{"guid": "ussr:987f7c07-9740-4143-af50-6a026ab930eb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2018 z 12. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. septembra 2018, sp. zn. PL. ÚS 11/2018, ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/987f7c07-9740-4143-af50-6a026ab930eb", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2018.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 11/2018-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2018\nv pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra\nBrňáka, Miroslava Duriša (sudca spravodajca), Ľudmily Gajdošíkovej, Jany Laššákovej,\nMojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika predbežne\nprerokoval návrh verejnej ochrankyne práv prof. JUDr. Márie Patakyovej, PhD., na začatie\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovenia\n§ 77 ods. 2 písm. a) zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku\nza komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov s čl. 41\nods. 1 poslednou vetou v spojení s čl. 13 ods. 4, s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4,\ns čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a takto\nrozhodol:\nNávrh verejnej ochrankyne práv o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol\n12. januára 2018 doručený návrh verejnej ochrankyne práv (ďalej aj „navrhovateľka“)\n\nna začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) o súlade ustanovenia § 77 ods. 2 písm. a) zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych\ndaniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj „zákon o miestnych daniach a miestnom poplatku“ alebo\n„napadnuté ustanovenie”) s čl. 41 ods. 1 poslednou vetou v spojení s čl. 13 ods. 4, s čl. 20\nods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, s čl. 12 ods. 2 ústavy, s čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol”)\na s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.\n2. Navrhovateľka vo svojom podaní uvádza, že jej vzťah ku konkrétnej veci, ktorá\nviedla k podaniu návrhu na ústavnom súde, je «založený rozhodnutím verejnej ochrankyne\npráv o začatí konania z vlastnej iniciatívy zo dňa 20. júla 2017, sp. zn. 2433/2017/KVOP\n(ďalej len „vlastná iniciatíva“) ako aj preskúmavaním písomného podnetu pána\n, bytom\n\n(ďalej len „pán\n\n”),\n\nsp. zn. 2548/2017/VOP doručený do Kancelárie verejného ochrancu práv dňa 17. júla 2017\na písomného podnetu pána\nbytom\n\na jeho partnerky pani\n(ďalej len „pán\n\n,\na pani\n\n“)\n\ndoručený do Kancelárie verejného ochrancu práv dňa 21. augusta 2017, sp. zn.\n2729/2017/VOP.».\n3. Konanie z vlastnej iniciatívy navrhovateľky a dva už uvedené podnety sa týkali\npostupu mesta Žilina v súvislosti so zabezpečením náhradného ubytovania pre rodiny\npostihnuté požiarom na Bratislavskej ulici, taktiež v súvislosti so zrušením elokovaného\nškolského pracoviska, následným prerozdelením žiakov do deviatich základných škôl\na školských zariadení v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta Žilina a najmä zavedením\nbezplatnej mestskej hromadnej dopravy pre žiakov do 15 rokov veku života len za\npredpokladu splnenia podmienky bezdlžnosti voči mestu Žilina a voči Dopravnému podniku\nmesta Žiliny.\n4. Ešte pred podaním návrhu ústavnému súdu mesto Žilina s účinnosťou\nod 1. januára 2018 zrušilo podmienku bezdlžnosti na využívanie bezplatnej mestskej\n\n2\n\nhromadnej dopravy pre žiakov, ktorí majú trvalý pobyt v meste Žilina. Navrhovateľka\nnapriek tomu zastáva názor, že ak tento dlh vznikol pre neplatenie miestneho poplatku\nza komunálne odpady a drobné stavebné odpady, zákonné ustanovenie, ktoré umožňuje\nvyrubiť tento poplatok aj maloletým, je v rozpore s čl. 41 ods. 1 poslednou vetou v spojení\ns čl. 13 ods. 4, s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, s čl. 12 ods. 2 ústavy, s čl. 1\ndodatkového protokolu a s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.\n5. Navrhovateľka poukazuje na extrémnu disproporčnosť napadnutého ustanovenia,\nktorú odôvodňuje takto:\n«Okruh subjektov, na ktoré sa vzťahuje miestna daň a miestny poplatok definuje\nzákon o miestnych daniach a poplatku v ust. § 77 ods. 2 písm. a) nasledovne: ak ďalej nie je\nustanovené inak, poplatok platí poplatník, ktorým je:\na) fyzická osobu, ktorá má v obci trvalý pobyt alebo prechodný pobyt alebo ktorá je\nna území obce oprávnená užívať alebo užíva byt, nebytový priestor, pozemnú stavbu alebo\njej časť, alebo objekt, ktorý nie je stavbou, alebo záhradu, vinicu, ovocný sad, trvalý trávny\nporast na iný účel ako na podnikanie, pozemok v zastavanom území obce okrem lesného\npozemku a pozemku, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľnosti ako vodná plocha (ďalej\nlen „nehnuteľnosť“).\nPodľa ust. § 77 ods. 8 zákona o miestnych daniach a poplatku „poplatková\npovinnosť vzniká dňom, ktorým nastane skutočnosť uvedená v odseku 2, a zaniká dňom,\nktorým táto skutočnosť zanikne“.\nZ dikcie citovaných ustanovení vyplýva, že poplatníkom, t.j. daňovým subjektom pre\núčely ust. § 77 ods. 2 písm. a) môžu byť aj deti, nakoľko zákon o miestnych daniach\na poplatku ako kritérium pre vznik poplatkovej povinnosti vychádza iba z kritérií uvedených\nv odseku 2, t.j. existencia trvalého alebo prechodného pobytu, oprávnenie užívať alebo\nužívanie bytu, nebytového priestoru atď.\nTento výklad podporuje aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky\nz 21. 11. 2017 (ďalej len „Stanovisko MF SR“), v ktorom MF SR uvádza, že aj maloletá\nosoba je na účely poplatku poplatníkom, pričom v prípade nedoplatkov je potrebné viesť\nexekučné konanie vo vzťahu k maloletej osobe...\n\n3\n\nMám za to, že ust. § 77 ods. 2 písm. a) je extrémne disproporčné, nakoľko deťom na\njednej strane ukladá poplatkovú povinnosť, nijako však pritom nezohľadňuje, že táto\nskupina poplatníkov bude len výnimočne disponovať majetkom, z ktorého by mohli svoju\npovinnosť splniť. Deti sú tak prostredníctvom napadnutého ustanovenia vystavené\npovinnosti, ktorej splnenie od nich nemožno rozumne očakávať. Na rozdiel od plnoletých\nosôb totiž nemajú vytvorené podmienky, aby mohli splniť povinnosť, ktorú im ukladá\nnapadnuté ustanovenie...\nMám za to, že na extrémnej disproporčnosti napadnutého ustanovenia nič nemení\nani fakt, že ust. § 77 ods. 7 druhá veta zákona o miestnych daniach a poplatku ustanovuje,\nže: „Za poplatníka, ktorý nie je spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu, plní povinnosti\npoplatníka jeho zákonný zástupca, prípadne opatrovník“.\nZ dikcie citovaného zákonného ustanovenia ako aj vyššie uvedeného Stanoviska\nMF SR, nepochybne a jednoznačne vyplýva, že nositeľom poplatkovej povinnosti aj naďalej\nostáva dieťa, voči ktorému je v prípade nedoplatkov vedená exekúcia. Dôsledkom tejto\nkonštrukcie je, že hoci zákonodarca očakáva splnenie povinnosti od zákonného zástupcu\ndieťaťa, neprenáša na neho následky jej nesplnenia, ale postihuje nimi dieťa samotné,\nnakoľko práve ono je nositeľom poplatkovej povinnosti.\nTúto skutočnosť potvrdzuje aj stanovisko mesta Žilina zo 14. decembra 2017,\nz ktorého vyplýva, že momentálne je v exekúcii z dôvodu neuhrádzania miestneho poplatku\nza komunálne odpady a drobné stavebné odpady 259 detí vo veku do 15 rokov (výška\nnedoplatku je v tomto prípade 15 544,84 EUR) a 78 detí vo veku od 15 do 18 rokov (výška\nnedoplatku je v tomto prípade 4 983,79 EUR )...\nZ ust. § 77 ods. 8 zákona o miestnych daniach a poplatku súčasne vyplýva, že vznik\npoplatkovej povinnosti nie je nijako viazaný na produkciu komunálneho odpadu konkrétnou\nosobou, ale výlučne na splnenie kritérií uvedených ust. § 77 ods. 2 zákona o miestnych\ndaniach a poplatku.\nPodľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 253/1998 Z. z. zákona o hlásení pobytu občanov\nSlovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o hlásení\npobytu občanov“) za občana mladšieho ako 18 rokov a za občana, ktorý je pozbavený\nspôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, je\npovinný hlásiť trvalý pobyt jeho zákonný zástupca, prípadne opatrovník.\n\n4\n\nTo znamená, že deti ani nemajú možnosť ovplyvniť, či im poplatková povinnosť\nvznikne alebo nie, nakoľko trvalý pobyt, t.j. okolnosť, u ktorej možno predpokladať, že bude\nnajčastejším dôvodom vzniku poplatkovej povinnosti u detí, nahlasuje ich zákonný zástupca.\nOkrem toho. podľa zákona o hlásení pobytu občanov má dieťa už v čase svojho narodenia\ntrvalý pobyt, ktorý sa riadi podľa trvalého pobytu jeho matky. Nakoľko podľa zákona\no miestnych daniach a poplatku je pre vznik poplatkovej povinnosti rozhodujúce iba to, či\nfyzická osoba má v obci trvalý pobyt, zákon tak umožňuje, aby sa táto povinnosť vzťahovala\nuž na novonarodené deti.\nDieťa sa zároveň o svojej poplatkovej povinnosti alebo o svojich dlhoch mnohokrát\nani nemusí dozvedieť. Platobné výmery ako aj výkazy daňových nedoplatkov sú mu\ndoručované prostredníctvom jeho zákonného zástupcu, ktorý ho o tejto skutočnosti vôbec\nnemusí oboznámiť. Zákon totiž bez ďalšieho predpokladá, že o jeho poplatkovej povinnosti\nho informuje jeho zákonný zástupca, tak ako automaticky predpokladá, že zákonný zástupca\nza neho bude plniť aj jeho poplatkovú povinnosť. Ak si však zákonný zástupca tieto\npovinnosti neplní, dlh vzniká dieťaťu, pričom tento dlh mu môže vznikať doslova od\nnarodenia.\nMám za to, že napadnuté ustanovenie je v rozpore s právom na ochranu vlastníctva,\nktoré garantuje čl. 20 ods. 1 ústavy a s právom na pokojné užívanie majetku garantovanom\nv čl. 1 Dodatkového protokolu k Európskemu Dohovoru o ľudských právach (ďalej len\n„Dodatkový protokol k Dohovoru“).\nTak v zmysle judikatúry ústavného súdu, ako aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, štáty síce\npožívajú v rámci daňovej a poplatkovej politiky vysokú mieru voľnej úvahy, majú však\npovinnosť vytvoriť spravodlivú rovnováhu medzi verejným záujmom a potrebou ochrany\nzákladných práv jednotlivca. Podľa názoru ESĽP táto rovnováha môže byť porušená, ak\ndaňový systém daňovníka excesívne (neprimerane) zaťažuje alebo fundamentálne zasahuje\ndo jeho finančnej situácie.\nMám za to, že napadnuté ustanovenie neprimerane zaťažuje deti ako skupinu\npoplatníkov, nakoľko im ukladá povinnosť platiť poplatok za komunálny odpad bez ohľadu\nna to, že maloletí poplatníci vo väčšine prípadov ani nemajú možnosť túto povinnosť splniť.\n\n5\n\nNapadnuté ustanovenie môže mať zároveň za následok až popretie vlastníckeho\npráva detí. V prípade, že zákonný zástupca si riadne neplní povinnosť vyplývajúcu z ust.\n§ 77 ods. 7 zákona o miestnych daniach a poplatku, zhromažďujú sa dieťaťu dlhy, s ktorými\npotom dieťa vstupuje do dospelosti, a v momente, keď si nájde prácu, jeho prvý príjem môže\nbyť postihnutý exekúciou, čím dochádza k zlikvidovaniu majetkovej základne daňového\nsubjektu.\nTakáto situácia je v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy, v zmysle ktorého sa pri\nobmedzovaní základných práv a slobôd musí dbať na ich podstatu a zmysel.»\n6. Navrhovateľka v napadnutom ustanovení vidí aj porušenie princípu rovnosti,\npretože napadnuté ustanovenie neposkytuje vyššiu mieru ochrany maloletým, ktorí\npochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo z nefungujúcich rodín, kde si\nrodičia neplnia riadne svoje rodičovské povinnosti, ale v porovnaní s ostatnými poplatníkmi\nich stavia do výrazne horšieho postavenia. Princíp rovnosti by štáty mali dodržiavať aj pri\nalokovaní verejných zdrojov. To neznamená, že štát musí na každé dieťa utratiť rovnakú\nsumu finančných zdrojov, jeho finančné rozhodnutia by však mali podporovať reálnu\nrovnosť medzi deťmi. Napadnuté ustanovenie podľa navrhovateľky ukladá deťom\npoplatkovú povinnosť bez ohľadu na ich majetkové pomery. Označená právna úprava\nzároveň neumožňuje vymáhať plnenie od tých, od ktorých plnenie predpokladá a prijíma,\nteda od zákonných zástupcov dieťaťa. Súčasná právna úprava podľa navrhovateľky\nneobsahuje žiadne efektívne záruky, ktoré by zabránili jej negatívnemu dopadu na\nmaloletých poplatníkov. Zákon o miestnych daniach a miestnom poplatku síce pozná\ninštitút zníženia alebo odpustenia poplatku, avšak zníženie alebo odpustenie poplatku podľa\n§ 82 ods. 2 a 3 zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku si vyžaduje súčinnosť\nzákonného zástupcu, ktorý by v prípade ods. 2 predmetného ustanovenia mal dieťa odhlásiť\nz trvalého pobytu v obci, príp. ohlásiť zmenu trvalého pobytu dieťaťa, a v prípade ods. 3\ntohto ustanovenia by za dieťa podal žiadosť o zníženie alebo odpustenie poplatku na\nzmiernenie alebo odstránenie tvrdosti zákona. Využitie týchto inštitútov teda opätovne\nprichádza do úvahy výlučne vo fungujúcich rodinách. V prípade detí z nefungujúcich rodín\nje však nepravdepodobné, že by ho zákonní zástupcovia využili, a preto ho nemožno\npovažovať za efektívny prostriedok ochrany maloletého.\n\n6\n\n7. Navrhovateľka poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky\n(ďalej aj „český ústavný súd“) sp. zn. Pl. ÚS 9/15 z 8. augusta 2017, ktorý riešil obdobný\nprípad. Rovnako ako na Slovensku, český zákon o miestnych poplatkoch v znení účinnom\ndo 30. júna 2012 v § 10b ods. 1 písm. a) ustanovoval za poplatníka „fyzickú osobu, ktorá\nmá v obci trvalý pobyt...“. Na základe tejto právnej úpravy bol poplatok za prevádzkovanie\nsystému\n\nzhromažďovania, zberu,\n\nprepravy,\n\ntriedenia,\n\nvyužívania\n\na odstraňovania\n\nkomunálnych odpadov (ďalej len „poplatok za prevádzkovanie systému zhromažďovania\nodpadov“) vymeriavaný deťom ako daňovým subjektom. Po nadobudnutí dospelosti bola\nproti nim vedená exekúcia z dôvodu dlhov na poplatku za prevádzkovanie systému\nzhromažďovania odpadov za obdobie, keď boli ešte neplnoletí. Podľa názoru českého\nústavného súdu mal poplatok na deti škrtiaci účinok a súčasne odporoval princípu rovnosti.\nČeský ústavný súd preto dospel k záveru, že dotknutá právna úprava bola v rozpore s čl. 32\nods. 1 v spojení s čl. 4 ods. 4., čl. 3 ods. 1 a s čl. 11 ods. 1 v spojení s čl. 4 ods. 4 Listiny\nzákladných práv a slobôd. Navrhovateľka súhlasí s názorom českého ústavného súdu, podľa\nktorého „je (najmä v prípade malých detí) výlučným producentom odpadu ten rodič, ktorý\nsa stará o výživu dieťaťa faktickým plnením pri ktorom odpad vzniká. Vyživovacia\npovinnosť rodičov k dieťaťu totiž zahŕňa všetku bežne potrebnú starostlivosť o dieťa, teda v\ntomto prípade nie len zabezpečenie dodania potrebných vecí do domácnosti, v ktorej dieťa\nžije, ale aj likvidáciu následne vzniknutých odpadov. Bolo by preto racionálne uvažovať o\nuložení poplatkovej povinnosti namiesto dieťaťu priamo rodičovi, ktorý požíva výhody\nsystému likvidácie komunálneho odpadu.“.\n8. Vzhľadom na uvedené dôvody verejná ochrankyňa práv navrhuje, aby ústavný\nsúd po prijatí návrhu na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Ustanovenie § 77 ods. 2 písm. a) zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach\na miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších\npredpisov nie je v súlade s čl. 41 ods. 1 posledná veta v spojení s čl. 13 ods. 4, s čl. 20 ods.\n1 v spojení s čl. 13 ods. 4, s čl. 12 ods. 2 ústavy s čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Európskemu Dohovoru o Ľudských právach a s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.“\n\n7\n\nII.\n9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n10. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou... a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada\nSlovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným\nzákonom.\n11. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh\nverejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich\nďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva\na základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika\nratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...\n12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n13. Podľa čl. 151a ods. 1 ústavy verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej\nrepubliky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva\na slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy\na ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore\ns právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže\npodieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto\nosoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky\norgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť.\n14. Podľa čl. 151a ods. 2 ústavy verejný ochranca práv môže predložiť Ústavnému\nsúdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania podľa čl. 125, ak všeobecne záväzný\n\n8\n\nprávny predpis porušuje základné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo\nprávnickej osobe.\n15. Podľa čl. 151a ods. 6 ústavy podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného\nochrancu práv, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej\nochrany, o predkladaní návrhov na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej\nrepubliky podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) a o uplatňovaní práv fyzických osôb a právnických\nosôb ustanoví zákon.\n16. Podľa § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak osoby\nuvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až g) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily\nnie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,\nmôžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.\n17. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa\nústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,\nprípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,\nodôvodnenie\n\nnávrhu\n\na\n\nnavrhované dôkazy.\n\nNávrh\n\nmusí\n\npodpísať\n\nnavrhovateľ\n\n(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.\n18. Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem\nvšeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať a) označenie predpisu, ktorého\nnesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ\nnapáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti, prípadne v jednotlivom ustanovení,\nb) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie alebo\noznačenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým\nnapadnutý predpis nie je v súlade.\n\n9\n\n19. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom ochrancovi práv“) ak pri vybavovaní\npodnetu verejný ochranca práv zistí skutočnosti nasvedčujúce tomu, že zákon, iný\nvšeobecne záväzný právny predpis alebo vnútorný predpis vydaný orgánom verejnej správy\nporušuje základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb, môže podať podnet\nna jeho zmenu alebo zrušenie príslušnému orgánu.\n20. Podľa § 21 ods. 3 zákona o verejnom ochrancovi práv verejný ochranca práv\nvo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak\nich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva\na základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika\nratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môže podať návrh na\nzačatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.\n21. Podľa § 22 ods. 2 zákona o verejnom ochrancovi práv ustanovenia § 14 ods. 3\na § 17 až § 21 sa vzťahujú na verejného ochrancu práv a orgány verejnej správy aj vtedy, ak\nverejný ochranca práv plní úlohy, ktoré patria do jeho pôsobnosti, z vlastnej iniciatívy bez\ntoho, aby vo veci bol podaný podnet.\n22. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n23. Ústavný súd návrh navrhovateľky predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí\npléna ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a dospel k záverom\nuvedeným v nasledujúcich bodoch tohto odôvodnenia.\n\n10\n\n24. Pri skúmaní aktívnej legitimácie verejného ochrancu práv v konaní o súlade\nprávnych predpisov ústavný súd konštatuje, že k aktívnej legitimácii sa ústavný súd už\nvyjadril v rozhodnutí pléna vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014, pričom v uvedenom rozhodnutí\nústavný súd konštatoval, že aktívna legitimácia verejného ochrancu práv v konaní o súlade\nprávnych predpisov nie je generálna, t. j. bez vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe alebo\nprávnickej osobe, ktoré sa dožadujú u verejného ochrancu práv ochrany základných práv\na slobôd v zmysle čl. 151a ods. 1 ústavy a § 1 písm. a) zákona o verejnom ochrancovi práv.\nVychádzajúc z čl. 151a ods. 6 ústavy, ústavný súd konštatoval, že ústavný text\nsplnomocňuje zákon na úpravu postupu v konaní verejného ochrancu práv. Referenčným\nustanovením na aktívnu legitimáciu verejného ochrancu práv v konaní o súlade právnych\npredpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy preto zostáva zákonná úprava vyplývajúca z § 21\nzákona o verejnom ochrancovi práv, ktorého úvodné slová „ak pri vybavovaní podnetu\nverejný ochranca práv zistí...“ znamenajú, že ide o zistenia viažuce sa na konkrétnu činnosť\nochrancu verejných práv. Ústavný súd v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014 dospel\nk záveru, že § 21 ods. 2 a 3 zákona o verejnom ochrancovi práv sa viaže na konkrétne\nzistenia a preskúmavania podnetov právnických osôb a fyzických osôb, čo zdôrazňuje aj\nnadpis kapitoly „Postup pri vybavovaní podnetov“, ktorej obsahom je aj § 21. Podľa\nústavného súdu verejný ochranca práv môže podať návrh podľa čl. 125 ústavy len\nv súvislosti so svojou základnou ústavnou právomocou ochraňovať konkrétne, a nie\nabstraktné práva fyzických osôb a právnických osôb. Ústavný súd k tomuto záveru dospel\ninter alia vychádzajúc aj z čl. 151a ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého hlavný účel zriadenia\ninštitútu verejného ochrancu práv obsiahnutý v predmetnom ustanovení ústavy sa viaže\nna poskytnutie konkrétnej ochrany právnickým osobám a fyzickým osobám.\n25. Splnenie procesnej podmienky podania návrhu procesne aktívne legitimovaným\nsubjektom posudzoval ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou týkajúcou sa\npodávania návrhov na konanie o súlade právnych predpisov verejným ochrancom práv\n(napr. PL. ÚS 5/2014, PL. ÚS 40/2014, PL. ÚS 36/2015, PL. ÚS 44/2015, PL. ÚS 40/2015,\nPL. ÚS 2/2016).\n\n11\n\n26. Ústavný súd v už spomínanom uznesení vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2014 dospel\nk záveru, že na rozdiel od iných procesne legitimovaných subjektov podľa čl. 130 ods. 1\nústavy verejný ochranca práv môže namietať neústavnosť len takého zákona, ktorý upravuje\nzákladné práva a slobody a ktorého aplikácia pripadá do úvahy vo veci, ktorú preskúmava\nv konaní o podnete právnickej osoby alebo fyzickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy bez\npodnetu, ale v súvislosti so svojou konkrétnou činnosťou v rámci ústavou zverenej\nprávomoci.\n27. S poukazom na už uvedené pre prijatie návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie\nje potrebné, aby navrhovateľka preukázala svoj vzťah k riešeniu problému v konkrétnej\nveci, v ktorej podala návrh na vyslovenie nesúladu právnej normy podľa čl. 125 ods. 1\nústavy a § 37 zákona o ústavnom súde. Inak ústavný súd návrh odmietne podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako podaný zjavne neoprávnenou osobou.\n28. Navrhovateľka vo svojom návrhu uviedla, že jej vzťah k predmetnej veci je\nzaložený rozhodnutím o začatí konania z vlastnej iniciatívy sp. zn. 2433/2017/KVOP, ako aj\npodnetmi sp. zn. 2548/2017/VOP a sp. zn. 2729/2017/VOP.\n29. Z obsahu listín, ktoré priložila navrhovateľka ako prílohy svojho návrhu je\nzrejmé, že už uvedené konania sa týkali nezabezpečenia primeranej bytovej náhrady\nzo strany mesta Žilina rodinám, ktorých obydlia na Bratislavskej ulici v Žiline boli\npostihnuté požiarom, a taktiež situácie, ktorá nastala po zrušení elokovaného pracoviska na\nadrese Hollého 66, Žilina, ako súčasti Základnej školy s materskou školou, Do Stošky 8,\nŽilina, prerozdelením žiakov navštevujúcich toto elokované pracovisko do deviatich\nzákladných škôl a školských zariadení v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta Žilina\na zavedením bezplatnej mestskej hromadnej dopravy pre žiakov do 15 rokov veku života\nlen za predpokladu splnenia podmienky bezdlžnosti voči mestu Žilina, ako aj voči\nDopravnému podniku mesta Žiliny, ktorý dopravu zabezpečuje.\n30. Hoci okolnosti zabezpečenia bytovej náhrady a zrušenia elokovaného pracoviska\nzákladnej školy s materskou školou nesúvisia s napadnutým ustanovením, slúžia ako\n\n12\n\nvýchodiská pre situáciu, v ktorej niektorí žiaci mladší ako 15 rokov z rodín, ktorých sa\ntýkali uvedené okolnosti, nemohli využívať bezplatnú mestskú hromadnú dopravu (najmä\nna dopravu do škôl), pretože nespĺňali v tom čase platnú podmienku bezdlžnosti voči mestu\nŽilina, resp. voči Dopravnému podniku mesta Žiliny, ktorý dopravu zabezpečuje.\nNavrhovateľka poukázala na skutočnosť, že dlh týchto maloletých žiakov voči mestu Žilina\nvznikol z dôvodu nezaplatenia miestneho poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné\nodpady a aj keď v čase podania jej návrhu ústavnému súdu takáto podmienka pre\nvyužívanie bezplatnej mestskej hromadnej dopravy už neplatila, nemení to nič na\nskutočnosti, že opísaná situácia odhalila, že miestny poplatok za komunálne odpady\na drobné stavebné odpady, ktorý má zákonný základ v napadnutom zákonnom ustanovení,\nje minimálne v meste Žilina vyrubovaný aj deťom mladším ako 15 rokov, čo sťažovateľka\npovažuje voči týmto deťom za extrémne disproporčné, porušujúce princíp zvýšenej ochrany\nmaloletých, princíp rovnosti a právo na ochranu vlastníctva.\n31. Po posúdení podnetov adresovaných verejnej ochrankyni práv a jej rozhodnutia\no začatí konania z vlastnej iniciatívy ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu\ndospel k záveru, že tieto spĺňajú náležitosti podľa § 13 v spojení s § 21 ods. 3, resp. s § 22\nods. 2 zákona o verejnom ochrancovi práv. Podľa názoru ústavného súdu je preto potrebné\nnávrh navrhovateľky na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1\nústavy a § 37 zákona o ústavnom súde považovať za návrh spĺňajúci vymedzené ústavné\npožiadavky aktívnej legitimácie verejného ochrancu práv, pretože predmetný návrh súvisí\nso základnou ústavnou právomocou verejného ochrancu práv ochraňovať konkrétne, a nie\nabstraktné práva fyzických osôb a právnických osôb.\n32. Ústavný súd s poukazom na všetky zistené skutočnosti konštatuje, že\nnavrhovateľka je v tomto konkrétnom prípade oprávnenou podať návrh podľa čl. 130 ods. 1\npísm. g) ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. g) a § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde,\npričom jej návrh obsahuje všetky náležitosti požadované v § 20 a § 37 ods. 3 zákona\no ústavnom súde.\n\n13\n\n33. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľky ďalej zameral\nna zistenie, či nie sú dané iné dôvody na odmietnutie jej návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde. Ústavný súd zistil, že na prerokovanie návrhu má ústavou danú právomoc,\nnávrh má predpísané náležitosti, nie je neprípustný a návrh nemožno považovať ani za\noneskorene podaný, keďže podávanie návrhov na začatie konania o súlade právnych\npredpisov nie je viazané na žiadnu lehotu. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či tento\nnávrh nie je zjavne neopodstatnený, pretože aj v konaní o súlade právnych predpisov môže\nzaujať názor, že návrh treba odmietnuť ako zjavne neopodstatnený (m. m. PL. ÚS 5/05,\nPL. ÚS 15/08, PL. ÚS 10/09, PL. ÚS 28/2015, PL. ÚS 39/2015, PL. ÚS 53/2015,\nPL. ÚS 14/2016).\nIII.\n34. Navrhovateľka vo svojom návrhu namieta nesúlad § 77 ods. 2 písm. a) zákona\no miestnych daniach a miestnom poplatku s čl. 41 ods. 1 poslednou vetou v spojení s čl. 13\nods. 4, s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, s čl. 12 ods. 2 ústavy, s čl. 1 dodatkového\nprotokolu a s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.\n35. Podľa § 77 ods. 2 písm. a) zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku ak\nďalej nie je ustanovené inak, poplatok platí poplatník, ktorým je fyzická osoba, ktorá má\nv obci trvalý pobyt alebo prechodný pobyt alebo ktorá je na území obce oprávnená užívať\nalebo užíva byt, nebytový priestor, pozemnú stavbu alebo jej časť, alebo objekt, ktorý nie je\nstavbou, alebo záhradu, vinicu, ovocný sad, trvalý trávny porast na iný účel ako na\npodnikanie, pozemok v zastavanom území obce okrem lesného pozemku a pozemku, ktorý\nje evidovaný v katastri nehnuteľností ako vodná plocha (ďalej len „nehnuteľnosť“).\n36. Podľa § 77 ods. 7 zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku ak viacero\npoplatníkov podľa odseku 2 písm. a) žije v spoločnej domácnosti, plnenie povinností\npoplatníka môže za ostatných členov tejto domácnosti na seba prevziať jeden z nich.\nZa poplatníka, ktorý nie je spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu, plní povinnosti\npoplatníka jeho zákonný zástupca, prípadne opatrovník. Povinnosti poplatníka nesmie\n\n14\n\nza iného prevziať alebo plniť osoba, ktorá sa dlhodobo zdržiava mimo územia Slovenskej\nrepubliky alebo je nezvestná. Tieto skutočnosti, ako aj ich zmeny je osoba, ktorá za iného\nplní povinnosti poplatníka, povinná oznámiť obci.\n37. Podľa § 82 ods. 3 zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku obec môže\nna základe žiadosti poplatníka na zmiernenie alebo odstránenie tvrdosti zákona vyrubený\npoplatok znížiť alebo odpustiť rozhodnutím.\n38. Zákon o miestnych daniach a miestnom poplatku pri určení poplatníka poplatku\nza komunálne odpady a drobné stavebné odpady vychádza zo zásady, že každá osoba je\npôvodcom komunálneho odpadu alebo drobného stavebného odpadu v obci, ak sa\nzdržiava na jej území. Napadnuté zákonné ustanovenie stanovuje vo vzťahu k fyzickým\nosobám – nepodnikateľom, že poplatníkom je každá fyzická osoba, ak má v obci trvalý\nalebo prechodný pobyt alebo je oprávnená užívať alebo užíva v obci nehnuteľnosť.\nNehnuteľnosť je vymedzená ako byt, nebytový priestor, pozemná stavba alebo jej časť,\nobjekt, ktorý nie je stavbou, záhrada, vinica, ovocný sad, trvalý trávny porast a iné\npozemky.\n39. Napadnuté ustanovenie vychádza z princípu, že miestny poplatok za komunálne\nodpady a drobné stavebné odpady pri fyzických osobách – nepodnikateľoch sa platí podľa\npočtu osôb nahlásených na trvalý alebo prechodný pobyt, resp. podľa počtu osôb\noprávnených užívať nehnuteľnosť v danej obci. Ide o zákonné uznanie skutočnosti, že viac\nosôb vyprodukuje viac komunálneho odpadu, preto by mali zaplatiť vyšší poplatok. Ide\nsamozrejme o zovšeobecnenie bez ohľadu na šetrnosť alebo plytvanie konkrétnych\njednotlivcov. Na základe tohto usmernenia vydáva každá obec všeobecne záväzné\nnariadenie, v ktorom určí presné sadzby poplatkov, prípadne podmienky na uplatnenie\nzníženej sadzby a postup vyrubovania týchto poplatkov. Napokon na základe konkrétneho\nvšeobecne záväzného nariadenia potom obec vyrubuje tieto miestne poplatky jednotlivým\npoplatníkom prostredníctvom konkrétnych rozhodnutí, proti ktorým je prípustný opravný\nprostriedok s odkladným účinkom.\n\n15\n\n40. Komunálnymi odpadmi sú (vo vzťahu k fyzickým osobám – nepodnikateľom)\nodpady z domácnosti, ktorou sa chápe priestor obývaný fyzickými osobami. Komunálny\nodpad v rámci domácnosti „produkujú“ aj maloleté deti, a to už od útleho veku, pretože\ntvorba odpadu je v dnešnej dobe sprievodným znakom existencie človeka. Výsledkom tohto\nvšeobecného usmernenia (napadnutého ustanovenia) je, že napr. manželský pár s troma\ndeťmi by mal platiť poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady za päť osôb,\npričom bezdetný pár len za dve osoby. Toto schematické nastavenie poplatkovej povinnosti\nsamozrejme nemôže reflektovať reálnu produkciu komunálneho odpadu každou konkrétnou\nosobou, ale v súlade s princípom rovnosti vyjadruje všeobecné pravidlo, na základe ktorého\nlogicky viac osôb produkuje aj viac odpadu.\n41. Poplatková povinnosť vzniká dňom, keď sa fyzická osoba stane poplatníkom\n(§ 77 ods. 8 zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku). Aby mohli byť teda do\nsúčtu osôb – pôvodcov komunálneho odpadu – zahrnuté aj deti, musia byť de facto\n„evidované“ ako poplatníci. Samozrejme zákonodarca si uvedomoval administratívnu\nnáročnosť osobitného vyrubovania poplatku každému takému de facto „evidovanému“\npoplatníkovi a taktiež aj skutočnosť, že viacčlenné domácnosti pozostávajú aj z maloletých\ndetí, ktoré objektívne nemajú vedomosť o „svojej“ poplatkovej povinnosti. V prvých dvoch\nvetách § 77 ods. 7 zákon o miestnych daniach a miestnom poplatku (v znení účinnom\nod 1. novembra 2004) preto stanovil: „Ak viacero poplatníkov podľa odseku 2 písm. a) žije\nv spoločnej domácnosti, plnenie povinností poplatníka môže za ostatných členov tejto\ndomácnosti na seba prevziať jeden z nich. Za poplatníka, ktorý nie je spôsobilý na právne\núkony v plnom rozsahu, plní povinnosti poplatníka jeho zákonný zástupca, prípadne\nopatrovník.“ S tým súvisí ďalšia nadväzujúca právna úprava v § 81 ods. 3 zákona\no miestnych daniach a miestnom poplatku, podľa ktorého ak poplatníkov žijúcich\nv spoločnej domácnosti zastupuje jeden z nich, obec vyrubí poplatok rozhodnutím\nv celkovej sume tomuto zástupcovi. Reálnym výsledkom už citovaných zákonných\nustanovení je, že miestne poplatky za komunálny odpad a drobný stavebný odpad všetkým\nčlenom domácnosti môžu byť vyrubované jediným rozhodnutím zaväzujúcim jedného člena\ndomácnosti (jedného z rodičov, prípadne vlastníka nehnuteľnosti... ). Ak by sa preto už\nuvedená právna úprava komplexne vztiahla na poplatníka, ktorým je maloleté dieťa,\n\n16\n\npoplatková povinnosť za toto maloleté dieťa by vznikla dňom, keď sa evidenčne stane\npoplatníkom (keď ho zákonný zástupca alebo opatrovník nahlási na trvalý alebo prechodný\npobyt), ale splniť túto poplatkovú povinnosť musí zákonný zástupca maloletého dieťaťa,\nprípadne jeho opatrovník, tak ako musí splniť aj povinnosť nahlásenia maloletého na pobyt.\nUvedené je zrejmé aj z formulácie, ktorú použil zákonodarca, keď neuviedol, že zákonný\nzástupca „zastupuje“ maloleté dieťa, ale že zákonný zástupca „plní“ jeho poplatkovú\npovinnosť. Napadnuté ustanovenie preto nestanovuje výlučné pravidlo, ktoré by\nv konečnom dôsledku určovalo osoby povinné platiť miestny poplatok za komunálny odpad\na drobný stavebný odpad, vo vzťahu ku ktorým by mali zároveň nastupovať následky jeho\nnezaplatenia.\n42. Zákonodarca myslel aj na možnosť nepriaznivej majetkovej situácie poplatníka,\nkeď v § 82 ods. 3 zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku stanovil, že obec môže\nna základe žiadosti poplatníka na zmiernenie alebo odstránenie tvrdosti zákona vyrubený\npoplatok\n\nznížiť\n\nalebo odpustiť\n\nrozhodnutím.\n\nObec\n\nteda\n\ndisponuje\n\nmožnosťou\n\nv individuálnych prípadoch prihliadnuť na nepriaznivú majetkovú, prípadne sociálnu\nsituáciu, poplatníka (nielen maloletého dieťaťa, ale celkovú situáciu domácnosti, v ktorej sú\naj maloleté deti) a vyrubený poplatok znížiť alebo odpustiť. Nevýhodou tohto inštitútu je\nsíce potreba podania žiadosti zo strany poplatníka, avšak nevylučuje možnosť zníženia\nalebo aj odpustenia vyrubeného poplatku, zvlášť keď už pri samotnej povinnosti nahlásenia\nmaloletého na pobyt môže signalizovať svoju nepriaznivú majetkovú situáciu odôvodňujúcu\nzníženie alebo odpustenie poplatku.\n43. Podľa čl. 41 ods. 1 poslednej vety ústavy sa zaručuje osobitná ochrana detí\na mladistvých.\n44. Podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým\nhľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými\nzariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.\nŠtáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú\nochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva\n\n17\n\na povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho\nzodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.\nŠtáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby inštitúcie, služby\na zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali štandardom\nustanoveným kompetentnými úradmi, najmä v oblastiach bezpečnosti a ochrany zdravia,\npočtu a vhodnosti svojho personálu, ako aj kompetentného dozoru.\n45. Dohovor o právach dieťaťa v čl. 3 zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho\nnajlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo\nrozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére. Cieľom čl. 3\nDohovoru o právach dieťaťa je garantovať právo vo všetkých rozhodnutiach a postupoch\ntýkajúcich sa detí, čo znamená, že každý postup týkajúci sa dieťaťa alebo detí musí\nprednostne prihliadať na najlepší záujem dieťaťa. Pojem „najlepší záujem dieťaťa“ je\nnesmierne komplexný a jeho obsah je preto potrebné stanovovať a aplikovať podľa\nkonkrétnych prípadov. Slovo „postupy“ vzhľadom na jeho význam zahŕňa nielen\nrozhodnutia, ale aj všetky kroky, konanie, návrhy, služby, procedúry a taktiež nekonanie\nalebo opomenutie. V skutočnosti a v reálnych situáciách, ktoré nastanú, možno konštatovať\nže všetky postupy štátu určitým spôsobom či už priamo, alebo nepriamo ovplyvňujú deti\na ich záujmy, čo ale ešte neznamená, že každý postup uskutočnený štátom bezpodmienečne\nmusí zahŕňať úplný formálny proces posudzovania a určovania najlepšieho záujmu dieťaťa.\nRozšírenie povinnosti zmluvných štátov Dohovoru o právach dieťaťa na ich „zákonodarné\nzbory“ zreteľne poukazuje na to, že čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa sa vzťahuje na deti\nvšeobecne, nielen na deti ako jednotlivcov. Pri prijímaní akéhokoľvek zákona, predpisu\ns vplyvom na deti by sa vždy mal zohľadňovať najlepší záujem dieťaťa. Právo dieťaťa na\nposúdenie a prednostné zohľadnenie jeho najlepšieho záujmu je teda potrebné začleniť do\nvšetkých relevantných právnych predpisov, nie iba do tých, ktoré sa konkrétne zameriavajú\nna deti.\n46. Základných práv, ktoré sa priznávajú podľa čl. 41 ústavy, sa možno domáhať iba\nv medziach zákonov, ktoré vykonávajú čl. 41 ústavy. Aj osobitná ochrana detí\na mladistvých je poskytovaná prostredníctvom početných noriem rodinného, pracovného,\n\n18\n\nale aj finančného práva. Pod osobitnú ochranu v rámci čl. 41 poslednej vety ústavy ale\nnemožno bez ďalšieho zahrnúť požiadavku, aby deti, resp. ich zákonní zástupcovia neboli\napriori adresátmi poplatkových povinností vo všeobecnosti.\n47. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n48. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má\nprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\nPredchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré\npovažuje za nevyhnutné, aby podrobnejšie upravil užívanie majetku v súlade so\nvšeobecným záujmom alebo aby zabezpečil platenie daní, iných poplatkov alebo pokút.\n49. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí\ndbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\n50. Aj keď ochrana vlastníctva podľa čl. 20 ústavy nie je identická s ochranou práva\npokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, platí všeobecné tvrdenie,\nže obe upravujú ochranu vlastníckeho práva a obe aj pripúšťajú zásah do vlastníckeho práva\nvyrubením zákonných poplatkov. Právny názor ústavného súdu (PL. ÚS 33/95,\nPL. ÚS 38/95), ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20 ústavy identifikuje s osobou,\nktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú o nadobudnutie vlastníctva, je\nkonformný s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého\nvlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo nadobudnúť majetok\n(Marckx Case, Séria A, 1979, č. 31; Van der Mussele Case, Séria A, 1983, č. 70).\nSubjektom, ktorému sa priznáva ochrana podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, je teda každý vlastník\nnadobudnutého majetku, ako aj každý, kto ma legitímnu nádej na nadobudnutie majetku.\n\n19\n\nČlánok 13 ods. 4 ústavy obsahuje všeobecnú úpravu obmedzovania všetkých základných\npráv a slobôd priznaných ústavou.\n51. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území\nSlovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru\na náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť\nk národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno\nz týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.\n52. Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má všeobecný, deklaratívny charakter, a nie\ncharakter základného ľudského práva a slobody. Dovolávať sa jeho použitia je možné len\nv spojení s porušením určitého konkrétneho základného práva alebo slobody (PL. ÚS 14/98,\nPL. ÚS 17/99, PL. ÚS 1/2012).\nIV.\n53.1 O zjavne neopodstatnený návrh v konaní o súlade právnych predpisov podľa\nčl. 125 ústavy pôjde predovšetkým vtedy, keď aplikácia napadnutého právneho predpisu,\nresp. konkrétneho ustanovenia napadnutého právneho predpisu (zjavne) nemôže vyvolať\nneprípustný zásah do základného práva alebo slobody, alebo iných ústavou chránených\nhodnôt, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi aplikáciou\nnapadnutého zákonného ustanovenia a obsahom dotknutého základného práva alebo\nslobody a iných ústavou chránených hodnôt, alebo z iných ústavne relevantných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnený návrh teda možno považovať taký návrh na začatie konania, pri\npredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistí žiadnu možnosť neprípustného zásahu\nnapadnutého právneho predpisu, resp. konkrétneho ustanovenia napadnutého právneho\npredpisu do obsahu dotknutého základného práva alebo slobody a iných ústavou chránených\nhodnôt, ktorého reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie\n(m. m. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08, PL. ÚS 28/2015, PL. ÚS 39/2015,\nPL. ÚS 53/2015, PL. ÚS 14/2016).\n\n20\n\n53.2 Odmietnutie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pre jeho\nzjavnú neopodstatnenosť predstavuje akýsi medzistupeň, resp. prechodový článok medzi\nodmietaním pre existenciu čisto procesných prekážok (napr. pre nedostatok zákonom\npredpísaných náležitostí, nedostatok právomoci) a meritórnym prieskumom návrhu. V praxi\nÚstavného súdu Českej republiky a v odbornej literatúre sa pre tento prostriedok vžilo\noznačenie „kvázimeritórny prieskum“ (WAGNEROVÁ E. a spol. Zákon o Ústavním soudu\ns komentářem. ASPI, 2007, s. 149.).\n54.1 Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124\nústavy). V konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy ústavný súd\nvystupuje v pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu, ktorého úlohou je posúdiť ústavnú\nkonformitu napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí a zároveň aj\neventuálne posúdiť, či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať\nústavne konformným spôsobom.\n54.2 Nadväzujúc na už uvedené, ústavný súd pripomína, že v čl. 152 ods. 4 ústavy sa\nustanovuje interpretačné pravidlo pre výklad a uplatňovanie zákonov a podzákonných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým sa okrem iného určuje, že zákon sa musí\nvysvetliť a uplatniť tak, aby bol v súlade s ústavou. K uplatňovaniu metódy prednosti\nústavne konformného výkladu sa ústavný súd prihlásil už v konaní vedenom pod sp. zn.\nPL. ÚS 15/98, pričom jeho podstatu vyjadril touto právnou vetou: „Keď právnu normu\nmožno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s Ústavu SR\na medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy SR (citovaný právny názor formuloval\nústavný súd v čase, keď bol ešte čl. 11 ústavy platný a účinný, pozn.) a druhý výklad je\ns nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie (presnejšie by malo byť\n„vyslovenie jej nesúladu s ústavou, resp. právnou normou vyššej právnej sily“, pozn.).\nVšetky štátne orgány majú vtedy Ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu\nv súlade s Ústavou SR.“ V konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 21/08 sa ústavný súd\nvyjadril k limitom uplatnenia metódy (doktríny) ústavne konformného výkladu v konaní\no súlade právnych predpisov, keď uviedol, že ju možno uplatniť len v prípadoch, keď to\npovaha preskúmavanej veci a jej konkrétne okolnosti umožňujú (dovoľujú) a keď to je\n\n21\n\núčelné, a pritom z hľadiska ochrany ústavnosti aj dostatočne účinné. Ústavný súd v tejto\nsúvislosti považoval za vhodné poukázať na judikatúru Spolkového ústavného súdu\nSpolkovej republiky Nemecko, v ktorej sú limity uplatnenia ústavne konformného výkladu\nformulované tak, že „Zákon nie je protiústavný, pokiaľ je možný jeho výklad, ktorý je\nv súlade s ústavou, a zákon pri takomto výklade zostáva zmysluplný.“ (napr. BverGE 2/267\nalebo 8/34).\n54.3 Povedané inak, zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež\npožiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do\núvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten výklad, ktorý\nzabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv\nfyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto\npovinné v pochybnostiach\n\nvykladať\n\nprávne\n\nnormy\n\n(a tiež medzinárodnými\n\nzmluvami)\n\ngarantovaných\n\nv prospech\nzákladných\n\nrealizácie\n\nústavou\n\npráv\n\na slobôd\n\n(m. m. II. ÚS 148/06).\n55. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po rámcovom posúdení námietok verejnej\nochrankyne práv dospel k záveru, že vo vzťahu k jej návrhu prichádza do úvahy uplatnenie\nmetódy ústavne konformného výkladu napadnutého ustanovenia zákona o miestnych\ndaniach a miestnom poplatku v spojení so súvisiacimi právnymi normami, a svoj záver\nzhmotnil a premietol v nasledujúcich bodoch tohto odôvodnenia.\nK namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 41 ods. 1 ústavy, resp.\ns čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa\n56. Navrhovateľka síce logicky poukazuje na skutočnosť, že maloleté deti najmä\nv nižšom veku nemajú vedomosť ani zdroje na platenie poplatku za komunálne odpady\na drobné stavebné odpady, avšak túto dilemu podľa názoru ústavného súdu efektívne\na komplexne riešia platné právne predpisy, v tejto konkrétnej súvislosti jednak samotný\nzákon o miestnych daniach a miestnom poplatku a jednak základné a súvisiace právne\npredpisy upravujúce samotnú vyživovaciu povinnosť medzi rodičmi a deťmi.\n\n22\n\n57. Ustanovenie § 77 ods. 7 zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku\nvo svojej druhej vete stanovuje: „Za poplatníka, ktorý nie je spôsobilý na právne úkony\nv plnom rozsahu, plní povinnosti poplatníka jeho zákonný zástupca, prípadne opatrovník.“\nUvedené ustanovenie rieši situáciu nielen maloletých detí, ale aj situáciu iných osôb, ktoré\nnemajú plnú spôsobilosť na právne úkony z iných dôvodov, preto nemožno prisvedčiť\ntvrdeniu navrhovateľky, že týmto ustanovením zákonodarca len „nezáväzne očakáva\nsplnenie poplatkovej povinnosti od zákonného zástupcu, alebo opatrovníka maloletého\ndieťaťa“. Predmetné ustanovenie výslovne stanovuje povinnosť zákonného zástupcu\nzaplatiť predmetný poplatok za maloleté dieťa, čím zároveň efektívne „prenáša“ poplatkovú\npovinnosť z maloletého poplatníka na jeho zákonného zástupcu. Postavenie dieťaťa, resp.\nosoby, ktorá nie je spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu ako „poplatník“, má v tomto\nprípade len „evidenčný charakter“ pre účely stanovenia správneho počtu osôb, na ktoré sa\nvzťahuje poplatková\n\npovinnosť.\n\nPri\n\nústavne\n\nkonformnom výklade\n\nnapadnutého\n\nustanovenia, ktoré nie je možné vykladať izolovane, ale v súvislosti aj s inými relevantnými\nprávnymi predpismi (napr. Občiansky zákonník, zákon o rodine...), preto podľa ústavného\nsúdu nemožno dospieť k záveru, že napadnuté zákonné ustanovenie umožňuje vyrubiť\nmiestny poplatok za komunálny odpad a drobný stavebný odpad aj maloletým deťom.\n58. Uvedené skutočnosti navyše vyplývajú aj z navrhovateľkou predloženého\nstanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky MF/016556/2017-726 z 21. novembra\n2017, ktorým Ministerstvo financií Slovenskej republiky odpovedalo na otázku pána\n(bod 2) k určeniu poplatníka miestneho poplatku za komunálne odpady, podľa\nktorého „... je maloletá osoba poplatníkom, avšak všetky povinnosti (a teda aj platenie\npoplatku) za ňu preberá zákonný zástupca.“ Uvedené stanovisko ale pokračuje ďalšou\nvetou o ktorú sa opiera aj navrhovateľka vo svojom návrhu a ktorá znie: „Podľa názoru\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky má maloleté dieťa postavenie poplatníka,\na teda v prípade nedoplatkov je potrebné viesť exekučné konanie vo vzťahu k maloletej\nosobe.“ Tieto dve vety (ide o posledné dve vety stanoviska Ministerstva financií Slovenskej\nrepubliky MF/016556/2017-726 z 21. novembra 2017) si ale podľa názoru ústavného súdu\nodporujú, keďže povinnosť zaplatiť poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné\nodpady podľa zákona preberá zákonný zástupca maloletého dieťaťa, preto následne\n\n23\n\nnemožno nesplnenie tejto povinnosti zákonným zástupcom vymáhať v exekučnom konaní\nod maloletého dieťaťa. Okrem vnútornej rozpornosti je predmetné stanovisko aj neurčité,\npretože neuvádza v akej konkrétnej forme (vyhláška, rozhodnutie, stanovisko, oznámenie...)\na v akom kontexte bolo vydané v ňom citované stanovisko Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky (ktoré k návrhu pripojené samostatne nebolo), podľa ktorého je ale\nexekučné konanie potrebné viesť vo vzťahu k maloletej osobe. Napokon predmetné\nstanovisko bolo odpoveďou Ministerstva financií Slovenskej republiky na konkrétnu otázku\n(určenie poplatníka miestneho poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady)\njedného z pôvodcov podnetu (pána\n\n) adresovaného verejnej ochrankyni práv, teda\n\nv danom prípade nešlo o komplexný výklad alebo usmernenie adresované (všetkým)\nmestám a obciam.\n59. Navrhovateľka vo svojej argumentácii neprikladala väčší význam prvej\nz citovaných viet predmetného stanoviska, naopak zdôrazňovala práve obsah druhej\ncitovanej vety a to napriek jej rozporu s predchádzajúcou vetou, resp. jej neurčitosťou,\npoukazujúc len na prax jedného konkrétneho mesta (Žilina), ktoré nezaplatené poplatky za\nkomunálne odpady a drobné stavebné odpady vymáha v exekučnom konaní od maloletých\ndetí. Navrhovateľka v tejto súvislosti ale už nepredložila žiadne bližšie informácie ani\npodklady týkajúce sa týchto exekučných konaní (napr.: exekučný titul...) iba prezentovala\nsvoj záver, že skutočnosť vedenia exekučného konania voči maloletým deťom je dôsledkom\nnapadnutej právnej úpravy, a v ňou prezentovaných súvislostiach toho, že aj maloleté deti\nmajú formálne postavenie poplatníka.\n60. Ako už ústavný súd uviedol vyššie (bod 46) najlepší záujem dieťaťa nemožno\njednoducho stotožniť s absenciou povinností adresovaných rodičom s deťmi, resp.\npoplatkových povinností viažucich sa na deti. Pri spätnom hodnotení, či v konkrétnom\nzákonnom ustanovení sa premieta najlepší záujem dieťaťa ako bol opísaný vyššie (body 45\na 46), nemožno hodnotiť konkrétne zákonné ustanovenie izolovane (§ 77 ods. 2\npísm. a) zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku), ale v súvislosti s ostatnými\nsúvisiacimi ustanoveniami zákona (v tomto prípade s ustanoveniami § 77 ods. 7 a 82 ods. 3\nzákona o miestnych daniach a miestnom poplatku). Pri takomto komplexnom hodnotení\n\n24\n\nnapadnutého ustanovenia je identifikovateľné aj zohľadnenie záujmu detí (prenesenie\npoplatkovej povinnosti na rodičov, možnosť znížiť alebo odpustiť vyrubený poplatok), preto\nmá ústavný súd za to, že aplikácia napadnutého zákonného ustanovenia nemôže spôsobovať\nporušenie princípu zvýšenej ochrany maloletých.\n61.1 Ústavný súd navyše dodáva, že povinnosť zaplatiť za maloleté dieťa poplatok za\nkomunálne odpady a drobné stavebné odpady nepochybne vyplýva aj z rozsahu vyživovacej\npovinnosti medzi rodičmi a deťmi. Ústavný súd sa v tomto smere nestotožňuje s tvrdením\nnavrhovateľky, že „výlučným producentom odpadu je ten rodič, ktorý sa stará o výživu\ndieťaťa faktickým plnením pri ktorom odpad vzniká“, pretože dieťa akokoľvek malé\nprodukuje vlastný odpad (ktorý by jeho rodičom napríklad ani nevznikol nebyť dieťaťa)\na náklady na jeho odvoz a zneškodnenie, sú práve premietnuté do samotného poplatku za\nkomunálne odpady a drobné stavebné odpady, a teda vzhľadom na uvedené sa ústavný súd\nlogicky práve stotožňuje s tvrdením navrhovateľky, podľa ktorého „... vyživovacia\npovinnosť rodičov k dieťaťu totiž zahŕňa všetku bežne potrebnú starostlivosť o dieťa, teda\nv tomto prípade nie len zabezpečenie dodania potrebných vecí do domácnosti, v ktorej dieťa\nžije, ale aj likvidáciu následne vzniknutých odpadov.“\n61.2 Ústavnému súdu sa len žiada dodať, že celková likvidácia týchto následne\nvzniknutých odpadov nespočíva len v ich fyzickom „vynesení do zberných nádob“, ale\npráve aj ich ďalším spracovaním na ktoré slúži zaplatenie poplatku za komunálne odpady\na drobné stavebné odpady, a to aj za dieťa voči ktorému má jeho zákonný zástupca\nvyživovaciu povinnosť.\nK namietanému nesúladu s čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. s čl. 1 dodatkového\nprotokolu\n62. Ukladanie poplatkov je vo všeobecnosti ústavne prípustným zásahom do\nvlastníckeho práva (čl. 59 ods. 2 ústavy). Poplatok možno chápať ako peňažné plnenie\nvyberané štátom vo vzťahu ku konkrétnemu protiplneniu – k pokrytiu aspoň časti nákladov\ntohto protiplnenia (napr.: súdny poplatok, poplatok za vydanie cestovného pasu, poplatok za\nnávrh na začatie konania o povolení vkladu práva k nehnuteľnosti do katastra\n\n25\n\nnehnuteľností...). Zákonné prenesenie poplatkovej povinnosti na zákonných zástupcov\nmaloletých detí (§ 77 ods. 7 druhej vety zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku)\nmá práve predísť situácii, aby maloleté dieťa nieslo výlučnú zodpovednosť za dlh, ktorý\nobjektívne nemôže splniť. Ani tvrdenie navrhovateľky že napadnuté ustanovenie môže mať\nza následok až popretie vlastníckeho práva detí nemôže v uvedených súvislostiach obstáť,\npretože neústavnosť napadnutého ustanovenia odôvodňuje faktickým porušením § 77 ods. 7\ndruhej vety zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku a v konečnom dôsledku aj\nporušením vyživovacej povinnosti vyplývajúcej zo zákona, pričom porušovanie právnych\npredpisov ale nemôže byť dôvodom na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia\nso základným právom vlastniť majetok.\nK namietanému nesúladu s čl. 12 ods. 2 ústavy\n63.1\n\nNavrhovateľka\n\npoukazuje\n\naj\n\nna\n\nporušenie\n\nprincípu\n\npráva\n\nrovnosti\n\na nediskriminácie pri platení poplatku za komunálny odpad a drobný stavebný odpad\nvo vzťahu k deťom pochádzajúcich zo sociálne znevýhodneného prostredia s tým, že za\nefektívnu záruku, ktorá by zabránila negatívnemu dopadu na maloletých poplatníkov\nnepovažuje ani ustanovenie § 82 ods. 3 zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku,\npodľa ktorého môže obec na základe žiadosti poplatníka na zmiernenie alebo odstránenie\ntvrdosti zákona vyrubený poplatok znížiť alebo odpustiť svojim rozhodnutím.\nNavrhovateľka svoj predpoklad, že je nepravdepodobné, aby tento inštitút využili aj\nzákonný zástupcovia v nefungujúcich alebo extrémne chudobných rodinách, však okrem\nvlastného konštatovania ničím nepodložila, čím zostal len v rovine dohadov. V prípade, ak\nby aj ústavný súd pripustil, že pre nezáujem niektorých zákonných zástupcov by inštitút\nodpustenia poplatku nebol v niektorých prípadoch efektívnym prostriedkom ochrany\nmaloletého dieťaťa, požiadavka, aby štát vstúpil do osobnej sféry týchto jednotlivcov\na „postaral“ sa o ich záležitosti aj napriek ich nezáujmu, by predstavovala takú výnimočnú\nsituáciu, pri ktorej nemožno očakávať, aby ju upravovalo všeobecné zákonné ustanovenie\nstanovujúce počet osôb, za ktoré je potrebné zaplatiť predmetný poplatok, resp. zákon\no miestnych daniach a miestnom poplatku vo všeobecnosti.\n\n26\n\nNa riešenie takýchto situácii vytvára štát sústavu špecializovaných štátnych orgánov\n(úrady práce, sociálnych vecí a rodiny; terénni sociálni pracovníci...), ktoré sa majú\nzaoberať aj problémami extrémne chudobných alebo nezodpovedných rodičov a ich\nriešením takým spôsobom, aby bol zabezpečený najlepší záujem maloletých detí.\n63.2 Ako už bolo uvedené (bod 39), napadnuté ustanovenie predstavuje všeobecnú\nzákonnú úroveň úpravy podmienok ukladania poplatku za komunálne odpady a drobné\nstavebné odpady, pričom konkrétne poplatkové povinnosti sa „zhmotňujú“ na úrovní obcí\n(všeobecne záväzné nariadenie obce, resp. konkrétne rozhodnutia o vyrubení poplatku),\nktoré plnia taktiež úlohy v sociálnej oblasti a aj vo vzťahu k sociálne vylúčeným skupinám\nobyvateľov [podľa § 4 ods. 3 písm. p) zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb.\no obecnom zriadení v znení neskorších predpisov obec pri výkone samosprávy plní úlohy na\núseku sociálnej pomoci v rozsahu podľa zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci\nv znení neskorších predpisov]. Ústavný súd preto dospel k záveru, že aplikácia napadnutého\nzákonného ustanovenia žiadnym spôsobom nesúvisí s princípom rovnosti a nediskriminácie\nna rozdiel od situácie u osôb, ktoré by si aj napriek svojej nepriaznivej majetkovej situácii\noproti iným osobám v obdobnom postavení riadne svoje povinnosti plnili.\nZáver\n64. Navrhovateľka v prílohách k svojmu návrhu pomerne podrobne opísala\na zdokladovala okolnosti týkajúce sa následkov požiaru na Bratislavskej ulici v Žiline,\nnásledných pochybení mesta Žilina pri zabezpečovaní náhradného ubytovania, následky\nzrušenia elokovaného školského pracoviska, najmä problému, ktorý sa ukázal v súvislosti\ns podmienkou bezdlžnosti voči mestu na uplatnenie nároku na bezplatnú mestskú hromadnú\ndopravu detí dochádzajúcich do iných škôl v meste. Napriek tomu, že táto podmienka\nbezdlžnosti bola od 1. januára 2018 zrušená, navrhovateľka veľmi správne poukázala na\nproblém, ktorý predstavuje samotná skutočnosť, že maloleté deti majú voči mestu dlh, ktorý\nje vymáhaný v exekučnom konaní. Navrhovateľka však už ďalej neskúmala (resp. aspoň\nv rámci podaného návrhu nepredložila ústavnému súdu žiadne podklady preukazujúce, že\nby sa tejto téme hlbšie venovala) okolnosti týchto exekučných konaní, resp. stav\n\n27\n\nv konkrétnych exekučných konaniach, ani nepredložila žiadne konkrétne rozhodnutie\no vyrubení poplatku za komunálny odpad a drobný stavebný odpad, a teda z jej návrhu nie\nje možné identifikovať ani žiadny exekučný titul. Navrhovateľka nepredložila ani\nvšeobecne záväzné nariadenie mesta Žilina o miestnych daniach a miestnom poplatku, na\nzáklade ktorého mali byť vydávané rozhodnutia o vyrubení poplatku, nevykonala ani žiaden\nprieskum ako postupujú pri vyrubovaní miestnych poplatkov za komunálny odpad a drobný\nstavebný odpad týkajúcich sa maloletých detí iné mestá a obce v Slovenskej republike, na\nktoré sa komplexne napádaná právna úprava tiež vzťahuje a ktorých by sa vyslovenie\nnesúladu napádaného ustanovenia nevyhnutne dotklo. Navrhovateľka teda venovala\npodstatne viac času a energie opísaniu a zdokladovaniu takých skutočností, ktoré priamo\nso samotným vyslovením nesúladu nesúvisia, a samotný návrh potom aj založila zväčša na\nsvojich domnienkach a na svojom právnom hodnotení.\n65. V rámci trendu presúvania kompetencií a rozhodovacích oprávnení čo najbližšie\nk občanovi rozhodujú mestá a obce prostredníctvom všeobecne záväzných alebo\nindividuálnych právnych aktov o množstve ďalších práv a povinností občanov, resp.\nobyvateľov, pričom aj tieto akty musia byť samozrejme v súlade s ústavou, ústavnými\nzákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej\nrepubliky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,\na so zákonmi. Proti porušovaniu zákonnosti orgánmi verejnej správy poskytuje právny\nporiadok občanom, resp. obyvateľom prostriedky nápravy, ktoré môžu využiť na ochranu\nsvojich\n\nzákladných\n\npráv\n\na slobôd\n\n(správne\n\nsúdnictvo,\n\nprokurátorsky\n\ndozor...).\n\nNavrhovateľka akoby ani nepripúšťala, že k akémukoľvek pochybeniu mohlo prísť aj na\núrovni vydaného všeobecne záväzného nariadenia, resp. na úrovni vydania rozhodnutia\no vyrubení poplatku, alebo aj v samotnom exekučnom konaní, preto bez podrobnejšieho\nskúmania navrhla vysloviť nesúlad napadnutého ustanovenia s uvedenými základnými\nprávami a ústavnými princípmi.\n66.1 Navrhovateľka bola vo svojich úvahách a záveroch zrejme ovplyvnená aj tým,\nže nedávno obdobný (a na prvý pohľad aj totožný) prípad riešil aj český ústavný súd,\npričom vo svojom návrhu na viacerých miestach poukázala aj na jeho rozhodnutie sp. zn.\n\n28\n\nPl. ÚS 9/15 z 8. augusta 2017, v ktorom český ústavný súd vyslovil nesúlad § 10b ods. 1\npísm. a) zákona České národní rady č. 565/1990 Sb. o místních poplatcích v znení účinnom\ndo 30. júna 2012 v rozsahu, v ktorom ukladal povinnosti maloletým poplatníkom, s ústavou\na medzinárodnými dohovormi. Tu ale treba poznamenať, že kontext, v ktorom o súlade\nobdobného ustanovenia rozhodoval český ústavný súd, bol odlišný od okolností návrhu\nv tomto konaní, pretože český ústavný súd rozhodoval o nesúlade ustanovenia v neplatnom\nzákonnom znení (v zákonnom znení platnom do 30. júna 2012) a len v rozsahu proti\nmaloletým poplatníkom. Český zákonodarca novelou zákona o miestnych poplatkoch\ns účinnosťou od 1. júla 2012 zaviedol solidárnu zodpovednosť maloletého poplatníka a jeho\nzákonných zástupcov a novelou s účinnosťou od 1. januára 2016 stanovil v novom\nustanovení § 10b ods. 3 oslobodenie od miestneho poplatku pre tam vymedzené subjekty\na stanovil, že ak vznikne nedoplatok na poplatku poplatníkovi, ktorý nie je ku dňu jeho\nsplatnosti plnoletý, resp. nie je spôsobilý na právne úkony, prechádza poplatková povinnosť\ntohto poplatníka na zákonného zástupcu alebo opatrovníka, ktorému je orgán verejnej moci\noprávnený vymerať poplatok. V dôsledku znenia tohto ustanovenia nie je možné vymáhať\npoplatok od neplnoletých osôb, resp. osôb, ktoré nie sú spôsobilé na právne úkony. Ústavný\nsúd podotýka, že práve obdobné zákonné ustanovenie už samotný zákon o miestnych\ndaniach a miestnom poplatku (už spomínaná druhá veta § 77 ods. 7 zákona o miestnych\ndaniach a miestnom poplatku) obsahuje. Z uvedeného vyplýva, že český ústavný súd síce\no nesúlade napadnutého ustanovenia právneho predpisu rozhodol, ale v časovej verzii, ktorá\nešte neobsahovala obdobné ustanovenia, ktoré ,naopak, „slovenský“ zákon o miestnych\ndaniach a miestnom poplatku už obsahuje, preto je v tomto prípade argumentácia\nnavrhovateľky s poukazovaním na uvedené rozhodnutie českého ústavného súdu\nirelevantná.\n66.2 Rozhodovanie českého ústavného súdu malo preto dopad iba na niekoľko\nkonaní vedených v rámci správneho súdnictva, ktoré sa týkali konkrétnych rozhodnutí\no vyrubení poplatku za prevádzkovanie systému zhromažďovania odpadov na základe\nzákonného znenia účinného do 30. júna 2012.\n\n29\n\n67. V prípade, ak by sa ústavný súd stotožnil s návrhom navrhovateľky tak, ako ho\nuviedla v petite, konečným dôsledkom by bolo, že obce by tak mali zákonné splnomocnenie\nvyrubovať poplatky za komunálny odpad a drobný stavebný odpad čisto a len právnickým\nosobám a fyzickým osobám – podnikateľom, pretože navrhovateľka svoj návrh\nneobmedzila\n\nlen\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk maloletým\n\nosobám\n\nalebo\n\nk maloletým\n\nosobám\n\nzo znevýhodneného prostredia (hoci k týmto smerovala argumentácia navrhovateľky).\nNavrhované vyslovenie nesúladu tak, ako bolo koncipované, by znemožnilo obciam\nvyrubovať poplatok za komunálny odpad a drobný stavebný odpad všetkým fyzickým\nosobám – nepodnikateľom, preto je v tomto ohľade vzhľadom na jeho odôvodnenie návrh\nnavrhovateľky aj značne nepresný.\n68. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že na základe dôvodov\na skutočností, ktoré navrhovateľka uviedla vo svojom návrhu, nezistil ani potenciálnu\nmožnosť rozporu medzi napadnutou právnou úpravou a princípom zvýšenej ochrany\nmaloletých (bod 60), právom vlastniť majetok a princípom účelného obmedzovania\nzákladných práv a slobôd (bod 62) a ani princípom rovnosti a nediskriminácie (body 63.1,\n63.2). Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde vyhodnotil návrh navrhovateľky na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia ako\nzjavne neopodstatnený, a preto ho podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. septembra 2018\n\n30", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "diskriminácia", "poplatok-miestny", "súlad-súlad právnych predpisov", "dieťa-práva dieťaťa"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a6a24632-9b73-44ba-9e26-c0709e93e49f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2016 z 7. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-07", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2016.1"}, {"guid": "ussr:9fbf1a61-b0cb-4ad8-b170-9d266c9fe06c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 39/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 39/2015 z 1. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-01", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.39.2015.1"}, {"guid": "ussr:8e624966-8506-43b0-8d88-d2428dba7d35", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.28.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 28/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/2015 z 4. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-04", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.28.2015.1"}, {"guid": "ussr:4493a62a-ce31-4507-96d3-bb6f991d54b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2014 z 5. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-05", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4493a62a-ce31-4507-96d3-bb6f991d54b8"}, {"guid": "ussr:63b06875-5fcb-4522-9491-58fbc4771464", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/09 z 8. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-08", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63b06875-5fcb-4522-9491-58fbc4771464"}, {"guid": "ussr:e522a647-ace0-44bd-8783-51dfdf26212d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 426/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 426/08 z 10. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-10", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e522a647-ace0-44bd-8783-51dfdf26212d"}, {"guid": "ussr:75959110-825f-4637-9275-d25d03521260", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/08 z 7. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-07", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75959110-825f-4637-9275-d25d03521260"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:94520043-6880-4729-8f9b-2a44a44ce48e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/05 z 24. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-24", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:94520043-6880-4729-8f9b-2a44a44ce48e"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:0615bbd6-35b8-46a2-be15-6ba55c1226e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/98 z 22. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-22", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0615bbd6-35b8-46a2-be15-6ba55c1226e1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:94306553-36a0-4f67-8704-0e439a66dab3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.17.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/99 z 27. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-27", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.17.1999.1"}, {"guid": "ussr:e5c79efc-6e9a-4697-9a78-42da124527aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 238, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1"}, {"guid": "ussr:d9684868-3f58-4ae9-987f-eaec0074d73c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.33.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 33/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 33/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.33.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:e1366c3a-9810-4afd-8415-7ec987b1b847", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 28. 4. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.1"}, {"guid": "ussr:8e3ddeb5-bfc8-43c4-aff5-4aaed1f1515b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.25.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2020 z 21. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.25.2020.1"}, {"guid": "ussr:eff8fe63-a278-4b14-802d-4d0941723569", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.14.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2020 z 27. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.14.2020.1"}, {"guid": "ussr:9d698b15-9189-458d-96ac-31d06dac4741", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2019 z 23. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2019.1"}, {"guid": "ussr:9880f061-0e7e-44f7-a54a-090cbd1b2b0c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2018.1"}, {"guid": "ussr:c80e8ff4-a41a-495b-a975-6fa01c46eaa3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.16.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.16.2018.1"}]}