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch\nna kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu\nťažkého zdravotného postihnutia“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13\nods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych\na kultúrnych právach (ďalej len „pakt“), s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru\no právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a o súlade\n§ 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“\nzákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 1\nods. 1 prvou vetou a ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 paktu,\ns čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb\nso zdravotným postihnutím a s čl. 1 dodatkového protokolu.\n2. Navrhovateľka v odôvodnení návrhu na začatie konania uvádza:\n«Dňa 02.01.2018 mi bol doručený podnet Úradu komisára pre osoby so zdravotným\npostihnutím, sídlom Račianska 153, 831 54 Bratislava, sp. zn. 1681/2018/VOP zo dňa\n18.12.2017. Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím (ďalej len „komisárka“) ma\npožiadala o prieskum ustanovení zákona o peňažných príspevkoch, ktoré sú vymedzené v\npetite tohto návrhu, pretože podľa jej názoru, odporujú medzinárodným zmluvám, ktorými\nje Slovenská republika viazaná a porušujú tak základné práva osôb so zdravotným\npostihnutím. Konkrétne ide o ustanovenia stanovujúce vekovú hranicu pre zdravotne\npostihnutú osobu na podanie žiadosti o príspevok na osobnú asistenciu a na kúpu osobného\nmotorového vozidla.\nV rámci podnetu komisárka popisuje situáciu viacerých dotknutých občanov\nSlovenskej republiky, ktorí sa na ňu obrátili s vlastnými podnetmi ako fyzické osoby, lebo\nboli na svojich právach dotknutí aplikáciou spomínaných ustanovení zákona o peňažných\npríspevkoch.\n3\n\nKonkrétne z podnetu vyplýva, že pánovi\n\nnebol priznaný príspevok na osobnú\n\nasistenciu, lebo v priebehu správneho konania o jeho priznaní dovŕšil vek 65 rokov. Po\nodvolacom konaní a správnej žalobe zrušil Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom\npredmetné rozhodnutie a vrátil vec na ďalšie konanie. Právoplatné rozhodnutie Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici bolo predmetom prieskumu, po podaní kasačnej sťažnosti zo strany\nÚstredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, oddelenie peňažných príspevkov na\nkompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a posudkových činností Banská Bystrica.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky o kasačnej sťažnosti rozhodol dňa 12.03.2018 a sťažnosť\nodmietol, pretože bola podaná oneskorene.\nV druhom prípade nebol z obdobného dôvodu rozhodnutím Úradu práce, sociálnych\nvecí a rodiny Bratislava priznaný pánovi\n\npríspevok na kúpu osobného\n\nmotorového vozidla, pričom rozhodnutie bolo potvrdené v odvolacom konaní Ústredím\npráce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava. Podľa informácií z podnetu podal pán\nvo veci správnu žalobu, ktorá je predmetom konania na Krajskom súde v Bratislave. Podľa\ninformácie od pána\n\no správnej žalobe ešte nebolo rozhodnuté.»\n\n3. K svojej aktívnej vecnej legitimácii v konaní pred ústavným súdom o súlade\nprávnych predpisov navrhovateľka v návrhu na začatie konania uvádza:\n«V zmysle článku čl. 151a ods. 2 ústavy verejný ochranca práv môže predložiť ÚS SR\nnávrh na začatie konania podľa čl. 125, ak všeobecne záväzný právny predpis porušuje\nzákladné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe.\nPodľa ustanovenia § 21 ods. 3 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom ochrancovi práv“) môže verejný\nochranca práv podať návrh na začatie konania pred ÚS SR vo veciach súladu právnych\npredpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné\npráva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej\nzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom\nustanoveným zákonom.\nPodľa ÚS SR: „...verejný ochranca práv môže namietať neústavnosť len takého\nzákona, ktorý upravuje základné práva a slobody a ktorého aplikácia pripadá do úvahy vo\nveci, ktorú preskúmava v konaní o podnete právnickej alebo fyzickej osoby alebo z vlastnej\n4\n\niniciatívy bez podnetu, ale v súvislosti s konkrétnou svojou činnosťou v rámci ústavou\nzverenej právomoci“.\nÚS SR tiež judikoval, že verejný ochranca práv môže podať návrh podľa čl. 125\nústavy, „...vždy však v súvislosti so svojou základnou ústavnou právomocou ochraňovať\nkonkrétne, a nie abstraktné práva fyzických a právnických osôb... Ústavný súd trvá na\nsvojom predchádzajúcom názore, že na rozdiel od iných procesné legitimovaných subjektov\npodľa čl. 130 ods. 1 ústavy verejný ochranca práv môže namietať neústavnosť len takého\nzákona, ktorý upravuje základné práva a slobody a ktorého aplikácia pripadá do úvahy vo\nveci, ktorú preskúmava v konaní o podnete právnickej alebo fyzickej osoby alebo z vlastnej\niniciatívy bez podnetu, ale v súvislosti s konkrétnou svojou činnosťou v rámci ústavou\nzverenej právomoci... že v prípade, že verejná ochrankyňa práv nepreukáže svoj vzťah k\nriešeniu problému v konkrétnej veci, v ktorej podala návrh na vyslovenie nesúladu právnej\nnormy podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ústavný súd ho odmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o\nústavnom súde ako podaný zjavne neoprávnenou osobou.“\nZastávam názor, že v predmetnom konaní je splnená podmienka mojej aktívnej vecnej\nlegitimácie. Možno totiž konštatovať, že zákon o peňažných príspevkoch sa dotýka\nzákladných práv a slobôd osôb so zdravotným postihnutím, pretože im zaručuje možnosť\nprostredníctvom príspevkov získať peňažnú pomoc, vďaka ktorej si môžu zaistiť dôstojný\nživot, integráciu do spoločnosti a plné užívanie svojich ľudských práv.\nZároveň ide o právnu úpravu, ktorej aplikácia je predmetom prieskumu v rámci\nmojej konkrétnej činnosti pri vybavovaní podnetu v rámci ústavou mne zverenej právomoci.\nV danej veci mám priamy vzťah ku konkrétnym základným právam založený podnetom, keď\npreskúmavam podnet Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím sp. zn.\n1681/2018/VOP, zo dňa 18.12.2017, doručený 02.01.2018.\nNapriek tomu, že podnet komisárky v súvislosti s peňažným príspevkom na osobnú\nasistenciu poukazuje iba na nesúlad hornej vekovej hranice - t. j. 65 rokov - so základnými\nprávami a slobodami, vzťahuje sa môj návrh na celé ustanovenie § 22 ods. 2 zákona o\npeňažných príspevkoch, lebo po vykonaní právnej analýzy som dospela k záveru, že v\nrozpore so základnými právami a slobodami je nielen určenie spodnej, ale aj hornej vekovej\nhranice.\nVzhľadom na to, že podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o verejnom ochrancovi\npráv koná verejný ochranca práv na základe podnetu alebo z vlastnej iniciatívy, domnievam\n5\n\nsa, že pri riešení podnetu, ktorý sa týka súladu právnej úpravy so základnými právami a\nslobodami, nie som striktne viazaná obsahom podnetu, ale som oprávnená z vlastnej\niniciatívy preskúmať napádanú právnu úpravu ako celok.\nSúčasne ide o situáciu, v ktorej nevystupuje anonymný poškodený a nejde o podnet v\nmene len potenciálne zasiahnutých osôb. Naopak, v podnete ide o situáciu jednotlivcov,\nktorí boli konkrétne zasiahnutí rozhodnutiami správnych orgánov, ktorými im nebolo\npriznané vyplatenie peňažných príspevkov podľa napádaných ustanovení zákona o\npeňažných príspevkoch..\nV predmetnej veci ÚS SR navyše ešte nerozhodoval o návrhu verejnej ochrankyne\npráv (ani o návrhu iného subjektu oprávneného na podanie návrhu podľa čl. 130 ústavy) vo\nveci súladu ustanovení § 22 ods. 2 a § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch. Vo veci\nteda neexistuje prekážka veci rozhodnutej podľa § 24 zákona o Ústavnom súde, ako bola\nvymedzená v rozhodovacej činnosti ÚS SR.\nVo vzťahu k podmienke, že vec, ktorá bola predmetom podnetu, musí byť právoplatne\nskončená správnymi (alebo súdnymi) orgánmi na to, aby podnet mohol viesť k podaniu\nnávrhu na ÚS SR o súlade právnych predpisov, môžem konštatovať, že z mojej strany je táto\npodmienka splnená. V oboch veciach rozhodovali v prvej inštancii miestne príslušné úrady\npráce, sociálnych vecí a rodiny, o odvolaní v oboch prípadoch rozhodlo Ústredie práce,\nsociálnych vecí a rodiny v druhej inštancii. Dvojinštančné správne konanie teda skončilo\nprávoplatným rozhodnutím správneho orgánu. Nič na tom nemení ani fakt, že dané\nrozhodnutia boli napadnuté v rámci správneho súdnictva správnou žalobou, prípadne\nnásledne kasačnou sťažnosťou, lebo prieskum právoplatných rozhodnutí v rámci správneho\nsúdnictva podľa zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „Správny\nsúdny poriadok“) je špecifickou formou kontroly výkonu verejnej moci a nedá sa považovať\nza pokračovanie správneho konania.\nK uvedenému konštatovaniu sa vo svojom výklade priklonil aj ÚS SR keď uviedol, že\n„túto podmienku nemožno považovať za splnenú v prípade, ak v čase rozhodovania\nústavného súdu ide ešte o „živú vec“, t. j. ide o vec, o ktorej príslušný správny orgán ešte\nprávoplatne nerozhodol, resp. ide o vec, ktorá nie je právoplatne ukončená v rámci\nvšeobecného (správneho) súdnictva rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti\nneprávoplatnému rozhodnutiu príslušného správneho orgánu.“\n6\n\nÚS SR teda naformuloval podmienku právoplatne skončenej veci tak, že nebude\nsplnená len v dvoch alternatívnych prípadoch - buď nie je ukončené správne konanie\nprávoplatným rozhodnutím, alebo nie je právoplatne skončené súdne konanie o riadnom\nopravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu. Keďže v danom prípade bolo\nsprávne konanie právoplatne skončené a správne žaloby podľa Správneho súdneho\nporiadku nemajú povahu riadnych opravných prostriedkov, podmienka, že predmetom\npodnetu nie je „živá“ vec, je teda naplnená.\nMožno teda konštatovať, že som splnila podmienky na priznanie aktívnej vecnej\nlegitimácie na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa\nčl. 151a ods. 2 v spojení s čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. g) ústavy.»\n4. K odôvodneniu návrhu navrhovateľka v návrhu uvádza: „Napádané ustanovenia\n§ 22 ods. 2 a § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch obmedzujú možnosť priznať\npeňažný príspevok na osobnú asistenciu, resp. priznať peňažný príspevok na kúpu osobného\nmotorového vozidla tak, že príspevky majú možnosť získať len ťažko zdravotne postihnuté\nosoby (ďalej len „ŤZP osoby“), ktoré podali žiadosť vo veku menej ako 65 rokov alebo\nminimálne vo veku 6 rokov (v prípade osobnej asistencie). Uvedená právna úprava teda\nzasahuje do oprávnenia osôb so zdravotným postihnutím získať potrebný príspevok, pokiaľ\nsú mladšie alebo staršie ako stanovená veková hranica. Právo osôb so zdravotným\npostihnutím na poskytnutie pomoci pritom korešponduje s povinnosťou štátu túto pomoc\nposkytnúť a je zakotvené explicitne vo viacerých medzinárodných zmluvách, ktorými je\nSlovenská republika viazaná. Tieto medzinárodné zmluvy majú na základe čl. 7 ods. 5\nústavy prednosť pred zákonmi a ich dôsledné dodržiavanie je preto obzvlášť významné v\npredmetnej otázke, pretože obsahujú viaceré základné práva zdravotne postihnutých osôb,\nktoré nie sú priamo reflektované v ustanoveniach druhého až siedmeho oddielu druhej hlavy\nústavy.“\n5. K namietanému rozporu napadnutej právnej úpravy s označenými ustanoveniami\npaktu navrhovateľka uvádza:\n«Podľa Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, právo na sociálne\nzabezpečenie v sebe zahŕňa právo získať a poberať sociálne dávky a príspevky. Zároveň je\n7\n\nkľúčovým najmä pre zabezpečenie ľudskej dôstojnosti osôb, ktoré sú v situácii, v ktorej\nnemajú možnosť plne realizovať práva garantované Paktom o hospodárskych právach.\nPrávo na sociálne zabezpečenie preto hrá dôležitú úlohu pri bránení vylúčeniu osôb\nzo spoločnosti a napomáha spoločenskej inklúzii. Pakt o hospodárskych právach zahŕňa\npovinnosť osobitne chrániť zdravotne postihnuté osoby, ktoré utrpeli na výške svojho\npríjmu, alebo na schopnostiach pracovať. Pre tieto osoby je obzvlášť dôležité také sociálne\nzabezpečenie, ktoré im umožní zachovať si primeranú kvalitu života, ako aj právo na\nnezávislý spôsob života a začlenenie sa do spoločnosti.\nPodľa čl. 2 ods. 2 Paktu o hospodárskych právach sa štáty zaväzujú uplatňovať tieto\npráva bez diskriminácie (priamej, či nepriamej) na základe rasy, farby, pohlavia, jazyka,\nnáboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného a sociálneho pôvodu,\nmajetku, rodu alebo iného postavenia. Podľa Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne\npráva patrí ako vek, tak aj zdravotné postihnutie, pod túto generálnu klauzulu ako\ndiskriminačný dôvod.\nVýbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva považuje za diskrimináciu aj\nodopretie tzv. primeraných úprav, t. j. odopretie nevyhnutných a adekvátnych zmien v\nprospech zdravotne postihnutých osôb s cieľom zabezpečiť takýmto osobám rovnaký základ\nuplatňovania základných práv v porovnaní s ostatnými. Bez takýchto úprav totiž následne\nnemôžu osoby so zdravotným postihnutím naplno užívať svoje základné práva.\nV kontexte súčasnej právnej úpravy môžu osoby so zdravotným postihnutím\npožadovať vyplácanie príspevkov na kompenzáciu svojho zdravotného postihnutia len od a\ndo dosiahnutia určitého veku. Ide teda o situáciu obdobnú odopretiu primeraných úprav, čo\nVýbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva považuje za diskrimináciu. Rozlišovaním\nna základe veku totiž dochádza k situácii, kedy je zdravotne postihnutým osobám nad 65\nrokov a pod 6 rokov, bez akéhokoľvek legitímneho dôvodu, odopretý nevyhnutný a\nadekvátny sociálny príspevok na osobného asistenta, alebo na kúpu motorového vozidla.\nPrávna úprava pritom vôbec nezohľadňuje, že práve z dôvodu ich vyššieho veku by\nmala byť, kvôli ich integrácii do spoločnosti, takýmto ľuďom poskytovaná ešte vyššia a nie\nnižšia miera pomoci. Právna úprava rovnako nezohľadňuje, že zdravotne postihnuté osoby\nvyššieho veku sú často odkázané iba na dôchodok bez iných zdrojov príjmu, a preto si aj\nvzhľadom na ich zdravotný stav nemajú možnosť financovať tieto služby z vlastných\n8\n\nprostriedkov. Súčasne však môže ísť o aktívnych ľudí, ktorých možnosť začleniť sa do\nspoločnosti a žiť plnohodnotný život je takýmto spôsobom značne obmedzovaná.\nObdobne, pri osobách mladších ako 6 rokov, právna úprava nezohľadňuje mieru\nfinančnej záťaže, ktorú prináša samotná výchova dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím,\nako aj nárast nákladov v dôsledku liečby zdravotného postihnutia. Podľa Zákonníka práce\nje síce zamestnávateľ povinný, ak ide o dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav dieťaťa\nvyžadujúci osobitnú starostlivosť, poskytnúť žene alebo mužovi, ktorí o to požiadajú,\nrodičovskú dovolenku až do dňa, v ktorom dieťa dovŕši šesť rokov veku, ale výška tohto\nrodičovského príspevku, na ktorý má žena alebo muž nárok počas rodičovskej dovolenky,\nvšak nikdy nepokryje všetky náklady spojené so starostlivosťou o dieťa s ťažkým zdravotným\npostihnutím. Návrat do práce tak býva často nevyhnutný, pričom v prípade, keď sa o ťažko\nzdravotne postihnuté dieťa stará iba jedna osoba (napr. slobodná matka) môže byť doslova\notázkou existenčnou. Ak sa však osoba starajúca sa o dieťa s ťažkým zdravotným\npostihnutím vráti do práce predtým, ako jej dieťa dovŕši 6. rok života, nemá - podľa\nsúčasnej právnej úpravy - nárok na poskytnutie finančného príspevku na osobnú asistenciu\npre svoje dieťa.\nPrečo sa zákonodarca rozhodol poskytovanie finančného príspevku na osobnú\nasistenciu a na kúpu osobného motorového vozidla podmieniť dosiahnutím 6. rokov, resp.\nneprekročením 65. rokov, nevyplýva ani z dôvodovej správy k zákonu o peňažných\npríspevkoch (ďalej len „dôvodová správa“). K finančnému príspevku na osobnú asistenciu\ndôvodová správa uvádza iba toto konštatovanie: „Ustanovuje sa dolná a horná veková\nhranica fyzickej osohy s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorej je možné poskytnúť peňažný\npríspevok na osobnú asistenciu.“\nV prípade peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla je dôvodová\nspráva rovnako stručná a uvádza: „Aj naďalej sa navrhuje obmedziť poskytovanie\npeňažného príspevku do konca kalendárneho roka, v ktorom fyzická osoba dovŕši 65 rokov\nveku.“\nVzhľadom na uvedené skutočnosti som dospela k záveru, že následkom súčasnej\nprávnej úpravy dochádza k poškodzovaniu práva osôb so zdravotným postihnutím na\nsociálne zabezpečenie, čo nie je v súlade s čl. 9 a čl. 2 ods. 2 Paktu o hospodárskych\nprávach.»\n9\n\n6. K namietanému rozporu ustanovenia § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch\nna kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, týkajúceho sa príspevku na osobnú\nasistenciu, s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím\nnavrhovateľka v návrhu uvádza:\n„Okrem Paktu o hospodárskych právach je Slovenská republika viazaná aj\nDohovorom o právach zdravotne postihnutých, ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol\nplatnosť 25. júna 2010.\nPodľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých je Slovenská\nrepubliky povinná zaručiť ŤZP osobám právo na nezávislý spôsob života a začlenenie do\nspoločnosti, čo zahŕňa povinnosť členských štátov zabezpečiť prístup k podporným službám\nnevyhnutným pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej.\nDohovor o právach zdravotne postihnutých pod tieto podporné služby výslovne\nzahŕňa aj osobnú asistenciu. Účelom osobnej asistencie a ďalších inštitútov podľa čl. 19\nDohovoru o právach zdravotne postihnutých je nielen zabezpečiť internú zložku nezávislého\nživota - teda možnosť sebarealizácie bez odopierania prístupu a príležitostí, ale aj externú\nzložku sebarealizácie prostredníctvom začlenenia do spoločnosti - teda vytvárania\ninkluzívnych prostredí. Tieto práva musia byť zároveň poskytované osobám bez ohľadu na\nich vek a podobné osobné charakteristiky a vylúčenie takých skupín z poskytovania\npodporných služieb čl. 19 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých zakazuje. Práva\nosôb so zdravotným postihnutím nedovoľujú vylúčenie ŤZP osôb z poskytovania podporných\nslužieb, a to ani z dôvodu potreby veľkého rozsahu alebo výnimočného charakteru\npožadovaných služieb. Preto argument, že osoby vyššieho veku predstavujú neprimeranú\nzáťaž s ohľadom na obsah alebo rozsah požadovanej starostlivosti, nie je možné považovať\nza dostatočný na ospravedlnenie zaobchádzania, pri ktorom týmto osobám príspevok na\nosobnú asistenciu vôbec nie je poskytnutý. Práve naopak, osobná asistencia sa má uhrádzať\nŤZP osobám na základe personalizovaných kritérií a analýzy potrieb konkrétneho\njednotlivca.\nZ tohto dôvodu je paušálne vylúčenie osôb nad 65 rokov a pod 6 rokov z\nposkytovania príspevku na osobnú asistenciu v rozpore s právom na nezávislý spôsob života\na začlenenie sa do spoločnosti. Štát totiž naopak, musí zohľadňovať situáciu\nmarginalizovaných skupín spomedzi osôb so zdravotným postihnutím, ako napríklad\npostavenie žien, detí, mentálne postihnutých, alebo osôb vyššieho veku. Politika štátu musí\n10\n\ninkluzívne reagovať aj na potreby týchto marginalizovaných skupín. Takejto potrebe\nnezodpovedá úprava, v ktorej sú staršie osoby a maloletí pod 6 rokov so zdravotným\npostihnutím automaticky vylúčení z poskytovania príspevku na osobnú asistenciu, pretože\niné dávky, ako napr. dôchodky, alebo príspevky na starostlivosť o dieťa, nedostatočne\nreagujú na potreby špecifické pre ich zdravotné postihnutie.\nNa základe uvedených konštatácií som preto toho názoru, že ustanovenie § 22 ods. 2\nzákona o peňažných príspevkoch nie je v súlade s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach\nzdravotne postihnutých.“\n7. K namietanému rozporu ustanovenia § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch\nna kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, týkajúceho sa príspevku na kúpu\nosobného motorového vozidla, s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach\nosôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka v návrhu uvádza:\n«Z obdobných dôvodov porušuje ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o peňažných\npríspevkoch čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, ktoré zaručujú\nŤZP osobám právo na osobnú mobilitu a prístup ku pomôckam na mobilitu. Je treba\npoukázať na to, že právo na osobnú mobilitu ako takú, je zamerané na výsledok, t. j.\nmožnosť osoby so zdravotným postihnutím túto mobilitu využívať (čl. 20 písm. a) Dohovoru\no právach zdravotne postihnutých). Právo na prístup k pomôckam na mobilitu je naopak\nzamerané na prostriedky7, t. j. povinnosť zodpovedných orgánov pomôcť zdravotne\npostihnutým osobám v realizácií spomenutého výsledku tak, že im poskytnú vhodné\nprostriedky a pomôcky na realizáciu tohto práva (čl. 20 písm. b) Dohovoru o právach\nzdravotne postihnutých). Povinnosť poskytnúť takéto prostriedky teda neexistuje v právnom\nporiadku izolovane, ale musí zároveň viesť ku efektívnej realizácii samotnej osobnej\nmobility.\nAko bolo spomenuté, právna úprava aplikovaná na poskytnutie príspevku na kúpu\nosobného motorového vozidla je takmer totožná s príspevkom na osobnú asistenciu, lebo\ntaktiež paušálne - na základe veku - vylučuje určitú skupinu ŤZP osôb z možnosti získať\npríspevok. Je nutné poznamenať, že príspevok na kúpu osobného motorového vozidla\npredstavuje, podľa ustanovenia § 34 ods. 7 a nasledujúcich ustanovení zákona o peňažných\npríspevkoch, sumu dosahujúcu výšku tisícok eur, ktoré osoba v podobnom zdravotnom stave\na podobného veku takmer určite nedokáže získať sama. Zároveň sa tento príspevok\n11\n\nposkytuje podľa ustanovenia § 34 ods. 1 len osobám, ktoré sú na individuálnu prepravu\nosobným automobilom celkom odkázané.\nPretože\n\npráve\n\ns\n\npribúdajúcim\n\nvekom\n\nzdravotne\n\npostihnutých\n\nosôb\n\nje\n\npravdepodobnejšie, že sa stanú na individuálnu automobilovú prepravu odkázané, je\npaušálne odňatie práva zdravotne postihnutých osôb starších ako 65 rokov získať príspevok\nna kúpu automobilu v rozpore s ich právami. Keďže bez príspevku je možnosť týchto osôb\nkúpiť si automobil značne obmedzená, zlyháva štát pri plnení povinnosti podľa čl. 20 písm.\nb) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých in fine poskytnúť vhodné pomôcky\n„zabezpečením ich finančnej dostupnosti“.\nZároveň, keďže ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o peňažných prostriedkoch zasiahne\ndo práv osôb starších ako 65 rokov, ktoré by inak mali na tento príspevok nárok, pôjde o\nopatrenie, ktoré sa dotkne zdravotne postihnutých spĺňajúcich podmienku nároku podľa\nustanovenia § 34 ods. 1 zákona o peňažných prostriedkoch, t. j. zasiahne špecificky ľudí,\nktorí sú na individuálnu prepravu absolútne odkázaní. Týmto teda predmetné ustanovenie\nporušuje nielen pozitívny záväzok štátu zabezpečiť vhodné pomôcky pre zdravotne\npostihnutých ľudí, ale aj ich samotnú možnosť užívať svoje právo na osobnú mobilitu podľa\nčl. 20 písm. a) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, lebo pre takto závažne\npostihnuté osoby bude toto právo bez príspevku na kúpu osobného automobilu prakticky\niluzórne.\nOsobná mobilita zaručená v čl. 20 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých je\nnavyše nevyhnutnou predispozíciou na to, aby mohla osoba s ťažkým zdravotným\npostihnutím žiť nezávislým spôsobom života a bola začlenená do spoločnosti v súlade s čl.\n19 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.\nTúto skutočnosť ostatne uznáva aj dôvodová správa, ktorá k ustanoveniu § 34 zákona\no peňažných príspevkoch uvádza: „S cieľom výrazne podporiť tie fyzické osoby s ťažkým\nzdravotným postihnutím, ktoré sú aktívne, sa umožňuje poskytnúť peňažný príspevok na\nkúpu osobného motorového vozidla aj vtedy, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným\npostihnutím preukáže, že bude zamestnaná alebo bude navštevovať školské zariadenie alebo\ndomov sociálnych služieb alebo špecializované zariadenie alebo denný stacionár“.\nPreto obmedzovanie osobnej mobility o to väčšmi zasahuje aj do práva na nezávislý\nspôsob života a začlenenie do spoločnosti. Porušovanie práva na nezávislý spôsob života\nbolo popísané už vyššie, v kontexte poskytovania príspevku na osobnú asistenciu.\n12\n\nNa základe uvedených skutočností zastávam názor, že ustanovenie § 34 ods. 3 zákona\no peňažných príspevkoch nie je v súlade s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o\nprávach zdravotne postihnutých.»\n8. K namietanému nesúladu ustanovenia § 22 ods. 2 a ustanovenia § 34 ods. 3 zákona\no peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 5 ods. 1 a 2\nDohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka v návrhu uvádza:\n«Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých majú zdravotne\npostihnuté osoby „nárok na rovnakú ochranu zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie“.\nKoncept takejto ochrany stanovuje, že členské štáty sa musia zdržať tvorby a aplikácie\ntakých noriem, ktoré by diskriminovali zdravotne postihnuté osoby.\nTúto povinnosť nediskriminácie zosilňuje čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach zdravotne\npostihnutých keď stanovuje, že zdravotne postihnutým osobám patrí ochrana „pred\ndiskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov“. V praxi to znamená, že nielen odlišné\nzaobchádzanie z dôvodu zdravotného postihnutia je diskriminačné ako také, ale ochrana\nzdravotne postihnutých osôb musí byť poskytovaná aj pred diskrimináciou z iných\nzakázaných dôvodov, ako napríklad vek, prípadne pred akoukoľvek kombináciou týchto\ndôvodov.\nNaplnenie diskriminačných znakov (1. odlišné zaobchádzanie; 2. spôsobujúce ujmu\nna právach; 3. zo zakázaného dôvodu; 4. osobám v porovnateľnej situácii) je samo o sebe v\nzmysle Dohovoru o právach zdravotne postihnutých dostatočné na porušenie zákazu\ndiskriminácie aj bez toho, že by boli dotknuté ďalšie práva zasiahnutých osôb. Právo nebyť\nvystavený diskriminácií má totiž, na základe čl. 5 Dohovoru o právach zdravotne\npostihnutých na rozdiel od iných medzinárodných zmlúv o ľudských právach, autonómnu a\nnie akcesorickú povahu, t. j. samotné právo nebyť diskriminovaný sa aplikuje na každú\noblasť regulovanú orgánmi verejnej moci bez ohľadu na to, aké ďalšie práva sú\ndiskriminačným zaobchádzaním dotknuté.\nPreto príspevok na osobnú asistenciu a kúpu osobného motorového vozidla musí byť\nposkytovaný za rovnakých podmienok bez ohľadu na to, či jeho diskriminačným odopretím\ndochádza k zásahu do iných práv. Ak by aj namietaná právna úprava nebola v rozpore s čl.\n19 a čl. 20 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, bude aj naďalej predstavovať\n13\n\ndiskrimináciu ťažko zdravotne postihnutých osôb na základe veku, a bude preto v rozpore s\nčl. 5 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.\nV tejto súvislosti považujem za potrebné zdôrazniť, že Dohovor o právach osôb so\nzdravotným postihnutím, ako aj samotný Výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím\nkladú osobitý dôraz na zákaz viacnásobnej, tzv. intersekčncj diskriminácie.\nK intersekčncj diskriminácii dochádza v prípadoch, keď vzájomným pôsobením\ndvoch diskriminačných dôvodov dôjde k znevýhodneniu, ktoré nenastane v prípade iných\nosôb, ktoré vykazujú len jeden z nich. V konkrétnom prípade osoba so zdravotným\npostihnutím (kritérium na aplikáciu zákona), ktorá je zároveň staršia ako 65 rokov, resp.\nmladšia ako 6 rokov (diskriminačný dôvod na základe veku), nemá právo uchádzať sa o\ndané príspevky, hoci ich v jej individuálnom prípade môže objektívne potrebovať na\nzabezpečenie plného rozsahu základných práv. Napádaná právna úprava teda predstavuje\nprípad takejto intersekčnej diskriminácie, lebo je s jednotlivcom diskriminačne\nzaobchádzané z viacerých zakázaných dôvodov, pretože vek sám o sebe, ani zdravotné\npostihnutie samo o sebe, prima facie nevedie ku diskriminácii, lebo operujú v konkrétnom\nprípade neoddeliteľne.\nV konkrétnych podmienkach predmetného prípadu teda\n1. poškodená osoba je osobou, na ktorú sa aplikuje zákon o peňažných príspevkoch,\nide teda o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, a zároveň;\n2. ide o osobu staršiu ako 65 rokov (resp. mladšiu ako 6 rokov), v dôsledku čoho na\nniektoré príspevky nemá nárok.\nZ uvedeného rozboru vyplýva, že pri posudzovaní diskriminácie nemôže ako\nkomparátor slúžiť osoba staršia ako 65 rokov bez zdravotného postihnutia, pretože táto je\nvyňatá spod pôsobnosti zákona o peňažných príspevkoch, nejde teda o diskrimináciu z\ndôvodu zdravotného postihnutia v pravom slova zmysle.\nRovnako komparátorom nemôže byť ktorákoľvek osoba bez zdravotného postihnutia\nmladšia ako 65 rokov (resp. staršia ako 6 rokov), lebo postavenie zdravotne postihnutej\nosoby je rozhodujúce pri získaní nároku na príspevok, obdobne ako vek.\nPravým komparátorom situácie osôb poškodených napádanou právnou úpravou je\nteda osoba so zdravotným postihnutím, ktorá je mladšia ako 65 rokov, teda má nárok na\npredmetné príspevky v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 a ustanovenia § 34 ods. 3 zákona o\npeňažných príspevkoch.\n14\n\nOsoba nad 65 rokov (resp. pod 6 rokov) veku so zdravotným postihnutím nedokáže\nvoči komparátorovi preukázať prima facie diskrimináciu na základe zdravotného\npostihnutia, pretože osoby s rovnakým zdravotným postihnutím mladšie ako ona, môžu\nzískať oba predmetné peňažné príspevky, postihnutá osoba teda nie je vystavená\nrozdielnemu zaobchádzaniu z dôvodu veku.\nObdobne tak nemôže argumentovať, že je diskriminovaná výhradne na základe\nzdravotného postihnutia, lebo neexistuje osoba bez zdravotného postihnutia v porovnateľnej\nsituácii, t. j. staršia ako 65 rokov, ktorá by poberala spomínané príspevky (zákon sa\nvzťahuje špecificky len na zdravotne postihnuté osoby, iné osoby nemajú na peňažné\npríspevky nárok). Komparátor teda v danom prípade, naopak, vôbec neexistuje a osoba\nnedokáže preukázať prima facie diskrimináciu ani na základe zdravotného poistenia.\nUvedené konštatovania kompenzuje Výbor pre práva osôb so zdravotným\npostihnutím práve uvedeným konceptom viacnásobnej diskriminácie, ktorú je teda možné\npreukázať len tým, že sa pri vyberaní skupiny komparátorov zohľadnia oba diskriminačné\ndôvody kumulatívne.\nPri posúdení oboch napádaných ustanovení je teda zjavné, že ich aplikáciou\ndochádza k odlišnému zaobchádzaniu (v podobe nepriznania príspevku osobám TZP nad 65\nalebo pod 6 rokov veku), ktoré spôsobuje týmto osobám ujmu (bez priznania príspevku sú\nznačne obmedzené ich možnosti zaobstarať si osobného asistenta, resp. motorové vozidlo na\nnevyhnutnú osobnú prepravu).\nZároveň je odlišnosť v zaobchádzaní odôvodnená zakázanými kritériami, ktoré na\nseba vzájomne pôsobia (zdravotné postihnutie a vek) a s ďalšími osobami v podobnej\nsituácii sa pri nenaplnení kritéria veku zaobchádza odlišne (komparátor - osoby TZP, ktoré\nnedovŕšili vek 65 rokov). Uvedená právna úprava teda napĺňa všetky pojmové znaky\ndiskriminácie podľa čl. 5 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.\nDiskriminácia v danom prípade zároveň nie je dostatočne objektívne odôvodniteľná\nani ospravedlniteľná. Keďže je zákaz diskriminácie podľa Dohovoru o právach zdravotne\npostihnutých právo autonómne a nie akcesorické ku hospodárskym, sociálnym a kultúrnym\nprávam druhej generácie, nepodlieha progresívnej realizácii na základe dostupných\nzdrojov, ale naopak, štát je povinný diskriminačné praktiky odstraňovať bezodkladne.\nOdôvodnenie s cieľom lepšie prerozdeliť v súčasnosti dostupné zdroje v duchu progresívnej\n15\n\nrealizácie sociálnych práv teda nemôže obstáť vo svetle povinnosti štátu bezodkladne\nodstrániť diskrimináciu.\nDiskrimináciou v oblasti poskytovania príspevkov na osobnú asistenciu a na kúpu\nmotorového vozidla teda dochádza k nesúladu medzi ustanovením § 22 ods. 2 a\nustanovením § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch s čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o\nprávach zdravotne postihnutých.»\n9. K namietanému nesúladu ustanovenia § 22 ods. 2 a ustanovenia § 34 ods. 3 zákona\no peňažných príspevkoch ma kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 1\ndodatkového protokolu navrhovateľka v návrhu uvádza:\n«Pod ochranu práva na vlastníctvo tak, ako je upravené v čl. 1 Protokolu k\nDohovoru, spadajú aj nároky sociálnych dávok a obdobných plnení. Vzhľadom na ich\ncharakter možno aj peňažné príspevky na osobnú asistenciu a na kúpu osobného\nmotorového vozidla subsumovať pod ochranu čl. 1 Protokolu k Dohovoru.\nPri zásahu do práva na poberanie takýchto dávok je rozhodujúce, či obmedzením\nnárokov jednotlivca na plnenia bolo zasiahnuté do samotnej podstaty jeho práv. Hoci štáty\ndisponujú priestorom pre voľnú úvahu v tom, aké opatrenia v sociálnej či v ekonomickej\noblasti podniknú, musia byť tieto kroky nediskriminačné a primerané.\nNajmä pri obmedzeniach práv obzvlášť zraniteľných osôb, ktoré boli dlhodobo\nsociálne vylúčené, sa priestor pre voľnú úvahu štátu značne zužuje. Pod takéto obzvlášť\nzraniteľné skupiny Európsky súd pre ľudské práva zahŕňa aj osoby so zdravotným\npostihnutím, s cieľom zabezpečiť ich plnú účasť na verejnom živote a ich integráciu do\nspoločnosti. Štáty prekračujú priestor pre svoju voľnú úvahu najmä vtedy, keď vo všeobecne\nplatnej právnej norme stereotypne posudzujú obzvlášť zraniteľné osoby, keď neumožňujú\npri aplikácii práva individualizáciu posudzovania ich potrieb.\nNamietané ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch paušálne vylučujú\nposkytnutie príspevku osobám starším ako 65 rokov, hoci ak na tieto príspevky (najmä na\nosobnú asistenciu) získali nárok pred dosiahnutím tohto veku, príspevok by dostávali aj vo\nvyššom veku. Priznanie alebo nepriznanie príspevku na osobnú asistenciu teda závisí len od\ntoho, kedy podala zdravotne postihnutá osoba s nárokom na osobnú asistenciu žiadosť.\nZatiaľ čo osoba mladšia ako 65 rokov tento príspevok získa a ešte ho bude poberať aj po\n16\n\ndosiahnutí spomínanej hranice, staršia osoba za rovnakých podmienok, bez opodstatnenia\nabsolútne stráca právo takýto príspevok získať.\nTým, že osoby staršie ako 65 rokov sú pri posudzovaní nároku automaticky vylúčené\nz možnosti podať žiadosť o priznanie príspevku, sú znevýhodnené oproti osobám, ktoré\nnárok získajú v mladšom veku, a to bez možnosti pri posudzovaní nároku zohľadniť mieru\nfinančnej odkázanosti osoby na tieto príspevky, závažnosť jej stavu a mieru odkázanosti na\nposkytnuté služby (t. j. dopravu automobilom alebo osobnú asistenciu).\nPovinnosť štátov obozretne pristupovať k paušálnym obmedzovaniam obzvlášť\nzraniteľných osôb pripomína aj Výbor ministrov Rady Európy, keď členským štátom\nodporúča, aby osobám so zdravotným postihnutím neuberali na ochrane, a ani na právach v\nprípade, že dosiahnu určitý vek.\nAbsencia individuálneho posúdenia nároku na peňažný príspevok na osobnú\nasistenciu a na kúpu motorového vozidla, v spojení s obzvlášť zraniteľným postavením osôb\nso zdravotným postihnutím starších ako 65 rokov (resp. mladších ako 6 rokov) znamená, že\nštát v tomto prípade prekročil priestor pre svoju voľnú úvahu a napádaná právna úprava\nnedovoleným spôsobom zasahuje do základných práv a slobôd zdravotne postihnutých osôb.\nNa základe uvedených skutočností som dospela k záveru, že ustanovenie § 22 ods. 2 a\nustanovenie § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch je v rozpore s čl. 1 Protokolu k\nDohovoru.\nNa záver považujem za dôležité zdôrazniť, že štát prekročením hraníc voľnej úvahy\npri prijatí napádanej právnej úpravy zasahuje do samotnej podstaty základného práva v\nrozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy. Existujúca úprava určitú skupinu obyvateľstva (vymedzenú\nvekom) úplne vylučuje z možnosti získať dávku, ktorú z dôvodu zdravotného postihnutia\npotrebujú na zabezpečenie svojich základných práv.»\n10. K nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy\nnavrhovateľka v návrhu uvádza:\n„Rozpor napádanej právnej úpravy s vymedzenými medzinárodnými zmluvami,\nktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré majú podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred\nzákonmi, odôvodňuje vyhlásenie napádaných ustanovení za nesúladné, podľa čl. 125 ods. 3\nústavy. Právna úprava v rozpore s medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a\nvyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, zároveň týmto odporuje čl. 1 ods. 2 ústavy,\n17\n\npretože nerešpektuje medzinárodné právo, ktorým je Slovenská republika viazaná a je\nnadradené zákonu.\nRozpor napádaných ustanovení s uvedenými medzinárodnými zmluvami je navyše\ndôvodom na vyhlásenie nesúladu predmetných ustanovení s princípom ľudskej dôstojnosti a\nrovnosti podľa čl. 12 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie, ako východiskový bod ochrany\nzákladných práv, chráni princípy, ktoré v medzinárodnom práve zaručujú konkrétnymi\nopatreniami inter alia práve už spomenuté medzinárodné zmluvy. Nesúlad s konkrétnymi\npovinnosťami vyplývajúcimi z týchto zmlúv preto ohrozuje aj samotné hodnoty v čl. 12 ods.\n1 ústavy, hoci tento ich zaručuje len abstraktným spôsobom a nie konkrétnymi záväzkami\nštátu.\nV súhrne preto nesúlad napádaných ustanovení zákona o peňažných príspevkoch s\nústavou, ako aj s medzinárodnými zmluvami odporuje princípom zvrchovaného,\ndemokratického a právneho štátu, ako ho vymedzuje čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy.“\n11. S ohľadom na uvedené navrhovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol\nnálezom takto:\n«I. Ustanovenie § 22 ods. 2 prvá veta v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia\n65. roku veku“ a druhá veta zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na\nkompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvá veta, čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1\na čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky; s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o\nhospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach; s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b)\nDohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 Protokolu k Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd.\nII. Ustanovenie § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom\ndovŕši 65 rokov veku“ zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu\nťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvá veta, čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl.\n13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky; s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o\nhospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach; s čl. 5 ods. 1 a 2. čl. 19 písm. b) a čl. 20\npísm. a), b) Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 Protokolu k\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»\n18\n\nII.\n12. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n13. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nNárodná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom\nustanoveným zákonom.\n14. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. g) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh\nna začatie konania verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa\nčl.125 ods. 1, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo\nľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská\nrepublika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.\n15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n16. Podľa § 18 ods. 1 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie,\nak návrh podá verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125\nods. 1 ústavy, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo\nľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská\nrepublika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.\n17. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm.\na) až g) zákona o ústavnom súde dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie\nje v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu\npodať ústavnému súdu návrh na začatie konania.\n18. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa\nústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,\n19\n\nprípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,\nodôvodnenie\n\nnávrhu\n\na\n\nnavrhované\n\ndôkazy.\n\nNávrh\n\nmusí\n\npodpísať\n\nnavrhovateľ\n\n(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.\n19. Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem\nvšeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať\na) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa\nnamieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,\nprípadne v jednotlivom ustanovení,\nb) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie\nalebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým\nnapadnutý predpis nie je v súlade.\n20. Podľa čl. 151a ods. 1 ústavy verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej\nrepubliky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva\na slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy\na ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore\ns právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže\npodieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto\nosoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky\norgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť.\n21. Podľa čl. 151a ods. 2 ústavy verejný ochranca práv môže predložiť Ústavnému\nsúdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania podľa čl. 125, ak všeobecne záväzný\nprávny predpis porušuje základné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo\nprávnickej osobe.\n22. Podľa čl. 151a ods. 6 ústavy podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného\nochrancu práv, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej\nochrany, o predkladaní návrhov na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej\nrepubliky podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) a o uplatňovaní práv fyzických osôb a právnických\nosôb ustanoví zákon.\n20\n\n23. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom ochrancovi práv“) ak pri vybavovaní\npodnetu verejný ochranca práv zistí skutočnosti nasvedčujúce tomu, že zákon, iný\nvšeobecne záväzný právny predpis alebo vnútorný predpis vydaný orgánom verejnej správy\nporušuje základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb, môže podať podnet\nna jeho zmenu alebo zrušenie príslušnému orgánu.\n24. Podľa § 21 ods. 3 zákona o verejnom ochrancovi práv verejný ochranca práv\nvo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak\nich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva\na základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika\nratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môže podať návrh\nna začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.\n25. Podľa § 22 ods. 2 zákona o verejnom ochrancovi práv ustanovenia § 14 ods. 3\na § 17 až 21 sa vzťahujú na verejného ochrancu práv a orgány verejnej správy aj vtedy, ak\nverejný ochranca práv plní úlohy, ktoré patria do jeho pôsobnosti, z vlastnej iniciatívy bez\ntoho, aby vo veci bol podaný podnet.\n26. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.\n27. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\n28. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n21\n\n29. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo\nneodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia\no prijatí návrhu.\n30. Ústavný súd návrh navrhovateľky predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí\npléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a dospel k záverom\nuvedeným v nasledujúcich bodoch tohto odôvodnenia.\n31. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní, vychádzajúc zo skutočnosti,\nže podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy má právomoc rozhodnúť o návrhu podanom\nverejným ochrancom práv, ktorý je vo vymedzenom rozsahu aktívne legitimovaný\nna podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov [čl. 130 ods. 1 písm. g),\nčl. 151a ods. 2 ústavy a § 18 ods. 1 písm. g) v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde], sústredil v prvom rade na posúdenie otázky, či je návrh navrhovateľky podaný na to\noprávnenou osobou.\n32. K aktívnej procesnej legitimácii verejného ochrancu práv v konaní o súlade\nprávnych predpisov sa ústavný súd vyjadril v rozhodnutiach vo veciach sp. zn.\nPL. ÚS 5/2014, PL. ÚS 40/2014, PL. ÚS 36/2015, PL. ÚS 44/2015, PL. ÚS 40/2015,\nPL. ÚS 2/2016 a sp. zn. PL. ÚS 11/2018. Podľa ústavného súdu aktívna legitimácia\nverejného ochrancu práv v konaní o súlade právnych predpisov nie je generálna, t. j.\nbez vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktoré sa dožadujú\nu verejného ochrancu práv ochrany základných práv a slobôd v zmysle čl. 151a ods. 1\nústavy a § 1 písm. a) zákona o verejnom ochrancovi práv. Podľa ústavného súdu verejný\nochranca práv môže podať návrh podľa čl. 125 ústavy len v súvislosti so svojou základnou\nústavnou právomocou ochraňovať konkrétne, a nie abstraktné práva fyzických\na právnických osôb. Ústavný súd k tomuto záveru dospel inter alia vychádzajúc aj\nz čl. 151a ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého hlavný účel zriadenia inštitútu verejného\nochrancu práv obsiahnutý v predmetnom ustanovení ústavy sa viaže na poskytnutie\nkonkrétnej ochrany právnickým a fyzickým osobám. Ústavný súd už v uznesení vo veci\nsp. zn. PL. ÚS 5/2014 (rovnako aj napr. v uznesení vo veci č. k. PL. ÚS 40/2014-19, bod\n13) dospel k záveru, že na rozdiel od iných procesne legitimovaných subjektov podľa\n22\n\nčl. 130 ods. 1 ústavy verejný ochranca práv môže namietať neústavnosť len takého zákona,\nktorý upravuje základné práva a slobody a ktorého aplikácia pripadá do úvahy vo veci,\nktorú preskúmava v konaní o podnete právnickej alebo fyzickej osoby alebo z vlastnej\niniciatívy bez podnetu, ale v súvislosti s konkrétnou svojou činnosťou v rámci ústavou\nzverenej právomoci.\n33. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu pre prijatie návrhu navrhovateľky\nna ďalšie konanie je potrebné, aby navrhovateľka preukázala svoj vzťah k riešeniu\nproblému v konkrétnej veci, v ktorej podala návrh na vyslovenie nesúladu právnej normy\npodľa čl. 125 ods. 1 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súde. Inak ústavný súd návrh\nodmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podaný zjavne neoprávnenou\nosobou.\n34. Navrhovateľka vo svojom návrhu na začatie konania uvádza, že jej priamy vzťah\nku konkrétnej veci, v ktorej vyvstáva otázka súladu napadnutých ustanovení zákona\no peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného poistenia s v návrhu\nnavrhovateľky označenými ustanoveniami ústavy a medzinárodných zmlúv, je daný\npreskúmavaním podnetu Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím sp. zn.\nLN/003/12/2017/02R z 18. decembra 2017, navrhovateľke doručenom 2. januára 2018.\n35. Z návrhu navrhovateľky a obsahu listín, ktoré priložila ako prílohy svojho\nnávrhu, vyplýva, že podnet Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím popisuje\nsituáciu viacerých konkrétnych občanov Slovenskej republiky, do základných práv ktorých\nbolo uplatnením napadnutej právnej úpravy zasiahnuté rozhodnutiami príslušných\nsprávnych orgánov. Navrhovateľka v návrhu konkrétne odkazuje na situáciu pána\n\n,\n\nktorý sa na komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím obrátil s podnetom, v ktorom\nnamietal rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny\n\n, pracoviska\n\na rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, oddelenia\npeňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a posudkových\nčinností Banská Bystrica (ďalej len „Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny“) vo veci\nnepriznania peňažného príspevku na osobnú asistenciu podľa napadnutej právnej úpravy\nz dôvodu, že v priebehu správneho konania o jeho priznaní dovŕšil vek 65 rokov.\n23\n\nRozhodnutie\n\nÚstredia\n\npráce,\n\nsociálnych\n\nvecí\n\na rodiny\n\nč.\n\nk.\n\nUPS/US5/SSVOdPPKPC/SOC/2016/3294/VAL z 26. apríla 2016, ktorým bolo zamietnuté\nodvolanie pána\n\nproti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu o nepriznaní\n\npeňažného príspevku na osobnú asistenciu, bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu\nv Banskej Bystrici č. k. 23S/72/2016-38 z 19. októbra 2016. Krajský súd v Banskej Bystrici\nzároveň vrátil vec správnemu orgánu na nové prejednanie. Proti rozsudku Krajského súdu\nv Banskej Bystrici podalo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny kasačnú sťažnosť\nna Najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol 12. marca 2018 tak,\nže sťažnosť z dôvodu jej oneskoreného podania odmietol.\n36. Navrhovateľka v návrhu odkazuje tiež na situáciu pána\nrozhodnutím\n\nÚradu\n\npráce,\n\nsociálnych\n\nvecí\n\na\n\nrodiny\n\n, ktorému\n\nBratislava\n\nč.\n\nk.\n\nBA3/OPPnKŤZPaPČ/PPK BA I a III/SOC/2016/103174-0006 z 10. mája 2016 nebol\nz dôvodu veku priznaný peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla\npodľa napadnutej právnej úpravy. Proti uvedenému rozhodnutiu podal pán\nodvolanie, o ktorom rozhodlo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. k.\nUPS/US1/SSVOPPKPC2/SOC/2016/7607-AIV 18. júla 2016 tak, že potvrdilo rozhodnutie\nprvostupňového správneho orgánu a odvolanie pána\n\nzamietlo. Proti rozhodnutiu\n\nÚstredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava podal pán\n\nsprávnu žalobu\n\nna Krajskom súde v Bratislave, ktorá je vedená pod sp. zn. 4 Sa 29/2016. O výsledku\nsúdneho konania pán\n\nkomisárku pre osoby so zdravotným postihnutím\n\nneinformoval. Verejnú ochrankyňu práv pán\n\ninformoval, že o jeho správnej žalobe\n\nešte nebolo rozhodnuté.\n37. Ústavný súd v danej veci netrval striktne na názore vyslovenom v bode 43\nuznesenia sp. zn. PL. ÚS 44/2015, a síce, že ak návrh verejnej ochrankyne práv musí\nv zmysle čl. 151a ods. 2 ústavy spĺňať aj podmienku, že „všeobecne záväzný právny predpis\nporušuje základné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe“ ,\ntúto „nemožno považovať za splnenú v prípade, ak v čase rozhodovania ústavného súdu ide\nešte o „živú vec“, t. j. ide o vec, o ktorej príslušný správny orgán ešte právoplatne\nnerozhodol, resp. ide o vec, ktorá nie je právoplatne ukončená v rámci všeobecného\n(správneho) súdnictva rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti neprávoplatnému\n24\n\nrozhodnutiu príslušného správneho orgánu“. V prejednávanej veci táto formálna\n(a do značnej časti aj formalistická) podmienka nemá tak priamy vzťah k predmetu\nnapadnutej právnej úpravy, aby prípadné právoplatne neskončené prebiehajúce správne\nkonania či správne súdne konania oslabili, resp. zúžili uplatňovania právomoci verejného\nochrancu práv ako aktívne legitimovanej osoby podľa čl. 130 ods. 1 písm. g) ústavy.\n38. Ústavný súd vychádzajúc z materiálneho chápania ústavnosti, materiálneho\nchápania práva, ako aj právneho štátu, na ktoré sa ústavný súd pri svojej rozhodovacej\nčinnosti stabilne odvolal už mnohokrát (napr. PL. ÚS 1/01, PL. ÚS 10/05, PL. ÚS 9/2012,\nPL. ÚS 1/2014, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 3/04, PL. ÚS 18/06, PL. ÚS 17/08, PL. ÚS 1/09,\nPL. ÚS 13/2012), dospel v danej veci k záveru, že neskončenie konaní vo veciach občanov,\nktorí sa obrátili na komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím, na správnych orgánoch\na správnych súdoch nebráni verejnej ochrankyni práv podať návrh na nesúlad.\n39. V podnete Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím, na ktorý sa\nnavrhovateľka odvoláva, komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím uvádza, že podľa\nprávnej úpravy nemá možnosť podať návrh na ústavný súd vo veciach súladu právnych\npredpisov, a preto žiada navrhovateľku ako orgán oprávnený na podanie takéhoto návrhu,\naby podala na ústavný súd návrh na začatie konania o súlade napadnutej právnej úpravy\ns ústavou a príslušnými medzinárodnými zmluvami.\n40. Po posúdení podnetov adresovaných komisárke pre osoby so zdravotným\npostihnutím a postúpených verejnej ochrankyni práv na ich vybavenie v rámci ústavou jej\ndaných právomocí a návrhu verejnej ochrankyne práv na začatie konania o súlade\nnapadnutej\n\nprávnej\n\núpravy\n\ns označenými\n\nustanoveniami\n\nústavy\n\na príslušných\n\nmedzinárodných zmlúv, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu dospel k záveru,\nže tieto spĺňajú náležitosti podľa § 13 v spojení s § 21 ods. 3, resp. s § 22 ods. 2 zákona\no verejnom ochrancovi práv. Podľa názoru ústavného súdu je preto potrebné návrh\nnavrhovateľky na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy\na § 37 zákona o ústavnom súde považovať za návrh spĺňajúci vymedzené ústavné\npožiadavky aktívnej legitimácie verejného ochrancu práv, pretože predmetný návrh súvisí\n25\n\nso základnou ústavnou právomocou verejného ochrancu práv ochraňovať konkrétne, a nie\nabstraktné práva fyzických a právnických osôb.\n41. Ústavný súd s poukazom na všetky zistené skutočnosti konštatuje,\nže navrhovateľka je v tomto konkrétnom prípade oprávnenou podať návrh podľa čl. 130\nods. 1 písm. g) ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. g) a § 37 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde, pričom jej návrh obsahuje všetky náležitosti požadované v ustanoveniach § 20 a § 37\nods. 3 zákona o ústavnom súde.\n42. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľky ďalej zameral\nna zistenie, či nie sú dané iné dôvody na odmietnutie jej návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde. Ústavný súd zistil, že na prerokovanie návrhu má ústavou danú právomoc,\nnávrh má predpísané náležitosti, nie je neprípustný a návrh nemožno považovať ani\nza oneskorene podaný, keďže podávanie návrhov na začatie konania o súlade právnych\npredpisov nie je viazané na žiadnu lehotu. Ako vyplýva z citovaného § 20 ods. 1 zákona\no ústavnom súde, návrh na začatie konania podaný ústavnému súdu musí tiež\nobsahovať odôvodnenie, ktoré musí spĺňať dostatočné ústavno-právne požiadavky\n(m. m. PL. ÚS 9/2012). Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či tento návrh nie je zjavne\nneopodstatnený, pretože aj v konaní o súlade právnych predpisov môže zaujať názor,\nže návrh treba odmietnuť ako zjavne neopodstatnený (m. m. PL. ÚS 5/05, PL. ÚS 15/08,\nPL. ÚS 10/09, PL. ÚS 28/2015, PL. ÚS 39/2015, PL. ÚS 53/2015, PL. ÚS 14/2016).\n43. O zjavne neopodstatnený návrh v konaní o súlade právnych predpisov podľa\nčl. 125 ústavy pôjde predovšetkým vtedy, keď aplikácia napadnutého právneho predpisu,\nresp. konkrétneho ustanovenia napadnutého právneho predpisu (zjavne) nemôže vyvolať\nneprípustný zásah do základného práva alebo slobody, alebo iných ústavou chránených\nhodnôt, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi aplikáciou\nnapadnutého zákonného ustanovenia a obsahom dotknutého základného práva alebo\nslobody a iných ústavou chránených hodnôt, alebo z iných ústavne relevantných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnený návrh teda možno považovať taký návrh na začatie konania, pri\npredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistí žiadnu možnosť neprípustného zásahu\nnapadnutého právneho predpisu, resp. konkrétneho ustanovenia napadnutého právneho\npredpisu do obsahu dotknutého základného práva alebo slobody a iných ústavou\n26\n\nchránených hodnôt, ktorého reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie\n(m. m. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08, PL. ÚS 28/2015, PL. ÚS 39/2015,\nPL. ÚS 53/2015, PL. ÚS 14/2016, PL. ÚS 11/2018).\nIII.\n44. Navrhovateľka vo svojom návrhu namieta nesúlad § 22 ods. 2 prvej vety v časti\n„najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej vety zákona o peňažných\npríspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 1 ods. 1 prvou vetou\na ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 paktu, s čl. 5 ods. 1 a 2\na čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 dodatkového\nprotokolu a nesúlad § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom\ndovŕši 65 rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4\nústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 paktu, s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b)\nDohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 dodatkového protokolu.\n45. Podľa § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať najskôr\nod 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku fyzickej osoby s ťažkým zdravotným\npostihnutím. Po dovŕšení 65. roku veku možno tento príspevok poskytovať, len ak bol\nfyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov\nveku.\n46. Podľa § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého\nzdravotného postihnutia peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno\nposkytnúť, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím požiada o poskytnutie tohto\npeňažného príspevku najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov\nveku.\n47. Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát.\n27\n\n48. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné\npravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie\nmedzinárodné záväzky.\n49. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\n50. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí\ndbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\n51. Podľa čl. 2 ods. 2 paktu štáty, zmluvné strany paktu, sa zaväzujú, že zaručia,\nže práva formulované v tomto pakte sa budú uskutočňovať bez akéhokoľvek rozlišovania\npodľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania\nnárodnostného a sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.\n52. Podľa čl. 9 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého\nna sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie.\n53. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné\nstrany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok\nna rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.\n54. Podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné\nstrany zakazujú akúkoľvek diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia a zaručujú\nosobám so zdravotným postihnutím rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou\nz akýchkoľvek dôvodov.\n55. Podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím\nzmluvné strany uznávajú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť\nv spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými,\nprijmú účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné využívanie tohto práva osobami\nso zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a zabezpečia,\n28\n\naby... b) osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných\nslužieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb\nvrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre\nzačlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti...\n56. Podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím\nzmluvné strany prijmú účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou\nmožnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím, a to aj tým, že a) uľahčia\nosobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase, aký si\nzvolia ony samy, a to za prijateľné ceny; b) uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím\nku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym\nformám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej\ndostupnosti...\n57. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má\nprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\nPredchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony ktoré považuje\nza nevyhnutné, aby podrobnejšie upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným\nzáujmom, alebo aby zabezpečil platenie daní, iných poplatkov, alebo pokút.\n58. Navrhovateľka podaným návrhom namieta nesúlad napadnutých ustanovení\nzákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia\ns ústavným imperatívom rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy\ns podmienkami ústavne prípustného obmedzenia základných práv a slobôd podľa čl. 13\nods. 4 ústavy, s ústavným princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, s ústavným\nzáväzkom Slovenskej republiky dodržiavať medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná,\na svoje ďalšie medzinárodné záväzky podľa čl. 1 ods. 2 ústavy, s právom na rovnaké\nzaobchádzanie pri uplatňovaní práva každého na sociálne zabezpečenie, vrátane práva\nna sociálne poistenie podľa čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 paktu, s právom na zákaz\ndiskriminácie na základe zdravotného postihnutia a právom osôb so zdravotným\n29\n\npostihnutím na rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou z akýchkoľvek\ndôvodov podľa čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím,\ns právom osôb so zdravotným postihnutím na prístup k celému spektru podporných služieb\npodľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a s právom\npokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Nesúlad ustanovenia § 34\nods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“\nzákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia\nnavrhovateľka namieta aj s ohľadom na právo na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej\nmobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím podľa\nčl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.\n59. Ústavný súd konštatuje, že na základe dôvodov a skutočností, ktoré\nnavrhovateľka uviedla vo svojom návrhu, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní jej\nnávrhu zistil potenciálnu možnosť rozporu medzi napadnutou právnou úpravou a ústavným\nimperatívom rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy,\npodmienkami ústavne prípustného obmedzenia základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 4\nústavy, ústavným princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavným záväzkom\nSlovenskej republiky dodržiavať medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie\nmedzinárodné záväzky podľa čl. 1 ods. 2 ústavy, právom na rovnaké zaobchádzanie\npri uplatňovaní práva každého na sociálne zabezpečenie, vrátane práva na sociálne poistenie\npodľa čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 paktu, právom na zákaz diskriminácie na základe\nzdravotného postihnutia a právom osôb so zdravotným postihnutím na rovnakú a účinnú\nprávnu ochranu pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov podľa čl. 5 ods. 1 a 2\nDohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, právom osôb so zdravotným\npostihnutím na prístup k celému spektru podporných služieb podľa čl. 19 písm. b)\nDohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a pokiaľ ide o ustanovenie § 34 ods. 3\nv časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona\no peňažných\n\npríspevkoch\n\nna\n\nkompenzáciu\n\nťažkého\n\nzdravotného\n\npostihnutia\n\naj\n\npotencionálnu možnosť jeho nesúladu s právom na účinné opatrenia na zabezpečenie\nosobnej mobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím\npodľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Ústavný\nsúd preto pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona\n30\n\no ústavnom súde nevyhodnotil jej návrh na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení\nzákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s už\nuvedenými ustanoveniami ústavy, paktu a Dohovoru o právach osôb so zdravotným\npostihnutím ako zjavne neopodstatnený, a preto ho podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom\nsúde prijal v uvedenom rozsahu na ďalšie konanie.\n60. Pokiaľ ide o navrhovateľkou namietaný nesúlad napadnutej právnej úpravy\ns právom pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde nezistil ani potenciálnu možnosť rozporu medzi napadnutou právnou úpravou\na uvedeným základným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu.\n61. Článok 1 dodatkového protokolu zahŕňa tri vzájomne súvisiace pravidlá. Prvé,\nobsiahnuté v prvej vete odseku 1, prehlasuje za všeobecný princíp pokojné užívanie\nmajetku, druhé, obsiahnuté v druhej vete odseku 1, pokrýva ochranu proti zbaveniu majetku\na tretie, obsiahnuté v odseku 2, obsahuje záruku týkajúcu sa kontroly užívania majetku.\nDruhé a tretie pravidlo pokrývajú osobitné prípady zásahu do práva na pokojné užívanie\nmajetku.\n62. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pojem „pokojné\nužívanie svojho majetku“ obsiahnutý v čl. 1 dodatkového protokolu vyjadruje široký\nmedzinárodný právny koncept vlastníctva, ktorý zahŕňa všetky „nadobudnuté“ práva, ktoré\npredstavujú majetok (rozsudok ESĽP z 26. 6. 1986 vo veci Van Marle a. o. proti Holandsku,\nsťažnosť č. 8543/79, § 41). Pod pojem „majetok“ podľa čl. 1 dodatkového protokolu tak\nmožno zahrnúť aj nároky, ktoré sú „dostatočne uznané za vykonateľné“ (rozsudok ESĽP\nz 9. 12. 1994 vo veci Stran Greek Refineries a.o. proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87, § 59;\nrozsudok ESĽP z 28. 9. 2004 vo veci Kopecký proti Slovensku, sťažnosť č. 44912/98, § 25\na nasl.). Rozsah ochrany zaručený čl. 1 dodatkového protokolu tak rozhodne zahŕňa nároky\npriznané jednotlivcovi „konečným a záväzným“ rozsudkom súdu (rozsudok ESĽP z 9. 12.\n1994 vo veci Stran Greek Refineries a.o. proti Grécku, sťažnosť č. 13427/87, §§ 59 a nasl.).\nPojem „majetok“ podľa čl. 1 dodatkového protokolu zahŕňa nároky, vo vzťahu ku ktorým\nmá jednotlivec „legitímne očakávania získania účinného užívania vlastníckeho práva“\n31\n\n(rozsudok ESĽP z 25. 10. 2001 vo veci Saggio proti Taliansku, sťažnosť č. 41879/98, § 24;\nrozsudok z 12. 7. 2001 vo veci Knieža Hans-Adam II. Lichtenštajsnký v. Nemecko,\nsťažnosť č. 42527/98, § 83). Pre určenie, či takéto „legitímne očakávania“ sú dané, ESĽP\npožaduje, aby daný nárok mal adekvátny základ v národnom práve, čo je napríklad dané\nvtedy, keď existuje právoplatné rozhodnutie súdu potvrdzujúce daný nárok (rozsudok ESĽP\nz 28. 9. 2004 vo veci Kopecký proti Slovensku, sťažnosť č. 44912/98, § 45 a nasl.).\nPodľa ESĽP právo pokojne užívať svoj majetok zaručené čl. 1 dodatkového protokolu\nnezahŕňa právo nadobudnúť majetok (rozsudok ESĽP z 13. 6. 1979 vo veci Marckx\nv. Belgicko, sťažnosť č. 6833/74, § 63 a nasl.; rozsudok ESĽP z 23. 11. 1983 vo veci Van\nder Mussele v. Belgicko, sťažnosť č. 8919/80, § 48 a nasl.). Subjektom, ktorému sa priznáva\nochrana podľa čl. 1 dodatkového protokolu je teda každý vlastník nadobudnutého majetku,\nako aj každý kto ma legitímnu nádej na nadobudnutie majetku.\n63. Podľa ústavného súdu vzhľadom na už uvedené aplikácia napadnutej právnej\núpravy nemôže spôsobiť porušenie základného práva pokojne užívať svoj majetok\npodľa čl. 1 dodatkového protokolu, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\naplikáciou napadnutých zákonných ustanovení a uvedeným základným právom, ktorého\nporušenie sa namieta. Ústavný súd preto návrh navrhovateľky v rozsahu namietaného\nnesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 1 dodatkového protokolu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnený.\n64. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výrokovej časti tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. novembra 2018\n\n32", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "rovnosť, rovnoprávnosť-v dôstojnosti a právach", "diskriminácia", "verejný ochranca práv", "sociálna starostlivosť", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp právneho štátu", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp rovnosti", "základné ľudské práva a slobody", "sociálna starostlivosť", "základné ľudské práva a slobody", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "európske právo", "rovnosť, rovnoprávnosť-v dôstojnosti a právach", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp rovnosti", "test proporcionality", "diskriminácia", "medzinárodné právo-medzinárodná zmluva (dohovor)", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp právneho štátu", "súlad-súlad právnych predpisov", "rovnosť, rovnoprávnosť-v zaobchádzaní"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:987f7c07-9740-4143-af50-6a026ab930eb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2018 z 12. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-12", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2018.1"}, {"guid": "ussr:a6a24632-9b73-44ba-9e26-c0709e93e49f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2016 z 7. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-07", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2016.1"}, {"guid": "ussr:25312255-40fc-4b31-b130-2f072bcf1b56", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 44/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 44/2015 z 28. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25312255-40fc-4b31-b130-2f072bcf1b56"}, {"guid": "ussr:fad108bb-853a-4dfd-bf73-d75fc35679bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 40/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 40/2015 z 9. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-09", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fad108bb-853a-4dfd-bf73-d75fc35679bb"}, {"guid": "ussr:9fbf1a61-b0cb-4ad8-b170-9d266c9fe06c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 39/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 39/2015 z 1. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-01", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1"}, {"guid": "ussr:086119a4-05f8-43f7-8a95-539c68fe9684", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/2015 z 10. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:086119a4-05f8-43f7-8a95-539c68fe9684"}, {"guid": "ussr:8e624966-8506-43b0-8d88-d2428dba7d35", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.28.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 28/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/2015 z 4. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-04", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.28.2015.1"}, {"guid": "ussr:b808b210-1e5b-4563-a41b-aa5b125c45aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 40/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 40/2014 z 17. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-17", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b808b210-1e5b-4563-a41b-aa5b125c45aa"}, {"guid": "ussr:4493a62a-ce31-4507-96d3-bb6f991d54b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2014 z 5. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-05", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4493a62a-ce31-4507-96d3-bb6f991d54b8"}, {"guid": "ussr:1247b10d-56d5-447b-8f61-e5068d58db4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2014 z 29. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-29", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1247b10d-56d5-447b-8f61-e5068d58db4c"}, {"guid": "ussr:724b0fbc-4021-46e6-b646-0d4218d04a2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2012 z 21. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-21", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:724b0fbc-4021-46e6-b646-0d4218d04a2c"}, {"guid": "ussr:48698cd4-306e-4535-a2b9-29ba071056d8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/05 z 21. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-21", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48698cd4-306e-4535-a2b9-29ba071056d8"}, {"guid": "ussr:63b06875-5fcb-4522-9491-58fbc4771464", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/09 z 8. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-08", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63b06875-5fcb-4522-9491-58fbc4771464"}, {"guid": "ussr:e522a647-ace0-44bd-8783-51dfdf26212d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 426/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 426/08 z 10. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-10", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e522a647-ace0-44bd-8783-51dfdf26212d"}, {"guid": "ussr:75959110-825f-4637-9275-d25d03521260", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75959110-825f-4637-9275-d25d03521260"}, {"guid": "ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/04 z 30. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-30", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:086e3c2a-aef3-4be0-85db-999aa5f8365b"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:94520043-6880-4729-8f9b-2a44a44ce48e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/05 z 24. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-24", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:94520043-6880-4729-8f9b-2a44a44ce48e"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:58058938-e57c-430b-bec4-4394697c0ac2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/01 z 18. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-18", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58058938-e57c-430b-bec4-4394697c0ac2"}, {"guid": "46cfef75-f5d0-4fde-8b24-c7c59dab5ff6:5240ddb1-7cd3-4e10-bf98-8ed00568feee", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1016201504.2", "spisova_znacka": "4Sa/29/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Sa/29/2016 z 7. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-03-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1016201504.2"}], "citovane_v": []}