{"guid": "ussr:73bef4d7-dc6e-4480-abeb-60c284735e4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.4.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 4/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 4/2018 z 13. 6. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 13. júna 2018, sp. zn. III. ÚS 4/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.4.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-06-13", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1976/120/#clanok-14.odsek-1", "nazov": "čl. 14 ods. 1 zákona č. 120/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/120/#clanok-14.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/120-1976/clanok-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-3", "nazov": "čl. 37 ods. 3 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "nazov": "čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 14 ods. 1", "nazov": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 14 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 14 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 20", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47 ods. 1", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 47 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47 ods. 2", "nazov": "Charta základných práv Európskej únie čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyCharta základných práv Európskej únie čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1976/120#clanok-14", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-37", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/73bef4d7-dc6e-4480-abeb-60c284735e4a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.4.2018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.4.2018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.4.2018.2/text", "citacie_n": 33, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 4/2018-70\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra\nMamojku prerokoval sťažnosť\nkonkurznej\n\n,\n\npodstaty\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom\n\n, správcu\n,\n, advokátska kancelária,\n\n, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu\nochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania\nzaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných\npráv a slobôd, práva na rovnosť osôb pred súdom zaručeného čl. 14 ods. 1 Medzinárodného\npaktu o občianskych a politických právach, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rovnosti pred zákonom\nzaručenej čl. 20 Charty základných práv Európskej únie, základného práva na účinný\nprostriedok nápravy pred súdom zaručeného čl. 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej\núnie a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 47 ods. 2 Charty\nzákladných práv Európskej únie uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 31. januára 2017 v konaní sp. zn. 2 M Cdo 1/2017 a takto\nrozhodol:\n\n1. Základné právo\n,\n\n, správcu konkurznej podstaty\n, na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, jeho základné právo na rovnosť\núčastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37\nods. 3 Listiny základných práv a slobôd, jeho právo na rovnosť osôb pred súdom zaručené\nčl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, jeho právo\nna spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 47\nods. 2 Charty základných práv Európskej únie uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 31. januára 2017 v konaní sp. zn. 2 M Cdo 1/2017 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2017 v konaní\nsp. zn. 2 M Cdo 1/2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť\n, správcovi konkurznej podstaty\n\n,\n\n, trovy\n\nkonania v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiatjeden centov)\nna účet jeho právneho zástupcu, advokáta\nkancelária,\n\n, advokátska\n\n, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\n\nrozhodnutia.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti\n,\n\n, správcu konkurznej podstaty\n,nevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája\n2017 elektronicky doručená sťažnosť\n\n,\n\nsprávcu konkurznej podstaty\n\n,\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1\n\n2\n\nListiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť\núčastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny,\nzákladného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2\nústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, práva na rovnosť osôb pred súdom zaručeného čl. 14 ods. 1\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“), rovnosti pred zákonom zaručenej čl. 20 Charty\nzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), základného práva na účinný\nprostriedok nápravy pred súdom zaručeného čl. 47 ods. 1 charty a základného práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 47 ods. 2 charty uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. januára 2017 v konaní sp. zn.\n2 M Cdo 1/2017. Sťažnosť bola doplnená v písomnej forme podaním doručeným ústavnému\nsúdu 12. mája 2017.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ, správca konkurznej podstaty úpadcu\n,\n\n(pôvodne obchodná spoločnosť\n\n),\n\nako žalobca v súdnom konaní proti Slovenskej republike − Ministerstvu pôdohospodárstva\na rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“, v citáciách aj „odporca“) si\nuplatňuje náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov, ku ktorej malo dôjsť postupom Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy\nv Nitre (ďalej len „RVPS“), keď na základe žiadosti pôvodného vlastníka,\n, o schválenie prevádzkarne\npodľa nariadenia (ES) č. 853/2004, podľa nariadenia Európskeho parlamentu\na Rady (ES) č. 853/2004, ktorým sa ustanovujú osobitné hygienické predpisy pre potraviny\nživočíšneho pôvodu (Ú. v. EÚ L 139, 30. 4. 2004, s. 55 – 205, mimoriadne vydanie\nv slovenskom jazyku: Kapitola 03 Zväzok 045 s. 14 – 74), a zákona č. 39/2007 Z. z.\no veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a následne vykonanej kontroly\nzo strany pracovníkov RVPS, podľa záverov ktorej prevádzkareň spĺňala pre príslušnú\nčinnosť všetky hygienické požiadavky na infraštruktúru, zariadenia a vybavenie\npodľa príslušných predpisov, RVPS 31. marca 2008 vydala rozhodnutie č. 581/2008,\n\n3\n\nktorým úplne schválila prevádzkovateľovi potravinárskeho podniku prevádzkareň\nbez pripomienok a bez časového obmedzenia na všetky príslušné činnosti.\nPrevádzkareň\n\nbola opätovne schválená bez podmienok a časového obmedzenia\n\nna všetky činnosti aj pri zmene vlastníka prevádzky v máji 2008, a to na základe žiadosti\nspoločnosti\n\nPäť mesiacov po vydaní schvaľujúceho rozhodnutia však\n\nRVPS deklarovala závažné nedostatky prevádzkarne, čo postupne viedlo k jej zániku.\n3. Podľa sťažovateľa «v rámci postupu o schvaľovaní prevádzkarne\nneboli teda dodržané zákonom požadované postupy a bolo vydané právoplatné\nrozhodnutie č. 581/2008 zo dňa 31.3.2008, ktorým sa schválila prevádzkareň\na to i napriek tomu, že podmienky pre jej schválenie splnené neboli a teda zo strany\npracovníkov RVPS Nitra došlo k nesprávnemu úradnému postupu pri vydávaní rozhodnutia\no udelení certifikátu a pridelení Euročísla.\nTáto skutočnosť vyplývala jednak z internej správy o vykonanom audite Generálneho\nriaditeľstva pre zdravie a spotrebiteľov Európskej komisie, ktorý sa uskutočnil\ndňa 23.10.2008, pri ktorom bolo preukázateľne zistené, že v prevádzkarni bola zistená\nkrížová kontaminácia, keď stavebno-technické nedostatky (usporiadanie, riešenia a veľkosť)\nkontaminácii nezabraňujú. Z interného záznamu spísaného o audite - Špecifický audit DG\nSANCO 2008-7815, tiež vyplynulo, že príslušný orgán mal pri schvaľovacom postupe\nidentifikovať všetky nedostatky a nedodržiavanie predpisov, tieto mali byť zaznamenané\na pred schválením mal prevádzkovateľ potravinového podniku mať akčný plán na ich úplné\nodstránenie, aby sa neschválil závod s hygienickými chybami, resp. mohol sa schváliť\npodmienečne.\n\nSchválenie\n\nnebolo\n\npodmienené\n\nsplnením\n\na dodržiavaním podmienok, ale bolo ,,bezpodmienečné“.\nZ uvedeného vyplýva, že pri schvaľovaní prevádzkarne v roku 2008 došlo\nk nesprávnemu úradnému postupu, čo možno rovnako vyvodiť z kontrolného záznamu\nz vykonaného auditu, z úradného záznamu z marca 2009, kde sa konštatuje krížová\nkontaminácia zapríčinená stavebno-technickým usporiadaním priestorov, z úradného\nzáznamu z 05. apríla 2011, 12. septembra 2011 a následného nariadenia o zastavení\nvýrobných činností, ktoré sa vykonávajú v nevyhovujúcich priestoroch.\n\n4\n\nPo tom, ako sťažovateľ prenajal\n\n,\n\npracovníci RVPS Nitra skonštatovali pri kontrole 07. septembra 2011, že v prevádzke nie je\nmožná výroba z dôvodu ohrozenia potravinovej bezpečnosti a napokon zastavili\nprevádzkovú činnosť aj pre sťažovateľa, čím potvrdili, že prevádzka nevyhovovala\nani v marci 2008 ani v máji 2008.\nZ\n\ndôvodu\n\nnesprávneho\n\núradného\n\npostupu\n\npri\n\nschvaľovaní\n\nprevádzkarne\n\nbola nakoniec jeho činnosť zastavená, pričom Uznesením Okresného\nsúdu Košice I, spis. zn. 26R/4/2011 z 26.08.2011 bol na majetok spoločnosti\nvyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený\n.».\n4. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) medzitýmnym rozsudkom\nč. k. 16 C 287/2009-831 zo 7. marca 2013 vyslovil, že je daná zodpovednosť žalovaného\nza škodu spôsobenú žalobcovi nesprávnym úradným postupom orgánov štátu, s tým,\nže o výške nároku na náhradu škody a o trovách konania bude rozhodnuté v konečnom\nrozsudku. Pojal za preukázané, že „v rámci postupu o schvaľovaní prevádzkarne\nneboli dodržané zákonom požadované postupy a bolo vydané\nprávoplatné rozhodnutie číslo 581/2008 zo dňa 31.03.2008, ktorým sa prevádzkareň...\nschválila a to i napriek tomu, že podmienky pre jej schválenie splnené neboli a teda\nzo strany pracovníkov RVPS Nitra došlo k nesprávnemu úradnému postupu pri vydávaní\nrozhodnutia o udelení certifikátu a pridelení Euročísla“.\n5. Proti rozsudku prvostupňového súdu žalovaný podal odvolanie, o ktorom rozhodol\nKrajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) tak, že svojím rozsudkom č. k.\n2 Co 287/2013-874 zo 14. augusta 2013 medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.\nK odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch medzitýmneho rozsudku\nkrajský súd uviedol, že „súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie\nrozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny\npredpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia\nrozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou\nväzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález\nsúdu. Okolnosti namietané odporcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia dôkazov\n5\n\nnemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom\nrozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu.“.\n6. Ako nedôvodnú krajský súd vyhodnotil aj námietku žalovaného smerujúcu\nproti nevykonaniu výsluchu označeného svedka, keď poukázal na skutočnosť, že „odporca\npoveril svoju zamestnankyňu na zastupovaniu v danej veci pred súdom a po zrušení tohto\npoverenia žiadal doplniť dokazovanie jej výsluchom...“. K ďalšej kritike žalovaného\nuviedol, že sťažovateľ „vstúpil do práv a povinností pôvodného vlastníka, ktorému aj bolo\nudelené rozhodnutie pre prevádzkovanie Mäsokombinátu z dôvodu, že prevádzkareň splnila\nvšetky požiadavky a preto je v prejednávanej veci nositeľom vecnej aktívnej legitimácie\na skutočnosť, že účastníkom konania nebol právny nástupca pôvodného prevádzkovateľa\nMäsokombinátu, ktorému aj bolo vydané rozhodnutie, z ktorého si navrhovateľ v tomto\nkonaní uplatnil svoj nárok, je právne irelevantná“.\n7. K výhrade žalovaného, podľa ktorej okresný súd neuviedol, aké povinnosti boli\norgánom štátnej správy porušené, krajský súd poukázal „na interný záznam vykonaný\nna základe špecifického auditu, ktorý nesprávny postup odporcu pri schvaľovaní\nprevádzkarne navrhovateľovi presne definoval a zároveň uviedol, že formálny schvaľovací\npostup\n\nbol\n\ndodržaný\n\n(skutočnosť,\n\nz ktorej\n\nvychádzal\n\npri\n\nsvojom\n\nrozhodovaní\n\naj prvostupňový súd a túto vo svojom rozhodnutí uviedol), pričom sa v žiadnom prípade\nnebolo možné stotožniť s názorom odporcu, tvrdiaceho, že daný interný záznam je právne\nirelevantný\n\na k celej\n\nveci\n\nprávne\n\nbezvýznamný\n\nz dôvodu,\n\nže\n\nje\n\nnepodpísaný,\n\nnakoľko ako vyplýva priamo z tohto interného záznamu, ide o zistenia Potravinového\na veterinárneho úradu... a v internom zázname uvedené nedostatky boli konštatované\naj v Úradnom zázname o kontrole č. 10/2008, vykonanej dňa 27. 10. 2008 RVPS,\npodľa zákona č. 39/2007 Z. z....“. Súčasne krajský súd odkázal aj na poukaz\nprvostupňového súdu na „Návrh správy z osobitného auditu vykonávaného na Slovensku\nod 22. do 31. októbra 2008... z ktorého vyplýva, že jedna prevádzkareň, predtým s udelenou\nvýnimkou, bola schválená v apríli 2008 novým postupom, avšak bez splnenia podmienok\ns tým, že ju schválil okresný úradník pred odchodom do dôchodku a jeden mesiac pred jej\npredajom (navrhovateľovi) a preto tím misie odporúčal opätovné posúdenie podmienok\nschválenia a príslušný orgán prijal okamžite opatrenia s cieľom zabezpečiť splnenie\n6\n\npodmienok pre schválenie tým, že vykonaným auditom bolo zistené, že v jednej\nprevádzkarni boli zaznamenané podstatné problémy týkajúce sa usporiadania, konštrukcie,\núdržby a čistenia a niektoré prevádzkové postupy neboli prijateľné...“.\n8. Z citovaných skutočností krajský súd vyvodil, že „postup RVPS bol nesprávny\na spočíva vtom, že svojim rozhodnutím povolil v marci 2008 a opakovane v máji...\nprevádzkovať\n\na po vykonaní auditu, ktorému predchádzalo 12 kontrol\n\nvykonaných RVPS Nitra, 23. 10. 2008, t. j. päť mesiacov po vydaní schvaľujúceho\nrozhodnutia, deklaroval závažné nedostatky, ktoré prevádzku nielen vážne ohrozili,\nale postupne viedli až k zamietnutiu žiadosti prevádzkovateľa potravinárskeho podniku\n, s ktorým navrhovateľ v auguste 2011 uzavrel nájomnú zmluvu\nna prevádzkareň\n\n, Rozhodnutím regionálnej veterinárnej a potravinovej správy\n\nNitra zo dňa 21. 09. 2011, č. konania: 1446/2011“.\n9. K sťažovateľovej námietke o nezdôvodnení príčinnej súvislosti medzi nesprávnym\núradným postupom a vzniknutou škodou krajský súd zdôraznil, že na základe odvolania\npreskúmava medzitýmny rozsudok o základe nároku, „t. j., že odporca za škodu spôsobenú\nnavrhovateľovi zodpovedá“, a spresnil, že „otázku príčinnej súvislosti medzi jednotlivými\nčiastkovými nárokmi na náhradu škody uplatnenými navrhovateľom bude právne\nposudzovať a o nich rozhodovať, súd prvého stupňa až v konečnom rozsudku“.\n10. Proti rozsudku odvolacieho súdu žalovaný podal na najvyššom súde dovolanie,\nktorého prípustnosť zakladal na odňatí možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1\npísm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodnom\nčase (ďalej aj „OSP“), a to v dôsledku nenariadenia pojednávania krajským súdom\na nedostatočného odôvodnenia odvolacieho rozsudku. Ako dovolacie dôvody uviedol § 241\nods. 2 písm. a), b) a c) OSP.\n11. Najvyšší súd dovolanie žalovaného uznesením sp. zn. 2 Cdo 153/2014 z 31. júla\n2014 odmietol. Po odkaze na relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku\nkonštatoval, že v predmetnej veci „odvolací súd mohol vec prejednať a rozhodnúť\nbez nariadenia odvolacieho pojednávania“ a že „rozsudok odvolacieho súdu v spojení\n\n7\n\ns rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie\nv zmysel § 157 ods. 2 O. s. p., keďže ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky\na námietky týkajúce sa jednak procesného postupu prvostupňového súdu a jednaj\nskutkového a právneho posúdenia veci“. Keďže takto najvyšší súd dospel k záveru\no neprípustnosti sťažovateľovho dovolania, skutočnosťami, ktoré sú spôsobilé založiť\ndôvodnosť prípustného dovolania (iné vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci, ako aj nesprávne právne posúdenie veci), sa už vecne nezaoberal.\n12. Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky (ďalej len ,,mimoriadne dovolanie“) argumentujúceho nesprávnym právnym\nposúdením veci najvyšší súd uznesením z 30. júna 2015 v konaní sp. zn. 2 M Cdo 11/2014\nrozsudok krajského súdu v spojení s medzitýmnym rozsudkom okresného súdu zrušil a vec\nvrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.\n13. Sťažovateľ\n\nnásledne\n\npodal\n\nproti\n\nuzneseniu\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nako\n\nsúdu konajúceho o mimoriadnom dovolaní sťažnosť, o ktorej ústavný súd nálezom č. k.\nIII. ÚS 408/2016-97 z 18. októbra 2016 rozhodol tak, že základné právo sťažovateľa\nna súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1,\nčl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny, základné právo na rovnosť pred súdom a právo byť\nspravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom zaručené čl. 14 ods. 1\npaktu, základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nzákladné právo na rovnosť pred zákonom zaručené čl. 20 charty a základné právo na účinný\nprostriedok nápravy a spravodlivý proces zaručené čl. 47 ods. 1 a 2 charty týmto uznesením\nnajvyššieho súdu porušené boli. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd\nnevyhovel. Uznesenie najvyššieho súdu ústavný súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie\nnajvyššiemu súdu. Záväzný právny názor ústavný súd sformuloval tak, že „v ďalšom\nkonaní bude úlohou najvyššieho súdu... doručiť účastníkom konania všetky relevantné\nvyjadrenia a dôkazy, poskytnúť im možnosť vyjadriť sa a následne vo veci opätovne\nrozhodnúť“.\n14. Po opätovnom prejednaní mimoriadneho dovolania najvyšší súdu uznesením\nz 31. januára 2017 v konaní sp. zn. 2 M Cdo 1/2017 znovu zrušil potvrdzujúci odvolací\n\n8\n\nrozsudok krajského súdu v spojení s prvostupňovým medzitýmnym rozsudkom okresného\nsúdu. K prípustnosti mimoriadneho dovolania najvyšší súd uviedol, že „generálny\nprokurátor bol v súdenej veci oprávnený podať mimoriadne dovolanie postupom\npodľa § 243e ods. 1 v spojení s § 243h ods. 3 O. s. p., nakoľko na základe podnetu\núčastníka konania (strany sporu) a oboznámením sa s obsahom pripojených právoplatných\nsúdnych rozhodnutí zistil (s čím sa dovolací súd stotožňuje), že určením zodpovednosti\nžalovanej za petitom uplatňovanú škodu hrozí štátu značná hospodárska škoda, resp. iný\nvážny nenapraviteľný následok a rozhodnutiami súdov bol porušený zákon, pričom podanie\nmimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana práv žalovanej (štátu) a túto nie je možné\ndosiahnuť inými právnymi prostriedkami“.\n15. Podľa názoru najvyššieho súdu „vzhľadom na to, že podľa súdov nižších\ninštancií nesprávny úradný postup žalovanej spočíval aj vo vydaní rozhodnutia, resp. aj\nv skúmaní podmienok pre vydanie rozhodnutia, mali jednoznačne ustáliť, v čom presne\nspočívať titul náhrady škody, či len v nesprávnom úradnom postupe alebo aj v nezákonnom\nrozhodnutí. Presné definovanie titulu náhrady škody pri žalobách o náhradu škody podľa\nzákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné z dôvodu, že podmienky pre úspešné uplatnenie\nnároku z uvedených jednotlivých titulov... sú zásadne rozdielne. V prípade, že súd prvej\ninštancie v ďalšom konaní ustáli, že titul náhrady škody v súdenej veci spočíva len\nv nesprávnom úradnom postupe, bude jeho úlohou tento nesprávny úradný postup\nkonkretizovať.“.\n16. Najvyšší súd objasnil podstatu medzitýmneho rozsudku a uviedol, že „v konaní\no nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Zb. základ veci zahŕňa posúdenie\nvšetkých podmienok zodpovednosti uvedených v tomto zákone okrem výšky škody;\nmedzitýmny rozsudok možno teda vydať, ak je vyriešené, že došlo k nesprávnemu úradnému\npostupu, že vznikla škoda (majetková ujma) a že medzi nesprávnym úradným postupom\na vznikom konkrétnej majetkovej ujmy je vzťah príčiny a následku... Odvolací súd (rovnako\nsúd prvej inštancie) v danej veci považoval z hľadiska zodpovednosti štátu za splnenú\npredovšetkým podmienku nesprávneho úradného postupu a potvrdil medzitýmny rozsudok\nsúdu prvej inštancie bez toho, aby bolo vyriešené, či sú splnené ďalšie predpoklady tejto\nzodpovednosti, t. j. či práve v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu\n9\n\nštátu vznikla žalobcovi tvrdená majetková ujma. Okrem toho prehliadol, že žalobca si\nv prejednávanej veci uplatnil nároky na náhradu škody spočívajúcej v zastavení porážania\nzvierat, v uplatnení zmluvnej pokuty, v uplatnení ušlého zisku, vo vyhlásení konkurzu,\nv znemožnení čerpania schválených Eurofondov a v nákladoch na rekonštrukciu bitúnku,\nteda viacero skutkovo samostatných nárokov na náhradu škody, pri ktorých musí byť\nsplnenie podmienok pre vydanie medzitýmneho rozsudku (splnenie všetkých predpokladov\nzodpovednosti za škodu) skúmané oddelene. V tejto súvislosti treba jednoznačne odmietnuť\nzáver odvolacieho súdu keď uviedol, že otázku príčinnej súvislosti medzi jednotlivými\nčiastkovými nárokmi na náhradu škody uplatnenými žalobcom bude právne posudzovať\na o nich rozhodovať súd prvej inštancie až v konečnom rozsudku, nakoľko spočíva\nna nesprávnom právnom posúdení veci.“.\n17. Najvyšší súd sa takisto stotožnil „s tvrdením generálneho prokurátora,\nže v rozhodnutiach súdov nižších inštancií absentuje záver o existencii škody, najmä\nz pohľadu jednotlivých uplatňovaných nárokov... V súdenej veci sa ani súd prvej inštancie\na ani odvolací súd existenciou škody nezaoberali, nevysvetlili v čom škoda pri jednotlivých\nuplatňovaných nárokoch spočíva, v čom spočíva zmenšenie majetku poškodeného, či vôbec\nk nemu došlo, ani či došlo k ušlému zisku a akým spôsobom.“.\n18. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdí, že najvyšší súd\npri opätovnom rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní nerešpektoval záväzný právny názor\nvyslovený ústavným súdom v zrušujúcom náleze, pretože „síce splnil prvú podmienku\nprávneho názoru (pokynu), t. j. doručil sťažovateľovi... podania protistrany, Najvyšší súd\nSR však nesplnil druhú časť podmienky, a to poskytnúť im (rozumej účastníkom\nkonania/stranám sporu) možnosť sa k nim (účinne) vyjadriť. Najvyšší súd postupoval čisto\nformálne a nie ústavne konformným spôsobom...“.\n19. Druhý okruh sťažnostných námietok sťažovateľ otvára rozsiahlymi citáciami\nrozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a ústavného súdu\ntýkajúcimi sa kompatibility medzi požiadavkou právnej istoty a inštitútom mimoriadneho\ndovolania. Argumentuje, že „zrušenie záväzného rozhodnutia ako definitívneho výsledku\nrealizácie právomoci všeobecných súdov, prichádza do úvahy iba za účelom nápravy\n\n10\n\nfundamentálnych nedostatkov vo výkone spravodlivosti“ a nadväzujúco zdôrazňuje,\nže „nakoniec taký je už i posledný rozhodovací trend samotného Najvyššieho súdu SR\npo vyššie cit. rozsudkoch ESĽP...“. Preto v napadnutom uznesení najvyššieho súdu «nebolo\nrozhodnuté eurokonformným a ústavne konformným spôsobom. O to viac, že štát (žalovaná\nSlovenská republika v základnom konaní prostredníctvom Ministerstva pôdohospodárstva...\nktoré dalo podnet na podanie mimoriadneho dovolania, resp. generálny prokurátor SR,\nktorý ho podal) narušili princíp právnej istoty (právneho štátu) v rozpore s čl. 6 Dohovoru.\nO to viac, že bola porušená „rovnosť zbraní“ a rovnosť účastníkov konania..., nakoľko\nmimoriadne dovolanie bolo podané s takmer uplynutím 1 ročnej zákonnej lehoty, i to len\nako „bianco dovolanie“ s odôvodnením v ďalšej extra 60-dňovej lehote po 1 roku, ktorý by\nsťažovateľ (ako súkromná osoba na rozdiel od štátu ani nemal).».\n20. Sťažovateľ namieta, že „najvyšší súd SR napriek vyjadreniu sťažovateľa\nk podanému mimoriadnemu dovolaniu sa v predmetnom napadnutom uznesení vôbec\nnevysporiadal (a tým je rozhodnutie arbitrárne) s argumentáciou o neprípustnosti\nmimoriadneho dovolania, resp. o neprípustnosti prekročenia lehoty (§ 243h OSP)...\nNajvyšší súd... iba v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že mimoriadne dovolanie\ngenerálneho prokurátora je prípustné, bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom vysporiadal\ns tvrdením sťažovateľa o jeho neprípustnosti.“.\n21. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu 12. mája 2017 aj ďalšie podanie,\nv ktorom zosumarizoval sťažnostné námietky.\n22. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993\nZ. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením\nč. k. III. ÚS 4/2018-28 z 23. januára 2018 prijal sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej\nporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1\nlistiny, základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy\na čl. 37 ods. 3 listiny, práva na rovnosť osôb pred súdom podľa čl. 14 ods. 1 paktu, práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rovnosti pred zákonom podľa čl.\n20 charty, základného práva na účinný prostriedok nápravy pred súdom podľa čl. 47 ods. 1\n\n11\n\ncharty a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 47 ods. 2 charty\nna ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti (namietané porušenie základného práva podľa čl. 48\nods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny) sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n23. Následne ústavný súd 27. februára 2018 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie\nsa k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho\npojednávania vo veci.\n24. Najvyšší súd doručil 9. mája 2018 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom súhlasil\ns upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Vo vecnej rovine rekapituluje\nustanovenia Občianskeho súdneho poriadku regulujúce prípustnosť mimoriadneho\ndovolania a dôvodí, že „po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších\nstupňov v sebe subsumujú také zjavné pochybenia pri aplikácii hmotného práva, že majú\npovahu tzv. základných vád, ktoré judikatúra akceptuje ako dôvod pre výnimočný odklon\nod princípu právnej istoty, nastolenej právoplatným rozhodnutím“. Následne opakuje\ndôvody, ktoré viedli ku kasačnému rozhodnutiu v mimoriadnom dovolacom konaní.\n25. K namietanému porušeniu právnej istoty najvyšší súd odkazuje na zjednocovacie\nstanovisko pléna ústavného súdu PLz. ÚS 3/2015 a zdôrazňuje splnenie podmienky\nvyčerpania všetkých zákonom dovolených opravných prostriedkov žalovaným. S poukazom\nna judikatúru ústavného súdu o „výsledkovej“ povahe základného práva na súdnu ochranu\ndodáva, že základné konanie o žalobe sťažovateľa nie je v dôsledku zrušujúceho\nrozhodnutia o mimoriadnom dovolaní právoplatne ukončené. Sťažnosťou napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu „nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne\nneodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie\na na súdnu ochranu“. Najvyšší súd preto „zastáva názor, že sťažovateľ bezdôvodne\nnamieta, že konaním a rozhodnutím najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 47 ods. 3 a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... navrhuje sťažnosť\nzamietnuť...“.\n26. Vyjadrenie najvyššieho súdu ústavný súd zaslal 9. mája 2018 právnemu\nzástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.\n\n12\n\n27. V stanovisku doručenom ústavnému súdu elektronicky 27. mája 2018 sťažovateľ\nprostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril súhlas s upustením od ústneho\npojednávania vo veci. Vo vecnej rovine sa nestotožňuje s odkazom najvyššieho súdu\nna kauzu vedenú v minulosti na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 195/2010,\nkeďže rozhodnutie\n\nv uvedenej\n\nveci\n\n„vychádza\n\nz odlišných\n\nskutkových\n\nokolností,\n\nkeď v danom prípade neprišlo zo strany sťažovateľky k dodržaniu vyčerpania všetkých\nopravných prostriedkov, keď v spolu s ústavnou sťažnosťou sťažovateľka podala dovolanie,\no ktorom v čase rozhodovania o podanej sťažnosti rozhodnuté nebolo. Prišlo tak k zjavnému\nporušeniu princípu subsidiarity“.\n\nCitujúc závery z odkázaného rozhodnutia ústavného\n\nsúdu, sťažovateľ dôvodí, že z jeho sťažnosti „je zrejmé, že právoplatným rozhodnutím\nNajvyššieho súdu... prišlo k výraznému zásahu do ústavou garantovaného práva\nv intenciách práva na spravodlivý súdny proces v rozsahu právnej istoty. Relevantná\nv tomto smere je skutočnosť, že v intenciách § 455 Civilného sporového poriadku sú súdy\nnižšej inštancie viazané názorom Najvyššieho súdu... V tomto smere preto považujeme\nnapadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu za také, ktoré je spôsobilé nezvratným spôsobom\nzasiahnuť do ústavou garantovaných práv sťažovateľa.“.\n28. Sťažovateľ v stanovisku ďalej poukazuje „na obsah mimoriadneho dovolania,\nkde kľúčovým bola argumentácia ohľadne nedostatku odôvodnenia rozhodnutia s poukazom\nna nedostatočnú argumentáciu z hľadiska aj vysloveného právneho názoru. Možno\npreto uviesť, že mimoriadne dovolanie kopírovalo už skôr uplatnený dovolací dôvod\nv intenciách § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Opätovne dávame\ndo pozornosti, že Najvyšší súd... dovolanie žalovaného odmietol, keď nezistil existenciu vád\nv intenciách ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku... S touto zásadnou\nskutočnosťou totožnosti dovolacích dôvodov a dôvodov podania mimoriadneho dovolania\nsa Najvyšší súd... žiadnym spôsobom nevysporiadal, a práve týmto svojim postupom\nzasiahol do práva sťažovateľa a porušil princíp právnej istoty. Bolo na mieste, že sťažovateľ\nlegitímne očakával, že pokiaľ je mimoriadne dovolanie založené na tých istých\nskutočnostiach, nebude o daných otázkach rozhodnuté inak, a v opačnom prípade prišlo\nk zásahu do princípu právnej istoty a legitímneho očakávania sporovej strany.“.\n\n13\n\n29. Sťažovateľ kritizuje najvyšší súd aj za to, že «svojím rozhodnutím „znegoval“\na spravil nadbytočným inštitút medzitýmneho rozsudku (v tom čase § 152 OSP) napriek\ntomu, že súdy nižšieho stupňa jednoznačne vo výroku i v odôvodnení rozhodnutia vyslovili\na zdôvodnili „nesprávny úradný postup štátu“, s tým, že o výške škody sa bude rozhodovať\nv následnom konaní». Najvyšší súd tiež podľa sťažovateľa «riadne nezdôvodnil v čom hrozí\nžalovanému „značná hospodárska škoda“ alebo „iný vážny nenapraviteľný následok“,\nkeď nešlo o konečný rozsudok, ale len o medzitýmny rozsudok, t. j. nehrozil priamo výkon\nrozhodnutia (exekučný titul o vymoženie mnohonásobnej čiastky)».\n30. Napokon sťažovateľ dôvodí, že § 243h ods. 3 OSP bol v jeho prípade uplatnený\nv rozpore so zásadou rovnosti, lebo „ak by nastala opačná situácia (generálny prokurátor\nby podával mimoriadne dovolanie v prospech žalobcu z podnetu žalobcu) mal by na\nzdôvodnenie dôvodov podaného mimoriadneho dovolania o 60 dní kratšiu lehotu, t. j.\nnestačilo by mu podať tzv. bianco mimoriadne dovolanie ako v prípade mimoriadneho\ndovolania v prospech žalovaného štátu“.\n31. Podľa sťažovateľa „argumenty uvedené vo vyjadrení Najvyššieho súdu SR\nneobstoja. Navrhujeme, aby Ústavný súd SR rozhodol v intenciách podanej ústavnej\nsťažnosti.“.\n32. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení\nsa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n33. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n14\n\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1\nústavy), práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a základného\npráva na spravodlivé súdne konanie (čl. 47 ods. 2 charty)\n34. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\n35. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\n36. Podľa čl. 47 ods. 2 charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom...\n37. Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady\nsubsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty\nvýlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie...\n38. Sťažovateľ sa v konaní pred súdmi domáha náhrady škody spôsobenej mu\nnesprávnym úradným postupom RVPS, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku porušenia\nustanovení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 853/2004, ktorým sa\nustanovujú osobitné hygienické predpisy pre potraviny živočíšneho pôvodu, ktorým sa\ndopĺňajú predpisy ustanovené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 852/2004\nz 29. apríla 2004 o hygiene potravín (Ú. v. EÚ L 139, 30.4.2004, s. 1 – 54. Mimoriadne\nvydanie v slovenskom jazyku: Kapitola 13 Zväzok 034 s. 319 – 337), ako aj ustanovení\nnariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 854/2004 z 29. apríla 2004, ktorým sa\nustanovujú osobitné predpisy na organizáciu úradných kontrol produktov živočíšneho\npôvodu určených na ľudskú spotrebu (Ú. v. EÚ L 139, 30.4.2004, s. 206 – 320. Mimoriadne\nvydanie v slovenskom jazyku: Kapitola 03 Zväzok 045 s. 75 – 119), ktoré upravujú\norganizáciu úradných kontrol produktov živočíšneho pôvodu. V rámci svojho rozhodovania\nRVPS aplikovala uvedené právne predpisy Únie. Porušenie ich ustanovení zakladá\nzodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva Únie a tomu\n15\n\nprislúchajúce právo na náhradu takejto škody (pozri rozsudok Andrea Francovich a Danila\nBonifaci a iní proti Talianskej republike, spojené veci C-6/90 a C-9/90, EU:C:1991:428).\nPreto niet pochybností o tom, že ustanovenia charty o základných právach sú v intenciách\nčl. 51 ods. 1 charty na danú vec aplikovateľné.\n39. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom\npredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu\ns právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu\ntýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97,\nIV. ÚS 195/07). Rovnaký záver platí aj o vzťahu základného práva na súdnu ochranu\na základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 47 ods. 2 charty, keďže\nnormatívne vyjadrenie tohto práva je identické s čl. 6 ods. 1 dohovoru a zároveň podľa\nčl. 52 ods. 3 charty v rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú\nprávam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nzmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom\ndohovore.\n40. Najvyšší súd ako odporca vo svojom vyjadrení s poukazom na judikatúru\nústavného súdu zdôraznil, že konanie o sťažovateľovej žalobe nie je právoplatne ukončené,\nhoci „predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu je také\nporušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred\nzačatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými\nprostriedkami, ktoré sú obsiahnuté... v Civilnom sporovom poriadku...“.\n41. Kým rozhodovacia prax ústavného súdu spočiatku spravidla nepripúšťala\npreskúmavanie rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorými boli zrušené v dovolacom\nalebo mimoriadnom dovolacom konaní rozsudky odvolacích súdov s poukazom na to,\nže takéto rozhodnutie najvyššieho súdu nie je „konečným“ rozhodnutím vo veci\na sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať sa na ústavnom súde ochrany\nzákladných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti proti konečnému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania nasledujúceho po zrušujúcom rozhodnutí\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nako\n\nsúdu\n\ndovolacieho,\n\n16\n\nna\n\ntomto\n\nsvojom\n\nnázore\n\nzotrváva,\n\navšak od rozhodnutia vo veci sp. zn. II. ÚS 105/09 nie je podľa jeho názoru v záujme\nposkytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov občianskeho súdneho konania\nmožné na tomto názore zotrvať bezvýhradne. Prípadmi hodnými odlišného prístupu sú také\nrozhodnutia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\no dovolaniach\n\nalebo\n\nmimoriadnych\n\ndovolaniach,\n\nv ktorých najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľa ústavnoprocesného charakteru,\na to z dôvodu, že v takom prípade odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu najvyššieho\nsúdu a nenapravením jeho pochybenia tohto druhu by bol účastník vystavený v konaní\nnasledujúcom po takomto rozhodnutí najvyššieho súdu postupu súdov nižších stupňov\nviazaných právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v konaní, ktoré bolo poznačené\nporušením ústavnoprocesných práv jeho účastníka.\n42. Formulovaný\n\na postupne\n\nsa\n\nstabilizujúci\n\nnázor\n\n(napr.\n\nII. ÚS 285/2010,\n\nII. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011, III. ÚS 46/2013) ústavný súd zohľadnil už\npri predbežnom prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti, a keďže ju neodmietol z dôvodu\nteraz predneseného najvyšším súdom, je zrejmé, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\npovažuje z hľadiska jeho procesno-právnych parametrov a vo svetle dôvodov sťažnosti\nza také, ktoré si vyžaduje meritórny ústavno-súdny prieskum.\n43. I samotné napadnuté uznesenie (odhliadnuc od jeho procesného vplyvu na ďalší\npriebeh konania daného záväznosťou vysloveného právneho názoru) je spôsobilé byť\npredmetom prieskumu zo strany ústavného súdu, pretože niet pochýb, že aj uznesenie\ndovolacieho súdu, ktorým sa konanie vo veci samej „oživí“, musí spĺňať požiadavky\nvyplývajúce z viacerých čiastkových aspektov základného práva na súdnu ochranu či práva\nna spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorým sa druhostupňové\nrozhodnutie i prvostupňové rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia súdu prvého stupňa\nna ďalšie konanie, musí napríklad dosahovať takú kvalitu odôvodnenia, aká naň z čl. 46\nods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru plynie, jeho enunciát musí mať potrebný\nprávny základ v ustanoveniach procesného práva, ako aj náležitú oporu v odôvodnení\na podobne. Nerešpektovanie príkladmo menovaných požiadaviek by pri neskoršom ústavnosúdnom prieskume meritórnych rozhodnutí všeobecných súdov vo veci samej už nebolo\nnapraviteľné.\n\n17\n\n44. Aj\n\nťažisková\n\nnámietka\n\nsťažovateľa\n\nkritizujúca\n\nposúdenie\n\nprípustnosti\n\nmimoriadneho dovolania najvyšším súdom má charakter procesno-právnej otázky,\nktorá pre okresný\n\nsúd\n\nani\n\nkrajský\n\nsúd\n\npri\n\nopätovnom\n\nprejednaní\n\na rozhodnutí\n\no sťažovateľovej žalobe nebude nijako relevantná, a tak jej ústavno-súdny prieskum\nna základe akejkoľvek budúcej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy už nebude prichádzať\ndo úvahy. Z uvedených dôvodov ústavný súd vyhodnotil obranu najvyššieho súdu\npoukazujúcu na právoplatne neukončené základné konanie ako nedôvodnú.\n45. Problematika prípustnosti mimoriadneho dovolania bola predmetom pozornosti\nústavného súdu už mnohokrát. Výstupy rozhodovacej činnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1\nústavy možno zosumarizovať predovšetkým do požiadavky artikulovanej neskôr\nv zjednocovacom uznesení pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015,\nktorá podmieňuje prípustnosť mimoriadneho dovolania vyčerpaním všetkých zákonom\ndovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník\nkonania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených\nzáujmov.\n46. Odkazované zjednocovacie stanovisko pléna ústavného súdu bolo prijaté v čase,\nkeď ešte neboli známe meritórne rozhodnutia ESĽP o sťažnostiach slovenských\nprávnických osôb (DRAFT – OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.)\nna Slovenskú republiku, ktorých podstata spočívala v kritike posúdenia prípustnosti\nmimoriadnych dovolaní najvyšším súdom.\n47. V uvedených rozsudkoch ESĽP sumarizoval na všeobecnej úrovni zásady\nrozhodujúce pre vyhodnotenie prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku, akým je\ni mimoriadne dovolanie. Urobil tak s odkazom na vlastnú prejudikatúru.\n48. Právo na spravodlivý proces, tak ako ho garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, musí byť\ninterpretované v rámci preambuly k dohovoru, ktorej relevantná časť deklaruje,\nže myšlienka právneho štátu je súčasťou spoločného dedičstva zmluvných strán. Jedným\nzo základných aspektov právneho štátu je princíp právnej istoty požadujúci, okrem iného,\naby rozhodnutia súdov, ktorými bola vec rozhodnutá konečným spôsobom, neboli\n\n18\n\nspochybňované (rozsudok ESĽP z 28. 10. 1999 vo veci Brumărescu proti Rumunsku,\nsťažnosť č. 28342/95, § 61). Tento princíp neumožňuje účastníkovi konania usilovať\no znovuobnovenie procesu výlučne na účel nového posúdenia veci a nového rozhodnutia\nvo veci. Iba možnosť dvoch názorov na predmet konania nepredstavuje dôvod pre opätovné\nposúdenie (rozsudok ESĽP z 21. 5. 2011 vo veci Giuran proti Rumunsku, sťažnosť\nč. 24360/04, § 29). Odklony od tohto princípu sú odôvodnené len v prípadoch okolností\npodstatného a závažného charakteru (substantial and compelling character; rozsudok ESĽP\nz 18. 11. 2004 vo veci Pravednaya proti Rusku, sťažnosť č. 69529/01, § 25). Právomoc\nvyšších súdov zrušiť alebo zmeniť záväzné a vynútiteľné súdne rozhodnutia má byť\nvykonávaná na účel opravy fundamentálnych vád (fundamental defects). Táto právomoc\nmusí byť v maximálnej možnej miere vykonávaná na účel zistenia spravodlivej rovnováhy\nmedzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečenia efektívnosti súdneho systému (m. m.\nrozsudok ESĽP z 20. 7. 2004 vo veci Nikitina proti Rusku, sťažnosť č. 50178/99, § 57).\nVýznamné hľadiská, ktorá majú byť v tejto súvislosti zohľadňované, zahŕňajú najmä\ndôsledky znovuobnovenia a následného konania na individuálnu situáciu dotknutého,\nako aj to, či je znovuobnovenie konania výsledkom požiadavky tejto osoby; dôvody,\nna ktorých vnútroštátne orgány založili zrušenie rozsudku v predmetnej veci; súlad konania\ns požiadavkami plynúcimi z vnútroštátneho práva; existencia a fungovanie procesných\nzáruk vo vnútroštátnom právnom systéme, ktoré sú spôsobilé predísť zneužitiu takéhoto\nkonania vnútroštátnymi orgánmi; a iné relevantné okolnosti prípadu (napr. rozsudok ESĽP\nvo veci Giuran, § 60). Navyše, prieskum musí poskytovať všetky procesné záruky podľa čl.\n6 ods. 1 dohovoru a musí zaistiť celkovú spravodlivosť konania (rozsudok ESĽP z 15. 12.\n2005 vo veci Vanyan proti Rusku, sťažnosť č. 53203/99, §§ 67, 68).\n49. V početných prípadoch ESĽP pri vysvetlení pojmu fundamentálnej vady\nzdôraznil, že iba samotné vyhodnotenie, podľa ktorého dokazovanie v posudzovanom\nprípade bolo neúplné a jednostranné alebo viedlo k chybnému oslobodeniu (v trestných\nveciach, pozn.), nemôže, pri absencii jurisdikčných omylov alebo vážnych porušení\nsúdneho procesu, zneužitia právomoci, zjavných vád pri aplikácii hmotného práva\nalebo iných vážnych dôvodov prameniacich zo záujmov spravodlivosti, naznačovať\n\n19\n\nfundamentálnu vadu v predchádzajúcom konaní (rozsudok ESĽP z 24. 5. 2007 vo veci\nRadchikov proti Rusku, sťažnosť č. 65582/01, § 48).\n50. Artikulované požiadavky relevantné z pohľadu prípustnosti mimoriadnych\nprocesných prostriedkov zasahujúcich do právoplatne nastoleného stavu právnej istoty bol\nESĽP nútený v už spomenutých „slovenských“ kauzách premietnuť do ich individuálnych\nokolností.\n51. Vo veci DRAFT – OVA (sťažnosť č. 72493/10, rozsudok z 9. júna 2015) ESĽP\nvyhodnotil pochybenie súdu spočívajúce v nesprávnom rozdelení dôkazného bremena\nako také, ktoré nezakladá okolnosť odôvodňujúcu zásah do konečného a záväzného\nrozsudku v základnom konaní. Poukázal pri tom na skutočnosť, že rozhodnutia v základnom\nkonaní boli pre sťažujúcu sa spoločnosť kladné a ich odôvodnenie bolo harmonické\n(„congruous“; § 83). Hodno súčasne pripomenúť, že ústavný súd pri skoršom odmietnutí\nsťažnosti spoločnosti DRAFT – OVA (uznesenie č. k. IV. ÚS 35/2012-65 z 19. januára\n2012) k tej istej otázke opačne dôvodil, že v mimoriadnom dovolaní namietané a najvyšším\nsúdom následne konštatované nesprávne rozloženie dôkazného bremena „vo svojich\ndôsledkoch sa javí byť až prejavom arbitrárnosti zo strany okresného súdu a krajského\nsúdu, pretože vedie k popretiu účelu a významu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku\no procesnom dokazovaní a príslušných ustanovení zmenkového zákona a zároveň má\npriamy vplyv na obsah výroku meritórneho rozhodnutia. Z týchto dôvodov dospel ústavný\nsúd k záveru, že v predmetnej veci nejde len o dva odlišné právne názory na vec, ale o takú\nvadu konania, ktorá aj v zmysle judikatúry ESĽP je dostatočným dôvodom na zrušenie\nprávoplatného rozhodnutia tak krajského súdu, ako aj okresného súdu.“.\n52. V predmetnej veci bolo pre ESĽP podstatné aj zistenie, že v základnom konaní\nišlo o spor súkromno-právnej povahy, že štát ako majoritný akcionár žalovanej strany\nv základnom konaní mal záujem na jeho výsledku a že riadne dovolanie nebolo žalovaným\nvyužité.\n\n20\n\n53. Vo veci PSMA (sťažnosť č. 42533/11, rozsudok z 9. júna 2015) zas bolo\npre ESĽP rozhodujúcim zistenie, že dôvody uvedené v mimoriadnom dovolaní zahŕňali\naj argumentáciu, ktorú žalovaná strana (v jej prospech bolo mimoriadne dovolanie podané)\nv základnom\n\nkonaní\n\nnepoužila.\n\nBa\n\nčo\n\nviac,\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nv rozhodnutí,\n\nktorým mimoriadnemu odvolaniu vyhovel, vzal do úvahy aj námietku v mimoriadnom\ndovolaní vôbec neprednesenú. V súhrne to teda znamenalo, že generálny prokurátor\nSlovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) i najvyšší súd vo svojom\nrozhodnutí vzali do úvahy aspekty, ktoré vôbec neboli predmetom sporu strán v základnom\nkonaní. Európsky súd pre ľudské práva uvedené zistenie vyhodnotil tak, že v kauze rýdzo\nsúkromno-právnej povahy generálny prokurátor i najvyšší súd intervenovali v prospech\njednej sporovej strany (Slovenský rozhlas), ktorá navyše ako žalovaná v základnom konaní\nneuplatňovala svoje práva s riadnou starostlivosťou (§75 a §76). Ani v tejto veci nebolo\nzo strany účastníka, ktorý mimoriadne dovolanie podnietil, využité riadne dovolanie.\n54. Vo veci COMPCAR (sťažnosť č. 25132/13, rozsudok z 9. júna 2015) ESĽP\nvylúčil nesprávnu aplikáciu § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní\núčinného v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o konkurze“) z okruhu okolností\nodôvodňujúcich podanie mimoriadneho dovolania a prelomenie právnej istoty nastolenej\nprávoplatným súdnym rozhodnutím, ktorým bola zamietnutá žaloba o určenie vlastníckeho\npráva k nehnuteľnostiam proti sťažujúcej sa spoločnosti. Tá nehnuteľnosti nadobudla kúpou\nod správu konkurznej podstaty úpadcu (Východoslovenské tehelne, š. p.) odsúhlasenou\nkonkurzným\n\nsúdom.\n\nUrčovacia\n\nžaloba\n\nbola\n\nv základnom\n\nkonaní\n\nzamietnutá,\n\npretože v dôsledku nepodania vylučovacej žaloby v relevantnom čase sa musí uplatniť\nnevyvrátiteľná právna domnienka podľa uvedeného ustanovenia zákona o konkurze.\n55. V popísaných okolnostiach ESĽP vyhodnotil mimoriadne dovolanie založené\nna inom výklade predmetného ustanovenia konkurzného práva ako skryté odvolanie (appeal\nin disguise). Pre ESĽP bolo taktiež podstatné, že konaniu o určovacej žalobe predchádzalo\nkonkurzné konanie, v ktorom bol právoplatne udelený súhlas na predaj dotknutého majetku,\na po ktorom prebehlo i správne konanie o vklade vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam\ndo katastra nehnuteľností v prospech sťažujúcej sa spoločnosti. Najvyšší súd tak\npri vyhovení mimoriadnemu dovolaniu nedbal na celý popísaný proces, v rámci\n21\n\nktorého dokonca došlo i k čiastočnému vykonaniu konkurzného rozhodnutia vkladom\nvlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.\n56. Okrem toho, ESĽP považoval za podstatné, že oba súdy v základnom konaní\nzhodne posúdili uplatniteľnosť právnej domnienky, ich odôvodnenia v tejto otázke boli\nkonzistentné, pričom i spravodlivosť základného konania bola bezchybná. Za problémové\nz hľadiska prípustnosti mimoriadneho dovolania napokon ESĽP považoval aj fakt, že bolo\npodané takmer v posledný deň jednoročnej lehoty, pričom najvyšší súd o ňom rozhodol\npo viac ako roku. Tým sa sťažujúca spoločnosť dostala (zrušením právoplatných rozhodnutí\nzo základného konania) v roku 2012 do stavu právnej neistoty o svojom vlastníckom práve\nk nehnuteľnostiam, ktoré bolo riadne vložené do katastra nehnuteľností už v roku 2004.\n57. Zo vzájomnej súvislosti čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva,\nže dohovor a judikatúra na neho sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány\naplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy\njednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom\noddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné\ndomáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“\n(napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03, IV. ÚS 259/2011).\n58. Zjednocovacie\n\nstanovisko\n\npléna\n\nústavného\n\nsúdu\n\nPLz.\n\nÚS\n\n3/2015,\n\nako aj rekapitulovaná judikatúra ESĽP bez akýchkoľvek pochybností formulujú dve\nzásadné požiadavky, ktorých splnenie determinuje prípustnosť mimoriadneho dovolania,\nktoré v rovine in abstracto nebolo v právnom systéme Slovenskej republiky v čase podania\nmimoriadneho dovolania v sťažovateľovej veci spochybnené. Prvou podmienkou je využitie\ndovolania ako opravného prostriedku, ktorý je v priamej procesnej dispozícii účastníka\nkonania (ďalej len „riadne dovolanie“). Druhou podmienkou je požiadavka, aby podané\nmimoriadne dovolanie nepredstavovalo po stránke obsahovej skryté odvolanie.\n59. Prvou podmienkou sa ústavný súd nijako podrobnejšie zaoberať nemusí,\npretože tá je v súdenej veci bez akýchkoľvek pochybností splnená (dovolanie žalovaný\npodal a najvyšší súd ho odmietol uznesením sp. zn. 2 Cdo 153/2014 z 31. júla 2014).\n\n22\n\nÚstavný súd v tejto súvislosti ale dodáva, že práve preto, aby bola prvá podmienka\nprípustnosti mimoriadneho dovolania splnená, generálny prokurátor čakal na rozhodnutie\no riadnom dovolaní žalovanej (31. júla 2014) a až po tomto rozhodnutí najvyššieho súdu\nmimoriadne dovolanie podal (8. septembra 2014), hoci do uplynutia jednoročnej lehoty\npodľa § 243g OSP zostávalo už len niekoľko dní. Kvôli tomu generálny prokurátor využil aj\n§ 243h ods. 3 OSP, teda možnosť podať tzv. bianco mimoriadne dovolanie a do 60 dní ho\nodôvodniť.\n\nSťažovateľ\n\nv sťažnosti\n\ni v stanovisku\n\nk vyjadreniu\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nrekapitulované časové súvislosti kritizuje. Ústavný súd je však toho názoru, že práve kvôli\nevidentnému motivačnému pozadiu (splnenie podmienky vyčerpania všetkých opravných\nprostriedkov) ich nemožno vyhodnotiť v prospech sťažnostnej argumentácie.\n60. Pokiaľ ide o druhú identifikovanú podmienku, ústavný súd uvádza, že vo veci\nsťažovateľa najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu z dôvodu nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, ktoré malo spočívať v tom, že okresný súd a krajský súd\njednoznačne neustálili, či v posudzovanej veci došlo k nezákonnému rozhodnutiu\nalebo k nesprávnemu úradnému postupu, ako aj v tom, že nevyriešili, „či sú slnené ďalšie\npredpoklady tejto zodpovednosti, t. j. či práve v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným\npostupom orgánu štátu vznikla žalobcovi tvrdená majetková ujma“. Nesprávne právne\nposúdenie veci podľa názoru najvyššieho súdu spočívalo aj v tom, že sa „ani prvostupňový\na ani odvolací súd existenciou škody nezaoberali“.\n61. Nesprávne právne posúdenie veci bolo v čase jeho podania v sťažovateľovej veci\naprobovaným dôvodom mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP, no\npotrebné je upozorniť, že nesprávne právne posúdenie veci bolo v tom čase i prípustným\ndôvodom odvolania ako opravného prostriedku apelačnej povahy, a to podľa § 205 ods. 2\npísm. f) OSP. Ak je teda neprípustné mimoriadne dovolanie, ktoré je skrytým odvolaním,\npotom podľa názoru ústavného súdu nemožno dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom\nposúdení veci interpretovať a uplatňovať rovnako v prípade odvolania a v prípade\nmimoriadneho dovolania. Nesprávne právne posúdenie veci ako dôvod mimoriadneho\ndovolania musí byť vykladané a uplatňované reštriktívnejšie v porovnaní s nesprávnym\nprávnym posúdením veci pri odvolaní. Inak povedané, nie každé nesprávne právne\nposúdenie veci spôsobilé odôvodniť odvolanie predstavuje relevantný dôvod mimoriadneho\n23\n\ndovolania. Formulované odlíšenie odôvodňuje právoplatnosť rozhodnutia ako podstatný\ndiferenčný znak rozhodnutia, proti ktorému sa podáva odvolanie, a rozhodnutia napádaného\nmimoriadnym dovolaním. Tento znak je priamo prepojený na kvalitu právnej istoty ako\nimanentnej súčasti práva na spravodlivé súdne konanie, a tým i základného práva na súdnu\nochranu.\n62. Nedostatočné vyriešenie otázky vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti\nmedzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou nepochybne podľa názoru ústavného\nsúdu môže predstavovať vadu nesprávneho právneho posúdenia veci konajúcim súdom.\nÚstavný súd však nie je povinný odpovedať na otázku, či rozhodnutia okresného súdu\na krajského súdu v sťažovateľovej veci sú naozaj dôsledkom nesprávneho právneho\nposúdenia veci, a či skutočne vykazujú vady, ktoré im najvyšší súd v uznesení\no mimoriadnom dovolaní vytkol. Pre rozhodnutie o zásadnej námietke sťažovateľa musí\nústavný súd ustáliť, či najvyšší súd pojal ústavne konformný záver o prípustnosti\nmimoriadneho dovolania založeného na porušení zákona (§ 243e ods. 1 OSP) v dôsledku\nnesprávneho právneho posúdenia veci [§ 243f ods. 1 písm. c) OSP], teda, či nedostatočné\nvyriešenie otázky vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti predstavuje nesprávne právne\nposúdenie veci odôvodňujúce prelomenie právnej istoty nastolenej právoplatnosťou\nsporného medzitýmneho rozsudku.\n63. Pravda, judikatúra ústavného súdu i rozhodovacia prax ESĽP dokumentujú,\nže niet pre každý prípad uplatniteľnej a hmatateľnej hranice, ktorú mimoriadne dovolanie\npri argumentovaní nesprávnym právnym posúdením veci nesmie prekročiť. Nápomocnými\nsú tu iba všeobecnejšie formulované požiadavky ESĽP („fundamentálne vady“, „okolnosti\npodstatného a závažného charakteru“, „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“),\nnajvyššieho súdu [„také závažné pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými\nprincípmi“ (stanovisko uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky pod č. R 36/2008)] i ústavného súdu [„také porušenie\nprocesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne\nprávne posúdenie (či už hmotnoprávneho alebo prípadne procesného charakteru)“;\nIII. ÚS 357/2013].\n\n24\n\n64. Pri odpovedi na nastolenú otázku možno postupovať iba citlivým vyvažovaním\njednotlivých okolností prejednávanej veci, a to z hľadiska toho, či svedčia v prospech alebo\nv neprospech prípustnosti podaného mimoriadneho dovolania.\n65. Podstata kritiky najvyššieho súdu sa zamerala na procesné konzekvencie plynúce\nz právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. Medzitýmnym rozsudkom sa konanie ako celok\nnekončí. Po jeho právoplatnosti pokračuje ďalej už len vo vzťahu k výške škody.\nPrávoplatnosť medzitýmneho rozsudku znamená definitívnu odpoveď na otázku, či tu bolo\nprotiprávne konanie, či vznikla žalobcovi škoda a či je daná príčinná súvislosť\nmedzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou. Konkretizované otázky už teda nie sú\npredmetom fázy konania nasledujúcej po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku.\n66. Popísanú procesnú podstatu medzitýmneho rozsudku ústavný súd nemôže\nvyhodnotiť ako podporujúcu sťažovateľovu argumentáciu o neprípustnosti mimoriadneho\ndovolania. Na jednej strane sa síce aj medzitýmny rozsudok stáva právoplatným a zakladá\nprávnu istotu vo vzťahu k predmetu základného konania, avšak iba sčasti. Plne vyhovujúci\nmedzitýmny rozsudok ešte neprináša žalobcovi právnu istotu o celom predmete sporu.\nPojmovo predsa vyžaduje ďalšie rozhodovanie o výške právoplatne prisúdeného nároku.\nKvalitu právnej istoty tu preto nemožno porovnávať s prípadom, ak by napríklad konajúci\nsúd žalobu hneď v celom rozsahu zamietol, prípadne ak by rozsah dokazovania\nodôvodňoval jedno rozhodnutie nielen o základe, ale hneď aj o výške nároku. V oboch\nprípadoch by sa už žiadne ďalšie konanie nevyžadovalo a právna istota by bola nastolená\nvo vzťahu k celému predmetu konania. Preto by aj prípadné mimoriadne dovolanie\npredstavovalo citeľnejší zásah do právnej istoty sporovej strany, než je tomu\nv sťažovateľovej veci, kde došlo k podaniu mimoriadneho dovolania proti právoplatnému\nmedzitýmnemu rozsudku, ktorým (celkom prirodzene) nebolo rozhodnuté o celom predmete\nkonania.\n67. V prospech sťažovateľovej argumentácie však svedčí skutočnosť, že jedným\nz ťažiskových dôvodov mimoriadneho dovolania bola absencia riešenia otázky vzniku\nškody a danosti príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním štátu (jeho orgánu)\na eventuálne\n\nvzniknutou\n\nškodou.\n\nGenerálny\n\n25\n\nprokurátor\n\nv podstate\n\nvytkol\n\nobom\n\nrozhodnutiam súdov v základnom konaní nedostatočné odôvodnenie. K rovnakému záveru\npotom dospel i najvyšší súd v napadnutom uznesení („...sa ani súd prvej inštancie\na ani odvolací súd existenciou škody nezaoberali, nevysvetlili v čom škoda pri jednotlivých\nuplatňovaných nárokoch spočíva, v čom spočíva zmenšenie majetku poškodeného, či vôbec\nk nemu došlo, ani či došlo k ušlému zisku a akým spôsobom.“).\n68. Pozornosti ústavného súdu však neušlo (podobne argumentuje aj sťažovateľ\nv stanovisku k vyjadreniu odporcu – bod 27), že najvyšší súd sa kvalitou odôvodnenia\npotvrdzujúceho rozsudku krajského súdu zaoberal už v uznesení o riadnom dovolaní\nžalovaného (uznesenie sp. zn. 2 Cdo 153/2014 z 31. júla 2014). Rozhodol o ňom síce\nodmietavo, teda prima facie procesne, meritórne sa však nemohol vyhnúť skúmaniu kvality\nodôvodnenia, ktorá bola v riadnom dovolaní žalovaným namietaná, a to cez prizmu vady\npodľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Ku vzťahu tejto vady zmätočnosti a kvality odôvodnenia\nodvolacieho rozhodnutia pritom už samotný najvyšší súd zaujal v minulosti zjednocujúci\npostoj, podľa ktorého „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle\n§ 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie\nrozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,\nmôže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/\nObčianskeho súdneho poriadku.“ (stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu\nz 3. decembra 2015 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod č. 2/2016).\n69. V napadnutom uznesení o mimoriadnom dovolaní najvyšší súd podrobil rozsudky\nz nachádzacieho konania kritike, ktorá zrozumiteľne dokladuje, že sa okresný súd a krajský\nsúd problematikou dvoch z troch základných predpokladov úspechu v konaní o náhradu\nškody vôbec nezaoberali, a že tým ich rozsudky de facto neobsahovali „zásadné vysvetlenie\ndôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“ (pozri predchádzajúci odsek). Naproti tomu\nv skoršom rozhodnutí o riadnom dovolaní žalovaného (ktoré bolo v čase rozhodovania\no mimoriadnom dovolaní právoplatné) najvyšší súd doslova uviedol, že „nedôvodná bola\naj námietka, ktorú uplatnil žalovaný a ktorá mala spočívať v tom, že odvolací súd svoje\nrozhodnutie dostatočne neodôvodnil a že jeho rozhodnutie je tak nepreskúmateľné...\nPodľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu\n26\n\nprvého stupňa spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2\nO. s. p., keďže ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky a námietky týkajúce sa\njednak procesného postupu prvostupňového súdu a jednak skutkového a právneho\nposúdenia veci.“.\n70. Popísaným spôsobom sa mimoriadne dovolanie skutočne dostalo do pozície\nskrytého odvolania, a to nielen formálno-právne proti medzitýmnemu a druhostupňovému\nrozsudku, ale materiálne, v rovine odôvodnenia, v podstate aj proti uzneseniu o riadnom\ndovolaní, v ktorom dovolací súd k problému kvality odôvodnení rozsudkov vo veci samej\nzaujal opačný meritórny postoj. Pripustenie mimoriadneho dovolania najvyšším súdom sa\nza takých okolností dostáva nielen do polohy konfliktu s jeho vlastným skorším\nrozhodnutím v tej istej veci, ale aj do rozporu s právnou istotou sťažovateľa, ktorý sa\npo dvoch právoplatných meritórnych rozhodnutiach a po jednom dovolacom (z hľadiska\nkvality odôvodnenia tiež meritórnom) rozhodnutí legitímne spoliehal na definitívnosť\nvyriešenia problému dôvodov meritórneho rozhodnutia o základe ním uplatneného nároku\nna náhradu škody.\n71. Nezanedbateľným bol napokon pre ústavný súd i právny názor okresného súdu,\nnásledne explicitne artikulovaný krajským súdom, podľa ktorého „otázku príčinnej\nsúvislosti medzi jednotlivými čiastkovými nárokmi na náhradu škody uplatnenými\nnavrhovateľom bude právne posudzovať a o nich rozhodovať, súd prvého stupňa\naž v konečnom rozsudku“. Pri istej dávke zjednodušenia ho možno interpretovať tak,\nže otázkami, ktoré okresný súd a krajský súd do dôvodov svojich rozhodnutí nepojali,\nsa zamýšľali zaoberať pri rozhodovaní o výške uplatneného nároku.\n72. Pochopiteľne, ústavný súd nerozporuje dôvodnosť názorov žalovaného,\ngenerálneho prokurátora i najvyššieho súdu (napadnuté uznesenie), podľa ktorých\nmedzitýmnym rozsudkom sa rozhoduje o základe nároku na náhradu škody, teda\no protiprávnom konaní, škode i o príčinnej súvislosti, a preto by súd rozhodujúci\nmedzitýmnym rozsudkom mal zdôvodniť existenciu všetkých týchto troch vzájomne\npreviazaných komponentov. Navyše, právoplatný medzitýmny rozsudok takto zakladá\nprekážku rei iudicatae pre ďalšie rozhodovanie o tomto trojprvkovom systéme.\n\n27\n\nPre rozhodnutie ústavného súdu je ale podstatné, či pochybenie všeobecného súdu, aké sa\nvyčíta i okresnému súdu a krajskému súdu, je natoľko intenzívne, že ho možno z pohľadu\nprípustnosti mimoriadneho dovolania vyhodnotiť ako fundamentálnu vadu, vadu\nnajzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ako pochybenie, ktoré je v príkrom\nrozpore s ústavnými princípmi.\n73. Ak okresný súd i krajský súd naozaj nedostatočne odôvodnili svoje medzitýmne\nrozhodnutia, no súčasne v ich dôvodoch prejudikovali, že vo fáze rozhodovania o výške\nnároku budú riešiť aj otázky, ktoré by sa správne mali súdiť v rámcoch medzitýmneho\nrozhodovania, potom podľa názoru ústavného súdu takáto vada nadobudne fundamentálny\nvýznam stojaci v rozpore s ústavnými princípmi až vtedy, ak oba súdy budú pri ďalšom\nrozhodovaní o výške nároku ignorovať uvedenú vlastnú prejudikciu. O príkrom rozpore\ns ústavnými princípmi preto bude možné uvažovať len za podmienky, ak pri konečnom\nrozhodovaní o výške nároku súdy nesformulujú odpovede na dosiaľ nezodpovedané otázky\nspôsobom, aký si vyžaduje základné právo oboch sporových strán na súdnu ochranu a ich\nprávo na spravodlivé súdne konanie, ale budú formálne odkazovať na ustálené procesné\nchápanie podstaty medzitýmneho rozhodovania spojeného s prekážkou rei iudicatae.\nKtorejkoľvek sporovej strane sa v takom prípade musí dostať relevantnej právnej ochrany,\nak sa bude dovolávať zodpovedania dosiaľ otvorených otázok.\n74. Sumarizujúc prednesené zistenia a hodnotiace úsudky, ústavný súd rekapituluje,\nže v súdenej veci sťažovateľa boli žalovanou pred podaním mimoriadneho dovolania\nvyužité všetky dostupné opravné prostriedky, v ktorých namietala dôvody použité napokon\nv kladnej reflexii mimoriadneho dovolania. Bola teda (na rozdiel od kauzy PSMA)\npri obhajobe svojich práv aktívna. Dotknutá právna istota (prostredníctvom nej i základné\nprávo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) zároveň\nneposkytovala sťažovateľovi stabilitu v miere typickej pre meritórne rozhodnutie, ktorým sa\nsporové konanie končí. Toto sú faktory svedčiace v prospech nevyhoveniu sťažnosti.\n75. Sťažovateľom navrhnutému petitu naopak svedčí, že spor v základnom konaní\nmá súkromno-právnu povahu, a to napriek tomu, že jeho hmotnoprávne pozadie tkvie\nv kvalite výkonu verejnej moci orgánmi štátnej správy. Zodpovednosť štátu za škodu\n\n28\n\nspôsobenú výkonom verejnej moci je totiž osobitným typom občiansko-právnej\nzodpovednosti. Skoršie rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu i najvyššieho súdu\n(riadne dovolanie) vo vzájomnej zhode kreovali právnu istotu sťažovateľa (obdobne kauzy\nDRAFT – OVA a COMPCAR). Kardinálnym dôvodom mimoriadneho dovolania\na kladného rozhodnutia v napadnutom uznesení najvyššieho súdu bolo nesprávne právne\nposúdenie veci v dôsledku absencie vysporiadania sa s dvoma z troch základných\npredpokladov vzniku žalovaného nároku v medzitýmnom rozsudku a v potvrdzujúcom\nrozsudku krajského súdu. Uvedený dôvod má podľa názoru ústavného súdu skôr procesnú\npodstatu a súdená vec sa ním podobá kauze DRAFT – OVA (bod 51), v ktorej ESĽP\nnevyhodnotil pochybenie procesnej povahy (nesprávne rozloženie dôkazného bremena)\nv prospech prípustnosti mimoriadneho dovolania.\n76. Ústavný súd nespochybňuje, že rozhodnutia všeobecných súdov zo základného\nkonania na úrovni odôvodnenia existencie škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym\núradným postupom a škodou skutočne môžu vyvolávať pochybnosti o náležitej kvalite.\nUrčite nekonvenujú ani ustálenému chápaniu procesno-právnej podstaty medzitýmneho\nrozhodovania. Zároveň však krajský súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku\nzrozumiteľne vysvetlil, že neriešené otázky budú zodpovedané v konečnom rozsudku\no výške žalovaného nároku. Aj v podmienkach právoplatného medzitýmneho rozhodnutia\npreto existuje priestor pre účinnú ochranu práv oboch strán sporu v ďalšom priebehu\nkonania, a to tak v otázke existencie škody, ako aj príčinnej súvislosti. Tým je významne\nspochybnená podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania, podľa ktorej si jeho podanie\nvyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb\nalebo štátu (§ 243e ods. 1 OSP). Striktné zotrvávanie na rešpektovaní podstaty\nmedzitýmneho rozhodovania zo strany generálneho prokurátora i najvyššieho súdu\nv napadnutom uznesení sa tak dostáva skôr do polohy presadzovania záujmu na procesnej\nčistote, nie do pozície nástroja odstraňujúceho vadu najzákladnejšej dôležitosti pre súdny\nsystém (rozsudok ESĽP z 23. 7. 2009 vo veci Sutyazhnik proti Rusku, sťažnosť č. 8269/02,\n§ 38). Okrem toho, napĺňa právnu kategóriu nesprávneho právneho posúdenia veci\nobsahom, ktorý by obstál v prípade odvolania [§ 205 ods. 2 písm. f) OSP], nie však\npri podaní mimoriadneho dovolania [§ 243f ods. 1 písm. c) OSP].\n\n29\n\n77. Najvyšší súd vyhodnotením mimoriadneho dovolania ako prípustného\nuprednostnil požiadavku vecnej správnosti a procesnej perfektnosti medzitýmneho\nrozhodovania pred právnou istotou sťažovateľa inkorporovanou v jeho základnom práve\nna súdnu ochranu a v jeho práve na spravodlivé súdne konanie. Urobil tak bez toho,\nže by v okolnostiach\n\nposudzovanej\n\nveci\n\nboli\n\nprítomné\n\nskutočnosti\n\na nedostatky\n\nodôvodňujúce prielom do právnej istoty nastolenej právoplatným medzitýmnym\nrozhodnutím, ktorý bol iniciovaný subjektom odlišným od strán sporu súkromno-právnej\npovahy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uznesením najvyššieho súdu z 31. januára\n2017 v konaní sp. zn. 2 M Cdo 1/2017 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, jeho práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru i jeho základného práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 47 ods. 2 charty (bod 1 výroku tohto nálezu).\nK namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania\n(čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny) a práva na rovnosť pred súdom (čl. 14 ods. 1\npaktu)\n78. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\n79. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.\n80. Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné...\n81. Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup\nzodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení\nústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách\n(v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým v práve\nna spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie\n(mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II. ÚS 520/2010).\n82. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo na určitú kvalitu\nsúdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie\nkontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou\n\n30\n\nkontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali\nreálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať\nna „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja\nproti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania\n(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04). Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku\nnemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol\nzvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie\npostavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci (I. ÚS 59/00, III. ÚS 454/2011).\n83. Judikatúra ESĽP rozsudzujúca spory o prípustnoť mimoriadnych opravných\nprostriedkov, ktoré nestoja v plnej dispozícii strany sporu, stabilne spája právo\nna spravodlivé\n\nsúdne\n\nkonanie\n\ns právnou\n\nistotou\n\na s rovnosťou\n\nsporových\n\nstrán,\n\na to prostredníctvom požiadavky rovnosti zbraní (rozsudok vo veci DRAFT – OVA, § 76,\nrozsudok vo veci PSMA, § 68).\n84. Ústavný súd už upozornil na fakt, že riadne dovolanie žalovaného najvyšší súd\nsíce odmietol, rozhodol teda procesne, avšak vzhľadom na legálnu konštrukciu prípustnosti\nriadneho dovolania podľa Občianskeho súdneho poriadku a na dôvody riadneho dovolania\nzaujal meritórny postoj ku kvalite odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu.\nV ňom neidentifikoval žiadne zásadné nedostatky dôvodov odvolacieho rozsudku,\nktorým bol potvrdený medzitýmny rozsudok. Po podaní mimoriadneho dovolania však\nnajvyšší súd názor zmenil a konštatované nedostatočné odôvodnenie vzniku škody\na existencie príčinnej súvislosti vyhodnotil ako nesprávne právne posúdenie veci.\nPodľa názoru ústavného súdu popísaným postojom najvyšší súd interpretoval a uplatnil\n§ 243f ods. 1 písm. c) OSP na úkor sťažovateľa, a naopak, zvýhodnil tým žalovaného,\nna podnet ktorého bolo mimoriadne dovolanie podané.\n85. Vyváženie dotknutých v kolízii stojacich záujmov a hodnôt najvyšší súd\nuskutočnil spôsobom, ktorý je v rozpore so základným právom sťažovateľa na súdnu\nochranu, s jeho právom na spravodlivé súdne konanie a s jeho základným právom\nna spravodlivé súdne konanie. Vzhľadom na to, že tento nedostatok znevýhodnil\nsťažovateľa v jeho procesnom postavení charakterizovanom právoplatným rozhodnutím\n\n31\n\no základe uplatneného nároku na náhradu škody, má popísaná vada za následok aj porušenie\nzákladného práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy\na podľa čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 14 ods. 1 paktu (bod 1 výroku tohto\nnálezu).\nK namietanému porušeniu základného práva na účinný prostriedok nápravy\n(čl. 47 ods. 1 charty)\n86. Podľa čl. 47 ods. 1 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú\nporušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok\nnápravy pred súdom.\n87. Podľa vysvetliviek k charte je toto ustanovenie založené na čl. 13 dohovoru,\nktorý zaručuje každému právo na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom,\nak boli porušené jeho práva zaručených dohovorom. Preto sa aj pri interpretácii\na uplatňovaní čl. 47 ods. 1 charty možno inšpirovať judikatúrou ESĽP týkajúcou sa čl. 13\ndohovoru.\n88. Z nej vyplýva, že uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí\nnadväzovať na aspoň obhajiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva\nchráneného dohovorom (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Silver a ostatní proti Spojenému\nkráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa\njednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv\ngarantovaných dohovorom (rozsudok ESĽP z 27. 4. 1988 vo veci Boyle a Rice proti\nSpojenému kráľovstvu, séria A, č. 131).\n89. V posudzovanej veci ústavný súd dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 47 ods. 2 charty napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu porušené bolo. Preto je potrebné zaoberať sa i namietaným porušením základného\npráva podľa čl. 47 ods. 1 charty.\n\n32\n\n90. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) už judikoval,\nže základnému právu podľa čl. 47 ods. 1 charty zodpovedá povinnosť uložená členským\nštátom v článku 19 ods. 1 druhom pododseku Zmluvy o Európskej únii ustanoviť\nv oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné\nna zabezpečenie účinnej právnej ochrany [rozsudok zo 16. 5. 2017, Berlioz Investment\nFund (C-682/15, EU:C:2017:373, § 44)]. V nadväznosti na to už ústavný súd odkázal\nna judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej porušenie ustanovení práva Únie zakladá\nzodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva Únie a tomu\nprislúchajúce právo na náhradu takejto škody. Takto koncipované právo na náhradu škody,\no ktoré ide aj v základnom konaní v sťažovateľovej veci (pozri bod 38), tvorí súčasť práva\nÚnie (rozsudok z 19. 11. 1991 vo veci Andrea Francovich a Danila Bonifaci a iní proti\nTalianskej republike, spojené veci C-6/90 a C-9/90, § 37).\n91. Procesné okolnosti sťažovateľovej veci však podľa názoru ústavného súdu\nnesvedčia v prospech sťažovateľovho návrhu na vyslovenie porušenia jeho základného\npráva zaručeného čl. 47 ods. 1 charty napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Ním totiž\nnajvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní, ktoré nepodnietil sťažovateľ, nehovoriac\no tom, že tento opravný prostriedok v podstate nie je v dispozícii sporovej strany.\nPodstatnejším je ale fakt, že právoplatnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\ndošlo k „oživeniu“ základného konania bez akejkoľvek hmotnoprávnej prejudikcie výsledku\nvo veci samej. Preto nemožno za žiadnych okolností uvažovať o priamom „výsledkovom“\ndopade uznesenia najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní na sťažovateľom uplatňované\nprávo na náhradu škody tvoriace súčasť práva Únie. V tejto časti preto ústavný súd\nsťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\nK namietanému porušeniu rovnosti pred zákonom (čl. 20 charty)\n92. Podľa čl. 20 charty pred zákonom sú si všetci rovní.\n93. Zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie\nustanovenú v článku 20 charty, ktorá je konkretizovaná prostredníctvom zásady zákazu\ndiskriminácie uvedenej v článku 21 ods. 1 charty. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora\n\n33\n\nuvedená všeobecná zásada od normotvorcu Únie v súlade s požiadavkami článku 52 ods. 1\ncharty vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa\ns rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, ibaže by takéto zaobchádzanie bolo\nobjektívne odôvodnené (v tomto zmysle pozri napr. rozsudok Akzo Nobel Chemicals\na Akcros Chemicals/Komisia, C-550/07 P, EU:C:2010:512, § 54, § 55). Rozdiel\nv zaobchádzaní je odôvodnený, ak je založený na objektívnom a primeranom kritériu,\nto znamená ak je v súlade s právne prípustným cieľom sledovaným predmetnou právnou\núpravou a tento rozdiel je primeraný cieľu, ktorý príslušné zaobchádzanie sleduje (rozsudky\nArcelor Atlantique a Lorraine a i., C-127/07, EU:C:2008:728, § 47, ako aj Schaible,\nC-101/12, EU:C:2013:661, § 77).\n94. Aplikačný vzťah čl. 20 a čl. 21 ods. 1 charty má teda obdobnú podstatu, ako je\ntomu v prípade čl. 12 od. 1 a 2 ústavy.\n95. O čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd stabilne judikuje, že tieto ustanovenia\nsúhrne vyjadrujú podstatu základných práv a sú to ústavné direktívy adresované\npredovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom\nna tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach\n(I. ÚS 59/97, II. ÚS 85/07). Ústavný súd nevidí dôvod pojať odlišný postoj k čl. 20 charty,\na to s ohľadom na jeho jazykovú formuláciu, ako aj berúc do úvahy odkázanú judikatúru\nSúdneho dvora (Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia). Preto ani v tejto\nčasti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\nIII.\n96. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\n\n34\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nalebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,\nobnovil stav pred porušením.\n97. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, jeho\nzákladného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37\nods. 3 listiny, jeho práva na rovnosť osôb pred súdom podľa čl. 14 ods. 1 paktu, jeho práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jeho základného práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 47 ods. 2 charty napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu, bolo potrebné využiť právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, zrušiť\nuznesenie najvyššieho súdu z 31. januára 2017 v konaní sp. zn. 2 M Cdo 1/2017 a vec mu\nvrátiť na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).\n98. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci\nvydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova\nprerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom\nústavného súdu.\n99. Po vrátení veci najvyšší súd opätovne o mimoriadnom dovolaní generálneho\nprokurátora rozhodne, pričom bude povinný dôsledne sa vysporiadať s otázkou jeho\nprípustnosti, a to v intenciách vyvažovania záujmu na zachovaní právnej istoty sťažovateľa\nnastolenej v základnom konaní i v konaní o riadnom dovolaní žalovaného tak, ako boli\nprezentované v odôvodnení tohto nálezu. Pritom vezme do úvahy relevantné judikatórne\npostoje ESĽP.\nIV.\n100. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n\n35\n\n101. Sťažovateľ navrhol priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia. Vyčíslil ju\nalternatíve, a to tak vo verzii založenej na oceniteľnosti predmetu konania v peniazoch,\nako aj v podobe peňažnej neoceniteľnosti predmetu konania.\n102. Poskytovanie ochrany základným právam a slobodám ako individuálny\nsubjektívnym právam sťažovateľovej je podľa názoru ústavného súdu ako predmet konania\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy neoceniteľný peniazmi. Tento predmet konania nemožno\nbez ďalšieho stotožňovať s predmetom konania vedeného pred všeobecnými súdmi,\nz ktorého pochádza verejno-mocenský zásah preskúmavaný ústavným súdom v konaní\no tzv. ústavnej sťažnosti. Preto i v prípade sťažovateľa vychádzal ústavný súd pri výpočte\nnáhrady trov konania z neoceniteľnosti jeho predmetu peniazmi.\n103. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti\npovažoval za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej\nslužby poskytnutej jej právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,\nako aj za písomné podanie – sťažnosť.\n104. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z § 1\nods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n105. Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2017. Základná tarifa podľa § 11\nods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 884 €\npre úkony v roku 2017), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2017 odmenu v sume 147,33 €\na k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 8,84 €.\n106. Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia\nsťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 294,66 €. K tomu bolo potrebné\npripočítať dvakrát režijný paušál, teda 17,68 €. Sťažovateľ má nárok na náhradu trov\nprávneho zastúpenia v sume 312,34 €. Keďže však preukázal, že je registrovaným\nplatiteľom dane z pridanej hodnoty, ústavný súd pripočítal k stanovenej sume náhrady trov\n20 % predmetnej dane. Spolu tak náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje 374,81 €\n36\n\n(bod 3 výroku tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho\nzástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku).\n107. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť\ndňom jeho doručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. júna 2018\n\n37", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "mimoriadne dovolanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "kolízia záujmov", "rozhodnutie-medzitýmne", "právna istota-dôvery v právo", "mimoriadne dovolanie", "rovnosť, rovnoprávnosť-rovnosť účastníkov súdneho konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:820b8483-7a29-459a-96e0-25238bac0ff8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 408/2016", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 408/2016 z 18. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-18", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:820b8483-7a29-459a-96e0-25238bac0ff8"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89"}, {"guid": "ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b"}, {"guid": "ussr:8c1f51ba-308d-4d99-a1af-12dc851d92d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 508/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 508/2011 z 21. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-21", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c1f51ba-308d-4d99-a1af-12dc851d92d1"}, {"guid": "ussr:9994c648-fe54-4b9c-964b-ab4b6bc07baf", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/2012 z 19. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-19", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9994c648-fe54-4b9c-964b-ab4b6bc07baf"}, {"guid": "ussr:801045fa-9006-4ab9-aa6f-cdd397a2b6eb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 454/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 454/2011 z 13. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-13", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:801045fa-9006-4ab9-aa6f-cdd397a2b6eb"}, {"guid": "ussr:fc8dca79-c1a1-4b95-8618-781a2e0e1553", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 259/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 259/2011 z 24. 8. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-08-24", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc8dca79-c1a1-4b95-8618-781a2e0e1553"}, {"guid": "ussr:fd563158-5726-4bf7-aae8-a326effd0bb8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 520/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2010 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd563158-5726-4bf7-aae8-a326effd0bb8"}, {"guid": "ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 387/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 387/2010 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a"}, {"guid": "ussr:508c90bb-c54d-4cc1-a692-a867a83764ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 285/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2010 z 15. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-15", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:508c90bb-c54d-4cc1-a692-a867a83764ee"}, {"guid": "ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982"}, {"guid": "ussr:2cb65698-4f30-4a71-a6be-fb0cb80454ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 105/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 105/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cb65698-4f30-4a71-a6be-fb0cb80454ee"}, {"guid": "ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 402/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fc5562e-8afe-4c8e-947d-1e59c3af9562"}, {"guid": "ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 42/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 42/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:ab19d20a-98b4-4e0e-90bb-ba880c8c6afa", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 85/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 85/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab19d20a-98b4-4e0e-90bb-ba880c8c6afa"}, {"guid": "ussr:313e3332-b928-4ae4-9ae5-c2af7d0e8378", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 338, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:313e3332-b928-4ae4-9ae5-c2af7d0e8378"}, {"guid": "ussr:a43968f9-56b7-4fda-b2e1-56c07fa6fe87", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 230/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 230/03 z 31. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-31", "citacie_n": 165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a43968f9-56b7-4fda-b2e1-56c07fa6fe87"}, {"guid": "ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/03 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b817a2-d054-4e56-ac86-76063738b47e"}, {"guid": "ussr:011160be-4178-47c5-bed7-144d4d2e0c71", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 59/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/00 z 20. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-20", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:011160be-4178-47c5-bed7-144d4d2e0c71"}, {"guid": "ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 49/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:692e8396-566f-4a75-8696-c9d8bafcb0f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 59/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/97 z 24. 4. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-04-24", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.59.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:05440e05-2866-4490-aa22-249267e255cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.597.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 597/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 597/2025 z 13. 1. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-01-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.597.2025.1"}, {"guid": "ussr:11357267-13d2-49dc-b117-1c222a942d04", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.17.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2022 z 13. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.17.2022.1"}, {"guid": "ussr:482b6d9e-863d-4ccd-9a3d-c10d3b902bfa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.326.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 326/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 326/2023 z 7. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.326.2023.1"}, {"guid": "ussr:19422bfd-69da-45c0-be60-061552b05734", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 15. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.15.2020.1"}, {"guid": "ussr:30fbdfca-5e45-4aa6-bcc1-ce1f0f4ffa42", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.310.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 310/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 310/2022 z 27. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.310.2022.2"}, {"guid": "ussr:f273b69c-ea7c-4363-9611-1c32e115aa10", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.367.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 367/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 367/2021 z 16. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-16", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.367.2021.2"}, {"guid": "ussr:7c187bad-8a7a-4200-9ee9-690738e21283", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.145.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 145/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 145/2019 z 30. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-30", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.145.2019.1"}, {"guid": "caa7fa5b-f53b-492d-9b18-7b590fc2df0c:0ad4dce0-3fb9-4251-9745-023cb77203ac", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1016201737.1", "spisova_znacka": "6Sžk/12/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/12/2020 z 16. 6. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-06-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1016201737.1"}, {"guid": "caa7fa5b-f53b-492d-9b18-7b590fc2df0c:704f89af-244e-410d-850d-9f3ddef101ce", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1016201737.1", "spisova_znacka": "6Sžk/12/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/12/2020 z 15. 6. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-06-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1016201737.1"}, {"guid": "cd27ff47-fe1e-45f6-b3e4-422884c7044b:fcfcb09d-4a25-4333-adbf-4acbb5c5eb14", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1017201828.1", "spisova_znacka": "6Sžk/5/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/5/2021 z 19. 5. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-05-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1017201828.1"}, {"guid": "cd27ff47-fe1e-45f6-b3e4-422884c7044b:9b16487b-daf2-4079-94b5-bf1ffb15cacd", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1017201828.1", "spisova_znacka": "6Sžk/5/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/5/2021 z 18. 5. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-05-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1017201828.1"}, {"guid": "5f7c6601-8c51-4686-95b9-23fa16c37201:9e87fb66-8d86-4f61-82a1-822655f57ab9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6110222413.1", "spisova_znacka": "8Cdo/140/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/140/2018 z 10. 9. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-09-10", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6110222413.1"}, {"guid": "21f34b25-c942-4f3d-af0f-e44dc30ed353:0a708213-920a-4c59-a01d-ae1da94da6be", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1017200019.1", "spisova_znacka": "6Sžk/12/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/12/2019 z 2. 9. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-09-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1017200019.1"}, {"guid": "21f34b25-c942-4f3d-af0f-e44dc30ed353:9455d70b-33f9-424e-bdeb-f434164a3570", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1017200019.1", "spisova_znacka": "6Sžk/12/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/12/2019 z 2. 9. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-09-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1017200019.1"}, {"guid": "21f34b25-c942-4f3d-af0f-e44dc30ed353:a79a3706-6495-4f9b-8f8d-dd3e75e28cd1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1017200019.1", "spisova_znacka": "6Sžk/12/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/12/2019 z 2. 9. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-09-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1017200019.1"}, {"guid": "21f34b25-c942-4f3d-af0f-e44dc30ed353:bcc386de-3b99-44bc-92c0-5cd5717c55b2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1017200019.1", "spisova_znacka": "6Sžk/12/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžk/12/2019 z 2. 9. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-09-02", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1017200019.1"}, {"guid": "aea221da-37e5-4892-8c4a-93f905308fb3:473d9b0f-cfcb-46d5-b5b9-a04268532ded", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5112240296.1", "spisova_znacka": "8Cdo/74/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/74/2018 z 15. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5112240296.1"}, {"guid": "fc69f614-e3dd-47b6-87bd-482290472578:1a5cd541-ee30-481a-bdb5-348fe1a25637", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1109239690.4", "spisova_znacka": "2MCdo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/1/2018 z 18. 10. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-10-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1109239690.4"}, {"guid": "65033c19-490d-41ba-9ac9-82bd70582562:f49d7af6-e959-4924-a8fd-e0473056aa0c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:4114207074.1", "spisova_znacka": "8Cdo/14/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/14/2018 z 26. 9. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-09-26", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:4114207074.1"}, {"guid": "31aee469-8da8-4384-9dd6-186c8cbb758d:253cf621-2767-4a7e-ae8f-2e7bf047349e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6311206194.1", "spisova_znacka": "8Cdo/158/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/158/2017 z 22. 8. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-08-22", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6311206194.1"}, {"guid": "34a256c7-9a91-4527-8b41-881a8bef18ef:f0f74c59-4a80-4be8-9910-be1ee6ad26e0", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:1014201881.2", "spisova_znacka": "1Svk/22/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Svk/22/2021 z 26. 8. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-08-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:1014201881.2"}, {"guid": "29121fa8-d72c-491b-8311-82d2752c863e:f4fafd12-3b5d-4a24-af16-76e28da4402d", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:4016200628.1", "spisova_znacka": "6Svk/11/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Svk/11/2021 z 24. 8. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-08-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:4016200628.1"}, {"guid": "9d6118df-3c4e-4e80-98b3-04e1839378de:0425c02f-8060-408e-b892-f08e3c813146", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:1017201355.1", "spisova_znacka": "4Sžk/16/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sžk/16/2020 z 30. 3. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-03-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:1017201355.1"}, {"guid": "3838a285-bd6d-4c6f-bb39-51a6cbf9fa9d:35525cd6-d66b-4e9d-83f5-0fc90158487d", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1022200964.2", "spisova_znacka": "BA-6S/153/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/153/2022 z 18. 8. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-08-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1022200964.2"}, {"guid": "b493391b-f892-4837-8411-7aa96410b4aa:b5fde8ca-4997-4656-a527-17adf31bab7e", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1022200016.2", "spisova_znacka": "BA-1S/3/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/3/2022 z 21. 4. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-04-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1022200016.2"}, {"guid": "9b5b680e-eb3e-4dc1-9fe1-0b58bfd80683:5fb13c8e-bc63-44e8-ace4-cbc6d7983854", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201513.3", "spisova_znacka": "BA-2S/217/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/217/2019 z 4. 11. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-11-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201513.3"}, {"guid": "60724c96-b1c7-4c1f-86a2-ef7fb1ac7e43:2cc88538-da23-438c-ab4d-ecc8329c99b1", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1019201160.1", "spisova_znacka": "BA-5S/188/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-5S/188/2019 z 25. 6. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1019201160.1"}, {"guid": "e60d9f5b-89e4-4e27-b1f1-16a61f62208e:5b357c1a-3cc7-42ff-8e06-9d6cdab463a9", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7113236110.5", "spisova_znacka": "5Co/239/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/239/2019 z 6. 4. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-04-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7113236110.5"}, {"guid": "e60d9f5b-89e4-4e27-b1f1-16a61f62208e:683ef1fd-56d2-4263-9775-a4361ec8572e", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7113236110.5", "spisova_znacka": "5Co/239/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/239/2019 z 6. 4. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-04-06", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7113236110.5"}, {"guid": "e60d9f5b-89e4-4e27-b1f1-16a61f62208e:74c0350a-b691-4b23-8e9b-3d04e4eb6932", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7113236110.5", "spisova_znacka": "5Co/239/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/239/2019 z 6. 4. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-04-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7113236110.5"}]}