{"guid": "ussr:40337133-5265-4148-95b2-56ea825ced58", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.250.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 250/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 250/2018 z 20. 6. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. júna 2018, sp. zn. III. ÚS 250/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.250.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-06-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/40337133-5265-4148-95b2-56ea825ced58", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.250.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.250.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.250.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 250/2018-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018\nprerokoval sťažnosť\n\n, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody\n, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Schmidlom, Záhorácka\n\n11/A, Malacky, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 To 139/2012\nz 13. júna 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 25/2014\nz 22. apríla 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako oneskorene podanú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 9. mája 2018\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie\n\nsvojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n,,ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn.\n4 To 139/2012 z 13. júna 2013 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok krajského súdu“)\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn.\n3 Tdo 25/2014 z 22. apríla 2015 (ďalej len ,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že vykonáva trest odňatia slobody v Ústave\nna výkon trestu odňatia slobody\n\nna základe napadnutého rozsudku\n\nkrajského súdu, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie Okresného súdu Levice (ďalej len\n\n,,okresný súd“) sp. zn. 4 T 112/2006 zo 6. septembra 2012 (ďalej len ,,rozhodnutie\nokresného súdu“). Ďalej uviedol, že rozhodnutím okresného súdu bol v bode 1 rozsudku\nuznaný vinným zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 zákona\nč. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 100/1996 Z. z. o ochrane štátneho tajomstva, služobného tajomstva, o šifrovej ochrane\ninformácií a o zmene a doplnení Trestného zákona v znení neskorších predpisov a v bodoch\n2 a 3 rozsudku bol uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu neodvedenia\ndane a poistného podľa § 148a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení zákona\nč. 183/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 249/1994 Z. z. o boji proti legalizácii príjmov z najzávažnejších, najmä organizovaných\nforiem trestnej činnosti a o zmenách niektorých ďalších zákonov v znení zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 58/1996 Z. z. a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia\nslobody v trvaní 6 rokov. Proti rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie,\no ktorom rozhodol krajský súd tak, že ho zrušil a bez vykonania dokazovania a oznámenia\no možnej zmene právnej kvalifikácie skutku zmenil napadnutým rozsudkom krajského súdu\nv bode 1 rozsudku právnu kvalifikáciu skutku na trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1\na 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení zákona č. 485/2001 Z. z. a v bodoch 2\na 3 rozsudku uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu neodvedenia dane\na poistného podľa § 148a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení zákona\nč. 485/2001 Z. z. a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, ktorý\nv súčasnej dobe vykonáva.\n\nĎalej sťažovateľ uviedol, že proti napadnutému rozsudku\n\nkrajského súdu podal dovolanie na najvyššom súde, ktorým namietal porušenie svojho\npráva na spravodlivý proces a práva na obhajobu, čo zdôvodňoval tým, že krajský súd\nzmenou právnej kvalifikácie skutku napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľovi,\nresp. jeho obhajcovi neumožnil sa k tejto zmene vyjadriť, neposkytol zákonom stanovený\nčas na prípravu obhajoby a ani vykonanie obhajoby vzťahujúcej sa k novej kvalifikácii\nskutku a tiež v ňom poukázal aj na ďalšie procesné pochybenia krajského súdu. Najvyšší\nsúd však dovolanie sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa § 382\npísm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov odmietol.\n\n2\n\n3. V ďalšej časti sťažovateľ uvádza, že v podanom odvolaní proti rozhodnutiu\nokresného súdu, ako aj v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu namietal tiež\nneprimeranú dĺžku konania vzhľadom na dátum vydania rozhodnutia okresného súdu\na napadnutého rozsudku krajského súdu, pričom poukázal, že skutok, pre ktorý bol\nodsúdený, bol datovaný k 10. aprílu 1996 a obvinenie proti nemu bolo vznesené\n16. decembra 1999. V tejto súvislosti uviedol: ,,Vzhľadom ku skutočnosti, že Krajský súd\nv Nitre zmenil právnu kvalifikáciu skutku a vzhľadom k tomu, že od vznesenia obvinenia\nvoči sťažovateľovi po prijatí právoplatného rozsudku uplynulo viac ako 13 rokov, bolo\npovinnosťou Krajského súdu v Nitre sa zaoberať i otázkou možného premlčania a trestného\nstíhania, hoci sťažovateľ takúto námietku v podanom odvolaní neuviedol, pretože nemohol\npredpokladať zmenu právnej kvalifikácie skutku Krajského súdu Nitra v odvolacom konaní.\nTaktiež nemohol takúto námietku sťažovateľ uplatniť ani v konaní pred odvolacím súdom\nna verejnom zasadnutí, pretože Krajský súd na takúto zmenu právnej kvalifikácie obhajobu\nneupozornil, nevykonal doplnenie dokazovania, ale autoritatívne priamo rozsudkom zmenil\nprávnu kvalifikáciu skutku. Takýmto postupom neumožnil obhajobe poukázať na možné\npremlčanie trestného stíhania formou vznesenia námietky.“ Dodal, že najvyšší súd\nv jednom zo svojich rozhodnutí uviedol, že obvinený nemá povinnosť uplatniť námietku\npremlčania, ale uplatniť ustanovenie o premlčaní a neprípustnosti trestného stíhania má\npriamo súd, ak nastane takáto skutočnosť.\n4. Sťažovateľ ďalej uvádza chronologický opis priebehu konania vo svojej trestnej\nveci, pričom z neho má podľa tvrdenia sťažovateľa vyplývať premlčanie trestného stíhania\npre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon\nv znení zákona č. 485/2001 Z. z., z ktorého bol napadnutým rozsudkom krajského súdu\nuznaný vinným. Uvedené odôvodňuje tým, že skutku sa mal dopustiť 10. apríla 1996\na k vzneseniu obvinenia voči jeho osobe vo veci trestného činu podvodu došlo 16. decembra\n1999, pričom 1. februára 2002 mu bola vyšetrovateľom oznámená zmena právnej\nkvalifikácie skutku, a to z trestného činu podvodu na trestný čin sprenevery. Následne\nod uvedeného dňa bol stíhaný pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin sprenevery, a to až\ndo 6. septembra 2012, keď bolo vydané rozhodnutie okresného súdu, ktorým bol uznaný\nvinným zo spáchania tohto trestného činu. Následne po tom, čo podal odvolanie, 13. júna\n\n3\n\n2013 bol voči nemu vydaný napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým bol uznaný\nvinným zo spáchania trestného činu podvodu, keďže napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu došlo k zmene právnej kvalifikácie skutku, ako bolo uvedené v predchádzajúcom\nodseku. Sťažovateľ namieta, že v období od 1. februára 2002, keď mu bola vyšetrovateľom\noznámená zmena kvalifikácie skutku z trestného činu podvodu na trestný čin sprenevery,\ndo 13. júna 2013, keď bol vydaný napadnutý rozsudok krajského súdu, uplynula premlčacia\ndoba trestného stíhania pre trestný čin podvodu, ktorá bola podľa vtedy platného Trestného\nzákona 10 rokov, čím odôvodňuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu bol vydaný\npo uplynutí premlčacej lehoty pre trestný čin podvodu a na túto skutočnosť mal krajský súd\nzo zákona prihliadnuť a konanie voči jeho osobe zastaviť z dôvodu premlčania trestného\nstíhania. Sťažovateľ v podstate argumentoval tým, že vo veci trestného činu podvodu,\npre ktorý bol napadnutým rozsudkom krajského súdu uznaný vinným, uplynula premlčacia\nlehota 10 rokov, určená Trestným zákonom, ktorý bol platný a účinný v čase spáchania\nskutku, v čase, keď bolo voči jeho osobe vedené trestné stíhanie pre trestný čin sprenevery,\nteda v období od 1. februára 2002 do 13. júna 2013 (11 rokov, 4 mesiace a 13 dní).\nSťažovateľ zastáva názor, že úkony trestného konania, ktorými sa podľa zákona prerušuje\npremlčanie trestného stíhania, ktoré boli v jeho trestnej veci vedené pre skutok\nkvalifikovaný ako trestný čin sprenevery, neboli spôsobilé prerušiť premlčaciu lehotu\ntrestného stíhania vo vzťahu k trestnému činu podvodu, z ktorého bol sťažovateľ nakoniec\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu uznaný vinným. Ďalej uviedol, že tak ako krajský\nsúd, aj najvyšší súd napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľom podané\ndovolanie odmietol bez toho, aby sa zaoberal otázkou premlčania trestného stíhania.\nZároveň v sťažnosti uviedol, že v podanom odvolaní, ako ani v podanom dovolaní\npremlčanie trestného stíhania nenamietal, avšak vzhľadom na ním namietanú neprimeranú\ndĺžku konania sa touto otázkou mali súdy zaoberať.\n5. Ako ďalej sťažovateľ uviedol, skutočnosti, že v jeho trestnej veci došlo\nk premlčaniu trestného stíhania, zistil v júli 2017, keď bol vo výkone trestu odňatia slobody.\nNásledne sa listom z 25. júla 2017 obrátil na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky (ďalej len ,,ministerstvo spravodlivosti“), v ktorom poukázal na všetky\nskutočnosti týkajúce sa premlčania trestného stíhania, avšak ministerstvo spravodlivosti,\nzastúpené štátnou tajomníčkou, poňalo uvedené ako podnet na podanie dovolania proti\n\n4\n\nnapadnutému rozsudku krajského súdu a z dôvodu zmeškania zákonom stanovenej lehoty\nna podanie dovolania sťažovateľovo podanie odmietlo. Pretože odpoveď ministerstva\nspravodlivosti sťažovateľ považoval za nepochopenie podstaty jeho podania, poslal mu\nnový list z 18. septembra 2017, v ktorom vykonal podrobnú analýzu predmetného trestného\nkonania a uviedol v ňom závery, o ktoré opieral svoje presvedčenie o premlčaní trestného\nstíhania. Odpoveďou mu bol list zaslaný generálnym riaditeľom sekcie trestného práva\nministerstva spravodlivosti, ktorý v tomto liste na sťažovateľove závery argumentoval tým,\nže sťažovateľov výklad zákona nebol správny, a poukázal na uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Tdo 46/2014 z 21. júla 2015. Následne sťažovateľ 12. februára 2018 zaslal podanie\no premlčaní trestného stíhania a o jeho neprípustnosti predsedníčke najvyššieho súdu,\nv ktorom podrobne uviedol situáciu a všetky relevantné skutočnosti preukazujúce jeho\ntvrdenia. V odpovedi podpredsedníčka najvyššieho súdu sťažovateľovi uviedla, že nemá\nprávomoc zrušiť napadnutý rozsudok krajského súdu či podať v tejto veci dovolanie, nie je\nnadriadeným orgánom všeobecných súdov a vzhľadom na princíp uplatňovania štátnej moci\npodľa čl. 2 ods. 2 ústavy nemôžu štátne orgány vrátane súdov, ich predsedov, podpredsedov\na jednotlivých sudcov prekročiť svoje právomoci.\n6. V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol, že ministerstvo spravodlivosti,\nako aj najvyšší súd vo svojich stanoviskách, ktorými vyjadrili nemožnosť konať v jeho\ntrestnej veci, ignorovali skutočnosť, že tento nezákonný stav zavinil štát – súdy a nie je\na nebolo povinnosťou sťažovateľa podať námietku premlčania trestného stíhania,\nale povinnosť zo zákona prihliadnuť na túto skutočnosť majú súdy, a preto štát a jeho\norgány majú povinnosť vykonať nápravu odstránením nezákonného stavu, v ktorom\nsa sťažovateľ nachádza zavinením krajského súdu a najvyššieho súdu. Na záver sťažovateľ\nuviedol: ,,Ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď neboli splnené všetky\npodmienky pre jej prijatie z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Pri prerokovaní návrhov\nsa ústavný súd nemusí riadiť poradím, v akom mu došli, ak vec, ktorej sa návrh týka,\npovažuje za naliehavú... Sťažovateľ zistil namietané porušenie svojich práv v júli 2017, kedy\nuž nemal k dispozícii žiadne zákonom stanovené opravné prostriedky a procesné postupy,\nktoré by mohli viesť k náprave namietaného porušenia... Z uvedených dôvodov sa obrátil\nna MS SR... Keďže MS SR nevykonalo žiadne kroky k odstráneniu uvedeného nezákonného\n\n5\n\nstavu... sa obrátil na NS SR s podaním, v ktorom poukázal na namietané porušenie zákona\na jeho ústavných práv a žiadal vykonanie nápravy tohto stavu.“\n7. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n,,1. Základné právo sťažovateľa vyplývajúce z článku 17 ods. 2 Ústavy SR bolo\nporušené\nRozsudkom Krajského súdu Nitra spis. zn. 4To/139/2012 zo dňa 13.6.2013\nUznesením NS SR spis. zn. 3Tdo/25/2014 zo dňa 22.4.2015“\n,,2. Ústavný súd rozsudok Krajského súdu Nitra spis. zn. 4To/139/2012 zo dňa\n13.6.2013 zrušuje v celom rozsahu, trestné stíhanie voči sťažovateľovi zastavuje\na nariaďuje okamžité prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody.“\nII.\n8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n9. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy\nak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa\nodseku 1, a zruší také rozhodnutie opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň\nvec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo\nak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil\nstav pred porušením.\n\n6\n\n10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon\no ústavnom súde“), ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (sťažovateľa), ak tento\nzákon neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa\nzákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.\n11. Zákon o ústavnom súde v § 25 ods. 2 uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,\nako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý\nje zjavne neopodstatnený.\n12. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody\nlen pre neschopnosť dodržať zmluvný zväzok.\n13. Pokiaľ ide o podanú sťažnosť sťažovateľa, jej podstatou a predmetom konania\npred ústavným súdom je sťažovateľom uplatnený nárok na jeho ochranu proti postupu\nkrajského súdu a postupu najvyššieho súdu v napadnutých konaniach, ktorými malo dôjsť\nk porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.\n14. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch\nmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom\nzásahu... Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo vydané\n22. apríla 2015. Na základe informácie z okresného súdu bolo zistené, že napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa v trestnom konaní\ndoručené 14. júla 2015, teda viac ako dva a pol roka pred podaním ústavnej sťažnosti.\n\n7\n\nSťažovateľ zároveň v sťažnosti uvádza, že skutočnosti, že v jeho trestnej veci došlo\nk premlčaniu trestného stíhania, zistil až v júli 2017, keď bol vo výkone trestu odňatia\nslobody. Nikde v podanej sťažnosti sťažovateľ neuvádza dôvod, prečo mal zistiť túto\nskutočnosť až s odstupom viac ako dvoch rokov od vydania napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu. Len na okraj ústavný súd poznamenáva, že aj od tejto skutočnosti\ndo podania ústavnej sťažnosti uplynulo viac ako deväť mesiacov. Z uvedeného teda\njednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností so zreteľom na deň doručenia ústavnej\nsťažnosti ústavnému súdu, a to 9. mája 2018, vyplýva, že v sťažovateľovom prípade bola\nsťažnosť doručená v značnom časovom odstupe, teda márne uplynula dvojmesačná lehota\nna podanie ústavnej sťažnosti ustanovená § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Nedodržanie\nuvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej\noneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti\npo uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie\ntejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nneumožňuje (III. ÚS 78/2017).\n15. Sťažovateľ v podanej sťažnosti tiež uviedol: ,,Ústavný súd neodmietne prijatie\nsťažnosti, aj keď neboli splnené všetky podmienky pre jej prijatie z dôvodov hodných\nosobitného zreteľa.“, čím v podstate odkázal na ustanovenie § 53 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde. Toto ustanovenie zákona o ústavnom súde však výslovne odkazuje na § 53 ods. 1\nzákona o ústavnom súde, teda že sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné\nprávne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne\nposkytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.\nUplatnenie tzv. dôvodov hodných osobitného zreteľa sa nevzťahuje na prípad,\nak je sťažnosť podaná oneskorene, teda po lehote dvoch mesiacov ustanovenej zákonom,\nako to bolo v tomto prípade, ktorej zmeškanie, ako už bolo uvedené, nie je možné odpustiť.\nNavyše, sťažovateľ v podanej sťažnosti tzv. dôvody hodné osobitého zreteľa v jeho veci ani\nnijako bližšie nešpecifikoval.\n16. Sťažovateľ podal svoju sťažnosť oneskorene, pričom zmeškanie lehoty nie je\nmožné v zmysle citovanej judikatúry odpustiť. Ústavný súd preto sťažnosť posúdil\n\n8\n\nako oneskorene podanú a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ako takú odmietol\n(III. ÚS 399/2017).\n17. Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní,\nbolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, ktoré uviedol\nv jej petite.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. júna 2018\n\n9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "premlčanie-premlčanie v trestnom práve", "trestné stíhanie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4595f82d-6ff0-48e3-8b2e-6c7433e4fdae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.399.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 399/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 399/2017 z 12. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-12", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.399.2017.1"}, {"guid": "ussr:01d0aa0c-3d2d-4ca9-bafb-5cba02b0a5e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.78.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2017 z 14. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.78.2017.1"}], "citovane_v": []}