{"guid": "ussr:db0e7238-3302-43a2-ac9e-562cde1ffd4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.49.2018.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2018 z 16. 5. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 16. mája 2018, sp. zn. IV. ÚS 49/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.49.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miroslav Duriš", "sudca_id": 1073, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/miroslav-duris-1073", "datum_vydania": "2018-05-16", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/db0e7238-3302-43a2-ac9e-562cde1ffd4a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.49.2018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.49.2018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.49.2018.2/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIV. ÚS 49/2018-32\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava\nDuriša (sudca spravodajca) v konaní o prijatej sťažnosti obchodnej spoločnosti Bytový\npodnik mesta Košice, s. r. o., Južné nábrežie 13, Košice, zastúpenej advokátom\nJUDr. Vladimírom Kucharčíkom, Štefánikova 988/40, Košice, vo veci namietaného\nporušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3 Cdo 142/2017 zo 14. septembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,\ntakto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti Bytový podnik mesta Košice, s. r. o., Južné\nnábrežie 13, Košice, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných\n\nslobôd\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 3 Cdo 142/2017 zo 14. septembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu\nporušené boli.\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 142/2017\nzo 14. septembra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\n\npovinný\n\nuhradiť obchodnej\n\nspoločnosti Bytový podnik mesta Košice, s. r. o., Južné nábrežie 13, Košice, trovy právneho\nzastúpenia v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet\nprávneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kucharčíka, Štefánikova 988/40, Košice, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. IV. ÚS 49/2018-12 z 25. januára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Bytový podnik mesta\nKošice, s. r. o., Južné nábrežie 13, Košice (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala\nporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 142/2017\nzo 14. septembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.\n2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní\nvedenom na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 36 C 163/2013\ndomáhal zaplatenia peňažnej sumy 6 292,13 € s prísl. proti odporcovi\n,\n\n(ďalej len „odporca“). Sťažovateľ uviedol, že sa\n\npredmetným návrhom domáhal náhrady škody proti odporcovi podľa § 135a ods. 1 zákona\nč. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný\n\n2\n\nzákonník“), ktorá mala vzniknúť „... v dôsledku konania... odporcu, ktorým uprednostnil\nzáujem iných osôb pred záujmom spoločnosti... ktorej bol konateľom.“. Okresný súd svojím\nrozsudkom č. k. 36 C 163/2013-92 z 20. januára 2015 žalobný návrh zamietol, keďže dospel\nk záveru, že sťažovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednosti za škodu,\nteda vznik škody (žalovaná pohľadávka zanikla), a to predovšetkým s ohľadom na závery,\nku ktorým dospel okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 17/2012, a s týmto\nskutkovým stavom sa súd prvej inštancie v danom prípade stotožnil a nepovažoval\nza potrebné v tejto veci vykonávať ďalšie dokazovanie. Krajský súd v Košiciach (ďalej len\n„krajský súd“) na odvolanie sťažovateľa rozsudkom č. k. 6 Co 300/2015-125\nz 31. januára 2017 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 36 C 163/2013-92 z 20. januára\n2015 ako vecne správny a sťažovateľa zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania.\nNajvyšší súd svojím uznesením č. k. 3 Cdo 142/2017 zo 14. septembra 2017 sťažovateľom\npodané dovolanie odmietol.\n3. Následne podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu. Z obsahu podanej sťažnosti\nv spojení s obsahom ním podaného dovolania vyplýva, že hmotnoprávnou podstatou\nprávnej veci sťažovateľa je postup odporcu, ktorý ako konateľ sťažovateľa v čase výkonu\ntejto funkcie po necelých dvoch mesiacoch od ustanovenia do tejto funkcie uzavrel\n25. februára 2009 dodatok č. 3 k zmluve o nájme nebytových priestorov č. 11107000988/98\nuzavretej 1. decembra 1998 (ďalej len „nájomná zmluva“) medzi sťažovateľom a nájomcom\n(ďalej len „nájomca“), ktorým sa za sťažovateľa zaviazal, že investície\nvynaložené nájomcom v rokoch 1996 – 1997 v sume 6 292,13 € do zhodnotenia majetku\nmesta Košice budú započítané s nájomným. Nájomca, ktorý je zároveň aj otcom odporcu,\nteda nemusel na základe tohto dodatku zaplatiť sťažovateľovi ako prenajímateľovi na\nnájomnom za obdobie od marca 2009 do augusta 2011 sumu 6 292,13 €, v dôsledku čoho\nsťažovateľovi mala vzniknúť/vznikla škoda. Podľa sťažovateľa uzavretím dodatku\nč. 3 k nájomnej zmluve odporca zvýhodnil nájomcu, zhodou okolností ešte aj jeho\nrodinného príslušníka (otca), na úkor sťažovateľa, ktorého bol konateľom, čím došlo\nk porušeniu § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého je konateľ povinný\nvykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti\na všetkých jej spoločníkov, pri výkone svojej pôsobnosti nesmie uprednostňovať svoje\n\n3\n\nzáujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami\nspoločnosti. Podstatou právneho posúdenia predmetnej právnej veci je skutočnosť, že\nodporca uzavretím dodatku č. 3 k nájomnej zmluve síce uzavrel platný právny úkon, čo\nvyplýva aj z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 9 Cb 17/2012, v ktorom okresný súd,\nvychádzajúc z podmienok § 580 a nasl. Obchodného zákonníka, potvrdil započítanie za\nplatné, ale jednoznačne konal/mal konať v rozpore s § 135a Obchodného zákonníka tým, že\ntakéto konanie bolo v rozpore s oprávnenými záujmami sťažovateľa ako prenajímateľa\n(strata budúceho nájmu) a v prospech záujmov tretej osoby nájomcu, ktorý je otcom\nodporcu.\n4. Vychádzajúc z predostretých právnych a faktických okolností veci, sťažovateľ\nnapadol potvrdzujúci rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 300/2015-125 z 31. januára 2017\ndôvodmi dovolania, a to podľa § 420 písm. f), § 421 ods. 1 písm. a) a b) zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Civilný\nsporový poriadok“ alebo „CSP“).\n4.1 Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP sťažovateľ vymedzil tým, že\n«... odvolací súd tak tvrdošijne trval na skutočnosti, že v inom občiansko-právnom konaní\nbola vyriešená údajne prejudiciálna otázka týkajúca sa tohto konania (pritom išlo o\nkonanie týkajúce sa úplne iných účastníkov), že sa ďalej odmietol zaoberať konaním\nžalovaného s odbornou starostlivosťou a škodou vzniknutou žalobcovi vychádzajúc z tohto\n„prejudiciálneho platného úkonu“, a jeho námietky viac neposudzoval, a tak mu znemožnil,\naby uskutočnil žalobcovi patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces.».\nNásledne zvýraznil to, že «Dané konanie ako celok absolútne nevykazuje znaky\nspravodlivosti. Rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa názoru žalobcu bez riadneho\nzdôvodnenia, nepredvídateľné a s extrémnymi právnymi závermi oproti skutkovým zisteniam\na vidí v ňom prvky svojvoľného postupu, s odňatím práva na súdnu ochranu nezaoberaním\nsa namietanými skutočnosťami pre posúdenie prejudiciálnej otázky. Žalobcovi doteraz nie\nje zrejmé, prečo na základe platného právneho úkonu nemôže dôjsť k škode, prečo má byť\núplne iná otázka riešená v inom konaní prejudiciálnou v tomto konaní, resp. v čom\n\n4\n\nspočívalo konanie konateľa „s odbornou starostlivosťou a záujmami spoločnosti“ pri\nuzatváraní inak platného úkonu - aj týmito otázkami sa odvolací súd v napadnutom\nrozsudku vôbec nezaoberal a rozhodnutie v tomto smere vôbec neodôvodnil, resp. po\nposúdení prejudiciálnej otázky sa nimi odmietal zaoberať.». V ďalšom akcentoval, že\n«Skutkové zistenie, že žalobca ako konateľ spoločnosti 3 mesiace po ustanovení do tejto\nfunkcie, umožnil svojmu otcovi neplatenie nájomného, započítaním rekonštrukčných\nnákladov vynaložených pred cca 13 - timi rokmi (k čomu došlo uzavretím dodatku č. 3\nk zmluve, ktorá inak dovtedy takéto započítanie neumožňovala - a to ani po skončení\nnájmu), je v extrémnom nesúlade s právnym záverom súdu! Odôvodenie týchto namietaných\nskutočností absentujúcich napádané rozhodnutie a právne závery súdu v extrémnom\nnesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, majú za následok nepredvídateľné súdne\nrozhodnutie vykazujúce prvky svojvoľného postupu súdu v konaní; odmietanie súdu\nzaoberať sa ďalšími námietkami pre existenciu „prejudiciálnej otázky“ je zase porušením\npráva na súdnu ochranu.».\n4.2 Dovolací dôvod podľa § 421 písm. b) CSP sťažovateľ vymedzil tým, že\n„... rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá\nv rozhodovacej praxi ešte nebola vyriešená (uvedený dôvod je daný aj tým, že súd použil\nnevhodnú, inú judikatúru)... V doposiaľ existujúcej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nešte nikdy nebola riešená právna otázka, že právny úkon, ktorým by mala byť spôsobená\nškoda konateľom voči spoločnosti postupom v rozpore s § 135a Obch.z., by mal byť\nneplatný, resp. že otázka platnosti takéhoto úkonu sa stáva dokonca prejudiciálnou v konaní\no náhradu škody spôsobenej porušením povinností podľa § 135a Obch. zákonníka, ktorou\nmusí byť súd viazaný.“.\n4.3 K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 písm. a) CSP sťažovateľ poukázal\nna právny názor krajského súdu, ktorý vo svojom rozsudku č. k. 6 Co 300/2015-125\nz 31. januára 2017 uviedol, že „... pokiaľ už bola v občiansko-právnom konaní právoplatne\nvyriešená určitá otázka hmotnoprávneho charakteru účastníkov, je súd v inom konaní,\nv ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.“,\na v tomto smere aj odkázal „... nielen na judikatúru Najvyššieho súdu SR (citoval uznesenie\nNS SR sp. zn. 1 Cdo/133/2009 zo dňa 29. apríla 2010 ) ale aj judikatúru Ústavného súdu SR\n(citoval nález sp. zn. II. ÚS 349/09-36 zo dňa 20. januára 2010).“. S právnym názorom\n\n5\n\nkrajského súdu vysloveným v jeho rozsudku č. k. 6 Co 300/2015-125 z 31. januára 2017 sa\nsťažovateľ nestotožňuje a v naznačenom smere zdôraznil, že „Nejde u oboch týchto konaní\no rovnaké strany sporu a ani o rovnaký právny nárok“, v dôsledku čoho nie je možné už\ncitovanú judikatúru aplikovať na okolnosti sťažovateľovej právnej veci.\n5. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ proti postupu najvyššieho súdu\nnamietol predovšetkým\n\nto,\n\nže\n\ndovolanie\n\npodal\n\nproti\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nč. k. 6 Co 300/2015-125 z 31. januára 2017 z dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP,\n„t.j. má za to, že rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej\ninštancie sa odvolací súd pri riešení právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu.“, z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, „t.j. má za to, že\nrozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie,\nrozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej\npraxi ešte nebola vyriešená.“ a napokon podľa § 420 písm. f) CSP, „t.j. má za to, že\nrozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, súd\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“. Najvyšší\nsúd pri prejednaní sťažovateľom podaného dovolania vychádzal z uznesenia veľkého senátu\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017, ktorý judikoval, že\n„... a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP je\nneprípustná, b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch\nuvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na\nposúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní uplatnené\nviaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/, dovolací súd sa pri skúmaní\nprípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska\nexistencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom\nmieste.“. Riadiac sa právny názorom veľkého senátu najvyššieho súdu vysloveným v jeho\nuznesení sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017, najvyšší súd v konaní o dovolaní\nvedenom pod sp. zn. 3 Cdo 142/2017 prejednal sťažovateľom podané dovolanie len\nz jedného ním uplatneného dôvodu, a to podľa § 420 písm. f) CSP. Týmto postupom mal\nnajvyšší súd podľa názoru sťažovateľa porušiť jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa\n\n6\n\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže „... zo znenia § 420 a 421 CSP nevyplýva, že by nemohla byť\nmožná kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP. Dovolateľ\npredsa nevie vopred predpokladať, ktorý z dôvodov prípustnosti dovolania by dovolací súd\npovažoval za opodstatnený. Dovolateľ by mal teda uviesť iba jeden dovolací dôvod, ak ich\nuvedie viac, dovolací súd sa bude zaoberať preskúmaním dôvodnosti iba u jedného z týchto\ndôvodov podľa kritérií ktoré uviedol v citovanom rozhodnutí veľkého senátu\nobčianskoprávneho kolégia.“.\n6. Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd boli Uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 3 Cdo 142/2017 zo dňa\n14.9.2017 porušené.\nZrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 3 Cdo 142/2017 zo dňa 14.9.2017 a vec\nmu vracia na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd SR je povinný uhradiť navrhovateľovi trovy konania...“\n7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci\nkonania. Za najvyšší súd jeho predsedníčka listom č. KP 3/2018-12 z 27. februára 2018\na právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k predmetnému vyjadreniu najvyššieho\nsúdu listom z 8. marca 2018.\n7.1 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení vyslovila názor\no opodstatnenosti sťažovateľom podanej sťažnosti a porušení jeho práv. Svoj právny názor\ntakto odôvodnila:\n«1. Veľký senát bol zavedený do právneho poriadku Slovenskej republiky z dôvodu\ninštitucionálneho zabezpečenia princípu právnej istoty vyjadreného v čl. 2 CSP a za účelom\nnormatívneho pokrytia prípadov, ak sa senát najvyššieho súdu mieni odkloniť od\nkonštantnej judikatórnej línie Slovenskej republiky.\n2. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydal dňa 19.4.2017 pod sp.\nzn. 1VCdo 2/2017 rozhodnutie, v ktorom vyslovil (pre danú vec rozhodujúce), že a/\n\n7\n\nkumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP je neprípustná,\nb/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených\nustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie\nprípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP.\n3. Svoje rozhodnutie odôvodnil zásadnou koncepčnou zmenou, ktorá určila dve\nzákladné úlohy, ktoré má dovolanie plniť a to: ,,a) nápravu najzávažnejších procesných\npochybení a b) riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry\n(bod 22.1)“. Vyslovil, že dovolanie, ktoré vo všeobecnej (nekonkrétnej) rovine predstavuje\nprocesnoprávny inštitút civilného sporového konania ako takého, je procesný nástroj\nzákonodarcom právne zvolený a upravený tak, aby bol spôsobilý plniť obe uvedené úlohy.\nTo však vylúčil v konkrétnom civilnom sporovom konaní, v ktorom dovolanie môže plniť len\njednu z týchto úloh. Súbežné plnenie oboch funkčných úloh dovolania v jednom (tom istom)\ndovolacom konaní vylúčil a zaťažil dovolateľa, aby sa po svojom náležitom zvážení\nrozhodol, ktorú z týchto úloh má ním podané dovolanie plniť.\n3.1. Druhý dôvod rozhodnutia veľkého senátu spočíva v prísnejšej formulácii\nnáležitosti dovolania. Nová právna úprava už nevyžaduje len to, aby bol dovolateľ, ktorý\nnemá právnické vzdelanie, zastúpený advokátom, ale aj to, aby už podané dovolanie bolo\nspísané advokátom. Zákonodarca tým reagoval na doterajšie poznatky súdnej praxe,\nv ktorej sa neustále a opakovane vyskytovali dovolania, v ktorých dovolatelia vyvodzovali\nhypotetické dôvody prípustnosti dovolania a súbežne namietali všetky právnou úpravou\npredpokladané dôvody prípustnosti dovolania, pričom neraz bolo celkom zrejmé, že\ndovolanie nie je podané s istotou, ale len „pre istotu“. Nová práva úprava chce preto\nzabrániť tomu, aby boli podávané dovolania, ktoré sledujú ciele nezodpovedajúce povahe\na účelu dovolacieho konania.\n3.2. Tretím dôvodom, ktorým odôvodnil veľký senát svoje rozhodnutie je uplatňovať\nprincíp hospodárnosti konania. Vyslovil názor, že tento princíp je v dovolacom konaní\nuprednostnený pred dispozičným princípom. Oslabenie dispozičného princípu je podľa jeho\nnázoru dané výnimočnou povahou dovolania a účelom tohto mimoriadneho opravného\nprostriedku (bod 25)...\n4. Rekodifikácia čiastočne zmenila koncepciu dovolania, ale úspešnosť dovolania je\naj naďalej vymedzená kombinovane. Dovolanie musí spĺňať podmienky prípustnosti,\n\n8\n\nzároveň musí byť daný jeden z dovolacích dôvodov. Na rozdiel od odvolania podmienky\nprípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 CSP (predtým § 237 OSP) sú nielen\ndôvodmi (podmienkami) prípustnosti, ale aj jedným / dovolacích dôvodov podľa§ 431 CSP\n(predtým§ 241 ods. 2 písm. a) OSP). Rovnaký postup posudzovania dovolania, t. j. najskôr\nprípustnosť, až následne dôvody dovolania, existoval aj za predchádzajúcej právnej úpravy.\nNová právna úprava na tejto koncepcii teda nič nezmenila. Aj predchádzajúca právna\núprava pripúšťala prípustnosť dovolania z dôvodov zmätočnosti, ako aj z iných dôvodov.\nRovnako, ak dovolací súd zistil existenciu vady zmätočnosti, rozhodnutie zrušil\na nesprávnym právnym posúdením sa už nezaoberal. Podľa dôvodovej správy k Civilnému\nsporovému poriadku „Zmena oproti doterajšej právnej úprave spočíva v tom, že otázka\nposúdenia odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR bude posúdená samotným\ndovolacím súdom, nie súdom odvolacím.“ Zásadná koncepčná zmena sa preto netýka\nproblému kumulatívneho uplatnenie oboch dovolacích dôvodov, a preto tento dôvod\nnesvedčí vylúčeniu kumulácie.\n4.2. Ustanovenie § 428 CSP uvádza náležitosti dovolania, ale vymedzenie podmienok\nprípustnosti nie je náležitosťou dovolania. Pri dôvodoch zmätočnosti, t. j. podmienkach\nprípustnosti podľa § 420 CSP ich dovolateľ uvádza v rámci dovolacích dôvodov, keďže sú\ntotožné s podmienkami prípustnosti (§ 420 a§ 431 CSP). Okrem toho súd je síce dôvodmi\ndovolania viazaný (§ 440 CSP), ale aj v dovolacom konaní platí, že súd musí skúmať ex offo\npodmienky konania, dovolacieho (§ 438 v spojení s§ 161.t. j. väčšinu vád zmätočnosti). Súd\nje viazaný iba dôvodmi dovolania, nie je však viazaný vymedzením prípustnosti dovolania\n(pokiaľ to dovolanie nad rámec zákonných požiadaviek obsahuje). Len súd je oprávnený\nskúmať prípustnosť dovolania. Rámec prípustnosti dovolania tak určuje § 419 CSP,\na následne § 420 až 423 CSP. Zákon stanovuje, proti ktorým rozhodnutiam je dovolanie\nprípustné, dovolací súd nemôže také dovolanie odmietnuť len preto, že dovolateľ\nprípustnosť odvodzuje z oboch v zákone vymedzených dôvodov.\n4.2.1. Ustanovenie § 241 OSP týkajúce sa zastúpenia dovolateľa advokátom bolo\nnahradené § 428 a § 429 CSP. Najpodstatnejšia zmena však spočíva v tom, že dovolanie\nmusí byť spísané advokátom. Dôvodom boli problémy súvisiace s postupom dovolacieho\nsúdu v prípade, ak strana podala dovolanie bez zastúpenia advokátom. Strana musela byť\npoučená a vyzvaná na odstránenie tejto vady, konanie sa zbytočne predlžovalo.\n\n9\n\nJednoznačne však zmena nesúvisela (a ani znenie zákona tomu nenasvedčuje) s\npovinnosťou dovolateľa už vo fáze písania dovolania zvoliť jeden z dôvodov prípustnosti.\n4.3. Veľký senát ako tretí dôvod svojho rozhodnutia uviedol princíp hospodárnosti\ndovolacieho konania. Aj tento dôvod (tak ako predošlé dva) predstavuje v konečnom\ndôsledku porušenie práva na súdnu ochranu.\n4.3.1.Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochraňuje také správanie\nsúdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez\nprávneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach\nplatného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (DRGONEC. J.\nÚstava Slovenskej republiky. Teória a prax Bratislava: C. H. Beck, 2015. s. 855.)\n4.3.2. ESĽP vo viacerých rozhodnutiach zaoberal právom na prístup k súdu.\nNapr. Rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985,\nsťažnosť č. 8225/78, bod 58. uvádza: „Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym\nprocesnoprávnym obmedzeniam a formalitám, no iba pri zachovaní jeho podstaty a pri\nrešpektovaní primeranosti obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do\ntakej miery, že by bol narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby\nkonkrétne obmedzenie sledovalo legitímny ciel; t. j. aby nebolo svojvoľné.“\n4.3.3. Proti právnemu formalizmu, presadzujúc súčasne myšlienku materiálnej\nochrany strany sporu sa stavia aj Ústavný súd Slovenskej republiky: „Všeobecný súd musí\nvykladať a používať citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom\nzákladného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia\nnemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný\nsúd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom\nsúdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá\nochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Občianske súdne konanie sa\nmusí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie\na rozvíjanie (§ 3 OSP). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov\nobčianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do\nprocesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona\nalebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými\n\n10\n\nprincípmi spravodlivého procesu. (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02\nz 26. 9. 2002).\n4.3.4. V rovine civilného sporového konania sa súd dopustí porušenia princípu\nvyplývajúceho z článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak ústavne nekonformným\nvýkladom Civilného sporového poriadku, spočívajúcim vo vyvodení zákazu takého\nsprávania strany, ktorý nie je výslovne stanovený zákonom, a ktorý nemožno odôvodniť ani\nrozumnými a presvedčivými argumentmi, odoprie procesnému úkonu strany ako\nslobodnému prejavu jej vôle dôsledky, ktoré takýmto prejavom zamýšľala vyvolať.\n4.3.5. Vyvodením zákazu kumulácie dovolacích dôvodov za uvedenej situácie\ndochádza nielen k porušeniu princípu, resp. zásady „čo nie je zakázané, je dovolené“, ale\naj k porušeniu princípu deľby moci vyplývajúceho z princípu legality a k porušeniu\nzákladného práva strany na spravodlivé súdne konanie jeho neprípustným obmedzením. Ak\nje totiž k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy, treba zvoliť ten, ktorý vôbec,\nresp. čo najmenej zasahuje do toho ktorého základného práva či slobody (princíp „in dubio\npro libertate“). Interpretácia zákona nemôže popierať zmysel a účel právnej úpravy a vo\nsvojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých\nrešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu (uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. II ÚS 142/2015 z 10. marca 2015). Pokiaľ Civilný sporový\nporiadok dáva strane k dispozícii dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, potom\nrozhodovanie o ňom ako aj posudzovanie splnenia predpokladov a podmienok jeho\nprípustnosti sa nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec ochrany základných práv. To znamená,\nže dovolací súd je povinný interpretovať a aplikovať podmienky prípustnosti tohto\nopravného prostriedku tak, aby boli dodržané zásady práva na spravodlivý proces, t. j. aby\nnebolo zhoršované procesné postavenie strany, resp. jej možnosť domáhať sa využitím\ndovolania účinne ochrany svojho subjektívneho práva.\n4.3.6. Ak teda Civilný sporový poriadok kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania\n(prípustných dovolacích dôvodov) v dovolaní výslovne nevylučuje (nezakazuje) a pre\nvyvodenie takéhoto zákazu neexistujú ani rozumné a presvedčivé argumenty, potom za\nústavne konformný výklad tejto otázky treba považovať taký, ktorý rešpektuje vyššie\nuvedené princípy, t. j. výklad, podľa ktorého je táto kumulácia prípustná. Absencia\nvýslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je medzerou C. s. p., ale\n\n11\n\nnaopak je zámerom zákonodarcu, aby i po zmene právnej úpravy prijatím nového\nprocesného kódexu bola naďalej akceptovaná všeobecne uznávaná a nespochybňovaná\nzásada procesného práva umožňujúca účinnú ochranu subjektívnych práv, t. j. zásada o\nmožnosti uplatňovania tejto ochrany in eventum.“\n7.2 Právny zástupca sťažovateľa v liste z 8. marca 2018, ktorým reagoval na\nvyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu z 27. februára 2018, skonštatoval:\n„Odporca v svojom písomnom vyjadrení v jeho závere vyslovil právny názor, že\nsťažovateľove namietané práva boli rozhodnutím najvyššieho súdu porušené. Uznal teda\noprávnenosť podania ústavnej sťažnosti. Zároveň ústavný súd uznesením zo dňa 25.1.2018\nprijal sťažnosť navrhovateľa na ďalšie konanie. Preto navrhovateľ žiada súd, aby rozhodol\no nej v zmysle petitu a nálezom vyslovil, že základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo Uznesením Najvyššieho súdu SR\nč.k. 3 Cdo 142/2017 zo dňa 14.9.2017 porušené, zrušil napadnuté Uznesenie Najvyššieho\nsúdu SR č.k. 3 Cdo 142/2017 zo dňa 14.9.2017, vec mu vrátil na ďalšie konanie a uložil\nodporcovi povinnosť uhradiť navrhovateľovi trovy konania titulom trov právneho\nzastúpenia...“\n8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení\nsa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní –\nvzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia\npráv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na\nzistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či\nnamietaným postupom súdu boli porušené práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).\n\n12\n\nII.\n9. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 3 Cdo 142/2017 zo 14. septembra 2017\nv podstatnom uviedol:\n«5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací\n(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana,\nv ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) a zastúpená v súlade\nso zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,\nže dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP)\ndovolací súd uvádza nasledovné:\n6. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť\nnový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny\nopravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového\nkonania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším\nodvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným\ndovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné\npreskúmať akékoľvek\n\nrozhodnutie\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\n(viď\n\nnapríklad\n\nrozhodnutia\n\nsp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013,\n6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte\nodkazuje v zátvorke na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej\nspisovej značky)].\n7. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril\nzáver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne\na v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitými\nobmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde\nnápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom\nsporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia\nktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania,\nvrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015,\n5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené\n\n13\n\npodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patri do výlučnej právomoci\ndovolacieho súdu.\n8. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za\nktorých sa môže táto výnimku uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať\nrozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013,\n3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). Narušenie princípu právnej istoty\nstrán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť\nvyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych\nopravných prostriedkoch.\n9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu\nna neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu\nochranu toho, kto stoji na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].\n10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho\nprípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie\nprípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že\ndovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také\nrozhodnutie (úspešne)napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je\ndovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.\n11. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie konči, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí\ndo právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú\nsubjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu\na nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv\nprávoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený\nsudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom\nznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces.\n12. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu. ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\n\n14\n\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/je dovolacím súdom rozhodovaná\nrozdielne.\n13. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo\nk vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že\ndovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).\n14. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie\nspočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa\nvymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci. ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n15. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom\nje nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie\nvykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447\npísm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje\nprípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420\nalebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej\nviazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil\nv dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n16. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP\na zároveň z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.\n17. Z ustanovení CSP, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva\njednoznačne, či prichádza do úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle\n§ 420 CSP, ako aj v zmysle § 421 CSP.\n18. Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle\ntýchto ustanovení CSP bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu, ktorý v uznesení z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 konštatoval, že:\na/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná,\nb/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených\nustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie\nprípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady\n\n15\n\nzmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti\ndovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej\nvady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.\n19. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné aj na internetovej\nstránke najvyššieho súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3\nveta prvé CSP).\n20. Trojčlenný senát 3 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými\nv označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalobcu len podľa\nustanovenia § 420 písm. f/ CSP (nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania\nz hľadiska §421 ods. 1 písm. b/CSP).\n21. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420\npísm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný\npostup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala\njej patriace procesné oprávnenia.\n21.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických\na právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred nim\nvyužívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných\norgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu\nnevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi\na predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo\nprocesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom\na dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj\nrozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97\na II. ÚS 251/03).\n21.2. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach\nnajvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu\nkonečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu. teda sama\nprocedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu\njej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj\n\n16\n\nR 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem\nnemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu\nčinnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie\nvšak konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.\n21.3. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt\nprejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže\nbyť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť,\npresvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na\nktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).\n21.4. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu\nvykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.\n22. Pokaľ žalobca v dovolaní namieta, že odvolací súd sa nevyporiadal so všetkými\nnámietkami uvedenými v ním podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie,\nz obsahu týchto námietok možno vyvodiť, že namieta nedostatok riadneho odôvodnenia\nrozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolací súd v tomto smere poukazuje na to, že už dávnejšia\njudikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola\npovažovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa\nnavonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci\n(viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj ústavný súd (pozri\nrozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).\n22.1. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania\nv zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,\nprávna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania v zmysle\n§ 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie\nrozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,\nmôže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/\nObčianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho\nkonania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska\nnedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.\n\n17\n\n22.2. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej\nvety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne\nlen celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy,\nkeď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady\nnajzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok\nz roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“\n(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku\nodvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery.\nObsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa. že odvolací súd svoje rozhodnutie\nneodôvodnil spôsobom priečiacim sa zákonu. Za procesnú vadu konania podľa § 420\npísm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\npredstáv dovolateľa.\n23. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že dôvodom\nznemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1\npísm. f/ O.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej\núpravy nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých\nnavrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993,\nR 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016,\n2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho\nnázoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá\nnadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania\nv zmysle § 420 písm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých\nnavrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.\n24. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie\nžalobcu nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné.\n25. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd odmietol dovolanie žalobcu podľa\nustanovenia § 447 písm. c/ CSP.»\nIII.\n\n18\n\n10.1 Zo zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2018-22\nz 25. apríla 2018 vyplýva:\n„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa\nustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového\nporiadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nRovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420\npísm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri\nskúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.“\n10.2 Svoj názor ústavný súd zdôvodnil takto:\n«12. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej aj „veľký\nsenát“) vo svojom uznesení sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017 vyslovil právny názor,\npodľa ktorého je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421\nCSP neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch\nuvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len\nna posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP. Ak sú v dovolaní uplatnené\nviaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a) až f) CSP, dovolací súd sa pri skúmaní\nprípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska\nexistencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste.\nVeľký senát pri riešení otázky, či prípustnosť dovolania možno vyvodzovať popri\nsebe z § 420 CSP a z § 421 CSP využil interpretačné pravidlo zakotvené v čl. 4 ods. 2 CSP,\nktorý upravuje, ako má súd postupovať v prípade, ak sa právna vec nedá prejednať\na rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia zákona ani na základe analógie. Podľa\ntohto článku súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol\n\n19\n\nsám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy,\nna ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných\nvzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax\nnajvyšších súdnych autorít.\nPri formulovaní svojho právneho názoru vychádzal najvyšší súd z toho, že právna\núprava dovolania a dovolacieho konania prešla prijatím nového procesného kódexu\nCivilného sporového poriadku zásadnou koncepčnou zmenou. Na základe teoretických\núvah, doterajších skúseností súdnej praxe a na základe rozhodovacej činnosti Európskeho\nsúdu pre ľudské práva boli určené dve základné úlohy, ktoré má dovolanie plniť. Prvá úloha\nspočíva v náprave najzávažnejších procesných pochybení a druhá v riešení otázok\nzásadného právneho významu. Podľa názoru veľkého senátu je dovolanie upravené tak, aby\nbolo spôsobilé plniť obe tieto úlohy. To však neplatí v konkrétnom civilnom sporovom\nkonaní, kde môže dovolanie plniť vždy len jednu z vymedzených úloh. Súbežné plnenie\noboch týchto úloh v jednom dovolacom konaní je podľa názoru veľkého senátu vylúčené\na je preto na dovolateľovi, aby sa rozhodol, ktorú z týchto úloh má ním podané dovolanie\nplniť.\nVeľký senát poukázal tiež na sprísnenú úpravu náležitostí dovolania, ktorá okrem\niného vyžaduje, aby bol dovolateľ, ktorý nemá právnické vzdelanie, v dovolacom konaní\nzastúpený advokátom, ale aby už samotné dovolanie bolo spísané advokátom (§ 429 ods. 1\nCSP). Zákonodarca tým reagoval na poznatky doterajšej súdnej praxe, v ktorej sa neustále\nvyskytovali dovolania, v ktorých dovolatelia vyvodzovali hypotetické dôvody prípustnosti\ndovolania a súbežne namietali všetky právnou úpravou predpokladané dôvody prípustnosti\ndovolania, pričom neraz bolo zrejmé, že dovolanie nie je podávané s istotou, ale len „pre\nistotu“. Nová právna úprava chce preto zabrániť tomu, aby boli podávané dovolania, ktoré\nsledujú ciele nezodpovedajúce povahe a účelu dovolacieho konania.\nĎalším argumentom, ktorý veľký senát použil v rámci zdôvodnenia svojho právneho\nnázoru, je princíp hospodárnosti konania, ktorý stavia nad dispozičný princíp, keď uvádza,\nže dispozičný princíp sa v dovolacom konaní výrazne oslabuje v prospech princípu\nprocesnej ekonómie.\n13. I. senát ústavného súdu rozhodujúci vo veci sp. zn. I. ÚS 643/2017 sa\ns vysloveným právnym názorom veľkého senátu nestotožňuje a konštatuje, že v dovolacom\n\n20\n\nkonaní je de lege lata prípustná kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle\nustanovenia § 420 CSP a ustanovenia § 421 ods. 1 CSP.\n14. V normatívnych ustanoveniach CSP (§ 419 až § 423) sú uvedené podmienky, za\nsplnenia ktorých je dovolanie prípustné. Ustanovenia § 420 až § 423 CSP upravujú\nprípustný predmet dovolania. Ustanovenie § 420 CSP taxatívne vymedzuje prvú skupinu\npodmienok prípustnosti dovolania, tzv. dôvody zmätočnosti a v ustanovení § 421 CSP je\nupravená druhá skupina podmienok prípustnosti, ktoré tvoria prípady, v ktorých ide\no otázky zásadného právneho významu. Z textu zákona vyplýva, že pri vymedzení\npodmienky prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 CSP je možné dovolanie\nodôvodniť iba taxatívne uvedenými vadami zmätočnosti uvedenými v tomto ustanovení\na pri dovolaní prípustnom podľa ustanovenia § 421 CSP je možné podľa § 432 CSP ako\ndovolací dôvod namietať iba nesprávne právne posúdenie veci.\n15. Z uvedeného vyplýva, že rekodifikácia síce zmenila koncepciu dovolania, ale\núspešnosť dovolania je aj naďalej vymedzená kombinovane. Dovolanie musí aj naďalej\nspĺňať podmienky prípustnosti a zároveň musí byť daný jeden z dovolacích dôvodov.\nRovnaký postup pri posudzovaní dovolania sa uplatňoval aj za predchádzajúcej právnej\núpravy, a teda v tomto smere nová právna úprava na tejto koncepcii nič nezmenila.\n16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia CSP nevyplýva obmedzenie, ktoré by čo\ni len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné dovolanie z dôvodu\npodľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého dôvodu prípustnosti\ndovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný dovolací dôvod. Možno\nkonštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť dovolania a rovnako samostatne\nzakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi nimi neupravuje žiadnu\nsúvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je v tomto smere jasná\na jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri rozhodovaní postupovať podľa\nčl. 4 ods. 2 CSP. Nakoniec, zmyslom tohto ustanovenia je určiť taký postup, aby súd\nnemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia spravodlivosti) a v prípade\npochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia spôsobom, ako to vykonal\nveľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.\n17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol\ndovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej\n\n21\n\nexistencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto\nrozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.\nPrávne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad\nje úlohou (dovolacieho) súdu.\n18. Z právnej úpravy CSP, ktorá neukladá dovolateľovi povinnosť podať dovolanie\nlen z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že dovolateľ môže podať\ndovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420, § 421 CSP). Absenciu\nzakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej úprave hodnotí\nústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť) zákonom, a nie\nnázorom de lege ferenda.\n19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého\nkaždý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,\nčo zákon neukladá.\nV zmysle čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho\nslovách a vetách jasné a nepochybné.\nAk veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden\nz nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí\nnielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom CSP spočíva\n(čl. 3 ods. 2 CSP).\n20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho\nkonania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,\nktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam\npre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález\nústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 1/02).\n21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení\npodmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania (§ 431 až § 433 CSP), v obmedzení\ndovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného\nprávneho významu (§ 421 ods. 1 CSP), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (§ 429\nods. 1 CSP), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok\nminimálnej mzdy (§ 422 ods. 1 písm. a) CSP) za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred\nzneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.\n\n22\n\n22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie\nsúdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez\nprávneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach\nplatného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (Drgonec, J.\nÚstava Slovenskej republiky. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855).\n„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý\nproces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. februára 2017).\n„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné\nzáruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo\nosebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady\nspravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak\nžiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že\nprávo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok\nESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body\n35 ‒ 36).\nExistencia práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak\nhlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,\npotom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.\nZamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva\nna spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo\nna spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté\na podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.\nOchrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o.,\nPaneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).\n„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam\na formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti\nobmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol\nnarušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie\nsledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane\nproti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).\n\n23\n\n23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti\ndovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým\nprávo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»\nIV.\n11. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak\nústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,\nopatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší\ntaké rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\n12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom\nkritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd\nvo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti\n(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné\nuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,\nže by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n\n24\n\n13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nkaždý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote\nprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho\nobčianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného\nobvinenia proti nemu.\n14. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06). Súčasne má každý právo na to, aby sa\nv jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá\npoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\n15. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie\nsvojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá tiež právomoc súdov\nrozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný\nčlánok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. Tým je dané, že tento\nčlánok zaručuje každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa občianskych práv\na záväzkov mohol nechať predložiť súdu. V tomto smere toto ustanovenie zakotvuje „právo\nna súd“, ktorého je právo na prístup k súdu (teda právo zahájiť konanie pred súdom) len\njedným z jeho aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu). Uvedené platí mutatis\nmutandis aj o práve zahájiť dovolacie konanie. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6\nods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko\nv súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu\n\n25\n\npre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo na spravodlivé\nprerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,\nprávo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné\npožiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).\n16. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne\nkonformného výkladu ( IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem iného\nvyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do\núvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí\nplnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických\nosôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné\nv pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež\nmedzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“ (II. ÚS 148/06,\nIV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že\nprijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej\nspravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).\n17. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n18. K výkladu právnych predpisov v generálnej rovine ústavný súd už judikoval, že\n„Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení\nzákladného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie\nzákladného práva sťažovateľa garantovaného v ústave. V takomto prípade je potrebné\npoužiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak, garantoval“\n(II. ÚS 31/04), pričom vo vzťahu k aplikácii čl. 152 ods. 4 ústavy uviedol, že „V situácii,\nkeď právnu normu možno vysvetľovať dvomi spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade\ns ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi\nv nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány\nmajú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152\nods. 4)“ (PL. ÚS 15/1998), ako aj konštatoval, že „všeobecné výkladové pravidlo uvedené\nv čl. 152 ods. 4 ústavy je možné uplatniť iba u všeobecne záväzných právnych predpisov\n\n26\n\ns právnou silou nižšou ako ústava sama“ (I. ÚS 30/1999). Článkom 152 ods. 4 ústavy sa\nvytvára právny základ pre pravidlo „Zákony sa vysvetľujú pomocou ústavy. Ústava sa\nnevysvetľuje pomocou zákonov s výnimkou vzťahov, v ktorých ústava výslovne odkazuje\nna podrobnejšiu úpravu zákonom.“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky –\nkomentár. Druhé prepracované vydanie. Šamorín : Heuréka, 2007, s. 1143).\nInými slovami, „K prvkom implikovaným v ústavnom princípe právneho štátu sa radí taká\ninterpretácia a aplikácia práva, pri ktorej sa okrem formálnych znakov právnej úpravy\nrešpektuje aj obsah právnej úpravy. Identifikácia obsahu právnej úpravy by sa mala začať\nurčením účelu právnej normy.“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky – komentár.\nDruhé prepracované vydanie. Šamorín : Heuréka, 2007, s. 16).\n19. «Ustanovenie čl. 152 ods. 4 má povahu generálneho príkazu adresovaného\nvšetkým subjektom, ktoré vo svojej činnosti interpretujú a aplikujú pramene práva. Toto\nustanovenie neurčuje subjekty, ktoré sa pri výklade a uplatnení všeobecne záväzných\nprávnych predpisov majú správať podľa čl. 152 ods. 4... V právnom štáte možno rozumne\nočakávať a vyžadovať, aby orgány štátu, rovnako ako všetky ostatné orgány verejnej moci,\nale aj subjekty súkromného práva (fyzické osoby a právnické osoby) pri výklade a uplatnení\nvšeobecne záväzného právneho predpisu postupovali v súlade s ústavou. Preto príkaz\nčl. 152 ods. 4 zaväzuje každého, subjekty verejného aj súkromného práva... príkaz čl. 152\nods. 4 zakladá povinnosť orgánov verejnej moci postupovať podľa čl. 152 ods. 4 ex offo.\nPredpokladom uplatnenia čl. 152 ods. 4 v činnosti orgánu verejnej moci teda nie je\n„uplatnenie nároku“ oprávnenou osobou s voliteľnými právnymi účinkami, pri ktorých ten,\nkto požiada, aby sa voči nemu konalo v súlade s čl. 152 ods. 4, má právo vyžadovať\ndodržanie ústavného príkazu, kým ten, kto výslovne nepožiada o rešpektovanie príkazu\nčl. 152 ods. 4 ústavy, nezíska oprávnenie na postup podľa čl. 152 ods. 4 ústavy.»\n(DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky – komentár. Druhé prepracované vydanie.\nŠamorín : Heuréka, 2007, s. 1144).\n20. S poukazom na už uvedené ústavný súd v zhode s vyjadrením predsedníčky\nnajvyššieho súdu (bod 7.1) konštatuje, že aplikovanie právneho názoru veľkého senátu\nv jeho uznesení sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017 o neprípustnosti kumulácie\n\n27\n\ndôvodov prípustnosti dovolania so zámerom (cieľom) uskutočniť, či už nápravu\nnajzávažnejších procesných pochybení, riešenie otázok zásadného právneho významu\na zjednocovanie judikatúry, prísnejšiu formuláciu náležitostí dovolania, uplatňovanie\nprincípu hospodárnosti konania, teda takého zámeru (cieľa), ktorý bol východiskom\npre vyslovenie neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov veľkým senátom, vedie\nk porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu jeho nedôvodného\nobmedzenia, keďže po zmene právnej úpravy prijatím nového procesného kódexu\n(Civilného sporového poriadku) zjavne nebolo v tejto otázke zámerom zákonodarcu (či už\númyselným alebo neúmyselným vynechaním normy zakazujúcej kumuláciu dovolacích\ndôvodov) oslabiť zásadu procesného práva umožňujúcu účinnú ochranu subjektívnych práv\nstrán sporu, čo znamená, že dovolací súd je povinný interpretovať a aplikovať podmienky\nprípustnosti tohto opravného prostriedku tak, aby boli dodržané zásady práva na spravodlivý\nproces, t. j. aby nebolo zhoršované procesné postavenie strany, resp. jej možnosť domáhať\nsa využitím dovolania účinne ochrany svojho subjektívneho práva.\n21.\n\nÚstavný\n\nsúd,\n\nmajúc\n\nna\n\nzreteli zjednocujúce\n\nstanovisko\n\npléna\n\nč. k. PLz. ÚS 1/2018-22 z 25. apríla 2018 (bod 10) a svoje východiská (body 16 až 20),\nstotožňuje sa s argumentačnými námietkami sťažovateľa (bod 5), ktoré vo svojom vyjadrení\nz 27. februára 2018 (bod 7.1) v zásade akceptovala aj predsedníčka najvyššieho súdu,\na konštatuje, že najvyšší súd, rozhodujúc o sťažovateľom podanom dovolaní, postupoval\nreštriktívne a nevykonal ústavne súladný výklad príslušných ustanovení § 420 a § 421 CSP,\nkeď ho preskúmal len z jedného ním uplatneného dôvodu, a to podľa § 420 písm. f) CSP,\na nie aj z ďalších sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov podľa § 421 ods. 1\npísm. a) a b) CSP, čím porušil sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\nVzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku\ntohto nálezu.\n22. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\n\n28\n\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením,\nústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nVzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto\nnálezu.\n23. Ústavný súd, postupujúc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3\npísm. b) zákona o ústavnom súde, rozhodol o zrušení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Cdo 142/2017 zo 14. septembra 2017 a vrátení veci na ďalšie konanie, riadiac sa\nprincípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011),\nnepovažoval za vhodné ani za účelné zaoberať sa ďalšími sťažovateľom uplatnenými\nnámietkami (bod 4), keďže o týchto bude opätovne konať a rozhodovať najvyšší súd, ktorý\nbude v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu, t. j. z dôvodu ochrany\nsubjektívnych práv dovolateľa bude musieť preskúmať aj jeho ďalšie dovolacie dôvody\n(bod 4).\n24.1 Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n24.2 Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia\nadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku\n2017, a to z prevzatia a prípravy zastupovania a z písomného podania sťažnosti ústavnému\nsúdu. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1\nvyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden\núkon právnej služby vykonaný v roku 2017 šestina z výpočtového základu zo sumy 884 €,\nčo činí za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 147,33 € a režijný paušál\nv sume 8,84 €, v celkovej sume 312,34 €. Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako\n\n29\n\nto je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu. Písomné vyjadrenie právneho zástupcu\nz 8. marca 2018 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné\nna rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.\n25. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou\nvo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. mája 2018\n\n30", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie konanie", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-prípustnosť", "dovolanie-dovolacie dôvody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cdo/142/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:709756de-dfb6-4398-9da7-4bc34a0748ba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.643.2017.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 643/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 643/2017 z 16. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-16", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.643.2017.2"}, {"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:e9115716-034d-4ddf-9137-3d029dff46cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 875/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2"}, {"guid": "ussr:4865ee81-39ad-44a0-a4d1-783a7f383d01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 547/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 547/2016 z 14. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-14", "citacie_n": 417, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1"}, {"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:a09f9983-ce17-4f2b-b13b-007c5d400d3b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.142.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 142/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 142/2015 z 10. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-10", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.142.2015.1"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:90986681-6e8d-4849-b534-3cbe93d29f2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 349/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 349/09 z 20. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-20", "citacie_n": 162, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90986681-6e8d-4849-b534-3cbe93d29f2a"}, {"guid": "ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/08 z 12. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-12", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400"}, {"guid": "ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-10", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4327793-5fce-4d7f-a3e4-ced1be3393ea"}, {"guid": "ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/07 z 5. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-05", "citacie_n": 240, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b50c01-e48d-47cb-bf6e-ad7c2b8219c4"}, {"guid": "ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-29", "citacie_n": 289, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d"}, {"guid": "ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/07 z 31. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-31", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2"}, {"guid": "ussr:53d01fc9-e7b5-43ef-8352-6921d268bb06", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 186/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 186/07 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53d01fc9-e7b5-43ef-8352-6921d268bb06"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 63/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 440, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf3dff1-4b01-4cec-9cf9-5fb4949bc4eb"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/03 z 27. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-27", "citacie_n": 859, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88b2b38-03bc-4b9a-ba4b-963a038f3a3a"}, {"guid": "ussr:258e6d62-0601-4500-bba0-ee96089820e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 65/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 65/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 549, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:258e6d62-0601-4500-bba0-ee96089820e9"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:6d4af72e-e885-47e2-9a92-d2726bd06b71", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 41/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 41/03 z 17. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-17", "citacie_n": 369, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6d4af72e-e885-47e2-9a92-d2726bd06b71"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:06f586c0-5b29-42e6-9572-dae549eb9554", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.151.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 151/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 151/2020 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.151.2020.1"}, {"guid": "ussr:35c50bf7-7bc3-4a8a-a5ca-9ba879c64cdd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.445.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 445/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 445/2018 z 21. 5. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-05-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.445.2018.1"}, {"guid": "ussr:e8233004-d875-4744-a014-7e810d5a031d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.443.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 443/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 443/2018 z 20. 3. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-03-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.443.2018.1"}, {"guid": "ussr:50206457-140c-4789-a684-5399df8858ed", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.441.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 441/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 441/2018 z 20. 3. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-03-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.441.2018.2"}, {"guid": "ussr:85270a63-9cd6-4d84-929d-69ce50e82c21", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.433.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 433/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 433/2018 z 29. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.433.2018.1"}, {"guid": "ussr:52a102d8-f452-4ba2-9c3b-dacb7b3746bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.238.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 238/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 238/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.238.2018.1"}, {"guid": "ussr:f24e27b4-94f2-40ad-8571-afda995d6553", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.501.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 501/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 501/2018 z 22. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-22", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.501.2018.1"}, {"guid": "ussr:714b35d6-147c-4662-bdac-fb266bdb695f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 322/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 322/2018 z 17. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2018.1"}, {"guid": "46a21856-905c-48fb-b32c-71f0298ef54b:710c72cf-8de6-4348-a723-1322313557b2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1008201584.1", "spisova_znacka": "7So/5/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/5/2019 z 23. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1008201584.1"}]}