{"guid": "ussr:823c6cae-e619-4438-8f04-f5e97bb8c224", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.193.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 193/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 193/2018 z 8. 3. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. marca 2018, sp. zn. IV. ÚS 193/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.193.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-03-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/823c6cae-e619-4438-8f04-f5e97bb8c224", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.193.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.193.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.193.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 193/2018-20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. marca 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca\nspravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti\n, zastúpenej\nspoločnosťou\n\n,\n\nkoná advokát\n\n, v mene ktorej\n\n, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46\n\nods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 44/2016 z 28. septembra 2017, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n27. decembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n(ďalej len „sťažovateľka“),\nzastúpenej spoločnosťou\n\n,\n\nv mene ktorej koná advokát\n\n,\n\n, ktorou namieta porušenie základných\n\npráv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 44/2016 z 28. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté\nuznesenie“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení\nžalobkyne bola účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Košice I (ďalej len\n„okresný súd“) pod sp. zn. 30 Cb 228/2009 o náhradu škody v sume 238 517,16 €\ns príslušenstvom, v ktorom okresný súd rozsudkom z 20. marca 2013 žalobu sťažovateľky\nzamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania.\nProti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský\nsúd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Cob 162/2013\nz 19. mája 2015 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu (v spojení\ns opravným uznesením z 26. júna 2013, pozn.) potvrdil a uložil sťažovateľke uhradiť trovy\nodvolacieho konania.\nProti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, odôvodňujúc\nprípustnosť dovolania vadou konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len „OSP“) – odňatie možnosti konať pred súdom z dôvodu arbitrárnosti\na prekvapivosti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie\nsťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového\nporiadku a priznal žalovanému právo na náhradu trov dovolacieho konania.\nSťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta:\n«Sťažovateľ aj v zmienenom zmysle vníma funkciu Ústavného súdu, a tvrdí\na namieta, že Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 28.09.2017, sp.zn.:\n\n2\n\n50bdo/44/2016 je nezákonným a arbitrárnym rozhodnutím, ktorým bolo zasiahnuté do\nsťažovateľových základných práv a slobôd a to do:\n-\n\npráva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy)\n\n-\n\npráva na zákonného sudcu (čl. 48 ods 1 Ústavy)\n\n-\n\npráva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods 1 Dohovoru)\n\n-\n\npráva na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, priznané\n\nkaždému, koho práva a slobody priznané dohovorom boli porušené (čl. 13 Dohovoru),\nnakoľko závery Uznesenia a konanie dovolacieho súdu, ktoré predchádzalo vydaniu\nUznesenia, resp. výklad všeobecne záväzných právnych predpisov učinený Najvyšším súdom\n(ako nižšie zdôvodnime) (a v konečnom dôsledku aj Krajským súdom v Košiciach\na Okresným súdom Košice I) sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.\nSťažovateľ ďalej namieta, že Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nzo dňa 28.09.2017. sp.zn.: 5Obdo/44/2016 je nezákonné a arbitrárne z dôvodu, že Najvyšší\nsúd nezákonne a v rozpore\ni) s (v rozhodnom čase účinným) ust. § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho\nporiadku\nii) s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu\niii) s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej „Spravodlivosť\nmá byť nielenže vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že je vykonávaná (Delcourt v Belgicko Rozsudok ESĽP zo dňa 17.01.1970)\nodmietol poskytnúť sťažovateľovi spravodlivosť a ochranu jeho práv, keď odmietol\nDovolanie sťažovateľa s odôvodnením, že Dovolanie nie je prípustné, pretože\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2\npísm. b) O.s.p., a síce výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje\nzásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže isť o skutočnosť,\nktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p., avšak v predloženej\nveci nejde o zmienenú výnimku, pretože rozhodnutia súdov nižších inštancií zodpovedajú\npožiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí...\nSťažovateľ teda vidí porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie\na porušenie práva na súdnu ochranu v tom, že dovolací súd nezákonne a na základe ústavne\n\n3\n\nnekonformného výkladu tých ktorých ustanovení právnych predpisov odmietol poskytnúť\nsťažovateľovi spravodlivosť, a zamedzil sťažovateľovi pristúp k súdu a znemožnil mu\ndomáhať sa jeho práv na nezávislom a nestrannom súde...\nSťažovateľ v Dovolaní dôvodil prípustnosť dovolania s poukazom na (v rozhodnom\nčase účinné) ust. § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (v zmysle ktorého je\ndovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania\nsa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)\ni) s uvedením dôvodov, prečo považuje Rozsudok odvolacieho súdu za\nnepreskúmateľný, a nespĺňajúci atribúty riadne odôvodneného rozhodnutia v zmysle ust.\n§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a za neudržateľný a nespĺňajúci záruky, ktoré\ngarantujú, že výkon spravodlivosti nie je svojvoľný, resp. arbitrárny; a\nii) tvrdiac a uvádzajúc konkrétne argumenty, že v dôsledku absencie riadneho\nodôvodnenia Rozsudku odvolacieho súdu, bolo právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a práva na\nsúdnu ochranu, postupom odvolacieho súdu porušené...\nAk by Najvyšší súd vyložil ust § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku\nv spojení s ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ústavne konformným\nspôsobom, musel by dôjsť iba k jedinému ústavne akceptovateľnému právnemu záveru, a to\nže v predmetnej právnej veci sa sťažovateľovi postupom (odvolacieho) súdu odňala možnosť\nkonať pred súdom, z dôvodu, že Rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný\na neudržateľný.\n... sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces a práva\nna súdnu ochranu, keďže sa dovolací súd vôbec nevysporiadal s námietkou sťažovateľa, že\nv konaní bolo porušené ust. § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a že v dôsledku\nuvedeného bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, čim nepochybne bola\nsťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom...\n... nie je možné považovať za dostačujúce iba strohé odcitovanie ust. § 269\nObchodného zákonníka bez uvedenia v akej súvislosti a pri akých právnych úvahách\nvo vzťahu k zisteným skutočnostiam toto ustanovenie § 269 Obchodného zákonníka odvolací\nsúd použil. Sťažovateľove právo na spravodlivý súdny proces bolo porušené (na čo dovolací\nsúd neprihliadol a ani sa s tým nevysporiadal), keďže odvolací súd postupoval v rozpore\n\n4\n\ns (v rozhodnom čase účinným) ust. § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď\nodvolací súd\ni) nevyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k možnému použitiu ust. § 269 Obchodného\nzákonníka a ďalších tých ktorých ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré odvolací súd\nnakoniec použil pri rozhodovaní o nároku (náhrade škody), ktorý bol predmetom konania, a\nii) posudzoval Servisnú zmluvu podľa ust § 269 Obchodného zákonníka a ďalších\nustanovení Obchodného zákonníka, ktoré dovtedy pri rozhodovaní neboli použité a boli\nrozhodujúce pre rozhodnutie sporu, t.j. pre určenie, akými ustanoveniami tej ktorej právnej\nnormy sa spravuje Servisná zmluva.\n... je potrebné a dôvodné, aby Ústavný súd preskúmal zmienený právny záver\nNajvyššieho súdu (ods. 25), nakoľko dovolacím súdom vyvodený záver je zjavne\nneodôvodnený a arbitrárny, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľný...\nNajvyšší súd tak nezákonne odmietol poskytnúť sťažovateľovi spravodlivosť\na ochranu, keď sa nevysporiadal náležite s námietkou sťažovateľa, že odvolací súd\nv rozpore s podstatou (v rozhodnom čase účinného) ust. § 219 Občianskeho súdneho\nporiadku (týkajúceho sa rozhodnutia odvolacieho súdu potvrdením rozhodnutia) doplnil\nprvoinštančný rozsudok o ďalšie dôvody. Najvyšší súd napriek namietanej vade konania\nodmietol Dovolanie, a to bez uváženia toho, že odvolací súd v potvrdzujúcom rozhodnutí de\nfacto doplnil zdôvodnenie rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu, a to\no iné skutočnosti, pričom ide o zdôvodnenie, ktoré mal vykonať prvoinštančný súd pri\npísomnom vyhotovení rozsudku v súlade s (v rozhodnom čase účinným) ust. § 157 ods. 2\nObčianskeho súdneho poriadku. Aj s poukazom na uvedené sťažovateľ namieta, že\nrozhodnutím dovolacieho súdu, ktorý ponechal vyššie uvedenú vadu bez povšimnutia, bola\nporušená zásada dvojinštančného konania, v čom sťažovateľ vidí zásah do svojich práv...\n... z rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva, že až odvolací súd zastal názor ohľadom\nvyriešenia otázky, pod ktorú právnu normu bol v konaní subsumovaný právny vzťah\nvyplývajúci zo Servisnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľom a žalovaným.\n... dovolací súd nesprávne nevzhliadol sťažovateľom namietaný dôvod zmätočnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu a nepodrobil prieskumu právne posúdenie veci vykonané\nodvolacím súdom, a to predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, že\ni) predmetná Servisná zmluva je inominátnou zmluvou a\n\n5\n\nii) zo strany žalovaného došlo platne k okamžitej výpovedi Servisnej zmluvy\npostupom podľa čl. 20 zmluvy splnením podmienok uvedených v od s. 1 čl. 20 zmluvy.\nNapriek tomu, že konanie predchádzajúce vydaniu Uznesenia bolo postihnuté\nzmätočnosťou odôvodňujúcou prípustnosť Dovolania, dovolací súd odmietol dovolanie\na nevysporiadal sa s námietkou sťažovateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia, že\nServisná zmluva zo dňa 01.08.2004 je inominátnou zmluvou, a že takéto právne posúdenie\nneobstojí vo svetle jednotlivých ustanovení Servisnej zmluvy.\n... dovolací súd odmietol dovolanie a nevysporiadal sa ani s námietkami sťažovateľa,\nže súdy nižších inštancií, v zmysle zásady „iura novit euria“ sa vôbec nezaoberali nielen že\nkogentnymi ustanoveniami Obchodného zákonníka tykajúcimi sa dĺžky minimálneho trvania\nvýpovednej doby, ale ani Nariadením Komisie (ES) č. 1400/2002 zo dňa 31.07.2002\no uplatňovaní článku 81 ods. 3 zmluvy na niektoré kategórie vertikálnych dohôd\na zosúladených postupov v sektore motorových vozidiel (ďalej aj „Nariadenie ES“), a to\nani pri posudzovaní záväzkového vzťahu zo Servisnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľom\n(žalobcom) a žalovaným a taktiež ani pri posudzovaní možnosti vypovedať Servisnú zmluvu\na dĺžky výpovednej lehoty, pričom ani z odôvodnenia Rozsudku odvolacieho súdu (a ani\nprvoinštančného súdu) nevyplýva, že by súdy predmetné Nariadenie ES vôbec vzali do\núvahy pri posudzovaní vyššie uvedených pre rozhodnutie významných otázok a skutočností.\nVzhľadom k tomu, že dovolací súd ani v tejto sťažovateľovej námietke nevzhliadol\nprípustnosť dovolania, tvrdí sťažovateľ, že Uznesením dovolacieho súdu bolo zasiahnuté do\njeho práva na spravodlivé súdne konanie a do práva na súdnu ochranu...\n... dovolací súd odmietol dovolanie a nevysporiadal sa ani s ďalšou podstatnou\nnámietkou sťažovateľa týkajúcou sa posúdenia platnosti výpovede Servisnej zmluvy\na predovšetkým zmätočného odôvodnenia posúdenia výpovede ako platného právneho\núkonu.\nSťažovateľ s poukazom na uvedené namietal, že ani odvolací súd a ani prvoinštančný\nsúd pri posudzovaní listiny označenej ako „Výpoveď Servisnej zmluvy” zo dňa 09.11.2009,\na predovšetkým pri posudzovaní účinkov, ktoré mali vyplynúť z predmetnej listiny, nevzali\ndo úvahy konkrétne ustanovenia Nariadenia ES...\nSťažovateľ... namieta touto sťažnosťou, že z obsahu Dovolania je nepochybné, že\nv konaní bol daný dôvod prípustnosti dovolania v zmysle... ust. § 237 ods. 1 písm. f)\n\n6\n\nObčianskeho súdneho poriadku, keďže Rozsudok odvolacieho súdu nebol riadne\nodôvodnený v súlade s ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku tak, aby nebol\narbitrárny a ústavne neudržateľný, a teda dovolací súd sa mal zaoberať Dovolaním a jeho\ndôvodmi a nie ho odmietnuť.\n... bolo sťažovateľovi upreté aj právo na zákonného sudcu, ústavou garantované\nkaždému v článku 48 ods. 1 Ústavy, keďže dovolací súd neoznámil sťažovateľovi po podaní\nDovolania zloženie senátu, t.j. mená sudcov, ktorí budú v senáte rozhodovať o Dovolaní\nsťažovateľa, a sťažovateľovi do dňa podania tejto sťažnosti nie je známe, ktorí sudcovia\no Dovolaní rozhodovali, v dôsledku čoho bolo upreté sťažovateľovi aj jeho právo na\nspravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu. Okrem namietaného porušenia\nčlánku 48 ods. 1 Ústavy sťažovateľ poukazuje na to, že Uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, zo dňa 28.09 2017, sp. zn.: 5Obdo/44/2016 nespĺňa náležitosti\nrozhodnutia v zmysle ust. § 220 ods 1 Civilného sporového poriadku v spojení s ust. § 234\nods. 2 Civilného sporového poriadku (v zmysle ktorého sa použijú na uznesenie primerane\nustanovenia o rozsudku), a síce z dôvodu, že ani v písomnom vyhotovení Uznesenia nie sú\nuvedené mená a priezviská sudcov rozhodujúcich v predmetnej veci o Dovolaní\na nevyplývajú ani z inej časti Uznesenia, v dôsledku čoho sťažovateľovi bolo upreté právo\nzistiť a posúdiť, či bol súd rozhodujúci o Dovolaní správne obsadený.»\nNa základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd\npo prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a podľa čl. 13 dohovoru napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu vec\nna ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľka požaduje priznanie finančného zadosťučinenia\nv sume 75 000 € a úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.\nPožadovanú výšku finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľka takto:\n„Dovolací súd odmietol Dovolanie z dôvodu jeho neprípustnosti... a tak nepreskúmal\ndovolací súd rozhodnutia súdov nižších inštancii v konaní, v ktorom sa sťažovateľ domáhal\nnáhrady škody vo výške 283.517,16 EUR s prísl. z dôvodu, že na základe výpovede\nServisnej zmluvy (ktorej účinky nemohli objektívne nastať) nemohol sťažovateľ pokračovať\n\n7\n\nv činnosti predajcu a servisného opravcu motorových vozidiel značky ŠKODA, bol nútený\nukončiť činnosti vykonávané v zmysle Servisnej zmluvy (ktorej ukončenie pre neplatnosť\nvýpovede nemohla objektívne nastať), stratil štatút autorizovaného servisu značky ŠKODA,\nčo malo pre sťažovateľa fatálne následky, nakoľko stratil zákazníkov a musel zatvoriť\nprevádzku, pričom svojho nároku sa v konaní pred všeobecným súdom domáhal práve z\ndôvodu, že v dôsledku neplatného ukončenia Servisnej zmluvy vznikala sťažovateľovi škoda,\nktorá dosiahla sumu 283.517,16 EUR s prísl. Dôvodom pre priznanie primeraného\nfinančného zadosťučinenia je tak práve neposkytnutie súdnej ochrany sťažovateľovi zo\nstrany Najvyššieho súdu vydaním ústavne nekonformného rozhodnutia čo malo za následok\nzánik ďalšej možnosti pokračovať v podnikaní.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n\n8\n\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti\nmožno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98).\nÚstavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie\nsúdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy v zásade nemožno\nhodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).\nV súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej\njudikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je\nalternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), preto\nnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké\nskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie\ns ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,\nak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok\nporušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02 atd.).\nO svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03)\n\n9\n\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv\npodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\nPodľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli\nporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa\nporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46\nods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému\nprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi\na hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,\nvo veci konať a rozhodnúť (m. m. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade\nso skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom\npredpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným\na ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom\n(m. m. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\nSúčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií\nprocesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\n\n10\n\na zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany (m. m. III. ÚS 260/07, II. ÚS 439/2016).\nSťažovateľka namieta, že k porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dohovoru\ndošlo tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jej\ndovolacích námietok podľa § 237 písm. f) OSP založených na tvrdení, že napadnutý\nrozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný (arbitrárny), keďže je nedostatočne\nodôvodnený a prekvapivý. Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou\njudikatúrou (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane\nuvádza, že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého\nprípadný\n\nnedostatok\n\nriadneho\n\nodôvodnenia\n\ndovolaním\n\nnapadnutého\n\nrozhodnutia,\n\nnedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu\nkonania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b)\nOSP. Ústavný súd nezistil v posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od\nsvojej doterajšej judikatúry, a preto dospel k záveru, že táto námietka sťažovateľky je\nzjavne neopodstatnená.\nÚstavný súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na stanovisko občianskoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky a súdov Slovenskej republiky 1/2016), ktoré sa dotklo\ndovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom)\na podľa ktorého „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241\nods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie\nrozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,\nmôže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/\nObčianskeho súdneho poriadku.“.\n\n11\n\nÚstavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\na nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by nemal\noporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd\npoukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia:\n«...Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, (t.j. za účinnosti\nO. s. p.) dovolací súd postupoval v zmysle ust. § 470 ods. 2 C. s. p. a prípustnosť dovolania\nposudzoval v zmysle ust. § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O. s. p. (v znení v čase podania\ndovolania).\n14. Podľa § 238 O. s. p. platilo, že ak dovolanie smerovalo proti rozsudku, bolo\nprípustné: proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvej\ninštancie vo veci samej (ods. 1), proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací\nsúd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ods. 2)\na prípustné bolo aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu\nprvej inštancie, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je\ndovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,\nalebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd vo výroku vyslovil\nneplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (ods. 3).\n15. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,\nktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje\nznaky ani jedného z vyššie uvedených rozhodnutí, preto prípustnosť dovolania z § 238 O. s.\np. vyvodiť nemožno.\n16. Dovolanie žalobcu by bolo prípustné iba vtedy, ak by v konaní došlo k procesným\nvadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p. Žalobca procesné vady konania\nv zmysle § 237 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a g/ O. s. p. nenamietal a vady tejto povahy ani\nnevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení\nnevyplýva.\n17. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. významná, išlo najmä\nvtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné\npráva, ktoré mu právny poriadok priznáva.\n\n12\n\n18. Pokiaľ sa v dovolaní namieta, že rozhodnutia súdov sú nedostatočne odôvodnené,\ndovolací súd uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu už dávnejšie (viď R 111/1998)\npovažovala nepreskúmateľnosť rozhodnutia za „inú vadu konania“, ktorá prípustnosť\ndovolania nezakladala. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti\npotvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnostiach proti tým\nrozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných\ns R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015\na III. ÚS 288/2015).\n19. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na stanovisko občianskoprávneho\nkolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016), podľa\nktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2\npísm. b/ O. s. p. výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.\n20. Dovolací súd dospel k záveru, že v predloženej veci nejde o výnimku uvedenú\nv druhej vete stanoviska občianskoprávneho kolégia č. 2/2016, pretože rozhodnutia súdov\nnižších inštancií zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej\ninštancie ako aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli rozhodujúci skutkový\nstav, primeraným spôsobom opísali priebeh konania, stanoviská procesných strán\nk prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citovali právne predpisy, ktoré\naplikovali na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijaté právne\nzávery primerane vysvetlili. Z odôvodnenia rozsudkov nevyplýva jednostrannosť, ani taká\naplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola\npopretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Za vadu v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.\nv žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie\npodľa predstáv dovolateľa.\n21. Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľom namietaným porušením ním\noznačených práv je tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé,\npretože odvolací súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O. s. p.\n\n13\n\n22. O prekvapivé (nečakané) rozhodnutie odvolacieho súdu ide vtedy, ak sa odvolací\nsúd v rozhodujúcich okolnostiach odklonil od rozhodnutia súdu prvej inštancie.\n23. Zabrániť vydávaniu prekvapivých rozhodnutí malo ustanovenie § 213\nods. 2 O. s. p. (teraz § 382 C. s. p.), podľa ktorého mal odvolací súd postupovať vtedy, keď\ndospel k záveru, že sa na vec podľa jeho názoru vzťahovalo také ustanovenie právneho\npredpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní zo strany súdu prvej inštancie nebolo použité,\nno bolo pre rozhodnutie vo veci určujúce. Aplikácia § 213 ods. 2 O. s. p. sa týkala výlučne\nhmotnoprávneho posúdenia uplatneného nároku. Uvedené znamená, že uplatnený nárok\nbolo potrebné posúdiť podľa úplne iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej\ninštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej\ninštancie, ale podľa iného ustanovenia.\n24. Vo vzťahu k prekvapivým rozhodnutiam existuje ustálená judikatúra najvyššieho\nsúdu a ústavného súdu. Pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213\nods. 2 O. s. p., aby sa vyjadril k možnému použitiu toho ustanovenia právneho predpisu,\nktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho súdu\npre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom\nv zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (R 33/201 1, obdobne aj rozhodnutia najvyššieho súdu\nsp. zn. 3Cdo 76/2014, sp. zn. 4Cdo 299/2014, nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS\n541/2011).\n25. Podľa dovolateľa má byť týmto „odlišným“ ustanovením ustanovenie § 269\nObchodného zákonníka. Uvedenú námietku dovolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú,\nnakoľko sa nejedná o použitie ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom\nrozhodovaní veci nebolo použité. V danej veci dôvody, ktoré viedli odvolací súd\nk potvrdeniu napadnutého rozsudku, sú identické s dôvodmi, na ktoré vzal zreteľ už súd\nprvej inštancie (platnosť výpovede servisnej zmluvy). Z napadnutého rozsudku nevyplýva, že\nby odvolací súd v tejto časti rozhodovania zohľadnil ustanovenie zákona, ktoré pred ním\nnezohľadnil súd prvej inštancie. Potvrdzujúci výrok napadnutého rozsudku je založený na\naplikácii tých istých ustanovení, podľa ktorých vec posúdil aj súd prvej inštancie. Odvolací\nsúd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku, nad rámec dôvodov uvedených v odôvodnení\nrozsudku prvoinštančného súdu len vysporiadaval s námietkami žalobcu uvedenými\nv odvolaní. Na tomto mieste je potrebné poukázať na právne závery uvedené v judikáte\n\n14\n\n(R 56/2012), v ktorom najvyšší súdu vecne nadväzujúc na judikát R 33/2011, vysvetlil, kedy\nnedochádza k znemožneniu realizácie procesných oprávnení. V judikáte R 56/2012 uviedol,\nže pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu\nstotožnil s dôvodmi prvoinštančného rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie,\nz pohľadu prvoinštančného konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím\nprekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle\nustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.\n26. V zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že rozhodnutím odvolacieho súdu nebola\nodňatá možnosť dovolateľa konať pred súdom a konanie nie je zaťažené vadou v zmysle\n§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ktorá by odôvodňovala prípustnosť podaného dovolania.\n27. Niektoré formulácie obsiahnuté v dovolaní nasvedčujú tomu, že v dovolaní je\nzastávaný názor, podľa ktorého v konaní došlo k tzv. inej (v § 237 ods. 1 O. s. p.\nneuvedenej) vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\n28. „Iná procesná vada“ bola síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/\nO. s. p.), úspešne však mohla byť uplatnená iba v procesné prípustnom dovolaní.\nKonštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že takáto vada prípustnosť\ndovolania nezakladala (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/219/2013,\n3Cdo/888/2015,\n\n4Cdo/34/2011,\n\n5Cdo/l49/2010,\n\n6Cdo/134/2010,\n\n6Cdo/60/2012,\n\n7Cdo/86/2012 a 7Cdo/36/2011). I keby teda v preskúmavanej veci došlo k tzv. inej\nprocesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladalo by to\nprípustnosť dovolania žalobcu.\n29. Dovolacie námietky žalobcu smerovali tiež k nesprávnemu právnemu posúdeniu\nveci odvolacím súdom.\n30. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym\nprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.\nO nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale\nprávnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania (strane sporu) možnosť uplatnenia\njeho (jej) procesných práv v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (viď uznesenie najvyššieho\n\n15\n\nsúdu sp. zn. 2Cdo/112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n2Cdo/50/2002 uverejnené v Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (viď\n§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) súdmi nižších inštancii je najvyšším súdom považované za\nrelevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (v tejto\nveci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani\nprípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších inštancií nie je procesnou vadou\nkonania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo ani prípadným nesprávnym právnym\nposúdením veci súd účastníkovi konania (strane sporu) neznemožňuje realizáciu žiadneho\njeho (jej) procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn. 3Cdo/53/2011, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn.\n5Cdo/44/2011, sp. zn. 6Cdo/41/2011 a sp. zn. 7Cdo/26/2010). I keby dovolacie námietky\nnapádajúce správnosť právnych záverov konajúcich súdov boli dôvodné a mali by za\nnásledok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladali by prípustnosť dovolania\nv zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 O. s. p.»\nÚstavný súd sa z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\npresvedčil, že poskytuje odpoveď na procesné otázky majúce vplyv na prípustnosť\ndovolania, sťažovateľke v tomto rozsahu boli ozrejmené kľúčové dôvody odmietnutia jej\ndovolania, odôvodnenie nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle pri aplikácii procesného\npráva a zároveň zodpovedá rozsahu požiadaviek kladených na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia procesnej povahy o neprípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku.\nZároveň ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka (v dovolaní podobne ako v sťažnosti)\nv podstate namieta nesprávne právne posúdenie servisnej zmluvy všeobecnými súdmi, čo\nnezakladá prípustnosť dovolania, ako na túto námietku správne reagoval najvyšší súd.\nZa situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru\no neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty\nsťažovateľky. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľky o nezákonnosti\na nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Pritom zároveň ústavný súd\nnespúšťa zo zreteľa, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom,\n\n16\n\nrozsudok krajského súdu v petite svojej sťažnosti nenapáda, a preto tento nemôže byť\npredmetom prieskumu ústavného súdu.\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľky podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá\nby signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na\nďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nNad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že obsah práva podľa čl. 13 dohovoru\npokrýva zabezpečenie účinného opravného prostriedku na vnútroštátnej úrovni, teda prístup\nk súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že rozsah záruk obsiahnutý v práve na\nspravodlivé súdne konanie je širší, čiže čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje vyššiu úroveň\nochrany práv sťažovateľky ako čl. 13 dohovoru. Ústavný súd sa preto zameral na predbežné\npreskúmanie napadnutého uznesenia v zmysle jeho súladu s požiadavkami podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru a ďalšie skúmanie v zmysle práva na účinný opravný prostriedok považoval za\nzbytočné, keďže prístup k súdu je imanentnou súčasťou obsahu práva na spravodlivý proces\n(m. m. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Airey v. Írsko, 1979).\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\nPrincíp zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba pokladať za celkom\nneopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára\na upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania\nzáruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred\nustanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania\nsúdnej agendy a aby bol vylúčený  pre rôzne dôvody a rozličné účely  výber súdov\na sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04).\nÚstavný súd upriamuje pozornosť aj na právny názor vyslovený najvyšším súdom\nv uznesení sp. zn. 3 Cdo 323/2009 z 15. marca 2012, podľa ktorého „nesprávne obsadeným\n17\n\nsúdom (§ 237 písm. g/ O.s.p.) je súd, ktorý nie je obsadený v súlade s ustanoveniami\nupravujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec prejednať a o nej rozhodnúť.\nSúd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca (porovnaj\ntiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. novembra 2008 sp. zn. II. ÚS 136/08).\nZákonným sudcom (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je sudca určený v súlade\ns rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie zákonného sudcu ako\nosoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon\nč. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov. So sústavou súdov priamo súvisí príslušnosť súdu na rozhodovanie o veci\nupravená Občianskym súdnym poriadkom. Nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník\nkonania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci súdom, ktorý\nje podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.“.\nV zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu procesný postup, v ktorom o veci\núčastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je\nnezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1 ústavy, aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru\na rozhodnutie vydané v takomto konaní preto nemôže byť ústavne akceptovateľné\n(m. m. III. ÚS 116/06) .\nSťažovateľkina argumentácia odôvodňujúca porušenie základného práva nebyť\nodňatý zákonnému sudcovi nesmeruje k tomu, že by o veci rozhodovali iní ako zákonným\nkritériám vyhovujúci sudcovia (teda iní ako sudcovia určení v súlade s rozvrhom práce\nmiestne, vecne a funkčne príslušného súdu), resp. senát v nesprávnom zložení, ale namieta\nv podstatnom to, že najvyšší súd ju neoboznámil osobitne písomne o zložení senátu\nprejednávajúceho jej vec. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkina\nargumentácia vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nie je relevantná,\npretože z ustanovenia tohto článku, ako ani z obsahu ním zaručeného základného práva,\nnemožno vyvodzovať povinnosť všeobecného súdu písomne oznámiť účastníkovi konania\nmeno zákonného sudcu či zloženie senátu. Obsahu uvedeného základného práva (nebyť\nodňatý zákonnému sudcovi) koreluje na strane súdu povinnosť splnenia všetkých\n\n18\n\nprocesných kritérií pre správne určenie zákonného sudcu, resp. sudcov – členov senátu\nrozhodujúcich vo veci.\nNad rámec uvedeného ústavný súd podotýka, že sťažovateľke nič nebránilo využitím\njej patriacich oprávnení (napr. nahliadnutím do spisu, písomnou žiadosťou o oznámenie\nzloženia senátu a pod.) alebo nazretím do verejne dostupného (napr. v elektronickej podobe\nna webovom sídle) rozvrhu práce najvyššieho súdu zistiť zloženie senátu rozhodujúceho\nv jej veci podľa spisovej značky súdneho konania.\nÚstavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti pri jej\npredbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nKeďže bola sťažnosť odmietnutá ako celok, stratilo opodstatnenie zaoberať sa\nďalšími v nej obsiahnutými návrhmi sťažovateľky.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. marca 2018\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zmluva-nepomenovaná", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 196/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 284, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7286c173-ddb8-4994-81d0-261416257e91"}, {"guid": "ussr:fd03c33d-23a2-46cb-a9f5-5493d787dd6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 541/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 541/2011 z 25. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-25", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd03c33d-23a2-46cb-a9f5-5493d787dd6e"}, {"guid": "ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2012 z 22. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-22", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:131dd7c8-8cf4-4dbb-bb48-07841af678ed"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:787fe557-8b8e-4d03-89b1-2ff4dc47f470", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 136/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 136/08 z 5. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-05", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:787fe557-8b8e-4d03-89b1-2ff4dc47f470"}, {"guid": "ussr:5363c5e5-2505-4dc6-9656-43effd872afa", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5363c5e5-2505-4dc6-9656-43effd872afa"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 825, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ae8aa73e-75bb-425e-8fbb-4482f1f59235:a545a031-5f8e-4b91-810e-7e959a6931dc", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2015:7109232839.7", "spisova_znacka": "3Cob/162/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Cob/162/2013 z 18. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2015-05-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7109232839.7"}, {"guid": "945f3255-a655-4f20-8f0f-f8504b30c567:155530a6-222f-4235-a728-5a366ecf69f2", "ecli": null, "spisova_znacka": "30Cb/228/2009", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Košice sp. zn. 30Cb/228/2009 z 28. 6. 2010", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2010-06-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/945f3255-a655-4f20-8f0f-f8504b30c567:155530a6-222f-4235-a728-5a366ecf69f2"}], "citovane_v": []}