{"guid": "ussr:14b4dd00-886e-4885-8991-0a7ba8ff55f9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.76.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 76/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 76/2018 z 1. 2. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 1. februára 2018, sp. zn. IV. ÚS 76/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.76.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-02-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/14b4dd00-886e-4885-8991-0a7ba8ff55f9", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.76.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.76.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.76.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 76/2018-34\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť\n,\nzastúpeného advokátkou JUDr. Margitou Medveczkou, Drotárska cesta 68, Bratislava,\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 3 Sžf 44/2015 z 22. marca 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta\n\nako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2017\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2\na čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 44/2015\nz 22. marca 2017 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je pozemkovým spoločenstvom založeným\npodľa «zák. č. 181/1996 Z. z. o pozemkových spoločenstvách (ďalej len „pôvodný ZoPS“)\na zapísaným do Registra pozemkových spoločenstiev, vedenom Okresným úradom\nv Bratislave, pozemkový a lesný odbor pod registračným číslom LS-1/1996. V súlade s ust.\n§ 31 zákona č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách, ktorý zrušil pôvodný ZoPS,\nprispôsobil sťažovateľ svoje právneho pomery ustanoveniam tohto zákona.».\nSťažovateľ uvádza, že jeho právny predchodca Spolok bývalých urbarialistov\nv\n\nbol založený ako starý tzv. „tereziánsky urbár“, „a spravoval\n\nsa zákonným článkom XIX z roku 1898 o štátnom spravovaní obecných a niektorých iných\nlesov a hôľ, ako aj o úprave hospodárskej správy spoločne užívaných lesov a hôľ, ktoré\nsú niedielnym vlastníctvom komposesorátov a bývalých urbalialistov, čo vieme preukázať\nzápisom v pozemkovoknižnej vložke č.\n\npod bodom B. 1 zo dňa 17. 11. 1911 pod č. 6065,\n\nkde je zápis: spoločné užívanie lesného územia spadajúce pod účinnosť zákona XIX., § 25\nz roku 1898“.\nSťažovateľ sa žalobou z 29. mája 2013 podanou Krajskému súdu v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí Finančného\nriaditeľstva Slovenskej\n\nrepubliky,\n\nBanská\n\nBystrica\n\n(ďalej\n\nlen\n\nžalovaný“),\n\nč. 1100302/1/75050/2013/5248 z 27. februára 2013 a č. 1100302/1/89797/2013/5248\nz 27. februára 2013, ktorými žalovaný potvrdil rozhodnutia Daňového úradu Bratislava,\nktorým mu bola vyrubená daň z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobia\nrokov 2016 a 2017. Krajský súd žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. 2 S 147/13-33\nz 3. decembra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietol. Na podklade\nsťažovateľom podaného odvolania následne najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil\nrozsudok krajského súdu.\nSťažovateľ zastáva názor, že jeho označené práva boli porušené tým, že najvyšší súd\n„vychádzal v tejto veci z praxe orgánov finančnej správy, keď si osvojil ich aplikáciu\n\n2\n\nustanovenia § 12 ods. 2 ZDP, (toto ustanovenie preferovali oba súdy, ktoré vo veci\nrozhodovali), bez toho, aby aplikoval ust. § 13 ods. 2 ZDP, resp. bez toho, aby nepoužitie\ncitovaného ustanovenia, ktoré je v prospech sťažovateľa, náležite zdôvodnili.\nTeda nie je to zákon, alebo zákonné ustanovenie, ktoré definuje povinnosť platiť\ndane, ale je to prax orgánov finančnej správy, a to je v rozpore s ust. čl. 59 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky...\n... nerešpektoval jeho špecifické postavenie, účel jeho založenia a špecifický predmet\npodnikania.\nToto špecifické postavenie žalobcu vyplýva už z formy jeho založenia – zákon\nako jedinú právnu formu organizácie a správy spoločnej nehnuteľnosti pre vlastníkov\nspoločnej nehnuteľnosti pripúšťa pozemkové spoločenstvo, v zmysle pôvodného ZoPS.“.\nPo poukázaní na § 22 ods. 1 a 2 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o lesoch“) uvádza, že „nemôže v lesoch hospodáriť podľa\nsvojej ľubovôle, ale je povinný – a bol týmto povinný aj v rokoch 2007 až 2008 –\npridržiavať sa lesného hospodárskeho plánu, stanoveného v tom čase Okresným lesným\núradom v Bratislave.\nSťažovateľ teda neťažil preto, aby dosiahol zisk z podnikania, ale žalobca ťažil drevo\npreto, lebo mu to prikazoval zákon - prostredníctvom lesného hospodárskeho plánu, ktorý\nmu zároveň aj určil, koľko dreva má vyťažiť...\nNa tomto základe nie je možné použiť analógiu s Hokejovým klubom\n\nv\n\nkonaní (3 Sžf 43/2009) a jeho príjmami z reklamnej činnosti – ide tu o porovnanie dvoch\nneporovnateľných činností.\nSťažovateľovi vyplýva jeho povinnosť hospodáriť na pôde a lesných pozemkoch\npriamo zo zákona, ktorý sa opiera o čl. 44 Ústavy SR, kdežto hokejový klub reklamu\npotrebuje, aby generoval zdroje na financovanie hlavného predmetu činnosti (ako vyplýva\nz poslednej vety na str. 4 namietaného Rozsudku NS SR)\nPreto je dôvodné použiť v prípade sťažovateľa ust. § 13 ods. 1 písm. a) ZDP v znení\nplatnom do 31. 12. 2007...“.\nObdobne je presvedčený, že aj „prenájom pozemkov - pôdy, ktorá patrí do spoločnej\nnehnuteľnosti – nebol v roku 2006 a 2007 podnikaním v zmysle živnostenského zákona,\n\n3\n\npretože nájom bol živnosťou len v prípade, ak prenajímateľ poskytuje aj iné služby spojené\ns prenájmom nehnuteľností, a tieto sťažovateľ neposkytoval a ani neposkytol.\nNa základe vyššie uvedeného je zrejmé, že aj predaj dreva, ktorý bol získaný\npovinnou ťažbou, predpísanou zákonom, ako aj príjem z prenájmu, ktorý nie je podnikaním,\npretože nenapĺňa zákonom stanovené znaky podnikania ale je zahrnutý v účele sťažovateľa\n- hospodárenie na spoločnej nehnuteľnosti a obstarávanie spoločných vecí, vyplývajúcich\nzo spoluvlastníctva k nej - má byť v zmysle citovaného zákonného ustanovenia oslobodený\nod dani z príjmov.\nAk by to tak nebolo, a prijali by sme prax orgánov finančnej správy a jej extenzívny\nvýklad ust. § 12 ods 2 ZDP, príjmy z každej činnosti, ktorú v tom čase realizovali\npozemkové spoločenstvá, a z ktorej by bolo možné dosiahnuť zisk, by mali podliehať dani,\na preto by bolo ust. § 13 ods. 1 písm. a) ZDP nadbytočné.\nNavyše, sporná prax orgánov finančnej správy vznikla až neskôr, nie v roku 2006\nalebo 2007, kedy vznikli dané prijímy... Tá sa zmenila až po 01. 01. 2008, kedy zákonodarca\nupravil ZDP tak, že pozemkové spoločenstvá vypustil z okruhu daňovníkov podľa ust. § 12\nods. 3 ZDP, a teda až od tohto momentu upravil ich zdaňovanie. Do toho času však prax\norgánov finančnej správy nebola taká prísna voči pozemkovým spoločenstvám,\nčo potvrdzuje aj ten fakt, že kontrola bola pozemkovému spoločenstvu nariadená\naž v rokoch 2013, teda viac ako 6, resp. 7 rokov po skončení daného daňového obdobia...“.\nPodľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nie je ani dostatočne\nodôvodnený. Nie je z neho zrejmé, prečo sa najvyšší súd „odvolal na rozhodnutie vo veci\nHokejového klubu\n\n, v prípade ktorého boli riešené príjmy z reklamy, a prečo\n\nsa nevysporiadal s námietkou, že ustanovenia § 13 os. 1 písm. a) ZDP pozemkovému\nspoločenstvu oslobodilo všetky príjmy, plynúce z činnosti, na ktorej účel títo daňovníci\nvznikli s výnimkou príjmov z činností, ktoré sú podnikaním“.\nZároveň podľa názoru sťažovateľa v predmetnej veci „nebol dodržaný princíp\nprávnej istoty, nestrannosti a zásada rovnosti strán.\nAko sme už uviedli, samotný Najvyšší súd konštatuje, že aplikácia ust. § 12 ods. 2\nZDP spôsobuje pri výklade problémy. Dávame do pozornosti Ústavného súdu, že prax\norgánov finančnej správy v tejto veci je síce jednotná, ale je otázne, či je v súlade so\n4\n\nzákonom, a či priklonením sa k tejto praxi neboli porušené práva žalobcu a zásada rovnosti\nstrán v konaní.\nJe síce zrejmé, že záujem štátu je v tomto prípade nadradený, ale nemôže to byť\nv zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva.\nDaňové orgány môžu aplikovať pri vyrúbení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo\nustanovuje zákon, ale nie sú oprávnené ho aplikovať nad rámec daný im zákonom.\nAk im to NS SR prebratím ich argumentácie umožnil, porušil zásadu rovnosti strán.“.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal\nna ďalšie konanie a následne vydal tento nález:\n„1. Základné právo sťažovateľa\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 1 (správne čl. 6 ods. 1, pozn.) Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. 3 Sžf 44/2015 zo dna 22. marca 2017 bolo porušené.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k 3 Sžf 44/2015 zo dňa\n22. marca 2017 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľ má nárok na náhradu trov konania, tak ako budú vyčíslené na ústnom\npojednávaní.“\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\n\n5\n\nsťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nPodľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje\nvo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého\nrozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah\npredmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej\nochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ\ndomáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil\nza porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený\nzvoleným advokátom. (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Text uvedený\nmimo petitu považuje ústavný súd za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit.\nAplikujúc uvedené bolo predmetom predbežného prorokovania sťažovateľom\nnamietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Sťažovateľ\nporušenie označených práv odôvodňuje tým, že najvyšší súd vec nesprávne právne posúdil,\npri odôvodnení svojho rozhodnutia nebral do úvahy špecifické postavenie sťažovateľa, účel\njeho založenia, na vec aplikoval nesprávne ustanovenia zákona č. 595/2003 Z. z. o dani\nz príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.“) a svoje\nrozhodnutie nedostatočne odôvodnil.\n\n6\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\n1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47\nods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nÚstavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria\ndo právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou\ninštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). V zásade preto nie je oprávnený\nposudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych\npredpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 13/01, II. ÚS 193/2010). Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\n\n7\n\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\nO svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo\nmožné zase uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, IV. ÚS 792/2013).\nObsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť\nuplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné\npodmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny\nprístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu\nby mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať\na rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (IV. ÚS 103/2014).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,\nII. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí\naj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,\nktorá tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých\nmedzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,\nktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne\nsúladný výklad aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany\ndôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom\ninterpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05,\nI. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).\nV rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov\norgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov. Úlohou súdu\n(či už prvostupňového alebo odvolacieho) v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť\nsprávnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to,\nči kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne\na procesnoprávne predpisy. Je potrebné vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom\nskutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo\n8\n\nrozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádzajúc z týchto špecifických čŕt správneho\nsúdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti postupu\nnajvyššieho súdu.\nNajvyšší súd napadnutým rozsudkom podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) potvrdil rozsudok krajského súdu\nako vecne správny. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v časti relevantnej\npre toto konanie uviedol, že z rozhodovacej činnosti mu je známe, že «aplikácia ust. § 12\nods. 2 ZDP spôsobuje pri výklade problémy. Prax orgánov finančnej správy je jednotná\nv tom, že ustanovenie § 12 ods. 2 ZDP obsahuje autonómnu definíciu činností, z ktorých\ndaňové subjekty nezaložené na podnikanie podľa zákonodarcu môžu dosiahnuť zisk. Zákon\no dani z príjmov vychádza z koncepcie rozčlenenia príjmov a nákladov na zdaňovanú\na nezdaňovanú časť. Teda napriek skutočnosti, že ide o daňový subjekt nezaložený\nna podnikanie, zákonom vymenované príjmy podliehajú dani. Už v právnej veci\n3 Sžf 43/2009 [Hokejový klub\n\nc/a Daňové riaditeľstvo SR] sa tento problém\n\nvyskytol ako systémový, keďže neumožňuje daňovým subjektom generovať z týchto činností\nzdroje na financovanie hlavného predmetu činnosti a kvalifikovať ich ako oslobodené\npríjmy v zmysle § 13 ods. 1 písm. a/ ZDP. Týmto spôsobom každý daňový subjekt má i\n„kvázi podnikateľskú časť, ktorú musí zdaniť“. V prípade žalobcu išlo príjmy z nájomného\na z predaja drevnej hmoty, ktoré patria medzí výslovne pomenované príjmy ako zdroje\nzisku.».\nPri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal\nzo svojho\n\nustáleného\n\nprávneho\n\nnázoru,\n\npodľa\n\nktorého\n\nodôvodnenia\n\nrozhodnutí\n\nprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku\nkomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,\nako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania\n(IV. ÚS 350/09).\n\n9\n\nÚstavný súd si preto zaobstaral aj rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd\nzamietol žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:\n«Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z...\nPodľa § 12 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z...\nPodľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z...\nPodľa § 17 ods. 2 písm. b/ zákona č. 595/2003 Z. z...\nPodľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z...\nZákon č. 563/2009 Z. z. zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou\nz týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v konaní\no daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí\na dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov\na ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.\nPodľa § 3 ods. 1 zákona č. 181/1995 Z. z. spoločenstvo s cieľom racionálne\nhospodáriť na spoločnej nehnuteľnosti a obstarávať spoločné veci vyplývajúce\nzo spoluvlastníctva k nej môže\na) vykonávať poľnohospodársku prvovýrobu a s tým súvisiace spracovanie alebo\núpravu poľnohospodárskych produktov,\nb) hospodáriť v lesoch a na vodných plochách, ak túto činnosť upravujú osobitné\npredpisy, spoločenstvo vykonáva túto činnosť v súlade s týmito osobitnými predpismi.\nPodľa § 3 ods. 2 zákona č. 181/1995 Z.z. podnikateľskú činnosť, ktorá nie je uvedená\nv odseku 1, môže spoločenstvo vykonávať len za podmienok ustanovených osobitnými\npredpismi.\nZásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti\nukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nKeďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania\nsa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia\nodvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní\naj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti vyplýva,\nže daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako\nprioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových\n\n10\n\nsubjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú\ngaranciu právnej istoty daňových subjektov.\nSkutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore\ns ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže\nto byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania\npráva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré\npriamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia\nvyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda\ndodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré\nsú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené\nv Zbierke zákonov.\nZákon 595/2003 Z. z. upravuje daň z príjmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby\na spôsob platenia a vyberania dane. Žalobca je právnickou osobou nezaloženou\nna podnikanie, ktorej právny status sa spravuje predovšetkým zákonom č. 181/1995 Z. z.\nPočas výkonu kontroly správnosti určenia daňovej povinnosti za zdaňovacie obdobie roku\n2006 správca dane zistil, že žalobca uzatvoril zmluvy o nájme nehnuteľného majetku\ns viacerými fyzickými osobami a za predmetný prenájom získal finančné prostriedky\nv celkovej sume 4.001.997,30 Sk. Za zdaňovacie obdobie roku 2007 správca dane zistil,\nže žalobca uzatvoril zmluvy o nájme nehnuteľného majetku a za predmetný prenájom získal\nfinančné prostriedky v celkovej sume 2.111.680,- Sk.\nŽalobca vo svojej argumentácii poukazujúc na § 12 ods. 3 a § 13 ods. 1 písm. a/\nzákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov platného do 31. 12. 2007 nesprávne interpretoval\nzákon účinný v čase rozhodnom pre toto konanie. Opomenul dikciu § 12 ods. 2 citovaného\nzákona, podľa ktorého predmetom dane daňovníka, ktorý nie je založený alebo zriadený na\npodnikanie, sú príjmy, definované v § 12 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z., ako príjmy\nz činností, ktorými dosahuje zisk alebo ktorými sa dá zisk dosiahnuť, a to vrátane príjmov\nz predaja majetku, príjmov z nájomného, príjmov z reklám, príjmov z členských príspevkov\na príjmov, z ktorých sa daň vyberá podľa § 43.\n\n11\n\nZ uvedeného vyplýva, že predmetom dane žalobcu v kontrolovanom období\nrokov 2006 a 2007 boli aj príjmy z činností, ktorými dosiahol zisk, vrátane príjmov\nz nájomného, pričom je z hľadiska posúdenia vzniknuvšej daňovej povinnosti právne\nirelevantné, či je alebo nie je uvedená činnosť zaradená medzi živnosti podľa zákona\nč. 455/1991 Zb. Príjmy z prenájmu sú uvedené ako jeden z druhu príjmov, ktorým sa\ndosahuje zisk a ktoré tvoria predmet dane daňovníka nezaloženého za účelom podnikania\n(§ 12 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z.) a preto ich nemožno považovať za príjmy od dane\noslobodené podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona. Zároveň súd súhlasí so žalovaným\nv presvedčení, že v žiadnom ustanovení zákona nie je uvedené, že dosahovanie príjmu\nz prenájmu možno považovať za vykonávanie základnej činnosti spoločenstva vymedzenej\nosobitnými predpismi.\nNa základe hore uvedeného bolo nevyhnutné považovať žalobcom prijaté nájomné\nza príjem, ktorý je predmetom dane z príjmov. V súlade s § 17 ods. 2 písm. b/ zákona\nč. 595/2003 Z.z. sa žalobcovi za rok 2006 zvýšil základ dane o 4.001.997,30 Sk\na za rok 2007 o 2.111.680,- Sk. Súd je v zhode so žalovaným toho názoru, že príjmy\nz prenájmu (z činnosti, ktorou sa dosahuje zisk) sú priamo uvedené ako jeden z druhov\npríjmov, ktoré tvoria predmet zdanenia daňovníka nezaloženého za účelom podnikania\na tým sú vylúčené z príjmov oslobodených od dane podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona\nč. 595/2003 Z. z.\nPokiaľ ide o predaj drevnej hmoty, nemožno túto činnosť považovať za účel\nzaloženia žalobcu. Pokiaľ by tomu tak bolo, jeho založenie by nepodliehalo (nebolo by to\npotrebné) podmienkam zákona č. 181/1995 Z. z.. Žalobca ako spoločenstvo podľa zákona\nč. 181/1995 Z. z. bol založený s cieľom racionálne hospodáriť na spoločnej nehnuteľnosti\na obstarávať spoločné veci vyplývajúce zo spoluvlastníctva k nej, čo je nepochybne\nobsahovo činnosť rozdielna od činnosti (ťažby dreva) vyššie uvedenej. Súd zároveň\npoukazuje na to, že z dikcie vyššie citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 181/1995\nZ. z. vyplýva, že hospodárenie v lesoch zo strany žalobcu je podnikaním.\nŽalobca za kontrolované obdobie v roku 2006 prijal finančné prostriedky v hotovosti\nza ťažbu dreva v celkovej sume 62.000,- Sk a v roku 2007 v celkovej sume 46.500,- Sk.\nPredaj drevnej hmoty nemožno považovať za výkon základnej činnosti, jedná sa o príjem,\nktorý súvisí s podnikateľskou činnosťou, a preto príjmy z tejto činnosti sú predmetom dane.\n\n12\n\nZároveň je nutné poukázať na § 12 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z., z ktorého dikcie\nvyplýva, že predmetom dane daňovníka, akým je i žalobca, sú okrem iného aj príjmy z\npredaja majetku. Drevná hmota je nepochybne majetkom žalobcu a jej predaj preto nie je\noslobodený od dane podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z.. Hore uvedené\npríjmy žalobca nezahrnul do príjmov na zdanenie, čím porušil § 12 ods. 2 zákona\nč. 595/2003 Z. z. Z uvedeného hľadiska žalobca posúdil zistený skutkový stav po vecnej\ni právnej stránke správne.“\nAko z už citovaného vyplýva, najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil\ns rozsudkom krajského súdu a tento v súlade s § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny\npotvrdil, pričom svoje rozhodnutie v ďalšej časti odôvodnil už len stručným poukázaním\nna význam § 12 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. a na svoju doterajšiu rozhodovaciu prax.\nPodľa § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie\nsprávneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa\nžalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie\nsprávneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.\nInak o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona.\nPodľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len\nna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť\nna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nZ citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016\nvyplýva, že v prípade, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, nemusí už v odôvodnení svojho rozhodnutia\nuvádzať (kopírovať, pozn.) všetky dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa,\nale môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nprvostupňového rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia ďalšie dôvody. Uvedené však neznamená, že odvolací súd opomenie ústavné\nlimity, ktoré každý súd musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí.\n\n13\n\nAj podľa judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia\n(napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04, III. ÚS 25/06). Podľa judikatúry ústavného súdu je v zásade postačujúce,\nak odvolací súd odkáže v odôvodnení svojho rozhodnutia na odôvodnenie rozhodnutia súdu\nprvého stupňa, pokiaľ sa s ním úplne stotožňuje a pokiaľ súčasne dáva odpovede\naj na podstatné argumenty sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní, ako aj vtedy, ak sa\nodvolací súd sám vysporiada v odôvodnení svojho rozhodnutia s argumentmi uvedenými\nv odvolaní, pokiaľ sa s týmito argumentmi prednesenými v konaní pred ním nevysporiadal\nuž súd prvého stupňa (m. m. II. ÚS 155/2013, II. ÚS 329/2016).\nV posudzovanom prípade je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu odôvodnený síce\nstručne, no tým, že najvyšší súd potvrdil správnosť záverov krajského súdu, a zároveň\nvzhľadom na obsah odvolania sťažovateľa premietnutý do odôvodnenia svojho rozsudku\nsa vyjadril len k otázke, ktorú považoval za podstatnú pre danú vec, ho možno považovať\nza ústavne udržateľný. Na druhej strane z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva,\nže krajský súd sa v dostatočnej miere zaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľa\nuvedenými v jeho žalobe (totožnými s tými, ktoré neskôr uviedol aj vo svojom odvolaní\na následne aj v sťažnosti pred ústavným súdom, pozn.), tieto primeraným spôsobom\nvyhodnotil a svoje závery primeraným spôsobom odôvodnil. Krajský súd v preskúmavanej\nveci postupoval v medziach svojej právomoci a v súlade s na vec sa vzťahujúcimi právnymi\npredpismi. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu a naň\nnadväzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu v kontexte so sťažovateľom namietanou\nnesprávnou interpretáciu či aplikáciou dotknutých právnych predpisov, na ktoré krajský súd\n14\n\nodkazuje v odôvodnení svojho rozsudku (ale aj najvyšší súd v odôvodnení napadnutého\nrozsudku, pozn.), nezistil taký výklad a aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne\nzáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.\nPráve naopak, podľa názoru ústavného súdu je výklad a závery krajského súdu a naň\nnadväzujúce závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku z ústavného hľadiska\nudržateľné. Vzhľadom na svoj už spomínaný ustálený právny názor, podľa ktorého\nodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane, pretože z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, a tak je potrebné ich\naj komplexne posudzovať, ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku krajského súdu spĺňa všetky\npožiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu vo vzťahu k odôvodneniu\nsúdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutí vo veci\nsťažovateľa.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, v ktorej\nuž viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak súd\nnerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto\nrozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. IV. ÚS 340/04, II. ÚS 519/2012,\nII. ÚS 140/2013).\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jednou z možností, pre ktoré môže\nústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa už pri predbežnom prerokovaní, je jej zjavná\nneopodstatnenosť. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne\nneopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným\n15\n\ndôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí\naj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,\nresp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,\nposudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.\nIV. ÚS 62/08). Ústavný súd takúto skutočnosť pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nnezistil.\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným\nporušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu nie je príčinná súvislosť, ktorá by mala za následok porušenie\nsťažovateľom označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nSťažovateľ\n\nnamieta,\n\nže\n\nnapadnutým\n\nrozsudkom\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\ndošlo\n\naj k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nÚstavný súd v tejto súvislosti v zhode s Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej\naj „ESĽP“) považuje za potrebné poukázať na to, že označený článok dohovoru nie je\naplikovateľný vo veci sťažovateľa.\nČlánok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu\no ,,občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného\nobvinenia“. Podľa judikatúry ESĽP pojem občianske práva a záväzky treba vykladať\nautonómne, pričom sem nepatria len občianske, obchodné, rodinné či pracovné práva\na záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach\nvyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje, že aj konania\nkvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať\ndo pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci\npre práva a povinnosti súkromného charakteru. Podľa názoru ESĽP však daňové záležitosti\npatria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu medzi daňovým\n\n16\n\nsubjektom a správcom dane prevláda. Napokon ESĽP dospel k záveru, že daňové spory sa\nvymykajú z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú do pôsobnosti čl. 6\ndohovoru, a to napriek finančným dôsledkom na situáciu daňových subjektov (Ferrazzini\nproti Taliansku, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001).\nÚstavný súd v nadväznosti na právne názory ESĽP uvádza, že daňové právo je\njedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu\npožadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu\na plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožno\nsubsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veci\nv niektorých prípadoch možno, vychádzajúc zo znenia dohovoru, podradiť pod pojem\ntrestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, no len vtedy, ak ide o ukladanie\ndaňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Keďže však všeobecné\nsúdy na základe žaloby sťažovateľa preskúmavali zákonnosť rozhodnutí finančného\nriaditeľstva, ktorými bol potvrdený dodatočný platobný výmer daňového úradu, ktorým bol\nvyrubený sťažovateľovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb (a nie daňová sankcia),\nústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v tomto prípade ratione\nmateriae aplikovateľný (m. m. I. ÚS 241/07, II. ÚS 535/2016).\nNa základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu\nzaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. februára 2018\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "pozemok, pozemkové právo", "daň-z príjmov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b1663c4a-a780-4973-b12b-0c0673461f7e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.535.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 535/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 535/2016 z 30. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.535.2016.1"}, {"guid": "ussr:d0bde6ee-f8b1-4abd-a59f-2dcef6cf4b98", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.329.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 329/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 329/2016 z 14. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.329.2016.1"}, {"guid": "ussr:33e886dc-730b-4977-9106-6969bd2b90c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 103/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 103/2014 z 19. 2. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-02-19", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33e886dc-730b-4977-9106-6969bd2b90c0"}, {"guid": "ussr:e17d9ef0-e54f-47b1-80b2-109e1ff42dee", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 792/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 792/2013 z 18. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-18", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e17d9ef0-e54f-47b1-80b2-109e1ff42dee"}, {"guid": "ussr:e439ced6-3aaa-458d-8631-6dabb7f8972d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 155/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/2013 z 12. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-12", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e439ced6-3aaa-458d-8631-6dabb7f8972d"}, {"guid": "ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 339/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 339/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa"}, {"guid": "ussr:381ac995-40a2-42ca-9142-8b6b71d9e567", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 140/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 140/2013 z 21. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-21", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:381ac995-40a2-42ca-9142-8b6b71d9e567"}, {"guid": "ussr:a28dffd0-b9f5-496b-9cfd-df46f85b596f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 519/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 519/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a28dffd0-b9f5-496b-9cfd-df46f85b596f"}, {"guid": "ussr:840b3b8f-9c19-47f1-98ce-cc7d93de9f9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 287/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 287/2011 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 594, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:840b3b8f-9c19-47f1-98ce-cc7d93de9f9d"}, {"guid": "ussr:7bfeab25-1b2e-4b9f-8fed-c17bb57d4758", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/2010 z 22. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-22", "citacie_n": 385, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7bfeab25-1b2e-4b9f-8fed-c17bb57d4758"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 z 28. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-28", "citacie_n": 717, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:cbf2f0ac-1fe6-499b-a07b-833764a5369f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 363/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 363/06 z 15. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-15", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cbf2f0ac-1fe6-499b-a07b-833764a5369f"}, {"guid": "ussr:7d5a1349-71c9-4878-b4f9-7c89dda5f6e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 25/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 25/06 z 10. 5. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-05-10", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d5a1349-71c9-4878-b4f9-7c89dda5f6e9"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:1fd0e466-c182-4bcf-ac09-f2abe3a7f889", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 23/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 23/05 z 13. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-13", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1fd0e466-c182-4bcf-ac09-f2abe3a7f889"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:ddd12caa-a8a2-4222-b209-fb0bb0e12f7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/04 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ddd12caa-a8a2-4222-b209-fb0bb0e12f7b"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:bfef9d2a-f4ce-422d-b653-5d7e412cede0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.181.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 181/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 181/2020 z 28. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.181.2020.1"}]}