{"guid": "ussr:35963b50-315e-48f1-9975-d2cad8d33999", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.311.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 311/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 311/2018 z 16. 5. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. mája 2018, sp. zn. IV. ÚS 311/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.311.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2018-05-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/35963b50-315e-48f1-9975-d2cad8d33999", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.311.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.311.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.311.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 311/2018-9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nLadislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti\nSINES, s. r. o., ČSA 241/12, Kremnica, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Olosom,\nKarola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina\nsp. zn. 6 C 199/2009 z 3. októbra 2014, rozsudkom Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 8 Co 11/2015 z 30. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 Cdo 70/2016 z 31. mája 2017, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti SINES, s. r. o., o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n28. augusta 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SINES, s. r. o., ČSA 241/12,\n\nKremnica (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)\nsp. zn. 6 C 199/2009 z 3. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),\nrozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 11/2015\nz 30. októbra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 70/2016\nz 31. mája 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ si návrhom uplatnil\nnárok na zaplatenie sumy 28 620,67 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody\nproti\n\n(ďalej len „odporca“). Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil\n\ntým, že odporca v rámci výkonu funkcie správcu konkurznej podstaty obchodnej\nspoločnosti\n\n, listom z 18. mája 2000 okamžite zrušil so zamestnankyňou\n\ntejto obchodnej spoločnosti\n\npracovný pomer. Okresný súd\n\nŽiar nad Hronom rozsudkom sp. zn. 10 C 743/2000 z 18. decembra 2003, ktorý nadobudol\nprávoplatnosť 2. marca 2004, určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru je neplatné\na že pracovný pomer s\n\ntrvá, a zároveň obchodnú spoločnosť\n\n, zaviazal zaplatiť\n\nnáhradu mzdy v sume 11 726 Sk\n\nmesačne za obdobie od 25. apríla 2000 do 22. mája 2000 a náhradu mzdy v sume 11 726 Sk\nmesačne za obdobie od 7. júna 2000 do dňa umožnenia ďalšieho pokračovania v práci,\nresp. do dňa platného skončenia pracovného pomeru. Podľa sťažovateľa obchodná\nspoločnosť\n\n, zaplatila\n\n7. júna 2009 na základe rozsudku\n\nOkresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 10 C 743/2000 z 18. decembra 2003\nsumu 28 620,67\n\n€.\n\nZaplatením\n\ntejto\n\nsumy\n\nvznikla\n\nobchodnej\n\nspoločnosti\n\n, škoda, ktorá bola spôsobená výlučne protiprávnym konaním správcu\nkonkurznej podstaty, t. j. odporcu. Pohľadávka obchodnej spoločnosti\n\n,\n\nv sume 28 620,67 € bola sťažovateľovi ako postupníkovi postúpená zmluvou\nzo 17. júla 2009 v zmysle § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka.\n\n2\n\nO\n\nnávrhu\n\nrozhodol\n\nokresný\n\nsúd\n\nrozsudkom\n\nč. k.\n\n6 C 199/2009-389\n\nz 18. januára 2013 tak, že ho zamietol. Proti rozsudku okresného súdu z 18. januára 2013\npodal sťažovateľ (prvé) odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením\nč. k. 8 Co 288/2013-443 z 30. októbra 2013 tak, že rozsudok okresného súdu\nz 18. januára 2013 zrušil z procesného dôvodu, keď okresnému súdu vytkol, že tento\nnepostupoval podľa § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),\nt. j. samosudca po začatí pojednávania, prednesoch účastníkov a oznámení výsledkov\nprípravy pojednávania neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov\nmožno považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné\na ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná,\naj keď ich účastníci navrhli.\nPo vrátení veci krajským súdom okresný súd doplnil dokazovanie a rozhodol\nnapadnutým rozsudkom z 3. októbra 2014 tak, že návrh sťažovateľa zamietol.\nProti tomuto rozsudku podal sťažovateľ (druhé) odvolanie, o ktorom rozhodol\nkrajský súd napadnutým rozsudkom z 30. októbra 2015 tak, že rozsudok okresného súdu\npotvrdil.\nProti rozsudku krajského súdu z 30. októbra 2015 podal sťažovateľ dovolanie,\no ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 31. mája 2017 tak, že dovolanie\nodmietol.\nSťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva na rovnosť\núčastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a zásady spravodlivého procesu tým,\nže okresný súd v napadnutom konaní nevykonal ňou navrhovaný výsluch svedka, ktorý\nby mohol „súdu relevantne a detailne vysvetliť konkrétny daňový prípad\n\n,\n\npresne by zodpovedal otázky týkajúce sa jej reálne dosiahnutého príjmu (výška, čas prijatia,\nprávny titul, subjekt poskytujúci príjem)... a to navyše... v rozpore s postupom daňového\núradu. Je pravdou, že súd rozhoduje sám (autonómne) o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov\nvykoná. Súčasne však treba pripomenúť, že v občianskom súdnom konaní súd dbá na to,\naby sa skutkový stav veci zistil čo najúplnejšie a účastníci konania mali možnosť vykonať\n\n3\n\ndôkazy podporujúce alebo preukazujúce ich tvrdenia... V danom prípade ide o odňatie\nmožnosti konať pred súdom, nakoľko okresný ako aj krajský súd sa v odôvodnení ťažiskovo\nvenovali iba jedinej obrane žalovaného, t. j. že v konaní nebolo preukázané,\nže suma 28.620,67 € bola spoločnosťou\nspoločnosti\n\nvyplatená zamestnankyni tejto\n\na že k vzniku škody tak nedošlo. Súdy odôvodňovaniu tohto\n\nzáveru intenzívne a veľmi iniciatívne venovali v celom rozsiahlom odôvodnení rozsudku.\nPreto bolo esenciálnou povinnosťou súdu umožniť nám ako žalobcovi vykonať všetky\nnavrhnuté dostupné dôkazy preukazujúce a podporujúce tvrdenia žaloby a tvrdený skutkový\nzáklad žaloby. Nebolo žiadneho relevantného dôvodu na nevykonanie výsluchu svedka\n.“.\nPodľa názoru sťažovateľa napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu trpia\nnedostatočným odôvodnením, keďže sú v zjavnom rozpore s obsahom spisu a vykonanými\ndôkazmi. Ďalej uvádza: „V tejto súvislosti preto možno uviesť, že súdy ťažiskovo tvrdili,\nže svedkyňa\n\nmala vo svojej výpovedi uviesť, že jej mala byť uhradená iba\n\nsuma cca 17.000,- EUR. Predmetné tvrdenie však rozhodne neobstojí a je plne v rozpore\ns obsahom spisu.“\nSťažovateľ v sťažnosti pokračuje: «Súdy nesprávne aplikovali dôkazný účinok\nsúkromných a verejných listín, a to najmä vo vzťahu k listinám vydaným daňovým úradom.\nV danej veci bola tak produkovaná reťaz nadväzujúcich listinných dôkazov. Úvaha súdu,\nže ide iba o súkromné listiny, a že sme ich mali ďalej „verifikovať“, je značne formalistické,\nabsurdné a popierajúce. Sám žalovaný správnosť týchto listín relevantne nenamietal\na najmä neponúkol žiadne vyvracajúce dôkazy o opaku. Žalovaný by musel preukázať,\nže všetky listiny predložené nami ako aj daňovým úradom a sociálnou poisťovňou sú vecne\nnesprávne, že svedkyňa\n\nklamala, že nič nezdaňovala, že neuhradila daň ale túto\n\nsumu de facto „darovala“ daňovému úradu, resp. že išlo o iný príjem, ktorý bol zdanený\nza rok 2009. Navyše v prípade potvrdení Daňového úradu Žilina, pobočka Námestovo ide\no verejné listiny a nie o listiny súkromné...»\n\n4\n\nZa arbitrárne považuje sťažovateľ posudzovanie majetkovej situácie konateľa\nobchodnej spoločnosti\n\n, a «faktické zavedenie povinnosti spätného\n\npreukazovania majetku, ktoré je zjavne neústavné...\nPrvostupňový súd v odôvodnení vyslovil na str. 28 rozsudku..., že „v kontexte súdom\nuž v pôvodnom rozhodnutí konštatovaných okolností však nasvedčuje práve opaku,\nže\n\ns touto hotovosťou ku dňu 03.06.2009 nedisponoval.“ Súd prvého\n\nstupňa tak vôbec nevyslovil, že by... nedisponoval financiami, iba paušálne konštatuje\npochybnosti a to, že opačné okolnosti majú byť nasvedčované, nie však preukázané.\nIde o ďalší prvok arbitrárnosti. „Nasvedčovanie“ je iba subjektívna domnienka súdu.\nOkresný súd mal byť pri tejto úvahe preto súčasne schopný a najmä povinný potom i presne\nuzavrieť, presne koľko finančnej hotovosti mal teda\n\nv roku 2009\n\nku dňu 03. 06. 2009, čo však už súd vôbec neučinil.».\nPodľa sťažovateľa postup „okresného súdu predstavuje nebezpečný precedens\nv dôkaznom práve, keď súd si neplní svoje procesné povinnosti a súčasne ani nerešpektuje\npotvrdenie iného štátneho orgánu (tu daňového úradu), de facto degraduje verejnú listinu\niného štátneho orgánu, osvojuje si jeho právomoc a vyslovuje rôzne špekulatívne a obsiahle\núvahy a pochybnosti, ktoré sú v očividnom rozpore s viacerými dôkazmi, pričom však súd\nuž nie je schopný vôbec vysloviť to, aká by teda mala byť podľa súdu skutočná realita.\nCelý postup súdu pri rozhodovaní sa obmedzil iba na paušálne vyslovovanie ničím\nkonkretizovaných pochybností, avšak už bez ďalšieho uzavretia relevantných skutkových\nzáverov, čo je zreteľný znak arbitrárnosti.“.\nK napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd\n„rozhodol už za účinnosti C. s. p., pričom Civilný sporový poriadok... zaviedol v zmysle\n§ 470 C. s. p. nepravú retroaktivitu, t. j. tento zákon aj na konania začaté predo dňom\nnadobudnutia jeho účinnosti. Dovolací súd mal tak dovolanie meritórne prejednať podľa\npodmienok C. s. p., pričom postupom dovolacieho súdu (nezákonným odmietnutím\ndovolania) došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n5\n\n„1. Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru... a základné právo... podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy... rozsudkom Okresného súdu\nv Žiline sp. zn. 6 C 199/2009-492 zo dňa 03. 10. 2014, rozsudkom Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 8 Co 11/2015-574 zo dňa 30. 10. 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 Cdo 70/2016 zo dňa 31. 05. 2017 porušené bolo.\n2. Rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. 6 C 199/2009-492 zo dňa 03. 10. 2014,\nrozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 11/2015-574 zo dňa 30. 10. 2015 a uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 70/2016 zo dňa 31. 05. 2017 sa zrušuje\na vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.\n3. Okresný súd v Žiline, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky\nsú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne sťažovateľovi... do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu trovy konania.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n\n6\n\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47\nods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného\nsúdu z 3. októbra 2014\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza\nzo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd\nmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným\n(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci\nna jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nProti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom\nrozhodol krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom\nprípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jeho sťažnosti\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci\nna jej prerokovanie.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47\nods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu z 30. októbra 2015\n7\n\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní\nktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\n8\n\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nKrajský súd napadnutým rozsudkom z 30. októbra 2015 potvrdil napadnutý rozsudok\nokresného súdu z 3. októbra 2014. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku a následne\nna zdôraznenie správnosti jeho dôvodov uviedol tieto právne závery:\n«Vzhľadom na predmet sporu – náhrada škody zo zodpovednosti odporcu\nako správcu konkurznej podstaty v zmysle ust. § 8 ods. 2 zákona č. 329/1991 Zb. o konkurze\na vyrovnaní účinného do 30. 06. 2015 v spojení s ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka\nsprávne zameral dokazovanie na otázku či právnemu predchodcovi navrhovateľa –\nspoločnosti\n\nvznikla škoda tým, že skutočne vyplatil žalovanú sumu vo výške\n\n28.620,67 eur\n\ntitulom svojej povinnosti, ktorá mu bola uložená rozsudkom\n\nOkresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 10 C/743/00-144 zo dňa 18. 12. 2003, ktorý\nnadobudol právoplatnosť dňom 02. 03. 2004. Podľa rozsudku žalovaný –\nje povinný poskytnúť žalobkyni\n\nnahradu mzdy vo výške 11.726,- Sk brutto\n\nmesačne za obdobie trvania prekážok v práci na stane zamestnávateľa od dňa 25. 04. 2000\ndo 22. 05. 2000 a náhradu mzdy vo výške 11.726,- Sk brutto mesačne za obdobie\nod 07. 06. 2000 po oznámení zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával\ndo doby, keď jej umožní pokračovať v práci a žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy\nkonania spočívajúce v trovách zastúpenia vo výške 17.727,- Sk na účet právneho zástupcu\nžalobkyni\n\n, bytom\n\ndo troch dní odo dňa\n\nprávoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia. Za stavu námietok zo strany odporcu ohľadom\nskutočného vyplatenia uvedenej sumy spočívajúcich v spochybňovaní listinných dôkazov\na v tomto smere aj navrhnutými dôkazmi bolo aj podľa odvolacieho súdu na\nnavrhovateľovi, aby pravdivosť ním predložených listinných dôkazov a to najmä písomného\npotvrdenia\n\nzo dňa 07. 06. 2009 a príjmového pokladničného dokladu zo\n\ndňa 07. 06. 2009 preukázal. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na správne\nkonštatovanie okresného súdu ohľadom hodnotenia súkromných listín. Zákon v ust. § 134\nO. s. p. vymedzuje pojem verejnej listiny pozitívne. Verejné listiny sú listiny vydané súdmi\n\n9\n\nSR alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú\nosobitnými predpismi vyhlásené za verejné. Ostatné listiny sú súkromné. Súd skúma pravosť\nsúkromnej listiny, teda či pochádza od vystaviteľa a jej pravdivosť, teda správnosť jej\nobsahu. Rozdiel medzi verejnou a súkromnou listinou spočíva v jej dôkaznej sile. Účastník,\nktorý spochybňuje pravdivosť verejnej listiny, musí okrem popretia pravdivosti jej obsahu aj\npredložiť dôkazy o svojom tvrdení. Pri súkromnej listine stačí popretie jej pravosti alebo\nsprávnosti druhým účastníkom. Dôkazné bremeno pravosti alebo pravdivosti takejto listiny\nzaťažuje toho, kto takúto listinu predložil ako dôkaz. Vzhľadom na uvedené považoval\nodvolací súd za správny aj záver okresného súdu o dôkaznej povinnosti navrhovateľa\npreukázať pravdivosť predložených listinných dôkazov.\nNásledne okresný súd na základe dôkaznej iniciatívy účastníkov konania vykonal\nrozsiahle dokazovanie uzavrúc, že nemožno bez vážnych pochybností potvrdiť pravdivosť\nskutkových tvrdení navrhovateľa o tom, že zo strany jeho právneho predchodcu došlo\nreálne k vyplateniu peňažnej sumy 28.620,67 eur\n\nz titulu povinnosti\n\nuloženej mu označeným súdnym rozhodnutím. Aj podľa odvolacieho súdu\n(konateľ a spoločník spoločnosti\n\n) hodnoverne nepreukázal, že mal v\n\nuvedenom čase k dispozícii predmetný finančný obnos, ktorý predstavoval značnú hodnotu\na ktorý mal vložiť do spoločnosti\n\npodľa jeho výpovede ako pôžičku, pričom\n\npodľa príjmového pokladničného dokladu z 03. 06. 2009 (č. l. 216 spisu) ako vklad\npodnikateľa do spoločnosti\n\nTaktiež bezpodmienečne muselo dôjsť v dôsledku\n\nprechodu meny k výmene sumy 862.226,30 Sk, ktorú\n\ntvrdil, že mal\n\nvo svojej domácnosti a teda nie uloženú na účte v peňažnom ústave a to na sumu\n28.620,67 eur. Keďže menovaný takúto výmenu nepotvrdil ani nepreukázal nebolo možné\nuveriť tomu, že uvedenú sumu aj dňa 03. 06. 2009 vložil do pokladne\nPríjmový pokladničný doklad bez označenia čísla vyvoláva tiež pochybnosti. Okrem toho\nsamotná\n\n, ktorá je sestrou\n\n, vypočutá v konaní ako\n\nsvedkyňa potvrdila, že uvedenú sumu neobdržala, ale inú nižšiu sumu - „nejako to bolo\n17.000 eur“ (č. l. 224 spisu) a teda inú sumu, ktorá bola uvedená v písomnom potvrdení\nz 07. 06. 2009 a v príjmovom pokladničnom doklade z 07. 06. 2009. V daňovom priznaní\nza r. 2009 konkrétne je uvedená ako príjem suma 17.852,76 eur od spoločnosti\nSkutočne pochybnosť vyvoláva, že vyplatenú sumu mali predstavovať\n\n10\n\naj úroky z omeškania vyčíslené\n\ndňa 03. 06. 2009 za obdobie\n\nod 01. 04. 2004 až do dňa 07. 06. 2009, ktorého dňa mali byť odovzdané\n\n.\n\nTaktiež je potrebné poukázať aj na listiny predstavujúce daňové priznania spoločnosti\nza roky 2004 t. j. od právoplatnosti súdneho rozhodnutia do r. 2008,\nz ktorých nevyplýva účtovanie predmetného záväzku spoločnosti voči\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosť, že\n\n.\n\nvo svojom daňovom priznaní\n\nza r. 2009 priznala ako príjem sumu 17.852,76 eur, z ktorého odviedla aj daňovú povinnosť\nnepovažoval odvolací sud za rozhodujúcu. Okresný súd preto správne vykonané dôkazy\nhodnotil v zmysle ust. § 132 O. s. p. jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Úvaha súdu\nbolo opretá o zistené skutočnosti a v súlade so zásadami formálnej logiky.\nTaktiež dospel aj k správnemu právnemu záveru o nepreukázaní vzniku škody\nako jednej z podmienok pre vznik zodpovednosti odporcu podľa ust. § 8 ods. 2 zákona\no konkurze a vyrovnaní a z toho dôvodu nepreukázania práva na navrhovateľa\nna zaplatenie postúpenej pohľadávky, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil.\nPodľa odvolacieho súdu rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu spĺňa\naj kritériá riadne a náležite zdôvodneného rozhodnutia, je v súlade s ust. § 157 ods. 2\nO. s. p. Súd bol dôsledný nielen pri skutkovom, ale aj pri právnom odôvodnení rozhodnutia,\nvšetky dôkazy vykonané v priebehu konania riadne aj v písomnom vyhotovení rozsudku\nodôvodnil. Uviedol akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Odvolací súd\nsa v celom rozsahu stotožňuje aj s písomným odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa,\nv ktorom bola účastníkom daná odpoveď na všetky, pre nich skutkovo, ale i právne\nvýznamné otázky.\nKrajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. S námietkami\nodvolateľa o nepresvedčivosti napadnutého rozsudku sa nestotožnil, naopak mal za to,\nže preskúmavaný rozsudok spĺňa všetky kritériá kladené na zákonné rozhodnutie (§ 157\nods. 2 O. s. p.). Nepovažoval za nesprávny postup okresného súdu, ktorý reagoval\npo predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku v prvom poradí aj na obsah prvotného odvolania\nnavrhovateľa. Za platnosti zásady voľného hodnotenia dôkazov žiaden dôkaz nemá\npredpísanú zákonnú silu. Poukazovanie navrhovateľa v odvolaní na ním predložené listinné\ndôkazy je preto nedôvodné keď iné dôkazy tieto vážne spochybňujú. Odôvodnenie\nrozhodnutia okresného súdu vyznieva mimoriadne logicky a konzistentne, čo znamená,\n\n11\n\nže posúdil všetky dôkazy predovšetkým v ich vzájomných súvislostiach a presvedčivo\nvyargumentoval dôkazmi zistený skutkový stav. Okresný súd sa podrobne vysporiadal\naj s tým prečo niektoré dôkazy nevykonal, ktoré navrhnuté dôkazné prostriedky ani odvolací\nsúd nepovažoval za rozhodujúce pre posúdenie veci.»\nÚstavný\n\nsúd\n\npri\n\npreskúmavaní\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého\nodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie\nkonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa\naj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (IV. ÚS 350/09).\nÚstavný\n\nsúd\n\npreto\n\npreskúmal\n\naj\n\nnapadnutý\n\nrozsudok\n\nokresného\n\nsúdu\n\nz 3. októbra 2014, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa. Okresný súd v napadnutom\nrozsudku podrobne uviedol obsah (prvého) rozsudku z 18. januára 2013, na ktorý odkázal,\nkeď vzhľadom na „len nepatrný rozsah nových skutkových zistení..., súd nemal dôvod meniť\nnič zásadné na dôvodoch svojho rozhodnutia... zo dňa 18. 01. 2013., a preto\naj pri opätovnom rozhodnutí vo veci v podstatnom rozsahu poukazuje na svoje skutkové\na právne závery uvedené v tomto rozsudku...“. Okresný súd takto poukázal na dôkazy,\nktoré vykonal, a následne uviedol ich hodnotenie a právne závery. Dospel k právnemu\nzáveru, že sťažovateľ nepreukázal vznik škody, t. j. že obchodná spoločnosť\n– právny predchodca sťažovateľa ‒ vyplatil\nsumu 28 620,67 € z titulu náhrady mzdy s príslušenstvom. V uvedených súvislostiach\nokresný súd poukázal na to, že v konaní bolo predložené písomné potvrdenie\n, príjmový pokladničný doklad, ktoré okresný súd hodnotil v kontexte\ns daňovým priznaním\nspoločnosti\n\n, a tiež s daňovými priznaniami obchodnej\nOkresný súd v týchto súvislostiach uviedol:\n\n«V kontexte prejednávanej veci súd ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,\nže navrhovateľ produkoval v konaní na preukázanie svojho skutkového tvrdenia, že jeho\n\n12\n\nprávny predchodca zaplatil dňa 07. 06. 2009\n\nsumu 28.620,67 eur z titulu\n\npovinnosti uloženej mu rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 10 C 743/00-144\nzo dňa 18. 12. 2003, listinný dôkaz, a to písomné potvrdenie\nzo dňa 07. 06. 2009 a príjmový pokladničný doklad\n\nzo dňa 07. 06. 2009.\n\nPokiaľ by súd vychádzal z prezumpcie pravdivosti obsahu týchto listín, bolo by možné\ndospieť k jednoznačnému záveru, že navrhovateľ svoje skutkové tvrdenia v tejto časti\npreukázal. Keďže však obe listiny možno považovať za súkromné listiny, stačí, ako už bolo\nvyššie uvedené, len formálne popretie ich správnosti odporcom a nastupuje dôkazná\npovinnosť navrhovateľa, aby preukázal pravdivosť ich obsahu. Súd skonštatoval, že\nodporca po celý čas konania namietal pravdivosť skutkových tvrdení navrhovateľa o tom, že\nby zo strany jeho právneho predchodcu došlo reálne k vyplateniu peňažnej sumy 28.620.67\neur\n\nz titulu povinnosti uloženej mu rozsudkom Okresného súdu Žiar\n\nnad Hronom č. k. 10 C 743/00-144 zo dňa 18. 12. 2003, pričom zároveň v konaní navrhol\nvypočuť za účelom objasnenia týchto skutkových okolností\n\nako svedka\n\na súčasne navrhol, aby súd zabezpečil konkrétne listinné dôkazy z účtovníctva právneho\npredchodcu odporcu, ako aj daňové priznanie samotnej\nSúd rovnako k týmto okolnostiam vypočul aj konateľa navrhovateľa\n\nza rok 2009.\n.\n\nSúd hodnotiac uvedené vykonané dôkazy podľa zásad uvedených v ust. § 132\nO. s. p., dospel k záveru, že nemožno bez vážnych pochybností potvrdiť pravdivosť\nskutkových tvrdení navrhovateľa o tom, že zo strany jeho právneho predchodcu došlo\nreálne k vyplateniu peňažnej sumy 28.620,67 eur\n\nz titulu povinnosti\n\nuloženej mu rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 10 C 743/00-144 zo dňa 18.\n12. 2003.\nZávažné pochybnosti o pravdivosti uvedených skutkových tvrdení navrhovateľa\npodľa súdu vyplývali z nasledovného:\nvo svojom daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby\nza rok 2009 priznala príjmy podľa ust. § 5 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov\n(t. j. príjmy zo závislej činnosti) v súhrne od všetkých zamestnávateľov vo výške\n17.891,30 eur. Táto suma je však nižšia ako súčet: a) náhrady mzdy za obdobie\nod 25. 04. 2000 do 22. 05. 2000 a za obdobie od 07. 06. 2000 do 05. 03. 2004 spolu\nv sume 17.852,76 eur a b) zákonných úrokov z omeškania vo výške 11 % ročne\n\n13\n\nzo sumy 17.852,76 eur od 01. 04. 2004 do 07. 06. 2009 spolu v sume 10.179,49 eur,\nt. j. suma 28.032,25 eur, pričom dani z príjmu podliehala v zdaňovacom období roku 2009\ncelá táto suma (teda aj vrátane úrokov z omeškania). V tomto smere sa súd nestotožnil\ns vysvetlením navrhovateľa, že príjem\n\nzodpovedajúci úrokom z omeškania\n\nvo výške 10.179,49 eur dani z príjmov nepodliehal. Opak vyplýva práve z toho času\núčinného ust. § 17 ods. 21 (v súčasnosti ust. § 17 ods. 19) zákona č. 595/2003 Z. z.,\npodľa ktorého zmluvné pokuty, poplatky z omeškania a úroky z omeškania (napr. § 369\nObZ) okrem úrokov z omeškania z úverov platených bankám a prijatých bankami a úrokov\nv prípade vzniku nepovoleného debetného zostatku na bežnom účte platených bankám\na prijatých bankami, sa zahrnú do základu dane u veriteľa po prijatí úhrady alebo u dlžníka\npo ich zaplatení, (teda presne ako to udával odporca). Pokiaľ by tak\nprijala od právneho predchodcu navrhovateľa celkovo sumu 28.620,67 eur, z ktorej by\nsuma 28.032,25 eur podliehala dani z príjmu, konala by v rozpore so svojimi daňovými\npovinnosťami. Je síce pravdou, že nesplnenie si daňovej povinnosti\nsúd nemôže brať na ťarchu navrhovateľa (resp. spoločnosti\n\n,\n), avšak\n\ntento rozpor minimálne spochybňuje pravdivosť obsahu potvrdenia o prijatí peňažnej\nhotovosti v sume 28.620,67 eur a špecifikáciu prijatej sumy datovaného dňa 07. 06. 2009\npodpísaného\n\n. Na týchto pochybnostiach podľa súdu nemenilo nič ani\n\nnavrhovateľom produkované potvrdenie z priznania k dani z príjmov za rok 2011\nvystaveného Daňovým úradom Žilina, pobočka Námestovo zo dňa 11. 01. 2013, podľa\nktorého daňová povinnosť vo výške 2.707,34 eur vyplývajúca z daňového priznania\nza rok 2009, v ktorom uviedla táto základe dane 17.891.30 eur,\nbola uhradená. Súd poukázal na to, že suma základu dane uvedená v daňovom priznaní\nrovnajúca sa ňou priznaným príjmom podľa ust. § 5 zákona č. 595/2003\nZ. z. vo výške 17.891,30 eur sa nekryje so sumou náhrady mzdy 17.852,76 eur, ktorá mala\nbyť\n\nspoločnosťou\n\ndaňového priznania\n\nvyplatená a súčasne zo samotného\nk dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2009\n\nbez ďalšieho nevyplývalo, od koho táto prijala sumu 17.891.30 eur, resp., že ide práve\no príjem prijatý od spoločnosti\n\na práve titulom vyplatenej náhrady mzdy\n\npodľa rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 10 C 743/00-144 zo dňa\n18. 12. 2003. Napokon z uvedeného potvrdenia Daňového úradu Žilina, pobočka\n\n14\n\nNámestovo zo dňa 11. 01. 2013 ani nevyplývalo, kedy\n\núhradu dane\n\n2.707,34 eur vykonala. V inej súvislosti, a to z hľadiska nepredpojatosti osoby svedka\nv pomere k účastníkom, súd poukázal na to, že navrhovateľ získal\npredmetný listinný dôkaz priamo od\n\n, čo vyplýva priamo z obsahu\n\nuvedeného potvrdenia, kde sa udáva, že potvrdenie bolo vydané na základe žiadosti\ndaňového subjektu.\nSpoločnosť\n\n. (právny predchodca navrhovateľa) v súvahách\n\nako súčasti daňových priznaní spoločnosti k dani z príjmov právnickej osoby za roky 2004\naž 2008 neviedla akékoľvek záväzky, pričom podala tzv. „nulové“ daňové priznanie,\nv ktorom všetky položky (ako aj položky súvahy a výkazu ziskov a strát ako súčasti dňového\npriznania) boli nevyplnené, t. j. spoločnosť neevidovala v týchto rokoch žiadny majetok\na ani žiadne záväzky. Išlo tak vlastne o mŕtvu spoločnosť. Následne až v daňovom priznaní\nza rok 2009 spoločnosť vyplnila výsledok hospodárenia pred zdanením (súčasne základ\ndane) vo výške 1,- euro, časť III. písm. F - Doplňujúce údaje, kde uviedla súčet\nprevádzkových, finančných a mimoriadnych výnosov v sume 28.620,67 eur a súčet\nprevádzkových, finančných a mimoriadnych nákladov v sume 28.619,67 eur, pričom\nvýsledok hospodárenia pred zdanením bol v sume 1,- euro. Súčasne v súvahe uviedla\nzáväzky za bežné účtovné obdobie voči spoločníkom a združeniu v sume 28.621,- eur\na záväzky voči zamestnancom v sume (-) 28.621,- eur (strana pasív, časť B.111. položka 5\na 6). Taktiež vo výkaze ziskov a strát uviedla ostatné výnosy z hospodárskej činnosti\n(č. riadku 22) v sume 28.621,- eur a ostatné náklady na hospodársku činnosť (č. riadku 23)\nv sume 28.620,- eur. Jedinými účtovnými operáciami spoločnosti mal byť príjem (vklad\npodnikateľa do spoločnosti) od\n\ndo pokladne dňa 03. 06. 2009\n\nv sume 28.620.67 eur (príjmový pokladničný doklad spoločnosti zo dňa 03. 06. 2009),\nnásledný výdavok zaplatený\n\nvo výške 28.620.67 eur dňa 07. 06. 2009\n\n(výdavkový pokladničný doklad spoločnosti zo dňa 07. 06. 2009) a následný príjem\ndňa 17. 07. 2009 od navrhovateľa vo výške 1,- euro titulom odplaty za postúpenie\npohľadávky (príjmový pokladničný doklad spoločnosti zo dňa 17. 07. 2009).»\n\n15\n\nNásledne okresný súd hodnotil aj výpoveď konateľa a spoločníka sťažovateľa a jeho\nprávneho predchodcu obchodnej spoločnosti\n\n, a to aj v kontexte\n\nso zavedením meny euro od 1. januára 2009, a uviedol:\n«Konateľ a zároveň spoločník navrhovateľa\na spoločník spoločnosti\n\n(zároveň konateľ\n\n) na pojednávaní dňa 13. 11. 2012 vo svojej\n\nvýpovedi uviedol, že išlo o peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, pričom spoločnosti\npožičal peniaze. (v kontexte tohto súd poukázal na účel platby\nna príjmovom pokladničnom doklade spoločnosti\n\nzo dňa 03. 06. 2009,\n\nna ktorom je ako účel platby uvedené: „vklad podnikateľa“) Na otázku, kde pred tým mal\nuložené tieto peňažné prostriedky, uviedol, že mal bankový účet, ale tieto finančné\nprostriedky neboli vyberané predtým z bankového účtu, pričom ich mal doma v hotovosti.\nPokiaľ sa týka pôvodu týchto peňažných prostriedkov uviedol, že od 50-teho roku minulého\nstoročia pracoval, pričom všetok svoj čas využil na zárobok, pričom ak chcel študovať,\nmusel si zarobiť, keďže doma ich bolo veľa detí. Neskôr bol zamestnancom rudných baní,\npričom mal dobre platené funkcie. Navyše jeho svokrovci im boli hocikedy ochotní finančne\nvypomôcť. Po roku 2004 vykonával dve platené činnosti, a to pre spoločnosť\na pre bližšie neuvedenú spoločnosť v\nvyplatené\n\n. Na otázku, či peňažné prostriedky, ktoré boli\n\n, mal od ich nadobudnutia až do vyplatenia\n\nresp. spoločnosti\n\n,\n\nuložené stále doma, uviedol, že peniaze si vyberá\n\npriebežne. Ak ide robiť nejakú činnosť, zabezpečuje si peňažné prostriedky. Chystali\nrekonštrukciu domu, peniaze mal tak na tieto účely. Aj v súčasnosti by také peniaze našiel\ndoma, ide robiť krb, ktorý stoji minimálne 3.000,- eur. K spôsobu kumulácie týchto\npeňažných prostriedkov u neho doma uviedol, že ak robil v iných firmách, peniaze si\nnedával na účet alebo ich hneď z účtu vyberal. Toto obdobie trvalo asi 3 roky. Následne\nuviedol, že ťažko povedať, ako dlho to robili. Napokon uviedol, že nevie, či v roku 2009\nmenil väčšie množstvo peňazí v Sk na euro. Písomným podaním urobeným prostredníctvom\nelektronickej pošty zo dňa 05. 12. 2012 sa druhý konateľ navrhovateľa\nvyjadril, že jeho otec\n\nml.\n\nst. v období od 01. 06. 2008 do 30. 06. 2009 nemal\n\nvedený bankový účet. Samotný\n\nst. podaním zo dňa 09. 01. 2013 súdu\n\noznámil, že výpismi z bankového účtu, ako i z účtu jeho manželky za obdobie júna 2008\naž júna 2009, ako i výpismi za iné obdobia nedisponuje s poukazom na odstup času.\n\n16\n\nVzhľadom na jeho vek a dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav si už nepamätá, v ktorom\npeňažnom ústave mal vedené účty a v ktorom období boli tieto účty vedené, nakoľko\nbankové účty zrušil, keďže ich ako dôchodca nepoužíval. Na pojednávaní dňa 18. 01. 2013\nuviedol, že bankové účty mal otvorené v banke v\n\na v\n\n. Súčasne uviedol, že peniaze, ktoré mali doma v Sk menila na eurá jeho\nmanželka, nespomína si už, v ktorej banke, ani akým spôsobom. Ďalej uviedol, že peniaze,\nktoré boli vyplatené\n\nnemal doma pripravené špeciálne pre ňu, jednoducho\n\nmal peniaze doma a z týchto peňazí, ktoré mal doma,\n\nvyplatil. Väčšiu časť\n\npeňazí si nechával doma od roku 1992, lebo v tom období zrušil bankové účty, ktoré mal\nv\n\n, čo boli vtedy ešte vkladné knižky. Starobný dôchodok si vyberá\n\nna pošte v hotovosti, pričom na tomto je od roku 1996. Od roku 1992 do 10. 03. 1999 bol\nzamestnaný v spoločnosti\n\n, pričom odstupné po skončení jeho\n\nzamestnaneckého vzťahu nedostal. Pred tým pracoval v\nroku 1999 pracoval od roku 2001 alebo 2002 vo firme\npracoval v\n\n. Následne po\n, pričom\n\n, potom bol asi rok a pol do leta 2004 zamestnaný vo\n\nIšlo všetko o výkon práce v pracovno-právnom vzťahu. Pokiaľ sa týka inej platenej činnosti\nod roku 1992, uviedol, že bol konateľom spoločnosti\n\na navrhovateľa,\n\npričom si nepamätá, resp. nesleduje to, či mal v z tejto funkcie nejaký príjem. Rovnako\nnevie o tom, či ako fyzická osoba podal od roku 1992 nejaké daňové priznanie. Taktiež\nuviedol, že potom, ako mu boli zistené choroby, dal všetky peniaze k dispozícii synom.\nNepamätá sa, či v roku 2009 mu jeho synovia vrátili peniaze, ktoré si s jeho súhlasom pred\ntým zobrali. Nevie uviesť, koľko jeho manželka vymieňala peňazí, ale určite to neboli všetky\nich peniaze, ktoré mali. On osobne v roku 2009 peniaze nemenil. Jeho manželka menila\npeniaze, ktoré zodpovedali ich bežnej spotrebe za dva mesiace, t. j. zodpovedajúce ich dvom\ndôchodkom. Išlo zhruba o pár tisíc Sk. Iné peniaze nemenila. Ako už uviedol, vzhľadom k\ntomu, že nemal bankový účet, niekoľko rokov si peniaze ukladal doma.\nZ uvedených všeobecne známych skutočností (§121 O. s. p.), ako aj s poukazom\nna to, že\n\nsa na pojednávaní dňa 18. 01. 2013 napokon vyjadril, že v roku\n\n1992 zrušil bankové účty a peniaze mal v hotovosti, z čoho vyplýva, že peniaze, ktoré prijal\nči už titulom starobného dôchodku, alebo od jeho zamestnávateľov, ktorých udával\nna pojednávaní, mal v slovenskej mene platnej na území SR do 31. 12. 2008. Je tak zrejmé,\n\n17\n\nže ak mal vložiť dňa 03. 06. 2009 do pokladne spoločnosti\n\npeňažnú\n\nhotovosť v sume 28.620,67 a v mene „euro“, muselo z jeho strany dôjsť po 01. 01. 2009\nk výmene sumy 862.226,30 Sk na sumu 28.620,67 eur (počítajúc konverzným kurzom).\nPokiaľ on sám, ako uviedol napokon na pojednávaní dňa 18. 01. 2013, peňažné prostriedky\nnemenil, pričom peňažné prostriedky menila zo slovenskej meny na euro len jeho manželka,\na to iba do výšky bežnej spotreby zodpovedajúcej dvom mesiacom - pár tisíc Sk, súčasne\njeho príjem bol tvorený len starobným dôchodkom a v období od roku 2000 do roku 2009\npríjmom zo závislej činnosti vo výške cca 1/2 minimálnej mzdy koncom roku 2008\na v roku 2009 (vyplýva zo Správy Sociálnej poisťovne) a napokon, ak nepodával daňové\npriznania od roku 1992 a taktiež sa vyjadril, že sa nepamätá, že by od synov dostal peňažnú\nhotovosť v roku 2009 (t. j. v eurách), je logicky možné dospieť k záveru, že\nnedisponoval v roku 2009 peňažnou hotovosťou zodpovedajúcou sume, ktorá ním\nmala byť poskytnutá spoločnosti\n\na následne touto spoločnosťou\n\nopätovne prostredníctvom jeho osoby odovzdaná\n\nv mieste jej bydliska.»\n\nNapokon okresný súd v napadnutom rozsudku poukázal na ďalšie relevantné\nskutočnosti a uviedol:\n«V ďalšom súd poukázal na určité časové a logické súvislosti, na základe ktorých\nmal rovnako vážne pochybnosti o pravdivosti navrhovateľom produkovaných listinných\ndôkazov. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 36-24 K 23/93 zo dňa 12. 04.\n2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 09. 2002, bol po speňažení majetku\nkonkurznej podstaty zrušený konkurz úpadcu - spoločnosti\nvyjadril\n\nAko sa\n\nna pojednávaní dňa 18. 01. 2013 spoločnosť\n\npo skončení konkurzu nepodnikala, „nemala na čom a s čím“, čo napokon vyplýva aj z jej\ndaňových priznaní za roky 2004 až 2009. V zásade tak išlo o tzv. „mŕtvu“ obchodnú\nspoločnosť. Dňa 02. 03. 2004 nadobudol právoplatnosť a dňa 08. 03. 2004 nadobudol\nvykonateľnosť predmetný rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 10 C 743/00-144\nzo dňa 18. 12. 2003. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 31 C/122/2006131 zo dňa 25. 03. 2008 vyplýva, že následne o necelých 5 mesiacov vyzval\nako konateľ spoločnosti\n\nlistom zo dňa 27. 07. 2004 odporcu\n\nna zaplatenie sumy 555.252,- Sk, ktorú mala byť spoločnosť\n\n18\n\npovinná\n\nzaplatiť\n\nna\n\nzáklade\n\nuvedeného\n\nrozsudku\n\nOkresného\n\nsúdu\n\nŽiar\n\n. Následne postúpila spoločnosť\n\nnad\n\nHronom\n\nako postupca\n\ns účinnosťou od 09. 11. 2004 takúto pohľadávku proti odporcovi vo výške 552.252,- Sk\nna postupníka spoločnosť\n\nSpoločnosť\n\nnásledne uplatnila túto pohľadávku proti odporcovi návrhom podaným na Okresnom súde\nŽilina dňa 29. 12. 2005. Dňa 22. 05. 2009 bol doručený právnemu zástupcovi spoločnosti\nrozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 9 Co/211/2008-167\nzo dňa 25.\n\n02.\n\n2009,\n\nktorým bol\n\npotvrdený\n\nrozsudok\n\nOkresného súdu\n\nŽilina\n\nč. k. 31 C/122/2006-131 zo dňa 25. 03. 2008, ktorým bol návrh spoločnosti\nproti odporcovi o zaplatenie sumy 552.252,- Sk zamietnutý z dôvodu,\nže navrhovateľ - spoločnosť\n\nnepreukázala vznik škody svojho\n\nprávneho predchodcu spoločnosti\nže spoločnosť\n\n, keďže v konaní nebolo preukázané,\naj skutočne sumu 552.252,- Sk bola uhradila\n\n. Krajský súd v Žiline rozhodoval o odvolaní spoločnosti\nproti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 31 C/122/2006-131 zo dňa\n25. 03. 2008, v ktorom medzi iným spoločnosť\n\nuviedla, že jej\n\nprávny predchodca po skončení konkurzu nedisponoval žiadnymi peňažnými prostriedkami,\nani imaním, ktorým by mohol vyplatiť mzdové nároky\n\n. Následne 12 dní\n\npo doručení rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 9 Co/211/2008-167 zo dňa 25. 02. 2009\nprávnemu zástupcovi spoločnosti\n\ndňa 22. 05. 2009, t. j.\n\ndňa 03. 06. 2009, ako to tvrdil navrhovateľ v prejednávanej veci, mal vložiť v hotovosti\ntitulom pôžičky do pokladne v tom čase 7 rokov „mŕtvej“ spoločnosti\npeňažnú čiastku vo výške 28.620,67 eur, t. j. čiastku v presne rovnakej\nvýške ako mal byť výška nárokov\n\n(vrátane úrokov z omeškania) ku dňu\n\n07. 06. 2009, t. j. ku dňu ktorý ešte mal len nastať (teda akoby\nuž dopredu dňa 03. 06. 2009 vedel, že dňa 07. 06. 2009 navštívi svoju sestru a splní dlh\nspoločnosti\n\n). Súd vybočiac z tejto časovej postupnosti poukázal na to,\n\nže na pojednávaní dňa 13. 11. 2012\n\ntvrdil, že peniaze\n\nneboli vyplatené skôr z dôvodu, že spoločnosť\n\nnepokračovala\n\nv podnikaní a nemala peniaze a tieto tak vyplatil až v roku 2009, keďže raz prišiel za ním\njeho syn a povedal mu, že môžu mať nejaké problémy a bolo by to tak vhodné nejako\n\n19\n\nvybaviť. Súčasne navrhovateľ v návrhu uviedol, že ak by spoločnosť\nnevyplatila\n\njej nároky, mohlo by dôjsť ku konaniu, ktoré by napĺňalo znaky\n\ntrestného činu. Navrhovateľ mal zrejme na mysli trestný čin nevyplatenia mzdy\na odstupného podľa ust. § 214 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, podľa ktorého\nustanovenia kto ako štatutárny orgán právnickej osoby alebo fyzická osoba, ktorá\nje zamestnávateľom, alebo ich prokurista nevyplatí svojmu zamestnancovi mzdu, plat alebo\ninú odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné, na ktorých vyplatenie má zamestnanec\nnárok, v deň ich splatnosti, hoci v tento deň mal peňažné prostriedky na ich výplatu, ktoré\nnevyhnutne nepotreboval na zabezpečenie činnosti právnickej osoby alebo činnosti\nzamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou, alebo vykoná opatrenia smerujúce k zmareniu\nvyplatenia týchto peňažných prostriedkov, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.\nPokiaľ tak spoločnosť\n\nnemala od roku 2002 žiaden majetok, nemohla\n\nmať ani peňažné prostriedky na výplatu náhrady mzdy\n\n, a teda nemohlo\n\ndôjsť k naplneniu všetkých znakov skutkovej podstaty uvedeného trestného činu. Súčasne\nsúd poukázal na to, že\n\nboli vyplatené aj úroky z omeškania vo výške\n\n10.179.49 eur (teda táto čiastka zodpovedala viac ako 1/3 celkovo\nvyplatenej sumy), pričom právo\n\nna ich zaplatenie však ku dňu 07. 06. 2009\n\nbolo v zmysle ust. § 110 ods. 3 OZ premlčané. Dňa 07. 06. 2009\npotvrdenie pre spoločnosť\nspoločnosť\n\npodpíše\n\no prevzatí sumy 28.620,67 eur. Následne\ndňa 17. 07. 2009 (t. j. 44 dní po tom, ako\n\nvložil titulom pôžičky do nemajetnej spoločnosti\n\nčiastku 28.620,67 eur)\n\npostupuje pohľadávku proti odporcovi v nominálnej výške 28.620,67 eur navrhovateľovi\nza odplatu 1,- euro. Týmto tak prestáva byť veriteľom odporcu a tým už nikdy nemôže\nnenadobudnúť späť sumu vyplatenú\n\n, ktorej vyplatenie mal zaviniť odporca.\ntak ostáva naďalej nemajetná a\n\nprichádza o možnosť uspokojenia svojej pohľadávky na vrátenie peňazí, ktoré poskytol\nspoločnosti\n\nna vyplatenie jej dlhu voči\n\n. Tento postup\n\nsa súdu javil ako absentujúci logiku. Je síce pravdou, že by sa\nzrejme podieľal na zisku spoločnosti Sines, s. r. o. z prípadného\nvymoženia pohľadávky vo výške 28.620,67 eur voči odporcovi, ale vzhľadom na výšku\njeho obchodného podielu v tejto spoločnosti v pomere k celkovej výške základného imania\n\n20\n\n(t. j. 1/5) by na neho pripadal len podiel na tomto zisku o veľkosti 1/5, a to navyše zo zisku\npo zdanení. Napokon až po postúpení pohľadávky dňa 23. 07. 2009 uzná pred notárom\nza svoj vlastný podpis na potvrdení o prijatí peňažnej hotovosti\nv sume 28.620,67 eur zo dňa 07. 06. 2009. Táto skutočnosť v spojení s tým, že\nz pokladničných dokladov spoločnosti\n\nvyplýva, že\n\nmal vložiť do pokladne spoločnosti\n\npeňažnú čiastku vo výške\n\n28.620,67 eur, t. j. čiastku v presne rovnakej výške ako výška nárokov\n(vrátane úrokov z omeškania), ale až ku dňu 07. 06. 2009 (keďže úroky z omeškania\nboli počítané od 01. 04. 2004 až do dňa zaplatenia istiny 17.852,76 eur, t. j. do dňa\n07. 06. 2009), t. j. ku dňu ktorý ešte mal len nastať (teda akoby\nuž dopredu dňa 03. 06. 2009 vedel, že akurát o 4 dni, t. j. dňa 07. 06. 2009 navštívi svoju\nsestru a splní dlh spoločnosti\n\n) vyvolala na strane súdu ďalšie\n\npochybnosti o účelovom spätnom vyhotovovaní navrhovateľom produkovaných dôkazov.\nS poukazom na uvedené okolnosti súd považoval navrhovateľom produkované\nlistinné dôkazy, ako aj svedeckú výpoveď\npríbuznú, sestru\n\naj s akcentom, že ide o blízku\n\n(spoločníka a konateľa jednak spoločnosti\n\n, ako aj spoločnosti SINES, s. r. o.) a výpoveď\n\nza dôkazy,\n\no ktorých pravdivosti mal závažné pochybnosti. Po takomto vyhodnotení uvedených dôkazov\nmal súd následne závažné pochybnosti o pravdivosti skutkových tvrdení navrhovateľa,\na to jednak o tom, či\n\nvôbec v roku 2009 disponoval peňažnou hotovosťou\n\nv mene euro zodpovedajúcou sume 862.226,30 Sk, že túto dňa 03. 06. 2009\nvložil do pokladne spoločnosti\ndňa 07. 06. 2009\n\na napokon následne túto vyplatil\n. Z pohľadu súdu tak v konaní navrhovateľ bezpochybne\n\nnepreukázal naplnenie jednej z podmienok pre vznik zodpovednosti odporcu podľa ust. § 8\nods. 2 ZKV v spojení s ust. § 420 ods. 1 OZ, a to vznik škody. Obdobne tak súd, ako Okresný\nsúd Žilina v prejednávanej veci vedenej pod spis. zn. 31 C/122/2006 musel konštatovať,\nže navrhovateľ nepreukázal, že sa stal nositeľom práva na zaplatenie na neho postúpenej\npohľadávky (§ 524 ods. 1 OZ) zodpovedajúcej nároku spoločnosti\nna náhradu škody proti odporcovi, keďže nepreukázal, že by takýto nárok doposiaľ bol\nspoločnosti\n\nproti odporcovi vznikol. Súd tak už bez skúmania ďalších\n\npodmienok vzniku zodpovednosti odporcu návrh v plnom rozsahu zamietol. V ďalšom sa\n\n21\n\nz dôvodu nadbytočnosti ani nezaoberal odporcom vznesenou námietkou premlčania, keďže\nmôže dôjsť len k premlčaniu práva, ktoré veriteľovi už predtým vzniklo. Súd, ako už bolo\nuvedené, vznik práva spoločnosti\n\nna náhradu škody proti odporcovi\n\nnemal preukázaný.»\nK nevykonaniu dôkazov navrhnutých sťažovateľom okresný súd uviedol:\n„V kontexte týchto zistení, súd v ďalšom z dôvodu nadbytočnosti nevykonal dôkazy\nnavrhované navrhovateľom, a to produkované na preukázanie tej istej skutkovej okolnosti,\na to dopyt na Sociálnu poisťovňu, kto bol platiteľom poistenia na sociálne poistenie\nza roky 2000 až 2014, najmä však za rok 2009. Rovnako súd nevykonal\ndokazovanie opätovným dopytom na daňový úrad, akého príjmu sa týkal dorub dane v roku\n2013 vo výške 778.08 eur, a to vzhľadom k tomu, že ani jeden z účastníkov nenamietal\npravdivosť výpovede\n\nna pojednávaní dňa 12. 09. 2014 v tom, že táto daň\n\nbola zaplatená z príjmov získaných z prevádzkovania živnosti. Napokon súd nevykonal\ndokazovanie výsluchom\n\n, vedúceho oddelenia správy daní, keďže tento\n\nmal byť na základe návrhu navrhovateľa vypočutý k tomu, čo vlastne\nzdaňovala a prečo nezdaňovala príjem zodpovedajúci úrokom z omeškania. Túto otázku\ntotiž objasnilo potvrdenie daňového úradu zo dňa 28. 07. 2014 a súčasne bolo medzi\núčastníkmi nesporné, že\n\npríjem zodpovedajúci úrokom z omeškania\n\nnezdanila. Napokon súd poukazuje na to, že\n\nsa o osobe\n\nvo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 12. 09. 2014 vôbec nezmienila, ako o osobe, s ktorou\nby danú problematiku konzultovala.\n\nby tak mohol problematiku\n\nzdaňovania príjmu zodpovedajúceho úrokom z omeškania objasňovať len z pozície\npracovníka daňového úradu zaoberajúceho sa problematikou dane z príjmu, čo však\nnemôže byť predmetom výpovede svedka, keďže tento má vypovedať o skutkových\nokolnostiach súvisiacich s prejednávanou vecou a nie vyjadrovať sa k právnym otázkam.“\nNásledne sa okresný súd v napadnutom rozsudku z 3. októbra 2014 podrobne\nvysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa v jeho (prvom) odvolaní proti rozsudku\nokresného súdu z 18. januára 2013.\n\n22\n\nZ argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom\nokresného súdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy neakceptovali\ntvrdenie sťažovateľa, že právny predchodca sťažovateľa\nšpecifikovanú sumu\n\n, vyplatil\n\nz titulu náhrady mzdy s príslušenstvom.\n\nZ napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že tento skúmal predložené dôkazy\nv ich vzájomnej súvislosti – potvrdenie\n\na jej daňové priznanie skúmal\n\nv kontexte s daňovými priznaniami obchodnej spoločnosti\n\n, zaoberal sa\n\ns otázkou, či konateľ právneho predchodcu sťažovateľa mohol reálne disponovať\nvyplatenou sumou, a vzhľadom na vyjadrenie, že uvedenú sumu mal konateľ v hotovosti,\nverifikoval toto konanie aj z pohľadu časovo súvisiaceho zavedenia meny euro\nod 1. januára 2009. Skúmal časovú a vecnú súvislosť skutkového deja opísaného\nsťažovateľom so skutočnosťami vyplývajúcimi z konania medzi obchodnou spoločnosťou\n, a odporcom, v ktorom táto obchodná spoločnosť\nako právny nástupca\n\n, uplatňovala voči odporcovi nárok na zaplatenie\n\nsumy 555 252 Sk. Okresný súd v napadnutom rozsudku odôvodnil, z akých dôvodov\nnevykonal ďalšie dôkazy navrhnuté sťažovateľom. Uvedené právne závery ústavný súd\nnepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.\nOdôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým\nrozsudkom okresného súdu je takto dostatočné a vyčerpávajúce – sťažovateľ dostal\nodpovede na ťažiskové právne otázky rámcujúce jeho vec, osobitne aj vo vzťahu\nk právnemu záveru, že nepreukázal vznik škody, t. j. vyplatenie špecifikovanej sumy\nprávnym predchodcom sťažovateľa\n\n. Tieto právne závery konajúcich súdov\n\n– okresného súdu a krajského súdu ‒ nie je potrebné zo strany ústavného súdu dopĺňať\nalebo revidovať, naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné námietky\nsťažovateľa v plnom rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a\nobsahujú relevantné a zrozumiteľne formulované právne argumenty.\nPokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom\nodlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie\nskutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti\nsebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú\n23\n\nsituáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného\nz účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka,\nteda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj\nm. m. IV. ÚS 135/2012, II. ÚS 659/2016). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti,\nsú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľa\nna predmet konania. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia\nv postupe krajského súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré\nby vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených základných práv\nsťažovateľa podľa ústavy a práva podľa dohovoru.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nII.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47\nods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu z 31. mája 2017\nVychádzajúc z obsahu sťažnosti sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania\nsústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal\ns dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania,\nsledujúc pritom skutočnosť, či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne\nneopodstatnenú.\nV súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd\npoukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,\nže otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti\na jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa\n(napr. II. ÚS 324/2010).\n\n24\n\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť\ndovolania a v prvom rade konštatoval, že 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“),\n„ktorý v § 470 stanovil, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté\npredo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Najvyšší súd... však rešpektujúc ústavný princíp\nprávnej istoty a z neho vyplývajúci princíp dôvery v platné právo a princíp legitímneho\nočakávania, posudzoval splnenie podmienok dovolacieho konania podľa právneho stavu\nexistujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení zákona\nč. 99/1963 Zb...“. Najvyšší súd následne dospel k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238\nods. 1, 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) prípustné. Napokon\npreskúmal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na § 242\nods. 1 druhú vetu OSP aj z dôvodov uvedených v § 237 ods. 1 OSP, a to predovšetkým\nz dôvodu existencie prípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovateľ\ndovolával. Najvyšší súd následne uviedol:\n«10. Za nedôvodnú považoval námietku žalobkyne o odňatí jej možnosti konať\npred súdom tým, že nebol vykonaný ňou navrhnutý dôkaz výsluchom svedka\n- vedúceho oddelenia správy daní, a tiež dôkaz vo forme dopytu\nna Sociálnu poisťovňu na zistenie platiteľa poistného\n\nv rokoch 2000-2014.\n\nSúd totiž nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný\nvykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania\na rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120\nods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal\nvšetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového\nstavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237\nods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom\nkonať\n\n(R\n\n37/1993\n\na\n\nR\n\n125/1999).\n\nNavyše\n\nnevykonanie\n\noznačených\n\ndôkazov\n\nv preskúmavanej veci súd prvej inštancie riadne odôvodnil na strane 24 písomného\nvyhotovenia rozsudku.\n11. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania bola aj dovolacia námietka\no nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov. Hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len\ntomu súdu, ktorý ich vykonal. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných\n\n25\n\ndôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, no táto skutočnosť sama\nosebe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá (tu por.\nnapr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Ani prípadná\nneúplnosť či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej\npraxi najvyššieho súdu považovaná za dôvod zakladajúci vadu konania v zmysle\nustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000\na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,\n5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak aj k tejto nesprávnosti v niektorom\nsúdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1\nO. s. p., ale má nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady konania s možným následkom\nv podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).\n12. Napokon nedôvodnou bola aj námietka dovolateľky o odňatí jej možnosti konať\npred súdom nedostatočným odôvodnením rozsudkov prvoinštančného i odvolacieho súdu\n(ich nepreskúmateľnosťou). Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu\n3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie:\n„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/\nObčianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť\no skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho\nsúdneho poriadku“. Pri vyjdení z tohto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu\nv prejednávanej veci nedáva žiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá\nčasť vyššie citovanej právnej vety. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej\ninštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku\nodvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)\njednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia\na stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa\npo obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Z odôvodnenia\nrozsudku odvolacieho súdu, posudzujúc ho v kontexte s rozsudkom súdu prvej inštancie,\nbolo zrejmé, čoho sa žalobkyňa domáhala a z akých dôvodov, aké bolo stanovisko\n\n26\n\nžalovaného k uplatnenému nároku, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie,\nz ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec\nprávne posúdil. Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku osobitne vysporiadal\naj s námietkami uplatnenými v odvolaní. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala,\nže rozsudky súdov v základnom konaní sú nepreskúmateľné. Pritom za vadu konania\nv zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy\nneodôvodnili svoje rozhodnutia podľa jej predstáv, ale len to, že ich neodôvodnili\nobjektívne uspokojivým spôsobom (o taký prípad tu ale nešlo). Dovolací súd poznamenáva,\nže pri posudzovaní riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov v základnom konaní sa\nnezaoberá správnosťou skutkových a právnych záverov v nich obsiahnutých, pretože\nsprávnosť dovolaním napadnutého rozsudku by mohol skúmať, len ak by dovolanie bolo\nprípustné.»\nVychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa\nv napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími\nnámietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu, a právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným spôsobom\nodôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd\npri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa\nnázoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje\ntakú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala\nreálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\nÚstavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu\nakceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku\nčoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie\noznačeného základného práva podľa ústavy alebo práva podľa dohovoru. V inom prípade\nby totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti\npodaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu\nObčiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnych\n\n27\n\nprípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní\no mimoriadnom opravnom prostriedku.\nK námietke sťažovateľa, že najvyšší súd mal posúdiť prípustnosť dovolania podľa\nustanovení Civilného sporového poriadku, ústavný súd poukazuje na prvú vetu § 470 ods. 2\nCSP, podľa ktorej právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia\núčinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak dovolanie bolo podané za účinnosti\nObčianskeho súdneho poriadku a najvyšší súd o tomto dovolaní rozhoduje po 1. júli 2016,\nt. j. za účinnosti Civilného sporového poriadku, vychádzajúc z citovaného ustanovenia\nje potrebné posúdiť prípustnosť dovolania podľa ustanovení účinných v čase jeho podania,\nt. j. podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (m. m. I. ÚS 481/2017). Prvá veta\n§ 470 ods. 2 CSP vyjadruje tzv. princíp justifikácie účinkov procesných úkonov, ktorého\nobsahom je „skutočnosť, že procesné úkony subjektov civilného súdneho konania vykonané\npočas platnosti a účinnosti skoršieho procesného predpisu sa vo sfére svojich účinkov\nprejavuje s relevanciou pre konanie samotné aj počas účinnosti nového procesného\npredpisu“.\nAk normatívne vyjadrený nie je, jeho všeobecná platnosť vyplýva, teda\nje odvoditeľná zo všeobecných princípov právneho štátu, predovšetkým z princípu\nlegitímnych očakávaní, ochrany nadobudnutých práv a dôvery subjektov práva v právo\nsamotné.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,\nTomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016.\ns. 1496).\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,\nže medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia\nporušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej\nby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru\no ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n28\n\nPo odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. mája 2018\n\n29", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "arbitrárnosť", "verejná listina", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práca, pracovný pomer-neplatnosť rozviazania", "dokazovanie-zákonnosť vykonania dôkazov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "mzda, plat-náhrada", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "intertemporalita", "dokazovanie-v občianskom súdnom konaní", "dokazovanie-dôkazné prostriedky", "listina (ako dôkazný prostriedok, nie verejná)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f2771b00-a1f0-4caf-98e7-b247471d9793", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.481.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 481/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 481/2017 z 9. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.481.2017.1"}, {"guid": "ussr:aeccb912-4339-4a05-bc84-5cabcb02d0e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 659/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 659/2016 z 7. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-07", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1"}, {"guid": "ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "d5f4fa6b-8ea9-411d-bb8a-5adf43b0fa92:bbdbd334-8e9f-42e2-b597-e647a231b9cf", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5109230088.2", "spisova_znacka": "8Co/11/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/11/2015 z 29. 10. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-10-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5109230088.2"}, {"guid": "cefc7770-b623-413e-8a40-5cc13c0b72ab:89126c38-5b25-4a4f-ba54-900ce7a31109", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2014:4312216490.1", "spisova_znacka": "8Co/288/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/288/2013 z 28. 5. 2014", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2014-05-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4312216490.1"}], "citovane_v": []}