{"guid": "ussr:b64ecd7d-260e-4fef-a5c0-92f6f1978830", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.312.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 312/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 312/2018 z 16. 5. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. mája 2018, sp. zn. IV. ÚS 312/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.312.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-05-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-1", "nazov": "čl. 41 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-4", "nazov": "čl. 41 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-41", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b64ecd7d-260e-4fef-a5c0-92f6f1978830", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.312.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.312.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.312.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 312/2018-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu\nLadislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátkou\nJUDr. Ivetou Kalinovou, Cukrová 2272/14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práv podľa čl. 6, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012\na postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 199/2016\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2018\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta\n\nporušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského\nsúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 199/2016\n(ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“) a postupom Okresného súdu Michalovce\n(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012 (ďalej len\n„napadnuté konanie okresného súdu“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je otcom maloletých detí\n,\n\n,a\n\n,\n\n, obe štátne občianky\n\n(ďalej len „maloleté deti“). Rodičia maloletých detí, a teda sťažovateľ a\n, rod.\n\n(ďalej len „matka“), uzavreli manželstvo v roku 2004 na Slovensku\n\na v tom istom roku sa presťahovali do\n\nkde sťažovateľ začal vykonávať prax lekára.\n\nDňa 6. januára 2011 matka maloleté deti neoprávnene premiestnila z\n\nkrajiny ich\n\nobvyklého pobytu, na Slovensko a odmieta sa vrátiť.\nSťažovateľ 31. januára 2011 doručil Okresnému súdu Bratislava I návrh\nna nariadenie návratu maloletých detí na územie ich obvyklého pobytu, t. j. do\nOkresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 1 P 50/2011 z 1. júla 2011 (ďalej\naj „rozhodnutie o nariadení návratu“) nariadil návrat maloletých detí na územie pod\njurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu do\nMatka maloletých detí podala proti označenému rozhodnutiu v zákonnej lehote\nodvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 20 CoP 57/2011 z 26. októbra 2011\nodvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodnutie o nariadení\nnávratu nadobudlo právoplatnosť 2. decembra 2011 a vykonateľnosť 8. júla 2011.\nKeďže matka na žiadosť sťažovateľa, aby mu odovzdala maloleté deti, nereagovala\na dobrovoľne neplnila vykonateľné rozhodnutie o nariadení návratu, sťažovateľ\n6. februára 2012 doručil okresnému súdu návrh na súdny výkon rozhodnutia.\n\n2\n\nOkresný súd 9. februára 2012 vyzval matku na podrobenie sa a rešpektovanie\npovinností vyplývajúcich z rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 P 50/2011\nz 1. júla 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoP 57/2011\nz 26. októbra 2011. Matka na výzvu nereagovala.\nMatka 1. marca 2012 doručila okresnému súdu návrh na prerušenie konania\ns odôvodnením, že podala podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky\nna podanie mimoriadneho dovolania. Okresný súd uznesením sp. zn. 17 Em 1/2012\nz 26. marca 2012 konanie o výkon rozhodnutia prerušil. Následne sťažovateľ 12. júla 2012\ndoručil okresnému súdu návrh na pokračovanie v konaní. Okresný súd uznesením\nzo 14. augusta\n\n2012\n\nzrušil\n\nsvoje\n\nuznesenie\n\no\n\nprerušení\n\nvýkonu\n\nrozhodnutia\n\nz 26. marca 2012, pretože odpadli dôvody prerušenia.\nUznesením č. k. 17 Em 1/2012-119 z 18. októbra 2012 okresný súd zamietol návrh\nna súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu. Proti tomuto uzneseniu okresného\nsúdu podal\n\nsťažovateľ\n\n15.\n\nnovembra\n\n2012\n\nodvolanie.\n\nKrajský\n\nsúd\n\nuznesením\n\nč. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna 2013 uznesenie prvostupňového súdu potvrdil.\nUznesenie okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012-119 z 18. októbra 2012 nadobudlo\nprávoplatnosť 23. augusta 2013.\nRozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 C 11/2011, ktorý nadobudol právoplatnosť\n16. mája 2013, bolo manželstvo sťažovateľa a\n\n, rod.\n\nrozvedené a konanie o úpravu pomerov k ich maloletým deťom bolo zastavené.\nÚstavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 267/2013 z 18. júna 2013 rozhodol o sťažnosti\nsťažovateľa doručenej ústavnému súdu 24. mája 2013 tak, že sťažnosť odmietol.\nNálezom č. k. II. ÚS 361/2014-49 z 27. mája 2015 ústavný súd rozhodol o v poradí\ndruhej sťažnosti sťažovateľa podanej ústavnému súdu 22. októbra 2013 tak, že uznesením\nkrajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna 2013 došlo k porušeniu základných\npráv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa\n\n3\n\nčl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a zároveň bolo sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie\nv sume 3 000 €.\nÚstavný súd uznesenie krajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna 2013\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nKrajský\n\nsúd\n\nviazaný\n\nč. k. 8 CoP 330/2015-175\n\nz\n\n3.\n\nprávnym\n\nnázorom\n\naugusta\n\n2015\n\nzrušil\n\nústavného\nuznesenie\n\nsúdu\n\nuznesením\n\nokresného\n\nsúdu\n\nč. k. 17 Em l/2012-119 z 18. októbra 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nSťažovateľ sa 30. novembra 2015 obrátil na Európsky súd pre ľudské práva\n(ďalej aj „ESĽP“) so sťažnosťou proti Slovenskej republike pre porušenie jeho základných\npráv zakotvených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru.\nSťažovateľ sa 22. februára 2016 obrátil na ústavný súd v poradí s treťou sťažnosťou.\nÚstavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 674/2016 zo 14. decembra 2016 rozhodol, že základné\nprávo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2\nústavy a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru v spojení so základným právom na ochranu pred neoprávneným zasahovaním\ndo súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základným právom\nna ochranu rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a právom na rešpektovanie\nrodinného života podľa čl. 8 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 17 Em 1/2012 porušené boli a zároveň bolo sťažovateľovi priznané finančné\nzadosťučinenie v sume 4 000 €.\nOkresný súd uznesením č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 návrh na súdny\nvýkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny\nich obvyklého pobytu do\n\nzamietol.\n\nKrajský súd uznesením č. k. 8 CoP 199/2016-334 z 3. augusta 2016 ako odvolací súd\nuznesenie č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 potvrdil. Uznesenie okresného súdu\n\n4\n\nč. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) nadobudlo\nprávoplatnosť 22. augusta 2016.\nSťažovateľ podal 17. októbra 2016 proti uzneseniu krajského súdu č. k.\n8 CoP 199/2016-334 z 3. augusta 2016 dovolanie a zároveň sa 20. októbra 2016 obrátil\nna ústavný súd v poradí už so štvrtou sťažnosťou.\nÚstavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 362/2017 z 30. mája 2017 odmietol sťažnosť\nsťažovateľa.\nNajvyšší\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nuznesením\n\nsp. zn.\n\n6 Cdo 2/2017\n\nz 29. novembra 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. januára 2018, odmietol dovolanie\nsťažovateľa ako neprípustné.\nEurópsky súd pre ľudské práva vo veci sťažovateľa proti Slovenskej republike\nrozsudkom z 21. novembra 2017 druhým výrokom vyhlásil sťažnosť za prípustnú, pričom\nv treťom a štvrtom výroku rozhodol o porušení čl. 8 dohovoru a zároveň priznal\nsťažovateľovi spravodlivé finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania\nv sume 5 400 €. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa zamietol.\nSťažovateľ v tejto v poradí piatej sťažnosti namietané porušenie práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnil predovšetkým tým, že už v odvolaní\nproti uzneseniu okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 poukázal na to,\nže mu neboli doručené dôkazy, na základe ktorých okresný súd rozhodol, čím\nmu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pričom podľa sťažovateľa išlo o závažné\ndôkazy (správa z psychologického vyšetrenia z 26. októbra 2015 a lekárska správa\nzo 4. marca 2016), ktoré boli predložené matkou maloletých detí.\nSťažovateľ zastáva názor, že argumentácia krajského súdu ako súdu druhej inštancie\ntýkajúca sa toho, že účastník mohol nahliadnuť do spisu, a teda nedoručením namietaných\ndôkazov mu nebola odňatá možnosť konať pred súdom, neobstojí. Sťažovateľ v súvislosti\n\n5\n\ns namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie v sťažnosti taktiež uviedol,\nže maloleté deti v konaní pred okresným súdom neboli vypočuté, keďže z predložených\ndôkazov vyplýva, že tieto správy (dôkazy) boli vypracované len na základe pohovorov\ns matkou.\nPodľa sťažovateľa tak napadnutým uznesením došlo k porušeniu jeho práva\nna spravodlivý proces, a to „porušením zásady rovnosti zbraní, keďže sťažovateľ nebol\ninformovaný o dôkazoch, na základe ktorých okresný súd rozhodol a nemohol sa k nim\nvyjadriť a krajský súd túto námietku sťažovateľa neakceptoval“.\nSťažovateľ tiež poukázal na to, že «„súd prvej inštancie je viazaný právnym\nnázorom súdu druhej inštancie. Krajský súd v Košiciach v odôvodnení svojho uznesenia\nzo dňa 3. 8. 2015, č. k. 8 CoP/330/2015 (ktorým po náleze ústavného súdu vrátil vec\nokresnému súdu), uviedol, že je nevyhnutné zistiť relevantné skutočnosti pre nariadenie\nvýkonu rozhodnutia, t. j. kde a u koho sa maloleté deti nachádzajú aký je ich súčasný\nzdravotný stav a so zreteľom na tento, či je možný ich okamžitý, prípadne v akej lehote\nnávrat do krajiny obvyklého pobytu.“ Súd prvej inštancie mal teda zisťovať len to, kde\nsa maloleté deti nachádzajú, aký je ich zdravotný stav a po tomto zistení nariadiť okamžitý\nnávrat do krajiny obvyklého pobytu, prípadne vzhľadom na možný prechodný zhoršený\nzdravotný stav takýto návrat posunúť na neskorší vhodný čas.».\nOkrem už uvedeného namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie\nsťažovateľ v sťažnosti taktiež namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy\nzaručeného čl. 13 dohovoru, ktoré odôvodnil najmä skutočnosťou, že predmetné konanie\nvedené pred okresným súdom pod sp. zn. 17 Em 1/2012 sa začalo 1. februára 2012\na do vydania uznesenia krajského súdu č. k. 8 CoP 199/2016-334 z 3. augusta 2016 uplynuli\n4 roky a 6 mesiacov. K prieťahom podľa sťažovateľa dochádzalo aj po náleze ústavného\nsúdu č. k. II. ÚS 361/2014-49 z 27. mája 2015, keďže od rozhodnutia krajského súdu\nč. k. 8 CoP 330/2015-175 z 3. augusta 2015, ktorým vec vrátil okresnému súdu na ďalšie\n\n6\n\nkonanie, do rozhodnutia okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 uplynulo\n8 mesiacov. Spôsobené prieťahy v konaní sú podľa sťažovateľa v tomto prípade\nneospravedlniteľné.\nSťažovateľ ďalej poukazuje na existujúcu judikatúru, z ktorej podľa jeho názoru\nvyplýva, že „... konania, ktoré sa týkajú rodičovskej zodpovednosti vrátane výkonu\nkonečného rozhodnutia, vyžadujú bezodkladné prerokovanie a musia mať rýchly priebeh,\nlebo plynutie času môže mať nenapraviteľné dôsledky pre vzťahy medzi dieťaťom a\nrodičom, s ktorým nežije. Primeranosť opatrení sa preto posudzuje podľa rýchlosti jeho\nuplatnenia (napr. prípad Maire proti Portugalsku zo dňa 26. 6. 2003, bod 74 a IgnaccoloZenide proti Rumunsku zo dňa 25. 1. 2000, bod 102). Podľa európskeho súdu orgány\nzmluvného štátu Haagskeho dohovoru majú povinnosť prijať primerané a účinné opatrenia\nna zabezpečenie rýchleho návratu dieťaťa.\nÚčel Haagskeho dohovoru predpokladá výraznú snahu na strane súdov a orgánov\nzmluvného štátu Haagskeho dohovoru, aby sa zabezpečilo nielen urýchlené rozhodnutie\nv konaniach o nariadení návratu, ale aby sa návrat dieťaťa v skutočnosti aj vykonal.\nAkékoľvek rozhodnutia súdov, ktoré proces návratu dieťaťa zdržujú alebo na druhej strane\nnečinnosť súdov, je považované jednak za porušenie práva na rešpektovanie rodinného\nživota podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.\nSťažovateľ v sťažnosti napokon namieta aj porušenie svojho základného práva\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa\nčl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa\nčl. 8 dohovoru a základného práva na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich\nvýchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, ku ktorému malo dôjsť v napadnutom konaní\nokresného súdu i v napadnutom konaní krajského súdu, a to odňatím možnosti starať\nsa osobne o svoje maloleté deti.\n\n7\n\nV súvislosti s namietaným porušením základného práva na ochranu rodičovstva\na na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy sťažovateľ uviedol,\nže uvedené práva boli porušené postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu\ntým, že sťažovateľ nemohol vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti a k obnoveniu\njeho opatrovníckeho práva nedošlo. Podľa sťažovateľa mu konajúce súdy neposkytli účinnú\nochranu pred neoprávneným zásahom do jeho súkromného a rodinného života, a tak porušili\njeho základné právo podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 8 dohovoru.\nNa základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom\nprerokovaní sťažnosti túto prijal na ďalšie konanie a po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie\nrozhodol nálezom:\n„1. Právo\n\nna spravodlivé súdne konanie podľa článku\n\n6. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu\nMichalovce v konaní vedenom pod spis. zn. 17 Em/1/2012 a postupom Krajského súdu\nv Košiciach, konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP/199/2016, porušené bolo.\n2. Základné právo\n\nna prerokovanie veci bez zbytočných\n\nprieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci\nv primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy zaručený\nčl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu\nMichalovce v konaní vedenom pod spis. zn. 17 Em/1/2012 a postupom Krajského súdu\nv Košiciach, konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP/199/2016, porušené bolo.\n3. Právo\n\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním\n\ndo súkromného a rodinného života podľa článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\na právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa článku 8. Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu rodičovstva\na na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy SR postupom\nOkresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod spis. zn. 17 Em/1/2012 a postupom\nKrajského súdu v Košiciach, konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP/199/2016, porušené bolo.\n4. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3. 8. 2016, č. k. 8 CoP/199/2016334 a uznesenie Okresného súdu Michalovce zo dňa 15. 4. 2016, č. k. 17 Em/1/2012-315\nsa zrušuje a vec sa vracia Okresného súdu Michalovce na ďalšie konanie.\n\n8\n\n5. Okresnému súdu Michalovce sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.\n17 Em/1/2012 konal bez zbytočných prieťahov.\n6. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30.000,- €.\n7. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške\n325,42 € na účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej, Advokátska kancelária, Cukrová 14,\n811 08 Bratislava.“\nSťažovateľ navrhuje priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré odôvodňuje\nskutočnosťou, že «Samotné deklarovanie porušenia základných práv a slobôd ústavným\nsúdom nemožno považovať v tomto prípade za dostatočné, pretože zásah do rodičovských\npráv sa už nedá napraviť ani odstrániť. Nemajetková ujma sťažovateľa spočíva v pocitoch\nneistoty a krivdy, ktoré boli vyvolané postupom súdov a ujmy spôsobenej absenciou\nkontaktu sťažovateľa so svojimi deťmi. Postupom súdov bola sťažovateľovi odňatá možnosť\nosobne sa stretávať so svojimi deťmi, starať sa o ne, vychovávať ich. tráviť s nimi voľné\nchvíle, čo je pre otca frustrujúce. Deti tak vyrastajú bez jeho vplyvu a vzájomnej lásky.\nPocit márnosti jeho snahy dovolať sa spravodlivosti je v súčasnosti nevyvrátiteľný.\nPriznanie finančného zadosťučinenia vyjadruje tak zodpovednosť súdov za psychickú ujmu,\nktorá sťažovateľovi vzniká v dôsledku dlhodobej právnej neistoty.\nSťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie\nvo výške 30.000,- €. Uvedené zadosťučinenie zohľadňuje duševnú ujmu sťažovateľa,\nako aj skutočnosť, že boli porušené viaceré články ústavy a dohovoru a ide o opakované\nporušenie článkov ústavy a dohovoru. Konanie súdov ako kompetentných štátnych orgánov,\nktoré ochranu práv zaručených ústavou a medzinárodným dohovorom môžu zabezpečiť,\nje pre sťažovateľa ujmou, ktorú ani ďalší priebeh konania nemôže napraviť.\nČo sa týka možnosti nápravy porušenia základných práv sťažovateľa, je sťažovateľ\ntoho názoru, že aj v prípade, že by prichádzalo do úvahy zrušenie rozhodnutí konajúcich\nsúdov, vzhľadom na plynutie času, ktoré je v „neprospech“ sťažovateľa, je malá nádej,\nže by sa sťažovateľ dočkal návratu svojich maloletých detí a obnoveniu jeho opatrovníckeho\npráva. Uvedenie do pôvodného stavu je teda veľmi neisté a ústavný súd by to mal vziať\ndo úvahy. Aj v prípade, že by sa maloleté deti vrátili do krajiny pôvodu, treba vziať\n\n9\n\ndo úvahy skutočnosť, že sťažovateľovi vznikla iná nenapraviteľná ujma spôsobená\ndlhodobou absenciou kontaktu sťažovateľa so svojimi deťmi.».\nII.\nPodľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\n\n10\n\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nK iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,\nnesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných\npochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej\nmoci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,\nm. m. IV. ÚS 62/08).\nZároveň je v súvislosti s namietaným uznesením krajského súdu potrebné\npripomenúť, že ústavný súd nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov\n(napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ\ntieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu\nzakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Ingerencia ústavného súdu do výkonu\nprávomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti\ns ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.\nPodľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\nPodľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.\nSlovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,\nrodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí\na mladistvých.\nPodľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti\nmajú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť\na maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu\nna základe zákona.\n\n11\n\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne\nprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť\nku všetkým vykonávaným\n\ndôkazom.\n\nVerejnosť\n\nmožno\n\nvylúčiť\n\nlen\n\nv\n\nprípadoch\n\nustanovených zákonom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie.\nPodľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať\ns výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej\nspoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu\nkrajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo\nna ochranu práv a slobôd iných.\nPodľa § 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom\nboli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,\naj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\nII.1 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012\nZ ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého\nzo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu\nna konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby\nalebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie\nktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných\n\n12\n\nprávnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným\nsúdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu\nnedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,\nIV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).\nZmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie\nje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou\nvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré\nsú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne\nzodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo\nmedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje\nv tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci\nústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde\n(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnuté uznesenie okresného súdu\nč. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,\nboli predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom na základe podaného\nodvolania sťažovateľa. Odvolacie konanie bolo skončené napadnutým uznesením krajského\nsúdu č. k. 8 CoP 199/2016-334 z 3. augusta 2016. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti\nnamietaného porušenia označených práv prvostupňovým uznesením okresného súdu\nje teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy.\nTo vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia\noznačených práv zaručených ústavou a dohovorom namietaným uznesením okresného súdu,\na preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci\nústavného súdu.\n\n13\n\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu pred\nneoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2\nústavy, práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a práva\nna starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva\nna rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru postupom\nokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012\nÚstavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ sa vyslovenia porušenia základného\npráva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života\npodľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a práva\nna starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva na rešpektovanie\nsúkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru postupom okresného súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012 domáhal na tom istom skutkovom\nzáklade, ako sa domáha touto sťažnosťou, už sťažnosťou doručenou ústavnému súdu\n22. februára 2016.\nÚstavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 674/2016 zo 14. decembra 2016 rozhodol,\nže základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48\nods. 2 ústavy a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru v spojení so základným právom na ochranu pred neoprávneným zasahovaním\ndo súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základným právom\nna ochranu rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a právom na rešpektovanie\nrodinného života podľa čl. 8 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 17 Em 1/2012 porušené boli a zároveň bolo sťažovateľovi priznané finančné\nzadosťučinenie v sume 4 000 €.\nPodľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,\no ktorej ústavný súd už rozhodol.\nZ uvedeného vyplýva, že v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.\nRvp 531/2018 vystupuje identický účastník, ktorý sa domáha vyslovenia porušenia\n\n14\n\nrovnakých základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru vo vzťahu k postupu\nokresného súdu v napadnutom konaní, o ktorých už ústavný súd konal a rozhodol. Inými\nslovami, sťažovateľ sa domáha v tejto časti sťažnosti, aby ústavný súd konal vo veci,\no ktorej už raz právoplatne rozhodol, bez toho, aby sa v tejto časti zmenili podmienky\nkonania.\nÚstavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto\nčasti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.\nII.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2\nústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1\na čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n8 CoP 199/2016 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n17 Em 1/2012\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom\nv súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím\norgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,\na to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné\nprávo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú\n(III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).\nZjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva\nna prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať\naj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,\nv ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne\nrozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu\n\n15\n\ntýchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať\n(m. m. II. ÚS 387/06).\nJednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,\nže musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci\ndo základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť\nzohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo\nzásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto\npráv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného\npráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.\nÚstavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola\nna ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať\n(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému\nsúdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd\nsťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),\npretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel\nochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,\nrozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).\nPri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa\nčl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ\nide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv\nnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).\nÚstavný súd konštatuje, že predmetom predbežného prerokovania sťažnosti je v tejto\nčasti preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého postupom okresného\n\n16\n\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012 a postupom krajského súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 8 CoP 199/2016 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa\nčl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nZ pripojeného spisu napadnutého konania okresného súdu aj napadnutého konania\nkrajského súdu považuje ústavný súd za preukázané, že konanie sa v uvedenej veci skončilo\nuznesením okresného súdu sp. zn. 17 Em 1/2012 z 15. apríla 2016, ktoré nadobudlo\nprávoplatnosť 22. augusta 2016, a to v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.\n8 CoP 199/2016 z 3. augusta 2016.\nNa základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že k namietanému porušovaniu\nv sťažnosti označených práv na uvedenom skutkovom základe v čase podania sťažnosti\npostupom okresného súdu a krajského súdu už nemohlo dochádzať, a preto sťažnosť\nv súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\nSťažovateľ v spojení s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 48\nods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom\nkonaní i postupom okresného súdu v napadnutom konaní namieta tiež porušenie svojho\npráva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.\nZ judikatúry ESĽP vyplýva (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti\nSpojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok\nz 27. 4. 1988, séria A č. 131) zjavná spätosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s inými\nprávami zaručenými dohovorom (a teda aj s právom na prejednanie záležitosti v primeranej\nlehote zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru).\nVzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia\npráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného\nv čl. 6 ods. 1 dohovoru bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, ústavný súd odmietol\n\n17\n\nsťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného porušenia práva na účinný prostriedok nápravy\npodľa čl. 13 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú.\nII.4 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\ndohovoru, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním\ndo súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva\nna ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, základného práva na starostlivosť\no deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného\na rodinného života podľa čl. 8 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 8 CoP 199/2016\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie práva na spravodlivý súdny\nproces postupom krajského súdu a napadnutým uznesením vo viacerých argumentačných\nlíniách.\nV záujme materiálnej ochrany ústavnosti pri predbežnom prerokovaní tejto časti\nsťažnosti sa ústavný súd, vychádzajúc z už citovaného znenia § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde, sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne\nneopodstatnenú. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nSťažovateľ v tejto časti namieta v kontexte tvrdenia nesprávneho rozhodnutia\nkrajského súdu napadnutým uznesením skutočnosť, že krajský súd sa nedostatočne\n\n18\n\nvysporiadal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa nedoručenia podstatných dôkazov,\nkeď v napadnutom uznesení uviedol: „K odvolacím námietkam oprávneného ohľadom\nnedoručenia ním uvedených dôkazov dodáva, že konajúci súd nemá povinnosť doručovať\nkaždý vykonaný dôkaz účastníkom konania. Právo účastníkov oboznámiť sa so všetkými\ndôkazmi alebo prednesenými skutkovými okolnosťami a zaujať k nim stanovisko, zakotvené\nv čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zabezpečené\nprávom účastníkov nahliadnuť do spisu, robiť si z neho poznámky, výpisy a fotokópie.\nVzhľadom na to, že konajúci súd žiadnym spôsobom nebránil oprávnenému ani jeho\nadvokátke v nahliadnutí do spisu, neobstojí jeho odvolacia námietka, že nedoručením\nnamietaných dôkazov boli porušené jeho základné ľudské práva a slobody a odňatá\nmožnosť konať pred súdom.“\nÚstavný súd pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal napadnuté\nuznesenie krajského súdu a postup, ktorý mu predchádzal.\nPri hodnotení napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal\nz ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho\nsúdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,\nIV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania\ntvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania\nrozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané\nv priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k uvedenému uviedol:\n„K odvolacím námietkam oprávneného ohľadom nedoručenia ním uvedených dôkazov\ndodáva, že konajúci súd nemá povinnosť doručovať každý vykonaný dôkaz účastníkom\nkonania. Právo účastníkov oboznámiť sa so všetkými dôkazmi alebo prednesenými\nskutkovými okolnosťami a zaujať k nim stanovisko, zakotvené v čl. 6 Európskeho dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd je zabezpečené právom účastníkov\nnahliadnuť do spisu, robiť si z neho poznámky, výpisy a fotokópie. Vzhľadom na to,\nže konajúci súd žiadnym spôsobom nebránil oprávnenému ani jeho advokátke v nahliadnutí\n\n19\n\ndo spisu, neobstojí jeho odvolacia námietka, že nedoručením namietaných dôkazov boli\nporušené jeho základné ľudské práva a slobody a odňatá možnosť konať pred súdom.\nZ týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa\nust. § 387 ods. 1 CSP a podľa ust. § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil\niba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie\nsprávnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.“\nPretože v danom prípade krajský súd pri svojom rozhodovaní nevybočil\nz existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov, preskúmal odvolaním\nnapadnuté uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na súdny výkon rozhodnutia\nz 15. apríla 2016 po právnej i skutkovej stránke a svoje závery dostatočným spôsobom\nodôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom uplatnená námietka odňatia\nmožnosti konať pred súdom je neopodstatnená a nesignalizuje žiadnu možnosť vyslovenia\nporušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nNad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že ústavnoprávna relevancia\nsťažovateľom tvrdeného zásahu do práva na spravodlivé súdne konanie je oslabená\naj samotným predmetom napadnutého konania, ktorý spadá pod právne vzťahy, ktoré\nspadajú do kategórie mimosporových a vo vzťahu ku ktorým je dôvodný osobitný procesný\npostup vychádzajúci z osobitných procesných princípov. Výsledkom dôslednej procesnej\ndiferenciácie na konania sporové a mimosporové sa vytvára v konaniach osobitne\nvymedzený priestor pre aktivitu súdu, účastníkov konania, subjektov konania, prispôsobenie\nvybraných procesných postupov a ich právnej úpravy, zvýšenej právnej ochrane vzťahov\na subjektov tam, kde je to z hmotnoprávneho hľadiska dôvodné (obdobne Smyčková, R.,\nŠtevček, M., Tomašovič, M., Kotrecová, A. a kol. Civilný mimosporový poriadok.\nKomentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2017, s. 2).\nVyšetrovací princíp a princíp materiálnej pravdy v mimosporových konaniach\nprenášajú „zodpovednosť“ za priebeh konania v širšom rozsahu na konajúci súd.\nPre priebeh dokazovania sa primerane použijú ustanovenia o dokazovaní podľa zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov. Keďže\n\n20\n\nmimosporové konanie je ovládané zásadou zistenia skutočného stavu veci, je zrejmé\nže podkladom rozhodnutia súdu bude sumár zistení, ktoré sa čo najviac približujú\nskutočnému stavu veci.\nZ priebehu konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, je zrejmé,\nže súd považoval za preukázané, že náhle odobratie maloletých detí od matky by im mohlo\nspôsobiť ťažké neurotické prejavy, keďže deti žijú už od roku 2011 nepretržite s matkou\nna území Slovenskej republiky. Táto skutočnosť bola v konaní objektívne zistená na\nzáklade psychologického vyšetrenia vykonaného\n\n26. októbra\n\n2015 a 4. marca 2016, ktorá maloleté deti sleduje nepretržite od roku 2012. V napadnutom\nkonaní, kde bezpochyby prevláda a je prvoradým najlepší záujem dieťaťa, je bez právneho\nvýznamu, kto tieto dôkazy v konaní predložil. Na skutočnosti objektívneho zistenia týchto\ninformácií by nebolo zmenilo nič ani prípadné vyjadrenie sťažovateľa k týmto dôkazom.\nNavyše, súd v súlade s čl. 5 ods. 2 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového\nporiadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“) postupuje v napadnutom konaní\nz úradnej povinnosti na základe zákona na účely prejednania a rozhodnutia veci tak,\naby ochrana práv bola rýchla a účinná.\nZo súdneho spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 17 Em 1/2012 ústavný súd\ntaktiež zistil, že okresný súd 16. novembra 2015 doručoval právnej zástupkyni sťažovateľa\nvyjadrenie matky doručené okresnému súdu 29. októbra 2015, v ktorom poukázala\naj na správu psychologičky\n\nz 26. októbra 2015. Právna zástupkyňa\n\nprevzala predmetné vyjadrenie 24. novembra 2015. Vzhľadom na uvedené je zrejmé,\nže odporca o tomto dôkaze vedomosť musel mať, pričom do vydania prvostupňového\nuznesenia sa k predmetnej skutočnosti nijako nevyjadril ani závery zo psychologickej\nsprávy z 26. októbra 2015 nijako nenamietal.\nVzhľadom na uvedené neobstojí preto námietka sťažovateľa, že okresný súd\nkomunikoval iba s matkou, pričom sťažovateľovi nedoručil žiadne dôkazy a ani ho o nich\nneinformoval.\n\n21\n\nSťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivé súdne\nkonanie v sťažnosti taktiež uviedol, že maloleté deti v konaní pred okresným súdom neboli\nvypočuté, keďže z predložených dôkazov vyplýva, že tieto správy (dôkazy) boli\nvypracované len na základe pohovorov s matkou.\nSťažovateľ poukazuje na to, že súdy nezisťovali názor maloletých detí,\na na argument sťažovateľa, ako súdy dospeli k presvedčeniu, aká je vôľa maloletých detí,\nkrajský súd nereagoval.\nPodľa § 38 ods. 1 CMP ak je účastníkom maloletý, ktorý je schopný vyjadriť\nsamostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne.\nPodľa § 38 ods. 2 CMP názor maloletého zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim\njeho veku a vyspelosti. Podľa povahy veci zisťuje súd názor maloletého bez prítomnosti\niných osôb.\nÚstavný súd sa stotožňuje so skutočnosťou, že právo dieťaťa vyjadriť svoj názor\nv konaní, ktoré sa ho bezprostredne týka, je jeho prioritným oprávnením.\nZ dikcie § 38 CMP vyplývajú dve základné kritériá pre vyhodnotenie spôsobu\nzisťovania názoru maloletého, a to vek a vyspelosť dieťaťa. Vyhodnotenie týchto kritérií je\nvýlučne vecou konajúceho súdu, ktorý posudzuje všetky individuálne okolnosti každého\nprípadu a predpokladov na strane dieťaťa.\nZo správy z psychologického vyšetrenia vykonaného\nz 26. októbra 2015, ktorá je v „origináli“ založená v súdnom spise napadnutého konania\nokresného súdu na č. l. 305-306, je zrejmé, že deti prišli síce do ambulancie v sprievode\nsvojej matky, pri pohovore však ostali samy. Obidve maloleté pri uvedenom pohovore\nvyjadrili svoju vôľu ostať so svojou matkou ich veku zodpovedajúcim spôsobom:\n„Keby mali ísť do\n\ntak by sa chytili mamke za nohu a nepustili by sa jej“.\n\n22\n\nTaktiež považovali konajúce súdy za preukázanú vôľu maloletých detí ostať s ich\nmatkou aj zo správy detskej psychologičky\n\nz 3. marca 2016, pričom\n\nk uvedenému okresný súd uviedol: „... maloletá\n\nuviedla, že má rada svojho\n\nterajšieho ocka, mamku aj sestričku, chce žiť s nimi a nevie si predstaviť, čo by robila\nbez nich v cudzej krajine, s cudzími ľuďmi. Má rada svoju školu. Na ocka\n\nsi trochu\n\nspomína, ale nechce s ním žiť...“\nAko z uvedenej správy vyplýva, maloletá\n\nuviedla, „že otca nepozná, nevie\n\njeho jazyk, má rada svoju mamku, rodinu. Sama napísala s kým chce žiť: Sú to mamka\n, ocko\na babka\n\n, sestra\n\nsestra\n\n, dedko\n\n, babka\n\n, dedko\n\n“.\n\nVzhľadom na uvedené je zrejmé, že okresný súd vhodným spôsobom zistil vôľu\nmaloletých detí, na ktorú v konaní aj prihliadal a krajský súd sa s uvedenými skutočnosťami\na z toho plynúcimi závermi plne stotožnil. Z uvedeného je teda zrejmé, že napadnutým\nuznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nebolo v tomto\nsmere porušené sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.\nNad rámec uvedeného je ešte potrebné uviesť, že sťažovateľovi je známa vôľa jeho\nmaloletých detí. Ešte pred podaním tejto v poradí piatej sťažnosti na ústavný súd bolo\nprávoplatne skončené konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 15 P 233/2014\no úpravu práv a povinností k maloletým deťom, ktorého účastníkom bol aj sťažovateľ.\nÚstavný súd nahliadnutím do predmetného súdneho spisu zistil, že okresný súd v tomto\nkonaní vykonal výsluch maloletých detí 19. októbra 2017 mimo pojednávania vo veci.\nMaloletá\n\nna otázku zákonnej sudkyne, komu chce byť zverená do starostlivosti\n\nuviedla, že „mamke“. Taktiež totožne odpovedala aj maloletá\n\nNa pojednávaní\n\nkonanom 22. novembra 2017, ktorého sa osobne zúčastnil aj sám sťažovateľ, súd oboznámil\núčastníkov konania s výsluchmi maloletých detí z 19. októbra 2017. Uvedené konanie\nsa skončilo schválením rodičovskej dohody, pričom sťažovateľ súhlasil s tým, aby boli\nmaloleté deti zverené do osobnej starostlivosti matky, pričom jeho styk s maloletými deťmi\nje za prítomnosti ich matky neobmedzený.\n\n23\n\nSťažovateľ namieta aj skutočnosť, že okresný súd prehodnotil obvyklý pobyt detí,\nnapriek skutočnosti nenaplnenia podmienok uvedených v čl. 10 nariadenia Rady (ES)\nč. 2201/2003 a miestom obvyklého pobytu maloletých detí podľa jeho názoru naďalej\nostáva\n\nTaktiež uviedol, že konanie o nariadenie súdneho výkonu rozhodnutia\n\nnie je konaním o určení obvyklého pobytu detí a okresnému súdu tak neprináleží,\naby rozhodoval, kde majú maloleté deti svoj obvyklý pobyt. Sťažovateľ uvádza, že krajský\nsúd tieto argumenty nevyvrátil, ani sa nimi nezaoberal.\nNariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci\na uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv\na povinností\n\nneupravuje\n\ndefiníciu\n\npojmu\n\n„obvyklý\n\npobyt“,\n\niba\n\nnaň\n\nodkazuje\n\nv čl. 8 (všeobecná právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu)\na v čl. 10 (súdna právomoc v prípadoch únosu dieťaťa).\nZ judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že obvyklý pobyt dieťaťa musí\nbyť určený na základe súhrnu osobitných skutkových okolností každého jednotlivého\nprípadu. Okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa v členskom štáte musia byť zohľadnené ďalšie\nfaktory, z ktorých je možné vyvodiť, že táto prítomnosť nemá dočasný alebo príležitostný\ncharakter a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru začlenenia do sociálneho a rodinného\nprostredia. Do úvahy treba vziať najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu\nna území členského štátu, štátnu príslušnosť a presťahovanie rodiny do tohto štátu, miesto\na podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti a rodinné a sociálne väzby dieťaťa\nv danom štáte (C – 523/07, body 37 ‒ 39).\nOkresný súd vo svojom uznesení z 15. apríla 2016 uviedol: «Súd po preštudovaní\nspisového materiálu návrh oprávneného na nariadenie súdneho výkonu rozhodnutia\nspočívajúceho v nariadení návratu maloletých detí\nna územie a pod jurisdikciu\n\na\nzamietol a to z viacerých\n\ndôvodov. V prvom rade súd prihliadal na skutočnosť, že maloleté deti sa na území\nSlovenskej republiky nachádzajú od januára 2011, pričom počas uvedenej doby sa plne\nintegrovali do svojho okolia, navštevovali tu predškolské a v súčasnosti aj školské\n\n24\n\nzariadenie, v ktorom dosahujú výborné výsledky, navštevujú záujmové krúžky, majú\nvytvorené silné citové väzby na rodinu matky, ako aj ostatných príbuzných a známych,\nna kamarátov z predškolského a školského zariadenia, či z okolia, kde bývajú. Rovnako\nmajú zabezpečenú aj zdravotnú starostlivosť. Súd preto prehodnotil aj obvyklý pobyt\nmaloletých detí, ktorého definícia v zmysle článku 8 ods. 1 Nariadenia Rady (ES)\nč. 2201/2003 bola ustálená Súdnym dvorom EÚ a ktorý zodpovedá miestu odzrkadľujúcemu\nistú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia, pričom toto miesto\nmusí stanoviť vnútroštátny súd, s prihliadnutím na všetky osobitne skutkové okolnosti\nkaždého jednotlivého prípadu.\nĎalšou podstatnou skutočnosťou, ktorá viedla súd k zamietnutiu návrhu oprávneného\nje nepriaznivý zdravotný stav maloletých detí, ktorý by sa v prípade „vytrhnutia“\nmaloletých detí z domáceho prostredia a ich premiestnenia na územie ich predošlého\npobytu mohol výrazne zhoršiť a predovšetkým by mohol byť ohrozený ich ďalší psychický\nvývoj. V neposlednom rade súd pri rozhodovaní zobral do úvahy aj skutočnosť,\nže oprávnený dlhodobo neprejavuje o maloleté deti skutočný záujem, deti ho nepoznajú\na za svojho otca považujú manžela matky. Podľa názoru súdu, nič nebránilo otcovi, aby\nod roku 2011 maloleté deti navštívil, prípadne, aby sa o ne zaujímal, napr. prostredníctvom\nsociálnych sietí, či telefonicky. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že súdu\nfakticky nie je známy aktuálny pobyt oprávneného, nakoľko tak v tomto, ako aj v konaní\nvedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 15 P/233/2014 nie je možné zistiť jeho aktuálnu\nadresu pobytu, keďže z relácií poštového doručovateľa vyplýva, že oprávnený na jedinej\nsúdu známej adrese nie je známy a právna zástupkyňa oprávneného do dnešného dňa jeho\naktuálnu adresu neoznámila. Taktiež plnenie vyživovacej povinnosti zo strany oprávneného\nsa realizuje prostredníctvom súdneho exekútora.\nV danom prípade si súd dovoľuje poukázať na to, že realizácia výkonu rozhodnutia\no navrátenie maloletých detí nemôže byť prípustná aj z toho dôvodu, že premiestnenie\nmaloletých detí do\n\nby nebolo v ich záujme, čoho dôkazom sú aj správy odborníkov\n\nz oblasti zdravotníctva, a to pediatra a klinického psychológa, ďalej vôľa maloletých detí\nzostať v prostredí, v ktorom vyrastajú a do ktorého sa výrazne etablovali, ako aj vyjadrenie\nkolízneho opatrovníka, t. j. súdom ustanoveného orgánu, ktorý v konaní vystupuje\nza maloleté deti a háji ich záujmy pred záujmami tretích osôb, teda aj ich rodičov. V zmysle\n\n25\n\ncitovaných článkov Dohovoru o právach dieťaťa je totiž potrebné povýšiť záujem dieťaťa\npred akýmikoľvek záujmami ostatných osôb a toto musí byť aj základným hľadiskom\npri všetkých činnostiach týkajúcich sa detí. Práve maloletým deťom sa má poskytnúť taká\nochrana a starostlivosť, ktorá je nevyhnutná pre ich blaho.\nSúd v tejto súvislosti odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\n(konkrétne na významný precedens v tomto ohľade a to rozhodnutie Veľkej komory vo veci\nNeulinger a Shuruk v. Švajčiarsko zo dňa 6. 7. 2010), ktorý v podobnom prípade rozhodol,\nže vykonaním návratu dieťaťa by bol porušený článok 8 Dohovoru s odôvodnením, že i keď\nmatka premiestnila dieťa protiprávne v rozpore s nariadením domácich súdov (v tomto\nprípade mysliac izraelských súdov), ktoré jej toto zakazovali, sa malo na prvom mieste\nprizerať na záujmy dieťaťa. Šlo o zachovanie rodinných väzieb, ale taktiež o zabezpečenie\njeho vývoja v zdravom prostredí. Koncept najlepšieho záujmu dieťaťa bol obsiahnutý\nv Haagskom dohovore, ktorý v princípe vyžadoval urýchlený návrat uneseného dieťaťa,\nokrem prípadov existencie vážneho rizika, že navrátením dieťaťa by bolo toto vystavené\nfyzickej alebo duševnej ujme. Európsky súd pre ľudské práva výslovne citoval, že ak návrat\nbol vykonaný určitý čas po únose, dieťaťa mohlo to podkopať vhodnosť použitia Haagskeho\ndohovoru, takto by to bol v podstate nástroj procesnej povahy. Aj keď maloletý by bol\nvo veku, v ktorom má určitú schopnosť adaptácie, skutočnosť, že by bol opätovne\n„vykorenený“ zo svojho momentálneho prostredia, by pre neho mala pravdepodobne vážne\nnásledky. V závere sa Európsky súd pre ľudské práva vyjadril, že návrat dieťaťa by nebol\nv jeho najlepšom záujme.\nSlovenská republika uznáva a dodržiava všeobecne pravidlá medzinárodného práva,\nmedzinárodné dohovory, je nimi viazaná a tieto majú prednosť pred vnútroštátnym\nzákonodarstvom. Vzhľadom na vyššie uvedenú viazanosť predpismi medzinárodného práva,\nako aj s prihliadnutím na značnú podobnosť oboch prípadov, je nutné konštatovať,\nže návrat maloletých detí by jednoznačne nebol v ich záujme a spôsobil im vážne psychické\nnásledky, čím by sa toto konanie dostalo do rozporu s medzinárodným právom\nprezentovaným danou judikatúrou.\nSúd opätovne zdôrazňuje, že aj v konaniach o výkone rozhodnutia o výchove\nmaloletých detí je potrebné prihliadať v prvom rade na najlepší záujem maloletých detí,\nktorý je v tomto prípade prvoradý, na ich stabilné rodinné a sociálne prostredie, na citové\n\n26\n\nväzby maloletých detí na matku a ostatných členov rodiny, ako aj na skutočnosť, že maloleté\ndeti sa už zžili s prostredím, v ktorom vyrastajú. Súd preto na základe všetkých\nvyššie uvedených skutočností a s poukazom na citované zákonné ustanovenia o návrhu\noprávneného rozhodol tak, ako je to uvedené vo výfukovej časti tohto rozhodnutia.»\nKrajský súd v napadnutom uznesení uviedol: «Odvolací súd na zdôraznenie\nsprávnosti napadnutého rozhodnutia s dôrazom na judikatúru Európskeho súdu pre\nľudské práva (rozhodnutie Veľkej komory vo veci Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko\nzo 6. 7. 2010), vychádzajúc z najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorý musí byť prvoradým\nhľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými\nalebo súkromnými zariadeniami, sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo\nzákonodarnými orgánmi, v zmysle čl. 3 dohovoru (z. č. 104/1991 Zb.) konštatuje, že mal.\nktorá mala v čase príchodu na územie Slovenskej republiky 5 rokov a v súčasnosti\nmá 10 rokov, prežila väčšinu svojho života od doby, kedy bola schopná uvedomovať si svoju\nexistenciu v okolitom svete a pomyselne umiestniť svoju osobu v čase a priestore na území\nSlovenskej republiky. Rovnako tak mal.\n\nktorá mala v čase príchodu na Slovensko 3\n\nroky a v súčasnosti má 8 rokov, prežila takmer celý život aktívneho vnímania seba a okolia\nna Slovensku. V tejto súvislosti dodáva, že mal. deti vo veku troch a piatich rokov\nnie sú schopné vnímať a pochopiť skutočnosť, že boli neoprávnené premiestnené na územie\niného štátu, sú schopné vnímať len prítomnosť buď známych a blízkych osôb alebo cudzích\nosôb a na základe toho vyhodnocujú, či sa cítia bezpečne a komfortne alebo nie. Nedokázali\npreto svoj odchod vnímať ako negatívnu a nechcenú skúsenosť, ako opustenie miesta ich\nobvyklého pobytu, nakoľko odišli s matkou, ktorá je v tomto veku detí prevažne dominantne\nblízkou osobou v ich živote. Konštatuje, že maloleté deti prišli na Slovensko vo veku, kedy\nsi ešte len začínali aktívne budovať sociálne väzby s okolitým svetom, preto sa prirodzene\nintegrovali medzi ostatných rovesníkov, nadviazali vyššie sociálne putá s tretími osobami\na prirodzene si vytvorili sociálne zázemie a svoj domov. Poukazuje na to, že maloleté ani\nv súčasnosti, vzhľadom na ich vek a stupeň vývoja, nie sú schopné pochopiť skutočný\nprávny význam výkladu pojmu „obvyklý pobyt dieťaťa“ s poukazom na to, že výklad tohto\npojmu nebol jednoznačný, bol komplikovaný a bol predmetom viacerých diskusií odbornej\nverejnosti, ani skutočnosť, že v mieste, v ktorom žijú, a ktoré považujú za bezpečné\n\n27\n\na stabilné miesto, sa zdržiavajú neoprávnene. Odvolací súd je toho názoru, že pojem\nnajlepší záujem mal. dieťaťa možno vo veku mal.\n\na\n\nchápať ako vytvorenie\n\nstabilného, rodinného a výchovného prostredia, vhodného pre ich zdravý duševný rast\na vývoj, napredovanie, vzdelávanie, oddych a poznávanie sveta, ako aj zabezpečenie\nich odôvodnených potrieb, s cieľom zabezpečiť im čo najlepšie podmienky a pripraviť\nich na plnohodnotný a zmysluplný život dospelej svojprávnej osoby, zodpovednej za seba\na svoje okolie. Zohľadňujúc všetky tieto objektívne okolnosti dospel odvolací súd k záveru,\nže je nevyhnutné rozhodnúť o návrhu na výkon právoplatného rozhodnutia o návrate mal.\ndetí do krajiny ich obvyklého pobytu a posúdiť rozpor medzi právnym obvyklým pobytom\nmaloletých a miestom v ktorom v skutočnosti žijú, a ktoré považujú za svoj domov v súlade\ns ich najlepším záujmom. Vzhľadom na to, že maloleté nie sú schopné pochopiť právny\nvýznam pojmu obvyklý pobyt, nie je možné od nich spravodlivo žiadať, aby opustili\nprostredie, ktoré dôverne poznajú, cítia v ňom pocit bezpečia a stability, vytvorili si systém\nsociálnych väzieb a vzťah, a v ktorom im pribudol ďalší súrodenec, s ktorým od jeho\nnarodenia žijú v spoločnej domácnosti, len dôvodu, že pochybením všetkých zúčastnených\na zodpovedných strán si svoj domov vytvorili v štáte, ktorý nie je ich obvyklým pobytom.\nZdôrazňuje, že maloleté dieťa nie je vec, ktorá je stála, nemenná a nevyvíja sa až\ndo právoplatného skončenia súdneho konania, ale je živou bytosťou, ktorá neustále rastie,\nvyvíja sa. svoj život prispôsobuje aktuálnemu stavu prostredia a jeho osobnosť sa formuje\nvo vzájomnej ingerencii s vonkajším prostredím. Na základe týchto skutočnosti je odvolací\nsúd toho názoru, že pochybenie kompetentných osôb zodpovedných za život, zdravie\na zachovávanie práv maloletých nemôže byť na škodu ich najlepšieho záujmu, preto napriek\ntomu, že maloleté deti nežijú v krajine ich obvyklého pobytu, nie je možné spravodlivo\nod nich žiadať, aby sa vo svojom veku snažili pochopiť z ich pohľadu zložitý právny režim\nnávratu mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu, prerušili všetky svoje sociálne väzby\na zmierili sa s trvalým odchodom z miesta, ktoré považujú za svoj domov. Zdôrazňuje,\nže vzhľadom na zákonom a celou spoločnosťou chránené práva a právom chránené záujmy\nmaloletých detí, nemôže mať výkon právoplatného rozhodnutia prednosť pred ich najlepším\nzáujmom, pretože týmto postupom by mohlo dôjsť k vážnej a trvalej škode na zdravom\ntelesnom a duševnom vývoji maloletých detí a to v oveľa väčšom rozsahu, aká vznikne\nna právach ostatných oprávnených osôb nevykonaním právoplatného súdneho rozhodnutia.\n\n28\n\nNa zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že toto\nrozhodnutie zohľadňuje vo významnej miere aj rodičovské práva a povinnosti otca\nmaloletých, nakoľko vytrhnutím maloletých z miesta, ktoré považujú za svoj domov,\nby výrazne sťažilo obnovenie ich vzťahu s otcom a narušilo by ich pozitívne vnímanie jeho\nosoby, ako ich rodiča, nakoľko by u nich prevládol smútok za prostredím, v ktorom žili\na svoj odchod by nedokázali racionálne pochopiť a prijať. Konštatuje, že otec má možnosť\nobnoviť svoj rodičovský vzťah s maloletými deťmi v prostredí, v ktorom sa cítia bezpečne,\nčo má pozitívny vplyv na rýchlosť a intenzitu obnovenia a upevnenia ich citových väzieb\nako aj prinavrátenia jeho osoby do ich života a okruhu im blízkych osôb.»\nZ uvedeného vyplýva, že okresný súd aj krajský súd prejednali a rozhodli predmetnú\nvec v súlade s najlepším záujmom maloletých detí, ktorý bol prioritným kritériom,\nv dôsledku čoho bolo nevyhnutné vzhľadom na už všetky uvedené skutočnosti\naj prehodnotiť obvyklý pobyt maloletých detí, pričom zisťoval všetky relevantné\nskutočnosti pre nariadenie výkonu rozhodnutia.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z obsahu napadnutého\nuznesenia krajského súdu sa presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal\nv rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v súdnom konaní dostal odpoveď\nna všetky podstatné otázky týkajúce sa jeho námietok, súd konal v medziach svojej\nprávomoci, keď príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné\npre posúdenie veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho\núvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne\nakceptovateľné.\nVzhľadom na uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením\nkrajského súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a právom na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení.\n\n29\n\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel taktiež k záveru, že sťažovateľom\nnamietané skutočnosti neindikujú možnosť vysloviť ani porušenie v sťažnosti označených\npráv hmotného charakteru, t. j. základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy\na práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní aj v tejto\nčasti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\nNad rámec uvedeného považuje ústavný súd za potrebné poukázať na skutočnosť,\nže sťažovateľ v súčasnej dobe nie je vylúčený zo života svojich maloletých detí,\nale po schválení rodičovskej dohody v decembri 2017 má možnosť postupne obnoviť\nvzájomné väzby s nimi.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. mája 2018\n\n30", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "prieťahy", "dieťa-obvyklý pobyt", "dieťa-záujem dieťaťa", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "ochrana súkromného a rodinného života", "rodičovské práva, rodina", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "maloletý-práva dieťaťa"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9545fdf2-488e-4ab4-8959-9f257c371134", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.362.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 362/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 362/2017 z 30. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.362.2017.1"}, {"guid": "ussr:2935fc3f-3d6d-40d3-9c99-1ff2ba96ac45", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.674.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 674/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 674/2016 z 14. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-14", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.674.2016.1"}, {"guid": "ussr:ecf1248e-0a10-4e54-9442-556147c2606e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.361.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 361/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 361/2014 z 27. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.361.2014.1"}, {"guid": "ussr:15246588-0dd1-4cd0-8f12-936bf23144ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 267/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 267/2013 z 18. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:15246588-0dd1-4cd0-8f12-936bf23144ee"}, {"guid": "ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2012 z 14. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-14", "citacie_n": 173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e7e44bf-3cd8-40f4-8473-ecff08c725df"}, {"guid": "ussr:c3b0e676-5615-4436-bbe7-8eff6f4963f2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 326/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 326/2010 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c3b0e676-5615-4436-bbe7-8eff6f4963f2"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:1896eec5-9730-4c37-938e-151314c04e38", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 342/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 342/08 z 15. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-15", "citacie_n": 169, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1896eec5-9730-4c37-938e-151314c04e38"}, {"guid": "ussr:732cd795-10ae-431c-adea-d1282962abd7", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 280/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 280/08 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:732cd795-10ae-431c-adea-d1282962abd7"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:96960586-1820-41da-b759-f28824c17319", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 42/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 42/07 z 20. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-20", "citacie_n": 369, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96960586-1820-41da-b759-f28824c17319"}, {"guid": "ussr:edfb8c38-1b27-459a-b2f5-77b1ae29221c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 387/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 387/06 z 22. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-22", "citacie_n": 595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:edfb8c38-1b27-459a-b2f5-77b1ae29221c"}, {"guid": "ussr:da812314-96ec-48f2-8b72-f62017ad1f3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 184/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/06 z 31. 5. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-05-31", "citacie_n": 374, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da812314-96ec-48f2-8b72-f62017ad1f3c"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5faa1dbd-42b0-4b70-887d-8f433b27bbbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 73/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 73/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5faa1dbd-42b0-4b70-887d-8f433b27bbbb"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:c4eddac9-19ce-4375-9c1b-f7bec743f7c7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.438.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 438/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 438/2019 z 29. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-29", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.438.2019.1"}, {"guid": "ussr:ffb7a374-47a8-4be1-8e54-702dfe526df7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.71.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/2019 z 23. 5. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-05-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.71.2019.1"}]}