{"guid": "ussr:62b3f87c-887a-47ce-b243-b0f7ba110d98", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.656.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 656/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 656/2017 z 25. 10. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. októbra 2017, sp. zn. III. ÚS 656/2017, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.656.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-10-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/62b3f87c-887a-47ce-b243-b0f7ba110d98", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.656.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.656.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.656.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 656/2017-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. Petrom Harakálym, Mlynská 28, Košice, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\npráva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 CoPr 3/2016-323\nz 31. mája 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta\n2017 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne\nkonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k.\n5 CoPr 3/2016-323 z 31. mája 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).\n2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní\nvedenom na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhal okrem iného určenia,\nže «obsah a podmienky v subdodávateľskej zmluve zo dňa 14.6.2010 uzatvorenej medzi\nsťažovateľom a spoločnosťou\n\nako žalovaným (ďalej len „žalovaný“),\n\nzodpovedajú pracovnoprávnemu vzťahu, a že úraz, ktorý sa stal sťažovateľovi dňa\n12.5.2011 počas výkonu práce je pracovným úrazom, za ktorý zodpovedá žalovaný v\nrozsahu 100 %. Žalobu v tejto časti podal na tom skutkovom základe, že dňa 12.5.2011\nvykonával pre žalovaného pomocné práce v areáli\n\n, okres\n\n, a to na základe poddodávateľskej zmluvy zo dňa 14.6.2010, uzavretej medzi ním a\nžalovaným. Pri výkone práce na streche plechovej prístavby, kde sťažovateľ vykonával\nstŕhanie plechov z dôvodov výstavby lešenia, ktoré malo slúžiť pri zatepľovaní školy, došlo v\ndôsledku preborenia strechy k jeho pádu na zem, pričom utrpel ťažké zranenia....“.\nSťažovateľ v návrhu poukazoval predovšetkým na to, že „hoci medzi ním a žalovaným bola\nuzatvorená formálne poddodávateľská zmluva, prácu ktorú na základe tejto zmluvy pre\nžalovaného vykonával niesla všetky zákonné znaky závislej práce, ktorú je možné v zmysle\nZákonníka práce vykonávať len v pracovnom pomere. Na základe toho možno\npoddodávateľskú zmluvu považovať len za zastierajúci právny úkon, ktorým bola zakrytá\nexistencia pracovného pomeru sťažovateľa u žalovaného. Následne aj úraz, ktorý utrpel\nsťažovateľ dňa 12.5.2011 je pracovným úrazom v zmysle § 195 ods. 1 Zákonníka práce, za\nktorý nesie v zmysle uvedeného ustanovenia zodpovednosť žalovaný.“. Alternatívne sa\nsťažovateľ domáhal na žalovanom zaplatenia úrazového príplatku, úrazovej renty\n(jednorazovo i mesačne), náhrady za bolesť, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia,\nnáhrady za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, a to všetko s príslušenstvom bližšie\nšpecifikovanom v petite jeho žaloby.\n3. Okresný súd rozsudkom č. k. 25 Cpr 6/2013-263 z 1. decembra 2015 návrh\nsťažovateľa v časti, ktorou žiadal určiť, že obsah a podmienky v subdodávateľskej zmluve\nuzatvorenej medzi sťažovateľom a žalovaným zodpovedajú pracovnoprávnemu vzťahu a že\n2\n\núraz, ktorý sa stal sťažovateľovi počas výkonu práce je pracovným úrazom, za ktorý\nzodpovedá žalovaný, zamietol. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým\nrozsudkom rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.\n4. Proti rozhodnutiu krajského súdu nasmeroval sťažovateľ svoju sťažnosť, ktorú\nodôvodňuje tým, že odvolací súd sa v celom rozsahu „odvolal na predchádzajúci rozsudok\nokresného súdu“, pričom „V odôvodnení neuviedol žiadnu vlastnú argumentáciu ani\nzdôvodnenie skutkových či právnych záverov, na základe ktorých rozhodol. Len\nskonštatoval, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa\nokresný súd nevysporiadal. Sťažovateľ pritom v podanom odvolaní uviedol rozsiahlu\nargumentáciu, na ktorú nereagoval racionálnym zdôvodnením ani okresný súd, ani krajský\nsúd ako súd odvolací.“.\n5. Námietku o porušení práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces\npodrobnejšie rozvádza v ďalšom texte sťažnosti. K porušeniu týchto práv došlo podľa jeho\nnázoru nielen nedostatočným zdôvodnením súdneho rozhodnutia, ale aj nesprávnym\nprávnym posúdením jeho žalobného návrhu. V nadväznosti na to argumentuje, že „krajský\nsúd neposúdil jeho nárok podľa relevantnej právnej normy“. Tvrdí, že práca, ktorú pre\nžalovaného vykonával, niesla všetky znaky závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka\npráce. K tomu uvádza, že „účelom vymedzenia pojmu závislá práca je okrem iného aj\nzabrániť obchádzaniu ustanovení Zákonníka práce a uzatváraniu iných zmluvných typov na\nprácu, ktorá by mala byť ako práca so znakmi závislej práce pokrývaná zmluvnými formami\npracovného práva. ... Za najvýznamnejší pojmový znak inštitútu závislej práce je konštante\nnutné považovať nadriadenosť zamestnávateľa a podriadenosť zamestnanca, resp. osobnú\nzávislosť zamestnanca na zamestnávateľovi. ... Práve tento najvýznamnejší pojmový znak\nzávislej práce, a to vzťah podriadenosti a nadradenosti charakterizoval právny vzťah\nexistujúci medzi sťažovateľom a žalovaným. Sťažovateľ sa pri výkone práce absolútne\npodriaďoval rozhodnutiam a pokynom žalovaného vo všetkých okolnostiach týkajúcich sa\npredmetného vzťahu ako aj týkajúcich sa výkonu samotnej práce. Žalovaný nariaďoval\nsťažovateľovi, aké práce má vykonávať, kde ich má vykonávať, kedy a v akom čase ich má\nvykonávať, určoval odmenu za vykonávanú prácu a vôbec určoval celý obsah právneho\n3\n\nvzťahu existujúceho medzi sťažovateľom a žalovaným. K tomu je potrebné dodať, že\nsťažovateľ nebol v takomto či v obdobnom právnom vzťahu so žiadnym iným subjektom, ale\nlen výlučne so žalovaným, čo taktiež nepriamo potvrdzuje absolútnu podriadenosť\nsťažovateľa žalovanému.“.\n6. V nadväznosti na to sťažovateľ rozoberá jednotlivé znaky charakterizujúce závislú\nprácu a aplikuje ich na svoj prípad: „Prvým zákonným znakom závislej práce v zmysle § 1\nods. 2 Zákonníka práce je osobný výkon práce. Celý obsah poddodávateľskej zmluvy je\nkoncipovaný tak, že sa vzťahuje výlučne na osobu sťažovateľa, ktorý práce pre žalovaného\nvykonával výlučne osobne. ... Napr. ustanovenie článku VI. ods. 6 zmluvy ukladalo\nsťažovateľovi osobne používať pracovný odev s logom žalovaného. V ustanovení článku VI.\nods. 7 je zase zakotvené výhradné právo na spoluprácu so sťažovateľom osobne v akciách\nzabezpečovaných žalovaným. Výlučne na osobu sťažovateľa sa vzťahujú aj ďalšie\nustanovenia poddodávateľskej zmluvy. Ďalším zákonným znakom závislej práce... je výkon\npráce podľa pokynov zamestnávateľa. Uvedený pojmový znak závislej práce napĺňa už\nustanovenie článku II ods. 2 poddodávateľskej zmluvy, kde sa sťažovateľ pri výkone práce\npre žalovaného zaviazal súhlasiť so všetkými nariadeniami a požiadavkami žalovaného.\nObdobnú povinnosť obsahuje aj ustanovenie článku II ods. 4 poddodávateľskej zmluvy, kde\nsa sťažovateľ zaviazal dodržiavať všetky pravidlá v zhode s požiadavkami žalovaného\nregulujúcimi vykonávanie prác. Ustanovenie § 1 ods. 2 Zákonníka práce uvádza ako ďalší\nzákonný znak závislej práce výkon práce v mene zamestnávateľa. Naplnenie uvedeného\nznaku... najvýraznejšie demonštruje ustanovenie článku VI. ods. 6 poddodávateľskej zmluvy,\npodľa ktorého sa sťažovateľ zaviazal počas plnenia zmluvy nepoškodzovať dobré meno\nžalovaného. Najmä sa však zaviazal používať pracovný odev s logom žalovaného, čím je\njednoznačne vyjadrený úmysel, aby sťažovateľ pri výkone prác nevystupoval ako samostatne\nzárobkovo činná osoba, ale ako zamestnanec žalovaného. Naplnenie uvedeného znaku\nzávislej práce nepriamo potvrdzuje aj zakotvenie výhradného práva na spoluprácu\nupraveného v ustanovení článku VI. ods. 7 poddodávateľskej zmluvy. Ďalším znakom\nzávislej práce je vykonávanie tejto práce za mzdu alebo za odmenu. Z článku IV a V\npoddodávateľskej zmluvy jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ vykonával práce pre\nžalovaného za odplatu, pričom táto mu bola poskytovaná v zmysle článku IV ods. 4 a článku\n4\n\nV ods. 4 pravidelne za každý odpracovaný mesiac. V tomto smere nie je podstatné, akou\nformou a na základe akého zúčtovania bola odplata vyplácaná. Je podstatná len skutočnosť,\nže sťažovateľ za vykonávanú prácu dostával odplatu, a to dokonca pravidelne za každý\nmesiac tak ako je to zvyčajné aj v prípade vyplácania mzdy z pracovného pomeru. Podľa § 1\nods. 2 Zákonníka práce je závislou prácou práca vykonávaná v pracovnom čase. O tom, že\nsťažovateľ vykonával pre žalovaného práce presne v ním stanovenom pracovnom čase, niet\npochybnosti, nakoľko to ustanovovala sama poddodávateľská zmluva v článku II ods. 4\nzmluvy. Podľa tohto ustanovenia bol sťažovateľ povinný dodržiavať pracovný čas a\npracovnú dobu stanovenú stavbyvedúcim, čo je typické najmä pre pracovný pomer a\npracovnoprávny vzťah. Sťažovateľ nemohol vykonávať príslušné práce slobodne v čase,\nktorý si sám zvolil ale bol viazaný pracovným časom určeným zo strany žalovaného. Medzi\nzákonné znaky závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce patrí aj znak vykonávania\nzávislej práce na náklady zamestnávateľa. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na\nustanovenie článku IV ods. 3 zmluvy, z ktorého je zrejmé, že zabezpečovanie stavebného\nmateriálu bolo úlohou žalovaného. Prítomnosť vyššie uvedeného zákonného znaku závislej\nčinnosti potvrdzuje aj ustanovenie článku IV ods 5 zmluvy, podľa ktorého žalovaný\nzabezpečoval na svoje náklady aj ubytovanie sťažovateľa v prípade potreby. Podľa článku\nIV ods. 2 poddodávateľskej zmluvy mal síce sťažovateľ pri práci používať vlastné drobné\nnáradie, avšak za to mu bola vyplácaná osobitná náhrada mesačne v sume 33,00 EUR.\nPokiaľ ide o veľké pracovné náradie, to už zabezpečoval kompletne žalovaný. Vzhľadom na\nuvedené možno považovať za naplnený aj ďalší pojmový znak závislej činnosti, ktorým je\npoužívanie výrobných prostriedkov zamestnávateľa. Pokiaľ ide o ďalší pojmový znak\nzávislej činnosti, ktorým je vykonávanie práce na zodpovednosť zamestnávateľa, je nutné\npoukázať na to, že v zmysle zmluvy mal sťažovateľ pracovať presne podľa pokynov\nžalovaného, ako to bolo spomenuté už vyššie. Sťažovateľ sa za vykonanú prácu zodpovedal\nvýlučne žalovanému, o čom svedčí napr. ustanovenie článku VI poddodávateľskej zmluvy.\nSťažovateľ teda nevystupoval čo sa týka svojej zodpovednosti za vykonanú pracú voči tretím\nosobám, ale len voči žalovanému, ktorý následne zodpovedal za práce vykonané\nsťažovateľom. Aj tento pojmový znak preto možno považovať za naplnený. V\npoddodávateľskej zmluve bol dojednaný výkon opakovanej činnosti, o čom svedčí\nskutočnosť, že zmluva bola dojednaná na dobu neurčitú a jej predmetom boli len všeobecné\n5\n\nstanovené stavebné práce. Teda zmluvou nebolo dojednané zhotovenie konkrétneho diela\nale len výkon opakovanej činnosti stavebných prác, čo zodpovedá naplneniu aj posledného\nzákonného znaku závislej činnosti... (výkon opakovanej činnosti).“\n7. Na tomto podklade sťažovateľ konštatuje, že „Hoci medzi sťažovateľom a\nžalovaným bol zdanlivo uzatvorený obchodnozáväzkový vzťah, jeho obsahom boli v\nskutočnosti práva a povinnosti charakterizujúce výkon závislej práce v zmysle § 1 ods. 2\nZákonníka práce. Nakoľko závislá práca môže byť v zmysle § 1 ods. 3 Zákonníka práce\nvykonávaná len v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne aj v\ninom pracovnoprávnom vzťahu a nikdy nie v zmluvnom občianskoprávnom alebo v\nobchodnoprávnom vzťahu, bol vzťah medzí sťažovateľom a žalovaným jednoznačne\npracovnoprávnym vzťahom a to aj s prihliadnutím na ustanovenie § 41a ods. 2 Občianskeho\nzákonníka. Následne aj úraz, ktorý sa stal sťažovateľovi dňa 12.5.2011 bol v zmysle § 195\nods. 2 Zákonníka práce pracovným úrazom, nakoľko bol sťažovateľovi spôsobený pri plnení\npracovných úloh.“.\n8. Proti namietanému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací odmietol ako neprípustné.\n9. Na tomto základe sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 5CoPr/3/2016-323 zo dňa 31.5.2016 porušil\nzákladné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane\nzákladných ľudských práv a slobôd.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5CoPr/3/2016-323 zo dňa 31.5.2016\nzrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 374,81 EUR,\nktorú je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Petra\nHarakályho, advokáta, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“\n\n6\n\nII.\n10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n13. Podľa § 20 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd je\nviazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.\n14. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom\nprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa\nna také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\n\n7\n\n15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,\nprípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať\ntakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\n16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n18. Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už ústavný súd\nv minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca\nv základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva\nna súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).\nZ uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť\n(IV. ÚS 195/07), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.\n19. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 5 CoPr 3/2016-323 z 31. mája 2016,\nku ktorému malo dôjsť jednak tým, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne\nneodôvodnil a jednak tým, že vec sťažovateľa nesprávne právne posúdil. Sťažovateľ\n8\n\nnámietku o nesprávnom právnom posúdení veci odôvodňuje tým, že práca, ktorú pre\nžalovaného vykonával, niesla všetky znaky závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 zákona\nč. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník\npráce“). Subdodávateľskú zmluvu považuje len za zastierajúci právny úkon, ktorým bola\nzakrytá existencia jeho pracovného pomeru u žalovaného, a následne aj úraz, ktorý utrpel, je\npracovným úrazom, za ktorý nesie zodpovednosť žalovaný. Presvedčený o relevantnosti\nsvojich argumentov sťažovateľ od ústavného súdu očakáva prehodnotenie záveru,\nku ktorému dospeli všeobecné súdy v otázke povahy právneho vzťahu medzi ním\na žalovaným.\n20. Ústavný súd, zohľadniac svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri\nvýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, resp.\ns medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov\nlen v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného\nsúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).\n21. Ústavný súd preto považoval za potrebné oboznámiť sa rozhodnutiami\nvšeobecných súdov vydaných vo veci sťažovateľa, a to najmä s ohľadom na overovanie\nopodstatnenosti jeho námietok. V tejto súvislosti opäť poukazuje na svoju judikatúru, podľa\nktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno\nposudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),\n\n9\n\npretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.\nV podstatnej časti odôvodnenia rozsudku teda okresný súd uviedol:\n„... je možné konštatovať, že už samotný navrhovateľ pri uplatnení nároku si nebol\núplne istý vznikom individuálneho pracovnoprávneho vzťahu, keď svoj nárok koncipoval\nako alternatívu ( predpokladal nepreukázanie individuálneho pracovnoprávneho vzťahu).\nĎalej pri uvedenej alternatíve je potrebné zdôrazniť, že petit návrhu tak, ako je koncipovaný\nnavrhovateľom nespĺňa náležitosti alternatívneho petitu ( čo nespochybnil ani právny\nzástupca odporcu ). S poukazom na uvedené predmetné nároky navrhovateľa označené ako\nalternatívny petit súd nepovažoval za alternatívny nárok, ale ako dva samostatné, na seba\nnezávislé nároky navrhovateľa ( jeden nárok podľa ustanovení Zákonníka práce a druhý\npodľa Obchodného zákona ). K petitu A/ návrhu je potrebné dodať, že navrhovateľ pokiaľ\nchcel byť v konaní úspešný, v zmysle § 120 ods. 1 OSP by musel uniesť dôkazné bremeno\n(preukázať súdu), že nárok navrhovateľa je v tejto časti nároku dôvodný. Predmetom\nnároku A/ s poukazom na vyššie uvedené bol navrhovateľ povinný preukázať, že obsah a\npodmienky v subdodávateľskej zmluve uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným\nzodpovedajú pracovno-právnemu vzťahu. Ak by navrhovateľ preukázal vyššie uvedené,\nmohol by súd následne vyriecť, že úraz, ktorý sa stal žalobcovi dňa 12.05. 2011 počas\nvýkonu práce je pracovným úrazom, za ktorý zodpovedá žalovaný. Tiež by navrhovateľ\nmusel preukázať zavinenie odporcu v rozsahu 100%.\nAby navrhovateľ v konaní preukázal, že medzi navrhovateľom a odporcom vznikol\nindividuálny pracovnoprávny vzťah, musel by v konaní navrhovateľ preukázať, že v prípade\núčastníkov konania sa jedná o:\na/ výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa,\nb/ podľa pokynov zamestnávateľa,\nc/ v jeho mene,\nd/ za mzdu alebo odmenu,\ne/ v pracovnom čase,\nf/ na náklady zamestnávateľa,\ng/ jeho výrobnými prostriedkami,\nh/ na zodpovednosť zamestnávateľa,\nch/ ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností.\n10\n\nV prípade, že by sa preukázal nárok navrhovateľa označený A/, nárok uplatnený ako\nB/ by sa stal bezpredmetným, pretože nárok navrhovateľa by následne musela uspokojiť\nSociálna poisťovňa - vedľajší účastník.\nSúd vo veci sa oboznámil s obsahom PODDODÁVATEĽSKE ZMLUVY zo dňa\n14.6.2010... Z obsahu uvedenej zmluvy nemôžeme konštatovať iné, ako že uvedenú zmluvu\nuzatvorili účastníci zmluvy poddodávateľ - navrhovateľ ako podnikateľ – živnostník a\nodporca dodávateľ, podnikateľ - právnická osoba ( to preukazuje aj označenie účastníkov\nzmluvy). Predmetom uvedenej zmluvy je úprava práv a povinností medzi dvoma\npodnikateľmi, ohľadne stanovenia a zabezpečenia podmienok poddodávateľských prác v\nprospech odporcu. Uvedená zmluva upravuje rámcovo práva a povinnosti medzi dvoma\npodnikateľskými subjektami. Účelom úpravy je sústavná činnosť vykonávaná samostatne\npodnikateľmi vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku tak,\nako to má na mysli ustanovenie § 2 ods. 1 Obch. zák.. Ak by sme opomenuly tento listinný\ndôkaz, k predmetu veci je potrebné dodať, že v rozsahu ust. § 120 ods. 4 OSP súd vykonal aj\nďalšie dôkazy a to vo veci vypočul konateľa odporcu, zástupcu vedľajšieho účastníka\nkonania a aj svedkov\n\n,\n\n,\n\na\n\n.\n\nKonateľ odporcu, zástupca vedľajšieho účastníka konania a aj svedkovia v konaní\nvypovedali a svojimi výpoveďami vylúčili v prípade navrhovateľa vznik individuálneho\npracovného vzťahu. Práve naopak všetci svedkovia, priamo svedkovia\n\na\n\npotvrdzovali, že práce na odstránení strešného plášťa ( práce, pri ktorých došlo k\núrazu ) vykonával odporca ako živnostník, spolu so svedkom\n\n, pre\n\nodporcu. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je potrebné konštatovať, že medzi\nnavrhovateľom a odporcom nevznikol žiaden pracovný vzťah ( ani na základe vyššie\nuvedenej zmluvy ) a pokiaľ došlo dňa 12.5.2015 k úrazu navrhovateľa s opísanými\ndôsledkami na zdraví navrhovateľa, nejedná sa o pracovný úraz navrhovateľa.“\n22. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal rozhodnutie okresného súdu\na skonštatoval, že „prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre\nposúdenie veci, vykonal dokazovanie... a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými\nsa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil... Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá\nzákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.“. Okrem toho uviedol,\n11\n\nže „Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd\nnevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté\nprávne závery.“. S ohľadom na uvedené krajský súd v súlade s v tom čase platným\na účinným § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil rozsudok\nokresného súdu ako vecne správny, pričom s prihliadnutím na § 219 ods. 2 OSP sa v celom\nrozsahu stotožnil s rozhodnutím okresného súdu a obmedzil sa len na skonštatovanie\nsprávnosti jeho dôvodov.\n23. Z napadnutého rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu\nvyplýva, že všeobecné súdy v ňom síce stručne, ale napriek tomu dostatočne vysvetlili svoj\npostoj k spornej otázke povahy právneho vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným.\nPri hľadaní odpovede na sťažovateľom nastolené otázky správne vychádzali z definície\nzávislej práce upravenej v Zákonníku práce a z definičných znakov podnikania,\nresp. živnosti\n\nupravených\n\nzákonom\n\nč.\n\n513/1991\n\nZ.\n\nz.\n\nObchodný\n\nzákonník\n\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) v spojení so zákonom\nč. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon).\n24. Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce sa závislou prácou rozumie práca vykonávaná\nvo\n\nvzťahu\n\nnadriadenosti\n\nzamestnávateľa\n\na\n\npodriadenosti\n\nzamestnanca,\n\nosobne\n\nzamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene,\nv pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia môže byť\nzávislá práca vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu\nalebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom\nvzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu\nalebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.\n25. Cieľom citovanej právnej úpravy bolo stanoviť, aká práca sa vykonáva\nv pracovnoprávnych vzťahoch (závislá práca) a aké sú jej znaky napríklad v porovnaní\ns výkonom podnikania, resp. živnosti, kde sú tieto znaky vymedzené v legálnej definícii.\nVýslovné vymedzenie znakov v Zákonníku práce malo napomôcť lepšie identifikovať\nprácu, ktorá sa musí vykonávať v pracovnoprávnom vzťahu, resp. v obdobnom pracovnom\n12\n\nvzťahu a zabrániť obchádzaniu ustanovení Zákonníka práce, tak ako na to v konečnom\ndôsledku poukazoval i sťažovateľ.\n26. Vychádzajúc z uvedených zákonných ustanovení, ako aj z argumentácie\npredostretej sťažovateľom, ktorý detailne popisuje všetky znaky závislej práce a aplikuje ich\nna svoj prípad (bod 6), by sa mohlo zdať, že činnosť, ktorú sťažovateľ vykonával, mohla\nniesť niektoré znaky závislej práce. To je však iba jednostranný pohľad na vec.\nV nadväznosti na to je potrebné poukázať i na právne predpisy upravujúce problematiku\npodnikania, skúmať znaky definujúce podnikanie a následne porovnať, či na základe\nznakov, ktoré vykazuje vykonávaná práca, ide o pracovnoprávny vzťah (závislú prácu)\nalebo samostatnú činnosť (živnosť, podnikanie). Pritom je potrebné prihliadnuť\nna konkrétne okolnosti posudzovanej veci sťažovateľa.\n27. Podľa § 2 Obchodného zákonníka sa podnikaním rozumie sústavná činnosť\nvykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť\nza účelom dosiahnutia zisku. Podľa odseku 2 písm. b) citovaného ustanovenia je\npodnikateľom i osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia. Podľa § 2\nživnostenského zákona je živnosťou sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne,\nvo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok\nustanovených týmto zákonom.\n28. Podnikanie, resp. živnosť ako činnosť je charakterizovaná piatimi pojmovými\nznakmi. Právna teória požaduje kumulatívne naplnenie týchto pojmových znakov na to, aby\nvykonávaná činnosť mohla byť považovaná za podnikanie alebo živnosť. Sústavnosť ako\nznak podnikateľskej činnosti sa viaže na výkon podnikania (nie činností, ktoré s podnikaním\nsúvisia). Tento znak možno vymedziť ako opakovanie činnosti zo strany podnikateľa, aj\nkeď jej intenzita nemusí byť rovnaká, môže to byť činnosť sezónna a pod. Samostatnosť sa\nprejavuje v metódach rozhodovania a riadenia podniku podnikateľa – fyzickej osoby,\nresp. spoločnosti samotnej v prípadoch, keď je podnikateľ právnickou osobou. Ďalším\nznakom je vykonávanie činnosti „na vlastnú zodpovednosť“, ktorý vyjadruje podnikateľské\nriziko prítomné v podnikaní. Zisk, ktorý je cieľom podnikateľskej činnosti, možno\n13\n\nvymedziť ako kladný hospodársky výsledok. Tento znak podnikania je naplnený, ak je\nčinnosť aktívne zameraná na dosahovanie zisku, a to napriek tomu, že kladný hospodársky\nvýsledok sa nedostaví.\n29. Ako vyplynulo z rozhodnutí všeobecných súdov, naplnenie týchto pojmových\nznakov mali preukázané. Sťažovateľ ako živnostník disponoval živnostenským oprávnením\nvystaveným na jeho meno, ktoré zahŕňalo prípravné práce k realizácii stavby. Súhlasil\ns konštrukciou subdodávateľskej zmluvy a na základe jej obsahu vykonával ako živnostník\npráce, na ktoré mal oprávnenie. Činnosť vykonával na vlastnú zodpovednosť, vykonané\npráce fakturoval žalovanému na základe zákazkových listov a počtu odpracovaných hodín.\nVo vlastnom mene tiež podával daňové priznanie a samostatne si plnil aj odvodové\npovinnosti voči Sociálnej poisťovni.\n30. Podľa názoru ústavného súdu tak nie je vo veci sťažovateľa rozhodné\nposudzovanie vzťahu z formálneho hľadiska či z hľadiska jeho materiálneho obsahu.\nPodstatnou okolnosťou posudzovanej veci je to, že sťažovateľ podal žalobu o určenie\npovahy právneho vzťahu medzi ním a žalovaným (ktorý vznikol 14. júna 2010) až potom,\nčo došlo k úrazu (12. mája 2011), aj to až so značným časovým odstupom (26. novembra\n2013). Nepreukázal však, že počas trvania právneho vzťahu so žalovaným (t. j. pred\núrazom) by sa akýmkoľvek spôsobom u neho domáhal zmeny právneho vzťahu\nz obchodnoprávneho na pracovnoprávny a v tejto súvislosti pred všeobecnými súdmi ani\nneprodukoval dôkazy. Dôkazné bremeno neuniesol, ani pokiaľ ide o skutočný prejav vôle\npri uzatváraní predmetnej subdodávateľskej zmluvy (keďže nebol v konaní vypočutý\nz vážnych zdravotných dôvodov). Rovnako tak Sociálna poisťovňa ako vedľajší účastník\nv danom spore uviedla, že sťažovateľ ju nikdy neupozornil na tú skutočnosť, že by bol\n(že by sa cítil byť, pozn.) zamestnancom žalovaného. Podnetom na podanie žaloby\no určenie povahy právneho vzťahu teda nebola nespokojnosť alebo nesúhlas sťažovateľa\ns tým, že nie je vedený ako zamestnanec žalovaného, hoci sa ním cítil byť, ale úraz, ktorý sa\nmu stal počas realizácie jeho činnosti.\n\n14\n\n31. Ak by sa pripustil výklad sťažovateľa, založil by sa stav, v ktorom by sa subjekt\nvykonávajúci činnosť na základe živnostenského oprávnenia pre „subdodávateľa“ mohol\nv prípade úrazu domôcť prekvalifikovania doterajšieho trvajúceho napr. obchodnoprávneho\nvzťahu na vzťah pracovnoprávny spätne, a to iba preto, aby získal výhodu, na ktorú inak\nnemá nárok, t. j. nárok na úrazové dávky podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom\npoistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). Takýto stav\nnie je zlučiteľný so zmyslom a účelom Zákonníka práce, ani so zmyslom a účelom zákona\no sociálnom poistení a s ohľadom na právnu istotu žalovaného sa nejaví byť ani\nspravodlivým.\n32. Inak povedané, úraz, ktorý nastane po založení obchodnoprávneho vzťahu,\nnemôže byť tou skutočnosťou, ktorá vyvolá zmenu tohto vzťahu na pracovnoprávny len\npreto, aby bol uznaný za pracovný a plynuli z neho poškodenému subjektu nároky\nna úrazové dávky.\n33. Ústavný súd však nevylučuje, že pokiaľ sa subjekt vykonávajúci činnosť\nna základe živnostenského oprávnenia domnieva, že podmienky obchodnoprávneho vzťahu,\nna ktorom sa s druhým subjektom dohodol, zastierajú pracovnoprávny vzťah a v tomto\nsmere nenájdu medzi sebou konsenzus, prichádza do úvahy žaloba o určenie povahy takého\nprávneho vzťahu, pričom v konaní bude úlohou strany sporu preukázať naplnenie\ndefiničných znakov závislej práce.\n34. Berúc do úvahy už uvádzané právne názory vzťahujúce sa na prerokúvanú vec\na s prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, s ktorým sa\nkrajský súd stotožnil, ústavný súd konštatuje, že záver všeobecných súdov o tom, že obsah\na podmienky\n\nv subdodávateľskej\n\nzmluve\n\nuzatvorenej\n\nmedzi\n\nsťažovateľom\n\nako\n\nživnostníkom a žalovanou obchodnou spoločnosťou nezodpovedajú pracovnoprávnemu\nvzťahu a v nadväznosti na to, úraz, ktorý sa stal sťažovateľovi 12. mája 2011 počas výkonu\nčinnosti, ktorá je v zmysle živnostenského oprávnenia predmetom jeho podnikania, nie je\npracovným úrazom, nemožno označiť za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený\n\n15\n\na nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.\n35. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu (a v konečnom dôsledku\nani\n\ns\n\nnázorom\n\nokresného\n\nsúdu)\n\nnestotožňuje,\n\nnepostačuje\n\nna\n\nprijatie\n\nzáveru\n\no „neudržateľnosti“ či arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia\nčinnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu\nstotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov\na námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 340/04, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07,\nI. ÚS 204/2010).\n36. K námietke o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku a kritickému\npohľadu sťažovateľa na aplikáciu § 219 ods. 2 OSP krajským súdom ústavný súd uvádza,\nže nielen predchádzajúca, ale aj v súčasnosti platná a účinná právna úprava [§ 387 ods. 2\nCivilného sporového poriadku účinného od 1. júla 2016, pozn.] uľahčuje odvolaciemu súdu\nprácu pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia, ak sú súčasne splnené dve podmienky – ak je\nvýrok vecne správny a súčasne sa v celom rozsahu stotožňuje aj s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia. Odvolací súd tak nemusí v odôvodnení svojho potvrdzujúceho\nrozhodnutia opakovať podstatnú časť z odôvodnenia súdu prvej inštancie, ale stačí, ak sa\nobmedzí len na konštatovanie, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú správne, prípadne\ndoplní ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia. Tak tomu bolo aj\nv prípade sťažovateľa.\n37. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03,\nIII. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul,\nže súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú.\nČlánok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď\n\n16\n\nna každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť\nna prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999).\n38. Za situácie, keď sťažovateľ v odvolaní uplatnil rovnakú argumentáciu ako\nv konaní pred súdom prvej inštancie a už v tomto konaní dostal dostatočnú odpoveď na to,\nprečo jeho argumentácia nebola opodstatnená, a keďže krajský súd nedospel k iným\nskutkovým alebo právnym záverom než súd prvého stupňa, zákonom predvídaným\npostupom podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nodvolaním napadnutého rozhodnutia, neexistujú relevantné dôvody na to, aby ústavný súd\nz ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci\nodvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd postupoval podľa § 219 ods. 2\nOSP. Nie je totiž hospodárne a ani účelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté\ndôvody alebo aby len inými slovami vyjadril dôvody, pre ktoré bol účastník konania\nuž v konaní pred súdom prvého stupňa neúspešný.\n39. S prihliadnutím na vyvrátenie námietok, ktorými sťažovateľ spochybňoval\nsprávnosť a odôvodnenosť rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že nezistil\ntaký výklad a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení zo strany krajského súdu, ktoré\nby mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy\na dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde ako zjavne neopodstatnenú.\n40. Ďalšími návrhmi sťažovateľa sa ústavný súd nezaoberal, keďže rozhodovanie\no nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu\nv tomto prípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. októbra 2017\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práca, pracovný pomer-pracovný úraz", "živnosť, živnostenské oprávnenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:e144b971-f50f-4699-9a0e-1c80af16cc1e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 56/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/07 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e144b971-f50f-4699-9a0e-1c80af16cc1e"}, {"guid": "ussr:59564acc-a37a-47e5-bea6-7cd3503fdc48", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/05 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:59564acc-a37a-47e5-bea6-7cd3503fdc48"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:54a93297-7ea1-4f8c-9ea2-e761c9702199", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/04 z 29. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-29", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:54a93297-7ea1-4f8c-9ea2-e761c9702199"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "8ed8387d-1a88-48d6-b701-3ad4ef3a16c5:44911336-6535-4d99-b065-6e66a9b1317e", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5113240245.1", "spisova_znacka": "5CoPr/3/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5CoPr/3/2016 z 30. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2016-05-30", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5113240245.1"}, {"guid": "8fa3756c-04ad-4c41-bbfb-e341f15f8bf3:c856c5c6-84fd-4a9a-bf10-e14abebb1ce7", "ecli": null, "spisova_znacka": "25Cpr/6/2013", "nazov": "Rozhodnutie Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 25Cpr/6/2013 z 20. 6. 2016", "sud": "Mestský súd Bratislava I", "datum_vydania": "2016-06-20", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/8fa3756c-04ad-4c41-bbfb-e341f15f8bf3:c856c5c6-84fd-4a9a-bf10-e14abebb1ce7"}], "citovane_v": []}