{"guid": "ussr:93ac0c1c-5315-4032-b38b-e115367221ee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.220.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 220/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 220/2018 z 22. 3. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 22. marca 2018, sp. zn. IV. ÚS 220/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.220.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-03-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/93ac0c1c-5315-4032-b38b-e115367221ee", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.220.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.220.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.220.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 220/2018-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného Sýkora – advokátska\nkancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej Sýkora,\nktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5 Cdo 56/2016 z 31. mája 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 CoP 24/2015\nz 28. júla 2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta\n2017 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13,\nKošice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej Sýkora, ktorou namieta porušenie\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 56/2016 z 31. mája 2017 (ďalej len\n„napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 5 Cop 24/2015 z 28. júla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom\nkonania\n\no pozbavenie\n\nalebo\n\nobmedzenie\n\nspôsobilosti\n\nna\n\nprávne\n\núkony\n\n, zastúpenej v konaní opatrovníkom mestom Ružomberok, za účasti Okresnej\nprokuratúry Ružomberok vedeného Okresným súdom Ružomberok (ďalej len „okresný\nsúd“) pod sp. zn. 3 Ps 5/2014. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 Ps 5/2014 z 15. januára\n2015 (ďalej len „rozsudok z 15. januára 2015“) návrh sťažovateľa na pozbavenie alebo\nobmedzenie spôsobilosti na právne úkony\n\nzamietol a žiadnemu\n\nz účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozsudok okresného súdu\nz 15. januára 2015 okresný súd odôvodnil tým, že\n\nnetrpí duševnou\n\nporuchou, pre ktorú by bola obmedzená jej spôsobilosť na právne úkony, keďže nelátková\nzávislosť, ktorou trpí, nespĺňa kritériá trvalej duševnej poruchy v zmysle § 10 ods. 1 a 2\nObčianskeho zákonníka. Okresný súd svoj záver odôvodnil s poukazom na znalecký\nposudok\n\n, podľa ktorého závislosť na virtuálnych internetových\n\nsociálnych vzťahoch je iba duševnou poruchou dlhodobého, nie však trvalého charakteru,\nktorá je podmienkou pre obmedzenie alebo pozbavenie spôsobilosti na právne úkony.\nSťažovateľ zdôrazňuje, že jeho návrh na „vypracovanie doplnenia znaleckého posudku\nv rozsahu aspektov uvedených v stanovisku\n\n, okresný súd\n\nzamietol ako nadbytočný a nedôvodný“.\nO odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 15. januára 2015 rozhodol\nkrajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako\nvecne správne, pričom k jednotlivým odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol, že\n\n2\n\n„znalecký posudok ani odborné vyjadrenie predložené v odvolacom konaní nemožno\npovažovať za kontrolné znalecké dokazovanie“.\nDovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd\nnapadnutým uznesením odmietol ako procesne neprípustné v súlade s § 447 písm. c)\nCivilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 395 Civilného\nmimosporového poriadku a § 470 CSP.\nSťažovateľ zdôrazňuje, že k porušeniu ním označených práv zaručených ústavou\na dohovorom došlo napadnutým uznesením najvyššieho súdu tým, že sa dovolací súd\nodmietol meritórne zaoberať jeho dovolaním napriek tomu, že podmienky na vykonanie\ndovolacieho konania vrátane podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1\npísm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) boli podľa jeho názoru splnené.\nK porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu malo\ndôjsť tým, že odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho argumentmi, nevykonal ním\nnavrhovaný dôkaz a nenariadil pojednávanie.\nSťažovateľ v dovolaní namietal, že krajský súd doplnil dokazovanie novými\nlistinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania v rozpore s § 214 ods. 1 písm. a) a d) OSP.\nV tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na príslušnú časť napadnutého rozsudku krajského\nsúdu, v ktorej sa uvádza, že odvolací súd «sa s listinami predloženými sťažovateľom spolu\ns podaným odvolaním, t. j. s odborným vyjadrením a znaleckým posudkom pripojenými\nk podanému odvolaniu, podrobne oboznámil a vyhodnotil, že ani napriek uvedeným\nlistinným dôkazom nie je možné dospieť k záveru o naplnení dôvodov pre pozbavenie alebo\nobmedzenie spôsobilosti\n\nk právnym úkonom: „Pokiaľ navrhovateľ\n\npripojil k podanému odvolaniu odborné vyjadrenie Centra duševného zdravia s. r. o.\na znalecký posudok Ústavu pre znaleckú činnosť v Psychológii a Psychiatrii spol s r. o. (...)\nnemožno tieto listiny považovať za kontrolné znalecké dokazovanie k znaleckému posudku\nsúdom ustanovenej znalkyne\n\n. Odvolací súd sa však samozrejme aj\n\ns týmito navrhovateľom doloženými listinami podrobne oboznámil a v spojitosti so všetkými\ndôkazmi vykonanými v rámci prvostupňového konania nie je možné konštatovať, že by\n\n3\n\n... trpela ako fyzická osoba takou duševnou poruchou, ktorá nie je len\nprechodná, a teda nebolo naplnené ust. § 10 ods. 1 Občianskeho zákonníka, aby ju súdy\nmohli pozbaviť spôsobilosti na právne úkony alebo jej túto spôsobilosť výrazne obmedziť\npodľa § 10 ods. 2 Občianskeho zákonníka.».\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že odvolací súd nebol povinný\nnariadiť pojednávanie, pretože sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého\nstupňa a vykonané dokazovanie považoval za dostatočné a zistený stav za ustálený\na z vecného hľadiska správny.\nSťažovateľ sa s argumentáciou vo veci konajúcich všeobecných súdov nestotožňuje\na považuje ju za svojvoľnú a arbitrárnu a v konkrétnostiach zdôrazňuje, že „nenariadením\npojednávania odvolacím súdom v prejednávanej veci, ktorý doplnil dokazovanie vo veci\nsamej ďalšími listinnými dôkazmi, s ktorými sa pri posudzovaní odvolania sťažovateľa\npodrobne oboznámil a tieto aj podrobil svojmu hodnoteniu v kontexte ďalších vykonaných\ndôkazov, došlo k takému procesnému postupu, ktorým bola sťažovateľovi odňatá možnosť\nkonať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP, čo zjavne zakladalo prípustnosť\ndovolania pred Najvyšším súdom v posudzovanej veci“.\nKrajský súd podľa názoru sťažovateľa postupoval v rozpore s § 213 ods. 4 v spojení\ns § 214 ods. 1 písm. a) OSP a natoľko sa odchýlil od znenia citovaných ustanovení, že\nzásadne poprel ich účel a význam.\nPorušenie v sťažnosti označených práv zaručených ústavou a dohovorom spočíva\npodľa sťažovateľa aj v postupe krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré svojvoľne\na bez dostatočného odôvodnenia aprobovali postup okresného súdu, ktorý odmietol vykonať\nďalšie dôkazy navrhované sťažovateľom, a to doplnenie znaleckého posudku č. 53/2014\nvypracovaného súdnou znalkyňou\n\ns prihliadnutím na stanovisko\n, ktorá vyjadrila jednoznačný názor, že u „\n\ndošlo\n\nk organickým\n\npoškodeniam\n\n4\n\nmozgu\n\ns kvalitatívnym\n\nznížením\n\nfungovania mozgovej kôry, ktoré môžu byť prejavom duševnej poruchy, ktorá nie je len\nprechodného charakteru“.\nPodľa sťažovateľa bolo povinnosťou okresného súdu jeho návrh na vykonanie\ndokazovania doplnením znaleckého posudku vykonať, a to aj s prihliadnutím na charakter\nkonania ovládaného vyšetrovacou zásadou, podľa ktorej je všeobecný súd povinný konať\na vyhľadávať dôkazy z úradnej povinnosti v súlade s § 120 ods. 2 OSP.\nPorušenie práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu sťažovateľ odôvodňuje predovšetkým tým, že vykonal dokazovanie a rozhodol vo veci\nbez nariadenia pojednávania a nevykonal ním navrhované dôkazy. Okrem uvedeného\nsťažovateľ namieta, že krajský súd „interpretoval dotknuté zákonné ustanovenia ústavne\nnekonformným spôsobom, arbitrárne, svojvoľne a v extrémnom nesúlade so zmyslom\na účelom daných ustanovení, ako aj s ustálenou súdnou praxou, ku ktorej neposkytol\nústavne akceptovateľnú odpoveď“.\nNapadnutý rozsudok krajského súdu je podľa sťažovateľa výsledkom svojvoľnej\ninterpretácie a aplikácie práva, ktorá popiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem\ndo takej miery, že predstavuje porušenie práv zaručených ústavou a dohovorom.\nV konkrétnostiach sťažovateľ uvádza, že podmienkou pre pozbavenie alebo obmedzenie\nspôsobilosti k právnym úkonom je existencia duševnej poruchy fyzickej osoby, ktorá nie je\nlen prechodná. Uvedené však neznamená, že „musí ísť o duševnú poruchu trvalú alebo\nnevyliečiteľnú (porov. Švestka, J. a kol. Občanský zákonník I, II, 2. vyd., 2009). Musí však\nísť o duševnú poruchu, ktorá nemá len krátkodobé trvanie (vyvolané napr. alkoholickým\nopojením vplyvom drog, záchvatom, úrazom, a pod.). Všeobecné súdy pri výklade\na aplikácii ustanovenia § 10 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka dospeli v posudzovanej veci\nk záveru, že pre pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti fyzickej osoby k právnym\núkonom je nevyhnutné, aby sa u fyzickej osoby jednalo o duševnú poruchu trvalú, čo je však\nzjavne v rozpore so znením predmetnej právnej normy, ako aj s ustálenou rozhodovacou\npraxou súdov v tejto otázke. Požiadavke ústavne konformného výkladu § 10 Občianskeho\nzákonníka nezodpovedá výklad, podľa ktorého fyzickú osobu možno obmedziť alebo\n\n5\n\npozbaviť spôsobilosti k právnym úkonom iba v prípade duševnej poruchy trvalého\ncharakteru.“.\nKrajský súd tak podľa sťažovateľa dospel svojvoľne a bez akéhokoľvek zdôvodnenia\nk nesprávnemu výkladu § 10 Občianskeho zákonníka.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného\npráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základných práv na právnu pomoc\na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a základného práva na verejné\nprerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnuté rozhodnutia\nnajvyššieho súdu a krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.\nSťažovateľ zároveň požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume\n2 500 € a úhradu trov konania v sume 374,81 €.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n\n6\n\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nSťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,\nčl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nZovšeobecňujúc sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa možno sumarizujúc konštatovať, že\nsťažovateľ (v podstate) namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení odmietol\nmeritórne zaoberať jeho dovolaním napriek tomu, že podmienky na vykonanie dovolacieho\nkonania vrátane podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP boli\nsplnené. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ predovšetkým\nnamieta, že odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho odvolacími námietkami,\nnevykonal ním navrhovaný dôkaz a nenariadil pojednávanie, pričom výklad § 10 ods. 1 a 2\nObčianskeho zákonníka uskutočnený krajským súdom, podľa ktorého podmienkou\npozbavenia alebo obmedzenia spôsobilosti na právne úkony je existencia trvalej duševnej\nporuchy, je podľa sťažovateľa svojvoľný a arbitrárny.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\n\n7\n\nÚstavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil\njudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,\npokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv neexistuje\nzásadná odlišnosť (m. m. IV. ÚS 195/07), čo umožňuje posudzovať ich namietané\nporušenie spoločne.\nPodľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,\ninými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to\nza podmienok ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala...\nv jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť\nmožno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nEšte pred posúdením sťažnostnej argumentácie sťažovateľa ústavný súd vychádzajúc\nzo svojho ústavného postavenia považuje za potrebné zdôrazniť, že vo veciach patriacich\ndo právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou\n(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom\nbol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže\nústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne\nnedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,\na zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.\nI. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\n\n8\n\nII.1\n\nK namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy\n\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu\nPri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil\nna posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z citovaného § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej\njudikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým\npostupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať\nsťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,\nIII. ÚS 198/07).\nZákladné právo na právnu pomoc sa v súlade s čl. 47 ods. 2 ústavy priznáva\nkaždému, t. j. každej fyzickej osobe aj právnickej osobe, pričom jeho hlavný význam\nspočíva v tom, že právu na právnu pomoc každého zodpovedá povinnosť orgánov\nuvedených čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) nebrániť\núčastníkovi konania v tom, aby v konaní pred nimi využíval právnu pomoc. Právo\nna právnu pomoc trvá až do skončenia konania, t. j. do právoplatného rozhodnutia, pričom\njeho súčasťou je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania (m. m. II. ÚS 78/03).\nV sťažnosti sťažovateľom uvádzané dôvody (odmietnutie meritórneho preskúmania\ndovolania najvyšším súdom a arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý sa\nnevysporiadal so všetkými argumentmi sťažovateľa a nevykonal dôkaz, pričom výklad\npríslušného ustanovenia Občianskeho zákonníka uskutočnený krajským súdom je\nsvojvoľný) už na prvý pohľad vylučujú možnosť vyslovenia porušenia základného práva\n\n9\n\nzaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy, ktorého obsahom je umožnenie účastníkovi konania\nvyužívať v príslušnom konaní právnu pomoc. Medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 47 ods. 2 ústavy a sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa podľa názoru\nústavného súdu zjavne absentuje príčinná súvislosť, ktorá by mu umožňovala vysloviť\nporušenie označeného základného práva napadnutými rozhodnutiami krajského súdu\na najvyššieho súdu.\nKeďže medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu a namietaným základným právom na právnu pomoc chýba vzájomná\npríčinná súvislosť, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nII.2\n\nK namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3\n\na čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu\nAj pri predbežnom prerokovaní sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či ju nemožno\npovažovať za zjavne neopodstatnenú.\nSťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nepresvedčivé\na arbitrárne, keďže podmienky na vykonanie dovolacieho konania vrátane podmienok\nprípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP boli podľa jeho názoru splnené,\npričom najvyšší súd dovolanie odmietol ako procesne neprípustné v súlade s § 447 písm. c)\nCSP.\nV súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd\npoukazuje na svoju judikatúru, v súlade s ktorou otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú\nsplnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade\ndo výlučnej právomoci najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Otázka\nposúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže\nviesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010).\n\n10\n\nPo preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že\nnajvyšší súd sa zaoberal procesnou prípustnosťou dovolania proti napadnutému rozsudku\nkrajského súdu podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 238 ods. 1\naž 3 OSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne\nprípustné.\nNásledne na základe tvrdenia sťažovateľa, že k odňatiu možnosti konať pred súdom\ndošlo zo strany krajského súdu tým, že rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania\nv rozpore s § 214 ods. 1 písm. a) a d) OSP, najvyšší súd preskúmal prípustnosť dovolania\npodľa s § 237 ods. 1 písm. f) OSP a v konkrétnostiach v tejto súvislosti uviedol:\n„V prejednávanej veci nebol odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie v zmysle\n§ 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p., pretože sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu\nprvej inštancie, vykonané dokazovanie považoval za dostatočné a zistený skutkový stav za\nustálený a správny. Odvolací súd tak dospel k záveru, že nie je daný dôvod pre opakovanie\ndokazovania (§ 213 ods. 3 O. s. p.) a ani pre doplnenie dokazovania (§ 213 ods. 4 O. s. p.),\nktorý by si vyžadoval nariadenie pojednávania a napadnuté rozhodnutie potvrdil v celom\nrozsahu (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Pokiaľ dovolateľ porušenie ustanovenia § 214 ods. 2\npísm. a/ O. s. p. vyvodzoval z tej skutočnosti, že (podľa jeho tvrdenia) odvolací súd\nnevykonal dôkazy ním predložené v odvolacom konaní (odborné vyjadrenie Centra\nduševného zdravia, s. r. o., znalecký posudok č. 9/2015) zákonným spôsobom, t. j. na\npojednávaní, nič to nemenilo na tej okolnosti, že odvolací súd považoval skutkový stav\nzistený súdom prvej inštancie za správny a svoje potvrdzujúce rozhodnutie založil na\nskutkových zisteniach ustálených súdom prvej inštancie. Práve z tohto dôvodu mal odvolací\nsúd za to, že tu nie je dôvod pre vykonanie ďalšieho dokazovania listinami predloženými\nnavrhovateľom v odvolaní, keď tieto z hľadiska ich obsahu nespochybňovali už prijaté\nskutkové závery súdu prvej inštancie. Odvolací súd bol povinný vykonať dokazovanie len\nvtedy, ak to bolo potrebné pre zistenie skutkového stavu (§ 120 ods. 2 O. s. p.), pokiaľ teda\ndospel k záveru, že skutkový stav bol súdom prvej inštancie zistený, nebol daný dôvod pre\nnariadenie pojednávania podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. Dovolací súd už len dodáva,\nže ani samotné nevykonanie dôkazu zákonným spôsobom nebolo judikatúrou dovolacieho\n\n11\n\nsúdu považované za dôvod zakladajúci vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p.,\ntakýto procesné nesprávny postup súdu mohol nanajvýš napĺňať znaky tzv. inej procesnej\nvady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktorá ale prípustnosť dovolania\nnezakladala (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 16/2008,6 Cdo\n84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011, 5 Cdo 2/2014, 5 Cdo\n419/2013). Napokon nové dôkazy v odvolacom konaní predložil práve dovolateľ, je teda\nzrejmé, že s ich obsahom bol oboznámený a práve na nich založil svoje odvolacie námietky,\nktoré boli odvolacím súdom aj meritóme prejednané. Ani z tohto pohľadu teda dovolateľovi\nneboli odňaté, či upreté žiadne procesné oprávnenia. V posudzovanej veci nešlo ani o\nprípad predvídaný ustanovením § 214 ods. 1 písm. d/ O. s. p. Občiansky súdny poriadok\nnedefinoval, čo je treba považovať za dôležitý verejný záujem. Posúdenie tejto otázky preto\nzáviselo vždy od individuálnych okolností prejednávanej veci a z nich vychádzajúcej úvahy\nsúdu. Spravidla šlo o také konania, kde výsledok sporu mal dosah nielen na strany stojace\nproti sebe, ale na väčší okruh osôb (napríklad územný celok alebo obec). Konanie\no pozbavenie, či obmedzenie spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony sa nedotýka práv\na oprávnených záujmov väčšieho okruhu osôb a jeho meritórny výsledok má dopad výlučne\nna konkrétnu fyzickú osobu a jej oprávnenie realizovať právne úkony. I keď je rozhodnutie\nv tomto konaní významným rozhodnutím o osobnom stave fyzickej osoby (R 35/1985), nejde\no konanie týkajúce sa dôležitého verejného záujmu.“\nNa základe uvedených skutočností najvyšší súd dospel k záveru, že k odňatiu\nmožnosti konať pred súdom postupom krajského súdu, ktorý by mal za následok procesnú\nvadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, nedošlo.\nOdôvodnenie obsiahnuté v napadnutom uznesení najvyššieho súdu považuje ústavný\nsúd za primerané, a preto ústavne konformné. Krajský súd v konaní o odvolaní proti\nrozsudku okresného súdu z 15. januára 2015 považoval dokazovanie vykonané súdom\nprvého stupňa za dostatočné a zároveň za správny považoval aj zistený skutkový stav.\nZa týchto okolností neboli podľa jeho názoru splnené podmienky k tomu, aby založili\npovinnosť nariadiť pojednávanie v súlade s § 214 ods. 1 písm. a) OSP. Za ústavne\nkonformnú ústavný súd považuje rovnako aj tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia\n\n12\n\nnajvyššieho súdu, v ktorej sa dovolací súd vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa\nuvádzanými v dovolaní, resp. v sťažnosti, ktoré mali založiť potrebu nariadiť pojednávanie\nv rámci odvolacieho konania z dôvodu existencie dôležitého verejného záujmu.\nNa základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa požadovaným\nspôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami sťažovateľa, a preto považuje\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné\na udržateľné. Uvedené skutočnosti nesignalizuje preto existenciu takej príčinnej súvislosti\nmedzi napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu ním a sťažovateľom označenými\nprávami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí\ntejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť\nsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nII.3\n\nK namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy\n\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu\nZ obsahu sťažnosti vyplýva, že námietka, podľa ktorej krajský súd nenariadil\npojednávanie podľa príslušných procesno-právnych predpisov, aj keď na to boli splnené\npodmienky, ktorou sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 48\nods. 2 ústavy, je v zásade totožná s námietkou, ktorú uplatnil vo svojom dovolaní proti\nnapadnutému rozsudku krajského súdu [sťažovateľ v ňom tvrdil, že krajský súd sa dopustil\nprocesných pochybení v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP, pozn.], pričom najvyšší súd sa\ntouto námietkou zaoberal a podľa názoru ústavného súdu sa s ňou aj ústavne\nakceptovateľným spôsobom vysporiadal (k tomu pozri časť II.2 tohto uznesenia, pozn.)\nv rámci dovolacieho konania.\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že s námietkou sťažovateľa\nsmerujúcou k vysloveniu porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu bol po sťažovateľom podanom dovolaní oprávnený\na aj povinný sa zaoberať najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného\ndôvodu ústavný súd (s poukazom na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia\n\n13\n\nnajvyššieho súdu) túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\npre nedostatok svojej právomoci.\nII.4\n\nK namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47\n\nods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu\nÚstavný súd sa pri predbežnom prerokovaní ďalej zaoberal námietkami sťažovateľa,\npodľa ktorých je napadnutý rozsudok krajského súdu svojvoľný, krajský súd nevykonal ním\nnavrhovaný dôkaz a podal výklad § 10 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ktorý je\nsvojvoľný a arbitrárny. Z uvedených dôvodov došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho\nzákladných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Aj pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil\nna posúdenie jej opodstatnenosti.\nVo vzťahu k spochybňovaniu ústavnej udržateľnosti odôvodnenia napadnutého\nrozsudku krajského súdu ústavný súd zdôrazňuje, že vo svojej ustálenej judikatúre považuje\npožiadavku takého odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu, za integrálnu súčasť\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Ústavný súd v tejto súvislosti však opakovane\npripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP vo svojej judikatúre\nopakovane zdôrazňuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,\nna ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP ale\ntaktiež nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins\n\n14\n\nc. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť\nsúdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi\nna vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska\nc. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).\nV relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sa v kontexte\nsťažovateľom uplatnených námietok predovšetkým uvádza:\n„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s odôvodnením rozsudku\nprvostupňového súdu a preto v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. sa obmedzuje len na\nkonštatovanie správnosti odôvodnenia rozsudku Okresného súdu v Ružomberku. Odvolací\nsúd len dodáva, že pokiaľ navrhovateľ (odvolateľ) pripojil k podanému odvolaniu odborné\nvyjadrenie Centra duševného zdravia s. r. o. a znalecký posudok Ústavu pre znaleckú\nčinnosť v psychológii a psychiatrii s. r. o., nejde o súdny znalecký posudok, resp. súdom\nvyžiadané odborné vyjadrenie znalcov, ale tieto boli vypracované na základe súkromnej\nžiadosti navrhovateľa. Nemožno preto tieto listiny považovať v žiadnom prípade za\nkontrolné znalecké dokazovanie k znaleckému posudku súdom ustanovenej znalkyne\n.“\nKrajský súd následne v napadnutom rozsudku zdôrazňuje, že „... nie je možné\nkonštatovať, že by\n\n,\n\ntrpela ako fyzická osoba takou\n\nduševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná, a teda nebolo naplnené ust. § 10 ods. 1\nObčianskeho zákonníka, aby ju súdy mohli pozbaviť spôsobilosti na právne úkony alebo jej\ntúto spôsobilosť výrazne obmedziť podľa § 10 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Samotná\nskutočnosť, že sa fyzická osoba vo všeobecnosti správa zvláštne, nevhodne, prípadne\namorálne alebo sa dopustí aj činnosti, ktorá je v rozpore so zákonom, ešte sama o sebe\nnestačí, aby mohol súd tak radikálne zasiahnuť do jedného z najzákladnejších práv\nfyzických osôb (aj podľa Listiny základných práv a slobôd), akým je právo spôsobilosti na\nprávne úkony, ide o jedno z najzákladnejších ľudských práv človeka.“.\nKrajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného\nsúdu z 15. januára 2015 v plnom rozsahu, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP.\n\n15\n\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej v\nnadväznosti na § 219 ods. 2 OSP opakovane zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí\nprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS\n78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie\nkonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.\nÚstavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu z 15. januára 2015,\nv ktorom sa predovšetkým uvádza:\n„Súd nemal preukázanú existenciu duševnej poruchy, ktorá nie je len prechodná\nu\n\n. V tomto konaní vypracovala znalkyňa\n\nznalecký posudok z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, taktiež k zdravotnému stavu\nsúd túto znalkyňu vypočul na pojednávaní. Z týchto dôkazov\nnepochybne vyplynulo, že\n\nnetrpí duševnou poruchou v pravom slova\n\nzmysle, jedná sa u nej o nelátkovú závislosť - závislosť na virtuálnych internetových\nsociálnych vzťahoch a zmiešanú poruchu osobnosti. Pre duševnú poruchu, t. j. nelátkovú\nzávislosť - závislosť na virtuálnych internetových vzťahoch nebola doposiaľ liečená. Ide\no duševnú poruchu, ktorá je síce dlhodobého charakteru, ale nie trvalá. V prípade, že by\nabsolvovala ústavné liečenie v špecializovanom zariadení na liečbu závislostí a dodržiavala\nliečebné opatrenia, je predpoklad, že by mohlo u nej dôjsť aj k zmene náhľadu na\nproblematiku a následnej zmene správania. Táto závislosť nespĺňa kritériá trvalej duševnej\nporuchy, ktorá je podmienkou pre obmedzenie a pozbavenie spôsobilosti na právne úkony.\nV prípade absolvovania liečby bude potrebné prehodnotiť zdravotný stav menovanej\ns posúdením spôsobilosti na právne úkony. Vzhľadom na uvedené súd konštatuje, že nie je\nsplnený základný zákonný predpoklad pre pozbavenie\n\nspôsobilosti na\n\nprávne úkony s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp.\nobmedzenie spôsobilosti na právne úkony s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 2\nObčianskeho zákonníka. V danej veci súd realizoval v konaní výsluch\ntaktiež boli\n\n,\n\ndoručované súdom rozhodnutia, a to s poukazom na\n\nodporučenie znalkyne v jej znaleckom posudku.\n\nvyjadrila nesúhlas\n\ns návrhom, ďalej sa vyjadrila, že nie je si vedomá závislosti na virtuálnych internetových\nsociálnych vzťahoch, odmietla liečbu svojej nelátkovej závislosti - závislosti na virtuálnych\n\n16\n\ninternetových sociálnych vzťahoch. V rámci svojho výsluchu tiež sa vyjadrila ku všetkým\nskutočnostiam uvádzaným navrhovateľom v návrhu na začatie konania, resp. v rámci jeho\nvýsluchu na pojednávaní. Predovšetkým jednalo sa o finančné otázky jej života, a to otázky\npreberania pôžičiek resp. úverov od bánk, nebankových inštitúcií resp. fyzických osôb, ďalej\nskutok, pre ktorý je obvinená zo spáchania trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods.\n4 písm. a) Trestného zákona - odcudzenia sumy 120 000 eur navrhovateľovi (táto trestná\nvec doposiaľ nie je právoplatne skončená), ako aj skutočnosť nakladania s týmito peniazmi\n(podľa vlastného vyjadrenia\n\ntieto peniaze odovzdala mužovi, s ktorým\n\nsa zoznámila a ktorý mal problémy, keď chcela mu pomôcť s tým, že prisľúbil jej, že jej\nvšetko vráti), zároveň odporkyňa podrobne súdu popísala v akých finančných pomeroch\naktuálne žije, resp. akú má predstavu riešenie svojej životnej situácie a v neposlednom rade\nuviedla ako v tejto jej životnej situácii reagujú jej deti. V tomto prípade súd ani nezistil\nduševnú poruchu, ktorá nie je len prechodná, teda nie je splnený ani len základný\npredpoklad pre rozhodnutie o pozbavení, resp. obmedzení spôsobilosti na právne úkony.\nZ výsluchu\n\nvyplynulo, že vstupuje do rôznych sociálnych a právnych\n\nvzťahov (zoznamuje sa s ľuďmi, uzatvára zmluvy o úveroch, o pôžičkách, komunikuje\ns bankami resp. nebankovými inštitúciami ohľadom splácania týchto úverov, pôžičiek, rieši\ntieto svoje dlhy s rodinou, rieši finančné otázky spojené s bývaním - elektrika, má záujem\npracovať a dosahovať príjem zo zamestnania, je poberateľkou starobného dôchodku...).\nMnožstvo a rozmanitosť týchto sociálnych a právnych vzťahov, v ktorých je\núčastníčkou, nenasvedčuje, že nie je vôbec schopná robiť právne úkony resp.\nje schopná robiť len niektoré právne úkony. Súd však v rámci tohto konania o pozbavenie\nsvojprávnosti neskúma, neposudzuje, ani nehodnotí kvalitu rozhodovania sa\nv rámci týchto sociálnych a právnych vzťahov, to je čiastočne predmetom\nrozhodovania napr. aktuálne v trestnom konaní. Súd pripúšťa, že konanie\n, môže priniesť jej samej, ako aj celej jej rodine nepríjemné, ba až značne\nťaživé situácie, ktoré sa javia neriešiteľné, nakoľko menovaná odmieta liečbu svojej\nnelátkovej závislosti, čo zrejme viedlo navrhovateľa k podaniu tohto návrhu. V žiadnom\nprípade však toto konanie súdu a rozhodnutie o pozbavení resp. obmedzení spôsobilosti na\nprávne úkony nemôže byť prostriedkom pre umiestnenie\n\nv liečebnom\n\nústave. Takisto samotná skutočnosť, že menovaná s mesačným príjmom cca 200 eur preberá\n\n17\n\núvery v bankách vo výške cca 30 000 eur s úrokom 35 % ročne sama o sebe na obmedzenie\nspôsobilosti na právne úkony nestačí. Je potrebné na plnenie zákonných predpokladov\nv zmysle § 10 Občianskeho zákonníka zároveň rešpektovanie dôstojnosti človeka, slobody\njeho rozhodovania. Z tohto dôvodu súd sa s argumentáciu navrhovateľa nestotožnil.“\nV súvislosti s návrhom sťažovateľa na vykonanie dôkazu – vypracovaním doplnenia\nznaleckého posudku okresný súd vo svojom rozsudku z 15. januára 2015 zdôrazňuje, že\nnávrh sťažovateľa zamietol vzhľadom na skutočnosť, že „... bol všeobecný, nevychádzal\nz konkrétneho údaju týkajúceho sa zdravotného stavu\n\n, a teda\n\ndoplnenie znaleckého dokazovania o neurologické vyšetrenie so zameraním na kvalitu\nfungovania kôry mozgovej, vyšetrenie klinickým psychológom na organicitu susp. organickú\ndeterioráciu psychickej činnosti, psychologickú kvantifikáciu funkčnej deteriorácie\npsychickej činnosti u v. s. predisponovanej osobnosti a napokon hlbšiu psychologickú\nanalýzu osobnosti posudzovanej so zreteľom na anamnestické údaje v širšom časovom\npláne, a to všetko bez konkrétneho poukazu na zistené informácie o zdravotnom stave\nresp. bez akéhokoľvek súvisu s odbornými zisteniami znalkyne\n, resp. bez predloženia iného listinného dôkazu týkajúceho sa zdravotného stavu\n, je nedôvodné a nadbytočné, preto súd tento návrh na vykonanie\ndôkazu zamietol. Okrem toho súd sa oboznámil aj so znaleckým posudkom vo veci\nvyšetrenia duševného stavu obvinenej\n\nv trestnom konaní - vyšetrovanie\n\nna ORPZ Ružomberok, odbor kriminálnej polície ČVS: ORP-229-VIS-RK-2014, ktorý nie je\nv rozpore so znaleckým posudkom\n\na\n\n, obaja znalci z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria a\n, zároveň z tohto posudku nevyplývajú žiadne také údaje týkajúce sa zdravotného\nstavu\n\n, na základe ktorých by bolo potrebné nariaďovať doplnenie\n\nznaleckého dokazovania.“.\nPoukazujúc na citované ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského\nsúdu v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 15. januára 2015 dospel k záveru,\nže argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá na to, aby spochybnila ústavnú udržateľnosť\nzáverov krajského súdu. Podľa ústavného súdu skutočnosť, že sa krajský súd stotožnil\n\n18\n\nso skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa a jeho právnym posúdením veci,\nnemôže zakladať relevantný dôvod na to, aby vyslovil porušenie sťažovateľom označených\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ani práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd totiž nedospel k záveru, že\nby napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,\nči urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.\nÚstavný súd sa už vo svojej doterajšej judikatúre zaoberal preskúmavaním ústavnej\nudržateľnosti rozhodnutí všeobecných súdov vo veciach obmedzenia či pozbavenia\nspôsobilosti na právne úkony a v tejto súvislosti akcentoval nevyhnutnosť ústavného\nrozmeru interpretácie § 10 Občianskeho zákonníka, pri uplatnení ktorého sa nemožno\nobmedziť iba na text zákonného predpisu, ale vždy je potrebné vziať do úvahy ústavný\nrozmer pozbavovania, resp. obmedzovania spôsobilosti na právne úkony, ktorým je\npredovšetkým rešpektovanie ľudskej dôstojnosti. Ústavný súd už rovnako vo svojej\ndoterajšej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že v praxi všeobecných súdov vžitá mechanická\nprax preberania záverov zo znaleckých posudkov v zásade nie je dostatočná vo vzťahu\nku všetkým parciálnym zložkám spôsobilosti na právne úkony. Podľa ústavného súdu\nrozhodnutie o pozbavení či obmedzení spôsobilosti na právne úkony nevyhnutne\npredpokladá splnenie dvoch základných podmienok, a síce zistenie, že človek trpí duševnou\nporuchou, ktorá nie je len prechodnou (čo je predovšetkým otázka pre odborného znalca),\na ďalej, že táto trvalá duševná porucha celkom vylučuje schopnosť človeka uskutočňovať\nprávne úkony (pozri m. m. I. ÚS 313/2012).\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom\nokresného súdu z 15. januára 2015 vyplýva, že v konkrétnych okolnostiach veci nebol\nsplnený ani prvý zákonný predpoklad, a to zistenie, že\n\ntrpí duševnou\n\nporuchou, ktorá nie je len prechodnou (z rozsudku okresného súdu z 15. januára 2015\nvyplýva, že „\n\nnetrpí duševnou poruchou v pravom slova zmysle, jedná\n\nsa u nej o nelátkovú závislosť - závislosť na virtuálnych internetových sociálnych vzťahoch\na zmiešanú poruchu osobnosti“). Za uvedenej situácie bol podľa názoru ústavného súdu\nzáver všeobecných súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obmedzenie či pozbavenie\n\n19\n\nspôsobilosti na právne úkony dotknutej osoby z ústavného hľadiska akceptovateľný\na udržateľný.\nÚstavný súd ďalej považuje osobitne vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa\nnevykonania navrhnutého dôkazu za potrebné zdôrazniť, že okresný súd a krajský súd sa\ns ňou vysporiadali v súlade s už spomínanou judikatúrou ústavného súdu a ESĽP, pričom\nvo svojich rozhodnutiach jasne a zrozumiteľne zdôvodnili, prečo sťažovateľom navrhnutý\ndôkaz nevykonali. Za týchto okolností nevykonaním navrhnutého dôkazu eo ipso nemohlo\ndôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv garantovaných ústavou a dohovorom.\nOdôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nedáva zároveň ani podklad\npre prípadné vyslovenie porušenia zásady (princípu) rovnosti účastníkov, t. j. rovnosti\nprocesných strán, ako jednej zo základných procesných zásad zaručenej čl. 47 ods. 3 ústavy,\nkeďže v konaní vo veci obmedzenia spôsobilosti na právne úkony\n\nmal\n\nsťažovateľ ako navrhovateľ rovnaké možnosti ako\n\n, o ktorej\n\nspôsobilosti na právne úkony sa rozhodovalo.\nÚstavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát uviedol, že zákonodarcom\nupravenú\n\nfakultatívnu\n\nmožnosť\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\nobmedziť\n\nsa\n\nv\n\nodôvodnení\n\npotvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia (čo využil aj krajský súd) je vždy potrebné v záujme ústavne konformného\nvýkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu\na Európskeho súdu pre ľudské práva zaoberajúcej sa právom účastníka občianskeho\nsúdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný\nsúd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým\npriamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. II. ÚS 155/2013).\nZ ústavného hľadiska možno v zásade považovať za postačujúce, ak odvolací súd\nodkáže v odôvodnení svojho rozhodnutia na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa,\npokiaľ sa s ním úplne stotožňuje a pokiaľ súčasne dáva odpovede aj na podstatné argumenty\n\n20\n\nsťažovateľa uvedené v jeho odvolaní, ako aj vtedy, ak sa odvolací súd sám vysporiada\nv odôvodnení svojho rozhodnutia s argumentmi uvedenými v odvolaní, pokiaľ sa s týmito\nargumentmi prednesenými v konaní pred ním nevysporiadal už súd prvého stupňa (m. m.\nII. ÚS 155/2013).\nZ pohľadu takto konštruovaných požiadaviek dodržania záruk vyplývajúcich z práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru možno odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu považovať\npodľa názoru ústavného súdu za ústavne udržateľné. Krajský súd sa napadnutým rozsudkom\nv súlade so zákonom stotožnil so závermi okresného súdu prezentovanými v jeho rozsudku\nz 15. januára 2015 a zároveň argumentáciu okresného súdu doplnil o svoje vlastné úvahy\nna podporu záveru o nesplnení podmienok nevyhnutných k vydaniu rozhodnutia\no obmedzení či pozbavení spôsobilosti na právne úkony. Odôvodnenie napadnutého\nrozsudku krajského súdu dalo podľa názoru ústavného súdu jasnú a zrozumiteľnú odpoveď\nna to, akými úvahami sa odvolací súd spravoval pri rozhodovaní o tom, či sú naplnené\npodmienky na obmedzenie či pozbavenie spôsobilosti na právne úkony, pričom jeho záver\nsa nejaví ako nekoherentný, ale naopak, ako konzistentný s argumentmi, ktoré vo svojom\nrozhodnutí použil a ktoré tento záver podporujú.\nVzhľadom na to, že ústavný súd nezistil žiadnu možnosť vyslovenia porušenia práv\nzaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom krajského súdu, odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nPo odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. marca 2018\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "pojednávanie-nariadenie", "spôsobilosť-spôsobilosť na právne úkony", "arbitrárnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e439ced6-3aaa-458d-8631-6dabb7f8972d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 155/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/2013 z 12. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-12", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e439ced6-3aaa-458d-8631-6dabb7f8972d"}, {"guid": "ussr:7ef68f92-4f21-44ad-a4b5-a7a81876b53e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 313/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 313/2012 z 28. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-28", "citacie_n": 192, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7ef68f92-4f21-44ad-a4b5-a7a81876b53e"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-09", "citacie_n": 1767, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "fbf02979-96c5-4e93-955b-c927d37990d5:dc7cfbe4-5ed1-4b9f-a26e-aed945654757", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5914205282.1", "spisova_znacka": "5Cdo/56/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/56/2016 z 30. 5. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5914205282.1"}, {"guid": "42e9762b-2239-45a3-a49b-40606d58f5a4:82339f68-ef11-4fb5-b957-d7c7c8cdeba3", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2015:4112228905.4", "spisova_znacka": "5CoP/24/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5CoP/24/2015 z 10. 11. 2015", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2015-11-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4112228905.4"}, {"guid": "3207bfbe-f463-481e-86c1-9a090e4077e2:19c6a578-6f2e-4f8c-85e1-6ec0e9679b8c", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Ps/5/2014", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Senica sp. zn. 3Ps/5/2014 z 10. 7. 2014", "sud": "Okresný súd Senica", "datum_vydania": "2014-07-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/3207bfbe-f463-481e-86c1-9a090e4077e2:19c6a578-6f2e-4f8c-85e1-6ec0e9679b8c"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1dd0ae60-1c29-45e5-991c-2d545ff32159", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.176.2026.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 176/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2026 z 2. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.176.2026.2"}, {"guid": "ussr:11b83a65-5e84-4348-958d-8eb52b89e820", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.629.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 629/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 629/2024 z 21. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.629.2024.1"}]}