{"guid": "ussr:db72fc49-c17e-47ef-b241-9080f45d2066", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.254.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 254/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 254/2018 z 19. 4. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. apríla 2018, sp. zn. IV. ÚS 254/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.254.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-04-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/db72fc49-c17e-47ef-b241-9080f45d2066", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.254.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.254.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.254.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 254/2018-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nLadislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Olosom,\nKarola Kašjaka 81/1, Rajecké Teplice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 623/2013,\n9 NcC 91/2013 z 25. septembra 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3 Cdo 233/2015 z 12. septembra 2016, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n28. novembra 2016 doručená sťažnosť\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nv spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej\nlen „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 623/2013, 9 NcC 91/2013 z 25. septembra 2014 (ďalej len\n„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 233/2015 z 12. septembra 2016 (ďalej len\n„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).\nSťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný\nsúd“) 15. februára 2012 domáhal určenia, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého\npomeru z 19. decembra 2011 dané Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky\nako žalovaným (ďalej len „žalovaný“) sťažovateľovi prípisom č. OÚ-PP-30-73/2011\nz 19. decembra 2011 je neplatné (ďalej aj „okamžité skončenie“).\nOkresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 12 Cpr 1/2012-376 z 26. júna 2013 tak,\nže určil, že špecifikované okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru je neplatné.\nProti rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol krajský\nsúd napadnutým rozsudkom z 25. septembra 2014 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil\na žalobu sťažovateľa zamietol.\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým rozsudkom z 12. septembra 2016 tak, že dovolanie zamietol.\nSťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať\npred súdom z dôvodu, že krajský súd rozhodol na pojednávaní, ktoré sa konalo v inej\npojednávacej miestnosti, ako bolo uvedené na predvolaní na pojednávanie. V tejto súvislosti\nuvádza, že krajský súd ho „predvolal na termín 25. 09. 2014 o 09.20 hod. odvolacieho\npojednávania do pojednávacej miestnosti č. 41 na prízemí. Pred oznámenú pojednávaciu\nmiestnosť som sa riadne a včas dostavil v zmysle doručeného predvolania a čakal\n\n2\n\nna vyvolanie veci. Po cca 10-15 minútach, keďže pojednávanie meškalo, som sa od tretích\nosôb dozvedel, že pojednávania sú presunuté do inej poj. miestnosti súdu č. 63, do ktorej\nsom sa ihneď podľa možností presunul. Predseda senátu mi pri vstupe oznámil, že mám\npočkať vonku, že budem zavolaný dovnútra a vôbec mi ani nedal možnosť argumentácie.\nPo vstupe do pojednávacej miestnosti však bol už senátom iba vyhlásený rozsudok, nemal\nsom žiadnu možnosť argumentovať a vyjadriť sa k veci a dôkazom. Krajský súd mi pritom\nmohol dať možnosť sa vyjadriť, avšak nemienil tak učiniť. V zápisnici o odv. pojednávaní,\nktorú som po vyhlásení rozsudku obdržal od asistentky senátu, pritom absentuje údaj o čase\nskončenia odv. pojednávania a mieste konania odv. pojednávania. V zápisnici tiež absentuje\núdaj o druhej spisovej značke 9NcC 91/2013, napriek tomu, že na predvolaní bola uvedená.\nZo zápisnice som sa dozvedel, že senát mal vykonať rozsiahle dokazovanie čítaním\nvymenovaných listinných dôkazov, pričom za tak krátky čas objektívne ani nie je možné také\nkvantum listín prečítať.“.\nSťažovateľ tiež namieta, že krajský súd ho pred rozhodnutím nevyzval,\naby sa k možnému použitiu iného ustanovenia právneho predpisu a možnosti iného\nprávneho posúdenia vyjadril. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku mal krajský súd\nvykonať dokazovanie, «avšak podľa zápisnice z odv. pojednávania nevyplýva vykonanie\nnového dokazovania... V danej veci pritom nešlo o žiadne nové dôkazy, ale o dôkazy, ktoré\nuž vykonal okresný súd. Nakoľko som na odv. pojednávaní a tomto procese „dokazovania“\nnebol prítomný v dôsledku nesprávneho postupu krajského súdu, k tomuto údajnému\ndokazovaniu som sa ani nemohol vyjadriť...\n... Podanie správy o priebehu doterajšieho konania, oboznámenie odvolaním\nnapadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a odvolania žalobcu, t. j. povinnosť, ktorá\nodvolaciemu súdu vyplýva z ustanovenia § 215 OSP, nemožno považovať za doplnenie\nalebo zopakovanie dokazovania. Za dôkaz nemožno považovať ani vyjadrenia zástupcov\núčastníkov a účastníkov na otázky súdu, ktorých účelom je iba vysvetlenie skutkového deja.\nVýsluch účastníka v zmysle § 131 OSP ako každý iný dôkazný prostriedok však treba\nodlišovať od prednesov účastníkov na pojednávaní. Takýto dôkaz odvolací súd nevykonal.\nHoci sa odvolací súd odchýlil podstatne od skutkových zistení prvostupňového súdu,\n\n3\n\nzo zápisnice z pojednávania je zrejmé, že účastníci boli ukrátení vo svojom práve vyjadriť\nsa k tomuto dôkazu ako aj prípadne navrhnúť nové dôkazy.\n... viazanosť odvolacieho súdu sa vzťahuje na skutkové zistenia, ktoré sú uvedené\nv odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, s tým, že odvolací súd ich môže zmeniť alebo\ndoplniť, prípadne inak modifikovať iba po vykonaní, t. j. po opakovaní alebo doplnení\ndokazovania. Ak by sa odvolací súd odchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvého\nstupňa bez toho, aby rešpektoval povinnosť opakovania alebo doplnenia dokazovania,\nzasiahol by do ústavne zaručeného práva účastníka konania na súdnu ochranu...».\nSťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd rozhodol len o odvolaní žalovaného,\nnerozhodol však o jeho odvolaní proti výroku rozsudku okresného súdu o trovách konania.\nSťažovateľ následne namieta jednotlivé skutkové zistenia a ďalšie skutočnosti\na argumentuje, že krajský súd a najvyšší súd dospeli k arbitrárnym právnym záverom\na nezohľadnili okolnosti v jeho prospech. Poukazuje na to, že v okamžitom skončení\nštátnozamestnaneckého pomeru bolo uvedené, že maily mali byť odosielané z adresy\n, pričom takáto mailová adresa nikdy neexistovala a jemu mala\nbyť pridelená mailová adresa\n\n. Podľa sťažovateľa obsah\n\njednotlivých mailových správ bol žalovaným „špekulatívne utváraný, pretváraný\naž dotváraný a nakoniec zjavne zmätočne interpretovaný“. Sťažovateľ tvrdí, že žalovaný\nmu v uvedenej súvislosti nič nevytkol ani ústne, ani písomne, hoci o týchto mailoch\nmal okamžitú vedomosť, keďže sú on-line zálohované, nedal mu možnosť vyjadriť sa\nk závažnému porušeniu služobnej disciplíny a jeho služobné hodnotenia boli vždy kladné.\nV uvedenej veci podľa sťažovateľa „nedošlo k žiadnemu zneužitiu symbolov štátnej služby\n(podpis a symboly sú priraďované automaticky e-mailovým klientom, navyše e-mailové\nsprávy neboli opatrené zaručeným elektronickým podpisom a z hľadiska hmotného práva\ntak nie sú písomným právnym úkonom, ale iba dátami (súhrnom znakov)... nedošlo\nk žiadnemu zneužitiu štátnej služby a môjho postavenia, ani k vykonávaniu nedôstojnej\nčinnosti, ani k požadovaniu výhod či šíreniu nepravdivých informácií či inému nekalému\nkonaniu nezlučiteľnému s výkonom štátnej služby (podotýkam, že som bol zaradený\nna oddelení zahraničných vzťahov, protokolu a vonkajších vzťahov MV SR, t. j.\n\n4\n\nkomunikácia s tretím osobami i mimo verejného sektora logicky patrila k mojej práci)...\nžalovaný nijak nekonkretizoval, v čom malo spočívať moje protiprávne konanie, jeho\nnásledky a aké konkrétne výhody (prospech) som mal získať (žiadne som totiž nezískal), čím\nsom mal vedome naplniť poškodzovanie povesti služobného úradu a nekonkretizoval ani\nďalšie krivé obvinenia, ktoré sú obsahom písomnosti žalovaného č. OÚ-PP-30-73/2011...\nžalovaný ma neoboznámil so služobným poriadkom vydaným podľa § 75 zákona č.\n400/2009 Z. z., v ktorom upravil, ktoré porušenie povinnosti štátneho zamestnanca sa\npovažuje za závažné porušenie služobnej disciplíny...\n... Žalovaný si mal splniť svoju dôkaznú povinnosť predložením listinného dôkazu\ns mojím podpisom o oboznámení sa so služ. predpismi na úseku mailovej komunikácie,\nčo však v konaní neučinil. Žalovaný dokonca na svojom serveri ani nedisponuje originálmi\nsporných mailových správ, žalovaný súdu nedoručil server so zálohou e-mailových\nspráv a unikátnou IP adresou môjho služobného počítača, ale CD nosič s kópiou údajných\ne-mailovými správami, ktoré si však dokáže vyprodukovať každý bežný užívateľ. Všetky jeho\ntvrdenia v konaní sú dôkazne absolútne ničím nepodložené, žalovaný už ani nemôže\npreukázať autenticitu správ ako aj ich odosielanie z môjho služobného počítača a žalovaný\ntak neuniesol dôkazné bremeno jeho tvrdení.“.\nSťažovateľ argumentuje tým, že závažné porušenie služobnej disciplíny „musí\nbyť ex lege taxatívne vymedzené v služobnom poriadku. Žalovaný mal zákonnú povinnosť\nslužobný poriadok vydať a oboznámiť ma s ním, avšak túto základnú povinnosť si vôbec\nnesplnil...\nNemožno nechať bez významu, že ani služobný poriadok vydaný žalovaným\ndňa 30. 12. 2013 konanie, pre ktoré so mnou bol žalovaným okamžite skončený služobný\npomer, nekvalifikuje ako závažné porušenie služobnej disciplíny.\n... Ani v prípade, ak by ma služobný úrad bol s jeho obsahom oboznámil, porušenie\npovinností užívateľom uvedených v čl. 6 ods. 1 a 2 pokynu nie je možné kvalifikovať\nako závažné porušenie služobnej disciplíny.\n... Svedkami bolo navyše zreteľne potvrdené, že služobný e-mail pracovníci MV SR\nbežne používali i na súkromné účely a za uvedené konanie žiaden z pracovníkom nebol\nnikdy nijak postihnutý a ani sankcionovaný.“.\n\n5\n\nSťažovateľ ďalej tvrdí, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru\nmu bolo dané za osem, a nie za šesť skutkov, pričom „žalovaný ani konkrétne\nnešpecifikoval ktorých 6 z 8 skutkov má byť podľa neho skutočným dôvodom pre podanie\nokamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.“\n\nSťažovateľ nesúhlasí ani\n\nso záverom krajského súdu o dodržaní dvojmesačnej subjektívnej prekluzívnej lehoty,\nkeďže okamžité skončenie pracovného pomeru z 19. decembra 2011 sa týkalo aj emailovej\nsprávy z februára 2011 (v sťažnosti zjavne nesprávne uvedený rok 2012, pozn.).\nPodľa sťažovateľa sa uvedené emailové správy nachádzali na serveri žalovaného, t. j. boli\nod začiatku vo sfére jeho dispozície, preto neobstojí skutočnosť, že žalovaný na tieto\nzistenia potreboval „kontrolu polície – inšpekčnej služby pri preverovaní trestného\noznámenia, o ktorého obsahu sa dodnes nič nevie, pretože bolo vyfabrikované a následne\nutajené.\n... Ďalším aktom zmätočnosti rozhodnutia krajského súdu je jeho záver o tom, že\ne-mailovými správami som mal porušiť pokyn MV SR č. 6/2011 zo dňa 18. 05. 2011, t. j.\ne-mailami zaslanými od februára 2012 som mal porušiť pokyn MV SR č. 6/2011, ktorý však\nbol vydaný až následne dňa 18. 05. 2011...“.\nPodľa sťažovateľa krajský súd nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že v čase, keď bolo\ndané okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, nebola účinná právna úprava\no ochrane súkromia na pracovisku (§ 13 ods. 4 a 7 Zákonníka práce). Podľa sťažovateľa\nochrana súkromia bola v rozhodnom čase a je „zakotvená v osobitných zákonoch,\nčo však pre krajský súd paradoxne znamená legálnu možnosť zamestnávateľa narúšať\nsúkromie zamestnanca na pracovisku alebo v spoločných priestoroch bez toho, aby ho na to\nvopred upozornil“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na ustanovenia zákona\nč. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických\nprostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred\nodpočúvaním) v znení neskorších predpisov, ktoré žalovaný „flagrantne porušil, aby\nprotizákonným spôsobom zadovážil podľa neho dôkazy o závažnom porušení služobnej\ndisciplíny žalobcom“. Obdobne poukazuje na zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických\nkomunikáciách v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje aj „ochranu súkromia\n\n6\n\na ochranu spracúvania osobných údajov v oblasti elektronických komunikácií“. Sťažovateľ\nnapokon poukazuje aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)\nvo veci Halfordová proti Spojenému kráľovstvu, v ktorom tento rozhodol, že čl. 8 dohovoru\n„je aplikovateľný na sťažnosti týkajúce sa tak služobných, ako aj domácich telefónov\nv prípade ich odpočúvania, t. z. aj zaznamenávania správ prenášaných koncovými\nzariadeniami elektronickej komunikácie podľa slovenského právneho poriadku, a že došlo\nk porušeniu tohto článku pokiaľ boli odpočúvané hovory uskutočňované zo služobných\ntelefónov sťažovateľky“.\nKeďže konajúce súdy nerešpektovali uvedené ustanovenia zákonov, prípadne\nrelevantnú judikatúru najvyššieho súdu, ústavného súdu a ESĽP, boli podľa sťažovateľa\nporušené označené práva podľa ústavy a dohovoru a taktiež princíp právnej istoty\nvyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy.\nNa základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho\nsťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie základného\npráva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy a práva zaručeného\nv čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho\nsúdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľovi prizná\núhradu trov konania pred ústavným súdom.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n7\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1\nústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu z 25. septembra 2014\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje\niný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza\nzo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd\nmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným\n\n8\n\n(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci\nna jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nProti napadnutému rozsudku krajského súdu – ktorým tento zmenil rozsudok\nokresného súdu – podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal, že mu krajský súd odňal\nmožnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej len „OSP“), že v konaní došlo k inej vade, ktorá má za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP] a napadnutý rozsudok krajského súdu\nspočíva v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Najvyšší súd\ndovolacie námietky – ktoré sú v podstatnej časti totožné s argumentáciou sťažovateľa v jeho\nsťažnosti – preskúmal a napadnutým rozsudkom z 12. septembra 2016 dovolanie zamietol.\nPrávomoc, ktorú najvyšší súd uplatnil pri vecnom prieskume dovolania sťažovateľa,\nv danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jeho\nsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci\nna jej prerokovanie.\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1\nústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 12. septembra 2016\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní\nktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n\n9\n\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1\ndohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,\nže vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto\npovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť\nodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom\n\n10\n\nna okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument\nstrany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje\nsa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,\nséria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;\nGeorgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\nNajvyšší súd napadnutým rozsudkom z 12. septembra 2016 zamietol dovolanie\nsťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 25. septembra 2014, ktorým tento zmenil\nrozsudok okresného súdu a žalobu sťažovateľa zamietol. Najvyšší súd poukázal na rozsudky\nsúdov nižšieho stupňa, na odvolanie žalovaného a na dovolanie sťažovateľa. Následne\nsa vysporiadal s jednotlivými dovolacími námietkami sťažovateľa. K námietke sťažovateľa,\nže mu bola odňatá možnosť konať pred súdom pre nemožnosť zúčastniť sa pojednávania,\nna ktorom krajský súd vyhlásil napadnutý rozsudok, najvyšší súd uviedol:\n«10.1. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 132/2001, ktoré bolo publikované\nako judikát R 57/2002 uviedol, že účastníci konania musia byť riadne a včas upovedomení\nnielen o dátume a čase nariadeného pojednávania, ale tiež o mieste, kde sa pojednávanie\nmá konať, a to tak, aby o ňom nemohli vzniknúť žiadne pochybnosti. Ak boli účastníci\nchybne upovedomení o tom, že pojednávanie sa uskutoční v inej pojednávacej miestnosti\nnež tej, v ktorej bola vec z tohto dôvodu bez ich účasti prejednaná a rozhodnutá, išlo\no nesprávny postup súdu, ktorým im bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237\npísm. f/ O. s. p.\n10.2. Závery, na ktorých spočíva judikát R 57/2002, je potrebné uplatňovať vždy\nso zreteľom na individuálne okolnosti tej - ktorej prejednávanej veci. Realita života prináša\naj možnosť, že v čase od vytýčenia pojednávania do jeho uskutočnenia sa z rôznych\ndôvodov (napríklad v dôsledku rekonštrukcie sídla súdu) pojednávanie nemôže uskutočniť\nv tej pojednávacej miestnosti súdu, ktorá bola v predvolaní na pojednávanie označená ako\nmiestnosť, v ktorej sa bude pojednávať. Uvedený judikát zdôraznil, že účastník má byť\nriadne informovaný nielen o čase pojednávania, ale aj o jeho mieste. Takúto informáciu ale\nzíska účastník nielen vtedy, ak je v oznámení o uskutočnení odvolacieho pojednávania\nuvedené číslo pojednávacej miestnosti, v ktorej súd napokon vec prejednal a rozhodol,\n\n11\n\nale aj vtedy, ak je v oznámení uvedené iné (neskôr zmenené) číslo pojednávacej miestnosti,\navšak príslušný oznam vyhotovený najneskôr pred začatím pojednávania a vhodne\numiestnený napríklad na dverách pôvodne určenej pojednávacej miestnosti umožní\núčastníkovi zistiť, v ktorej miestnosti súdu sa uskutoční pojednávanie.\n10.3. V danom prípade zo spisu (č. l. 435) vyplýva, že dovolateľ bol odvolacím\nsúdom upovedomený o tom, že odvolacie pojednávanie sa uskutoční 25. septembra 2014\no 9.20 hod. v miestnosti č. 41 nachádzajúcej sa v budove Krajského súdu v Bratislave.\nZo zápisnice o tomto pojednávaní, ktorá je v spise na č. l. 441, vyplýva, že odvolacieho\npojednávania, ktoré začalo vo vopred stanovený čas, sa od samého začiatku zúčastnila\npoverená zamestnankyňa žalovaného; žalobca sa naň ale dostavil až pri vyhlasovaní\nrozsudku.\n10.4. Zo záznamu o okolnostiach týkajúcich sa zmeny pojednávacej miestnosti, ktorý\nna základe výzvy dovolacieho súdu vyhotovil 8. júna 2016 predseda príslušného senátu\nodvolacieho súdu (poznámka dovolacieho súdu: tento záznam je súčasťou spisu\ndovolacieho súdu), vyplýva, že odvolací súd vytýčil termín pojednávania 26. marca 2014.\nPodľa rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave v znení, ktoré platilo v čase vytýčenia\npojednávania, bola senátu „9 Co“ pridelená pojednávacia miestnosť č. 41. S účinnosťou od\n1. júla 2014 (Dodatkom č. 6 k rozvrhu práce na rok 2014) bola ale tomuto senátu pridelená\npojednávacia miestnosť č. 63. Vec prejednávajúci senát na túto zmenu reagoval v praxi\nvždy tak, že na pojednávacej miestnosti č. 41 bol pri pojednávania uskutočnených po 1. júli\n2014 uverejnený oznam o tom, že sa pojednáva na č. 63. Tento postup zachoval odvolací\nsenát aj v preskúmavanej veci, čo napokon potvrdzuje aj tá skutočnosť, že zástupkyňa\nžalovaného sa riadne a včas dostavila ešte pred pojednávaním do pojednávacej miestnosti\nč. 63 (i keď žalovanému - tak, ako žalobcovi - bolo doručené upovedomenie o tom, že\nodvolací súd bude pojednávať v miestnosti č. 41). Najvyšší súd konštatuje, že údaje, ktoré\nvyplývajú zo spisu, nespochybňujú správnosť obsahu tohto záznamu spísaného predsedom\nodvolacieho senátu.\n10.5. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach zdôraznil význam zásady, podľa\nktorej právo patrí bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným), teda tým, ktorí sa aktívne\nzaujímajú o ochranu, uplatnenie a výkon svojich práv, neodkladajú svoje osobné\nrozhodnutia týkajúce sa výkonu práv na poslednú chvíľu, svoje procesné úkony pripravujú\n\n12\n\ns dostatočným časovým predstihom, nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj možnosti\nvzniku komplikácií sťažujúcich výkon práv a ich uplatnenie v prebiehajúcom konaní\n(viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 181/2015, 2 Cdo 326/2015, 3 Cdo 248/2006,\n4 Cdo 26/2014, 5 Cdo 348/2013, 6 ECdo 43/2013, 7 Cdo 72/2015, 8 Cdo 482/2015).\nTáto zásada je plne opodstatnená aj v prípade práva účastníka konania zúčastniť sa\nodvolacieho pojednávania. Obsah spisu nedáva v danom prípade podklad pre záver,\nže žalobca sa správal v súlade s touto zásadou.\n10.6. Z vyššie uvedených dôvodov je predmetná námietka žalobcu neopodstatnená.»\nK námietke, že krajský súd odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom tým,\nže nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok, najvyšší súd uviedol:\n«11. Podľa názoru dovolateľa je rozhodnutie odvolacieho súdu nedostatočne\nodôvodnené až do tej miery, že je nepreskúmateľné; v nepreskúmateľnosti vidí žalobca\nprocesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p...\n11.2. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho\nsúdu (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“) nezakladajúcu\nprípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti\npotvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam\nnajvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998\n(viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).\nÚstavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa\nväčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá\nprijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa\n§ 237 O. s. p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“.\n11.3. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo\n3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:\n„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/\nObčianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť\no skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho\nsúdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk\n\n13\n\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací\nsúd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu neposkytuje\nžiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá\npredstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov,\nktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu\nneobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej\ndôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009),\nprípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti\nRusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny dôvod,\naby na preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta uvedeného stanoviska.\n11.4. Dovolateľ teda v preskúmavanej veci nedôvodne namieta, že mu (ním\ntvrdenými nedostatkami odôvodnenia napadnutého rozsudku) bola odňatá možnosť pred\nsúdom konať.»\nK námietke sťažovateľa, že krajský súd ho nevyzval na možnú aplikáciu ustanovenia\nprávneho predpisu, ktoré pri rozhodovaní veci nebolo použité v zmysle § 213 ods. 2 OSP,\nnajvyšší súd uviedol:\n«12. Žalobca zastáva názor, že odvolací súd nerešpektoval postup v zmysle § 213\nods. 2 O. s. p. Toto ustanovenie ukladalo odvolaciemu súdu, aby pred rozhodnutím\no odvolaní v prípade, ak je toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho\npredpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a bolo pre rozhodnutie veci\nrozhodujúce, vyzval účastníkov konania vyjadriť sa k možnému použitiu tohto „nového“\nustanovenia.\n12.1. K dôsledkom nerešpektovania procesného postupu odvolacieho súdu\nupraveného ustanovením § 213 ods. 2 O. s. p. najvyšší súd zaujal stanovisko v judikáte\nR 33/2011, v ktorom konštatoval, že pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníka konania\n(procesnú stranu) v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p., aby sa vyjadril k možnému použitiu toho\nustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité\na je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi\nkonania možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.\n\n14\n\n12.2. Zo spisu nevyplýva, že by odvolací súd aplikoval („nové“) ustanovenie, ktoré\npred ním už neaplikoval súd prvej inštancie. Skutočnosť, že na podklade rovnakých\nustanovení dospeli oba súdy k odlišným právnym záverom, nemožno považovať z hľadiska\n§ 213 ods. 2 O. s. p. za právne významnú.\n12.3. Napokon, žalobca v dovolaní nekonkretizoval, ktoré ustanovenie (predtým\núdajne nepoužité súdom prvej inštancie) aplikoval odvolací súd, a teda na ktoré\nustanovenie sa podľa jeho názoru vzťahuje ním tvrdené zanedbanie povinnosti odvolacieho\nsúdu postupovať podľa § 213 ods. 2 O. s. p.\n12.4. Z uvedených dôvodov považuje dovolací súd predmetnú námietku žalobcu\nza neopodstatnenú.»\nK námietke sťažovateľa, že v konaní došlo k inej vade, ktorá mala za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci, najvyšší súd poukázal na to, že v konaní krajského súdu\nsa nepreukázal tento dovolací dôvod, keďže nezistil vady pri vykonávaní dôkazov\na ich hodnotení ani pri posudzovaní splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti,\na tak aj o závere o unesení dôkazného bremena – konkrétne preukázania tvrdenia,\nže okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo neplatné. Najvyšší súd\ntiež dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu spĺňa zákonom\npredpísané náležitosti. K námietke viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom\nzisteným súdom prvého stupňa a vykonaním dokazovania v odvolacom konaní najvyšší súd\npoukázal na to, že krajský súd «v napadnutom rozsudku konštatoval, že „súd prvého stupňa\nv dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav vo veci, vec ale neposúdil správne po právnej\nstránke“ (viď konštatovanie odvolacieho súdu vyjadrené v prvom odseku na str. 6 jeho\nrozsudku). Skutočnosť, že odvolací súd na pojednávaní zopakoval dokazovanie viacerými\nlistinnými dôkazmi, neznamená rozpor s týmto jeho konštatovaním. Žalobcom namietaná\nokolnosť, že nešlo o žiadne „nové“ dôkazy, je tu bez právneho významu.\n17.3. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu bol postup odvolacieho súdu v\nsúlade so zákonom a nemohol založiť inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s.\np.».\n\n15\n\nNajvyšší súd poukázal na námietku sťažovateľa, podľa ktorej v konaní boli\nako dôkaz použité mailové správy získané v rozpore s právnymi predpismi a s právom\nna ochranu súkromia sťažovateľa. Najvyšší súd v tejto súvislosti citoval čl. 16 ods. 1, čl. 19\nods. 2 a čl. 22 ods. 2 ústavy poukázal na právo podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a základné právo\npodľa čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Následne uviedol tieto úvahy a právne\nzávery:\n«19.1. Predmetné právo (právo na súkromie, pozn.) sa v najzreteľnejšej podobe\nvzťahuje na sféru rýdzo súkromnú, v ktorej jednotlivec koná v celom rozsahu slobodne\na plne autonómne. Avšak vtedy, keď jednotlivec (ako zamestnanec) koná v pracovnom\nprostredí zamestnávateľa, má jeho právo na ochranu súkromia predsa len čiastočne iných\ncharakter. Ani tam, kde má zamestnanec plniť pracovné úlohy, nestráca právo na súkromie,\nv istom zmysle a rozsahu mu tu ale konkurujú práva zamestnávateľa. Na pracovisku vtedy\ndochádza k stretu práva zamestnanca na ochranu súkromia s iným právom, a to právom\nzamestnávateľa poznať, ako zamestnanec plní svoje pracovné alebo služobné povinnosti,\nako rešpektuje zákonom stanovené zákazy a obmedzenia a aj to, ako a na aké účely využíva\nelektronickú komunikáciu pomocou techniky vo vlastníctve zamestnávateľa. Zamestnávateľ\nmá tiež bezpochyby právo sledovať, ako (štátni) zamestnanci dodržujú pracovnú dobu\na ako ju využívajú.\n19.2. Pokiaľ zamestnávateľ vo vnútroorganizačnom predpise zakáže zamestnancom\nvyužívať pridelenú výpočtovú techniku na súkromné účely, musí mať primeraný prostriedok\nna kontrolu toho, či sa tento zákaz rešpektuje (a keď nerešpektuje, tak v akej miere);\nrovnako musí mať možnosť získať prípadný dôkaz o tom, že zamestnanec zákaz nedodržal.\nJe tiež logické, že keď zamestnávateľ v niektorom prípade pristúpi k vykonaniu takto\nzameranej kontroly, dôvodne vychádza z predpokladu, že elektronická pošta zamestnanca,\ns ktorou príde pri kontrole do styku, je pošta pracovnej povahy. Pokiaľ pri vykonávaní\ntakejto kontroly zamestnávateľ zistí, že ide o elektronickú komunikáciu zamestnanca\nsúkromnej povahy, treba na prípadný „zásah“ do súkromia zamestnanca hľadieť\nako na vedľajší (sekundárny) poznatok z kontrolnej aktivity zamestnávateľa.\n19.3. Ak určitý zamestnávateľ (služobný úrad) v niektorom prípade považuje\nza skutkový základ a dôvod pre skončenie pracovného (štátnozamestnaneckého) pomeru\nobsah elektronickej komunikácie odoslanej zamestnancom z počítača, ktorý mu bol\n\n16\n\npridelený, aby ho využíval pri plnení svojich pracovných (služobných) povinností,\nsúd sa v občianskom súdnom konaní o určenie neplatnosti zrušovacieho prejavu\nzamestnávateľa spravidla nezaobíde bez oboznámenia sa s touto komunikáciou. Podľa\nprávneho názoru dovolacieho súdu môže súd, rešpektujúc princíp legality, legitimity\na proporcionality, v takom prípade vykonať dokazovanie aj elektronickou komunikáciou\nzamestnanca a z výsledkov vykonaného dokazovania pri rozhodovaní vychádzať.\nPri zachovaní uvedených princípov môže ísť v praxi o taký prípad napríklad vtedy,\nkeď je medzi obomi konkurujúcimi si právami zreteľný nepomer v prospech záujmu\nzamestnávateľa a okolnosti prejednávanej veci výrazne preferujú jeho právo na súdnu\nochranu pred právom zamestnanca na ochranu súkromia.\n19.4. V danom prípade žalobca neodoslal predmetné správy z elektronickej adresy,\nktorú by si sám zriadil pre svoje osobné účely mimo sféry služobného úradu – napríklad\nza použitia verejne dostupných (internetových) serverov. E-mailovú adresu (schránku)\nzriadil žalovaný na to, aby prostredníctvom nej žalobca plnil svoje služobné povinnosti.\nZriadená elektronická adresa obsahovala doménové meno (viď „minv.sk“), ktorá zreteľne\nvyjadrovala, že ide o adresu nezriadenú žalobcom, a ktorá zároveň identifikovala toho,\nkto ju zriadil (žalovaného).\n19.5. Žalobca bol upozornený na zákaz používania elektronickej pošty na súkromné\núčely. Takýto zákaz obsahoval už vnútroorganizačný dokument z 18. decembra 2002\nzaložený na č. l. 119 spisu, ako aj Pokynom zrušený obdobný dokument z 15. januára 2009\nč. 1/2009 (účinný v čase odosielania prvej časti e-mailových správ uvedených v okamžitom\nskončení) a napokon tiež samotný Pokyn (účinný v čase odosielania zvyšnej časti\ne-mailových správ uvedených v okamžitom skončení). Podľa vyjadrenia svedka\nsa takéto dokumenty u žalovaného zverejňovali aj pri registrácii k používaniu\ninternetu (viď č. l. 70 spisu). Pokyn, ako potvrdila svedkyňa\n(viď č. l. 247 spisu), bol v elektronickej podobe odoslaný všetkým zamestnancom\n(viď tiež fotokópiu dokladu o takom rozoslaní, ktorá sa nachádza na č. l. 340 spisu).\nV konaní bolo preukázané, že žalobca tento zákaz nerešpektoval.\n19.6. Zo spisu nevyplýva, že by žalovaný sústavne, priebežne monitoroval všetku\nelektronickú poštu žalobcu. V danom prípade sa spätne zameral len na jej časť a iba s ňou\nsa oboznámil, pričom zachoval náležitú mieru, v ktorej použil jej obsah pre svoje\n\n17\n\nrozhodnutie pracovnoprávnej povahy. Zo strany zamestnávateľa síce došlo k preskúmaniu\nčasovo a vecne obmedzenej časti korešpondencie žalobcu, nedošlo ale k preskúmaniu\nakýchkoľvek iných dát a dokumentov, ktoré boli uložené na jeho počítači. Monitorovanie\nzo strany zamestnávateľa bolo teda rozsahovo obmedzené a primerané dôvodom, ktoré\nzamestnávateľa k tomu viedli. V skutkovom deji opísanom v rozhodnutiach súdov\n(na začiatku ktorého bolo počudovanie jedného z adresátov elektronickej pošty odoslanej\nžalobcom nad obsahom jemu doručenej správy, a na konci ktorého bol písomný podkladový\nmateriál vypracovaný sekciou kontroly a inšpekčnej služby žalovaného) takto žalovaný\nv pozícii zamestnávateľa spätne a len na základe vonkajšieho podnetu preveroval,\nči a ako žalobca rešpektoval služobné povinnosti a obmedzenia vyplývajúce pre štátneho\nzamestnanca zo zákona č. 400/2009 Z. z.\n19.7. Zistenia, ku ktorým dospel žalovaný v rámci ním takto vykonanej kontroly,\nnasvedčujú tomu, že obsah žalobcom odoslaných správ sa významne dotkol aj sféry záujmov\n(práv) žalovaného. Pokiaľ totiž niektoré e-mailové správy odoslané žalobcom z jemu\nprideleného (služobného) počítača obsahovali nielen údaje o jeho titule, krstnom mene\na priezvisku, ale aj o jeho pracovnom (služobnom) zaradení u žalovaného, dokonca\naj symboliku žalovaného (jeho logo so štátnym znakom) a slovné označenie „Ministerstvo\nvnútra\n\nSlovenskej\n\nrepubliky“,\n\nje\n\npri\n\ncelkovom\n\ncharakterizovaní\n\ntýchto\n\nspráv\n\nnepostačujúce vychádzať iba z ich obsahu, slovného vyjadrenia a použitých formulácií\na odoslané e-mailové správy žalobcu považovať za rýdzo súkromnú komunikáciu.\nElektronická komunikácia s takouto symbolikou a označením sa totiž navonok\nprezentuje a jej adresátmi vníma ako správa, ktorá sa tak alebo onak týka tiež inštitúcie,\nz ktorej sú e-mailové správy odosielané. Taká správa nemôže z hľadiska práva na súkromie\npožívať rovnakú ochranu, ako správa bez uvedenej symboliky a označenia žalovaného.»\nPokiaľ ide o odkaz sťažovateľa na rozsudok ESĽP vo veci Halfordová proti\nSpojenému kráľovstvu, najvyšší súd uviedol, že podstatou uvedeného rozhodnutia\nje «právny záver, že súkromná korešpondencia nestráca svoj súkromný charakter ani vtedy,\nkeď je posielaná z pracoviska.\n20.1. ESĽP ale v rozhodnutí z 12. januára 2016 (Bǎrbulescu proti Rumunsku) dospel\nk záveru, že monitoring komunikácie konkrétneho zamestnanca počas pracovnej doby\n\n18\n\nna počítači, ktorý používal na plnenie pracovných povinností, nie je v rozpore s čl. 8\nDohovoru, teda nezasahuje do práva na ochranu súkromia. Z uvedeného rozhodnutia\nvyplýva prípustnosť toho, aby zamestnávateľ pri rešpektovaní zásady legality, legitimity\na proporcionality sledoval súkromnú elektronickú poštu zamestnanca odosielanú počas\npracovnej doby. ESĽP, zaoberajúc sa otázkou konfliktu medzi právom zamestnanca\nna rešpektovanie jeho súkromia a právom zamestnávateľa overovať, či zamestnanci\nv pracovnom čase plnia svoje pracovné úlohy, favorizoval záujem zamestnávateľa.\n20.3. I keď rozhodnutie ESĽP vo veci Bǎrbulescu proti Rumunsku bolo vydané v čase\nnasledujúcom po rozhodnutí, ktoré je v danom prípade napadnuté dovolaním žalobcu,\nje potrebné naň prihliadnuť aj v danom prípade. Najvyšší súd už vo svojom skoršom\nrozhodnutí sp. zn. 8 MCdo 4/2014 uviedol, že „nový právny názor sa aplikuje do minulosti\n(retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí,\nale iba nachádza“. Tento názor zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci.\n20.4. Žalovaným predložené dôkazné prostriedky (e-mailové správy) nemožno\nv okolnostiach daného prípadu považovať za procesne neprípustné, ktoré by nemohli\npredstavovať zákonný podklad pre obstaranie skutkových zistení súdu. Predmetnú námietku\nžalobcu preto dovolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú.\n21. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie, ktoré sa uskutočnilo 22. mája 2013,\nsúd z elektronického nosiča (CD) predloženého žalovaným zistil, že obsahuje elektronickú\nkomunikáciu žalobcu; žalobca ani žalovaný sa k nej nevyjadrili (viď č. l. 250 spisu). Súd\nprvej inštancie (a odvolací súd v zhode s ním) dospel k záveru, že e-mailové správy, ktoré\nžalovaný uviedol v okamžitom skončení, boli odoslané z elektronickej adresy žalobcu.\nDovolací súd považuje za opodstatnený zhodný názor súdov, že k chybnému označeniu\nodosielajúcej adresy v okamžitom skončení (\n\n) došlo len v dôsledku\n\nomylu.».\nK námietke sťažovateľa, že krajský súd nerozhodol o jeho odvolaní proti výroku\no trovách konania, najvyšší súd uviedol:\n„22. Dovolateľ namieta, že odvolací súd rozhodol iba o odvolaní žalovaného,\nnie však aj o odvolaní žalobcu proti výroku prvostupňového rozsudku o trovách konania.\nVychádzajúc len z textu rozhodnutia napadnutého dovolaním (jeho záhlavia a odôvodnenia)\n\n19\n\nsa javí, že táto námietka je (alebo môže byť) opodstatnená. Na druhej strane ale nie je\nvylúčené, že odvolací súd mal pri rozhodovaní na pamäti aj odvolanie žalobcu a o jeho\nodvolaní v skutočnosti aj rozhodol, opomenul to ale adekvátne vyjadriť. Vzhľadom\nna právne názory odvolacieho súdu zastávané vo veci samej je takmer isté,\nže ak by odvolací súd rozhodol (resp. ak rozhodoval) aj o odvolaní žalobcu, nebol by výrok\njeho rozsudku iný.“\nK námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom najvyšší súd\nuviedol:\n«23.2. Štátny zamestnanec je povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť\nku konfliktu záujmu služobného úradu s osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie\nzískané v súvislosti s vykonávaním štátnej služby na vlastný prospech alebo na prospech\niného (§ 60 ods. 1 písm. d/ zákona č. 400/2009 Z. z.). Štátny zamestnanec je povinný\nvykonávať služobné úlohy, ktoré sú v súlade s opisom činností jeho štátnozamestnaneckého\nmiesta (§ 60 ods. 1 písm. h/ zákona č. 400/2009 Z. z.).\n23.3. Podľa § 61 ods. 1 písm. a/, c/ a f/ zákona č. 400/2009 Z. z. štátny zamestnanec\nnesmie vykonávať činnosť, ktorá je nedôstojná z hľadiska vykonávania štátnej služby,\npožadovať dary alebo iné výhody, alebo navádzať iného na poskytovanie darov alebo iných\nvýhod v súvislosti s vykonávaním štátnej služby, používať symboly spojené s vykonávaním\nštátnej služby na osobný prospech.\n24. Dovolateľ tvrdí, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil v dôsledku\nzaujatia chybného záveru, podľa ktorého bol daný dôvod pre okamžité skončenie, lebo\nžalobca sa dopustil závažného porušenia služobnej disciplíny. Podľa názoru žalobcu taký\ndôvod neexistoval.\n24.1. Povinnosť dodržiavať služobnú disciplínu patrí k základným povinnostiam\nštátneho zamestnanca vyplývajúcim z jeho štátnozamestnaneckého pomeru. Táto povinnosť\nspočíva v plnení povinností (rešpektovaní obmedzení) vyplývajúcich z ustanovení § 60\na § 61 zákona č. 400/2009 Z. z. Uvedený zákon rozlišuje menej závažné porušenie služobnej\ndisciplíny a závažné porušenie služobnej disciplíny. Porušenie služobnej disciplíny\nnajvyššej\n\nintenzity\n\n(závažné\n\nporušenie)\n\nje\n\ndôvodom\n\npre\n\nokamžité\n\nskončenie\n\nštátnozamestnaneckého pomeru podľa § 51 zákona č. 400/2009 Z. z. Vzhľadom na\n\n20\n\ncharakter tohto ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou)\nhypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti\nprípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je na ňom, aby posúdil, či sa štátny zamestnanec\ndopustil porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru aby vyriešil otázku, k\nporušeniu služobnej disciplíny akého stupňa došlo. Pri týchto úvahách nie je súd\nobmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, vždy berie do úvahy\nšpecifiká prejednávanej veci. Pojem „závažné porušenie služobnej disciplíny“, napriek\ntomu, že od jeho vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu štátneho zamestnanca, zákon\nč. 400/2009 Z. z. nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba vychádzať pri jeho\ninterpretácii. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie\nslužobnej disciplíny je však bezpochyby intenzita porušenia služobnej disciplíny, služobných\npovinností a zo zákona vyplývajúceho obmedzenia štátneho zamestnanca; aj hodnotenie\ntejto intenzity závisí od konkrétnych okolností.\n24.2. Dovolateľ tvrdí, že žalovaný obsah e-mailových správ špekulatívne dotváral\na zmätočne interpretoval; obsah spisu ale toto tvrdenie (uvedené už v žalobe) nepotvrdzuje.\nNa tom nič nemení skutočnosť, že v okamžitom skončení nebol zachytený úplný text správ\na že žalovaný v okamžitom skončení vyjadril len ich podstatné časti a zmysel.\n24.3. K argumentácii žalobcu, že žalovaný mu nikdy odosielanie e-mailových správ\nnevytkol, hoci o nich musel mať vedomosť, dovolací súd uvádza, že ak by táto námietka bola\nprípadne opodstatnená, tvrdený postoj žalovaného nemožno chápať ako odsúhlasenie alebo\nschvaľovanie konania žalobcu. Táto námietka teda v ničom neznižuje intenzitu\nnerešpektovania povinností a obmedzení konania žalobcu ako štátneho zamestnanca.\n24.4. I keď bol žalobca zaradený na útvar, pri ktorom je celkom bežný aj e-mailový\nkontakt s osobami mimo verejného sektora, neznamená to, že obsah správ odosielaných\nžalobcom je z hľadiska § 51 zákona č. 400/2009 Z. z. bez významu. Každý písomný prejav\n(e-mail nevynímajúc) je vždy vizitkou toho, kto ho robí. Pokiaľ je zrejmé, že ide o prejav\ntoho, kto koná výlučne len ako súkromná osoba, vytvára naformulovanie a obsah správy\nobraz iba o jeho osobných, osobnostných, intelektuálnych a kultúrnych stránkach. Ak sú\nale k prejavu (e-mailovej správe) pripojené ďalšie zložky, napríklad slovné alebo grafické\nznaky, ktoré sa netýkajú iba osoby bezprostredného odosielateľa, ale tiež jeho\nzamestnávateľa, prekračuje odosielaná správa hranice rýdzo osobného prejavu\n\n21\n\nodosielateľa a, ak z nej nevyplýva niečo iné, stáva sa v určitom zmysle nositeľom informácie\naj o inštitúcii (zamestnávateľovi), z elektronickej siete ktorej sa správa odosiela, prípadne\nza ktorú odosielateľ správy koná. Otázka, či takéto slovné alebo grafické znaky pripája\nk odosielanej správe sám jej bezprostredný odosielateľ, alebo ich automaticky priraďuje\nelektronické zariadenie (server) používané inštitúciou, je z tohto aspektu bez významu.\nDovolací súd len na doplnenie poukazuje na výpoveď svedka\n\n, ktorý\n\nuviedol, že meno a priezvisko elektronickej pošty generuje u žalovaného server,\navšak „podpisovú doložku určí zamestnanec sám“ (viď č. l. 69 spisu).\n24.5. Odvolací súd správne vystihol, že žalobca elektronickou komunikáciou\npoužívajúcou označenia a symboly žalovaného závažným spôsobom porušil služobnú\ndisciplínu, povinnosti a zákonné obmedzenia štátneho zamestnanca. Žalobca aj podľa\nprávneho názoru dovolacieho súdu konal v rozpore so zákonom a spôsobom, ktorý\nje nehodný štátneho zamestnanca a nedôstojný z hľadiska vykonávania štátnej služby;\nna súkromné účely totiž – podľa výsledkov vykonaného dokazovania – zneužíval symboly\nspojené s výkonom štátnej služby a, neprimerane zdôrazňujúc význam svojej osoby\na zastávanej funkcie (pracovného zaradenia), domáhal sa vstupu na rôzne akcie, ktoré\nv ničom nesúviseli s plnením úloh štátneho zamestnanca. Aj z pohľadu dovolacieho súdu\nbolo pri zvažovaní intenzity porušenia služobnej disciplíny významné tiež to, že žalobca\ntakto nekonal len v jednom prípade, ale opakovane, vo viacerých prípadoch.\n24.6. Intenzitu dopadov konania žalobcu (a jeho kvalifikácie ako závažného\nporušenia služobných povinností) neznižuje tá skutočnosť, že v určitom období\nna pracovisku žalovaného súkromné elektronické správy posielali aj iné osoby. Napokon,\nk okamžitému skončeniu nedošlo čisto z dôvodu odoslania správ nesúvisiacich s plnením\núloh štátneho zamestnanca (teda nie výlučne preto, že elektronickú poštu nepoužíval\nlen na služobné účely), ale predovšetkým z dôvodu obsahu správ a toho, čo nimi žalobca\nsledoval. Nezanedbateľnou bola teda formálna a obsahová stránka odoslaných správ, medzi\niným to, že žalobca sa v hrubom rozpore s povinnosťami a zákonnými obmedzeniami\nštátneho zamestnanca domáhal priznania nepatričných výhod, a tým porušil závažným\nspôsobom služobnú disciplínu.\n25. Žalobca odvolaciemu súdu vytýka, že prehliadol podstatnú okolnosť spočívajúcu\nv tom, že a/ žalovaný nevydal služobný poriadok (§ 75 zákona č. 400/2009 Z. z.), takže\n\n22\n\nani neupravil, ktoré porušenie povinností štátneho zamestnanca považuje za závažné\nporušenie služobnej disciplíny, b/ ani služobný poriadok, ktorý vydal žalovaný neskôr,\nnekvalifikuje konanie žalobcu, ktoré bolo popísané v okamžitom skončení, ako závažné\nporušenie pracovnej disciplíny.\n25.1. V zmysle § 75 zákona č. 400/2009 Z. z. služobný úrad vydá služobný poriadok\npo predchádzajúcom súhlase zástupcov zamestnancov, inak je neplatný. V služobnom\nporiadku služobný úrad najmä špecifikuje služobné podmienky upravené týmto zákonom\na upraví, ktoré porušenie povinností štátneho zamestnanca sa považuje za závažné\nporušenie služobnej disciplíny.\n25.2. Z uvedeného ustanovenia (viď 25.1.) nevyplýva, že by služobný úrad,\nktorý dosiaľ nevydal služobný poriadok (a neupravil, ktoré porušenie povinností štátneho\nzamestnanca sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny), nemohol okamžite\nskončiť so štátnym zamestnancom štátnozamestnanecký pomer z dôvodu závažného\nporušenia služobnej disciplíny.\n25.3. Posúdenie, či určité konanie štátneho zamestnanca má alebo nemá znaky\nzávažného porušenia disciplíny, patrí najskôr zamestnávateľovi; v prípade podania žaloby\no neplatnosť skončenia služobného pomeru vyhodnocuje správnosť tohto jeho posúdenia\nsúd. Záver, ku ktorému dospel v danom prípade žalovaný (a s ktorým sa v neskôr\nprebiehajúcom občianskom súdnom konaní stotožnil aj odvolací súd), považuje za plne\nopodstatnený aj dovolací súd.\n26. K tej časti dovolania, v ktorej žalobca odvolaciemu súdu vytkol nezohľadnenie\nskutočnosti, že okamžité skončenie je odôvodnené šiestimi skutkami z obdobia\nod 24. februára 2011 do 19. septembra 2011, pričom žalovaný ničím nešpecifikoval, ktorý\n(ktoré) z nich je (sú) skutočným dôvodom okamžitého skončenia, dovolací súd poukazuje\nna vysvetlenie podané odvolacím súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku.\n26.1. Odvolací súd celkom zreteľne a v zhode s názorom dovolacieho súdu uviedol,\nže postačujúcim pre záver o platnosti okamžitého skončenia je, ak je daný čo i len jeden\nzákonný dôvod pre okamžité skončenie.\n26.2. Aj podľa právneho názoru dovolacieho súdu o taký dôvod išlo (o. i.) v prípade\nodoslania e-mailovej správy požadujúcej preveriť možnosť občasného zapožičania\nmotorových vozidiel značiek Audi A6 alebo Audi A8 za účelom cestovania v rámci\n\n23\n\nEurópskej únie. Bezpochyby bola takým dôvodom tiež správa adresovaná funkcionárovi\nAkadémie Policajného zboru v Bratislave, ktorá obsahovala žiadosť o preverenie možnosti\npresunu študenta z jedného študijného odboru na iný. V rozpore s tým, ako by mal konať\ngenerálny štátny radca ministerstva vyznieva e-mailová správa žalobcu, v zmysle ktorej\nby sa\n\n„Škodovka“\n\nmala\n\ntešiť\n\nz\n\ntoho,\n\nže\n\nmu\n\nmôžu\n\nvozidlo\n\nposkytnúť\n\ntak,\n\nako mu je permanentne po celý rok držaný apartmán v ubytovacom zariadení Ministerstva\nvnútra Českej republiky. Dovolací súd nemá žiadne pochybnosti ani o tom, že znaky\nzávažného porušenia služobnej disciplíny, ktoré sú relevantné podľa ustanovení § 60 ods. 1\npísm. d/ a h/ § 61 ods. 1 písm. a/, c/ a f/ zákona č. 400/2009 Z. z., malo aj odoslanie tých\ne-mailových správ obsahujúcich symboliku žalovaného a pracovné zaradenie žalobcu\nu žalovaného, ktorými žiadal zabezpečiť vstupy na spoločenské akcie nesúvisiace s jeho\nslužobným zaradením (napríklad „Miss Znojmo 2011“ a „Miss Fantóm 2011“).\n27. Dovolateľ spochybňuje správnosť záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého\nokamžité skončenie bolo žalobcovi dané v rámci zákonom stanovenej dvojmesačnej\nprekluzívnej lehoty.\n27.1. Podľa § 51 ods. 1 veta prvá zákona č. 400/2009 Z. z. služobný úrad môže\nokamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca, ak štátny zamestnanec\nporušil závažne služobnú disciplínu. Podľa § 51 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. služobný\núrad môže okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer podľa odseku 1 iba v lehote dvoch\nmesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, a v prípade závažného\nporušenia služobnej disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacov po návrate štátneho\nzamestnanca z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.\n27.2. Z ustanovenia § 51 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. jednoznačne vyplýva,\nže pre určenie\n\nzačiatku\n\nplynutia\n\ndvojmesačnej\n\nsubjektívnej\n\nlehoty\n\nje\n\nvýznamné,\n\nkedy sa služobný úrad „dozvedel“ o dôvode, pre ktorý môže okamžite skončiť\nštátnozamestnanecký pomer so štátnym zamestnancom.\n27.3. Odvolací súd správne uviedol, že právna úprava tu nedáva žiadny priestor pre\nvýklad, podľa ktorého by táto lehota začala plynúť už na základe predpokladu, že taký\ndôvod nastane, prípadne na základe domnienky, že služobný úrad o porušení povinnosti\nštátneho zamestnanca mohol alebo dokonca musel vedieť. Z hľadiska zachovania tejto\nlehoty nebolo preto ani v preskúmavanej veci významné, kedy sa služobný úrad mohol\n\n24\n\n(napríklad z údajov ukladaných na server prevádzkovaný žalovaným) dozvedieť o tom,\nakého obsahu odosiela žalobca e-mailové správy.\n27.4. Výsledky vykonaného dokazovania preukázali, že žalovaný na základe\ntelefonátu od bývalého pracovníka polície inicioval 16. októbra 2011 kontrolu, ktorou\nspätne preveroval, ako žalobca rešpektuje svoje služobné povinnosti; výsledkom tejto\nkontroly je správa z 8. decembra 2011. Nasledujúcim dňom, to znamená 9. decembra 2011,\nsa služobný úrad dozvedel od sekcie kontroly a inšpekčnej služby o závažnom porušení\nslužobnej disciplíny, ktorého sa dopustil žalobca. Okamžité skončenie z 19. decembra 2011\nmu teda bolo dané v rámci dvojmesačnej prekluzívnej lehoty.\n28. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že žalobca v dovolaní\nnepodložene uplatnil dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.\nVzhľadom na to dovolanie žalobcu zamietol ako neopodstatnené (§ 448 CSP).»\nZ argumentácie najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku dostatočne vyplýva záver,\nz akých dôvodov najvyšší súd ako dovolací súd neakceptoval dovolacie námietky\nsťažovateľa a jeho dovolanie zamietol. Právne závery najvyššieho súdu nie sú arbitrárne\nani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne akceptovateľné.\nÚstavný súd osobitne zdôrazňuje, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným\nspôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľa, že mu postupom krajského súdu bola\nodňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu, že odvolacie pojednávanie sa uskutočnilo\nv inej pojednávacej miestnosti, ako to bolo uvedené v predvolaní na pojednávanie.\nOznámenie o zmene pojednávacej miestnosti bolo v uvedenom prípade oznámené\nprimeraným spôsobom, ktoré napr. umožnilo riadnu účasť zástupcovi žalovaného\nna pojednávaní. Najvyšší súd sa vysporiadal aj s námietkou o existencii vady podľa § 237\nods. 1 písm. f) OSP v prípade nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu\na taktiež sa zaoberal námietkou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd nerešpektoval zásadu\nviazanosti skutkovým stavom zisteného súdom prvého stupňa. Porovnaním rozsudku\nokresného súdu z 26. júna 2013 a napadnutého rozsudku krajského súdu z 25. septembra\n2014 nemožno akceptovať túto námietku sťažovateľa – krajský súd zjavne vychádzal\nzo skutkového stavu zisteného okresným súdom – základ skutkových zistení tvorili\n\n25\n\nšpecifikované mailové správy sťažovateľa – ktorých okruh krajský súd nemenil, výsluchy\nšpecifikovaných svedkov (najmä\n\n,\n\n,\n\n)\n\na dôkazy týkajúce sa vzniku, obsahu a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru\nsťažovateľa. Je zrejmé, že krajský súd len odlišne právne posúdil zistený skutkový stav.\nRelevantné pri tom najmä bolo, či konanie sťažovateľa možno posúdiť ako závažné\nporušenie\n\nslužobnej\n\ndisciplíny,\n\nktoré\n\nmôže\n\nviesť\n\nk\n\nokamžitému\n\nskončeniu\n\nštátnozamestnaneckého pomeru podľa § 51 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 400/2009 Z. z.“). Z uvedeného dôvodu možno akceptovať aj právny záver najvyššieho\nsúdu, že v prejednávanom prípade krajský súd nepostupoval v rozpore s § 213 ods. 2 OSP,\nkeďže krajský súd len odlišne právne posúdil zistený skutkový stav, pričom z námietky\nsťažovateľa nie je zrejmé, o aplikáciu ktorého ustanovenia právneho predpisu malo ísť,\nktoré pri rozhodovaní veci doteraz nebolo použité a ktoré bolo podstatné pre rozhodnutie.\nPokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd nerozhodol o jeho odvolaní proti\nvýroku o trovách konania, ústavný súd poukazuje na to, že okresný súd zaviazal žalovaného\nnahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 942,50 €. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza\npodstatu jeho odvolacích námietok vo vzťahu k trovám konania, možno však predpokladať,\nže namietal výšku priznanej náhrady. Krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok\nokresného súdu tak, že žalobu sťažovateľa zamietol, čím sa úspešným účastníkom stal\nžalovaný, ktorému krajský súd nepriznal náhradu trov (celého) konania – tak ako to vyplýva\nz odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu. Vychádzajúc z uvedeného sa javí,\nže rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa proti výroku o náhrade trov konania stratilo\nopodstatnenie. Z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti nie je zrejmé, ako napadnutý\nrozsudok krajského súdu v časti, v ktorej (prípadne) nerozhodol o jeho odvolaní proti\nrozsudku okresného súdu, zasiahlo do jeho právneho postavenia, a z jeho argumentácie\nv tomto smere nemožno identifikovať možnú príčinnú súvislosť medzi namietaným\nporušením označených práv a napadnutým rozsudkom krajského súdu.\nK námietke sťažovateľa o neakceptovateľnosti dôkazu predloženého žalovaným\nna CD nosiči, ktorý obsahoval špecifikované mailové správy sťažovateľa – je potrebné\n\n26\n\nuviesť, že sťažovateľ relevantne nespochybnil autenticitu uvedených mailových správ – t. j.\nskutočnosť, že on je ich autorom, a ani ich obsah. Pokiaľ ide o námietku, že žalovaný menil\nresp. upravoval ich obsah – s touto námietkou sa vysporiadali konajúce súdy,\nktoré konštatovali, že žalovaný v okamžitom skončení štátnozamestnaneckého pomeru\ninterpretoval, nie pozmenil ich obsah (význam). Javí sa byť relevantným aj to, že sťažovateľ\nsa v konaní pred okresným súdom nevyjadril k predmetnému CD nosiču. Nemožno\nakceptovať ani námietku sťažovateľa, že v okamžitom skončení štátnozamestnaneckého\npomeru bola uvedená mailová adresa v podobe\n\n, pričom ústavný\n\nsúd považuje právny záver najvyššieho súdu a krajského súdu – podľa ktorého ide o chybu\nv písaní a inú zjavnú nesprávnosť – za ústavne akceptovateľný.\nPokiaľ ide o námietku sťažovateľa o tom, že žalovaným predložené dôkazy –\nmailové správy boli protiprávne a v rozpore s právom na ochranu súkromia, ústavný súd\npoukazuje na to, že najvyšší súd sa s touto námietkou vysporiadal s odkazom na rozsudok\nESĽP vo veci Bǎrbulescu proti Rumunsku z 12. 1. 2016, v ktorom ESĽP dospel k záveru,\nže monitoring komunikácie zamestnanca prostredníctvom služby Yahoo Messenger nebol\nv rozpore s právom podľa čl. 8 dohovoru.\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že vo veci, na ktorú odkazoval\nnajvyšší súd, sťažovateľ p. Bǎrbulescu žiadal, aby jeho sťažnosť posúdila Veľká komora\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. Veľká komora ESĽP akceptovala túto žiadosť a vo veci\nsťažnosti p. Bǎrbulescu rozhodla rozsudkom z 5. septembra 2017, v ktorom vyslovila\nporušenie práva podľa čl. 8 dohovoru. V predmetnom rozsudku ESĽP okrem iných uviedol,\nže «odosielanie a prijímanie komunikácie (dát) je zahrnuté v pojme „korešpondencia“,\na to aj v prípade, ak je posielané zo zamestnávateľovho počítača.» (odsek 74), a tiež\nže „predpisy zamestnávateľa nemôžu redukovať súkromný sociálny život na pracovisku\nna nulu. Ohľad na súkromný život a na listové tajomstvo stále pretrváva, hoci môžu\nbyť obmedzené v miere, v akej je to nevyhnutné.“ (odsek 80).\nEurópsky súd pre ľudské práva bol ďalej toho názoru, že „zmluvným štátom\nje potrebné poskytnúť široký priestor uváženia pri posúdení potreby vytvoriť právny rámec\n\n27\n\nupravujúci podmienky, za ktorých zamestnávateľ môže regulovať elektronickú alebo ďalšiu\nkomunikáciu zamestnancov na pracovisku, ktorá nemá pracovnú povahu (odsek 119).\nSúd si uvedomuje, že v uvedenej oblasti prebieha rýchly vývoj. Napriek tomu\nsa domnieva, že proporcionalita a procesné záruky proti svojvôli sú nevyhnutné. V tomto\nkontexte, by vnútroštátne orgány mali považovať za relevantné tieto faktory:\n(i) či zamestnanec bol informovaný o možnosti, že zamestnávateľ môže prijať\nopatrenia na monitorovanie korešpondencie a ďalšej komunikácie, a o prijatí takýchto\nopatrení. Zatiaľ čo v praxi zamestnanci môžu byť informovaní rôznymi spôsobmi\nv závislosti od konkrétnych faktických okolností každého prípadu, Súd sa domnieva,\nže na to, aby tieto opatrenia boli považované za zlučiteľné s požiadavkami článku\n8 Dohovoru, oznámenie by malo spravidla byť jasné ohľadom povahy monitoringu a malo\nby byť urobené vopred;\n(ii) rozsah monitoringu zamestnávateľom a miera vstupu do zamestnancovho\nsúkromia. V tomto smere by sa malo rozlišovať medzi monitoringom toku komunikácie\na jeho obsahu. Malo by sa tiež vziať do úvahy, či celá komunikácia alebo len jej časť bola\nmonitorovaná, a tiež aj otázka, či monitoring bol časovo obmedzený a aký počet osôb mal\nprístup k výsledkom (pozri Köpke, už citované). To isté sa týka aj priestorových limitov\nmonitoringu;\n(iii) či zamestnávateľ poskytol legitímne dôvody, ktoré by odôvodnili monitoring\nkomunikácie a sprístupnenie jej skutočného obsahu... Keďže monitoring obsahu\nkomunikácie je svojou povahou zreteľne viac narúšajúcou metódou, vyžaduje\npresvedčivejšie zdôvodnenie;\n(iv) či bolo možné vytvoriť systém monitoringu, založený na menej rušivých\nmetódach a opatreniach, ako je priame sprístupnenie obsahu zamestnancovej komunikácie.\nV tejto súvislosti by sa malo posúdiť s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu,\nči cieľ, ktorý sledoval zamestnávateľ, bolo možné dosiahnuť bez priameho sprístupnenia\ncelého obsahu zamestnancovej komunikácie;\n(v) dôsledky monitoringu pre dotknutého zamestnanca...; a použitie výsledkov\nvyužitého monitoringu zamestnávateľom, predovšetkým či výsledky boli použité\nna dosiahnutie deklarovaného účelu predmetného opatrenia (pozri Köpke, už citovaný);\n\n28\n\n(vi) či zamestnancovi boli poskytnuté dostatočné záruky, najmä keď výkon\nmonitoringu zamestnávateľom mal rušivú povahu. Takéto záruky by mali najmä zaistiť,\naby zamestnávateľ nezískal prístup k skutočnému obsahu dotknutej komunikácie,\niba ak bol zamestnanec vopred informovaný o takej možnosti.\nV tejto súvislosti, je vhodné zdôrazniť, že pracovné vzťahy, na to aby boli plodné,\nmusia byť založené na vzájomnej dôvere (pozri Palomo Sánchez a ďalší, už citované...)\n(odsek 121).\nNapokon by vnútroštátne orgány mali zabezpečiť, aby zamestnanec, ktorého\nkomunikácia bola monitorovaná, mal možnosť podať opravný prostriedok súdnemu orgánu\ns právomocou rozhodnúť, aspoň zo základného hľadiska, ako boli už vymenované kritériá\ndodržané a či napadnuté opatrenia boli v súlade so zákonom (pozri Obst, už citované,\nodsek 45 a Köpke, už citované).“ (odsek 122).\nV súvislosti s citovaným rozsudkom ESĽP z 5. septembra 2017 je zrejmé, že najvyšší\nsúd nemohol v napadnutom rozsudku zohľadniť uvedené právne závery v podobe,\nv akej sú v tomto rozhodnutí uvedené. Porovnaním obsahu tohto rozhodnutia a rozhodnutia\nESĽP z 12. januára 2016 – na ktoré odkázal najvyšší súd – však možno dospieť k záveru,\nže ESĽP v oboch rozhodnutiach aplikoval v zásade porovnateľné východiská. Vzhľadom\nna túto podobnosť aplikovaných východísk – s prihliadnutím na skutočnosti namietané\nsťažovateľom a na povahu opatrenia, ktoré bolo v predmetnej veci voči sťažovateľovi\npoužité, a napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti nenamieta porušenie práva podľa čl. 8\ndohovoru, resp. základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy – ústavný súd považoval\nza potrebné preskúmať námietky sťažovateľa a právne závery najvyššieho súdu z hľadísk,\nktoré uviedol ESĽP v rozsudku z 5. septembra 2017. Úlohou ústavného súdu takto bolo\nposúdiť, či vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, príslušné vnútroštátne orgány (najvyšší\nsúd a krajský súd) uplatnili spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými konkurujúcimi\nzáujmami (právo sťažovateľa ako zamestnanca na súkromie a právo žalovaného\nako zamestnávateľa sledovať dodržiavanie špecifikovaných pravidiel zamestnancami\npre účely riadneho vykonávania činností žalovaného ako zamestnávateľa a ako štátneho\n\n29\n\norgánu), ak akceptovali monitorovacie opatrenia, ktorým bol sťažovateľ vystavený\n(porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Bǎrbulescu proti Rumunsku z 5. septembra 2017,\nodsek 127).\nNajvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na to, že sťažovateľ bol upozornený\nna zákaz používania elektronickej pošty na súkromné účely pokynom z 18. decembra 2002\npokynom z 15. januára 2009 – účinným v čase, keď sťažovateľ posielal prvé mailové\nsprávy, a tiež pokynom z 18. mája 2011 – uvedeným v okamžitom skončení\nštátnozamestnaneckého pomeru. S týmito pokynmi bol sťažovateľ preukázateľne\noboznámený, bol si preto vedomý uvedeného zákazu.\nNajvyšší súd tiež zohľadnil, že monitoring u sťažovateľa sa týkal jeho pracovnej\nmailovej adresy, ktorú sťažovateľovi vytvoril priamo zamestnávateľ (žalovaný) na plnenie\nslužobných úloh a ktorá obsahovala doménové meno „minv.sk“, ktoré jednoznačne\nidentifikovalo, že ide o mail zamestnávateľa (žalovaného). Monitoring sa takto zjavne\nnetýkal prípadnej súkromnej mailovej adresy sťažovateľa, ktorú by si vytvoril\nprostredníctvom verejne dostupných internetových serverov. Z tohto pohľadu je zreteľné,\nže miera očakávania zachovania súkromia komunikácie prostredníctvom pracovného mailu\nje nevyhnutne nižšia ako v prípade komunikácie prostredníctvom súkromnej mailovej\nadresy vykonávanej na pracovnom počítači v pracovnej dobe. Sťažovateľ si musel\nbyť vedomý, že spravovanie uvedených mailových adries – vytváranie nových adries,\nich zmeny\n\na\n\núdržba\n\nuvedeného\n\nnástroja\n\nje\n\npriamo\n\nvykonávaná\n\nžalovaným,\n\nresp. je vykonávaná pod kontrolou žalovaného. Z uvedeného dôvodu je ústavne\nakceptovateľné, ak najvyšší súd netrval ešte na dodatočnej forme oznámenia zo strany\nžalovaného – vo forme predchádzajúceho oznámenia pred samotným vykonávaním\nmonitoringu mailových správ sťažovateľa.\nPokiaľ ide o rozsah monitoringu – najvyšší súd poukázal na to, že v prípade\nsťažovateľa bol vykonaný monitoring jeho mailovej komunikácie za limitované\nčasové obdobie\n\nspätne.\n\nbolo podané na podklade\n\nOkamžité\npísomnej\n\nskončenie\n\ninformácie\n\n30\n\nzo\n\nštátnozamestnaneckého\nsekcie\n\nkontroly\n\na\n\npomeru\ninšpekčnej\n\nslužby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „sekcia kontroly“) č. SKIS-ISOISZ-OPČ-509-2/2011 z 8. decembra 2011. Sekcia kontroly vykonala predmetné šetrenie\nna základe vonkajšieho podnetu – od adresáta jedného z mailových správ sťažovateľa s tým,\nže preverovala opodstatnenosť podozrenia z trestnej činnosti sťažovateľa. Na základe takto\nposkytnutých informácií žalovaný so sťažovateľom okamžite skončil štátnozamestnanecký\npomer, pričom je relevantné, že základným dôvodom okamžitého skončenia nebolo\npoužívanie služobnej mailovej adresy na súkromnú korešpondenciu, ale špecifikované\nzávažné porušenie služobnej disciplíny – porušenie vymedzených povinností sťažovateľa\nako štátneho zamestnanca podľa zákona č. 400/2009 Z. z., ku ktorému došlo\nprostredníctvom konkretizovanej korešpondencie sťažovateľa. Najvyšší súd uviedol,\nže v špecifikovaných mailových správach – ktoré obsahovali identifikáciu žalovaného\nako zamestnávateľa a taktiež uvedenie pracovného zaradenia sťažovateľa – sťažovateľ\nsa domáhal výhod pre svoju osobu, ktoré nesúviseli s výkonom jeho práce (napr. vstup\nna spoločenské akcie), niektoré správy obsahovali nedôstojný obsah a pod. Najvyšší súd\nuviedol, že v týchto správach sťažovateľ zdôrazňoval význam svojej osoby a zastávanej\nfunkcie a vychádzajúc z úpravy jednotlivých správ zneužíval symboly spojené s výkonom\nštátnej služby. Považoval tiež za relevantné, že sťažovateľ sa uvedeného konania dopustil\nopakovane vo viacerých prípadoch. Vychádzajúc z povahy konania sťažovateľa bolo takto\nnevyhnutné pre posúdenie závažnosti porušenia služobnej disciplíny sťažovateľa skúmať\nnielen tok komunikácie, t. j. že určitá skupina správ smerovala zjavne súkromným\nadresátom, ale aj jej obsah a účel. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že prípad\nsťažovateľa sa v tomto bode podstatne odlišuje od okolností prípadu Bǎrbulescu proti\nRumunsku, keďže v uvedenej veci sťažovateľ p. Bǎrbulescu využíval službu Yahoo\nMessenger zriadenú na podnet zamestnávateľa – súkromnej obchodnej spoločnosti –\nv určitom rozsahu výlučne na osobnú komunikáciu, ktorá však nemala žiadnu ďalšiu väzbu\nna jeho zamestnávateľa, okrem tej, že táto komunikácia prebiehala v pracovný čas,\nna pracovnom počítači a v rámci internetovej služby, ktorú si sťažovateľ zriadil na služobné\núčely. V konaní p. Bǎrbulescu absentoval prvok obdobný konaniu sťažovateľa,\nt. j. zneužívanie\n\njeho\n\npracovného\n\nzaradenia\n\nna\n\nzískavanie\n\nnejakých\n\nvýhod,\n\nnapr. prostredníctvom informovania iných osôb o dôverných informáciách, týkajúcich\nsa zamestnávateľa, vyzrádzanie obchodného tajomstva, resp. jeho speňažovanie a pod.\n\n31\n\nZ uvedeného hľadiska možno konštatovať, že cieľ sledovaný žalovaným nebolo možné\ndosiahnuť\n\nmenej\n\nrušivým\n\nprostriedkom,\n\nsledovanie\n\nobsahu\n\nkomunikácie\n\nbolo\n\nnevyhnutným, pričom – ako to uviedol najvyšší súd – rozsah monitorovania sa vykonal\nv nevyhnutnom rozsahu, pretože sa týkal len služobného mailu sťažovateľa za určité\nobmedzené časové obdobie a nezasiahol napríklad súbory sťažovateľa uložené\nna pracovnom počítači.\nPokiaľ ide o dôsledky, ktoré vyplynuli pre sťažovateľa z uvedeného monitoringu –\nokamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru – tento dôsledok je zákonným\ndôsledkom závažného porušenia služobnej disciplíny a je aj adekvátnym dôsledkom\nvo vzťahu ku konaniu, ktoré sa vytýkalo sťažovateľovi. V okolnostiach daného prípadu\nsťažovateľ mohol postup žalovaného (zamestnávateľa) preskúmať všeobecným súdom\nprostredníctvom žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého\npomeru – čo sťažovateľ aj využil. Uvedená žaloba predstavovala adekvátnu garanciu\npre sťažovateľa, pričom nič nenasvedčuje tomu, že žalovaný mu nejako bránil využiť\nuvedený právny prostriedok ochrany.\nNajvyšší súd dospel v napadnutom rozsudku k záveru, že predmetný zásah\nžalovaného bol legálny, keď vychádzal z toho, že § 60 a § 61 zákona č. 400/2009 Z. z.\ntvorili zákonný rámec pre monitorovanie komunikácie sťažovateľa. Najvyšší súd poukázal\nna to, že ak zákon uložil sťažovateľovi v rámci jeho štátnozamestnaneckého pomeru určité\npovinnosti a obmedzenia, tak žalovanému ako jeho zamestnávateľovi dávali tieto\nustanovenia právo adekvátnym spôsobom kontrolovať plnenie týchto zákonných povinností\na obmedzení. Podľa najvyššieho súdu bolo bez právneho významu, že žalovaný nevydal\nslužobný poriadok podľa § 75 zákona č. 400/2009 Z. z., v ktorom by vymedzil prípady\nzávažného porušenia služobnej disciplíny. Žalovaný ako zamestnávateľ mal právo\nvyhodnotiť, či konanie sťažovateľa predstavovalo porušenie služobnej disciplíny závažným\nspôsobom, ktoré odôvodňovalo okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru,\nbez ohľadu na nevydanie služobného poriadku. Výkon predmetného oprávnenia žalovaného\npreskúmali všeobecné súdy. Nevydanie služobného poriadku takto nebolo spôsobilé\nspochybniť zákonnosť (legálnosť) zásahu žalovaného. Zákonnosť zásahu nespochybňuje ani\n\n32\n\nnámietka sťažovateľa, že § 13 ods. 4 a 7 Zákonníka práce o podmienkach, za ktorých môže\nzamestnávateľ vykonávať špecifikovaný monitoring zamestnancov, nadobudli účinnosť\naž 1. januára 2013. V rozsahu, v akom možno v štátnozamestnaneckých vzťahoch aplikovať\nustanovenia Zákonníka práce (§ 120 zákona č. 400/2009 Z. z.), bolo možné aplikovať\nprimerane aj základné zásady uvedené v Zákonníku práce – hoci nie sú explicitne uvedené\nv § 120 zákona č. 400/2009 Z. z. Ustanovenia § 13 ods. 4 a 7 Zákonníka práce v znení\núčinnom od 1. januára 2013 nahradili pôvodné znenie čl. 11 Zákonníka práce. Druhá veta\nčl. 11 základných zásad Zákonníka práce s účinnosťou do 31. decembra 2012 znela:\nZamestnávateľ nesmie bez vážnych dôvodov spočívajúcich v osobitnej povahe činností\nzamestnávateľa narúšať súkromie zamestnanca na pracovisku a v spoločných priestoroch\nzamestnávateľa tým, že ho sleduje bez toho, aby bol na to upozornený, alebo kontroluje\nlistové zásielky adresované zamestnancovi ako súkromnej osobe. Ak je u zamestnávateľa\nzavedený kontrolný mechanizmus, je zamestnávateľ povinný informovať zamestnanca\no rozsahu kontroly a spôsoboch jej uskutočňovania. Uvedené ustanovenie bolo možné\nprimerane aplikovať v prípadoch, keď v štátnozamestnaneckých vzťahoch prichádzala\ndo úvahy aplikácia ustanovení Zákonníka práce (§ 120 zákona č. 400/2009 Z. z.).\nToto ustanovenie takto tiež predstavovalo zákonný rámec pre vykonávanie kontrolných\noprávnení žalovaného ako zamestnávateľa. Opatrenie žalovaného bolo aj legitímne, keďže\nsledovalo záujem na riadnom výkone služobných povinností štátnych zamestnancov,\nzáujem žalovaného ako zamestnávateľa na riadnom výkone jeho činnosti a tiež záujem\nna ochranu\n\nspoločnosti\n\npred\n\ntrestnou\n\na\n\ninou\n\nprotispoločenskou\n\nčinnosťou.\n\nZároveň bola dodržaná aj proporcionalita zásahu, keďže boli použité len také prostriedky,\nktoré boli nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.\nNeobstojí námietka sťažovateľa, že nebola dodržaná lehota na podanie okamžitého\nskončenia štátnozamestnaneckého pomeru, keďže začiatok tejto lehoty je viazaný\nna moment, keď sa zamestnávateľ dozvedel o dôvode na okamžité skončenie (§ 51 ods. 2\nzákona č. 400/2009 Z. z.). Žalovaný sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel zo správy\nsekcie kontroly. Neobstojí argument sťažovateľa, že žalovaný mal k dispozícii mailové\nsprávy na serveroch celý čas, preto lehota mala plynúť od momentu odoslania,\nresp. napísania jednotlivých správ. V konaní bolo dostatočne preukázané, že žalovaný\n\n33\n\nnevykonával sústavný monitoring toku a obsahu správ svojich zamestnancov, preto obstojí\nzáver najvyššieho súdu, že žalovaný sa o obsahu mailových správ dozvedel až na základe\npísomnej informácie sekcie kontroly.\nVo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy ústavný súd\nkonštatuje, že predmetný článok ústavy patrí medzi základné interpretačné pravidlá tvorby\na aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho\nštátu a princíp právnej istoty. Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlo a zásada\nnemajú charakter samostatne uplatňovaného práva. Jeho porušenie možno namietať\nlen súčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou\n(resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,\nnemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto základného interpretačného, resp. aplikačného\npravidla, pretože je súčasťou základných princípov právneho štátu a vzhľadom\nna to „nemôže plniť poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia v individuálnych\nkonaniach“ (napr. I. ÚS 8/97, II. ÚS 821/00).\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nPo odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. apríla 2018\n\n34", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práca, pracovný pomer-okamžité zrušenie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "právna istota", "zamestnávateľ", "zamestnanec", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na ochranu listového a obdobného tajomstva", "arbitrárnosť", "práca, pracovný pomer-Zákonník práce", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp proporcionality (primeranosti)", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práca, pracovný pomer-neplatnosť rozviazania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp právneho štátu", "zásah, zasahovanie-oprávnené"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 551/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012 z 30. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-30", "citacie_n": 280, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:3cc8f4b1-e296-4a4c-91b7-9236f7f3516a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 821/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 821/00 z 12. 12. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-12-12", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3cc8f4b1-e296-4a4c-91b7-9236f7f3516a"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:befa5528-c9f8-4464-ae3c-a212255fa167", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 8/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/97 z 23. 7. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-07-23", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:befa5528-c9f8-4464-ae3c-a212255fa167"}, {"guid": "1356ab99-05a9-4e27-981f-12a56a631f86:554c5907-3d0c-4d3e-95e4-f70055527631", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1013894960.1", "spisova_znacka": "9Co/623/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/623/2013 z 24. 9. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-09-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1013894960.1"}, {"guid": "4bb07543-b8ed-4e7e-9b8e-92c9d7b932d2:0a54c51e-d77d-497a-8a25-884893439515", "ecli": null, "spisova_znacka": "12Cpr/1/2012", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 12Cpr/1/2012 z 14. 3. 2012", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2012-03-14", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4bb07543-b8ed-4e7e-9b8e-92c9d7b932d2:0a54c51e-d77d-497a-8a25-884893439515"}], "citovane_v": []}