{"guid": "ussr:6be2791e-c3a0-44ed-a2ff-4c9c84792472", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 475/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 475/2018 z 15. 8. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. augusta 2018, sp. zn. IV. ÚS 475/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.475.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-08-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6be2791e-c3a0-44ed-a2ff-4c9c84792472", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.475.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.475.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.475.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 475/2018-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša\n(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n,\n\n, a\n, zastúpených advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou,\n\nNa Priekope 174/13, Žilina, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 76/2018-181 z 28. marca 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2018\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\na\n\n,\n\n,\n(ďalej len „sťažovateľky“),\n\nzastúpených advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na Priekope 174/13, Žilina, ktorou\nnamietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 76/2018-181\nz 28. marca 2018.\n2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: „Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky nálezom z 08.02.2017, č. k. I.ÚS 629/2016-24 rozhodol, že základné právo\na\n\nzaručené v čl. 46\n\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené a uznesenie\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/ 215/2016-157 z 22.06.2016 zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie. V odôvodnení nálezu ústavný súd zaujal právne stanovisko k rozhodovaniu\nsúdov v predmetnej veci sťažovateliek.\nKrajský súd v Bratislave uznesením č. k. 6Co/90/2017-170 z 30.05.2017 zrušil\nuznesenie súdu prvej inštancie (Okresný súd Bratislava II, č. k. 67C/41/2015-133\nz 15.03.2016) a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie v časti\nnapadnutej odvolaním sťažovateliek.\nPri nezmenenom skutkovom a právnom stave oproti pôvodným rozhodnutiam\nOkresný súd Bratislava II uznesením č. k. 67C/41/2014-173 zo 17.01.2018 znovu rozhodol,\nže žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho\nkonania.\nSvoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v podstate tým, že sa v konaní\nvyskytli dôvody hodné osobitého zreteľa, pre ktoré žalovaným nárok na náhradu trov\nkonania nepriznal. K tomuto treba poznamenať, že súd prvej inštancie v bodoch 17 a 18\n\n2\n\nv dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza nepravdivé fakty a spája bez relevantných dôvodov\npostavenie sťažovateliek v spore s konaním tretej osoby.\nNa odvolanie sťažovateliek Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 6Co/76/2018181 z 28.03.2018 napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi nepriznal\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo\nprávoplatnosť 30.04.2018.“\n3. V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Krajský súd nereagoval na argumenty sťažovateliek,\nktorými odôvodnili odvolanie zo 07.02.2018 a nezaoberal sa konkrétnymi okolnosťami veci\nz hľadiska skutkového a právneho stavu, ale len vo všeobecnosti rozoberá ustanovenie\n§ 42a Obč. zák.\nOdvolací súd (ale i súd prvej inštancie) sa vôbec nezaoberal dôvodnosťou podanej\nžaloby z hľadiska hmotného práva, napriek tomu, že táto povinnosť všeobecným súdom\nv predmetnej veci vyplýva z nálezu Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 629/2016-24\nz 08.02.2017. Táto povinnosť odvolaciemu súdu (ale aj súdu prvej inštancie) vyplýva\nz bodov 12/ a 13/ odôvodnenia označeného nálezu...\nSťažovateľky znovu zdôrazňujú, že o žiadnych záväzkoch predávajúceho (M. Nádaši)\nv čase uzatvárania kúpnej zmluvy 23.09.2011 nemali vedomosť, pričom až z obsahu\nsamotnej žaloby, takmer 2 roky po podpísaní kúpnopredajnej zmluvy, sa dozvedeli\no existencii záväzku predávajúceho, ktorý ale vznikol až po podpísaní zmluvy. Už len\nz týchto skutkových okolností je zrejmé, že žaloba z hľadiska hmotného práva nemohla mať\nreálnu nádej na úspech. Samotnú žalobu potom treba považovať za šikanózne uplatňovanie\npráva o to viac, že žalobkyňa bola zastúpená osobou s právnickým vzdelaním, ktorému\nmuselo byť zrejmé, vzhľadom na okolnosti prípadu, že žaloba je bez reálnej šance na\núspech...“\n4. Podľa názoru sťažovateliek „Odvolací súd (ale i súd prvej inštancie) v rozpore\ns právnym názorom vysloveným ústavným súdom v označenom náleze neskúmal dôvodnosť\nžaloby z hľadiska hmotného práva a preto sťažovateľky zdôrazňujú, že ten, kto v dobe, kedy\nbol urobený napadnutý právny úkon, ešte nemal pohľadávku voči dlžníkovi, nemôže sa\n3\n\núspešne\n\ndomáhať\n\nodporovania\n\nk\n\ntomuto\n\núkonu.\n\n(Ro\n\nNS\n\nČR,\n\n22.\n\n01.2002,\n\n21 Cdo/549/2001)...\nVšeobecne úvahy odvolacieho súdu o ustanovení § 42a Obč. zák. nemajú oporu\nv skutkových okolnostiach veci. Odvolací súd pri svojich hmotnoprávnych úvahách\nopomenul, že na skutkové okolnosti veci sa mohlo vzťahovať len ustanovenie § 42a ods. 2\nObč. zák. Odporovať možno právnemu úkonu dlžníka urobenému v rozhodnej dobe\ns úmyslom ukrátiť veriteľa, pokiaľ tento úmysel musel byť druhej strane známy. Ten, kto\nprávnemu úkonu odporuje, musí preukázať (na ňom je dôkazné bremeno) úmysel dlžníka\na tiež, že druhá strana (žalovaný) o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa vedela, resp. o ňom\nnevedela len v dôsledku svojej nedbanlivosti. Úmyslom dlžníka ukrátiť veriteľa treba\nrozumieť úmysel priamy. Vedomosť druhej strany musela existovať v čase urobenia\nodporovateľného právneho úkonu.\nJe úplne nesporné zo skutkových okolností žaloby, že sťažovateľky nemohli mať\nžiadnu vedomosť o úmysle predávajúceho ukrátiť jeho veriteľa, keď zmluvu uzatvorili 2\nroky pred tým ako záväzok predávajúceho vôbec vznikol. Tvrdenie odvolacieho súdu, podľa\nktorého v súdnom konaní, v ktorom bol predávajúci v procesnom postavení žalobcu,\nočakával vznik svojej povinnosti hradiť žalovanej trovy konania treba považovať za\nabsurdné, pretože dlžník sa predsa nesúdil a nepodával žalobu s úmyslom súdny spor\nprehrať a očakávať tak platenie trov.“.\n5. Sťažovateľky zastávajú názor, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí\nnezaoberal všetkými ich tvrdeniami a argumentmi, a preto napadnuté rozhodnutie považujú\nza nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené. V dôsledku toho došlo k porušeniu ich\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V sťažnosti sa ďalej uvádza: „Sťažovateľky neporušili\nžiadnu právnu normu, boli bezdôvodne zatiahnuté do súdneho sporu a preto výklad ust.\n§ 257 CSP odvolacím súdom ( ale i súdom prvej inštancie) je hrubo arbitrárny, popierajúci\nzmysel a podstatu uvedenej právnej normy, nespravodlivý a v konečnom dôsledku trestajúci\nsťažovateľky ako účastníčky konania.“\n\n4\n\n6. Sťažovateľky v petite podanej sťažnosti navrhli, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1/ Základné právo\n\na\n\npriznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.\n6Co/76/2018-181 z 28.03.2018 porušené bolo.\n2/ Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/76/2018-181 z 28.03.2018\nzrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave vo veci znova konať a rozhodnúť.\n3/\n\na\n\npriznáva\n\nfinančné zadosťučinenie každej vo výške 3.000,- eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave\npovinný im zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4/ Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť\na\n\ntrovy právneho zastúpenia na účet právnej\n\nzástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.“\n\nII.\n7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n5\n\n9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n11. Sťažovateľky v sťažnosti uviedli, že k porušeniu ich označeného základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo uznesením\nkrajského súdu č. k. 6 Co 76/2018-181 z 28. marca 2018.\n12. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane\nuvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na\nuplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb\na právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody\npotrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva\nv zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek\ndiskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní\nmusí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich\nimanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto\nkonaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv\n6\n\na slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým\nsa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých\nzákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.\nÚstavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu\nverejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom\nprocese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.\nObjektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých\ndostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto\nrozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych\npostupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.\n13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n15. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu\nalebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy\numožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom\núčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej\nefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými\noprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.\n\n7\n\n16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si\nosvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na\nprístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie\nobmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej\nmiere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto\nobmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé\nsúdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi\npoužitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).\n17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže\nmať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne\nsúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu\nsúdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne\ninterpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).\n18. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\n\n8\n\n19. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť\nsvoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany\nbola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy\nrozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť\nlen so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na\nkaždý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998).\n20. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom\npre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných\nna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy\nústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1\nústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky\na podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa\nmožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,\nktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).\n21. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní\no namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného\nprerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,\nktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať\nzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.\n22. Sťažovateľky v sťažnosti predovšetkým namietajú, že krajský súd napadnuté\nrozhodnutie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými ich námietkami\nuvedenými v odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný\n9\n\nsúd“) č. k. 67 C 41/2015-173 zo 17. januára 2018. Podľa názoru sťažovateliek krajský súd\nrozhodol arbitrárne a jeho závery nemajú oporu v zistených skutočnostiach. V dôsledku\ntoho malo dôjsť podľa sťažovateliek k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n23. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia č. k. 6 Co 76/2018-181\nz 28. marca 2018 krajský súd uviedol:\n«... 10. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia odvolací súd\nuvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že medzi žalobcom a žalovanými\nneexistoval priamy hmotnoprávny vzťah, keďže predmetom tohto konania bolo určenie\nneúčinnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy), uzavretého medzi dlžníkom žalobcu\na žalovanými. V tomto prípade, teda nešlo o vzťah, z ktorého by žalovaným vznikla priama\npovinnosť plniť žalobcovi, ale o vzťah dlžníka žalobcu a žalovaných, iba medzi ktorými\nexistoval hmotnoprávny vzťah, ktorého neúčinnosti sa žalobca dovolával. Z týchto dôvodov\npotom súd prvej inštancie správne vyvodil, že nebolo možné späťvzatie žaloby odôvodňovať\nsprávaním žalovaných, nakoľko tieto v konaní nevykonali žiaden úkon odôvodňujúci\nnutnosť späťvzatia žaloby žalobcom. Keďže potom nebolo možné späťvzatie žaloby pričítať\nsprávaniu žalovaných, súd prvej inštancie správne konštatoval, že z procesného hľadiska\nzavinil zastavenie konania žalobca a preto podľa § 256 ods. 1 C.s.p. žalovaným vznikol\nnárok na náhradu trov konania. K tomuto však odvolací súd súčasne dodáva, že podstatou\nsporu o určenie neúčinnosti právneho úkonu je to, že sa žalobou odporuje právnemu úkonu\nvykonanému medzi dlžníkom žalobcu a treťou osobou (samotný dlžník žalobcu nie je\nv takomto spore pasívne vecne legitimovaným subjektom), ktorý ukracuje vymáhateľnú\npohľadávku veriteľa (žalobcu). Je tak zrejmé, že tu medzi žalobcom a žalovanými ani\nnemohol vzniknúť hmotnoprávny vzťah, z ktorého by žalovaným voči žalobcovi vznikla\npriama povinnosť mu plniť. Práve naopak, podstatou takéhoto sporu je preukázanie\nexistencie hmotnoprávneho vzťahu medzi žalovanými a dlžníkom žalobcu, čo v konaní\npreukázané bolo kúpnou zmluvou zo dňa 23. 9. 2011. Ďalším predpokladom pre podanie\ntakejto žaloby bola existencia vymáhateľnej pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi, ktorý\ns treťou osobou uzavrel odporovaný právny úkon. Aj táto požiadavka splnená bola, keďže\n10\n\ndlžník žalobcu (m. Nadáši) bol povinný žalobcovi zaplatiť trovy konania priznané mu na\nzáklade právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 45 C/58/2008-829.\nRovnako nebolo sporné (z potvrdenia súdneho exekútora), že dlžník žalobcu nedisponoval\nžiadnym iným majetkom, ktorý by bol postihnuteľný v exekúcii pri vymáhaní tejto\npohľadávky, s tým, že bolo zistené, že dlžník žalobcu previedol svoj majetok spomínanou\nkúpnou zmluvou na žalované. Nakoľko však následne (v priebehu tohto súdneho konania)\ndošlo k úhrade vymáhateľnej pohľadávky žalobcu (je irelevantné, či samotným dlžníkom\nalebo jeho právnou zástupkyňou, ktorá je matkou žalovaných), čím odpadol základný\npredpoklad vedenia sporu o neúčinnosť právneho úkonu (t. j. existencia vymáhateľnej\npohľadávky), žalobca nemohol v konaní pokračovať a bolo je procesnou zodpovednosťou\nzobrať takúto žalobu späť. Žalobca tento dôvod späťvzatia žaloby aj tvrdil. Ak potom\n(s poukazom na závery Ústavného súdu SR v jeho náleze sp. zn. I. ÚS 629/2016-24) bolo pri\nskúmaní procesnej zodpovednosti zavinenia zastavenia konania (tu odvolací súd dodáva, že\nust. § 256 ods. 1 C.s.p. výslovne upravuje, že musí ísť o procesnú (nie hmotnoprávnu)\nzodpovednosť zavinenia zastavenia konania) potrebné vychádzať z neexistencie\nhmotnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanými, z ktorého by žalovaným mala\nvzniknúť priama právna povinnosť žalobcovi plniť (a teda nezohľadňovať charakter\ntakéhoto sporu - teda, že tu taký hmotnoprávny vzťah ani vzniknúť nemohol\na nezohľadňovať dôvody, ktoré viedli žalobcu k späťvzatiu žaloby), o to viac bolo potrebné\npotom tieto skutočnosti v posudzovanom prípade zohľadniť pri aplikácii ust. § 257 C.s.p.\nInými slovami, ak vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, bolo potrebné procesné\nzavinenie zastavenia konania pripísať žalobcovi, bolo i súčasne potrebné zohľadniť tieto\nskutočnosti aplikáciou ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania. Správne preto\npostupoval súd prvej inštancie keď žalovaným, ktorým inak vznikol nárok na náhradu trov\nkonania (pre procesné zavinenie jeho zastavenia žalobcom), im ho nepriznal za použitia\naplikácie § 257 C.s.p.\n11. V tomto smere potom odvolací súd uvádza, že výnimočne nemusí súd úspešnej\nsporovej strane (príp. strane, ktorá procesné nezavinila zastavenie konania) priznať\nnáhradu trov konania, resp. neuložiť povinnosť neúspešnej sporovej strane (príp. strane,\nktorá procesné zavinila zastavenie konania) nahradiť trovy konania úspešnej sporovej\n11\n\nstrane (§ 257 C.s.p.). Ide o ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje\nvýnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie\na náhodu (cit. ustanovenie je teda použiteľné i na prípady rozhodovania o trovách konania,\nkedy bolo konanie zastavené). Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade\ntrov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto\nstanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu\ndôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné\nustanovenie dopadá na tú sporovú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov\nkonania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre\nnepriznanie náhrady trov inak úspešnej sporovej strane. Úvaha súdu, že ide o výnimočný\nprípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia\nvšetkých okolností konkrétnej veci.\n12. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným\nz hľadiska aplikácie § 257 C.s.p. nielen charakter konania alebo charakter procesnej\nsituácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj sporových strán\nv konaní (súd v tomto smere prihliadne najmä na okolnosti, či sporová strana, ktorej sa\npriznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej\npatril; to neplatí, ak nemohla tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť), pričom je potrebné\nprihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých sporových strán.\nVýznamným z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia teda môže byť tiež to, za akých okolností\nbol nárok uplatnený na súde, aký bol postoj sporových strán k veci, ako pristupovali\nv priebehu konania k plneniu svojich procesných povinností a pod. Je potrebné vziať do\núvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad\ntakéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej sporovej strany. Vo všeobecnosti\nmožno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti\nspočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane sporových strán, a to nielen tej, v koho\nprospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane tej, ktorej inak patriaci nárok nie\nje priznaný, či totiž možno od nej spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášala bez\nnároku na ich náhradu, keď mala v konaní úspech.\n\n12\n\n13. V danej veci sú práve takýmito okolnosťami hodnými osobitného zreteľa\npredovšetkým charakter sporu o neúčinnosť právneho úkonu, ale i charakter procesnej\nsituácie, za ktorej žalobca zobral svoju žalobu späť a rovnako i okolnosti, ktoré žalobcu\nviedli k uplatneniu nároku na súde ako i jeho postoj v tomto konaní. Ako už bolo uvedené,\npre spor o neúčinnosť právneho úkonu je charakteristické, že tu nemôže existovať priamy\nhmotnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, z ktorého by žalovanému vznikla priama\nprávna povinnosť žalobcovi plniť. Samotný dlžník žalobcu nie je v takomto spore pasívne\nvecne legilimovaným subjektom. Preto takáto požiadavka preukázania hmotnoprávneho\nvzťahu nemôže byť kladená na ťarchu žalobcovi (ako veriteľovi) a z jej nesplnenia nemožno\nvyvodzovať pre neho nepriaznivé dôsledky v podobe povinnosti platiť trovy. Práve naopak,\nnebolo v konaní sporné, že takýto hmotnoprávny vzťah, založený kúpnou zmluvou zo dňa\n23.9.2011, tu existoval medzi žalovanými a dlžníkom žalobcu. Rovnako nemožno dávať na\nťarchu veriteľa, že tento bol nútený podať žalobu, keďže jeho vymáhateľná pohľadávka\nnebola (v čase začatia súdneho konania) jeho dlžníkom uhradená a v exekučnom konaní sa\nu dlžníka nepreukázala existencia iného majetku (preukázalo sa však uzavretie zmluvy,\nktorým dlžník svoj majetok - pozemky, ktoré vlastnil previedol na tretie osoby - žalované).\nTeda ani okolnosti, ktoré žalobcu viedli k uplatneniu jeho nároku na súde neboli svojvoľné,\nkeďže tento zrejme nemal inú možnosť domôcť sa voči dlžníkovi svojho práva na zaplatenie\npeňažnej pohľadávky. Napokon i postoj žalobcu v tomto spore (t.j. okamžité späťvzatie\nžaloby potom, čo bola jeho vymáhateľná pohľadávka dlžníkom uhradená, a teda\npredchádzanie ďalšiemu zbytočnému trvaniu sporu), ako i charakter procesnej situácie, za\nktorej žalobca zobral svoju žalobu späť (odpadnutie predmetu sporu pre zánik\nvymáhateľnej pohľadávky jej splnením, ktorý nastal až v priebehu súdneho konania a bol\nvyvolaný samotným dlžníkom, s ktorým žalované uzavreli odporovaný právny úkon - teda\nnie žalobcom), preukazujú opodstatnenosť postupu súdu prvej inštancie a teda existenciu\ndôvodov hodných osobitného zreteľa podľa ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o nároku na\nnáhradu trov konania. Napokon nemožno sa ani automaticky (bez ďalšieho) stotožniť iba\ns tvrdením žalovaných, že žaloba nebola od počiatku dôvodná, nakoľko v čase vykonania\nnapadnutého úkonu pohľadávka žalobcu voči svojmu dlžníkovi ešte neexistovala (resp.\nnebola vymáhateľná). K tomuto odvolací súd uvádza, že právny úkon dlžníka je za\n13\n\npodmienok uvedených v ustanovení § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovateľný\nnielen vtedy, keď pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná už v dobe, kedy bol úkon urobený,\nale aj v prípade, že bol urobený skôr, než sa veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi stala\nvymáhateľnou. Odporovacej žalobe možno vyhovieť vtedy, ak pohľadávka žalujúceho\nveriteľa bola vymáhateľná v dobe rozhodovania súdu. Napokon nie je vylúčené odporovať\nprávnemu úkonu dlžníka, ktorý tento uzavrel práve s vedomím ukrátiť pohľadávku veriteľa,\nktorá síce v čase urobenia tohto úkonu neexistovala, ale s ohľadom na všetky okolnosti veci\nv čase vykonania úkonu jej vznik dlžník očakával. Cieľom odporovacej žaloby je teda\npredovšetkým chrániť veriteľa pred takými úkonmi dlžníka, ktorými sa tento zbavuje svojho\nmajetku s úmyslom neuspokojiť pohľadávku veriteľa. Ak potom dlžník žalobcu, v čase\nvykonania odporovaného právneho úkonu, viedol so žalobcom súdne konanie, v ktorom\nočakával vznik svojej povinnosti hradiť žalobcovi trovy konania, nemožno vylúčiť, že\nnapadnutý právny úkon vykonal práve s cieľom ukrátiť žalobcu na trovách konania.\nNapokon odvolací súd poukazuje i na to, že ustanovenie § 256 C.s.p. výslovne vychádza už\niba z „procesného“ zavinenia zastavenia konania, a nie zo zavinenia (či už procesného\nalebo hmotnoprávneho) zastavenia konania, ako tomu bolo v právnej úprave § 146 ods. 2\nO.s.p. účinného do 30.6.2016. Preto podľa novej právnej úpravy je rozhodujúci už iba\nprocesný a nie i hmotnoprávny (dôvodnosť podanej žaloby) dôvod zastavenia konania...»\n24. Na základe citovaných záverov odvolacieho súdu (bod 23 odôvodnenia) ústavný\nsúd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom uznesení č. k. 6 Co 76/2018-181\nz 28. marca 2018 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal\ns relevantnými odvolacími námietkami sťažovateliek (a to aj v kontexte vydaného\npredchádzajúceho nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 629/2016-24, na ktorý sťažovateľky\npoukazujú), pričom sa s uvedenými odvolacími námietkami nestotožnil a uznesenie\nokresného súdu č. k. 67 C 41/2015-173 zo 17. januára 2018 potvrdil. Napadnuté uznesenie\nkrajského súdu podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené\na ani za arbitrárne, t. j. za také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú\noporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných\nustanovení právnych predpisov.\n14\n\n25. Z judikatúry ústavného súdu (IV. US 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách\nkonania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorej sa\nprejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom\nvýnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných sudov o trovách konania.\nVo všeobecnosti platí, že pochybenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania spravidla\nnedosahuje samo osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie\nzákladných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný\nsúd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu\nkonania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu\nnapádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo\nk porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné\nzákladné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010,\nIV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).\n26. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením\nkrajského súdu č. k. 6 Co 76/2018-181 z 28. marca 2018 a základným právom podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľky\nnamietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po\nprípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.\nÚstavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateliek, ktorou\nnamietali porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 76/2018-181 z 28. marca 2018, podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať\no ďalších návrhoch sťažovateliek uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého\nuznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 76/2018-181 z 28. marca 2018, vrátenie veci na ďalšie\nkonanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).\n\n15\n\n28. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku\ntohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. augusta 2018\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dôvody hodné osobitného zreteľa", "právny úkon-odporovateľnosť", "trovy konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8cf3b6c0-85f4-46bf-bd66-2852916b8664", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.629.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 629/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 629/2016 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.629.2016.1"}, {"guid": "ussr:fa01ddab-ba26-4724-a7f7-0bf9fb3006ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 192/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 192/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa01ddab-ba26-4724-a7f7-0bf9fb3006ea"}, {"guid": "ussr:43d204a6-8848-48ff-95d2-01506a104e1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/2013 z 4. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-04", "citacie_n": 129, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:43d204a6-8848-48ff-95d2-01506a104e1a"}, {"guid": "ussr:fbb1e98a-6f56-4784-9d65-bc1536c93f8f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 311/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 311/2012 z 14. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-14", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fbb1e98a-6f56-4784-9d65-bc1536c93f8f"}, {"guid": "ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 156/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/2010 z 27. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-27", "citacie_n": 602, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1"}, {"guid": "ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 45/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 45/06 z 20. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-20", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-09", "citacie_n": 1767, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "e125c828-8a5e-4579-8c98-37507408f399:5700a55c-66c3-4ebb-b78f-e0923d2b0001", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1214215459.4", "spisova_znacka": "6Co/76/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/76/2018 z 27. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-03-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1214215459.4"}, {"guid": "469956a9-37cd-41bc-9db6-46204dff08c3:100cf36d-012a-4267-a822-7509ad4eee34", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1214215459.1", "spisova_znacka": "6Co/90/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/90/2017 z 29. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-05-29", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1214215459.1"}, {"guid": "34fcf321-59cb-424c-b53a-486e3789be2b:73a1fdc5-a53c-4f8a-8454-348e686e303e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1214215459.3", "spisova_znacka": "6Co/215/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/215/2016 z 21. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1214215459.3"}], "citovane_v": [{"guid": "8536fa9b-b5b4-499b-846f-0d0f7c5b753d:841d52ae-bd98-4c21-80f9-03112db1ffdd", "ecli": "ECLI:SK:OSLC:2025:6625200365.2", "spisova_znacka": "11C/4/2025", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 11C/4/2025 z 2. 6. 2025", "sud": "Okresný súd Lučenec", "datum_vydania": "2025-06-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLC:2025:6625200365.2"}]}