{"guid": "ussr:8244313c-3e14-498d-ae9c-50474797f72e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.284.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 284/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 284/2018 z 26. 4. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 26. apríla 2018, sp. zn. IV. ÚS 284/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.284.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-04-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "nazov": "čl. 11 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-11", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8244313c-3e14-498d-ae9c-50474797f72e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.284.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.284.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.284.2018.1/text", "citacie_n": 25, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 284/2018-20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca\nspravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n, a\n\n,\n\n,\n\n, zastúpených\n\nAdvokátskou kanceláriou Zelemová & Stankovianska, združenie, Heydukova 16,\nBratislava, konajúcou prostredníctvom advokátky JUDr. Gabriely Zelemovej, ktorou\nnamietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3\na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11 Co 837/2014-197\nzo 17. februára\n\n2016\n\na uznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nč. k. 4 Cdo 21/2017-249 z 15. novembra 2017, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\nneopodstatnenú.\n\na\n\nodmieta\n\nako zjavne\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n9. februára 2018 doručená sťažnosť\n\na\n\n(ďalej len\n\n„sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou Zelemová & Stankovianska,\nzdruženie, konajúcou prostredníctvom advokátky JUDr. Gabriely Zelemovej, ktorou\nnamietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3\na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1\na čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 11 Co 837/2014-197\nzo 17. februára 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Cdo 21/2017-249\nz 15. novembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou\nOkresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) 12. marca 2013 ako žalobcovia\nv 3. a 4. rade spolu s troma ďalšími žalobcami domáhali proti žalovanému v 1. rade\nvypratania pozemku parcely\nplochy a nádvoria o výmere 49 m², zapísanej na\n\n– zastavané\n,\n\n, a jej\n\nodovzdania žalobcom v 1. až 5. rade v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku\na súčasne žiadali aby okresný súd určil, že žalovaný v 1. rade je povinný z vypratávaného\npozemku parcely\n\nodstrániť šesť ovocných stromov, päť železných stĺpikov,\n\nexistujúcu časť žumpy ohraničenú bodmi H-I-K-L-H, pri nej sa nachádzajúce dva korene\nviniča s podpornou drevenou konštrukciou, osem kríkov a pletivový plot s betónovým\nzákladom prebiehajúci v bodoch C-B, B-E, E-D ako je to zakreslené na zväčšenom detaile\nv prílohe č. 1 žaloby vyhotovenej na základe GP č. 39/2002\n\n, a to všetko\n\nv lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, a proti žalovaným v 2. a 3. rade\na\n\nvypratania pozemku parcely\n2\n\n–\n\nzastavané plochy a nádvoria o výmere 33 m2, zapísanej na\n\n,\n\n, a jej odovzdania žalobcom v 1. až 5. rade v lehote do 60 dní od právoplatnosti\nrozsudku a súčasne žiadali, aby okresný súd určil, že žalovaní v 2. a 3. rade sú ďalej povinní\nz vypratávaného pozemku parcely\n\nodstrániť tri stromčeky – tuje, existujúcu\n\nčasť žumpy ohraničenú bodmi S-T-U-V-S, ako aj časť stavby rekreačnej chaty so schodmi\ndo pivnice ohraničenú bodmi M-N-O-P-Q-R-M a tiež sú povinní odstrániť pletivový plot\ns betónovým základom prebiehajúci v bodoch D-E, E-G, G-F ako je to zakreslené\nna zväčšenom detaile v prílohe č. 1 žaloby vyhotovenej na základe GP č. 39/2002\n, a to všetko v lehote do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovia si\nproti žalovaným\n\nuplatnili\n\naj\n\nnáhradu\n\ntrov\n\nkonania.\n\nOkresný\n\nsúd\n\nrozsudkom\n\nč. k. 19 C 279/2013-137 z 19. mája 2014 žalobu žalobcov zamietol. Žalobcovia podali proti\npredmetnému\n\nrozsudku\n\nodvolanie,\n\no ktorom\n\nrozhodol\n\nkrajský\n\nsúd\n\nrozsudkom\n\nč. k. 11 Co 837/2014-197 zo 17. februára 2016 tak, že napadnutý rozsudok potvrdil. Proti\nrozsudku krajského súdu podali žalobcovia v 1., 3., 4. a 5. rade ešte za účinnosti zákona\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj\n„Občiansky súdny poriadok“ alebo „OSP“) dovolanie. Najvyšší súd uznesením\nč. k. 4 Cdo 21/2017-249 z 15. novembra 2017 predmetné dovolanie odmietol.\n3. Sťažovatelia v sťažnosti vyčítajú krajskému súdu, že sa nevysporiadal s ich\nargumentáciou, pričom napadnutý rozsudok krajského súdu nedal odpoveď na právne\na skutkovo významné otázky súvisiace s predmetom ochrany ich práv, a preto je arbitrárny.\n4. Sťažovatelia ďalej uvádzajú:\n„Skutkový stav doteraz zistený a prezentovaný odvolacím súdom v odôvodnení\nneobstojí, preto ide o nepredvídateľné, neočakávané rozhodnutie, keď súd nerozhodoval\no návrhu sťažovateľov podľa § 126 OZ a sťažovatelia nemali tak priestor na uplatnenie\nsvojich procesných práv pri konaní súdu o skutočnostiach, svedčiacich len v prospech\nžalovaných bez toho, aby títo si plnili svoju dôkaznú povinnosť na preukázanie skutočností\no držbe, dobromyseľnosti, atď... Sme tiež toho názoru, že nemožno tolerovať ani\nformalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá\nnespravodlivosť.\n\n3\n\nAko sme už uviedli, odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil stručne a arbitrárne,\nkeď sa odvolal na ust. § 219 ods. 2 OSP a odvolal sa na odôvodnenie písomného\nvyhotovenia preskúmavaného rozsudku súdu prvého stupňa, ignorujúc argumenty\nsťažovateľov, pretože odvolací súd zdieľa právny názor prvostupňového súdu.\nOdvolací súd tiež uviedol, že sťažovatelia v odvolaní navyše neuviedli žiadne nové\nrelevantné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa nebol vyporiadal a ktoré by boli\nspôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Takto formálne, zjednodušene posúdil\nodvolací sofistikovanú krádež súkromného vlastníctva navrhovateľov v štýle deväťdesiatich\nrokov.\nToto tvrdenie odvolacieho súdu je nepravdivé a nezodpovedá tomu, čo sťažovatelia\nuviedli v odvolaní a tiež na dvoch pojednávaniach na odvolacom súde, po ktorých odvolací\nsúd vyniesol prekvapivý a neočakávaný rozsudok, s odôvodnením, vzdialeným od\npreberanej\n\nprávnej\n\nproblematiky\n\nna\n\ntýchto\n\npojednávaniach.\n\nKvôli\n\npotvrdeniu\n\nprvostupňového rozsudku predsa nebolo potrebné nariaďovať dve pojednávania a\npotvrdzujúce rozhodnutie bolo o to prekvapivejšie.“\n5. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovatelia uvádzajú, že\nbolo porušené ich právo na spravodlivé súdne konanie a právo domáhať sa zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, a to pre\narbitrárnosť a svojvôľu dovolacieho súdu týkajúcu sa\n\n„... absolútnej absencie\n\nvysporiadania sa s argumentmi sťažovateľov uvedenými v dovolaní...“.\n6. Sťažovatelia tvrdia, že nimi uvádzané argumenty boli dôvodom, ktorý zakladal\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, pretože bez riadneho a úplného\nvyhodnotenia\n\nvšetkých\n\npodstatných\n\nprávnych\n\nskutočností\n\npôvodného\n\nvlastníctva\n\nnehnuteľností právnymi predchodcami sťažovateľov a jeho prevodov, čo sa týka ich\nzákonnosti v tomto konaní, nemožno riešiť tzv. vydržanie vlastníckeho práva žalovaných\nako základnú vec.\n7. Sťažovatelia vyčítajú napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu prílišný\nformalizmus, keď „... dovolací súd v celom jeho rozhodnutí neuviedol ani jednou vetou aké\n\n4\n\ndôvody uvádzal sťažovateľ v dovolaní, ani jednou vetou neuviedol konkrétne dôvody,\nvyplývajúce\n\nz podaného dovolania, ktoré\n\nby\n\nnezakladali prípustnosť dovolania,\n\na neaplikoval ustanovenia zákona na konkrétne dovolacie námietky sťažovateľov.\nV uznesení dovolací súd uvádza len odkaz na zjednocujúce stanovisko, iné rozhodnutia\na judikatúru, alebo cituje ustanovenie právnych predpisov. Najvyšší súd tak neposkytol\nkonkrétnu odpoveď na námietky sťažovateľov uvedené v dovolaní.“.\n8. V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia argumentujú, že „Všeobecné súdy nesprávne\nprávne posúdili stratu vlastníckeho práva sťažovateľov, vznik údajných práv žalovaných,\nako je zákonnosť nadobúdacieho titulu, či všetky okolnosti jeho dobromyseľnosti a to\ns prihliadnutím na\n- zásadu, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám alebo aj inak\npovedané z nepráva nemôže vzniknúť právo (Ústavný súd SR zásadne odmieta odlišný\nprístup Ústavného súdu ČR pri nadobúdaní veci od nevlastníka Ide o nález ÚS ČR\n143/2007 zo dňa 25.2.2009, ktorým sa odchýlil od predchádzajúceho opačného právneho\nnázoru, podľa ktorého bola pre ÚS ČR rozhodujúca zásada nemo plus iuris ad alium\ntransferre potest quam ipse habet - nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám,\nteda aj napriek tvrdenej dobromyseľnosti ďalších nadobúdateľov vlastníctva a t.č. zastáva\niný názor)\n- skutočnosť, že pri vydržaní vlastníckeho práva je rozhodujúca dobromyseľnosť pri\ndodržaní obvyklej starostlivosti o majetok v závislosti na všetkých okolnostiach, za ktorých\nsa tak dialo (u nehnuteľných vecí je to premeranie si prideleného, či kupovaného pozemku,\numiestnenie stavby vzhľadom na hranice pozemku, dĺžka oplotenia, umiestnenie napr. žúmp,\nvodovodnej a elektrickej prípojky a podobne, hlavne v danej veci, keď nešlo o dávno\nvytvorené a užívané pozemky ale o rozparcelované pozemky pre záhradkárske účely.\nNa tieto činnosti sú potrebné súhlasy dotknutých organizácii s nákresmi umiestnenia\nstavieb, príslušenstva a prípojok s uvedenými rozmermi a preukázaním vzťahu\nk nehnuteľnosti - k pozemku. Archívy týchto organizácií existujú a nie je v možnostiach\nnavrhovateľov dokumenty získať.).“.\n\n5\n\n9. Sťažovatelia uvádzajú: „Zo strany všeobecných súdov došlo sekundárne\nk porušeniu základného práva sťažovateľa hmotného charakteru, ku ktorým patrí základné\nprávo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR vlastniť majetok, nakoľko už vzhľadom na\nvyššie uvedené, sa všeobecné súdy dopustili porušenia ústavnoprocesných princípov podľa\nčl. 46 až čl. 48 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.“\n10. Sťažovatelia tvrdia, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu bol porušený aj princíp rovností zbraní, a to tým, že sa\nkonajúce súdy nezaoberali dostatočne ich argumentáciou, čím ich mali postaviť do\nnevýhodnejšej situácie ako protistranu v konaní.\n11. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1\nústavy a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR,\nzo dňa 15.11.2017 sp.zn. 4Cdo 21/2017 - 249 a uznesením Krajského súdu v Bratislave\nč.k. 11Co 837/2014-197 zo dňa 17.2.2016 porušené bolo.\nUznesenie porušovateľa - Najvyššieho súdu SR, zo dňa 15.11.2017 sp.zn.\n4Cdo 21/2017-249 a uznesenie porušovateľa - Krajského súdu v Bratislave zo dňa\n17.2.2016 č.k.: 11Co 837/2014-197 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nKrajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní uhradiť sťažovateľom trovy\nprávneho zastúpenia vo výške 468,60 EUR /za 2 úkony - prevzatie a príprava právneho\nzastúpenia, podanie sťažnosti na Ústavný súd SR, podľa ust. § 11 ods. 3 vyhlášky 655/2004\nZ. z., 325,42 EUR (2x 153,50 EUR + 2 x paušál/rok 2018 po 9,21 EUR) + 65,08 (20%\npodľa §14b ods. 3 za zastupovanie 2 osôb) + 78,10 EUR (20% DPH) = 468,60 EUR/,\ndo 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľa\n“\n\n6\n\nII.\n12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo\nslobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n14. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\n15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\n16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n17. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\n18. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.\n19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n\n7\n\n20. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie\nsú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n21. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie\nktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné\nnávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané\noneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní\nzákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na\nkontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m.\nII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu\nvyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly\nvtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,\nI. ÚS 17/00). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS\n115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\n\n8\n\n23. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným\ndôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí\naj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.\nnedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná\nv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).\n24. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť ustálenej\njudikatúry, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosť sťažovateľov,\nktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47\nods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu.\n25. Ústavný súd podotýka, že sťažovatelia v petite a v označení svojej sťažnosti\nzjavne nesprávne ako porušovateľa základného práva popri najvyššom súde uvádzali\nKrajský súd v Bratislave a domáhali sa vyslovenia porušenia základných práv jeho\nuznesením a taktiež zrušenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave. Z priložených listín je\nale zrejmé, že ide o rozsudok Krajského súdu v Trnave. Sťažovatelia v rámci svojich príloh\npredložili „správny“ rozsudok Krajského súdu v Trnave, navyše uvádzali správnu spisovú\n\n9\n\nznačku, správny dátum rozhodnutia a dokonca aj adresu Krajského súdu v Trnave, preto\nústavný súd túto nesprávnosť posúdil len ako pisársku chybu.\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\npodľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu\n26. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje\nza potrebné uviesť, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1\nlistiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo\nprerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.\nZ uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).\n27. Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú, že odôvodnenie rozsudku\nkrajského súdu nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke.\nSťažovatelia tvrdia, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s ich argumentmi\nspochybňujúcimi prideľovanie nehnuteľností do osobného užívania v osemdesiatych rokoch\na nevykonal v tomto smere ani nimi navrhované dôkazy na preukázanie ich tvrdení. Krajský\nsúd sa vo svojom príliš stručnom odôvodnení nezaoberal ani tvrdeniami a navrhovanými\ndôkazmi sťažovateľov spochybňujúcimi dobromyseľnosť držby žalovaných. Sťažovatelia\npoukazujú, že krajský súd nesprávne uprednostnil požiadavku právnej istoty a ochrany práv\nnadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť\nviac práv, ako má sám. Sťažovatelia tvrdia, že kvôli potvrdeniu prvostupňového rozsudku\nnebolo potrebné nariaďovať dve pojednávania. Rozhodnutie krajského súdu preto považujú\nza prekvapivé a arbitrárne.\n28. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu\nporušené právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je potrebné\nzohľadniť nielen odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudku okresného súdu.\nTieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08).\n\n10\n\n29. V súvislosti s posudzovaním príslušnej časti napadnutého rozsudku okresného\nsúdu ústavný súd poukazuje na tú časť jeho odôvodnenia, ktorá je relevantná vo vzťahu\nk potvrdzujúcemu napadnutému rozsudku krajského súdu a v ktorej sa uvádza:\n«V danej veci sa navrhovatelia domáhali vypratania pozemkov parcely\na parcely\n\nzapísaných na Liste vlastníctva\n, ktorými sú podielovými spoluvlastníkmi na základe nadobúdacích titulov tak,\n\nako je to uvedené na\n\n, ktorá\n\nskutočnosť nebola v konaní sporná. Sporná nebola ani identifikácia týchto parciel, ani\nskutočnosť, že odporcovia v 1. až 3. rade skutočne tieto parcely užívajú, keď odporcovia\nv konaní nepopreli, že užívali pozemok, ktorý im bol pôvodne pridelený vo väčšej výmere\n(zväčšené o predmetné susedné parcely - odporca v 1. rade o parc.\na odporcovia v 2. a 3. rade o parc.\n\n). Odporcovia v 1. až 3. rade žiadali návrh\n\nzamietnuť, keď sa bránili tým, že nemali vedomosť o tom, že užívajú väčšiu časť výmery než\naká im bola pridelená, tvrdili, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudli\nvydržaním...\nVykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že právni predchodcovia odporcu\nv 1. rade ( rodičia odporcu v 1. rade ) užívali pridelenú parcelu\n\nodvtedy ako im\n\nbola pridelená, t.j. od roku 1984 a následne od roku 1999 užíval túto parcelu odporca\nv 1. rade v rozsahu tak, ako je ohraničená/oplotená i v súčasnosti, t.j. i s parcelou\nv súčasnosti označenou ako parcela\npridelenú parcelu\n\na odporcovia v 2. a 3. rade užívajú\n\nod roku 1984 až doposiaľ v rozsahu tak, ako je\n\nohraničená/oplotená i v súčasnosti, t.j. i s parcelou v súčasnosti označenou ako parcela\n. Parcely\n\na\n\nvznikli až geometrickým zameraním na\n\nzáklade geometrického plánu č. 39/2002 zo dňa 11.7.2003 vyhotovenom\nza účelom obnovenia časti pôvodnej parcely\nparc.\n\naž\n\npozemkov parc.\na\n\na oddelenia pozemkov\n\n. Z uvedeného vyplýva, že v roku 1984 v čase pridelenia\na parc.\n\nboli predmetné parcely (\n\n), ktorých vypratania sa navrhovatelia domáhajú v predmetnom konaní,\n\nsúčasťou pôvodnej parcely\n\n- roly o výmere 0,7762 ha zapísanej v pkn vl.\n\nktorá vznikla z pôvodnej parcely\n\n,\n\n, o výmere\n\n10 hektárov 11 árov 78 m2 zapísanej v PKV\n\n11\n\nv celosti\n\nvo vlastníctve\n\n,\n\n. Podľa Nariadenia č. 104/45 v znení\n\nNariadenia č. 64/46 Sb.n. SNR bola táto parcela konfiškovaná pre účely pozemkovej\nreformy a ako taká rozdelená a prideľovaná podľa Nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR\nvýmermi do vlastníctva fyzických osôb, časť (parcela\n\n) aj právnym predchodcom\n\nnavrhovateľov (Výmer č.: 59238/47-III/B zo dňa 7.11.1947 vydaný Povereníctvom\npôdohospodárstva a pozemkovej reformy ktorým bola parcela pridelená\na manželke\n\n).\n\nVzhľadom na skutočnosť, že predmetom tohto konania je vypratanie nehnuteľnosti,\nsúd je toho názoru, že je oprávnený aj bez návrhu prejudiciálne riešiť otázku vlastníckeho\npráva k nehnuteľnosti, ktorá má byť vyprataná, pritom nie je rozhodujúce, že sa táto otázka\nmôže riešiť aj v samostatnom konaní o žalobe podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho\nporiadku...\nZ citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že vlastníkom nehnuteľnosti sa\npočínajúc dňom 1. januára 1992 stane osoba ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe\nnepretržite po dobu 10 rokov, a to i v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred\n1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred\ntýmto dňom. Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie Občianskeho\nzákonníka vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1992), sa\noprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov,\nak ide o hnuteľnosť, a po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1\nObčianskeho zákonníka). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie podmienky\noprávnenej držby po dobu troch, resp. desať rokov; žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok\nstanovený v dispozícii (nadobudnutie vlastníctva) nestanovuje. Preto možno dôjsť k záveru,\nže k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe po nadobudnutí\núčinnosti novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady stanovené v hypotéze\ncitovanej právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je\npotrebné započítať aj držbu, vykonávanú pred 1. januárom 1992. V tomto smere totiž\nnemožno prehliadnuť, že už držba na základe ustanovenia § 132a ods. 1 zákona č. 131/1982\nZb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia. Nová právna úprava (zákon\nč. 509/1991 Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju\nzapočítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby. Pritom však účinky súhrnnej právnej\n\n12\n\nskutočnosti (t. j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu) mohli nastať najskôr\n1. januárom 1992. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2001,\nsp. zn. 3 Cdo 80/01; judikát R 83/2002).\nUstanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako\nosobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie\nvlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie\nvlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej\npo zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva\ndržiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá\nviera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“.\nVydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva\nje neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti\nvedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky\nokolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom\na pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý\nfaktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého\nsubjektu vydržania, základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť\ntejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby...\nSúd sa stotožňuje s názorom vysloveným v rozsudku NS ČR sp.zn. 22 Cdo/417/98,\n22Cdo/1398/2000, že, ak niekto nadobudne vlastníctvo k pozemku a súčasne sa uchopí\ndržby časti alebo celého susedného pozemku, tak ako tomu bolo v prípade právnych\npredchodcov odporcu v 1. rade a i v prípade odporcov v 2. a 3. rade, právnym titulom\nvydržania je nadobúdací titul ku skutočne vlastnenému pozemku, tzv. putatívny titul.\nV danom prípade teda nadobúdacím titulom i pre užívanie susednej parcely bola\nu právnych predchodcov odporcu v 1. rade Dohoda o zriadení práva osobného užívania\npozemku zo dňa 20.7.1984 a u odporcov v 2. a 3. rade Dohoda o zriadení práva osobného\nužívania pozemku zo dňa 21.8.1984, na základe ktorého sa oprávnene domnievali, že im\nnehnuteľnosť patrí v rozsahu ako bola vymeraná a ako ju po celý čas užívali...\nV konaní nebolo preukázané doručenie písomných výziev z roku 1999 odporcovi\nv 1. rade, resp. jeho právnym predchodcom a odporcom v 2. až 3. rade, napokon v tom čase\nuž uplynula zákonná 10 ročná lehota potrebná pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním...\n\n13\n\nVzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že v danej veci boli\nsplnené podmienky vydržania, keď už právni predchodcovia odporcu v 1. rade predmetnú\nparcelu\n\nužívali minimálne počas zákonom stanovenej doby (10 rokov) v dobrej\n\nviere, že im patrí a rovnako i odporcovia v 2. a 3. rade predmetnú parcelu\nužívali minimálne počas zákonom stanovenej doby (10 rokov) v dobrej viere, že im patrí,\npreto súd predmetný návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali vypratania týchto\nnehnuteľností, zamietol.»\n30. K dokazovaniu navrhovanému žalobcami okresný súd uviedol:\n„Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľov v 1. až 5. rade a navrhovateľ v 5. rade\nv konaní tvrdili, že odkedy odporcom resp. ich právnym predchodcom boli pridelené\npozemky, odvtedy právni nástupcovia rodiny\n\nupozorňovali odporcov na to,\n\nže tieto pozemky (parcela\n\n) v celosti patria im a že štát\n\na parc.\n\nnemôže odporcom dať vlastnícke právo. Za týmto účelom navrhovali vypočuť i svedkov.\nSúd vykonanie tohto dôkazu nepripustil, keď je toho názoru, že uvedené i keby bolo\npreukázané, nemohlo narušiť dobromyseľnosť držby predmetných pozemkov, keď podľa\nnázoru súdu už samotná skutočnosť, ktorú by mali svedkovia preukázať - mali ozrejmiť to,\nže priebežne odkedy odporcom resp. ich právnym predchodcom boli pridelené pozemky,\nodvtedy právni nástupcovia rodiny\n\nupozorňovali odporcov na to, že tieto\n\npozemky v celosti im patria a že štát im nemôže dať vlastnícke právo - svedčí o tom, že\npreukazovanie takejto skutočnosti nemá žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci, nakoľko tieto\nnehnuteľnosti boli na základe Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku\npridelené do užívania, z predmetných dohôd vyplýva že pozemok vlastnícky patriaci Čsl.\nštátu bol pridelený do osobného užívania právoplatným rozhodnutím Finančného odboru\nONV v Trnave. To znamená, že keď by už v čase uzavretia dohody, resp. i predtým aj mali\nprávni predchodcovia odporcu v 1. rade a odporcovia v 2. a 3. rade vedomosť o tom, že\npozemky, ktoré sú im prideľované patria niekomu inému a nie štátu, následným uzavretím\ndohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, v ktorej sa konštatovalo, že pozemok\nvlastnícky patrí štátu, ich utvrdil o opaku. t.j. že pozemky patria štátu a nikomu inému.\nPreto ani akékoľvek následné upozornenia o tom, že odporcom pozemky nemali byť\npridelené a že pozemok patrí niekomu inému, nemohli vzbudiť pochybnosti u právnych\n\n14\n\npredchodcov odporcu v 1. rade a odporcov v 2. a 3. rade a narušiť ich dobromyseľnosť v\ntom, že pozemok im bol riadne pridelený do užívania na základe v tom čase platných\nprávnych predpisov (§ 205 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení platnom\na účinnom od 1.4.1983 do 31.12.1991), keď tieto dohody boli v súlade s citovaným\nzákonným ustanovením registrované i na štátnom notárstve.\nV predmetnom konaní nebol ani dôvod skúmať či správny orgán, ktorý rozhodol\no pridelení nehnuteľností do užívania bol na to kompetentný, ďalej zisťovanie na základe\nčoho nadobudol pridelované parcely do vlastníctva štát, tak ako to žiadala splnomocnená\nzástupkyňa navrhovateľov v 1. až 5. rade, keď akékoľvek zistenie, by nemalo žiadny vplyv\nna rozhodnutie v predmetnej veci, vzhľadom na dobu ktorá odvtedy uplynula (cca 30\nrokov), keďže doteraz nebola preukázaná neplatnosť tohto právneho úkonu, preto ani\ndobromyseľnosť odporcov v 1. až 3. rade o existencii platného nadobúdacieho titulu\nnemohla byť narušená. Preto súd nepripustil vykonanie tohto dôkazu.\nČo sa týka navrhovaného dôkazu - vyžiadania geometrických plánov (geometrického\nplánu 241-1-2540-0024-81 a geometrického plánu č. 243-254-0149-83 z 23.8.1983), takýto\ndôkaz by takisto nemal žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci, nakoľko i v prípade, že by\nv týchto geometrických plánoch boli zakreslené parcely\n\na parc.\n\n,\n\nktoré boli pridelené do užívania právnym predchodcom odporcu v 1. rade a odporcom\nv 2. a 3. rade, nepreukazovalo by to skutočnosť, že hranice týchto pozemkov tak ako sú\nzakreslené v týchto geometrických plánoch boli identicky vyznačené a zamerané na mieste\nsamom. Žiadny z účastníkov v konaní netvrdil, že parcely pridelené právnym predchodcom\nodporcu v 1. rade a odporcom v 2. a 3. rade boli na mieste samom zamerané a vyznačené\niným spôsobom ako kolíkmi, ktoré boli osadené orgánom, ktorý pridelil parcely do užívania,\nčo tvrdil samotný navrhovateľ v 5. rade i odporca v 2. rade. Žiadny z účastníkov ani\nnenavrhol vykonanie dôkazu na preukázanie opaku, teda, že hranice pridelených pozemkov\nboli na mieste samom označené iným spôsobom. Preto súd nepripustil vykonanie tohto\ndôkazu.“\n\n15\n\n31. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného\nsúdu a na potvrdenie jeho správnosti uviedol:\n„Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide\no skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie odvolateľom tvrdených skutočností, pričom\ni podľa odvolacieho súdu dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým zisteniam\na pretože zdieľa jeho právny záver s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. ako\nodvolací súd odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.\nOdvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu\nodchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi, ktorý v odvolaní navyše neuviedol\nžiadne nové relevantné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa nebol vysporiadal\na ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.\nOdvolací súd k odvolacím námietkam dodáva, že skutočnosť, že právnym\npredchodcom navrhovateľov boli po konfiškácii majetku\nnehnuteľnosti pridelené výmerom v roku 1947 nie je spochybňovaná. Tiež je faktom, že\nopätovne boli predmetné nehnuteľnosti skonfiškované\n\nv prospech\n\nštátu a pridelené odporcom a to na základe rozhodnutí o pridelení pozemkov do osobného\nužívania odporcov a následne dohôd o zriadení práva osobného užívania týchto\nnehnuteľností odporcami, teda zákonným postupom. Tiež je faktom, že od roku 1984\nuvedené pridelené nehnuteľnosti odporcovia riadne užívajú. Rozhodnutia ani dohody\ndoposiaľ nikto riadnym spôsobom nenapadol. Správne sa tak súd prvého stupňa zaoberal\nvydržaním vlastníckeho práva odporcami, pretože k strate vlastníckeho práva\nnavrhovateľov nedošlo ako tvrdia navrhovatelia v roku 1984 ani v roku 1987, ale až po\nuplynutí vydržacej doby odporcov. Ak by u odporcov neboli splnené podmienky vydržania,\ntak by k strate vlastníckeho práva navrhovateľov nedošlo. Súd prvého stupňa správne\nskonštatoval, že odporcovia splnili podmienky vydržania. Držby sa nepochybne ujali viete\nv roku 1984. Nehnuteľnosti užívali nerušene po zákonnú dobu 10 rokov, takže v roku 1994\nvlastnícke právo vydržali. Odvolací súd mal za to, že boli počas celej vydržacej doby\ndobromyseľní, keď dobromyseľnosť možno odvodiť od vydaných rozhodnutí o pridelení\npozemkov a uzavretí dohôd o zriadení práva osobného užívania. Aj keby sa skonštatovalo,\nže uvedené rozhodnutie nemohlo byť platné, lebo štát nebol v čase jeho vydania vlastníkom\nnehnuteľností, tak táto skutočnosť nemá vplyv na vydržanie, nakoľko aj neplatný právny\n\n16\n\núkon môže vyvolať u držiteľa dobromyseľnosť a v danom prípade odporcovia mali\nk dispozícii rozhodnutia orgánu štátu a takisto dohody, ktoré s orgánom zastupujúcim štát\nuzavreli, takže nemali dôvod uvedené rozhodnutie nerešpektovať a pochybovať o jeho\nplatnosti, navyše, ak v tej dobe ich preukázateľne nikto v užívaní sporných nehnuteľností\nnerušil, tieto si oplotili a zrealizovali na nich výstavby chát. Odporcovia do držby vstúpili\npočas resp. za účinnosti zákona č. 131/1981 Zb.. Držba na základe ustanovenia § 132a\nods. 1 uvedeného zákona bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia, súčasťou\nskutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby\na na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava zákon\nč. 509/1991 Zb. držbu uskutočňovanú do 31.12.1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava\ndo dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby (§ 868 a § 872 ods. 6 O.z.). Keďže odporcovia sporné\npozemky užívali, vstúpili do ich reálnej držby v lete 1984 (kedy boli uzavreté dohody\no zriadení práva osobného užívania a vydané rozhodnutia o pridelení pozemkov) t.j. pred\n01. januárom 1992, mohli sa domnievať, že im k týmto pozemkom vzniklo právo osobného\nužívania teda išlo by o oprávnenú držbu. Sporné pozemky užívali aj po 01. januári 1992\nv dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, a do 01. januára 1992 v dobrej viere, že im vzniklo\nprávo osobného užívania, treba do 10 ročnej vydržacej doby ktorá uplynula v lete 1994\nzapočítať aj držbu pred 01. januárom 1992. Navrhovatelia písomne podľa ich tvrdenia prvý\nkrát vyzývali odporcov na vypratanie až v roku 1999, čo bolo už po uplynutí vydržacej doby.\nK ďalšej namietanej skutočnosti ohľadne väčšej oplotenej výmery pozemkov ako bola\npridelená, odvolací súd udáva, že vzhľadom na výmeru prideleného pozemku a pričlenenej\nčasti, teda vypratávaného pozemku (288 m 2 k 49 m2 a 274 m2 k 33 m2) odvolací súd mal\nza to, že sa jedná o malú výmeru, navyše pri zachovaní tvaru pozemku, takže uvedené\nmožno považovať za ospravedlniteľný omyl odporcov, ktorí pri oplocovaní pozemkov po ich\npridelení oplotili väčšiu výmeru ako im prináležala (o neskôr zamerané novovytvorené\nvypratávané parcely\n\na\n\n). Argument, že nemohli odporcovia\n\nk vlastnému pozemku, pri ktorom je zápis o spochybnenom vlastníckom práve nadobudnúť\nani ďalšiu časť susedného pozemku v nespornom vlastníctve navrhovateľov, odvolací súd\nnepovažoval za relevantnú a to z dôvodu, že odporcovia, ak by aj nezískali vlastnícke právo\npozemkov, ktoré im boli pridelené, tak toto právo vydržali spolu s pričlenenými časťami,\n\n17\n\nkeďže oba pozemky (pridelený aj pričlenený) zdieľajú rovnaký režim, čo sa týka podmienok\nvydržania.“\n32. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý\nsa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom\na nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania\nposkytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného\nprostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých\nuplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené\nzákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí\nposkytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej\nochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno\npovažovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také\nrozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným\nspôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).\n33. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu\nzákladného práva na súdnu ochranu patrí tiež právo každého na to, aby sa v jeho veci\nrozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom\nporiadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská\nrepublika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má\nkaždý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je\nv súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto\nprávnej normy na zistený skutkový stav veci.\n34. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou\nsúčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom\n\n18\n\nzáujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný\na že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).\n35. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu\nzaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní\npred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno\ndomáhať\n\nv\n\nmedziach\n\na\n\nza\n\npodmienok\n\nustanovených\n\nvykonávacími\n\nzákonmi\n\n(napr. III. ÚS 124/04).\n36. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46\nods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecnými súdmi a nemožno ho\núčelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,\nIV. ÚS 277/05).\n37. Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť\nkonania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo\nk porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a či možno ich\nkonania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné\na udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia\na povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli\nna základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú\nuvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie\nzákladného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani\nnárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).\n38. Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že okresný súd a krajský súd\nústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne odôvodnili zamietnutie žaloby\nžalobcov. Konajúce súdy správne identifikovali, že pre rozhodnutie o žalobe bude\nrozhodujúce posúdenie, či došlo k vydržaniu sporných nehnuteľností žalovanými. Krajský\nsúd správne poukázal na skutočnosť, že v prípade vydržania vlastníckeho práva žalovanými\n\n19\n\nnemohlo dôjsť k strate vlastníckeho práva žalobcov v roku 1983 ani v roku 1987, ale až po\nuplynutí vydržacej doby. V tejto situácii bolo akékoľvek dokazovanie k prechodom\nvlastníckeho\n\npráva\n\nk nehnuteľnostiam\n\nv osemdesiatych\n\nrokoch,\n\nktoré\n\nnavrhovali\n\nsťažovatelia, irelevantné. Podľa názoru ústavného súdu nie je dôvodná námietka\nsťažovateľov o nevykonaní nimi navrhnutých dôkazov (výsluchom nimi navrhnutých\nsvedkov) k dobromyseľnej držbe žalovaných, resp. ich právnych predchodcov. Okresný súd\npovažoval za preukázané, že na základe dohôd o zriadení práva osobného užívania pozemku\nz 20. a 21. júla 1983 vzniklo žalovaným, resp. ich právnym predchodcom k sporným\nnehnuteľnostiam právo osobného užívania. To je dostatočný dôvod na to, aby sa vydržatelia\n(žalovaní) domnievali, že ich nadobúdací titul riadne existuje aj bez ohľadu na údajné\ntvrdenia sťažovateľmi navrhovaných svedkov, ktorí mali upozorňovať žalovaných, resp. ich\nprávnych predchodcov, že pozemky im boli pridelené nezákonne. K neprípustnému zásahu\ndo základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v tejto súvislosti mohlo dôjsť len vtedy,\nak by záver všeobecného súdu o nevykonaní navrhovaného dôkazu bol zjavne\nneodôvodnený, resp. ak by mu chýbala predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu\nvychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, čo v tomto prípade nenastalo.\n39. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že boli\nsplnené zákonné podmienky vydržania vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam\nv prospech žalovaných. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je síce\nstručnejšie, ale krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov\nokresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľov. Sťažovateľom sa dostalo\nodpovede na ťažiskovú otázku rámcujúcu ich spor, konkrétne prečo súdy neosvedčili ich\nvlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a nevyhoveli ich žalobe na vypratanie\nnehnuteľností (lebo v čase podania žaloby žalovaní vydržali vlastnícke právo k predmetným\nnehnuteľnostiam). Tvrdenie sťažovateľov, že nemali priestor na uplatnenie svojich\nprocesných práv, keď súd nerozhodoval o ich žalobe podľa § 126 zákona č. 40/1964 Zb.\nObčiansky zákonník v znení neskorších predpisov (žaloba o vydanie veci), vyvracajú\nsamotní sťažovatelia, keď na inom mieste v sťažnosti uvádzajú, že tvrdenie odvolacieho\nsúdu nezodpovedá tomu, čo uviedli v odvolaní a na dvoch pojednávaniach na odvolacom\nsúde. Sťažovatelia teda očividne disponovali dostatočným priestorom na uplatnenie svojich\n\n20\n\nprocesných práv. Z počtu nariadených pojednávaní nemožno vyvodzovať ako súd rozhodne\n(ani na odvolacom súde). Už vôbec neplatí, že ide o prekvapivé rozhodnutie, ak strana\nv konaní na základe počtu pojednávaní odhadovala rozhodnutie, ktoré sa potom nepotvrdilo.\nPodľa názoru ústavného súdu teda nemožno považovať napadnutý rozsudok krajského súdu\nza zjavne prekvapivý a ani za arbitrárny.\n40. K námietke sťažovateľov, že pochybenie v rozhodovaní všeobecných súdov\nspočívalo v uprednostnení požiadavky právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých\nv dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má\nsám, ústavný súd uvádza, že vydržanie je originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho\npráva na základe dlhodobej dobromyseľnej držby veci. Vydržateľ preto neodvodzuje svoje\nvlastnícke právo od svojho predchodcu a nedopadá na neho uplatňovanie zásady „nemo\nplus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť na iného viac\npráv, ako sám má), pretože na vydržateľa v tomto prípade nikto vlastnícke právo\nneprevádza.\n41. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v napadnutom rozsudku v spojení\ns rozsudkom okresného súdu zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil\ndôvody svojho rozhodnutia, čím ako súd odvolací poskytol právam sťažovateľov dostatočnú\nochranu. Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je v rozpore s aplikovanou právnou\núpravou a nepopiera ani jej zmysel, obsahuje presný opis skutkového stavu a zrozumiteľné\nzdôvodnenie právnych záverov. Ústavný súd preto považuje napadnutý rozsudok krajského\nsúdu z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný a za takýchto okolností nemá\nžiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho skutkových a právnych záverov.\n42. Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že\nmedzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie\nsťažovatelia namietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po\nprípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.\n\n21\n\nÚstavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\npodľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu\n43. Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú, že najvyšší súd sa nezaoberal\nich vecnou argumentáciou, ale iba formalisticky posudzoval podmienky prípustnosti\ndovolania, pričom neposkytol konkrétnu odpoveď na námietky sťažovateľov uvedené\nv dovolaní.\n44. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný\nsúd taktiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že\notázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej\nriešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov (napr.\nII. ÚS 324/2010). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy\n(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou\nopravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu\nktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\n45. Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť\ndovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP\na dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne prípustné. Následne\npreskúmal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na § 242\nods. 1 druhú vetu OSP aj z dôvodov uvedených v § 237 OSP, a to predovšetkým z dôvodu\nexistencie prípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovatelia\ndovolávali. Najvyšší súd následne uviedol definíciu a tri pojmové znaky, ktoré sú vlastné\ndovolaciemu dôvodu podľa citovaného ustanovenia [a) odňatie možnosti konať pred súdom,\n\n22\n\nb) k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku konania súdu a c) možnosť konať\npred súdom sa odňala účastníkovi konania], a v konkrétnostiach k námietkam sťažovateľov\no tom, že napadnutý rozsudok krajského súdu zo 17. februára 2016 je nepreskúmateľný a je\nzaložený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z vykonaného\ndokazovania okresného súdu, ktoré je neúplné, uviedol:\n«Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nsúdu zakladať vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak\nrozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne\nodôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné\nnedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia\nk „Justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp\nprávnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád\nalebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia\n„vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri\nSutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil,\nže by v prejednávanej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia\n§ 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety\nstanoviska R 2/2016.\nPotvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej\ninštancie) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.\nz hľadiska formálnej Štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných\nskutkových a právnych otázok. Z odôvodnení sú zrejmé právne úvahy odvolacieho\ni prvoinštančného súdu (ich vecnou správnosťou sa dovolací súd nezaoberal), ktoré viedli\nk prijatiu záveru, že žalovaní nadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam\nvydržaním. V dôsledku toho odvolací súd už v tomto smere ďalšiu odvolaciu argumentáciu\nžalobcov nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť správnosť prijatého záveru, že žalovaní\nnadobudli vlastnícke právo vydržaním za splnenia všetkých zákonov stanovených\npodmienok. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne\nodôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené,\nnie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť\ndovolania nezakladá. Skutočnosť, že žalobcovia majú odlišný právny názor než konajúce\n\n23\n\nsúdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje nimi tvrdenú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/\nO.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje\nrozhodnutie podľa predstáv žalobcov. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba\nskutočnosť, že dovolatelia sa správnym názorom všeobecného súdu nestotožňujú, nemôže\nviesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu\n(napr. I. ÚS 188/06).»\n46. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno podľa názoru ústavného súdu\nvyvodiť, že najvyšší súd svoj záver o tom, že dovolanie sťažovateľov vo vzťahu\nk potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné, primeraným\nspôsobom odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný\nsúd pri preskúmaní napadnutého rozsudku nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala\nsvojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,\npozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone.\n47. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti\nopravného prostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“\nsúdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva\npodľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili\nmožnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania\nvôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny\nporiadok výslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol\nznamenať odoprenie prístupu sťažovateľov k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych\nopravných prostriedkoch.\n48. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,\nže medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých\n\n24\n\nvyslovenia porušenia sa sťažovatelia domáhajú, neexistuje taká príčinná súvislosť,\nna základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť\nk záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nII.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\na podľa čl. 11 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu\n49.1 Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia namietajú porušenie základného\npráva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny ako následok toho, že\nvšeobecné súdy sa dopustili porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 9).\n49.2 Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje medzi\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu\na základným právom sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy taká príčinná súvislosť, ktorá\nby umožňovala vysloviť jeho porušenie, neprichádza v tomto prípade do úvahy ani\nvyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov vyplývajúceho im z čl. 20 ods. 1\nústavy, resp. z čl. 11 ods. 1 listiny. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť\nsťažovateľov aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nII.4 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48\nods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu\n50. Podľa petitu sťažovatelia namietajú aj porušenie svojich základných práv podľa\nčl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom v odôvodnení sťažnosti ich súhrne spolu s čl. 46\nods. 1 ústavy označujú ako právo na spravodlivé súdne konanie.\n\n25\n\n51. Vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovatelia\ntvrdia, že konajúce súdy porušili rovnosť zbraní účastníkov konania, a to tým, že sa\nnezaoberali dostatočne ich argumentáciou, čím ich mali postaviť do nevýhodnejšej situácie\nako protistranu v konaní. Ústavný súd podotýka, že podstatu sporového konania možno\nvidieť aj v tom, že súd sa ako nezávislý arbiter po posúdení všetkých okolností prípadu\nprikloní k argumentom jednej zo sporových strán a následne rozhodne v jej prospech.\nAko ústavný súd už uviedol (body II.1 a II.2), konajúce súdy dostatočným spôsobom\nvysvetlili, prečo nepovažovali argumenty sťažovateľov za relevantné. To, že sa konajúce\nsúdy v konečnom dôsledku nepriklonili k argumentom sťažovateľov, nemôže byť\npovažované za následok porušenia princípu rovností zbraní, a preto napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu\nzákladného práva sťažovateľov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.\n52. Vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovatelia\nvo svojej sťažnosti neuviedli žiadne odôvodnenie viažuce sa konkrétne na tento článok\nústavy. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie (ktoré\nsťažovatelia podriaďovali aj pod tento článok) ústavný súd opäť poukazuje na odôvodnenie\ntoho uznesenia v bodoch II.1 a II.2.\n53. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n54. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa\nďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite ich sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. apríla 2018\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "žaloba-reivindikačná", "vlastníctvo-úprava vlastníckych vzťahov", "vydržanie", "rozhodnutie-odôvodnenie", "dovolanie-dovolacie dôvody", "vlastníctvo-konfiškácia majetku", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 296/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:a8aab482-1974-455f-99a5-d2f5a66fed5c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8aab482-1974-455f-99a5-d2f5a66fed5c"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:32627ef7-d1a7-443e-93b9-b6a84d158d1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 277/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 277/05 z 29. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-29", "citacie_n": 315, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32627ef7-d1a7-443e-93b9-b6a84d158d1f"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:8fd107b8-26f4-4430-929c-73c67c8e1f2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 124/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 124/04 z 28. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-28", "citacie_n": 527, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8fd107b8-26f4-4430-929c-73c67c8e1f2a"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:dffbff36-c5e0-4961-9065-66068231ba7e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 54/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 54/02 z 17. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-17", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dffbff36-c5e0-4961-9065-66068231ba7e"}, {"guid": "ussr:94011438-da01-4343-b27d-3288866885f7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 21/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/02 z 6. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-06", "citacie_n": 324, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:94011438-da01-4343-b27d-3288866885f7"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0361f869-3795-4c19-9e65-99a1611e38b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.604.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 604/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 604/2020 z 9. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.604.2020.1"}, {"guid": "ussr:9fe67a51-6deb-41d6-83de-6150b7271afe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.593.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 593/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 593/2020 z 18. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.593.2020.1"}, {"guid": "ussr:101e44e9-ffc3-4690-aab8-b1801a330d1a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.334.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 334/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 334/2020 z 15. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-15", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.334.2020.1"}, {"guid": "ussr:4639beca-932f-418d-8af0-1b9863240752", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.84.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 84/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 84/2019 z 23. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.84.2019.1"}, {"guid": "ussr:34e631f0-525a-464f-8d2e-0ce411472f79", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.51.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 51/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 51/2020 z 4. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-04", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.51.2020.1"}, {"guid": "ussr:1f2119e8-60a6-4295-8159-3d8010e5ab49", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.180.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 180/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 180/2019 z 17. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.180.2019.1"}, {"guid": "ussr:9fe9635e-4fc3-453c-bf5f-54dd0cf9ffad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.182.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/2019 z 17. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.182.2019.1"}, {"guid": "ussr:e1f0d5a6-78bb-4b02-a125-05e00fb78610", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.407.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 407/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 407/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.407.2019.1"}, {"guid": "ussr:668916a7-618f-46ce-b077-873baf49266a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.414.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 414/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 414/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.414.2019.1"}, {"guid": "ussr:520e0794-4f0c-4588-bad8-ef176202a3a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.383.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 383/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 383/2019 z 17. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-17", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.383.2019.1"}, {"guid": "ussr:26b012ea-9dbc-444e-93d6-75f34692df1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.376.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 376/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 376/2019 z 17. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.376.2019.1"}, {"guid": "ussr:b2039d1d-252b-490c-89dc-1534b873bd19", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.350.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 350/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/2019 z 10. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.350.2019.1"}, {"guid": "ussr:cd735e8b-4582-44ee-b02b-d6930219d8e1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.253.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 253/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 253/2019 z 11. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.253.2019.1"}, {"guid": "ussr:a066d29e-a907-4ece-909d-ceabfe4b9ae4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.251.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 251/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 251/2019 z 11. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.251.2019.1"}, {"guid": "ussr:af5b1356-b285-4219-ac90-277f89617de0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.252.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 252/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 252/2019 z 11. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-11", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.252.2019.1"}, {"guid": "ussr:b33817a4-57ec-4d7e-87da-b917ae559e2f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.181.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 181/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 181/2019 z 30. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.181.2019.1"}, {"guid": "ussr:b88c6bb6-7884-48b7-882f-449a7e0ae773", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.150.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 150/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 150/2019 z 24. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.150.2019.1"}, {"guid": "ussr:f9d5541e-eee0-40b6-ab9c-3aa59d5903c0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.619.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 619/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 619/2018 z 16. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.619.2018.1"}, {"guid": "ussr:da540f84-5aa5-4fa9-8ffb-bd5b52ee8831", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.542.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 542/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2018 z 9. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.542.2018.1"}, {"guid": "ussr:bd7bbd7d-4382-4026-857c-84252c88b5b6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.517.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 517/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 517/2018 z 27. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.517.2018.1"}, {"guid": "ussr:3e81d93b-83f8-4b7e-911d-bf2d001f4232", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.498.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 498/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 498/2018 z 13. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-13", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.498.2018.1"}, {"guid": "ussr:429eef31-b2dd-437e-ae2f-4920e20b6c81", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.470.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 470/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 470/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.470.2018.1"}, {"guid": "ussr:98dd9d05-dbd2-4dc5-8e17-1f914007a0a0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.373.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 373/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 373/2018 z 20. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.373.2018.1"}, {"guid": "ussr:e73e3a00-7046-4384-b733-3355eb211a1d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.372.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/2018 z 20. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-20", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.372.2018.1"}, {"guid": "2a8679a1-6012-41d6-b250-27ca21965a9d:0bd69a84-d897-4438-8ae8-5451576793fa", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7123214176.1", "spisova_znacka": "9Co/107/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/107/2024 z 4. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-06-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7123214176.1"}]}