{"guid": "ussr:824ceb69-3161-4f32-bea2-e7f3619991b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.65.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 65/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 65/2018 z 7. 2. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. februára 2018, sp. zn. III. ÚS 65/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.65.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2018-02-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/824ceb69-3161-4f32-bea2-e7f3619991b5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.65.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.65.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.65.2018.1/text", "citacie_n": 10, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 65/2018-53\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n, vo veci\n\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 12/2016 a jeho uznesením\nz 28. februára 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája\n2017 doručená sťažnosť\n\n,\n\n,\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie\n\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 12/2016 a jeho uznesením z 28. februára 2017.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného\nsúdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 186/2011-305 z 21. marca\n2012 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby\nomamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania\ns nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný\nzákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138\npísm. j) Trestného zákona, za ktorý bol podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona s použitím\n§ 36 písm. j) a § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona odsúdený na trest odňatia slobody\nvo výmere 10 rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) a ods. 4 Trestného zákona bol sťažovateľ\nna výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia.\nZároveň okresný súd sťažovateľovi uložil podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona\nochranný dohľad v trvaní 3 rokov a podľa § 77 ods. 1 písm. b) Trestného zákona povinnosť\npo prepustení z výkonu trestu odňatia slobody jedenkrát v kalendárnom týždni osobne sa\nhlásiť u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho pobytu.\nNapokon podľa § 60 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona súd prvého stupňa sťažovateľovi\nuložil trest prepadnutia veci.\n3. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré Krajský súd\nv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 2 To 59/2012-358 zo 14. júna 2012\npodľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Trestný poriadok“) zamietol.\n4. Následne sa sťažovateľ obrátil na najvyšší súd s dovolaním proti uzneseniu\nkrajského súdu zo 14. júna 2012, a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. g) a i)\nTrestného poriadku, ktoré však najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tdo 12/2016 z 28. februára\n2017 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.\n\n2\n\n5. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd svojím rozhodnutím, ale aj postupom, ktorý\npredchádzal jeho vydaniu, zasiahol do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n6. Pokiaľ ide o postup najvyššieho súdu v dovolacom konaní, sťažovateľ mu vytýka,\nže dovolací súd o dovolaní nesprávne rozhodol na neverejnom zasadnutí a tak\n„sťažovateľovi odňal právo byť prítomný spolu s obhajcom na verejnom zasadnutí o jeho\ndovolaní, predniesť svoj návrh, zúčastniť sa prípadného dokazovania na verejnom\nzasadnutí a predniesť sám alebo prostredníctvom obhajcu konečný návrh. Rovnako tak\nNajvyšší súd SR svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a nedal zrozumiteľné odpovede\nna otázky nastolené v dovolaní sťažovateľa (nesprávne právne posúdenie a nezákonnosť\ndôkazov – nezákonnosť ich vykonania), čo je de facto priamy dôsledok absencie zákonného\npostupu prejednania dovolania na verejnom zasadnutí.“.\n7. Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd „dovolaciu argumentáciu sťažovateľa\nvecne skúmal, čo v rámci neverejného zasadnutia nie je možné. K otázke procesného\npostupu preskúmania dovolacích dôvodov dovolacím súdom sa už vyjadril aj Ústavný súd\nSR (nález zo dňa 27. 5. 2015, sp. zn. II. ÚS 78/2015), ktorý vyslovil názor, že nemožno\nstotožňovať dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Tr. por.“.\n8. Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd postupovať podľa § 392 ods. 1 Trestného\nporiadku a o jeho dovolaní rozhodnúť na verejnom zasadnutí.\n9. Ďalšie porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vidí v tom, že „Okresný súd vydal\nrozhodnutie (rozsudok zo dňa 21. 3. 2012, sp. zn. 1 T/186/2011) vychádzajúc z nezákonných\ndôkazov, toto pochybenie nenapravil ani odvolací Krajský súd, no a v konečnom dôsledku\nzostala bez odozvy celá dovolacia argumentácia sťažovateľa aj v konaní o dovolaní pred\nNajvyšším súdom.“.\n\n3\n\n10. Dovolací súd podľa slov sťažovateľa nereflektoval na:\n«a) nezákonné vykonanie dôkazu, zápisnice o vydaní veci zo dňa 19. 8. 2011 (na č. l.\n81 spisu), ktoré nasledovalo po nezákonnom zadržaní sťažovateľa políciou podľa § 85\nods. 2 Tr. por. a po výzve na vydanie veci a bez poučenia o práve sám seba neinkriminovať;\nb) nezákonnosť svedeckej výpovede svedka... ktorý bol zadržaný spolu so\nsťažovateľom a bol vypočúvaný ako svedok napriek tomu, že mu nebolo dočasne zastavené\nuznesenie obvinenia a následne bola táto výpoveď „svedka“ prečítaná na hlavnom\npojednávaní;\nc) nezákonnosť celého trestného konania, ktoré nasledovalo po zadržaní sťažovateľa\nna základe excesu polície, ktorá celý prípad vyprovokovala a riadila od počiatku, na čo\nzneužila svedka...;\nd) založenie viny sťažovateľa na základe zápisnice o vydaní veci (na č. l. 97 spisu),\nktorá sa však vôbec netýkala vydania drog, teda súd sa pomýlil a na hlavnom pojednávaní\n(16. 3. 2012) prečítal zápisnicu na č. l. 97 týkajúcu sa domovej prehliadky (kde sa nenašli\nžiadne drogy) namiesto zápisnice zo dňa 19. 8. 2011 na č. l. 81 spisu;\ne) založenie viny sťažovateľa na základe čítania zápisnice o výsluchu svedka... ktorá\nzápisnica však bola vykonaná v inom trestnom konaní, kde bol... v postavení obvineného,\npričom na hlavnom pojednávaní vo veci sťažovateľa odmietol vypovedať ako svedok.»\n11. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd postupoval svojvoľne a arbitrárne, ak\n„náležite nezdôvodnil (v tomto prípade vôbec) neprípustnosť použitia dovolacích dôvodov\nuvedených v § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. a len formalisticky konštatoval nesplnenie\npodmienky podľa § 371 ods. 4 Tr. por“.\n12. Ako tvrdí sťažovateľ, «Je evidentné, že Najvyšší súd sa nezaoberal dovolacími\nnámietkami týkajúcimi sa neprávneho posúdenia skutku v celom ich rozsahu a svoju\nargumentáciu sústredil iba a len na otázku, či predaj drogy je alebo nie je trestný čin\nspáchaný na osobe, ergo či odberateľ drogy je osobou poškodenou, resp. či objektom\ntrestného činu podľa § 172 Tr. zák. je zdravie „kupujúcich“ osôb. Najvyšší súd dospel\nk záveru, že trestný čin je vždy spáchaný na osobe a ak sťažovateľ predal drogy šiestim\n\n4\n\nosobám, naplnil tým znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 172 ods. 2 písm. c) Tr.\nzák., t. j. na viacerých osobách.».\n13. Avšak podľa sťažovateľa «Najvyššiemu súdu SR zrejme unikla skutočnosť, že\ndovolacia argumentácia sťažovateľa vo vzťahu ku kvalifikačnému znaku „na viacerých\nosobách“ bola založená nielen na skutočnosti, či drogy kupujúca osoba je alebo nie je\nosobou poškodenou pre účely ust. 172 Tr. zák. a tým objektom jej skutkovej podstaty, ale aj\nskutočnosti, že znak „predaj drog viacerým osobám“ je už zahrnutý v znakoch základnej\nskutkovej podstaty v ust. § 172 ods. 1 Tr. zák. Je evidentné, že túto argumentáciu, ktorú\nsťažovateľ považuje za zásadnú vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu skutku uvedeného\nv skutkovej vete rozsudku, Najvyšší súd úplne odignoroval a nijako sa k nej nevyjadril, čím\nzaťažil konanie a rozhodnutie arbitrárnym komponentom.».\n14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom vyslovil, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.\n3 Tdo 12/2016 a uznesením z 28. februára 2017 porušil jeho základné právo na súdnu\nochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené\nv čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľ požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu\nv konaní pred ústavným súdom a priznanie úhrady trov tohto právneho zastúpenia.\nII.\n15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n16. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\n\n5\n\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\n17. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie.\n18. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,\nprípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať\ntakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\n20. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6\nods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 12/2016\n\n6\n\na jeho uznesením z 28. februára 2017, ku ktorému malo dôjsť neodôvodnenosťou\na arbitrárnosťou napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu, ako aj tým, že nereagoval\nna všetky argumenty sťažovateľa v uvedenej veci. Rovnako sa porušenia uvedených práv\nmal najvyšší súd dopustiť tým, že jeho dovolanie prerokoval na neverejnom zasadnutí.\n21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\n23. Sťažovateľ v prvom rade namieta, že najvyšší súd v dovolacom konaní nesprávne\npostupoval, ak o dovolaní rozhodol na neverejnom zasadnutí. Podľa jeho presvedčenia tak\nmal urobiť na verejnom zasadnutí, a to z dôvodu, že dovolací súd „dovolaciu argumentáciu\nsťažovateľa vecne skúmal, čo v rámci neverejného zasadnutia nie je možné“.\n24. Sťažovateľ tvrdí, že takýmto postupom mu najvyšší súd „odňal právo byť\nprítomný spolu s obhajcom na verejnom zasadnutí o jeho dovolaní, predniesť svoj návrh,\nzúčastniť sa prípadného dokazovania na verejnom zasadnutí a predniesť sám alebo\nprostredníctvom obhajcu konečný návrh. Rovnako tak Najvyšší súd SR svoje rozhodnutie\nnedostatočne odôvodnil a nedal zrozumiteľné odpovede na otázky nastolené v dovolaní\nsťažovateľa (nesprávne právne posúdenie a nezákonnosť dôkazov – nezákonnosť ich\nvykonania), čo je de facto priamy dôsledok absencie zákonného postupu prejednania\ndovolania na verejnom zasadnutí.“.\n25. Odhliadnuc od skutočnosti, že sťažovateľom uvádzané dôsledky namietaného\nnesprávneho postupu najvyššieho súdu spadajú pod ochranu čl. 48 ods. 2 ústavy\n(podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti\n\n7\n\na aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom), ktorého porušenie sťažovateľ\nnenamieta, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého postupu a rozhodnutia\nnajvyššieho súdu z hľadiska ich spravodlivosti ako celku a výsledku.\n26. Ústavný súd totiž poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej\nposudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu\nsťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné\nprocesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru,\nže proces ako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať\nako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď\nzo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita\na existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného\npráva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m.\nIV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona\nzo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou\ngarantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012,\nII. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).\n27. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že\nkompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov\na nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je\nopravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného\nsúdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,\nže v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,\nresp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).\n28. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd v dovolacom konaní vecne preskúmaval jeho\ndovolaciu argumentáciu, a pokiaľ v tomto zmysle postupoval, mal tak urobiť na verejnom\n\n8\n\nzasadnutí. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na nález ústavného súdu sp. zn.\nII. ÚS 78/2015 z 21. mája 2015, zo záverov ktorého má vyplývať správnosť jeho úvah. Ako\nuž bolo uvedené, sťažovateľ s nesprávnym postupom najvyššieho súdu spája odňatie mu\npráva byť prítomný (spolu s obhajcom) na verejnom zasadnutí o jeho dovolaní, predniesť\nsvoj návrh, zúčastniť sa pri vykonaní dokazovania na verejnom zasadnutí v rámci\ndovolacieho konania a predniesť sám či prostredníctvom obhajcu konečný návrh.\n29. Ústavný súd posúdil argumentáciu sťažovateľa ako abstraktnú a hypotetickú.\nSťažovateľ vymenoval, čo všetko mu mohlo byť odopreté postupom najvyššieho súdu, ak\ntento dovolanie odmietol a rozhodol o ňom na neverejnom zasadnutí, avšak už neuviedol\nreálny materiálny dopad na jeho skutočné konkrétne základné právo premietnuté\ndo faktickej okolnosti. Sťažovateľ neuviedol, aký návrh chcel a nemohol najvyššiemu súdu\npredniesť alebo k akému dôkazu sa chcel ale nemohol vyjadriť, prípadne akého\ndokazovania sa chcel a nemohol zúčastniť. Na tomto mieste ústavný súd pre úplnosť\ndodáva, že je potrebné chápať rozdiel medzi vykonávaním dokazovania a preskúmaním\ndovolania, pokiaľ ide o obsah uplatnených námietok (podanie, samozrejme, musí byť\npreskúmané z hľadiska jeho obsahu, či námietky v ňom uplatnené sú spôsobilé naplniť\ndôvody dovolania, pretože bez takého preskúmania obsahu podania by nebolo možné\nvyslovovať žiadne závery ani o danosti dôvodov dovolania a „posunutí“ veci na verejné\nzasadnutie, takýto postup však nemožno hodnotiť ako dokazovanie). Navyše, nie je\nzanedbateľnou ani skutočnosť, že to bol práve návrh sťažovateľa, ktorý napadnuté konanie\ninicioval, čím bol daný dôvodný predpoklad, že v podaní (dovolaní) uviedol všetky\nskutočnosti, ktoré dovolaciemu súdu mal v úmysle predostrieť. V prípade, ako ho popísal\nsťažovateľ, sa vytráca materiálna podstata ochrany základných práv a slobôd.\n30. Ak by ústavný súd vychádzajúc aj zo záverov svojho nálezu č. k. II. ÚS 78/201547 z 21. mája 2015 prijal argumentáciu sťažovateľa a v okolnostiach jeho veci mal\npochybnosti o tom, či dovolací súd postupoval správne, keď o dovolaní rozhodol\nna neverejnom zasadnutí tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol, čo by prima facie mohlo\nevokovať prijatie záveru o porušení jeho označených práv, potom by bolo nevyhnutným\nzaoberať sa napadnutým uznesením aj z pohľadu, či prípadný nesprávny postup najvyššieho\n\n9\n\nsúdu mohol mať vplyv na priebeh a výsledok dovolacieho konania, resp. na postavenie\nsťažovateľa ako „iniciátora“ tohto konania.\n31. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ hodnoverným spôsobom nepreukázal reálny\nmateriálny zásah do jeho označených práv, a už vôbec nie v takej intenzite, ktorý by\ndostatočne odôvodňoval vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu,\nresp. práva na spravodlivé súdne konanie. Strohé tvrdenie, že konajúci všeobecný súd mal\nkonať na verejnom zasadnutí, a nie na neverejnom, bez uvedenia konkrétneho negatívneho\ndopadu takéhoto postupu na základné práva sťažovateľa nie je spôsobilé vyvolať zásah\nústavného súdu do napadnutého konania a rozhodnutia najvyššieho súdu.\n32. Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne\nneopodstatnená, čo bolo dôvodnom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde.\n33. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu\na práva na spravodlivé súdne konanie tým, že najvyšší súd sa nezaoberal všetkými,\nsťažovateľom v dovolaní nastolenými otázkami, preto jeho rozhodnutie považuje\nza svojvoľné – arbitrárne.\n34. Ústavný súd považuje za potrebné znova pripomenúť a poukázať na svoju\nustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov\nnie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nPreto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného\nsúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani\npreskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd\nzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo\n\n10\n\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo\nza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\n35. Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd\nako dovolací súd svoje uznesenie sp. zn. 3 Tdo 12/2016 z 28. februára 2017 v časti\ntýkajúcej sa označených námietok primeraným spôsobom odôvodnil a či ho nemožno\npovažovať za arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné.\n36. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uviedol:\n«K dovolacej námietke v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por., keď sa\nobvinený domnieva, že rozhodnutie napadnuté dovolaním je založené na dôkazoch, ktoré\nneboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací súd uvádza, že nezistil také\npochybenia konajúcich súdov pri vykonávaní jednotlivých dôkazov, ktoré by odôvodňovali\nzáver o tom, že dôkazy neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. K námietkam\ndovolateľa o nezákonnom zadržaní podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku a nezákonnom\nvydaní veci podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku a ďalších nezákonne vykonaných\ndôkazov. Najvyšší súd poukazuje na ustanovenie § 371 ods. 4 Trestného poriadku, v zmysle\nktorého nie je možné v tomto konaní použiť dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371\nods. 1 písm. g) Trestného poriadku, pretože všetky vyššie uvedené argumenty boli\nobvinenému známe už počas prípravného konania, v konaní pred súdom prvého stupňa, ako\naj v konaní pred odvolacím súdom, pričom ich obvinený nenamietal, a to ani\nprostredníctvom svojho právneho zástupcu. Dovolací súd rozhodol v zmysle § 371 ods. 4\nTrestného poriadku, že takto uvedené dôvody dovolania nemožno použiť, a preto sa nimi\nani bližšie nezaoberal.\nK námietkam dovolateľa, ktorými spochybnil výpovede svedkov... tým spôsobom, že\nboli k výpovediam donútení políciou za výmenu beztrestnosti, dovolací súd poukazuje na\nfakt, že obvinený mal svojho obhajcu, ktorý bol prítomný pri každom jednom výsluchu\n\n11\n\ntýchto svedkov, preto takáto námietka dovolateľa je irelevantná. Taktiež je potrebné\npoukázať, že výpovede svedkov obsahovali konkrétne miesta a časy, ako aj okolnosti, za\nktorých dochádzalo k predaju drog. K hodnoteniu týchto jednotlivých svedkov sa už\npomerne podrobne vyjadril Okresný súd Nové Mesto nad Váhom vo svojom rozsudku.\nK uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. dovolací\nsúd uvádza, že jedným z dôvodov, podľa ktorého dovolanie v trestnom konaní možno podať,\nje, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na\nnesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného\nskutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.\nK uvedenému dovolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že pri posudzovaní\noprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný\nkonečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom\ndovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva aj z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1\npísm. i) Tr. por. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho stupňa nemôže ani\nmeniť ani dopĺňať. Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa,\nvyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba\nnámietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa\npritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu\nvykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej\ninštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto,\nže nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v\nkonaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého\nstupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci\nodvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou na\npreskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.\nDovolací súd primáme zdôrazňuje, že podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že\nskutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu\ntrestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia)\nodôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.\nPri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie dovolacieho dôvodu uvedeného\nv § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením,\n\n12\n\nktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvineného... to teda\nznamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený\nspáchal skutky tak, ako sú uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými skutkovými\nzávermi sa stotožnil zjavne aj odvolací súd.\nDovolanie má byť len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.\nMožnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto\nmimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia „odvolacia“ inštancia.\nV týchto súvislostiach dovolací súd uzatvára, že skutkové okolnosti obsiahnuté v\nopise skutku rozsudku súdu prvého stupňa poskytujú spoľahlivý podklad pre naplnenie\nvšetkých zákonných znakov obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných látok\na psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa\n§ 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.\nj) Trestného zákona. Tu dovolací súd uvádza, že pri trestnom čine podľa § 172 Trestného\nzákona je čin spáchaný na osobe, ak páchateľ omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo\nprekurzor zabezpečil niektorým zo spôsobov uvedených v odseku 1 písm. a) až c) tohto\nustanovenia (doviezol, kúpil, zadovážil alebo predal) od inej osoby alebo inej osobe, na jej\nvlastné použitie alebo na ďalšiu distribúciu a ktorá teda nie je poškodeným. Od tohto sa\npotom odvíja posúdenie znaku na chránenej osobe v zmysle § 139 ods. 1 a § 172 ods. 2\npísm. d) Trestného zákona a na viacerých osobách v zmysle § 138 ods. 1 písm. j) a § 172\nods. 2 písm. c) Trestného zákona. Skutok uvedený v odsudzujúcom rozsudku teda zodpovedá\nspáchaniu činu na viacerých osobách, nakoľko obvinený... preukázateľne predával drogu\nnajmenej trom osobám (§ 127 ods. 12 Trestného zákona), konkrétne šiestim, za účelom\nkonečnej spotreby, a teda spáchal trestný čin na viacerých osobách (viď aj rozhodnutie NS\nSR sp. zn. 2 Tdo/35/2014).\nZ uvedených dôvodov je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené\ndôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g), písm. i) Tr. por. uplatnené obvineným,\na preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie\nobvineného\n\nna neverejnom zasadnutí odmietol.»\n\n13\n\n37. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší\nsúd sa pre rozhodnutie podstatnými otázkami zaoberal a dal na ne primerané odpovede.\n38. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, že k jeho odsúdeniu došlo na základne\ndôkazov, ktoré neboli vykonané v súlade so zákonnom, dovolací súd jasne uviedol, že tieto\nnemohol na základe mimoriadneho opravného prostriedku preskúmavať a to z dôvodu,\nže mu v tom bránilo konkrétne ustanovenie platného a účinného procesnoprávneho\npredpisu, ktorým sa trestné konanie riadilo, a to 371 ods. 4 Trestného poriadku. Sťažovateľ\nv sťažnosti podanej ústavnému súdu žiadnym presvedčivým spôsobom neuviedol, že by sa\ntvrdenie najvyššieho súdu o nenamietaní sťažovateľovi známych skutočností o nezákonne\nvykonaných dôkazoch v konaniach pred orgánmi činnými v trestnom konaní a všeobecnými\nsúdmi nižších stupňov nezakladalo na pravde. Ak teda sťažovateľ skutočne tieto okolnosti\njeho prípadu relevantne nenamietal, najvyšší súd o jeho dovolaní v tejto časti nemohol\nrozhodnúť inak, pretože by postupoval v rozpore so zákonom.\n39. Najvyšší súd primerane odôvodnil aj svoj záver o irelevantnosti spochybňovania\nzákonnosti výpovedí svedkov, ktorí mali byť podľa sťažovateľa „k výpovediam donútení\npolíciou za výmenu beztrestnosti“ (pozri príslušnú citovanú časť odôvodnenia).\n40. Rovnako presvedčivo sa dovolací súd vysporiadal s otázkou správnosti použitej\nprávnej kvalifikácie skutku kladeného sťažovateľovi za vinu ako zločinu spáchaného\nzávažnejším spôsobom na viacerých osobách. Najvyšší súd poukazujúc na príslušné\nzákonné ustanovenia pripomenul, ktoré do úvahy prichádzajúce otázky v tejto súvislosti je\nv rámci dovolania oprávnený preskúmavať (nie správnosť a úplnosť skutkových zistení)\na týmito sa riadne a dostatočne zaoberal. Vychádzal zo zákonných ustanovení § 172 ods. 1\npísm. c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona, ako aj zo znenia ustanovenia § 138 písm. j)\nTrestného zákona a opierajúc sa zároveň o ustálené skutkové okolnosti prípadu ozrejmil\nsprávnosť použitej kvalifikácie na spáchaný skutok, ktorého sa sťažovateľ podľa výsledkov\ntrestného konania dopustil (išlo o trestný čin na viacerých osobách v súlade s § 127 ods. 12\nTrestného zákona). Napokon vyhodnotil, že sťažovateľ naplnil všetky znaky skutkovej\npodstaty stíhaného obzvlášť závažného zločinu, pre ktorý bol odsúdený, a čo je vo vzťahu\n\n14\n\nk aktuálnej sťažnosti sťažovateľa podstatné, uviedol, prečo bolo potrebné považovať jeho\nkonanie za také, ktoré ohrozovalo život alebo zdravie viacerých osôb (opäť pozri príslušnú\nčasť citovaného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Na podporu prijatého záveru\nnajvyšší súd poukázal aj na svoj judikát sp. zn. 2 Tdo 35/2014.\n41. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto časti za neodôvodnené alebo arbitrárne.\nKonajúci súd uviedol právnu úpravu, podľa ktorej postupoval, pritom výklad a aplikácia\ntejto úpravy z jeho strany ničím nenaznačuje, že by bola v rozpore s jej znením alebo\núčelom. Je tiež potrebné pripomenúť, že sú to práve všeobecné súdy, ktoré sú primárne\npovolané na výklad a aplikáciu zákonov v súvislosti s ich povolaním na rozhodovanie\nv občianskoprávnych a trestných veciach (pozri čl. 142 ods. 1 ústavy). Uvedenému\nnasvedčujú viaceré ustanovenia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov [napr. § 8 ods. 3, § 15 ods. 3, § 17 ods. 3,\n§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]. Preto vstupovanie ústavného súdu\ndo rozhodnutí všeobecných súdov v súvislosti s výkladom a aplikáciou právnych noriem je\naktuálne iba v prípade takého odchýlenia sa od znenia príslušných ustanovení, že by to malo\nza následok zásadné popretie ich účelu a významu. V tomto prípade tomu tak nebolo.\n42. Ústavný súd preto po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia\nnajvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď\npríslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy\nvychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne\nakceptovateľné.\n\nVzhľadom\n\nna\n\naplikáciu\n\npríslušných\n\nna\n\nvec\n\nsa\n\nvzťahujúcich\n\nhmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie aj\nnáležite odôvodnené.\n43.\n\nV\n\nsúvislosti\n\nso\n\nsťažovateľom\n\ndeklarovaným\n\nprejavom\n\nnespokojnosti\n\ns rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na\nsúdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.\n\n15\n\nPodstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný\na aby jeho rozhodnutie\n\nbolo možné\n\nkvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné\n\na nearbitrárne. Ak postup súdu spĺňal uvedené požiadavky nemá ústavný súd dôvod\nzasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv\n(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd v danom prípade nezistil príčinnú\nsúvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením\noznačených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebné\nsťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako\nzjavne neopodstatnenú.\n44. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy\nzaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením\nporušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo (pozri čl. 127\nods. 2 ústavy).\n45. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd\nuvádza, že takejto žiadosti vyhovie, ak to odôvodňujú osobné, majetkové a zárobkové\npomery žiadateľa a ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nárokov na ochranu\nústavnosti. Ústavný súd v tomto prípade upustil od rozhodovania o tejto žiadosti z dôvodov\nprocesnej ekonómie, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by podľa\nnázoru ústavného súdu už nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti, ako je\nuvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. februára 2018\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "trestné konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d3036247-4008-45d5-baea-9affe06b3743", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.78.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 78/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2015 z 27. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.78.2015.1"}, {"guid": "ussr:45c4b024-3245-4264-9d02-cf28c2a97e9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 9/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 9/2013 z 16. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-16", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:45c4b024-3245-4264-9d02-cf28c2a97e9c"}, {"guid": "ussr:a390639e-f7fb-43ba-ba9f-2d9e81cdd822", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 629/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 629/2012 z 14. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-14", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a390639e-f7fb-43ba-ba9f-2d9e81cdd822"}, {"guid": "ussr:6b963984-0530-4f13-a810-b6f673219585", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 373/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 373/2012 z 20. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-20", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6b963984-0530-4f13-a810-b6f673219585"}, {"guid": "ussr:885c1209-098d-492b-a5d7-d47ee5202def", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 372/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 372/2012 z 20. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-20", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:885c1209-098d-492b-a5d7-d47ee5202def"}, {"guid": "ussr:03682140-32fd-4771-8f9b-27de78798eec", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 104/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 104/2012 z 1. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-01", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03682140-32fd-4771-8f9b-27de78798eec"}, {"guid": "ussr:d89577a3-c202-4b93-8c21-2cf12b91b87a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 320/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 320/2011 z 28. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-28", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d89577a3-c202-4b93-8c21-2cf12b91b87a"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "39e2b7ec-83b4-4015-b53e-fa21c4dae528:c9432f59-10ae-4e89-a321-e81b32a09105", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2012:5411010133.1", "spisova_znacka": "2To/59/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 2To/59/2012 z 12. 6. 2012", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2012-06-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5411010133.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:debba08f-cacc-4e84-a67c-497963ec6f15", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.21.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 21/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 21/2023 z 26. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.21.2023.1"}, {"guid": "ussr:fc67bff9-ca9b-48f0-a8d6-62228409103f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.631.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 631/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 631/2022 z 10. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.631.2022.1"}, {"guid": "ussr:bf7dbccc-8e18-4a7c-b2ef-1f5e0b185efe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.128.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 128/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 128/2022 z 24. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.128.2022.1"}, {"guid": "ussr:c329388e-79ac-487f-8f4b-6438e38bc5ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.713.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 713/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 713/2021 z 21. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.713.2021.1"}, {"guid": "ussr:315dd33a-01b3-40e0-bf19-8dea9a13dd13", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.220.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 220/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 220/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.220.2021.1"}, {"guid": "ussr:1718dd40-b098-4c3f-833d-79ce87605fb6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.410.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 410/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 410/2020 z 12. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-12", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.410.2020.1"}, {"guid": "ussr:17ad366e-9490-45c2-941a-924c40f3833b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.420.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 420/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 420/2020 z 22. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-22", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.420.2020.1"}, {"guid": "ussr:5870b330-ba61-4915-8af2-5319e9d274af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.359.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 359/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 359/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.359.2020.1"}, {"guid": "ussr:ef51ce69-30e0-4a1e-b132-000e30e6fd65", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.410.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 410/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 410/2020 z 25. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.410.2020.1"}, {"guid": "ussr:fa2edd39-148f-419e-b5a8-029a0649b5be", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.74.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 74/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/2020 z 4. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-04", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.74.2020.1"}]}