{"guid": "ussr:c37a9027-4297-49f1-ab4b-919a63beb691", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.444.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 444/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 444/2018 z 1. 8. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 1. augusta 2018, sp. zn. IV. ÚS 444/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.444.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-08-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c37a9027-4297-49f1-ab4b-919a63beb691", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.444.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.444.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.444.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 444/2018-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu\nLadislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,\nŠtúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1\na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 4 Cdo 61/2015 z 26. januára 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2016\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich\n\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\n\nslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 61/2015 z 26. januára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť\n, podala 23. novembra 1995 Okresnému súdu Považská Bystrica proti\nsťažovateľovi a jeho manželke návrh na začatie konania o zaplatenie sumy 780 800 Sk\ns príslušenstvom.\nV dôsledku vylúčenia sudcov Okresného súdu Považská Bystrica bola vec prikázaná\nna konanie Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) a v súčasnosti je vedená\npod sp. zn. 6 C 1/2012 (ďalej len „napadnuté konanie“). Obchodná spoločnosť\n, bola 4. septembra 2000 vymazaná z Obchodného registra Okresného súdu\nBratislava I.\nOkresnému súdu bol 18. júla 2002 doručený návrh obchodnej spoločnosti\n, ktorým uvedená obchodná spoločnosť oznámila súdu, že pohľadávka,\nktorú v konaní uplatňovala obchodná spoločnosť\n\n, bola touto\n\nspoločnosťou zmluvou o postúpení pohľadávky z 1. októbra 1998 postúpená postupníkovi\n, ktorý ju zmluvou o postúpení pohľadávky z 19. októbra 1998\npostúpil spoločnosti\nV napadnutom konaní na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 12 C 864/118\nzo 14. júna 2004, ktorým bola pripustená zmena účastníka konania, už v súčasnosti\nvystupuje ako žalobkyňa obchodná spoločnosť\n\n(ďalej len „žalobkyňa“).\n\nOkresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 1/2012 z 24. mája 2013 (ďalej len „rozsudok\nokresného súdu“) zamietol návrh žalobkyne proti sťažovateľovi ako žalovanému v 1. rade\na jeho manželke ako žalovanej v 2. rade (ďalej len „žalovaná v 2. rade“).\nKrajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 7 Co 64/2014\nz 21. mája 2014 rozsudok okresného súdu z 24. mája 2013 vo výroku, ktorým bola\n\n2\n\nzamietnutá žaloba proti žalovanej v 2. rade, potvrdil a vo výroku, ktorým bola zamietnutá\nžaloba proti žalovanému v 1. rade – sťažovateľovi, zrušil a vec vrátil okresnému súdu\nna ďalšie konanie (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).\nProti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného\nsúdu, podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením\ntak, že dovolanie odmietol.\nSťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „V dovolaní poukázal na to, že vada, ktorou\nmu bola odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom spočívala v tom, že napriek tomu,\nže odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie na základe toho, že z dokazovania\nvykonaného súdom prvého stupňa vyvodil iné skutkové závery ako súd prvého stupňa, k\ntakýmto skutkovým zisteniam dospel postupom, ktorým účastníkom konania – sťažovateľovi,\nodňal možnosť konať pred súdom.\nDokazovanie vykonané súdom prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd inak ako súd\nprvého stupňa bez toho, aby toto dokazovanie zopakoval, pričom pri takomto zopakovaní\ndokazovania účastníci majú byť právo prítomní.“.\nSťažovateľ argumentuje skutočnosťou, že je nepodstatné, ako krajský súd svoju\n„prieskumnú činnosť“ a závery, ktoré z nej vyvodil, označil, vzhľadom na skutočnosť,\nže podľa názoru sťažovateľa pre posúdenie toho, či dôvodom na zrušenie rozsudku\nkrajského súdu boli odlišné právne alebo odlišné skutkové závery krajského súdu,\nje podstatný skutočný obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu, a nie to, ako svoje\núvahy a závery v ňom obsiahnuté krajský súd označí.\nSťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že napriek tomu, že krajský súd sa nestotožnil\ns „právnym posúdením veci“ okresným súdom, to, v čom sa názor krajského súdu líši\nod názoru okresného súdu, neboli rozdielne právne názory na to, čo je náležitosťou platného\nprávneho úkonu, ani to, akým spôsobom môže byť definovaná určitosť zmluvy o postúpení\npohľadávky, ale skutkové závery týchto súdov.\n\n3\n\nSťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že «... zásada ústnosti a priamosti\nvykonávania dokazovania je základným právom účastníka konania, vyplývajúcim mu\nexplicitne z čl. 48 ods. 2 ústavy.\nZ uvedeného dôvodu je názor dovolacieho súdu, ktorý postup odvolacieho súdu\nbagatelizoval a zredukoval na „inú vadu konania“ nezlučiteľný s označeným základným\nprávom.\nV tejto súvislosti je osobitne potrebné zdôrazniť, že uvedené právo a jeho realizácia\nnepodlieha obmedzeniu zakotvenému v čl. 51 ods. 1 ústavy a neobmedzuje teda sťažovateľa\npri jeho realizácii medzami zákonov (O. s. p.), ktoré by tento článok ústavy vykonávali.\nZ uvedeného je teda zrejmý osobitný význam prikladaný ústavodarcom tomuto právu.\nJeho zmyslom je nepochybne dať účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k tomu,\nčo z vykonaných dôkazov vyplýva, aké skutkové zistenia nimi považujú za preukázané.\nTúto povinnosť si vo vzťahu ku konkrétnemu dôkazu – výsluchu\n\n,\n\nsplnil prvostupňový súd, keď účastníkom konania umožnil uskutočnením tohto výsluchu\nna pojednávaní dňa 24. 9. 2008, ale aj tým, že účastníci konania mali právo vyjadriť\nsa k skutkovým okolnostiam z výpovede svedka vyplývajúcim.\nV tejto súvislosti je však potrebné poukázať na to, že právo účastníkov konania byť\nprítomní pri vykonávaní dokazovania a právo vyjadriť sa k nemu, je takou imanentnou\nsúčasťou práva na spravodlivé súdne konanie a na konanie zákonom ustanoveným\npostupom pred súdom, že možnosť realizovať ho, ako súčasť konania pred súdom zákonom\npredpísaným postupom, vyplýva priamo z konkrétnych ustanovení O. s. p...\n... Je nesporné, že v predmetnej veci ide o takýto prípad, keďže prvostupňový súd\ndospel k záveru, že k zmluve zo dňa 1. 10. 1998 neboli pripojené žiadne listiny (prílohy),\nzatiaľ čo odvolací súd dospel k záveru, že pri ďalšej zmluve (19. 10. 1998) odovzdal\n, už v pozícii postupcu, navrhovateľovi – spoločnosti\n, všetky listiny, ktoré súvisia s postúpenými pohľadávkami....\n... Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ak sa odvolací súd necítil byť\nviazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvého stupňa, nemal inú možnosť,\nako postupom podľa § 213 ods. 3 až 7 O. s. p. vykonať dokazovanie, pričom však\npre vykonávanie dokazovania nemožno v odvolacom konaní aplikovať iné ustanovenia\n\n4\n\nako tie, ktoré sa vzťahujú na vykonávanie dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa,\na to predovšetkým...».\nSťažovateľ v sťažnosti argumentuje aj tým, že „... z rozhodnutia dovolacieho súdu\nmožno implicitne vyvodiť, že ak odvolací súd nezopakoval dokazovanie, neodňal tým\núčastníkom konania možnosť byť prítomným pri takomto dokazovaní a vyjadriť sa k nemu.\nS takýmto záverom dovolacieho súdu nie je možné súhlasiť, keďže je krajne\narbitrárnym.\nUmožňuje totiž záver, že ak odvolací súd nevykonal dokazovanie, v skutočnosti\nnezasiahol do práva sťažovateľa byť prítomný pri dokazovaní a môcť sa k nemu vyjadriť,\nkeďže zjednodušene povedané, nemal sa k čomu vyjadriť.\nTakýto záver, ktorý v sebe zakotvuje prezumpciu, že zopakovanie dokazovania\nodvolacím súdom, z ktorého odvolací súd vyvodí iné skutkové zistenia, bez možnosti\núčastníkov byť na ňom účastní a vyjadriť sa k nemu, je vadou odnímajúcou účastníkom\nmožnosť konať pred súdom, ale keď odvolací súd dokazovanie ani len nezopakuje, a bez\ntoho si osvojí skutkové závery rozdielne od prvostupňového súdu, v skutočnosti do práv\núčastníkov konania nezasiahol.“.\nNa základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom\nprerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a takto rozhodol:\n„Právo sťažovateľa\n- domáhať sa zákonným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky,\n- na prerokovania veci v jeho prítomnosti a práva na to, aby sa mohol vyjadriť\nku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\n- na spravodlivé prerokovanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd,\nbolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo/61/2015\nzo dňa 26. 1. 2016 porušené.\n\n5\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 4 Cdo/61/2015 zo dňa 26. 1. 2016 a vec mu vracia na ďalšie konanie\na rozhodnutie.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho\nprijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania\npred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní\nnávrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy\nvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú\nnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n6\n\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nK iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,\nnesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných\npochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej\nmoci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.\nIV. ÚS 62/08).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n\n7\n\nÚstavný súd sa vzhľadom na procesno-právne okolnosti posudzovaného prípadu\nmusel najprv zaoberať rozsahom svojej prieskumnej právomoci vo vzťahu k napadnutému\nuzneseniu najvyššieho súdu vzhľadom na skutočnosť, že napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu nebolo konanie vo veci sťažovateľovho dovolania proti rozsudku\nkrajského súdu pred všeobecnými súdmi právoplatne skončené.\nZ rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124\na čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou\nopravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov\n(m. m. II. ÚS 1/95). Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,\nže všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/2001). Ústavný súd stabilne judikuje, že do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00,\nI. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu\nsubsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto je podmienený tým, že zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným\nprocesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa\nvšeobecného súdu (IV. ÚS 241/04).\nSťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (uzneseniu) najvyššieho súdu, proti ktorému\nnie je prípustný opravný prostriedok. Z uvedeného vyplýva, že proti namietanému\nrozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ nemá k dispozícii zákonom priznaný účinný\nprocesný prostriedok na ochranu svojich práv.\nÚstavný súd konštatuje, že zrušením rozsudku okresného súdu v časti týkajúcej sa\nsťažovateľa a vrátením veci okresnému súdu na ďalšie konanie sa vec sťažovateľa vrátila\ndo štádia konania pred súdom prvého stupňa, ktorý bude o predmete konania opätovne\nkonať a rozhodovať meritórnym rozhodnutím, proti ktorému bude prípustný riadny opravný\nprostriedok. Okresný súd bude v ďalšom konaní prioritne viazaný právnym názorom\n\n8\n\nkrajského súdu ako odvolacieho súdu, keďže jeho rozhodnutie bolo zrušené odvolacím\nsúdom.\nFormulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach sp. zn.\nII. ÚS 285/2010, II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011) si pri rozhodovaní o predloženej\nsťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený najvyšším súdom\nv napadnutom uznesení kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie o sťažovateľovom\ndovolaní záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv sťažovateľa, ktoré by pri\nprípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli\nodstrániteľné.\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé prerokovanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nÚstavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,\npokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno\nvidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nPodstata argumentácie sťažovateľa v tejto časti sťažnosti spočíva v skutočnosti,\nže je presvedčený, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým mu tento jeho\ndovolanie zamietol, je odopretím „ochrany“, ktorá mu mala byť najvyšším súdom\nposkytnutá.\nNajvyšší súd dovolanie sťažovateľa vyhodnotil ako neprípustné, pričom, ako vyplýva\nz odôvodnenia napadnutého uznesenia, najvyšší súd sa nezaoberal rozsudkom krajského\nsúdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.\nSťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v petite sťažnosti\nnenamietal porušenie svojich základných práv rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd\nkonštatuje, že v petite sťažnosti je v podstate vymedzený rozsah ústavného prieskumu\n\n9\n\ndodržiavania základných práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým orgánom\nverejnej moci.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nzameral výlučne na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.\nVzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd sa nezaoberal vecnou správnosťou\nrozsudku krajského súdu z dôvodu neprípustnosti, nie je v ňom obsiahnutá ani žiadna\nargumentácia týkajúca sa námietok sťažovateľa o skutočnostiach týkajúcich sa vymedzenia\ntoho, čím sa „názor okresného súdu líšil od názoru krajského súdu“, a teda námietka,\ntýkajúca sa posúdenia toho, čo možno subsumovať pod skutkové a čo pod právne závery\nkonajúcich súdov.\nZ dovolania podaného sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento\nprípustnosť svojho dovolania založil na § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení skúmal prípustnosť dovolania a uviedol,\nže dovolanie nie je podľa § 239 OSP prípustné. Najvyšší súd preskúmal prípustnosť\ndovolania aj z dôvodov podľa § 237 OSP s tým, že z obsahu podaného dovolania je zrejmé,\nže sťažovateľ poukázal na dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. V tejto súvislosti\nv odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:\n„So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší\nsúd Slovenskej\n\nrepubliky\n\nosobitne\n\nzameral\n\nna\n\notázku\n\nopodstatnenosti\n\ntvrdenia,\n\nže v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/\nO. s. p.).\nOdňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný\nprocesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných\npráv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom\nchránených záujmov.\n\n10\n\nPredmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti\nkonať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/\nmožnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,\nže zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom\nnešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti\nrozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných\npráv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom\nna zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.\nO vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd\nv konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,\nktoré mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.\nPokiaľ žalovaný 1/ v dovolaní namieta, že odvolací súd zo skutkových zistení vyvodil\nnesprávny záver, že zmluvy o postúpení pohľadávok neboli neplatné z dôvodu ich\nneurčitosti a bolo jasné, čo je ich predmetom, je potrebné uviesť, že táto jeho námietka sa\ntýka nie procesnej vady, ale správnosti právnych záverov odvolacieho súdu, ku ktorým\ndospel pri právnom posudzovaní veci.\nPrávnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym\nprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.\nO nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne\nprávne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť\ndovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje\nzmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd\nich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala\nza následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť\ndovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil\nsprávny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových\n\n11\n\nzáverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie\nbolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo)...\n... Pre prípad, že žalovaný 1/ namieta správnosť postupu súdov v procese zisťovania\nskutkových podkladov, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti\nskutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej\npraxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle\nustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,\nR 6/2000 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,\n3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto\nnesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú\nv § 237 O. s. p.\nNeúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej\nprocesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2\npísm. b/ O. s. p.); vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.\nAni nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p.\nPokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie\nz tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania\nv zmysle § 237 O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010\na 2 Cdo 29/2011).\nAk súd v procese dokazovania (prípadne) nevykoná dokazovanie určitým dôkazným\nprostriedkom spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 O. s. p.\nneuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2\npísm. b/ O. s. p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).“\nÚstavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, ktorým\nnajvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa ako neprípustné, sú dostatočne odôvodnené,\nnemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a možno k nim dospieť aplikáciou\na výkladom príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd nezistil\ntaké skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\n\n12\n\nnajvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu\nako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa\ntento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky\nnevykazuje.\nVzhľadom na uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani\nprávom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom\nprijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení,\na preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nodmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nNad rámec ústavný súd uvádza, že sťažovateľ bude mať v ďalšom priebehu konania\nvedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C 1/2012 k dispozícii účinné právne prostriedky\nna ochranu svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci\nv prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy\nSťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie\nveci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48\nods. 2 ústavy z dôvodu, že krajský súd „nenariadil pojednávanie a nezopakoval\ndokazovanie v potrebnom rozsahu“.\n\n13\n\nPodstata sťažovateľovej argumentácie v tejto časti sťažnosti spočíva v tom, že je toho\nnázoru, že „... pokiaľ sa odvolací súd necítil byť viazaný skutkovým stavom veci tak, ako ho\nzistil súd prvého stupňa, nemal inú možnosť, ako postupom podľa § 213 ods. 3 až 7 OSP\nvykonať dokazovanie, pričom však pre vykonávanie dokazovania nemožno v odvolacom\nkonaní aplikovať iné ustanovenia ako tie, ktoré sa vzťahujú na vykonávanie dokazovania\nv konaní pred súdom prvého stupňa...“.\nSťažovateľ v sťažnosti uvádza, že z uznesenia najvyššieho súdu možno „implicitne\nvyvodiť“, že ak krajský súd nevykonal dokazovanie, v skutočnosti nezasiahol do práva\nsťažovateľa byť prítomný pri dokazovaní a môcť sa k nemu vyjadriť, keďže zjednodušene\npovedané, nemal sa k čomu vyjadriť.\nK uvedenému ústavný súd uvádza, že aj v tejto časti bolo dovolanie sťažovateľa\nodmietnuté ako procesne neprípustné. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia\nuviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd o odvolaní žalobcu rozhodoval\nbez nariadenia odvolacieho pojednávania. Vychádzal pritom z ustanovenia § 214 ods. 2\nO. s. p. (v znení účinnom v čase jeho rozhodovania) majúc za to, že v tomto prípade nebola\nsplnená žiadna z podmienok § 214 ods. 1 O. s. p., za splnenia ktorých by bolo treba\nodvolacie pojednávanie nariadiť.\nPodľa § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej\nnariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať\nalebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia\npojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.\nPodľa § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v ostatných prípadoch možno\no odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Najvyšší súd Slovenskej republiky\ndospel k záveru, že dovolaním žalovaného 1/ je napadnutý zrušujúci výrok, ktorý\nale má povahu uznesenia a preto odvolací súd by postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ\nby prejednal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v tejto časti i bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho súdu by nemal za následok odňatie\nmožnosti žalovaného konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.“\n\n14\n\nV závere napadnutého uznesenia najvyšší súd uvádza: „Vzhľadom na to,\nže prípustnosť dovolania žalovaného 1/ nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia\nObčianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného 1/\nodmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce\nproti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na právnu úpravu\ndovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska\njeho vecnej správnosti.“\nÚstavný súd k uvedenému uvádza, že najvyšší súd napriek tomu, že dovolanie\nv celosti odmietol ako procesne neprípustné, sťažovateľovi dal odpoveď na jeho dovolacie\nnámietky týkajúce sa nenariadenia pojednávania na krajskom súde a nevykonania\nopätovného dokazovania, ktoré plne korešpondujú so sťažovateľovými námietkami\nprezentovanými v sťažnosti. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nprichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných\nv rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou\ngarantovaných\n\nzákladných\n\npráv\n\na\n\nslobôd,\n\nalebo\n\ntiež\n\nv\n\nprípadoch\n\nabsencie\n\nprimeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom. Takéto vybočenie,\nresp. neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd v prípade sťažovateľa nevzhliadol.\nJeho ústavná sťažnosť je v podstate len nesúhlasom s rozhodnutím všeobecného súdu.\nZ prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by posunulo prejednávanú vec\ndo ústavnoprávnej roviny. Z uvedených dôvodov sa ústavnému súdu javí sťažovateľovo\ntvrdenie o porušení jeho ústavných práv ako zjavne neopodstatnené.\nÚstavný súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že pokiaľ\nide o sťažovateľovo tvrdenie o tom, že v jeho prípade bolo potrebné podľa § 213 ods. 3\nOSP zopakovať dokazovanie v potrebnom rozsahu, a to z dôvodu, že ako uvádza:\n„... je nesporné, že v predmetnej veci ide o takýto prípad, keďže prvostupňový súd dospel\nk záveru, že k zmluve zo dňa 1. 10. 1998 neboli pripojené žiadne listiny (prílohy), zatiaľ\nčo odvolací súd dospel k záveru, že pri ďalšej zmluve (19. 10. 1998) odovzdal\n, už v pozícii postupcu, navrhovateľovi – spoločnosti\n\n15\n\n, všetky\n\nlistiny, ktoré súvisia s postúpenými pohľadávkami...“, toto tvrdenie sťažovateľa\nsa nezakladá na skutočnostiach tvoriacich obsah rozsudku okresného súdu.\nZ rozsudku okresného súdu na strane 16 jednoznačne vyplýva, že aj okresný súd\npovažoval za preukázané, že príloha k zmluve o postúpení pohľadávok bola s dokladmi\npredkladanými žalobkyňou podaním z 11. apríla 2008 súdu predložená len k zmluve\no postúpení pohľadávok z 19. októbra 1998, preto skutočnosť tvrdená sťažovateľom o tom,\nže odvolací súd dospel k inému skutkovému záveru, neobstojí.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. augusta 2018\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "skutkové tvrdenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "skutkový stav veci-zistenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci – v prítomnosti účastníkov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8c1f51ba-308d-4d99-a1af-12dc851d92d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 508/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 508/2011 z 21. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-21", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c1f51ba-308d-4d99-a1af-12dc851d92d1"}, {"guid": "ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 387/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 387/2010 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a"}, {"guid": "ussr:508c90bb-c54d-4cc1-a692-a867a83764ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 285/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2010 z 15. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-15", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:508c90bb-c54d-4cc1-a692-a867a83764ee"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:31fc87b3-2475-4738-8790-12a48f9e8203", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 241/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 241/04 z 25. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-25", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:31fc87b3-2475-4738-8790-12a48f9e8203"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:ad46319d-9ace-4860-a04a-ae0ee1543740", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 53/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 53/02 z 2. 5. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-05-02", "citacie_n": 169, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad46319d-9ace-4860-a04a-ae0ee1543740"}, {"guid": "ussr:8e5c1411-85a6-4a92-b10b-6c90f3349b3e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 15/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 15/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e5c1411-85a6-4a92-b10b-6c90f3349b3e"}, {"guid": "ussr:48c753ad-3fea-4bd4-9436-d9906da85dbb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.24.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 24/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/00 z 11. 5. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-05-11", "citacie_n": 364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.24.2000.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "77fd289c-c566-45c4-a18f-9612151aff04:e22b1577-77ac-4a03-93fb-b439bfd280d3", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2015:7613234182.1", "spisova_znacka": "7Co/64/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7Co/64/2014 z 27. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7613234182.1"}], "citovane_v": []}