{"guid": "ussr:e97cf947-7d8f-4541-9c23-511465bf2834", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.200.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 200/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 200/2018 z 8. 3. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. marca 2018, sp. zn. IV. ÚS 200/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.200.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-03-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e97cf947-7d8f-4541-9c23-511465bf2834", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.200.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.200.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.200.2018.1/text", "citacie_n": 12, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 200/2018-12\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. marca 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca\nspravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej autobusovej\ndopravy Zvolen, akciovej spoločnosti, Balkán 53, Zvolen, zastúpenej Advokátskou\nkanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej\nkoná advokát JUDr. Tomáš Suchý, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na\nsúdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva nebyť odňatý\nzákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 174/2015-97 z 30. marca 2016 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžo 78/2016 z 25. októbra 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť Slovenskej autobusovej dopravy Zvolen, akciovej spoločnosti, o d m i e t a .\n\nOdôvodnenie:\n\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára\n2018 doručená sťažnosť Slovenskej autobusovej dopravy Zvolen, akciovej spoločnosti,\nBalkán 53, Zvolen (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva podľa čl. 48 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nč. k. 2 S 174/2015-97 z 30. marca 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžo 78/2016 z 25. októbra 2017 (ďalej aj „napadnuté\nuznesenie“).\nZ podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou podanou na krajskom\nsúde 5. augusta 2015 domáhala preskúmania zákonnosti správy o zistenej nezrovnalosti\nč. N21500953/S01 (ďalej len „správa“) v spojení so žiadosťou o vrátenie finančných\nprostriedkov č. 27110230532/Z03 (ďalej len „žiadosť“), ktorými Implementačná agentúra\nMinisterstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky oznámila sťažovateľke\nnezrovnalosti pri projekte ITMS č. 27110230532 na základe spätného administratívneho\noverovania výdavkov projektu. Krajský súd dospel k záveru, že správa ani žiadosť nie sú\nrozhodnutím orgánu verejnej moci – individuálnym právnym aktom, ktorý by zakladal,\nmenil alebo rušil práva a povinnosti sťažovateľky alebo sa ich priamo dotýkal, a preto\nich nemôže podrobiť súdnemu preskúmaniu. Uznesením č. k. 2 S 174/2015-97\nz 30. marca 2016 z toho dôvodu konanie zastavil.\nSťažovateľka podala v zákonnej lehote odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu,\no ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 10 Sžo 78/2016 z 25. októbra 2017 tak,\nže napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdil.\n\n2\n\nSťažovateľka namieta porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu a spravodlivé\nsúdne konanie najmä z dôvodu porušenia princípu právnej istoty odňatím možnosti konať\npred súdom, ako aj zanedbaním povinnosti najvyššieho súdu zabezpečiť jednotu\nrozhodovacej činnosti. Vo svojej sťažnosti k tomu uvádza:\n«Slovo „rozhodnutie“ vo formulácii čl. 46 ods. 2 Ústavy SR nemožno vysvetľovať\ndoslovne, aby sa ústavná ochrana vzťahovala vztiahla iba na individuálne akty aplikácie\npráva orgánom verejnej správy, ktoré majú formu rozhodnutia. Vo vzťahu k pojmu\n„rozhodnutie“ v čl. 46 ods. 2 opodstatnený je extenzívny výklad. čl. 46 ods. 2 sa nevzťahuje\ndoslovne iba na rozhodnutia, ale zahŕňa aj ďalšie formy správania, konania aj nečinnosti,\nktorými orgán verejnej správy môže pôsobiť na právne postavenie fyzických alebo\nprávnických osôb. (Ústava SR, Drgonec J., Komentár, C. H. Beck, rok 2015, str. 875)\nPodľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.04.2016, č. k. 5Sžf/26/2014,\n„Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného\npráva na súdnu ochranu (rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 26/94). K odňatiu práva\nna súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy , ak sa niekto\n(každý) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná,\nalebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom\n(rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 7/08)“.\nPodľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.04.2016, č. k. 5Sžf/26/2014,\n„Zásadnou právnou otázkou v tejto veci bolo, či Správa o zistenej nezrovnalosti opísaná\nvyššie (ďalej len „Správa“) je spôsobilým predmetom prieskumu v správnom súdnictve.\nTúto otázku presvedčivo vyriešil krajský súd, pričom najvyšší súd sa s dôvodmi jeho\nrozsudku v tejto časti plne stotožňuje.“.\nNajvyšší súd Uznesením zo dňa 28.04.2016. č. k. 5Sžf/26/20l4 napadnutý rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 16.01.2014. sp. zn. 1 S/2506/2012, síce zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie, avšak iba z dôvodu, že krajský súd pochybil vtom, keď síce\npovedal, že Správa je predmetom prieskumu, avšak ju vôbec nepreskúmal.\nKrajský súd v Bratislave v Rozsudku zo dňa 16.01.2014, sp. zn. 1 S/2506/2012,\nkonštatoval, že „v danom prípade je daná právomoc súdu na konanie a rozhodovanie v tejto\nveci. Krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil rozhodnutie žalovaného Správu o zistenej\nnezrovnalosti č. N21201292/001 zo dňa 19.09.2012 a vec vrátil žalovanému na ďalšie\n\n3\n\nkonanie... Je nepochybné, že takýmto rozhodnutím môže byť žalobca ukrátený na svojich\nprávach... Ak sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh, či formálne\noznačenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesme byť\npodľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR vylúčené z právomocí všeobecných súdov bez ohľadu na ust.\nOSP a iných zákonov. V dôsledku toho v prípade, keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu\nverejnej správy dotýka niektorého zo základných práv, z právomoci súdov nesmie byť\nvylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania v situácii, keď\nustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý\nústavne nesúladným spôsobom), má prioritu výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy\ntáto povinnosť celkom jednoznačne vyplýva z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy\nSR“.\nVzhľadom k uvedenému máme za to, že žaloba žalobcu bola podaná oprávnene,\nna vecne a miestne príslušnom súde v zmysle ustanovení OSP, resp. SSP a príslušný súd\nmal a mohol v medziach zákona vykonať všetky potrebné úkony za účelom preskúmania\npredmetného rozhodnutia a postupu správneho orgánu.\nPredvídateľnosť práva je úzko spojená s princípom právnej istoty a tá je zasa\nnevyhnutnou súčasťou pojmu právny štát. Naša Ústava hneď vo svojom úvode konštatuje, že\nSlovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát (čl. 1 ods. 1 prvá veta\nÚstavy SR). Imanentnou súčasťou právneho štátu je aj princíp právnej istoty a s ňou\nspojenej predvídateľnosti práva.\nTakýmto odlišným postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave\na Najvyššieho súdu SR v danej právnej veci, v porovnaní s rozhodnutiami, na ktoré\npoukazuje sťažovateľ vyššie, došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho\nrozhodnutia, k porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu základného práva\nsťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nOkrem porušenia princípu právnej istoty NS SR v danej veci podľa nášho názoru zanedbal\naj svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania, a to, že\nprejednávanú vec postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu tak, ako to vo svojich\nustanoveniach predpokladá SSP (§ 22 SSP a § 466 SSP).\nK porušeniu práva sťažovateľa zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 . Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo aj\n\n4\n\ntým, že zo strany Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. k. 2S/174/2015,\na zo strany NS SR v konaním vedenom pod sp. zn. 10Sžo/78/2016 došlo k odňatiu práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu, pretože tento sa domáhal svojho práva na súde, ale súdna\nochrana mu zo strany konajúcich súdov poskytnutá nebola, a to v dôsledku konania súdov,\nktoré podľa názoru sťažovateľa v rozpore so zákonom a ktoré sťažovateľ opísal vyššie.\nNakoľko z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že mu súdna ochrana mala byť\nposkytnutá.\nMateriálny právny štát je vystavaný, okrem iného, na dôvere občanov v právo\na právny poriadok. Podmienkou takej dôvery je stabilita právneho poriadku a dostatočná\nmiera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota je ovplyvňovaná\nnielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorba práva), ale tiež činnosťou štátnych orgánov\naplikujúcich právo, lebo len aplikácia a interpretácia právnych noriem vytvára\nvo verejnosti vedomie toho, čo je a čo nie je právom... Jedným zo základných princípov\nprávneho štátu je princíp právnej istoty zakotvený v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý okrem iného\nvyžaduje, aby v prípade. keď súdy rozhodujú vo veci s konečnou platnosťou, ich rozhodnutie\nnebolo viac spochybňované v zmysle predvídateľnosti práva... Súdne rozhodnutie musí byť\nspoľahlivo predvídateľné a bez akýchkoľvek prejavov justičnej svojvôle contra legem. Tento\nzáver v sebe priamo implikuje požiadavku, aby súdy v rovnakých podmienkach aplikovali\nprávnu normu rovnakým spôsobom. Diametrálne odlišné právne posúdenie veci súdom\nv skutkovo totožných veciach za jednotnej právnej úpravy je v podmienkach materiálneho\nprávneho štátu neakceptovateľné... Princíp právneho štátu, právnej istoty, dôvery občanov\nv právo či rovnosť účastníkov konania vyžadujú, aby súdy (a prostredníctvom nich aj ďalšie\norgány verejnej moci) posudzovali rovnaké veci rovnako a rozdielne veci rozdielnym\nspôsobom.»\nNajvyšší súd podľa sťažovateľky porušil aj jej právo nebyť odňatý svojmu\nzákonnému sudcovi, čo zdôvodňuje takto:\n«Podľa ust. § 221 ods. 1 písm. a) SSP „Najvyšší súd koná a rozhoduje o kasačných\nsťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu a šiestich sudcov, ak senát\nnajvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od\n\n5\n\nprávneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu, a vec uznesením\npostúpil na rozhodnutie veľkému senátu.“.\nPorušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu danej § 48 ods. 1 nie je iba\nporušením tohto zákonného ustanovenia, ale vzhľadom na čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy SR\naj pochybením, ktoré má ústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno\nodňať jeho zákonnému sudcovi“, ako jedného z princípov právneho štátu vyplýva, že\nnerešpektovanie zákona, v akom zložení má byť vec rozhodovaná, predstavuje vo svojich\ndôsledkoch porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Opätovne tu môžeme vychádzať zo skúseností\nz Českej republiky, keď Ústavný súd ČR v nálezoch IV. ÚS 613/06, či IV. US 1882/07\nvyslovil, že ak dospel senát najvyššieho súdu (v danej veci Najvyššieho správneho súdu) pri\nsvojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru už\nvyjadreného v rozhodnutí najvyššieho súdu (v danej veci Najvyššieho správneho súdu) je\n§ 17 ods. 1 s.ř.s. (v SR § 48 ods. 1 CSP) povinný postúpiť vec na rozhodnutie rozšírenému\nsenátu (veľkému senátu). Ak tak neurobí a vo veci sám rozhodne, uplatňuje štátnu moc\nv rozpore s čl. 2 ods. 3 Ústavy ČR a čl. 2 ods. 2 Listy a zaťaží konanie vadou nesprávne\nobsadeného súdu, ktorá v rovine ústavnoprávnej predstavuje porušenie ústavného práva na\nzákonného sudcu.“. (CSP, Števček M., Ficová S. a kol., Komentár, C. H. Beck, rok 2015,\nstr. 198.)\nUvedený komentár sa síce vzťahuje na ust. § 48 CSP, avšak zastávame názor, že je\nmožné použiť ho aj v našom prípade, keď sa senát NS SR pri svojom rozhodovaní o\nkasačnej sťažnosti žalobcu odchýlil od právneho názoru už vyjadreného v rozhodnutí\nnajvyššieho súdu (viď. NS SR 5Sžf/26/2014, NS SR 5 Sžf/31/2011).»\nNa základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal jej\nvec na ďalšie konanie a „po vykonaní dokazovania“ vyniesol tento nález:\n„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.03.2016, č. k. 2S/174/2015-97,\na Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.10.2017, sp. zn. 10Sžo/78/2016, bolo porušené\nzákladné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa\npodľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\n\n6\n\nÚstavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.03.2016,\nč. k. 2S/174/2015-97,\n\na\n\nUznesenie\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSR\n\nzo\n\ndňa\n\n25.10.2017,\n\nsp. zn. 10Sžo/78/2016, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu\nv Bratislave na ďalšie konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli.\nNajvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa,\ndo 15 dní od doručenia tohto nálezu.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu\n(sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli\nbyť dôvodom na jeho odmietnutie.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne\nneopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania.\n\n7\n\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I.\nÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n\n8\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 142 ods. 1 vety za bodkočiarkou ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov\norgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.\nPodľa § 7 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý bol účinný do 30. júna 2016, v občianskom\nsúdnom konaní súdy okrem iného preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej\nsprávy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ\nich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.\nPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb\nalebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj\norgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje\nrozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti\nverejnej správy.\nPodľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia\nvydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo\nzrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť\npráva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb\npriamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.\n\n9\n\nZ uvedených ustanovení vyplýva, že rozhodnutia, postupy a zásahy orgánov územnej\nsamosprávy podliehajú správnemu prieskumu zásadne bez ďalších vymedzení a pri týchto\nrozhodnutiach, postupoch a zásahoch je potrebné skúmať, či práva a povinnosti\nrozhodnutím, postupom alebo zásahom dotknuté, majú verejnoprávnu podstatu.\n1. K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojich práv\nrozhodnutím krajského súdu č. k. 2 S 174/2015-97 ústavný súd uvádza, že v súlade\ns princípom subsidiarity nemá právomoc poskytnúť ochranu základným právam\na slobodám, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.\nÚstavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú\nústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je\npreto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov\n(m. m. IV. ÚS 236/07). Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny\nnázor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom\npre každú osobu. Každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, preto musí\nrešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu,\npožiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci\nústavného súdu (IV. ÚS 128/04).\nÚstavný súd konštatuje, že o napadnutom rozhodnutí krajského súdu rozhodoval\nv opravnom konaní, na základe podaného odvolania sťažovateľky najvyšší súd. Časť\nsťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. 2 S 174/2015-97 ústavný súd\npreto odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\npre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.\n2. Námietky sťažovateľky proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžo 78/2016\nsú založené na jej tvrdení o rozdielnej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu v obdobných\nveciach, čím bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n10\n\nPrávo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa aj rešpektovanie princípu\nprávnej istoty (ako jeden z prvkov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy), v zmysle\nktorého majú súdy v rovnakých alebo obdobných prípadoch rozhodovať rovnako.\nSťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na odchýlenie sa od právneho názoru\nnajvyššieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016, v ktorom najvyšší\nsúd odlišným spôsobom interpretoval právomoc správneho súdu vykonať súdny prieskum\nindividuálnych správnych aktov orgánov verejnej správy, ktoré nemajú charakter\nrozhodnutia. Najvyšší súd pritom jednoznačne zaujal stanovisko, že „Niet sporu o tom, že\npredmetom súdneho preskúmania môžu byť i také individuálne správne akty orgánov\nverejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti rozhodnutia, avšak len za predpokladu,\nže sa nimi právne záväzným spôsobom (bez možnosti nápravy prostredníctvom riadnych\nopravných prostriedkov) zakladajú, menia alebo rušia práva a povinnosti účastníka\nadministratívneho konania alebo sa ich priamo dotýkajú. V tomto smere žalobca správne\npoukazuje na ustálenú judikatúru.“.\nV odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že už\nv minulosti riešil rovnakú otázku, a to otázku právomoci správneho súdu vykonať súdny\nprieskum správy a žiadosti podľa zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore\nposkytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov. Pripustil\ntiež, že postoj súdu k tejto otázke nebol úplne jednoznačný, „keďže sa vyskytlo\ni rozhodnutie podporujúce názor žalobcu o prípustnosti súdneho preskúmania takýchto\nsprávnych aktov (sp. zn. 5Sžf/26/2014 zo dňa 28.04.2016)“. Ako ďalej najvyšší súd uvádza,\nv tomto prípade ide však o rozhodnutie ojedinelé, ktoré predstavuje výnimku z ustálenej\nrozhodovacej praxe súdu a ktoré v aktuálnej rozhodovacej činnosti súdu nie je nasledované.\nNaopak, najvyšší súd poukazuje na svoje novšie rozhodnutia, ktorých právne závery\ntýkajúce sa riešenia uvedenej otázky sú všeobecne akceptované. Ide napr. o uznesenie\nv obdobnej veci sp. zn. 4 Sžf 56/2015 z 8. júna 2016, na ktoré nadviazal najvyšší súd napr.\naj v uznesení sp. zn. 1 Sžf 87/2015 zo 14. februára 2017, v ktorom za podobných\nskutkových a právnych okolností konštatoval:\n\n11\n\n«Je nepochybné, že v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 528/2008 Z.z. úspešnému\npredkladateľovi žiadosti, a v preskúmavanej veci aj žalobcovi, sa pomoc, resp. podpora\nposkytuje na základe súkromnoprávneho vzťahu, ktorý vychádza zo zmluvy uzavretej podľa\n§ 269 ods. 2 Obchodného zákonníka.\nĎalej však už, ako správne konštatoval žalobca, žalovaný vystupuje v pozícii orgánu\nverejnej správy, t.j. ako riadiaci orgán mu do pôsobnosti zverené finančné zdroje spravuje\ns dohľadovým vrchnostenským oprávnením, ktoré mu najmä vyplýva z ustanovení\n- § 24b a nasl. zák. č. 528/2008 Z.z. (výkon dohľadu nad plnením podmienok\nposkytnutia pomoci a podpory, súlad platby a súvisiacej dokumentácie so záväznými\npredpismi, či hospodárnosť, efektívnosť, účinnosť a účelnosť použitia pomoci a podpory),\nresp.\n- § 26 zák. č. 528/2008 Z.z. (výkon ochrany finančných záujmov vrátane zistenia\nnezrovnalostí).\nPokiaľ v rámci výkonu svojich oprávnení žalovaný zistí existenciu nezrovnalosti, je\npovinný túto skutočnosť oznámiť žalobcovi ako prijímateľovi (viď § 26 ods. 3\nzák. č. 528/2008 Z.z.) prostredníctvom tzv. správy o zistenej nezrovnalosti. Zákon oprávňuje\nžalovaného v prípade tvrdeného porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania,\naby v tomto štádiu výkonu dohľadových oprávnení mohol žalobcu popri oznámení o zistenej\nnezrovnalosti vyzvať na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet\nzákazky (§ 27a ods. 1 zák. č. 528/2008 Z.z.), resp. pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku\nplatby pre projekt alebo jeho časť (§ 7 ods. 6 zák. č. 528/2008 Z.z.). Zákonodarcom použité\noprávnenie „možnosť vyzvať“ je nutné vykladať s prihliadnutím na absenciu vykonať\nautoritatívny výklad ustanovení zák. č. 25/2006 Z.z. žalovaným v tom zmysle, že ide\no uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia orgánu verejnej správy v rámci\nvýkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade nejde o výkon vrchnostenskej\nrozhodovacej právomoci, ako sa domnieva žalobca.\nPodľa § 26 ods. 3 zák. č. 528/2008 Z.z. v citovanom znení platí, že ak riadiaci orgán\nzistí nezrovnalosť z vlastného podnetu alebo iného podnetu, je povinný vypracovať\na predložiť správu o zistenej nezrovnalosti certifikačnému orgánu, platobnej jednotke\na prijímateľovi.\n\n12\n\nCelé štádium výkonu dohľadových oprávnení žalovaného ako riadiaceho orgánu sa\nukončuje v okamihu, kedy žalovanému ako riadiacemu orgánu je v dôsledku platobnej\npasivity prijímateľa potvrdené tvrdené porušenie pravidiel a postupov verejného\nobstarávania prostredníctvom uloženia pokuty, resp. v osobitných situáciách len\nzachyteného v protokole.\nAž na uvedenom základe vzniká žalovanému rozhodovacia právomoc rozhodnúť\no vrátení dvojnásobku (podľa aktuálnej právnej úpravy 1,5 násobku) sumy uvedenej\nv pôvodnej výzve, ktorá je však zákonom limitovaná 100% výškou poskytnutého príspevku\nalebo jeho časti na predmet zákazky.\nNakoľko na úkony orgánu verejnej správy pri výkone dohľadových vrchnostenských\noprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky (protokoly,\nzáznamy či zápisnice) sa v správnom súdnictve najmä nazerá ako na individuálne správne\núkony s charakterom predbežnej povahy, Najvyšší súd musel vyhodnotiť napadnutý úradný\nlist ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle § 248 písm. a) O.s.p. podrobiť súdnej\nprávomoci v správnom súdnictve.\nNakoľko pri vydávaní napadnutého úradného listu vo forme výzvy na vrátenie\nfinančných prostriedkov poskytnutých podľa zák. č. 528/2008 Z.z. nemohol žalovaný\nuplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, je možné sa zhodnúť s názorom žalovaného, že išlo\no individuálny správny akt, u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci,\nt. j. ide slovami žalovaného o výzvu na „dobrovoľné“ plnenie oznámenej (nie uloženej)\npovinnosti na základe zistených (t. j. iba tvrdených) skutočností.»\nZ napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sa plne stotožňuje so závermi\nuvedenými v citovanom uznesení a v súlade s princípom právnej istoty sa ich pridržiava,\nkeďže nedošlo k zmene skutkových okolností ani právneho základu v danej veci.\nNajvyšší súd v závere napadnutého rozhodnutia akcentuje prevažne informatívnu\npovahu správy a žiadosti, keď uvádza:\n„Keďže žalobca bol postupom, ktorý stanovuje zákon č. 528/2008 Z. z. pre prípad\nzistenia nezrovnalosti, zatiaľ len vyzvaný na vrátenie finančných prostriedkov z fondov\nEurópskej únie, nedošlo ešte k uplatneniu rozhodovacích právomocí riadiaceho orgánu\n\n13\n\na k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry žalobcu záväzným uložením právnej povinnosti,\nproti ktorej by nebolo možné použiť riadne opravné prostriedky.\nAni skutočnosť, že neuhradením sumy uvedenej vo výzve hrozí žalobcovi jej\nnavýšenie v prípadnom budúcom konaní na 1,5 násobok, nemení nič na prevažne\ninformatívnej povahe správy a žiadosti, ktorými bol žalobca vyzvaný na vrátenie finančných\nprostriedkov. Výzva na ich zaplatenie je totiž povinným štádiom riešenia nezrovnalosti\nv súvislosti s čerpaním finančného príspevku, bez ktorého nie je možné pristúpiť v zmysle\nzákona č. 528/2008 Z. z. k uplatneniu rozhodovacích kompetencií riadiaceho orgánu\nv správnom konaní začatom podľa § 27a ods. 5 tohto zákona, v ktorom (za predpokladu, že\nk nemu dôjde) bude môcť žalobca uplatniť všetky procesné práva účastníka konania,\nvrátane administratívnych opravných prostriedkov. Ak bude výsledkom tohto konania\nprávoplatné rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré bude žalobca považovať za\nnezákonné, bude oprávnený podrobiť toto rozhodnutie súdnemu preskúmaniu správnym\nsúdom, ktorý na podklade jeho žalobných námietok preskúma zákonnosť procesu verejného\nobstarávania, v ktorom podľa doterajších tvrdení žalovaných došlo k vzniku nezrovnalosti.\nZ vyššie uvedených dôvodov námietky žalobcu uvedené v odvolaní nemožno\npovažovať za dôvodné, a preto nepochybil krajský súd, ak konanie o žalobe o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného zastavil. O zákonnosti takéhoto postupu nemal\npochybnosti ani Najvyšší súd Slovenskej republiky a preto uznesenie krajského súdu ako\nvecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil.“\nK odlišnému posúdeniu povahy a preskúmateľnosti správy a žiadosti ústavný súd\nuvádza, že ak súd odlišným spôsobom rieši tú istú alebo analogickú otázku bez toho, aby sa\nargumentačne vyrovnal so skorším rozhodnutím, nekoná v súlade s princípom právnej istoty\na môže tak porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nV napadnutom uznesení sa však najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu\ndostatočne argumentačne vysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa odchýlenia od\nsťažovateľkou uvádzaného rozhodnutia. Poukázal tiež na kontinuálny vývoj judikatúry\nv tejto oblasti a na svoje rozhodovanie v súlade s novšími rozhodnutiami najvyššieho súdu.\n\n14\n\nÚstavný súd k tomu ešte dodáva, že nie je jeho úlohou zjednocovanie rozhodovacej praxe\nvšeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou najvyššieho súdu\n(I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08). Protichodné závery vyslovené v obdobných prípadoch síce\nneprispievajú k naplneniu účelu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie,\navšak nie v každom prípade majú za následok porušenie základných práv a slobôd\ngarantovaných ústavou. Len samotná skutočnosť, že najvyšší súd vo svojich ďalších\nrozhodnutiach dospel k odlišnému názoru, ako k tomu, ktorý uvádza sťažovateľka, ešte\nnezakladá porušenie jej základných práv najmä za situácie, keď sa podľa názoru ústavného\nsúdu najvyšší súd s touto námietkou vysporiadal ústavne konformným spôsobom.\nZ odôvodnenia napadnutého uznesenia podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že\nnajvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom preskúmal odvolanie sťažovateľky\na zaoberal sa vecne jednotlivými odvolacími námietkami sťažovateľky, avšak s jej právnou\nargumentáciou sa nestotožnil, čo primeraným spôsobom odôvodnil. Za týchto okolností\nnemožno podľa názoru ústavného súdu považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za\narbitrárne alebo inak excesívne. Naopak, právne závery najvyššieho súdu ústavný súd\npovažuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, a preto nemá dôvod do\nnapadnutého uznesenia zasahovať.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd o tejto časti sťažnosti sťažovateľky rozhodol tak,\nže ju odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\npre zjavnú neopodstatnenosť.\n3. Napokon sa ústavný súd zaoberal tvrdením sťažovateľky o porušení jej práva na\nzákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorého sa mal najvyšší súd dopustiť tým, že\nzanedbal svoju povinnosť postúpiť vec na rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu\nv zmysle § 22 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku (sťažovateľkou nesprávne\nuvedeného ako § 221 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku, pozn.). Aj v tejto časti\nsťažnosti ústavný súd konštatoval zjavnú neopodstatnenosť. Ústavný súd uzavrel, že\nz citovaného § 22 ods. 1 písm. a) jednoznačne nevyplýva povinnosť najvyššieho súdu\npostúpiť vec na rozhodovanie veľkému senátu. Formulácia uvedeného ustanovenia neukladá\n\n15\n\nsenátu najvyššieho súdu, aby predložil vec veľkému senátu, ak nastanú okolnosti\npredpokladané v hypotéze právnej normy, ale uvádza len dve podmienky, kedy môže dôjsť\nk rozhodovaniu veľkého senátu. Prvou je, že senát najvyššieho súdu dospel pri svojom\nrozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol\nvyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu, a druhou, že vec uznesením postúpil na\nrozhodnutie veľkému senátu. Veľký senát teda môže rozhodovať len na základe úkonu\nsenátu najvyššieho súdu (postúpenia veci na základe uznesenia). Na tento postup však na\nzáklade gramatického výkladu príslušného ustanovenia podľa názoru ústavného súdu jednak\nnie je právny nárok, a navyše v posudzovanej veci sa najvyšší súd nijako neodklonil od jeho\ndoterajšej väčšinovej relevantnej judikatúry v obdobných veciach, a preto nebolo možné pri\nrozhodovaní vyvodiť záver, že by senát najvyššieho súdu dospel k takému právnemu\nnázoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí\nnajvyššieho súdu (pozri dôvody na s. 11 v ods. 3 tohto uznesenia).\nVzhľadom na už uvedené ústavný súd vo veci sťažnosti sťažovateľky rozhodol tak,\nako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. marca 2018\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právna istota-predvídateľnosť práva"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:69fce7a6-c5a7-422e-9a8b-06abdecf47b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 7/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 7/08 z 18. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-18", "citacie_n": 231, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69fce7a6-c5a7-422e-9a8b-06abdecf47b5"}, {"guid": "ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 18/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 18/08 z 17. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-17", "citacie_n": 190, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716"}, {"guid": "ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 199/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 199/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/04 z 16. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-16", "citacie_n": 632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d5ba8d49-df8b-4e44-be82-970967045b3f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.535.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 535/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 535/2019 z 17. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-17", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.535.2019.1"}, {"guid": "ac921103-ecfc-49c3-b15a-b73c3f2e4775:9c780de1-2894-4c72-8b35-4dc6763c2488", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1017200622.1", "spisova_znacka": "4Sžfk/43/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžfk/43/2020 z 28. 2. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-02-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1017200622.1"}, {"guid": "4af5cee6-7681-436c-b6d6-ff6f2cff3e6f:e98effd8-9b10-4283-b839-87ea35033586", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1016200051.1", "spisova_znacka": "8Sžfk/30/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/30/2017 z 19. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1016200051.1"}, {"guid": "4dc06bb1-1315-462c-a031-690c91f3d718:60190da0-823a-40fa-9371-018cfd89c525", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1017200581.1", "spisova_znacka": "4Sžfk/7/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžfk/7/2019 z 12. 5. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-05-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1017200581.1"}, {"guid": "2290af87-57d5-4250-9f27-c848a4c9dfa1:085c6070-48da-43bb-9f52-1f19a08cae69", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1015201226.1", "spisova_znacka": "8Sžfk/23/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/23/2017 z 21. 11. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-11-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1015201226.1"}, {"guid": "56144f95-34b7-41dc-ac8a-cbed55ed3324:abef8633-439b-463b-88f6-7de350209757", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6019200697.3", "spisova_znacka": "24S/276/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 24S/276/2019 z 21. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-10-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6019200697.3"}, {"guid": "25f76dbc-a30f-4b95-8d56-dc34aca55288:1912cc6f-ad9a-4c1e-82d3-4819558b8210", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1020200499.1", "spisova_znacka": "1S/90/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/90/2020 z 16. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-09-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1020200499.1"}, {"guid": "25f76dbc-a30f-4b95-8d56-dc34aca55288:ac36c40c-a22c-4179-8936-d25cfb417668", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1020200499.1", "spisova_znacka": "1S/90/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/90/2020 z 16. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-09-16", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1020200499.1"}, {"guid": "25f76dbc-a30f-4b95-8d56-dc34aca55288:4e84257b-9a40-4549-8e0c-46d2c6e17dad", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1020200499.1", "spisova_znacka": "1S/90/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/90/2020 z 16. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-09-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1020200499.1"}, {"guid": "25f76dbc-a30f-4b95-8d56-dc34aca55288:7df77bb1-fbcd-4647-ba45-b98d41921fa9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1020200499.1", "spisova_znacka": "1S/90/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/90/2020 z 16. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-09-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1020200499.1"}, {"guid": "25f76dbc-a30f-4b95-8d56-dc34aca55288:88088763-27bf-49d3-bdad-1146410a3524", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1020200499.1", "spisova_znacka": "1S/90/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/90/2020 z 16. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-09-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1020200499.1"}, {"guid": "25f76dbc-a30f-4b95-8d56-dc34aca55288:b01c90f2-5a9e-42ee-8fca-98c9ee75d467", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1020200499.1", "spisova_znacka": "1S/90/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/90/2020 z 16. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-09-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1020200499.1"}]}