{"guid": "ussr:d13ecee2-c922-44fb-b66e-d5dd4154ebe6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.148.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 148/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 148/2018 z 6. 3. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 6. marca 2018, sp. zn. IV. ÚS 148/2018, ECLI:SK:USSR:2018:4.US.148.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-03-06", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d13ecee2-c922-44fb-b66e-d5dd4154ebe6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.148.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.148.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.148.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 148/2018-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,\nRadlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, ktorou namieta\nporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 128/2017 zo 16. augusta 2017\na rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 393/2015, 14 Co 394/2015\nz 11. októbra 2016, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra\n2017 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nzastúpeného advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava,\nv mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, ktorou namieta porušenie základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.\n4 Cdo 128/2017 zo 16. augusta 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 393/2015,\n14 Co 394/2015 z 11. októbra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej\nlen „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 21 C 213/2011 z 25. marca 2015 (ďalej len „rozsudok\nz 25. marca 2015“) zamietol návrh sťažovateľa v procesnom postavení navrhovateľa\nv 2. rade, ktorým sa spoločne s ostatnými navrhovateľmi domáhal proti Slovenskej\nrepublike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej aj „NBS“), ako odporkyni\nzaplatenia v návrhu na rozhodnutie konkretizovaných finančných súm predstavujúcich\npožadovanú náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom\nodporkyne pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO\nDRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „družstvo“) a obchodníka s cennými\npapiermi CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s. (ďalej len „obchodník s cennými papiermi“).\nSťažovateľ spoločne s ostatnými navrhovateľmi svoj návrh odvodzovali zo skutočnosti, že\nv máji 2010 sa dozvedeli, že obchodník s cennými papiermi s družstvom k 30. aprílu 2010\nukončil činnosť, avšak družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné\nprostriedky, a že z tohto dôvodu družstvo nemá prostriedky na výplatu sťažovateľom\na ostatnými navrhovateľmi zverených prostriedkov družstvu vrátane ich zhodnotenia.\nSťažovateľ uvádza, že peňažné prostriedky do družstva vkladal výhradne a len z dôvodu, že\nsa spoľahol na to, že družstvo a aj obchodník s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými\nje vykonávaný dohľad NBS, a teda že bude zabezpečené ich riadne fungovanie, a tým budú\nnielen ochránené ich peňažné prostriedky, ale budú aj v garantovanej výške zhodnotené.\nProti rozsudku okresného súdu z 25. marca 2015 podal sťažovateľ spoločne\ns ostatnými navrhovateľmi odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil\n\n2\n\nrozsudok okresného súdu z 25. marca 2015. Krajský súd v odôvodnení napadnutého\nrozsudku uviedol, že povinnosť aktualizovať prospekt investície bola družstvu uložená až\nod 1. januára 2009 po novelizácii zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch\na investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných\npapieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“), a preto sa\nna NBS nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na jeho aktuálnosť pred týmto dátumom.\nPodľa krajského súdu družstvo malo povinnosť dodržiavať prospekt až po 1. júni\n2010 po novelizácii zákona o cenných papieroch, a preto nemohla NBS skúmať ani túto\npovinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď samotné družstvo nemalo povinnosť\nprospekt dodržiavať.\nKrajský súd následne prezentoval teoretické východiská posudzovania nesprávneho\núradného postupu a odkázal na relevantnú judikatúru v tejto oblasti. V ďalšej časti svojho\nrozhodnutia krajský súd uviedol, že sťažovateľ a ostatní navrhovatelia sa nemohli v konaní\ndomáhať náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom\npochybení v postupe NBS, ktorý sa dotýka hmotnoprávneho posúdenia veci. Nie je možné\nza nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci či\naplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké\nočakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.\nNárodná banka Slovenska svojím postupom podľa krajského súdu neporušila svoje\npovinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií\ndaných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani\nnepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd.\nPostup NBS bol v súlade s ústavou, podľa ktorej štátne orgány môžu konať iba na základe\nústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nProti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ spoločne s ostatnými\nnavrhovateľmi dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že\ndovolanie odmietol. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa a ostatných navrhovateľov ako\n\n3\n\nprocesne neprípustné odmietol [§ 447 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj\n„CSP“)] bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.\nPodľa sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych\na skutkových záveroch, ktoré sú podľa jeho názoru zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a je potrebné ich ústavným súdom\npreskúmať. Nápravou napadnutého rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd podľa mienky\nsťažovateľa odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti napadnutému rozsudku\nkrajského súdu ako neprijateľné. Najvyšší súd a krajský súd podľa jeho názoru\nnerešpektovali pri svojom rozhodovaní ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad\npráva.\nKonkrétne podľa sťažovateľa sú ústavne neakceptovateľné závery v jeho veci\nkonajúcich všeobecných súdov o\n(i) limitácii dohľadu NBS a hodnotenie jej postupu ako postupu v medziach zákona\na ústavy,\n(ii) tom, že zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť\nobchodníka s cennými papiermi voči družstvu či sekundárnu zodpovednosť družstva voči\nsťažovateľom,\n(iii) subsidiarite uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej\nv konkurze družstva.\nPodľa\n\nvyjadrenia\n\nsťažovateľa\n\nNBS mala vedomosť\n\no verejne\n\nznámych\n\nskutočnostiach, že činnosťou obchodníka s cennými papiermi a družstva vzniká\nbezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu však nekonala tak,\naby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. Podľa\nnázoru sťažovateľa nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že v rozhodnom čase NBS\nvykonávala dohľad iba v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2\nzákona o cenných papieroch je a bolo podľa sťažovateľa zisťovanie a vyhodnocovanie\ninformácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov aj ich\nčinnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch (ktorý platí v tomto znení\n\n4\n\nuž od 1. mája 2007) družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj\nobchodník s cennými papiermi patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany\nNBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch mala podľa sťažovateľa NBS\nzisťovať (čo v prípade družstva ani obchodníka s cennými papiermi podľa sťažovateľa\nneurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení\nna činnosť vydaných NBS družstvu a obchodníkovi s cennými papiermi.\nPokračujúc vo svojej sťažnostnej argumentácii sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy\npri svojom rozhodovaní nezohľadnili taktiež správu správcu konkurznej podstaty úpadcu ‒\ndružstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.\n7 C 206/2011, z ktorých podľa neho jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je\ntaký, že objektívne vylučuje jeho možnosť ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn.\n3 K 95/2010. Existujúce konkurzné konanie podľa sťažovateľa samo osebe nevylučuje\nmožnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu\no náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou.\nNamieste je podľa sťažovateľa úvaha, že najvyšší súd napadnutým uznesením\nvybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím\nrozhodnutím podľa jeho mienky de facto odmietol jeho právo na súdnu ochranu. Sťažovateľ\nvidí zreteľný zásah do práva na spravodlivý proces aj v tom, že najvyšší súd nedostatočne\nodôvodnil svoj záver, a preto považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\nza nedostatočne odôvodnené.\nSťažovateľ v sťažnosti rovnako poukazuje na rozhodovaciu činnosť všeobecných\nsúdov, kde všeobecné súdy priznali žalobkyni (ktorá je poisťovňou) nárok na náhradu škody\nspôsobenej NBS (ďalej len ako „prípad RAPID LIFE“). V prípade RAPID LIFE všeobecné\nsúdy vyvodili zodpovednosť a pochybenie NBS, ktoré malo spočívať v tom, že NBS\npri vzniku poisťovne schválila tzv. poistné podmienky. Tieto poistné podmienky však\nobsahovali chybu v rámci matematického výpočtu výšky poistného, ktoré v dôsledku\nnedôslednej kontroly NBS (resp. jej predchodkyne) boli v praxi aplikované viac ako\n\n5\n\n13 rokov a klienti poisťovne tak platili nižšie poistné, ako bolo potrebné pre akumuláciu\nfinančných prostriedkov na tvorbu potrebných rezerv.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje vydať nález, v ktorom\nústavný súd vysloví porušenie ním označených práv zaručených ústavou a dohovorom\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,\nnapadnuté rozhodnutia zruší a prizná mu úhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti\ns jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n\n6\n\nPri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či ju\nnemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž\nvyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či\ntáto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež\nnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nII.1 K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu\nV súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd pripomína,\nže právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú\nsplnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať\na rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom\nvrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval v čase\npodania dovolania a rozhodovania o ňom Civilný sporový poriadok (§ 419 a nasl. CSP).\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení zdôraznil, že aj za účinnosti nového civilného\nkódexu je potrebné dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má\nv systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie.\nDovolanie ani podľa novej právnej úpravy nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nesmie\nbyť vnímaný ako tretia odvolacia inštancia. Najvyšší súd ďalej akcentoval, že hlavnými\nznakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenými v § 420 písm. f) CSP, ktorú\nsťažovateľ namietal, sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný\n\n7\n\npostup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala\njej\n\npatriace\n\nprocesné\n\noprávnenia.\n\nSťažovateľ\n\nv dovolaní\n\nargumentoval\n\nnepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu.\nÚstavný súd v naznačenom smere v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu\nkonštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako si ju „nastaví“ najvyšší\nsúd, ak je to v medziach ústavy (porovnaj II. ÚS 398/08). Rovnako ústavný súd rešpektuje\nvýklad a aplikáciu ustanovení Civilného sporového poriadku upravujúcich dovolacie\ndôvody tak, ako ju sformuluje vo svojej ustálenej judikatúre najvyšší súd. To sa týka aj\ndovolacieho dôvodu upraveného v § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd k tomuto dovolaciemu\ndôvodu [obsiahnutému predtým v § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku]\nprijal stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015\n(publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky 2/2016), podľa ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nzakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.\nVýnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie\ndôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.“\nNajvyšší súd v tejto súvislosti zdôraznil, že zmeny v právnej úprave dovolania\na dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto\nstanoviska nedotkli, a preto je potrebné ich považovať aj naďalej za aktuálne.\nÚstavný súd z hľadiska načrtnutých východísk preskúmal napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu a nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup\nnajvyššieho súdu nemá oporu v zákone alebo v ustálenej judikatúre najvyššieho súdu.\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení zdôraznil, že «V danom prípade obsah spisu\nnedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje\nkrajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych)\nprípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec\n\n8\n\nžiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny\nsystém“... prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“...\nV odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval\na z ktorých vyvodil svoje právne závery. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie\ndovolateľov, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom priečiacim sa\nzákonu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. nemožno považovať to, že\nodvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov.».\nÚstavnému súdu nepatrí nahrádzať právne názory najvyššieho súdu, a pokiaľ závery\ndovolacieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú zjavne\nsvojvoľné alebo nelogické či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd nemá\ndôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na základe\nprítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.\nÚstavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania\n[resp. neexistencii dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, na údajnú prítomnosť\nktorého sťažovateľ poukazoval] je vzhľadom na skutkový stav vo veci sťažovateľa\nv napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.\nNa základe prezentovaných záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní\nodmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nII.2 K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu\nPredmetom tejto časti sťažnosti je predovšetkým námietka sťažovateľa, že napadnutý\nrozsudok krajského súdu je založený na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú podľa\njeho názoru zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné.\n\n9\n\nPri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach\nfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je\nnevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.\nTieto princípy nachádzame v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu),\nako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry\nústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva\nna spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu\nzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať\na rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym\nnázorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené\nprocesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným\nspôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porovnaj v tomto zmysle\nIV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\nSúčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií\nprocesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa\nodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne\nnižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa\nna ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov\n(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\nz 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001,\nbod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych\nzáverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.\nÚlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či\nodôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť\nv interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľa\na s tým spojené možné porušenie jeho označených práv, alebo, naopak, či vzhľadom\n\n10\n\nna odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom uvedené je\nsťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné\nreálne dospieť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu.\nPosudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa ústavný\nsúd konštatuje, že krajský súd vo veci odvolania sťažovateľa konal zákonom predpísaným\nprocesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval so zákonnými\npožiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami kladenými ústavou\na dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.\nZ formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre účely\nposudzovania dodržania dikcie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič\nvytknúť. Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej\nzákonnej reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej\nformy.\nČo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie\nustanovení zákona o cenných papieroch a zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) odvolacím súdom a aj\nodôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého\nrozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti\nalebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil\nskutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy\nv súlade s ich znením, obsahom i duchom.\nOdôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočné a vyčerpávajúce, krajský súd sa\nneobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov okresného súdu, ale sám formuloval\n\n11\n\nzávery vo veci sťažovateľa. Sťažovateľ dostal odpovede na ťažiskové právne otázky\nrámcujúce jeho vec, a to vo vzťahu k povinnosti NBS pri výkone dohľadu na finančnom\ntrhu, ako aj vo vzťahu k (ne)splneniu podmienok upravených zákonom o zodpovednosti\nza škodu pre vznik nároku na náhradu škody. Tieto právne závery krajského súdu nie je\npotrebné zo strany ústavného súdu dopĺňať alebo revidovať, naopak, ústavný súd môže na\nne s ohľadom na sťažnostné námietky sťažovateľa týkajúce sa dohľadu NBS na finančnom\ntrhu v plnom rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a bohaté\nna relevantné a zrozumiteľne formulované právne argumenty týkajúce sa aplikovateľnosti\na interpretácie zákona o cenných papieroch a zákona o zodpovednosti za škodu.\nUž len pre úplnosť ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou\nsa prípadu RAPID LIFE, v rámci ktorého bol obchodnej spoločnosti priznaný nárok\nna náhradu škody spôsobenej NBS, dodáva, že v tomto prípade všeobecné súdy vyvodili\nzodpovednosť za pochybenie NBS, ktoré malo spočívať v tom, že NBS pri vzniku\npoisťovne schválila tzv. poistné podmienky, ktoré obsahovali chybu v rámci matematického\nvýpočtu výšky poistného, ktoré boli následne v dôsledku nedôslednej kontroly NBS (resp.\njej predchodkyne) v praxi aplikované viac ako 13 rokov a klienti poisťovne tak platili nižšie\npoistné, ako bolo potrebné pre akumuláciu finančných prostriedkov na tvorbu potrebných\nrezerv. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom komunikované rozhodnutia všeobecných\nsúdov sa týkali iných žalobcov a išlo o iný skutkový a právny stav ako vo veci sťažovateľa.\nV prípade RAPID LIFE nešlo o dohľad NBS nad družstvom (ale poisťovňou) a vec sa\ntýkala schválenia tzv. poistných podmienok a platenia poistného klientmi. V prípade\nsťažovateľa však išlo o zhodnocovanie prostriedkov členov družstva a vykonávanie\ndohľadu NBS nad činnosťou družstva.\nÚstavný súd pripomína, že nie je viazaný judikatúrou všeobecných súdov k otázkam\naplikácie jednoduchého práva, a konštatuje, že zatiaľ v žiadnom konaní pred ústavným\nsúdom neposudzoval ústavnú akceptovateľnosť sťažovateľom označených rozhodnutí\nvšeobecných súdov v prípade RAPID LIFE, preto nemôže zaujať stanovisko k ich\nústavnosti na pôdoryse tu prerokovávanej sťažnosti, ktoré sa týkajú iného sťažovateľa\na iného skutkového a právneho stavu. Avšak v prípade sťažovateľa a opísaného skutkového\n\n12\n\nstavu (dohľad NBS nad činnosťou družstva) už mal možnosť opakovane zaujať stanovisko\nk judikatúre všeobecných súdov v otázkach dohľadu NBS nad družstvom a na svojich\nprávnych názoroch zotrváva (napr. III. ÚS 614/2017, II. ÚS 631/2017).\nNa základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu obsiahnuté\nv napadnutom rozsudku je nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,\ndo ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov\nústavný súd odmietol pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. marca 2018\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "občianske súdne konanie-Civilný sporový poriadok", "dovolanie-prípustnosť", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f134b0a3-cfb4-4526-8d1c-9632febfca64", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.614.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 614/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 614/2017 z 10. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-10", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.614.2017.1"}, {"guid": "ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 398/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/08 z 1. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-01", "citacie_n": 420, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "4c211086-a1b9-4f84-bedc-0c67b799198a:4807fe01-6ff6-4bdb-9e50-34071ea15ffa", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1111244899.1", "spisova_znacka": "14Co/393/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/393/2015 z 10. 10. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-10-10", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1111244899.1"}, {"guid": "33e448fa-60ec-46c9-a3b7-bb54877a5ad1:8b0bae2a-e578-4690-9b54-d651f3ddb8fb", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6214203260.1", "spisova_znacka": "14Co/394/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/394/2015 z 29. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-06-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6214203260.1"}], "citovane_v": []}