{"guid": "ussr:0d9370b4-6e2a-488e-ad90-6921e1ed7025", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.392.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 392/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 392/2018 z 16. 10. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. októbra 2018, sp. zn. III. ÚS 392/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.392.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-10-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0d9370b4-6e2a-488e-ad90-6921e1ed7025", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.392.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.392.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.392.2018.1/text", "citacie_n": 14, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 392/2018-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného spoločnosťou Advokáti Müller § Dikoš, s. r. o., Závodská cesta 3911/24,\nŽilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Igor Müller, vo veci namietaného\nporušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 To 64/2016 z 18. augusta 2016 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 54/2017 zo 14. marca 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2018\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej\n\nlen „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou Advokáti Müller § Dikoš, s. r. o., Závodská\ncesta 3911/24, Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Igor Müller, vo veci\n\nnamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 47 ods. 3 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len\n„krajský súd“) sp. zn. 3 To 64/2016 z 18. augusta 2016 (ďalej len „namietaný rozsudok“)\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n3 Tdo 54/2017 zo 14. marca 2018 (ďalej len „namietané uznesenie“).\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného\nsúdu Martin (ďalej len „okresný súd“) z 29. marca 2016 sp. zn. 23 T 41/2014 uznaný\nvinným zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa podľa ustanovení § 256 ods. 1\npísm. a) a ods. 4 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Trestný zákon“). O odvolaní, ktoré sťažovateľ proti rozsudku\nokresného súdu podal, krajský súd rozhodol namietaným rozsudkom, ktorým zrušil\nprvostupňový rozsudok iba v častiach výrokov o treste a o náhrade škody, kde výrok o treste\nnahradil vlastným rozhodnutím, ktorým odsúdil sťažovateľa k podmienečnému trestu\nodňatia slobody vo výmere šesť mesiacov s určením skúšobnej doby vo výmere jedného\nroka. Dovolanie sťažovateľa uplatnené proti uvedenému druhostupňovému rozhodnutiu\nbolo namietaným uznesením najvyššieho súdu podľa ustanovení § 382 písm. c) zákona\nč. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nporiadok“) odmietnuté.\n3. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu v prvom rade dôvodí, že sa\nk podanému dovolaniu, ktoré uplatnil proti namietanému rozsudku, vyjadril aj prokurátor\nOkresnej prokuratúry Martin (ďalej len „prokurátor“), pričom obsah tohto vyjadrenia mal\nbyť podľa tvrdenia sťažovateľa použitý aj samotným najvyšším súdom na podporu jeho\nargumentácie o odmietnutí podaného dovolania. Sťažovateľ namieta, že ani jemu a ani jeho\nobhajcovi nebolo predmetné vyjadrenie prokurátora doručené, a teda nemal možnosť sa\ns ním oboznámiť a zaujať k nemu stanovisko. V takomto postupe sťažovateľ vidí porušenie\nprincípov rovností zbraní a kontradiktórnosti konania, a teda jeho základného práva\nna súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci označenej\n2\n\nnámietky odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj na judikatúru\nústavného súdu, ktorá právo účastníka konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných\núčastníkov považuje za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie zdôrazňujúc pritom, že\nje konkrétny dopad nedoručeného stanoviska na rozhodnutie súdu iba málo dôležitý, pretože\nje na účastníkoch konania, aby posúdili, či sa budú, alebo nebudú k dokumentu vyjadrovať.\n4. V ďalšej argumentačnej časti sťažnosti sťažovateľ prezentujúc podrobné námietky,\nktoré v podstate kopírujú argumenty uplatneného dovolania, dôvodí, že podľa jeho názoru\ndospel najvyšší súd v namietanom uznesení k záverom, ktoré je potrebné vo vzťahu\nk sťažovateľovým dovolacím námietkam považovať za svojvoľné a arbitrárne, a tak ústavne\nneudržateľné.\n5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd\nrozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnamietaným rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu, tieto\nrozhodnutia zrušil, vrátil vec sťažovateľa krajskému súdu na nové konanie a priznal mu tiež\nnáhradu trov právneho zastúpenia.\nII.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\n3\n\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n8. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu, na základe\nktorého bol v spojení s prvostupňovým rozhodnutím uznaný vinným z trestného činu\npoškodzovania veriteľa podľa ustanovení § 256 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného\nzákona a právoplatne odsúdený k podmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere šiestich\nmesiacov, ako aj namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté\ndovolanie sťažovateľa podané proti namietanému rozsudku.\n9. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu\nreflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok\nz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,\na jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí\ndovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti\nústavnému\n\nsúdu\n\naj\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk predchádzajúcemu\n\nprávoplatnému\n\nrozhodnutiu\n\ndruhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010). V zmysle uvedeného sa preto ústavný\nsúd zaoberal aj námietkami porušenia označených článkov ústavy a dohovoru uplatnenými\nvo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním\nsťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.\n10. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo\nzjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne\nnapr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Ústavný súd v zmysle uvedeného\n\n4\n\npristúpil k preskúmaniu zlučiteľnosti obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu\ns limitmi dotknutých článkov ústavy a dohovoru.\n11. Ústavný súd sa v prvom rade oboznámil s obsahom namietaného uznesenia\nnajvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s obsahom sťažovateľom\noznačených článkov ústavy a dohovoru. Najvyšší súd v úvode odôvodnenia svojho\nrozhodnutia interpretoval sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod, teda ustanovenie § 371\nods. 1 písm. i) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom\nposúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho\nustanovenia), kde uviedol, že pri posudzovaní opodstatnenosti tvrdení o naplnení tohto\ndovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečnými skutkovými zisteniami, ktoré\nvo veci ustálili konajúce súdy nižšieho stupňa a teda dôvodom dovolania podľa tohto\nustanovenia nemôžu byť námietky skutkové. Najvyšší súd na tomto mieste vysvetlil, že\nza takéto skutkové námietky treba považovať námietky, ktoré smerujú proti skutkovým\nzisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu\nvykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Ďalej najvyšší súd sťažovateľovi ozrejmil, že\npod nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku treba rozumieť situáciu, keď je\nskutok v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin napriek tomu, že nejde\no trestný čin, alebo keď skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený je\nuznaný vinným z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil.\nNajvyšší súd zhrnul, že podstatou správneho právneho posúdenia skutku je aplikácia\nhmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný\npod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len\nnesprávna subsumpcia napĺňa predmetný dovolací dôvod.\n12. K námietke sťažovateľa o nesprávnom použití okolnosti podmieňujúcej\nuplatnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty vo veci sťažovateľa najvyšší súd uviedol,\nže hranica značnej škody, ktorá bola v prípade sťažovateľa skutkovou okolnosťou\npodmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby predstavovala k 31. decembru 2005 sumu\n22 903,80 € (690 000 Sk), pričom konajúce súdy v skutkovej vete ustálili výšku spôsobenej\nškody sumou 19 636,87 €, ktorá nedosahuje určenú hranicu značnej škody. Najvyšší súd\nv tomto kontexte argumentoval, že ide iba o pochybenie formálne, keď okresný súd síce\n5\n\nuviedol v skutkovej vete nesprávnu výšku škody, no správna výška spôsobenej škody\nustálenej v trestnom konaní bola náležite špecifikovaná v odôvodnení rozsudku okresného\nsúdu, pričom predstavovala sumu 863 102,15 Sk, kde okresný súd túto sumu správne\nprepočítal menovým kurzom EUR/SK aktuálnym v rozhodnom čase a prepočítaná suma\ndosiahla výšku značnej škody podľa Trestného zákona platného do 31. decembra 2005.\n13. V ďalšom bode odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:\n„Ďalšou námietkou, ktorou obvinený spochybnil naplnenie skutkovej podstaty trestného\nčinu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného\ndo 31. decembra 2005, pretože samo odstránenie majetku dlžníka nepostačuje na naplnenie\nskutkovej podstaty tohto trestného činu, ale toto odstránenie majetku dlžníka musí mať\nzároveň za následok aspoň čiastočné zmarenie uspokojenia veriteľa, teda aspoň čiastočnú\nfaktickú nevymožiteľnosť veriteľovej pohľadávky, najvyšší súd dôvodí, že práve postupné\nodstránenie majetku obvineného- rozdelenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov,\nprevod majetku na\n\n, predaj podniku\n\n,\n\nstratené účtovníctvo obvineného, ktoré podľa jeho výpovede odovzdal\n, ktorá nevystupovala ako zmluvná strana pri predaji podniku, je priam ukážkovým\nkonaním obvineného, ktoré malo za následok zmarenie uspokojenie veriteľa. Nie je\npravdou, že veritelia sa nedomáhali vymoženiu svojich pohľadávok inak ako trestnou\ncestou. O tejto skutočnosti svedčí aj fakt, že v spise sa nachádzajú výzvy na úhradu\npohľadávok s pokusom o zmier (č. 1. 360-361), platobné rozkazy Krajského súdu v Žiline\nz 18. septembra 2000 sp. zn. 14Cb 285/00 (č. 1. 364-365), 14Cb 286/00 (č. 1. 368-369),\n14Cb 287/00 (č. 1. 372-373), 14Cb 288/00 (č. 1. 376-377), návrhy na začatie exekučného\nkonania, ktoré sa viedli u\n\n, Exekútorský úrad v Martine pod\n\nč. Ex 89/01, Ex 90/01, Ex 91/01 a Ex 92/01 (č. 1. 364-379), urgencie na zaplatenie dlhu\n(č. 1. 415-418). Voči vyššie uvedeným exekúciám obvinený\n\npodal\n\nnámietky, ktoré však boli súdom zamietnuté (č. 1. 390-401) práve preto, že obvinený\nnevedel vierohodne doložiť zmluvu o predaji podniku na\n\n, čím bola\n\nspochybnená jeho pasívna procesná legitimácia v týchto exekučných konaniach. Na základe\nuvedeného je teda zrejmé, že poškodené spoločnosti využili svoje oprávnenia na vymoženie\ndlžnej sumy od obvineného, ktorý ako živnostník ručil celým svojím majetkom, avšak\n\n6\n\nneúspešne práve kvôli vyššie spomínaným úkonom obvineného, ktorými sa zbavil svojho\nmajetku, čím naplnil skutkovú podstatu trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256\nods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, preto najvyšší súd\nnemôže prihliadať na túto námietku obvineného.“\n14.\n\nNajvyšší\n\nsúd\n\nďalej\n\ndôvodil:\n\n„Námietka\n\nobvineného,\n\nže\n\nrozdelenie\n\nbezpodielového spoluvlastníctva manželov nemalo vplyv na uspokojenie pohľadávok voči\nveriteľom, pretože na obvineného prešli všetky aktíva a pasíva podnikateľského subjektu\n–\n\n, pričom celkový majetok firmy prevyšoval záväzky o sumu\n\n652.984,-Sk, čo je suma prevyšujúca výšku neuhradených faktúr voči španielskym\nspoločnostiam je nepravdivá a účelová. Nemožno sa stotožniť s názorom obvineného resp.\njeho obhajcu, že výška neuhradených faktúr bola 19.636,87,- €, čo predstavuje 591.580,35,Sk, pretože výška neuhradených faktúr predstavovala sumu 863.102,15,-Sk, čiže už v čase\nvyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov boli pasíva obvineného vyššie ako\naktíva. Obvinený, resp. jeho obhajca nemôžu preratúvať dlžné sumy konverzným kurzom\n30,126 SKK/EUR, pretože v čase vzniku dlžných súm ako aj vyporiadania BSM boli\nkonverzný kurz SKK/EUR vyšší (43,95SKK/EUR) ako bol stanovený pri prechode\nSlovenskej republiky na menu Euro v roku 2009. Najvyšší súd teda nemôže prihliadať ani\nna túto námietku obvineného.“\n15. Najvyšší súd v závere odôvodnenia napokon argumentoval: „K námietke\nobvineného o použití materiálneho korektívu a uplatnení princípu ultima ratio najvyšší súd\nzastáva stanovisko, že povinnosťou súdov bolo skúmať materiálny korektív, čo určite aj\nučinili, avšak je na úvahe vo veci činného súdu, či ho uplatnení alebo nie. V danom prípade\nišlo o spôsobenie značnej škody, čo eliminuje použitie materiálneho korektívu. Ako však\nuviedol vo svojom vyjadrení k dovolaniu prokurátor, súdy prihliadli na dĺžku konania, ktorá\nbola neprimerane dlhá, pri určení výšky trestu, čo bolo určitou satisfakciou pre obvineného.\nV prípade uplatnenia zásady ultima ratio je potrebné poukázať na vyššie spomínanú\nargumentáciu dovolacieho súdu o využití dostupných civilných prostriedkov zo strany\npoškodených spoločností, a preto ani na túto námietku nie je možné prihliadať.“\n\n7\n\n16. Z obsahu namietaného uznesenia vyplýva, že sťažovateľovi bola zo strany\nnajvyššieho súdu poskytnutá náležitá interpretácia aplikovaného ustanovenia § 371 ods. 1\npísm. i) Trestného poriadku, teda bol náležite ozrejmený obsah dovolacieho dôvodu, ktorý\nsťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní. Sťažovateľovi bolo v odôvodnení namietaného\nuznesenia jasne vysvetlené, že námietky skutkového charakteru nemožno pod predmetný\ndovolací dôvod subsumovať. Až na jednu čiastkovú námietku (pozri bod 12 odôvodnenia\ntohto uznesenia) boli námietky, ktoré sťažovateľ v podanom dovolaní prezentoval a ktorým\nsa najvyšší súd nad rámec svojej prípustnej prieskumnej právomoci „venoval“ (tak ako to je\nuvedené v bodoch 13, 14, 15 odôvodnenia tohto uznesenia) námietkami smerujúcimi proti\nskutkovým záverom konajúcich súdov, ktoré dovolací súd nepreskúmava a nemôže meniť.\nVzhľadom na uvedené sa záver najvyššieho súdu o nesplnení dovolacích dôvodov podľa\nustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku vo vzťahu k predmetným námietkam\nústavnému súdu nejaví ako arbitrárny.\n17.\n\nPokiaľ\n\nide\n\no námietku\n\nsťažovateľa\n\no\n\nnesprávnom\n\npoužití\n\nokolnosti\n\npodmieňujúcej uplatnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty vo veci sťažovateľa, najvyšší\nsúd síce konštatoval pochybenie konajúcich súdov, vyhodnotil ho však iba ako pochybenie\nformálne (spôsobené nesprávnym výpočtom), keďže v odôvodnení rozsudku okresného\nsúdu špecifikovaná suma škody podložená dôkazným stavom trestného konania bola\nustálená vo výške zodpovedajúcej značnej škode podľa aplikovaného Trestného zákona.\nS odkazom na ustanovenie § 371 ods. 5 Trestného poriadku, podľa ktorého dôvody podľa\nodseku 1 písm. i) Trestného poriadku nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne\nneovplyvnilo postavenie obvineného, najvyšší súd uzavrel, že toto formálne pochybenie\nnemá vplyv na postavenie sťažovateľa a námietku vyhodnotil ako takú, ktorá nenapĺňa\nuplatnený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nPrávny záver najvyššieho súdu o neopodstatnenosti predmetnej námietky sťažovateľa je\npodľa názoru ústavného súdu logicky zdôvodnený a opiera sa o aplikáciu a interpretáciu\nrelevantnej právnej úpravy, ktorá nijako nepopiera jej účel a zmysel.\n18. Vzhľadom na zistenia uvedené v bodoch 16 a 17 odôvodnenia tohto uznesenia\nústavný súd nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov\n\n8\n\nsťažovateľom namietaného uznesenia najvyššieho súdu, pričom ich hodnotí ako ústavne\nkonformné a zlučiteľné so sťažovateľom označeným čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n19. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta aj to, že k zásahu do jeho označených\npráv došlo aj postupom najvyššieho súdu, ktorý mu nedoručil vyjadrenie príslušného\nprokurátora k ním uplatnenému dovolaniu. Sťažovateľ takýto postup vníma ako porušenie\nprincípov rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania. Ústavný súd sa na účel posúdenia\ntejto čiastkovej námietky sťažovateľa oboznámil s obsahom predmetného vyjadrenia\nprokurátora a tiež so súvisiacimi relevantnými okolnosťami veci.\n20. Z obsahu spisového materiálu okresného súdu vzťahujúceho sa na posudzovanú\nvec sťažovateľa ústavný súd zistil, že po doručení dovolania sťažovateľa Okresnej\nprokuratúre Martin (ďalej len „okresná prokuratúra“) prokurátor okresnej prokuratúry\nreagoval na podané dovolanie predložením svojho vyjadrenia, ktoré doručil okresnému súdu\n24. júla 2017. Okresný súd vyjadrenie prokurátora sťažovateľovi nedoručil a 13. septembra\n2017 predložil uplatnené dovolanie najvyššiemu súdu. Predmetné vyjadrenie prokurátor\nnedoručoval sťažovateľovi ani najvyšší súd.\n21. Vo svojom vyjadrení k dovolaniu sťažovateľa prokurátor okresnej prokuratúry\nuviedol: «Som toho názoru, že rozsiahle dovolanie, resp. jeho argumentačný obsah\nnenapĺňa dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., tak ako to odôvodnenie\npodaného dovolania proklamuje, v nadväznosti na čo som názoru, že je potrebné toto\npostupom podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť. Podané dovolanie podstatnou časťou\nsvojho obsahu hodnotí dôkazy vykonané konajúcimi súdmi, ktoré hodnotí (aj s poukazom\nna “civilné“ právne normy) inak ako učinili súdy, ktoré vo veci konali a rozhodovali, teda\nzaoberá sa skutkovými zisteniami. Všetky podstatné skutočnosti, potrebné pre rozhodnutie,\nboli predmetom súdnych rozhodnutí vydaných v tejto trestnej veci. Rovnako tak, konajúce\nsúdy, keďže dospeli k odsudzujúcim rozsudkom hodnotili aj “závažnosť“ súdených skutkov,\nv zmysle zák. č. 140/1961 Zb. Trestný zákon, v znení účinnom do 31.12.2005, teda ani\nv tejto časti argumentácia dovolania nie je opodstatnená. K porušeniu práva na spravodlivý\nsúdny proces, ako uvádza dovolanie, je potrebné uviesť, že skutočne dĺžka trestného\n\n9\n\nkonania v tomto prípade bola viac ako neúmerne dlhá, zároveň je potrebné dodať, že v tejto\nčasti bola “prejavená“ satisfakcia vo forme výšky uloženého trestu odsúdenému.»\n22. V odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd ako súd odvolací, ktorý svojím\nrozhodnutím korigoval trest uložený sťažovateľovi prvostupňovým rozhodnutím, uviedol:\n„Za dôvodnú považoval krajský súd odvolaciu námietku obžalovaného týkajúcu sa dĺžky\ntrestného konania v predmetnej veci. Je nesporné, že trestné konanie je vedené od roku\n2003, pričom v čase rozhodovania krajského súdu trvalo viac ako 13 rokov. Krajský súd\npovažuje za opodstatnené aj tvrdenie obžalovaného, že dĺžku tohto trestného konania\nnezavinil on. Preto sa krajský súd stotožňuje s názorom obžalovaného, že takáto doba\ntrestného konania nezodpovedá požiadavke spravodlivého prejednania veci v primeranej\nlehote. Nesporne počas celej tejto doby - teda dlhšej ako 13 rokov trval u obžalovaného stav\nprávnej neistoty. Za takýchto okolností dospel krajský súd k záveru, že obžalovanému by sa\nmalo dostať určitého zadosťučinenia, ktoré možno v predmetnej veci podľa názoru\nkrajského súdu vyjadriť znížením trestnej sadzby pod jej dolnú hranicu postupom podľa\n§ 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody,\na to vzhľadom na pomery obžalovaného. Krajský súd potom na základe odvolania\nobžalovaného zrušil v napadnutom rozsudku výrok o treste a sám postupom podľa § 40\nods. 1 Tr. zák. rozhodol o uložení trestu odňatia slobody obžalovanému vo výmere 6\nmesiacov, výkon ktorého mu podmienečne odložil a určil mu skúšobnú dobu vo výmere\n1 rok. Takýto postup krajského súdu je, ako bolo už vyššie konštatované, odôvodnený najmä\nneprimeranou dĺžkou trestného konania, na ktorú poukázal v odvolaní aj obžalovaný.“\n23. V podanom dovolaní sťažovateľ k otázke neprimeranej dĺžky vedeného trestného\nkonania uviedol: „I ďalšie kritériá, podľa ktorých sa v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák. účinného\ndo 31.12.2005 posudzuje stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť a ktoré prvostupňový\na odvolací súd dostatočným spôsobom nevyhodnotili, tiež s poukazom na absolútne\nneprimeranú dĺžku trestného stíhania presahujúcou 13 rokov, vedú k záveru, že v danom\nprípade bol stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť nepatrný, a teda v zmysle § 3 ods. 2\nTr. zák. účinného do 31.12.2005 nejde o trestný čin. Uplynutie doby viac ako 17 rokov odo\ndňa skutku je možné z hľadiska práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd považovať za extrémny prípad, ktorý\n10\n\nodôvodňuje zastavenie trestného stíhania, najmä ak sa pre správanie obvineného dĺžka\nvedenia trestného stíhania neovplyvnila. Dobu dlhšiu ako 17 rokov nie je možné považovať\nza súladnú s právom obvineného na prejednanie jeho veci v primeranom čase. Z uvedených\ndôvodov teda nemožno v konkrétnom prípade túto lehotu považovať za primeranú lehotu\nna ukončenie trestného konania (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/2011-13\nzo dňa 16.6.2011).“\n24. Ústavný súd konštatuje, že je nespochybniteľným faktom, že sťažovateľovi\nnebolo vyjadrenie prokurátora k ním uplatnenému dovolaniu doručené. Ústavný súd však\nsúčasne zdôrazňuje, že zásadu kontradiktórnosti konania nemožno chápať formalisticky, ale\nje potrebné dôsledne vyhodnotiť individuálne okolnosti situácie, na základe ktorého\nhodnotenia možno dospieť k záveru, či v konkrétnom prípade účastníka konania bola jeho\nmožnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu protistrany naozaj reálne zmarená a tým jeho\npozícia účastníka konania objektívne oslabená. Z predchádzajúcich bodov odôvodnenia\ntohto uznesenia (bod 21, 22 a 23) jasne vyplýva, že časť vyjadrenia prokurátora obsahuje\niba všeobecné konštatovanie (bez konkretizácie vecných argumentov), že dovolanie\nsťažovateľa nenapĺňa uplatnený dovolací dôvod, pretože obsahuje iba neprípustné námietky\nsmerujúce voči skutkovým záverom. V ďalšej časti je obsah vyjadrenia prokurátora,\nna ktorý poukazuje aj samotný sťažovateľ, absolútne totožný s argumentáciu krajského\nsúdu, ktorú tento prezentoval v namietanom rozsudku v rámci svojich záverov o korekcii\nvýšky uloženého trestu z dôvodu neprimeranej dĺžky vedeného trestného konania. Súčasne\nje zrejmé, že presne na túto argumentáciu krajského súdu reagoval sťažovateľ v podanom\ndovolaní. Sťažovateľ teda na obsah argumentácie prokurátora, ktorý len kopíroval\nvo svojom vyjadrení časť obsahu odôvodnenia namietaného rozsudku, de facto reagoval.\nV sťažnosti adresovanej ústavnému súdu pritom sťažovateľ napáda fakt, že mu vyjadrenie\nprokurátora nebolo doručené a nemal možnosť sa k nemu vyjadriť iba v abstraktnej rovine,\nbez toho, aby bližšie špecifikoval, aké ďalšie relevantné argumenty (okrem tých, ktoré už\nna tému neprimeranej dĺžky konania uviedol v samotnom dovolaní) potenciálne mohol\na chcel uviesť na podporu uplatneného dovolacieho dôvodu. Námietku sťažovateľa\no porušení zásady kontradiktórnosti konania tak ústavný súd hodnotí vzhľadom na uvedené\nokolnosti veci ako účelovú a neopodstatnenú.\n\n11\n\n25. Pokiaľ ide o formulovanú námietku porušenia základného práva sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnamietaným rozsudkom krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že sa sťažovateľ v celom\nrozsahu sťažnostnej argumentácie venuje iba namietanému uzneseniu najvyššieho súdu,\nteda dovolaciemu rozhodnutiu, pričom vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu\nsťažovateľ neprezentuje žiadnu argumentáciu, v predmetnej časti tak sťažnosť neobsahuje\nžiadne odôvodnenie, ktoré je jednou zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania\npred ústavným súdom podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd pripomína,\nže takéto nedostatky v zákonom predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať\nz úradnej povinnosti. Nedostatok, resp. nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí návrhu\núčastníka konania je v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia\nsťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (podobne napr. IV. ÚS 409/04,\nIV. ÚS 168/05, III. ÚS 210/09, III. ÚS 32/2011).\n26. Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd posúdil pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti formulovaného porušenia označených práv\nnamietaným uznesením najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú a v časti\nformulovaného porušenia označených práv namietaným rozsudkom krajského súdu ako\nnespĺňajúcu zákonom predpísané náležitostí. Vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa\nv celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. októbra 2018\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "odvolanie-odvolacie konanie", "dovolanie-dovolacie dôvody", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-kontradiktórnosť", "doručenie, doručovanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:489c5e6e-093e-47c5-a6db-0df2378dc98d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/2011 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:489c5e6e-093e-47c5-a6db-0df2378dc98d"}, {"guid": "ussr:8e2d2629-c7d8-42cf-bb8e-fcc39736f6ef", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/2011 z 18. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-18", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e2d2629-c7d8-42cf-bb8e-fcc39736f6ef"}, {"guid": "ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2010 z 23. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-23", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f"}, {"guid": "ussr:4a5c7805-9a9c-46ce-a776-e35c084d05f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 210/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 210/09 z 28. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-28", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4a5c7805-9a9c-46ce-a776-e35c084d05f6"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:544b7168-b44a-48af-8a8d-0688a3ab87a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 168/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 565, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:544b7168-b44a-48af-8a8d-0688a3ab87a1"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:57354d74-ba22-46fd-a114-1af288f327b2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 409/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 409/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:57354d74-ba22-46fd-a114-1af288f327b2"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "452003c2-5c6a-4c32-90e2-a88bc559e288:bb9ad8ed-43b6-4ba5-bae5-6b172c707854", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2515010338.2", "spisova_znacka": "3To/64/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 3To/64/2016 z 28. 11. 2016", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2016-11-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2515010338.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:145f4898-ddd3-4696-87fd-06feb3893071", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.245.2024.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 245/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 245/2024 z 30. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.245.2024.2"}, {"guid": "ussr:6022821f-75de-486e-9309-8dd8113d757b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.182.2024.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 182/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 182/2024 z 23. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.182.2024.2"}, {"guid": "ussr:62afd7a5-6d9a-4429-bd05-840990d83c1a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.27.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 27/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/2024 z 24. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.27.2024.1"}, {"guid": "ussr:2b2a6fa4-40ee-401e-8765-407ddf679453", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.420.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 420/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 420/2023 z 5. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.420.2023.1"}, {"guid": "ussr:ae296df9-facc-4aef-923f-fc715f53eee9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.421.2023.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 421/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 421/2023 z 22. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.421.2023.2"}, {"guid": "ussr:aece4154-c185-4fe7-bac0-4a661ef714d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.460.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 460/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 460/2023 z 11. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.460.2023.1"}, {"guid": "ussr:17bb81f3-3abe-40d4-8c02-8b400f026a79", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.300.2023.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 300/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 300/2023 z 27. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.300.2023.2"}, {"guid": "ussr:fa19f980-3432-4839-8203-27135a868d41", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.399.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 399/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 399/2023 z 10. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.399.2023.1"}, {"guid": "ussr:5bad00fd-7892-4cd8-b6f4-a26d0d36788e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.118.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 118/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/2021 z 18. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.118.2021.1"}, {"guid": "ussr:b2c8f7bb-9ff2-442f-bb49-efca4b8c2cc7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.393.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 393/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 393/2020 z 10. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.393.2020.1"}, {"guid": "ussr:08e1f861-5cc6-48e5-b645-f025026d59a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.113.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 113/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 113/2019 z 6. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-06", "citacie_n": 163, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.113.2019.1"}, {"guid": "ussr:4b1b627a-1c37-4c0c-b74c-a912f4def713", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.599.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 599/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 599/2018 z 20. 3. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-03-20", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.599.2018.2"}, {"guid": "9ae27aae-4668-4321-9646-f66758fd6d3d:64396d9f-4767-4bcf-b6e6-06f34e5fdba3", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:4215218929.2", "spisova_znacka": "9Co/107/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/107/2020 z 26. 8. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-08-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4215218929.2"}, {"guid": "9ae27aae-4668-4321-9646-f66758fd6d3d:922614a3-d1c3-4244-8b27-f2c9b0415eb7", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:4215218929.2", "spisova_znacka": "9Co/107/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/107/2020 z 26. 8. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4215218929.2"}]}