{"guid": "ussr:05488512-1a06-4621-8c7d-58910cc64c31", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.341.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 341/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/2018 z 4. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. septembra 2018, sp. zn. III. ÚS 341/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.341.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/05488512-1a06-4621-8c7d-58910cc64c31", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.341.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.341.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.341.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 341/2018-8\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Montauban, a. s., Tallerova 4,\nBratislava, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Bugala-Ďurček, s. r. o.,\nMiletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Juraj Bugala, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sžf 48/2015-142 z 13. decembra\n2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti Montauban, a. s., o d m i e t a\n\nako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2018\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Montauban, a. s., Tallerova 4, Bratislava (ďalej\nlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé\n\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) č. k. 8 Sžf 48/2015-142 z 13. decembra 2017.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský\nsúd“) rozsudkom č. k. 14 S 52/2014-105 z 12. marca 2015 zamietol žalobu sťažovateľky\npodanú podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok\nv znení účinnom v rozhodnom čase proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 1100307/1/46458/2014/4884 z 24. januára\n2014 o potvrdení rozhodnutia Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“)\nč. 9201402/5/1661708/2013/Dob z 11. októbra 2013, ktorým sťažovateľke nepriznal\nnadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 v sume 539\n920 eur, určil jej rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 540 000 eur a vyrubil vlastnú\ndaňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume 80 eur. Rozdiel dane v sume 243,88\neur pozostávajúci z časti nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2012\nodpočítaného od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období jún 2012\nv sume 163,88 eur a z vyrubenej vlastnej daňovej povinnosti (80 eur) uložil zaplatiť\ndo 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.\n3. Orgány daňovej správy neuznali odpočítateľnosť dane z pridanej hodnoty\nfakturovanej sťažovateľke spolu s cenou za predaj konkretizovaných nehnuteľností,\npretože správca dane zistil, že sťažovateľka nadobudnuté nehnuteľnosti nevyužíva\nna realizáciu vlastných zdaniteľných obchodov. Navyše (a to bolo pre daňové orgány\npodstatné), prevodov vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam predtým, než ich\nnadobudla sťažovateľka, sa zúčastňovali subjekty so sťažovateľkou personálne prepojené.\nOkrem toho tieto prevody boli poznačené aj nevysvetleným opomenutím realizácie\nzáložného práva, ktorým bola zabezpečovaná kúpna cena uhradená len čiastočne\na nejasnosťami týkajúcimi sa toho, či bol daný súhlas záložného veriteľa na ďalšie prevody\nvlastníckeho práva.\n\n2\n\n4. Krajský súd rozsudkom č. k. 14 S 52/2014-105 z 12. marca 2015 žalobu\nsťažovateľky zamietol, pretože „nie je preukázané, že by v celom reťazci reálne nedošlo\nk uhradeniu kúpnej ceny, dokonca ani k realizácii záložných práv, resp. iných práv,\nvýsledkom ktorých by mohlo byť uspokojenie jednotlivých predávajúcich. Naviac,\nbez ohľadu na preukázaný obsah znaleckého posudku na cenu prevádzanej nehnuteľnosti,\nzahŕňajúceho aj predpokladané výnosy na 10 rokov, sa javí nelogickým značný nárast\nkúpnej ceny bez jej reálneho uhrádzania jednotlivým predávajúcimi. Ďalšou závažnou\nokolnosťou je preukázané a nespochybnené personálne prepojenie pôvodného vlastníka...\nna spoločnosť žalobcu prostredníctvom väčšinového podielu akcií a blízkeho príbuzenského\nvzťahu so štatutárnou zástupkyňou žalobcu. Súd nespochybňuje právo aj personálne\nprepojených osôb účastniť sa navzájom na podnikaní, na druhej strane, za popísanej\nsituácie nie je akokoľvek reálne predpokladať, že by pôvodný a súčasný vlastník\nnehnuteľností nemali, resp. nemohli mať vedomosť o tom, že v priebehu celého obchodného\nreťazca... nedošlo k reálnemu uhradeniu kúpnej ceny ako reálnemu právnemu základu\npre vznik daňovej povinnosti a následného nároku na odpočítanie DPH.“.\n5. Na odvolanie sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom č. k. 8 Sžf 48/2015-142\nz 13. decembra 2017 prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil. V dôvodoch svojho\nrozhodnutia uviedol, že „preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu\npredchádzalo... najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými\nzásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne\nposúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu“.\nKonštatoval, že „nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov\na relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku.\nPreto sa s ním najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci\nkrajským súdom za správne...“.\n6. Po citáciách relevantných ustanovení zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní\n(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\na zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov najvyšší\nsúd dôvodil, že «z obsahu administratívneho spisu... zistil, že... podkladom pre uplatnený\n3\n\nnárok žalobcu je faktúra č.\n\nvystavená dňa 15.05.2012, splatnej 31.12.2012\n\nna celkovú sumu 3.240.000,- eur na základe kúpnej zmluvy zo dňa 21.09.2011, titulom\npredaja nehnuteľností zapísaných na\n\n, k. ú.\n\n...\n\nZ dokladov a zadovážených dôkazných prostriedkov správcu dane mal súd\nza preukázané, že v reťazci nadobúdateľov nehnuteľností... nedochádzalo k riadnej úhrade\ndohodnutých kúpnych cien, pričom postupnosť bola nasledovná:\n1/ na základe kúpnej zmluvy zo dňa 02.05.2006 nadobudol v roku 2006 nehnuteľnosti\nväčšinový akcionár žalobcu -\n\n, od predávajúceho (\n\n) za sumu 12.200.000,- Sk (cca 404. 956,- €)...\n2/ na základe kúpnej zmluvy zo dňa 21.09.2011 previedol\nnehnuteľnosti na spoločnosť\n\nza sumu 1.560.000,- eur, pričom z kúpnej\n\nceny bola hotovostne uhradená len suma 60.000,- eur, žalobca si svoj nárok na doplatenie\nkúpnej ceny relevantným spôsobom neuplatnil...\n3/ na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30.11.2011 previedla spoločnosť\nnehnuteľnosti na spoločnosť\n\nza sumu 3.600.000,- eur pričom\n\nkúpna cena nebola ani z časti uhradená...\n4/ na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29.03.2012 previedla spoločnosť\nnehnuteľnosti na spoločnosť žalobcu za sumu 4.200.000,- eur, ktorá mala byť\nuhradená do konca roka 2012, nebola doposiaľ uhradená...\nPostupní vlastníci predmetných nehnuteľností, napriek tomu, že nedochádzalo\nk finančnému plneniu v zmysle kúpnych zmlúv pri vykonávaní dokazovania uviedli, že si\nplnili daňovú povinnosť - uplatňovali si právo na odpočet DPH a prevádzali vlastníctvo\nna ďalší subjekt aj bez uspokojenia svojich pohľadávok od predchádzajúceho vlastníka.\nJe zrejmé, že k prevádzaniu vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa bodu 2/ až 4/ popísaného\nvyššie v predchádzajúcom odseku, nedochádzalo v súvislosti s výkonom vlastnej\npodnikateľskej činnosti, (keďže žiaden zo zapojených subjektov nemá v predmete\npodnikateľskej činnosti kúpu a predaj nehnuteľností, realitnú činnosť) a k jednotlivým\nprevodom dochádzalo v krátkom časovom odstupe, keď finančný vklad nemohol byť\nz nájmov ani čiastočne uspokojený. Súd zároveň usúdil, že kúpna cena 4.200.000,- eur\nnemohla vychádzať z hodnoty nehnuteľnosti v nadväznosti na zisk z nájmu, na základe\n4\n\nvypracovaného znaleckého posudku č. 9/2012 zo dňa 24.08.2012, pretože tento bol\nna základe objednávky žalobcu spracovaný až po uzatvorení kúpnej zmluvy.\nV konaní takisto nebola zo strany žalobcu preukázaná relevantná snaha o získanie\nfinančných prostriedkov na úhradu kúpnej ceny nehnuteľností ani žiaden relevantný úkon\nväčšinového akcionára žalobcu, predchádzajúceho vlastníka predmetných nehnuteľností,\n, za účelom získania ceny na základe kúpnej zmluvy zo dňa\n21.09.2011 od spoločnosti\n\nZ obsahu zadovážených dôkazov vyplýva,\n\nže akcionári spoločnosti žalobcu sú úzko rodinne prepojení, konateľka žalobcu,\nje dcérou predchádzajúceho vlastníka nehnuteľností,\n\n,\n\nktorá, podľa jeho vlastného vyjadrenia, je informovaná, má všetky doklady a môže otca\nzastupovať aj na základe ústne udelenej plnej moci. Neobstojí preto domnienka, že žalobca\nnemohol vedieť o úkonoch predchádzajúcich vlastníkov nehnuteľností, o neplnení si\nzmluvných povinností a len o formálnosti realizovaných úkonov súvisiacich s postupnými\nprevodmi vlastníctva. O podnikateľskej opatrnosti, záujme na vytváraní zisku, čo je účelom\npodnikania, nesvedčí ani okolnosť, že cca 6 mesiacov po tom, ako\n„predal“ nehnuteľnosti za cenu 1.560.000,- eur za ktoré nedostal kúpnu cenu,\nbez uplatnenia zriadeného záložného práva, tieto prostredníctvom rodinnej spoločnosti\n„kúpil“ za sumu 4.200.000,- eur ktorú neuhradil ale odpočet DPH vo výške 700.000,- eur si\nuplatnil.\nNa základe týchto zistení neobstojí tvrdenie žalobcu v odvolaní, že plnenia na vstupe\nbezprostredne súviseli s plneniami na výstupe. Javí sa preto logickým záver správcu dane,\nže zistené skutočnosti nasvedčujú zneužitiu práva vzhľadom na umelý charakter transakcií,\nako aj personálne prepojenie platiteľov dane. Napriek formálnemu dodržaniu podmienok\nstanovených v príslušných ustanoveniach zákona o DPH, úkony daňových subjektov viedli\nk získaniu daňovej výhody - čerpaniu nadmerného odpočtu, ktorej poskytnutie by bolo\nv rozpore s cieľom a účelom zákona.\nUskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou\ndaňového subjektu. Vzhľadom na to, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si\nobstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného\n\n5\n\nzdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti\nrozhodujúce pre určenie dane.\nOdpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“\n§ 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa\ndane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou,\nktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora\nEurópskej únie. Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca\ndane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené\nčo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\nV tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu vo veci\nsp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že:\n„Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 24 daňového poriadku v spojení\ns § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné\nbremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si\nza zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty\n(je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;\npreto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom\nstanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú\nverifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt,\nna ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok\nna odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“.\nŽalobca v rámci daňového konania nepreukázal reálnu snahu o plnenie si svojich\nzmluvných povinností, že je zodpovedným podnikateľom, okrem ústneho deklarovania\nnepredložil žiaden dôkazný prostriedok preukazujúci snahu o získanie finančného krytia\nna úhradu kúpnej ceny, a teda že ku kúpe nehnuteľností dospel na základe zrelej úvahy\npo zohľadnení svojich možností a poctivom zámere.\nVnútroštátnu právnu úpravu dane z pridanej hodnoty je potrebné vykladať s právom\nEurópskej únie, Smernicou Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane\nz pridanej hodnoty s jej právnou úpravou pre túto nepriamu daň. Z ustálenej judikatúry\n6\n\nEurópskeho súdneho dvora vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom\nzabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky\nna zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu\nproporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie\nDPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe.\nV tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH na odpočet DPH\nzaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie\npo odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu,\npričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom\ndotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo\nplatiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe...\n... Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom\nÚnie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho\nrozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti\nna daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04),\nVlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom\nprípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH\nna zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho\nsubjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok\nESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).\nMôžu sa preto určiť opatrenia, ktoré možno, v tom ktorom prípade, požadovať\nod zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej\nplnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu.\nPodmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona č. 222/2004 Z. z. sú\nhmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich\nnesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku\nzodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,\nzákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet\nuplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.\n\n7\n\nOdvolací súd zdôrazňuje, že záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností\nv daňovom konaní ustálený, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia\na je v súlade s hmotno-právnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z.\nV predmetnom prípade žalobcovi právo na odpočítanie dane (§ 49 ods. 1, § 51 ods. 1\nzákona č. 222/2004 Z. z. o DPH) nevzniklo.\nV danom prípade začal správa dane daňovú kontrolu dňa 06.08.2012 a táto bola\nukončená doručením protokolu o zisteniach vyplývajúcich z daňovej kontroly, dňa\n29.04.2013 (§ 46 ods. 8 a ods. 9, písm. a) daňového poriadku). Lehota na vykonanie\nkontroly nepresiahla jeden rok (§ 46 ods. 10). Tvrdenie žalobcu, že daňová kontrola trvala\nneprimerane dlho neobstojí, pretože neprekročila zákonom stanovenú lehotu. Na základe\npripomienok a námietok žalobcu voči zisteniam vyplývajúcim z protokolu, správca dane\nvykonával ďalšie šetrenie v rámci vyrubovacieho konania, v ktorom takisto súd nezistil\nvadu, ktorá by mala vplyv na zákonnosť vydaných rozhodnutí.\nSúd z obsahu spisu takisto zistil, že žalobca nebol zo strany správcu dane\nneprimerane zaťažovaný zabezpečovaním dôkazných prostriedkov, tieto si obstaral\naj správca dane vo vlastnej kompetencii. Zo spisu nebolo zistené, že by boli žalobcovi\nupierané jeho procesné práva, bol oboznámený s termínmi výsluchu svedkov, na ktoré sa\nnedostavil a z vlastnej vôle teda nevyužil možnosť klásť svedkom otázky.\nOdvolací súd takisto nezistil, že by postup správcu dane bolo voči nemu\ndiskriminačný a, že by jeho prístup bol iný ako v prípade iných daňových subjektov.\nK námietke žalobcu, týkajúcej sa nevykonania dokazovania prvostupňovým súdom\nsenát odvolacieho súdu uvádza, že v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne\nnevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 druhá veta O.s.p.), pretože úlohou súdu v\nsprávnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového\nstavu,\n\nale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí,\n\nteda či rešpektovali príslušné\n\nhmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.\nZásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu\npovinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu\na nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných\n8\n\na správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním\nvyhľadávacím...\nZ administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného\nhodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať na čo najúplnejšie zistenie\npotrebných skutočností, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane\nzo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického\nmyslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona\no DPH.\nMožno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná,\npretože žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne\nvysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil logickým\nzhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu\nprvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné\nustanovenia daňových predpisov.».\n7. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti poukazuje na to, že v žalobe\na na pojednávaní, ktoré sa vo veci konalo na krajskom súde, zdôraznila, že skutkový stav,\nako ho zhodnotil daňový úrad (a následne aj finančné riaditeľstvo), nepovažuje\nza dostatočne zistený, a navrhla doplnenie dokazovania výsluchom osôb ‒ p.\n(v\n\nsúvislosti\n\ns prevodom\n\ndotknutej\n\nnehnuteľnosti),\n\np.\n\n(v\n\nsúvislosti\n\ns okolnosťami, pre ktoré nedošlo k realizácii záložného práva) a jednotlivých nájomcov\ndotknutej nehnuteľnosti (v súvislosti s okolnosťami uzavierania nájomných zmlúv,\nako aj s tým, prečo nedošlo k reálnemu užívaniu prenajatých nehnuteľností).\n8. Sťažovateľka poukazuje na to, že na tom istom pojednávaní krajský súd\nbez vypočutia svedkov vyhlásil vo veci rozsudok. V ústnom ani písomnom vyhotovení\nrozsudku sa však krajský súd s uvedeným návrhom na doplnenie dokazovania nijako\nnevysporiadal. Ide pritom o taký nedostatok odôvodnenia rozsudku, ktorý podľa\nsťažovateľky spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.\n\n9\n\n9. Sťažovateľka ďalej dôvodí, že v odvolaní proti rozsudku krajského súdu\nnamietala, že hoci navrhla doplnenie dokazovania, krajský súd navrhované dôkazy nielenže\nnevykonal, ale ich nevykonanie ani nijako neodôvodnil. Pritom zdôrazňuje, že účelom ňou\nnavrhovaných\n\ndôkazov\n\nbolo\n\npreskúmanie\n\nzákonnosti\n\nnapadnutého\n\nrozhodnutia,\n\nkeďže navrhnutými dôkazmi malo byť preukázané práve porušenie tak hmotnoprávnych,\nako aj procesnoprávnych predpisov zo strany správcu dane v daňovom konaní. Správca\ndane podľa sťažovateľky nedostatočne zistil skutkový stav a vzhľadom na túto skutočnosť\nvec aj nesprávne právne posúdil, teda ním vydané rozhodnutie nemožno považovať\nza vydané v súlade so zákonom.\n10. Hoci si je sťažovateľka vedomá, že nemusí byť porušením jej práv, ak sa súd\nnestotožní s jej názorom týkajúcim sa potreby doplnenia dokazovania, predsa je podľa jej\npresvedčenia neprípustné, aby sa účastník súdneho konania dozvedel o dôvodoch\nnevykonania ním navrhovaného dôkazu až z rozsudku odvolacieho súdu.\n11. Podľa sťažovateľky konkrétne došlo k znemožneniu realizácie jej práva účinne sa\nbrániť proti rozhodnutiu súdu vzhľadom na chýbajúce dôvody rozhodnutia (keďže najvyšší\nsúd a aj krajský súd jej znemožnili reagovať na dôvod odmietnutia vykonania navrhovaných\ndôkazov), čím bola narušená zásada dvojinštančnosti konania.\n12. Vzhľadom na uvedené je podľa sťažovateľky zrejmé, že bolo porušené jej právo\nna súdnu a inú ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru, čo je dôvodom na to, aby ústavný súd napadnutý rozsudok a rozsudok\nkrajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\n13. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo spoločnosti Montauban, a.s., so sídlom Tallerova 4, 811 02\nBratislava – Staré Mesto,\n\nna súdnu a inú ochranu a na spravodlivé súdne\n\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 13.12.2017, sp. zn. 8Sžf/48/2015 porušené bolo.\n10\n\n2. Uznesenie (správne má byť rozsudok, pozn.) Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 13.12.2017, sp. zn. 8Sžf/48/2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu\nsúdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti Montauban, a.s.,\nso sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava – Staré Mesto,\n\ntrovy právneho\n\nzastúpenia vo výške 313,08 EUR /za dva úkony právnej služby – prevzatie veci a podanie\ntejto sťažnosti/ na účet Advokátskej kancelárie Bugala - Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní\nod právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n15. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\n16. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,\nna ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n17. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva\n11\n\nalebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov.\nnapr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).\n18. Predmetom posúdenia ústavného súdu je predovšetkým kľúčová námietka\nsťažovateľky, že krajský súd nevykonal ňou navrhnutý dôkaz, a to výsluch svedkov, pričom\nnajvyšší súd tento postup krajského súdu akceptoval. Ústavný súd pritom neopomína,\nže s argumentačne totožnou sťažnosťou v skutkovo a práve takmer identickej veci sa už\nsťažovateľka v minulosti na ústavný súd obrátila, pričom táto bola odmietnutá ako zjavne\nneopodstatnená (II. ÚS 181/2017).\n19. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia jej základného práva\nna súdnu ochranu i jej práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\n21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n22. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu, ústavný\nsúd po preštudovaní obsahu sťažnosti i napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel\nk záveru, že najvyšší súd postupoval podľa procesnoprávnych predpisov vzťahujúcich sa\nna rozhodovanie o odvolaní, aplikoval na vec sa vzťahujúce právne normy, napadnutý\nrozsudok bol vydaný vo forme predpokladanej zákonnom a obsahuje zákonom predpísané\nnáležitosti.\n23. K materiálnej stránke napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd\nkonštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych\n12\n\nzáveroch napadnutého rozsudku nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich\narbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.\n24. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že nedostala odpoveď na nevyhovenie jej návrhu\nna\n\nvypočutie\n\nkonkrétnych\n\nsvedkov\n\nv konaní\n\npred súdmi,\n\nústavný\n\nsúd\n\ndopĺňa,\n\nže sťažovateľka síce v sťažnosti uvádza konkrétne osoby, ktoré údajne v konaní\npred krajským súdom\n\nnavrhla ako svedkov vypočuť,\n\nproti prvostupňovému\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nzároveň však v odvolaní\n\n(fotokópiu\n\npriložila\n\nk sťažnosti)\n\nzrozumiteľne uvádza, že „z administratívneho spisu... jednoznačne vyplýva, že dotknuté\nsubjekty\n\n(dodávatelia\n\naj odberatelia)\n\npotvrdili\n\nreálne\n\nuskutočnenie\n\npredmetných\n\nobchodných prípadov“. Dokonca najvyšší súd v dôvodoch svojho rozsudku uvádza,\nže „zo spisu nebolo zistené, že by boli žalobcovi upierané jeho procesné práva, bol\noboznámený s termínmi výsluchu svedkov, na ktoré sa nedostavil a z vlastnej vôle,\nteda nevyužil možnosť klásť svedkom otázky“. Zároveň zo žiadneho z podkladov\npredložených sťažovateľkou ústavnému súdu nevyplýva, že by v daňovom konaní (či už\nna prvom stupni alebo v druhej inštancii) dopočutie konkretizovaných svedkov navrhovala.\n25. Ústavný súd in abstracto so sťažovateľkou súhlasí, že správny súd môže\nrealizovať dokazovanie na účel kontroly zákonnosti žalovaného administratívneho\nrozhodnutia, a to aj výsluchom svedkov, ktorí majú nejaký vzťah k veci prejednávanej\npred správnym (daňovým) orgánom. Naznačený procesný postup je však odôvodnený\npredovšetkým v prípadoch, keď správne orgány vypočutie takýchto osôb neodôvodnene\nodmietli\n\na súčasne\n\nich\n\nvýpoveď\n\nobjektívne\n\nvykazovala\n\ndôkazný\n\npotenciál\n\npre administratívne rozhodnutie merite. No uvedené podmienky v sťažovateľovom prípade\nzjavne splnené neboli, a to s ohľadom na zistenia rekapitulované v predchádzajúcom odseku\n(svedecké výpovede sa realizovali, sťažovateľka v pozícii účastníka daňového konania bola\npasívna). Preto, ak by krajský súd vyhovel dôkazným návrhom sťažovateľky na vypočutie\nsvedkov, skutočne by nahradzoval činnosť daňových orgánov, čo mu ako orgánu súdnemu\n(nie výkonnému) neprináležalo. Z uvedeného dôvodu plne obstojí právny názor najvyššieho\nsúdu, podľa ktorého „v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva,\nvykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého\n13\n\nrozhodnutia“ a „úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych\norgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda\nči rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy“.\n26. Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti namietajúcej\nporušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nnezistil z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu žiadne signály spôsobilé viesť\npo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru o porušení uvedeného základného\npráva sťažovateľky. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.\n27. Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľkinho práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd pripomína svoj dlhodobo judikovaný\nprávny názor, podľa ktorého formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca\nv základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva\nna súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).\nZ uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť\n(IV. ÚS 195/07).\n\n28. Zároveň však ústavný súd neopomenul, že právna vec sťažovateľky sa týka\nrozhodovania správnych orgánov v daňovom konaní. V tomto smere je potrebné odkázať\nna judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria\nsúčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives) (porov. Jussila\nv. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini\nv. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒ 31).\nVýnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kde daňové konanie považuje\nza konanie trestné.\n29. Keďže však ústavný súd vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú časť sťažnosti\nnamietajúcu porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, má to za následok\n14\n\n(bod 27) rovnaký záver aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to bez potreby skúmania, či na sťažovateľkinu vec sú\naplikovateľné judikatórne názory ESĽP uvedené v predchádzajúcom odseku.\n30. Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku, bolo už bez právneho významu\nzaoberať sa návrhom sťažovateľky na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,\nako aj na priznanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. septembra 2018\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z pridanej hodnoty", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dokazovanie-opomenutie dôkazov (nevykonanie dôkazov)", "daň-odpočet dane", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:635a44d7-bf01-4904-bb54-f53305e092db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.181.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 181/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 181/2017 z 15. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-15", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.181.2017.1"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}], "citovane_v": []}