{"guid": "ussr:665aa50c-372e-4568-a096-992f6c375574", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.518.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 518/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 518/2017 z 10. 4. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 10. apríla 2018, sp. zn. III. ÚS 518/2017, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.518.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-04-10", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/665aa50c-372e-4568-a096-992f6c375574", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.518.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.518.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.518.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 518/2017-76\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 10. apríla 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika\no sťažnosti\n\n,\n\n, a\n\n,\n\n,\n\nzastúpených JUDr. Milanom Knopom, advokátska kancelária, Krmanova 1, Košice, vo veci\nnamietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2\na 5 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Tos\n16/2016 a sp. zn. 9 Tos 15/2016 z 24. mája 2016 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\na\n\nna osobnú slobodu\n\nzaručené čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu\nv Prešove sp. zn. 9 Tos 16/2016 a sp. zn. 9 Tos 15/2016 z 24. mája 2016 p o r u š e n é\nbolo.\n2. Uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Tos 16/2016 a sp. zn. 9 Tos 15/2016\nz 24. mája 2016 z r u š u j e .\n3. Krajský súd v Prešove j e\nuhradiť\n\ntrovy\n\npovinný\n\nprávneho\n\nzastúpenia\n\na\nv sume\n\n485,33\n\n€\n\n(slovom\n\nštyristoosemdesiatpäť eur a tridsaťtri centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Milana\nKnopa, advokátska kancelária, Krmanova 1, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto rozhodnutia.\n\n4. Vo\n\nzvyšnej\n\nčasti\n\nsťažnosti\n\na\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2017\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\nrade“), a sťažnosť\naj „sťažovatelia“),\n\n,\nzastúpených\n\nJUDr.\n\n(ďalej aj „sťažovateľ v prvom\n(ďalej aj „sťažovateľ v druhom rade“; spolu\nMilanom\n\nKnopom,\n\nadvokátska\n\nkancelária,\n\nKrmanova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú\nslobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\nuzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Tos 16/2016\nz 24. mája 2016 a sp. zn. 9 Tos 15/2016 (ďalej len „namietané uznesenia“), doplnené\npodaniami doručenými ústavnému súdu 28. októbra 2016.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že voči sťažovateľom je vedené trestné\nstíhanie pre trestný čin prevádzačstva podľa ustanovení § 355 ods. 2 písm. a) a ods. 3\npísm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Trestný zákon“), pričom sťažovatelia boli uznesením sudcu pre prípravné konanie\nOkresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 64/2014 z 25. júla 2014 vzatí\ndo väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z.\nTrestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).\n3. Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že 25. apríla 2016 podali žiadosť o prepustenie\nz väzby na slobodu, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 3 Tk 1/2015 z 10. mája\n2016, a to tak, že ich žiadostiam vyhovel, prepustil ich z väzby na slobodu a väzbu nahradil\nich písomným sľubom. Prvostupňové rozhodnutie okresného súdu bezprostredne po jeho\nvyhlásení napadol sťažnosťou prokurátor. Písomné odôvodnenie tejto sťažnosti malo byť\ndoručené krajskému súdu 17. mája 2016, avšak podľa vyjadrenia sťažovateľov nebolo\n\n2\n\ndoručené ani im a ani ich právnemu zástupcovi. Nemali teda možnosť naň reagovať\nvlastnou argumentáciou.\n4. Krajský súd rozhodol o podanej sťažnosti prokurátora namietanými uzneseniami,\nktorým uznesenie okresného súdu zrušil, žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby\nna slobodu zamietol a ich písomné sľuby ako náhradu väzby neprijal. Sťažovatelia\nuvádzajú, že namietané uznesenia krajského súdu boli ich obhajcovi doručené\naž 29. júna 2016.\n5. Podľa vyjadrenia sťažovateľov „rozhodnutie o väzbe trvalo viac ako 2 mesiace\nod podania žiadosti o prepustenie“, z čoho vyvodzujú, že rozhodovanie o ich väzobnej veci\nnemožno považovať za rozhodovanie bez zbytočného odkladu, tak ako to vyžadujú záruky\nvyplývajúce zo sťažovateľmi namietaného čl. 17 ústavy.\n6. Sťažovatelia porušenie svojho základného práva vidia aj v okolnostiach\nnedostatkov odôvodnenia namietaných uznesení, ktoré považujú za „vágne, maximálne\nabstraktné, zmätočné a nepreskúmateľné“. Vo všeobecnosti svoju väzbu považujú\nza neodôvodnenú, keď „relevantné väzobné dôvody neboli dané, od počiatku konania\nabsentujú a že inštitút väzby je v tomto konkrétnom prípade použitý v rozpore s jeho\nzákonným účelom ako donucovací prostriedok, ktorým má byť docielené priznanie sa\nsťažovateľa k skutku, ktorý nespáchal, no aj napriek tomu je mu kladený za vinu“.\n7. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia v sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd\nrozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného práva na osobnú slobodu\nzaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy namietanými uzneseniami krajského súdu, predmetné\nuznesenia zrušil a prikázal krajskému súdu neodkladne prepustiť sťažovateľov z väzby\nna slobodu a priznal im tiež primerané finančné zadosťučinenie, sťažovateľovi v prvom rade\n36 800 € a sťažovateľovi v druhom rade 130 000 €, ako aj úhradu trov konania.\n8. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 518/2017-31 z 12. septembra 2017 sťažnosti\nsťažovateľov spojil na spoločné konanie a prijal ich na ďalšie konanie.\n\n3\n\n9. Krajský súd vo svojich vyjadreniach doručených ústavnému súdu 27. októbra 2017\na 24. novembra 2017 zaujal v prvom rade stanovisko k námietkam sťažovateľov\no nedostatkoch odôvodnenia namietaných uznesení krajského súdu, ktoré sťažovatelia\nhodnotili ako arbitrárne a vágne. Krajský súd argumentoval, že súd prvého stupňa,\nako aj krajský súd „dospeli k záveru, že dôkazná situácia opodstatňujúca dôvodnosť\ntrestného stíhania, teda záver o existencii takých skutočností, ktoré nasvedčujú tomu,\nže skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu,\nsú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal sťažovateľ, sa od času, kedy súdy\nuž o väzbe sťažovateľa v minulosti rozhodovali, a to najmä od rozhodovania o predĺžení\nlehoty väzby (sp. zn. 10 Tpo 1003/15 zo 17. februára 2015 a sp. zn. 0 Tp 64/14 z 29. januára\n2015), v smere oslabenia dôvodnosti trestného stíhania, nezmenila, naopak došlo k jej\nposilneniu, čo našlo svoj odraz v podaní obžaloby prokurátorom dňa 21. mája 2015“.\nKrajský súd tiež poukázal na argumenty, ktorými podporil u sťažovateľov dôvody útekovej\nväzby (u sťažovateľa v prvom rade: hrozba vysokého trestu, jeho „pracovné kontakty“\nna Ukrajine a v Českej republike a schopnosť prechádzať bez záchytu slovensko-ukrajinskú\nhranicu; u sťažovateľa v druhom rade: hrozba vysokého trestu, jeho kontakty na Ukrajine\na vo Francúzsku, kde mal pôsobiť v cudzineckej légii, z ktorej mu mali prichádzať finančné\nprostriedky a jeho schopnosť prechádzať bez záchytu slovensko-ukrajinskú hranicu).\nKrajský súd takisto prezentoval dôvody preventívnej väzby, keďže u sťažovateľa v prvom\nrade ich videl v skutočnosti, že vyšetrovaná trestná činnosť mala byť zdrojom jeho obživy\na mala mať vysoko organizovaný charakter, a tiež v skutočnosti predchádzajúcich odsúdení\nsťažovateľa v prvom rade za trestnú činnosť spáchanú v minulosti. Pokiaľ ide o dôvody\npreventívnej väzby u sťažovateľa v druhom rade, krajský súd ich videl v charaktere\nvyšetrovanej trestnej činnosti, a síce vo vysokej miere jej organizovanosti a tiež\nv skutočnosti, že sťažovateľ v druhom rade nevykonáva žiadne podnikateľské aktivity, ale\nje stíhaný aj pre iné trestné činy, ako sú služba v cudzom vojsku a nedovolené ozbrojovanie.\n10. Krajský súd sa vyjadril aj k ďalšej relevantnej otázke sťažnosti, ktorá je\npredmetom skúmania v konaní pred ústavným súdom, a to k absencii možnosti\nsťažovateľov vyjadriť sa k sťažnosti prokurátora, ktorú tento podal v neprospech\nsťažovateľov proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu o ich prepustení z väzby.\n\n4\n\nNa tomto mieste krajský súd argumentoval, že námietky relevantného charakteru, ktoré\nprokurátor v dôvodoch svojej sťažnosti uviedol a ktoré podľa jeho názoru opodstatňovali\nponechanie sťažovateľov vo väzbe, boli sťažovateľom známe, keďže v priebehu celého\ntrestného konania boli opakovane prednášané a ako dôvody ich väzby aj súdmi\nkonštatované, a to či už rozsah a charakter stíhanej trestnej činnosti, hrozba vysokým\ntrestom či potreba doplnenia dokazovania a sťaženie dokazovania prepustením sťažovateľov\nna slobodu, čo okrem toho, že je nepochybne zrejmé zo skutočnosti, že dokazovanie nebolo\nešte ukončené, vyplýva aj z dôvodov, ktoré prokurátor prezentoval už pri rozhodnutí\no predĺžení lehoty väzby. Na základe uvedeného krajský súd konštatoval, že jeho postup\nnemal z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti materiálny dopad na ochranu práv\nsťažovateľov.\n11. Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkami sťažovateľov o porušení požiadavky\nurýchlenosti rozhodovania väzobných vecí, naopak, dôvodil, že postup súdov na oboch\nstupňoch označenej požiadavke plne zodpovedal, keďže v prípade sťažovateľa v prvom\nrade, ale aj sťažovateľa v druhom rade nepresiahla celková dĺžka prvostupňového konania\nvrátane druhostupňového konania dobu dvoch mesiacov. K rozhodovaniu o žiadosti\nsťažovateľa v prvom rade krajský súd konkretizoval, že trvalo od doručenia žiadosti\nprvostupňovému súdu, teda od 28. apríla 2016 do 23. júna 2016, keď bolo druhostupňové\nrozhodnutie obhajobe k dispozícii. K rozhodovaniu o žiadosti sťažovateľa v druhom rade\nuviedol, že trvalo od 27. apríla 2016, keď bola žiadosť doručená okresnému súdu\ndo 24. júna 2016, keď bolo sťažovateľovi v druhom rade doručené druhostupňové\nrozhodnutie.\n12. Predsedníčka krajského súdu v predložených vyjadreniach zároveň prezentovala\nsúhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n13. K predmetným vyjadreniam krajského súdu zaujal stanovisko právny zástupca\nsťažovateľov, a to v podaní doručenom ústavnému súdu 20. decembra 2017, v ktorom\n\n5\n\nzotrval na dôvodoch podanej sťažnosti a na ich zdôraznenie zhrnul zásadné momenty veci\nsťažovateľov:\n„1. Väzobné dôvody pre vzatie sťažovateľov do väzby dané neboli.\n2. Väzobné dôvody, pre ktoré bol sťažovateľ vzatý do väzby boli vyvrátené\nv úvodnom štádiu trestného konania.\n3. Od vzatia sťažovateľov do väzby nebol vykonaný žiaden dôkaz odôvodňujúci\nväzbu.\n4. Takmer polovicu kalendárneho roka od podania obžaloby sa vo veci nekonalo,\nsťažovateľ bol počas celej doby ponechaný vo väzbe.\n5. Okresný súd Prešov uznesením prijal písomný sľub sťažovateľa a prepustil ho\nz väzby na slobodu, pričom explicitne uznal, že dokazovanie vo veci neprekročilo úvodnú\nfázu.\n6. Sťažnosť prokurátora proti uzneseniu o prepustení z väzby na slobodu bola\npísomne odôvodnená 4 dni po uplynutí lehoty na jej podanie a nebola doručená\nsťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi.\n7. Rozhodovanie o väzbe trvalo viac ako dva mesiace od podania žiadosti\no prepustenie z väzby (časový interval od podania žiadosti o prepustenie z väzby\naž po oznámenie rozhodnutia sťažnostného súdu).\n8. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove o ponechaní sťažovateľa vo väzbe\nje arbitrárne, vágne, bez konkrétnej argumentácie, zmätočné a nepreskúmateľné.\n9. Sťažovateľovi je 24 mesiacov odopierané jeho ústavné právo na osobnú slobodu.“\n14. V stanovisku sa právny zástupca sťažovateľov opätovne vracia k námietke\nporušenia zásady kontradiktórnosti konania, a to z dôvodu nedoručenia prokurátorom\nuplatnenej sťažnosti, a teda neposkytnutím možnosti sa s jej obsahom oboznámiť a zároveň\nsa k nemu vyjadriť, pričom uvádza: „V konečnom dôsledku svoje výrazné pochybenie\nuznáva vo svojich vyjadreniach aj porušovateľ základných práv sťažovateľov, následne\nsa ho ale snaží zmierniť tvrdením, že prokurátor v písomnom odôvodnení sťažnosti\npoukazoval na tie skutočnosti, ktoré už prednášal svojim návrhom pri výsluchu\no rozhodovaní o žiadostiach sťažovateľov o prepustenie z väzby. Súd ale v snahe prekryť\nním vedome spôsobený rozpor so základnými zásadami trestného konania prvoplánovou\n\n6\n\núvahou nezohľadňuje skutočnosť, že predmetné písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora\nje nepomerne širšie, ako jeho ústny prednes a absurdnosť jeho argumentu navyše\nzvýrazňuje fakt, že prokurátor v písomnom odôvodnení môže poukazovať na akékoľvek\nďalšie okolnosti, ako je to mu v rámci ústneho prednesu, pričom nedoručením predmetného\npodania sťažovateľom nie je umožnené nie len sa k argumentom prokurátora vyjadriť,\nale ani sa s nimi oboznámiť. Akékoľvek vykonštruované argumenty krajského súdu\nospravedlňujúce jeho pochybenie v tomto smere nemôžu v žiadnom prípade obstáť a sú\nneakceptovateľným porušením zásady rovnosti zbraní, čo robí samo o sebe ústavné\nsťažnosti sťažovateľov dôvodné a opodstatnené.“\n15. V stanovisku sťažovatelia takisto konkretizujú, že rozhodovanie o ich väzbe\nv posudzovanom prípade presiahlo dobu dvoch mesiacov, pretože trvalo konkrétne\nšesťdesiatpäť dní. Opätovne prezentujú tvrdenie o nedostatkoch odôvodnenia rozhodnutia\nkrajského súdu dôvodiac takto: „Faktické odôvodnenie rozhodnutia (neberúc do úvahy opis\npriebehu konania), ktoré je vzhľadom k jeho závažnosti nepomerne stručné, je absolútne\nabstraktné, vágne a zmätočné, súd nielen že nereaguje na argumenty sťažovateľov\n(žiadateľov o prepustenie z väzby na slobodu), ale ani v najmenšej miere nevysvetľuje, akým\nspôsobom k rozhodnutiu dospel, o čo opiera svoje presvedčenie o existencii väzobných\ndôvodov, na základe čoho považujú väzobné dôvody za zosilnené a vôbec aký myšlienkový\npochod ho viedol k záveru o nevyhnutnosti odopierania práva sťažovateľov na osobnú\nslobodu.“\n16. Právny zástupca sťažovateľov v stanovisku doručenom ústavnému súdu oznámil,\nže sťažovatelia trvajú na vykonaní ústneho pojednávania vo veci samej.\n17. Ústavný súd vykonal vo veci sťažovateľov ústne pojednávanie.\n18. Ústavný súd z obsahu sťažností a ich príloh, z vyjadrení odporcu, zo stanoviska\nsťažovateľov, ako aj z obsahu príslušného spisového materiálu zistil a zrekapituloval\nsi v chronologickom slede tieto relevantné skutočnosti:\nProti obom sťažovateľom je vykonávané väzobné trestné stíhanie pre trestný čin\nprevádzačstva podľa ustanovení § 355 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. d) Trestného zákona,\n\n7\n\nv rámci ktorého boli vzatí do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c)\nTrestného poriadku, a to uznesením okresného súdu z 25. júla 2014. Okresnému súdu bola\n27. apríla 2016 doručená žiadosť sťažovateľa v druhom rade o prepustenie z väzby\nna slobodu a 28. apríla 2016 obdobná žiadosť sťažovateľa v prvom rade. Okresný súd\nuznesením z 10. mája 2016 žiadostiam sťažovateľov vyhovel, prepustil ich z väzby a ich\nväzbu nahradil písomným sľubom. Prokurátor priamo na neverejnom zasadnutí okresného\nsúdu, na ktorom bolo rozhodnutie vyhlásené, podal proti nemu sťažnosť, ktorá bola\npredložená spolu so spisovým materiálom na rozhodnutie krajskému súdu 13. mája 2016,\npričom písomné zdôvodnenie sťažnosti prokurátora bolo doručené priamo krajskému súdu\n17. mája 2016. Krajský súd o podanej sťažnosti prokurátora rozhodol na neverejnom\nzasadnutí konanom 24. mája 2016 namietanými uzneseniami, ktorými napadnuté\nrozhodnutie zrušil v celom rozsahu, žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby zamietol\na neprijal písomný sľub sťažovateľov. Namietané uznesenia boli sťažovateľovi v prvom\nrade doručené 21. júna 2016 a sťažovateľovi v druhom rade 24. júna 2016.\nII.\n19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n20. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva na osobnú\nslobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ktoré vidia v nedostatku dôvodov\npre obmedzenie ich osobnej slobody väzbou, od čoho potom odvíjajú námietky\no arbitrárnosti a vágnosti namietaných uznesení krajského súdu, ďalej tiež v porušení\npožiadavky urýchlenosti rozhodovania väzobných vecí v súvislosti s rozhodovaním\no ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a v porušení princípu rovnosti zbraní\nv rámci uvedeného rozhodovania.\n\n8\n\n21. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu\nje garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného\niniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil\nprepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie\nako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže\nv zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Súdne preskúmanie zákonnosti\npozbavenia osobnej slobody kladie nároky na rýchlosť a kvalitu preskúmania. Väzobné\nkonanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré\nfundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich\nje aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby\npre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,\nIII. ÚS 198/05). Z ďalších procesných záruk je kladený dôraz na zachovanie princípu\n„rovnosti zbraní“ a z nej vyplývajúcej kontradiktórnosti konania (podobne napr.\nIII. ÚS 402/08). Zásada rovností zbraní je jednou z charakteristík širšieho konceptu\nspravodlivého procesu, ktorý tiež zahrňuje právo, aby trestné konanie bolo kontradiktórne\n[pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci\nBrandstetter proti Rakúsku, rozsudok z 28. augusta 1991, č. 11170/84]. Európsky súd\npre ľudské práva zásadu rovností zbraní definuje ako požiadavku, aby každá strana konania\nmohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku\npodstatným spôsobom neznevýhodňujú vzhľadom na protistranu (Nideröst-Huber proti\nŠvajčiarsku, rozsudok z 18. 2. 1997, č. 18990/91; Foucher proti Francúzsku, rozsudok\nz 18. 3. 1997, č. 22209/93). Jej cieľom je dosiahnutie „spravodlivej rovnováhy“ medzi\nstranami sporu (Dombo Beheer B.V. proti Holandsku, rozsudok z 21. 10. 1993,\nč. 14448/88). V trestnom konaní nesmie byť postavenie obvineného zreteľne nevýhodné\nv pomere k obžalobe (Oyston proti Spojenému kráľovstvu, rozhodnutie z 22. 1. 2002,\nč. 42011/98).\n\n9\n\n22. Sťažovatelia ako jeden z dôvodov svojej sťažnosti vo vzťahu k namietaným\nuzneseniam krajského súdu uvádzajú skutočnosť, že ich krajský súd vôbec neoboznámil\ns obsahom sťažnosti prokurátora, ktorú tento podal proti prvostupňovému rozhodnutiu\no prepustení sťažovateľov z väzby. Z obsahu príslušného spisového materiálu ústavný súd\nzistil, že ani okresný súd, a predovšetkým ani krajský súd (pred svojím rozhodnutím)\nnedoručili strane obhajoby písomné odôvodnenie sťažnosti, ktorú uplatnil proti\nprvostupňovému rozhodnutiu o prepustení z väzby prokurátor. Rovnako krajský súd\nv podstate ani inak neumožnil sťažovateľom (prípadne ich právnemu zástupcovi),\naby sa k tomuto stanovisku vyjadrili, keďže o veci rozhodol v druhom stupni na neverejnom\nzasadnutí bez vypočutia sťažovateľov. Krajský súd vo vyjadrení doručenom ústavnému\nsúdu na svoju obranu argumentuje, že z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti nebola\nochrana práv sťažovateľov dotknutá, pretože námietky relevantného charakteru, ktoré\nprokurátor v dôvodoch svojej sťažnosti uviedol a ktoré podľa jeho názoru opodstatňovali\nponechanie sťažovateľov vo väzbe, boli sťažovateľom známe, keďže v priebehu celého\ntrestného konania boli opakovane prednášané. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje\nna už spomenuté rozhodnutie ESĽP vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku (bod 21\nodôvodnenia nálezu), kde ESĽP okrem iného uviedol, že pri posudzovaní otázky\nrešpektovanie práva na spravodlivosť konania nezohráva úlohu, či stanovisko ku ktorému\nsa dotyčný nemal možnosť vyjadriť, malo nejaký vplyv na rozhodnutie príslušného\nvnútroštátneho orgánu, rovnako nie je podstatné, či toto vyjadrenie obsahuje nejaké nové\nskutočnosti alebo argumenty; je totiž na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či si ten\nktorý argument vyžaduje nejaký komentár z jeho strany.\n23. Ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu v druhostupňovom konaní\nbola\n\nnepochybne\n\nporušená\n\njedna\n\nz\n\npožiadaviek\n\nspravodlivého\n\nprocesu,\n\na\n\nto\n\nkontradiktórnosť konania (a súčasne „rovnosť zbraní“), keďže sťažovateľom nebolo\numožnené zaujať stanovisko k zásadným argumentom sťažnosti prokurátora, ktorú podal\nv ich neprospech a v dôsledku ktorej bolo pôvodné prvostupňové rozhodnutie zmenené,\nkeď navyše sťažnosť prokurátora obsahovala aj nové relevantné skutočnosti, ktoré\nvyplynuli z aktuálnej situácie a teda neboli v predchádzajúcich štádiách väzobného\nrozhodovania prednesené (tvrdenia dozorujúceho prokurátora o procesných obštrukciách\n\n10\n\nsťažovateľa v druhom rade počas hlavného pojednávania vykonaného 12. mája 2016).\nÚstavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd uvedené požiadavky spolutvoriace koncept\n\nspravodlivého procesu nemôže ignorovať.\n24. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov o porušení požiadavky urýchlenosti\nrozhodovania pri prejednaní ich žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd poukazuje\nna svoju rozhodovaciu činnosťou, v rámci ktorej sa touto požiadavkou zaoberal a súčasne\nkonštatoval, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti\nposudzujú podľa všetkých okolností prípadu, v zásade však požiadavke neodkladnosti\nrozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy\nnezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla\nzodpovedá lehota konania nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca\n(III. ÚS 255/03). Ako to vyplýva z bodu 18 odôvodnenia tohto nálezu, po podaní sťažnosti\nprokurátora voči prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu bol krajskému súdu\npredložený spisový materiál týkajúci sa väzobného rozhodovania vo veci sťažovateľov\n13. mája 2016 a písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora 17. mája 2016. Krajský súd\nrozhodol o sťažnosti na neverejnom zasadnutí 24. mája 2016 a svoje rozhodnutie doručil\nsťažovateľovi v prvom rade 21. júna 2016 a sťažovateľovi v druhom rade 24. júna 2016.\nOd predloženia písomného odôvodnenia sťažnosti prokurátora, keď bolo pre krajský súd\nreálne možné pristúpiť k rozhodovaniu (teda od 17. mája 2016), do dňa, keď sa sťažovatelia\ndozvedeli o spôsobe vybavenia ich žiadosti o prepustenie z väzby, u sťažovateľa v prvom\nrade uplynula doba jedného mesiaca a štyroch dní a u sťažovateľa v druhom rade doba\njedného mesiaca a siedmich dní.\n25. V zmysle citovanej judikatúry je doba nepresahujúca na jednom stupni konania\nlehotu jedného kalendárneho mesiaca z hľadiska záruk poskytovaných namietaným čl. 17\nods. 2 a 5 ústavy štandardne akceptovateľná. Tak ako to vyplýva z predchádzajúceho bodu\nnálezu v posudzovanom prípade sťažovateľov, reálna dĺžka druhostupňového väzobného\nkonania (ktoré vzhľadom na sťažovateľom vymedzený predmet konania v sťažnosti\nadresovanej ústavnému súdu mohlo byť a teda aj bolo predmetom prieskumu pred ústavným\nsúdom) odporúčanú lehotu jedného mesiaca presiahla v prípade sťažovateľa v prvom rade\no štyri dni a v prípade sťažovateľa v druhom rade o sedem dní. Ústavný súd však\n11\n\ns prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci (keď prvostupňový súd rozhodol o žiadosti\nsťažovateľov v naozaj krátkej dobe, v prípade sťažovateľa v prvom rade s odstupom\niba dvanástich dní a v prípade sťažovateľa v druhom rade s odstupom iba trinástich dní\nod predloženia ich žiadostí prvostupňovému súdu) nehodnotí skutočnosť predĺženia\nštandardne akceptovateľnej lehoty jedného mesiaca o dobu štyroch dní u sťažovateľa\nv prvom rade a o dobu sedem dní v prípade sťažovateľa v druhom rade ako tak závažný\nexces, ktorý by dosahoval intenzitu porušenia sťažovateľmi namietaných práv. V kontexte\nuvedeného teda ústavný súd ich sťažnosti v danej časti nevyhovel.\n26. Námietky sťažovateľov obsiahnuté v sťažnosti smerujú aj proti samotnému\nodôvodneniu namietaných uznesení, ktoré považujú za arbitrárne, neposkytujúce dostatočné\ndôvody pre väzobné pozbavenie ich osobnej slobody. Z obsahu namietaných uznesení\nkrajského súdu vyplýva, že pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu\no prepustení sťažovateľov z väzby krajský súd posudzoval splnenie materiálnych\npodmienok väzby. V odôvodnení svojho rozhodnutia prezentoval celý súbor dôkazov\n(výsluchy obžalovaných a svedkov, rekognície osôb a prehliadky motorových vozidiel,\nk nim patriaca fotodokumentácia, zápisnice z vykonaných domových prehliadok, prepisy\nzáznamov\n\nodpočúvania\n\ntelekomunikačnej\n\nprevádzky\n\na ďalšie\n\nlistinné\n\ndôkazy),\n\nspoluvytvárajúcich podľa jeho názoru dôkaznú situáciu v rozsahu podporujúcom splnenie\njedného z aspektov materiálnych podmienok väzby, a síce že zistené skutočnosti nasvedčujú\ntomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného\nčinu a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchali sťažovatelia. V rámci posúdenia\nsplnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby krajský súd prezentoval\nskutočnosti, ktoré podľa neho u sťažovateľov opodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania\nv trestnej činnosti a vylučujú možnosť náhrady väzby inými prostriedkami. V tejto\nsúvislosti poukázal na povahu a osobitné okolnosti vyšetrovanej trestnej činnosti\n(jej organizovanosť) a tiež na predchádzajúcu deliktuálnu minulosť sťažovateľa v prvom\nrade.\n27. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).\nJe teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie\na rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.\n12\n\nPokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných\nsúdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť\nsprávnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie\nje prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc\nje v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom\npri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný\nsúd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy\nspravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní\no sťažnosti pre porušenie základného práva na osobnú slobodu postupom a rozhodnutím\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných\npredpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných\nslobodách.\n28. S odkazom na predchádzajúci bod odôvodnenia nálezu a na podklade skutočností\nuvedených v bode 26 odôvodnenia nálezu ústavný súd konštatuje, že právne závery\nkrajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú\nso skutkovými zisteniami, ktoré nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia\nvšetkých skutkových okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný\nsúd je toho názoru, že krajský súd v odôvodnení svojho väzobného rozhodnutia\nrelevantným otázkam formulovaným sťažovateľmi v uplatnenej sťažnosti poskytol\nzrozumiteľnú a náležitú odpoveď. Dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci\nrozhodujúceho krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľmi\noznačeného článku ústavy, preto sťažnosti v danej časti nevyhovel.\n\n29. Spôsob uplatnenia právomoci krajského súdu, ktorý nerešpektoval vymedzený\nprincíp rovnosti (pozri bod 23 odôvodnenia tohto nálezu) nie je zlučiteľný so základným\nprávom sťažovateľov na osobnú slobodu zaručeným čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, preto\nústavný súd dospel k záveru o porušení označeného základného práva sťažovateľov\nnamietanými uzneseniami krajského súdu, tak ako to je uvedené v bode 1 výrokovej\nčasti tohto nálezu.\n13\n\nIII.\n30. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,\ntakéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Keďže\nústavný súd konštatoval porušenie označeného základného práva sťažovateľov zaručeného\nčl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia,\nv zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozhodnutie krajského súdu\nzrušil. Vzhľadom na skutočnosť, že boli sťažovatelia medzičasom z väzby prepustení,\npostup vrátenia veci sťažovateľov na nové konanie krajskému súdu neprichádzal do úvahy,\nkeďže o vzatí do väzby možno rozhodovať iba pro futuro, nie za dobu minulú (obdobne\npozri II. ÚS 557/2012, II. ÚS 595/2012, I. ÚS 2014/05, III. ÚS 206/2017).\n31. Sťažovatelia v sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia,\nsťažovateľ v prvom rade v sume 36 800 €, sťažovateľ v druhom rade v sume 130 000 €.\nDôvodili ziskom v podobe mesačného príjmu z pracovnej činnosti, ako aj nemajetkovou\nujmou v podobe poškodenia dobrého mena a povesti a v podobe psychickej ujmy. Podľa\nčl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,\npriznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie. Pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia aplikoval\nzásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou,\nže cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy\npociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou\nmedzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľov\nrozhodnutiami krajského súdu a zrušenie napadnutých rozhodnutí predstavujú vo svojom\nsúhrne podľa názoru ústavného súdu dostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej\nochrany, preto im požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4\nvýrokovej časti nálezu).\n32. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali, aby im ústavný\nsúd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku nešpecifikovali.\nPri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľov vychádzal\n14\n\nústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)\nvyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách\na náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred ústavným súdom (konanie\no sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch\na je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu\nsporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05,\nIII. ÚS 142/06). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný\nv roku 2016 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu\n(t. j. zo sumy 858 €), čo predstavuje sumu 143 € a hodnota režijného paušálu sumu 8,58 €,\nza úkon právnej služby vykonaný v roku 2017 predstavuje sadzba tarifnej odmeny sumu\n147,33 € (1/6 z výpočtového základu, teda zo sumy 884 €) a hodnota režijného paušálu\nsumu 8,84 €. V zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej\nodmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb,\nteda v prípade sťažovateľov na sumu 71,5 € pre rok 2016 a na sumu 73,67 € pre rok 2017.\nÚstavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej\nslužby vykonané v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia sťažovateľov a tiež podanie\nsťažnosti a za jeden úkon vykonaný v roku 2017 (stanovisko k vyjadreniu krajskému súdu),\nčo celkovo predstavuje sumu 433,33 €. K tomu bolo potrebné pripočítať trikrát režijný\npaušál pre sťažovateľa v prvom rade a tiež pre sťažovateľa v druhom rade, teda 4 x 8,58 €\na 2 x 8,84 €, čo je suma 52 €. Celková výška priznanej náhrady trov konania tak predstavuje\nsumu 485,33 €. Trovy konania v určenej sume je krajský súd povinný zaplatiť\nsťažovateľom na účet ich právneho zástupcu (bod 3 výrokovej časti nálezu).\n33. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. apríla 2018\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné stíhanie", "väzba-dôvody väzby", "väzba-úteková", "väzba-v konaní pred súdom", "sťažnosť", "doručenie, doručovanie", "rovnosť, rovnoprávnosť-princíp rovnosti", "väzba-nahradenie väzby", "väzba-rýchlosť rozhodovania", "väzba-preventívna", "väzba-preskúmavanie väzobných dôvodov", "väzba-žiadosť o prepustenie", "sťažnosť", "doručenie, doručovanie", "väzba-preskúmavanie väzobných dôvodov", "väzba-dôvody väzby", "väzba-v konaní pred súdom", "väzba-úteková", "väzba-rýchlosť rozhodovania", "väzba-nahradenie väzby", "trestné konanie", "rovnosť, rovnoprávnosť-princíp rovnosti", "väzba-žiadosť o prepustenie", "trestné stíhanie", "väzba-preventívna"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "9Tos/16/2016", "guid": null, "vztah": "zrusene"}, {"sz": "9Tos/15/2016", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6d8cd007-24ad-49fa-adb5-9d0290baec12", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.206.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 206/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 206/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.206.2017.2"}, {"guid": "ussr:317de652-fee5-42a9-b675-8ba930a3bac9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 595/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 595/2012 z 29. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-29", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:317de652-fee5-42a9-b675-8ba930a3bac9"}, {"guid": "ussr:7f7e804a-88d2-4ffa-80e7-294dbbe614a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 557/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 557/2012 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f7e804a-88d2-4ffa-80e7-294dbbe614a8"}, {"guid": "ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562"}, {"guid": "ussr:bb2d53b3-0a43-4b4d-a3e6-e96cc5a1aae9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 142/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 142/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb2d53b3-0a43-4b4d-a3e6-e96cc5a1aae9"}, {"guid": "ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 314, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ae8f721c-ce74-43d8-8ed1-5082ca0870fe"}, {"guid": "ussr:baacfd40-1634-4a22-ae6f-c6303b42875d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 11/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:baacfd40-1634-4a22-ae6f-c6303b42875d"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 255/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 255/03 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e79180da-94b1-4bcf-b31c-5d7cd095c73a"}, {"guid": "ussr:d7d638ed-4d26-4814-995b-c3ce9909476c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 129/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 129/03 z 12. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-12", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7d638ed-4d26-4814-995b-c3ce9909476c"}, {"guid": "16a49be6-31ad-45f8-a59a-856ae049b2f2:45a7b04e-3a51-48cb-800e-3e6071c614b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Tk/1/2015", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3Tk/1/2015 z 3. 5. 2016", "sud": "Okresný súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-05-03", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/16a49be6-31ad-45f8-a59a-856ae049b2f2:45a7b04e-3a51-48cb-800e-3e6071c614b0"}], "citovane_v": []}