{"guid": "ussr:ec1eb379-c68e-4c52-899a-7665e78889c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 7. februára 2018, sp. zn. PL. ÚS 11/2016, ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-02-07", "forma": "Nález", "povaha": ["nie je v súlade", "nie je v súlade"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ec1eb379-c68e-4c52-899a-7665e78889c4", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1/text", "citacie_n": 889, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 11/2016-60\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 7. februára 2018 v pléne\nzloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,\nMiroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Milana Ľalíka,\nMojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej,\nLadislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu Okresného súdu Košice II, zastúpeného\nsamosudcom JUDr. Rastislavom Pellom, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\na čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.\no ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky za účasti Národnej rady Slovenskej republiky ako účastníka konania a vlády\nSlovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka takto\n\nrozhodol:\n\nUstanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona\nSlovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov n i e\nj e v s ú l a d e s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1.1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol\n8. septembra 2015 doručený návrh Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“ alebo\n„navrhovateľ“), zastúpeného samosudcom JUDr. Rastislavom Pellom, na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) o súlade § 5b (ďalej aj „napadnuté ustanovenie“) zákona č. 250/2007 Z. z.\no ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“)\ns čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy za účasti Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj\n„národná rada“ alebo „zákonodarca“) ako účastníka konania a vlády Slovenskej republiky\n(ďalej aj „vláda“) ako vedľajšieho účastníka.\n1.2 Podstatou veci je posúdenie, či povinnosť súdu ex offo prihliadať na premlčanie\nspotrebiteľského úveru je v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy zaručujúcim právo na nestranný\nsúd, právo na súdnu ochranu a právo na prístup k súdu v spojení s právnou istotou, ktorá je\ngarantovaná tak čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 ods. 1 ústavy.\n- predmet konania\n2. Okresný súd v návrhu uviedol, že sa na tomto súde vedie občianske súdne konanie\nv právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s. r. o. (ďalej len „žalobca“), proti žalovanému\no zaplatenie 55,07 € s príslušenstvom z titulu nároku žalobcu na zaplatenie\nodmeny za poskytnutie telekomunikačných služieb (žalobca získal predmetnú pohľadávku\npostúpením od postupcu Telefónica O2 Slovakia, s. r. o.).\n3. Okresný súd ďalej uvádza, že žaloba bola podaná 5. novembra 2013 a jedna\nz pohľadávok uplatnená v žalobnom návrhu (konkrétne nárok na uhradenie odmeny\nvo výške 10,10 € vyúčtovaný faktúrou č. 1011035967) sa stala splatnou 2. novembra 2010.\n2\n\nOkresný súd poukazuje na to, že s poukazom na znenie § 100 a § 101 Občianskeho\nzákonníka ide o premlčaný nárok. Všeobecná úprava premlčania v § 100 ods. 1 druhej vete\nObčianskeho zákonníka ustanovuje, že premlčané právo veriteľovi nemožno priznať\nv prípade, ak sa dlžník premlčania dovolá.\n4. Navrhovateľ oproti uvedenému poukazuje na znenie § 5b zákona o ochrane\nspotrebiteľa: „Orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez\nnávrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči\nspotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný\ndôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď\nby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.“\n5. Okresný súd konštatuje, že počas občianskeho súdneho konania dospel k záveru,\nže § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je v rozpore s ústavným právom účastníka konania na\nsúdnu ochranu. Z uvedeného dôvodu konajúci súd uznesením sp. zn. 36 C 117/2015 zo\n17. júla 2015 podľa § 109 ods. 1 písmena b) v tom čase platného a účinného Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej len „OSP“) konanie prerušil a pristúpil k podaniu tohto návrhu\nna začatie konania pred ústavným súdom. Uznesenie o prerušení konania nadobudlo\nprávoplatnosť 11. augusta 2015. Podľa názoru okresného súdu je § 5b zákona o ochrane\nspotrebiteľa v rozpore s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.\n6. Zásadný rozpor napadnutého ustanovenia s ústavou je podľa okresného súdu\n«daný skutočnosťou, že aplikácia tohto zákonného ustanovenia jednostranne zvýhodňuje\ndlžníka - spotrebiteľa a to tým, že „nestranný“ súd (prípadne iný orgán) má povinnosť\nprihliadať na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania\nalebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať\nplnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi. Takáto ochrana jedného z účastníkov\nobčianskeho súdneho konania (aplikácia námietky premlčania aj napriek tomu, že nebola\núčastníkom vznesená, hoci by inak vo všeobecnosti mala byť vznesená) voči druhému\n\n3\n\núčastníkovi je podľa názoru konajúceho súdu v rozpore s princípom nestrannosti súdu\na teda aj s princípom právneho štátu.».\n7. Vzhľadom na uvedené dôvody okresný súd navrhuje, aby ústavný súd nálezom\ntakto rozhodol:\n„Ustanovenia § 5b Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene\nzákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších\npredpisov nie sú v súlade s ustanovením čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Zákona č. 460/1992 Zb.\n(Ústava Slovenskej republiky).“\n- priebeh konania\n8. Ústavný súd návrh okresného súdu predbežne prerokoval a uznesením č. k.\nPL. ÚS 11/2016-7 ho prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nna ďalšie konanie.\n- vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky\n9. Ústavnému súdu bolo 8. septembra 2017 doručené stanovisko účastníka konania –\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. PREDS-55/2017, z ktorého vyplynulo:\n9.1 Národná rada na úvod vyjadrenia k uzneseniu o prijatí veci na ďalšie konanie\npripomína nekalé praktiky, ktoré boli mnohými veriteľmi bežne využívané pri uplatňovaní\nnárokov zo spotrebiteľských zmlúv. Podľa Národnej rady Slovenskej republiky (i) veritelia\nnechali márne uplynúť premlčaciu lehotu a aj napriek tejto skutočnosti uplatnili svoj nárok\nna súde. Veritelia sa pritom spoliehali na „právnu slabosť“ spotrebiteľov, ktorí o možnosti\nuplatnenia námietky premlčania s ohľadom na svoje postavenie a právne vedomie ani len\nnevedeli a v súdnom konaní buď vôbec nevystupovali (nezúčastňovali sa ho), alebo\nz dôvodu nevedomosti radšej (najčastejšie ďalším úverovaním) uhradili premlčanú\n4\n\npohľadávku, prípadne pred súdom uznali premlčaný nárok. (ii) Veritelia vo svojich\nprávnych vzťahoch so spotrebiteľmi využívali tzv. zabezpečovací prevod práva alebo\npožadovali vystaviť blanko zmenku. (ii) Odplata za poskytnutie úveru často presahovala\nsamotnú istinu úveru poskytnutého na základe spotrebiteľskej zmluvy, ďalej (iii) úžerná\nodplata sa vždy kombinovala so zmluvnými sankciami za porušenie zmluvných povinností\nspotrebiteľa, ktoré v spotrebiteľských zmluvách veriteľov predstavovali percentuálne\nvyjadrenie v rozpätí 91,25 % – 760 % a boli hradené na základe klauzúl o prednostnom\nzapočítaní čiastočného plnenia spotrebiteľa na sankcie, čím sa znemožňovala úhrada istiny\na spotrebiteľ sa ocitol v stave plnenia tzv. nekonečného záväzku. (iv) Podmienkou\nposkytnutia úveru bolo podpísanie splnomocnenia na zabezpečenie záväzku majetkom\nspotrebiteľa a na následné postihovanie majetku spotrebiteľa udeľované tretej, s veriteľom\nspriaznenej osobe, ktorú vždy vyberal veriteľ, a táto osoba bez vedomia spotrebiteľa\nnekontrolovane zaťažovala jeho majetok. (v) Podmienkou poskytnutia úveru bolo spísanie\nnotárskej zápisnice o uznaní záväzku, o vykonateľnosti pre účely začatia exekučného\nkonania a v početných prípadoch aj spísanie notárskej zápisnice o „dobrovoľnom“ vyprataní\nnehnuteľnosti, ktorá bola predmetom zálohy alebo zabezpečenia zabezpečovacím prevodom\npráva, porušoval sa zákaz hotovosti a pri poskytnutí úveru v hotovosti bola časť úveru\nvo forme poplatku spotrebiteľovi ihneď odňatá (v skutočnosti dostal menej ako bolo\n„na papieri“), no plniť musel celú v zmluve uvedenú istinu. (vi) Od spotrebiteľa sa\nvyžadovalo uzavretie zmluvy o tzv. doplnkovej službe, ako je napríklad týždenná návšteva\nv domácnosti spotrebiteľa s cieľom výberu týždenných splátok (tento poplatok sa\nnezarátaval do ročnej percentuálnej miery nákladov). (vii) Od spotrebiteľa sa vyžadovalo\nuzavretie zmluvy s tretím subjektom, napríklad zmluva na tzv. evidenciu splátok a inkasa\núveru (poplatky tretiemu subjektu sa nezarátavali do ročnej percentuálnej miery nákladov).\n(viii) Nepreveroval sa príjem spotrebiteľa, jeho rizikovosť a schopnosť splácať budúce\nzáväzky a bežne sa uzatváralo 5 a viac úverových kontraktov s nebonitým a nemajetným\nspotrebiteľom napriek tomu, že spotrebiteľ nedokázal splniť ani v poradí prvý záväzok.\nV praxi tak dochádzalo k prípadom, kde rodina spotrebiteľov (manžel a manželka) mala\nuzavretých 40 – 56 úverových kontraktov. (ix) Viac ako 150 000 spotrebiteľských sporov\n5\n\nročne riešili na základe nekalých výhradných rozhodcovských doložiek odnímajúcich\nspotrebiteľom prístup k všeobecnému súdu rozhodcovské súdy zriadené alebo spriaznené\ns veriteľom (dodávateľom) s tým, že niektoré rozhodcovské súdy s tromi rozhodcami\nzamestnanými na plný úväzok v iných zamestnaniach (na iných pracovných pozíciách) boli\nschopné týždenne produkovať 7 000 cyklostylovaných formulárových rozhodnutí, ktoré sa\nstávali exekučnými titulmi. (x) Na základe exekučných titulov, najmä rozhodcovských\nrozsudkov došlo k značnému nárastu exekučných konaní vedených proti spotrebiteľom\nodhadovaných v počte niekoľko stotisíc, čo potvrdzuje aj vedenie exekúcií v prípade\ndôchodcov, ktorých malo byť v odhade iba na návrh nebankových subjektov v roku 2014\nvedených takmer 28 000 a v rámci ktorých boli dôchodcom vykonávané zrážky\nz dôchodkových dávok. Podľa informácii Sociálnej poisťovne vo februári 2015 sa exekúcie\ntýkali 29 387 dôchodkov, vo februári 2016 ich počet stúpol na 32 429 a vo februári 2017 už\nSociálna poisťovňa vykonávala 35 804 exekučných zrážok z dôchodkov. (xi) Národná rada\ntaktiež poukazuje na nekontrolovateľné vymáhanie pohľadávok založené na priamom tlaku\nna spotrebiteľov a ich rodinných príslušníkov (kontaktovanie, zasielanie zásielok s nápisom\ndlžník, lepenie nálepiek s logom dlžník na dvere bytov spotrebiteľov, zverejňovanie\nzoznamu dlžníkov v miestnom rozhlase a miestnej tlači), (xii) na vedomé klamanie\nspotrebiteľov v otázkach ročnej percentuálnej miery nákladov uvádzanej v spotrebiteľských\nzmluvách (rozsudok C-453/10, Perenič, Pereničová proti SOS financ, spol. s r. o.), (xiii)\nna vypĺňanie (tzv. krížikovanie) účelu úveru „na podnikanie“, „na zamestnanie“ veriteľom\ns cieľom zbaviť od začiatku spotrebiteľa akejkoľvek právnej ochrany upravenej\nv Občianskom zákonníku a v ďalších predpisoch určených na ochranu spotrebiteľa.\n9.2 Národná rada osobitne akcentuje nekalé praktiky mobilných operátorov.\nNeprijateľné zmluvné podmienky a nekalé obchodné praktiky sa podľa národnej rady\nv najväčšom meradle uplatňovali na finančnom trhu, čo bolo dané najmä možnosťou\nbezprostredného enormného zisku veriteľov z úžerných plnení, predajov nehnuteľností\nzískaných zabezpečovacím prevodom práva za zlomok ceny nehnuteľnosti (obydlia)\nkorešpondujúci výške niekoľkonásobne nižšej úverovej pohľadávky. Práve poznatky\n6\n\nz poškodzovania práv spotrebiteľov na finančnom trhu preto umožňovali konkrétnym\nsmerom orientovať legislatívnu iniciatívu zákonodarcu. Uvedené však nič nemení na\nskutočnosti, že používanie neprijateľných zmluvných podmienok a nekalých obchodných\npraktík neobišlo ani jeden sektor trhu tovarov a služieb pre spotrebiteľov. Príkladom je aj\nprípad, ktorý ústavnému súdu predložil konajúci súd. Charakter praktík a plnení\npožadovaných zo strany mobilných operátorov od spotrebiteľov bol v rozhodnom období,\nv ktorom vznikla aj pohľadávka uplatňovaná v konaní, v ktorom bola vec predložená\nústavnému súdu, spojený s agresívnou konkurenciou jednotlivých operátorov vedúcou\nk stavu, že mobilní operátori boli schopní dať ktorémukoľvek záujemcovi mobilný telefón\na túto cielenú neopatrnosť pri skúmaní bonity spotrebiteľa kompenzovali nemorálnymi\nsankciami vo výške niekoľko sto eur, ktoré mali zabezpečiť kompenzáciu ceny mobilného\ntelefónu pre prípad predčasného skončenia zmluvného vzťahu. Hromadné uplatňovanie\npohľadávok z uvedených zmluvných pokút a nerešpektovanie ustanovení o zákaze\npoužívania neprijateľných zmluvných podmienok viedlo k potrebe prijatia § 53a\nObčianskeho zákonníka, ktorý bol prelomovo aplikovaný práve v sporoch s mobilnými\noperátormi a práve jeho účinkom došlo k zásadnej zmene všeobecných obchodných\npodmienok mobilných operátorov, ktorí začali uplatňovať primerané a degresívne zmluvné\npokuty za porušenie zmluvných povinností spotrebiteľov. Pre úplnosť národná rada\ndoplňuje, že ani účinky uplatňovania § 53a Občianskeho zákonníka však nezabránili\npokračujúcemu konaniu mobilných operátorov a im spriaznených postupníkov, ktorí sa\nnechceli vzdať pohľadávok z nemorálnych zmluvných pokút a postupne na súdoch\nuplatňovali dané pohľadávky z iných právnych dôvodov, najmä z titulu náhrady škody.\nToto cielené konanie sledovalo obídenie režimu prijatého § 53a Občianskeho zákonníka,\nktorý navyše neposkytoval ani nijakú ochranu pred sústavným uplatňovaním premlčaných\npohľadávok voči spotrebiteľom. V tomto smere je potrebné podľa národnej rady uzavrieť,\nže to bola aj snaha obchádzať účinky § 53a Občianskeho zákonníka, ktorá viedla k prijatiu\n§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorého účinkom bolo, že pohľadávky mobilných\noperátorov majúce základ v neprijateľných zmluvných podmienkach neboli všeobecnými\n\n7\n\nsúdmi voči spotrebiteľom priznávané, čo iba potvrdzuje zásadný účinok § 5b zákona\no ochrane spotrebiteľa aj vo sfére trhu reprezentovaného službami mobilných operátorov.\n9.3 S poukazom na uvedené praktiky bolo možné podľa národnej rady v ostatných\nrokoch celospoločensky vysledovať enormný nárast rôznych nekalých a agresívnych\nobchodných praktík zo strany dodávateľov používajúcich početné množstvo neprijateľných\nzmluvných podmienok nachádzajúcich sa v zmluvách a s tým spojený nárast súdnych\nkonaní, nárast procesov mimosúdneho výkonu práva, ale aj exekučných konaní, v ktorých\nboli vymáhané plnenia majúce základ v neprijateľných zmluvných podmienkach. Príčiny\nuvedeného stavu je možné identifikovať podľa názoru národnej rady v súbehu sociálnoekonomického vývoja spoločnosti a osobitne marginalizovaných skupín v kontexte\ns pretrvávajúcim zneužívaním inštitútov súkromného, najmä zmluvného práva v neprospech\nslabšej zmluvnej strany, ktorá si nemôže vyjednať zmluvné podmienky a je odkázaná\nvýhradne na prijatie tovarov a služieb za podmienok pripravených podnikateľom, a to\nosobitne za stavu, že nedisponuje nijakými právnymi znalosťami umožňujúcimi využitie\nprostriedkov procesnej obrany (napr. namietanie premlčania, kompenzačná námietka a pod.)\na v dôsledku úhrady plnení nemorálneho charakteru, ohrozovania obydlia dražbou alebo\nexekvovania majetku ani prostriedkami na zabezpečenie elementárnej právnej pomoci.\n9.4 Národná rada ďalej uvádza, že na tento stále sa zväčšujúci problém s úžerníckym\npostupom niektorých veriteľov bol zákonodarca povinný reagovať a zjednať tomu\nzodpovedajúcu nápravu v národnej legislatíve. Zákonodarca preto postupne od roku 2014\nrealizoval viaceré legislatívne zmeny, ktoré reagovali na aktuálny stav dodržiavania práv\nspotrebiteľa na trhu spotrebiteľských úverov. (i) Prvým zo súborov tzv. protiúžerníckych\nzákonov bol s účinnosťou od 1. mája 2014 zákon č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa\npri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo\nzmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý v rámci novelizačného článku VIII.\nrozšíril informačné povinnosti, ktoré je predávajúci povinný vo všeobecnosti poskytnúť\nspotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, ďalej prispel k zákazu využívania niektorých\n8\n\nneprimeraných zabezpečovacích prostriedkov vo vzťahu k spotrebiteľom a v neposlednom\nrade ustanovil povinnosť ex offo postupu orgánov posudzujúcich nároky zo spotrebiteľskej\nzmluvy skúmať a vyhodnocovať prekážky uplatnenia práva predávajúceho proti\nspotrebiteľovi (tento zákon vniesol do zákona o ochrane spotrebiteľa aj § 5b, pozn.). (ii)\nNadväzoval na to zákon č. 106/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb.\nObčiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov. Na základe tejto novely sa s účinnosťou od 1. júna 2014\ndefinovala civilnoprávna úžera a zaviedlo sa obmedzenie pre veriteľov z hľadiska najvyššej\nprípustnej výšky odplaty, ktorú môžu od spotrebiteľov požadovať za poskytnutie\nspotrebiteľského úveru. (iii) Ďalší zo zákonov na ochranu spotrebiteľa (zákon č. 35/2015\nZ. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných\núveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších\npredpisov) s účinnosťou od 1. apríla 2015 zaviedol systém licencovania tzv. nebankových\nspoločností ako osobitných veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery. Týmto spôsobom\nsa zaviedol dohľad nad touto časťou finančného trhu a licencovanie subjektov zo strany\nNárodnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“). Po uplynutí prechodného obdobia\n(od 1. apríla 2015 do 31. augusta 2015) mohli od 1. septembra 2015 poskytovať\nna Slovensku spotrebiteľské úvery len licencované subjekty, teda len s povolením NBS,\navšak ani tieto zmeny právnych predpisov podľa národnej rady neboli dostatočné.\nNBS vykonala kontrolné nákupy služieb u poskytovateľov úverov a jej zistenia boli\nalarmujúce. Cieľom nekalých praktík veriteľov bolo dostať od spotrebiteľa čo najviac\npeňazí bez ohľadu na existujúci zákonný limit (strop) maximálnej odplaty. NBS v tejto\nsúvislosti dokonca vydala aj písomné upozornenie, v ktorom poukazuje na nekalé praktiky\nveriteľov.\n9.5 Národná rada poukázala tiež na to, že vzhľadom na uvedené skutočnosti bol\ns účinnosťou od 23. decembra 2015 prijatý zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov\n9\n\na ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, ktorý reflektuje\nvšetky už uvedené nekalé praktiky veriteľov. Zákonodarca touto legislatívnou zmenou\nzabezpečil (i) absolútny zákaz hotovosti, a to novou definíciou, že spotrebiteľský úver je\nmožné poskytnúť výlučne len na bankový účet, platobnú kartu alebo poštou a len na meno\nspotrebiteľa, (ii) zákaz vyberať poplatky navyše cez tzv. doplnkové služby alebo cez\nnesúvisiace zmluvy, (iii) zákaz vyberať poplatky navyše cez tretie subjekty, (iv)\nobmedzenie prevodu spotrebiteľských pohľadávok na prevody len medzi bankami\na licencovanými subjektmi (tak sa zabezpečil dohľad NBS počas celého trvania\nspotrebiteľského vzťahu), (v) dohľad NBS počas celého trvania spotrebiteľského vzťahu,\na to aj v procese vymáhania pohľadávky, pretože postúpenie alebo prechod (predaj) na iný\nako licencovaný subjekt nie je možný, (vi) zavedenie procesnej ochrany spotrebiteľov pred\nzmenkami, pokiaľ by boli naďalej vyžadované od spotrebiteľov contra legem, (vii)\nzavedenie možnosti uložiť pokutu NBS aj subjektom bez licencie, ak bez povolenia\nvykonávajú túto činnosť a porušujú práva spotrebiteľa. Schválené zmeny spôsobili, že\nveritelia už nemôžu na hrane zákona alebo obchádzaním zákona vyberať poplatky nad\nrámec zákonom stanovenej maximálnej odplaty. Navyše, od 1. januára 2016 nadobudla\núčinnosť aj nová skutková podstata trestného činu úžery. V poslednej fáze schvaľovania\nprávnych predpisov na ochranu spotrebiteľa bol s účinnosťou do 1. júla 2016 schválený\nzákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\n9.6 Z hľadiska prezentovaných praktík a prijatých opatrení národná rada zvýrazňuje,\nže kľúčovou reguláciou je regulácia plnenia, ktorá je spôsobilá zamedziť vymáhaniu\na vymoženiu nemorálnych plnení a plnení z neprijateľných zmluvných podmienok\nv súdnom konaní pri rozhodovaní spotrebiteľských sporov. Podľa názoru národnej rady\npráve uvedená podstata § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je spôsobilá negovať konanie\ndodávateľov sústavne uplatňujúcich nemorálne plnenia na všeobecných súdoch, a tým\npredísť nielen enormnému nápadu vecí v agendách všeobecných súdov, ale aj značnému\npočtu exekúcií, v ktorých sú tieto plnenia vykonávané.\n10\n\n9.7 Uvedeným prehľadom dáva národná rada ústavnému súdu na vedomie, aký\nznačný bol v Slovenskej republike problém s dodržiavaním práv a s ochranou spotrebiteľov.\nVšetky spomínané zákony prijaté Národnou radou Slovenskej republiky boli len reakciou na\nnekalé praktiky niektorých významných veriteľov, ktorí svojimi praktikami a uplatňovaním\nneprimeraných nárokov často dostávali spotrebiteľov do dlhovej pasce, z ktorej sa už\nnevedeli vymaniť.\n9.8 V závere vyjadrenia národná rada argumentuje námietkami Európskej komisie.\nUvádza, že skutočnosť, že pred prijatím série legislatívnych zmien v uplynulých rokoch bol\nv oblasti ochrany spotrebiteľov na Slovensku významný problém s dodržiavaním práv\nspotrebiteľov v rozhodovacej činnosti súdov, potvrdzuje aj konanie Európskej komisie\n(infringement case 2012/4165), ktoré sa vedie proti Slovenskej republike od roku 2012.\nToto konanie je ojedinelé a špecifické z toho hľadiska, že jeho predmetom nie je prioritne\nzlá alebo nesprávna transpozícia smerníc. Podľa národnej rady dôvodom na začatie konania\nEurópskej komisie je práve ňou tvrdená nesprávna aplikácia právnych predpisov zo strany\nvšeobecných súdov v Slovenskej republike. Už len tým, že predmetné konanie zo strany\nEurópskej komisie prebieha, je preukázané, že Európska komisia má podozrenie z porušenia\npráva Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľov na Slovensku (z nedostatočnej\nochrany spotrebiteľov v rozhodovacej praxi súdov). Národná rada tiež poukazuje na\nskutočnosť, že dôvody, pre ktoré sa začalo viesť predmetné konanie zo strany Európskej\nkomisie proti Slovenskej republike, boli aj odmietavý postoj všeobecných súdov k ochrane\nspotrebiteľa z úradnej povinnosti (ex offo) a súdmi nedôvodne vyžadovaná aktívna obrana\nspotrebiteľa. Vzhľadom na skutočnosť, že názor Európskej komisie je v predmetnej veci\nrelevantný jednak z hľadiska dodržiavania medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky,\nktoré majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, ale aj z hľadiska objasnenia\ndôvodov, ktoré viedli Slovenskú republiku k zmene príslušnej legislatívy okrem iného\nk prijatiu § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa prezentovaného ako jedného z kľúčových\npilierov ex offo ochrany spotrebiteľa v súdnom konaní, zákonodarca považuje za nevyhnuté,\n11\n\naby sa ústavný súd oboznámil aj s výhradami Európskej komisie vo veci infringement case\n2012/4165. V tejto súvislosti sa tiež uvádza, že Národná rada Slovenskej republiky nie je\núčastníkom predmetného konania a ani nemá prístup do spisu v predmetnej veci. Slovenskú\nrepubliku v konaní s Európskou komisiou zastupuje Ministerstvo zahraničných vecí\na európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zahraničných vecí“).\nZ týchto dôvodov národná rada navrhla, aby si ústavný súd vyžiadal od ministerstva\nzahraničných vecí kópiu spisu vo veci infringement case 2012/4165 proti Slovenskej\nrepublike pred Európskou komisiou a pripojil ho ako dôkazný materiál v tomto konaní.\n- vyjadrenie vlády Slovenskej republiky\n10. Listom č. 40332/2017/120 z 21. marca 2017 sa k podanému návrhu vyjadrila aj\nvláda ako vedľajší účastník konania, ktorá zaujala toto stanovisko:\n10.1 Vláda zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky uvádza\nsvoje rozsiahle stanovisko pripomenutím zmyslu ochrany spotrebiteľov, čo je základným\nvýchodiskom jej argumentácie. Podľa vlády je ochrana spotrebiteľa odôvodnená existenciou\nnerovnovážneho vzťahu medzi spotrebiteľmi a predávajúcimi. Spotrebiteľ ako slabšia\nzmluvná strana sa proti predávajúcemu nachádza v znevýhodnenej pozícii, najmä pokiaľ ide\no informovanosť o ekonomickej situácii na trhu s tovarmi a službami, znalosť právnych\npredpisov či možnosť ovplyvňovať podmienky, za ktorých dôjde k uzavretiu zmluvy.\nPredávajúci je profesionál, ktorý má skúsenosti nielen s predajom tovarov a služieb, ale aj\ns tým spojeným uplatňovaním si svojich nárokov proti spotrebiteľom právnymi\nprostriedkami. Naopak, vláda poukazuje na to, že spotrebiteľ vo väčšine prípadov tieto\nskúsenosti nemá a v dôsledku nedostatku informácií či odborných znalostí nedokáže byť\npre predávajúceho\n\nrovnocenným\n\npartnerom.\n\nZ\n\nuvedených\n\ndôvodov\n\nzasahuje\n\ndo súkromnoprávnych vzťahov štát v snahe vyrovnať faktickú nerovnosť spotrebiteľov\nvo vzťahoch s predávajúcimi a eliminovať jej nežiaduce dôsledky na životy spotrebiteľov.\n\n12\n\nOchrana\n\nsa\n\nspotrebiteľovi\n\nposkytuje\n\nprostriedkami\n\nhmotného\n\npráva,\n\nverejného\n\na súkromného, ako aj procesnoprávnymi nástrojmi.\n10.2 Vláda konkrétnejšie vysvetľuje, že v niekoľkoročnej praxi orgánov zameraných\nna ochranu práv spotrebiteľov boli zaznamenané kvantitou narastajúce problémy, ktoré boli\navizované zo strany spotrebiteľov, advokátov, Centra právnej pomoci, združení na ochranu\nspotrebiteľa, ale aj viacerých súdov. Problémy sa týkali najmä hromadného uplatňovania\npremlčaného nároku na plnenie veriteľmi alebo postupníkmi v prípade pohľadávok\npostúpených veriteľmi, a to najmä bankami alebo nebankovými subjektmi na rôzne\nvymáhačské spoločnosti. Osoby, ktoré tieto pohľadávky uplatňovali a uplatňujú, počítajú\ns tým, že spotrebiteľ sa nebude brániť, či už z dôvodu, že je úplne pasívny, nezúčastní sa\nsúdneho konania alebo nemá žiadnu vedomosť o inštitúte premlčania, nerozumie jeho\nvýznamu\n\na\n\nv\n\nsúdnom\n\nkonaní\n\nsi\n\nniekedy\n\nnavyše\n\nsám\n\nsvojou\n\nneznalosťou\n\na (nekompetentnou) aktivitou paradoxne uškodí aj tým, že uzná premlčanú pohľadávku, a to\nlen s cieľom, aby sa vyhol pokračovaniu súdneho konania a prípadnej exekúcii, keďže súd\nnemôže spotrebiteľovi objasniť podmienky účinného uznania nároku vrátane zákonnej\npodmienky poučenia o premlčanom nároku. V aplikačnej praxi preto išlo (a v niektorých\nprípadoch naďalej ide) o premyslený systém uplatňovania nárokov „šitých“ na mieru\nprávneho „nevedomia“ (slovenských) spotrebiteľov, ktorý je spojený s preťažovaním súdnej\nsústavy založeným od počiatku veľmi často na nečestnom úmysle vlastníka premlčanej\npohľadávky túto pohľadávku uplatniť.\n10.3 Podľa názoru vlády s uvedeným súvisí aj línia úvah založená na otázke, prečo\nby mal spotrebiteľ chránený európskym právom znášať uplatňovanie premlčaných\npohľadávok majúcich neraz základ v neprijateľných zmluvných podmienkach len preto, že\nnie je znalý práva a nevie pre slabosť a neznalosť na jeho strane (kvalifikovane) vzniesť\nnámietku premlčania. Stav, keď boli v značnom rozsahu uplatňované premlčané\npohľadávky, bol z uvedených dôvodov dlhodobo neudržateľný. Zákonodarca preto podľa\nvlády sledoval vysoký záujem o ochranu spotrebiteľa (čl. 169 Zmluvy o fungovaní\n13\n\nEurópskej únie, čl. 38 Charty základných práv Európskej únie) a podstatný význam prijatia\n§ 5b zákona na ochranu spotrebiteľa spočíval aj v skutočnosti, že ex offo aktivitou\na ochranou zo strany súdu sa prirodzene predišlo aj následným exekúciám na plnenie\npohľadávok, ktoré boli v čase uplatňovania premlčané, čo viedlo k pomerne významnej\neliminácii možného zaťaženia exekučných súdov.\n10.4 Vláda nadväzuje na tieto úvahy a akcentuje nutnosť vnímať spoločenský\nkontext prijatia napadnutého ustanovenia a tiež jeho európskoprávny kontext. V súvislosti\ns aplikáciou príslušných ustanovení podľa vlády súd v zásade musí prihliadať\nna spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným\nzáujmom účastníkov konania. V tejto súvislosti dáva do pozornosti aj rozhodnutie sp. zn.\nIII. ÚS 386/2012, podľa ktorého «Nezávislosť sudcov pri výkone súdnictva nemôže byť\nponímaná absolútne, ale má byť „v službách“ nestranného a spravodlivého rozhodovania.\nViazanosť sudcu zákonom podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky však odkazuje\nnielen na právny poriadok ako ohraničenú množinu právnych noriem, ale aj na ich poňatie\nako súčasti ústavného poriadku, čo znamená, že sudca pri výkone svojej rozhodovacej\nprávomoci musí dbať na materiálne i formálne normy plynúce z Ústavy Slovenskej\nrepubliky.». Vláda ďalej poukazuje na to, že zohľadnenie uvedených skutočností pri\nposudzovaní konkrétnej právnej úpravy (požiadavky dovolať sa premlčania) je však treba\nvykladať v súvislostiach, v akých bola právna úprava prijatá. Cieľom tejto osobitnej právnej\núpravy je zabezpečiť primeranú ochranu spotrebiteľa ako ekonomicky slabšieho a právne\nmenej skúseného účastníka zmluvy proti podnikateľovi, druhému účastníkovi zmluvy.\nPrijatie právnej úpravy „ochrany spotrebiteľa“ bolo motivované podľa vlády aj potrebou\naproximácie právnych úprav Európskej únie uvedených v prílohe zákona o ochrane\nspotrebiteľa. Spoločným menovateľom v prílohe uvedených smerníc je nielen potreba\nzrovnoprávniť vzťah spotrebiteľa a dodávateľa, ale aj zabezpečiť maximálnu ochranu\nspotrebiteľa, a to aj prijatím tomu zodpovedajúcej právnej úpravy, odlišnej od inak\nvšeobecne uplatňovaných princípov. V tejto súvislosti vláda dáva predovšetkým do\npozornosti čl. 8 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach\n14\n\nv spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého členské štáty môžu prijať alebo si ponechať\nnajprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou\ns cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Napadnuté ustanovenie\n§ 5b je práve ustanovením realizujúcim transpozíciu uvedenej smernice, realizujúcim práve\nciele sledované citovaným čl. 8 („zabezpečenia maximálnej ochrany spotrebiteľa“). Z toho\ndôvodu sa podľa vlády ako vedľajšieho účastníka právna úprava odlišuje od všeobecnej\nprávnej úpravy uvedenej v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\n10.5 Vláda sa v ďalších častiach vyjadrenia zaoberá zásadami vigilantibus iura\nscripta sunt a ignorantia iuris non excusat. Poukazuje na to, že inštitút premlčania je\nvyjadrením zásady vigilantibus iura scripta sunt, v zmysle ktorej sa vyžaduje aktivita\nsubjektov občianskoprávnych vzťahov pri uplatňovaní ich subjektívnych práv. Právna\núprava tak núti veriteľa uplatniť si právo proti dlžníkovi včas, čo prispieva k zachovaniu\nprávnej istoty a odvráteniu prípadnej dôkaznej núdze subjektov právnych vzťahov.\nNa druhej strane však právny poriadok vyžaduje aj od dlžníka, aby sa aktívne zaujímal\no ochranu a výkon svojich práv, pretože len na základe ním uplatnenej námietky premlčania\ntotiž súd veriteľovi premlčané právo neprizná. Podľa názoru vlády aj dlžník preto musí\npreukázať určitú mieru „bdelosti“, t. j. primeranej pozornosti a starostlivosti. Situácia je ale\nodlišná v prípade, že je v pozícii dlžníka spotrebiteľ. Orgán rozhodujúci o nárokoch\nzo spotrebiteľskej zmluvy, t. j. všeobecný súd, rovnako ako rozhodcovský súd, je na základe\n§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa povinný na premlčanie prihliadať ex officio, teda bez\ntoho, aby spotrebiteľ musel premlčanie v konaní namietať. Uvedené je však podľa vlády\nv úplnom súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“), ktorý sa v niekoľkých rozhodnutiach zaoberal kolíziou práva na ochranu spotrebiteľa\nso základnými princípmi právneho poriadku. Vo svojom uznesení sp. zn. 6 Cdo 1/2017 totiž\nnajvyšší súd uviedol, že „princíp vigilantibus iura scripta sunt v spotrebiteľských veciach\nv konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv\nspotrebiteľa“. Na základe uvedeného v označenom prípade najvyšší súd konštatoval, že aj\nkeď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť\n15\n\nspochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, exekučný súd je oprávnený\na zároveň povinný existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy skúmať a v prípade\nzisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom. Takýmto\npostupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.\nPrincíp, že práva patria bdelým, je tak v zmysle uvedeného rozhodnutia v spotrebiteľskom\npráve prekonaný práve ochranou spotrebiteľa.\n10.6 Podľa názoru vlády znenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je takisto\nodôvodnené skutočnosťou, že spotrebitelia majú v porovnaní s predávajúcimi vo väčšine\nprípadov nižšie právne povedomie. Mnohokrát tak nemajú vedomosť o existencii\nsamotného inštitútu premlčania ani o potrebe premlčanie práva v súdnom konaní aktívne\nnamietať. Aj keď vo všeobecnosti platí zásada ignorantia iuris non excusat, aj táto zásada\nbola v prípade spotrebiteľských vzťahov v judikatúre modifikovaná. Vláda poukazuje na to,\nže najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013 uviedol,\nže kým rešpektovanie princípu neznalosť zákona neospravedlňuje v spotrebiteľských\nprávnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať\nv najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do\núvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade\ntohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa\ndôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Neinformovanosť\nspotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu preto nemôže byť\nna ujmu. Vláda poukazuje aj na to, že na obidve citované rozhodnutia najvyššieho súdu\nodkazuje vo svojej judikatúre aj ústavný súd (uznesenie č. k. I. ÚS 68/2916-17; uznesenie\nč. k. I. ÚS 413/2015-30).\n10.7 Na základe predchádzajúcich úvah vláda ponúka svoj variant testu\nproporcionality. Cieľ dosiahnuť ochranu slabšej zmluvnej strany prijatím vyvažujúceho\nochranného opatrenia obsahom a charakterom napĺňajúceho inštitút procesnej obrany\nspočívajúcej v prihliadaní súdu na skutočnosti neumožňujúce čo i len sčasti priznať právo\n16\n\nna plnenie v podmienkach existencie prirodzenej (zmluvnej) nerovnosti subjektov\nspotrebiteľského vzťahu je nielen cieľom, ktorý ústava nevylučuje, ale aj cieľom, ktorý je\ndostatočne dôležitý. Aspekt dostatočnej dôležitosti je podľa názoru vlády prezentovaný\nnielen faktickým postavením spotrebiteľa v zmluvnej praxi, ale aj povahou opatrenia, ktoré\nvo svojej podstate neneguje rovnováhu (procesného) statusu subjektov, ale túto zásahom do\nprvotnej nevyváženosti faktického postavenia dodávateľa a spotrebiteľa opätovne vyvažuje\n(pozitívny zásah štátu v snahe docieliť ochranu práva slabšej zmluvnej strany). Vláda je\npreto toho názoru, že § 5b zákona o ochrane spotrebiteľov spĺňa aj podmienku vhodnosti,\nktorá je splnená vtedy, ak sporné opatrenie napĺňa dostatočne dôležitý účel a ospravedlňuje\nzásah do práv osôb.\n10.8 Pokračujúc v teste proporcionality vláda uvádza, že „test zisťovania kritéria\nnevyhnutnosti, resp. potrebnosti“ právnej úpravy je odpoveďou na otázku, či bolo možné\ncieľ sledovaný v § 5b zákona o ochrane spotrebiteľov dosiahnuť inak, menej intenzívnym\nopatrením. Vláda považuje za preukázané, že akékoľvek iné opatrenie okrem\nprocesnoprávnej úpravy prihliadania na oslabenie práva, nemožnosti uplatnenia práva\na prekážky uplatnenia práva proti spotrebiteľovi, ktoré by bolo založené na úprave\nhmotnoprávnych inštitútov, by predstavovalo invazívnejšie opatrenie nevyhnutne spojené\nso zásahom do hmotnoprávnych pomerov účastníkov právnych vzťahov.\n10.9 Podľa stanoviska vlády test proporcionality v užšom zmysle slova,\nzjednodušene povedané, implikuje posúdenie miery intenzity zásahu do jedného základného\npráva s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii a intenzita zásahu a miera\nuspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt „nízka“, „stredná“ a „podstatná“. V rámci testu\nproporcionality v užšom zmysle slova je potrebné podľa názoru vlády venovať sa\nkonkurencii práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a verejného záujmu na ochrane práv\nspotrebiteľa. Podľa názoru vlády v tej časti, v ktorej § 5b zákona o ochrane spotrebiteľov\nnormuje oslabenie práva a nemožnosť plnenia v intenciách uplatnenia dôvodu majúceho\noporu v spotrebiteľskej zmluve, je intenzita zásahu do práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy\n17\n\nnízka. Pokiaľ ide o zákonné dôvody a prekážky priznania plnenia proti spotrebiteľovi je\nintenzita zásahu nízka tam, kde ide o prekážky, na ktoré mal súd prihliadať ex offo aj bez\nprijatia napadnutého ustanovenia § 5b (absolútna neplatnosť zmluvy), a nanajvýš stredná\nv prípadoch, kde súd prihliada na prekážky priznania plnenia bez toho, aby spotrebiteľ\nurobil príslušný hmotnoprávny úkon (námietka relatívnej neplatnosti zmluvy).\n10.10 Na základe už uvedenej interpretácie práva na nestranný súd Európskym\nsúdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a ústavným súdom podľa názoru vlády možno\nkonštatovať, že znenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa nie je spôsobilé do predmetného\npráva účastníka konania zasiahnuť. Samotná skutočnosť, že súd je povinný z úradnej\npovinnosti prihliadať na premlčanie práva proti spotrebiteľovi nespôsobuje zaujatosť sudcu\nči pochybnosti o jeho nestrannosti zo subjektívneho ani z objektívneho hľadiska. Keďže\n§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa nemá vplyv na osobné presvedčenie a správanie\nkonkrétneho sudcu ani nevytvára medzi sudcom a prerokúvanou vecou objektívnu spojitosť,\npredmetné ustanovenie nemôže byť podľa názoru vlády v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy.\n- verejné ústne pojednávanie\n11. Národná rada Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení z 5. septembra 2017 tiež\nuviedla, že trvá na ústnom pojednávaní, preto sa vo veci 7. februára 2018 uskutočnilo\nverejné ústne pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny zástupca národnej rady, poslanec\nRóbert Madej (ďalej len „právny zástupca“). Navrhovateľ nevyužil túto možnosť. Záznam\nverejného zasadnutia je k dispozícii na webovom sídle ústavného súdu.\n11.1 Právny zástupca národnej rady k veci uviedol, že zotrváva na svojom\ndoterajšom písomnom vyjadrení a žiada, aby ústavný súd návrhu v celom rozsahu\nnevyhovel. Ako uviedol, zákonodarca vychádzal z dlhodobo a všeobecne známeho\nnepriaznivého skutkového stavu, ktorý sa prejavoval v širokom porušovaní práv\nspotrebiteľov v Slovenskej republike. Porušovanie spotrebiteľských práv sa prejavovalo aj\n18\n\nv súdnych rozhodnutiach na všeobecných súdoch tým, že sa priznávali nároky\nz neprijateľných rozhodcovských doložiek a že sa uskutočňoval zabezpečovací prevod\nvlastníckeho práva, keď nehnuteľnosť sa už následne spotrebiteľovi naspäť nevrátila, keď sa\npriznávali nároky zo zakázaných spotrebiteľských zmeniek, keď sa uplatňovala neprimeraná\nodplata dosahujúca úžeru a táto bola súdnymi rozhodnutiami priznávaná, keď sa uplatňovali\nnároky po uplynutí neprimerane dlhého času, keď príslušenstvo pohľadávky už neprimerane\nvysoko narástlo, a v mnohých ďalších praktikách. Túto absurdnosť situácie možno podľa\nprávneho zástupcu ilustrovať na príklade z minulých rokov, na príklade rozhodnutí vo veci\nspotrebiteľských zmeniek. Tie sú obmedzené a zákonom neskôr zakázané hmotnoprávnym\npredpisom od roku 2011. Napriek uvedenému hmotnoprávnemu zákazu, kde nie je možné\nvystavovať spotrebiteľské zmenky, bolo v Slovenskej republike vydaných viac ako tisíc\nrozsudkov všeobecných súdov v prospech spoločnosti so sídlom v Českej republike, ktorá\nnadobudla zmenky, ktoré boli indosované na zabezpečenie plnenia spotrebiteľských úverov\nod jednej z najväčších nebankových spoločností a boli vystavené napriek tomu, že hmotné\nprávo ich vystavenie zakazovalo. Táto spoločnosť so sídlom v Českej republike uplatnila\nzmenky od spotrebiteľov na súdoch a súdy jej v mnohých prípadoch vyhoveli a priznali\nistinu a príslušenstvo, zmenkový úrok vo výške 91,25 % ročne. Procesné normy teda\nspotrebiteľov dostatočne nechránili a napriek tomu, že hmotnoprávny zákaz v hmotnom\npráve bol, stratil akýkoľvek zmysel bez procesnej ochrany spotrebiteľa. Z uvedenej praxe\nvyplynula potreba dôsledne procesne ochrániť spotrebiteľov ex offo aktivitou súdov, ktorá\nje ako jediná spôsobilá zabezpečiť realizáciu ochrany hmotnoprávnych noriem.\n11.2 Nedostatočnú ochranu spotrebiteľov vytýka Slovenskej republike aj Európska\nkomisia. Dosiaľ prebieha konanie tzv. infringement case 2012/4165, ktoré paradoxne nie je\nvedené za to, že by Slovenská republika neprevzala nejaké smernice do svojho právneho\nporiadku. Toto konanie – a to je údajne jedno z výnimočných konaní infringement prípadov,\nktoré vedie Európska komisia, je vedené za rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov,\nv ktorých boli porušované práva spotrebiteľov. Európska komisia aktuálne podľa informácií\nzisťuje rozsah a mieru porušenia práv, čo naznačuje a môže naznačovať, že pokiaľ ide\n19\n\no otázku, či dochádzalo k porušovaniu práv spotrebiteľov v Slovenskej republike, túto\notázku má zodpovedanú. Právny zástupca pripomína, že práve napadnuté ustanovenie § 5b\nby malo byť Európskej komisii notifikované ako ochranné opatrenie zabezpečujúce súdnu\nochranu spotrebiteľov, ako príklad dobrej a správnej justičnej praxe. Cieľ napadnutej\núpravy zákonodarca videl práve v snahe o obmedzenie možnosti hromadne porušovať\nspotrebiteľské práva iba z dôvodu, že spotrebiteľ sa nevie procesne ochrániť z nevedomosti\na stresu pred sudcom, často v tých konaniach tvrdí, že pohľadávku chce zaplatiť, zaplatí\nv splátkach, lebo nemá prostriedky alebo si o nej už nič nepamätá, v snahe o znemožnenie\nuplatňovať neprimerané a nekalé podmienky vrátane úžerníckeho príslušenstva, a to\nv prípadoch, keď hmotné právo zakazuje určité prejavy, no bez procesných postupov by súd\ntakto nemohol úroveň účastníkov vyvažovať. A rovnako cieľ možno vidieť v snahe\no zavedenie presných pravidiel pri nakladaní so spotrebiteľskými pohľadávkami v časovom\nhľadisku z dôvodu zavedenia právnej istoty pre spotrebiteľov a strany sporu.\n11.3 Právny zástupca sa vyjadril aj k prameňom práva, keďže národná rada\nvo svojom písomnom stanovisku uviedla, že ochrana spotrebiteľa ex offo vyplýva tiež\nz čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých\npodmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vo svojom písomnom vyjadrení citovala\njudikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), z ktorej vyplýva, že\nfaktické nerovnaké postavenie je potrebné vyvažovať. Formálnu rovnováhu je potrebné\nnahradiť skutočnou rovnováhou. Súdny dvor už viackrát zdôraznil, že nerovný vzťah medzi\nspotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom\nex offo. Za jeden z prameňov práva považujeme Chartu základných práv Európskej únie,\nkde sa v čl. 38 uvádza: Politiky únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Charta\nzákladných práv Európskej únie sa považuje za súčasť primárneho práva a má charakter\nreferenčného predpisu aj pri našich právnych predpisoch. Súvis napadnutého ustanovenia\n§ 5b s právom Európskej únie možno vyvodiť jednak zo samotného znenia čl. 38 Charty\nzákladných práv Európskej únie, ako aj z citovaného sekundárneho práva, teda smernice\na judikatúry Súdneho dvora. Právny zástupca poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu\n20\n\nČeskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 3308/2016: Od vstupu Českej\nrepubliky do Európskej únie sa zásada účinnej ochrany spotrebiteľa premieta do českého\nprávneho poriadku tiež prostredníctvom európskeho práva, v ktorom sú jeho právnym\nzákladom ustanovenia Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 38 Listiny základných práv\na slobôd sprevádzaný celým radom smerníc.\n11.4 Ako právny zástupca uvádza, aj pri ústavnoprávnom aspekte prejednávanej veci\nvyslovil Ústavný súd Českej republiky dôležitý právny názor, podľa ktorého považuje\nochranu slabšej strany za princíp ústavnoprávneho významu: Ústavný súd Českej republiky\npripomína, že v jeho judikatúre sa ochrana slabšej zmluvnej strany už stala princípom\nústavnoprávneho významu, ktorým sa orgány verejnej moci majú v aplikačnej praxi\npovinnosť riadiť. Tento princíp je obzvlášť akcentovaný v oblasti právnych predpisov\nšpecifického charakteru, ako sú spotrebiteľské zmluvy, vzťahy vyplývajúce z pracovného,\nzmenkového či nájomného práva a pod. Cieľom je nahradiť formálnu rovnosť zmluvných\nstrán rovnosťou materiálnou.\n11.5 Pokiaľ ide o namietané porušenie princípu nestrannosti súdu, národná rada\nnesúhlasí, že aplikáciou právnej úpravy nemôže byť porušený princíp nestrannosti súdu.\nPodľa čl. 144 ods. 1 ústavy sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri\nrozhodovaní sú viazaní ústavou, medzinárodnou zmluvou a zákonom. Nie sú nezávislí\nod zákona, to znamená, že zo striktne formálneho hľadiska uvedené vylučuje úvahu o tom,\nže by súd aplikáciou platného práva a jeho noriem mohol porušiť rovnosť strán v konaní.\n11.6 Princíp ochrany slabšej strany sa v najnovšom období veľmi často vyskytuje\nv rozhodnutiach ústavných súdov a zasahuje aj do prejednávanej veci. Ochrana jedného\núčastníka konania (jednej strany) pravidlom prihliadania na námietky zo strany konajúceho\nsúdu, ktoré by spotrebiteľ sám neuplatnil, podľa názoru národnej rady nemôže porušovať\nprincíp rovnosti. Konajúci okresný súd vo svojom návrhu vychádza z absolutizácie rovnosti\núčastníkov súdneho konania. Takáto prezumpcia je však nesprávna, pokiaľ sa bude\n21\n\nprihliadať len na rovnosť formálnu. Ústavný súd Českej republiky v konaní sp. zn.\nI. ÚS 2063/2017 uviedol, že ochranu slabšej strany zákonodarca vtelil do právneho\nporiadku. Východiskom ochrany vyplývajúcej zo spotrebiteľského práva je fakticky\nnerovné postavenie spotrebiteľa proti podnikateľovi, ktorý môže profitovať z väčšej\nprofesionálnej skúsenosti, lepšej znalosti práva či jednoduchšej dostupnosti právnych\nslužieb. Silnejšie postavenie podnikateľa spočíva tiež v odbornom zázemí, ktorým spravidla\ndisponuje a ktoré zodpovedá jeho právnej povinnosti evidovať, vykazovať a zdaňovať určité\npríjmy od svojich zákazníkov. Od dodávateľa je potrebné tiež očakávať, že sa vo vzťahu\nk spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnosti poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom,\nspreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosti svojho konania\na takémuto konaniu sa nedá poskytnúť právna ochrana. Pri interpretácii a aplikácii\nzákonných ustanovení, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy, musia všeobecné súdy\nrešpektovať ústavný princíp ochrany slabšej strany vyplývajúci z princípu rovnosti\nvyjadreného v čl. 1 Listiny základných práv a slobôd a zahŕňajúci aj princíp ochrany\nspotrebiteľa a premietnuť ho do svojich úvah a posúdení. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú\nstrany, ktorých východiskové pozície sú značne nerovnovážne, napr. vo vzťahu podnikateľa\nso spotrebiteľom, sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytované rovnaké\nprávne prostriedky, teda akási formálna rovnosť, pretože v skutočnosti nerovnosť\nvýchodiskových prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto\nsituácie spočíva v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov\nsúkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane je priznaných viac práv\na silnejšej zmluvnej strane viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je snaha\no dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové\nekonomické, informačné, odborné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Inak\npovedané, aby bola dosiahnutá rovnosť ako cieľ je potrebné nerovnosť východiskových\npozícií kategorizovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností.\n11.7 Právny zástupca tiež poukázal na princípy v civilnom sporovom konaní, ktoré\nboli zavedené aktuálnym Civilným sporovým poriadkom (ďalej aj „CSP“). Aj v Civilnom\n22\n\nsporovom poriadku sám zákonodarca zvýhodnil niektoré subjekty v tomto konaní, ktoré\noznačil ako slabšiu stranu sporu, a to vo veciach spotrebiteľských, antidiskriminačných\na pracovnoprávnych. Podľa jedného zo základných princípov Civilného sporového\nporiadku, ktorý je vyjadrený v čl. 6 ods. 1, strany sporu majú v konaní rovné postavenie\nspočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje\nzvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie\nstrán sporu. Napadnuté ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa možno teda vnímať\nako vyjadrenie zvýšenej ochrany strany sporu tak, ako to vyplýva z čl. 6 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku. V skutočnosti však podľa názoru národnej rady nejde o procesné\nzvýhodnenie, ktoré by narúšalo rovnosť účastníkov konania, ale ide výhradne o opatrenie,\nktoré má zmierniť faktickú nerovnosť účastníkov a strán sporu.\n11.8 Pokiaľ ide o premlčanie a iné námietky, na ktoré súd prihliada ex offo, cieľom\nprávnej úpravy je, naopak, zaviesť do spotrebiteľských vzťahov právnu istotu. Cieľ právnej\núpravy je posilnením ochrany spotrebiteľa prihliadať na vady návrhov majúcich neraz\nzáklad v neprijateľných zmluvných podmienkach v čase, keď neúmerne narastá\npríslušenstvo pohľadávky v dôsledku úmyselne neskorého uplatnenia práva proti\nspotrebiteľovi, v čase, keď spotrebiteľ nemôže vzhľadom na uplynutie dostatočne dlhého\nčasu dôvodne očakávať súdny spor, teda keď už nemusí disponovať žiadnou zmluvnou\ndokumentáciou a keď už si o tom predmetnom záväzkovom vzťahu nič nemusí pamätať,\npretože od neho nemožno dôvodne očakávať, že po viac ako troch rokoch si zachová\ndokumentáciu a v pamäti všetky skutočnosti, ktoré by následne mohol použiť na svoju\nobranu. Ide tu hlavne o subjekt, ktorý nie je znalý práva a nevie pre slabosť a neznalosť na\njeho strane kvalifikovane vzniesť hmotnoprávne námietky vrátane námietky premlčania.\nPremlčanie je iba jedna z častí, do ktorej zasahuje napadnuté ustanovenie, ktoré je\nmimoriadne dôležité aj pre ostatné vady, na ktoré by súd (konajúci súd, všeobecný súd) mal\npodľa tohto ustanovenia prihliadať. Pokiaľ ide konkrétne o premlčanie, národná rada je toho\nnázoru, že uplatňovanie premlčaných pohľadávok voči spotrebiteľom na súdoch je založené\n23\n\nna istote, že slabšia strana sporu sa nebude brániť, teda ich uplatňovanie voči spotrebiteľom,\npokiaľ sú premlčané, je založené na úmysle, ktorý nemožno označiť ako čestný a nemožno\nmu priznávať ani právnu ochranu (pozri čl. 5 CSP o zjavnom zneužití práva). Prof. Števček\nuviedol: „Kto márne nechá uplynúť premlčaciu lehotu, ktorej dĺžka ani režim sa nijako\nnovou úpravou nemenili, jeho právo sa už o zložku právneho nároku oslabilo, hoci\npodmienene, úplne až účinným dokonaním premlčania v súdnom konaní. No podstatné je, že\nžiadne právo týmto za účinnosti starej právnej úpravy nenadobudol a nebola porušená\ndôvera v právo, pretože podľa zásady vigilantibus iura scripta sunt (práva patria len\nbdelým) tento subjekt musel počítať s tým, že svoje právo stratí. A to výlučne dôsledkom\nsvojej nedbanlivosti. Neprípustným zásahom do legitímnych očakávaní a nadobudnutým\npráv by bolo skrátenie premlčacej lehoty novou právnou úpravou, čo sa pochopiteľne\nnestalo.“\n11.9 Pokiaľ ide o premlčanie, ide o pohľadávky úmyselne ponechané k premlčaniu,\na nie premlčané z nedbanlivosti. Ide o pohľadávky, ktoré sú často už daňovo a účtovne\nodpísané a pôvodnými veriteľmi odpísané následne prevedené za minimálnu odplatu rádovo\nv niekoľkých percentách na ďalšie organizácie, ktoré sa ich snažia ešte akým-takým\nspôsobom ekonomicky efektívne využiť. Práve skutočnosť, že dochádzalo k neregulovanej\nmožnosti vymáhať lacno nakúpené pohľadávky, spôsobovala tiež okrem iného zahltenie\nvšeobecných súdov veľkým množstvom podaní.\n11.10 Podľa právneho zástupcu navrhovateľ označuje nesprávne základné právo,\npretože tento návrh nesmeruje k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20\nústavy ani práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“). Toto\nnepovažuje za náhodu. Premlčané právo totiž nie je majetkom požívajúcim ochranu podľa\nčl. 1 dodatkového protokolu. Podľa konštantnej judikatúry orgánov dohovoru majetky môžu\nbyť majetky buď existujúce, alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých\nsťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň legitímnu nádej na ich zhmotnenie. Naopak,\n24\n\nza majetok sa v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu nepovažuje nádej na uznanie bývalého\nvlastníckeho práva, ktorého výkon už dlho nie je efektívny, ani podmienená pohľadávka,\nktorá je premlčaná pre nerealizáciu podmienky. Uvedené zreteľne preukazuje, že nedošlo\nk porušeniu základného práva, lebo inak by bolo namietané porušenie práva vlastniť\nmajetok a ochranu vlastníctva. Namietanie rozporu s čl. 46 ods. 1 ústavy bolo preto pre\nnavrhovateľa jedinou možnosťou, ako vyvolať abstraktnú kontrolu ústavnosti. Keďže\npremlčaná pohľadávka nepožíva ochranu podľa dodatkového protokolu, tak národná rada\npovažuje za nadbytočné riešiť procesné podmienky vo vzťahu k súdnemu konaniu,\nv ktorom je uplatňovaná. Ak premlčaná pohľadávka nepožíva ochranu podľa dodatkového\nprotokolu, o to viac má zákonodarca právo sprísniť možnosť jej uplatnenia v súdnom\nkonaní. Navyše, podstata § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa nezhoršuje postavenie\núčastníkov konania, nekonštituuje nový hmotnoprávny režim, ktorý by zasahoval do práva\nna majetok, a jeho aplikácia žiadnym spôsobom nenarúša ani čiastkové pravidlá princípu\nrovnosti\n\nzbraní,\n\nako\n\nsú\n\nkontradiktórnosť\n\nprocesu,\n\noboznámenie\n\nsa\n\ns dôkazmi,\n\npreskúmateľnosť rozhodnutia a pod. V tomto zmysle je § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa\niba pravidlom, podľa ktorého súd v kontradiktórnom procese pri oboznámení strán\ns dôkazmi a vypočutí prednesov realizuje dokazovanie, napr. realizuje dokazovanie\naj v otázke, či nedošlo k založeniu novej, desaťročnej premlčacej doby nováciou,\na tak pri ústavných limitoch aplikáciou zákonných pravidiel zohľadňuje existujúce, prípadne\naj nové právne skutočnosti a na tieto prihliada. Pokiaľ ide o procesnú právnu povahu\nnapadnutého ustanovenia, tú potvrdili viaceré rozsudky najvyššieho súdu, ktoré boli\nodmietnuté ako zjavne neopodstatnené uznesením napr. v konaní vedenom pod sp. zn.\nIII. ÚS 194/2016.\n11.11 V závere právny zástupca uviedol, že v prejednávanej veci ide o posúdenie\nrovnosti účastníkov konania, kde jeden je profesionálnym, licencovaným veriteľom alebo\nprofesionálnou vymáhačskou agentúrou a druhý je spravidla právne nekvalifikovaným\na nedostatočne edukovaným spotrebiteľom, ktorý často nespĺňa ani kritérium priemerného\nspotrebiteľa. Dosiahnutý cieľ zaviedol pravidlo, že spotrebiteľskú pohľadávku možno, ak\n25\n\nnedošlo k novácii alebo iným dohodám, účinne uplatniť na súde, ak nevykazuje nekalé\nobchodné praktiky, a v zásade len v premlčacej dobe, to znamená, ak nemá vady, na ktoré\nby bolo potrebné prihliadať, a nebola premlčaná. Napadnutá právna úprava plne rešpektuje\nprincíp proporcionality, ak ho s poukazom na doterajšie vyjadrenie je vôbec potrebné\nskúmať, keďže z pohľadu národnej rady nedošlo k obmedzeniu základného práva, keďže\njeho porušenie nie je ani napadnuté, pretože ani nemôže byť, pokiaľ ide o ochranu\nvlastníctva, pretože táto úprava primerane vyvažuje silnejšie postavenie veriteľa, vedie\nstrany sporu k tomu, aby bol spotrebiteľ žalovaný ešte v čase, keď môže odôvodnene\nočakávať súdne konanie, keď si dostatočne pamätá okolnosti záväzkového vzťahu a keď\nvôbec má ešte akú-takú šancu účinne použiť procesné prostriedky obrany. Tento cieľ videl\nzákonodarca v prijatí právnej úpravy. V tejto súvislosti si národná rada dovoľuje\npoznamenať, že napadnutá právna úprava vyžaduje dostatočne predvídateľné správanie sa\nveriteľov a spotrebiteľov a bráni nedôvodným žalobám založeným na neprijateľných\na nekalých zmluvných podmienkach. Pokiaľ by bola táto právna úprava zavedená možno\no desať rokov skôr, dnes by vôbec nebolo potrebné diskutovať o exekučnej amnestii, ktorá\nsa podľa názoru právneho zástupcu javí ako oveľa zásadnejší potenciálny zásah. Keď sa\nporovnajú určité zásahy, § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa dáva pravidlo, za akých\npodmienok a dokedy je možné uplatniť spotrebiteľskú pohľadávku, ktorá musí byť\nperfektná, ale zavádza tiež možnosť pre veriteľa domáhať sa svojho práva, pokiaľ je\noprávnené, a oproti tomu exekučná amnestia sa, aj keď nevieme v akej podobe, javí, že\nmôže byť väčším zásahom, preto z hľadiska princípu proporcionality sa toto riešenie, ktoré\nbolo nastavené, javí ako vhodné a vyvážené vo vzťahu k právam oboch strán sporu.\nS poukazom na opodstatnenosť § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa ako vyjadrenia\nústavného princípu primeranosti a ochrany slabšej zmluvnej strany národná rada zastáva\nnázor, že toto pravidlo nemôže narúšať rovnosť strán sporu ako jedného čiastkového\npravidla princípu rovnosti zbraní a spravodlivého súdneho procesu.\n\nII.\n26\n\n- referenčné právne normy a napadnuté ustanovenia\n12.1 Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nNárodná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom\nustanoveným zákonom.\nPodľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny\npredpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,\nodporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,\nkonanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor\nústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.\nPodľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh\nna začatie konania súd.\n12.2 Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde, ústavný súd začne konanie,\nak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákona\no ústavnom súde sa súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona rozumie príslušný\nsenát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak je účastníkom\nkonania súd, zastupuje senát jeho predseda. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak\nosoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej\nprávnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily, môžu podať\nústavnému súdu návrh na začatie konania.\n12.3 Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\nPodľa článku 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n27\n\n13. Predmetom konania podľa návrhu okresného súdu je posúdenie, či § 5b zákona\no ochrane spotrebiteľa je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Napadnutá právna\núprava totiž ustanovuje, že pri civilných súdnych konaniach o plnenie zo spotrebiteľských\nzmlúv sa nemusí spotrebiteľ sám dovolávať premlčania, ale konajúci súd je ex offo povinný\nprihliadať na premlčanie.\n14. Podstatou veci je tak posúdenie, či povinnosť súdu ex offo prihliadať na\npremlčanie spotrebiteľského úveru je v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy zaručujúcim právo na\nnestranný súd, právo na súdnu ochranu a právo na prístup k súdu v spojení s právnou\nistotou, ktorá je chránená tak čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 ods. 1 ústavy.\n15. Okresný súd argumentoval, že napadnuté ustanovenie je v nesúlade s právom na\nnestranný súd. Keďže ústavný súd je viazaný označeným referenčným ustanovením, ktorým\nje v okolnostiach danej veci v prvom rade čl. 46 ods. 1 ústavy, tak preskúma napadnuté\nustanovenie nielen z hľadiska práva na nestranný súd, ale aj z hľadiska práva na prístup\nk súdu a hlavne práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré má prienik s právom na rovnosť\nv súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, a zároveň z perspektívy právnej istoty. Vláda\nsama vo svojom vyjadrení (bod 10) argumentuje čl. 47 ods. 3 ústavy, aj keď nie je\nexplicitne súčasťou návrhu.\n16. Podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa:\n„Orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na\nnemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi,\nvrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia\nuplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo\npotrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.“\n17. Napadnuté ustanovenie bolo do zákona o ochrane spotrebiteľa zakotvené\nnovelou, zákonom č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo\nposkytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo\n28\n\nprevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov, platnosť nadobudlo 23. apríla 2014 a účinnosť 1. mája 2014.\nDôvodová správa k napadnutému ustanoveniu znie: „S ohľadom na potreby aplikačnej\npraxe sa jednoznačne ustanovuje povinnosť ex offo postupu orgánov dozoru a orgánov\nposudzujúcich nároky zo spotrebiteľskej zmluvy skúmať a vyhodnocovať prekážky\nuplatnenia práva predávajúceho voči spotrebiteľovi.“\n- prejudicialita napadnutej normy a ustálenie rozsahu preskúmavaného\nustanovenia\n18.\n\nV prípade\n\nkonkrétnej\n\nkontroly\n\nústavnosti\n\nústavný\n\nsúd\n\npreskúmava\n\naplikovateľnosť napadnutého ustanovenia v konaní pred všeobecným súdom. Všeobecný\nsúd je oprávnený napadnúť len také ustanovenie zákona, ktorého použitie (teda nutnosť\nsubsumpcie zisteného skutkového stavu pod právnu normu vyjadrenú v danom ustanovení)\nmožno v konaní pred všeobecným súdom rozumne očakávať (PL. ÚS 12/2012).\nPrejudicialita chýba, ak je zjavné, že aplikácia napadnutého ustanovenia v konaní\nvšeobecného súdu neprichádza do úvahy (porov. PL. ÚS 7/04).\n19. Z podania a zo súvisiaceho žalobného návrhu je zrejmé (bod 3), že v prípade\nprerokúvanom všeobecným súdom ide o otázku premlčania. V rámci kritéria prejudicality je\npotrebné ustáliť, či všeobecný súd aplikuje normu, ktorá sa kryje s celým napadnutým\nustanovením alebo len s jeho časťou, prípadne či v rozhodovaní súdu počas celého priebehu\nkonania prichádza do úvahy aplikácia napadnutého ustanovenia ako celku. Napadnuté\nustanovenie je špecifické tým, že je formulované značne všeobecným jazykom, s tým, že\njednotlivé oslabenia nárokov sa navzájom prekrývajú [CSACH, K. Časová pôsobnosť\nhmotných, procesných noriem a judikatúry – Právna istota a sofistika. In: Zborník\nz konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava : SAK, 2015, s. 16 a nasl.; MALIAR, M.\nPo prednese právneho zástupcu žalobcu bolo vyhlásené uznesenie: „Súd (v mene dlžníka)\nvznáša námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku“ [online]. Dostupné na\ninternete: http://www.lexforum.cz/495.] Napriek tomu, že striktne vzaté ide v konaní pred\n29\n\nokresným súdom o otázku premlčania, ústavný súd nepreskúma návrh len v slovách\n„vrátane jeho premlčania“, ale ako celok, pretože z legislatívnej konštrukcie plynie, že\npremlčanie je v istom zmysle v norme zahrnuté aj po derogácii slov „vrátane jeho\npremlčania“. Okrem toho, čo platí pre premlčanie, platí pre ostatné námietky ešte viac\n(napr. relatívna neplatnosť, nesplnenie vzájomného záväzku).\n20. Okrem vymedzenia „šírky“ predmetu konania ústavný súd považuje za potrebné\nzaoberať sa aj preskúmavanou normou z hľadiska jej výkladu všeobecnými súdmi.\nPri ústavnej kontrole noriem je spravidla relatívne určité, aká norma, resp. pravidlo je\npreskúmavané, akú normu nesie písaný text. Ak má norma viacero výkladov, tak ústavný\nsúd môže určiť záväznú, ústavne-konformú interpretáciu bez toho, aby derogačne zasiahol.\nNevyhovujúci nález v takom prípade konštituuje záväzný výklad. Predmetná vec je\ncharakteristická tým, že sa súdy v množstve „živých“ konaní museli vysporiadať zvlášť\ns otázkou časovej pôsobnosti napadnutej normy. Vychádzajúc z absencie intertemporálnych\nustanovení a z názoru, že premlčanie má hmotnoprávnu podstatu, niektoré súdy rozhodovali\ntak, že napadnutá norma sa neaplikuje v konaniach, ktoré začali pred zmenou právnej\núpravy (napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 494/2014-35). Proti tomuto\nnázoru sa vymedzili jednak teoretici, ale aj najvyšší súd. Prof. Števček akcentuje\nprocesnoprávny charakter ustanovenia a okamžitý účinok právnej úpravy v prípade\nchýbajúcich intertemporálnych ustanovení (ŠTEVČEK, M. Zákon a sudcovia; k výkladu\nustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. In: Justičná revue. 2015, roč. 67, č. 3,\ns. 357 – 367). Najvyšší súd rozhodol o svojom pohľade na aplikáciu § 5b zákona o ochrane\nspotrebiteľa menej priamočiaro, ale jednoznačne: Generálny prokurátor Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal niekoľko mimoriadnych dovolaní proti\nrozsudkom všeobecných súdov, ktorými boli zamietnuté žaloby o plnenie dlhu, pretože\nsúdy neakceptovali dohody o uznaní dlhu a v novom premlčaní (po uznaní dlhu) pre rozpor\ns dobrými mravmi. Najvyšší súd tieto mimoriadne dovolania zamietol bez toho, aby sa\nzaoberal meritom vecí, pretože by nemohli viesť k zlepšeniu právnej pozície žalobcu z toho\ndôvodu, že aj v prípade uznania argumentácie generálneho prokurátora by pri opätovnom\n30\n\nprejednaní bola žaloba opäť zamietnutá, a to na základe § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa.\nNajvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 (ktorý bol akceptovaný\naj uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 194/2016; obdobne konania sp. zn.\n8 MCdo 13/2014 a sp. zn. II. ÚS 729/2015, pozn.) uviedol: «Zrušenie rozhodnutia\nnapadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť však nikdy samoúčelné\na vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť\nprocesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné\nrozhodnutie najvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie\nnovým, zodpovedajúcim zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého\nrozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku zmeny v právnom poriadku, ku ktorej\nmedzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho rozhodnutia má vrátiť na\nďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné\nrozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t.j. ak súd po vrátení veci nebude môcť\npostupovať alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné\nrozhodnutie najvyššieho súdu opodstatnenie. V preskúmavanom prípade je - aj bez\nvyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že\npremlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie\nObčianskeho) zákonníka - zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním\nnapadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by\nprvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,\npričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný\nprihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež\nzohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne\nvzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia\nObčianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto\nustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú,\nnemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne\nvzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade\nzrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť)\n31\n\nposudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku\nčoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť. Z týchto\ndôvodov najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243i O.s.p. v spojení s § 243b\nods. 1 O.s.p.).»\n21. Z uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu, ale aj z ďalších rozhodnutí nižších\nsúdov (dostupné na internete ˂www.justice.gov.sk˃) vyplýva, že sa už ustálil právny názor,\npodľa ktorého sa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa aplikuje aj v konaniach začatých pred\nprijatím novej právnej úpravy. Ústavný súd vychádza z konceptu dialógu medzi súdmi\na tzv. živého práva, a preto bude § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa preskúmavať tak, ako\nho aplikujú všeobecné súdy, avšak s vedomým interpretačných starostí s ním spojených\n(porov. bod 48 a 49). Ústavný súd konštatuje, že prejudicialita napadnutému ustanoveniu\n§ 5b nechýba a napadnuté ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa priamo určuje\nvýsledok, vecnú legitimáciu žaloby na všeobecnom súde.\n- základné právo na nestranný súd\n22. Z obsahu návrhu vyplýva, že navrhovateľ (bod 6) predovšetkým namieta, že\nnapadnuté ustanovenie je nesúladné s právom na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nNavrhovateľ uvažuje tým spôsobom, že ak Občiansky zákonník do prijatia napadnutého\nustanovenia v podstate zakazoval súdu prihliadať bez námietky dlžníka na premlčanie\n(§ 100 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka: Na premlčanie súd prihliadne len na\nnámietku dlžníka.), v súčasnosti § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa súdu prikazuje, aby\nprihliadal na premlčanie, a to len v prospech dlžníka, spotrebiteľa. Tým má súd zo zákona\n„straniť“ žalovanému, resp. mu poskytovať právnu pomoc.\n23. Z hľadiska práva na nestranný súd však ústavný súd návrhu nemôže vyhovieť.\nPožiadavka nestrannosti sudcu sa nepochybne dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej\nvnímania. Obsahom práva na nestranný súd je však požiadavka na zabezpečenie\nnestrannosti spočívajúcej v absencii zaujatosti či predsudku sudcu, čo znamená, že sudca\n32\n\nnemá žiaden osobný záujem na výsledku konania (porov. BARAK, A. Judge in\na Democracy. Princeton : University Press, 2008, s. 101 a nasl.), resp. nevzniká navonok\nlegitímny dojem, že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je\nnestranný, nie je len popretím rovnosti účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj\no rozhodovanie\n\nvo vlastnej\n\nveci\n\na vôbec\n\no popretie\n\nzmyslu\n\nsúdnictva\n\na práva\n\n(II. ÚS 36/2012, II. ÚS 39/2012).\n24. Obvykle je otázka nestrannosti súčasťou aplikácie práva, ale nie je vylúčené, že\nje predmetom konania o súlade, ako to bolo v konaní sp. zn. PL. ÚS 8/2013, kde však\nústavný súd rozhodoval o procedúre rozhodovania o nestrannosti v situácii doktríny\nnevyhnutnosti. Predmetom konania o súlade s právom na nestrannosť by mohla byť norma,\nktorá by deformovala garancie, ktoré vylučujú osobný záujem sudcu na výsledku konania,\nale nie norma, ktorá vzbudzuje podozrenie z toho, že hmotnoprávne či procesnoprávne\npreferuje jednu stranu súkromnoprávneho vzťahu. Napadnutá norma je teda mimo rozsahu\n(scope) práva na nestranného sudcu. Z tohto úzkeho pohľadu možno súhlasiť s vládou\n(porov. bod 10.10) a právnym zástupcom (bod 11.5). Ústavný súd rozumie, že sudcovi,\nnavrhovateľovi prekáža takpovediac nejustičnosť automatického pomáhania jednej strane,\nale dogmaticky presnejšie je oddeliť tradičnú nestrannosť od „nestrannosti“ vyplývajúcej\nz pravidla, ktoré svedčí len jednej strane sporu. Každopádne uvažovanie navrhujúceho\nsamosudcu naznačuje, že sudca sám sa v predmetných veciach neochotne stáva nástrojom\nzákonodarcu, ktorý možno stráni jednej strane sporu.\n- ochrany hodný záujem a čl. 46 ods. 1 ústavy\n25. Ústavný súd ďalej skúmal, či napadnuté ustanovenie nie je zásahom do práva na\nsúdnu ochranu v tom zmysle, že ak by táto novela nebola prijatá, mnohé konania by dopadli\nodlišne a zásah by tak spadal do rozsahu (scope) čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že by menil\nhmotnú, a teda aj procesnú pozíciu žalobcu v priebehu konania. Podľa ústavného súdu však\nžiadny účastník konania nemá chránenú pozíciu, že jeho protistrana (spotrebiteľ) nebude\nnamietať premlčanie uplatnenej pohľadávky. Naopak, vždy musí rátať s tým, že sa jeho\n33\n\nprotistrana (spotrebiteľ) premlčania dovolá. Samotná praktická pravdepodobnosť, že\nspotrebiteľ svoje právo v konaní nevyužije a námietku nepodá, nie je sama osebe\nlegitímnym ochrany hodným záujmom, ktorý by bol ohrozený alebo odňatý zmenou právnej\núpravy. Právny zástupca národnej rady argumentuje (bod 11.8), že premlčaný nárok nie je\nhodný procesnej ochrany a cituje článok prof. Števčeka (ŠTEVČEK, M. Zákon a sudcovia;\nk výkladu ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. In: Justičná revue. 2015, roč. 67,\nč. 3, s. 366), v ktorom sa pre účely temporality tvrdí, že § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa\nmôže byť aplikovaný aj v bežiacich konaniach, pretože veriteľ si sám zavinil premlčanie,\na preto musí rátať s tým, že sa premlčanie zistí (porov. tiež bod 48, bod 20). Nateraz možno\nkonštatovať, že skutočnosť, že čl. 46 ods. 1 ústavy nechráni priamo takpovediac\nneodhalenie premlčania, neznamená, že nechráni istú súťaž, zmysluplnosť samotného\nsúdneho konania.\n- vlastný prieskum napadnutého ustanovenia\n26. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou je posúdiť napadnutú úpravu výlučne\nz hľadiska ústavnej súladnosti berúc do úvahy súvisiace demokratické procesy. Ústavný súd\nuž niekoľkokrát uviedol, že jeho úlohou nie je posudzovať účelnosť či vecnú správnosť\nprávnej úpravy (PL. ÚS 6/09 – zásada trikrát a dosť, bod 8; PL. ÚS 95/2011 – ústavnosť\ntajnej voľby, bod 28; PL. ÚS 13/2012 – platy sestier, bod 80), ale výlučne ústavnosť, čo\nvšak býva často neostrá hranica.\n27. Ústavný súd ďalej akcentuje, že predmetná vec nesie v sebe silný horizontálny\nkomponent spočívajúci v tom, že zákonodarca vstúpil do rovného vzťahu súkromných osôb.\nNa rozdiel od vertikálnych zásahov typických napríklad pre trestné či daňové právo\nmocenský vstup ústavného súdu do týchto vzťahov by mohol znamenať do budúcnosti\nzhoršenie pozície jednej zo strán, čo sa stáva zvlášť zložitým v priestore temporality\n(bod 50). Na druhej strane si horizontálne vzťahy založené autonómiou vôle zaslúžia\nstabilitu. V tomto zmysle je na mieste väčšia deferencia ústavného súdu. V súvislosti\ns platmi sestier ústavný súd pre horizontálne vzťahy uviedol (PL. ÚS 13/2012, bod 103), že\n34\n\nsúkromnoprávna úprava sa v 20. storočí vyznačuje príklonom k substantívnemu poňatiu\nslobody a rovnosti zohľadňujúc faktickú nerovnosť medzi stranami (bargaining power).\nPrekrýva sa tu verejnoprávna perspektíva solidarity so súkromnoprávnou perspektívou\nvyvažovania vyjednávacej sily zmluvných strán.\n- obsah referenčných noriem\n28. Ústavný súd musí preskúmať, či § 5b zákona na ochranu spotrebiteľa spôsobom,\nakým reguluje premlčanie, podstatne neznevýhodňuje veriteľa, resp. zvýhodňuje\nspotrebiteľa v konaní proti spotrebiteľovi pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd\nkonštatoval (body 24 – 26), že ťažiskom veci nie je základné právo na nestranný súd.\nNavrhovateľ však ako referenčnú normu označil čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 ods. 1\nústavy. Za súčasť prieniku medzi právnou istotou a právom na súdnu ochranu možno\npovažovať aj férovosť procesu, rovnosť účastníkov konania, ktorá je tiež samostatne\nchránená v čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd sa tak zameria na preskúmanie procesnej\nférovosti napadnutého ustanovenia, čo napokon vyplýva aj z obsahu a zmyslu\nnavrhovateľovej argumentácie. Z označených referenčných noriem možno tiež odvodiť\ndôraz na právnu istotu, na princíp legality. Preskúmanie princípu legality má v abstraktnej\nkontrole isté špecifiká (PL. ÚS 19/09). Európsky súd pre ľudské práva má v tomto smere\nodlišnú pozíciu, pretože vykonáva test legality v individuálnej veci. Test legality sa\nspravidla týka zákonnej normy s nadväzujúcou judikatúrou, nielen izolovaného textu\nzákona, a napokon ESĽP na vec hľadí z perspektívy medzinárodného súdneho orgánu.\nÚstavný súd však môže označiť za „nezákonnú“ (v zmysle absencie právneho základu)\nprávnu úpravu, ktorá je formálne označená ako zákon, ale chýbajú jej požadované kvality.\n- prejudikatúra\n29. Ústavný súd už prijal rozhodnutia, ktoré sa týkali mocenského vstupu do (i)\nprocesných, (ii) procesno-hmotných aj (iii) hmotnoprávnych pozícií dvoch rovných\nsúkromných entít. (i) Za protiústavné považoval jednostranné procesné posilnenie jednej\n35\n\nstrany sporu (PL. ÚS 43/95 – vstup prokurátora do občianskeho súdneho konania;\nPL. ÚS 9/96 – obmedzenia pre žalovaného v konaní o ochranu osobnosti; PL. ÚS 57/99 –\nopačne mimoriadne dovolanie s nenamietaným čl. 47 ods. 3 ústavy). (ii) Taktiež je nutné\npripomenúť rozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 4/96, v ktorom ústavný súd vylúčil z rozsahu čl. 47\nods. 3 ústavy rýdzo hmotnoprávne otázky (išlo o otázku zodpovednosti pošty za\nnedoručenie zásielky). Ústavný súd v právnej vete tohto uznesenia sp. zn. PL. ÚS 4/96\nkonštatuje: „Článok 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky upravuje ústavnoprocesný\nprincíp rovnosti účastníkov v konaní pred orgánom súdnej alebo inej právnej ochrany.\nPodstata tohto princípu teda vylučuje, aby sa uplatňoval ako vecný predpoklad vzniku\nzodpovednosti za škodu.“ Ústavný súd ešte vyhlásil za protiústavné spätné zahrnutie\nodporovateľnosti\n\nv prebiehajúcom\n\nkonkurznom\n\nkonaní\n\n(PL.\n\nÚS\n\n38/99).\n\n(iii)\n\nZ hmotnoprávnych zásahov možno spomenúť zásahy do pozícií poskytovateľov zdravotnej\nstarostlivosti zákonom stanoveným platom sestier – sp. zn. PL. ÚS 13/2012. Predmetná vec\nje unikátna v tom, že hmotnoprávnosť premlčania sa presadzuje výlučne v procese. Ak si\nporovnáme prerokúvanú vec s vecou platov sestier (PL. ÚS 13/2012), tak zistíme, že vstup\ndo hmotnej aj procesnej pozície môže mať pre jednu zo strán ekonomické dôsledky, teda\nv tomto aspekte sa nelíšia, ale ak je vo veci zainteresovaný všeobecný súd, tak navyše\nvzniká pocit deformácie ústavne chránenej procesnej férovosti.\n30. Ústavný súd rozhoduje o veciach v kontexte celého právneho poriadku, a tak je\ndôležité vnímať, že napadnutá úprava je súčasťou širšieho balíka (aj procesných) prospotrebiteľských opatrení, do ktorých môžeme počítať nové znenie § 52 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka, § 61b ods. 3 Exekučného poriadku, ktorý je predmetom konania sp. zn.\nPL. ÚS 6/2016, § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v spojení s § 243f Exekučného\nporiadku, či § 17 ods. 2 zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení\nneskorších predpisov. Tieto jednotlivé normy sú predmetom expertnej aj spoločenskej\ndiskusie. Aj rozhodnutia ústavného súdu reflektujú dilemy týkajúce sa spotrebiteľského\npráva. Sudca v disente k nálezu sp. zn. I. ÚS 547/2012 uviedol, že všeobecné súdy vrátane\nústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne\n36\n\nadekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek,\nčo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze\nmohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku\nčoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti.\n- osobitosti testovania procesnej nerovnosti\n31. Z ústavných noriem chrániacich férovosť civilného procesu vyplýva, že účastníci\ncivilného konania sú priamo z tejto ústavnej normy (čl. 46 ods. 1, čl. 1 ods. 1, čl. 47 ods. 3\nústavy) porovnateľní (komparátor je daný už tým, že sú účastníkmi konania) a pre\nnerovnosť nie je nutné kvalifikované kritérium, akým je pohlavie či rasa – účastníci konania\nnemajú byť v nerovnom vzťahu, pretože sú účastníkmi, teda bez ohľadu na ich status. To sú\nmodifikácie všeobecného ústavného zákazu diskriminácie z čl. 12 ústavy. Z judikatúry\nESĽP (Dombo Beheer BV v Holandsko, sťažnosť č. 14448/88) možno do parametrov\nzakázanej procesnej nerovnosti vniesť kritérium podstatnosti znevýhodnenia. Podstatnosť\nznevýhodnenia je vlastne intenzitou, ktorá posúva zvýhodňujúci prvok konania v prospech\nniektorej strany smerom k ústavne zakázanej neférovosti, resp. vylučuje drobné rozdiely\nv postavení strán. Kritérium podstatnosti v sebe zahŕňa krok nevyhnutnosti z princípu\nproporcionality, pretože podstatné vychýlenie procesných pravidiel na jednu stranu by už\nnemohlo byť nevyhnutné na ochranu daného cieľa. Ústavný súd tak aplikuje na procesnú\nnerovnosť ústavnoprávny test, ktorý spočíva v odpovedi na otázky, či (1) došlo\nk (podstatnému) znevýhodneniu procesnej strany hlavne v spojitosti s výkonom práva\nna súdnu ochranu, či (2) má uvedený zásah legálny základ, či (3) bolo právo zasiahnuté\nz neospravedlniteľného dôvodu, (4) vyčlenenie je na príťaž procesnej strane a (5) nemožno\nho ospravedlniť (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej\nRepubliky sp. zn. Pl. ÚS 22/92), pretože buď absentuje dôvod ospravedlnenia (verejný,\nlegitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny zásah (5.1) z hľadiska\nnevyhnutnosti alebo (5.2) z hľadiska proporcionality v užšom slova zmysle.\n- test procesnej nerovnosti\n37\n\n32. Navrhovateľ akcentuje neférovosť a „nejustičnosť“ spočívajúcu v jednostrannosti\na automatickosti pomáhania spotrebiteľovi, zatiaľ čo národná rada a vláda oponujú tým, že\naj takýto zásah sa dá vyvážiť ochranou spotrebiteľa, čo je vyžadované európskym právom\n(Nejustičnosťou sa tu v zásade myslí posúvanie sudcu mimo roly rozhodcu.). Ústavný súd\nv krokoch (1 a 4) testu ustaľuje, že veriteľ (dodávateľ), resp. žalobca je v civilnom\nprocesnom konaní nie nepodstatne znevýhodnený tým, že súd počas konania z úradnej moci\nskúma, či nedošlo k premlčaniu žalovanej pohľadávky. Možno spresniť, že na premlčanie\nv prospech veriteľa sa ex offo neprihliada. Výsledná procesná pozícia sporových strán\nv predmetnej veci výrazne reflektuje hmotnoprávne pozadie ich právneho vzťahu, pretože\nzákonodarca „rukami“ súdu v podstate „prekluduje“ dlh, a tak „umorí“ dlh žalovaného.\n(2) Legalitou sa bude ústavný súd zaoberať osobitne v bodoch 48 – 51. (3) Na prvý pohľad\nmožno konštatovať, že cieľ (ospravedlnenie normy), a to ochrana slabšej strany je ústavne\nakceptovateľný. V tomto možno súhlasiť s národnou radou a vládou. Na strane testovanej\nprávnej úpravy tak stojí (A) hodnota ochrany menej zorientovaného dlžníka – spotrebiteľa\na na (B) druhej strane stojí ústavne chránená férovosť civilného procesu previazaná\nv širšom zmysle s majetkovou pozíciou veriteľov pôvodných alebo inkasných spoločností.\nDôležité je spresniť, že v predmetnej úprave ide v zásade o dlžníkov, ktorí sú „zhodou\nokolností“ spotrebitelia, a nie priamo o spotrebiteľov ako takých, o ich spotrebiteľský\nprávny vzťah.\n33. Ťažiskom ústavnoprávneho prieskumu je (5.1) krok nevyhnutnosti v kombinácii\ns (5.2) krokom proporcionality v užšom zmysle z testu proporcionality procesnej nerovnosti,\nteda otázka, či je na ochranu spotrebiteľa naozaj nevyhnutné, aby na premlčanú pohľadávku\nveriteľa voči spotrebiteľovi prihliadal súd zo zákona ex offo, čím vzniká efekt preklúzie.\nSúčasťou tohto ústavnoprávneho prieskumu je nielen (procesná) rovnosť medzi žalobcom –\nveriteľom a žalovaným – spotrebiteľom, ale aj rovnosť spotrebiteľov proti iným dlžníkom,\nktorí sú žalovaní v nespotrebiteľských konaniach.\n\n38\n\n34. Predmet konania je spoločensky citlivý, pretože ústavný súd nepracuje\nv „slonovinovej veži“ a vníma, že námietka premlčania môže byť pre ktoréhokoľvek\nneprávnika neznámou, nehovoriac o sociálne slabších dlžníkoch. Žijeme v dobe úverovej,\na to v dobrom aj v zlom. Ekonomika potrebuje spotrebu vrátane tej, ktorá je krytá\nspotrebiteľskými úvermi. Ťarcha úverov však môže nemálo jednotlivcov tlačiť nielen do\nsociálnej siete štátu, ale aj do prostredia kriminálneho. V rozmanitosti spoločnosti sa\nspotrebné úvery používajú tak k uspokojovaniu konzumných vrtochov, ako aj k preklenutiu\nnezavinených existenčných problémov. Netreba však zabúdať, že východiskovým bodom\nby predsa len mala byť myšlienka, že dlhy sa platiť majú a patrí sa ich platiť.\nPri argumentácii týkajúcej sa ochrany spotrebiteľov je potrebné rozlišovať argumenty\n„na vstupe“ týkajúce sa vzniku zmluvného vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom\na argumenty „na výstupe“, ktoré sa týkajú procesného presadzovania nesplnených\npovinností spotrebiteľa.\n35. Ústavný súd opakovane pripomína, že premlčanie, podobne ako preklúzia\n(ŠVESTKA, J., ČEŠKA, Z., CHYSKÝ, J. Promlčení a prekluze v čs. právním řádu. Praha :\nOrbis, 1967.; WEINHOLD, D. Promlčení a prekluze v soukromém právu. Praha : C. H.\nBeck, 2015.; OVEČKOVÁ, O. Premlčanie v obchodnom práve.), je unikátne tým, že stojí\nuprostred priesečníka práva hmotného a procesného až tak, že patrí právu hmotnému aj\nprocesnému alebo ani jednému z nich. Súčasťou práva hmotného, pravidla správania medzi\ndvoma rovnými súkromnými jednotlivcami, je otázka súdnej vymáhateľnosti. Pri premlčaní\nstoja v kontraste subjektívne právo a nárok. Prvé nezaniká, druhé áno. Súd má v prípade\ntradičného premlčania zakázané ho odhaliť. Zo spomenutej unikátnosti pramení zložitosť\nrozhodovania o temporalite, ako aj rovnosti subjektov. Premlčanie vo svojej podstate\nreflektuje osobnú iniciatívu, zodpovednosť za správu svojich vecí, ako aj česť dlžníka\nspočívajúcu v možnosti vždy uhradiť svoj dlh. Premlčanie vyjadruje záujem spoločnosti\no to, aby boli dlhy súdne (justične), za účasti štátu vymáhané len v rozumnom čase, pretože\ns časom sa prehlbuje dôkazná núdza a vôbec vedomosť o dlžobe. Zmyslom je, aby sa\nneplatil starý neistý záväzok, avšak premlčanie tým, že presne určuje dobu nároku potláča\n39\n\nkauzu dlhu, a je uplatniteľné, aj keď je dlh nesporný. Premlčanie preto tiež v podstate\nkonzumuje námietku dobrých mravov. Z tohto pohľadu ide pri premlčaní tiež o „súťaž“\nmedzi zmluvnými stranami, v ktorej na jednej strane veriteľ musí v rozumnej dobe žalovať\na na druhej strane musí dlžník poznať svoju pozíciu a súd je „diskrétnym“ arbitrom. Dobrý\nmrav však ostáva prítomný v tom, že dlžník môže dlh uhradiť bez rizika bezdôvodného\nobohatenia na strane veriteľa. Preklúzia je viac verejnoprávna, vyjadruje záujem moci na\njasnom a rýchlom fixovaní subjektívnych práv. Preklúzia je v občianskoprávnych vzťahoch\nzúžená na úzke otázky vád na rozdiel od najtradičnejšieho a najmasovejšieho\nobčianskoprávneho vzťahu peňažnej pôžičky, ktorý je z hľadiska času ovládaný\npremlčaním. Premlčanie a preklúzia sú tiež odrazom doby: Po vzniku Československa boli\nv českých krajinách skrátené premlčacie doby známe z monarchie, na Slovensku sa\nvýkladom prekonávala 32-ročná premlčacia doba a v dobe neslobody boli vzťahy medzi\npodnikmi regulované preklúziou (LUBY, Š. Význam času v rekodifikovanom občianskom\npráve. In: Právny obzor. 1965, roč. 48, s. 36 a nasl.). Judikatúra k dobovej poučovacej\npovinnosti sa vyvinula tak, že súd bol povinný o možnosti uplatniť námietku premlčania\ndlžníka poučiť: Povinnosťou súdu je poučiť účastníka občianskeho súdneho konania o tom,\nže môže uplatniť námietku premlčania práva, ktoré veriteľ nevykonal v zákonom\nustanovenej dobe (lehote) – R 16/77. Prax zhrnul najvyšší súd v stanovisku R 27/77 –\nPls 2/76: „Aj keď premlčanie pohľadávky uplatnenej v žalobe môže súd prihliadať iba\nvtedy, ak žalovaný vzniesol vo svojej obrane námietku premlčania, je súd povinný\nžalovaného vždy poučiť o možnosti brániť sa poukazom na premlčanie. Túto povinnosť má\nsúd aj v tom prípade, ak ide o pohľadávku organizácie. Nie vždy však vysvitá zo spisov, že\nby bol súd žalovaného takto poučil, ale v celom rade prípadov, v ktorých je pravdepodobné,\nže ide o premlčanú pohľadávku, súd toto poučenie nedal. Žalovaný v dôsledku toho\nnámietku premlčania ani neuplatnil a súd žalobe vyhovel.“ Zmena § 5 OSP a spoločenské\nzmeny vôbec prekonali túto judikatúru.\n36. Hmotnoprávnym zmyslom, prapodstatou premlčania, akokoľvek idealisticky to\nznie, nie je vyhnúť sa dlhu, ale otvoriť možnosť nezaplatiť taký dlh, na ktorý sa dlžník\n40\n\ns istotou nepamätá, resp. ktorý je v tomto zmysle sporný medzi stranami. Z tohto pohľadu\nplatnou právnou úpravou dochádza k zásahu do autonómie vôle, lebo sa dlžníkom\nv podstate vnucuje ochrana, ktorej využitie by malo byť na nich (napr. dlžník z rôznych\ndôvodov môže mať záujem uhradiť aj premlčaný dlh, lebo chce využívať ďalšie úverovanie\nod veriteľa, aj keď to teoreticky môže urobiť aj po rozhodnutí podľa § 5b zákona o ochrane\nspotrebiteľa). Možno tu zmieniť zaujímavú historickú paralelu. V 70. a 80. rokoch tak\njudikatúra (R 16/77, R 27/77), ako aj komentátori unisono tvrdili, že súd má poučovať\ndlžníkov o možnosti vznesenia námietky premlčania, pretože vtedajší § 5 OSP prikazoval\nsúdom, aby všestranne dbali o to, aby nikto pre nedostatok právnych znalostí neutrpel ujmu.\nV článku Poučení o promlčení v občanském soudním řízení (In: Bulletin advokacie IV/1984,\ns. 210 a nasl.) tomuto názoru oponoval autor, advokát Dr. Ľuboš Tichý. Podľa neho\nu dlžníka nejde o ujmu, pretože podľa hmotného práva je naďalej povinný zo zmluvného\nvzťahu, ale naopak ide o ujmu veriteľa: „Jde o to, stručně vyjádřeno, zda v důsledku\nneuplatnění námitky promlčení vznikne účastníku řízení újma anebo naopak zda újma\nvzniká přiznáním práva, které by se uplatněním námitky promlčení stalo naturálním,\nnežalovatelným. Při řešení této otázky je třeba vyjít z toho, že splněním naturálního\n(promlčeného) závazku nevzniká neoprávněný majetkový prospěch; plnění z promlčeného\npráva je plněním dluhu. Nejde ani o darování. Plněním dluhu se zmenší, tedy majetkové\nhodnoty dlužníka ve prospěch jejich zvětšení u věřitele tak, jak to odpovídá i vztahu podle\nhmotného práva. Pokud lze mluvit o zničení nebo spíše oslabení právního poměru ve smyslu\nLubyho definice újmy, pak právě jen v souvislosti s uplatněním námitky promlčení.\nPromlčení totiž neznamená zánik právního vztahu (zánik závazkového poměru), nýbrž pouze\noslabení práva věřitele. Je-li pro poskytnutí poučení podmínkou nebezpečí vzniku újmy (pro\nnedostatek právních znalostí), pak tato podmínka není splněna, neboť může způsobit\nznemožnění placení dluhu, resp. oslabení práva placení dluhu požadovat. Neuplatnění\nnámitky promlčení naproti tomu žádnou újmu pro dlužníka nepředstavuje. Protože splněním\npromlčeného dluhu nevzniká dlužníku žádná ujma, soud nemá povinnost jej poučovat\no možnosti namítnout promlčení, byť jeho právní znalosti byly podle názoru soudu\nsebemenší. Konečně nelze ani dovodil povinnost poučení sondu vůči věřiteli, jestliže zjistí\n41\n\nmožnost uplatnění námitky ze strany dlužníka.“ Ďalej autor dodáva, že takéto poučenie je\nv rozpore so zásadou pacta sund servanda a rovnosťou procesných strán. Daný právny\nnázor je nadčasový v otázke zmyslu premlčania a rovnosti v civilnom procese. V časoch\nslobodnej autonómie jednotlivca by mal platiť ešte viac, než v časoch, keď bol vyslovený.\nMožno ešte inými slovami zopakovať, že už premlčanie samotné je benefitom, úľavou pre\ndlžníka. Žaloba o uhradenie premlčanej pohľadávky nie je zneužitím práva (bod 11.8).\nTaktiež je potrebné uviesť, že postúpenie pohľadávok je legálny súkromnoprávny úkon.\n37. Termín ochrana spotrebiteľa sa vo svojom štandardnom význame v zásade\nvzťahuje na nekalé podmienky. Ochrana spotrebiteľa pri neprijateľných podmienkach\nvychádza z nerovnakej vyjednávacej pozície spotrebiteľa už na začiatku vytvárania\nzmluvného vzťahu. Z toho vychádza vnútroštátne právo, ako aj smernica Rady 93/13/EHS\nz 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Veriteľ (dodávateľ\nv spotrebiteľskej terminológii) si vzhľadom na svoju faktickú silu môže presadiť do zmluvy\nrôzne asymetrické podmienky (bod 9.1), následne ich uplatňovať a spotrebiteľ si toho\nnemusí byť vedomý. Ide tu v širšom slova zmysle vlastne o zneužívajúce konanie veriteľa\nv rozpore s dobrými mravmi, takže zásah súdu ex offo pri nekalých podmienkach podobne\nako v nemeckej judikatúre vychádza v podstate z § 39 Občianskeho zákonníka, resp.\nz verejného poriadku. Mnohé, určite závažné argumenty národnej rady (bod 9.1, bod 11.1)\nsa vzťahujú na zmluvnú fázu vzťahu veriteľ – spotrebiteľ. Z týchto príkladov vyplýva, že\nnárodná rada chcela udeliť dlžníkom akési procesné odpustenie dlhu, ale počínala si pritom\nzjednodušujúco a v tomto zmysle svojvoľne, pretože premlčanie nie je kľúčovým\nmedzníkom medzi oprávnenými a neoprávnenými dlžobami, a nie každý dlh musel\npochádzať z emotívnych príkladov, ktoré národná rada predložila. Spotrebiteľom môže byť\nnapríklad aj advokát proti veriteľovi, ktorý je obuvníkom.\n38. Z pohľadu nekalých podmienok úpravu premlčania nenanútil spotrebiteľovi\ndodávateľ, tá vyplýva zo zákona, takže nie je jasné, aká je legitimácia ochrany spotrebiteľa\npred veriteľom, keď on za konštrukciu premlčania nemôže. Dôvody uvádzané\nzákonodarcom a vládou na podporu § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa nekorešpondujú\n42\n\ns jeho obsahom (problém nevzdelaného spotrebiteľa nie je nijako špecificky spotrebiteľský,\nrovnako nevzdelaný môže byť účastník v bežnom občianskoprávnom spore) a otázka\nvzdelaného/nevzdelaného spotrebiteľa je otázkou právnej pomoci v konaní, ktorú možno\nriešiť cez bezplatnú právnu pomoc, možnosť zastupovania spotrebiteľov združeniami\n(čo inak existuje aj dnes v Civilnom sporovom poriadku), a nie cez hmotnoprávnu úpravu\nv procesnoprávnom kabáte.\n39. Ústavný súd tak v kroku 5 testu konštatuje, že pri aktuálnej koncepcii\n„prekluzívneho premlčania“ sa žalovaný stáva úplne pasívnym prijímateľom benefitu\npremlčania, v istom zmysle objektom (Vo veci prerokúvanej na okresnom súde nie je známy\naktuálny pobyt žalovaného, a tak proces prebieha s opatrovníkom, ktorý je zamestnancom\nštátu.) a takýmto objektom sa stáva aj samotný proces. Možno konštatovať, že právna\núprava je príliš jednostranná, a to už samotným procesom, ako aj tým, že v istom zmysle\nprezumuje nekalosť daných dlhov. Spotrebiteľské právo je zaiste súčasťou vytvárania\nspoločenskej kohézie, ale aktuálna právna úprava svojou zjednodušujúcou priamočiarosťou\nvykazuje asymetriu, pretože všetkých dodávateľov (veriteľov) stavia akoby na stranu tých\n„zlých“ a spotrebiteľov na stranu tých „ublížených“. Podľa poznatkov zo súdnej praxe však\nprávna úprava svojím nastavením spôsobuje aj to, že často najneaktívnejším dlžníkom –\nspotrebiteľom poskytne pomoc, zatiaľ čo tí zodpovednejší sa často na pojednávanie dostavia\n(alebo už vo vyjadrení k žalobe) a dlh uznajú, čo podľa procesného práva vedie automaticky\nk vyhoveniu žalobe rozsudkom pre uznanie. Neplatí teda argument národnej rady (bod 9.1,\n11.2), že § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je ochranou proti uznaniu dlhu. Úprava v istom\nzmysle bráni brániť sa v konaní proti nekalým podmienkam.\n40. Vychádzajúc z perspektívy, že dlhy sa majú platiť riadne a včas, z ochrany\nautonómie jednotlivca (bod 36), z ochrany férovosti procesu ako objektívnej hodnoty, ale aj\nz praktických skúseností, že úprava často škodí tým poctivejším, resp. pomáha menej\nzodpovedným, ústavný súd konštatuje, že na ochranu zraniteľného jednotlivca jestvujú\nmiernejšie prostriedky zvlášť formou právnej pomoci, a preto daná úprava nie je\nnevyhnutná na naplnenie tohto cieľa. Ústavný súd je presvedčený, že zákonodarca má\n43\n\nv rukách miernejšie prostriedky na zabezpečenie ochrany spotrebiteľov. V hre môže byť\núprava poučovacej povinnosti či angažovanie centra právnej pomoci, v širšom zmysle\núverová a sociálna politika krajiny vôbec. Je potrebné uviesť, že už aktuálny Civilný\nsporový poriadok procesne chráni slabšiu stranu vrátane spotrebiteľov. Ako uvádza\nrelevantný komentár k čl. 6 CSP, ktorý zakotvuje princíp rovnosti sporových strán,\nspotrebitelia disponujú v procese komparatívnou nevýhodou, ktorú je súd povinný vyvážiť.\nVo vzťahu princípu rovnosti pred zákonom, resp. princípu rovnosti v civilnom procese sa\nniekedy princíp ochrany slabšej strany mylne interpretuje ako zvýhodňovanie slabšej\nsporovej strany na úkor „silnejšej sporovej strany“. Takéto vnímanie princípu ochrany\nslabšej sporovej strany v právnych vzťahoch by však nebolo zrejme ústavnokonformné.\nNaopak, obsahom princípu ochrany slabšej strany v procesných vzťahoch je akési\n„dorovnanie“ procesného postavenia tejto slabšej strany tak, aby bola zabezpečená\nspomínaná funkčná procesná rovnosť a pomyselná rovnaká štartovacia čiara pre obe\nsporové strany. Podstatou ochrany slabšej strany v procesnoprávnych vzťahoch je tak\ndorovnanie procesného postavenia tejto slabšej strany na tú úroveň, ktorá funkčne koreluje\ns procesným postavením protistrany („silnejšej“ procesnej strany). Princíp ochrany slabšej\nprocesnej strany teda znamená, že slabší subjekt sa má „chrániť“ len do tej miery, kým sa\nnedosiahne spomínaná funkčná procesná rovnosť; rozhodne by nebolo správne\ninterpretovať princíp ochrany slabšej strany v tom zmysle, že sa má zabezpečiť akési\nnadradené postavenie slabšej strany vo vzťahu k protistrane (porov. ŠTEVČEK, M.,\nFICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový\nporiadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 44 a nasl.). Možno tiež uviesť, že\nsudcovia využívajú v rozsudkoch tiež povinnosť úhrady v splátkach.\nÚstavný súd sa konfrontoval s proporcionalitou, ako ju testovala vláda (bod 10.8),\na uvádza,\n\nže\n\nvláda\n\npreakcetováva\n\nochranu\n\ndlžníka\n\n–\n\nspotrebiteľa\n\nprocesným\n\na zjednodušujúcim spôsobom na úkor iných, zložitejších a subtílnejších riešení, resp. vláda\n(bod 10.9) znižuje intenzitu zásahu.\n\n44\n\n41. Sociálne problémy (veľa dlžníkov) nemožno riešiť len cez spotrebiteľské právo\nhmotnoprávnym a procesnoprávnym zvýhodnením (porov. bod 46). Na to slúžia iné cielené\nprostriedky, ako napríklad správne nastavené konkurzy, exekúcie či osobné bankroty, ktoré\nboli ostatnými novelami spriechodnené. Opačný postup môže súvisieť s nezodpovedným\nsprávaním, tzv. morálnym hazardom. Úprava taktiež posúva sudcu do neprirodzenej role\nvyhľadávača dôkazov v prospech jednej strany.\n- judikatúra ESĽP\n42. Právny zástupca národnej rady namieta (bod 11.10), že premlčané pohľadávky sú\nmimo rozsahu (scope) ochrany majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, z čoho\nodvodzuje aj ústavnosť § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa z hľadiska procesnej rovnosti.\nPonúka k tomu pasáž z nekonkretizovaného rozhodnutia ESĽP, podľa ktorého ESĽP\nza majetok nepovažuje premlčanú pohľadávku. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich\nrozhodnutiach konštantne (rozhodnutie o prijateľnosti Ladislav a Aurel Brežní v. Slovenská\nrepublika zo 4. 3. 1996, sťažnosť č. 23131/96; z nedávnych Grigolovič v. Litva, rozsudok\nz 10. 10. 2017, sťažnosť č. 54882/10, bod 33) uvádza, že za majetok sa v zmysle čl. 1\ndodatkového protokolu nepovažuje nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého\nvýkon už dlho nie je efektívny, ani podmienená pohľadávka, ktorá zanikla pre nerealizáciu\npodmienky („...nor can a conditional claim which lapses as a result of the non-fulfilment of\nthe condition“; „...ni une créance conditionnelle qui se trouve périmée par suite de la nonréalisation de la condition“), a ako prípad, príklad podmienenej pohľadávky je uvádzaná\nsťažnosť Portugalca proti Belgicku, kde išlo o veľmi špecifický prípad neúspešnej snahy\no vrátanie aktív s pozadím v 2. svetovej vojne (Mario de Napoles Pacheco v. Belgicko,\nsťažnosť č. 7775/77, rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva z 5. 10. 1978, DR 15,\np. 143).\n43. V právnej vete rozhodnutia o prijateľnosti Ladislav a Aurel Brežní v. Slovenská\nrepublika stojí: «The hope that an old property right, which it has long been impossible\neffectively to exercise, may be recognised as having survived is not a „possession“, nor is a\n45\n\nconditional claim which lapses as a result of the non-fulfilment of the condition.» Preklad\ntejto právnej vety zastúpením Rady Európy na Slovensku znie: «Naopak, za „majetok“ sa\nv zmysle článku 1 Protokolu č. 1 nepovažuje nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva,\nktorého výkon už dlho nie je efektívny, ani podmienečná pohľadávka, ktorá je premlčaná\npre nerealizáciu podmienky.» Ústavný súd tak zistil, že pojem „premlčanie“ sa dostal do\nprávnej vety a prípadne literatúry dobovým nesprávnym prekladom právnej vety\nz rozhodnutia o prijateľnosti Ladislav a Aurel Brežní v. Slovenská republika. Čo sa týka\nkategórie „nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon už dlho nie je\nefektívny“, táto sa vzťahuje na dejinne unikátne situácie, akými sú napríklad majetkové\nreštitúcie. Možno konštatovať, že z judikatúry ESĽP nevyplýva, že by premlčaná\npohľadávka nemala ochranu čl. 1 dodatkového protokolu.\n- európske právo\n44. Národná rada (bod 9.8) aj právny zástupca (bod 11.2) opakovane argumentovali\nbežiacim infringement case č. 2012/4165. V prvom rade (porov. bod 32) treba uviesť, že\ndané konanie sa týkalo nekalých podmienok (Unfair terms and practices in relation to\nconsumer credit contracts) a rozhodcovských konaní, a nie otázok procesného osudu\npremlčaných spotrebiteľských pohľadávok (porov. Notice to members z 31. 10. 2017\nEurópskeho parlamentu – Petition 0513/2013 by Anna Certikova (Slovak), on unfair\nbusiness practices applied by a private life insurance company in Slovakia). Konanie bolo\nzačaté 25. apríla 2013 oznámením podľa čl. 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, dosiaľ\nnebola v tomto smere podaná na Slovenskú republiku žaloba a vzhľadom na legislatívne\nopatrenia týkajúce sa týchto otázok možno očakávať ukončenie tohto konania. Možno\ndodať, že všeobecné súdy často odkazujú na toto konanie č. 2012/4165, aj keď dosiaľ\nprebiehalo v prvých fázach a neverejne, a nie sú z neho k dispozícii oficiálne pramene.\n45. Vláda najdôraznejšie (body 10.3 a 10.4) argumentuje tým, že predmetná úprava\nje priam požadovaná právom Európskej únie. Podobne argumentuje aj právny zástupca\n(bod 11.3). V prvom rade je potrebné uviesť, že v predmetnej veci nejde o transpozíciu,\n46\n\na pripomenúť rozdiel medzi nekalosťou podmienok a otázkou premlčania. K tomu možno\nuviesť, že z práva Európskej únie neplynie žiadna priama povinnosť k takémuto chráneniu\nspotrebiteľa a neplynie to ani z čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ani z čl. 38\nCharty základných práv Európskej únie (to sú články ktoré majú charakter legislatívneho\nzákladu pre činnosť Únie, resp. sú vyjadrením určitej hodnoty/zásady v politikách Únie).\nA taktiež takáto povinnosť nie je vyabstrahovateľná ani z princípu l´effet utile – štát, ktorý\ntakúto úpravu nemá, určite nebráni dosahovaniu cieľov Únie a jej práva. Predovšetkým však\nčl. 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských\nzmluvách nie je príkazom k paternalizmu, ale naopak, je vyjadrením minimálnej\nharmonizácie v oblasti ochrany spotrebiteľa. Štátom dáva voľnosť, je to učebnicový príklad\nvoľného, diskrečného ustanovenia. Inak povedané: To, že nám právo Európskej únie niečo\numožňuje, neznamená, že to od nás vyžaduje – teda nedá sa za to skrývať – a teda i prijatie\n(a ústavnosť) takejto úpravy je vecou vnútroštátnych pravidiel. K tomu, že uvedený čl. 8 nie\nje príkazom k čo najväčšej ochrane spotrebiteľa možno zmieniť napríklad rozsudok\nSúdneho dvora C-191/15 Verein für Konsumenteninformation, ods. 55: „Pokiaľ totiž ide\no preskúmanie podmienok v rámci konania na základe individuálnej žaloby podanej\nspotrebiteľom, právo, ktoré je stanovené ako rozhodné pre zmluvu, sa môže líšiť od práva,\nktoré je stanovené ako rozhodné pre žalobu o zdržanie sa konania, v prípade porušenia.\nV tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že úroveň ochrany spotrebiteľov je\nv jednotlivých členských štátoch ešte stále rôzna, tak ako to vyplýva z článku 8 smernice\n93/13, takže posúdenie podmienky môže byť za rovnakých okolností rôzne, a to podľa\nrozhodného práva.“ Taktiež podľa stanoviska generálnej advokátky Trstenjak vo veci\nC-618/10 Banco Español de Crédito, ods. 79: „Ďalej treba pripomenúť, že smernica 93/12,\nako jednoznačne vyplýva z jej dvanásteho odôvodnenia, vykonáva iba čiastočnú\na minimálnu harmonizáciu vnútroštátnych právnych predpisov vo vzťahu k nekalým\nzmluvným\n\npodmienkam.\n\nZásadným\n\nnormatívnym\n\nvyjadrením\n\nzásady\n\nminimálnej\n\nharmonizácie je právomoc priznaná článkom 8, ktorá výslovne stanovuje právo členských\nštátov prijať prísnejšie ustanovenia, zlučiteľné so Zmluvou v oblasti pôsobnosti tejto\nsmernice, aby sa zabezpečila vyššia úroveň ochrany spotrebiteľa. Ako som uviedla\n47\n\nvo svojich návrhoch vo veci Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, tento prístup\nminimálnej harmonizácie priznáva členským štátom výraznú diskrečnú právomoc, ktorú\nobmedzujú iba všeobecné hranice práva Únie, predovšetkým primárne právo. Vzhľadom na\nto majú členské štáty v zásade možnosť vo vlastných vnútroštátnych občianskych súdnych\nporiadkoch stanoviť povinnosť pre svoje súdy ex offo a a limine preskúmať prípadnú nekalú\npovahu zmluvnej podmienky v rámci konania o platobnom rozkaze.“ Ústavný súd vníma\nrozhodnutia Súdneho dvora, akým je napr. Asturcom (C-40/08), ktoré rekonfigurujú\ntradičné vnímanie nachádzacej a exekučnej fázy súdneho rozhodovania, ale aj Asturcom\nstále mieri v podstate na nekalé podmienky.\n46. Zo stanoviska národnej rady a vlády možno jasne vnímať, že tieto veľmi\nzdôrazňujú silnú spoločenskú potrebu či tlak na ochranu dlžníckeho spotrebiteľa a táto\nspoločenská atmosféra má ovplyvňovať nielen normotvorbu, ale aj jej interpretáciu vrátane\ntej ústavnej. To je veľmi podnetná argumentácia, pretože ochrane spotrebiteľov priradzuje\npovahu takmer „verejného poriadku“ a vystihuje uvažovanie normotvorcu. K tomu možno\nuviesť, že aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného\npráva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné\ninterpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už\nsúčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu\ninterpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu.\nKoncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to\nneznamená, že je priamo ústavným princípom (porov. 11.4)\n47. Ústavný súd k tomu uvádza, že túto spoločenskú „energiu“ je potrebné usmerniť\npráve ku koncepčnejším a nezjednodušujúcim normatívnym riešeniam. Z pohľadu\neurópskeho práva, v ktorom je ochrana spotrebiteľa cieľom samotným bez ohľadu na štyri\nslobody, je potrebné uviesť, že aj luxemburským súdom nedávno rozhodnutá vec C-42/15\nHome Credit Slovakia, a. s., proti Kláre Bíróovej naznačuje, že aj ochrana spotrebiteľa musí\nmať rozumnú mieru. Pri novom zákonodarnom procese bude potrebné brať do úvahy tak\n48\n\nrovnosť medzi dlžníkmi spotrebiteľmi a nespotrebiteľmi, ako aj medzi veriteľmi\na spotrebiteľmi.\n- princíp legality\n48. Ústavný súd sa s rešpektom k autonómii legislatívneho procesu považuje za\nvhodné v rámci testu legality vyjadriť k otázke terminológie a temporality. Ustanovenie\n§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa vzbudilo v právnej praxi legitímny rozruch (porov.\nŠTEVČEK, M. Komentár k § 100 OZ. In: Občiansky zákonník I, Komentár. Praha : C. H.\nBeck, 2015, s. 676; OVEČKOVÁ, O. Inštitút premlčania a povinnosť súdu ex officio\nprihliadať na premlčanie. In: Právny obzor. 2015, roč. 98, č. 2, s. 178 – 186; VOJČÍK, P.\nSpotrebiteľ v podnikateľskom prostredí. In: Právo, obchod, ekonomika V. Košice :\nUniverzita P. J. Šafárika v Košiciach, 2016, s. 536 a nasl.; STRAPÁČ, P. Premlčanie práva\nv spotrebiteľských veciach po novele zákona o ochrane spotrebiteľa v podmienkach\nSlovenskej republiky. In: Justičná revue. 2015, roč. 67, č. 6‐7, s. 772 – 781.), pretože\nposunulo podstatu tradičného inštitútu premlčania, a to v prospech jednej strany zmluvného\nvzťahu – spotrebiteľa. Títo autori však kritizovali úpravu z civilistických pozícií. Právnu\núpravu naopak obhajoval Milan Budjač, ktorého argumenty sa značne zhodujú\nso stanoviskom vlády (BUDJAČ, M. K namietanej protiústavnosti § 5b zákona o ochrane\nspotrebiteľa. In: Súkromné právo 1/2017, s. 8 a nasl.). Ústavný súd rozumie námietkam\nkritikov, rozumie citlivosti právnikov na ich terminológiu (porov. LUBY, Š. Teoretické\notázky právnej terminológie v normotvornom procese. In: Právník 8/1974), pretože táto\nterminológia znamená predvídateľnosť. Je pravdou, že zákonodarca do pojmu premlčanie\nvsunul obsah, ktorý býva typický pre preklúziu, a to povinnosť súdu prihliadať na uplynutie\n„premlčacej“ doby, avšak samotné subjektívne právo veriteľa nezaniká. Akademici\na praktici vyčítajú zákonodarcovi, že nekorektne nazval premlčanie preklúziou a táto\n„neférovosť“ podľa nich prekračuje prah protiústavnosti (Možno tu spomenúť, že svojho\nčasu bol aj § 89 ods. 1 zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení\nneskorších predpisov: „Vystaviteľ alebo prijímateľ, ktorých zmenečný záväzok zanikol\npremlčaním alebo tým, že nebol včas vykonaný úkon potrebný na zachovanie zmenečného\n49\n\nnároku, zostávajú majiteľovi zmenky zaviazaní, len pokiaľ sa na jeho škodu obohatili.“\nvykladaný ako preklúzia; porov. PELIKÁNOVÁ, I. Obchodní právo. II. díl. Praha : Codex,\n1994, 312 s.).\n49. Ústavne relevantnou časťou návrhu je ďalej otázka temporality, pretože norma je\nformulovaná procesne, ale lokalizovaná v špeciálnej norme na ochranu spotrebiteľa, teda\nani na pôdoryse Občianskeho zákonníka, ani na pôdoryse Civilného sporového poriadku,\na súd nie je označený ako súd, ale ako podmnožina orgánov rozhodujúcich o nárokoch.\nÚstavný súd vníma zvýšenú ochranu hmotnoprávnych horizontálnych právnych vzťahov.\nV náleze sp. zn. PL. ÚS 10/06 (bod 10) týkajúcom sa zmien vo výpočte príplatku\nk dôchodku sudcom ústavný súd uviedol, že teória rozlišuje medzi právami, ktoré štát\nzákonom uznáva (typicky napr. práva vyplývajúce zo zmluvnej autonómie súkromného\npráva), a právami, ktoré štát ľubovoľne ustanovuje. V druhom prípade, pod ktorý spadá\notázka príplatku k dôchodku, má zákonodarca široký priestor k nearbitrárnej modifikácii, ba\nk zrušeniu takto priznaného práva. Vzhľadom na absenciu intertemporálneho ustanovenia\nvyvstala debata o hmotnoprávnom alebo procesnoprávnom charaktere § 5b zákona\no ochrane spotrebiteľa, ktorý by mal byť určujúci pre jej časovú pôsobnosť. Aj vzhľadom na\nformuláciu sa v rozhodovacej činnosti presadilo vnímanie procesné (bod 19) s okamžitou\núčinnosťou novej právnej úpravy. Ako uvádza literatúra (porov. CSACH, K. Časová\npôsobnosť hmotných, procesných noriem a judikatúry – Právna istota a sofistika. In:\nZborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava : SAK, 2015, s. 16 a nasl.):\n«akúkoľvek hmotnoprávnu normu však dokážeme formulovať tak, aby znela procesnoprávne\n(„Súd vyhovie žalobe o zaplatenie kúpnej ceny, ak...“). Časová pôsobnosť procesných\nnoriem má však chrániť legitímne očakávania jednotlivca. Princípy časovej pôsobnosti\npráva pôsobia ako mechanizmus ochrany subjektívnej slobody jednotlivca pred štátom. Sú\nto pravidlá namierené proti štátu ako regulátorovi. Nemá mu byť umožnené iba\n„krasomluvou“ princíp aretroaktivity vylúčiť. Na druhej strane, v prípade prihliadnutia na\npremlčanie je to ale jedno. Ťažko totiž argumentovať, že účastník má legitímnu dôveru v to,\nže druhý účastník nevyužije určité svoje právo, a to ani s ohľadom na prípadný štatistický\n50\n\nvýskyt tohto javu. Aj keby zákonodarca úprimne priznal, že v spotrebiteľských zmluvách sa\npremlčanie považuje za preklúziu aj vo vzťahoch, o ktorých ešte súd nerozhodol, nemuselo\nby to byť automaticky popretím zákazu spätnej účinnosti právnych noriem, ale ešte\nprípustnou nepriamou retroaktivitou.» Úvahy o terminológii a temporalite tak naznačujú\nzáťaže z hľadiska normotvorby.\n50. Z uvedených dôvodov nemôže ústavný súd striktne v okolnostiach danej veci\nnezohľadniť demokratický rámec normotvorby a zúžiť svoj pohľad len na procesné\nzákladné práva. Ústavný súd tak musí vnímať aj férovosť normotvorby v širšom\nlegislatívno-technickom zmysle, ktorá je reflektovaná v samotnej výslednej norme. Právna\núprava obsahuje viacero kontroverzných komponentov [(i) ide o premlčanie či preklúziu?;\n(ii) ide o hmotné či procesné právo?; (iii) ide o okamžitý účinok zákona alebo inú\ntemporalitu?; (iv) je možné žiadať sudcu, aby sa takmer meritórne angažoval vo veci?;\n(v) nie je úprava príliš plošná, priamočiara, neberúca do úvahy kategórie spotrebiteľov].\nÚstavný súd nepodozrieva a v zásade ani nemôže podozrievať zákonodarcu, že pri prijímaní\nnapadnutej úpravy nemal dobrú vôľu reagovať na sociálne problémy spotrebiteľov.\nKaždopádne však napadnutá právna úprava posudzovaná ako celok môže u občianskej\nspoločnosti vzbudzovať dojem, že právo nie je úsilím o stanovenie jasných a férových\npravidiel, ale akýmsi „fiškálstvom“ (Premlčanie je vo všeobecnosti hmotné, ale pre\nspotrebiteľov sa stáva cez proces zrazu preklúziou.) či „trikom“ moci. Právo je\nkonzervatívny sociálny konštrukt a výkyv, akým sa javí aj napadnuté ustanovenie, ho môže\numenšovať na trpené predpisy.\n51. Ústavný súd konštatuje, že tieto jednotlivé ústavne sporné komponenty\nnapadnutého ustanovenia nie jednotlivo, ale vo svojom súčte berúc do úvahy ústavnú\nprofylaxiu prekračujú prah komponentu právnej istoty ako súčasti princípu právneho štátu,\nako aj práva na súdnu ochranu. V tomto zmysle je porušený princíp legality ako komponent\nprocesnej férovosti, a takto aj „férovosť“ legislatívna chránená čl. 1 ods. 1 ústavy. Ústavný\nsúd je presvedčený, že aj diskusia súvisiaca s predmetným nálezom prispeje k tomu, aby\n51\n\njednotliví právni aktéri, zvlášť dlžníci – spotrebitelia, lepšie porozumeli svojim právnym\npozíciám.\n- účinky nálezu\n52. Aj keď čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 ústavy viažu len mocenské orgány, derogácia\nustanovenia sa týka aj súkromných spotrebiteľských rozhodcovských súdov, pretože\nprostredníctvom zákonného textu, napr. subsidiárnej aplikácie Civilného sporového\nporiadku má čl. 46 ods. 1 ústavy horizontálne účinky, a aj keď sú rozhodcovské súdy\nsúkromnými entitami (PLz. ÚS 5/2015), tak nie je sporné, že slovo orgán z § 5b zákona\no ochrane spotrebiteľa, ako aj z § 112 Občianskeho zákonníka (Ak veriteľ v premlčacej\ndobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne\npokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj\no práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného\norgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.) zahŕňa aj tieto entity.\n53. Ústavný súd zvažoval, či vzhľadom na vec sp. zn. 36 C 117/2015, z ktorej vzišiel\nnávrh, nezúžiť rozhodnutie len na slovo „premlčanie“ z § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa,\nale z dôvodov uvedených v bode 19 sa rozhodol derogovať celé ustanovenie.\n54. Uvedené právne závery viedli ústavný súd k zisteniu, že medzi § 5b zákona\no ochrane spotrebiteľa a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy je nesúlad,\na preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.\n55. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi\nprávnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,\nprípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú\npovinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do\nsúladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými\nspôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo\nustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia. Podľa\n52\n\nčl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa\nvyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie\nústavného súdu je všeobecne záväzné.\n56. Vychádzajúc z citovaného bude úlohou národnej rady do šiestich mesiacov od\nvyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uviesť ustanovenie § 5b\nzákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady\nč. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov do súladu s čl. 46 ods. 1\nv spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy. Ak tak národná rada v tejto lehote neurobí, stratí označené\nustanovenie zákona po uplynutí tejto lehoty platnosť.\n57. K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája\nodlišné stanovisko sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Milana Ľalíka.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. februára 2018\n\n53", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "súd", "premlčanie-premlčanie v občianskom práve", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo-ochrana spotrebiteľa", "európske právo", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba-zákonodarca", "sudca-nestrannosť", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo-neprijateľné podmienky", "ľudská dôstojnosť", "preklúzia", "premlčanie-premlčanie v občianskom práve", "test proporcionality", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo-ochrana spotrebiteľa"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:038fbab4-0f3e-446d-9749-992355fdedb4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.194.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 194/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/2016 z 12. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-12", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.194.2016.1"}, {"guid": "ussr:f70c4b43-78a0-46fa-a6bf-5d80e5e9ee6c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PLz.US.5.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 5/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 5/2015 z 18. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PLz.US.5.2015.1"}, {"guid": "ussr:1f4abac7-fd43-4c9d-accf-edd67bc58f16", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.729.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 729/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 729/2015 z 4. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-04", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.729.2015.1"}, {"guid": "ussr:afd3b089-7696-4697-8d62-2cab634141de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.413.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 413/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 413/2015 z 7. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.413.2015.1"}, {"guid": "ussr:b69a67d6-2508-4023-9cb5-7bdcd88ba729", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 547/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 547/2012 z 24. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-24", "citacie_n": 340, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b69a67d6-2508-4023-9cb5-7bdcd88ba729"}, {"guid": "ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2012 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec"}, {"guid": "ussr:2f56a0e2-f4d5-4f84-9f6a-ed9986a2c3be", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 386/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 386/2012 z 23. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-23", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f56a0e2-f4d5-4f84-9f6a-ed9986a2c3be"}, {"guid": "ussr:1648348a-68dd-4cc3-94b5-5dc07f1fdf21", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2012 z 11. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-11", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1648348a-68dd-4cc3-94b5-5dc07f1fdf21"}, {"guid": "ussr:ccf26b96-ad50-42f0-8805-632f759fdba3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 39/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 39/2012 z 14. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-14", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ccf26b96-ad50-42f0-8805-632f759fdba3"}, {"guid": "ussr:6b4cb8bb-75da-423c-a0ae-301ef7273b1b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 36/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 36/2012 z 14. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-14", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b4cb8bb-75da-423c-a0ae-301ef7273b1b"}, {"guid": "ussr:5d55c732-bfc3-4487-823e-81634f8e97d9", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/06 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d55c732-bfc3-4487-823e-81634f8e97d9"}, {"guid": "ussr:1147a350-1066-4f4b-b5a9-e107fea9067c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/09 z 27. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-27", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1147a350-1066-4f4b-b5a9-e107fea9067c"}, {"guid": "ussr:802d64f7-167a-4627-982e-471211639eb8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/04 z 9. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-09", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:802d64f7-167a-4627-982e-471211639eb8"}, {"guid": "ussr:6161f04c-8738-40c8-ab23-88114c950e51", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.9.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/96 z 11. 11. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-11-11", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.9.1996.1"}, {"guid": "ussr:d03044ac-2140-4e01-bd51-bb2cd9b8b5a3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/96 z 5. 6. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-06-05", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.1996.1"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}, {"guid": "15ea9a01-81ea-4b55-9136-7d67a7c78a75:4c4e694d-fc1e-4504-8508-b098083bbede", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8112220080.1", "spisova_znacka": "3MCdo/12/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/12/2014 z 20. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-20", "citacie_n": 560, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8112220080.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0fd54ce9-5d5f-4709-bf01-c70ccbdcb6bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5", "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.3.2024.5"}, {"guid": "ussr:416d492f-b855-4289-ac2d-09ad3572a7c9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.10.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2023 z 24. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.10.2023.1"}, {"guid": "ussr:532355a5-1e76-47db-b853-9ccb07e6c7af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.6.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2022 z 24. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.6.2022.1"}, {"guid": "ussr:1df1cc2f-9c9d-4f38-9416-d8b8d8286438", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2018 z 1. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2018.1"}, {"guid": "ussr:6afb8987-9d86-4e9f-a8c9-bfe4997cb61c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.491.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 491/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 491/2022 z 27. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.491.2022.1"}, {"guid": "ussr:e8680894-1794-40db-95a2-5fdf2312ebc9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.399.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 399/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 399/2022 z 6. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-06", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.399.2022.1"}, {"guid": "ussr:8c2681be-db07-4d57-9a04-2b6d1efd23ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2021 z 1. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-01", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.8.2021.2"}, {"guid": "ussr:6fafb307-418d-40dd-809b-1274cf28624f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.366.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 366/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 366/2021 z 6. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-06", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.366.2021.1"}, {"guid": "ussr:02ec42b1-1708-41df-bde4-c1fcfc79138e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.5.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2021 z 12. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-12", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.5.2021.1"}, {"guid": "ussr:2698a9b6-8672-49ef-8052-6831ea9c7c03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.486.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 486/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 486/2018 z 15. 4. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-04-15", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.486.2018.1"}, {"guid": "ussr:bee35f26-a46c-4335-819f-70b2c6e66f5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.97.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 97/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 97/2021 z 25. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-25", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.97.2021.1"}, {"guid": "ussr:32d884da-8477-4cb3-83c8-99c0aa48c37b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.268.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 268/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 268/2020 z 18. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.268.2020.2"}, {"guid": "ussr:1b13d066-06ba-48d2-bbb1-792ba0c114f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.283.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 283/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 283/2020 z 12. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-12", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.283.2020.2"}, {"guid": "ussr:b7853b3a-97f5-4e62-b675-af9a300efea4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.405.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 405/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 405/2020 z 20. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.405.2020.1"}, {"guid": "ussr:f3648eff-5a4a-4423-b912-7fc5fa085655", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.474.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 474/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 474/2020 z 13. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.474.2020.1"}, {"guid": "ussr:4639beca-932f-418d-8af0-1b9863240752", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.84.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 84/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 84/2019 z 23. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.84.2019.1"}, {"guid": "ussr:1a00e0f2-8066-485d-a884-5ed775304df8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.57.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 57/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 57/2020 z 23. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-23", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.57.2020.2"}, {"guid": "ussr:17dc0ed5-f77e-4b02-836a-dd1081120bd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.57.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 57/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 57/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.57.2020.2"}, {"guid": "ussr:bbbae328-e54a-4def-b022-1de947aa6ea8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.49.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2020 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.49.2020.2"}, {"guid": "ussr:a3397ef8-af4f-40f4-b07e-36aed1b8563e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.44.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 44/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 44/2020 z 28. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.44.2020.2"}, {"guid": "ussr:7e7f142f-1aaa-492e-b884-ac00865cf490", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.89.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 89/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 89/2020 z 13. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.89.2020.1"}, {"guid": "ussr:79e0fc8b-76a3-4c1c-9b96-42d1b70b9aaa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.332.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 332/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 332/2019 z 4. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-04", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.332.2019.1"}, {"guid": "ussr:20072843-a694-4013-9a23-f4c6fcb81a63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2016 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2016.1"}, {"guid": "ussr:cc5d99d8-3703-4f48-85b4-cef836a7411e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.42.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 42/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 42/2019 z 23. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.42.2019.1"}, {"guid": "ussr:9b1ff39f-5165-49ae-8e8a-26bfe8227d53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.37.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/2018 z 5. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.37.2018.1"}, {"guid": "ffb4ddc0-20cf-4d7c-92f5-c7bd00d20408:8db3a83f-1584-49b6-8ae1-398a2ee1fb55", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8614201696.4", "spisova_znacka": "5Cdo/167/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/167/2024 z 29. 10. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-10-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8614201696.4"}, {"guid": "5ded473b-7607-4728-9e2c-4d4b7c52b55c:f95d5fc0-fe2f-4f4f-89de-9f15aecc0a2b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6120436847.2", "spisova_znacka": "5Cdo/51/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/51/2024 z 30. 4. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6120436847.2"}, {"guid": "95ee9f08-29a7-4e22-b7a5-9df6993787de:42453ced-cebd-4f1c-9935-0cf17718b1bf", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:4116213414.3", "spisova_znacka": "2Cdo/5/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/5/2023 z 15. 2. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-02-15", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:4116213414.3"}, {"guid": "3617b94b-5bde-4a3d-be0d-f9b7d006ab82:5ac58597-a34d-4ff4-b858-2332da9ad4b7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:8207206172.2", "spisova_znacka": "2Cdo/341/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/341/2021 z 24. 8. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-08-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:8207206172.2"}, {"guid": "1deec529-a96c-4f07-a1e9-7450de1238cb:17fabdf3-ca2b-4d2d-8377-aa731cb653f9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:7219202549.1", "spisova_znacka": "9Cdo/211/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/211/2020 z 29. 9. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-09-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:7219202549.1"}]}