{"guid": "ussr:8e3fe33b-6fb6-413a-8ac5-5a55c15b6b19", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.73.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 73/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 73/2018 z 1. 2. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 1. februára 2018, sp. zn. IV. ÚS 73/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.73.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-02-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8e3fe33b-6fb6-413a-8ac5-5a55c15b6b19", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.73.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.73.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.73.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 73/2018-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa)\n\na\n\nzo\n\nsudcu\n\nMiroslava\n\nDuriša\n\npredbežne\n\nprerokoval\n\nsťažnosť\n,\n\nzastúpeného\n\n,\n\n28, právne zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 19, Prešov, ktorou namieta porušenie\nsvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 9 Sžr 74/2014 z 27. apríla 2016, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\n17. augusta 2016 doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený\n\nsúd“)\n\nbola\n\n, právne zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom\nLukáčom, Hlavná 19, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžr 74/2014\nz 27. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti vyplýva, že bývalý Obvodný pozemkový úrad Prešov (ďalej\nlen „obvodný úrad“) rozhodnutím č. OPr OPÚ 2013/3-184/HM z 9. júla 2013 rozhodol,\nže sťažovateľ nespĺňa podmienky podľa § 4 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych\nvzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o pôde“), a preto sa mu nevydávajú špecifikované nehnuteľnosti.\nSťažovateľ, zastúpený\n\n, sa opravným prostriedkom doručeným\n\nKrajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia obvodného úradu. Krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Sp 20/2013\nz 18. februára 2014 tak, že rozhodnutie obvodného úradu potvrdil.\nSťažovateľ, zastúpený\n\n, podal proti rozsudku krajského súdu\n\nodvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 27. apríla 2016 tak,\nže rozsudok krajského súdu potvrdil.\nSťažovateľ poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu\na uvádza, že nesúhlasí s týmito dôvodmi v otázke straty československého štátneho\nobčianstva z dôvodu naturalizácie. Podľa sťažovateľa vo vzťahu k tejto otázke bola už vec\nposudzovaná – ústavným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 346/09 a v konaniach\nvedených krajským súdom pod sp. zn. 4 Sp 35/2009 a sp. zn. 6 Sp 9/2012. Sťažovateľ\nargumentuje tým, že obvodný úrad, krajský súd a najvyšší súd „opätovne posudzovali\notázku, o ktorú žalovaný oprel svoje rozhodnutie - ktorú však Ústavný súd SR a ani Krajský\nsúd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sp 9/2012 nepovažovali za podstatnú, keďže\n\n2\n\nsa ňou v odôvodnení svojich rozhodnutí nezaoberali a nevyslovili k nej pre najvyšší súd,\nresp. pre žalovaného, záväzný právny názor.\nPorušovateľ v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí tak nerešpektoval právne závery\nÚstavného súdu Slovenskej republiky vyslovené v náleze sp. zn. III. ÚS 346/09\nz 27. 04. 2010, že sťažovateľ nestratil štátne občianstvo podľa Dekrétu č. 33/1945 Sb.,\nkeďže o jeho žiadosti o zachovanie čsl. štátneho občianstva z 11. 04. 1947 nebolo doposiaľ\npríslušným orgánom rozhodnuté. V zmysle vyššie uvedeného dekrétu je potom potrebné –\ndo vybavenia žiadosti – nazerať na sťažovateľa, ako keby čsl. štátne občianstvo nikdy\nnestratil. Podľa sťažovateľa tak neobstojí názor porušovateľa, že sťažovateľ stratil\nobčianstvo z dôvodu naturalizácie – dňom ukončenia druhej svetovej vojny, a to dňom\n08. 05. 1957.\n... pre posúdenie štátneho občianstva sťažovateľa bol rozhodujúci stav v čase\núčinnosti zákona č. 229/1991 Zb., teda ku dňu 21. 06. 1991, a pokiaľ porušovateľ a krajský\nsúd vychádzali z vyjadrení navrhovateľa z 15. 05. 2013 a 29. 05. 2013, ide\no nepreskúmateľne a právne nesprávne časti rozhodnutí.\nSťažovateľ má za to, že porušovateľ, ako aj krajský súd opomenuli správanie\nsa sťažovateľa v čase uplatnenia reštitučného nároku, a to jeho žiadosť o vydania\nstavebného povolenia na výstavbu rodinného domu v obci\n\n, čestné prehlásenie\n\nnavrhovateľa zo dňa 28. 02. 2011 a pod. Sťažovateľ v čase uplatnenia reštitučného nároku\nbol čsl. štátnym občanom s trvalým pobytom na adrese\n...\nPorušovateľ porušil sťažovateľove základné práva a slobody v tom, že neakceptoval\nsťažovateľom predložené rozhodnutia dňa 09. 08. 2013 a 23. 09. 2013, a to rozhodnutie:\n- Pozemkového úradu v Prešove..., Č. j. 1152/92-Dr./134 zo dňa 21. 10. 1993,\n- Pozemkového úradu v Prešove..., Č. j. 1152/92-Dr./158 zo dňa 15. 11. 1993,\nv ktorých žalovaný tomu istému účastníkovi konania – sťažovateľovi, dvakrát navrátil\nvlastníctvo k pozemkom s tým, že predbežnú otázku v zmysle ust. § 4 zákona č. 229/1991 Zb.\nposúdil kladne, a to že sťažovateľ je československým štátnym občanom, a teda oprávnenou\nosobou.\nA tretíkrát, ten istý správny orgán rozhodol, že sťažovateľ nespĺňa podmienky § 4\nzákona č. 229/1991 Zb.\n\n3\n\n... Porušovateľ, ako aj krajský súd opomenuli, že ako rozhodnutia, ktoré zakladajú\nprejudiciálnu otázku, tak aj napadnuté rozhodnutie vychádza z uplatneného nároku toho\nistého navrhovateľa (sťažovateľa) z toho istého dňa, a to z 20. 12. 1992... Nemôže byť\npredsa na ťarchu sťažovateľa, že ním uplatnený reštitučný nárok v jeden deň..., žalovaný\nneposúdil v jedom konaní, resp. aby bolo na ťarchu sťažovateľa, že rozhodnutia, ktoré\nsťažovateľ doložil krajskému súdu dňa 09. 08. 2013 a dňa 23. 09. 2013 sa nenachádzali\nv jednom spise, týkajúcom sa uplatneného nároku sťažovateľa...\nSťažovateľ má teda za to, že porušovateľ ako aj krajský súd nerešpektovali právny\nnázor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze sp. zn. III. ÚS 346/09 z 27. 04. 2010...\nSťažovateľ má za to, že v konaní nad rozumnú mieru preukázal skutočnosť, že mal\nv úmysle zdržiavať sa na Slovensku a mať tu aj trvalý pobyt, a to hneď po zmene pomerov,\nv roku 1990, kedy sa vrátil do obce\n\n, a to o. i. tým, že sa v obci\n\nv roku 1992 prihlásil k trvalému pobytu na adrese\n\na do 03. 05.\n\n1993 tam aj mal trvalý pobyt...“.\nSťažovateľ tiež poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 334/2010\nz 20. októbra 2010, podľa ktorého «„... úmysel trvale žiť na území ČSFR sa skúma\nvo vzťahu k obdobiu, keď sťažovateľ mohol uplatniť svoj reštitučný nárok, a prípadná\nneskoršia zmena tohto úmyslu nemala na vznik a trvanie reštitučného nároku žiadne\núčinky“.\nNa základe vyššie uvedených skutočností je nesporné, že porušovateľ, krajský súd\na žalovaný nerešpektovali predchádzajúce rozhodnutia žalovaného a iných súdov,\na to rozhodnutia Pozemkového úradu v Prešove... Č. j. 1152/92-Dr./134 zo dňa\n21. 10. 1993,... Č. j. 1152/92-Dr./158 zo dňa 15. 11. 1993, nález Ústavného súdu SR sp. zn.\nIII. ÚS 346/09 z 27. 04. 2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžo 174/2010\nz 15. 12. 2010, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Sp 35/2009 z 31. 01. 2011,...\nsp. zn. 6 Sp 9/2012 zo 17. 10. 2012 a uznesenie... sp. zn. 1 S 4/2013 z 26. 03. 2013.».\nSťažovateľ na podporu svojej argumentácie poukazuje na právne závery v uznesení\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1 As 89/2008 z 24. novembra 2009, týkajúce\nsa prejudiciálnej otázky, a tiež na právne názory predovšetkým v nálezoch Ústavného súdu\n\n4\n\nČeskej republiky sp. zn. Pl. ÚS 48/95 z 26. marca 1996, II. ÚS 22/94 a III. ÚS 39/95,\ntýkajúce sa pozbavenia, vrátenia, prípadne ponechania štátneho občianstva a posudzovania\nreštitučných nárokov, pričom v niektorých prípadoch reštituenti prijali iné štátne občianstvo\na v dôsledku toho stratili zo zákona československé občianstvo (napr. II. ÚS 164/97).\nSťažovateľ napokon uvádza:\n„Pokiaľ teda porušovateľ, krajský súd a žalovaný dospeli k záveru, že sťažovateľ\nnebol v zmysle § 4 zákona č. 229/1991 Zb. oprávnenou osobou, pretože stratil čsl. štátne\nobčianstvo podľa dohody o naturalizácií, bez toho aby sa vysporiadal s návrhmi\nna zachovanie štátneho občianstva jemu i jeho matke z 11. apríla 1947, adresované\nbývalým okresným národným výborom a vtedajšiemu Povereníctvu vnútra v Bratislave\na bez toho, aby žalovaný preukázal, že príslušné štátne orgány rozhodli o žiadosti\nsťažovateľa na zachovanie občianstva, považuje sťažovateľ takýto záver za nezákonný\na odporujúci vyššie uvedenému.\nPorušovateľ, rovnako ako aj krajský súd nedali odpoveď na námietku sťažovateľa,\nže žalovaný sa úplne vyhol otázke posúdenia, či postup príslušných čsl. štátnych orgánov,\nktoré nerozhodli o žiadosti sťažovateľa na zachovanie čsl. štátneho občianstva na základe\nčoho bol sťažovateľ nútený požiadať o naturalizáciu v USA, bol alebo nebol následkom\npolitickej perzekúcie, či postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody\nv zmysle reštitučného dôvodu podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb..\nA zároveň porušovateľ pochybil aj v tom, že neposúdil ako nezákonný postup\nžalovaného, ktorý nepostupoval v zmysle právnych záverov všeobecných súdov a ústavného\nsúdu, pokiaľ rôzne nedostatky, či nejasnosti v skutkových zisteniach vo vzťahu k prijatiu\namerického občianstva, platnosti trvalého pobytu sťažovateľa v čase uplatnenia\nreštitučného nároku, nejasnosti pri posudzovaní a skúmaní otázky úmyslu žiť a zdržiavať\nsa na Slovensku, a to v čase po 24 rokoch od uplatnenia reštitučného nároku a nejasnosti\nohľadne zrušenia potvrdenia o štátnom občianstve sťažovateľa, si vykladal v neprospech\nsťažovateľa, keďže aj ústavný súd v citovanom náleze skonštatoval, že časové súvislosti\nsúvisiace so zrušením potvrdenia o štátnom občianstve a zrušením trvalého pobytu\nspochybňujú zákonnosť postupu, pretože takýmto postupom žalovaného došlo k porušeniu\n\n5\n\npožiadavky (princípu) zhovievavosti a zákazu reštriktívneho a formalistického prístupu\npri aplikácií ustanovení reštitučných predpisov.“\nNa tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„1. Sťažnosti sa vyhovuje.\n2. Základné právo (sťažovateľa, pozn.)... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1\nÚstavy... a podľa článku 36 ods. 1 Listiny... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa\nčlánku 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9 Sžr 74/2014\nz 27. 04. 2016, porušené bolo.\n3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 74/2014 z 27. 04. 2016 v spojení\ns rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Sp 20/2013 z 18. 02. 2014 sa zrušuje.\n4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“\nSťažovateľ si tiež uplatnil právo na úhradu trov konania – trov právneho zastúpenia\nvo výške 363,79 €.\nII.\nÚstavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\n\n6\n\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,\nako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý\nje zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,\nuznesenie sa nemusí odôvodniť.\nII.1 K nesplneniu zákonom predpísaných náležitostí\nKaždá sťažnosť, s ktorou sa obráti fyzická alebo právnická osoba na ústavný súd,\nmusí spĺňať zákonom ustanovené náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.\nPodľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí\npripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon\nneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie\npred ústavným súdom.\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ podáva sťažnosť\nprostredníctvom splnomocneného zástupcu\n\nna základe splnomocnenia\n\nz 1. júla 1993. Sťažovateľ vo vyhlásení z 29. októbra 2012 potvrdil, že splnomocnenie\nz 1. júla 1993 je stále platné. Na základe uvedeného splnomocnenia\nsplnomocnil na „na zastupovanie pred Ústavným súdom SR“ advokáta JUDr. Ladislava\nLukáča.\nVychádzajúc zo znenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde je zrejmé,\nže splnomocnenie advokátovi má udeliť priamo sťažovateľ a toto splnomocnenie má byť\nvýslovne udelené na zastupovanie pred ústavným súdom.\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru\n(napr. III. ÚS 18/2017, I. ÚS 199/2016), v ktorých posudzoval „generálne“ splnomocnenia\n\n7\n\nudelené sťažovateľmi advokátom, pričom trval na výslovnom udelení splnomocnenia\nna zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a za relevantnú považoval aj skutočnosť,\nže splnomocnenie advokátovi bolo udelené v čase, keď sťažnosťou napádané rozhodnutie\nnebolo ani vydané.\nÚstavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre\nnesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.\nVzhľadom na ďalšie právne závery ústavného súdu nevyzýval ústavný súd\nsťažovateľa na odstránenie nedostatku v zákonom predpísaných náležitostiach sťažnosti –\npredložením splnomocnenia udeleného priamo ním, a nezisťoval, či sťažnosť predložená\nprostredníctvom splnomocneného zástupcu je skutočným vyjadrením jeho vôle.\nII.2 K zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti\nV prerokúvanom prípade ústavný súd napriek uvedenému zákonnému nedostatku –\nabsencii špecifikovaného splnomocnenia advokátovi udeleného priamo sťažovateľom –\npreskúmal aj ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu v napadnutom\nrozsudku, pričom zohľadnil predmet konania, ktorým bolo posudzovanie reštitučného\nnároku, keď je namieste čo najväčšia benevolentnosť štátnych orgánov vo vzťahu\nk formálnym náležitostiam procesných podaní účastníka konania (sťažovateľa).\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní\nktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n\n8\n\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nNajvyšší súd napadnutým rozsudkom z 27. apríla 2016 potvrdil rozsudok krajského\nsúdu z 18. februára 2014. V odôvodnení svojho rozsudku poukázal na odôvodnenie\nrozsudku krajského súdu, na odvolanie sťažovateľa, ktoré podal jeho splnomocnený\nzástupca\n\n, na vyjadrenia obvodného úradu a ďalších účastníkov konania,\n\nuviedol tiež relevantné ustanovenia zákona o pôde a Dohovoru o naturalizácii medzi\nČeskoslovenskom a Spojenými štátmi americkými zo 16. júla 1928 [č. 169/1929 Sb.\n(ďalej len „dohovor o naturalizácii“)] a uviedol:\n«Podľa čl. 1 Dohovoru o naturalizácii medzi Československom a Spojenými štátmi\nzo dňa 16. júla 1928 (ďalej tiež ako „dohovor o naturalizácii“ alebo „Dohovor“)\no príslušníkoch Spojených štátov, ktorí boli alebo budú naturalizovaní na území\nČeskoslovenska, bude sa mať v Spojených štátoch za to, že stratili svoju predošlú\npríslušnosť a stali sa príslušníkmi Československa.\nNavzájom, o príslušníkoch Československa, ktorí boli alebo budú naturalizovaní\nna území Spojených štátov, bude sa mať v Československu za to, že stratili svoju predošlú\npríslušnosť a stali sa príslušníkmi Spojených štátov.\n\n9\n\nPredchádzajúce ustanovenia tohto článku nebudú platiť pre príslušníka jedného\nz oboch štátov, ktorý dosiahne naturalizáciu v druhom štáte v dobe. kedy jeho štát vedie\nvojnu.\nPodľa oznámenia Ministerstva zahraničných veci SR č. 46/1998 Z. z. na základe\ndohody oboch zmluvných strán sa 7. júla 1997 vo vzťahu medzi Slovenskou republikou\na Spojenými štátmi americkými skončila platnosť Dohovoru o naturalizácii medzi\nČeskoslovenskom a Spojenými štátmi americkými, podpísaného v Prahe 16. júla 1928\n(č. 169/1929 Zb.). So skončením platnosti dohovoru vyslovila súhlas Národná rada\nSlovenskej republiky svojím uznesením č. 623 z 20. mája 1997 a prezident Slovenskej\nrepubliky ho schválil 19. júna 1997.»\nNajvyšší súd následne poukázal na obsah administratívneho spisu, na závery\nvyplývajúce z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 346/2009 z 27. apríla 2010\na na vyjadrenia sťažovateľa zaslané obvodnému úradu.\nNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza okrem záverov\nvyplývajúcich z nálezu sp. zn. III. ÚS 346/09 z 27. apríla 2010 ústavného súdu aj podstatné\nskutočnosti, ako sa s ním všeobecné súdy vysporiadali:\n„V intenciách uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd\nSlovenskej republiky rozsudkom zo dňa 15. 12. 2010, sp. zn. 6 Sžo/174/2010 zmenil\nrozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 18. 2. 2008, sp. zn. 4 Sp/28/2007 tak,\nže rozhodnutie správneho orgánu č. OPÚ 2006/21-100/Fe zo dňa 02. 06. 2006 zrušil a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie.\nV rámci ďalšieho konania na správnom orgáne bolo odporcovi doručené čestné\nvyhlásenie navrhovateľa zo dňa 28. 2. 2011 v anglickom origináli s úradne overeným\nprekladom, týkajúce sa úmyslu navrhovateľa zdržiavať sa na území Slovenskej republiky,\nmať tu trvalý pobyt, konkrétne u\n\n, ktorý je jeho splnomocneným\n\nzástupcom, pričom tento jeho zámer je podporený tiež tým, že už v roku 1993 podal žiadosť\no vydanie stavebného povolenia na stavbu rodinného domu v\n\n, ktorá však bola\n\nzamietnutá. Tento svoj zámer navrhovateľ prezentoval už v roku 1992. Dňa 10. 12. 2012 bol\nodporcovi doručený list navrhovateľa z 22. 06. 2012, v ktorom navrhovateľ uviedol,\n\n10\n\nže 23. mája 2012 sa spojil s generálnym konzulátom v New Yorku. Pani, ktorá s ním\nhovorila, chcela vedieť, či to bol on, kto inicioval žiadosť o niečo, čo sa týkalo slovenského\nobčianstva, alebo či to bol pán\n\nz\n\nNavrhovateľ povedal tej pani, že to bol pán\n\n, Slovenská republika.\n\n, pretože on mu v roku 1992 vybavil\n\nslovenský občiansky preukaz. Pokiaľ si pamätá, tento preukaz bol štátom zneplatnený.\nV tom čase navrhovateľ informoval pána\n\n, že určite nechce žiadať o slovenské\n\nobčianstvo ani ho prijať (ani dvojité). Navrhovateľ v roku 1953 pred sudcom zložil prísahu,\nže bude dodržiavať všetky zákony, uvedené v dokumente. Stal sa naturalizovaným občanom\nUSA. Vzhľadom na text uvedenej prísahy navrhovateľ nemôže žiadať alebo akceptovať\nobčianstvo iného cudzieho štátu. Na výzvu odporcu, prípisom zo dňa 15. mája 2013\nnavrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu advokátskej kancelárie M1LLER LAW\nOFFICE oznámil odporcovi, že má občianstvo a trvalý pobyt v USA a v dohľadnom čase\nnemá v úmysle bývať v Slovenskej republike. Ak je teda trvalý pobyt v Slovenskej republike\npožiadavkou pre uplatnenie reštitučných nárokov podľa zákona o pôde, existuje nejaký\ndôvod na pokračovanie v reštitučnom konaní? V prípise zo dňa 29. mája 2013 navrhovateľ\nna otázku odporcu, či je americký štátny občan a kedy nadobudol občianstvo, uviedol,\nže je naturalizovaným štátnym občanom USA a štátne občianstvo nadobudol v roku 1953\nv Milwaukee, Wisconsin po prepustení z americkej armády po troch rokoch. Na otázku\nodporcu, či navrhovateľ požiadal do 31.12.1992 o udelenie slovenského štátneho\nobčianstva za účelom uplatnenia reštitučného nároku – získania vlastníctva k majetku, ktorý\nmu bol odňatý, navrhovateľ odpovedal, že je potrebné, aby sa odporca spýtal pána\nči tak v jeho mene urobil. Podľa pána\n\n,\n\nbolo niekedy v deväťdesiatych rokoch súdne\n\nkonanie, v ktorom bola jeho rodina obvinená, že počas vojny boli národní socialisti, avšak\nsúd ich rodinu vtedy zbavil viny. Na pána\n\nnavrhovateľ odkázal tiež v odpovedi\n\nna otázky, či požiadal do 31. 12. 2004 o udelenie slovenského štátneho občianstva\nza účelom uplatnenia reštitučného nároku, či si navrhovateľ uplatnil reštitučný nárok podľa\nzákona o pôde (prvého reštitučného zákona), či si uplatnil reštitučný nárok podľa zákona\nč. 503/2003 Z. z. (druhého reštitučného zákona).\nNa základe takto zisteného skutkového stavu potom odporca rozhodol tak,\nže navrhovateľ nespĺňa podmienky § 4 zákona o pôde, a preto sa mu v rozhodnutí\n\n11\n\nšpecifikované nehnuteľnosti nevydávajú. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým. že navrhovateľ\nnespĺňa podmienku štátneho občianstva, keď oň prišiel v dôsledku naturalizácie v USA.“\nNajvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu\na obmedzil sa na konštatovanie správnosti jeho dôvodov. Na zdôraznenie správnosti\nrozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku uviedol:\n«Správny orgán, ako aj súdy vo všeobecnom súdnictve sú povinné rešpektovať\nprávny názor ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený vo vzťahu k aplikácii dekrétu prezidenta\nna navrhovateľov prípad, k právnej relevancii skutočnosti, že v čase druhej svetovej vojny\nbol navrhovateľ maloletý, k požiadavke zhovievavosti pri posudzovaní reštitučného nároku\nnavrhovateľa. Odporca však rozhodnutie č. OPr OPÚ 2013/3-184/HM zo dňa 09. júla 2013\na právny názor o absencii štátneho občianstva navrhovateľa založil na odlišných dôvodoch,\nnálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 346/2009-50 zo dňa 27. apríla 2010 nedotknutých.\nPokiaľ odôvodňoval napadnuté rozhodnutie tým, že navrhovateľ stratil občianstvo\nv dôsledku naturalizácie v USA, je celkom zrejmé, že vychádzal z predpokladu,\nže navrhovateľovi v dôsledku dekrétu prezidenta československé štátne občianstvo\nnezaniklo. Ak totiž navrhovateľ prišiel o toto občianstvo v dôsledku naturalizácie roku\n1953, pred týmto aktom ho ešte musel mať.\nV tejto súvislosti považuje odvolací súd za dôležité poznamenať, že konanie\nv správnom súdnictve má kasačný charakter, t. j. správne súdy nezisťujú nové skutkové\nokolnosti veci, ale preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Zo skutočnosti,\nže ani správne súdy, ani súd ústavný, sa k naturalizácii navrhovateľa v predchádzajúcich\nkonaniach nevyjadrili, potom nevyplýva, že táto je pre reštitučné konanie bez právneho\nvýznamu. Keďže však úloha správneho súdnictva je preskúmavacia, nie vyhľadávacia,\nnebol dôvod vyjadrovať sa k právnej skutočnosti, ktorou správny orgán svoje rozhodnutia\nneodôvodňoval (keďže mal za to, že navrhovateľovi zaniklo československé občianstvo\nuž skôr). Takýmto konaním by naopak došlo k prekročeniu právomoci správnych súdov,\nčoho dôsledkom by mohol byť až zásah do rovnováhy mocí v štáte.\nZískanie občianstva USA navrhovateľom v roku 1953 je skutočnosťou nespornou.\nNavrhovateľ ju počas konania nikdy nepoprel, ba naopak, z jeho podaní vyplýva absencia\n\n12\n\nvôle byť štátnym príslušníkom Slovenskej republiky, a to práve z dôvodu naturalizácie\nna území USA, ako aj okolnosť, že aktivity v prospech zachovania navrhovateľovho\nobčianstva vykonával splnomocnený zástupca navrhovateľa z vlastnej iniciatívy. V čase\nzískania občianstva USA navrhovateľom bol Dohovor o naturalizácii z roku 1928 platným\na účinným právnym aktom a teda navrhovateľ z dôvodu naturalizácie stratil československé\nobčianstvo.\nV tejto súvislosti potom aj Najvyšší súd SR odkazuje na uznesenie Ústavného súdu\nČR sp. zn. III. ÚS 253/05 zo dňa 16. 06. 2005, v ktorom ústavný súd konštatoval, že nie je\ndôvod vytvárať hranicu nerovnosti medzi tými (predtým) československými občanmi, ktorí\nprišli o občianstvo naturalizáciou v Spojených štátoch kedykoľvek mimo dobu „kedy ich štát\nvedie vojnu“ a tými, ktorí získali občianstvo Spojených štátov v tomto období. Účastnícke\nštáty Dohovoru o naturalizácii jeho uzatvorením sledovali možnosť upravenia statusu\nbývalých príslušníkov účastníckych štátov, ktorí nadobudli, alebo v budúcnosti mohli\nnadobudnúť na ich území štátnu príslušnosť. Pritom však základným zámerom Dohovoru\no naturalizácii bolo zamedziť vzniku dvojitého občianstva účastníckych štátov. Dohovor\no naturalizácii vylučoval dôsledky - stratu československého občianstva – len pre celkom\nmimoriadny prípad, kedy štát pôvodu viedol vojnu (čl. 1 ods. 3 Dohovoru o naturalizácii).\nPo zániku tejto okolnosti, t. j. po ukončení vojnového stavu Československa, nastala\nDohovorom o naturalizácii predpokladaná strata československého štátneho občianstva\nnavrhovateľa.\nDoba „kedy ich štát vedie vojnu“ bola vymedzená nálezom Ústavného súdu ČR\nsp. zn. II. ÚS 307/97 zo dňa 18. 05. 1999. Ústavný súd vychádzal z už v roku 1933\nSpoločnosťou národov vypracovanej definície agresie, ktorá bola prevzatá do Londýnskeho\nDohovoru o agresii, uzatvorenej dňa 04. 07. 1993 Československom, podľa ktorej nie je\ntreba vojnu vyhlasovať, a podľa ktorej je potrebné za útočníka považovať ten štát, ktorý\nprvý poskytne podporu ozbrojeným tlupám, ktoré sa utvoria na jeho území a vpadnú\nna územie druhého štátu... Dňom, kedy nastal stav vojny s Nemeckom je 17. 09. 1938\na posledným dňom tohto obdobia bol deň 07. 05. 1957, kedy Československo ukončilo\nvojnový stav s Japonskom.\nOdvolací súd sa stotožňuje s uvedeným právnym názorom Ústavného súdu ČR\na nesúhlasí s právnym názorom odporcu, vyjadreným v napadnutom rozhodnutí, že za čas,\n\n13\n\nkedy štát vedie vojnu, možno považovať iba obdobie od 23. 09. 1938 do 31. 12. 1945, keďže\nčas, kedy štát vedie vojnu, nemožno vykladať reštriktívnym spôsobom ako obdobie, kedy\nskutočne dochádza k bojom. Československo až do roku 1957 viedlo vojnu s Japonskom,\npreto bolo potrebné čl. 1 ods. 3 Dohovoru o naturalizácii aplikovať až do tohto roku.\nUvedená skutočnosť však nič nemení na správnosti posúdenia právnej otázky straty\nčeskoslovenského občianstva navrhovateľa, vykonaného odporcom v napadnutom\nrozhodnutí. Ako už súd argumentoval vyššie, deň ukončenia vojny mal totiž vplyv len\nna dátum straty (dobrovoľnej, nie úkonom štátneho orgánu Československa) občianstva\nnavrhovateľom, nie však na to, že k tejto strate došlo.\nSúd tiež považuje za irelevantnú odvolaciu námietku navrhovateľa, vzťahujúcu sa\nku skutočnosti, že v prípade, ak by ku dňu uplatnenia reštitučného nároku boli príslušné\norgány rozhodli o jeho žiadosti na zachovanie občianstva z 11. 04. 1947, navrhovateľ\nby mohol prijať československé štátne občianstvo, čím by zároveň stratil príslušnosť\nnadobudnutú naturalizáciou. Súd síce považuje princíp zhovievavosti v reštitučných\nprípadoch za dôvodný, avšak tento nemôže zájsť až za hranu zákonnosti. Ustanovenie § 4\nzákona o pôde presne stanovuje podmienky, za ktorých možno oprávneným osobám pôdu\nvydať. V konaní je potom rozhodnou otázkou, či navrhovateľ zákonné podmienky spĺňa, nie\nči ich za istých okolností mohol splniť.\nČo sa týka námietky prejudiciality, odvolací súd síce má za to, že nie je dôvod,\naby správny orgán v rovnakých prípadoch postupoval odlišne, tento však nie je viazaný\npredchádzajúcimi rozhodnutiami v iných konaniach. Naopak, viazaný je právnymi\npredpismi Slovenskej republiky, v prejednávanom prípade zákonom o pôde, a je povinný\naplikovať zákon, nie predchádzajúce rozhodnutia, vydané za odlišného, resp. odlišne\nzisteného skutkového stavu (napr. trvalý pobyt navrhovateľa, dostatočné zistenie skutkovej\nokolnosti štátneho občianstva navrhovateľa, atď.).\nZo skutkových okolností prípadu mal aj odvolací súd preukázané, že navrhovateľ\nnesplnil podmienku občianstva Slovenskej republiky, nespĺňa teda podmienky ustanovenia\n§ 4 zákona o pôde, preto správny orgán rozhodol zákonne a vecne správne,\nkeď navrhovateľovi nehnuteľnosti nevydal.»\n\n14\n\nÚstavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vychádzal\nzo svojho\n\nustáleného\n\nprávneho\n\nnázoru,\n\npodľa\n\nktorého\n\nodôvodnenia\n\nrozhodnutí\n\nprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku\nkomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako\naj\n\nodvolacieho),\n\nktoré\n\nboli\n\nvydané\n\nv\n\npriebehu\n\npríslušného\n\nsúdneho\n\nkonania\n\n(IV. ÚS 350/09).\nÚstavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia\nv sťažnosti označených práv relevantným rozsudkom krajského súdu) preskúmal\naj rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Sp 20/2013 z 18. februára 2014, ktorým tento potvrdil\nrozhodnutie obvodného úradu č. OPr OPÚ 2013/3-184/HM z 9. júla 2013. Krajský súd\npoukázal na obsah administratívneho spisu, na postup obvodného úradu po vydaní nálezu\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 346/09 z 27. apríla 2010, na obsah opravného prostriedku\nsťažovateľa podaného prostredníctvom splnomocneného zástupcu, na skutočnosti\nvyplývajúce z administratívneho spisu obvodného úradu a tiež na jeho vyjadrenie\nk opravnému prostriedku a na vyjadrenia ďalších účastníkov konania, citoval príslušné\nustanovenia zákona o pôde a Správneho poriadku a následne uviedol tieto právne závery:\n„Správny orgán rozhodnutie odôvodnil Dohovorom o naturalizácii medzi\nČeskoslovenskom a Spojenými štátmi americkými zo dňa 16. 7. 1928 ktorý v čl. I. ods. 2\nstanovil, že príslušník Československa, ktorý bude naturalizovaný na území Spojených\nštátov amerických, sa bude mať v Československu za to, že stratil svoju pôvodnú štátnu\npríslušnosť a stal sa občanom Spojených štátov amerických.\nNavrhovateľom namietaný výklad predmetného Dohovoru sa vzťahoval na ods. 3,\nktorý stanovuje, že predchádzajúce odseky neplatia v dobe, kedy krajina danej osoby vedie\nvojnu. Navrhovateľ poukazoval na výklad Ústavného súdu Českej republiky vo vzťahu\nk určeniu obdobia, kedy Československo viedlo vojnu, a to na obdobie od 17. 9. 1938\naž do 7. 5. 1957. Toto vymedzenie by malo mať za následok, že tento Dohovor sa\nna navrhovateľa nevzťahuje, keďže ten bol naturalizovaný na území Spojených štátov\n\n15\n\namerických v roku 1953. Touto naturalizáciou teda navrhovateľ nemal automaticky stratiť\nštátne občianstvo Československa.\nNámietka navrhovateľa vo vzťahu k vymedzeniu obdobia, kedy krajina vedie vojnu\nnie je dôvodná. Odporca správne poukázal na výklad v tejto otázke na nález Ústavného\nsúdu Českej republiky III ÚS 235/2005, ktorý uvádza, že výklad tretieho odseku čl. I\nsmeruje k tomu, že v čase, kedy krajina vedie vojnu, sa neposudzuje osoba naturalizovaná v\ndruhej zmluvnej krajine za osobu, ktorá stratila predchádzajúce štátne občianstvo. Tento\nzáver platí len v určenej dobe, kedy krajina vedie vojnu. Neznamená to, že dotyčná osoba\nnestratí naturalizáciou pôvodné občianstvo, ale to, že sa tento dohovor v čase vojny\nneuplatní a účinky straty občianstva nastanú až po jej skončení.\nAj v prípade, žeby súd akceptoval právny názor Ústavného súdu SR, že navrhovateľ\nnestratil štátne občianstvo podľa Dekrétu č. 33/1945 § 2 ods. 1, stratil ho dňom ukončenia\ndruhej svetovej vojny a to dňom 8. 5. 1957, pretože účinky naturalizácie navrhovateľa\nz roku 1953 v USA sa posunuli do tohto dátumu.\nSprávny orgán rozhodnutie odôvodil samotnou skutočnosťou a nespochybniteľným\nfaktom, že navrhovateľ prijal štátne občianstvo Spojených štátov amerických v roku 1953,\nčím zároveň zložil sľub pred príslušnými orgánmi Spojených štátov amerických, že neprijme\niné štátne občianstvo. Stal sa občanom Spojených štátov amerických dobrovoľne, slobodne.\nTúto skutočnosť potvrdil navrhovateľ tiež písomne listom zo dňa 15. 5. 2013\n(prostredníctvom splnomocnenej právnickej kancelárie v Spojených štátoch amerických)\na osobne listom zo dňa 29. 5. 2013. Navyše, tento fakt, získanie štátneho občianstva\nSpojených štátov amerických v roku 1953 ani nebola v priebehu konania spornou.\nVyhlásenie navrhovateľa je nespochybniteľné a jednoznačne rieši otázku štátneho\nobčianstva navrhovateľa. Navrhovateľ rovnako prehlásil, že má trvalý pobyt na území\nSpojených štátov amerických, nemá záujem teraz ani v budúcnosti prijať štátne občianstvo\nSlovenskej republiky. Pre posúdenie štátneho občianstva navrhovateľa je rozhodujúci stav\nv čase účinnosti zákona č. 229/1991 Zb., teda k dňu 21. 6. 1991.\nTieto závery potvrdzujú skutočnosť, že ak je navrhovateľ štátnym občanom Spojených\nštátov amerických a toto občianstvo prijal oficiálnym aktom v roku 1953, pri aplikácii\nDohovoru o naturalizácii z 1928, ktorý bol v roku 1991 a 1992 bezpochyby platným\na záväzným dokumentom, jediným možným záverom je, že navrhovateľ ani v súčasnosti,\n\n16\n\nani v roku 1992, v čase uplatnenia reštitučného nároku nemohol objektívne spĺňať\npodmienku štátneho občianstva.\nDohovor č. 169/1929 Sb. (Úmluva o naturalizácii medzi Československem\na Spojenými štáty) s platnosťou od 7. 12. 1929 v článku I. odsek dva upravoval „navzájom\no príslušníkoch Československa, ktorí boli alebo budú naturalizovaní na území Spojených\nštátov, bude sa mať v Československu za to, že stratili svoju doterajšiu príslušnosť a stali\nsa príslušníkmi Spojených štátov. Článok II. Dohovoru upravoval, že ak obnoví príslušník\njednej z oboch zemí, na ktorého sa vzťahuje článok I., svoje bydlisko vo svojej pôvodnej\nzemi bez úmyslu vrátiť sa do zeme, kde bol naturalizovaný, bude sa o ňom mať za to,\nže stratil príslušnosť nadobudnutú naturalizáciou. Z vykonaného dokazovania správnym\norgánom je nepochybné, že navrhovateľ nikdy nemal v úmysle naplniť obsah citovaného\nčlánku II. Dohovoru.\nZmluva (Dohovor) o naturalizácii zo l6. júla 1928 stratila platnosť až dňom\n7. júla 1997, a teda až od tohto dátumu občania Slovenskej republiky a USA mali možnosť\nzískať občianstvo druhej krajiny, bez straty svojho pôvodného občianstva.\nSprávny orgán teda nepochybil, keď nezotrval striktne na záveroch nálezu Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, na ktorý odkazuje navrhovateľ, keďže aplikácia Dohovoru\no naturalizácii, konštatovanie okolností nadobudnutia štátneho občianstva Spojených štátov\namerických navrhovateľom v roku 1953 a samotné osobné vyhlásenie navrhovateľa k otázke\njeho štátneho občianstva a trvalému pobytu odôvodňuje rozhodnutie odporcu o tom,\nže navrhovateľ nespĺňa zákonné podmienky podľa zákona o pôde a tak sa mu nehnuteľnosti,\nna ktoré si uplatnil reštitučný nárok, nevydávajú.\nLen na doplnenie argumentácie súdu, vo vzťahu k námietke navrhovateľa k aplikácii\n§ 40 ods. 1 Správneho poriadku, ktorý stanovuje, že ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej\nuž právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný;\ninak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu\npodnet na začatie konania, krajský súd uvádza, že táto námietka bola uplatnená po uplynutí\nzákonnej 30-dňovej lehoty podľa § 250m ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.\nRozhodnutie bolo zástupcovi navrhovateľa doručená dňa 10. 7. 2013 a doplnený\nnávrh bol súdu doručený dňa 23. 9. 2013.\n\n17\n\nRozhodnutie správneho orgánu, ktorý je príslušný rozhodovať o reštitučných\nnárokoch žiadateľa vyslovením, že dotyčná osoba je v istom konaní oprávnenou osobou\nv zmysle zákona o pôde, nezakladá prejudiciálnu otázku vo vzťahu k tomu istému\núčastníkovi, ak ide o jeho nárok, vo vzťahu k iným nehnuteľnostiam. Správny orgán\nkonajúci o reštitučných nárokoch nie je oprávnený konštitutívne vysloviť, že osoba je, resp.\nnie je štátnym občanom SR. Správny orgán iba vyslovuje, že dotyčná osoba na základe\npredložených dokladov splnila, resp. nesplnila zákonné podmienky. Tieto podmienky\na okolnosti nároku v odlišných konaniach môžu byť iné a to vzhľadom na rozsah\nvykonaného dokazovania. Z odôvodnenia navrhovateľom citovaného rozhodnutia nie je\nmožné zistiť, na základe akých skutočností k tomuto záveru správny orgán dospel. Správny\norgán v rozpore s obsahom citovaného Dohovoru nemôže prijať záver, že navrhovateľ bol\nobčanom SR k dňu účinnosti zákona č. 229/1991 Zb..\nOstatné námietky navrhovateľa súd považuje za irelevantné (vo vzťahu k identifikácii\nnehnuteľností), lebo nemajú vplyv na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia podľa § 250i\nods. 3 v spojení s § 2501 ods. 2 O. s. p.. Súd ďalej považuje za potrebné poukázať na to,\nže Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze sa nezaoberal otázkou straty\nobčianstva navrhovateľa podľa Dohovoru medzi Československom a Spojenými štátmi\na uložil povinnosť vykonať dokazovanie na zistenie skutkového stavu a vysadenia právnych\nzáverov.\nPrávoplatné rozhodnutie odporcu, ktorým bolo v inom, nesúvisiacom konaní\nvyslovené, že žiadateľ splnil podmienky a je oprávnenou osobou podľa zákona o pôde\nje zásadne záväzné iba vo vzťahu k nehnuteľnostiam tam uvedeným.\nPreskúmavané rozhodnutie odporcu tak vychádza z dostatočne zisteného skutkového\nstavu, je náležite odôvodnené a súd ho preto v súlade s § 250q ods. 2 O. s. p. ako vecne\nsprávne a zákonné potvrdil.“\nV súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ústavy,\nlistiny a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom\nsúdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho\nsúdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len\npreskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická\n\n18\n\nosoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v rozhodnom čase), teda preskúmať to,\nči kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho\nkonania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade\nso zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom\nskutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo\nrozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012, IV. ÚS 585/2014). Vzhľadom\nna tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť\nnámietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom\nkrajského súdu.\nOdôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom\nkrajského súdu poskytuje dostatočný podklad pre výrok rozsudku krajského súdu, ktorým\ntento potvrdil rozhodnutie obvodného úradu ako vecne správne. Predmetné rozsudky\nkonajúcich súdov vydané v správnom súdnictve poskytujú aj odpovede na sťažovateľove\nnámietky – vysporiadali sa s námietkou, že obvodný úrad nerešpektoval právne závery\nústavného súdu v náleze sp. zn. III. ÚS 346/09 z 27. apríla 2010, a taktiež so vzťahom\npredchádzajúcich reštitučných rozhodnutí, ktorými boli sťažovateľovi vydané špecifikované\nnehnuteľnosti k preskúmavanému rozhodnutiu obvodného úradu, v ktorom tento dospel\nk záveru, že sťažovateľ nespĺňa podmienky na vydanie nehnuteľností.\nÚstavný súd sa stotožňuje s kľúčovým právnym názorom vyjadreným v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, že „Čo sa týka odvolacej námietky\nvysporiadania sa odporcu s občianstvom navrhovateľa v kontexte s dekrétom prezidenta,\nako aj nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 346/09 z 27. 04. 2010, odvolací súd uvádza,\nže odporca v plnej miere aplikoval právny názor Ústavného súdu týkajúci sa zachovania\nobčianstva navrhovateľa pri aplikácii dekrétu prezidenta. V novom konaní vychádzal\nz toho, že navrhovateľovi bolo ako maloletému dieťaťu podľa ustanovenia § 4 ods. 2\ndekrétu prezidenta zachované československé štátne občianstvo, keďže príslušné štátne\norgány nerozhodli o žiadosti navrhovateľa o zachovanie štátneho občianstva z apríla 1947.\nUvedené je zrejmé z rozhodnutia právneho predchodcu odporcu č. OPr. OPÚ 2013/3-\n\n19\n\n184/HM zo dňa 09. júla 2013, a to napriek tomu, že v konečnom dôsledku odporca rozhodol\nv neprospech navrhovateľa.“.\nNa tomto základe ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu\nv spojení s právnymi závermi krajského súdu nie sú nelogické alebo vnútorne rozporné,\nrešpektujú zmysel a účel uvedených ustanovení zákona o pôde, Správneho poriadku\na dohovoru o naturalizácii a ako celok nie sú arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu poskytuje primeraný podklad pre jeho výrok, ktorým potvrdil\nrozsudok krajského súdu, takto právne závery najvyššieho súdu nie sú ani zjavne\nneodôvodnené, preto sú ústavne akceptovateľné.\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,\nže postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať\nza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo\npráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také\nskutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu z 27. apríla 2016. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom\nnajvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa\ntento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení\nzákona o pôde, Správneho poriadku a dohovoru o naturalizácii najvyšším súdom takéto\nnedostatky nevykazuje.\n\n20\n\nBerúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný konštatuje, že bol dôvod\nna odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenej.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. februára 2018\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "plnomocenstvo, splnomocnenie-udelenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "reštitúcia-reštitučný nárok", "reštitúcia-štátne občianstvo ako podmienka", "reštitúcia-vydanie veci pri reštitúcii", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "konanie pred ústavným súdom-oprávnenie na podanie návrhu", "arbitrárnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8310bebb-6ab0-4c46-8f6a-0c75c80b8313", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.18.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 18/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 18/2017 z 10. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.18.2017.1"}, {"guid": "ussr:a2b79dbc-6993-419b-b0c5-09ddb468f5d4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.199.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 199/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 199/2016 z 6. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-06", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.199.2016.1"}, {"guid": "ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 596/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 596/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 286, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b"}, {"guid": "ussr:d3e2e1f9-68b8-43b5-82e1-72795dd4acb5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 334/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 334/2010 z 20. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-20", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3e2e1f9-68b8-43b5-82e1-72795dd4acb5"}, {"guid": "ussr:220d1302-03e0-47a1-ad89-385b3dd845d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 346/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 346/09 z 27. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-27", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:220d1302-03e0-47a1-ad89-385b3dd845d2"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:fb39d902-087a-48e5-9063-0cba3aa4b56b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 253/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 253/05 z 4. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb39d902-087a-48e5-9063-0cba3aa4b56b"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:c5ea7d05-6ab8-4210-aa24-a937f45cb241", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 22/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 22/94 z 18. 10. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-10-18", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c5ea7d05-6ab8-4210-aa24-a937f45cb241"}, {"guid": "775627c2-f3f1-4a64-9d8d-53ebda60331b:9f5d9d1a-8ad7-4077-a9a3-df7563dd7a89", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8013200714.4", "spisova_znacka": "3Sp/20/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Sp/20/2013 z 17. 2. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-02-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8013200714.4"}, {"guid": "b6036402-85c7-46ef-b250-22bd7fd4d751:3857f06a-8c3d-496a-b2cd-7a9228baccc9", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8012200391.1", "spisova_znacka": "6Sp/9/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Sp/9/2012 z 16. 10. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-10-16", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8012200391.1"}], "citovane_v": []}