{"guid": "ussr:4890807c-639c-4eec-b010-ee27dbdc6840", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.702.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 702/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 702/2017 z 13. 2. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 13. februára 2018, sp. zn. III. ÚS 702/2017, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.702.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-02-13", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4890807c-639c-4eec-b010-ee27dbdc6840", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.702.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.702.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.702.2017.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 702/2017-49\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2018\nv senáte zloženom z predsedu senátu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu\nRudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti neziskovej organizácie PANEURÓPSKA VYSOKÁ\nŠKOLA PRÁVA, n. o., Tomášikova 20, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom\nHavlátom, Rudnayovo námestie 4549/1, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4 Sžo 24/2016 zo 4. apríla 2017 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo neziskovej organizácie PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA\nPRÁVA, n. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4 Sžo 24/2016 zo 4. apríla 2017 p o r u š e n é b o l i .\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo 24/2016\nzo 4. apríla 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\n\npovinný\n\nuhradiť trovy právneho\n\nzastúpenia neziskovej organizácie PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA PRÁVA, n. o.,\nv sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet advokáta\nJUDr. Jána Havláta, Rudnayovo námestie 4549/1, Bratislava, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 702/2017-22\nz 21. novembra 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť neziskovej organizácie\nPANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA PRÁVA, n. o., Tomášikova 20, Bratislava (ďalej len\n„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich v záhlaví označených základných práv\na slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 4 Sžo 24/2016 zo 4. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\n2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplynulo, že napadnutý rozsudok bol\nvydaný v konaní o žalobe\n\n(ďalej len „žalobca“), ktorou sa domáhal\n\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia rektora sťažovateľky č. PO-335/2014 z 1. októbra\n2014, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti z 18. septembra 2014 o vrátenie školného\nza akademický rok 2010/2011 „v zmysle smernice rektora č. 3/2012 v znení neskorších\nzmien“ z dôvodu, že školné za štúdium 2. ročníka bakalárskeho študijného programu\npri nútenom opätovnom zápise do 2. ročníka zaplatil duplicitne. Žalobca s poukazom na to,\nže zo štatútu ani iného vnútorného predpisu sťažovateľky nevyplynul žiadny dôvod\nna nevyhovenie jeho žiadosti, v žalobe namietal, že rozhodnutie rektora sťažovateľky nie je\nnáležite a riadne odôvodnené a v jeho poučení sa uvádza, že ide o rozhodnutie konečné,\nproti ktorému nemožno podať opravný prostriedok. Podľa názoru žalobcu bolo povinnosťou\n\n2\n\nrektora sťažovateľky presne a úplne zistiť skutkový stav veci, pre tento účel získať\npodklady rozhodnutia a získané dôkazy vyhodnotiť.\n3. Sťažovateľka sa v priebehu prvostupňového konania bránila tým, že v predmetnej\nveci nekonala ako správny orgán. Tvrdila, že „pokiaľ boli práva žalobcu žalovaným\nporušené, mohol sa žalobca domáhať ochrany inými právnymi prostriedkami v režime\nsúkromného práva, nie správnou žalobou. Poukázal na to, že okrem vecí uvedených v § 108\nods. 1 písm. a) až e) zákona o vysokých školách sa na konania podľa tohto zákona\nnevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (Správny poriadok) a keďže samotný\nzákon o vysokých školách neobsahuje žiadne procesné správno-právne normy, nemôže sa\njednať v rámci rozhodovania o vrátení školného na súkromnej vysokej škole o rozhodovanie\nv správnom konaní. List rektora... nie je rozhodnutím správneho orgánu a preto sú\nneopodstatnené aj výhrady, o ktoré žalobca opiera svoju žalobu (napr. absencia\nodôvodnenia a pod.). Podľa žalovaného ide v danom prípade o právny vzťah súkromnoprávnej povahy, keď žiadateľ (fyzická osoba), ktorá uhradila poplatok za poskytnuté služby\n– vzdelávanie, žiada vrátenie školného resp. jeho časti (z dôvodov na jeho strane)\na právnická osoba príslušnej žiadosti nevyhovuje (ako poskytovateľ služby, nie ako správny\norgán).“.\n4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 S 254/14-26\nz 18. novembra 2015 rozhodnutie rektora sťažovateľky zrušil a vec jej vrátil na ďalšie\nkonanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom s poukazom na znenie § 244 a nasl.\nObčianskeho súdneho poriadku [účinného do 30. júna 2016; (ďalej len „OSP“)] uviedol, že\n„správne súdnictvo v SR vychádza z princípu generálnej klauzuly (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR)\ns negatívnou enumeráciou (§ 248 O. s. p.). Preto každý, kto tvrdí, že bol na svojich právach\nukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal\nzákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak; z právomoci súdu však nesmie\nbyť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd...\nS ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov a stanovisko žalovaného pripadlo súdu\nposúdiť predovšetkým otázku, či napadnuté rozhodnutie rektora Paneurópskej vysokej školy\no žiadosti žalobcu o vrátenie školného je rozhodnutím, ktoré podlieha súdnemu\npreskúmaniu na základe žaloby podľa 2. hlavy V. časti O. s. p... Rozhodnutie žalovaného\n3\n\no nevyhovení žiadosti žalobcu o vrátenie školného, ktoré bolo podľa jeho tvrdenia zaplatené\nduplicitne, sa dotýka žalobcovej majetkovej sféry a preto jeho práva a povinnosti môžu byť\ntýmto rozhodnutím priamo dotknuté... Krajský súd si je vedomý toho, že zákon o vysokých\nškolách s výnimkou taxatívne vymedzených prípadov vylučuje aplikáciu Správneho\nporiadku na konania podľa zákona o vysokých školách a preto nie je možné dovolávať sa\nuplatnenia procesných štandardov stanovených Správnym poriadkom. Napriek tomu je však\nsúd tej mienky, že postup a rozhodovanie žalovaného pri rozhodovaní o právach a\npovinnostiach fyzických osôb (študentov) musí rešpektovať pravidlá a princípy vyplývajúce\nz práva Európskej únie, okrem iného z čl. 41 Charty základných práv Európskej únie, ktorý\nzakotvuje právo na dobrú správu vecí verejných, ako aj odporúčanie Výboru ministrov\nRady Európy CM/Rec (2007) 7 členských štátov z 20. 06. 2007 o dobrej správe, ktoré\nvychádza z dodržiavania zásad zákonnosti, rovnoprávnosti, nestrannosti, proporcionality,\nprávnej istoty, časovej primeranosti, participácie, úcty k súkromiu a transparentnosti.\nPrincíp právnej istoty je zároveň jednou z nedeliteľných súčastí právneho štátu, ku ktorému\nsa Slovenská republika hlási (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) a je tiež jedným z kľúčových prvkov\npre riadne uplatnenie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR).\nUplatnenie princípov dobrej správy v právnej praxi znamená, že každé rozhodnutie musí\nbyť náležite odôvodnené, aby bolo transparentné a preskúmateľné (viď rozhodnutie NS SR\nvo veci vedenej pod sp. zn. 8 Sžo/12/2009). Keďže napadnuté rozhodnutie neobsahuje\nprakticky žiadne skutkové ani právne dôvody, pre ktoré nebolo vyhovené žalobcovej žiadosti\no vrátenie školného, nebolo možné toto rozhodnutie vecne preskúmať. Preto súd postupoval\npodľa § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p. a rozhodnutie žalovaného zrušil pre nepreskúmateľnosť\nspôsobenú nedostatkom dôvodov.“.\n5.1 Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala odvolanie,\nv ktorom namietala, že „žaloba bola podaná voči subjektu, ktorý vo veci nerozhodol\nv poslednom stupni, čo je však bez ďalšieho takou vadou konania, ktorú súd nemôže\nreparovať, a to ani výzvou vo vzťahu k účastníkovi, aby odstránil vadu podania, a preto\npodľa nášho názoru súd nemohol v merite veci rozhodnúť tak, ako rozhodol, ale už len\nz tohto dôvodu mal žalobu zamietnuť“. Krajský súd to však neurobil, „ale v rámci konania\nsi obstaral stanovisko... Fakulty práva PEVŠ – ako podkladu pre rozhodnutie a následne –\nskutkovo aj právne nesprávne – žalobe vyhovel“, pričom tým, že „sám zmenil osobu\n4\n\nžalovaného (v texte rozsudku)... prekročil rozsah právomocí daný správnym súdom\nvšeobecne záväznou právnou úpravou a porušil rovnosť účastníkov konania pred súdom“.\nV tejto súvislosti sťažovateľka poukázala aj na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS\n469/2011 z 26. októbra 2011, z ktorého vyplýva, že „Pri správnej žalobe, ktorá má všetky\nnáležitosti žaloby podľa § 249 ods. 2 OSP, ak žalobca žaluje správny orgán, ktorý\nnerozhodol v poslednom stupni, nejde o jednoduché opomenutie alebo formálny nedostatok\nžaloby, ktorý by mal súd podľa § 43 ods. 1 OSP povinnosť odstraňovať, pričom nemožno\nopomenúť účel povinného zastúpenia žalobcu advokátom v týchto veciach. V opačnom\nprípade by išlo skôr o neprípustnú aktivitu súdu, ktorá by mala za následok porušenia\nprincípu rovnosti účastníkov v konaní.“.\n5.2 Sťažovateľka zároveň v podanom odvolaní poukázala na to, že „školné, resp.\njeho výška a nakladanie s ním, je kľúčovým diferenciačným znakom jednotlivých typov\nvysokých škôl fungujúcich v podmienkach Slovenskej republiky. Neexistuje pritom žiadny\nprávny základ, ktorý by správnemu súdu umožňoval poskytnúť legitímny výklad, podľa\nktorého sú otázky týkajúce sa školného na súkromnej vysokej škole, inštitútom verejného\npráva, resp. predmetom správneho konania. Keby školné na súkromnej vysokej škole bolo\npredmetom verejnoprávnej regulácie, fakticky by právne ani neexistoval žiadny rozdiel\nmedzi súkromnými a inými vysokými školami a vo svojej podstate by to dokonca znamenalo\ningerenciu štátu - verejnej moci do súkromných záležitostí vysokej školy... Samotná\npovinnosť úhrady školného nevzniká študentovi na základe rozhodnutia vydaného\nv správnom konaní (ale táto povinnosť mu vzniká na základe zmluvného základu, t. j.\nakceptovaním výšky školného a jeho režimu, ktorú akceptáciu prejavuje študent úhradou\nškolného a následným zápisom na štúdium)... Žiadny zákon neurčuje, že otázka odpustenia,\nresp. vrátenia školného je otázkou, o ktorej sa rozhoduje v správnom konaní, uplatnenie\ntakéhoto režimu zo strany Paneurópskej vysokej školy by v skutočnosti viedlo k prekročeniu\njej zákonom zverených právomocí. Keby Paneurópska vysoká škola posudzovanie takto\npodanej žiadosti podriadila pod režim správneho konania (či už podľa zákona o správnom\nkonaní alebo podľa osobitného predpisu), fakticky by tým porušila čl. 2 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky. Posudzovanie žiadosti študenta, o ktorom zákon neurčuje, že sa o nej\nrozhoduje v správnom konaní, musí byť vnímané ako konanie, v ktorom majú rozhodujúci\nsubjekt (PEVŠ) a subjekt, o žiadosti ktorého sa rozhoduje, rovnaké postavenie, t. j. nejedná\n5\n\nsa o správne konanie. Toto, samozrejme, nevylučuje, aby si dotknutá osoba (v tomto\nprípade žalobca), uplatňovala voči tomuto subjektu (PEVŠ) svoje nároky súdnou cestou –\nsúkromnoprávnou žalobou.“. Podľa názoru sťažovateľky «práve skutočnosť, že zákon o VŠ\n(a ani iný všeobecne záväzný právny predpis) nereguluje otázky týkajúce sa školného na\nsúkromnej vysokej škole, v podstate vylučuje, aby mohlo byť takéto posúdenie žiadosti\nštudenta o vrátenie školného rektorom (či už je záver takéhoto posúdenia kladný alebo\nzáporný), materiálne predmetom prieskumu v správnom súdnictve. Ak by totiž rektor – hoci\naj v hypotetickej rovine – o podanej žiadosti rozhodol v podobe „správneho rozhodnutia“ a\nproti tomuto rozhodnutiu by následne bola podaná správna žaloba, z dôvodu absencie\nvšeobecne záväznej verejnoprávnej regulácie (na rozdiel od verejných a štátnych vysokých\nškôl - § 92 zákona o VŠ), správny súd by v rámci preskúmavania rozhodnutia rektora riešil\notázky súkromnoprávnej povahy (mal alebo nemal študent nárok na vrátenie školného z\ndôvodu nečerpania služieb), čo správnym súdom v rámci rozhodovania podľa V. časti OSP\nneprináleží. Správny súd by v merite veci nemal čo preskúmavať, keďže podmienky vrátenia\nškolného nevyplývajú zo zákona o VŠ a ani zo žiadneho iného všeobecne záväzného\nprávneho predpisu, ale ide o otázku súkromnoprávnej povahy... Zaradenie do siete\nvysokých škôl na základe štátneho súhlasu neznamená nič iné, ale len to, že žiadateľ –\nsúkromná vysoká škola, spĺňa všeobecne záväzné podmienky – personálne a\nmateriálnotechnické – na poskytovanie vysokoškolského vzdelávania a toto nemá žiadny\ndopad na súvisiace finančné otázky. Štátny súhlas je vo svojej podstate preto „len“\nprávnym titulom, resp. zákonným predpokladom na poskytovanie predmetnej služby\n(vysokoškolského vzdelávania) v podobe súkromnej vysokej školy (§ 47 ods. 1 zákona o VŠ),\nktorá činnosť podlieha kontinuálnej kontrole (akreditácii). Výklad uplatnený súdom, podľa\nktorého je štátny súhlas „automaticky“ okolnosťou, pre ktorý súkromná vysoká škola\no otázkach súvisiacich so školným rozhoduje ako správny orgán, je nesprávny a predstavuje\ntvorbu práva zo strany súdu, čo je v podmienkach Slovenskej republiky neprípustné.\nAnalogicky by totiž potom bolo možné uviesť, že ak fyzická osoba – podnikateľ, príp.\nprávnická osoba získala osvedčenie o živnostenskom podnikaní, t. j. právny titul na\nvykonávanie činnosti, jej služby (vrátane finančných otázok, t. j. úhrad za poskytované\nslužby), sú otázkami správnoprávnej povahy. Za verejnosprávnu agendu súkromnej vysokej\nškoly je preto možné označiť len tú časť jej činnosti a aktivít, ktorá podlieha\n\n6\n\nbezprostrednému verejnomocenskému dohľadu, resp. regulácii, fakticky sa jedná o otázky\ntýkajúce sa priamo poskytovania, resp. kvality štúdia, nie otázky finančné.».\n5.3 Sťažovateľka v podanom odvolaní napokon uviedla, že „súd v rámci konania\nvyzval žalovaného na dodanie administratívneho spisu. Na predmetnú výzvu reagoval dekan\nFakulty práva PEVŠ tak, že administratívnym spisom (tak ako ho vymedzil súd v predmetnej\nvýzve) nedisponuje, keďže vo veci nebolo rozhodované v režime správneho konania.“.\nZ uvedeného dôvodu „nie je možné mať bez ďalšieho za to, že rozhodnutie žalovaného je\nnepreskúmateľné... Žalovaný bol a je pripravený poskytnúť súdu listinné dôkazy\npreukazujúce správnosť jeho postupu vo veci, avšak tieto listiny nie je možné označiť za\nžurnalizovaný administratívny spis, na predloženie ktorého bola Fakulta práva PEVŠ\nvyzvaná, ale ide o listinné dôkazy aplikovateľné v režime súdnictva súkromnoprávnej\npovahy.“.\n6. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu ako vecne správny\npodľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil, pričom konštatoval, že „nezistil dôvod na to, aby sa\nodchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou\ncitáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku\nkrajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku\nnapadnutého rozsudku“. Najvyšší súd osobitne reagoval na námietku sťažovateľky\no nedostatku jej pasívnej legitimácie, keď odkázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n4 Sžo 19/2011 z 13. júla 2011, podľa ktorého „nesprávne označenie žalovaného v konaní\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu nebráni súdu, aby konal so\nsprávne identifikovaným žalovaným, pokiaľ táto skutočnosť nevyplýva z obsahu samotnej\nžaloby. Ustanovenie § 250 ods. 4 O. s. p. má kogentný charakter a ide o špeciálnu právnu\núpravu účastníkov v konaní. Nesprávne označenie žalovaného v súdnom konaní\no preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu nebráni súdu, aby konal so správne\nidentifikovaným žalovaným, pokiaľ táto skutočnosť vyplýva z obsahu samotnej žaloby,\nprípadne z obsahu pripojeného rozhodnutia a rovnako, aby správny orgán bol aj správne\noznačený v písomnom vyhotovení rozhodnutia súdu.“. Najvyšší súd dospel k rovnakému\nzáveru ako krajský súd, že „predmetné rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné\nz dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa, a ďalej tiež preto, že nebol predložený\n7\n\nsúdu administratívny spis, ktorý je potrebný pre rozhodnutie vo veci. Možno súhlasiť so\nžalovaným, že otázku školného a úhrad spojených so štúdiom zákon č. 131/2002 Z. z.\nreguluje len vo vzťahu k verejným vysokým školám a štátnym vysokým školám, konkrétne\nv § 92 ods. 1 až 23, čo predstavuje detailnú úpravu školného, výšku školného, režim úhrady\na podobne na verejných vysokých školách. Školné súkromných vysokých škôl, je osobitne\nupravené v § 93 zákona č. 131/2002 Z. z. a konkrétne podmienky ponechal zákonodarca na\núpravu samotnej súkromnej školy. Zákon o vysokých školách ani iný predpis nevylučuje,\naby konanie a rozhodovanie o žiadosti študenta o vrátenie školného bolo vyňaté zo súdneho\nprieskumu v správnom súdnictve, z dôvodu, že na konanie sa neaplikuje správny poriadok...\nSúd v správnom súdnictve neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245\nods. 2 O. s. p.).“.\n7. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a v sťažnosti\nuvádza, že „podstatou sporu medzi žiadateľom a sťažovateľom sa stalo to, či rozhodnutie\nrektora vo veci žiadosti o vrátenie zaplateného školného je rozhodnutím správneho orgánu,\nergo či ide o rozhodnutie právnickej osoby, ktorá podľa zákona rozhoduje v oblasti verejnej\nsprávy o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb alebo ide o rozhodovanie\nprávnickej osoby v oblasti súkromnoprávnej. Teda či ide o rozhodnutie, ktoré podlieha\nsúdnemu prieskumu podľa piatej časti O. s. p.“ . V tejto súvislosti tvrdí, že „v kontexte\nkonkrétnej veci je potrebné dať odpoveď na nasledovné právne otázky: (i) či zákon zveruje\nsťažovateľovi právomoc rozhodovať vo veci (v otázke ) žiadosti o vrátenie školného;\n(ii) či ide o rozhodnutie o práve a/alebo povinnosti fyzickej osoby; (iii) či ide\no rozhodovanie v oblasti verejnej správy. Ani súd prvého stupňa (prvej inštancie) a ani\nodvolací súd nedali na uvedené otázky relevantnú odpoveď“ , preto sú ich rozhodnutia\nnepreskúmateľné, svojvoľné a arbitrárne.\n8. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. KP 3/2017-74\nz 8. januára 2018 vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom uviedla, že „na rozdiel\nod tvrdenia sťažovateľky sa domnieva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne\npodrobné a dôvody, ktoré najvyšší súd viedli k potvrdeniu rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave boli objasnené sťažovateľke v stručnej a jasnej forme prostredníctvom\nodôvodnenia napadnutého rozsudku.\n\nĎalej dodáva,\n8\n\nže\n\nadministratívne\n\nkonanie\n\nu sťažovateľky po rozhodnutí najvyššieho súdu naďalej pokračuje a vec nie je právoplatne\nskončená v konaní pred sťažovateľkou. Najvyšší súd vzhľadom na skutočnosť, že v tomto\nštádiu vychádzajúc z princípu viazanosti súdu uznesením po jeho doručení (§ 170 ods. 1\nO. s. p., § 237 ods. 1 C. s. p.), senátu už neprislúcha akokoľvek dodatočne doplňovať,\nobjasňovať ani prípadne meniť argumentáciu v ňom uvedenú, rozhodnutie o predmetnej\nsťažnosti sťažovateľky necháva na posúdení Ústavného súdu Slovenskej republiky.“ .\n9. Sťažovateľka reagovala na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu podaním\nz 8. januára 2018, v ktorom zotrvala na svojom názore o nepreskúmateľnosti, svojvoľnosti\na arbitrárnosti napadnutého rozsudku, pričom uviedla, že skutočnosť, že v súčasnosti\nprebieha administratívne konanie pred sťažovateľkou, je síce dôsledkom rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, to však nič nemení na skutočnosti, že práve ním došlo k porušeniu jej\nv záhlaví označených základných práv a slobôd. Súčasťou tohto podania bolo oznámenie\nsťažovateľky, že si ním „uplatňuje náhradu trov konania vo výške 382,65 EUR“.\n10. Predsedníčka najvyššieho súdu aj sťažovateľka v podaniach uvedených v bodoch\n7 a 8 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní. Ústavný súd so súhlasom\núčastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci\nod ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno\nočakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb\na právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich\nzákladných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich\n9\n\nz medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom\nustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný\nsúd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných\nsúdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú\nzlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej\nzmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani\npodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých\norgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).\nZásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu\ndo právomoci\n\nvšeobecných\n\nsúdov,\n\nktorých\n\nrozhodnutia\n\nsú\n\nv konaní\n\no sťažnosti\n\npreskúmavané (IV. ÚS 303/04).\n13. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto\nprávomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a\nposudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo\nnebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom\nkontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené\n\nalebo\n\narbitrárne,\n\na\n\ntak\n\nz ústavného\n\nhľadiska\n\nneospravedlniteľné\n\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,\nII. ÚS 231/04).\n14. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky\nzaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu (bod 6), ktorý sťažovateľka považuje za nepreskúmateľný, svojvoľný\n10\n\na arbitrárny, pričom najvyššiemu súdu vytýka, že nereagovaním na jej odvolacie námietky\n(body 5.1, 5.2 a 5.3) nedostala zo strany najvyššieho súdu (ale ani zo strany krajského súdu)\nodpoveď na to, „(i) či zákon zveruje sťažovateľovi právomoc rozhodovať vo veci (v otázke)\nžiadosti o vrátenie školného; (ii) či ide o rozhodnutie o práve a/alebo povinnosti fyzickej\nosoby; (iii) či ide o rozhodovanie v oblasti verejnej správy“.\n15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo\nzáväzkoch.\n17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno\nvidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,\nna základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom\noznačeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).\n18. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej\nochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie\nsúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,\na tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu\nochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy\nlen v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152\nods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c\nods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť\npred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).\n\n11\n\n19. Do obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\npatrí aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(III. ÚS 119/03). Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení\nrozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy\nzvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli\npre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade\naj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\n20. Rovnako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\nvyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých\nsa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby\nna každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide\no argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve\nna tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).\nZ práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú\nvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).\n21. V okolnostiach posudzovaného prípadu ústavný súd preskúmaním napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu zistil, že námietky sťažovateľky sú opodstatnené a že závery\nvyvodené týmto súdom zakladajú porušenie jej základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného\nčl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd rozhodol o podanom odvolaní sťažovateľky spôsobom,\nktorý je arbitrárny, a tým ústavne nesúladný, keďže na jej odvolacie námietky v podstate\n12\n\nvôbec nereagoval. Zodpovedanie otázok „(i) či zákon zveruje sťažovateľovi právomoc\nrozhodovať vo veci (v otázke) žiadosti o vrátenie školného; (ii) či ide o rozhodnutie o práve\na/alebo povinnosti fyzickej osoby; (iii) či ide o rozhodovanie v oblasti verejnej správy“, sa\npritom v okolnostiach posudzovaného prípadu javí ako podstatné. Napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu nie je v danom prípade presvedčivo odôvodnený, a táto skutočnosť\nv konečnom dôsledku zakladá nepreskúmateľnosť a ústavnú neudržateľnosť ním vydaného\nrozhodnutia. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil citované východiská\nochrany základných práv a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o odvolaní\nsťažovateľky nemožno hodnotiť inak ako prísne formalistický, odporujúci obsahu\nnamietaných základných práv a slobôd.\n22. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že podľa § 5 ods. 2 Správneho súdneho\nporiadku (účinného od 1. júla 2016, ďalej len „SSP“) konanie pred správnym súdom je\njednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov administratívneho konania. Podľa § 5 ods. 1 SSP konanie\npred správnym súdom sa okrem princípov, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok\n(ďalej len „CSP“) a ktoré sa na konanie pred správnym súdom použijú primerane, riadi aj\nprincípmi uvedenými v odsekoch 2 až 12. Podľa čl. 2 ods. 1 CSP ochrana ohrozených alebo\nporušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol\nnaplnený princíp právnej istoty.\n23. Na tomto skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, preto ho podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a § 56\nods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie\nkonanie (body 1 a 2 výroku nálezu).\n24. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci\nvydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova\n\n13\n\nprerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom\nústavného súdu.\n25. Podľa § 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,\nrozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré\nje vykonateľné jeho doručením.\n26. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o odvolaní\nsťažovateľky s tým, že sa bude účinne zaoberať jej odvolacími námietkami, osobitne\nnámietkou nedostatku právomoci správneho súdu, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá\nje osobitne zvýraznená v ustanoveniach jednotlivých procesných kódexov (ako aj v čl. 6\nods. 1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať\ntaké riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce\nzmysel a účel príslušných zákonných ustanovení. Najvyšší súd sa v prvom rade bude musieť\nrelevantným a ústavne udržateľným spôsobom vysporiadať s otázkou, či rozhodnutie\nrektora sťažovateľky, ktorým nebolo vyhovené žiadosti o vrátenie školného, je rozhodnutím\nvydaným v oblasti verejnej správy, a či teda predmetná vec vôbec spadá pod správne\nsúdnictvo.\nIII.\n27. Sťažovateľka v petite sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov\nkonania. Následne vo svojom stanovisku k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu\nz 8. januára 2018 vyčíslila trovy konania celkovou sumou 382,65 €, avšak bližšie ich\nnekonkretizovala a ústavnému súdu nepredložila ani dôkaz o tom, že právny zástupca\nje platiteľom dane z pridanej hodnoty.\n28. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n\n14\n\n29. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal\nz § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto\nvyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky\nza prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.\nTáto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2016\npredstavovala sumu 884 €.\n30. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c)\na § 16 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 312,34 €\nz dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie\nveci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2017) v sume po 147,33 € za jeden\núkon a dva režijné paušály v sume po 8,84 € za jeden paušál, ktoré zaviazal uhradiť najvyšší\nsúd (bod 3 výroku nálezu).\n31. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. februára 2018\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "vysoká škola", "správne súdnictvo", "právomoc-právomoc všeobecného súdu", "rozhodnutie-odôvodnenie", "vysoká škola", "rozhodnutie-odôvodnenie", "správne súdnictvo", "právomoc-právomoc všeobecného súdu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Sžo/24/2016", "guid": "581fbe24-b863-45cb-93a0-17dbcb338876:79875e40-4e97-46be-a931-aa4fddf31bc7", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:17510b3d-1132-4c12-9f05-dcb05af6e5c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 469/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 469/2011 z 26. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17510b3d-1132-4c12-9f05-dcb05af6e5c4"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:8743e9c5-ed42-4253-85f9-ce9f74f5192b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 231/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 231/04 z 9. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-09", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8743e9c5-ed42-4253-85f9-ce9f74f5192b"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:d78a7b79-5374-48c9-aaf4-6726432ccc41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 22/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/03 z 5. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-05", "citacie_n": 350, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d78a7b79-5374-48c9-aaf4-6726432ccc41"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d4522b7d-7638-4fb7-b104-1dbaa745f90b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.302.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 302/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 302/2020 z 17. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.302.2020.1"}, {"guid": "ussr:a1fbb861-d4b9-40a0-970a-953beb4314cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.94.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 94/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 94/2019 z 5. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.94.2019.1"}, {"guid": "0655b953-3664-444d-aefd-2c3845070f51:9aeb0d25-3ee6-41e8-bfe1-c6fcf9ce1137", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1014202009.1", "spisova_znacka": "4Sžo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/1/2018 z 11. 9. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-09-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1014202009.1"}, {"guid": "0655b953-3664-444d-aefd-2c3845070f51:598499d4-26a5-4ce7-a2ad-6ca823be7e4f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1014202009.1", "spisova_znacka": "4Sžo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/1/2018 z 10. 9. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-09-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1014202009.1"}, {"guid": "0655b953-3664-444d-aefd-2c3845070f51:a7d8ba86-93ef-4b74-ac52-f2b47add702e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1014202009.1", "spisova_znacka": "4Sžo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/1/2018 z 10. 9. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-09-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1014202009.1"}]}