{"guid": "ussr:27d4f7cb-2acc-4f70-ae26-5598ec786f9d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.33.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 33/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 33/2018 z 18. 1. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 18. januára 2018, sp. zn. IV. ÚS 33/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.33.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-01-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "nazov": "čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48", "nazov": "čl. 48 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/27d4f7cb-2acc-4f70-ae26-5598ec786f9d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.33.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.33.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.33.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 33/2018-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátom JUDr. Jindřichom Stoszekom,\nČernyševského 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46\na čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nOkresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 182/2013 a jeho\nrozsudkom z 18. februára 2015, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 To 49/2015 a jeho uznesením z 29. júla 2015 a postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 79/2016 a jeho uznesením\nz 28. marca 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2017\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta\n\nporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 182/2013 (ďalej len „napadnuté konanie okresného\nsúdu“) a jeho rozsudkom z 18. februára 2015 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“),\npostupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd) v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 To 49/2015 (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením\nz 29. júla 2015 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 Tdo 79/2016 (ďalej len „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením\nz 28. marca 2017 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).\nZo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu\nz 18. februára 2015 uznaný za vinného zo spáchania prečinu krádeže spolupáchateľstvom\npodľa § 20 k § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona na skutkovom\nzáklade, ako je uvedený v tomto rozsudku, za čo mu bol podľa § 212 ods. 3 Trestného\nzákona, § 36 písm. j) a § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona s použitím § 56 ods. 1 Trestného\nzákona uložený peňažný trest v sume 1 000 €. Okresný súd zároveň sťažovateľovi\npodľa § 57 ods. 2 Trestného zákona uložil pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu\númyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody v trvaní troch mesiacov. Podľa § 56\nods. 3 Trestného zákona okresný súd povolil sťažovateľovi zaplatiť peňažný trest v štyroch\nmesačných splátkach po 250 €.\n\n2\n\nProti rozsudku okresného súdu z 18. februára 2015 sťažovateľ podal odvolanie,\nktoré krajský súd uznesením z 29. júla 2015 podľa § 319 Trestného poriadku\nako nedôvodné zamietol.\nSťažovateľ po odcitovaní častí odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu\na uznesenia krajského súdu k veci uvádza, že na rovnakom skutkovom základe bolo\nrozhodnuté\n\no jeho\n\nprepustení\n\nzo\n\nslužobného\n\npomeru.\n\nKrajský\n\nsúd\n\nrozsudkom\n\nč. k. 2 S 91/2013-30 z 24. septembra 2014 podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) zamietol jeho žalobu, ktorou\nsa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky\n(ďalej len „ministerstvo vnútra“) č. SLV-PS-PK-6/2013 z 1. marca 2013. Týmto\nrozhodnutím ministerstvo vnútra zamietlo rozklad a potvrdilo personálny rozkaz ministra\nvnútra Slovenskej republiky č. 739 zo 6. decembra 2012, ktorým bol sťažovateľ podľa\n§ 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného\nzboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej\nrepubliky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 73/1998 Z. z.“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.\nSťažovateľ uvádza, že dôvodom jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka\nPolicajného zboru bolo to, že „svojim konaním porušil služobnú prísahu a služobnú\npovinnosť zvlášť hrubým spôsobom za súčasného splnenia podmienky, že jeho ponechanie\nv služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby“.\nSťažovateľ\n\npodal\n\nz 24. septembra 2014\n\nproti\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nč. k.\n\n2 S 91/2013-30\n\nodvolanie,\n\no ktorom\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nrozhodol\n\nuznesením\n\nsp. zn. 7 Sžo 36/2015 z 24. augusta 2016 tak, že označený rozsudok krajského súdu zrušil.\nPo odcitovaní časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo 36/2015\nz 24. augusta 2016 sťažovateľ dospel k záveru, že najvyšší súd zastáva názor, že posúdenie\njeho námietky týkajúcej sa zákonnosti vykonanej rekognície „má podstatný význam\npre danú vec, nakoľko krajský súd pri vyslovení výroku svojho rozhodnutia vychádzal\npredovšetkým z tohto dôkazu a v jeho spojení s výsledkom pachových stôp, ktoré však samo\n\n3\n\no sebe sú nepostačujúce pre dokázanie protiprávneho konania na strane žalobcu\n(sťažovateľa, pozn.)“.\nPodľa názoru sťažovateľa najvyšší súd ako správny súd vyhodnotil identickú situáciu\n‒ skutok, respektíve priebeh sledu skutkového deja a dôkazy s tým súvisiace diametrálne\nodlišne, ako ich vyhodnotil okresný súd vo svojom odsudzujúcom rozsudku\nz 18. februára 2015 v spojení s uznesením krajského súdu z 29. júla 2015. Uvádza,\nže je nepochybné, že otázka existencie pachovej stopy vo vozidle, ktorú tam mal zanechať,\nje významným dôkazom. Na druhej strane je však presvedčený, že tento dôkaz\nnepreukazuje to, že sa v kritickom čase nachádzal vo vozidle, ale iba to, že sa tam niekedy\nmohol nachádzať. Popiera, že by sa niekedy vo vozidle nachádzal. Podľa jeho názoru\n«ak by sme aj akceptovali tento dôkaz, môže existovať presvedčivé a logické vysvetlenie\nv tom zmysle že sa\n\nvo vozidle nachádzal, avšak nie v súvislosti so spáchaním\n\nskutku, ale za iných okolností v inej situácii, inom čase. Mohol predsa na to zabudnúť,\nnemusel si to uvedomovať. Nie je predsa výnimočná situácia, že každý z nás by dal „ruku\ndo ohňa“ za nejaký zážitok, ktorý prežil alebo ktorý vylučuje – a neskôr sa ukáže, že sa\nmýli.\n\nsa mohol nachádzať vo vozidle v podnapitom stave alebo pod vplyvom\n\ninej indispozície, ktorá ovplyvnila jeho vnímanie a prežitky.\nTu treba zvýrazniť, že podľa prvostupňového aj odvolacieho súdu ide o rozhodujúci\ndôkaz, ktorý však de facto podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemá oporu v iných\ndôkazoch. V tejto súvislosti je potrebné zvýrazniť dôkazy – výsluchy svedkov – rodinných\npríslušníkov\n\n.\n\nPodľa\n\nnázoru\n\nobhajoby\n\nhodnotenie\n\ntohto\n\ndôkazu\n\nako nevierohodného, zaujatého a účelového sa javí byť zjednodušená argumentácia. Zákon\npripúšťa vykonanie takéhoto dôkazu a zakotvuje blízkym osobám právo odoprieť výpoveď...\nZ uvedeného vyplýva logický záver, že nejestvuje priamy dôkaz, že\nv inkriminovanom čase viedol vozidlo alebo sa v ňom nachádzal a naopak sú tu prítomné\npriame dôkazy, ktoré to vylučujú - výpoveď obžalovaného, jeho troch blízkych a fakt, že\njeho dva mobilné telefóny sa v čase skutku nachádzali doma. Podľa názoru obhajoby iba\nexistencia ďalšieho iného, hoc aj nepriameho presvedčujúceho dôkazu o vine páchateľa,\nmohla odôvodniť závery súdu, že blízke osoby\nsú účelové.\n\n4\n\nsú zaujaté a ich výpovede\n\nNa dokreslenie celej situácie treba uviesť, že vo vozidle sa nachádzala biologická\nstopa DNA svedka\n\n. Ten v konaní ako svedok odmietol vypovedať, pretože\n\nby si mohol svedeckou výpoveďou spôsobiť trestné stíhanie, pričom orgány činné v trestnom\nkonaní túto situáciu neriešili, hoc z nej vyplýva možný záver, že sa vo vozidle nenachádzal\nale práve\n\n. Iný dôvod jeho postoja si obhajoba nevie vysvetliť. Pasivitou\n\norgánov činných v trestnom konaní boli priamo prelomené aj práva\nna spravodlivý proces.».\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu\nz 29. júla 2015 dovolanie, v ktorom namietal, že „oba dotknuté súdy /prvostupňový\naj odvolací/ pri svojom rozhodovaní a rozhodnutiami porušili jeho základné ľudské práva\nna spravodlivý proces“. Najvyšší súd však o jeho dovolaní rozhodol uznesením\nz 28. marca 2017 tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.\nSťažovateľ\n\nzastáva\n\nnázor,\n\nže\n\narbitrárnym\n\nrozsudkom\n\nokresného\n\nsúdu\n\nz 18. februára 2015 „vyplývajúcim z hodnotenia dôkazov, vykonaným bez akéhokoľvek\nakceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii\nnevyplývajú prijaté skutkové základy“, bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Uvádza, že sa vo svojej sťažnosti odvoláva na všetky v nej „uvedené podania,\nvyjadrenia a právne názory“. Namieta, že vo veci konajúce súdy opreli svoje skutkové\nzávery a hodnotenie dôkazov o dôkazy nezákonné z dôvodu, že vypočutí svedkovia –\npríslušníci Policajného zboru, boli vypočutí v rozpore s § 80 zákona č. 171/1993 Z. z., teda\nneboli zbavení mlčanlivosti, získanie dôkazu – pachovej stopy bolo realizované v rozpore\ns § 213 Trestného poriadku, pretože znalec vypracoval znalecký posudok č. 12/2014\nna základe porovnania pachových stôp 25. októbra 2012 bez toho, aby bol on a jeho obhajca\nvyrozumený o všetkých úkonoch, ktorých sa pachová stopa a manipulácia s nimi týka,\na tiež bez toho, aby im bola umožnená prítomnosť pri previerke a identifikácii,\nresp. porovnaní pachových stop služobnými psami. Sťažovateľ sa tiež domnieva,\nže procesný úkon rekognície bol „zo strany policajných orgánov zmanipulovaný zámerne\ns cieľom preklenúť dôkaznú núdzu usvedčujúcu sťažovateľa, z čoho možno pre tento prípad\n\n5\n\nusudzovať na neobjektívnosť konajúcich orgánov a ich subjektívnu snahu preukázať\njeho vinu bez ohľadu na objektívne okolnosti prípadu“. Namieta tiež nedostatok legitimity –\nnezákonnosť orgánov „Inšpekcie ministra vnútra SR“. Zároveň zastáva názor, že najvyšší\nsúd nemal o jeho dovolaní rozhodovať na neverejnom zasadaní, nemal dovolanie\nodmietnuť, ale mal o dovolaní meritórne rozhodnúť rozsudkom.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto\nnálezom:\n„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci spravodlivo podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 38 ods. 2 Listiny základných\nľudských práv a slobôd, čl. 46 a čl. 48 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Okresného súdu\nBratislava 3, Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR porušené bolo.\n2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 79/2016 zo dňa\n28. 3. 2017 a uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1 To 49/2015 z 29. júla 2015\na vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n3.\n\nsa priznáva finančné zadosťučinenie v sume\n\n30.000,- € (slovom tridsaťtisíc EUR), ktoré mu je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť\n\ntrovy\n\nkonania stanovené súdom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho\nprávneho zástupcu JUDr. Jindřicha Stoszka, Advokátska kancelária, Černyševského 26,\n850 05 Bratislava 55.“\nDňa 27. novembra 2017 sťažovateľ doručil ústavnému súdu podanie, ktorým doplnil\nsvoju sťažnosť ústavnému súdu doručenú 8. júna 2017 v tom rozsahu, že upresnil petit jeho\nsťažnosti v bode 1 takto:\n„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci spravodlivo podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 38 ods. 2 Listiny základných\nľudských práv a slobôd, čl. 46 a čl. 48 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Okresného súdu\nBratislava 3 v konaní 1 T 182/2013, Krajského súdu v Bratislave v konaní 1 To 49/2015\na Najvyššieho súdu SR v konaní 2 Tdo 79/2016 porušené bolo.“\n\n6\n\nVzhľadom na uvedené ústavný súd v záhlaví tohto uznesenia vychádzal z takto\nšpecifikovane vymedzeného petitu.\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nsťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nPredmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľom namietané\nporušenie jeho základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 T 182/2013 a jeho rozsudkom z 18. februára 2015, postupom krajského súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 1 To 49/2015 a jeho uznesením z 29. júla 2015 a postupom\n\n7\n\nnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 79/2016 a jeho uznesením\nz 28. marca 2017.\n1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 a čl. 48\nústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 182/2013 a jeho rozsudkom z 18. februára 2015\nPri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity\nsvojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127\nods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam\na slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné\nsúdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy\nsú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc\nústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných\nsúdov (m. m. IV. ÚS 236/07 tiež II. ÚS 602/2015). Každá fyzická osoba alebo právnická\nosoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať\npostupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý\nje kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02,\nIV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).\nAk ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany\nzákladných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných\nprostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu\nnedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nÚstavný súd vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 T 182/2013 a jeho rozsudku z 18. februára 2015 konštatuje, že vzhľadom na princíp\nsubsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup\nokresného súdu v označenom konaní ani jeho rozsudok z 18. februára 2015, pretože\npríslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu označených práv\n\n8\n\nbol v odvolacom konaní krajský súd. Sťažovateľ právo podať odvolanie proti napadnutému\nrozsudku okresného súdu využil a krajský súd o ňom riadne rozhodol.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti\nv časti, ktorá smeruje proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 T 182/2013 a jeho rozsudku z 18. februára 2015, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.\n2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 a čl. 48\nústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 49/2015 a jeho uznesením z 29. júla 2015\nSťažovateľ síce v sťažnosti namieta porušenie označených práv postupom krajského\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 49/2015 a jeho uznesením z 29. júla 2015,\nno v obsahu sťažnosti výslovne uvádza len to, že rozsudkom okresného súdu bolo porušené\njeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. dohovoru. Následne už vo všeobecnosti uvádza, že vo veci\nkonajúce súdy opreli svoje skutkové závery a hodnotenie dôkazov o nezákonné dôkazy,\nza ktoré považuje najmä to, že vypočutí svedkovia – príslušníci Policajného zboru, boli\nvypočutí bez toho, aby boli zbavení povinnosti mlčanlivosti, získanie dôkazu – pachovej\nstopy bolo realizované v rozpore s § 213 Trestného poriadku, pretože znalec vypracoval\nznalecký posudok č. 12/2014 na základe porovnania pachových stôp 25. októbra 2012\nbez toho, aby bol on a jeho obhajca vyrozumený o všetkých úkonoch, ktorých sa pachová\nstopa a manipulácia s nimi týka, a tiež bez toho, aby im bola umožnená prítomnosť\npri previerke a identifikácii, resp. porovnaní pachových stop služobnými psami, rekognícia\nbola zámerne zmanipulovaná a zároveň namieta aj nezákonnosť orgánov „Inšpekcie\nministra vnútra SR“. Z uvedeného by bolo možné vyvodiť záver, že sťažovateľ vo vzťahu\nk postupu krajského súdu v označenom konaní a jeho uzneseniu namieta predovšetkým\nporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n\n9\n\nSťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu podal dovolanie, ktoré najvyšší súd\nuznesením odmietol z dôvodu, že neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného\nporiadku.\nÚstavný súd, riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti v nadväznosti\nna rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002\nvo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54),\nrešpektujúc aj vlastnú rozhodovaciu činnosť, uvádza, že v prípade procesného rozhodnutia\ndovolacieho súdu o odmietnutí dovolania je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53\nods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu\nprávoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (m. m. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010,\nI. ÚS 276/2010, IV. ÚS 394/2013). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že uznesenie najvyššieho\nsúdu bolo sťažovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi doručené 24. apríla 2017, pričom\nsťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 8. júna 2017. Ústavný súd preto v tomto\nprípade považoval lehotu na podanie sťažnosti proti postupu krajského súdu v napadnutom\nkonaní a jeho uzneseniu za zachovanú.\nRiadiac sa ďalej princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu zakotvenej\nv čl. 127 ods. 1 ústavy, sa ústavný súd tiež zaoberal posúdením, či sťažovateľ mal proti\nnapadnutému rozhodnutiu súdu druhého stupňa k dispozícii účinný opravný prostriedok,\nteda či mohol predložiť svoje námietky proti uzneseniu krajského súdu o odvolaní\nsťažovateľa a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, v rámci dovolacieho konania.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v konaní o sťažnosti je viazaný princípom\nsubsidiarity a neprináleží mu vyjadrovať sa k tým námietkam, ktorých súdny prieskum patrí\ndo\n\nrozhodovacej\n\nkompetencie\n\nfunkčne\n\npríslušného\n\nvšeobecného\n\nsúdu\n\nv rámci\n\nmimoriadneho opravného konania. Iný prístup by popieral tak zmysel a účel mimoriadneho\nopravného konania, ako aj princípov, na ktorých je budovaný systém súdnej ochrany\nzákladných práv a slobôd, a znamenal by atrahovanie si právomoci, ktorá pri rešpektovaní\nprincípov súdnej ochrany ústavnosti patrí najvyššiemu súdu (napr. IV. ÚS 332/2014).\n\n10\n\nAko už bolo uvedené, sťažovateľ v sťažnosti namieta, že vo veci konajúce súdy,\na teda aj krajský súd, založili svoje skutkové závery a hodnotenie dôkazov na nezákonných\ndôkazoch, ako výsluch svedkov – príslušníkov Policajného zboru bez toho, aby boli zbavení\npovinnosti mlčanlivosti, získanie dôkazu ‒ pachovej stopy bez toho, aby bol sťažovateľ\na jeho obhajca vyrozumený o úkonoch, ktorých sa pachová stopa a manipulácia s nimi týka,\nako aj bez toho, aby im bola umožnená prítomnosť pri porovnaní pachových stôp\nslužobnými psami, zámerne zmanipulovaná rekognícia a zároveň namieta aj nezákonnosť\norgánov „Inšpekcie ministra vnútra SR“.\nSťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu z 29. júla 2015 podal dovolanie\nz dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku. Z obsahu odôvodnenia\nuznesenia najvyššieho súdu z 28. marca 2017, ktorým najvyšší súd rozhodol o podanom\ndovolaní sťažovateľa, ústavný súd zistil, že sťažovateľ odôvodnil svoje dovolanie\nnámietkami, ktoré sú sčasti totožné s jeho argumentáciou v podanej sťažnosti. Zároveň však\nsťažovateľ vo svojej sťažnosti vo vzťahu k postupu krajského súdu v napadnutom konaní\na jeho uzneseniu namieta aj to, že krajský súd založil svoje skutkové závery a hodnotenie\ndôkazov\n\nna ďalších\n\nnezákonných\n\ndôkazoch,\n\nktoré\n\nvšak\n\nsťažovateľ\n\nv dovolaní\n\nuž nenamietal.\nVychádzajúc z celkovej argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v jeho sťažnosti,\nústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal na ochranu svojich práv proti postupu\nkrajského súdu v označenom konaní a jeho uzneseniu z 29. júla 2015 k dispozícii účinný\nopravný prostriedok (dovolanie). Po posúdení obsahu uznesenia najvyššieho súdu\nz 28. marca 2017 ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa dovolaním sťažovateľa\nzaoberal, neodmietol ho ako neprípustné, jeho námietky posúdil, dospel však k záveru,\nže nespĺňajú žiadny zo sťažovateľom namietaných dôvodov dovolania. Pretože námietky\nsťažovateľa posudzoval najvyšší súd, ústavný súd zhodnotil, že nemá právomoc na ich\npreskúmanie, pretože právomoc na ich posúdenie mal v tomto prípade najvyšší súd.\nÚstavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.\n\n11\n\nVo vzťahu k námietkam, ktoré sťažovateľ nepredložil najvyššiemu súdu, ústavný súd\nkonštatuje, že z hľadiska princípu subsidiarity v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde nie je oprávnený ich preskúmavať, keďže sťažovateľ mal možnosť aj tieto svoje\nnámietky predložiť v rámci dovolania podaného proti uzneseniu krajského súdu\nz 29. júla 2015. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako\nneprípustnú.\nNad rámec ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ v petite svojej sťažnosti,\nako už bolo uvedené, žiada vysloviť aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 48\nústavy a čl. 38 ods. 2 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 To 49/2015 a jeho uznesením z 29. júla 2015. Napriek svojmu právnemu\nzastúpeniu však sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuvádza dôvody, pre ktoré namieta\nporušenie označených práv, tak ako to ustanovuje aj § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde,\nktorý upravuje všeobecné náležitosti každého návrhu, o ktorom má ústavný súd konať.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nevyhnutnou podmienkou konania\nústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby\npodľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa\nspočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo\nslobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo\nnečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo\nzáujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podľa názoru ústavného\nsúdu podanie sťažovateľa neobsahuje napriek tomu, že svoju sťažnosť koncipoval\nprostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu.\nÚstavný súd preto konštatuje, že subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho\noznačených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k jeho\nnamietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by umožnili prijatie\ntakéhoto záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Nedostatok\n\n12\n\nodôvodnenia ma významné procesné dôsledky, a to odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie\nzákonom predpísaných náležitostí.\nV súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd\npoukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je povinný\nodstraňovať nedostatky zákonom predpísaných náležitosti z úradnej povinnosti.\nNa taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným\nsúdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd\nposudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania\n(napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 77/08, IV. ÚS 159/2010).\nPodľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona\nč. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších\npredpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne\nprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti\nadvokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný\nvykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie\nkonania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené\npredpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov,\nktorými začína konanie pred ústavným súdom. (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 252/09,\nIV. ÚS 159/2010, II. ÚS 522/2014). Ak sťažnosť sťažovateľa napriek jeho právnemu\nzastúpeniu zákonom predpísané náležitosti nespĺňa, je dôvod na jej odmietnutie podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\n3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 a čl. 48\nústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 79/2016 a jeho uznesením z 28. marca 2017\nSťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie označených práv aj postupom najvyššieho\nsúdu v označenom konaní a jeho uznesením z 28. marca 2017, čo odôvodňuje v podstate len\ntým, že najvyšší súd nemal o jeho dovolaní rozhodovať na neverejnom zasadaní a dovolanie\n\n13\n\nodmietnuť, ale mal o dovolaní meritórne rozhodnúť rozsudkom. Ústavný súd v tejto\nsúvislosti opätovne poznamenáva, že nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu\no individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy\nje vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení\nskutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím,\nopatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho\norgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu\natď.). Vznesenie takýchto námietok však podanie sťažovateľa neobsahuje, obsahuje\nlen nesúhlas\n\nsťažovateľa\n\ns\n\npostupom\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nv napadnutom\n\nkonaní\n\na jeho rozhodnutím nezakladá automaticky porušenie ním označených práv.\nNajvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa proti napadnutému\nuzneseniu krajského súdu podané z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného\nporiadku odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí\nuznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené\ndôvody dovolania podľa § 371.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať,\nak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať,\nak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo\nna nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného\nskutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.\nOdmietnutie dovolania sťažovateľa najvyšší súd v napadnutom uznesení takto\nodôvodnil: «Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné pripomenúť, že z konštrukcie\na štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a) až n)\nTr. por. vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným\n\n14\n\nrozhodnutiam\n\nsúdov\n\nje\n\nurčené\n\nna\n\nnápravu\n\nvýslovne\n\nuvedených\n\nprocesných\n\na hmotnoprávnych chýb. Dovolanie preto nie je nástrojom určeným na revíziu skutkových\nzistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa [primerane pozri rozhodnutie\nnajvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 57/2007].\nPovedané inými slovami dovolaním podaným z niektorého z dôvodov uvedených\nv § 371 ods. 1 Tr. por. sa nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých\nje založené napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, a ani iného hodnotenia\nvykonaného dokazovania, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto\nhodnotiaceho procesu (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke\npod č. 47/2014). Pritom platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych\nnázorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí\nskutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takéhoto dovolacieho dôvodu podľa\n§ 371 Tr. por. Nestačí ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie\nupravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo\nuplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené\nv Zbierke pod č. 51/2014).\nPodstata námietok obvineného, ako sú uvedené v jeho dovolaní (nejestvuje priamy\ndôkaz o tom, že viedol vozidlo v inkriminovanom čase, túto možnosť vylučujú výpovede jeho\nrodinných príslušníkov a správnym súdom mal byť identický skutok vyhodnotený\ndiametrálne odlišne), tkvie v tom, že nimi spochybňuje hodnotenie jednotlivých dôkazov\na v nadväznosti na to aj skutkové závery prvostupňového súdu, ktoré si osvojil i krajský súd.\nNajvyššiemu súdu pritom v zhode s jeho doposiaľ uplatňovanou obhajobou predkladá\nvlastnú verziu skutkového deja vychádzajúcu z odchýlneho hodnotenia vykonaných dôkazov.\nNepochybne tak ide o skutkové námietky, ktoré vecne nezodpovedajú nielen obvineným\noznačenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., v rámci ktorého\ndovolací súd správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže skúmať ani meniť, ale ani\nžiadnemu z ďalších dôvodov dovolania uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia. Námietky\nskutkovej povahy sú totiž uplatniteľné iba v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3\nTr. por., ktorý je oprávnený použiť len minister spravodlivosti.\n\n15\n\nDovolací súd sa preto týmito skutkovými námietkami dovolateľa nemohol zaoberať\n(pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 14/2015).\nZ nespokojnosti dovolateľa s tým ako súdy prvého a druhého stupňa hodnotili dôkazy\na k akým skutkovým záverom dospeli, zároveň pramení aj jeho tvrdenie, že napadnuté\nrozhodnutia nie sú riadne odôvodnené, v čom vidí zásadné porušenie jeho práva\nna obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.\nK tomu treba uviesť, že predovšetkým okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia\nna stranách 12 až 18 podrobne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré\nkonkrétne priame a nepriame dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, na podklade ktorých\nkonštatoval vinu dovolateľa. Zároveň detailne vysvetlil akými úvahami sa spravoval\npri hodnotení vykonaných dôkazov a z odôvodnenia jeho rozsudku je tiež dostatočne zrejmé,\nako sa vyrovnal s obhajobou obvineného. Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového\na druhostupňového súdu pritom nemožno posudzovať izolovane, keďže z hľadiska predmetu\ntvoria jeden celok (primerane pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nz 1. júna 2016, sp. zn. I. ÚS 336/2016).\nPokiaľ obvinený argumentuje rozhodnutím správneho senátu najvyššieho súdu, ktoré\nsa týka preskúmania zákonnosti rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného pomeru\npríslušníka Policajného zboru, dovolací súd uvádza, že otázku viny posudzujú súdy\nrozhodujúce trestné veci samostatne a v tomto smere nie sú (a nemôžu byť) viazané\nrozhodnutiami súdov, ktoré prejednávajú a rozhodujú iné, než trestné veci. Navyše\ndôvodom zrušenia rozhodnutia krajského súdu, ktoré bolo vydané v rámci správneho\nsúdnictva, nebolo to, že najvyšší súd vyhodnotil priebeh skutkového deja a dôkazy s tým\nsúvisiace diametrálne odlišne, ako zavádzajúco tvrdí obvinený, ale to, že napadnutý\nrozsudok krajského súdu bol pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný (pozri s. 8 uznesenia\nnajvyššieho súdu z 24. augusta 2016, sp. zn. 7 Sžo/36/2015).\nVychádzajúc z uvedeného najvyšší súd uzatvára, že dovolaním napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu a jemu predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu nie sú\nsvojvoľné, keďže oba súdy v nich jasne a zrozumiteľne uviedli konkrétne dôkazy, na základe\nktorých dospeli k záveru o vine dovolateľa, a tiež ako vyhodnotili jeho obhajobu, včítane\ntoho, prečo nepovažovali výpovede jeho rodinných príslušníkov za hodnoverné. Predmetné\nrozhodnutia tak poskytli obvinenému adekvátnu súdnu odpoveď na všetky podstatné otázky,\n\n16\n\nktoré boli v konaní nastolené. V tejto súvislosti považuje najvyšší súd za potrebné zdôrazniť,\nže právo na spravodlivý proces, ktorého sa obvinený dovoláva, nezahŕňa právo\nna rozhodnutie v súlade s právnym názorom alebo predstavou strany trestného konania.\nNapadnuté rozhodnutia súdov oboch stupňov tak žiadnym spôsobom (a už vôbec\nnie zásadným) neporušili právo dovolateľa na obhajobu a ani v tomto smere jeho námietky\nzjavne nenapĺňajú dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.»\nVo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa\npostupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením ústavný súd najskôr\nzdôrazňuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci trestného konania\nje spôsobilé privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto\nho možno aplikovať iba v prípadoch, keď to je odôvodnené závažnosťou pochybenia\nnapadnutého rozhodnutia súdu nižšieho stupňa. V tomto smere ústavný súd dlhodobo\nplne akceptuje, že najvyšší súd ako súd dovolací nie je už na základe samotného\nvymedzenia dovolacích dôvodov (§ 371 Trestného poriadku) predurčený na úplný prieskum\nrozsudkov nižších súdov činných v rámci trestného konania. Pokiaľ by zákonodarca\nzamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, nestanovil by katalóg\ndovolacích dôvodov. Už samotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného\nprostriedku ospravedlňuje reštriktívny prístup najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom\n(napr. IV. ÚS 294/2010).\nZ citovanej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd\npreskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu v rozsahu sťažovateľom uplatnených\ndovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku a dospel k záveru,\nže označené dovolacie dôvody v okolnostiach posudzovanej veci nie sú naplnené. Najvyšší\nsúd pritom skôr ako k takémuto konštatovaniu o odmietnutí dovolania dospel, poskytol\nsťažovateľovi ústavne súladný výklad právnej úpravy podmienok dovolacieho konania,\npričom samotný záver o tom, že neboli naplnené uplatnené dovolacie dôvody, najvyšší súd\nodôvodnil v podstate tým, že námietky sťažovateľa vznesené v jeho dovolaní sa týkali\nhodnotenia vykonaných dôkazov a smerovali k spochybneniu správnosti a úplnosti\nskutkového stavu zisteného súdmi nižšieho stupňa, skúmanie ktorého je však\nz preskúmavacej právomoci dovolacieho súdu vylúčené. Podľa názoru ústavného súdu\n\n17\n\nnajvyšší súd odôvodnil napadnuté uznesenie takým spôsobom, ktorý zodpovedá\npožiadavkám, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy a z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uznesenie\nnajvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, z ktorých nevyplýva\nani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá\nby bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ako celok pôsobí uznesenie najvyššieho súdu\npresvedčivo a nevyvoláva žiadne pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Ústavný súd\npreto konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie o absencii dôvodov na podanie\ndovolania sťažovateľom odôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom a toto nevykazuje\nznaky arbitrárnosti, a preto nevidí dôvod, aby zasahoval do skutkových a právnych záverov\nnajvyššieho súdu.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným\nporušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a\npráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 2 Tdo 79/2016 a jeho uznesením z 28. marca 2017 nie je príčinná súvislosť,\nktorá by mala za následok porušenie sťažovateľom označených práv, a preto odmietol\nsťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú/neprípustnú.\nKeďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu\nzaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. januára 2018\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-zákonnosť vykonania dôkazov", "arbitrárnosť", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6871695b-b723-4b86-9e18-907e0b6c631c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.336.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2016 z 1. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-01", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.336.2016.1"}, {"guid": "ussr:e07aca7d-ab69-4ee6-a686-0825dc353146", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.602.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 602/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 602/2015 z 24. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-24", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.602.2015.1"}, {"guid": "ussr:82eb8c7e-e5c4-4101-9df9-f5d2d96d95ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 522/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 522/2014 z 11. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-11", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82eb8c7e-e5c4-4101-9df9-f5d2d96d95ba"}, {"guid": "ussr:23d8aaa9-96bb-4a3f-8fe8-a9f433edfac9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 332/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 332/2014 z 5. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-05", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:23d8aaa9-96bb-4a3f-8fe8-a9f433edfac9"}, {"guid": "ussr:b9b8b3c6-2688-424f-8766-484bb94c7273", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 394/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 394/2013 z 26. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-26", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9b8b3c6-2688-424f-8766-484bb94c7273"}, {"guid": "ussr:ba3ae771-63a7-45ac-adb4-c517ca0699c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 276/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 276/2010 z 7. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-07", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ba3ae771-63a7-45ac-adb4-c517ca0699c6"}, {"guid": "ussr:b80a5cf0-396b-4e42-81ab-ac63fb11ba69", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 294/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 294/2010 z 31. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-31", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b80a5cf0-396b-4e42-81ab-ac63fb11ba69"}, {"guid": "ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 227/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 227/2010 z 1. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-01", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a54e1f33-173e-4f7c-a1dd-45a02fa3318c"}, {"guid": "ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982"}, {"guid": "ussr:d138df39-aefc-4673-9981-7f1b82f1d7d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 159/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/2010 z 8. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d138df39-aefc-4673-9981-7f1b82f1d7d2"}, {"guid": "ussr:0c8457fe-36ab-4d09-9223-3d98991e1147", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/09 z 9. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-09", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c8457fe-36ab-4d09-9223-3d98991e1147"}, {"guid": "ussr:99e81126-b9fc-4d04-ae01-5b7c0eaa4776", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 372/08 z 16. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-16", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99e81126-b9fc-4d04-ae01-5b7c0eaa4776"}, {"guid": "ussr:52ba8c3e-6ec0-4388-be42-9d68d2ecc0c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/08 z 28. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-28", "citacie_n": 668, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:52ba8c3e-6ec0-4388-be42-9d68d2ecc0c3"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:db6fb929-bd17-4255-b7c7-3838456f42a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 867, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:db6fb929-bd17-4255-b7c7-3838456f42a8"}, {"guid": "ussr:57354d74-ba22-46fd-a114-1af288f327b2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 409/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 409/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:57354d74-ba22-46fd-a114-1af288f327b2"}, {"guid": "ussr:cd7b7e01-63b4-485c-9aa7-2d8f04d6e49c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 380/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 380/04 z 25. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-25", "citacie_n": 279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd7b7e01-63b4-485c-9aa7-2d8f04d6e49c"}, {"guid": "ussr:8b4a22c0-ea1c-4703-9f81-c6babacc1a57", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/04 z 20. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-20", "citacie_n": 262, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b4a22c0-ea1c-4703-9f81-c6babacc1a57"}, {"guid": "ussr:b6f8e342-fbe4-46ae-b278-b681992733f2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 78/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/04 z 24. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-24", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6f8e342-fbe4-46ae-b278-b681992733f2"}, {"guid": "ussr:0780c825-d457-4b73-b323-2aeb68dedc94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/02 z 18. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-18", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0780c825-d457-4b73-b323-2aeb68dedc94"}, {"guid": "0d8c4bbe-f5e1-427b-8d98-7b1020dcd778:a8734559-1341-4f42-b6ef-b78d717bd164", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2015:4311010158.1", "spisova_znacka": "1To/49/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 1To/49/2015 z 19. 10. 2015", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2015-10-19", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4311010158.1"}], "citovane_v": []}