{"guid": "ussr:d9bbb23b-29a2-43f4-b1bf-efa871f05f0b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.734.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 734/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 734/2017 z 5. 12. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. decembra 2017, sp. zn. III. ÚS 734/2017, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.734.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2017-12-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d9bbb23b-29a2-43f4-b1bf-efa871f05f0b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.734.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.734.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.734.2017.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 734/2017-26\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Panoramis, s. r. o., 29. augusta 32/B,\nBratislava, zastúpenej spoločnosťou VIVID LEGAL, s. r. o., Plynárenská 7/A, Bratislava,\nv mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Linda Balháreková, vo veci namietaného\nporušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.\n6 S 88/2015-200, 6 S 89/2015 z 12. februára 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti Panoramis, s. r. o.,\n\nodmieta\n\nako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája\n2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Panoramis, s. r. o., 29. augusta 32/B,\nBratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva\nna súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\n\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 S 88/2015-200, 6 S 89/2015 z 12. februára\n2016.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že si sťažovateľ v daňovom priznaní\nza zdaňovacie obdobie december 2010 uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu\nna dani z pridanej hodnoty. Vtedajší Daňový úrad Bratislava I začal 22. marca 2011 daňovú\nkontrolu zameranú na oprávnenosť uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu\ndane. Po ukončení daňovej kontroly (24. júna 2011) vydal Daňový úrad Bratislava I\n27. júna 2011 platobný výmer č. 600/232/150754/11/Sal, ktorým určil nadmerný odpočet\nna dani z pridanej hodnoty v sume 283 506,71 €. Určená suma nadmerného odpočtu na dani\nbola sťažovateľovi na účet pripísaná 4. júla 2011.\n3. Sťažovateľ doručil 18. mája 2012 Daňovému úradu Bratislava (ďalej len „daňový\núrad“) žiadosť o zaplatenie sankčného úroku kvôli oneskorenému vráteniu predmetného\nnadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty, ktorý sa stal neoprávnene zadržiavanými\npeňažnými prostriedkami podľa vtedy účinného § 35b ods. 5 zákona Slovenskej národnej\nrady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných\nfinančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní\na poplatkov“). Sankčný úrok žiadal priznať za obdobie od 29. marca 2011 do 3. júla 2011,\na to v sume 15 % sumy priznaného nadmerného odpočtu. Listom č. 9102303/5/835685/2012\nz 18. júna 2012 (ďalej len „oznámenie 1“) daňový úrad sťažovateľovi oznámil, že mu\nsankčný úrok neprináleží, pretože vzhľadom na realizovanú daňovú kontrolu bolo\npodľa § 79 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom\nv rozhodnom období potrebné priznaný nadmerný odpočet vrátiť do 10 dní od skončenia\ndaňovej kontroly, čo správca dane dodržal.\n4. Sťažovateľ adresoval 10. júla 2012 daňovému úradu podanie označené\nako „Upozornenie na povinnosť vydať rozhodnutie; Upozornenie na hrozbu márneho\nuplynutia lehoty na vydanie rozhodnutia“, v ktorom argumentoval právnou úpravou zákona\nč. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len „daňový poriadok“) účinnou od 1. januára 2012 a dožadoval sa vydania\n\n2\n\nformalizovaného rozhodnutia o jeho žiadosti o priznanie sankčného úroku. Daňový úrad\nadresoval 13. septembra 2012 sťažovateľovi oznámenie č. 9102303/5/2551320/2012 (ďalej\nlen „oznámenie 2“), v ktorom opätovne konštatoval včasnosť vrátenia sporného\nnadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a uzavrel, že „nakoľko neboli daňovému\nsubjektu odopreté žiadne práva, nemohol byť správcom dane rozhodnutím priznaný sankčný\núrok“.\n5. Sťažovateľ podal 20. decembra 2012 daňovému úradu odvolanie proti\noznámeniu 1, ktorým navrhol, aby daňový úrad v rámci autoremedúry vydal rozhodnutie\no priznaní požadovaného sankčného úroku, alebo aby vec predložil nadriadenému orgánu\nna rozhodnutie. Pre prípad, že „Oznámenie 1 nebude daňovými orgánmi považované\nza rozhodnutie...“, sa alternatívne domáhal použitia opatrenia proti nečinnosti podľa § 66\ndaňového poriadku s následným rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky\n(ďalej len „finančné riaditeľstvo“). Daňový úrad v podaní č. 9102303/5/147242/2013\nz 18. januára 2013 označenom ako „Oznámenie“ (ďalej len „oznámenie 3“) zopakoval,\nže žiadaný nadmerný odpočet bol vrátený včas a že podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku je\nsprávca dane povinný rozhodnúť len o priznaní úroku. Upozornil sťažovateľa, že odvolanie\nmožno podať len proti rozhodnutiu, „nie však proti oznámeniu“.\n6. Keďže daňový úrad sťažovateľovo podanie nepredložil nadriadenému orgánu,\nobrátil sa podaním zo 4. marca 2013 priamo na finančné riaditeľstvo a navrhol,\naby rozhodlo o jeho odvolaní tak, že mu prizná požadovaný sankčný úrok. Znovu\nalternatívne pre prípad, že finančné riaditeľstvo „dospeje k záveru, že Daňový úrad\nBratislava o nepriznaní sankčného úroku nerozhodol vo forme rozhodnutie, tak spoločnosť\nPanoramis, s. r. o. má za to, že v zmysle ust. § 66 Nového daňového poriadku sa ex lege\nvecne príslušným na rozhodnutie o Žiadosti stalo Finančné riaditeľstvo...“. Pre tento prípad\nsťažovateľ navrhol finančnému riaditeľstvu vydanie prvostupňového rozhodnutia o priznaní\nsankčného\n\núroku.\n\nFinančné\n\nriaditeľstvo\n\npodaním\n\nč.\n\n1100302/1/183735/2013/857\n\nzo 16. apríla 2013 označeným ako „Oznámenie k žiadosti spoločnosti o vykonanie\nopatrenia proti nečinnosti v zmysle § 66 zákona č. 563/2009 Z. z....“ argumentovalo,\nže sťažovateľovi „zákonný nárok na úrok nevznikol“, a tak „nemohol byť správcom dane\nrozhodnutím priznaný a nevydaním rozhodnutia tak daňovému subjektu nebol tento nárok\n3\n\nodopretý... Daňový úrad Bratislava nebol nečinný vo veci podania žiadosti o vyplatenie\núroku a v zákonom stanovenom termíne zaslal daňovému subjektu vo veci oznámenie.\nDaňovým subjektom požadovaná aplikácia § 66 zákona č. 563/2009 Z. z.... v uvedenom\nprípade nie je možná...“.\n7. Zároveň sťažovateľ podal 4. marca 2013 odvolanie proti oznámeniu 2,\nktoré adresoval daňovému úradu. Žiadal, aby daňový úrad v rámci autoremedúry rozhodol\no priznaní sankčného úroku alebo aby postúpil vec na rozhodnutie finančnému riaditeľstvu.\nAlternatívne sa domáhal použitia opatrenia proti nečinnosti podľa § 66 daňového poriadku\ns následným pozitívnym rozhodnutím finančného riaditeľstva. Daňový úrad v podaní\nč. 9102303/5/1045645/2013 z 20. marca 2013 označenom ako „Oznámenie“ (ďalej len\n„oznámenie 4“) uviedol, že požadovaný nadmerný odpočet sťažovateľovi neprináleží\na že odvolanie nemožno podať proti oznámeniu, iba proti rozhodnutiu.\n8. Keďže daňový úrad ani toto sťažovateľovo podanie nepredložil nadriadenému\norgánu, obrátil sa podaním zo 17. apríla 2013 priamo na finančné riaditeľstvo a navrhol,\naby rozhodlo o jeho odvolaní proti oznámeniu 2 tak, že mu prizná požadovaný sankčný\núrok. Znovu alternatívne pre prípad, že finančné riaditeľstvo „dospeje k záveru, že Daňový\núrad Bratislava o nepriznaní sankčného úroku nerozhodol vo forme rozhodnutie, tak\nspoločnosť Panoramis, s. r. o. má za to, že v zmysle ust. § 66 Nového daňového poriadku sa\nex lege vecne príslušným na rozhodnutie o Žiadosti stalo Finančné riaditeľstvo...“. Pre tento\nprípad sťažovateľ navrhol finančnému riaditeľstvu vydanie prvostupňového rozhodnutia\no priznaní sankčného úroku. Finančné riaditeľstvo podaním č. 1100302/1/287924/2013/857\nzo 14. júna 2013 označeným ako „Oznámenie k žiadosti spoločnosti o vykonanie opatrenia\nproti nečinnosti v zmysle § 66 zákona č. 563/2009 Z. z....“ argumentovalo, že sťažovateľovi\n„zákonný nárok na úrok nevznikol“, a tak „nemohol byť správcom dane rozhodnutím\npriznaný a nevydaním rozhodnutia tak daňovému subjektu nebol tento nárok odopretý...\nDaňový úrad Bratislava nebol nečinný vo veci opakovaného podania žiadosti o vyplatenie\núroku a vždy v zákonom stanovenom termíne zaslal daňovému subjektu vo veci príslušné\noznámenie. Daňovým subjektom požadovaná aplikácia § 66 zákona č. 563/2009 Z. z...\nv uvedenom prípade nie je možná... Keďže zákon o DPH, ani daňový poriadok zaplatenie\núroku po dobu výkonu daňovej kontroly zameranej na kontrolu zistenia oprávnenosti\n4\n\nnároku na vrátenie nadmerného odpočtu neupravuje, správca dane z vlastného podnetu,\nani na žiadosť daňového subjektu rozhodnutie o priznaní úroku nevydá a uvedenú\nskutočnosť oznámi žiadateľovi listom tak, ako urobil v tomto prípade.“.\n9. Sťažovateľ sa následne 19. decembra 2013 obrátil na krajský súd so žalobou\nproti nečinnosti daňového úradu a domáhal sa, aby krajský súd daňovému úradu uložil\npovinnosť „v daňovom konaní číslo 9102303/5 konať a rozhodnúť o žiadosti navrhovateľa\no vrátenie sankčného úroku zo dňa 18. mája 2012, doručenej odporcovi dňa 24. mája 2012\nv lehote tridsiatich dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia“. Krajský súd uznesením\nč. k. 1 S 304/2013-170 zo 16. októbra 2014 sťažovateľov návrh zamietol ako nedôvodný.\nDospel k záveru, že daňový úrad „o navrhovateľovej žiadosti o priznanie sankčného\núroku... rozhodol oznámením 1 tak, že navrhovateľovi požadovaný sankčný úrok nepriznal.\nTýmto oznámením 1 odporca rozhodol o navrhovateľovom práve... preto ho je možné\npovažovať za rozhodnutie... aj keď nenesie názov rozhodnutia a nemá všetky požadované\nnáležitosti rozhodnutia... Oznámenie 1 a ani oznámenie 2 neobsahuje ani poučenie\no možnosti podať opravný prostriedok. Podľa názoru súdu v danom prípade odporca mal\no navrhovateľovej žiadosti rozhodnúť riadnym rozhodnutím, voči ktorému je prípustné\nodvolanie.“. S poukazom na zákonnú odvolaciu lehotu v prípade, ak rozhodnutie\nneobsahuje poučenie o opravnom prostriedku, krajský súd uviedol, že sťažovateľ\n„sa voči oznámeniu 1, ako aj oznámeniu 2 odvolal, o čom odporca opätovne rozhodol\noznámením 3 a oznámením 4, ktoré opakovane neobsahovali poučenie o možnosti podať\nopravný prostriedok, respektíve žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia súdom.\nTo, že navrhovateľ považuje tento postup odporcu za nesprávny a tvrdí, že o jeho žiadosti\no priznanie a zaplatenie sankčného úroku malo byť rozhodnuté formou rozhodnutia\na nie formou oznámenia nepreukazuje, že správny orgán bol nečinný. V danom prípade\nnavrhovateľ mal možnosť podať žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia –\noznámenia 3 a oznámenia 4 na príslušnom Krajskom súde a domáhať sa zrušenia\nnapadnutých rozhodnutí.“.\n10. Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia krajského súdu sa sťažovateľ\n11. decembra 2014 obrátil na finančné riaditeľstvo s dvoma podaniami označenými\nako „Urgencia na vydanie rozhodnutia o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu\n5\n\nsprávcu dane...“, teda proti oznámeniu 1 a proti oznámeniu 2. Poukázal na svoje podania\nz 20. decembra 2012 a zo 4. marca 2013 adresované daňovému úradu, ktoré je v intenciách\nprávnych názorov vyslovených krajským súdom potrebné považovať za včas podané\nodvolania proti oznámeniu 1 a proti oznámeniu 2. Sťažovateľ očakával, že finančné\nriaditeľstvo o týchto odvolaniach urýchlene rozhodne. Finančné riaditeľstvo adresovalo\nsťažovateľovi\n\n22. januára\n\n2015\n\npodanie\n\nč.\n\n1100302/1/32338/2015/857\n\noznačené\n\nako „Oznámenie k urgencii na vydanie rozhodnutia o odvolaní proti prvostupňovému\nrozhodnutiu správcu dane (t. j. proti oznámeniu Daňového úradu Bratislava zo dňa\n18.06.2012 číslo 9102303/5/835685/2012)“ (ďalej len „oznámenie 5“) a podanie\nč. 1100302/1/32363/2015/857 „Oznámenie k urgencii na vydanie rozhodnutia o odvolaní\nproti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane (t. j. proti oznámeniu Daňového úradu\nBratislava zo dňa 13.09.2012 číslo 9102303/5/2551320/2012)“ (ďalej len „oznámenie 6“).\nV nich uviedlo, že sťažovateľove odvolania proti oznámeniu 1 a proti oznámeniu 2,\n„podané v šesťmesačnej lehote na daňový úrad... vybavil správca dane... a to oznámením\nč. 9102303/5/147242/2013 (oznámenie 3, pozn.) a oznámením č. 9102303/5/1045645/2013\n(oznámenie 4, pozn.)...“. Finančné riaditeľstvo odkázalo na uznesenie krajského súdu\nč. k. 1 S 304/2013-170 zo 16. októbra 2014, pričom z neho podľa jeho názoru vyplýva,\nže sťažovateľ «mal možnosť podať žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia –\n„Oznámenia 3“ a „Oznámenia 4“ a domáhať sa ich zrušenia na príslušnom krajskom súde.\nOdvolaciemu orgánu boli postúpené až následné podania spoločnosti Panoramis,... zo dňa\n04.03.2013 a 17.04.2013, nazvané Predloženie odvolania... v ktorých sa spoločnosť\nPanoramis o. i. dožaduje vykonania opatrenia proti nečinnosti. Obe postúpené podania...\nboli zo strany odvolacieho orgánu vybavené Oznámením číslo 1100302/1/183735/2013/857\nzo dňa 16.04.2013 a Oznámením číslo 1100302/1/287924/2013/857 zo dňa 14.06.2013\nv súlade so zákonom, vzhľadom na skutočnosť, že odvolací orgán podania posúdil v zmysle\n§ 13 ods. 3 daňového poriadku podľa obsahu, keď vydal príslušné oznámenie k žiadosti\nspoločnosti o vykonanie opatrenia proti nečinnosti...». Finančné riaditeľstvo uzavrelo,\nže daňový úrad «v predmetnej veci žiadne riadne rozhodnutie , voči ktorému je prípustné\nodvolanie nevydal a z Uznesenia Krajského súdu... č. k. 1S 304/2013-170 zo dňa\n16.10.2014 pre odvolací orgán povinnosť rozhodnúť o odvolaní proti „Oznámeniu 1“ a\n„Oznámeniu 2“ nevyplýva.».\n\n6\n\n11. Sťažovateľ podal 7. apríla 2015 proti finančnému riaditeľstvu nečinnostnú žalobu\npodľa štvrtej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov. Domáhal sa, aby krajský súd uložil finančnému riaditeľstvu\npovinnosť rozhodnúť o jeho odvolaní z 20. decembra 2012 podanému proti oznámeniu 1,\nako aj o jeho odvolaní zo 4. marca 2013 podanému proti oznámeniu 2. Krajský súd\nuznesením č. k. 6 S 88/2015-200, 6 S 89/2015 z 12. februára 2016 návrh sťažovateľa\nzamietol. Po rekapitulácii skutkových okolností prípadu zvýraznil, že v konaní sp. zn.\n5 S 80/2015 rozhoduje vo veci sťažovateľovej žaloby o preskúmanie zákonnosti oznámenia\n5 a oznámenia 6. Následne pojal za „nepochybné, že na všetky podania navrhovateľa\nreagoval odporca oznámeniami, každú jeho sťažnosť, resp. urgenciu vyhodnotil a podal\nk nej stanovisko, alebo oznámenie a teda je zrejmé, že postup odporcu nevykazoval znaky\nnečinnosti podľa § 250t O. s. p. Súd poukazuje na to, že v tomto konaní zohľadňoval postup\nodporcu podľa § 250t O. s. p. a nie podľa ustanovení § 244 a nasl., ktorých predmetom je\nprieskum právoplatných rozhodnutí a navyše tieto sú predmetom konania vedenom\nna Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/80/2015... sú uvádza, že postup podľa § 250t\nO. s. p. (konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy) je len subsidiárnou formou\nprávnej ochrany, ktorá nastupuje v prípade, ak nie je možné použiť inú formu napr. podanie\nžaloby podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p.“.\n12. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že krajský súd\n«interpretoval ust. § 74 ods. 4 a 8 Daňového poriadku (t. j. ustanovenia upravujúce\nuzavretý okruh spôsobov, akými môže odvolací orgán v daňovom konaní vybaviť odvolanie\npodané proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu) a ust. § 250t zákona č. 99/1963... zjavne\nsvojvoľným a ústavne-nekonformným spôsobom. Sťažovateľ počas administratívneho\nkonania podal proti rozhodnutiam prvostupňového orgánu riadne opravné prostriedky\n(odvolania). Riadne opravné prostriedky (odvolania Sťažovateľa) proti rozhodnutiam\nprvostupňového orgánu boli obsiahnuté v takých podaniach Sťažovateľa, v ktorých bol\nobsiahnutý aj druhý (sekundárny) procesný návrh Sťažovateľa, a to návrh na vykonanie\nopatrenia proti nečinnosti prvostupňového orgánu... Sťažovateľ počas administratívneho\nkonania namietal, že Finančné riaditeľstvo (orgán verejnej správy) nijakým spôsobom\nnevybavil riadne opravné prostriedky (odvolania Sťažovateľa), ale že sa zaoberal a vybavil\n\n7\n\nvýlučne druhý procesný návrh... t. j. návrh na vykonanie opatrenia proti nečinnosti\nprvostupňového orgánu. Z uvedeného dôvodu Sťažovateľ podal proti Finančnému\nriaditeľstvu správnu žalobu podľa ust. § 250t OSP... Skutočnosť, že Finančné riaditeľstvo\nnevybavilo riadne opravné prostriedky Sťažovateľa (dovolania) podané proti Oznámeniu 1\na Oznámeniu 2 a že ich ani nemieni vybaviť... potvrdilo samotné Finančné riaditeľstvo.\nNapriek uvedenému však Súd žalobu podľa ust. § 250t OSP zamietol s odôvodnením,\nže Finančné riaditeľstvo na všetky podnety Sťažovateľa nejakým spôsobom reagovalo...\nPrávny názor Súdu popiera právo Sťažovateľa na to, aby jeho podania obsahujúce riadne\nopravné prostriedky boli riadne vybavené, ako aj popiera účel správnej žaloby\npodľa ust. § 250t OSP. Je v príkrom rozpore s princípmi právneho štátu, aby za situácie,\nkedy má byť vydané rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu, ktorým má byť vybavený\nriadny opravný prostriedok (odvolanie), všeobecný súd... považoval za činnosť orgánu\nverejnej správy a naopak za nenaplnenie znakov nečinnosti orgánu verejnej správy taký\npostup, keď odvolací správny orgán vydá „rozhodnutie“, kde explicitne skonštatuje,\nže odvolanie\n\nnevybaví...\n\nPrávny\n\nnázor\n\nSúdu\n\nobsiahnutý\n\nv Uznesení\n\nsmeruje\n\nk neudržateľnému záveru, že keď orgán verejnej správy majúci zákonnú povinnosť konať\na rozhodnúť (t. j. vydať určité rozhodnutie) vydá správny akt (paškvil), že predmetné\nrozhodnutie proste nevydá, nebude sa takýto postup orgánu verejnej správy považovať\nza nečinnosť. Takýto záver je úplne absurdný a neakceptovateľný.».\n13. Sťažovateľ rovnako namieta nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia krajského súdu. Podľa jeho názoru «v odôvodnení Uznesenia absentuje jasná,\npresvedčivá a zrozumiteľná argumentácia Súdu zdôvodňujúca, prečo Súd situáciu,\nže Finančné riaditeľstvo „reagovalo na všetky podnety Sťažovateľa“ považoval za dôvod\npre zamietnutie žaloby podľa ust. § 250t OSP. Sťažovateľ totižto Žalobu nepodal z dôvodu,\nže by Finančné riaditeľstvo nijako nereagovalo na jeho podania (vrátane podaní\nobsahujúcich riadne opravné prostriedky), ale z dôvodu, ako Finančné riaditeľstvo\nreagovalo (t. j. z dôvodu, že zareagovalo, že reagovať na riadny opravný prostriedok\nnebude. Z odôvodnenia Uznesenia nevyplýva žiadna konkrétna odpoveď, na základe akých\ndôvodov vyhodnotil Súd aktivitu Finančného riaditeľstva... za takú aktivitu, ktorá je\nprekážkou pre úspešnosť žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa ust. § 250t\n\n8\n\nOSP, pretože ju možno považovať za konanie a rozhodnutie zákonom ustanoveným\nspôsobom...».\n14. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie\na meritórne o nej rozhodol nálezom takto:\n„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.02.2016, č. k. 6S/88/2015-200\nbolo porušené základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa ust. článku 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti nezávislým\na nestranným súdom zriadeným zákonom podľa ust. článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\nUznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.02.2016, č. k. 6S/88/2015-200 sa\nzrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\nKrajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania\npred Ústavným súdom Slovenskej republiky pozostávajúce z trov právneho zastúpenia\nvo výške 363,80 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa, advokátskej kancelárie VIVID\nLEGAL, s. r. o., účet vedený v spoločnosti\n\n..“\n\n15. Sťažovateľ doručil 30. mája 2016 ústavnému súdu viacero príloh sťažnosti\ntvorených fotokópiami jeho procesných podaní a reakcií orgánov daňovej správy.\n16. Ústavný súd 21. novembra 2017 telefonickým dopytom na krajskom súde zistil,\nže súvisiace konanie sp. zn. 5 S 80/2015 (sťažovateľ proti finančnému riaditeľstvu\no preskúmanie zákonnosti oznámenia 5 a oznámenia 6) nie je právoplatne ukončené, pričom\ndosiaľ nie je nariadený ani termín vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.\nII.\n17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9\n\n18. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n19. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd\nnavrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\n20. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným\ndôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí\naj\n\nústavnoprávny\n\nresp. nedostatkov\n\nrozmer,\nv\n\nresp. ústavnoprávna\n\nčinnosti\n\nintenzita\n\nalebo rozhodovaní\n\nnamietaných\n\npríslušného\n\npochybení,\n\norgánu\n\nverejnej\n\nmoci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.\nIV. ÚS 62/08).\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\n22. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,\n10\n\nktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok\nústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom,\nktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci\nvykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie\nústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\n23. Rovnako ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom čl. 46 ods. 1\nústavy nemôže byť to, aby sa ústavný súd súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)\nstal bežnou prieskumnou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov v správnom\nsúdnictve. Podľa názoru ústavného súdu by bolo negáciou zmyslu čl. 46 ods. 1 ústavy,\nak by si ústavný súd pod zámienkou povinnosti zistiť, či všeobecné súdy náležite\npreskúmali zákonnosť rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy, vyhradil\nprávomoc preskúmavať výsledok ich konania, pokiaľ ide o zisťovanie a vyhodnocovanie\nskutkového stavu, výklad v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem z iných\nnež ústavných princípov alebo ich aplikáciu. Plnohodnotný súdny prieskum rozhodnutí\na postupov orgánov verejnej správy z hľadiska ich súladu so zákonmi je podľa čl. 46 ods. 1\nústavy zverený všeobecným súdom v rámci rozhodovania v správnom súdnictve,\nnie ústavnému súdu (m. m. IV. ÚS 378/08).\n24. Zásadnou je sťažovateľova námietka, podľa ktorej „právny názor Súdu\nobsiahnutý v Uznesení smeruje k neudržateľnému záveru, že keď orgán verejnej správy\nmajúci zákonnú povinnosť konať a rozhodnúť (t. j. vydať určité rozhodnutie) vydá správny\nakt (paškvil), že predmetné rozhodnutie proste nevydá, nebude sa takýto postup orgánu\nverejnej\n\nsprávy\n\npovažovať\n\nza\n\nnečinnosť.\n\na neakceptovateľný.“.\n\n11\n\nTakýto\n\nzáver\n\nje\n\núplne\n\nabsurdný\n\n25. Pre rozhodnutie o predloženej sťažnosti je rozhodujúca skutková stránka\nsťažovateľovej kauzy. Tá je daná jednotlivými procesnými úkonmi, ktoré sťažovateľ\nv chronologickej postupnosti orgánom daňovej správy adresoval a ktoré sú popísané\nv naratívnej časti odôvodnenia tohto uznesenia, ako aj procesnými reakciami daňových\norgánov doručenými sťažovateľovi.\n26. Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 502/2015 mutatis mutandis naznačil, že\npodstatou správneho súdnictva je poskytovanie účinnej ochrany subjektívnym právam\nadresátov výkonu verejnej správy proti ich nedovoleným obmedzeniam zo strany orgánov\nverejnej správy. V tom spočíva aj zásadná požiadavka ústavno-právneho významu,\nktorú na kvalitu rozhodovacej činnosti správnych súdov kladie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.\nPre ústavný súd v konaní o sťažnosti proti meritórnemu rozhodnutiu v správnom súdnictve\nnie je prioritne podstatné, v ktorom z jednotlivých typov konaní regulovaných v procesnoprávnom predpise prameniacom v čl. 46 ods. 4 ústavy je uvedená ochrana subjektívnym\nprávam sťažovateľa poskytovaná. Táto premisa však platí iba vtedy, pokiaľ prípadný\nchybný (nezákonný) záver správneho súdu o type konania, v ktorom je možné účinnú\nochranu subjektívnym právam sťažovateľa poskytnúť, nemá za následok definitívne\nvylúčenie možnosti sťažovateľa iniciovať začatie iného (v ponímaní správneho súdu)\nvhodného typu konania v správnom súdnictve s ohľadom na individuálne okolnosti kauzy.\nPokiaľ by totiž nezákonný záver správneho súdu o tom, že sťažovateľ podal návrh na taký\ntyp konania v správnom súdnictve, ktorý v jeho prípade neprichádza do úvahy, mal\nza následok, že sťažovateľ už s ohľadom na objektívne okolnosti (napr. plynutie času)\nnemôže iniciovať začatie iného typu správno-súdnej ochrany, potom uvedená nezákonnosť\nrozhodnutia správneho súdu nepochybne vyúsťuje aj do napätia s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.\n27. V sťažovateľovom prípade ústavný súd pochybenie popísané v predchádzajúcom\nodseku nezistil. Sťažovateľ bol pri využívaní prostriedkov právnej ochrany svojho\nsubjektívneho práva na zaplatenie úroku z neoprávnene zadržiavaných prostriedkov\nmimoriadne aktívny. Tým podstatne prispel k eliminácii rizika situácie popísanej\nv predchádzajúcom odseku a pomohol tak orgánom daňovej správy, správnemu súdu,\nno nepochybne i kvalite právnej ochrany jeho uvedeného subjektívneho práva. Ústavný súd\n\n12\n\nje preto toho názoru, že zásah prostriedkami podľa čl. 127 ods. 2 ústavy nie je\nv okolnostiach prejednávanej veci potrebný.\n28. Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku fyzická osoba\nalebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu\nspôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže\nsa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať\na rozhodnúť...\n29. Línia sťažovateľovho uvažovania spočíva v tom, že orgány daňovej správy sa\nv jeho prípade dopúšťali nečinnosti relevantnej z pohľadu § 250t ods. 1 Občianskeho\nsúdneho poriadku. V prospech tohto jeho záveru napovedá formálna podoba oznámení,\nktoré sťažovateľovi v procese domáhania sa rozhodnutia o jeho dotknutom subjektívnom\npráve daňové orgány doručovali. Týmto podaniam totiž pri formálnom skúmaní skutočne\nchýbali „klasické“ náležitosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Nemajú\nuceleným a formálne samostatným spôsobom formulovaný výrok, no ani poučenie\no prípadnej možnosti podať opravný prostriedok. Pritom tak zákon o správe daní\na poplatkov, ako aj daňový poriadok s uvedenými obsahovými náležitosťami rozhodnutia\nv daňovom konaní explicitne počítali (počítajú). To je však v podstate jediný argument\nsvedčiaci v prospech sťažovateľovho konceptu.\n30. Sťažovateľ\n\nuž\n\nv momente\n\npodávania\n\nnávrhu\n\nna\n\nzačatie\n\nkonania,\n\nktorého výsledkom je napadnuté rozhodnutie (7. apríla 2015), poznal z uznesenia krajského\nsúdu\n\nč. k.\n\n1S\n\n304/2013-170\n\nzo\n\n16.\n\noktóbra\n\n2014\n\njeho\n\nprávny\n\nnázor,\n\npodľa ktorého oznámenie 1 a oznámenie 2 „je možné považovať za rozhodnutie, ktorým sa\nzakladá, mení alebo zrušuje právo navrhovateľa, respektíve týmto oznámením môžu byť\ndotknuté navrhovateľove práva, aj keď nenesie názov rozhodnutia a nemá všetky\npožadované náležitosti rozhodnutia...“. Ak mu potom na jeho urgencie z 11. decembra 2014\nfinančné riaditeľstvo doručilo oznámenie 5 a oznámenie 6, ktorých formálna podoba sa\nod oznámenia 1 a oznámenia 2 zásadne nelíšila (neobsahujú samostatný výrok ani poučenie\no opravnom prostriedku), bolo dôvodné od neho očakávať, že tieto procesné reakcie\nfinančného riaditeľstva vyhodnotí ako rozhodnutia v intenciách citovaného právneho názoru\n\n13\n\nkrajského súdu. Napokon, podanie žaloby proti oznámeniu 5 a oznámeniu 6 podľa druhej\nhlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, teda žaloby proti právoplatnému\nrozhodnutiu orgánu verejnej správy, o ktorej sa na krajskom súde vedie v súčasnosti ešte\nneukončené konanie sp. zn. 5 S 80/2015, je dôkazom, že sťažovateľ vôbec nevylúčil\nposúdenie oznámenia 5 a oznámenia 6 ako rozhodnutí. Napriek tomu však súčasne podal\nna krajskom súde žalobu proti nečinnosti finančného riaditeľstva. Vlastným procesným\nkonaním tak docielil, že tomu istému subjektívnemu právu (zaplatenie úroku z neoprávnene\nzadržiavaných prostriedkov) sa poskytovala súdna ochrana v dvoch paralelných konaniach\nsledujúcich\n\nz ústavného\n\nhľadiska\n\nrovnaký\n\núčel\n\n(ochrana\n\nsubjektívnych\n\npráv\n\npred mocenskou činnosťou verejnej správy).\n31. Ak v popísaných okolnostiach jedno zo súčasne prebiehajúcich konaní bolo\nukončené neúspechom sťažovateľa, ktorý krajský súd materiálne v podstate založil\nna odkaze na druhé prebiehajúce konanie (iba takto možno zmysluplne vyložiť jeho právny\nzáver, podľa ktorého\n\n„... na všetky podania navrhovateľa reagoval odporca\n\noznámeniami...“; tým krajský súd potvrdil, že finančné riaditeľstvo o urgencii sťažovateľa\nkonalo a rozhodlo), potom ústavný súd nemá pochybnosti, že spojením napadnutého\nuznesenia krajského súdu a skoršieho uznesenia toho istého súdu č. k. 1 S 304/2013-170\nzo 16. októbra 2014 boli založené legitímne očakávania sťažovateľa, že jeho subjektívnemu\nprávu bude meritórne poskytnutá súdna ochrana v konaní sp. zn. 5 S 80/2015,\nktoré podľa zistení ústavného súdu ešte na krajskom súde nie je ukončené.\n32. V popísaných intenciách nemôže ústavný súd vyhodnotiť ako dôvodnú\nsťažovateľovu kritiku, podľa ktorej «je v príkrom rozpore s princípmi právneho štátu,\naby za situácie, kedy má byť vydané rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu, ktorým má\nbyť vybavený riadny opravný prostriedok (odvolanie), všeobecný súd... považoval za\nčinnosť orgánu verejnej správy a naopak za nenaplnenie znakov nečinnosti orgánu verejnej\nsprávy taký postup, keď odvolací správny orgán vydá „rozhodnutie“, kde explicitne\nskonštatuje, že odvolanie nevybaví». Zákonným účelom konania správneho súdu proti\nnečinnosti orgánu verejnej správy je dosiahnuť, aby žalovaný orgán verejnej správy\no predmete správneho konania rozhodol, nie však, aby rozhodol určitým spôsobom. Ak je\nžalobca toho názoru, že orgán verejnej správy má rozhodnúť určitým spôsobom, potom\n14\n\núčinným prostriedkom na naplnenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy nie\nje podanie nečinnostnej žaloby, ale podanie žaloby proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu\nverejnej správy. Ústavný súd tu pritom mieri nielen na spor o hmotno-právnu podobu\nrozhodnutia (teda, či sa subjektívne právo prizná alebo neprizná), ale aj o jeho procesnoprávny charakter (teda, či ide o meritórne rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, alebo\nkonečné rozhodnutie procesnej podstaty).\n33. V nečinnostnej žalobe adresovanej krajskému súdu sťažovateľ sám oznámil,\nže „z dôvodu právnej istoty“ podal proti oznámeniu 5 a oznámeniu 6 „aj žalobu\nna preskúmanie zákonnosti týchto rozhodnutí...“. Ústavný súd mu tento procesný postup\nnevytýka, pretože chápe, že v okolnostiach konkrétnej veci môže byť pre žalobcu\nv správnom súdnictve náročné identifikovať jediný vhodný procesný prostriedok\nna zabezpečenie účinnej súdnej ochrany subjektívnych práv. Napokon, aj chronologický\npriebeh sťažovateľovej kauzy poukazuje na neustálu spornosť povahy „oznámení“,\nktorými orgány daňovej správy na jeho podania reagovali. Preto bolo logické, že sa radšej\nsnažil využiť všetky dostupné prostriedky ochrany svojho subjektívneho práva,\nnež by vsadil na jeden, ktorý by sa neskôr ukázal ako nevhodný.\n34. No pre posúdenie namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu\nochranu napadnutým uznesením krajského súdu je pre ústavný súd rozhodujúce, či decízne\npostoje krajského súdu sú konzistentné z hľadiska naplnenia ústavne determinovaného\núčelu správneho súdnictva. Už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd dospel\nku kladnej odpovedi na uvedenú otázku. Zmyslom všetkých sťažovateľových podaní,\nzámerom celej jeho procesnej aktivity bolo docieliť priznanie hmotného subjektívneho\npráva na úrok (predtým sankčný úrok) z neoprávnene zadržiavaných prostriedkov z titulu\nnadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. Berúc do úvahy sťažnostnú argumentáciu\nje pre ústavný súd alfou a omegou dospieť k záveru o tom, či súdy v správnom súdnictve\nposkytli v konaniach iniciovaných sťažovateľom požadovanú súdnu ochranu tomuto jeho\nsubjektívnemu právu, a to v podobe meritórneho rozhodnutia. Sťažovateľ sa na krajský súd\nobrátil s troma návrhmi na začatie konania v správnom súdnictve. V dvoch konaniach už\nkrajský súd právoplatne rozhodol, pričom bol konzistentný v názore, že sťažovateľom\nkritizované oznámenia sú rozhodnutiami, a preto sa v jeho prípade nejedná o nečinnosť\n15\n\nreparovateľnú v konaní podľa štvrtej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku.\nTretie konanie obsahovo a účelovo zodpovedá právnemu postoju krajského súdu,\npretože jeho predmetom je zákonnosť oznámenia 5 a oznámenia 6, ktoré v ponímaní\nkrajského súdu predstavujú rozhodnutia. Možno tak uzavrieť, že uznesenie krajského súdu\nnapadnuté sťažnosťou sťažovateľa predstavuje integrálnu súčasť konceptuálneho prístupu\nkrajského súdu, ktorého výsledkom musí byť meritórne rozhodnutie o žalobe sťažovateľa\nproti oznámeniu 5 a oznámeniu 6. Preto napadnuté „nečinnostné“ rozhodnutie nevykazuje\nznámky arbitrárnosti, svojvôle, ktorá by ústila do odopretia spravodlivosti v podobe\nabsencie poskytnutia súdnej ochrany sťažovateľovmu subjektívnemu právu v podobe\nmeritórneho rozhodnutia.\n35. Z uvedených dôvodov je rozhodujúca sťažnostná námietka smerujúca\nk porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy podľa názoru ústavného súdu\nnedôvodná a svedčí o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v tejto jej časti.\n36. Sťažovateľ namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia\nkrajského súdu.\n37. Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne\nzdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom\naj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo\nna spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať\npodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (rozsudok ESĽP vo veci Georgidias v. Grécko z 29. 5.\n1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija c. Španielsko\nz 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).\n38. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\n\n16\n\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka\nna spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).\n39. Podľa kritiky sťažovateľa „z odôvodnenia Uznesenia nevyplýva žiadna konkrétna\nodpoveď, na základe akých dôvodov vyhodnotil Súd aktivitu Finančného riaditeľstva...\nza takú aktivitu, ktorá je prekážkou pre úspešnosť žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej\nsprávy podľa ust. § 250t OSP...“.\n40. Sťažovateľ opomína odôvodnenie uznesenia krajského súdu ako celok. Krátko\npredtým, ako krajský súd na strane 10 odôvodnenia svojho uznesenia vyslovil zásadný\nprávny názor o tom, že žalovaný správny orgán „na všetky podania navrhovateľa\nreagoval... oznámeniami, každú jeho sťažnosť, resp. urgenciu vyhodnotil a podal k nej\nstanovisko, alebo oznámenie a teda je zrejmé, že postup odporcu nevykazoval znaky\nnečinnosti“, na tej istej strane odôvodnenia svojho rozhodnutia zdôraznil skutkové zistenie,\nže proti oznámeniu 5 a oznámeniu 6 „podal navrhovateľ žalobu na ich súdny prieskum\npodľa druhej hlavy piatej časti O. s. p...“. Okrem toho krajský súd v odôvodnení\nnapadnutého uznesenia, v časti II pri rekapitulácii vyjadrenia finančného riaditeľstva\nk žalobe poukázal aj na podstatné závery skoršieho svojho uznesenia č. k. 1 S 304/2013-170\nzo 16. októbra 2014.\n41. Vzájomné prepojenie faktorov uvedených v predchádzajúcom odseku podľa\nnázoru ústavného súdu poskytlo sťažovateľovi potrebné odpovede na tie otázky, ktoré boli\nz hľadiska poskytovanej súdnej ochrany podstatné. Dokumentujú totiž stabilný postoj\nkrajského súdu, podľa ktorého oznámenia 5 a oznámenia 6 sú rozhodnutiami\npreskúmateľnými v konaní o žalobe proti právoplatným rozhodnutiam orgánu verejnej\nsprávy, a nie v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Naznačujú tiež, že\nv prebiehajúcom konaní sp. zn. 5 S 80/2015 má byť sťažovateľovmu subjektívnemu právu\nposkytnutá meritórna súdna ochrana.\n\n17\n\n42. Ani námietka sťažovateľa spočívajúca v kritike odôvodnenia napadnutého\nuznesenia krajského súdu preto podľa názoru ústavného súdu nie je dôvodná. I tento záver\nzakladá neopodstatnenosť predloženej sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného\npráva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.\nK namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n43. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\n44. Vzťah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vníma tak,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom\n\nsúdnej\n\nochrany\n\npodľa\n\ndohovoru\n\n(II. ÚS 71/97).\n\nZ uvedeného\n\ndôvodu\n\npreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n45. Zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy\nvyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány\naplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy\njednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom\noddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné\ndomáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“\n(napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03).\n46. Ústavný súd si je vedomý, že vo veci Ferrazzini proti Taliansku (rozhodnutie\nz 12. 7. 2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98) ESĽP konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6\nods. 1 dohovoru\n\nna\n\ndaňové\n\nzáležitosti,\n\n„a\n\nto napriek\n\nfinančným\n\ndôsledkom,\n\nktoré nevyhnutne majú na platiteľov daní.“. V tom istom rozhodnutí však ESĽP\npripomenul, že dohovor „je živý nástroj, ktorý má byť interpretovaný vo svetle súčasných\npomerov a Súdu prináleží zrevidovať, či by na základe zmeny názorov spoločnosti\n18\n\nna právnu ochranu, ktorá má byť zaručená jednotlivcom v ich vzťahoch s orgánmi verejnej\nmoci, nemala byť pôsobnosť článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru rozšírená na spory\nmedzi občanmi a orgánmi verejnej moci o zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov“.\n47. Napriek črtajúcim sa pochybnostiam o aplikovateľnosti práva na spravodlivé\nsúdne konanie na súdny prieskum postupov a rozhodnutí orgánov daňovej správy, ústavný\nsúd s ohľadom na zistenia vysvetlené v časti odôvodnenia tohto uznesenia týkajúcej sa\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nebol\nnútený zaoberať sa otázkou, či konanie krajského súdu, ktorého predmetom bola\nsťažovateľom tvrdená nečinnosť finančného riaditeľstva, spadá do aplikačného záberu čl. 6\nods. 1 dohovoru. Aj v prípade kladnej odpovede na túto otázku by totiž s ohľadom na záver\no zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva\nna súdnu ochranu bolo nevyhnutné konštatovať zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti aj v časti\nsťažovateľom tvrdeného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n48. Vzhľadom na odmietnutie celej predbežne prerokúvanej sťažnosti ako zjavne\nneopodstatnenej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bolo už bez právneho významu\nzaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu\na na priznanie náhrady trov konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. decembra 2017\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "prieťahy v konaní-nečinnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "právo-subjektívne", "správne súdnictvo-konanie proti nečinnosti", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "daň-rozhodnutie v daňovom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:631d20d8-04b7-4db1-ab83-fc61efdffd5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 502/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 502/2015 z 6. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-06", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:fae4012e-e6af-4c71-be8d-bdc3d0a8131a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 378/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 378/08 z 16. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-16", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fae4012e-e6af-4c71-be8d-bdc3d0a8131a"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/03 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 49/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1cadad14-90a2-4ca7-8034-10bb3535a94c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.451.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 451/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 451/2020 z 24. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.451.2020.1"}, {"guid": "ussr:4dabc3ef-5011-486f-8e11-0b6504b37ee4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.422.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 422/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 422/2018 z 13. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-13", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.422.2018.1"}, {"guid": "e750409e-e12e-4997-a902-17057c37aebf:12eb6ca2-2a4a-45b0-b83a-49dda298c355", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8014200920.1", "spisova_znacka": "5Sžo/1/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/1/2019 z 29. 5. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8014200920.1"}, {"guid": "581c18dd-f764-4506-9cf1-4fa55a593843:9daabcfd-2f61-4386-964c-90af67d15a7d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1015200552.1", "spisova_znacka": "5S/80/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5S/80/2015 z 22. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-06-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1015200552.1"}, {"guid": "817de3c1-3190-4ba0-84e0-407eee7b8cd8:f7ecca72-5862-486a-857e-e50633853707", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7015201015.2", "spisova_znacka": "7S/108/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7S/108/2015 z 27. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7015201015.2"}]}