{"guid": "ussr:c1e89d10-3e58-4b18-bd60-bfd789035f2f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.383.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 383/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 383/2018 z 20. 6. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. júna 2018, sp. zn. IV. ÚS 383/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.383.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-06-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "nazov": "čl. 46 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c1e89d10-3e58-4b18-bd60-bfd789035f2f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.383.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.383.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.383.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 383/2018-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov\nLadislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti\nFREE\n\nZONE\n\nSIPOX,\n\na. s.,\n\nKopčianska\n\n92, Bratislava, zastúpenej\n\nadvokátom\n\nJUDr. Dušanom Repákom, Krížna 47, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných\npráv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 2/2015 z 31. júla 2017,\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti FREE ZONE SIPOX, a. s., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2017\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti FREE ZONE SIPOX, a. s., Kopčianska 92,\nBratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20\n\nods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n5 M Cdo 2/2015 z 31. júla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\nV právnej veci sťažovateľa ako navrhovateľa proti Slovenskej republike, zastúpenej\nMinisterstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“), rozhodol Okresný súd\nBratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 50 C 221/2005-359 z 18. mája 2011\ntak, že odporcu zaviazal na náhradu škody v sume 78 664,14 € s 8,35 % úrokom\nz omeškania ročne od 1. mája 2004 do zaplatenia a na náhradu trov konania.\nProti rozsudku okresného súdu podal odporca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský\nsúd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 8 Co 255/2011-377\nzo 17. júna 2014 tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a v časti,\ntýkajúcej sa príslušenstva pohľadávky – úrokov z omeškania – rozsudok zmenil a návrh\nzamietol.\nNa podnet odporcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej\nlen „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu\na rozsudku krajského súdu v rozsahu výroku, ktorým bol odporca zaviazaný zaplatiť\nsťažovateľovi sumu 78 664,14 €.\nO mimoriadnom dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom\nz 31. júla 2017 tak, že rozsudok okresného súdu z 18. mája 2011 vo výroku, ktorým\nzaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu 78 664,14 € spolu s rozsudkom krajského\nsúdu zo 17. júna 2014 v potvrdzujúcej časti výroku týkajúcej sa veci samej zrušil\na v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.\nSťažovateľ poukazuje na to, že náhrady škody v sume 321 067,45 € s príslušenstvom\nsa domáhal z titulu nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu štátnych\norgánov\n\n–\n\nColného\n\núradu\n\na\n\nColného\n\nriaditeľstva\n\nSlovenskej\n\nrepubliky. Sťažovateľ argumentuje, že škoda mu vznikla, keď „pod hrozbou exekúcie\n\n2\n\nzaplatil dňa 04-07-1996 neexistujúci colný dlh v sume 177.908,18 € (5.359.662,00 Sk)\nna základe rozhodnutí, ktoré boli ako nezákonné zrušené.\nNa základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 72/03-35 zo dňa 26-012004, Colný úrad\n\nneoprávnene zadržiavaný colný dlh v sume 177.908,18 €\n\n(5.359.662,00 Sk) vrátil.“.\nSťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:\n„Vzhľadom na absenciu zákonnej úpravy týkajúcej sa spôsobu vyčíslenia náhrady\nškody vo forme ušlého zisku, je namieste aplikácia ust. § 853 ods. (1) Občianskeho\nzákonníka a využitie analógie legis. Konajúce súdy postupovali správne, keď sa pri\nrozhodovaní o nároku navrhovateľa stotožnili s vyčíslením ušlého zisku analogickým\npoužitím ust. § 369 ods. (2) v spojení s ust. § 502 Obchodného zákonníka, keďže v danom\nprípade sa jedná o posúdenie ušlého zisku ako formy náhrady škody, ku ktorému obsahom\naj účelom najbližšie sú ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce následky omeškania\ndlžníka so splnením peňažného záväzku, keď za dobu omeškania možno považovať dobu,\npo ktorú štát bez právneho dôvodu, a teda protiprávne zadržiaval finančné prostriedky\nsťažovateľa.\n... Sťažovateľ svoj nárok vyčíslil ako priemernú úrokovú mieru z úverov obchodných\nbánk, ktorá v rozhodujúcom čase zadržania finančných prostriedkov navrhovateľa\n(rok 1996) bola cca 13,23 %. Na základe uvedenej skutočnosti sa tvrdenie súdu javí ako\nnanajvýš absurdné. V prípade ak sťažovateľ finančnými prostriedkami nedisponoval,\nnemožno preukázať, že by bol býval mal z týchto výnos! Takéto očakávanie nie sú absolútne\ndôvodné a porušujú ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím\norgánu štátnej správy.\n... sťažovateľ rovnako nemohol tieto finančné prostriedky uložiť na žiadny\ntermínovaný vklad prípadne iný bankový produkt, v dôsledku čoho nie je v možnostiach\nsťažovateľa preukázať, aký výnos by zo zadržiavaných finančných prostriedkov sťažovateľ\ndosiahol. Nespochybniteľným faktom ale je, že finančné prostriedky sťažovateľa boli štátom\nzadržiavané protizákonne, bez akéhokoľvek právneho dôvodu, kedy najjednoduchším\nspôsobom, akým sťažovateľ mohol ušlý zisk vyčísliť, bolo práve využite analógie legis.\n\n3\n\n... rozhodnutím Najvyššieho súdu... boli okrem vyššie uvedených porušené aj... právo\npodnikať podľa čl. 35 ods. (1) Ústavy aj z dôvodu, že priznaná suma rozhodnutia Krajského\nsúdu v Bratislave, právoplatne priznaná dňa 19-08-2014 by bola v podnikateľských\nzámeroch žalobkyne/sťažovateľa použitá na ďalšiu podnikateľskú činnosť, kedy vydaním\nuvedeného rozhodnutia po viac ako troch rokoch od vydania rozsudku Krajského súdu SR\nje narušený princíp právneho štátu, ktorým je vytvorenie právnej istoty.\nNajvyšší súd tak bez existencie relevantných dôvodov podmieňuje ústavné právo\nna náhradu škody podľa článku 46 ods. (3) Ústavy splnením hypotetických podmienok pre\npriznanie výšky tohto nároku, ktorá pri nedostatočnom preukázaní podľa predstáv a úvah\nsúdu tak môže byť nulová.\nSťažovateľka ako vlastníčka zadržiavaných finančných prostriedkov mala podľa\nčl. 20 ods. (1) a nasl. Ústavy zaručené právo držať ich, užívať a požívať z nich plody\n(úroky) a nakladať s nimi podľa vlastného uváženia.\n... Platná právna úprava ani rozhodovacia činnosť súdov nikde neuvádza,\nže na výpočet ušlého zisku je nevyhnutné reálne preukazovať existenciu bankového účtu\nv čase vzniku škody. Ušlý zisk v podnikateľskej oblasti má viacero podôb, to, že si zvolil pre\nvýpočet ušlého zisku uloženie peňažných prostriedkov v banke, nezakladá jeho povinnosť\npreukazovať existenciu tohto bankového účtu v čase vzniku škody. Sťažovateľ mohol\npreukazovať ušlý zisk napr. nedodržaním obchodných zmlúv, z ktorých by mohla byť strata\nočakávaného prínosu oveľa vyššia, keďže nemohol disponovať so značnou sumou niekoľko\nrokov. Existuje niekoľko metód pre rôzne výpočty ušlého zisku...\nDovolací súd tak postupoval v rozpore so základnými zásadami právnej istoty, keď\nsa náhle a absolútne nelogicky zásadne odchýlil podstatným spôsobom od doposiaľ\nprezentovaného záväzného právneho názoru súdov.\nŽalobca ako sťažovateľ zastáva názor, že Najvyšší súd pochybil, nakoľko pri svojom\npostupe... sa dopustil zjavnej svojvôle bez toho, aby svoju (odlišnú) interpretáciu právnych\nnoriem založil na racionálnej argumentácii.“\nSťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom\nrozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1\na čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 31. júla 2017\n\n4\n\na napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zruší. Sťažovateľ si zároveň uplatnil úhradu trov\nkonania.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,\nako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý\nje zjavne neopodstatnený.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní\nktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\n\n5\n\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu a preskúmavať jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu\ntotiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre týkajúcej sa práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\n\n6\n\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje\nsúdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý\nargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť\npodľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie,\nvyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného\nprípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý\nargument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď\nv odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,\nvyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria\nA, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\nNajvyšší súd napadnutým rozsudkom z 31. júla 2017 rozhodol o mimoriadnom\ndovolaní generálneho prokurátora tak, že zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým\ntento zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 78 664,14 €, a tiež rozsudok krajského súdu\nv potvrdzujúcom výroku vo veci samej a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu\nna ďalšie konanie. V odôvodnení napadnutého rozsudku v podstatnom uviedol:\n«12. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že generálny prokurátor\ndôvodne namieta právne pochybenie súdov pri určení výšky ušlého zisku priznaného\nžalobkyni. Rozhodnutia súdov nižších stupňov vychádzajú zhodne z názoru, že v zmysle\nzákona č. 58/1969 Zb. ušlý zisk vlastníka finančných prostriedkov, ktorý na základe\nnezákonného rozhodnutia orgánu štátu s týmito prostriedkami nemohol po určitú dobu\ndisponovať, predstavuje sumu rovnajúcu sa nároku veriteľa pri omeškaní dlžníka s plnením\npeňažného dlhu v podobe úrokov z omeškania, aplikujúc na výpočet výšky ušlého zisku\nanalogicky ustanovenia § 369 ods. 1 v spojení s § 502 Obchodného zákonníka.\n13. Aj v prejednávanej veci pre správne posúdenie žalobného nároku treba mať\nna zreteli, že pre vznik objektívnej zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona\nč. 58/1969 Zb. musia byť súčasne splnené tri základné zákonné podmienky 1/ zrušené\nnezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo nesprávny úradný postup, 2/ existencia škody\n(skutočnej škody a ušlého zisku), 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným\nrozhodnutím. Pojem škody nebol v zákone č. 58/1969 Zb. definovaný, preto sa v zmysle\n\n7\n\nustanovenia § 20 citovaného zákona pre výklad použili spoločné ustanovenia Občianskeho\nzákonníka o škode a to konkrétne ustanovenie § 442 OZ, v zmysle ktorého sa uhrádza\nskutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).\n14. Škodu je možné vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej\nsfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná\nposkytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ušlý zisk sa v súlade\ns konštantnou judikatúrou súdov definuje ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného\nnedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to\ns ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením\nmajetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou\nočakávaného prínosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí\nbyť naisto postavené, že pri pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu\nalebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku,\nku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti).\n15. V rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 195/2015 senát rozhodujúci v tejto veci uviedol:\n„Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského\nzámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku\na to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je tomu tak preto, že zákon\nč. 58/1969 Zb. nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom\njednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom\nvýnimočne za predpokladu súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku\na existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku)\na príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím orgánov\nštátu. Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná a musí byť založená\nna konkrétnych skutkových okolnostiach. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať\njeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti\n(tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by\nskutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t. j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia\nušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je\npotom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj\n\n8\n\nreálnym.“ Na týchto záveroch zotrváva dovolací súd aj v prejednávanej veci a dodáva\nnasledovné.\n16. Ušlý zisk nie je nejakou hypotetickou, či fiktívnou majetkovou výhodou a nejde\nani o potenciálny majetkový prínos, ktorý by mal byť stanovený na podklade analógie\nbez reálneho základu. Za ušlý zisk v súlade s vymedzením tohto pojmu vyplývajúcim\nz ustanovení hmotného práva a jeho výkladom právnou teóriou i súdnou praxou možno\npovažovať len takú majetkovú ujmu, ktorej vznik je podložený už existujúcimi prípadne\nreálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že nebyť škodovej\nudalosti očakávaný zisk by skutočne vznikol. To znamená, že musí byť naisto preukázaný\n„predpoklad“ jeho vzniku, teda taká skladba okolností, ktorá svedčí o tom, že k vzniku zisku\nby nepochybne došlo a plánovaná finančná transakcia, či prísľub by boli naplnené. Ušlý\nzisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku,\navšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného\nje s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko\npravdepodobná až blížiaca sa k istote (m. m. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n5 Cdo 195/2015, 4 Cdo 319/2008, 1 Cdo 76/2008). Bremeno tvrdenia a preukázania týchto\nokolností leží výlučne na poškodenom. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových\nokolností, by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní\ndomáha, je skutočne iba „fikciou“ (m. m. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Cdo 513/2014). Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie\no ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti (z uznesenia najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 MCdo 23/2008).\n17. I keď sa môže javiť, že pre určenie výšky žalovaného nároku v danej veci\npostačovalo využiť analógiu legis vzťahu veriteľa a dlžníka v omeškaní s plnením\npeňažného záväzku, je tento záver rozporný so samotnou konštrukciou zodpovednostného\nvzťahu, ktorá je postavená na odlišných predpokladoch svojho vzniku, než je tomu v prípade\núrokov z omeškania a predovšetkým by to odporovalo samotnej podstate pojmu ušlého\nzisku. Je dôležité si uvedomiť, že nárok na náhradu škody sa vzťahuje len ku škode, ušlý zisk\nnevynímajúc, ktorá musí byť skutočná, existujúca, v prípade ušlého zisku reálne\npredpokladaná a nie hypotetická, či fiktívna. Pričom platí, že zistenie výšky ušlého zisku nie\nje otázkou právnou ale otázkou skutkovou, ktorá musí mať svoj základ v zistenom skutkovom\n\n9\n\nstave. Preto aj záver súdov priznávajúci náhradu ušlého zisku musí byť založený\nna konkrétnych skutkových okolnostiach, z ktorých bude bezpečne preukázané, že\npoškodený by žalovaný ušlý zisk za pravidelného chodu veci skutočne dosiahol nebyť\nškodovej udalosti. Pokiaľ poškodený nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého\nzisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže byť v konaní úspešný. Zákon č.\n58/1969 Zb. nie je založený na princípe vzniku zodpovednostného vzťahu vždy a bez\nďalšieho pokiaľ sa aj preukáže existencia nezákonného rozhodnutia, či nesprávneho\núradného postupu orgánov štátu, k tomuto predpokladu nevyhnutne musí pristúpiť aj ďalší\npredpoklad a tým je existencia skutočnej škody (ušlého zisku), ktorej výšku musí poškodený\npreukázať konkrétnymi skutkovými okolnosťami. Naproti tomu úrok z omeškania má povahu\nsankcie, t.j. subsidiárneho následku postihujúceho dlžníka automaticky v prípade\nnesplnenia jeho záväzku a to bez ohľadu na to, či mu takýmto konaním dlžníka škoda\nvznikla alebo nie, t. j. bez toho, aby k tomu bol potrebný akýkoľvek ďalší právny úkon, či iná\nprávna skutočnosť. Vznik nároku na úroky z omeškania nie je viazaný na preukázanie\nvzniku škody a v prípade úrokov z omeškania nie je veriteľ povinný preukazovať ich výšku.\nNie je vylúčené, aby sa vlastník neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov\ndomáhal voči štátu aj náhrady ušlého zisku v podobe výnosov, ktoré by priniesli pri\nobvyklom spôsobe hospodárenia, avšak len za predpokladu, ak tvrdí a preukáže, že v\ndôsledku nezákonného rozhodnutia nielenže nemohol s peniazmi nakladať, ale zároveň\npreukáže aj to, že mu ušiel zisk, ktorý by pri bežnom nakladaní s týmito finančnými\nprostriedkami za normálneho behu okolností mohol dôvodne očakávať napríklad tým, že\ntieto finančné prostriedky mal uložené na úročenom bankovom účte, pričom v dôsledku\nnezákonného rozhodnutia bol nútený ich predčasne vybrať a tým prišiel o zisk v podobe\nbankových úrokov alebo iného výnosu deklarovaných konkrétnym zmluvným záväzkom. Len\nv takomto prípade by bola jeho finančná strata aj reálnym ušlým ziskom. Poškodený musí\nteda v konaní preukázať to, akým spôsobom by bolo s peňažnými prostriedkami naložené,\nak by nedošlo k škodovej udalosti, v opačnom prípade je ním uplatňovaný zisk len fikciou\nbez reálneho základu, ktorá nie je a nemôže byť dostatočným základom pre priznanie takto\nuplatneného ušlého zisku. Inými slovami samotná skutočnosť, že žalobca s finančnými\nprostriedkami nemohol po určitú dobu nakladať, i keď z dôvodu nezákonného rozhodnutia,\nnie je rozhodujúca, pre posúdenie nároku je v takomto prípade podstatné to, či žalobca\n\n10\n\npreukáže ako mienil s nimi naložiť (ako s nimi nakladal do okamihu škodovej udalosti)\na či bolo dôvodné očakávať za daných podmienok dosiahnutie konkrétneho zisku. Výšku\nušlého zisku preto nemožno určiť s pomocou analogickej aplikácie ustanovení o úrokoch\nz omeškania práve pre absenciu konkrétneho reálne preukázateľného základu takto\nuplatneného nároku.\n18. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že súdy vec nesprávne\nprávne posúdili, keď sa v prejednávanej veci pokiaľ ide o výšku škody uspokojili\ns aplikáciou hypotetickej domnienky v podobe zákonného úroku z omeškania vo výške podľa\nustanovení Obchodného zákonníka bez toho, aby poškodený akýmkoľvek spôsobom tvrdil\na preukázal okolnosti svedčiace o reálnej výške ušlého zisku. Samotný odkaz odvolacieho\nsúdu na ústavou zaručené právo vlastníka podľa čl. 20 ods. 1 nie je dostačujúcou bázou pre\njeho právne závery, keď ani samotná Ústava Slovenskej republiky nezaručuje priamy\nhmotnoprávny nárok poškodeného na náhradu škody bez ďalšieho, ale odkazuje na splnenie\npredpokladov, ktoré vyžaduje osobitný zákon pre priznanie odškodnenia (čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky). V zmysle zákona č. 58/1969 Zb. sa teda poškodený ako\nvlastník finančných prostriedkov, ktorý s týmito prostriedkami nemohol po určitú dobu\ndisponovať z dôvodu nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, nemôže domáhať náhrady\nušlého zisku vyčísleného za pomoci analógie legis, ale len na poklade ním tvrdených\na preukázaných konkrétnych skutkových okolností umožňujúcich prijatie záveru, že pri\npravidelnom chode vecí by skutočne ušlý zisk aj dosiahol.\n19. So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa § 449 ods. 1, 2 a § 450 CSP v\nspojení s § 464 CSP rozsudky oboch súdov v napadnutej časti pre nesprávne právne\nposúdenie veci a dôsledku toho aj nedostatočné zistenie skutkového stavu zrušil a vec vrátil\nv rozsahu zrušenia okresnému súdu na ďalšie konanie.»\nZ argumentácie najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku dostatočne vyplýva záver,\nz akých dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že okresný súd a krajský súd vec nesprávne\nprávne posúdili, keď pri určení výšky škody spočívajúcej v ušlom zisku analogicky\nvychádzali z ustanovení upravujúcich úrok z omeškania ako následok omeškania dlžníka\nso zaplatením peňažného záväzku. Najvyšší súd v rámci svojich úvah poukázal na rozdielny\ncharakter úroku z omeškania a tiež na zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu\n\n11\n\nškody (spočívajúcej aj v ušlom zisku). Poukázal tiež na relevantnú judikatúru, v ktorej\nje inštitút ušlého zisku podrobnejšie vymedzený a definovaný. Tento právny záver –\no nesprávnom právnom posúdení veci ‒ ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne\nneodôvodnený, preto je ústavne udržateľný. Uvedený právny záver je zároveň dostatočným\npodkladom pre výrok o zrušení rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu\nv špecifikovanom rozsahu a o vrátení veci okresnému súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie\nkonanie.\nOdôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočné a vyčerpávajúce, najvyšší súd\nformuloval svoje právne závery vo veci sťažovateľa. Najvyšší súd podrobne objasnil,\nz akých dôvodov dospel k záveru, že konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili\nanalogickou aplikáciou ustanovení o úroku z omeškania. Tento právny záver najvyššieho\nsúdu je s ohľadom na sťažnostné námietky sťažovateľa jedným z ústavne udržateľných\nprávnych názorov.\nPokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výrazom odlišného\nprávneho hodnotenia zisteného skutkového stavu a odlišného právneho názoru predmetného\nsporu. Odlišné právne hodnotenie skutkového stavu je klasickým východiskom sporového\nkonania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja účastníci konania (strany), ktorí majú odlišný\na protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov\nkonania (strán sporu), pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj\nv súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym\nnázorom neúspešného účastníka (porovnaj m. m. IV. ÚS 135/2012, II. ÚS 659/2016).\nSťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia v postupe\nnajvyššieho súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by\nvytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy.\nÚstavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by umožňovali záver o porušení základných\npráv hmotného charakteru podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, resp. základného práva\npodľa čl. 46 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.\n\n12\n\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. júna 2018\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci", "arbitrárnosť", "úrok z omeškania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "analógia-legis/zákona", "generálny prokurátor", "mimoriadne dovolanie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "ujma, náhrada škody-majetková ujma", "nesprávny úradný postup"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:aeccb912-4339-4a05-bc84-5cabcb02d0e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 659/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 659/2016 z 7. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-07", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1"}, {"guid": "ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "1a7a3ff3-d108-46dc-a21f-a984e228eac5:43c0a96e-8544-4d8c-be6b-76d2d50a6821", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1303899791.1", "spisova_znacka": "5Cdo/195/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/195/2015 z 28. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-28", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1303899791.1"}, {"guid": "8bd76674-dd53-4e97-a8d3-7857d86ed0d8:137287fd-8298-45a5-ba02-2ce1a64ffe03", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1205228244.3", "spisova_znacka": "8Co/255/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/255/2011 z 16. 6. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-06-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1205228244.3"}], "citovane_v": [{"guid": "b9261182-0fb4-4111-9b98-6a437aa0d4cc:3e0f8292-d1f0-4dff-bd41-776980073c3d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6406203450.6", "spisova_znacka": "43Cob/58/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Cob/58/2025 z 13. 11. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-11-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6406203450.6"}]}