{"guid": "ussr:e9847227-0e6f-4ff1-96ec-61702059c8e1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.339.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 339/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 339/2018 z 23. 5. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. mája 2018, sp. zn. IV. ÚS 339/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.339.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-05-23", "forma": "Uznesenie,Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-2", "nazov": "čl. 1 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "nazov": "čl. 5 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-2", "nazov": "čl. 8 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-5", "nazov": "čl. 8 ods. 5 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "nazov": "čl. 50 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 5", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 5", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e9847227-0e6f-4ff1-96ec-61702059c8e1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.339.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.339.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.339.2018.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 339/2018-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca\nspravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubošom Petrovským,\nŠtúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1\nods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4\na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nOkresného súdu Prešov č. k. 3 Tk 2/2015-3024 z 26. októbra 2017 v spojení s uznesením\nKrajského súdu v Prešove č. k. 7 Tos 27/2017-3078 z 15. novembra 2017 a postupom, ktorý\npredchádzal ich vydaniu, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n1. februára 2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci\n\nnamietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením\nOkresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 Tk 2/2015-3024 z 26. októbra 2017\nv spojení\n\ns uznesením\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv Prešove\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„krajský\n\nsúd“)\n\nč. k. 7 Tos 27/2017-3078 z 15. novembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.\n0 Tp 45/2015 z 11. apríla 2015 bol sťažovateľ v prípravnom konaní z dôvodov podľa § 71\nods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku vzatý do väzby, ktorá začala plynúť dňom jeho\nzadržania 9. apríla 2015. Prokurátorom Krajskej prokuratúry v Prešove bola 2. októbra 2015\npodaná na sťažovateľa obžaloba pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1\na 2 Trestného zákona vo forme účastníctva, pre pokračovací obzvlášť závažný zločin\nvydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a), d) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona\ns poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona a pre zločin nedovoleného ozbrojovania\na obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona a § 295\nods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona. Uznesením krajského súdu\nsp. zn. 7 Tos 6/2016\n\nz 3.\n\nmája\n\n2016\n\nv spojení\n\ns uznesením\n\nokresného\n\nsúdu\n\nsp. zn. 3 Tk 2/2015 z 19. apríla 2016 bolo rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe\nz dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku po podaní obžaloby.\nNaposledy bolo rozhodnuté o väzbe sťažovateľa na podklade jeho žiadosti o prepustenie\nz väzby z 20. októbra 2017 uznesením krajského súdu č. k. 7 Tos 27/2017-3078\nz 15. novembra 2017 v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 3 Tk 2/2015-3024\nz 26. októbra 2017, ktoré sťažovateľ napadol ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému\nsúdu.\n3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti vo všeobecnej rovine skonštatoval: „... obe\nnapádané rozhodnutia považujem za arbitrárne a preto nepreskúmateľné, z dôvodu, že súdy\nsa nevysporiadali s rozhodujúcimi skutočnosťami a argumentmi uvedenými v mojej žiadosti\n\n2\n\nako aj v sťažnosti, predovšetkým však sa súdy odchýlili od znenia príslušných ustanovení,\ntak že bol zásadne popretý ich účel a význam.“\n3.1 V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ, poukazujúc na viaceré\nrozhodnutia ústavného súdu a príslušnú zákonnú úpravu Trestného poriadku, zvýraznil\nskutočnosť, že je „... vo väzbe nepretržite 51 mesiacov, trvanie väzby prevyšuje\nmaximálnych možných 48 mesiacov a väzba je z vyššie uvedených dôvodov nezákonná,\nporušuje moje základné právo na osobnú slobodu.“. Podľa jeho presvedčenia „Do väzby\nv tejto trestnej veci som bol vzatý v bezprostrednej časovej nadväznosti hneď, keď moje\npredchádzajúce trestné stíhanie neskončilo odsudzujúcim rozsudkom a bol som prepustený\nz väzby na slobodu. Pri prepustení z väzby na slobodu bola moja osobná sloboda okamžite\nopäť obmedzená z dôvodu skoršieho obvinenia v samostatne vedenej trestnej veci.\nPo prepustení z väzby som bol ihneď zadržaný a vzatý do väzby v tejto trestnej veci\na celkovo som tak k dnešnému dňu nepretržite vo väzbe po dobu 51 mesiacov.“.\nSťažovateľom predostretý postup bol podľa jeho názoru rozporný so znením § 18 Trestného\nporiadku a judikatúrou ústavného súdu vyjadrenou v jeho náleze sp. zn. I. ÚS 47/2013\nz 5. júna 2013, v dôsledku čoho o jeho viacerých trestných veciach malo byť vedené\nspoločné konanie, čo by malo dopad aj na maximálnu lehotu väzby v jeho terajšej trestnej\nveci, v ktorej je väzobne stíhaný.\n3.2 V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na to, že „Súd\nrozhodujúci o väzbe je povinný vysporiadať sa s otázkou, či zadokumentované dôkazy\nracionálne odôvodňujú kvalifikáciu skutku a či posudzovanie skutku podľa kvalifikovanej\nskutkovej podstaty nebolo vedené len na účely bez primeraných dôvodov zvýšiť závažnosť\npredmetného skutku tak, aby sa na tento skutok nevzťahovalo premlčanie.“. Podľa\npresvedčenia sťažovateľa „Materiálne podmienky mojej väzby sa úplne oslabili zmenou\nvýpovede údajného poškodeného\n\n. Obžaloba voči mne je založená jednak\n\nna jeho výpovedi a jednak na výpovedi svedka\n\n. Výpoveď svedka\n\nma nijak neusvedčuje tak ako to tvrdí súd, pretože tento vykonal podpálenie auta\na streľbu na dom na objednávku\n\na usvedčuje z trestnej činnosti\n\n.“. V ďalšom prednese sťažovateľ predostiera v kontexte vykonaných dôkazov\na z nich plynúcich skutočností vlastnú predstavu skutkových záverov jeho trestnej veci a jej\nprávneho posúdenia so záverom o nespáchaní žiadneho zo stíhaných trestných činov\n\n3\n\na s preferenciou jeho prepustenia z väzby na slobodu, ktorú z hľadiska naplnenia\nmateriálnych podmienok svojej väzby podporil aj tvrdením, že „Z doposiaľ vykonaného\ndokazovania vyplýva, že skutok v obžalobe je nesprávne právne kvalifikovaný ako obzvlášť\nzávažný zločin vydierania, je nadkvalifikovaný z dôvodu nesprávneho a nezmyselného\nposúdenia otázky škody, pre ktorú je kvalifikovaný podľa odseku 4 paragrafu 189 Trestného\nzákona.“. Na zvýraznenie správnosti svojho právneho názoru okrem iného uviedol:\n„Nakoľko moja skutočná a dokazovaním preukázaná pohľadávka voči poškodeným bola\nvo výške 456.000€, čo vysoko prevyšuje sumu ktorú som mal podľa obžaloby žiadať\nod poškodených, nemohol som naplniť kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu\nvydierania pretože úhradou skutočného (nie fiktívneho) dlhu by nemohlo prísť\nk neoprávnenému zmenšeniu majetku poškodených, teda k škode na ich majetku.“\n3.3.1 V poslednej rovine svojej argumentácie sťažovateľ s poukazom na doktrínu\nzosilňujúcich dôvodov väzby a ďalšiu ústavnú judikatúru prízvukoval, že „V súčasnej dobe\ndôvody, ktoré postačovali na moje vzatie do väzby nepostačujú pre jej ďalšie trvanie.\nPlynutie času je kľúčovým faktorom pri posudzovaní ďalšieho trvania väzby. Od môjho\nvzatia do väzby uplynulo už 51 mesiacov ak pôvodne uvádzaným dôvodom väzby nepribudli\nžiadne ďalšie dôvody.“.\n3.3.2 K dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku sťažovateľ\npoukázal na to, že „Dôvody útekovej väzby podľa ust. § 714 ods. 1 písm. a) súdy odvodzujú\nod hrozby vysokého trestu a skutočnosti, že mám vytvorené kontakty v zahraničí.“,\na oponoval tým, že „Odôvodňovanie útekovej väzby skutočnosťou, že mám vytvorené\nkontakty v zahraničí, je len abstraktnou úvahou, špekuláciou súdu. Táto skutočnosť vytvára\nlen abstraktné, možné nebezpečenstvo, nie však konkrétnu skutkovo podloženú hrozbu, ktorá\nmá byť väzbou odstránená. Skutočnosť, že som obchodoval so zahraničnými subjektmi\nznamená, že som tam mal obchodné kontakty, nie súkromné a neznamená, že tam mám\nkontakty takého charakteru že tam môžem ujsť.“. Navyše, čo sa týka dôvodov útekovej\nväzby, apeloval: „Nie súd má mať vyvrátené predpoklady a obavy, že v prípade ponechania\nna slobode ujdem alebo sa budem skrývať, ale súd má mať preukázané konkrétne\nskutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že ujdem, alebo sa budem skrývať.“\n3.3.3 Čo sa týka dôvodov preventívnej väzby, zvýraznil, že „Ustanovenia\nupravujúce preventívnu väzbu vyžadujú, aby existovala dôvodná /nie abstraktná,\n\n4\n\nhypotetická/ obava, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, pričom nebezpečenstvo\nz pokračovania v trestnej činnosti musí byť tak naliehavé a akútne, že v záujme ochrany\nspoločnosti je potrebné obvineného izolovať.“, pričom v jeho prípade „odôvodňovanie\ndôvodov preventívnej väzby skutočnosťou, že som sa mal trestnej činnosti dopustiť\nopakovaným spôsobom a nedošlo k dokonaniu trestného činu by znamenalo paušálne vzatie\ndo väzby každého obvineného ktorý konal opakovane resp. z pokusu trestného činu bez\nskúmania ďalších okolností.“. Taktiež nesúhlasil s odôvodňovaním svojej väzby\nskutkovými okolnosťami, keďže je takéto zdôvodnenie väzby „... všeobecné, nekonkrétne\na preto arbitrárne. Okolnosti stíhaného skutku zakladajú právnu kvalifikáciu skutku a teda\nmateriálne podmienky väzby, nie však formálne podmienky väzby.“.\n4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5\nv spojení s čl. 1 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, obsiahnuté v čl. 5 ods. 1 ods. 3,\nods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 8 ods. 1, ods. 2,\nods. 5 Listiny základných práv a slobôd, v spojení s čl. 46 ods. 1, a 50 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky boli postupom, zásahmi a rozhodnutiami Okresného súdu Prešov,\nsp. zn. 3Tk/2/2015 zo dňa 26.10.2017, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7Tos/27/2017\nzo dňa 15.11.2017 porušené.\n2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\nbolo postupom, zásahmi a rozhodnutiami Okresného súdu Prešov, sp. zn. 3Tk/2/2015\nzo dňa 26.10.2017, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7Tos/27/2017 zo dňa 15.11.2017\nporušené.\n3. Okresnému súdu Prešov v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 3Tk/2/2015\nzakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa zaručených\nÚstavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd a práva zaručeného\nDohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n4. Uznesenie Okresného súdu Prešov, sp. zn. 3Tk/2/2015 zo dňa 26.10.2017\na uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7Tos/27/2017 zo dňa 15.11.2017 zrušuje\na vec vracia Okresnému súdu v Prešove.\n\n5\n\n5. Okresnému súdu Prešov v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 3Tk/2/2015\nprikazuje ihneď prepustiť\n\n... z väzby na slobodu.\n\n6. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 15.000 €, ktoré\nsú mu povinní vyplatiť Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove spoločne\na nerozdielne...\n7. Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne a nerozdielne\nuhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“\nII.\n5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti\no organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov\nustanoví zákon.\n6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n\n6\n\nIII.\nIII.1 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo\nslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).\n8.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n8.2 Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju\njudikatúru už opakovane konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08,\nII. ÚS 60/08, II. ÚS 151/09, IV. ÚS 397/2010), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré\nupravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,\na nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5\nústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne\nobsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane\npráva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna\nochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím\nna povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe\naplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie\nvšeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.\n\n7\n\n9.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má\nprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.\n9.2 Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných\nsúdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení ani konaniami\no občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.\nVäzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv\nzaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje\nvo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý\nproces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ\nide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia\nprávna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť\n(III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05, I. ÚS 256/07). Procesné pravidlá týkajúce sa\nskúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4\ndohovoru. Ústavný súd v tomto smere rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä\npokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo\nv súlade so zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne\nprávne predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne\nnormy a požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1\ndohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky,\naby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe\npríslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru),\na konečne chráni právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby\na žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene [(čl. 5 ods. 4\ndohovoru) rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71\n– § 77 etc., ako aj novšia judikatúra Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 6847/02\n\n8\n\nz 8. 11. 2005, body 124 – 125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok\nVeľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00,\nrozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115].\n10. Z už uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa v petite podanej sťažnosti domáha\nvyslovenia porušenia svojich označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, ktoré však vecne nedopadajú na podmienky jeho väzobného stíhania, resp.\nnie sú ich vecným vyjadrením. Rovnaký záver je možné vysloviť aj pri sťažovateľom\noznačenom čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže tento sa vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do\nväzby. Naproti tomu procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania\nväzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru a uznesenie krajského súdu\nč. k. 7 Tos 27/2017-3078 z 15. novembra 2017 sa týkalo dôvodnosti ďalšieho trvania\nsťažovateľovej väzby. Vychádzajúc z podstaty veci, sa sťažovateľ, ktorý podal sťažnosť\nústavnému\n\nsúdu\n\nprostredníctvom\n\nprávneho\n\nzástupcu,\n\nmal\n\ndomáhať\n\nochrany\n\nprostredníctvom základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy\n(rovnako tak aj podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5\nods. 4 dohovoru, a nie aj prostredníctvom ním v petite podanej sťažnosti označených práv\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV dôsledku toho ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta\nsťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.\n11.1 Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.\nNikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane\nv súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným\nsúdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila\nrozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie\npovinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby\nza účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania\ntrestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej\nv spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody\nmaloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho\n\n9\n\nzákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; e) zákonné\ndržanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,\nalkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody\nosoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej\nprebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.\n11.2 Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 dohovoru\nústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v petite podanej sťažnosti nešpecifikoval, porušenie\nktorých z tam uvedených práv namieta. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju\njudikatúru, v rámci ktorej už opakovane vyslovil, že návrh rozhodnutia (petit) musí byť\nvymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy v spojení\ns § 50 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť\nvýchodiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci (II. ÚS 37/02, III. ÚS 17/03,\nIII. ÚS 234/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že návrh na rozhodnutie\nuvedené požiadavky nespĺňa, môže takúto sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom\npredpísaných náležitostí, a to zvlášť vtedy, ak je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným\nprávnym zástupcom (advokátom). Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ, ktorý podal\nsťažnosť ústavnému súdu prostredníctvom právneho zástupcu, bližšie neoznačil v petite\npodanej sťažnosti, porušenie ktorého z práv uvedených v čl. 5 ods. 1 dohovoru namieta,\nodmietol ústavný súd jeho sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.\nIII.2 K sťažovateľom namietanému porušeniu základných práv uznesením\nokresného súdu č. k. 3 Tk 2/2015-3024 z 26. októbra 2017\n12. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením práv uznesením okresného\nsúdu č. k. 3 Tk 2/2015-3024 z 26. októbra 2017, ktorým okresný súd zamietol žiadosť\nsťažovateľa o prepustenie z väzby, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity\n(„ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, kde môže poskytnúť\nochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa\nich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní\npred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. Pokiaľ teda o ochrane sťažovateľom\n\n10\n\noznačených základných práv je oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd,\nústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej\nprávomoci.\n13. Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred ústavným\nsúdom napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. 3 Tk 2/2015-3024 z 26. októbra 2017,\na to využitím riadneho opravného prostriedku (sťažnosti proti uzneseniu), ktorý, tak ako to\nvyplýva aj zo samotnej sťažnosti, sťažovateľ napokon aj využil. Vychádzajúc z postavenia\nústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý\nnie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do\nprávomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd odmietol sťažnosť\nsťažovateľa v tejto časti (t. j. proti uzneseniu okresného súdu č. k. 3 Tk 2/2015-3024\nz 26. októbra 2017) už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci na\njej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nIII.3 K sťažovateľom namietanému porušeniu základných práv uznesením\nkrajského súdu č. k. 7 Tos 27/2017-3078 z 15. novembra 2017\n14. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy (rovnako aj podľa čl. 8 ods. 1 listiny) osobná sloboda\nsa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy (rovnako aj podľa čl. 8 ods. 2 listiny) nikoho\nnemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví\nzákon. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy (rovnako aj podľa čl. 8 ods. 5 listiny) do väzby možno\nvziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.\nPodľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za\nnevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.\nPodľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným\nspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol\no zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody\nnezákonné.\n\n11\n\n15. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,\nII. ÚS 151/09) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,\nako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné\natribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu\nv prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. V dôsledku uvedeného ústavný súd\npodrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom označené uznesenie krajského súdu\nč. k. 7 Tos 27/2017-3078 z 15. novembra 2017 len vo vzťahu k ním označenému čl. 17\nods. 1, 2 a 5 ústavy (rovnako aj čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny) a čl. 5 ods. 4 dohovoru.\n16. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu\nk väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného\ndôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v\nktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil\nprepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,\nresp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť\npodmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva\nneodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím\nsudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho\ntrvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia\nvšeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).\nZákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou\npodstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto\nkonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého\nvyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za a proti\nväzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie\nna základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).\n17. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného\nsúdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len\nna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa\nberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými\n\n12\n\nokolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne\nskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.\nkonkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci\nústavného súdu nepatrí preskúmať postup (ako aj správnosť skutkových a právnych\nzáverov) všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na\nvzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je\nfunkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní\nobvineného\n\na prípadne\n\naj\n\nďalších\n\ndôkazov\n\nosvedčujúcich\n\npoužitie\n\ntakéhoto\n\nzabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Ústavný\nsúd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) teda nekoná ako súd\ntretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je\njednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských\nprávach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).\n18.1 Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú\nslobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby\npozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok\nsú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe\nv zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy. Možno preto uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody\nvzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj\nčl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04).\n18.2 Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe právo na\npreskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej\nzákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“)\nznamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace za a proti väzbe a rozhodnúť\ns poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie\nna slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko\nzo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, § 31). Je teda výsostným právom, ale aj povinnosťou\nvšeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu\nskutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku\n\n13\n\nz pravidla\n\nrešpektovania\n\nosobnej\n\nslobody\n\na uviesť\n\nich\n\nv rozhodnutiach\n\no väzbe\n\n(Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe\noprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné pre\n„zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Brogan and\nOthers v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, § 65, rozsudok ESĽP vo veci Jecius\nv. Litva, § 100).\n19. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako\nzo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť\nzákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,\nale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením\nzákladného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho\no zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen\ns poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. III. ÚS 79/02,\nIII. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade vrátane všeobecných princípov obsiahnutých\nv ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach\nWinterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski\nv. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, § 51). Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca\nzo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného\nstíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý\nustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen\nustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom\nprípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných\nmedzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky\na v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú\nväčší štandard ochrany základných práv a slobôd.\n20. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej\nv zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:\n- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis\nv. Litva, č. 37 975/97),\n\n14\n\n- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial\nmeasure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-Nashif and others\nv. Bulharsko, č. 50963/99),\n- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca\nkonanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky\nspravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci\nGarcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle\nposledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli\ndostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci\nBufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),\n- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP\nz 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).\n21. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom\njednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný\npri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne\npozri II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07, II. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016 a pod., ale vyplýva to aj\nz mnohých rozhodnutí ESĽP, napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991,\nAnnuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B\na ďalšie).\n22. Pri preskúmavaní uznesenia krajského súdu č. k. 7 Tos 27/2017-3078\nz 15. novembra 2017 ako sťažnostného súdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd\nvychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí\nprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok. V širších súvislostiach je možné poukázať aj na\nsúvisiacu judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže\nobmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko\nz 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Predpokladom tohto postupu je\nsplnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno\n\n15\n\npokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania. Rozsudok z 15. 2. 2007\nk sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland. Rozsudok z 27. 9. 2001 k sťažnosti\nč. 49684/99, § 31 – § 33). Uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného\nposudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj\nodvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).\n23.1 Krajský súd v uznesení č. k. 7 Tos 27/2017-3078 z 15. novembra 2017\nvo vzťahu k dôvodom útekovej a preventívnej väzby (pozri body 3.3.1, 3.3.2, 3.3.3)\nkonštatoval:\n«Podľa názoru krajského súdu konkrétne okolnosti v tejto veci odôvodňujú obavu\nz toho, že ak by bol obžalovaný prepustený z väzby na slobodu, pokračoval by v trestnej\nčinnosti. Obavu, že obžalovaný v prípade ponechania na slobode bude pokračovať\nv páchaní trestnej činnosti naďalej odôvodňuje tak povaha trestnej činnosti, ktorej sa\nobžalovaný mal dopúšťať ako aj samotná osoba obžalovaného. Túto obavu v danom\nprípade okrem skutočnosti, že v prejednávanej veci je obžalovaný stíhaný pre čiastkové\nútoky pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu vydierania vyznačujúceho sa gradáciou\nvyhrážok a iných žalovaných trestných činov, odôvodňuje tiež skutočnosť, že obžalovaný je\ntrestne stíhaný aj pre ďalšie protiprávne konania.\nNemožno prehliadnuť, že obž.\n\nuž bol v minulosti súdne trestaný aj keď\n\ns účinkami zahladenia a ani tú skutočnosť, že v súčasnej dobe súbežne prebieha trestné\nkonanie proti obž.\n\nna Okresnom súde Košice I. pod sp. zn\n\n10Tk 1/14 pre pokračovací zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1,2 písm. c/,\nods. 4 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák. a pre pokračovací zločin neodvedenia\ndane a poistného podľa § 277 ods. 1,2 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i/\nTr. zák., za ktoré mu v prípade uznania viny hrozí trest odňatia slobody vo výmere 7-12\nrokov.\nVzhľadom na početnosť skutkov a ich trvanie od najneskôr od polovice roka 2012 až\ndo 15.10.2013, pre ktoré je obžalovaný dôvodne stíhaný ani zmena výpovede poškodeného\nPapcuna, ktorá bude, ako už bolo vyššie konštatované vyhodnocovaná so všetkými v konaní\nvykonanými dôkazmi podstatne neznižuje riziko z opakovania trestnej činnosti do takej\nmiery aby bolo možné konštatovať, že by dôvod tzv. preventívnej väzby pominul.\n\n16\n\nRovnako namietaná skutočnosť, že poškodený\n\nje vo výkone väzby\n\nv inej veci neoslabuje obavu z pokračovania z páchania žalovanej trestnej činnosti. Je to\ndané tiež tým, že vyhrážky mali smerovať nielen proti\n\n, ale aj proti\n\n, ktorý ako bolo vyššie uvedené, vypovedal o stupňujúcich sa vyhrážkach.\nĎalej je potrebné upriamiť pozornosť aj na to, že je tu dôvodné podozrenie, že obž.\nobjednal u\n\nstreľbu na rodinný dom, v ktorom ma trvalý pobyt\n\na v čase streľby bola doma poškodená\n\n. Teda je tu\n\ndôvodné podozrenie, že predmetom útoku nemal byť len\n\n, ale priamo či\n\nnepriamo nimi mohli byť tiež iné osoby. Z telefonického rozhovoru medzi obž.\na\n\nje zrejmé, že obžalovaný sa dopytuje\n\nna to, či\n\nbola jeho matka doma a tiež v ňom uvádza, že jeho mama by musela mať cez tri metre.\nPokiaľ ide o pretrvávajúcu existenciu dôvodu tzv. útekovej väzby, sťažnostný súd\nopätovne poznamenáva, že z obsahu spisu a vykonaného dokazovania vo vzťahu\nk majetkovým\n\npomerom\n\nobž.\n\nplynie,\n\nže\n\nobžalovaný\n\nnepochybne\n\ndisponuje značným množstvom finančných prostriedkov, o čom svedčí aj investícia\nvo výške 200 000 Eur do podnikania inej osoby v zahraničí (ČR) s očakávaniami značných\nvýnosov. Disponovanie značným množstvom peňažných prostriedkov nepochybne zvyšuje\nreálne podmienky pre možný útek a skrývanie sa, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu\nprípadne hroziacemu trestu, a to v predmetnej trestnej veci trestu odňatia slobody\nna dvadsať až dvadsaťpäť rokov, prípadne až na doživotia, o to viac ak má obžalovaný\npreukázateľne kontakty v zahraničí, najmä v Českej republike a v Rumunsku. Všetky tieto\nokolnosti, vrátane vyššie spomínanej hrozby trestu vo výmere sedem až dvanásť rokov\nv trestnom stíhaní na Okresnom súde Košice I. vedenom pod sp. zn. 10Tk/1/2014, v súhrne\npotvrdzujú existenciu nebezpečenstva úteku.\nV súvislosti so sťažnostnými námietkami krajský súd opätovne poukazuje na to, že\n„... pri rozhodovaní o väzbe súd môže riziko úteku alebo páchania trestnej činnosti len\nodhadovať (prognózovať), a preto nie je nevyhnutne potrebné, aby zo strany väzobné\nstíhaného obvineného už k takýmto konaniam alebo pokusom o ne došlo“. Akceptácia tohto\nnázoru „... by zbavovala väzby jej preventívneho a zabezpečovacieho charakteru.“ (nález\nústavného súdu II. ÚS 67/2013 z 5. júna 2013). Inými slovami, „... každé rozhodovanie\no väzbe sa odohráva iba v rovine pravdepodobnosti - a nie istoty - ohľadne dôsledkov, ktoré\n\n17\n\nmôžu nastať, ak nebude obvinený držaný vo väzbe“ (nález Ústavného súdu Českej republiky\nsp. zn. I. ÚS 603/07 zo dňa 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353), bod 17, a nález sp. zn.\nI. ÚS 980/14, bod 37).\nV súvislosti s námietkou, že súdy opakujú dôvody jeho ďalšieho ponechania vo\nväzbe, krajsky súd považuje za dôležité uviesť, že pokiaľ rovnaké (relevantné a dostačujúce)\ndôvody pre ponechanie obžalovaného vo väzbe pretrvávajú po celú dobu jej trvania a ak\nbola zákonnosť väzby predmetom viacnásobného preskúmavania (v predmetnej veci aj\nv rovine prieskumu ústavnosti zo strany Ústavného súdu SR), nemožno podľa judikatúry\n(porov. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 773/16) súdom vytýkať,\nže tieto dôvody v odôvodnení svojich rozhodnutí - s náležitým vysvetlením – opakovali.\nPodľa názoru krajského súdu je relevantnou ta skutočnosť, že súd prvého stupňa preskúmal,\nči dôvody väzby u obžalovaného trvajú alebo či sa zmenili k momentu jeho rozhodovania\n(§ 79 ods. 2 Tr por.) a svoje rozhodnutie v tomto smere náležíte odôvodnil.\nVyššie uvedené konkrétne skutočnosti odôvodňujúce reálnu obavu tzv. útekovej\na preventívnej väzby zistene po vznesení obvinenia, pretrvávajú aj v tomto štádiu konania.»\n23.2 Okresný súd v uznesení č. k. 3 Tk 2/2015-3024 z 26. októbra 2017 vo vzťahu\nk dôvodom útekovej a preventívnej väzby (pozri body 3.3.1, 3.3.2, 3.3.3) poukázal na tieto\nskutočnosti:\n„Po oboznámení sa s argumentáciou obžalovaného a jej vyhodnotení dospel súd\nk záveru, že dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. poriadku, pre ktoré bol obž.\nvzatý do väzby, existujú naďalej aj v tomto štádiu konania. Súd sa pri\ntejto práv nej konštatácii riadil nasledovnou úvahou:...\nPodľa názoru súdu i v tomto štádiu konania naďalej existuje dôvodná obava uvedená\nv § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku, teda obava, že ak by bol obžalovaný ponechaný na\nslobode, tak by mohol ujsť, alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol či už trestnému stíhaniu,\nalebo trestu, ktorý mu hrozí. Túto obavu odôvodňuje najmä hrozba vysokým trestom\nodňatia slobody v trvaní 20 až 25 rokov, alebo až na doživotie, ktorá hrozí obžalovanému\npri uznaní viny pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 4 Tr. zákona. K\ntejto obave i naďalej pristupuje skutočnosť vyplývajúca z obsahu vyšetrovacieho spisu, z\nktorej vyplýva predpoklad, že obžalovaný má vytvorené kontakty v zahraničí. Tento fakt\n\n18\n\nzosilňuje obavu z možného úteku, resp. úspešného ukrývania sa obžalovaného pred\nhroziacim trestom, je pravdou, že táto obava, vzhľadom na odstup času od vzatia do väzby,\nuž nie je takej intenzity, ako v čase rozhodovania o vzatí do väzby. Napriek tomu, a to\nnajmä vzhľadom na hrozbu uloženia doživotného trestu odňatia slobody, jej intenzita\ndosahuje úroveň reálnej obavy, ktorá je materiálnou podmienkou pre konštatovanie tohto\ndôvodu väzby. Je pravdou, že táto obava je daná len v rovine pravdepodobnosti a nie v\nrovine istoty vo vzťahu k dôsledkom, ktoré môžu nastať v prípade, ak obžalovaný nebude vo\nväzbe, ako aj vo vzťahu k ďalšiemu vývoju trestného stíhanie, ktoré nemožno v tomto štádiu\nkonania prejudikovať, ale iba predpokladať. Tento záver však vyplýva priamo z dikcie ust. §\n71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku.\nObavu uvedenú v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku, teda, že by obžalovaný mohol\npokračovať y trestnej činnosti odôvodňuje skutočnosť, že v zmysle obžaloby sa mal dopustiť\ntrestnej činnosti opakovaným spôsobom, resp. pokračovaním v nej, a gradovaním foriem\npoužitia násilia. Od podpálenia auta až po streľbu na rodinný dom. Túto skutočnosť\npotvrdili vo výpovediach na hlavných pojednávaniach svedkovia\n\na\n\n. Navyše úmysel, ku ktorému konanie obžalovaného malo smerovať, nebol doposiaľ\nnaplnený, keďže dlžná suma, ktorá mala byť na poškodených vymáhaná, nebola ešte\nobžalovanému poškodenými vrátená. Uvedená, zákonom vyžadovaná obava, je navyše\numocňovaná aj tou skutočnosťou, že na Okresnom súde Košice I, je proti obžalovanému\nvedené trestné stíhanie pre pokračovací zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276\nods. 1, ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zákona, ods. 4 Tr. zákona a pre\npokračovací zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. a)\ns poukazom na § 138 písm. i) Tr. zákona, ods. 4 Tr. zákona.“\n24. Reagujúc na námietku sťažovateľa „... obe napádané rozhodnutia považujem za\narbitrárne a preto nepreskúmateľné, z dôvodu, že súdy sa nevysporiadali s rozhodujúcimi\nskutočnosťami a argumentmi uvedenými v mojej žiadosti ako aj v sťažnosti, predovšetkým\nvšak sa súdy odchýlili od znenia príslušných ustanovení, tak že bol zásadne popretý ich účel\na význam.“, ústavný súd vo všeobecnej rovine konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia\nkrajského súdu č. k. 7 Tos 27/2017-3078 z 15. novembra 2017 (v spojení aj s dôvodmi\nvyplývajúcimi z uznesenia okresného súdu č. k. 3 Tk 2/2015-3024 z 26. októbra 2017)\n\n19\n\nvo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby\nnevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad\nrelevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským súdom s dôsledkom porušenia\nsťažovateľom označených práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone nielen\nútekovej, ale aj preventívnej väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal\nv medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre\nposúdenie veci interpretoval a aplikoval a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov\na skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku čoho sú adresné, konkrétne\na vo svojich záveroch aj logické, preto ich ústavný súd vníma ako legitímne a právne\nakceptovateľné nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti. S poukazom na všetky už\nuvedené skutočnosti aj s ohľadom na podpornú citáciu z priliehavej literatúry (KMEC, J.,\nKOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech.\nKomentář. 1. vydanie: Praha : C. H. Beck, 2012.), podľa ktorej „... zbavení svobody\nstěžovatele nemůže být vnímano jako svévolné, jestliže vnitrostátní soud uvedl určité\ndůvody pro pokračování vazby, ledaže by uváděné důvody byly mimořádně lakonické a bez\njakéhokoli odkazu na ustanovení zákona, které by zbavení stěžovatele svobody dovolovalo\n[viz Khudoyorov proti Rusku, rozsudek, 8. 11. 2005, č. 6847/02, § 131 a 157, srov. též\nMiminoshvili proti Rusku, rozsudek, 28. 6. 2011, č. 20197/03, § 69]“, možno konštatovať\na dospieť k záverom, že krajský súd sťažovateľovi dôvody jeho pozbavenia osobnej slobody\nz hľadiska materiálnej interpretácie podmienok tak útekovej, ako aj preventívnej väzby\nnáležite vysvetlil, čím dal na dôvody väzby sťažovateľa primeranú súdnu odpoveď\n(„adequate judicial response“; rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva,\nč. 36743/97).\n25.1 Ústavný súd ďalej upriamuje pozornosť aj na doktrinálne názory vyjadrené\nv komentári k dohovoru (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M.\nEvropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie: Praha : C. H. Beck, 2012.),\nv ktorých\n\nsa\n\nkonštatuje,\n\nže\n\n„Opakované\n\npoužívanie\n\nstereotypných\n\nformulácií\n\nv rozhodnutiach vnútroštátnych orgánov o predĺžení väzby vzbudzuje podozrenie, že sa\ntieto orgány dostatočne nezaoberali konkrétnymi okolnosťami a nereagovali na argumenty\nobvineného (Kondratyev proti Rusku, rozsudok, 9. 4. 2009, č. 2450/04, § 55, Lind proti\n\n20\n\nRusku, rozsudok, 6. 12. 2007, č. 25664/05, § 85). Pokiaľ však rovnaké dôvody na\nponechanie obvineného vo väzbe, ktoré ESĽP označil za relevantné a dostatočné,\npretrvávali po celú dobu jej trvania a ak zákonnosť väzby bola predmetom\nniekoľkonásobného preskúmania, nemožno vnútroštátnym súdom vytýkať, že sa v textoch\nsvojich rozhodnutí opakovali (Knebl proti Českej republike, rozsudok, 28. 10. 2010,\nč. 20157/05, § 68). Príslušné orgány rozhodujúce o väzbe síce nie sú povinné sa vo svojich\nrozhodnutiach vysporiadať jednotlivo s každým argumentom uplatneným obvineným alebo\njeho obhajcom, mali by však reagovať adekvátnym spôsobom na všetky, které sú spôsobilé\nspochybniť oprávnenosť ďalšieho trvania väzby (pozri napr. Ignatenco proti Moldavsku,\nrozsudok, 8. 2. 2011, č. 36988/07, § 78, Michalko proti Slovensku. rozsudok, 21. 12. 2010,\nč. 35377/05, § 153).“\n25.2 Aj z uvedeného vyplývajú závery, že krajský súd (a všeobecné súdy\nvo všeobecnosti) rozhodujúci o ďalšom trvaní väzby nie je povinný detailne odpovedať na\nkaždý argument sťažovateľa uvedený v sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa\nso skutočnosťami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu podmienok\nnevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia slobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa\nvo väzbe (porov. Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP\nz 25. 3. 1999, bod 61; Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan, č. 15172/13, rozsudok ESĽP\nz 22. 5. 2014, bod 114), pričom túto svoju povinnosť krajský súd vo svojom uznesení\nč. k. 7 Tos 27/2017-3078 z 15. novembra 2017 dodržal a opakovanie týchto dôvodov počas\ntrvania\n\nväzby\n\nza\n\npredpokladu,\n\nniekoľkonásobnému/pravidelnému\n\nže\n\ntáto\n\npreskúmaniu\n\nbola\n\npočas\n\nsúdom\n\njej\n\n(pozri\n\ntrvania\nbod\n\npodrobená\n\n33.1),\n\nnie\n\nje\n\nvýchodiskom ani dôvodom ich oslabenia, ktoré by mohlo byť predpokladom na vyslovenie\nporušenia práv podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.\n26. K dôvodom útekovej a preventívnej väzby sťažovateľa nad rámec argumentácie\nvyplývajúcej z uznesenia krajského súdu č. k. 7 Tos 27/2017-3078 z 15. novembra 2017\nústavný súd poukazuje opätovne na už označené komentované znenie dohovoru, z ktorého\nvyplýva, že „ESLP – podle svých vlastních slov [viz např. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy\nproti Rusku, rozsudek, 31. 5. 2011, č. 5829/04, bod 184] – ve své judikatuře identifikoval\nčtyři základní důvody, které mohou odůvodňovat vazbu v trestním řízení: nebezpečí útěku\n\n21\n\n[Stögmüller proti Rakousku, rozsudek, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15], riziko, že\nobviněný může v případě propuštění mařit výkon spravedlnosti [Wemhoff, bod 14] nebo\nspáchat další trestné činy [Matznetter proti Rakousku, rozsudek, 10. 11. 1969, č. 2178/64,\nbod 9] nebo způsobit narušení veřejného pořádku [Letellier proti Francii, rozsudek,\n26. 6. 1991, č. 12369/86, bod 51]. ESLP považuje závažnost obvinění a s tím spojenou\nzávažnost trestu, kterému obviněný čelí, za dostatečný důvod sám o sobě pouze na\nomezenou dobu. Poté jej standardně považuje spíše pouze za jeden z argumentů na podporu\ntvrzení, že vazba byla odůvodněna nebezpečím, že stěžovatel uprchne, pokud by byl\npropuštěn na svobodu (blíže viz bod 75), byť teoreticky závažnost hrozícího trestu může být\npro obviněného dosti silnou motivací také proto, aby mařil vyšetřování nebo pokračoval\nv trestné činnosti.“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská\númluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 515.).\n27. Aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 1694/2014\nz 28. júla 2014 judikoval:\n«Judikatura Ústavního soudu konkrétně k útěkové vazbě je bohatá. Její principy lze\nshrnout následovně:\n- V nálezu sp. zn. III. ÚS 566/03 ze dne 1. 4. 2004 (N 48/33 SbNU 3), který byl\nnásledně reprodukován v řadě dalších rozhodnutí, Ústavní soud konstatoval, že hrozba\nvysokým trestem sama o sobě zakládá důvodnost obavy před vyhýbáním se trestnímu\nstíhání, a tím naplnění důvodnosti vazby podle § 67 písm. a) trestního řádu. Musí se však\njednoznačně jednat o konkrétní hrozbu vysokého trestu, tedy hrozbu podloženou\njedinečnými specifickými okolnostmi spáchaného skutku ve spojení s dalšími aspekty dané\ntrestní věci, a to v rámci rozpětí trestní sazby stanovené trestním zákonem. Typová (toliko\nobjektivní) hrozba vysokého trestu sama o sobě bez dalšího pro naplnění citovaného\nvazebního důvodu není dostačující. Hrozbou vysokým trestem je, pokud lze předpokládat\nuložení trestu odnětí svobody ve výši nejméně kolem osmi let [nález sp. zn. IV. ÚS 3294/09\nze dne 17. 5. 2011 (N 93/61 SbNU 447), body 12-13; nález sp. zn. I. ÚS 2208/13\nze dne 11. 12. 2013 (N 215/71 SbNU 517), body 28-29; nález sp. zn. I. ÚS 2665/13\nze dne 12. 12. 2013 (N 217/71 SbNU 545), bod 15].\n\n22\n\n- Avšak ani tuto judikaturu nelze chápat jako „bianko šek“, do kterého stačí vepsat\nodhad možného budoucího trestu za konkrétní stíhanou věc ve výši nejméně osmi let odnětí\nsvobody a na jeho základě pak odůvodnit vzetí do vazby nebo následné ponechání ve vazbě,\nbez přihlédnutí k dalším konkrétním okolnostem posuzované věci [nález sp. zn. I. ÚS 603/07\nze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353), bod 20; nález sp. zn. I. ÚS 2208/13 (viz výše), bod\n30; nález sp. zn. I. ÚS 980/14, bod 42].\n- V první řadě musí soud zvážit případné námitky obviněného, který má právo\nprokazovat za těchto okolností existenci konkrétních skutečností (silných důvodů), jež\ndůvodnou obavu z následků uvedených v § 67 písm. a) trestního řádu eliminují, a vylučují\ntak aplikaci předmětného vazebního důvodu. Může jimi být zejména míra celkové\nuspořádanosti životních poměrů obviněného, mobilita daná jeho zdravotním stavem, rozsah\njeho místně založených citových a prozatím (nejen hmotně) řádně a především dlouhodobě\nplněných zaopatřovacích vazeb, rámec jím dosud sdíleného společensky konformního\njednání ve spojení s možnými zárukami ze strany jiných subjektů apod. To vše musí být\npřirozeně nahlíženo ve vzájemných souvislostech se zřetelem na konkrétní okolnosti případu\n(nález sp. zn. I. ÚS 2208/13 ze dne 11. 12. 2013, bod 31; či nález sp. zn. I. ÚS 2665/13\nze dne 12. 12. 2013, bod 16).\n- Druhým faktorem klíčovým pro posouzení důvodnosti dalšího trvání vazby je\nplynutí času. Musí být brán zřetel na tzv. doktrínu zesílených důvodů. Obecné soudy jsou\npovinny respektovat požadavek nezbytnosti existence zesílených důvodů pro trvání vazby,\njinak nelze pokračující omezení osobní svobody, byť k uvalení vazby mohlo dojít na základě\ndůvodného podezření, aprobovat. Konkrétní skutečnosti zakládající důvodnost vazby\nv počáteční fázi trestního stíhání mohou během trvání vazby ztrácet na významu\nči přesvědčivosti a pro ospravedlnění dalšího trvání zbavení osobní svobody obviněného\nve vazbě už nemusí postačovat. Konkrétně vzato: trvání podezření daného trestného činu\ns hrozbou konkrétní výše trestu je podmínkou sine qua non pro zákonnost pokračování\nvazby, ale po určité době samo o sobě nepostačuje. V takových případech musí soud zjistit,\nzda existují jiné relevantní a dostačující důvody předložené orgány činnými v trestním\nřízení, které by ospravedlnily toto pokračující odnětí svobody. Riziko uprchnutí nebo\nskrývání se obviněného za účelem vyhnutí se trestnímu stíhání nebo trestu po případném\npropuštění z vazby na svobodu nemůže být v případě dlouhotrvající vazby založeno výlučně\n\n23\n\nna skutečnosti, že obviněnému hrozí vysoký trest. Delší trvání vazby musí být ospravedlněno\ndalšími závažnými konkrétními důvody, které vylučují nahrazení vazby jiným opatřením\npodle trestního řádu [nález sp. zn. I. ÚS 2208/13 ze dne 11. 12. 2013, bod 32; nález sp. zn.\nI. ÚS 2665/13 ze dne 12. 12. 2013, bod 22; nález sp. zn. I. ÚS 185/14 ze dne 10. 4. 2014\n(N 56/73 SbNU 119); nález sp. zn. I. ÚS 980/14 (viz výše), bod 43].\n- Ústavní soud rovněž ve svých nálezech příkladmo uvedl, které další faktory, vedle\ndélky hrozícího trestu, jsou pro odůvodnění útěkové vazby relevantní a soudy by je měly\nbrát v potaz. Jsou to charakter a morálka obviněného, jeho mravy, domov, zaměstnání,\nmajetek, rodinné vztahy a všechny druhy vazeb k zemi, v níž je proti němu vedeno trestní\nstíhání, a kontakty v zahraničí (nález sp. zn. I. ÚS 980/14, bod 43; nález sp. zn.\nI. ÚS 2208/13 ze dne 11. 12. 2013, bod 34), příprava obviněného na odcestování, snaha\nzajistit si falešné doklady na cestu do cizího státu, delší opuštění místa bydliště\na zaměstnání, zadržení obviněného na útěku přes hranice [nález sp. zn. I. ÚS 2883/13\nze dne 21. 1. 2014 (N 7/72 SbNU 93), bod 22; nález sp. zn. I. ÚS 2183/12 ze dne 22. 5. 2013\n(N 91/69 SbNU 429), bod 18].»\n28. Pokiaľ ide o sťažovateľom predostretú doktrínu tzv. zosilňujúcich dôvodov\ndlhotrvajúcej väzby (pozri bod 3.3.1), ústavný súd k tomu uvádza:\nPodľa § 34 ods. 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu\na len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej\nčasti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 6 Trestného\nzákona za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody\nustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia\nslobody. Podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona kto iného násilím, hrozbou násilia alebo\nhrozbou inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel, potrestá sa odňatím\nslobody na dva roky až šesť rokov. Podľa § 189 ods. 4 Trestného zákona odňatím slobody\nna dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa\npáchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1... b) a spôsobí ním škodu veľkého\nrozsahu... Podľa § 294 ods. 1 Trestného zákona kto sebe alebo inému vyrobí, dovezie,\nvyvezie, prevezie... strelivo bez povolenia alebo takú činnosť sprostredkuje, potrestá sa\nodňatím slobody na jeden rok až päť rokov. Podľa § 294 ods. 4 písm. b) Trestného zákona\n\n24\n\nodňatím slobody na štyri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený\nv odseku 1, 2 alebo 3... b) z osobitného motívu. Podľa § 295 ods. 1 Trestného zákona kto\nbez povolenia a) vyrobí, odvezie, vyvezie... prechováva sebe alebo inému hromadne účinnú\nzbraň alebo jej súčasť, alebo komponent potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem\nrokov. Podľa § 295 ods. 3 písm. b) Trestného zákona odňatím slobody na sedem rokov až\ndesať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1... a) závažnejším\nspôsobom konania.\n29. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že za vysoký trest\nje možné považovať trest odňatia slobody vo výške ôsmich rokov odňatia slobody a vyšší.\nNa posúdenie, či môže vysoký trest byť uložený, je vždy pomocným pravidlom základná\nzákonná sadzba trestu odňatia slobody, ktorú za ten-ktorý trestný čin Trestný zákon\nvo svojej osobitnej časti umožňuje uložiť. V rozhodovacej praxi Ústavného súdu Českej\nrepubliky je dokonca možné nájsť i rozhodnutie, v ktorom za vysoký trest bol považovaný\ntrest odňatia slobody vo výmere šiestich rokov (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky\nsp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. februára 2003).\n30. Vychádzajúc z okolností sťažovateľovej väzby, je zrejmé, že tento je trestne\nstíhaný v konaní pred súdom aj pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1\na 4 Trestného zákona, za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody v dolnej hranici\ntrestnej\n\nsadzby\n\ndvadsať\n\nrokov\n\nodňatia\n\nslobody.\n\nTrestné\n\nstíhanie\n\nsťažovateľa\n\nv kvalifikovanej skutkovej podstate umožňujúcej uloženie výnimočného trestu odňatia\nslobody je podmienené výškou škody tak, ako bola zdôvodnená krajským súdom, teda\nkrajský súd uviedol, od akých skutočností sa odvíja výška škody v posudzovanom prípade\na správne poukázal na to, že k definitívnej trestnoprávnej kvalifikácii skutku pristúpi\nokresný súd vo svojom rozsudku, teda, že bude vecou prvostupňového súdu v závislosti od\nvykonaného dokazovania ustáliť vo svojom rozhodnutí vo veci aj výšku škody\na v nadväznosti na ňu aj trestnoprávnu kvalifikáciu skutku. Okrem obzvlášť závažného\nzločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 4 Trestného zákona je sťažovateľ trestne stíhaný aj\npre zločin nedovoleného ozbrojovania podľa § 294 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona\ns trestom odňatia slobody štyri roky v dolnej hranici trestnej sadzby až desať rokov v hornej\n\n25\n\nhranici trestnej sadzby a podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona\ns trestom odňatia slobody sedem rokov v dolnej hranici trestnej sadzby až desať rokov\nv hornej hranici trestnej sadzby. Z uvedeného je teda zrejmé, že pri jednom zo stíhaných\ntrestných činov, a to podľa § 189 ods. 1 a 4 Trestného zákona sťažovateľovi v prípade\npreukázania jeho viny reálne hrozí uloženie trestu odňatia slobody v dolnej hranici trestnej\nsadzby vo výmere dvadsiatich rokov odňatia slobody a pri zločine podľa § 294 ods. 1 a 4\npísm. b) Trestného zákona uloženie trestu odňatia slobody v dolnej hranici trestnej sadzby\nvo výmere siedmich rokov odňatia slobody, a to navyše s nutnosťou ich zvýšenia v jednej\ntretine postupom podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona (vrátane korekcie podľa § 41 ods. 2\na § 46 Trestného zákona).\n30.1 V sťažovateľovom prípade ide teda už o „konkrétnu hrozbu vysokým trestom“,\npričom ako už uviedol pri svojej rozhodovacej činnosti aj Ústavný súd Českej republiky\n(uznesenie sp. zn. I. ÚS 1694/2014 z 28. júla 2014, bod 31 a 32) „... mohou reálně nastat\nsituace... ve kterých bude v době vazebních rozhodnutí existovat reálná hrozba uložení\nvysokého trestu odnětí svobody, která se následně nepromítne v uloženém trestu. Vždy je\nvšak nutné, aby u každého vazebního rozhodnutí, které je odůvodněno hrozbou vysokého\ntrestu, bylo řádně vyargumentováno, že vysoký trest v konkrétním případě a za daného\ndůkazního stavu, který existuje v době rozhodování, skutečně reálně hrozí,“ a teda čo sa\ntýka zosilňujúcich dôvodov dlhotrvajúcej väzby (námietka sťažovateľa, bod 3.3.1), ústavný\nsúd zhodne s názorom ESĽP poukazuje na to, že „hoci sa nebezpečenstvo úteku mohlo\nv priebehu trestného konania znížiť, alebo postupom času nutne klesá, nemohlo toto\nnebezpečenstvo zaniknúť úplne“ (rozsudok ESĽP vo veci Knebl proti Českej republike,\n§ 65).\n31. Okrem už spomenutej reálnej hrozby uloženia vysokého trestu neopomenul\nkrajský súd poukázať aj na konkrétne skutkové okolnosti podporujúce možnú obavu z úteku\nsťažovateľa z dôvodu disponovania značnou finančnou hotovosťou a vybudovanými\nkontaktmi v zahraničí. Tieto dve skutočnosti môžu vo svojej kumulácii potenciálne uľahčiť\njeho útek do zahraničia a docieliť tým prakticky elimináciu trestnoprávnych dôsledkov jeho\nkonania. V naznačenom smere teda krajský súd správne poukázal aj na to, že\n„... pri rozhodovaní o väzbe súd môže riziko úteku alebo páchania trestnej činnosti len\n\n26\n\nodhadovať (prognózovať), a preto nie je nevyhnutne potrebné, aby zo strany väzobne\nstíhaných obvinených už k takýmto konaniam alebo pokusom o ne došlo“. Akceptácia tohto\nnázoru „... by zbavovala väzbu jej preventívneho a zabezpečovacieho charakteru“ (nález\nústavného súdu sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. júna 2013). Inými slovami, „... každé\nrozhodování o vazbě se odehrává jen v rovině pouhé pravděpodobnosti - a nikoli jistoty ohledně důsledků, které mohou nastat, nebude-li obviněný držen ve vazbě [nález sp. zn.\nI. ÚS 603/07 ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353), bod 17, a nález sp. zn. I. ÚS 980/14,\nbod 37].“.\n32. Z hľadiska posúdenia dôvodov preventívnej väzby všeobecné súdy poukázali na\nskutočnosť, že sťažovateľ je v predmetnej veci stíhaný pre skutky kvalifikované ako jeden\nobzvlášť závažný zločin, a to vydieranie podľa § 189 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona\ns dolnou hranicou trestnej sadzby vo výmere dvadsiatich rokov odňatia slobody, zločin\nnedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 4 písm. b)\nTrestného zákona s dolnou hranicou trestnej sadzby štyri roky a podľa § 295 ods. 1 písm. a),\nods. 3 písm. b) Trestného zákona s trestom odňatia slobody v trvaní siedmich rokov v dolnej\nhranici trestnej sadzby a napokon pokračovací prečin poškodzovania cudzej veci vo forme\núčastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona v spojení s § 245 ods. 1 a 2\npísm. a) Trestného zákona s hranicou trestnej sadzby šesť mesiacov až tri roky odňatia\nslobody. Taktiež poukázali na to, že sťažovateľ je v inej trestnej veci vedenej pred\nOkresným súdom Košice I trestne stíhaný pre pokračovací zločin skrátenia dane a poistného\npodľa § 276 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona s hranicou trestnej sadzby vo výmere\nšiestich mesiacov až troch rokov odňatia slobody. Záver o možnom pokračovaní v trestnej\nčinnosti súdy teda opreli o rozsiahlu škálu trestných činov, pre ktoré je sťažovateľ trestne\nstíhaný, v dôsledku čoho je možné v rovine rozumnej úvahy prezumovať možnosť\npokračovania v páchaní trestnej činnosti sťažovateľom, navyše, že v prípade sťažovateľa\nnejde o ojedinelý exces v jeho správaní, ale aj v minulosti sa dopúšťal páchania rôznorodej\ntrestnej činnosti majetkového charakteru alebo determinovanej majetkovým prvkom\n(vydieranie s cieľom získať majetkový prospech). V rámci týchto úvah bol aj predostretý\nzáver o tom, že jeho pohľadávka nebola splatená, resp. je stále aktuálna a práve snaha\ndocieliť jej splatenie by mohla byť katalyzátorom jeho ďalšieho protiprávneho konania\n\n27\n\nv čase po prepustení z výkonu väzby, pričom adresátom aktivít sťažovateľa mali byť aj\nviaceré osoby, nielen osoba poškodeného\n\n.\n\n33.1 Krajský súd v uznesení č. k. 7 Tos 27/2017-3078 z 15. novembra 2017\nvo vzťahu k dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa v konaní pred súdom (pozri bod 3.2)\nv podstatnom uviedol:\n„Krajský súd ďalej skúmal, či sú zároveň dané materiálne podmienky pre ďalšie\nobmedzenie osobnej slobody sťažovateľa väzbou teda či doteraz zistené skutočnosti stále\nnasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú\nznaky konkrétnych trestných činov a či sú dané dôvody na podozrenie, že ich spáchal\nsťažovateľ, a to s takou mierou istoty ktorá zodpovedá súčasnému štádiu trestného konania\n(§ 71 ods. 1 Tr. por.).\nNevyhnutnou podmienkou, ktorá musí byť splnená pre to, aby mohla byt osobná\nsloboda obvinenej osoby obmedzená väzbou, je teda zistenie že sa voči obvinenému trestné\nstíhame vedie dôvodne. Aj keď obž.\n\nspáchanie skutku popiera, je podľa názoru\n\nkrajského súdu možné aj v tomto štádiu konania v miere dostačujúcej pre rozhodovanie\no väzbe urobiť záver o tom, že doteraz zabezpečené dôkazy a skutočnosti nasvedčujú tomu,\nže skutky, pre ktoré sa trestné stíhame vedie, sa stali, že tieto skutky majú znaky stíhaných\ntrestných činov a že sú tu dôvody na podozrenie, že ich spáchal aj obž.\nOd posledného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby a o sťažnosti proti\nuzneseniu (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Tos/21/2017 z 21.9 2017) nedošlo\nk žiadnej zmene skutkových okolnosti, ktoré by mali za následok oslabenie dôvodného\npodozrenia zo spáchania závažnej trestnej činnosti práve obž.\nKrajský súd opakovane vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (uznesenie sp zn.\n7Tos/13/2015, 7Tos/6/2016. 7Tos/16/2016, 7Tos/20/2016, 7Tos/7/2017, 7Tos/21/2017)\nnáležite poukazoval, na základe ktorých doteraz zabezpečených dôkazov vyvodzoval závery\no dôvodnosti podozrenia zo spáchania žalovaných skutkov obž.\nV tomto smere v súvislosti s sťažnostnými námietkami krajský súd opätovne\npoukazuje na výpovede\n\n, ktorý vypovedal, že ho oslovil\n\n, ktorý sa ho opýtal, či nevie o niekom, kto by vedel podpáliť auto, povedal mu,\no aký typ auta sa jedná, išlo o vozidlo BMW X5 bielej farby, na ktorom v tom čase chodil\na\n\n, on potom oslovil\n\n28\n\nktorý chcel za podpálenie\n\nauta 2.000,- Eur, po súhlase\n\ns touto sumou povedal\n\no aké vozidlo sa jedná, adresu, kde by malo vozidlo stáť, pričom\naj\n\n,\n\n, ktorý pozná aj\n\nsa ho hneď pýtal, či sa jedná o vozidlo, ktoré používajú oni, čo mu\n\npotvrdil, ale keď sa pýtal, prečo má podpáliť ich auto nepovedal mu to\nskutočnosti uvádzané\n\ntieto\n\npotvrdil, či už v postavení obvineného alebo\n\nnásledne aj svedka.\nĎalej obž.\n\nzo spáchanej trestnej činnosti usvedčuje aj poškodený\n\n, ktorý popísal okolnosti, za ktorých sprostredkovali investovanie obž.\ndo firmy\n\n, i podmienky a výšku provízie, resp. výnosov, ktoré\n\nmal tento vyplácať, rovnako tak, ako skutočnosť, že pre problémy v tejto firme sa prestali\nvýnosy\n\nvyplácať. Spočiatku od začiatku roka 2011 bola komunikácia medzi\n\nním a\n\nna normálnej, korektnej úrovni, informoval sa, kedy budú vyplatené\n\npeniaze, no po tom, čo ho zoznámil s\n\na po stretnutí s ním bola komunikácia\n\nnepriateľská, agresívna, plná priamych i nepriamych vyhrážok voči nemu aj\nVystupňovalo sa to po zapálení auta a streľbe na rodinný dom, kedy\n\n.\nvolal\n\nčastejšie, predmetom rozhovorov bolo stále vrátenie peňazí, pri telefonátoch alebo\nosobných stretnutiach hovoril, že zdochne, keď mu povedal, že je v aute, tak mu hovoril, či\nmu nevošiel do protismeru kamión, či nemal čelnú zrážku, spomínal nedoriešenú\ndvojzákazku v Prešove, čo si on vysvetľoval tak, že táto zákazka pre\nvoči nemu a\n\nmala smerovať\n\n.\n\nPokiaľ ide o výpoveď poškodeného\n\n, v tomto smere sťažnostný sud\n\nopätovne uvádza, že tento pôvodne vypovedal o vyhrážkach obž.\n\nvoči jeho\n\nosobe a až na hlavnom pojednávaní pri oboznamovaní dôkazov - telefonických hovorov\nsvoju výpoveď zmenil čo však podľa názoru krajského súdu podstatným spôsobom\nnezoslabuje dôvodnosť trestného stíhania. Teda nemožno súhlasil s názorom sťažovateľa\n, že len samotná táto skutočnosť a to zmena výpovede poškodeného ktorý\nuviedol, že sa ho nebojí bol ochotný zložiť za neho peňažnú kauciu, uvádza že je obž.\nje nevinný postačuje pre záver že dôvodnosť trestného stíhania pominula. Ako\ntotiž správne uvádza súd prvého stupňa, všetky tieto skutočnosti, teda zmena výpovede\npoškodeného\n\n, bude vyhodnotená v kontexte všetkých dôkazov, či už doposiaľ\n\nvykonaných i dôkazov, ktoré vykonané budú.\n\n29\n\nKrajský súd pri skúmaní dôvodnosti trestného stíhania poukazuje tiež na právoplatne\nodsúdenia\n\n,\n\na\n\npre žalovanú trestnú\n\nčinnosť uvedenú vyššie v obžalobe krajského prokurátora.\nSpomenuté\na\n\nvýpovede\n\nsvedkov,\n\nprávoplatné\n\nodsúdenia\n\n, údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ako aj iné dôkazy\n\nnachádzajúce sa vo vyšetrovacom spise svedčia o dôvodnosti podozrenia obžalovaného\nzo spáchania žalovaných trestných činov. Z uvedeného je zrejmé, že základná, tzv.\nmateriálna podmienka väzby, ktorú vyžaduje ust. § 71 ods 1 Tr. poriadku, v danom prípade\nsplnená bola.\nPo zistení, že u sťažovateľa je stále daná základná materiálna podmienka pre jeho\nponechanie vo väzbe - dôvodné podozrenie zo spáchania trestných činov kladených mu\nza vinu - podrobil krajský súd prieskumu záver okresného súdu o pretrvávaní dôvodov\nväzby v intenciách námietok uvedených v žiadosti o prepustenie z väzby a sťažnosti proti\nnapadnutému uzneseniu.“\n33.2 Aj okresný súd v uznesení č. k. 3 Tk 2/2015-3024 z 26. októbra 2017 vo vzťahu\nk dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa v konaní pred súdom (pozri bod 3.2) poukázal\nna tieto skutočnosti:\n„Dôkazy doposiaľ vykonané na hlavných pojednávaniach vo svojom súhrne\nnasvedčujú v rozumnej miere predpokladu, že sa mali stať skutky uvedené v obžalobe, a že\nobž.\n\nje dôvodne podozrivým z ich spáchania. Hoci obžalovaný\npopiera spáchanie skutkov kladených mu za vinu, je možné vzhľadom na stav\n\ndokazovania, bez prejudikovania výsledku konania, konštatovať, že sa trestné stíhanie voči\nnemu vedie dôvodne. Tento záver je možné učiniť z obsahu výpovedí\na\n\n, ktorí vypovedali na hlavných pojednávaniach ako svedkovia.\n\nDôležitým dôkazom sa javia byť aj výpovede svedkov poškodených\na\n\n. Poškodený\n\nzmenil svoju výpoveď pri vypočúvaní\n\nk zaznamenaným telefonickým hovorom a opakovane tvrdil, že bol na usvedčujúcu výpoveď\nvoči obžalovanému navedený policajtmi NAKA. Samotný fakt zmeny výpovede jedného\nzo svedkov nemá však, sám o sebe, v tomto štádiu konania, vplyv na dôvodnosť postavenia\nobžalovaného pred súd, ktorá skutočnosť je jedným z formálnych predpokladov dôvodnosti\n\n30\n\ntrvania väzby. Súd túto zmenu výpovede bude hodnotiť v kontexte ďalších dôkazov, ktoré už\nboli vykonané, resp. vykonané ešte len budú, keďže boli o.i. predvolaní i policajti, ktorí mali\nvypočúvať v prípravnom konaní poškodeného\n\n.“\n\n34.1 Vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia z trestnej činnosti bolo už v odbornej\nliteratúre konštatované, napr. že „Skutečnosti, které vyvolaly podežření, nemusejí být téhož\nstupně jako ty, které jsou nutné k odůvodnění odsoudzení nebo byť jen ke vznesení\nobvinění [viz Murray proti Spojenému království, rozsudek velkého senátu, 28.10.1994,\nč. 14310/88, § 55, srov. též Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudek, 31.5.2011, č. 5829/04,\n§ 189] /... skutečnosti, na nichž se podezření zakládá, však nemohou být stejné úrovně jako\nskutečnosti potřebné k odůvodnění odsoudzení, nebo i k podáni obžaloby, čož je předmětem\naž další fáze trestního řízení [Krejčíř proti České republice, rozsudek, 26.3.2009,\nč. 39298/04 a 8723/05, bod 75]“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M.\nEvropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.).\nV tejto súvislosti aj ústavný súd vo svojej judikatúre už uviedol, že Trestný poriadok (ako\nzákon, na ktorý poukazuje ústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia\ndôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi\ndôkazmi proti obvinenému. Dôvodné podozrenie teda predpokladá existenciu faktov alebo\ninformácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna\nosoba mohla spáchať trestný čin a jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností\nkaždého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká\nBritánia z 30. 8. 1990).\n34.2\n\nZ obsahu\n\nuznesenia\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nč.\n\nk.\n\n7\n\nTos\n\n27/2017-3078\n\nz 15. novembra 2017 sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd pri hodnotení obsahu\na dôkaznej hodnoty vo veci vykonaných dôkazov nevybočil z mantinelov prezumpcie\nneviny a z hľadiska ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby poukázal na pretrvávanie\ndôvodného podozrenia z dopustenia sa stíhanej trestnej činnosti sťažovateľom. Úvaha\nvo veci konajúceho súdu, ktorý vo veci vykonal dokazovanie na hlavnom pojednávaní,\nk samotnej dôkaznej hodnote už vykonaných dôkazov v kontexte potvrdenia alebo\nvylúčenia dôvodného podozrenia z trestnej činnosti vo väzbe sa nachádzajúcej osoby pri\nrozhodovaní o podmienkach jej ďalšieho zotrvania vo väzbe alebo jej prepustenia z väzby\n\n31\n\nna slobodu je nielen pochopiteľná, ale aj žiaduca, keďže v prípade zistenia oslabenia tohto\npodozrenia alebo jeho nepotvrdenia je/by bolo povinnosťou vo veci konajúceho súdu na to\npromptne reagovať, a to v prospech osobnej slobody vo väzbe sa nachádzajúcej osoby.\nNa základe uvedeného v tomto ohľade ústavný súd nezistil materiálne naplnenie\nsťažovateľom označeného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy.\n35. Krajský súd v uznesení č. k. 7 Tos 27/2017-3078 z 15. novembra 2017 vo vzťahu\nk sťažovateľovým námietkam o účelovej právnej nadkvalifikácii skutku a potrebe vedenia\nspoločného konania o všetkých stíhaných skutkoch (pozri body 3.1 a 3.2) konštatoval:\n„V podstate stále sa opakujúcim a teda aj základným dôvodom žiadosti, ktorým obž.\nodôvodňoval existenciu dôvodov na jeho prepustenie z väzby v jeho\npredchádzajúcich žiadostiach a je tomu tak aj v predmetnej žiadosti, je dĺžka trvania väzby,\na to 49 mesiacov v dvoch trestných veciach, ktoré mali byť podľa jeho názoru vedené\nspoločne. Mal teda za to, že väzba v jeho prípade prekročila nevyhnutný čas a naviac súdy\nlen rekapitulujú dôvody väzby keďže k pôvodne uvádzaným dôvodom väzby žiadne iné\ndôvody nepribudli\nS uvedenými sťažnostnými námietkami, ktoré obž.\n\nopakuje sa krajský súd\n\nvysporiadal už vo svojich predchádzajúcich uzneseniach (7Tos/20/2016, 7Tos/7/2017,\n7Tos/21/2017) a v pochybnostiach poukazuje na ne.\nNa margo námietky obž.\n\nk tzv. reťazeniu väzby sťažnostný súd\n\nopätovne poznamenáva, že tak okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti proti\nuzneseniu o vzatí obžalovaného do väzby i o následných žiadostiach o prepustenia\nobžalovaného z väzby posudzoval samostatne opodstatnenosť väzobných dôvodov\nv súvislosti s týmto trestným konaním s ohľadom na jeho charakter a účel. Zodpovedajúco\ntomu posúdil aj konkrétne skutočnosti tohto trestného konania, z ktorých vyplýva dôvodnosť\nobavy, že obžalovaný bude pokračovať v trestnej činnosti a obava, že ujde alebo sa bude\nskrývať aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak mu hrozí vysoký trest.\nV korelácii s tým krajský súd uvádza, že vznik dôvodov väzby v zmysle ustanovení\n§ 71 Tr. poriadku nie je viazaný na začatie trestného stíhania, preto ak podstatné\nskutočnosti vyjdú najavo s odstupom času, resp. ak v priebehu trestného konania nastanú\nkonkrétne skutočnosti, ktoré opodstatňujú dôvodnú obavu, že obžalovaný bude pokračovať\n\n32\n\nv trestnej činnosti, resp. že ujde, niet dôvodu nepostupovať podľa ust. § 71 ods. 1 Tr. por. aj\nv neskoršom priebehu trestného konania.\nVo vzťahu k sťažnostným námietkam krajsky súd ďalej poznamenáva, že prípad,\nna ktorý odkazuje sťažovateľ pri rozhodovaní Ústavného súdu SR o individuálnej sťažnosti\npodľa § 127 Ústavy SR (Nález Ústavného súdu SR z 5.6.2013 sp. zn. I. ÚS 47/2013)\nnemožno považovať za obdobný prípad, resp. analogickú skutkovú situáciu o tej istej\nprávnej otázke a za rovnakej skutkovej situácie. Sťažnostný súd dôsledne vyhodnotil\nindividuálne okolnosti posudzovanej trestnej veci a zistil, že v danom prípade nejde\no analogický prípad. To, že v daných veciach bolo rozhodované o väzbe, nemožno\nautomaticky považovať za rovnaké prípady. Rovnosť v rozhodovaní v obdobných prípadoch\nv tak širokom zmysle ako bola naformulovaná sťažovateľom bez prihliadnutia na špecifiká\na osobitosti oboch porovnávaných prípadov nemôže automaticky znamenať bezmedzné\nnasledovanie spomenutého rozhodnutia ústavného súdu. Naviac krajský sud poukazuje na\nzávery teórie práva, podľa ktorej právny názor vyslovený v odôvodnení rozhodnutia\nústavného sudu vo veciach individuálnej kontroly ústavnosti nie je formálne všeobecne\nzáväzný. V našom práve je stanovená striktná záväznosť iba pre porušiteľa základných práv\na slobôd. (DOBROVIČOVÁ. G.: Vybrané otázky recentných prameňov práva v Slovenskej\nrepublike Košice 2004. ISBN 80-7097- 575-X, s. 108).\nNález Ústavného súdu SR z 5.6.2013 sp. zn. I. ÚS 47/2013 sa týka inej procesnej\nsituácie a postupu orgánov činných v trestnom konaní, pri ktorom dochádzalo\nk opakovanému rozhodovaniu o vzatí obvineného do väzby na základe toho, že\nbezprostredne pred uplynutím maximálnej lehoty väzby, mu bolo vznesené obvinenie za iný\nskutok, pričom následne po prepustení z väzby bol zadržaný ako obvinený v tomto novom\ntrestnom konaní. Okrem iného Ústavný súd SR prihliadal na to, že obvinený sa nachádzal\nvo väzbe vyše 10 rokov, čo vyhodnotil ako dostatočný čas na objasnenie ostatných trestných\nčinov obvineného, pričom odsúdený bol len raz, napriek tomu ústavný sud konštatoval, že\nsamotná celková doba väzby ktorú sťažovateľ strávil vo väzbe, sama osebe bez ďalšieho\nnerelativizuje existenciu väzobných dôvodov, pretože dôvody väzby je potrebné skúmať\nvo vzťahu ku každému konaniu samostatne (k rovnakému názoru dospela aj judikatúra\nvšeobecných súdov - viď uznesenie NS SR sp. zn. 6Tost/28/2013 zo dňa 8.9.2013).\nV prejednávanej veci posudzujúc dôvody väzby samostatne dospel krajský súd k záveru\n\n33\n\no ich existencii, ako je vyššie uvedené. Skutočnosť, že väzobnému stíhaniu v prejednávanej\nveci predchádzala väzba v inom konaní v trvaní necelých 15 mesiacov v tomto konkrétnom\nprípade vzhľadom na závažnosť do úvahy prichádzajúcich trestných činov a závažnosť\nväzobných dôvodov obavu z možného pokračovania v páchaní trestnej činnosti zvýrazňuje.\nZároveň treba zdôrazniť, že Trestný poriadok nevylučuje, že dôvody väzby môžu vzniknúť\nkedykoľvek počas trestného konania, nie len na jeho začiatku, ak relevantné skutočnosti\nvyjdú najavo v priebehu konania.\nPokiaľ ide teda o sťažovateľom vyjadrenú požiadavku prepustenia s ohľadom na\ndĺžku jeho doposiaľ väzobného stíhania, tak túto nemožno podľa názoru krajského súdu\nposudzovať z čisto numerického hľadiska, ale je potrebne vždy zohľadniť aj podmienky\na okolnosti každej konkrétnej veci, ktoré krajský súd vyššie rozviedol. V predmetnej trestnej\nveci sa vedie trestné stíhame jednak pre obzvlášť závažný zločin, ale i zločin ako\nmimoriadne nebezpečné protispoločenské konania preto nemožno dospieť k záveru, že by\nväzba u obž.\n\nnetrvala len nevyhnutný čas tak, ako to predpokladá\n\nust. § 76 ods. 1 Tr por.\nKrajsky súd ďalej opätovne pripomína že predmetná trestná vec bola podrobená\nkontrole ústavnosti (uznesenie I. ÚS 495/2016 z 17.8.2016) a tento nevzhliadol porušenie\nzákladných práv sťažovateľa. Naopak konštatoval, že nevzhliadol dôvody v procesnom\npostupe ktoré by mali negatívny, resp. dokonca neústavný vplyv na práva obžalovaného.\nV ďalšom procesnom postupe nemožno súdu prvého stupňa vytknúť prieťah, nakoľko koná\nprednostne a urýchlene. Vo veci bolo navyše nariadené nové znalecké skúmanie aj\nv dôsledku námietok obžalovaného, ktorý v podanej sťažnosti (7Tos/22/2017) namietal len\nosobu znalca, nie samotné znalecké dokazovanie, čo trvanie súdneho konania tiež predlžuje.\nOd posledného rozhodnutia sťažnostného sudu pri rozhodovaní o väzbe bol termín\nhlavného pojednávania nariadený na deň 26.10.2017, na ktorom sa rozhodlo o žiadosti o\nprepustenie z väzby a došlo k jeho odročeniu na deň 23.11.2017 z dôvodu neúčasti svedkov\n- príslušníkov NAKA neúčasti poškodeného\n\n, ktorého účasť bola nevyhnutná pri\n\nprehrávaní zvukových záznamov a doposiaľ nebol vypracovaný ani znalecký posudok.\nVo veci je teda plynulý predpoklad vykonávania dokazovania tak ako to uviedol\nv odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa...\n\n34\n\nObžalovaný v podanej sťažnosti opäť namieta nesprávnu právnu kvalifikáciu\nžalovaného skutku uvádzajúc, že došlo k jeho nadkvalifikovaniu. Argumentuje tým že\nz dokazovania vyplynulo, že suma 200 000 Eur nebola jeho pôžičkou pre\npre jeho spoločnosť\n\nsprostredkovanou\n\nani\n\na\n\n,\n\nako to tvrdí obžaloba, ale že suma 200 000 Eur bola jeho pôžičkou pre\na\n\nktorí ju investovali v spoločnosti\na\n\n. Z dohody mu mali\n\nvyplácať 8000 eurový týždenný výnos, ktoré mu aj dva\n\nmesiace, do septembra 2011 vyplácali. Nakoľko mu do dnešného dňa dlžnú sumu nevrátili\nsú mu dlžní 200 000 eur spolu s 8000 eur odplatou týždenne od septembra 2010. Odplata za\nposkytnutie pôžičky od septembra 2011 do času, kedy malo dôjsť k spáchaniu skutku\n(polovica roka 2012) predstavuje 256 000 Eur (8000 eur x 32 týždňov). Je teda zrejmé že ku\ndňu, kedy malo dôjsť k spáchaniu skutku vydierania, mu\n\na\n\ndĺžní celkovo sumu 456 000 eur. Nakoľko jeho skutočná a dokazovaním preukázaná\npohľadávka voči poškodeným bola vo výške 456 000 eur, čo vysoko prevyšuje sumu, ktorú\nmal podľa obžaloby žiadať od poškodených nemohol naplniť kvalifikovanú skutkovú\npodstatu trestného činu vydierania pretože úhradou skutočného (nie fiktívneho) dlhu\nnemohlo prísť k neoprávnenému zmenšeniu majetku poškodených teda k škoda na ich\nmajetku.\nSťažnostný súd tak, ako to už uviedol v uznesení sp. zn. 7Tos/7/2017, 7Tos/21/2017\nopätovne poznamenáva, že bude úlohou okresného súdu v prípade uznania viny\nobžalovaného zaoberať sa aj právnou kvalifikáciou ustáleného skutku, preto len v rozsahu\npotrieb pre rozhodovanie o väzbe krajský súd konštatuje že z obsahu spisu a podanej\nobžaloby plynie, že obžalovaný\n\ninvestoval do podnikania\n\n,\n\nu ktorého investoval 200 000 Eur, z ktorej sa mu mali vyplácať výnosy. Podľa podanej\nobžaloby mal obžalovaný následne sumu (300 000 Eur) pod tam opísanými hrozbami nútiť\nvyplatiť poškodených\n\na\n\n. Teda konanie obžalovaného\n\nsmerovalo k majetkovému prospechu na úkor poškodených, ktorí mali sprostredkovať\nobchod s\n\nAko doposiaľ plynie z výpovede poškodeného\n\npopísal okolnosti, za ktorých sprostredkovali investovanie obž.\n\ntento\ndo firmy\n\n, i podmienky a výšku provízie, resp. výnosov, ktoré mal tento vyplácať pričom\nuviedol, že peniaze\n\nmal odovzdať priamo\n\n35\n\nv Prahe. Hodnotenie tejto\n\nvýpovede v kontexte všetkých zadovážených a vykonaných dôkazov bude vecou súdu prvého\nstupňa pri rozhodovaní vo veci samej.\nNaviac\n\nsvojím\n\nkonaním\n\nobžalovaný\n\nmal\n\nspôsobiť\n\naj\n\nškodu\n\nspoločnosti\n\nako vlastníkovi vozidla\nna motorovom vozidle zn. BMW X5, bielej farby.\n\n, vo výške 22 617 Eur\n\n(pozn. predmetná škoda na motorovom vozidle zn. BMW X5, bielej farby,\nvo výške 12 000 eur bola spoločnosti\nvyplatená\n\n, ako vyplýva z obsahu spisu na čl. 2451,\n\n),\n\n, bytom\n\nzhorením notebooku, USB kľúča, slúchadiel, brašne na notebook, kufríka na kozmetiku,\nkufra a pánskeho oblečenia, ktoré sa nachádzali v podpálenom motorovom vozidle zn.\nBMW X5, v celkovej hodnote 1.087,17 Eur,\n\n, bytom\n\nna osobnom motorovom vozidla zn. Honda Civic, zelenej metalízy,\n, vo výške 883 Eur a poškodením stožiara verejného osvetlenia mestu Prešov vo\nvýške 144,32 Eur, spoločnosti\nškoda vo výške 160 Eur a\nbytom\n\n,\n\nškoda vo výške 323 Eur.“\n36.1 V kontexte sťažovateľom predostretých námietok o potrebe vedenia spoločného\n\nkonania o všetkých jeho trestných veciach (o všetkej trestnej činnosti mu kladenej za vinu,\npozri bod 3.1) s tým, že táto skutočnosť by dopadala aj na jeho celkovú možnú dĺžku trvania\nväzby, ústavný súd poukazuje na to, že už vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 55/98\nz 9. februára\n\n2000\n\nvzhliadol\n\nako\n\nústavnoprávny\n\nproblém,\n\nak\n\nsa\n\no viacerých\n\nskutkoch/trestných činoch obvineného viedlo najprv spoločné konanie a následne boli\njednotlivé skutky/trestné činy obvineného vylučované (účelovo, tendenčne) na samostatné\nkonanie s tým, že o jeho väzbe, ale len pre vylúčený trestný čin/činy, bolo opätovne\nrozhodované ako o väzbe v rámci novej lehoty väzby s jej maximálnou Trestným\nporiadkom predpokladanou dĺžkou v intenciách § 76 ods. 6 a 7 Trestného poriadku\nza súčasného ignorovania tej skutočnosti, že sťažovateľ už vo väzbe po nejaký čas aj pre\nskutok/trestný čin vylúčený na samostatné konanie bol. Dôsledkom/následkom takéhoto\npostupu\n\nbolo držanie\n\nobvineného/obžalovaného vo\n\n(niekoľkoročného) obdobia.\n\n36\n\nväzbe\n\npočas\n\ndlhotrvajúceho\n\n36.2 Okrem už spomínaného nálezu sp. zn. II. ÚS 55/98 sa ústavný uvedenou\nproblematikou zaoberal aj v ďalších svojich nálezoch, a to sp. zn. I. ÚS 281/2012,\nsp. zn. I. ÚS 47/2013 a napokon aj v náleze č. k. II. ÚS 3/2017-64 z 24. októbra 2017,\nv ktorom ústavnoprávny problém konštatoval v tom, že všeobecné súdy sa k nastolenej\nproblematike (bod 36.1) nevyjadrili vôbec, aj v dôsledku čoho ústavný súd posúdil vydané\nrozhodnutia všeobecných súdov v tých súvislostiach ako zjavne neopodstatnené.\nZ argumentácie uvedenej v rozhodnutí krajského súdu v tejto veci však na rozdiel od už\nuvedených\n\nskutočností,\n\nktoré\n\nviedli\n\nk záverom\n\nústavného\n\nsúdu\n\nv náleze\n\nsp. zn. II. ÚS 36/2017, vyplýva, že krajský súd sa argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa\nvedenia spoločného konania vo všetkých jeho veciach v súvislosti s celkovou dĺžkou trvania\nväzby riadne zaoberal, vyhodnotil ju a zaujal k nej svoje presvedčivé stanovisko (bod 31.1),\nktoré z ústavnoprávneho hľadiska nie je možné hodnotiť ako svojvoľné či arbitrárne.\n36.3 Nad rámec už uvedeného, reagujúc na námietky sťažovateľa, ústavný súd\npoukazuje aj na to, že posúdenie, či je dôvod na vedenie spoločného trestného konania\no všetkých trestných činoch (skutkoch) sťažovateľovi kladených za vinu (napr. trestné\nkonanie vedené proti sťažovateľovi pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn.\n10 Tk 1/2014) je otázkou zákonnosti, nie ústavnosti a v neposlednom rade aj otázkou\ntaktiky vyšetrovania a zásad trestného konania najmä podľa § 2 ods. 6 a 7 Trestného\nporiadku (v širšom aj základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v podmienkach väzobného\nstíhania podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v podmienkach\nväzobného stíhania podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru). Ústavný súd, vychádzajúc z okolností\nsťažovateľovej trestnej veci, ale nezistil účelový alebo tendenčný postup vo veci konajúcich\norgánov činných v trestnom konaní a súdov pri vedení jeho trestného stíhania a relevantnosť\nním predostretej argumentácie (bod 3.1), na ktorú by krajský súd aj patrične nereagoval\n(body 33.1 a 35). V tomto kontexte je argumentácia sťažovateľa o dobe zotrvania vo väzbe\npo dobu 51 mesiacov (pozri bod 3.3.1) neodôvodnená, keďže, vychádzajúc z § 76 ods. 6\nTrestného poriadku, maximálna lehota väzby je pri obzvlášť závažnom zločine 48 mesiacov\na pri zločine 36 mesiacov. Ak bol sťažovateľ vzatý do väzby uznesením okresného súdu\nsp. zn. 0 Tp 45/2015 z 11. apríla 2015, je do času rozhodovania krajského súdu\n15. novembra 2017 (uznesenie z krajského súdu č. k. 7 Tos 27/2017-3078 z 15. novembra\n2017) vo výkone väzby tridsať mesiacov, a teda väzba v jeho prípade ešte neprekročila ani\n\n37\n\nmaximálnu lehotu väzby Trestným poriadkom povolenú pri zločine (36 mesiacov), nie to\nešte pri obzvlášť závažnom zločine (48 mesiacov). Tento fakt však nijako nezbavuje vo veci\nkonajúce súdy ich povinnosti postupovať pri prejednaní veci tak, aby bolo v jej merite čo\nnajskôr rozhodnuté, resp. aby v prípade pokračovania v ďalšom výkone väzby ex lege\nneprihliadli aj na možnosti jej skončenia, čoho si bol/je vo veci konajúci okresný súd aj\npatrične vedomý, vyslovujúc svoj názor o predpokladanom termíne rozhodnutia veci ešte\nv tomto kalendárnom roku.\n37. Vychádzajúc zo všetkých už prezentovaných úvah, považuje ústavný súd\nsťažovateľom podanú sťažnosť aj v časti pre namietané porušenie jeho základného práva na\nosobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy (rovnako aj podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny)\na základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva na slobodu\na bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru za zjavne neopodstatnenú a túto odkladá aj v tejto\nčasti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n38. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, ktoré\npatria medzi základné interpretačné pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku\nSlovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho štátu a princíp právnej istoty, ako aj\nviazanosť medzinárodnými zmluvami a pravidlami medzinárodného práva, ku ktorým sa\nSlovenská republika zaviazala, ústavný súd konštatuje, že uvedené základné, resp.\nvšeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatne uplatňovaného práva a ich\nporušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd\nzaručených ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou).\nKeďže v posudzovanej veci zistenia ústavného súdu nesignalizujú možnosť\nvyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy\n(rovnako aj podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5\nods. 4 dohovoru po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd odmietol\nsťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako\nzjavne neopodstatnenú.\n\n38\n\n39. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný\nsúd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. mája 2018\n\n39", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-preventívna", "väzba-úteková", "väzba-dôvody väzby", "väzba-preskúmavanie väzobných dôvodov", "väzba-preventívna", "väzba-úteková", "väzba-dôvody väzby", "väzba-preskúmavanie väzobných dôvodov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:76a90e17-2960-48c8-93d1-3205599b414b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.3.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/2017 z 24. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.3.2017.1"}, {"guid": "ussr:55ed2858-71f5-4cce-a0cf-f055b7796f9c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.36.2017.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 36/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 36/2017 z 4. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.36.2017.2"}, {"guid": "ussr:524270b9-655d-415c-9a35-7101b3450903", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.495.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 495/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 495/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.495.2016.1"}, {"guid": "ussr:be6408bd-6f9c-4944-a5cb-0c4f2161726d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 59/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/2016 z 3. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-03", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.2016.1"}, {"guid": "ussr:46b872da-bf1e-4c80-ab12-2a34a79f3aa1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 47/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 47/2013 z 5. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-05", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:46b872da-bf1e-4c80-ab12-2a34a79f3aa1"}, {"guid": "ussr:c7b7c3a8-e283-4229-8677-aeea8718a7c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-05", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7b7c3a8-e283-4229-8677-aeea8718a7c0"}, {"guid": "ussr:44d1829c-b7c9-438a-acae-365489dc2df6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 281/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 281/2012 z 22. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-22", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:44d1829c-b7c9-438a-acae-365489dc2df6"}, {"guid": "ussr:7cd34381-5f12-4f58-a4db-793ea9c99955", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 397/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 397/2010 z 3. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-03", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7cd34381-5f12-4f58-a4db-793ea9c99955"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 16/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/09 z 7. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-07", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f"}, {"guid": "ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 151/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 151/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:b9cf335b-d293-4f27-b0fd-a8cf5e733bf2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 80/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/08 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9cf335b-d293-4f27-b0fd-a8cf5e733bf2"}, {"guid": "ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 187/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 187/07 z 22. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-22", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a"}, {"guid": "ussr:0f228dd6-346a-49ea-a9b7-cb75911bdd1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 124/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 124/08 z 17. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-17", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f228dd6-346a-49ea-a9b7-cb75911bdd1d"}, {"guid": "ussr:155651f4-2154-4aec-b864-e34e2268f693", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 60/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 60/08 z 7. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-07", "citacie_n": 143, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:155651f4-2154-4aec-b864-e34e2268f693"}, {"guid": "ussr:eb89dee8-771a-4df7-bf07-d485903dbe41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 256/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 256/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb89dee8-771a-4df7-bf07-d485903dbe41"}, {"guid": "ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295"}, {"guid": "ussr:2ccfb76e-bd7f-44bf-b637-8751b9c11de7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 142/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 142/07 z 21. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-21", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ccfb76e-bd7f-44bf-b637-8751b9c11de7"}, {"guid": "ussr:f4e65a10-d89c-43bb-92dd-512c1788ef5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 353/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 353/06 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f4e65a10-d89c-43bb-92dd-512c1788ef5a"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:013bb44a-5a61-4e33-a734-699ed9f8d3c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 65/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 65/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 129, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:013bb44a-5a61-4e33-a734-699ed9f8d3c8"}, {"guid": "ussr:e75e8932-ce0f-4dfd-a2ac-9a0130347844", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 77/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 77/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 243, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e75e8932-ce0f-4dfd-a2ac-9a0130347844"}, {"guid": "ussr:c02ec593-1601-4609-b360-0faba91c965d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 220/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 220/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c02ec593-1601-4609-b360-0faba91c965d"}, {"guid": "ussr:8f85b557-77ac-4937-bbaa-c2c6af5e8d95", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 15/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 15/05 z 18. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-18", "citacie_n": 184, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f85b557-77ac-4937-bbaa-c2c6af5e8d95"}, {"guid": "ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 100/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/04 z 8. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-08", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0"}, {"guid": "ussr:4e29513e-84ea-4faa-bd12-f217f61fa17b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 234/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 234/04 z 18. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-18", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e29513e-84ea-4faa-bd12-f217f61fa17b"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d8672cf3-7b38-423e-99b4-25937ef28b7c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.599.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 599/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 599/2023 z 11. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.599.2023.1"}, {"guid": "ussr:64292a08-9bc2-42a2-b0bb-cd96a621ea8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.79.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 79/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/2022 z 10. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-10", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.79.2022.1"}, {"guid": "ussr:a020fd9b-d59a-421d-ac14-5407d20dbe24", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.628.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 628/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 628/2021 z 7. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.628.2021.1"}]}