{"guid": "ussr:f8045562-0092-4f52-8cb4-93fc074896cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.51.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 51/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 51/2018 z 30. 1. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 30. januára 2018, sp. zn. III. ÚS 51/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.51.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2018-01-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f8045562-0092-4f52-8cb4-93fc074896cb", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.51.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.51.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.51.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 51/2018-23\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť Maďarskej benediktínskej kongregácie, Vár 1, H-9090\nPannonhalma, Maďarská republika, zastúpenej advokátom JUDr. Laszlóom Lengyelom,\nRužová dolina 6, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 14 Co 526/2012-510 z 28. apríla 2015 a postupom a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 51/2016 z 21. júna 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nMaďarskej\n\nbenediktínskej\n\nkongregácie\n\nodmieta\n\nako\n\nzjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\ndoručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 12. októbra\n\n2017 sa Maďarská benediktínska kongregácia, Vár 1, H-9090 Pannonhalma, Maďarská\nrepublika (ďalej len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd\nvyslovil porušenie jej v záhlaví označených základných práv a slobôd postupom\na rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 526/2012510 z 28. apríla 2015 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 51/2016 z 21. júna 2017 a ktorým by napadnuté\nrozhodnutia týchto súdov zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\n2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe žaloby Slovenskej\nrepubliky – Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „žalobkyňa“) proti sťažovateľke\nako žalovanej Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom\nč. k. 15 C 228/00-359 z 10. mája 2012 určil, že «Slovenská republika je vlastníkom pozemku\nparcelné číslo\n\n- ostatné plochy, vo výmere 15 644 m2 zapísaného na\n\nako\n\nparcela registra „C“\n, katastrálne územie\n, ktorý je v správe\n\n». Vychádzajúc zo\n\nskutočnosti, že „Okresný úrad Bratislava V katastrálny odbor na základe notárskych\nosvedčení o dedičstve č.\n\nvyhotovených dňa 23. 12. 1999\n\nnotárom JUDr. M. K. povolil vklad na\n\na zapísal parc.\npre vlastníka\n\n“, okresný súd po vykonaní dokazovania „výsluchom zástupcov účastníkov na\npojednávaniach, oboznámením ich písomnými podaniami a listinami, ktoré vo veci samej\nv priebehu konania predložili súdu, oboznámením dedičských spisov tunajšieho súdu\nsp. značka D 613/99 Dnot 128/99 a sp. značka D 614/99 Dnot 129/99 a osvedčeniami\no dedičstve zo dňa 23. 12. 1999, úradným prekladom závetu princa\n13. 3. 1944, prekladom závetu\n\nzo dňa 4. 7. 1944, geometrickým plánom\n\nzo dňa 10. 7. 1999, pozemnoknižnou vložkou\nvýpisom z\n\nzo dňa\n,\n\n, rozhodnutím\nzo dňa 7. mája 1948, spätnou identifikáciou parciel zapísaných\n\nv roku 1947 vyhotovenou 1. 3. 2006 a ďalšími listinami tvoriacimi obsah súdneho\nspisu“ (s. 4 až 7 rozsudku) a jeho doplnení „opakovaným výsluchom účastníkov, ich\npísomnými podaniami vo veci, listinami - novými úradnými prekladmi závetov poručiteľov,\n2\n\nNotárskou zápisnicou Nz 75/1999 zo dňa 2. 7. 1999, Potvrdením o dedení vyhotovenom\nnotárkou\n\ndňa 20. 3. 2006, Potvrdzovacou listinou zo dňa 1. 11. 1990,\n\nDokladmi o odovzdaní pozostalosti 2A 715/49-100 a 2A 243/47-166 vyhotovenými\ndňa 17. 5. 1957, Rozhodnutím o zrušení rozpočtovej\norganizácie zo dňa 27. 5. 2011 a ďalšími listinami založenými účastníkmi do súdneho\nspisu“ (s. 9 až 12 rozsudku) dospel k názoru, že v danom prípade „je daný naliehavý\nprávny záujem na určení, že vlastníkom je navrhovateľ, aby sa zosúladil právny stav s\nevidenčným. Bez tohto určenia je jeho právne postavenie neisté, pretože bez rozhodnutia\nsúdu nie je možné vykonať zmenu v katastri nehnuteľností.“. Okresný súd pri rozhodovaní\no žalobe sťažovateľky nadviazal na záver svojho predchádzajúceho rozsudku č. k. 15 C\n228/00-258 z 26. februára 2009 (ktorý bol pre účel doplnenia dokazovania zrušený\nrozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 203/2009-296 z 8 júna 2010), že v danom prípade\n„boli splnené zákonne podmienky vydržania. Československý štát začal vykonávať svoje\nvlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným v\n\ntitulom konfiškačného\n\nrozhodnutia zo dňa 7. 5. 1948. Od tohto momentu nakladal s majetkom ako s vlastným, bol\ndobromyseľný v tom, že vlastnícke právo nadobudol rozhodnutím štátneho orgánu. Od roku\n1948 ho so zreteľom na všetky okolnosti treba považovať za oprávneného držiteľa. Nič na\ndobrej viere držiteľa nemení ani skutočnosť, že niektoré štátne orgány mali vedomosť, že\nmajetok po manželoch\n\nmal zdediť na základe testamentov odporca. Ako\n\nvyplýva z listu\n\nzo\n\ndňa 13. 1. 1948 adresovaného\n, po pripojení obce\n\nk ČSR\n\nhodlal urobiť opatrenia na prevzatie uvedeného majetku a preto žiadal o oznámenie, či\nprijala odkaz\n\n, či opátstvo\n\nvstúpilo do držby a užívania tohto majetku pred pripojením obce\n\nk ČSR, z čoho\n\npozostáva celý majetok, aká je celková výmera pôdy, kde (v ktorých obciach) leží tento\nmajetok a kto ho teraz obhospodaruje, žiadal tiež o predloženie testamentu. Predstavený\nlistom zo dňa 15. 1. 1948 odpovedal, že úrad p\nspravovaním majetkov v\n\nho nepoveril\n\na že na položené otázky nemá možnosť odpovedať.\n\nPredmetný majetok na území Slovenska nikdy nebol evidovaný ako cirkevný majetok, štát\nnikdy nebol rušený v držbe ani žiadnou žiadosťou o zapísanie majetku cirkvi, ani\ndomáhaním sa vlastníctva či už zo strany rádu v\n3\n\nalebo zo strany dediča z\n\nSúd teda vyvodil, že právny predchodca navrhovateľa, československý štát,\nnadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným v PKN vložke\nzo zákona, vydržaním ku dňu 31. 12. 1960, pretože ich mal v oprávnenej\ndržbe po dobu 10 rokov. Uplynutím vydržacej doby pôvodný vlastník (dedič zo závetu)\nstratil vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam.“. Okresný súd ďalej konštatoval, že\n«v čase prejednávania novoobjaveného dedičstva - parcely\nodčlenením z parcely\n\nktorá mala vzniknúť\n\npodľa geometrického plánu vyhotoveného 10. 7.\n\n1999 (ktorý súd považuje za sporný aj preto že výmery jednotlivých parciel, z ktorých boli\nodčlenené sa nezhodujú s výmerami uvedenými vo vložke\n\n), bolo zrejmé, že tieto\n\npozemky neboli vo vlastníctve poručiteľov, ale boli vo vlastníctve navrhovateľa a ďalších\nosôb (vrátane súkromných osôb). Zásadná prekážka pri prejednávaní novoobjaveného\ndedičstva bola aj v tom, že bolo sporné, či v tomto čase bol odporca dedičom. Je známa\nskutočnosť, že právnym nástupcom odporcu ako maďarského subjektu sa stal\nako samostatný právny subjekt.\nSvedčí o tom Potvrdzovacia listina napísaná dňa 1. 11. 1990 v Komárne. Túto listinu\npodpísal\n. V\ntejto listine sa o. i. uvádza: „V dôsledku historických úprav súdnych hraníc\nvšetky hnuteľné a nehnuteľné majetky, ktoré pripadli na územia nových\nštátov, právne previedol na rehoľné domy pôsobiace na tamojších územiach s tým, aby ich\nužívali a ďalej zveľaďovali v súlade s poslaním\n\n.“.\n\npodpísal dňa 14. 3. 1995\n\naj ďalšiu\n\nlistinu označenú ako PREHLÁSENIE s týmto textom: „\n... je pred úradmi Slovenskej Republiky samostatnou právnou osobou. Podľa\npredpisov\n\n) a podľa\n, je\n\nz každého\n\nhľadiska právnym nástupcom\nprávny nástupca (\n\n.“. Je všeobecné známe, že tento\n) si na súdoch Slovenskej republiky, vrátane konajúceho\n\nsúdu, uplatňoval z titulu testamentov poručiteľov viaceré majetkové nároky, či už v rámci\nreštitučných zákonov (č. 282/1993 Z. z.) alebo návrhmi na prejednanie dedičstva po\nzomrelých poručiteľoch, pričom práve vyššie uvedenými listinami preukazoval svoje právne\nnástupníctvo po odporcovi v tomto konaní. Teda notár nebol oprávnený vydať osvedčenia\n4\n\no dedičstve predtým, ako by o spornom nároku (§ 175k ods. 2 O. s. p.) rozhodol na základe\nžaloby súd. Pokiaľ aj dedič utrpel ujmu tým, že štát mu odňal vlastníctvo nehnuteľností bez\nprávneho dôvodu, štát umožnil zmierniť následky niektorých majetkových krívd, pričom\npodmienky na uplatnenie takýchto nárokov stanovil vo viacerých zákonoch (napr. zák. č.\n229/1991 Zb., č. 282/1993 Z. z.) s tým , že tieto reštitučné predpisy sú vo vzťahu k ostatným\nprávnym predpisom „lex specialis“. To znamená, že ak dedičovi bolo štátom odňaté\nvlastníctvo v rozhodnom období, mohol sa svojich nárokov domôcť len podľa týchto\nšpeciálnych predpisov, nie v zjavne účelovom dedičskom konaní.». Z uvedených dôvodov\nokresný súd dospel k záveru, že „navrhovateľ pred vydaním dedičských osvedčení bol\nvlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je v súčasnosti zapísaná ako parcela\n\n- ostatné plochy\n\nv prospech odporcu, táto nehnuteľnosť mu bola účelovými dedičskými\nosvedčeniami odňatá z vlastníctva, preto súd určil, že navrhovateľ je vlastníkom tejto\nparcely\n\ntak, ako je uvedené vo výroku rozsudku».\n\n3. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok\nokresného súdu ako vecne správny podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) potvrdil, keď s poukazom na skutkové a právne závery\nokresného súdu (s. 16 až 18 napadnutého rozsudku), s ktorými sa plne stotožnil, uviedol,\nže „na pojednávaní pred odvolacím súdom, právny zástupca odporcu nevedel odpovedať na\nkľúčové otázky, súvisiace s legitímnym nadobudnutím vlastníctva odporcu k spornej parcele\nna základe osvedčenia o prejednaní novoobjaveného dedičstva. Štát sa ujal vlastníctva\nk majetku po poručiteľoch v povojnovom období, kedy sa menilo politické aj územné\nusporiadanie Európy, a na vlastnícke práva k nehnuteľnostiam mali vplyv okrem rozhodnutí\nštátu (povojnové dekréty prezidenta ČSR Eduarda Beneša a nariadenia Slovenskej národnej\nrady) aj medzinárodné dohovory. Tak ako uviedol navrhovateľ, pre prejednávanú vec je\nkľúčový aj medzinárodný Protokol medzi Československou a Maďarskou republikou z 25. 7.\n1949, tzv. Štrbský protokol, v rámci ktorého Maďarská republika prehlásila za vyrovnané\nvšetky pohľadávky a nároky, ktoré sa uplatnili alebo sa mohli uplatniť v dôsledku\nnakladania s majetkom maďarského štátu, maďarských verejných a súkromných\nprávnických osôb v Československu, na základe zákonodarných, súdnych, správnych a\niných opatrení prijatých do podpísania protokolu. Sporná\n\nbola v\n\nPozemkovej knihe vytvorená dňa 26. 2. 1947, teda pred prijatím tohto protokolu, pričom\n5\n\npôvodné parcely sa nachádzali na území maďarského štátu a súčasťou Československa sa\nstali na základe povojnovej mierovej dohody s Maďarskom zo dňa 10. 2. 1947.\nČeskoslovenská republika formálne odvodzovala ujatie sa vlastníckeho práva aj od\nneplatného konfiškačného rozhodnutia č. 11230/1948, smerujúcemu proti zomrelým\nporučiteľom, čo je základom obrany odporcu v spore. Ani tento odvolací dôvod neobstojí.\nPrávny titul, od ktorého subjekt nakladajúci s majetkom odvodzuje svoju dobromyseľnú\ndržbu s vedomím, že majetok je jeho vlastníctvom, môže byť aj neplatný (tzv. putatívny\nprávny úkon)... V prejednávanej veci Čsl. štát pred ujatím sa vlastníctva zisťoval, či podľa\nzávetu poručiteľov sa ujal oprávnený dedič dedičstva a či ho užíva, ale bezúspešne. Od roku\n1948 až do podania žalobného návrhu... v roku 2000, štát nebol v tejto držbe odporcom\nrušený, s výnimkou neúspešného reštitučného konania koncom deväťdesiatych rokov.\nReštitučný nárok si však voči štátu uplatnil iný subjekt ako odporca, a to vo svojom\nvlastnom mene a z rovnakého právneho titulu (závety poručiteľov), pričom odporca v\nkonaní nepreukázal, že\n\nsporný majetok len spravoval. V\n\ntomto čase už vlastníctvo prešlo na štát vydržaním, a to ku dňu 31. 12. 1960 tak, ako\nsprávne konštatoval prvostupňový súd. V tejto súvislosti rozhodnutie\nzo dňa 22. 7. 1960 už nemalo žiadne konštitutívne účinky. Nie je sporná obrana\nodporcu, že podľa platného práva v čase vystavenia závetov poručiteľov, dedičstvo\nnadobudol dedič ku dňu smrti poručiteľa. Keďže závety poručiteľov boli len všeobecné,\nmajetok poručiteľov sa nachádzal na územiach rôznych štátov, v závetoch boli podmienky\nna prevzatie dedičstva, povinnosť zriadenia vecného bremena a bol uvedený aj náhradný\ndedič, na prevzatie vlastníctva ku konkrétnemu majetku bolo nevyhnutnou podmienkou\nprejednanie dedičstva v dedičskom konaní. Aj podľa uhorského obyčajového práva sa v\nzáujme poriadku v pozemkových knihách obligatórne konalo dedičské konanie, a do\npozemkových kníh sa uvádzali jeho výsledky. Hoci každý z poručiteľov zanechal len jeden\nzávet, týkajúci sa celého ich majetku, vzhľadom na to, že majetok sa nachádzal na území\nrôznych štátov, mohla nastať situácia, že na území jedného štátu bolo dedičstvo riadne\nprejednané a došlo k zápisu vlastníckeho práva na odporcu (konkrétne v Rakúsku na\nzáklade súdneho rozhodnutia z roku 1957), a tam kde dedičské konanie neprebehlo k\nprechodu vlastníckeho práva nedošlo. Odporca neuniesol svoje dôkazné bremeno ani v\nčasti, súvisiacej s rozdielmi medzi výmerom parcely, ktorú mal zdediť na základe\nosvedčenia o dedičstve notára\n\na výmerom, aký mala pôvodná parcela pred\n6\n\nvyhotovením sporného geometrického plánu\nnavrhovateľa, že novovytvorená parcela\n\nNevyvrátil ani námietky\ntýmto geometrickým plánom vznikla\n\nodčlenením z parciel, ktoré sú v časti v nepochybnom vlastníctve odporcu a tretích osôb.\nPred odvolacím súdom sa nevedel dokonca vyjadriť ani k tomu, kto tento geometrický plán\nobjednal a zadal právny stav nehnuteľnosti. Nevedel vysvetliť ani skutočnosť, ako je možné,\nže samotné osvedčenie\n\nbolo vydané dňa 23. 12. 1999, ale návrh na zápis\n\nvlastníckeho práva odporcu do katastra nehnuteľností bol podaný už dňa 2. 8. 1999. Navyše\nk prejednaniu novoobjaveného dedičstva podľa § 175x O. s. p. by mohlo dôjsť len po\npredchádzajúcom riadnom dedičskom konaní, ak by sa po právoplatnosti uznesenia o\nskončení dedičského konania objavil ďalší majetok poručiteľov. Správne sú preto závery\nsúdu prvého stupňa, že uvedené dedičské konanie nemožno považovať za riadne\nprejednanie dedičstva po poručiteľoch\n\nia\n\n.“.\n\n4. Dovolanie sťažovateľky podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP odôvodnené tým,\nže „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci a že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“\na „nezodpovedá § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku“, najvyšší súd napadnutým\nuznesením odmietol podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku (účinného\nod 1. júla 2016; ďalej aj „CSP“) ako procesne neprípustné. Najvyšší súd v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia poukázal na to, že „pod odňatím možnosti pred súdom konať treba\nrozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia\njej procesných práv, priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jej\npráv a právom chránených záujmov“. Podľa jeho názoru „dovolateľka nedôvodne\nnamietala, že jej v dôsledku tvrdených nedostatkov odôvodnenia napadnutého rozsudku\nbola odňatá možnosť konať pred súdom“, pretože obsah spisu nedáva žiadny dôvod, aby\nna preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta zjednocujúceho stanoviska publikovaného\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod č. R 2/2016, ktoré znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu\nkonania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď\npísomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre\nrozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237\nods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.“. Procesnú vadu konania v zmysle § 237\n7\n\nods. 1 písm. f) OSP nezakladajú ani nesprávnosti v procese dokazovania, resp. nesprávne\nvyhodnotenie dôkazu (pozri viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn.\n2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 4 Cdo 84/2016, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011\na 7 Cdo 38/2012). Tvrdenia sťažovateľky o tom, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá\nmala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom\nposúdení veci, sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c)\nOSP, avšak samy osebe procesnú prípustnosť podaného dovolania nezakladajú (pozri\nR 37/1993 a ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 3 Cdo 219/2013,\n3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012,\n7 Cdo 86/2012 a sp. zn. 7 Cdo 36/2011, resp. R 54/2012 a ďalšie rozhodnutia najvyššieho\nsúdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,\n5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011).\n5. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí\na s poukazom na konkrétnu judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplýva požiadavka\nnáležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nobom súdom v sťažnosti vytýka, že svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili, čím porušili jej\nzákladné právo na súdu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“). Čo sa týka merita veci, sťažovateľka odvolávajúc sa na uhorské obyčajové\nprávo, podľa ktorého „dedič nadobúdal dedičstvo smrťou poručiteľa z moci zákona, bez\nakéhokoľvek svojho ďalšieho pričinenia“, v sťažnosti opakovane tvrdí, že sa stala „dedičom\na zároveň vlastníkom polovice predmetnej nehnuteľnosti dňom 23. 08.\n1945 a dedičom\n\na zároveň vlastníkom druhej polovice predmetnej\n\nnehnuteľnosti dňom 29. 07. 1946 a okolnosť, či žalovaný prevzal alebo neprevzal dedičstva,\nči dedičstvá po manželoch\n\nboli prejednané alebo nie, sú bez právneho významu“.\n\nPodľa jej názoru „žalobca so zreteľom na všetky okolnosti objektívne nemohol byť\ndobromyseľný v tom, že má oprávnený dôvod (právny titul) na nadobudnutie vlastníckeho\npráva k predmetnej nehnuteľnosti. V predmetnej veci by potrebná dobromyseľnosť držby\nvyžadovala, aby bol žalobca so zreteľom na všetky okolnosti odôvodnene presvedčený, že\n8\n\nkonfiškačné rozhodnutie zo dňa 07. 05. 1948 je právne účinné.“. Sťažovateľka ďalej\nnamieta, že krajský súd „nereagoval patrične na argumenty“, ktorými odôvodnila svoj\nnázor „o porušení ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku“, z dôvodu, že\n«súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy\npotrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie stupňa dospel na\nzáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď vyslovil: „Je známa\nskutočnosť, že právnym nástupcom odporcu ako maďarského subjektu sa stal\nako samostatný právny subjekt.“. Toto skutkové zistenie\nsúdu prvého stupňa je v príkrom rozpore s obsahom listinných dôkazov - „Potvrdzovacia\nlistina zo dňa 01. 11. 1990“ a „Prehlásenie zo dňa 14. 03. 1995“ z ktorých ho súd prvej\ninštancie stupňa vyvodil.». Sťažovateľka uvádza, že „svoje podstatné tvrdenia“ vo svojom\nodvolaní oprela o judikáty slovenských i českých súdov, ako aj o názory vyslovené\nv odbornej literatúre, avšak krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nijako\nnezdôvodnil, prečo ich v danej veci nebolo možné použiť, čím „významne oslabil\npresvedčivosť svojho rozsudku“. V tejto súvislosti pripúšťa, že „je pravdou, že súdy nie sú\nformálne viazané judikatúrou vyšších súdov, keď sa však chcú odchýliť od nich, v záujme\nprincípu právnej istoty musia tento postup riadne vysvetliť“. Podľa názoru sťažovateľky\nkrajský súd „nemohol bez ďalšieho prevziať závery súdu prvého stupňa, keď sa ani ten s\nargumentáciou sťažovateľa nezaoberal. Takýto postup odvolacieho súdu v predmetnej veci\nznamená, že sa nevysporiadal s jedným z právne významných dôvodov odvolania, teda ani\nrozsudok odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnený.“. Sťažovateľka napokon namieta,\nže neobstojí ani záver najvyššieho súdu o nemožnosti uplatniť na jej prípad druhú vetu\n„stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R 2/2016“, čo svedčí o tom,\nže „písomné vyhotovenie rozsudku odvolacieho súdu neobsahuje zásadné vysvetlenie\ndôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“. Z uvedených dôvodov sú napadnutý rozsudok\nkrajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárny a svojvoľný.\nII.\n6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\n9\n\n(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,\nči dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný\nsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd\nnavrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\n7. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb\na právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich\nzákladných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich\nz medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom\nustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný\nsúd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných\nsúdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú\nzlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej\nzmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani\npodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých\norgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).\nZásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu\ndo právomoci\n\nvšeobecných\n\nsúdov,\n\nktorých\n\nrozhodnutia\n\nsú\n\nv konaní\n\no sťažnosti\n\npreskúmavané (IV. ÚS 303/04).\n8. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto\nprávomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a\nposudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\n10\n\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo\nnebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom\nkontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené\n\nalebo\n\narbitrárne,\n\na\n\ntak\n\nz ústavného\n\nhľadiska\n\nneospravedlniteľné\n\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,\nII. ÚS 231/04).\n9. Ústavný súd pri preskúmavaní ústavnosti rozhodnutí vydaných vo všeobecnom\nsúdnictve nevykonáva dokazovanie, nepreukazuje skutkové okolnosti prípadu tak, ako\nvšeobecný súd, lebo ústavný súd je súdom práva, a nie faktov. Ústavnému súdu v zmysle\njeho ustálenej judikatúry zásadne neprislúcha hodnotiť ani prednesy či vyjadrenia fyzických\nosôb a právnických osôb, výsluchy strán, výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie,\npredložené listiny a iné dôkazy, resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu\nvo veci samej. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore\ns právomocami ústavného súdu, ale popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednosti\nsúdneho konania (III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné\ngarancie vyplývajúce najmä z čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je\noprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani\nvtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).\n10. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania\npreto treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa\nzákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť\nprítomný na vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 OSP) vrátane práva klásť účastníkom\notázky (§ 126 ods. 3 OSP) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať\n(§ 123 a § 129 ods. OSP; m. m. III. ÚS 60/04). Do obsahu tohto práva však nepatrí právo\núčastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých\ndôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa\nriadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník\n11\n\nkonania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým,\nže všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie\nnáležite odôvodní (II. ÚS 77/06). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom\nvšeobecného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným (I. ÚS 313/2010,\nII. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).\n11. K úlohám právneho štátu patrí (aj) vytvorenie právnych a faktických garancií\nna uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby\na právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody\npotrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva\nv zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek\ndiskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní\nmusí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich\nimanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto\nkonaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv\na slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým\nsa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým\nzákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.\nÚstavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu\nverejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom\nprocese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.\nObjektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých\ndostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto\nrozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych\npostupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.\nK námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom\nkrajského súdu č. k. 14 Co 526/2012-510 z 28. apríla 2015\n\n12\n\n12. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok\nprípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal\nv zmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský\na Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako\nprocesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3\nzákona o ústavnom súde považoval v jeho prípade za zachovanú.\n13. Ako vyplýva z bodu 2 tohto uznesenia, v danom prípade podala žalobkyňa\n(určovaciu) žalobu okresnému súdu v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku,\nvo vzťahu ku ktorému ústavný súd v minulosti judikoval, že „taká interpretácia a aplikácia\n§ 80 písm. c) OSP, ktorá vo svojich dôsledkoch znemožňuje poskytnutie súdnej ochrany\npostupom podľa tretej, resp. štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v otázke patriacej\ndo primárnej právomoci všeobecných súdov, je popretím samej podstaty základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj obdobného\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (m. m. II. ÚS 137/08).\n14. Uvedený záver ústavného súdu je aplikovateľný aj v súčasnosti pri rozhodovaní\nvšeobecných súdov o žalobách podľa § 137 písm. c) CSP. V tejto súvislosti odborná\nliteratúra uvádza:\n«Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je, alebo nie je vtedy,\nak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím\nrozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť. Prívlastok naliehavý chápeme\ntak, že právny záujem má dostatočnú intenzitu. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací\nrozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný. Naopak, naliehavosť nie je\ndaná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva.\nZ doktríny preventívneho charakteru určovacej žaloby vyplýva, že naliehavý právny\nzáujem (v zásade) absentuje, ak má žalobca možnosť žalovať na splnenie povinnosti. Je to\ntak v prípadoch, keď tvrdené právo už nie je v štádiu neistoty alebo ohrozenia, ale kedy už\ndošlo k jeho porušeniu.\nNaliehavý právny záujem musí žalobca preukázať (ibaže právny záujem „vyplýva\nz osobitného predpisu“...). Povinnosť žalobcu preukázať naliehavý právny záujem logicky\n13\n\nznamená aj to, že žalobca je povinný uviesť v žalobe skutkové tvrdenia o tom, že naliehavý\nprávny záujem je daný. Na preukázanie týchto tvrdení je povinný navrhnúť dôkazy.\nPodľa väčšinových názorov právnej vedy je naliehavý právny záujem na určení práva\nvecnou legitimáciou žalobcu. Naliehavý právny záujem je súčasťou žalobného nároku,\nnejde iba o procesnú podmienku. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie o právnom záujme\n(či je, alebo nie je daný) je meritórne. Absencia naliehavého právneho záujmu je dôvodom\nzamietnutia žaloby, nie je dôvodom pre zastavenie konania, či pre odmietnutie žaloby.\nUvedenú interpretáciu si osvojila právna prax...» (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,\nMesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.\nPraha : C. H. Beck, 2016. s. 501 – 502).\n15. „Naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) OSP sa viaže na konkrétny\nurčovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa\nžalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho\npráva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Cdo 112/2004 z 1. novembra 2006).\n16. „Naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) OSP [ od 1. júla 2016 § 137\npísm. c) CSP] nie je daný, ak sa petit žaloby, jej skutkové tvrdenia a právne hodnotenie\nneviažu na odstránenie konkrétnej spornosti žalobcom uplatneného práva“ (rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 548/2015 z 28. septembra 2016).\n17. Sťažovateľka v sťažnosti nespochybňuje existenciu naliehavého právneho\nzáujmu žalobkyne na požadovanom určení, pričom ani ústavnému súdu nepredložila žiaden\ndôkaz o tom, že prejednaniu „novoobjaveného majetku“ poručiteľov notárom\npredchádzalo (základné) dedičské konanie, ktorého by bola účastníkom.\n18. Podľa § 859 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri dedení sa použije právo platné\nv deň smrti poručiteľa; ak však bol závet zriadený pred 1. aprílom 1964, posudzuje sa jeho\nplatnosť podľa doterajších predpisov. „Dedičstvo po poručiteľovi, ktorý zomrel ešte\nza platnosti bývalého uhorského práva v právnej oblasti Slovenska, treba prejednať podľa\nvtedy platného zák. čl. XVI/1894. Účastníkmi konania sú osoby, ktoré po poručiteľovi\n14\n\npodľa vtedy platného práva dedili. Ak jediný takto legitimovaný dedič medzitým tiež\nzomrel, ale už za platnosti Občianskeho zákonníka z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.),\núčastníkmi konania sú jeho dedičia podľa ustanovení tohto zákonníka (§ 503 ods. 1\nObčianskeho zákonníka; teraz § 859 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pozn. autora).“\n[V 55/1971].\n19. «Požiadavka, aby o majetku poručiteľa, ktorý sa objaví až po právoplatnosti\nrozhodnutia o dedičstve, prebehlo konanie o dedičstve (v odôvodnených prípadoch dokonca\naj bez návrhu), je odrazom dôsledného uplatnenia princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní\ndedičstva. Svedčí o zámere, aby konaním o dedičstve prešli všetky aktívne a pasívne zložky\nporučiteľovho majetku. Dedič totiž nevstupuje len do práv a povinností, ktoré sú mu známe\nv čase konania o dedičstve, ale zásadne do všetkých práv a povinností poručiteľa, ktoré jeho\nsmrťou nezanikli (pozri § 460 ), aj keď neboli v konaní o dedičstve zistené, a preto o nich\nnebolo rozhodnuté. Zo samej podstaty konania o dodatočnom prejednaní „novo objaveného\nmajetku“ poručiteľa (§ 175x OSP) vyplýva, že po právoplatnosti rozhodnutia o dedičstve\nmôže súd prejednať ako „novo objavený“ len dosiaľ neprejednaný majetok (nepovažovaný\nv skoršom konaní o dedičstve za majetok poručiteľa). Dôvodom pre prejednanie majetku,\nktorý už bol v pôvodnom konaní považovaný za dedičstvo, nemôže byť skutočnosť, že dosiaľ\nnedošlo k zápisu tých (spolu)vlastníckych práv dediča v katastri nehnuteľností, ktoré už\nnadobudol dedením. V konaní o dodatočnom prejednaní „novo objaveného majetku“\npostupom podľa ustanovenia § 175x OSP nemá ísť ani o prehodnotenie skutkových alebo\nprávnych záverov skoršieho konania o dedičstve, ani o nové, odlišné rozhodnutie o tom\nistom. Začatím konania o dodatočnom prejednaní dedičstva sa neobnovuje „dedičská vec“\nako taká. Súd v konaní o dodatočnom prejednaní dedičstva zo skoršieho konania a jeho\nvýsledkov vychádza a na jeho závery nadväzuje. Opätovnému prejednaniu tých istých\nnehnuteľností (§ 175x OSP), ktoré už boli predmetom právoplatne skončeného konania o\ndedičstve, bráni prekážka veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 2 OSP)» (uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 168/2014 z 26. mája 2015).\n20. So zreteľom na medze možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého\nrozsudku krajského súdu (bod 3) dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových\n15\n\na právnych záverov vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové konanie (bod 2),\npričom nezistil, že by tieto závery krajského súdu vzhľadom na jeho právomoci\n(kompetencie) v odvolacom konaní boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva\nz nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,\nktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.\n21. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto\nodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne\nkonanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).\n22. Argumentáciu sťažovateľky (bod 5) ústavný súd nepovažuje za spôsobilú\nspochybniť ústavnú udržateľnosť záverov napadnutého rozsudku krajského súdu.\n23. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi\nnamietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, a napadnutým rozsudkom krajského súdu neexistuje príčinná\nsúvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia porušenia uvedených práv\npo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nK námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 51/2016 z 21. júna 2017\n24. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa\nv občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné\npodmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci\n16\n\nsamej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích\nkonaní. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania\nvrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho\nsúdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie\nv súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016),\nresp. Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016), ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4\nústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu\nvyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru\no porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani\nnemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného\nnesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného\nprostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno\nbez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by\ntotiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo\nneprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.\n25. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať\nopravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla rozsudok odvolacieho súdu,\njej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania\nnezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného opravného\nprostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu v súčasnosti účinný procesný kódex\n(Civilný sporový poriadok) prostredníctvom § 447 písm. c) vyslovene umožňuje (bod 4),\nrešpektujúc pritom nielen vlastnú judikatúru a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ale aj\nrelevantnú judikatúru ústavného súdu, na ktorú v podrobnostiach odkázal.\n26. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali\nzávery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj tú časť sťažnosti, v ktorej\nsťažovateľka napádala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\n\n17\n\nods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, týmto uznesením.\n27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími\npožiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je\npodmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto\nprípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 30. januára 2018\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "naliehavý právny záujem", "žaloba", "rozhodnutie-odôvodnenie", "občianske súdne konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:01d81fc8-c707-4e99-a54e-c9bde37669c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 507/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 507/2012 z 23. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-23", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01d81fc8-c707-4e99-a54e-c9bde37669c3"}, {"guid": "ussr:a195fbee-69b7-40dc-8915-35da2865df7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 127/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 127/2012 z 28. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-28", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a195fbee-69b7-40dc-8915-35da2865df7c"}, {"guid": "ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 19/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 19/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 195, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b7070662-9558-4cdc-92bf-e9bea97b8256"}, {"guid": "ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 593/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 593/2011 z 15. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-15", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f"}, {"guid": "ussr:dd1de092-f1e3-4891-a0f5-59dcc17a3395", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 313/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 313/2010 z 7. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-07", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dd1de092-f1e3-4891-a0f5-59dcc17a3395"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 137/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 137/08 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272"}, {"guid": "ussr:609a7913-e60e-43ff-85dc-6fffb0c0e06a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 77/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 77/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:609a7913-e60e-43ff-85dc-6fffb0c0e06a"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:8743e9c5-ed42-4253-85f9-ce9f74f5192b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 231/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 231/04 z 9. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-09", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8743e9c5-ed42-4253-85f9-ce9f74f5192b"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "c4b88c14-080f-468f-acd9-9307e369f755:478a0f23-8004-4624-8c85-4d0c3a87b2f0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:5713204743.1", "spisova_znacka": "5Cdo/548/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/548/2015 z 27. 9. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-09-27", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:5713204743.1"}, {"guid": "79cf6bf0-ce83-46d2-8e8a-56626dd415ab:b73e3bde-66b2-4d91-92b8-d47bbe0061a4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1012894813.5", "spisova_znacka": "14Co/526/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/526/2012 z 27. 4. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-04-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1012894813.5"}], "citovane_v": []}